—

J. Kretzinger, pôvodne v zastúpení: J. Kretzinger, neskôr G. Dannecker, Rechtsanwalt,

—

Spolková republika Nemecko, v zastúpení: A. Dittrich a M. Lumma, splnomocnení zástupcovia,

—

Česká republika, v zastúpení: T. Boček, splnomocnený zástupca,

—

Španielske kráľovstvo, v zastúpení: M. Muñoz Pérez, splnomocnený zástupca,

—

Holandské kráľovstvo, v zastúpení: H. G. Sevenster a C. A. H. M. ten Dam, splnomocnené zástupkyne,

—

Rakúska republika, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa,

—

Poľská republika, v zastúpení: T. Nowakowski, splnomocnený zástupca,

—

Švédske kráľovstvo, v zastúpení: K. Petkovska, splnomocnená zástupkyňa,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: W. Bogensberger a S. Grünheid, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 54 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9, ďalej len „DVSD“), podpísaného 19. júna 1990 v Schengene (Luxembursko).

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného v Nemecku proti pánovi Kretzingerovi z dôvodu obchodovania s tovarmi, za ktoré sa nezaplatilo clo.

3

Podľa článku 1 protokolu, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis do rámca Európskej únie a ktorý tvorí prílohu Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva Amsterdamskou zmluvou (ďalej len „protokol“), je trinásť členských štátov Európskej únie vrátane Spolkovej republiky Nemecko a Talianskej republiky oprávnených v právnom a inštitucionálnom rámci Únie, ako aj zmlúv EÚ a ES založiť medzi sebou užšiu spoluprácu v rámci pôsobnosti schengenského acquis tak, ako je uvedené v prílohe k tomuto protokolu.

4

K takto definovanému schengenskému acquis patrí predovšetkým dohoda podpísaná 14. júna 1985 v Schengene medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom odstraňovaní kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 13; Mim. vyd. 19/002, s. 3, ďalej len „Schengenská dohoda“), ako aj DVSD.

5

Podľa článku 2 ods. 1 prvého pododseku protokolu sa schengenské acquis okamžite uplatňuje v trinástich členských štátoch uvedených v článku 1 tohto protokolu od dátumu nadobudnutia účinnosti Amsterdamskej zmluvy, teda od 1. mája 1999.

6

Podľa článku 2 ods. 1 druhého pododseku druhej vety protokolu prijala Rada Európskej únie 20. mája 1999 rozhodnutie 1999/436/ES, ktorým sa v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii stanovuje právny základ pre všetky ustanovenia alebo rozhodnutia, ktoré tvoria schengenské acquis (Ú. v. ES L 176, s. 17; Mim. vyd. 19/001, s. 152). Z článku 2 tohto rozhodnutia v spojení s prílohou A tohto rozhodnutia vyplýva, že Rada stanovila články 34 EÚ a 31 EÚ, ktoré sú súčasťou hlavy VI Zmluvy o Európskej únii, nazvanej „Ustanovenia o policajnej a justičnej spolupráci v trestných veciach“, za právny základ pre články 54 až 58 DVSD.

7

Podľa ustanovenia článku 54 DVSD, ktorý je súčasťou kapitoly 3 nazvanej „Zákaz dvojitého trestu“ hlavy III nazvanej „Polícia a bezpečnosť“:

„Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva, alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“

8

Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34, ďalej len „rámcové rozhodnutie“) vymedzuje v článku 1 ods. 1 európsky zatykač ako súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu okrem iného na účely výkonu trestu.

9

Rámcové rozhodnutie stanovuje v článku 3, nazvanom „Dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača“:

„Súdny orgán členského štátu výkonu (ďalej len ‚vykonávajúci súdny orgán‘) odmietne vykonať európsky zatykač v nasledujúcich prípadoch:

…“

10

Článok 5 rámcového rozhodnutia, nazvaný „Záruky, ktoré musí vydávajúci členský štát poskytnúť v zvláštnych prípadoch“, stanovuje:

„Výkon európskeho zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom môže podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu podliehať nasledujúcim podmienkam:

…“

11

Z informácie týkajúcej sa dátumu nadobudnutia účinnosti Amsterdamskej zmluvy uverejnenej v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev z 1. mája 1999 (Ú. v. ES L 114, s. 56) vyplýva, že Spolková republika Nemecko vyhlásila na základe článku 35 ods. 2 EÚ, že uznáva právomoc Súdneho dvora Európskych spoločenstiev podľa podmienok stanovených v článku 35 ods. 3 písm. b) EÚ.

12

Podľa § 374 zákona o daniach (Abgabenordnung) môže byť osoba odsúdená za krátenie dovozného cla, ktoré sa malo zaplatiť v inom členskom štáte ako Spolková republika Nemecko v čase nezákonného dovozu do tohto iného členského štátu.

13

Na dosiahnutie súladu s rámcovým rozhodnutím prijala Spolková republika Nemecko v nadväznosti na rozsudok Bundesverfassungsgericht z 18. júla 2005, ktorým sa zrušil prvý nemecký zákon preberajúci toto rozhodnutie, zákon z 20. júla 2006 o európskom zatykači (Europäisches Haftbefehlsgesetz, BGBl. 2006 I, s. 1721).

14

V máji 1999 a apríli 2000 pán Kretzinger dvakrát prevážal v kamióne z Grécka cez Taliansko a Nemecko do Spojeného kráľovstva cigarety pochádzajúce z krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie, pričom tieto cigarety prepašovali do Grécka tretie osoby. Nezaplatilo sa za ne žiadne clo.

15

Pri prvej preprave kamión obsahoval 34500 kartónov cigariet, ktoré v Taliansku zhabala Guardia di Finanza (finančná polícia) 3. mája 1999. Po vypočutí bol pán Kretzinger prepustený na slobodu 4. mája 1999.

16

Rozsudkom z 22. februára 2001 Corte d’appello di Venezia vyhovel odvolaniu prokurátora proti prvostupňovému rozhodnutiu o prepustení a odsúdil pána Kretzingera rozsudkom pre zmeškanie na podmienečný trest odňatia slobody jedného roka a ôsmich mesiacov. Založil trestnosť jeho konania na trestnom čine dovozu a prechovávania 6900 kilogramov pašovaného zahraničného tabaku v Taliansku, ako aj na trestnom čine krátenia príslušného cla. Podľa talianskeho práva nadobudol tento rozsudok právoplatnosť rozhodnutej veci. Trest sa zapísal do registra trestov odsúdeného.

17

Pri druhej preprave kamión obsahoval 14927 kartónov pašovaných cigariet. Pána Kretzingera 12. apríla 2000 opäť zadržala Guardia di Finanza. Krátko bol zadržaný, resp. vo väzbe v Taliansku a potom sa vrátil do Nemecka.

18

Rozsudkom z 25. januára 2001 ho Tribunale di Ancona odsúdil opäť rozsudkom pre zmeškanie a na základe rovnakých ustanovení talianskeho práva na nepodmienečný trest odňatia slobody dvoch rokov. Aj tento rozsudok nadobudol právoplatnosť rozhodnutej veci. Trest odňatia slobody, ktorý sa nevykonal, sa tiež zapísal do registra trestov odsúdeného.

19

Vnútroštátny súd uvádza, že napriek niekoľkým pokusom o objasnenie týchto rozsudkov sa mu nepodarilo s istotou zistiť, akého cla sa tieto rozsudky týkali, a najmä, či aspoň jeden z týchto súdov rozhodol o obvineniach týkajúcich sa krátenia cla alebo určil trest za takýto čin.

20

Landgericht Augsburg informovaný o týchto talianskych rozsudkoch odsúdil pána Kretzingera na trest odňatia slobody jedného roka a desiatich mesiacov za prvú prepravu a jedného roka za druhú prepravu. Landgericht založil trestnosť konania pána Kretzingera na krátení dovozného cla, ktoré sa malo zaplatiť pri dovoze pašovaných tovarov do Grécka, pričom skutková podstata tohto trestného činu je vymedzená v § 374 zákona o daniach.

21

Landgericht Augsburg uviedol, že obidva konečné rozsudky o uložení trestu vyhlásené v Taliansku sa ešte nevykonali, a preto neprihliadol na procesnú prekážku podľa článku 54 DVSD. Podľa tohto súdu aj keď tie isté prepravy cigariet predstavovali objektívne znaky rozsudkov vyhlásených v Taliansku a jeho vlastných rozsudkov, tento článok sa neuplatní.

22

Pán Kretzinger sa odvolal na Bundesgerichtshof, ktorý pochybuje o súlade posúdenia Landgericht Augsburg s článkom 54 DVSD.

23

Bundesgerichtshof má najprv pochybnosti o výklade pojmu „ten istý čin“ v zmysle článku 54 DVSD.

24

Ďalej vo vzťahu k pojmu „vykonanie“ sa Bundesgerichtshof, ktorý sa v zásade domnieva, že sa na trest odňatia slobody, akým je trest za prvú prepravu, ktorého vykonanie je podmienečné, vzťahuje článok 54 DVSD, pýta, či krátka väzba postačuje na zastavenie ďalšieho trestného stíhania.

25

Na záver vo vzťahu k existencii procesnej prekážky podľa článku 54 DVSD Bundesgerichtshof poznamenáva, že talianske orgány nepodnikli žiadne kroky na základe rámcového rozhodnutia, aby mohol byť vykonaný trest pána Kretzingera za druhú prepravu, a pýta sa, či a do akej miery ustanovenia rámcového rozhodnutia majú vplyv na výklad tohto článku.

26

Za týchto okolností Bundesfinanzhof rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

27

Z bodu 11 tohto rozsudku vyplýva, že v prejednávanej veci je Súdny dvor na základe článku 35 EÚ oprávnený rozhodovať o výklade DVSD a rámcového rozhodnutia v rozsahu, v akom je toto rozhodnutie relevantné pre prejednávanú vec.

28

Svojou otázkou sa Bundesgerichtshof v podstate pýta, ktoré je príslušné kritérium na účely uplatnenia pojmu „ten istý čin“ v zmysle článku 54 DVSD, a najmä, či sa na protiprávne konanie spočívajúce v prevzatí pašovaného zahraničného tabaku v zmluvnom štáte a dovoze a prechovávaní tohto tabaku v inom zmluvnom štáte vzťahuje tento pojem, ak mal obvinený, ktorého stíhali oba tieto zmluvné štáty, od začiatku v úmysle previezť tento tabak po jeho prevzatí do konečného miesta určenia cez viacero iných zmluvných štátov.

29

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol jednak v bode 36 rozsudku z 9. marca 2006, Van Esbroeck (C-436/04, Zb. s. I-2333), že jediným príslušným kritériom na účely uplatnenia uvedeného článku 54 DVSD je kritérium zhodnosti skutkovej podstaty činov, ktorou sa rozumie existencia celku okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené, a jednak v bode 42 tohto rozsudku, že toto kritérium sa uplatní nezávisle na právnom posúdení týchto činov alebo na chránenom právnom záujme (pozri tiež rozsudok z 28. septembra 2006, Van Straaten, C-150/05, Zb. s. I-9327, body 48 a 53).

30

Z tohto kritéria v prvom rade vyplýva, že nie je relevantné, že obvinenie pána Kretzingera v prvom zmluvnom štáte (Taliansko) sa týkalo skutočnosti, že nepodal colné vyhlásenie o cigaretách a/alebo nezaplatil clo za dovoz do tohto štátu, zatiaľ čo v druhom zmluvnom štáte (Nemecko) sa obvinenie týkalo prvého prevzatia pašovaného tabaku v Grécku.

31

V druhom rade konštatovanie zhodnosti skutkovej podstaty činov, ktorou sa rozumie existencia celku okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené, sa musí uskutočniť nezávisle na chránenom právnom záujme, ktorý sa môže meniť v závislosti od zmluvného štátu.

32

Nemecká a španielska vláda však na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo po vyhlásení už citovaného rozsudku Van Esbroeck, vyhlásili, že sa kritérium založené na zhodnosti skutkovej podstaty činov musí uplatniť tak, aby sa umožnilo príslušným vnútroštátnym orgánom pri posudzovaní celku konkrétnych okolností zohľadniť aj chránený právny záujem.

33

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že z dôvodu neexistencie harmonizácie vnútroštátnych právnych úprav v oblasti trestného práva by kritérium založené na právnom posúdení činov alebo na chránenom právnom záujme mohlo vytvárať toľko prekážok slobode voľného pohybu v schengenskom priestore, koľko existuje systémov trestného práva v štátoch, ktoré sú zmluvnými stranami (pozri rozsudok Van Esbroeck, už citovaný, bod 35).

34

Treba teda potvrdiť, že príslušné vnútroštátne orgány, ktoré majú určiť zhodnosť skutkovej podstaty činov, sa musia obmedziť na preskúmanie, či tieto činy predstavujú celok činov, ktoré sú nerozlučiteľné spojené v čase, priestore, ako aj z hľadiska svojho predmetu (pozri v tomto zmysle rozsudok Van Esbroeck, už citovaný, bod 38) bez toho, aby v tejto súvislosti považovali za relevantné okolnosti založené na chránenom právnom záujme.

35

Čo sa osobitne týka okolností, akými sú okolnosti sporné vo veci samej, treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že trestné činy spočívajúce vo vývoze alebo dovoze tých istých nelegálnych tovarov trestne stíhané v rôznych štátoch, ktoré sú zmluvnými stranami DVSD, sa v zásade považujú za „tie isté činy“ v zmysle tohto článku 54 DVSD (pozri v tomto zmysle rozsudky Van Esbroeck, už citovaný, bod 42; Van Straaten, už citovaný, bod 51, a z 28. septembra 2006, Gasparini a i., C-467/04, Zb. s. I-9199, bod 57).

36

Prepravy pašovaných cigariet, akými sú prepravy sporné vo veci samej, z ktorých vyplývajú na seba nadväzujúce prekročenia viacerých vnútorných hraníc schengenského priestoru, teda môžu predstavovať celok činov, na ktoré sa vzťahuje pojem „ten istý čin“. Konečné posúdenie v tomto zmysle však prináleží príslušným vnútroštátnym orgánom, ktoré musia určiť, či predmetná skutková podstata činov predstavuje celok činov, ktoré sú nerozlučiteľne spojené v čase, v priestore, ako aj z hľadiska svojho predmetu.

37

Vzhľadom na vyššie uvedené je teda na prvú otázku potrebné odpovedať tak, že článok 54 DVSD sa má vykladať v tom zmysle, že:

38

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je v zmysle článku 54 DVSD trest uložený súdnym orgánom zmluvného štátu „už odpykaný“ alebo „sa práve odpykáva“, ak bol obvinený podľa práva tohto zmluvného štátu odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody.

39

V prvom rade treba pripomenúť, že v súlade s článkom DVSD sa zákaz trestného stíhania toho istého činu uplatní na prípad odsúdenia, akým je prípad sporný vo veci samej, iba vtedy, ak „bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva, alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný“ (ďalej len „podmienka vykonania“).

40

V druhom rade treba zdôrazniť, ako to zdôraznila aj pani generálna advokátka v bodoch 44 a 45 svojich návrhov, že trestné úpravy zmluvných štátov poznajú inštitút umožňujúci vnútroštátnemu súdu, ak sú splnené zákonné podmienky, rozhodnúť o podmienečnom odklade výkonu trestu.

41

Pán Kretzinger, vlády, ktoré predložili svoje pripomienky k prejednávanej veci, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev, súhlasne tvrdia, že na osobu odsúdenú na podmienečný trest odňatia slobody sa má hľadieť ako na osobu stíhanú, uznanú za vinnú a odsúdenú, a to so všetkými dôsledkami, ktoré s tým spája príslušný právny poriadok.

42

V tejto súvislosti treba uviesť, že podmienečný trest odňatia slobody tým, že trestá protiprávne konanie odsúdenej osoby, predstavuje trest v zmysle článku 54 DVSD. Na tento trest treba hľadieť tak, že „sa práve odpykáva“ od okamihu, ako sa rozsudok o uložení trestu stal vykonateľný, a počas skúšobnej doby. Po uplynutí skúšobnej doby sa trest považuje za „už odpykaný“ v zmysle toho istého ustanovenia.

43

Tento výklad, podľa ktorého podmienečný trest odňatia slobody tiež spĺňa podmienku vykonania podporuje, ako to zdôraznili najmä česká vláda a Komisia, skutočnosť, že by nebolo koherentné na jednej strane považovať každé skutočne vykonané odňatie slobody za vykonanie v zmysle článku 54 DVSD a na druhej strane vylúčiť, aby mohli podmienečné tresty, ktoré sa bežne ukladajú za menej závažné trestné činy, splniť podmienku vykonania uvedenú v tomto článku, a tým umožniť nové trestné stíhanie.

44

Za týchto podmienok treba na druhú otázku písm. a) odpovedať, že v zmysle článku 54 DVSD je trest uložený súdnym orgánom zmluvného štátu „už odpykaný“ alebo „sa práve odpykáva“, ak bol obvinený podľa práva tohto zmluvného štátu odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody.

45

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má v zmysle článku 54 DVSD na trest uložený súdnym orgánom zmluvného štátu hľadieť tak, že je „už odpykaný“ alebo „sa práve odpykáva“, ak bol obvinený krátkodobo zadržaný alebo vzatý do väzby, a doba tohto zadržania, resp. väzby sa podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok o uložení trestu vyhlásený, započíta do doby neskoršieho výkonu trestu odňatia slobody.

46

V tejto súvislosti treba preskúmať, či za predpokladu, že sa splnia všetky ostatné podmienky uvedené v článku 54 DVSD, môže mať krátkodobé odňatie slobody, akým je zadržanie a/alebo väzba, vykonané predtým, ako nadobudol rozsudok o uložení trestu v prvom zmluvnom štáte právoplatnosť rozhodnutej veci, a ktorého dĺžka sa započíta do výkonu uloženého trestu, za následok predčasné splnenie podmienky vykonania, a tak vylúčiť nové trestné stíhanie v inom zmluvnom štáte.

47

Pán Kretzinger na pojednávaní okrem iného uviedol, že sa podmienka vykonania vo všeobecnosti v prípade, akým je prípad sporný vo veci samej, keď zmluvný štát, ktorý vyhlásil rozsudok o uložení trestu, neuskutočnil vykonanie nepodmienečného trestu bez toho, aby existovali právne dôvody, ktoré mu v tom zabránili, neuplatní od okamihu začlenenia schengenského acquis do acquis Spoločenstva.

48

Naproti tomu sedem vlád, ktoré predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky, ako aj Komisia, tvrdia, že doby zadržania a väzby sa nemajú automaticky považovať za vykonanie trestu v zmysle článku 54 DVSD.

49

V tejto súvislosti treba uviesť, že zo znenia samotného tohto článku vyplýva, že ho nemožno uplatniť predtým, ako bude osoba „právoplatne odsúdená“. Treba uviesť, že v priebehu trestného konania tak zadržanie, ako aj väzba predchádzajú právoplatnému odsúdeniu.

50

Vyplýva z toho, ako zdôraznila aj pani generálna advokátka v bode 59 svojich návrhov, že článok 54 DVSD nemožno uplatniť na takéto doby odňatia slobody, aj keď sa podľa vnútroštátneho práva musia zohľadniť v súvislosti s neskorším výkonom prípadného trestu odňatia slobody.

51

Tento výklad podporuje, ako to poznamenali nemecká, španielska a rakúska vláda, ako aj Komisia, skutočnosť, že účel väzby sa veľmi líši od podmienky vykonania upravenej v článku 54 DVSD. Zatiaľ čo účel väzby má skôr preventívny charakter, účelom podmienky vykonania je vylúčiť, aby osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená v prvom zmluvnom štáte, mohla byť trestne stíhaná za ten istý čin, a teda aby v konečnom dôsledku nebola potrestaná, v prípade, že prvý zmluvný štát, ktorý vyhlásil rozsudok o uložení trestu, uložený trest nevykonal.

52

Na druhú otázku písm. b) teda treba odpovedať, že v zmysle článku 54 DVSD sa na trest uložený súdnym orgánom zmluvného štátu nemá hľadieť tak, že je „už odpykaný“ alebo „sa práve odpykáva“, ak bol obvinený krátkodobo zadržaný alebo vzatý do väzby, a doba tohto zadržania, resp. väzby sa podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok o uložení trestu vyhlásený, započíta do doby neskoršieho výkonu trestu odňatia slobody.

53

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či a do akej miery majú ustanovenia rámcového rozhodnutia vplyv na výklad pojmu „vykonanie“ v zmysle článku 54 DVSD.

54

S cieľom odpovedať na túto otázku treba v úvode spresniť, že rámcové rozhodnutie bolo prebraté v Nemecku s účinnosťou od 2. augusta 2006, čím sa opäť umožnilo uplatnenie európskeho zatykača, a preto nemožno hneď vylúčiť, že ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia môžu mať vplyv na prejednávanú vec.

55

Okrem toho z článku 32 rámcového rozhodnutia vyplýva, že toto rozhodnutie sa uplatní na žiadosti týkajúce sa činov, akými sú činy sporné vo veci samej, ktoré sa spáchali pred uplynutím lehoty na prebratie tejto smernice, t. j. pred 1. januárom 2004, pod podmienkou, že vykonávajúci členský štát neurobil vyhlásenie, že sa bude ďalej zaoberať žiadosťami v súlade so systémom vydávania osôb používaným pred týmto dátumom. Spolková republika Nemecko takéto vyhlásenie neurobila.

56

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či má skutočnosť, že členský štát môže na základe rámcového rozhodnutia vydať európsky zatykač s cieľom zatknúť osobu, ktorá bola právoplatne odsúdená podľa jeho vnútroštátneho práva, na účely vykonania tohto rozsudku, vplyv na výklad pojmu „vykonanie“ v zmysle článku 54 DVSD.

57

Pán Kretzinger na pojednávaní tvrdil, že právny prostriedok priznaný rámcovým rozhodnutím štátu, ktorý vyhlásil rozsudok o uložení trestu, vydať európsky zatykač, aby sa zabezpečilo vykonanie právoplatného rozsudku, má za následok, že na podmienku vykonania treba hľadieť tak, že je splnená, a preto ho príslušné súdne orgány v Nemecku už nemôžu stíhať.

58

Naproti tomu sedem vlád, ktoré predložili písomné pripomienky, ako aj Komisia, tvrdia, že rámcové rozhodnutie nemá žiaden vplyv na výklad článku 54 DVSD a spochybňujú, že okolnosť, že štát, ktorý vyhlásil rozsudok o uložení trestu, môže vydať európsky zatykač, môže ako taká postačovať na splnenie podmienky vykonania, ktorá vyžaduje, aby sa trest skutočne vykonal.

59

V tejto súvislosti treba konštatovať, že výklad článku 54 DVSD navrhovaný pánom Kretzingerom je v rozpore so samotným znením tohto ustanovenia, ktoré okrem existencie právoplatného odsúdenia za ten istý čin výslovne vyžaduje, aby bola splnená podmienka vykonania.

60

Táto podmienka vykonania však nemôže byť splnená, ak prvý členský štát prípadne vydá, ako je to aj v prípade veci samej, v nadväznosti na právoplatný rozsudok európsky zatykač, aby zabezpečil vykonanie trestu odňatia slobody, ktorý sa ešte nevykonal v zmysle článku 54 DVSD.

61

Toto konštatovanie potvrdzuje samotné rámcové rozhodnutie, ktoré v článku 3 ods. 2 zaväzuje vykonávajúci členský štát odmietnuť vykonanie európskeho zatykača, ak vykonávajúci súdny orgán je informovaný o tom, že požadovaná osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená niektorým členským štátom za rovnaké trestné činy a ak je v prípade odsúdenia splnená podmienka vykonania.

62

Navyše, ako zdôraznili španielska a rakúska vláda, ako aj Komisia, toto riešenie podporuje skutočnosť, že výklad článku 54 DVSD nemôže závisieť od ustanovení rámcového rozhodnutia bez toho, aby neviedol k vzniku právnej neistoty jednak z toho dôvodu, že rámcové rozhodnutie je záväzné pre všetky členské štáty, ale DVSD je záväzný len pre niektoré z nich, pričom DVSD sa uplatňuje aj na niektoré tretie štáty, a jednak z toho dôvodu, že pôsobnosť európskeho zatykača je obmedzená, čo neplatí o článku 54 DVSD, ktorý sa uplatní na všetky činy trestané štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru.

63

Okolnosť, že právoplatný trest odňatia slobody môže byť prípadne vykonaný v štáte, ktorý vyhlásil rozsudok o uložení trestu, v nadväznosti na vydanie odsúdenej osoby iným štátom, nemôže mať vplyv na výklad pojmu „vykonanie“ v zmysle článku 54 DVSD.

64

Na tretiu otázku písm. a) teda treba odpovedať, že skutočnosť, že členský štát, v ktorom bola osoba právoplatne odsúdená podľa jeho vnútroštátneho práva, môže vydať európsky zatykač s cieľom zatknúť túto osobu na účely vykonania tohto rozsudku na základe rámcového rozhodnutia, nemôže mať vplyv na výklad pojmu „vykonanie“ v zmysle článku 54 DVSD.

65

Svojou treťou otázkou písm. b) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či má v rámci postupu upraveného článkom 5 ods. 1 rámcového rozhodnutia skutočnosť, že členský štát nemusí vždy vyhovieť európskemu zatykaču vydanému s cieľom vykonať rozsudok pre zmeškanie, vplyv na výklad pojmu „vykonanie“ v zmysle článku 54 DVSD.

66

V tejto súvislosti treba konštatovať, ako to vyplýva z bodov 59 až 64 tohto rozsudku, že okolnosť, že štát môže vydať európsky zatykač, nemá vplyv na výklad pojmu „vykonanie“ v zmysle článku 54 DVSD. Ako správne uvádza španielska vláda a Komisia, za okolností, akými sú okolnosti veci samej, skutočnosť, že rozsudok uvedený na podporu prípadného európskeho zatykača je rozsudkom pre zmeškanie, nemôže spochybniť toto konštatovanie.

67

Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci nie je potrebné skúmať otázku, či sa má na rozsudok pre zmeškanie, ktorého vykonateľnosť môže podliehať podmienkam podľa článku 5 ods. 1 rámcového rozhodnutia, hľadieť ako na rozhodnutie, ktorým bola osoba „právoplatne odsúdená“ v zmysle článku 54 DVSD.

68

Na tretiu otázku písm. b) preto nie je potrebné odpovedať.

69

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: