Vec C-293/06

Deutsche Shell GmbH

proti

Finanzamt für Großunternehmen in Hamburg

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Finanzgericht Hamburg)

„Sloboda usadiť sa — Daň z príjmov právnických osôb — Menové vplyvy pri vrátení dotačného kapitálu, ktorý poskytla spoločnosť so sídlom v členskom štáte svojej stálej prevádzkarni, ktorá sa nachádza v inom členskom štáte“

Návrhy prednesené 8. novembra 2007 — generálna advokátka E. Sharpston   I - 1131

Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 28. februára 2008   I - 1147

Abstrakt rozsudku

Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Daňová právna úprava – Daň z príjmov právnických osôb – Odpočet strát

[Zmluva ES, článok 52 (zmenený, teraz článok 43 ES) a článok 58 (teraz článok 48 ES)]

Ustanovenia článku 52 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 43 ES) v spojení s článkom 58 Zmluvy ES (teraz článok 48 ES) bránia tomu, aby členský štát vynímal kurzovú stratu, ktorá vznikla spoločnosti so sídlom na jeho území pri vrátení dotačného kapitálu, ktorý táto spoločnosť poskytla svojej stálej prevádzkarni v druhom členskom štáte, zo základu dane na stanovenie vnútroštátnej dane. Tieto ustanovenia bránia tiež tomu, aby kurzovú stratu bolo možné odpočítať ako prevádzkový výdavok spoločnosti so sídlom v jednom členskom štáte len v rozsahu, v akom jej stála prevádzkareň nachádzajúca sa v druhom členskom štáte nedosiahla zisk oslobodený od dane.

Takýto daňový režim totiž zvyšuje hospodárske riziko pre každú spoločnosť so sídlom v členskom štáte, ktorá má v úmysle zriadiť hospodársky subjekt v inom členskom štáte používajúcom odlišnú menu, a predstavuje tak prekážku slobody usadiť sa. Nie je opodstatnená potrebou chrániť koherentnosť daňového systému, keďže neexistuje nijaká priama súvislosť medzi kurzovou stratou na jednej strane a kurzovým ziskom na strane druhej. Táto prekážka takisto nemôže byť opodstatnená existenciou Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. Je samozrejmé, že sloboda usadiť sa nemôže byť chápaná v tom zmysle, že členský štát je povinný prispôsobiť svoje daňové právne predpisy v závislosti od predpisov druhého členského štátu, aby za každých okolností zaručil také zdanenie, pri ktorom sa vyrovnajú všetky rozdiely vyplývajúce z vnútroštátnych daňových úprav, keďže rozhodnutia, ktoré spoločnosť urobí v súvislosti so stanovením svojich zahraničných podnikateľských štruktúr, pre ňu môžu byť v jednotlivých prípadoch viac alebo menej výhodné. Sporná daňová nevýhoda sa ale týka osobitnej prevádzkovej okolnosti, ktorú môžu zohľadniť len daňové orgány materského podniku.

Pokiaľ ide o obmedzenie započítania kurzovej straty, ktorá vznikla uvedenej stálej prevádzkarni, v závislosti od jej hospodárskeho výsledku, nemôže byť opodstatnená ani tvrdením, že podnikateľ majúci prevádzkareň by tak mohol získať dvojitú výhodu v dôsledku kurzovej straty. Členský štát, ktorý sa uzatvorením zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia vzdal svojich daňových právomocí, sa totiž nemôže odvolávať na nedostatok týchto právomocí, pokiaľ ide o hospodársky výsledok stálej prevádzkarne patriacej spoločnosti so sídlom na jeho území, aby tým odôvodnil, že odmietol odpočítať výdavky vynaložené touto spoločnosťou, ktoré zo svojej podstaty nemožno zohľadniť v členskom štáte, kde sa nachádza táto prevádzkareň.

(pozri body 30, 32, 40, 43 — 45, 47, 50, 51, 53, body 1a 2 výroku)