1. 

Toto je druhé odvolanie v dlhotrvajúcom konaní, ktoré sa v podstate týka obchodnej a logistickej pomoci poskytnutej francúzskym poštovým úradom jeho dcérskej spoločnosti SFMI-Chronopost, ktorá prevádzkuje expresnú doručovaciu službu. V rozhodnutí 98/365 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia rozhodla, že taká pomoc nepredstavuje štátnu pomoc ( 2 ). Konkurenti SFMI-Chronopost podali žalobu na Súd prvého stupňa (ďalej len „rozsudok UFEX I“) ( 3 ), ktorý napadnuté rozhodnutie zrušil. V konaní o prvom odvolaní („rozsudok Chronopost I“) ( 4 ) Súdny dvor zrušil rozhodnutie Súdu prvého stupňa a vec mu vrátil. Prejednávané odvolanie bolo podané proti nasledujúcemu rozsudku Súdu prvého stupňa, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie znova zrušené (ďalej len „napadnutý rozsudok“: rozsudok UFEX II) ( 5 ).

2. 

Odvolacie dôvody v prejednávanom odvolaní sa týkajú i) zloženia Súdu prvého stupňa v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok; ii) otázky, či Súd prvého stupňa rozhodoval o neprípustnom žalobnom dôvode; iii) preskúmania, ktoré Súd prvého stupňa uskutočnil, pokiaľ ide o odôvodnenie uvedené Komisiou v napadnutom rozhodnutí, a iv) posúdenia vykonaného Súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o pojem štátnej pomoci vo vzťahu k prevodu klientely na SFMI-Chronopost.

3.

Spor v prejednávanej veci vychádza zo sťažnosti podanej Komisii v decembri 1990. V napadnutom rozsudku sú skutkové okolnosti vymedzené takto:

4.

Okrem sťažnosti Komisii „16. júna 1993 SFEI a ostatné podniky podali pred obchodným súdom v Paríži žalobu proti SFMI, Chronopost, La Poste a iným. K tejto žalobe bola pripojená druhá štúdia spoločnosti Braxton associés, aktualizujúca údaje prvej štúdie a rozširujúca obdobie ohodnotenia pomoci po koniec roku 1991. Rozsudkom z 5. januára 1994 obchodný súd v Paríži predložil Súdnemu dvoru viacero prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu článku 92 Zmluvy a článku 93 Zmluvy ES (teraz článok 88 ES), z ktorých jedna sa týkala pojmu štátnej pomoci za okolností tohto konania. Francúzska vláda predložila Súdnemu dvoru v prílohe k svojim pripomienkam z 10. mája 1994 ekonomickú štúdiu vypracovanú spoločnosťou Ernst & Young. Rozsudkom [SFEI a i. ( 8 )] Súdny dvor rozhodol, že ‚poskytnutie logistickej a obchodnej pomoci zo strany verejnoprávneho podniku jeho súkromnoprávnym dcérskym spoločnostiam vykonávajúcim činnosť otvorenú pre voľnú hospodársku súťaž môže predstavovať štátnu pomoc v zmysle článku 92 Zmluvy, ak odmena prijatá ako protihodnota je nižšia než odmena, ktorá by bola požadovaná za obvyklých trhových podmienok‘ (bod 62).“ ( 9 )

5.

V roku 1993 si Komisia od Francúzska vyžiadala a dostala ďalšie informácie. V marci 1996 oznámila uvedenému členskému štátu, že začína konanie podľa článku 93 ods. 2 Zmluvy ES (teraz článok 88 ods. 2 ES) o pomoci údajne poskytnutej Francúzskom spoločnosti SFMI-Chronopost. Dňa 17. júla 1996 zverejnila formálne oznámenie o začatí konania. ( 10 )

6.

Dňa 17. augusta 1996 SFEI predložila Komisii pripomienky k oznámeniu a priložila k nim ekonomickú štúdiu vypracovanú Bain & Co. ( 11 ) Francúzsko k svojej odpovedi priložilo ekonomickú štúdiu vypracovanú Deloitte Touche Tohmatsu.

7.

Dňa 1. októbra 1997 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie. Článok 1 uvádza, že „logistická a obchodná pomoc poskytnutá zo strany [La Poste] jej dcérskej spoločnosti SFMI-Chronopost [ani ďalšie vytýkané opatrenia] nepredstavujú štátnu pomoc v prospech SFMI-Chronopost“.

8.

Žalobou podanou Súdu prvého stupňa 30. decembra 1997 sa UFEX, DHL International, Federal Express a CRIE domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia. Francúzsko, La Poste a Chronopost potom vstúpili do konania ako vedľajší účastníci na podporu Komisie.

9.

Vec bola pridelená štvrtej rozšírenej komore Súdu prvého stupňa a bol určený sudca spravodajca.

10.

Žalobcovia uvádzali štyri dôvody neplatnosti, ktoré vychádzali z i) porušenia práv na obranu; ii) nedostatočného odôvodnenia; iii) nesprávnych skutkových zistení a zjavne nesprávneho posúdenia, a iv) nerešpektovania pojmu „štátna pomoc“ Komisiou jednak tým, že pri analýze odplaty za pomoc poskytnutú La Poste v prospech SFMI-Chronopost nezohľadnila obvyklé trhové podmienky, a jednak tým, že z tohto pojmu vylúčila rôzne opatrenia, ktorými bola SFMI-Chronopost údajne zvýhodnená.

11.

Súd prvého stupňa prijal prvú časť štvrtého žalobného dôvodu a zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom ním bolo rozhodnuté, že logistická a obchodná pomoc poskytnutá La Poste v prospech SFMI-Chronopost nepredstavuje štátnu pomoc. Súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné preskúmať druhú časť štvrtého žalobného dôvodu ani ostatné žalobné dôvody v rozsahu, v akom sa týkali logistickej a obchodnej pomoci poskytnutej La Poste v prospech SFMI-Chronopost. Predovšetkým nebolo potrebné preskúmavať druhý žalobný dôvod. Prvý žalobný dôvod a časti tretieho žalobného dôvodu, ktoré sa netýkali výhrad preskúmavaných v rámci štvrtého žalobného dôvodu, boli zamietnuté.

12.

Návrhmi podanými do kancelárie Súdneho dvora postupne 19. a 23. februára 2001 podali Chronopost, La Poste a Francúzska republika odvolania proti rozsudku UFEX I.

13.

Odvolateľky uvádzali niekoľko odvolacích dôvodov, pričom v rámci prvého odvolacieho dôvodu tvrdili, že Súd prvého stupňa tým, že nesprávne vyložil pojem „obvyklé trhové podmienky“ použitý v rozsudku SFEI, porušil článok 92 ods. 1 Zmluvy ES (teraz článok 87 ods. 1 ES). V bode 75 rozsudku UFEX I Súd prvého stupňa konštatoval, že Komisia mala prinajmenšom overiť, že protiplnenie prijaté La Poste bolo porovnateľné s protiplnením vyžadovaným súkromnou finančnou spoločnosťou alebo súkromnou skupinou podnikov, ktoré nepôsobia vo vyhradenom odvetví.

14.

Súdny dvor rozhodol, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, keďže bola prehliadnutá skutočnosť, že La Poste sa nachádza vo veľmi odlišnej situácii od situácie súkromnoprávneho podniku, ktorý pôsobí v obvyklých trhových podmienkach. Ako subjekt poverený službou všeobecného hospodárskeho záujmu v zmysle článku 90 ods. 2 Zmluvy ES (teraz článok 86 ods. 2 ES) sa La Poste musela vybaviť alebo musela byť vybavená infraštruktúrou a značnými zdrojmi, ktoré jej umožňujú poskytovať základné poštové služby všetkým užívateľom vrátane oblastí, v ktorých ceny nepokrývali náklady vzniknuté poskytovaním dotknutej služby. Vytvorenie a udržiavanie siete La Poste teda nezodpovedalo výlučne komerčnému prístupu a súkromná spoločnosť by ich nikdy nepodstúpila. Navyše poskytnutie logistickej a obchodnej pomoci spočívalo práve v poskytnutí tejto siete. Bolo s ním teda neoddeliteľné spojené. Súdny dvor dospel k tomuto záveru:

15.

Súdny dvor preto vyhlásil prvý žalobný dôvod za dôvodný. Zrušil rozsudok UFEX I bez toho, aby preskúmal ostatné žalobné dôvody a vrátil vec Súdu prvého stupňa.

16.

Po vrátení Súdu prvého stupňa bola vec najskôr pridelená štvrtej rozšírenej komore a bol určený ten istý sudca spravodajca ako vo veci UFEX I. Vzhľadom na zmenu zloženia komôr Súdu prvého stupňa rozhodnutím z 13. septembra 2004 ( 15 ) bol sudca spravodajca pridelený k tretej rozšírenej komore, ktorej bola v dôsledku toho prejednávaná vec pridelená.

17.

Žalobcovia sa v podstate odvolávali na druhý, tretí a štvrtý žalobný dôvod vznesené v priebehu konania, v ktorom bol vydaný rozsudok UFEX I. ( 16 ) V prvej časti štvrtého žalobného dôvodu teraz uvádzajú porušenie pojmu „obvyklé trhové podmienky“, tak, ako vyplýva z rozsudku Chronopost I.

18.

Vyjadrenia účastníkov konania a ich odpovede na otázky Súdneho dvora boli vypočuté na pojednávaní 15. júna 2005.

19.

Súd prvého stupňa prijal druhý žalobný dôvod (nedostatočné odôvodnenie) a výhradu uvedenú v druhej časti štvrtého žalobného dôvodu týkajúcu sa prevodu služby Postadex. Ostatné výhrady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v prvej časti štvrtého žalobného dôvodu, ktoré považoval za nepreskúmateľné, zamietol. Napadnuté rozhodnutie zrušil v rozsahu, v akom ním bolo rozhodnuté, že ani logistická a obchodná pomoc poskytnutá La Poste v prospech jej dcérskej spoločnosti SFMI-Chronopost, ani prevod služby Postadex nepredstavujú štátnu pomoc v prospech SFMI-Chronopost.

20.

Podaniami podanými do kancelárie Súdneho dvora postupne 4. a 7. augusta 2006 Chronopost (vec C-341/06 P) a La Poste (vec C-342/06 P) podali odvolania proti rozsudku Súdu prvého stupňa. Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a zaviazal žalobcov na náhradu všetkých trov konania. Chronopost tiež navrhuje, aby Súdny dvor vydal konečný rozsudok vo veci a potvrdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

21.

UFEX, DHL Express (Francúzsko) (predtým DHL International), Federal Express International (Francúzsko) a CRIE (v likvidácii) predložili spoločné vyjadrenie ku každému odvolaniu, Francúzsko ani Komisia vyjadrenie k odvolaniu nepredložili. ( 17 ) Podľa článku 117 rokovacieho poriadku predseda Súdneho dvora povolil Chronopost a La Poste predložiť repliku k otázkam neprípustnosti. UFEX potom predložila dupliku.

22.

Obe odvolania boli spojené uznesením predsedu Súdneho dvora z 18. apríla 2007.

23.

Pojednávanie nebolo požadované a ani sa nekonalo.

24.

Odvolateľky tvrdia, že bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie, pretože sudca spravodajca v konaní, ktoré viedlo k napadnutému rozsudku, bol sudcom spravodajcom aj v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok UFEX I.

25.

Článok 42 ods. 2 uvádza, že „uvádzanie nových dôvodov je prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.“

26.

Na základe článku 118 sa článok 42 ods. 2 použije na konanie pred Súdnym dvorom o odvolaní proti rozhodnutiu Súdu prvého stupňa.

27.

Článok 48 ods. 2 má rovnaké znenie ako článok 42 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

28.

Článok 118 stanovuje:

„1.   Ak Súdny dvor zruší rozsudok alebo uznesenie komory, môže predseda Súdu prvého stupňa prideliť vec inej komore zloženej z rovnakého počtu sudcov.

2.   Ak Súdny dvor zruší rozsudok alebo uznesenie Súdu prvého stupňa zasadajúceho v pléne alebo vo veľkej komore, vec sa pridelí tomu zloženiu, ktoré o veci rozhodovalo.

2a.   Ak Súdny dvor zruší rozsudok alebo uznesenie samosudcu, pridelí predseda Súdu prvého stupňa vec komore zloženej z troch sudcov, ktorej nie je členom tento sudca.

…“

29.

Odvolateľky tvrdia, že aj keď Spoločenstvo ako také nie je stranou Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“), je povinné dodržiavať práva zaručené EDĽP. Právo na nezávislý a nestranný súd je neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 EDĽP. Zjavná (objektívna) zaujatosť stačí na porušenie uvedeného práva a dochádza k nej v prípade, že zloženie súdu vyvoláva oprávnené pochybnosti o jeho nestrannosti. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj francúzskych súdov vyplýva, že účasť rovnakého sudcu v nasledujúcom konaní také pochybnosti vyvoláva. La Poste sa domnieva, že článok 118 ods. 1 a 2a Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa naznačuje, že by sudcovia nemali znovu rozhodovať vo veciach, v ktorých sa podieľali na vydaní prvého rozhodnutia.

30.

UFEX vo svojich odpovediach argumentuje, že uvedený dôvod je nový a nie je teda podľa Rokovacieho poriadku Súdneho dvora prípustný. Listami od kancelárie Súdneho dvora boli odvolateľky informované o zložení súdu pred pojednávaním a meno sudcu spravodajcu bolo uvedené v správe z pojednávania. Odvolateľky však pred uvedeným súdom nevzniesli žiadne námietky. Z rozsudku Petrides ( 18 ) vyplýva, že účastník konania sa nemôže v konaní o odvolaní odvolávať na procesné záruky, ktorých sa vyššie uvedeným spôsobom vzdal.

31.

Pokiaľ ide o podstatu tohto odvolacieho dôvodu, UFEX po prvé tvrdí, že zloženie Súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o napadnutom rozsudku zodpovedalo článku 118 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o zloženie Súdu prvého stupňa vo veci vrátenej Súdnym dvorom po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia. Na neutralizáciu akéhokoľvek nebezpečenstva zaujatosti okrem toho slúži zásada kolegiality, ktorou sa riadi zloženie súdnych orgánov Spoločenstva. Po druhé, uvedené pravidlá Spoločenstva neporušujú článok 6 ods. 1 EDĽP. UFEX uvádza, že Európsky súd pre ľudské práva rieši uvedenú otázku v závislosti od konkrétneho prípadu a nestanovil žiadnu všeobecnú zásadu, podľa ktorej sudca nemôže rozhodovať v rovnakej veci v po sebe nasledujúcich konaniach. Po tretie, uvedené pravidlá zodpovedajú rozmanitým tradíciám členských štátov. Okrem toho je v záujme riadnej správy súdnictva Spoločenstva, aby v zložitej veci vrátenej Súdu prvého stupňa bola zachovaná osoba sudcu spravodajcu.

32.

Odvolateľky vo svojich replikách spochybňujú námietku neprípustnosti vznesenú UFEX. Chronopost sa domnieva, že uvedená námietka je irelevantná, keďže porušenie práva na nestranný súd predstavuje porušenie podstatnej procesnej náležitosti. Ide teda o otázku verejného poriadku, ktorú Súdny dvor musí vzniesť z úradnej moci.

33.

Odvolateľky tvrdia, že námietka neprípustnosti je v každom prípade nedôvodná. Predmetný odvolací dôvod nemohol byť uplatnený pred doručením napadnutého rozsudku. Odvolacie dôvody sú z podstaty veci nové v tom zmysle, že napádajú napadnutý rozsudok. Právo na nestranný súd je nescudziteľné a nemožno sa ho vzdať tak, ako procesnej záruky. Odvolateľky ďalej tvrdia, že neexistuje žiadny postup upravujúci spochybnenie zloženia Súdu prvého stupňa ani podanie námietok proti konkrétnemu sudcovi. Chronopost nakoniec tvrdí, že listy kancelárie Súdu prvého stupňa neobsahovali mená sudcov v komorách a že nedostala kópiu správy z pojednávania.

34.

UFEX vo svojich duplikách tvrdí, že tvrdenie, že predmetný odvolací dôvod je otázkou verejného poriadku, je samo osebe novým dôvodom. Vzhľadom na to, že nedošlo k porušeniu základného práva, je toto tvrdenie aj irelevantné. Odvolateľky mohli uvedený dôvod uviesť pred Súdom prvého stupňa podľa článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Odvolacie dôvody nie sú nevyhnutne nové, pretože majú byť vznesené k otázkam prerokúvaným pred súdom nižšieho stupňa. Pokiaľ sú nové, článok 42 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora sa na odvolania použije na základe jeho článku 118. UFEX tiež konštatuje, že Chronopost mal poznať zloženie komôr Súdu prvého stupňa, keďže boli zverejnené v úradnom vestníku. ( 19 )

35.

Pokiaľ ide o prípustnosť, pripomínam, že Chronopost a La Poste boli v konaní pred Súdom prvého stupňa vedľajšími účastníkmi konania na strane Komisie.

36.

Podľa článku 40 Štatútu Súdneho dvora môže vedľajší účastník konania podporovať iba návrhy jedného z účastníkov konania. Súdy Spoločenstva vykladajú toto obmedzenie v tom zmysle, že bráni vedľajšiemu účastníkovi konania vznášať argumenty alebo dôvody, ktoré sa úplne líšia od návrhov, ktoré sú základom sporu medzi žalobcom a žalovaným. ( 20 )

37.

Tvrdenie o porušení procesných pravidiel z dôvodu zloženia Súdu prvého stupňa nemá žiadnu súvislosť s dôvodmi vznesenými Komisiou pred uvedeným súdom. Chronopost a La Poste teda neboli oprávnené vzniesť uvedený dôvod pred Súdom prvého stupňa.

38.

Možno si potom položiť otázku, či Komisia samotná mohla vzniesť taký dôvod v konaní pred Súdom prvého stupňa.

39.

Podľa článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Súd prvého stupňa používa pri rozhodovaní o otázke, či okolnosti „vyšli najavo“ v priebehu konania, objektívne kritérium, a to či sa účastník konania mohol o týchto okolnostiach dozvedieť skôr. ( 21 )

40.

Zloženie komory Súdu prvého stupňa, ktorej bola uvedená vec pridelená po jej vrátení Súdnym dvorom, je zjavne okolnosťou, ktorá nemohla vyjsť najavo pred začatím konania. Podľa článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa by teda Komisia bola oprávnená vzniesť nový dôvod na účely napadnutia zloženia komory.

41.

Komisia mala navyše objektívne možnosť to urobiť. Zloženie komory, ktorej bola vec pridelená, bolo účastníkom konania oznámené. Zmeny v zložení komôr Súdu prvého stupňa v roku 2004 boli uverejnené v Úradnom vestníku. Zloženie komôr bolo zverejnené aj na internetovej stránke Súdneho dvora. Meno sudcu spravodajcu je uvedené v správe z pojednávania zaslanej účastníkom konania pred pojednávaním. Nakoniec zloženie súdu a meno sudcu spravodajcu sú jasne uvedené na oznámení o konaní vo veci, ktoré je vyvesené pred súdnou sieňou.

42.

Komisia teda objektívne mala možnosť vedieť v priebehu konania pred Súdom prvého stupňa, že sudca spravodajca vo veci UFEX I je členom komory v konaní o prejednávaných veciach po ich vrátení Súdu prvého stupňa. Z napadnutého rozsudku ani zo spisu však nevyplýva, že by Komisia vzniesla akúkoľvek námietku.

43.

V rozsudku Petrides ( 22 ) Súdny dvor zamietol odvolací dôvod, ktorým účastník konania tvrdil, že došlo k porušeniu zásady audi alteram partem a zásady „rovnosti zbraní“, keďže odvolateľ túto okolnosť neuviedol pred Súdom prvého stupňa, hoci to mohol urobiť; vzdal sa tým procesnej záruky.

44.

V prejednávanej veci by Komisia podobne nebola oprávnená vzniesť námietku týkajúcu sa zloženia Súdu prvého stupňa ako odvolací dôvod. Komisia mohla namietať zloženie komory pred súdom nižšieho stupňa. Tým, že to neurobila, vzdala sa procesnej záruky a túto otázku by teraz nebola oprávnená znovu nastoliť.

45.

Domnievam sa, že by bolo v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora vo veci Petrides a článkom 40 Štatútu Súdneho dvora, pokiaľ by vedľajší účastník, ktorý vstúpil do konania v prvom stupni, mohol uplatniť v odvolacom konaní dôvod, ktorý ním podporovaný účastník neuplatnil pred súdom nižšieho stupňa.

46.

Treba priznať, že tento záver je založený na skôr formálnej analýze postavenia vedľajšieho účastníka konania. Z koncepčného hľadiska sa nedomnievam, že by bolo možné povedať, že vedľajší účastník konania nemá právo na spravodlivé súdne konanie, aj keď to nie je jeho vlastné súdne konanie. V súlade s článkom 40 Štatútu Súdneho dvora má nevyhnutne záujem na výsledku konania (inak by mu nebol povolený vstup do konania). Chronopost a La Poste navyše už nie sú vedľajšími účastníkmi konania, ale odvolateľkami v konaní pred Súdnym dvorom. Článok 6 ods. 1 EDĽP zaručuje každému právo na spravodlivé súdne konanie, v ktorom sa „rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“. ( 23 )

47.

Domnievam sa však, že pokiaľ Súdny dvor rozhodne, že Chronopost a La Poste mohli sami vzniesť námietku proti zloženiu Súdu prvého stupňa pred týmto súdom i v prípade neexistencie námietky zo strany Komisie, treba v tom prípade konštatovať, že z dôvodov uvedených v bodoch 40 až 43 vyššie sa tohto práva vzdali.

48.

Domnievam sa preto, že prvý odvolací dôvod je neprípustný.

49.

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek, že nimi uvádzaný dôvod musí byť v každom prípade preskúmaný Súdnym dvorom, keďže nastoľuje otázku verejného poriadku, nesúhlasím s UFEX, že toto tvrdenie samo osebe predstavuje nový dôvod. Toto tvrdenie bolo uvedené ako odpoveď na námietku neprípustnosti vznesenú UFEX.

50.

Aj napriek tomu s tvrdením odvolateliek nesúhlasím.

51.

Tvrdenie odvolateliek je založené na judikatúre, podľa ktorej dôjde k porušeniu podstatnej procesnej náležitosti, ak taký správny orgán, ako je Komisia, uprie zúčastneným stranám možnosť odpovedať alebo podať pripomienky pred prijatím správneho aktu. ( 24 )

52.

Rozsudok Petrides však predstavuje jednoznačnú judikatúru, podľa ktorej žalobca, ktorý v priebehu súdneho konania neuplatní svoje práva na obranu, pokiaľ má na to možnosť, sa na také práva neskôr nemôže odvolávať. Súdny dvor v uvedenej veci nepovažoval za potrebné zaoberať sa námietkou žalobcu ex offo.

53.

Zásady, na ktorých porušenie sa odvolával žalobca vo veci Petrides, sú rovnako súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj práva na nestranný súd: zásady audi alteram partem a nemo judex in sua causa totiž predstavujú dva piliere zásady spravodlivosti. Nevidím teda žiadny dôvod, prečo by Súdny dvor mal postupovať v prejednávanej veci inak.

54.

Pokiaľ by sa Súdny dvor aj napriek tomu rozhodol pripustiť uvedený dôvod, domnievam sa že ho treba zamietnuť ako nedôvodný.

55.

Po prvé nedošlo k žiadnemu zjavnému porušeniu podstatnej procesnej náležitosti. Článok 118 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa nezakazuje, aby v ďalšom konaní o veci, ktorá bola vrátená Súdu prvého stupňa, rozhodovala rovnaká komora. Naproti tomu možno uviesť úplne rozdielne ustanovenie článku 118 ods. 2a, podľa ktorého sudca nemôže rozhodovať o veci vrátenej Súdu prvého stupňa, o ktorej rozhodoval ako samosudca. Z Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa tiež nevyplýva, že by rovnaký sudca nemohol pôsobiť ako sudca spravodajca vo veci vrátenej Súdu prvého stupňa na základe odvolania. Článok 118 ods. 2 totiž konkrétne vyžaduje, aby vrátená vec bola pridelená veľkej komore (alebo samozrejme plénu) v rovnakom zložení.

56.

Po druhé odvolateľky sa neodvolávajú na skutočnú (subjektívnu) zaujatosť. Odvolávajú sa len na (objektívnu) zaujatosť súvisiacu so zložením komory Súdu prvého stupňa, ktorej bola uvedená vec pridelená po jej vrátení Súdnym dvorom.

57.

Odvolateľky správne uvádzajú, že hoci Spoločenstvo nie je stranou EDĽP, článok 6 ods. 2 Zmluvy EÚ stanovuje, že „únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje [EDĽP]…“. EDĽP ma navyše zvláštny význam ako zdroj inšpirácie, pokiaľ ide o základné práva, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zaisťuje. ( 25 ) Článok 6 ods. 1 EDĽP, ktorý zaručuje právo na nestranné súdne konanie, patrí medzi také základné práva.

58.

Pokiaľ ide o objektívnu zaujatosť, ktorá vzniká v prípade, keď existujú oprávnené pochybnosti o nestrannosti súdu, Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že „z povinnosti zachovať nestrannosť nemožno všeobecne vyvodzovať, že by súd vyššieho stupňa, ktorý zruší rozhodnutie správneho alebo súdneho orgánu, bol povinný vec vrátiť buď odlišnému orgánu alebo odlišne zloženému oddeleniu pôvodného orgánu“. ( 26 ) Účasť toho istého sudcu v nasledujúcom konaní o tej istej veci môže viesť k odôvodneným pochybnostiam, pokiaľ ide o nestrannosť, len v spojení s inými faktormi. ( 27 ) Žiadny taký ďalší faktor sa v prejednávanej veci neuvádza.

59.

Sudcovia samotného Európskeho súdu pre ľudské práva sa navyše môžu pri určitých príležitostiach zúčastniť na nasledujúcom konaní o rovnakej veci. Pokiaľ je rozsudok komory postúpený veľkej komore podľa článku 43 EDĽP, môžu byť členmi veľkej komory predseda postupujúcej komory a sudca, ktorý zasadal za dotknutý štát (ale žiadny iný sudca postupujúcej komory). ( 28 ) Sú známe aj prípady, v ktorých sudcovia rozhodujúci v oboch konaniach zmenili svoj názor. ( 29 )

60.

Odvolateľky nakoniec uvádzajú, že článok 6 ods. 2 EÚ požaduje aj to, aby únia rešpektovala základné práva, ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných členským štátom. Zdôrazňujú, že vo Francúzsku musia byť súdy, ktorým je vec vrátená, zložené inak než súd, ktorý vec prejednával prvýkrát. UFEX namieta, že toto pravidlo neplatí v Nemecku, Španielsku, ani v Spojenom kráľovstve. Domnievam sa, že situácia v jednom štáte nestačí na preukázanie existencie ústavnej tradície spoločnej členským štátom.

61.

Dospievam preto k záveru, že pokiaľ (quod non) je prvý odvolací dôvod prípustný, je v každom prípade nedôvodný.

62.

La Poste po prvé tvrdí, že vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že výhrada UFEX týkajúca sa prevodu služby Postadex predstavuje nový dôvod a že Súd prvého stupňa nerozhodol o tom, či je v dôsledku toho neprípustná. La Poste po druhé tvrdí, že vzhľadom na to, že uvedený dôvod bol nový, Súd prvého stupňa ho nemal v žiadnom prípade preskúmavať.

63.

UFEX sa domnieva, že prvá časť predmetného odvolacieho dôvodu uvádzaného La Poste je zmätočná a nepresná, a teda neprípustná. Pokiaľ ide o vec samu, UFEX tvrdí, že Súd prvého stupňa nie je povinný rozhodnúť o námietke neprípustnosti vznesenej vedľajším účastníkom konania, pokiaľ nie je taká námietka vznesená žalovaným. Pokiaľ ide o druhú časť predmetného odvolacieho dôvodu La Poste, dôvod uvádzaný UFEX nebol nový, ale bol vznesený v jej žalobe v prvom konaní.

64.

Pokiaľ ide o prvú časť tohto odvolacieho dôvodu, z judikatúry Súdneho dvora je dostatočne zrejmé, že vedľajší účastník konania nemá možnosť vzniesť námietku neprípustnosti, ktorá nie je súčasťou návrhov žalovaného. ( 30 ) Komisia, ako žalovaná, túto námietku nevzniesla. Súd prvého stupňa teda nebol povinný o nej rozhodnúť.

65.

Rozsudky Súdneho dvora, na ktoré sa odvoláva La Poste na podporu svojho tvrdenia, že táto otázka sa posudzuje v závislosti od konkrétneho prípadu, v skutočnosť preukazujú, ako správne uvádza UFEX, že Súdny dvor rozhoduje o námietke neprípustnosti vznesenej vedľajším účastníkom konania namiesto žalovaného len vtedy, keď nastoľuje otázku verejného poriadku. ( 31 )

66.

Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu, La Poste v zásade opakuje námietku neprípustnosti, ktorú predložila Súdu prvého stupňa. Bolo by v rozpore s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora, pokiaľ by bol v konaní o odvolaní preskúmaný dôvod, ktorý je neprípustný v prvom stupni.

67.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor zamietol prvú časť druhého odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú a vyhlásil druhú časť tohto dôvodu za neprípustnú.

68.

Najskôr je potrebné podrobne vymedziť relevantné časti napadnutého rozhodnutia a napadnutého rozsudku.

69.

Odôvodnenie č. 33 ( 32 ) napadnutého rozhodnutia opisuje okrem iného logistickú a obchodnú pomoc poskytnutú La Poste v prospech SFMI-Chronopost a vysvetľuje spôsob výpočtu a vyúčtovanie nákladov:

…

V odseku [vi] je uvedené, že celková odplata zaplatená spoločnosťou SFMI-Chronopost pokrývala celkové náklady zo 116,1 % v období od roku 1986 do roku 1991 a zo 119 % v období od roku 1986 do roku 1995. V rokoch 1986 a 1987 predstavovala miera pokrytia 70,3 %, resp. 84,3 %. V týchto dvoch rokoch príjmy pokrývali priame náklady s výnimkou nákladov na vrcholové a regionálne vedenie.

70.

V odseku [xi] je vysvetlené, že ceny zaplatené spoločnosťou SFMI-Chronopost za logistickú pomoc pokrývajú aj všetky náklady vynaložené La Poste vrátane nákladov na obchodnú pomoc.

71.

V odôvodnení č. 34 ( 35 ) Komisia zhrnula tvrdenia SFEI týkajúce sa štátnej pomoci na základe záverov uvedených v hospodárskych správach, ktoré si objednala. Celková štátna pomoc predstavovala podľa tvrdenia vyššie uvedenej 1,516 miliardy FRF v období rokov 1986 až 1991, pričom ju tvorila logistická pomoc vo výške 1,048 miliardy FRF a obchodná pomoc vo výške 468 miliónov FRF. ( 36 ) Pokiaľ ide o celkovú čiastku údajnej pomoci, Komisia vysvetlila prístup vychádzajúci z „obvyklej trhovej ceny“ použitý SFEI. Pokiaľ ide o logistickú pomoc, SFEI vypočítala náklady s ohľadom na podnik, ktorý vytvoril a prevádzkoval sieť podobnú sieti La Poste. Čo sa týka obchodnej pomoci, Komisia zhrnula metodiku SFEI v rozsahu, v akom bola podľa jej názoru vysvetlená v sťažnosti.

72.

V rámci svojho posúdenia Komisia najskôr odmietla prístup ex novo uplatnený SFEI pri oceňovaní logistickej pomoci a pri hodnotení jednotlivých zložiek obchodnej pomoci. ( 37 ) Pokiaľ ide o poslednú uvedenú pomoc, Komisia uviedla, prečo sa nedomnieva, že prevod služby Postadex, ktorý SFEI ocenila čiastkou 38 miliónov FRF ( 38 ), predstavuje štátnu pomoc. Nepriniesol totiž žiadne finančné zvýhodnenie pre SFMI-Chronopost. Prístup dcérskej spoločnosti k zákazníkom materskej spoločnosti, ktorí predstavovali nehmotné aktívum, bol totiž bežným rysom vzťahov medzi spoločnosťami v skupine. Uvedený prevod bol priamym dôsledkom vytvorenia SFMI-Chronopost na účely prevádzkovania expresných poštových služieb La Poste.

73.

Komisia ďalej odmietla celkový prístup SFEI k hodnoteniu štátnej pomoci. ( 39 ) Domnievala sa, že odôvodnenie SFEI obsahuje zásadný omyl ( 40 ) vo výklade rozsudku SFEI. ( 41 ) Podľa Komisie SFEI vykladala pojem „obvyklé trhové podmienky“ ako cenu, za ktorú by porovnateľná súkromná spoločnosť poskytovala také služby neprepojenej spoločnosti vrátane poplatku za prístup k poštovej sieti. Z judikatúry Súdneho dvora však nijako nevyplývalo, že sa nemajú zohľadňovať strategické okolnosti a synergické efekty vyplývajúce zo skutočnosti, že La Poste a SFMI-Chronopost patrili do rovnakej skupiny spoločností. Také okolnosti hrali významnú úlohu pri investičnom rozhodovaní holdingovej spoločnosti a boli teda relevantné pre dotknutú vec, ktorá sa týkala konania materskej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti. Súdny dvor však nikdy neuviedol, že treba použiť iný prístup, pokiaľ má jeden z účastníkov monopolné postavenie. Komisia ďalej uviedla:

74.

Komisia sa tiež domnievala, že poskytnutie logistickej a obchodnej pomoci nepredstavovalo štátnu pomoc s ohľadom na zásadu investora v trhovej ekonomike. ( 42 ) Vnútorná miera výnosu (ďalej len „VMV“) — na základe výšky dividend vyplatených spoločnosťou SFMI-Chronopost a nárastu hodnoty pôvodného kapitálu vloženého La Poste — presahovala náklady SFMI-Chronopost na vlastný kapitál v roku 1986. To by bolo pravdivé aj vtedy, pokiaľ by čiastka 38 miliónov FRF, ktorá podľa tvrdenia SFEI predstavovala hodnotu služby Postadex, bola zahrnutá v rámci výpočtu vnútornej miery výnosu ako vloženie kapitálu, spoločne s hodnotením SFEI, pokiaľ ide o zvýhodnené podmienky SFMI-Chronopost pri prístupe k sieti La Poste.

75.

Súd prvého stupňa po zhrnutí relevantnej judikatúry súdov Spoločenstva ( 43 ) vymedzil rozsah svojho preskúmavania odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. ( 44 ) Vo svetle rozsudku Chronopost I mal preskúmať predovšetkým dostatočnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o to, či protihodnota vyžadovaná od SFMI-Chronopost za pomoc pokrývala dodatočné premenlivé náklady vynaložené La Poste, príslušný podiel na fixných nákladoch vzniknutých používaním poštovej siete, ako aj primeraný výnos vlastného kapitálu spojeného so súťažnou činnosťou SFMI-Chronopost.

76.

Súd prvého stupňa uznal, že „dôvody, pre ktoré Komisia odmietla metódu kalkulácie nákladov ponúkanú žalobcami, jasne vyplývajú z dôvodov uvedených v odôvodneniach 49 až 56 napadnutého rozhodnutia“. ( 45 ) Mal však preskúmať aj odôvodnenie Komisie vo vzťahu k tomu i) ako vypočítala a posúdila náklady La Poste na základe metódy „úplných nákladov“ a ii) protihodnotu vyžadovanú v tejto súvislosti.

77.

Pokiaľ ide po prvé o dodatočné variabilné náklady, ( 46 ) Súd prvého stupňa dospel k záveru, že odôvodnenia č. 33 a 57 napadnutého rozhodnutia nestanovujú dostatočne ani presný dosah, ktorý Komisia zamýšľala zveriť ekonomickým a účtovným pojmom používaným na tento účel, ani presný charakter nákladov, ktoré skúmala, aby preukázala, že nebola poskytnutá štátna pomoc, na účely umožniť preskúmanie otázky, či tieto náklady skutočne zodpovedali dodatočným variabilným nákladom vynaloženým pri poskytnutí logistickej a obchodnej pomoci v zmysle rozsudku Chronopost I. Vysvetlenia, ktoré Komisia potom poskytla, len posilňovali záver, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako takého bolo príliš všeobecné.

78.

Nebolo možné zistiť, aké boli „priame prevádzkové náklady“, ani aké náklady v účtovníctve La Poste boli priamo pripočítateľné jednotlivým činnostiam. Odkaz odôvodnení č. 57 na „niektoré fixné náklady“ bol príliš nepresný na to, aby sa mohlo presne určiť, aké náklady SFMI-Chronopost v priebehu prvých dvoch rokov pokrývala. Okrem toho nebolo uvedené žiadne vysvetlenie otázky, akým spôsobom boli služby poskytnuté spoločnosťou La Poste rozložené do radu základných úkonov alebo akým spôsobom boli tieto služby stavané na roveň obdobným existujúcim poštovým službám. Keďže náklady vynaložené pred rokom 1992 boli založené na odhadoch, bolo potrebné vysvetliť spôsob, akým boli tieto služby porovnané, aby bolo možné zistiť existenciu prípadných nesprávnych skutkových zistení alebo nesprávnych posúdení. Z dotknutého vysvetlenia nakoniec nijako nevyplývalo, akým spôsobom bola obchodná pomoc zohľadnená pri výpočte úplných nákladov.

79.

V dôsledku toho Súd prvého stupňa dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie malo v tomto ohľade obsahovať primerané odôvodnenie a prinajmenšom všeobecné zhrnutie analytických účtovných výpočtov vo vzťahu k službám poskytnutým spoločnosti SFMI-Chronopost za prípadného odstránenia dôverných údajov. Napadnuté rozhodnutie takto neobsahovalo dostatočné odôvodnenie posúdenia Komisie, pokiaľ ide o existenciu alebo neexistenciu dodatočných variabilných nákladov vynaložených pri poskytnutí logistickej a obchodnej pomoci.

80.

Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal fixnými nákladmi. ( 47 ) Zistil, že v napadnutom rozhodnutí neboli dostatočne vysvetlené. Jednak nebolo možné overiť, či náklady na vrcholové a regionálne vedenie zahŕňali fixné náklady vzniknuté používaním poštovej siete. To bolo obzvlášť dôležité s ohľadom na skutočnosť, že platby SFMI-Chronopost nepokrývali všetky úplné náklady v prvých dvoch rokoch činnosti. Po druhé nebolo možné určiť, či existovali iné fixné náklady La Poste spojené s používaním poštovej siete, ktoré mala vyžadovaná protihodnota pokrývať. Nebolo teda možné zistiť, či bol s ohľadom na požiadavky vyjadrené v rozsudku Chronopost I tento podiel na fixných nákladoch určený správne.

81.

Súd prvého stupňa nakoniec zistil, že v napadnutom rozhodnutí nebolo uvedené, aký podiel priniesla SFMI-Chronopost na účely zaistenia výnosu vlastného kapitálu La Poste. ( 48 ) Nebolo zjavné, či Komisia vykonala výpočet VMV, aby preukázala, že bolo splnené kritérium súkromného investora alebo aby vypočítala výnos vlastného kapitálu.

82.

Pri výpočte VMV Komisia neurčila kapitál, o ktorom sa domnievala, že bol na túto činnosť skutočne určený. Uviedla len, že zohľadnila jednak vloženie kapitálu uskutočnené La Poste v roku 1986, a jednak finančné transakcie, ktoré prebehli medzi La Poste a jej dcérskou spoločnosťou v priebehu rokov 1986 — 1991, bez toho, aby s dostatočnou presnosťou určila, o aké transakcie išlo. Aj za predpokladu, že by VMV s dostatočnou presnosťou zohľadňovala výnos vlastného kapitálu určeného na súťažnú činnosť SFMI-Chronopost, nebolo možné určiť, či bol tento prípadný výnos vlastného kapitálu primeraný v zmysle bodu 40 rozsudku Chronopost I vzhľadom na to, že výpočet VMV nevyplýval z napadnutého rozhodnutia.

83.

Súd prvého stupňa ďalej urobil niekoľko všeobecných poznámok o pokrytí nákladov. ( 49 ) Podľa neho boli závery Komisie v odôvodnení č. 57 napadnutého rozhodnutia len nezdôvodnenými tvrdeniami nepripúšťajúcimi diskusiu. Nebolo vykonané podrobné preskúmanie rôznych fáz výpočtu odplaty za dotknutú pomoc alebo nákladov na infraštruktúru pripísateľných tejto pomoci, ani neboli uvedené číselné údaje analýzy príslušných nákladov. Komisia bez toho, aby stanovila hodnoty a výpočty, na ktorých založila svoju analýzu a závery, sa uspokojila s tvrdením, že úplné náklady La Poste boli pokryté odplatou SFMI-Chronopost. V dôsledku toho Súd prvého stupňa nebol schopný preskúmať, či metóda a etapy analýzy použité Komisiou neboli postihnuté nesprávnosťami a či boli zlučiteľné so zásadami vytýčenými v rozsudku Chronopost I na zistenie existencie alebo neexistencie štátnej pomoci.

84.

Súd prvého stupňa uzavrel svoje posúdenie druhého žalobného dôvodu tým, že uviedol, že v prejednávanej veci hovoria v prospech požadovania podrobnejšieho odôvodnenia tri argumenty:

85.

Na základe vyššie uvedeného dospel Súd prvého stupňa k záveru, že:

…

86.

Odvolateľky tvrdia, že Súd prvého stupňa tým, že určil, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné, prekročil požiadavky stanovené v článku 253 ES a judikatúre Súdneho dvora. Chronopost sa domnieva, že pod zámienkou preskúmania odôvodnenia Súd prvého stupňa preskúmaval zjavne nesprávne posúdenia a usiloval sa zhodnotiť vhodnosť metód použitých Komisiou.

87.

Podľa UFEX Súd prvého stupňa nespochybnil posúdenie v napadnutom rozhodnutí, ale obmedzil sa na overenie toho, či jeho odôvodnenie bolo dostatočne presné, úplné a zrozumiteľné. Oprávnene dospel k záveru, že odôvodnenie bolo nedostatočné. Bolo potrebné podrobnejšie odôvodnenie na účely overenia, či bolo v rozhodnutí správne uplatnené kritérium „obvyklých trhových podmienok“ uvedené Súdnym dvorom v bode 40 Chronopost I.

88.

Článok 253 ES vyžaduje, aby rozhodnutia Komisie boli odôvodnené.

89.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí byť toto odôvodnenie „primerané dotknutému aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt vydala, tak aby sa zúčastnené osoby mohli oboznámiť s dôvodmi, ktoré viedli k prijatiu opatrenia, a aby [Súdny dvor] mohol vykonať svoje preskúmavanie. Nie je potrebné, aby odôvodnenie upresňovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, musí byť posudzovaná nielen s ohľadom na jeho text, ale aj s ohľadom na jeho celkové súvislosti, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť…“. ( 50 )

90.

Pokiaľ ide o rozhodnutie, z ktorého vyplýva, že nejde o štátnu pomoc uvedenú v sťažnosti „Komisia je povinná v každom prípade… objasniť sťažovateľovi dostatočným spôsobom dôvody, pre ktoré skutkové a právne poznatky uvádzané v sťažnosti nestačia na preukázanie existencie štátnej pomoci. Komisia však nie je povinná zaujať stanovisko k tým skutočnostiam, ktoré sú zjavne irelevantné alebo nemajú žiadny význam alebo ktoré majú jednoznačne druhoradý význam“. ( 51 )

91.

Treba poznamenať, že judikatúra, na ktorú sa odvoláva UFEX, podľa ktorej má Komisia povinnosť vykonať podrobné preskúmanie založené na spoľahlivých dôkazoch ( 52 ) a relevantnom a súdržnom súbore dôkazov, ( 53 ) sa netýka štátnej pomoci, ale predbežného rozboru trhového dopadu fúzií a údajných kartelov.

92.

V prejednávaných veciach je nesporné, a Súd prvého stupňa túto skutočnosť uznal aj v napadnutom rozsudku, ( 54 ) že je relevantné, či napadnuté rozhodnutie spĺňa právne kritérium „obvyklých trhových podmienok“ stanovené Súdnym dvorom v bode 40 rozsudku Chronopost I. ( 55 )

93.

Kritérium stanovené Súdnym dvorom v rozsudku Chronopost I má všeobecnú povahu. Stanovuje prístup, ktorý treba použiť na posúdenie toho, či poskytnutie logistickej a obchodnej pomoci predstavuje štátnu pomoc. Nestanovuje hospodárske, účtovné alebo finančné štandardy, ktoré sa majú použiť. Vyžaduje síce zahrnutie „všetkých“ dodatočných variabilných nákladov, neurčuje však, ktoré náklady treba považovať za variabilné. Nestanovuje ani, čo predstavuje „príslušný“ podiel na fixných nákladoch alebo „primeraný“ výnos vlastného kapitálu.

94.

Domnievam sa, že prvý dôvod uvedený v napadnutom rozsudku, odôvodňujúci podrobnejšie odôvodnenie (teda skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie bolo jedným z prvých rozhodnutí, ktoré sa dotklo predmetnej zložitej otázky) ( 56 ) odôvodňuje naopak širšie a všeobecnejšie odôvodnenie. Nie je potrebné uvádzať každú jednotlivú podrobnosť, pokiaľ je nesprávny celkový prístup. Napadnuté rozhodnutie bolo navyše prijaté niekoľko rokov pred rozsudkom Chronopost I. Domnievam sa, že namiesto preskúmania, či odôvodnenie Komisie zodpovedalo v každom detailnom ohľade presnému zneniu kritéria, ktoré bolo (neskôr) prijaté v rozsudku Chronopost I (a ktorého presné požiadavky teda nemohli byť autorovi rozhodnutia známe), súdne preskúmavanie odôvodnenia rozhodnutia by sa v tomto prípade malo zamerať na overenie, či bol v skutočnosti správny celkový prístup Komisie — teda, či zodpovedá podstate kritéria stanoveného v rozsudku Chronopost I.

95.

Tento názor je podporený priebehom konania v prejednávanej veci pred súdmi Spoločenstva. Kľúčovým aspektom rozhodnutia vo veci UFEX I aj rozsudku Chronopost I, ktorým bolo toto rozhodnutie zrušené, bol správny výklad pojmu „obvyklé trhové podmienky“ pri jeho použití na vzťah medzi La Poste a SFMI-Chronopost.

96.

Domnievam sa teda, že otázka má znieť, či je odôvodnenie dostatočné na zistenie, či Komisia založila svoje rozhodnutie na správnych kritériách na určenie obvyklých trhových podmienok, ako ich stanovil Súdny dvor v rozsudku Chronopost I.

97.

Napadnutý rozsudok však zrušil napadnuté rozhodnutie v zásade preto, že sa domnieval, že odôvodnenie a údaje poskytnuté Komisiou sú príliš všeobecné a nepresné. ( 57 ) Vytýkal Komisii predovšetkým nepresnosť, pokiaľ ide o použité hospodárske a účtovné pojmy, povahu skúmaných nákladov a zložky vykonaných finančných výpočtov. Dospel k záveru, že nemôže overiť existenciu prípadných nesprávnych skutkových zistení alebo nesprávnych posúdení, a pokiaľ ide o variabilné náklady, uviedol, že do napadnutého rozhodnutia malo byť v tomto ohľade zahrnuté aspoň všeobecné zhrnutie analytických účtovných výpočtov k poskytnutým službám.

98.

Je nepochybné, že transparentnosť ako taká je dôležitá. Je tiež pravda, že čím podrobnejšie údaje sú k dispozícii, tým pravdepodobnejšie je zistenie akejkoľvek zjavnej chyby v úsudku Komisie, čo sa týka buď metodiky alebo presnosti použitých údajov. Tak by napríklad uvedenie všeobecného zhrnutia účtovných výpočtov nemuselo nevyhnutne zaručiť objavenie zjavných chýb.

99.

V prejednávanej veci však nie je jasné, či podrobnosti, ktoré chýbali Súdu prvého stupňa, sú úplne nevyhnutné na posúdenie toho, či Komisia nesprávne použila pojem „obvyklé trhové podmienky“ vymedzený v rozsudku Chronopost I.

100.

Nie je zjavne neprimerané vykladať tieto podmienky v tom zmysle, že vyžadujú splnenie všeobecne uznávaných účtovných, obchodných a investičných kritérií. Zásada súkromného investora totiž v práve Spoločenstva funguje práve na tomto základe. V tomto rozsahu by podrobné údaje vyžadované Súdom prvého stupňa mohli teoreticky odhaliť odchýlky od všeobecne uznávaných zásad, ktoré by mohli predstavovať zjavné chyby. Také zásady sú však samy osebe dostatočne široké a rozmanité, aby poskytovali značný priestor na diskusiu a Súdny dvor stanovil len všeobecné kritérium pre obsah pojmu „obvyklé trhové podmienky“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že uvedená diskusia by sa pohybovala v rámci toho, čo je podľa Súdu prvého stupňa oblasť, v ktorej má Komisia širokú mieru voľnej úvahy. ( 58 )

101.

Domnievam sa teda, že aspekty, ktoré podľa Súdu prvého stupňa chýbali v odôvodnení Komisie, majú v prejednávanom konaní druhoradý význam. Napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatočné odôvodnenie a je dostatočne podrobné, aby umožňovalo preskúmanie vo svetle rozsudku Chronopost I.

102.

Pokiaľ ide o náklady na pomoc, z odsekov [iii] a [xi] odôvodnenia č. 33 a odôvodnení č. 42 a 57 ( 59 ) vyplýva, že „celkové náklady“, ktoré boli brané do úvahy, zahŕňajú všetky variabilné náklady a pomernú časť fixných nákladov na logistickú a obchodnú pomoc.

103.

Z odseku [iii] odôvodnenia č. 33 vyplýva, že La Poste delí „celkové náklady“ na „priame prevádzkové náklady“ a podiel na „nákladoch na vrcholové a regionálne vedenie“. Uvedené rozdelenie nezodpovedá rozdeleniu na variabilné a fixné náklady, pretože podľa odôvodnenia č. 57 fixné náklady zahŕňajú nehnuteľnosti a vozidlá. Uvedené odôvodnenie však vyjasňuje, že variabilné náklady boli pokryté už od prvého roku. Z konštatovania, že v období prvých dvoch rokov (1986 až 1987) boli pokryté len „niektoré fixné náklady“ a že od roku 1988 boli pokryté „všetky náklady vynaložené [La Poste]“, je zjavné, že od uvedeného roku boli pokryté všetky fixné náklady. Z odôvodnenia č. 42 je navyše zjavné, že rozdelenie fixných nákladov bolo pomerné.

104.

Z bodu 40 rozsudku Chronopost I vyplýva, že „primeraný výnos z kapitálu“ treba odvodzovať od protihodnoty požadovanej za logistickú a obchodnú pomoc. Na základe vymedzenia „protihodnôt zahŕňajúcich všetky náklady“ v odôvodnení č. 57 možno porovnať posúdenie Komisie týkajúce sa výnosu vlastného kapitálu La Poste získaného z činnosti SFMI-Chronopost s prístupom uplatňovaným Súdnym dvorom.

105.

Napadnuté rozhodnutie tiež objasňuje SFEI, teda sťažovateľke, dostatočným spôsobom dôvody, pre ktoré skutkové a právne poznatky uplatňované v sťažnosti nestačili na preukázanie existencie štátnej pomoci.

106.

V odôvodneniach č. 45 až 62 Komisia uvádza dôvody odmietnutia výhrad SFEI, ktoré sú zhrnuté v odôvodnení č. 34. V zásade odmietla prístup SFEI k oceneniu rôznych častí údajnej štátnej pomoci. Z napadnutého rozhodnutia predovšetkým vyplýva, ( 60 ) že podrobné hospodárske štúdie predložené sťažovateľkou na preukázanie existencie štátnej pomoci boli založené na pojme „obvyklých trhových cien“, ktorý bol podľa Komisie zásadným spôsobom chybný. ( 61 ) Za týchto okolností by podrobná odpoveď na predpoklady a výpočty, z ktorých vychádzali celkové čiastky údajnej štátnej pomoci v uvedených štúdiách, neboli relevantné.

107.

Domnievam sa teda, že tretí dôvod odôvodňujúci podrobnejšie odôvodnenie treba odmietnuť. ( 62 ) Súd prvého stupňa sám uznal, že úvahy, ktoré viedli Komisiu k odmietnutiu metódy výpočtu nákladov používanej SFEI, boli jasne stanovené v napadnutom rozhodnutí. ( 63 ) Domnievam sa, že Komisia odpovedala na „základné argumenty žalobkýň podporené týmito hospodárskymi štúdiami“. Komisia sa v zásade domnievala, že celkový prístup a metodika SFEI boli nesprávne. Aký účel by potom mala požiadavka na „dôkladné odôvodnenie“, v ktorého rámci by boli podrobnejšie preskúmané niektoré aspekty? Dopĺňam, že Súd prvého stupňa neuviedol, ktoré aspekty vytýkané SFEI považoval za nedostatočne rozobraté v napadnutom rozhodnutí. To je v úplnom rozpore s jeho prístupom v rozsudku Sytraval a Brink’s France. ( 64 )

108.

Nie som presvedčená o tom, že druhý dôvod, ( 65 ) na základe ktorého Súd prvého stupňa vyžadoval podrobnejšie odôvodnenie rozhodnutia Komisie, obstojí pri podrobnejšom preskúmavaní. Úplne stačí, aby inštitúcia prijímajúca dotknuté rozhodnutie venovala náležitú pozornosť relevantným rozhodnutiam súdu, ktoré sa dotýkajú spôsobu formulácie rozhodnutia, ktoré prijíma. Komisia sa totiž sústredila vo svojom rozbore na rozsudok SFEI. ( 66 ) Nedomnievam sa však, že iba samotné zrušenie skoršieho rozhodnutia podstatným spôsobom mení rozsah povinnosti odôvodnenia stanovenej článkom 253 ES. Presný rozsah povinnosti odôvodnenia treba aj naďalej určiť s ohľadom na všetky právne pravidlá upravujúce dotknutú oblasť.

109.

Dospievam k záveru, že Súd prvého stupňa sa tým, že určil, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je chybné, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Navrhujem preto, aby Súdny dvor vyhovel tretiemu odvolaciemu dôvodu.

110.

Súd prvého stupňa po prvé konštatoval, že pojem štátnej pomoci má veľmi širokú pôsobnosť na účely článku 92 Zmluvy (teraz článok 87 ES), ktorého cieľom je zabrániť tomu, aby bol obchod medzi členskými štátmi dotknutý rôznymi spôsobmi zvýhodnenia poskytovanými verejnými orgánmi, ktoré narušujú alebo môžu narušiť hospodársku súťaž tým, že zvýhodňujú určité podniky alebo určité odvetvia výroby. ( 69 ) Zahŕňal rôzne formy zásahov, ktoré znižovali náklady, ktoré obvykle zaťažujú rozpočet podniku. Podľa ustálenej judikatúry Zmluva definuje štátne zásahy podľa ich účinku.

111.

Súd prvého stupňa odmietol argument Komisie, že prevod zákazníkov produktu Postadex ako logický dôsledok založenia dcérskej spoločnosti, nepredstavoval štátnu pomoc. ( 70 ) Zákazníci predstavovali nehmotné aktívum, ktoré malo hospodársku hodnotu, hoci takú hodnotu bolo ťažké vyčísliť. La Poste mohla vytvoriť službu Postadex len so zdrojmi zákonom stanoveného monopolu. SFMI-Chronopost ( 71 ) neposkytla La Poste žiadnu protihodnotu. Prevod takého aktíva však predstavoval pre príjemcu zvýhodnenie. Toto zvýhodnenie možno pripísať štátu. Prevod teda predstavoval štátnu pomoc.

112.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že Komisia sa tým, že sa domnievala, že prevod zákazníkov služby Postadex nepredstavoval štátnu pomoc z dôvodu, že so sebou nepriniesol žiadne finančné zvýhodnenie, dopustila nesprávneho právneho posúdenia. V dôsledku toho bolo potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa Komisia domnievala, že prevod služby Postadex zo strany La Poste na SFMI-Chronopost nepredstavoval štátnu pomoc.

113.

Odvolateľky tvrdia, že Súd prvého stupňa nesprávne konštatoval, že napadnuté rozhodnutie bolo nesprávne v tom smere, že podľa neho prevod služby Postadex na SFMI-Chronopost nepredstavoval štátnu pomoc. Argumentujú, že túto situáciu nemožno porovnávať s konaním materskej spoločnosti v súkromnom sektore s existujúcou dcérskou spoločnosťou. La Poste naproti tomu založila dcérsku spoločnosť, pričom previedla hospodársku činnosť na odlišný subjekt, ktorý bol osobitne vytvorený na tento účel. V okamihu založenia dcérskej spoločnosti neexistuje príjemca. Komisia také oddelenie činnosti podporuje s cieľom zvýšiť súťažné fungovanie trhu.

114.

UFEX tvrdí, že bezodplatný prevod viazaných zákazníkov služby Postadex nepochybne zvýhodnil SFMI-Chronopost ako nového účastníka trhu. Aktíva sa vždy prevádzajú za odplatu. Toto zvýhodnenie malo byť posúdené v súlade s pokynmi Súdneho dvora uvedenými v rozsudku Chronopost I.

115.

V napadnutom rozhodnutí Komisia uznáva, že zákazníci služby Postadex predstavujú nehmotné aktívum. ( 72 ) Súd prvého stupňa konštatuje, že skutočnosť, že také aktívum môže byť ťažko vyčísliteľné, neznamená, že nemá žiadnu hodnotu. ( 73 ) Ja sa domnievam, že zákazníci mali v dobe prevodu na SFMI-Chronopost v roku 1985 kladnú hospodársku hodnotu.

116.

Čo presne sa udialo, keď La Poste založila SFMI-Chronopost? Domnievam sa, že je predovšetkým potrebné rozlišovať medzi činnosťami súvisiacimi so službami expresnej pošty na jednej strane a hodnotou týchto činností na druhej strane.

117.

Je zjavné, že nový subjekt prevzal činnosti. Tieto činnosti zahŕňali správu a využívanie bázy zákazníkov. Vlastným založením dcérskej spoločnosti však jej akcionárom vznikla hospodárska hodnota ňou vykonávaných činností. La Poste si teda nechala časť hodnoty, ktorá zodpovedala jej 66 % akciovému podielu. TAT dostala zostávajúcu časť hodnoty za vloženie kapitálu. Inými slovami, hodnota činností sa odrážala v hodnote akcií vydaných a vlastnených akcionármi.

118.

Táto situácia sa teda odlišuje od privatizácie. Pokiaľ štát prevedie aktívum na externého investora, získa za toto aktívum protihodnotu. Štátna pomoc vzniká vtedy, pokiaľ je s ohľadom na zásadu súkromného investora získaná čiastka nižšia než hodnota predaných aktív. ( 74 ) Pri založení SFMI-Chronopost bol jediným externým investorom TAT, ktorý získal 34 % podiel. Pokiaľ by SFMI-Chronopost zaplatila La Poste akúkoľvek čiastku, o túto čiastku by sa jednoducho znížila hodnota dcérskej spoločnosti a teda aj podielu La Poste.

119.

Domnievam sa, že zásada súkromného investora je použiteľná aj na prevod činnosti štátnym subjektom na dcérsku spoločnosť. ( 75 ) Otázka znie, či by súkromný investor postupoval rovnakým spôsobom namiesto, napríklad, predaja podniku tretej osobe. Komisia túto otázku rieši v napadnutom rozhodnutí tým, že preskúmava VMV získaný z vloženia kapitálu La Poste v roku 1986. ( 76 )

120.

V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa úplne správne poznamenáva, že ustanovenie, ktoré je teraz obsiahnuté v článku 87 ods. 1 ES, rozlišuje štátne zásahy podľa ich účinkov. ( 77 ) Nie je mi však jasné, ako by založenie SFMI-Chronopost mohlo narušiť trh. Uvedená spoločnosť bola novým konkurentom len do tej miery, že išlo o novozaloženú spoločnosť s novým názvom. Jej činnosti a zákazníci boli tvorené činnosťami a zákazníkmi služby Postadex. Domnievam sa, že je oveľa pravdepodobnejšie, že účinkom vytvorenia samostatnej dcérskej spoločnosti na účely vykonávania činností, ktoré boli predtým súčasťou štátneho podniku, bude zvýšenie konkurencieschopnosti na trhu, za predpokladu, že sa obchodné operácie s jej materskou spoločnosťou vykonávajú v súlade s kritériami rozsudku Chronopost I.

121.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody sa nedomnievam, že La Poste v čase prevodu činnosti spojenej so službou Postadex na dcérsku spoločnosť previedla hodnotu tejto služby na SFMI-Chronopost. Súd prvého stupňa sa teda konštatovaním, že prevod služby Postadex na SFMI-Chronopost predstavoval štátnu pomoc, keďže zo strany SFMI-Chronopost nebola pre La Poste poskytnutá žiadna protihodnota, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. ( 78 )

122.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor prijal aj štvrtý odvolací dôvod.

123.

Podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora môže Súdny dvor, pokiaľ zruší rozhodnutie Súdu prvého stupňa, vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Súdu prvého stupňa.

124.

Keďže Súd prvého stupňa sa domnieval, že nemôže preskúmať niektoré tvrdenia v prvej časti štvrtého žalobného dôvodu, pretože odôvodnenie v napadnutom rozhodnutí je nedostatočné, ( 79 ) zdá sa mi, že stav konania nedovoľuje Súdnemu dvoru, aby vydal konečný rozsudok. Navrhujem preto, aby bola vec vrátená Súdu prvého stupňa a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

125.

S ohľadom na vyššie uvedené argumenty navrhujem, aby Súdny dvor: