Vec C-318/05

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Spolkovej republike Nemecko

„Nesplnenie povinnosti členským štátom — Články 18 ES, 39 ES, 43 ES a 49 ES — Právna úprava v oblasti dane z príjmov — Školné — Právo na zníženie základu dane obmedzené na školné zaplatené vnútroštátnym súkromným zariadeniam“

Návrhy prednesené 21. septembra 2006 — generálna advokátka C. Stix-Hackl   I - 6961

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 11. septembra 2007   I - 6962

Abstrakt rozsudku

1. Slobodné poskytovanie služieb – Služby – Pojem

   (Článok 50 ES)

2. Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Daňová právna úprava

   (Článok 49 ES)

3. Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Sloboda usadiť sa – Daňová právna úprava

   (Články 39 ES a 43 ES)

4. Občianstvo Európskej únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Daňová právna úprava

   (Článok 18 ES)

1.  Vyučovanie poskytované zariadeniami, ktoré sú súčasťou systému verejného vzdelávania a sú celkovo alebo v prevažnej miere financované z verejných zdrojov, nespadá pod pojem služby v zmysle článku 50 ES. Zriadením a udržaním takéhoto systému verejného vzdelávania financovaného vo všeobecnosti z verejných zdrojov a nie žiakmi alebo ich rodičmi sa totiž štát nezúčastňuje na odplatných činnostiach, ale plní svoju úlohu voči svojim obyvateľom v sociálnej, kultúrnej a vzdelávacej oblasti.

   Naopak, vyučovanie poskytované vzdelávacími zariadeniami financovanými v prevažnej miere zo súkromných zdrojov, najmä študentmi a ich rodičmi, predstavuje služby v zmysle článku 50 ES, keďže cieľ, ktorý tieto zariadenia sledujú, pozostáva z poskytovania služieb za odplatu. V tomto ohľade nie je nevyhnutné, aby uvedené súkromné financovanie bolo zabezpečené najmä žiakmi alebo ich rodičmi. Podľa ustálenej judikatúry článok 50 ES totiž nevyžaduje, aby za služby platili tí, ktorí z nich majú úžitok.

   (pozri body 68 – 70)

2.  Ak daňovníci jedného členského štátu zabezpečujú školské vzdelanie svojich detí v škole nachádzajúcej sa v inom členskom štáte, ktorá je financovaná najmä zo súkromných zdrojov, prvý členský štát si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 49 ES úplným vylúčením školného spojeného so školskou dochádzkou do školy v inom členskom štáte zo zníženia základu dane z dôvodu zvláštnych výdavkov, ktoré zakladá nárok na zníženie dane z príjmov.

   Takáto právna úprava predstavuje prekážku slobodného poskytovania služieb, ktorá je zaručená článkom 49 ES, keďže odrádza daňovníkov s bydliskom v dotknutom členskom štáte od umiestnenia svojich detí do škôl v inom členskom štáte. Okrem toho zasahuje tiež do ponuky vzdelávania poskytovaného súkromnými vzdelávacími zariadeniami v iných členských štátoch, ktorá je určená deťom daňovníkov s bydliskom v prvom členskom štáte.

   Odmietnutie priznať predmetné daňové zvýhodnenie, pokiaľ ide o školné zaplatené školám v inom členskom štáte, nemožno odôvodniť cieľom zabezpečiť pokrytie prevádzkových nákladov súkromných škôl bez vzniku nadmerného zaťaženia štátu, keďže tento cieľ možno dosiahnuť menej prísnymi prostriedkami. Na účely zabránenia nadmernej finančnej záťaži členský štát totiž môže obmedziť odpočítateľnú sumu zo školného na určitú výšku zodpovedajúcu daňovému zvýhodneniu, ktoré tento štát vzhľadom na ním rešpektované hodnoty priznáva za školskú dochádzku v školách nachádzajúcich sa na jeho území, čo predstavuje menej prísny prostriedok ako odmietnutie priznať predmetné daňové zvýhodnenie. V každom prípade je zjavne neprimerané úplne vylúčiť z tohto daňového zvýhodnenia školné zaplatené školám nachádzajúcim sa v inom členskom štáte bez ohľadu na to, či tieto školy spĺňajú objektívne kritériá stanovené na základe zásad každého členského štátu, ktoré umožňujú určiť, ktoré typy školného zakladajú nárok na daňové zvýhodnenie.

   (pozri body 80, 81, 97 – 100, 139, bod 1 výroku)

3.  Členský štát, ktorý úplne vylúčil školné spojené so školskou dochádzkou do školy v inom členskom štáte zo zníženia základu dane z dôvodu zvláštnych výdavkov, ktoré zakladá nárok na zníženie dane z príjmov, si nesplnil si povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 39 ES a 43 ES.

   Takáto právna úprava totiž znevýhodňuje najmä pracovníkov a samostatne zárobkovo činné osoby, ktorí sa usadili v dotknutom členskom štáte alebo ktorí tam pracujú a ich deti pokračujú v platenej školskej dochádzke v inom členskom štáte. Môže takisto znevýhodňovať štátnych príslušníkov dotknutého členského štátu, ak presunú svoje bydlisko do iného členského štátu, v ktorom ich deti navštevujú školu vyberajúcu školné.

   (pozri body 116, 118, 121, 139, bod 1 výroku)

4.  Pokiaľ deti daňovníkov jedného členského štátu navštevujú v inom členskom štáte školu, na ktorej služby sa nevzťahuje článok 49 ES, prvý členský štát si úplným vylúčením školného spojeného so školskou dochádzkou do školy v inom členskom štáte zo zníženia základu dane z dôvodu zvláštnych výdavkov zakladajúceho nárok na zníženie dane z príjmov nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 18 ES.

   Takáto právna úprava má za následok, že bezdôvodne znevýhodňuje tieto deti voči deťom, ktoré nevyužili svoju slobodu pohybu v tom zmysle, že by na účel školskej dochádzky navštevovali školu v inom členskom štáte, a ohrozuje práva, ktoré týmto deťom priznáva článok 18 ods. 1 ES.

   (pozri body 137, 139, bod 1 výroku)