1.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania Hovrätten för Övre Norrland (odvolací súd Övre Norrland) (Švédsko) položil Súdnemu dvoru štyri otázky týkajúce sa výkladu článku 7 ods. 4 a článku 9 ods. 3 smernice Rady 92/12/EHS z 25. februára 1992 o všeobecnom systéme, držbe, preprave a kontrole tovarov podliehajúcich spotrebným daniam ( 2 ), zmenenej a doplnenej smernicou Rady 92/108/EHS zo 14. decembra 1992 ( 3 ) (ďalej len „smernica“).

2.

Pán Granberg je trestne stíhaný za to, že do Švédska doviezol v troch kontajneroch nainštalovaných v kufri dodávky 3000 l mazutu pôvodom z Fínska určeného na osobnú potrebu bez toho, aby splnil náležitosti podľa švédskeho práva, ktoré majú zabezpečiť zaplatenie spotrebnej dane v Švédsku.

3.

Piate až siedme odôvodnenie smernice uvádza:

„keďže akékoľvek odosielanie a vlastníctvo výrobkov s cieľom dodávať alebo zásobovať obchodníka, ktorý vykonáva hospodársku aktivitu nezávisle alebo na účely orgánu podliehajúceho verejnému právu uplatňovanému v členskom štáte inom než je štát, v ktorom sú výrobky uvoľnené na spotrebu [uvedené do daňového voľného obehu — neoficiálny preklad], dáva podnet na vznik spotrebnej dane v ďalších členských štátoch;

keďže v prípade výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani, ktoré získali súkromné osoby pre ich vlastné použitie a ktoré prepravujú, daň sa musí zúčtovať v štáte [je daň splatná v členskom štáte — neoficiálny preklad], v ktorom ich získali;

keďže na stanovenie toho, že výrobky, ktoré podliehajú spotrebnej dani, nie sú držané na súkromné, ale na komerčné účely, musia členské štáty brať do úvahy množstvo kritérií“.

4.

Podľa článku 7 smernice :

„1.   V prípade výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani a už uvoľnených na spotrebu v jednom členskom štáte určených na komerčné účely v inom členskom štáte [pokiaľ ide o výrobky podliehajúce spotrebnej dani, ktoré už boli uvedené do daňového voľného obehu v jednom členskom štáte a ktoré sú držané na obchodné účely v inom členskom štáte — neoficiálny preklad], spotrebná daň sa má vyberať v tom členskom štáte, v ktorom sú tieto výrobky skladované [držané — neoficiálny preklad].

…

4.   Výrobky uvedené v odseku 1 majú mať zabezpečený pohyb medzi územiami rôznych členských štátov na základe sprievodného dokumentu, v ktorom sú uvedené hlavné údaje z dokumentu uvedeného v článku 18 (1). Forma a obsah tohto dokumentu sa má stanoviť v súlade s procesom stanoveným v článku 24 tejto smernice.

…“

5.

Článok 8 smernice znie:

„Pokiaľ ide o výrobky získané súkromnými osobami pre ich vlastné použitie a nimi prepravované princíp získavania vnútorného trhu stanovuje, že spotrebná daň sa má vyberať v členskom štáte, v ktorom boli získané.“

6.

Článok 9 ods. 3 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu tiež požadovať, aby sa spotrebná daň mohla vyberať v členskom štáte, kde sa vykonáva spotreba v akvizícii minerálnych olejov už uvoľnených na spotrebu v inom členskom štáte, ak sú takéto výrobky prepravované použitím typických spôsobov prepravy súkromnými osobami alebo v ich zastúpení. Atypická preprava má znamenať prepravu paliva inak než v nádržiach vozidiel alebo v rezervných palivových cisternách a prepravu kvapalných vykurovacích produktov inak než prostredníctvom nádrží používaných profesionálnymi obchodníkmi.[Členské štáty môžu takisto stanoviť, že povinnosť zaplatiť spotrebnú daň vznikne v členskom štáte uvedenia do daňového voľného obehu pri nadobudnutí minerálnych olejov, ktoré už boli uvedené do daňového voľného obehu v inom členskom štáte, ak sú tieto tovary prepravované jednotlivcami alebo na ich účet atypickými spôsobmi prepravy. Za atypický spôsob prepravy sa považuje preprava paliva inak ako v nádržiach vozidiel alebo vo vhodných rezervných palivových kanistroch a preprava kvapalných vykurovacích výrobkov inak ako v cisternových kamiónoch používaných na účet hospodárskych subjektov podnikajúcich v tejto oblasti — neoficiálny preklad].“

7.

Paragraf 1 kapitoly 4 zákona o zdanení energie (ďalej len „LSE“) stanovuje:

„Platiteľom dane z energie je…

8.

Paragraf 1a, ktorý sa nachádza v kapitole 4 LSE, stanovuje výnimku z odseku 5:

„Dani podľa paragrafu 1 ods. 5 nepodliehajú…

palivá dovezené do Švédska na súkromné účely v nádrži vozidla, lode alebo lietadla, alebo v rezervných kanistroch s maximálnym obsahom 10 l“.

9.

Paragraf 6 kapitoly 1 zákona o dohľade pri výbere spotrebných daní, preprave, medzi inými úkonmi, alkoholických nápojov, tabakových výrobkov a minerálnych olejov (ďalej len „LPK“) uvádza:

„Tovar podliehajúci spotrebnej dani možno prepravovať, len ak sú splnené náležitosti sprievodného dokumentu, záruky (na zaručenie zaplatenia dane), dôkazu týkajúceho sa tejto záruky a vyhlásenia vyplývajúceho zo zákonov uvedených v paragrafe 2 alebo z ustanovení uvedených v paragrafe 5a“.

10.

Podľa paragrafu 1 kapitoly 5 LPK sa každá osoba, ktorá úmyselne dovezie tovary podliehajúce spotrebnej dani v Švédsku zo štátu, ktorý patrí do zóny, na ktorú sa vzťahuje právna úprava Spoločenstva o spotrebných daniach v rozpore s paragrafom 6 kapitoly 1 tohto zákona, a ktorá môže takto vážne sťažiť výkon daňového dohľadu týkajúceho sa prepravy tovarov, potrestá za protiprávnu prepravu tovarov podliehajúcich spotrebnej dani odňatím slobody na menej ako dva roky. Ak ide o menej závažné porušenie, jeho páchateľ sa potrestá pokutou.

11.

Pán Granberg je švédskymi orgánmi trestne stíhaný za to, že 7. decembra 2003 doviezol do Švédska 3000 l mazutu pôvodom z Fínska, bez splnenia prechádzajúcej ohlasovacej povinnosti daňovým orgánom vo vzťahu k preprave predmetného tovaru, bez zloženia záruky na zaručenie zaplatenia splatných daní a bez sprievodného dokumentu alebo dôkazu zloženia záruky.

12.

Tovar bol prepravovaný v nákladom priečinku dodávky v troch kontajneroch s kapacitou 1000 l. Tento tovar mal slúžiť na vykurovanie domu pána Granberga s garážou, a teda bol určený na osobnú potrebu.

13.

Pán Granberg sa k týmto skutkom priznal, spáchanie porušenia však poprel.

14.

Rozsudkom zo 4. mája 2004 Haparanda tingorätt (Súd prvého stupňa, Haparanda) uznal pána Granberga vinným z protiprávnej prepravy tovarov podliehajúcich spotrebnej dani. Pán Granberg sa proti tomuto rozsudku odvolal pred Hovrätten för Övre Norrland.

15.

Podľa tohto súdu sú príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho práva LPK a LSE. Akékoľvek porušenie LPK je dôvodom na začatie trestného konania. LPK odkazuje na smernicu.

16.

Z tohto dôvodu Hovrätten för Övre Norrland prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

17.

Vnútroštátny súd okrem toho zdôrazňuje, že práve koná v šiestich ďalších podobných veciach.

18.

Písomné pripomienky boli predložené švédskou, gréckou, talianskou a poľskou vládou, ako aj Radou Európskej únie a Komisiou Európskych spoločenstiev. Počas pojednávania pán Granberg predniesol svoje stanovisko.

19.

Vnútroštátny súd sa pýta, či článok 9 ods. 3 smernice umožňuje vyňať z pôsobnosti článku 8 tejto smernice, a tak podmieniť zaplatením spotrebných daní v členskom štáte uvedenia do daňového voľného obehu, akúkoľvek prepravu mazutu nadobudnutého pre svoje vlastné potreby z členského štátu do druhého členského štátu uskutočnenú jednotlivcom.

20.

Podľa poľskej vlády Rady a Komisie článok 9 ods. 3 smernice vo všeobecnosti neposkytuje takúto možnosť.

21.

Komisia uvádza, že len pri atypickom spôsobe prepravy môže byť spotrebná daň vyberaná v členskom štáte určenia. Naopak, ak možno spôsob prepravy považovať za bežný, spotrebnú daň nemožno v členskom štáte určenia vyberať. Za „atypické spôsoby prepravy“ v zmysle článku 9 ods. 3 smernice treba považovať akúkoľvek prepravu, s výnimkou niektorých spôsobov, ktoré sú upresnené. Druhá veta ustanovenia tiež upresňuje, že výnimka, ktorú stanovuje, sa neuplatní, ak je palivo prepravované v nádrži vozidla, alebo ak je prepravované vo vhodných rezervných kanistroch. Tretia situácia, ktorá sa týka prejednávanej veci, sa vzťahuje na „prepravu kvapalných vykurovacích produktov inak než prostredníctvom nádrží používaných profesionálnymi obchodníkmi [prepravu kvapalných vykurovacích výrobkov inak ako v cisternových kamiónoch používaných na účet hospodárskych subjektov podnikajúcich v tejto oblasti — neoficiálny preklad]“.

22.

Rada dodáva, že článok 9 ods. 3 smernice, ktorý predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného článkom 8 tejto smernice, sa má vykladať reštriktívne. Ak by normotvorca Spoločenstva chcel vylúčiť z pôsobnosti uvedeného článku 8 uvedenej smernice akúkoľvek prepravu minerálnych olejov uskutočnenú jednotlivcom, bol by to výslovne stanovil. V takom prípade by znenie článku 9 ods. 3 smernice neobsahovalo druhú vetu a znelo by takto:

„Členské štáty môžu takisto stanoviť, že povinnosť zaplatiť spotrebnú daň vznikne v členskom štáte uvedenia do voľného daňového obehu pri nadobudnutí minerálnych olejov, ktoré už boli uvedené do daňového voľného obehu v inom členskom štáte, ak sú tieto tovary prepravované jednotlivcami.“

23.

Naopak, švédska, grécka a talianska vláda sa domnievajú, že členské štáty môžu vyňať akúkoľvek prepravu minerálnych olejov jednotlivcami z pôsobnosti článku 8 smernice a spôsobiť tak vznik daňovej povinnosti v členskom štáte určenia.

24.

Podľa švédskej vlády jednotlivec nemá v zmysle článku 9 ods. 3 smernice žiadnu možnosť prepravovať minerálne oleje typickým spôsobom prepravy, pretože jednotlivec nemôže prepravovať takýto tovar v cisternových kamiónoch na účet hospodárskych subjektov, čo tiež zahŕňa možnosť členských štátov, ktoré si to želajú, vyňať tento tovar z pôsobnosti článku 8 uvedenej smernice.

25.

Tieto tri vlády okrem toho uvádzajú, že táto možnosť vyňatia súvisí s osobitnou povahou minerálnych olejov, ktoré nemôžu byť bežne prepravované jednotlivcami z dôvodov bezpečnosti a ochrany životného prostredia.

26.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku sa vnútroštátny súd na jednej strane pýta, či je článok 9 ods. 3 smernice zlučiteľný so zásadou voľného pohybu tovaru a zásadou proporcionality, a na druhej strane, či cieľ zabrániť jednotlivcom prepravovať minerálne oleje vyberaním spotrebných daní na základe výnimky zo všeobecného pravidla stanoveného článkom 8 tejto smernice v členskom štáte uvedenia do voľného daňového obehu je zlučiteľný s právnym základom uvedenej smernice.

27.

Čo sa týka prvej časti druhej otázky, Komisia tvrdí najmä to, že článok 9 ods. 3 smernice je v súlade so zásadou voľného pohybu tovaru a v tomto ohľade cituje bod 32 rozsudku zo 17. júna 2003, De Danske Bilimportører, podľa ktorého „treba pripomenúť, že do pôsobnosti článku 28 ES nepatria prekážky uvedené v iných osobitných ustanoveniach a že prekážky daňovej povahy alebo s účinkom rovnocenným clám uvedené v článkoch 23 ES, 25 ES a 90 ES nespadajú do zákazu v článku 28 ES“ ( 4 ). Komisia takisto zdôrazňuje, že článok 9 ods. 3 smernice nespochybňuje voľný pohyb tovaru pretože, ako bolo uvedené v odpovedi na prvú otázku, umožňuje jednotlivcom prepravovať pre ich vlastné potreby vykurovacie palivo oslobodené od spotrebných daní v prípade „atypického spôsobu prepravy“.

28.

Čo sa týka druhej časti tejto otázky, Hovrätten för Övre Norrland v jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že smernica odkazuje najmä na článok 93 ES ( 5 ), ktorý zdanlivo neumožňuje prijatie opatrení, ktoré zvýšia bezpečnosť prepravy, zatiaľ čo podľa správy Komisie sa článok 9 ods. 3 tejto smernice zameriava na zamedzenie rizík spojených so súkromnou prepravou minerálnych olejov. ( 6 ) Vnútroštátny súd tak nastoľuje otázku platnosti tohto ustanovenia.

29.

Podľa gréckej a talianskej vlády a Rady je článok 9 ods. 3 smernice platný. Za predpokladu, že článok 9 ods. 3 tejto smernice berie do úvahy požiadavky súvisiace s bezpečnosťou prepravy, ide len o vedľajší cieľ vo vzťahu k hlavnému daňovému cieľu uvedenej smernice. Podľa judikatúry musí byť právny akt založený na právnom základe, ktorý sa vzťahuje na hlavný cieľ textu.

30.

Švédska a grécka vláda okrem toho vysvetľujú, že daňová harmonizácia prostredníctvom smerníc o spotrebných daniach je len čiastočná. Tie sa v podstate uspokojujú s tým, že klasifikujú tovary na základe objektívnych úvah, s vymedzením podmienok vzniku daňovej povinnosti spotrebných daní, s úpravou režimu pohybu tovarov podliehajúcich spotrebnej dani, so stanovením daňového základu spotrebných daní a so stanovením minimálnych sadzieb.

31.

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku sa vnútroštátny súd pýta, či preprava 3000 l mazutu jednotlivcom v troch kontajneroch naložených v dodávke predstavuje atypický spôsob prepravy v zmysle článku 9 ods. 3 smernice.

32.

Poľská vláda, Rada a Komisia sa domnievajú, že takáto preprava je atypická. Švédska a grécka vláda nepovažujú za potrebné, z dôvodu odpovedí, ktoré dali na predchádzajúce otázky, odpovedať na túto otázku. Pán Granberg sa nevyjadril.

33.

Touto otázkou sa tento súd pýta, či článok 7 ods. 4 smernice umožňuje členskému štátu požadovať, aby jednotlivec, ktorý prepravuje z jedného členského štátu do druhého pre svoje vlastné potreby mazut atypickým spôsobom prepravy, zriadil záruku zabezpečujúcu zaplatenie spotrebných daní a bol vybavený počas tejto prepravy zjednodušeným sprievodným dokumentom.

34.

Komisia uvádza, že článok 7 ods. 1 smernice, ktorý definuje tovary, na ktoré sa vzťahuje článok 7 ods. 4 tejto smernice, sa týka výlučne tovarov držaných „na komerčné účely [na obchodné účely — neoficiálny preklad].“ V dôsledku toho sa článok 7 ods. 4 uvedenej smernice netýka tovarov nadobudnutých pre vlastné potreby.

35.

Komisia okrem toho odkazuje najmä na bod 23 rozsudku z 2. apríla 1998, EMU Tabac a i. ( 7 ), podľa ktorého „z tretieho, piateho, šiesteho a jedenásteho odôvodnenia vyplýva, že smernica rozlišuje na jednej strane medzi tovarmi, ktoré sú držané na obchodné účely a ktorých preprava musí byť sprevádzaná dokumentom, a na druhej strane tovarmi držanými na osobné účely“.

36.

Komisia dodáva, že aj keď má členský štát právo vyberať spotrebnú daň v súlade s článkom 9 ods. 3 smernice, tak má aj právo používať nástroje dohľadu na účely overenia, že spotrebná daň bola zaplatená, táto možnosť nemôže vyplývať z článku 7 ods. 4 tejto smernice.

37.

Naopak, podľa švédskej a poľskej vlády z článku 9 ods. 3 smernice vyplýva, že akákoľvek atypická preprava sa vykonáva na obchodné účely. Tieto vlády sa domnievajú, že jednotlivci nemôžu prepravovať mazut a že v dôsledku toho sa akákoľvek preprava mazutu, aj keď vykonávaná jednotlivcom pre svoje vlastné potreby, musí považovať za prepravu obchodnej povahy, a teda musí podliehať povinnostiam podľa článku 7 ods. 4 tejto smernice.

38.

Harmonizácia spotrebných daní z minerálnych olejov sa stretla s veľkými ťažkosťami, tak pre význam predmetných tovarov pre hospodárstvo členských štátov, ako aj pre predmetné tovary (benzín, vykurovací olej, palivový olej, kerozín, atď.), ktoré majú úzke a významné väzby s ďalšími odvetvovými politikami.

39.

Súbežne so smernicou Rady 92/81/EHS z 19. októbra 1992 o harmonizácii štruktúr spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] ( 8 ) stanovuje smernica, na ktorú sa vzťahuje prejednávaná vec, vhodné pravidlá úpravy daňového režimu obchodu s tovarmi, ktoré sú v priestore bez vnútorných hraníc predmetom spotrebnej dane.

40.

Článok 8 smernice stanovuje všeobecnú zásadu, podľa ktorej sa spotrebná daň z tovarov nadobudnutých jednotlivcami pre ich vlastné potreby a prepravovaných nimi samotnými vyberá v členskom štáte nadobudnutia.

41.

Článok 9 ods. 3 smernice ponecháva členským štátom za určitých podmienok možnosť odchýliť sa od tejto zásady stanovením vyberania spotrebnej dane v členskom štáte uvedenia do voľného daňového obehu.

42.

Toto ustanovenie však môže byť na návrh Komisie zrušené ( 9 ).

43.

Predsa však za súčasného stavu platného práva je potrebné doslovne uplatňovať článok 9 ods. 3 smernice, aj keď by toto uplatňovanie mohlo prekážať slobode pohybu tovaru ( 10 ), ktorá neexistovala pred prijatím tejto smernice a ktorá by ďalej neexistovala po zrušení tohto ustanovenia.

44.

Odpoveď na prvú otázku predpokladá pozorné štúdium všetkých pojmov, s ktorými narába článok 9 ods. 3 smernice v spojení s článkom 8 tejto smernice, ktorý stanovuje, že pre tovary nadobudnuté jednotlivcami pre ich vlastné potreby a prepravované nimi samotnými sa „spotrebná daň… má vyberať v členskom štáte, v ktorom boli získané“.

45.

Článok 9 ods. 3 uvedenej smernice stanovuje výnimku z uplatňovania tohto článku 8, podľa ktorej „členské štáty môžu tiež požadovať, aby sa spotrebná daň mohla vyberať v členskom štáte, kde sa vykonáva spotreba v akvizícii minerálnych olejov už uvoľnených na spotrebu v inom členskom štáte, ak sú takéto výrobky prepravované použitím typických spôsobov prepravy súkromnými osobami alebo v ich zastúpení [Členské štáty môžu takisto stanoviť, že povinnosť zaplatiť spotrebnú daň vznikne v členskom štáte uvedenia do daňového voľného obehu pri nadobudnutí minerálnych olejov, ktoré už boli uvedené do daňového voľného obehu v inom členskom štáte, ak sú tieto tovary prepravované jednotlivcami alebo na ich účet atypickými spôsobmi prepravy — neoficiálny preklad]“ ( 11 ).

46.

Treba pritom zdôrazniť, že článok 9 ods. 3 poskytuje definíciu pojmu atypického spôsobu prepravy, podľa ktorej „atypická preprava má znamenať prepravu paliva inak než v nádržiach vozidiel alebo v rezervných palivových cisternách a prepravu kvapalných vykurovacích produktov inak než prostredníctvom nádrží používaných profesionálnymi obchodníkmi [Za atypický spôsob prepravy sa považuje preprava paliva inak ako v nádržiach vozidiel alebo vo vhodných rezervných palivových kanistroch a preprava kvapalných vykurovacích výrobkov inak ako v cisternových kamiónoch používaných na účet hospodárskych subjektov podnikajúcich v tejto oblasti — neoficiálny preklad]“.

47.

Článok 9 ods. 3 smernice poskytuje definíciu pojmu typickej prepravy a contrario. Za typickú prepravu sa na jednej strane považuje preprava paliva v nádržiach vozidiel alebo vo vhodných rezervných palivových cisternách a na druhej strane preprava kvapalných vykurovacích výrobkov v cisternových kamiónoch používaných na účet hospodárskych subjektov.

48.

Akákoľvek preprava, ktorá nespadá do jednej z týchto kategórií typickej prepravy, je atypickou prepravou.

49.

Keďže normotvorca stanovil podmienku atypického spôsobu prepravy ( 12 ), aby ponechal členským štátom možnosť odchýliť sa od všeobecnej zásady miesta vzniku daňovej povinnosti spotrebnej dane, je zrejmé, že normotvorca predpokladal, že táto možnosť bude otvorená výlučne pre atypickú prepravu. Tento dôkaz posilňuje skutočnosť, že normotvorca vymedzil to, čo pokrýva tento pojem atypickej prepravy.

50.

Švédska vláda uvádza, že jednotlivec nemá žiadnu možnosť prepravovať mazut typickým spôsobom prepravy, pretože jednotlivec nemôže prepravovať mazut v cisternových kamiónoch na účet hospodárskych subjektov, a z tohto dôvodu sa domnieva, že členské štáty môžu vyňať akúkoľvek prepravu minerálnych olejov jednotlivcami z pôsobnosti článku 8 smernice.

51.

Toto tvrdenie nemôže byť prijaté, pretože článok 9 ods. 3 smernice, ktorý predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného článkom 8 tejto smernice, sa musí vykladať reštriktívne. ( 13 )

52.

Aj keď jednotlivci nemajú možnosť prepravovať mazut typickým spôsobom ( 14 ), na prvú otázku treba odpovedať záporne, teda, že členské štáty nemôžu na základe všeobecného ustanovenia vyňať mazut z pôsobnosti článku 8 smernice v prípade prepravy mazutu nadobudnutého pre svoje vlastné potreby jednotlivcom, keďže tak môžu urobiť iba v prípade atypickej prepravy.

53.

Vzhľadom na zápornú odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú položenú otázku.

54.

Zo znenia článku 9 ods. 3 smernice vyplýva, že akákoľvek preprava kvapalných vykurovacích výrobkov, ktorá sa nevykonáva „prostredníctvom nádrží používaných profesionálnymi obchodníkmi [v cisternových kamiónoch používaných na účet hospodárskych subjektov podnikajúcich v tejto oblasti — neoficiálny preklad]“, sa musí považovať za atypický spôsob prepravy.

55.

Preto sa zdá byť nepopierateľné, že preprava 3000 l mazutu jednotlivcom v troch kontajneroch naložených v dodávke predstavuje atypický spôsob prepravy v zmysle článku 9 ods. 3 smernice.

56.

Ako uvádza Komisia, článok 7 ods. 1 smernice vymedzuje tovary, na ktoré sa vzťahuje článok 7 ods. 4 tejto smernice. Ide výlučne o tovary „určen[é] na komerčné účely [držané na obchodné účely — neoficiálny preklad]“.

57.

Súdny dvor už pritom rozhodol, že smernica rozlišuje, ako vyplýva najmä z jej piateho a šiesteho odôvodnenia, na jednej strane medzi tovarmi, ktoré sú držané na obchodné účely a ktorých preprava musí byť sprevádzaná dokumentom, a na druhej strane tovarmi, ktoré sú držané na osobné účely a ktorých preprava nevyžaduje žiadny dokument ( 15 ).

58.

V dôsledku toho nemožno na článok 7 ods. 4 smernice hľadieť tak, že sa vzťahuje na tovary nadobudnuté pre vlastné potreby a že nemôže slúžiť ako právny základ pre požiadavku členského štátu zriadiť záruku zaplatenia spotrebných daní a požiadavku mať dôkaz o tejto záruke v prípade prepravy takýchto tovarov počas prepravy.

59.

S ohľadom na predchádzajúce úvahy sa Súdnemu dvoru navrhuje, aby odpovedal na otázky, ktoré mu položil Hovrätten för Övre Norrland, takto: