—

pán Granberg, v zastúpení: L. Lindström, advokat,

—

švédska vláda, v zastúpení: K. Norman a A. Kruse, splnomocnení zástupcovia,

—

grécka vláda, v zastúpení: S. Spyropoulos, N. Dafniou, Z. Chatzipavlou a S. Trekli, splnomocnení zástupcovia,

—

talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci G. Albenzio, avvocato dello Stato,

—

poľská vláda, v zastúpení: J. Pietras, splnomocnený zástupca,

—

Rada Európskej únie, v zastúpení: E. Karlsson a M.-M. Josephides, splnomocnení zástupcovia,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: W. Mölls a L. Ström van Lier, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 ods. 4 a článku 9 ods. 3 smernice Rady 92/12/EHS z 25. februára 1992 o všeobecnom systéme, držbe, preprave a kontrole tovarov podliehajúcich spotrebným daniam (Ú. v. ES L 76, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 179), zmenenej a doplnenej smernicou Rady 92/108/EHS zo 14. decembra 1992 (Ú. v. ES L 390, s. 124; Mim. vyd. 09/001, s. 235) (ďalej len „smernica“), ako aj platnosti druhého uvedeného ustanovenia.

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania začatého proti pánovi Granbergovi za to, že do Švédska nelegálne doviezol vykurovacie palivo respektíve minerálny olej v zmysle článku 9 ods. 3 smernice.

3

Piate až siedme, dvanáste a trináste odôvodnenie smernice stanovujú toto:

„keďže akékoľvek odosielanie a vlastníctvo výrobkov s cieľom dodávať alebo zásobovať obchodníka, ktorý vykonáva hospodársku aktivitu nezávisle alebo na účely orgánu podliehajúceho verejnému právu uplatňovanému v členskom štáte inom než je štát, v ktorom sú výrobky uvoľnené na spotrebu [uvedené do daňového voľného obehu — neoficiálny preklad], dáva podnet na vznik spotrebnej dane v ďalších členských štátoch;

keďže v prípade výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani, ktoré získali súkromné osoby pre ich vlastné použitie a ktoré prepravujú, daň sa musí zúčtovať v štáte [je daň splatná v členskom štáte — neoficiálny preklad], v ktorom ich získali;

keďže na stanovenie toho, že výrobky, ktoré podliehajú spotrebnej dani, nie sú držané na súkromné, ale na komerčné účely, musia členské štáty brať do úvahy množstvo kritérií;

…

keďže by mali byť vykonané opatrenia na zabezpečenie vyberania daní v sadzbách stanovených členskými štátmi, ktoré by stanovili postupy pre pohyb takých výrobkov, ktoré majú pozastavenú daň;

keďže v tomto zmysle by sa malo v prvom rade realizovať opatrenie pre každú zásielku, aby ju bolo možné ľahko identifikovať; keďže by sa mali realizovať opatrenia pre daňový štatút zásielky, ktorá by bola okamžite identifikovateľná; keďže je z tohto dôvodu nevyhnutné zabezpečiť sprievodný dokument, ktorým by boli splnené tieto požiadavky, čo môže byť buď administratívny, alebo komerčný dokument; keďže použitý komerčný dokument musí obsahovať základné prvky, ktoré majú byť uvedené na administratívnom dokumente;[keďže v tomto ohľade je v prvom rade potrebné, aby sa zásielka dala ľahko identifikovať; keďže musí byť možné okamžite stanoviť jej situáciu vo vzťahu k daňovému dlhu, ktorý z nej vyplýva; keďže je potrebné na tento účel stanoviť náležitosti sprievodného dokumentu, ktorý môže byť administratívnej alebo obchodnej povahy; keďže obchodný dokument musí obsahovať povinné náležitosti administratívneho dokumentu — neoficiálny preklad]“.

4

Na základe svojho článku 3 ods. 1 sa smernica na úrovni Spoločenstva uplatňuje na minerálne oleje, alkohol a alkoholické nápoje, ako aj na tabakové výrobky.

