1

Komisia Európskych spoločenstiev podala do kancelárie Súdneho dvora žalobu, ktorou navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika si tým, že zaviedla a ponechala v platnosti „poplatok na ochranu životného prostredia“ z plynovodov, upravený v článku 6 sicílskeho regionálneho zákona č. 2 o programových a finančných ustanoveniach na rok 2002 (legge n. 2, Disposizioni programmatiche e finanziarie per l’anno 2002) z 26. marca 2002 (uverejneného v GURS č. 14 z 27. marca 2002, časť I, s. 1, ďalej len „sicílsky zákon“), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 23 ES, 25 ES, 26 ES a 133 ES, ako aj z článkov 4 a 9 Dohody o spolupráci medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Alžírskou ľudovou demokratickou republikou podpísanej v Alžíri 26. apríla 1976 a schválenej v mene Spoločenstva nariadením Rady (EHS) č. 2210/78 z 26. septembra 1978 (Ú. v. ES L 263, s. 1; Mim. vyd. 11/013, s. 40, ďalej len „dohoda o spolupráci“).

2

Podľa článku 1 tejto dohody:

„Predmetom tejto dohody medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Alžírskom je podporovanie celkovej spolupráce medzi zmluvnými stranami s cieľom prispievania k hospodárskemu a sociálnemu rozvoju Alžírska a napomáhania posilňovania vzťahov medzi stranami. Preto sa prijmú ustanovenia a opatrenia a budú sa vykonávať v oblasti hospodárskej, technickej a finančnej spolupráce a v obchodných a sociálnych oblastiach.“

3

Na účely článku 4 ods. 1 tejto dohody má spolupráca medzi Spoločenstvom a Alžírskou ľudovou demokratickou republikou za cieľ podporovať najmä:

„…

…

…“

4

Článok 9 ods. 1 dohody o spolupráci stanovuje, že „výrobky s pôvodom v Alžírsku, ktoré nie sú uvedené v prílohe II k Zmluve o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, sa dovážajú do Spoločenstva bez kvantitatívnych obmedzení a opatrení majúcich rovnocenný účinok a cieľ a poplatkov s rovnocenným účinkom“.

5

Metán patrí medzi výrobky, na ktoré sa vzťahuje článok 9 dohody o spolupráci.

6

Článok 6 sicílskeho zákona stanovuje:

„…

1.   Poplatok na ochranu životného prostredia sa zavádza na účely financovania investícií zameraných na zníženie a predchádzanie rizikám vyplývajúcim pre životné prostredie z prítomnosti plynovodov obsahujúcich metán nainštalovaných na území regiónu Sicília. Príjmy sa využijú na financovanie iniciatív na zachovanie, ochranu a zlepšenie kvality životného prostredia, najmä v oblastiach, ktorými tieto vedenia prechádzajú.

…

3.   … Predpokladom vzniku povinnosti zaplatiť poplatok je vlastníctvo plynovodov obsahujúcich plyn, ktoré prechádzajú územím regiónu Sicília.

4.   Poplatku podliehajú majitelia plynovodov klasifikovaných ako vedenie typu 1 uvedených v odseku 3, ktorí vykonávajú aspoň jednu z nasledujúcich činností: preprava, distribúcia, predaj a nákup.

5.   Na účely poplatku sa plynovodom rozumie sústava potrubí, ohybov, prípojok, uzáverov a iných špecifických prvkov, ktoré ako celok slúžia na prepravu a distribúciu zemného plynu.

6.   Základom pre výpočet poplatku je objem plynovodov klasifikovaných ako vedenie typu 1 v zmysle vyhlášky ministerstva z 24. novembra 1984, ktorá sa na účely bezpečnosti uplatní na zariadenia prepravy a distribúcie zemného plynu potrubiami, meraný v metroch kubických.

7.   Poplatok sa určí na ročné obdobie podľa základu uvedeného v odseku 6.

…

10.   Osoby podliehajúce poplatku uvedené v odseku 4 sú povinné poplatok zaplatiť za kalendárny rok pomerne k počtu mesiacov v roku, počas ktorých boli majiteľmi;

…“

7

Podľa časti 1 bodu 1.3 prílohy vyhlášky ministerstva z 24. novembra 1984 (riadna príloha ku GURI č. 12 z 15. januára 1985) sú vedeniami typu 1 vedenia s tlakom nad 24 barov.

8

V priebehu rokov 2002 a 2003 Komisia požiadala talianske orgány o objasnenie spôsobu uplatňovania poplatku na ochranu životného prostredia zavedeného sicílskym zákonom.

9

Listom z 9. septembra 2003 talianske orgány Komisii oznámili, že poplatok sa v skutočnosti v talianskom právnom poriadku neuplatňuje, pretože správny súd regiónu Lombardia rozhodol, že uvedený zákon je v rozpore s predpismi práva Spoločenstva.

10

Keďže sa Komisia domnievala, že vyššie uvedené vyjadrenie neuvádzalo úplný skutkový stav, ani nemalo právny základ, 19. decembra 2003 zaslala Talianskej republike výzvu, v ktorej uviedla, že predmetný poplatok je v rozpore s článkami 23 ES, 25 ES, 26 ES a 133 ES, ako aj s článkami 4 a 9 dohody o spolupráci.

11

Keďže aj napriek predĺženiu stanovenej lehoty Komisia nedostala na túto výzvu odpoveď, vydala 9. júla 2004 odôvodnené stanovisko, ktorým Taliansku republiku vyzvala na prijatie opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s týmto stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.

12

Keďže Talianska republika na uvedené stanovisko neodpovedala, Komisia sa rozhodla podať žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

13

Komisia v prvom rade tvrdí, že na území regiónu Sicília existuje len jedna sústava plynovodov na prepravu zemného plynu, ktorá spĺňa podmienky spoplatnenia stanovené v talianskej právnej úprave. Uvedená sústava, ktorá je spojená s transstredomorskými plynovodmi, prepravuje zemný plyn pochádzajúci z Alžírska, a to jednak na účely jeho distribúcie a spotreby na talianskom území a jednak na účely jeho vývozu do ďalších členských štátov.

14

Komisia tvrdí, že podľa znenia sicílskeho zákona je skutočným cieľom predmetného poplatku zaťažiť nie sústavu ako takú, ale prepravovaný výrobok, teda metán. Podľa sicílskeho zákona je totiž vlastníctvo plynovodov obsahujúcich plyn predpokladom vzniku povinnosti zaplatiť tento poplatok a ďalej, uvedenému poplatku podliehajú majitelia plynovodov, ktorí vykonávajú aspoň jednu z činností prepravy, predaja alebo nákupu plynu. Komisia ďalej dodáva, že základom pre výpočet poplatku je objem plynovodov obsahujúcich plyn.

15

Tovar pochádzajúci z tretích krajín a uvedený do obehu alebo tranzitu na talianskom území tak podľa Komisie podlieha peňažnej povinnosti spočívajúcej v poplatku s rovnakým účinkom ako clo na dovoz (za predpokladu, že sa plyn dováža do Spoločenstva) alebo vývoz (za predpokladu prepravy tohto plynu do ďalších členských štátov). Pritom podľa ustálenej judikatúry je zavádzanie nových poplatkov alebo opatrení s rovnakým účinkom v súvislosti s tovarmi priamo dovážanými z tretích krajín zakázané (rozsudky z 13. decembra 1973, Indiamex a De Belder, 37/73 a 38/73, Zb. s. 1609, body 10 až 18, ako aj zo 16. marca 1983, SIOT, 266/81, Zb. s. 731, bod 18).

16

Komisia tiež tvrdí, že zo systému colnej únie vyplýva, že clá a poplatky s rovnakým účinkom, ktoré sa uplatnia na tovary v obehu medzi členskými štátmi, sú zakázané nezávisle od každého posúdenia účelu, na ktorý sa zaviedli. Pojem poplatok s rovnakým účinkom ako clo je totiž objektívnym právnym pojmom práva Spoločenstva (rozsudok zo 14. septembra 1995, Simitzi, C-485/93 a C-486/93, Zb. s. I-2655, bod 14).

17

Komisia tvrdí, že zavedenie poplatku na ochranu životného prostredia porušuje spoločný colný sadzobník a následne články 23 ES, 25 ES, 26 ES a 133 ES, a to v rozsahu, v akom uvedený poplatok mení vyrovnávanie colných povinností vzťahujúcich sa na vonkajších hraniciach Spoločenstva na tovar dovážaný z tretích krajín, čím vzniká riziko odchýlenia obchodu vo vzťahoch k týmto krajinám a narušenia voľného pohybu tovaru alebo podmienok hospodárskej súťaže medzi členskými štátmi (rozsudok z 22. apríla 1999, CRT France international, C-109/98, Zb. s. I-2237, body 22 až 23 a citovaná judikatúra).

18

V druhom rade uvádza, že keďže je zákaz poplatkov s rovnakým účinkom ako clo stanovený v dvojstranných a viacstranných dohodách, ktoré Spoločenstvo uzavrelo s jednou alebo s viacerými tretími krajinami na účely odstránenia prekážok obchodu, má tento zákaz rovnaký účinok ako zákaz uznaný pre obchod vnútri Spoločenstva (rozsudok z 5. októbra 1995, Aprile, C-125/94, Zb. s. I-2919, body 38 a 39).

19

Ďalej podotýka, že podľa ustálenej judikatúry členský štát nemôže uplatniť poplatok za tranzit alebo akýkoľvek iný poplatok v súvislosti s prechodom tovaru cez jeho územie, pretože tieto poplatky vytvárajú rovnaké účinky ako vývozné clo (rozsudky SIOT, už citovaný, body 18, 19 a 23, ako aj z 27. februára 2003, Komisia/Nemecko, C-389/00, Zb. s. I-2001, body 50 a 51).

20

Talianska vláda uvádza, že sporný poplatok nemožno považovať za poplatok s rovnakým účinkom ako clo.

21

Táto vláda sa domnieva, že Komisia nezobrala do úvahy účel poplatku zameraný na ochranu životného prostredia, ktorý treba chápať tak, že vykonáva zásady v oblasti ochrany životného prostredia stanovené v Zmluve ES, najmä zásadu obozretnosti.

22

Talianska vláda ďalej tvrdí, že sporný poplatok vykazuje vlastné a osobitné vlastnosti súvisiace s dodržiavaním zásady obozretnosti.

23

V tejto súvislosti tvrdí, že predmetný poplatok sa musí zaplatiť, len ak sa plyn v zariadení skutočne nachádza a ak majiteľ vykonáva jednu z činností prepravy, distribúcie, predaja alebo nákupu plynu. Takýto prístup teda ukazuje úmysel regionálneho zákonodarcu spoplatniť len činnosti vykazujúce potenciálne riziko vzniku škôd na životnom prostredí.

24

Talianska vláda pripomína, že príjem z predmetného poplatku je určený na financovanie investícií zameraných na zníženie a predchádzanie potenciálnym rizikám vyplývajúcim pre životné prostredie z prítomnosti zariadení nainštalovaných na území regiónu Sicília. Ochrana životného prostredia, ktorá zodpovedá cieľom uznaným právom Spoločenstva ako základným, je tak jediným účelom sporného poplatku. Táto skutočná spojitosť medzi sporným poplatkom a jeho cieľom ochrany životného prostredia je nevyvrátiteľným dôkazom necolnej povahy tohto poplatku.

25

Táto vláda ďalej spresňuje, že poplatok na ochranu životného prostredia nepostihuje tovar, ale výlučne sústavu prepravy, pričom vzťah medzi výškou poplatku a objemom prepravovaného plynu je jednoduchým technickým parametrom určeným na vytvorenie spojitosti so skutočným rozsahom rizika vyplývajúcim pre životné prostredie. Dodáva, že prejavenie sa poplatku na cene výrobku je čisto eventuálne a nezávisí od samotného poplatku, ale od vôle majiteľa plynovodu.

26

Vzhľadom na vyššie uvedené talianska vláda navrhuje, aby Súdny dvor žalobu zamietol ako nedôvodnú.

27

Pred začatím skúmania tejto žaloby treba pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 1 ES je Spoločenstvo založené na colnej únii, ktorá sa vzťahuje na celý obchod s tovarom. Táto únia zahŕňa na jednej strane zákaz všetkých ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi a zákaz všetkých poplatkov, ktoré majú rovnaký účinok ako clá, a na druhej strane prijatie spoločného colného sadzobníka v súvislosti s obchodom medzi členskými štátmi a tretími krajinami.

28

V zmysle článkov 23 ES a 25 ES je poplatkom s rovnakým účinkom každá jednostranne uložená peňažná povinnosť, ktorá bez ohľadu na svoj názov a spôsob úhrady postihuje tovary z dôvodu prekročenia hranice, hoci nie je clom vo vlastnom slova zmysle a aj keď sa nevyberá v prospech členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. novembra 2005, Jersey Produce Marketing Organisation, C-293/02, Zb. s. I-9543, bod 55, a z 8. júna 2006, Koornstra, C-517/04, Zb. s. I-5015, bod 15).

29

Pokiaľ ide o spoločný colný sadzobník, ten sa usiluje o uskutočnenie vyrovnania colných povinností, ktoré sa uplatnia na hraniciach Spoločenstva na výrobky dovezené z tretích krajín, aby sa tak vyhlo každému narušeniu vnútroštátneho voľného pohybu alebo podmienok hospodárskej súťaže (rozsudky Indiamex a De Belder, už citovaný, bod 9, ako aj zo 7. novembra 1996, Cadi Surgelés a i., C-126/94, Zb. s. I-5647, bod 14).

30

Ak by sa totiž členským štátom povolilo jednostranne ukladať poplatky s rovnakým účinkom ako clo na dovozy pochádzajúce z tretích krajín, závažne by sa tak ohrozila jednak jednotnosť colného územia Spoločenstva, ako aj jednotnosť spoločnej obchodnej politiky (pozri v tomto zmysle rozsudok Aprile, už citovaný, bod 34).

31

Ďalej colná únia nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie voľného pohybu tovaru medzi členskými štátmi. Táto sloboda nemôže byť ako taká úplná, ak členské štáty disponujú možnosťou akýmkoľvek spôsobom brániť alebo sťažovať obeh tovaru v tranzite. Ako dôsledok colnej únie a vo vzájomnom záujme členských štátov treba teda uznať existenciu všeobecnej zásady voľného tranzitu tovarov v rámci Spoločenstva (rozsudok SIOT, už citovaný, bod 16).

32

Členské štáty porušujú zásadu voľného tranzitu v rámci Spoločenstva, ak na tovar v tranzite na ich území vrátane tovaru priamo dovezeného z tretej krajiny uplatňujú poplatky za tranzit alebo akékoľvek iné poplatky súvisiace s týmto tranzitom (pozri v tomto zmysle rozsudok SIOT, už citovaný, body 18 a 19).

33

Okrem toho neexistuje žiaden dôvod, prečo by sa mal zákaz poplatkov s rovnakým účinkom ako clo vykladať iným spôsobom podľa toho, či ide o obchod vnútri Spoločenstva alebo o obchod s tretími krajinami upravený dohodami, akou je dohoda o spolupráci (pozri rozsudok Aprile, už citovaný, bod 39).

34

K preskúmaniu veci samej treba pristúpiť práve vo svetle týchto zásad.

35

Nespochybňuje sa, že v tejto veci sicílsky zákon zaviedol poplatok na ochranu životného prostredia, ktorého účelom je financovanie investícií zameraných na zníženie a predchádzanie rizikám vyplývajúcim pre životné prostredie z prítomnosti plynovodov obsahujúcich metán, nainštalovaných na území regiónu Sicília. Preprava a distribúcia predmetného metánu sa uskutočňuje prostredníctvom plynovodov klasifikovaných ako „vedenie typu 1“ v zmysle ministerskej vyhlášky z 24. novembra 1984 a spojených s transstredomorskou sústavou potrubí, ktorými sa prepravuje takýto plyn pochádzajúci z Alžírska.

36

Podľa článku 6 ods. 3 sicílskeho zákona je vlastníctvo plynovodov obsahujúcich plyn a prechádzajúcich územím regiónu Sicília predpokladom vzniku povinnosti zaplatiť poplatok.

37

V tejto súvislosti talianska vláda vo svojich pripomienkach tvrdí, že sporný poplatok sa nevzťahuje na tovary, ale výlučne na sústavu prepravy. Podľa tvrdení tejto vlády však sporný poplatok je splatný, len ak sa plyn v plynovode skutočne nachádza.

38

Ďalej uvedená vláda nespochybňuje skutočnosť, že jediným zariadením, ktoré spĺňa podmienky spoplatnenia definované sicílskym zákonom, je zariadenie spojené s transstredomorskými plynovodmi, ktorým sa prepravuje zemný plyn pochádzajúci z Alžírska.

39

Preto treba konštatovať, že poplatok zavedený sicílskym zákonom je povinnosťou postihujúcou tovar dovážaný z tretej krajiny, t. j. alžírsky metán, na účely distribúcie a spotreby na talianskom území alebo tranzitu do ďalších členských štátov.

40

Pritom, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 28 až 33 tohto rozsudku, je taký poplatok, ktorý sa vzťahuje na tovar dovážaný z tretej krajiny, t. j. z Alžírskej ľudovej demokratickej republiky, v rozpore tak s článkami 23 ES a 133 ES, ako aj s článkom 9 dohody o spolupráci.

41

Okrem toho treba pripomenúť, že pokiaľ sa alžírsky plyn podliehajúci poplatku na základe sicílskeho zákona dováža do Talianska a neskôr vyváža do ďalších členských štátov, môže uloženie sporného poplatku ovplyvniť obchod vnútri Spoločenstva, a porušiť tak článok 25 ES.

42

Nakoniec, pokiaľ ide o tvrdenie talianskej vlády, že žaloba Komisie je nedôvodná, pretože poplatok bol zavedený s výlučným cieľom ochrany životného prostredia, a to najmä vzhľadom na požiadavky zásady obozretnosti, postačí pripomenúť, že poplatky s rovnakým účinkom sú zakázané bez ohľadu na akýkoľvek účel týchto poplatkov, ako aj spôsob použitia príjmov, ktoré sa poplatkami získali (pozri rozsudok z 9. septembra 2004, Carbonati Apuani, C-72/03, Zb. s. I-8027, bod 31).

43

Pokiaľ ide o článok 26 ES a článok 4 dohody o spolupráci, treba konštatovať, že tieto ustanovenia ako také neobsahujú žiadne právne kritérium dostatočne presné nato, aby bolo na základe neho možné posúdiť poplatok zavedený sicílskym zákonom.

44

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že Talianska republika si tým, že zaviedla poplatok na ochranu životného prostredia, ktorým spoplatnila metán pochádzajúci z Alžírska, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 23 ES, 25 ES a 133 ES, ako aj z článku 9 dohody o spolupráci.

45

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania a Talianska republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil: