1. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je prvým návrhom týkajúcim sa výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES (ďalej len „smernica“) ( 2 ).

2. 

Súdny dvor má v tejto veci vyložiť článok 20 ods. 1 uvedenej smernice, ktorý sa týka voľného prístupu tretích strán do prenosových a distribučných sústav.

3. 

Táto otázka vyvstala v súvislosti s tým, že podľa nemeckého práva môžu byť energetické zásobovacie sústavy nachádzajúce sa v priestoroch určitého podniku (tzv. podnikové sústavy alebo „Betriebsnetze“) za určitých podmienok vyňaté okrem iného zo zásady prístupu tretích osôb do sústavy.

4. 

Sústava, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, sa nachádza na letisku Lipsko/Halle a je prevádzkovaná spoločnosťou, ktorá spravuje letisko, pre jej vlastné zásobovanie a zásobovanie ďalších 93 podnikov nachádzajúcich sa na letisku.

5.

Článok 2 smernice zavádza tieto definície:

„…

6.

V článku 3 ods. 8 smernice sa uvádza:

„Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že nebudú uplatňovať ustanovenia článkov 6, 7, 20 a 22 do takej miery, pokiaľ by ich uplatňovanie, právne alebo fakticky, bránilo vykonávaniu povinností uložených elektroenergetickým podnikateľským subjektom vo všeobecnom hospodárskom záujme a pokiaľ by nebol ovplyvnený rozvoj obchodu v takom rozsahu, že by to protirečilo záujmom spoločenstva. Záujmy spoločenstva zahŕňajú okrem iného aj hospodársku súťaž vo vzťahu k oprávneným zákazníkom v súlade s touto smernicou a článkom 86 Zmluvy.“

7.

Článok 13 smernice stanovuje:

„Určenie prevádzkovateľov distribučnej sústavy

Členské štáty určia alebo vyžadujú, aby podniky, ktoré vlastnia alebo sú zodpovedné za distribučné sústavy, určili jedného alebo viacerých prevádzkovateľov distribučnej sústavy na obdobie určené členským štátom vzhľadom na zváženie účinnosti a hospodárskej rovnováhy. Členské štáty zabezpečia, aby prevádzkovatelia distribučnej sústavy konali v súlade s článkami 14 a 16.“

8.

Článok 20 smernice stanovuje:

„Prístup tretích strán

1.   Členské štáty zabezpečia zavádzanie systému prístupu tretích strán do prenosových a distribučných sústav na základe uverejnených taríf uplatniteľných u všetkých oprávnených zákazníkov a uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie voči niektorým užívateľom sústavy. Členské štáty zabezpečia, aby tieto tarify alebo metodiky, na základe ktorých sa vypočítavajú, boli schválené pred tým, ako nadobudnú účinnosť v súlade s článkom 23, a aby sa tieto tarify a metodiky — pokiaľ sa schvaľujú iba metodiky — uverejňovali pred tým, ako nadobudnú účinnosť.

2.   Prevádzkovateľ prenosovej alebo distribučnej sústavy môže odmietnuť prístup tam, kde mu chýba potrebná kapacita. Pre takéto odmietnutia musia byť uvedené náležite opodstatnené dôvody, najmä vzhľadom na článok 3. V prípade odmietnutia prístupu členské štáty zabezpečia, pokiaľ je to vhodné, aby prevádzkovateľ prenosovej alebo distribučnej sústavy poskytol príslušné informácie o opatreniach, ktoré budú potrebné pre posilnenie siete. Strane, ktorá takéto informácie žiada, môže byť vyúčtovaný primeraný poplatok odrážajúci náklady na poskytnutie takýchto informácií.“

9.

„Gesetz über die Elektrizitäts- und Gasversorgung“ (zákon o zásobovaní elektrinou a plynom), nazývaný aj „Energiewirtschaftsgesetz“ (ďalej len „EnWG“), je nosnou právnou úpravou, ktorou bola v Nemecku prebratá smernica 2003/54.

10.

§ 3 (Definície) bod 17 EnWG stanovuje:

„‚Energetické distribučné sústavy verejného zásobovania‘ sú energetické distribučné sústavy, ktoré slúžia na distribúciu energie tretím osobám a ktoré od počiatku nie sú svojou kapacitou dimenzované len na zásobovanie určitých konečných spotrebiteľov, určených alebo určiteľných už pri zriaďovaní sústavy, ale sú zásadne otvorené pre zásobovanie každého konečného spotrebiteľa.“

11.

§ 20 EnWG zakotvuje zásadu prístupu tretích osôb do „energetických zásobovacích sústav“ takto:

„Prístup do energetických zásobovacích sústav

1.   Prevádzkovatelia energetických zásobovacích sústav sú povinní poskytnúť prístup do sústavy bez diskriminácie každému na základe vecne odôvodnených kritérií a na internete uverejniť podmienky, vrátane vzorových zmlúv, a ceny za tento prístup. Sú povinní spolupracovať v rozsahu, ktorý je nevyhnutný na zabezpečenie účinného prístupu do sústavy. …

2.   Prevádzkovatelia energetických zásobovacích sústav môžu prístup podľa odseku 1 odoprieť len vtedy, ak preukážu, že poskytnutie prístupu do sústavy nie je z prevádzkových alebo iných dôvodov s prihliadnutím na ciele § 1 možné alebo by bolo pre nich spojené s neprimeraným zaťažením. …“

12.

§ 21 zakotvuje „Podmienky a ceny za prístup do sústavy“ a stanovuje:

„1.   Podmienky a ceny za prístup do sústavy musia byť primerané, nediskriminačné, transparentné a nesmú byť nevýhodnejšie, než aké sú používané prevádzkovateľmi energetických zásobovacích sústav v porovnateľných prípadoch za výkony v rámci ich podniku alebo voči prepojeným alebo pridruženým podnikom a sú skutočne alebo kalkulačne účtované. …“

13.

§ 110 ods. 1 EnWG sa špecificky týka „objektových sústav“ („Objektnetze“). Stanovuje:

„Druhá a tretia časť a § 4, 52 a 92 sa nepoužijú pri prevádzke energetických distribučných sústav, ktoré sa

pokiaľ energetická zásobovacia sústava neslúži na verejné zásobovanie v zmysle § 3 bodu 17 a prevádzkovateľ objektovej sústavy alebo ním poverená osoba je z personálneho, technického a hospodárskeho hľadiska schopná zabezpečiť trvalú prevádzku sústavy v súlade s ustanoveniami tohto zákona.“

14.

Ak objektová sústava spĺňa kritériá stanovené v § 110 ods. 1 bodoch 1, 2 alebo 3 EnWG, viaceré ustanovenia EnWG sa nepoužijú, vrátane ustanovení o prístupe tretích osôb do sústav.

15.

Flughafen Leipzig/Halle GmbH (ďalej len „FLH“) prevádzkuje letisko Lipsko/Halle. Z tejto pozície spravuje energetickú zásobovaciu sústavu, prostredníctvom ktorej je samotný tento podnik a ďalších 93 podnikov nachádzajúcich sa na letisku zásobovaných elektrickou energiou. V roku 2004 dosiahol objem energie spotrebovanej cez túto sústavu približne 22200 MWh, z čoho nad rámec vlastnej spotreby FLH, ktorá predstavovala 85,4 %, bolo približne 3800 MWh, čiže 14,6 %, dodaných iným podnikom nachádzajúcim sa na letisku.

16.

Spoločnosť citiworks AG (ďalej len „citiworks“), podnik dodávajúci elektrickú energiu, zásoboval od začiatku roka 2004 elektrickou energiou podnik DFS Deutsche Flugsicherung GmbH, nachádzajúci sa na letisku Lipsko/Halle.

17.

Dňa 12. júla 2006 saské ministerstvo hospodárstva a práce ako krajinský regulačný orgán vydalo na základe žiadosti FLH rozhodnutie, v ktorom vyhlásilo, že energetická zásobovacia sústava spravovaná FLH na letisku Lipsko/Halle je „objektovou sústavou“, ktorá spĺňa požiadavky § 110 ods. 1 bodov 1 a 2 EnWG.

18.

Keďže toto rozhodnutie by údajne bolo malo za účinok, že tretie strany, ako napríklad citiworks, by nemali prístup do sústavy prevádzkovanej FLH na letisku Lipsko/Halle na zásobovanie zákazníkov nachádzajúcich sa na letisku, citiworks napadol toto rozhodnutie na Oberlandesgericht Dresden.

19.

Oberlandesgericht usúdil, že vzhľadom na to, že súlad s príslušnými ustanoveniami EnWG by FLH neprimerane nezaťažil, nemožno predmetnú sústavu považovať za „servisnú sústavu“ podľa § 110 ods. 1 bodu 2 EnWG. Táto sústava však spĺňa podmienky stanovené v § 110 ods. 1 bode 1 EnWG, a môže byť preto kvalifikovaná ako „podniková sústava“ a vyňatá, okrem iného, z ustanovení EnWG o prístupe tretích strán. Žaloba podaná citiworks je preto podľa vnútroštátneho práva v zásade nedôvodná. Oberlandesgericht však vyjadril pochybnosti o tom, či je § 110 ods. 1 bod 1 EnWG v súlade s požiadavkami článku 20 ods. 1 smernice 2003/54.

20.

Kartelový senát Oberlandesgericht Dresden (Nemecko) preto uznesením zo 17. októbra 2006, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdneho dvora 24. októbra 2006, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev túto prejudiciálnu otázku:

„Je § 110 ods. 1 bod 1 Gesetz über die Elektrizitäts- und Gasversorgung (zákon o zásobovaní elektrinou a plynom, resp. „EnWG“) v súlade s článkom 20 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ES, aj keď sa všeobecné ustanovenia o prístupe do sústavy (§ 20 až 28a EnWG) za podmienok stanovených v § 110 ods. 1 bode 1 EnWG nepoužijú na tzv. podnikovú sústavu ani vtedy, ak by voľný prístup do sústavy nespôsobil žiadne neprimerané ťažkosti?“

21.

Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili citiworks, saské ministerstvo hospodárstva a práce ako krajinský regulačný orgán, FLH, Komisia, nemecká vláda, poľská vláda a vláda Spojeného kráľovstva.

22.

Pojednávanie sa konalo 20. septembra 2007.

23.

Citiworks tvrdí, že § 110 ods. 1 bod 1 EnWG nie je v súlade s článkom 20 smernice.

24.

Citiworks uvádza, že jedným z hlavných cieľov smernice je garantovať dodávateľom energie právo na prístup do celej energetickej sústavy, aby sa tak zabezpečilo, že si zákazníci budú môcť voľne zvoliť svojho dodávateľa. § 110 ods. 1 bod 1 EnWG je však v rozpore s povinnosťou zabezpečiť prístup do sústavy.

25.

Citiworks uvádza, že výnimka podľa § 110 ods. 1 bodu 1 EnWG je prakticky automatická. Podľa väčšiny regulačných orgánov na spolkovej aj krajinskej úrovni je § 110 ods. 1 bod 1 priamo aplikovateľný, ak sú splnené v ňom stanovené požiadavky. Mnoho prevádzkovateľov sústav podalo žiadosť o určenie, že sa toto ustanovenie vzťahuje na ich sústavu, a iní sa zase domnievajú, že spĺňajú požiadavky tohto ustanovenia, a dokonca sa ani neusilujú získať takéto určenie.

26.

Navyše v smernici nie je nič, čo by členským štátom umožňovalo slobodne určiť, v akých situáciách sa môžu odchýliť od zásady voľného prístupu do sústav.

27.

Výnimka stanovená v článku 26 smernice pre malé izolované sústavy neoprávňuje na také ustanovenie, ako je § 110 ods. 1 bod 1 EnWG, pretože Nemecko na Komisiu nepodalo žiadnu žiadosť o výnimku a sústavy, na ktoré sa vzťahuje toto vnútroštátne ustanovenie, nie sú veľmi malé alebo malé izolované sústavy v zmysle článku 2 bodov 26 a 27 smernice.

28.

Všeobecnú výnimku z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán, založenú na štrukturálnych dôvodoch, nie je zo smernice možné vyvodiť. Hoci je možno pravda, že povinnosť zabezpečiť prístup tretích strán znamená pre malé sústavy neprimeranú záťaž, nemožno tým odôvodniť takú všeobecnú a automatickú výnimku, aká je obsiahnutá v § 110 ods. 1 bode 1 EnWG.

29.

FLH predovšetkým tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, pretože položená otázka je hypotetická. Vnútroštátny súd totiž vo svojej otázke odkazuje na znenie § 110 ods. 1 bodu 1 EnWG, aké v skutočnosti neexistuje. Navyše odpoveď na túto otázku nie je z hľadiska riešenia sporu pred vnútroštátnym súdom významná.

30.

Pokiaľ ide o vec samu, FLH tvrdí, že § 110 ods. 1 bod 1 EnWG je zlučiteľný s právom Spoločenstva. Toto ustanovenie sa vzťahuje na vnútorné sústavy vytvorené spoločnosťami na účely samozásobovania a tie nemajú vplyv na hospodársku súťaž. Smernica sa na ne preto nevzťahuje.

31.

To ilustruje aj skutočnosť, že spotreba danej sústavy je omnoho nižšia ako spotreba „mikro izolovanej sústavy“ [veľmi malej izolovanej sústavy — neoficiálny preklad], ako je definovaná v článku 2 bode 27 smernice. ( 6 ) Je preto nepravdepodobné, že by výnimka pre takúto sústavu mohla spôsobiť významné narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu s energiou.

32.

§ 110 ods. 1 bod 1 EnWG je len výrazom diskrečnej právomoci, ktorú mal nemecký zákonodarca pri preberaní smernice. Článok 3 ods. 8, články 13 a 15 ods. 2 písm. d), článok 15 ods. 2 posledná veta a článok 20 ods. 1 smernice totiž stanovujú viacero možností odchýlok od ustanovení o oddelení prevádzkovateľov, pripojení a prístupu do sústav.

33.

FLH zdôrazňuje, že je spoločnosťou poskytujúcou služby vo všeobecnom hospodárskom záujme v zmysle článku 3 ods. 8 smernice, a nie iba obyčajným distribútorom energie. Má povinnosť viesť letisko. Súkromná zásobovacia sústava, ktorú prevádzkuje, preto nie je distribučnou sústavou v zmysle smernice.

34.

Z týchto dôvodov je § 110 ods. 1 bod 1 EnWG zlučiteľný s článkom 20 ods. 1 smernice.

35.

Tento účastník konania tvrdí, že sústava, o ktorú ide v tomto konaní a na ktorú sa môže vzťahovať výnimka podľa § 110 ods. 1 EnWG, nie je ani prenosovou, ani distribučnou sústavou v zmysle smernice, ale sústavou, ktorá v prevažnej miere slúži na samozásobovanie FLH. Na túto sústavu sa preto smernica nevzťahuje a neexistuje nijaká povinnosť zabezpečiť tretím stranám prístup do tejto sústavy v zmysle ustanovení smernice.

36.

Navyše FLH nemožno považovať za prevádzkovateľa distribučnej sústavy v zmysle článku 2 bodu 6 smernice, keďže jeho hlavnou činnosťou je prevádzka letiska, a preto nemôže v plnom rozsahu plniť povinnosti uložené prevádzkovateľovi distribučnej sústavy.

37.

§ 110 ods. 1 bod 1 EnWG sa preto týka iba sústav, na ktoré sa smernica nevzťahuje, a je zlučiteľný s článkom 20 ods. 1 smernice.

38.

Nemecká vláda tvrdí, že na základe systematického a teleologického výkladu smernice nepatria „zákaznícke zariadenia“ do jej pôsobnosti. Zákaznícke zariadenie je elektrické zariadenie konečného zákazníka, ktoré zahŕňa aj sústavy vytvorené týmto zákazníkom a distribuuje energiu v rámci uzavretého zariadenia.

39.

Ako je zjavné z definície „prevádzkovateľa distribučnej sústavy“ obsiahnutej v článku 2 bode 6 smernice a z úloh takýchto prevádzkovateľov stanovených v jej článku 14, smernica sa týka iba spoločností prevádzkujúcich distribučné sústavy, ktoré sú zamerané na dodávky energie verejnosti, čo vylučuje zákaznícke zariadenia.

40.

Navyše cieľom právnych noriem o liberalizácii trhu s energiou je zabezpečiť tretím stranám právo slobodného výberu dodávateľa. V prípade zákazníckych zariadení však takéto tretie strany neexistujú. Právne normy o liberalizácii trhu s energiou sa preto vzťahujú len na sústavy s účasťou tretích strán.

41.

Hoci niektoré sústavy dodávajú energiu viacerým fyzickým alebo právnickým osobám ako zákazníkom, aj tak ich treba považovať za zákaznícke zariadenia, ak týchto zákazníkov nemožno vnímať ako skutočné tretie strany. To je prípad strán, ktoré sú s prevádzkovateľom zákazníckeho zariadenia združené v „zásobovacom spoločenstve“, ktoré môže byť výsledkom vecných alebo právnych okolností. Keďže takíto zákazníci nie sú vo vzťahu k prevádzkovateľovi sústavy skutočnými tretími stranami, nie je potrebné zabezpečiť ich právo na slobodný výber dodávateľa elektrickej energie a právne normy o liberalizácii trhu s energiou sa na nich nevzťahujú.

42.

§ 110 ods. 1 bod 1 EnWG je zameraný na výnimky z povinnosti týkajúcej sa prístupu tretích strán práve pre takéto sústavy, pri ktorých neexistujú skutočné tretie strany. Je preto v súlade s článkom 20 ods. 1 smernice.

43.

Poľská vláda zastáva názor, že § 110 ods. 1 bod 1 EnWG nie je zlučiteľný so smernicou.

44.

Poľská vláda pripomína, že najmä z odôvodnenia č. 11 a z článku 3 ods. 8 smernice je zrejmé, že členské štáty môžu stanoviť výnimky zo zásady prístupu tretích strán do sústav, nie je v nej však nijaký priestor pre všeobecné výnimky.

45.

Z odôvodnenia č. 11 smernice jasne vyplýva, že na výnimku z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán pre prevádzkovateľov malých sústav sa vyžaduje existencia neprimeranej finančnej a administratívnej záťaže. Je pravdepodobné, že pre malých prevádzkovateľov bude spĺňanie administratívnych požiadaviek stanovených smernicou väčšou záťažou a že sa im budú ťažšie kompenzovať s nimi súvisiace náklady vzhľadom na relatívne obmedzený objem elektrickej energie, ktorú predávajú. Navyše v predmetnom prípade je prevádzkovateľ prenosovej sústavy tiež povinný prispievať k bezpečnosti dodávok elektrickej energie.

46.

No predtým, ako možno prevádzkovateľa malej sústavy oslobodiť od povinností súvisiacich s prístupom tretích strán, je potrebné preskúmať, či by spĺňanie týchto povinností znamenalo vznik neprimeraných nákladov. Na tieto účely musia príslušné vnútroštátne orgány vykonať komplexnú ekonomickú analýzu prevádzkovateľa sústavy, pričom musia pamätať na potrebu zaistiť bezpečnosť dodávok pre jeho konečných zákazníkov.

47.

Také ustanovenie vnútroštátnej legislatívy, ako je § 110 ods. 1 bod 1 EnWG, ktoré prevádzkovateľom malých distribučných sústav poskytuje výnimku z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán, aj keď by neznamenala pre predmetného prevádzkovateľa nadmernú záťaž, je preto nezlučiteľné s článkom 20 ods. 1 smernice.

48.

Vláda Spojeného kráľovstva sa domnieva, že predmetné vnútroštátne ustanovenie je zlučiteľné s článkom 20 ods. 1 smernice.

49.

Pripomína, že jedným z hlavných cieľov smernice bolo zaviesť voľnú hospodársku súťaž a že smernica bola osobitne zameraná na spoločnosti v postavení monopolu alebo kvázimonopolu, ktoré bránia efektívnemu fungovaniu hospodárskej súťaže. Malé elektroenergetické spoločnosti a podniky, ktoré nedodávajú elektrickú energiu zákazníkom — domácnostiam, však neboli v centre záujmu zákonodarcu Spoločenstva. Navyše plnenie povinností, ktoré články 14 až 20 smernice ukladajú prevádzkovateľom distribučných sústav, je nákladné. Článok 20 smernice preto treba vykladať tak, že členským štátom umožňuje vyňať presne a úzko vymedzené kategórie subjektov z povinností súvisiacich s prístupom do sústav.

50.

Uplatňovanie ustanovení smernice aj na najmenšie sústavy by bolo absurdné a neprimerané. Dodržiavanie povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán by spôsobilo, že prevádzkovanie malých a nových sústav by bolo príliš náročné a tieto sústavy by ťažšie mohli účinne súťažiť s väčšími elektroenergetickými podnikmi. Naopak ich vyňatie z požiadaviek prístupu tretích strán by malo zanedbateľný vplyv na liberalizáciu trhu s elektrickou energiou vzhľadom na ich veľmi obmedzenú sféru pôsobnosti.

51.

Napokon podľa znenia definície „distribúcie“ v článku 2 bode 5 smernice sa táto realizuje „s cieľom… dopravy [elektrickej energie] k zákazníkovi“ [s cieľom dodávky elektrickej energie zákazníkovi — neoficiálny preklad]. Preto dodanie energie zákazníkom musí byť hlavným účelom distribučnej sústavy, čo však zjavne nie je prípad FLH, ktorá sama spotrebúva 85,4 % elektrickej energie prenášanej cez jej sústavu. Hlavnou činnosťou FLH je prevádzka letiska.

52.

Komisia zastáva názor, že § 110 ods. 1 bod 1 EnWG je nezlučiteľný s článkom 20 ods. 1 smernice.

53.

Tvrdí, že článok 20 smernice, ktorý vyžaduje, aby mali tretie strany prístup do prenosových a distribučných sústav, sa vzťahuje na skutkové okolnosti, ktoré viedli k sporu pred vnútroštátnym súdom. Predmetná sústava je distribučnou sústavou v zmysle článku 2 bodu 6 smernice, pretože slúži na distribúciu elektrickej energie pre FLH a ďalších 93 spoločností nachádzajúcich sa na letisku. Voľný prístup do takejto sústavy musí byť preto zabezpečený v súlade s článkom 20 ods. 1 smernice.

54.

Ako je zjavné z odôvodnení č. 6 a 7 smernice, zásada prístupu tretích strán má zásadný význam pre zavŕšenie vnútorného trhu s energiou. Obmedzenia tejto zásady preto možno pripustiť len za jasne vymedzených podmienok. Smernica tak stanovuje iba jednu všeobecnú výnimku z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán. Táto výnimka je stanovená v článku 20 ods. 2 a súvisí s nedostatkom potrebnej kapacity prevádzkovateľa sústavy. Takéto ustanovenie smernice však nemôže odôvodniť všeobecnú v zákone definovanú výnimku, pretože podnikové sústavy v zmysle § 110 ods. 1 bodu 1 EnWG nevyhnutne ani natrvalo netrpia takouto nedostatočnou kapacitou.

55.

Malá kapacita niektorých sústav a ich obmedzený hospodársky význam nie sú dôvodom na to, aby boli tieto sústavy a priori vyňaté zo zásady voľného prístupu. Kapacita sústavy zohráva úlohu iba v otázkach súvisiacich s právnym oddelením prevádzkovateľov distribučných sústav, ako to vyplýva z článku 15 ods. 2 smernice.

56.

Článok 13 smernice neposkytuje žiadne odôvodnenie pre vyňatie určitých sústav z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán.

57.

Takisto ani výnimka stanovená v článku 26 ods. 1 smernice pre „mikro izolované sústavy“ [veľmi malé izolované sústavy — neoficiálny preklad] nemôže slúžiť ako základ pre § 110 ods. 1 bod 1 EnWG, pretože, okrem iného, Komisii nebola v tomto smere predložená nijaká žiadosť.

58.

FLH napadla prípustnosť položenej otázky v podstate z dôvodu, že obsahuje predpoklad, ktorý predmetné vnútroštátne právo neupravuje, a že je preto hypotetická.

59.

Podľa ustálenej judikatúry je výlučne vecou vnútroštátneho súdu, aby vo svetle okolností konkrétneho prípadu posúdil nevyhnutnosť položenia prejudiciálnej otázky pre vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Súdny dvor môže zamietnuť návrh podaný vnútroštátnym súdom iba vtedy, ak je zrejmé, že rozhodnutie o výklade práva Spoločenstva, o ktoré tento súd žiada, nemá žiadny vzťah k reálnym okolnostiam alebo k predmetu sporu vo veci samej, alebo pokiaľ ide o všeobecnú alebo hypotetickú otázku. ( 7 )

60.

Tak to však v tomto prípade nie je. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania je zrejmé, že vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či je § 110 ods. 1 bod 1 EnWG, tak ako je formulovaný, zlučiteľný s článkom 20 ods. 1 smernice.

61.

Je pravda, že otázka položená Súdnemu dvoru neodkazuje len na vlastné znenie § 101 ods. 1 bodu 1EnWG, ale dopĺňa vetu „ani vtedy, ak by voľný prístup do sústavy nespôsobil žiadne neprimerané ťažkosti“. Takýmto doplnením vnútroštátny súd iba identifikuje, v čom podľa jeho názoru spočíva problém zlučiteľnosti vnútroštátneho práva preberajúceho smernicu so smernicou, konkrétne v tom, že výnimka z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán sa udeľuje bez ďalšieho posúdenia skutočnej záťaže, ktorú by plnenie tejto povinnosti mohlo skutočne spôsobiť prevádzkovateľovi sústavy, pričom podľa názoru vnútroštátneho súdu požiadavka posúdenia tejto záťaže vyplýva zo smernice. To však nespôsobuje hypotetickosť otázky.

62.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný a otázka, ktorú má Súdny dvor zodpovedať, v podstate znie, či článok 20 ods. 1 smernice nepripúšťa takú vnútroštátnu legislatívu, ako je § 110 ods. 1 bod 1 EnWG, ktorá z uplatňovania ustanovení o prístupe tretích strán všeobecne vyníma tzv. „podnikové sústavy“, ktoré sa nachádzajú na priestorovo súvisiacom území podniku a slúžia prevažne na zásobovanie energiou v rámci vlastného podniku alebo prepojených podnikov.

63.

Smernicou 2003/54 sa začína druhá etapa liberalizácie trhu s elektrickou energiou v Európskom spoločenstve. Jej cieľom je zavŕšiť vnútorný trh s elektrickou energiou, ktorého vytváranie sa začalo smernicou 96/92/ES ( 8 ) („prvá smernica o elektrickej energii“). ( 9 )

64.

Jedným z kľúčových prvkov liberalizácie vnútorného trhu s elektrickou energiou je prístup tretích strán do sústav. V smernici je zásada prístupu tretích strán vyjadrená v článku 20 ods. 1, ktorý od členských štátov vyžaduje, aby zabezpečili implementáciu prístupu tretích strán do prenosových a distribučných sústav. Z článku 20 ods. 1 smernice vyplýva, že povinnosť zabezpečiť prístup tretích strán sa vzťahuje len na tzv. „prenosové sústavy“ alebo „distribučné sústavy“ v zmysle smernice.

65.

Je nesporné, že taká sústava, akú prevádzkuje FLH, nie je prenosovou ( 10 ) sústavou. Aby sa dalo zistiť, či sa pri nej napriek tomu vyžaduje zabezpečenie prístupu tretích strán v súlade s článkom 20 ods. 1 smernice, treba určiť, či spornú sústavu možno považovať za distribučnú sústavu.

66.

V tejto súvislosti možno stručne uviesť, že je diskutabilné, či FLH môže byť napríklad vnímaná ako „dodávateľ“, prípadne „veľkopredajca“ elektrickej energie v zmysle smernice. Tieto prípadné dodatočné kvalifikácie sú však v predmetnom prípade bezvýznamné, pretože zo smernice nemožno vyvodiť, že by zabránili tomu, aby FLH bola zároveň považovaná za prevádzkovateľa distribučnej sústavy a ako taká v zásade povinná zabezpečiť prístup tretích strán do distribučnej sústavy, ktorú prevádzkuje.

67.

Relevantnou otázkou v predmetnej veci preto je, či taká sústava, akú prevádzkuje FLH, ktorá môže byť vyňatá z uplatňovania spornej nemeckej legislatívy, je v skutočnosti „distribučnou sústavou“ v zmysle smernice.

68.

Smernica nedefinuje termín „distribučná sústava“, ale vymedzuje „distribúciu“ ako „prepravu elektrickej energie vo vysokonapäťových, strednonapäťových a nízkonapäťových distribučných sústavách s cieľom jej dopravy k zákazníkovi, avšak nezahŕňa dodávku“. ( 11 )

69.

Za týchto okolností je na určenie rozsahu pojmu „distribučná sústava“, ako sa používa v smernici, potrebné zohľadniť nielen znenie príslušného ustanovenia smernice, ale aj kontext, v ktorom sa nachádza, a ciele právnej úpravy, ktorej je súčasťou. ( 12 )

70.

Smernica sa zameriava na zavŕšenie vnútorného trhu s energiou prostredníctvom liberalizácie a harmonizácie podmienok, v ktorých funguje trh s elektrickou energiou, aby boli vnútroštátne trhy integrované do skutočného a plne operatívneho jednotného trhu s energiou. ( 13 )

71.

Cieľ spočívajúci v dosiahnutí rovnakej úrovne otvorenosti trhu v členských štátoch ( 14 ) si vyžaduje jednotný výklad vecnej pôsobnosti smernice. To si vyžaduje, aby obmedzenia všeobecnej zásady prístupu tretích strán boli vykladané reštriktívne a aby sa obmedzili len na tie, ktoré stanovuje smernica. To zároveň vylučuje možnosť, aby také ustanovenie, ako je článok 13 smernice, ktorý stanovuje, že členské štáty určia alebo vyžadujú, aby podniky, ktoré vlastnia alebo sú zodpovedné za distribučné sústavy, určili jedného alebo viacerých prevádzkovateľov distribučnej sústavy, mohlo dávať členským štátom úplnú voľnosť pri definovaní „distribučnej sústavy“.

72.

Navyše zo smernice vyplýva, že jedným zo zásadných prvkov liberalizácie energetických trhov je zabezpečiť, aby spotrebitelia elektrickej energie mali právo slobodne si zvoliť svojho dodávateľa a všetci dodávatelia právo slobodne dodávať energiu zákazníkom. ( 15 ) Tieto práva sú navzájom nevyhnutne prepojené, pretože ak si majú zákazníci slobodne vybrať dodávateľa, je nevyhnutné, aby títo dodávatelia mali za primeranú a nediskriminačnú náhradu právo na prístup do prenosových a distribučných sústav, ktoré prinášajú elektrickú energiu k zákazníkovi.

73.

Význam zásady prístupu tretích strán je tiež zjavný z postupu prijímania smernice. Ustanovenie vyžadujúce od členských štátov, aby zabezpečili prístup tretích strán, bolo zásadným prvkom návrhu Komisie na zmenu a doplnenie prvej smernice o elektrickej energii ( 16 ) a svoje vyjadrenie našlo, v zásade v nezmenenej podobe, v článku 20 smernice.

74.

Navyše Súdny dvor už vo svojej judikatúre k prvej smernici o elektrickej energii zdôraznil význam nediskriminačného prístupu tretích strán do sústav. ( 17 )

75.

A práve vo svetle týchto úvah treba vyložiť rozsah pojmu „distribučná sústava“, ktorý má kľúčový význam pre skutočný rozsah prístupu tretích strán, tak ako je stanovený v článku 20 ods. 1 smernice. V prvej fáze budem analyzovať, do akej miery sú určité kritériá, ako napríklad kapacita alebo účel sústavy, dôležité pre kvalifikovanie sústavy ako „distribučnej sústavy“.

76.

Na úvod je možné poukázať na to, že smernica nešpecifikuje kapacitný prah na kvalifikovanie elektroenergetickej sústavy ako „distribučnej sústavy“. V rámci smernice má však kapacita sústavy význam pri uplatňovaní niektorých zásadných povinností, z ktorých najdôležitejšou je oddelenie prevádzkovateľov distribučnej sústavy. ( 18 )

77.

V súvislosti s povinnosťou zabezpečiť prístup tretích strán má kapacita význam len za výnimočných okolností, ( 19 ) konkrétne v súvislosti s definíciou malých a veľmi malých izolovaných sústav, pre ktoré môžu členské štáty zakotviť výnimky okrem iného aj z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán. Možnosť výnimky pre izolované sústavy však nie je primárne odôvodnená ich malou kapacitou, ale skutočnosťou, že takéto sústavy buď nie sú prepojené na väčšiu sústavu, alebo z nej prijímajú len veľmi malé množstvá elektrickej energie, čo spôsobuje, že podliehajú veľmi špecifickým technickým obmedzeniam, najmä pokiaľ ide o bezpečnosť dodávok elektrickej energie konečným zákazníkom. ( 20 ) Prahová hodnota týkajúca sa veľmi malých izolovaných sústav bola preto stanovená na veľmi špecifické účely a nemôže sa považovať za všeobecný ukazovateľ kapacity sústav, ktoré zákonodarca Spoločenstva mal alebo nemal v úmysle regulovať.

78.

Podľa môjho názoru táto skutočnosť poukazuje na to, že zámerom bolo, aby sa smernica v zásade vzťahovala na širokú škálu sústav bez ohľadu na ich kapacitu. To nevylučuje možnosť, aby bolo uplatňovanie určitých základných povinností stanovených v smernici prispôsobené podľa kapacity konkrétnej sústavy, ako je to v prípade povinnosti oddelenia prevádzkovateľov.

79.

Navyše, hoci vyňatie jednej „malej“ sústavy z pôsobnosti smernice nemusí mať nevyhnutne významný vplyv na hospodársku súťaž, a teda ani na liberalizáciu odvetvia elektrickej energie, táto skutočnosť nemá žiadny súvis s tým, ako môže hospodársku súťaž ovplyvniť vyňatie celej kategórie malých sústav.

80.

V každom prípade okrem zjavných problémov s definovaním, kedy sa má sústava považovať za „malú“, neexistuje nijaký dôkaz o tom, že podľa § 110 ods. 1 bodu 1 EnWG budú mať výnimku len relatívne „malé“ sústavy. Na sústavy sa vzťahuje výnimka, pokiaľ spĺňajú podmienky určené v tomto ustanovení, a to bez ohľadu na objem elektrickej energie, ktorú prenášajú. To napríklad znamená, že oveľa väčšie letiská než Lipsko/Halle môžu mať na základe § 110 ods. 1 bodu 1 EnWG výnimku z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán.

81.

Zastávam preto názor, že malá kapacita sústavy nie je základným kritériom, na základe ktorého by malo byť zamietnuté kvalifikovanie takej sústavy, akú prevádzkuje FLH, ako „distribučnej sústavy“, a na základe ktorého by mala byť táto sústava principiálne vyňatá z uplatňovania zásady prístupu tretích strán.

82.

Po druhé treba určiť, do akej miery má pre kvalifikovanie sústavy ako „distribučnej sústavy“ význam účel, ktorému sústava slúži. Táto otázka vyplýva z použitia slov „s cieľom jej dopravy k zákazníkovi“ [s cieľom jej dodávky zákazníkovi — neoficiálny preklad] pri vymedzení pojmu „distribúcia“ v článku 2 bode 5 smernice.

83.

Výnimka z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán pre určité sústavy výlučne na základe účelu, na ktorý sú tieto prevádzkované, nesie so sebou riziko, že tá istá sústava bude alebo nebude môcť byť oslobodená od tejto povinnosti podľa toho, či je prevádzkovaná v rámci inej podnikateľskej činnosti alebo ako samostatná podnikateľská činnosť. Ak by napríklad FLH zadala prevádzkovanie svojej elektroenergetickej sústavy inej spoločnosti, ktorej jedinou úlohou je prevádzka sústavy s cieľom zásobovať elektrickou energiou letisko a iných konečných užívateľov nachádzajúcich sa na letisku, distribúcia elektrickej energie by sa určite vykonávala „s cieľom jej dopravy k zákazníkovi“ [s cieľom jej dodávky zákazníkovi — neoficiálny preklad], ako sa uvádza v článku 2 bode 5 smernice. Preto výnimka z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán pre tzv. „podnikové sústavy“ by mohla viesť k rozdielnemu zaobchádzaniu s tou istou sústavou len na základe predmetu činnosti prevádzkovateľa sústavy.

84.

Ak by sa sledoval tento prístup, znamenalo by to tiež, že ten istý zákazník, napríklad obchod alebo reštaurácia, by mal alebo nemal právo slobodne si vybrať spomedzi dodávateľov elektrickej energie v závislosti od predmetu činnosti prevádzkovateľa sústavy, na ktorú je pripojený na účely odberu elektrickej energie. Vyňatie sústav z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán na základe účelu, na ktorý sú prevádzkované, by teda viedlo k rozdielnemu zaobchádzaniu s konečnými zákazníkmi.

85.

Tieto úvahy naznačujú, že keby kvalifikovanie sústavy ako „distribučnej sústavy“ záviselo od podmienky, že hlavným účelom sústavy je dodávka elektriny širokej verejnosti, viedla by táto situácia k závažnej diskriminácii tak medzi prevádzkovateľmi sústav, ako aj medzi zákazníkmi. Takýto výsledok by sa sotva zlučoval s cieľom spočívajúcim v nediskriminačnom prístupe tretích strán a práve konečných užívateľov slobodne si zvoliť dodávateľa energie, ktorý smernica sleduje.

86.

Navyše si nemyslím, že by sa určité malé alebo uzavreté sústavy mali zo štrukturálnych dôvodov zásadne vymykať kvalifikácii ako „distribučné sústavy“. Bol vyslovený názor, že povinnosti, ktoré smernica ukladá prevádzkovateľom distribučných sústav, a najmä povinnosť zabezpečiť prístup tretích strán, sú pre niektorých prevádzkovateľov samy osebe nadmerne zaťažujúce, najmä ak ide o malých alebo začínajúcich prevádzkovateľov, prípadne ak ich hlavná činnosť spočíva v niečom inom ako v dodávaní energie zákazníkom. Z tohto dôvodu sa nemohlo počítať s tým, že by takíto prevádzkovatelia podliehali povinnostiam, ktoré smernica ukladá prevádzkovateľom distribučných sústav.

87.

Takýto prístup nepokladám za správny. Členské štáty disponujú veľkou mierou voľnej úvahy pri implementácii smernicou stanovenej povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán v praxi. Členské štáty môžu prípadne stanoviť zjednodušený administratívny režim pre menšie alebo novovytvorené sústavy alebo pre sústavy, ktorých hlavný účel je iný než dodávka energie zákazníkom. Takže skutočné bremeno, ktoré pre konkrétneho prevádzkovateľa znamená splnenie takýchto povinností, do istej miery závisí od spôsobu regulácie, ktorý si zvolí členský štát. ( 21 ) Takýto dôvod by preto sám osebe neumožňoval úplné oslobodenie takýchto sústav od povinností, ktoré smernica ukladá prevádzkovateľom distribučných sústav, a najmä od povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán.

88.

Z toho vyplýva, že nijaký z uvedených dôvodov sám osebe neoprávňuje na vyňatie takej sústavy, akú prevádzkuje letisko Lipsko/Halle, z pojmu „distribučná sústava“ v zmysle smernice.

89.

Práve naopak niektoré skutočnosti nasvedčujú tomu, že taká sústava, akú prevádzkuje FLH, by sa v skutočnosti mala považovať za distribučnú sústavu v zmysle smernice.

90.

Hoci sa zdá, že predmetná sústava slúži predovšetkým na samozásobovanie FLH, ( 22 ) netreba zabúdať, že približne 15 % celkového objemu elektriny spotrebovanej cez sústavu v roku 2004 bolo distribuovaných tretím stranám, čo sa podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania rovná spotrebe približne 1000 trojčlenných domácností, a tento objem má tendenciu neustále sa zvyšovať. ( 23 ) Dodávky tretím stranám teda asi nemajú prevládajúci charakter, zďaleka však nie sú bezvýznamné.

91.

Takisto nevidím dôvod, prečo by sa 93 podnikov nachádzajúcich sa na letisku Lipsko/Halle nemalo považovať za „skutočné“ tretie strany. Zhodou okolností sa síce nachádzajú na letisku, ale vykonávajú vlastnú podnikateľskú činnosť. Ako bolo potvrdené na pojednávaní, ich zmluvný vzťah s FLH spočíva predovšetkým v nájomnej zmluve. Situácia daných 93 podnikov sa preto v zásade nelíši od situácie podnikov, ktoré majú v nájme priestory v centre mesta alebo v nákupných strediskách. Tieto podniky by preto v zásade mali mať možnosť slobodne si zvoliť dodávateľa elektriny. Na tento účel by sústava, ktorá dodáva elektrinu do prípojok súkromných zariadení týchto zákazníkov, mala byť v zásade prístupná pre tretie strany.

92.

Z týchto dôvodov som presvedčený, že takú sústavu, akú prevádzkuje FLH, treba považovať za „distribučnú sústavu“ v zmysle smernice.

93.

To však neznamená, že takáto sústava nemôže mať v súlade so smernicou výnimku z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán. Smernica obsahuje viacero ustanovení, ktoré pre sústavy zakotvujú výnimky z niektorých povinností v úsilí dosiahnuť rovnováhu medzi potrebou poskytnúť tretím stranám prístup do sústav a ochranou vyšších verejných záujmov, ako sú bezpečnosť dodávok a výkon služieb vo všeobecnom hospodárskom záujme.

94.

Podľa článku 3 ods. 8 smernice sa členské štáty môžu rozhodnúť neuplatňovať ustanovenia článku 20 „pokiaľ by ich uplatňovanie, právne alebo fakticky, bránilo vykonávaniu povinností uložených elektroenergetickým podnikateľským subjektom vo všeobecnom hospodárskom záujme a pokiaľ by nebol ovplyvnený rozvoj obchodu v takom rozsahu, že by to protirečilo záujmom spoločenstva“. Hoci nemožno vylúčiť, že niektoré „podnikové sústavy“, na ktoré sa môže vzťahovať výnimka podľa § 110 ods. 1 bodu 1 EnWG, spĺňajú tieto podmienky, nevidím tu žiadnu oporu pre záver, že to tak nevyhnutne platí bez ďalšieho posúdenia podmienok, v akých konkrétna sústava funguje.

95.

Distribučná sústava môže mať výnimku z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán aj podľa článku 20 ods. 2 smernice, „kde [jej] chýba potrebná kapacita“. V tomto prípade opäť nemožno vylúčiť, že toto ustanovenie dovoľuje výnimku pre určité „podnikové sústavy“, určite to tak však nie je vtedy, ak neexistujú žiadne okolnosti preukazujúce nedostatok kapacity na umožnenie prístupu. Navyše ťažko možno súhlasiť s tým, že výnimka založená na nedostatočnej kapacite by mohla byť časovo neobmedzená.

96.

Ako bolo uvedené vyššie, článok 26 smernice stanovuje pre veľmi malé a malé izolované sústavy výnimku okrem iného z povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán. Nie je tu však dôkaz o tom, že by buď sústava prevádzkovaná FLH alebo všetky „podnikové sústavy“, na ktoré sa môže vzťahovať výnimka podľa § 110 ods. 1 bodu 1 EnWG, boli izolované v zmysle smernice. Navyše na uplatnenie tejto výnimky sa vyžaduje, aby členský štát podal žiadosť na Komisiu, pričom Nemecko takúto žiadosť nikdy nepodalo. Každý z týchto dvoch dôvodov bráni tomu, aby výnimka pre „podnikové sústavy“ na základe § 110 ods. 1 bodu 1 EnWG mohla byť všeobecne založená na článku 26 smernice.

97.

Z uvedeného vyplýva, že vyňatie „objektových sústav“ v zmysle EnWG z uplatňovania ustanovení o povinnosti zabezpečiť prístup tretích strán nemôže byť odôvodnená znením, kontextom ani účelom smernice.

98.

Vo svetle uvedených skutočností sa domnievam, že odpoveď na položenú otázku by mala znieť takto:

Článok 20 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES treba vykladať tak, že nepripúšťa takú vnútroštátnu legislatívu, ktorá z uplatňovania ustanovení o prístupe tretích strán všeobecne vyníma distribučné sústavy, ktoré sa nachádzajú na priestorovo súvisiacom území podniku a slúžia prevažne na zásobovanie energiou v rámci vlastného podniku alebo prepojených podnikov.