5

Článok 6 ods. 1 smernice stanovuje:

„Spotrebná daň sa začne vyberať v čase uvoľnenia výrobkov na spotrebu [uvedenia výrobkov do daňového voľného obehu — neoficiálny preklad]…

Uvoľnenie výrobkov na spotrebu, ktoré podliehajú spotrebnej dani [Uvoľnenie výrobkov, ktoré podliehajú spotrebnej dani, do daňového voľného obehu — neoficiálny preklad], bude znamenať:

6

Článok 7 smernice stanovuje:

„1.   V prípade výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani a už uvoľnených na spotrebu v jednom členskom štáte určených na komerčné účely v inom členskom štáte [pokiaľ ide o výrobky podliehajúce spotrebnej dani, ktoré už boli uvedené do daňového voľného obehu v jednom členskom štáte a ktoré sú držané na obchodné účely v inom členskom štáte — neoficiálny preklad], spotrebná daň sa má vyberať v tom členskom štáte, v ktorom sú tieto výrobky skladované [držané — neoficiálny preklad].

…

4.   Výrobky uvedené v odseku 1 majú mať zabezpečený pohyb medzi územiami rôznych členských štátov na základe sprievodného dokumentu, v ktorom sú uvedené hlavné údaje z dokumentu uvedeného v článku 18 (1). Forma a obsah tohto dokumentu sa má stanoviť v súlade s procesom stanoveným v článku 24 tejto smernice.

…“

7

V zmysle článku 8 smernice:

„Pokiaľ ide o výrobky získané súkromnými osobami pre ich vlastné použitie a nimi prepravované, princíp získavania vnútorného trhu stanovuje, že spotrebná daň sa má vyberať v členskom štáte, v ktorom boli získané.“

8

Článok 9 ods. 3 smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu tiež požadovať, aby sa spotrebná daň mohla vyberať v členskom štáte, kde sa vykonáva spotreba v akvizícii minerálnych olejov už uvoľnených na spotrebu v inom členskom štáte, ak sú takéto výrobky prepravované použitím typických spôsobov prepravy súkromnými osobami alebo v ich zastúpení. Atypická preprava má znamenať prepravu paliva inak než v nádržiach vozidiel alebo v rezervných palivových cisternách a prepravu kvapalných vykurovacích produktov inak než prostredníctvom nádrží používaných profesionálnymi obchodníkmi.[Členské štáty môžu takisto stanoviť, že povinnosť zaplatiť spotrebnú daň vznikne v členskom štáte uvedenia do daňového voľného obehu pri nadobudnutí minerálnych olejov, ktoré už boli uvedené do daňového voľného obehu v inom členskom štáte, ak sú tieto tovary prepravované jednotlivcami alebo na ich účet atypickými spôsobmi prepravy. Za atypický spôsob prepravy sa považuje preprava paliva inak ako v nádržiach vozidiel alebo vo vhodných rezervných palivových kanistroch a preprava kvapalných vykurovacích výrobkov inak ako v cisternových kamiónoch používaných na účet hospodárskych subjektov podnikajúcich v tejto oblasti — neoficiálny preklad].“

9

Článok 18 smernice stanovuje:

„1.   Bez ohľadu na prípadné použitie elektronického spracovania dát bude ku každému tovaru podliehajúcemu spotrebnej dani, ktorý je v priebehu konania zdanenia [ktorý je v režime pozastavenia dane — neoficiálny preklad] dopravovaný medzi rôznymi členskými štátmi — aj pri priamej lodnej alebo leteckej preprave medzi dvoma prístavmi alebo letiskami spoločenstva — priložený sprievodný doklad vyhotovený odosielateľom. Týmto sprievodným dokladom môže byť buď administratívny, alebo obchodný doklad. Forma a obsah tohto dokladu, ako aj postupy v prípadoch, keď je použitie tohto dokladu objektívne nevhodné, budú stanovené postupom podľa článku 24.

2.   Aby sa mohol identifikovať tovar a vykonávať kontrola, balíky by mali byť označené [očíslované — neoficiálny preklad] a výrobky opísané použitím dokumentu uvedeného v odseku 1. Ak je potrebné, každý kontajner by mal odosielateľ označiť [zapečatiť — neoficiálny preklad], ak odosielajúce členské štáty považujú prepravné prostriedky za vhodné na označenie [zapečatenie — neoficiálny preklad] alebo by balíky mali byť označené odosielateľom [alebo by mal zapečatiť balíky — neoficiálny preklad].

3.   V prípade, ak príjemca nie je oprávneným vlastníkom skladu alebo registrovaným obchodníkom a bez ohľadu na článok 17, dokument, o ktorom sa hovorí v odseku 1, musí byť doplnený dokumentom, ktorý potvrdzuje, že spotrebná daň bola zaplatená v cieľovom členskom štáte, alebo že bol použitý akýkoľvek iný proces výberu dane v súlade s podmienkami stanovenými kompetentnými orgánmi cieľového členského štátu [Ak príjemcom nie je prevádzkovateľ skladu alebo registrovaný hospodársky subjekt, musí dokument uvedený v odseku 1 bez toho, aby bol dotknutý článok 17, sprevádzať dokument ktorý preukazuje, že spotrebná daň bol v členskom štáte určenia zaplatená alebo že bol za podmienok stanovených príslušnými orgánmi členského štátu určenia dodržaný akýkoľvek iný postup zaručujúci výber tejto dane — neoficiálny preklad].

Tento dokument musí udávať:

…“

10

Paragraf 4 kapitoly 1 zákona o dohľade pri výbere spotrebných daní, preprave, medzi inými úkonmi, alkoholických nápojov, tabakových výrobkov a minerálnych olejov [lag (1998:506) om punktskattekontroll av transporter m.m. av alkoholvaror, tobaksvaror och mineraloljeprodukter, ďalej len „LPK“] stanovuje toto:

„Platiteľom sa rozumie platiteľ spotrebnej dane podľa

…

11

Paragraf 1 kapitoly 4 LSE stanovuje:

„Platiteľom dane z energie je…:

…

…“

12

Paragraf 1 kapitoly 4 LSE stanovuje:

„Dani podľa paragrafu 1 ods. 5 nepodliehajú

…

13

Podľa paragrafu 6 kapitoly 1 LPK:

„Tovar podliehajúci spotrebnej dani možno prepravovať, len ak sú splnené náležitosti sprievodného dokumentu, záruky (na zabezpečenie zaplatenia dane), dôkazu týkajúceho sa tejto záruky a vyhlásenia vyplývajúceho zo zákonov uvedených v paragrafe 2 alebo z ustanovení uvedených v paragrafe 5a.“

14

Podľa paragrafu 1 kapitoly 5 LPK sa každá osoba, ktorá úmyselne dovezie tovar podliehajúci spotrebnej dani v Švédsku zo štátu patriaceho do zóny, na ktorú sa vzťahuje právna úprava Spoločenstva o spotrebných daniach v rozpore s paragrafom 6 kapitoly 1 tohto zákona, a ktorá môže takto vážne sťažiť výkon daňového dohľadu týkajúceho sa prepravy tovaru, potrestá za protiprávnu prepravu tovaru podliehajúceho spotrebnej dani odňatím slobody na menej ako dva roky. Ak ide o menej závažné porušenie, jeho páchateľ sa potrestá pokutou.

15

Dňa 7. decembra 2003 bol pán Granberg, ktorý viezol dodávku prichádzajúcu z Fínska, zastavený na švédskom colnom stanovisku v Övertorneå. Colné orgány konštatovali v jeho vozidle prítomnosť 3000 l paliva predávaného vo Fínsku ako vykurovací výrobok. Toto palivo prepravoval v zakrytom nákladnom priestore v troch kontajneroch bežne nazývaných „kontajnery IBC“ (ďalej len „IBC“). Tieto IBC boli rovnakého typu, ako používajú hospodárske subjekty v tejto oblasti najmä na prepravu hydraulických olejov. Uvedené palivo malo slúžiť na vykurovanie obydlia pána Granberga, a teda bolo určené na súkromné použitie. Podľa paragrafu 1 kapitoly 4 LSE v spojení s paragrafom 4 kapitoly 1 LPK sa dotknutý tovar považoval za tovar podliehajúci zaplateniu spotrebnej dane.

16

Pán Granberg bol prokuratúrou trestne stíhaný za to, že vážne sťažil výkon daňovej kontroly, pretože príslušným daňovým orgánom predtým, ako došlo k preprave uvedeného paliva, nepredložil predmetné vyhlásenie, nezriadil záruku na zabezpečenie zaplatenia dlžnej dane, nepredložil dôkaz zriadenia takejto záruky a ani zjednodušený sprievodný dokument. Rozhodnutím zo 4. mája 2004 ho Haparanda tingsrätt (Miestny súd Haparanda) odsúdil na zaplatenie pokuty za nezákonnú prepravu tovaru podliehajúceho spotrebnej dani.

17

Pán Granberg podal proti tomu rozsudku odvolanie na Hovrätten för Övre Norrland (Odvolací súd Severný Norrland). Nepopiera v ňom skutkové okolnosti, ktoré sú mu vytýkané, namieta však proti tomu, že by predstavovali porušenie. Tvrdí totiž, že švédsky zákonodarca tým, že uložil zaplatenie spotrebných daní na akýkoľvek dovoz vykurovacieho paliva bez toho, aby stanovil výnimku pre akékoľvek dovozy uskutočnené inak ako „atypickým spôsobom prepravy“ v zmysle článku 9 ods. 3 smernice, neprebral, respektíve prebral nesprávne ustanovenia tejto smernice.

18

Za týchto podmienok Hovrätten för Övre Norrland rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

19

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 9 ods. 3 smernice vo všeobecnosti umožňuje v členskom štáte uvedenia do daňového voľného obehu stanoviť povinnosť zaplatiť spotrebnú daň z vykurovacieho paliva nadobudnutého jednotlivcom pre vlastnú potrebu v inom členskom štáte, ktoré sám prepravil do uvedeného členského štátu uvedenia do daňového voľného obehu, a to bez ohľadu na spôsob, ktorým sa táto preprava vykonáva.

20

Poľská vláda, Rada a Komisia Európskych spoločenstiev navrhujú, aby sa na túto otázku odpovedalo záporne.

21

Tvrdia, že článok 9 ods. 3 smernice dáva členským štátom možnosť vylúčiť z pôsobnosti článku 8 smernice vykurovacie palivo dovezené na ich územie jednotlivcom pre jeho vlastnú potrebu výlučne za podmienky, že táto osoba na tento účel použije „atypický spôsob prepravy“ v zmysle uvedeného článku 9 ods. 3.

22

Podľa poľskej vlády a Rady sa toto ustanovenie, ktoré predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného v článku 8 smernice, musí vykladať reštriktívnym spôsobom. V tomto ohľade Rada upresňuje, že ak by normotvorca Spoločenstva chcel členským štátom umožniť vylúčiť z pôsobnosti uvedeného článku 8 akúkoľvek prepravu vykurovacieho paliva uskutočnenú jednotlivcom, bol by to výslovne stanovil.

23

Švédska, helénska a talianska vláda, ktoré sú opačného názoru, sa domnievajú, že členské štáty môžu z pôsobnosti článku 8 smernice vylúčiť kvapalné vykurovacie výrobky prepravované jednotlivcami a v dôsledku toho požadovať zaplatenie spotrebnej dane z týchto výrobkov v členskom štáte uvedenia do daňového voľného obehu, a to nezávisle od zvoleného spôsobu prepravy.

24

Švédska vláda v zásade tvrdí, že zo samotného znenia článku 9 ods. 3 smernice vyplýva, že čo sa týka vykurovacieho paliva, jednotlivec nemá žiadnu možnosť prepravovať tento druh výrobku „typickým“ spôsobom prepravy, a teda byť oslobodeným od zaplatenia spotrebnej dane v členskom štáte uvedenia do voľného daňového obehu. Cieľom tohto ustanovenia je totiž umožniť členským štátom vo všeobecnosti zabrániť preprave vykurovacieho paliva jednotlivcami.

25

Helénska a talianska vláda uvádzajú, že kvapalné vykurovacie výrobky boli vzhľadom na ich osobitnú povahu normotvorcom Spoločenstva vylúčené z pôsobnosti článku 8 smernice. Na rozdiel od iných výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani, ako je tabak a alkoholické nápoje, jednotlivci totiž kvapalné vykurovacie výrobky bežne neprevážajú na účely vlastnej spotreby. Je teda možné predpokladať, že tento druh výrobku sa bude prevážať výlučne na obchodné účely.

26

Ako už Súdny dvor zdôraznil, smernica sa zameriava na stanovenie určitého počtu pravidiel, pokiaľ ide o držbu, obeh a kontrolu výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani, a to najmä s cieľom zabezpečiť, aby vymáhateľnosť spotrebnej dane bola rovnaká vo všetkých členských štátoch (rozsudky z 2. apríla 1998, EMU Tabac a i., C-296/95, Zb. s. I-1605, bod 22; z 5. apríla 2001, Van de Water, C-325/99, Zb. s. I-2729, bod 39; z 12. decembra 2002, Cipriani, C-395/00, Zb. s. I-11877, bod 41, a z 23. novembra 2006, Joustra, C-5/05, Zb. s. I-11075, bod 27).

27

V tomto ohľade článok 8 smernice stanovuje všeobecnú zásadu, podľa ktorej je spotrebná daň na výrobky nadobudnuté jednotlivcami pre vlastnú spotrebu a nimi samými prepravenými splatná v členskom štáte, v ktorom boli nadobudnuté (pozri v tomto zmysle rozsudok Joustra, už citovaný, body 31 a 33).

28

Čo sa však týka nadobudnutia minerálnych olejov, ktoré už boli uvedené do daňového voľného obehu v jednom členskom štáte, článok 9 ods. 3 smernice umožňuje výnimku zo všeobecného pravidla uvedeného v článku 8 tejto smernice, a teda stanoviť, že spotrebnú daň bude tiež možné vyrubiť v inom členskom štáte, a to v členskom štáte, do ktorého boli tieto oleje dovezené na účely ich spotreby.

29

Členské štáty sa však tejto možnosti môžu dovolávať len v prípade, že sú splnené určité podmienky. Minerálne oleje, na ktoré sa uplatní spotrebná daň v zmysle článku 9 ods. 3 musia totiž jednotlivci prepravovať sami a na svoj účet „atypickými spôsobmi prepravy“, ktoré toto ustanovenie definuje ako „prepravu paliva inak než v nádržiach vozidiel alebo v rezervných palivových cisternách a prepravu kvapalných vykurovacích produktov inak než prostredníctvom nádrží používaných profesionálnymi obchodníkmi [prepravu paliva inak ako v nádržiach vozidiel alebo vo vhodných rezervných palivových kanistroch a prepravu kvapalných vykurovacích výrobkov inak ako v cisternových kamiónoch používaných na účet hospodárskych subjektov podnikajúcich v tejto oblasti — neoficiálny preklad]“.

30

Takisto je potrebné zdôrazniť, že dotknuté ustanovenie sa ako výnimka z pravidla musí vykladať reštriktívnym spôsobom (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 18. januára 2001, Komisia/Španielsko, C-83/99, Zb. s. I-445, bod 19; z 12. decembra 2002, Belgicko/Komisia, C-5/01, Zb. s. I-11991, bod 56, a z 26. mája 2005, Stadt Sundern, C-43/04, Zb. s. I-4491, bod 27).

31

Z toho vyplýva, že článok 9 ods. 3 smernice sa v rozpore s tým, čo tvrdí švédska vláda, nemôže vykladať tak, že umožňuje, aby v členskom štáte uvedenia do daňového voľného obehu podliehal spotrebnej dani akýkoľvek dovoz vykurovacieho paliva jednotlivcom na súkromné účely, a to nezávisle od použitého spôsobu prepravy. Členský štát totiž nemôže využiť možnosť stanovenú týmto ustanovením v prípade, ak takýto jednotlivec uskutoční prepravu tovaru takým spôsobom, ktorý nemožno zahrnúť pod pojem „atypické spôsoby prepravy“, tak ako je definovaný v uvedenom ustanovení pripomenutom v bode 29 tohto rozsudku.

32

Preto je teda potrebné na prvú položenú otázku odpovedať tak, že článok 9 ods. 3 smernice vo všeobecnosti neumožňuje stanoviť povinnosť zaplatiť v členskom štáte uvedenia do daňového voľného obehu spotrebnú daň z vykurovacieho paliva nadobudnutého jednotlivcom pre vlastnú potrebu v inom členskom štáte, ktoré sám prepravil do uvedeného členského štátu uvedenia do daňového voľného obehu bez ohľadu na spôsob, ktorým sa táto preprava vykonáva.

33

Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú položenú otázku.

34

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je preprava 3000 l vykurovacieho paliva jednotlivcom v troch IBC naložených v dodávke „atypickým spôsobom prepravy“ v zmysle článku 9 ods. 3 smernice.

35

Komisia uvádza, že rôzne jazykové verzie článku 9 ods. 3 smernice si v tomto úplne nezodpovedajú. Tvrdí preto, že toto ustanovenie sa musí vykladať vo vzťahu k jeho obsahu, ku kontextu jeho prijatia a k zásade doslovného výkladu výnimiek. V dôsledku toho pod pojem atypický spôsob prepravy nespadá výlučne preprava vykurovacieho paliva uskutočnená prepravcom podnikajúcim v tejto oblasti na účet jednotlivca a prostredníctvom cisternového kamióna. Naopak, preprava takéhoto výrobku jednotlivcom prostredníctvom IBC zjavne spadá pod tento pojem.

36

Talianska a poľská vláda, ktoré dospeli k rovnakému záveru ako Komisia, zdôrazňujú jasnosť a presnosť uvedeného článku 9 ods. 3, ktorého výklad nevyvoláva žiadne pochybnosti.

37

Tak ako sa pripomenulo v bode 29 tohto rozsudku, podľa definície uvedenej v článku 9 ods. 3 smernice je atypický spôsob prepravy potrebné chápať ako „prepravu paliva inak než v nádržiach vozidiel alebo v rezervných palivových cisternách a prepravu kvapalných vykurovacích produktov inak než prostredníctvom nádrží používaných profesionálnymi obchodníkmi [prepravu paliva inak ako v nádržiach vozidiel alebo vo vhodných rezervných palivových kanistroch a prepravu kvapalných vykurovacích výrobkov inak ako v cisternových kamiónoch používaných na účet hospodárskych subjektov podnikajúcich v tejto oblasti — neoficiálny preklad]“.

38

Z vlastného textu tohto ustanovenia vyplýva, že akákoľvek preprava kvapalných vykurovacích výrobkov, ktorá sa neuskutoční prostredníctvom cisternových kamiónov, sa musí považovať za atypický spôsob prepravy.

39

Takýto výklad navyše možno podoprieť rôznymi jazykovými verziami uvedeného ustanovenia. Svedčia o tom najmä výrazy „tankers“ v anglickej verzii, „autocisterne“ v talianskej verzii a „cystern“ v poľskej verzii.

40

Preto je nutné konštatovať, že preprava vykurovacieho paliva uskutočnená jednotlivcom, ktorý nepoužil cisternový kamión, ale len obyčajnú dodávku, ako je tomu vo veci samej, predstavuje „atypický spôsob prepravy“ v zmysle článku 9 ods. 3 smernice. Skutočnosť, že v tejto veci sa uvedené palivo nachádzalo v troch IBC, nemôže spochybniť tento záver.

41

V dôsledku toho je potrebné na tretiu položenú otázku odpovedať tak, že preprava 3000 l vykurovacieho paliva jednotlivcom v troch IBC naložených v dodávke je „atypickým spôsobom prepravy“ v zmysle článku 9 ods. 3 smernice.

42

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 7 ods. 4 smernice umožňuje členskému štátu stanoviť, aby jednotlivec prevážajúci pre vlastnú potrebu vykurovacie palivo atypickým spôsobom prepravy zriadil záruku zaplatenia spotrebnej dane a vybavil sa pri preprave dôkazom o zriadení takejto záruky, ako aj sprievodným dokumentom.

43

Komisia zdôrazňuje, že článok 7 ods. 1 smernice, ktorý opisuje výrobky, na ktoré sa vzťahuje odsek 4 tohto článku, sa týka výlučne výrobkov „určených na komerčné účely [držaných na obchodné účely — neoficiálny preklad]“. Preto sa domnieva, že toto ustanovenie sa netýka výrobkov nadobudnutých jednotlivcami pre vlastnú potrebu a v dôsledku toho sa na vec samú neuplatňuje. V tomto ohľade zdôrazňuje, že z tretieho, piateho, šiesteho a jedenásteho odôvodnenia smernice vyplýva, že táto smernica jasne rozlišuje na jednej strane medzi tovarom, ktorý je držaný na obchodné účely a pri preprave je nutné mať sprievodné dokumenty, a na druhej strane tovarom držaným na súkromné účely, v prípade ktorého sa žiaden dokument na účely jeho prepravy do iného členského štátu nevyžaduje.

44

Komisia ďalej uvádza, že žiadne ustanovenie smernice nestanovuje, že pri preprave výrobkov, na ktoré sa vzťahuje jej článok 9 ods. 3, je nutné disponovať akýmkoľvek dokumentom alebo vo vzťahu k nim zriadiť záruku.

45

Švédska a poľská vláda naopak tvrdia, že z článku 9 smernice vyplýva, že každá preprava atypickým spôsobom prepravy sa uskutočňuje na obchodné účely. Prvá z týchto vlád ďalej uvádza, že toto ustanovenie vychádza zo zásady, podľa ktorej by jednotlivci nemali byť schopní prepravovať minerálne oleje. Preto sa akákoľvek preprava týchto výrobkov, hoci aj uskutočnená jednotlivcom pre vlastnú potrebu, musí považovať za prepravu na obchodné účely, a teda podliehať povinnostiam stanoveným v článku 7 ods. 4 smernice.

46

Na úvod je potrebné zdôrazniť, že článok 7 ods. 4 smernice týkajúci sa prepravy výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani na základe sprievodného dokumentu odkazuje na článok 18 ods. 1 tejto smernice, ktorý stanovuje, že ku každému tovaru podliehajúcemu spotrebnej dani, ktorý sa v režime pozastavenia dane prepravuje medzi rôznymi členskými štátmi, sa priloží administratívny alebo obchodný sprievodný dokument vyhotovený odosielateľom.

47

Článok 18 ods. 3 smernice stanovuje možnosť, aby uvedený dokument sprevádzal iný dokument potvrdzujúci, že spotrebná daň bola v členskom štáte určenia zaplatená, alebo že bol za podmienok stanovených príslušnými orgánmi členského štátu určenia dodržaný akýkoľvek iný postup zaručujúci výber tejto dane. Podľa tohto ustanovenia musí tento dokument uvádzať deň a referenčné číslo platby alebo prijatia záruky zaplatenia daňovým úradom členského štátu určenia.

48

Po tomto upresnení je potrebné konštatovať, že článok 7 ods. 1 smernice, ktorý uvádza výrobky, ktoré sa musia prepravovať na základe sprievodného dokumentu stanoveného odsekom 4 tohto článku, sa vzťahuje výlučne na výrobky „určen[é] na komerčné účely [držané na obchodné účely — neoficiálny preklad]“.

49

Ako už Súdny dvor rozhodol, smernica rozlišuje jednak medzi takýmito výrobkami a jednak výrobkami držanými na súkromné účely, na ktorých prepravu nie je potrebný žiaden dokument (pozri v tomto zmysle rozsudky EMU Tabac a i., už citovaný, bod 23, a Joustra, už citovaný, bod 28).

50

Keďže totiž článok 8 smernice stanovuje, že spotrebná daň z výrobkov držaných na súkromné účely je splatná v členskom štáte, v ktorom boli nadobudnuté, toto ustanovenie na účely ich prepravy do iného členského štátu nevyžaduje žiaden dokument (pozri v tomto zmysle rozsudok EMU Tabac a i., už citovaný, bod 24).

51

Je však potrebné zdôrazniť, že vykurovací olej nadobudnutý jednotlivcom pre vlastnú potrebu, ktorý sám prepravoval atypickým spôsobom prepravy, je výrobkom držaným na súkromné účely. Preto vzhľadom na predchádzajúce úvahy článok 7 ods. 4 smernice za týchto okolností nevyžaduje, aby sa uvedený výrobok prepravoval na základe sprievodného dokumentu.

52

Z tohto záveru však v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že by členský štát nesmel stanoviť, že preprava vykurovacieho paliva držaného na súkromné účely sa musí uskutočniť na základe dokumentu takejto povahy.

53

Takáto požiadavka môže byť nutná v prípade prepravy minerálnych olejov atypickým spôsobom prepravy v prípade, že členský štát uvedenia do daňového voľného obehu, využívajúci možnosť stanovenú v článku článok 9 ods. 3 smernice, požaduje zaplatenie spotrebnej dane, aby mohol byť schopný kontrolovať daňovú situáciu týchto výrobkov.

54

Ako totiž vyplýva z trinásteho odôvodnenia a z článku 18 smernice, cieľom sprievodného dokumentu je predovšetkým identifikovať prepravovaný tovar, ako aj poznať jeho situáciu vo vzťahu k daňovému dlhu, ktorý z neho vyplýva.

55

Nemožno preto vylúčiť, aby členský štát určenia mohol na tento účel stanoviť, že v prípade, že jednotlivec prepravuje vykurovacie palivo atypickým spôsobom prepravy, musí byť vybavený sprievodným dokumentom, ako aj dokumentom preukazujúcim zriadenie záruky na zabezpečenie zaplatenia spotrebnej dane.

56

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné na štvrtú položenú otázku odpovedať tak, že článok 7 ods. 4 smernice neodporuje tomu, aby právna úprava členského štátu určenia, v ktorom možno požadovať zaplatenie spotrebnej dane, tak ako to umožňuje článok 9 ods. 3 tejto smernice, akémukoľvek jednotlivcovi, ktorý sám a pre svoju vlastnú potrebu nadobudol vykurovacie palivo v inom členskom štáte, kde bol tento tovar uvedený do daňového voľného obehu, a ktorý sám tento tovar prepravil do členského štátu určenia „atypickým spôsobom prepravy“ v zmysle článku 9 ods. 3 smernice, stanovovala povinnosť zriadiť záruku na zabezpečenie zaplatenia spotrebných daní, ako aj byť vybavený sprievodným dokumentom, ako aj dokumentom preukazujúcim zriadenie takejto záruky.

57

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: