1.

Týmto odvolaním navrhuje nemecká spoločnosť SGL Carbon AG (ďalej len „SGL“) Súdnemu dvoru, aby zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 15. júna 2005, Tokai a i./Komisia (T-71/03, T-74/03, T-87/03 a T-91/03) ( 2 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), v časti, v ktorej tento súd zamietol jej žalobu o neplatnosť vo veci T-91/03 podanú proti rozhodnutiu Komisie K(2002) 5083, konečné znenie, zo 17. decembra 2002 (ďalej len „sporné rozhodnutie“) týkajúcemu sa konania podľa článku 81 ES.

2.

Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa okrem iného znížil pokutu uloženú SGL za porušenie, ku ktorému došlo v odvetví izostatického grafitu, a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

3.

Prejednávané odvolanie z hľadiska okolností a predložených žalobných dôvodov úzko súvisí s odvolaním podaným vo veci C-308/04 P týkajúcej sa pokút, ktoré Komisia uložila za účasť na sérii dohôd a zosúladených postupov v odvetví grafitových elektród. V tejto veci Súdny dvor vyhlásil rozsudok 29. júna 2006. ( 3 )

4.

Článok 15 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962 Prvého nariadenia implementujúceho články [81] a [82] zmluvy ( 4 ) (ďalej len „nariadenie č. 17“) stanovuje:

„1.   Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 100 do 5000 účtovných jednotiek, keď úmyselne alebo z nedbanlivosti:

…

…

2.   Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 1000 do 1000000 účtovných jednotiek alebo viac, ale nepresahujúcej 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia, ak buď úmyselne, alebo z nedbalosti:

…

Pri stanovení pokuty sa bude posudzovať jednak závažnosť porušenia a tiež jeho trvanie.

…“

5.

Oznámenie Komisie s názvom „Usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO“ ( 5 ) (ďalej len „usmernenia“) vo svojej preambule uvádza:

„Zásady… načrtnuté by mali zabezpečiť priehľadnosť a nestrannosť rozhodnutí Komisie rovnako v očiach podnikov, ako aj v očiach Súdneho dvora, pričom právomoci Komisie stanovovať pokuty v rozmedzí 10 % celkového obratu, ktoré jej prislúchajú na základe relevantnej legislatívy, ostávajú zachované. Tieto právomoci sa však musia riadiť koherentnou a nediskriminačnou politikou, konzistentnou s cieľmi sledovanými penalizáciou porušení pravidiel súťaže.

Nová metóda určovania výšky pokuty sa bude pridŕžať nasledujúcich pravidiel, ktoré začínajú od základnej čiastky, ktorá sa bude zvyšovať s ohľadom na priťažujúce okolnosti, alebo znižovať s ohľadom na poľahčujúce okolnosti.“

6.

Vo svojom oznámení o neuložení alebo znížení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad] ( 6 ) (ďalej len „oznámenie o spolupráci“) Komisia definovala podmienky, za ktorých môžu byť podniky spolupracujúce s Komisiou počas jej prešetrovania kartelu oslobodené od pokuty alebo im môže byť znížená pokuta, ktorá by im inak bola uložená.

7.

Oddiel A bod 5 oznámenia o spolupráci stanovuje:

„Spolupráca podniku je len jeden z viacerých faktorov, ktoré Komisia berie do úvahy pri stanovení sumy pokuty. …“ [neoficiálny preklad]

8.

Oddiel C oznámenia o spolupráci, ktorého nadpis znie „Podstatné zníženie sumy pokuty“ [neoficiálny preklad], stanovuje toto:

„Podnikom, ktoré spĺňajú podmienky uvedené v oddiele B bodoch b) až e) a oznámia tajný kartel po tom, ako Komisia uskutočnila na základe rozhodnutia v priestoroch účastníkov kartelu prešetrovanie, ktoré však neposkytlo dostatok dôkazov na začatie konania vedúceho k rozhodnutiu, sa poskytne zníženie od 50 % do 75 % sumy pokuty.“ [neoficiálny preklad]

9.

O podmienky stanovené v oddiele B, na ktorý odkazuje oddiel C, ide vtedy, ak predmetný podnik:

10.

Podľa bodu 1 oddielu D, „ak podnik spolupracuje bez toho, aby boli splnené všetky podmienky stanovené v oddieloch B a C, poskytne sa mu zníženie od 10 do 50 % sumy pokuty, ktorá by mu bola uložená, ak by nespolupracoval“, a podľa bodu 2 tohto oddielu „môže ísť o prípady, ak:

11.

Článok 4 protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísanému v Ríme 4. novembra 1950 znie takto:

„Právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný

Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú prekážkou pre obnovu konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 dohovoru.“

12.

V napadnutom rozsudku zhrnul Súd prvého stupňa skutkové okolnosti veci takto:

…

…

…

13.

SGL a ďalšie podniky, ktorým bolo sporné rozhodnutie určené, podali na Súd prvého stupňa samostatné žaloby o neplatnosť sporného rozhodnutia.

14.

Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa rozhodol okrem iného takto:

„Vo veci T-91/03, SGL Carbon/Komisia:

15.

SGL navrhuje, aby Súdny dvor:

16.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

17.

SGL uvádza na podporu svojho odvolania šesť dôvodov, v ktorých sa dovoláva nesprávneho uplatnenia procesných pravidiel a porušenia práva Spoločenstva.

18.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode SGL tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil zásadu ne bis in idem tým, že nezohľadnil skoršie pokuty, ktoré mu boli uložené v Spojených štátoch amerických. Druhý odvolací dôvod smeruje proti zvýšeniu sumy pokuty o 35 %, ktoré malo odrážať postavenie SGL ako jediného vodcu kartelu. Tretí odvolací dôvod sa týka toho, že Súd prvého stupňa neposúdil výhradu SGL, že jeho právo na obhajobu bolo nenapraviteľne porušené nedostatočnou jazykovou znalosťou členov kolektívu Komisie, ktorý pracoval na prípade. Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode SGL tvrdí, že spolupráca, ktorú poskytol, bola nedocenená. Vo svojom piatom odvolacom dôvode SGL tvrdí, že Súd prvého stupňa nezohľadnil jeho schopnosť zaplatiť pokutu a uložené pokuty boli neprimerane vysoké. V šiestom odvolacom dôvode SGL uvádza, že stanovenie úrokovej sadzby Súdom prvého stupňa bolo nesprávne.

19.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode SGL v podstate tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bodoch 112 až 116 napadnutého rozsudku nezohľadnil skoršie pokuty, ktoré boli SGL uložené roku 1999 v Spojených štátoch amerických. Tieto sankcie mali viesť k zníženiu uloženej pokuty, hoci aj z dôvodu prirodzenej spravodlivosti. Vyplýva to zo správneho chápania základnej zásady ne bis in idem, ktorá sa — v rozpore s posúdením Súdom prvého stupňa — uplatňuje aj vo vzťahu k sankciám uloženým tretími štátmi.

20.

Čo sa týka obsahu a rozsahu pôsobnosti tejto zásady, SGL odkazuje predovšetkým na článok 50 Charty základných práv Európskej únie, článok 4 protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“), vnútroštátne právne poriadky členských štátov a niekoľko rozsudkov Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa. Z rozsudku Boehringer ( 7 ) nemožno vyvodiť, ako Súd prvého stupňa nesprávne rozhodol v bode 112 napadnutého rozsudku, že pravidlo zakazujúce kumuláciu sankcií sa neuplatňuje na vec, ako je táto, kde sa zhoduje skutkový stav, na ktorom sú obidve protiprávne konania založené. Zásada teritoriality, na ktorú Súd prvého stupňa odkazoval v bode 113 napadnutého rozsudku, tomuto názoru neprotirečí. Navyše, pokiaľ Súd prvého stupňa dospel v bode 116 napadnutého rozsudku k názoru, že záujmy chránené orgánmi Spoločenstva a orgánmi Spojených štátov amerických nie sú rovnaké, toto zistenie je chybné.

21.

SGL okrem toho osobitne tvrdí, že Súd prvého stupňa v bode 114 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že nie je potrebné preskúmať tvrdenie SGL, podľa ktorého sankcie, ktoré mu boli uložené v Spojených štátoch amerických za jeho účasť v karteli grafitových elektród, sa týkali aj špeciálneho grafitu, a že nie je potrebné ani vypočuť k tomuto bodu svedka, ktorého SGL navrhol. SGL v každom prípade preukázal existenciu ‚idem‘.

22.

Na pojednávaní SGL uviedol doplňujúce vyjadrenie so zreteľom na rozsudok Súdneho dvora SGL Carbon ( 8 ), podľa ktorého aj keď Súdny dvor odmietol názor, že v každom prípade treba brať ohľad na skoršiu sankciu uloženú podniku v treťom štáte, neznamená to, že Komisia nemá voľnosť pri úvahe, či túto okolnosť zohľadní. Predovšetkým so zreteľom na potrebu zabezpečiť primeranosť sankcie Komisia môže byť vskutku povinná využiť svoju mieru voľnej úvahy v tejto oblasti spôsobom, ktorý berie ohľad na skoršie sankcie, ako sú aj sankcie v tejto veci.

23.

Komisia uvádza podrobné argumenty na vyvrátenie argumentov, ktoré predložil SGL, a tvrdí, že Súd prvého stupňa správne rozhodol, že zásada ne bis in idem sa v prejednávanej veci neuplatňuje.

24.

Na úvod je potrebné pripomenúť, že zásada ne bis in idem zakazuje, aby tá istá osoba bola opätovne sankcionovaná za to isté protiprávne konanie na účely ochrany toho istého právneho záujmu. Je ustálenou judikatúrou, že táto zásada, ktorej je venovaný aj článok 4 protokolu č. 7 EDĽP, predstavuje základnú zásadu práva Spoločenstva, ktorej dodržiavanie zabezpečuje súd Spoločenstva. ( 9 ) Napokon treba pripomenúť, že uplatnenie tejto zásady podlieha trojitej podmienke totožnosti skutkových okolností, porušovateľa a chráneného právneho záujmu. Podľa tejto zásady preto nesmie byť rovnaká osoba opätovne sankcionovaná za rovnaké protiprávne správanie, aby sa chránil rovnaký právny záujem. ( 10 )

25.

Čo sa ďalej konkrétnejšie týka prejednávaného odvolacieho dôvodu, treba poznamenať, že Súdny dvor už vo svojich rozsudkoch SGL Carbon ( 11 ) a Showa Denko ( 12 ) rozhodol a v rozsudku Archer Daniels ( 13 ) dospel v podstate k rovnakému názoru, že Komisia nie je povinná zohľadniť konania vedené proti podniku v tretích štátoch a v nich uložené sankcie za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže.

26.

V tomto ohľade Súdny dvor v rozsudku SGL Carbon zamietol podobné návrhy založené na v podstate rovnakých tvrdeniach ako tie, ktoré SGL uvádza v prejednávanej veci.

27.

Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti zásady ne bis in idem v prípadoch, keď orgány tretieho štátu konajú na základe ich sankčnej právomoci v oblasti práva hospodárskej súťaže uplatniteľného v tomto štáte, Súdny dvor vo svojom odôvodnení predovšetkým poukázal na medzinárodný kontext takého kartelu, ktorý sa vyznačuje predovšetkým vplyvom právnych poriadkov tretích štátov na ich príslušných územiach, a poznamenal, že výkon právomocí orgánmi tretích štátov, ktoré sú zodpovedné za ochranu voľnej hospodárskej súťaže v rámci ich územnej pôsobnosti, sa riadi požiadavkami osobitnými pre tieto štáty. ( 14 )

28.

Súdny dvor okrem toho uviedol, že prvky tvoriace základ právnych poriadkov iných štátov v oblasti hospodárskej súťaže nielen zahŕňajú špecifické účely a ciele, ale vedú tiež k prijatiu osobitných hmotnoprávnych pravidiel, ako aj k rozmanitým právnym dôsledkom v správnej, trestnoprávnej alebo občianskoprávnej oblasti v prípade, keď orgány týchto štátov preukázali porušenie pravidiel uplatňovaných v oblasti hospodárskej súťaže.

29.

Súdny dvor jasne odlíšil túto situáciu — charakterizovanú rôznymi územnými pôsobnosťami a rozmanitosťou právnych poriadkov, ktoré sledujú svoje vlastné ciele a pre ne osobitné účely, — od situácie charakterizovanej tým, že na podnik sa uplatňuje výlučne právo hospodárskej súťaže Spoločenstva a jedného alebo viacerých členských štátov, teda od prípadu, keď sa kartel obmedzuje výlučne na oblasť územnej pôsobnosti právneho poriadku Európskeho spoločenstva. ( 15 )

30.

Zdôraznil špecifickosť právneho záujmu chráneného na úrovni Spoločenstva, pre ktorú sa posúdenia Komisie pri výkone jej právomocí môžu značne odlišovať od posúdení vykonaných orgánmi tretích štátov.

31.

Súdny dvor preto dospel k záveru, predovšetkým s ohľadom na rozdiel medzi právnym záujmom chráneným v právnych poriadkov Spoločenstva a záujmom chráneným v treťom štáte, konkrétne v Spojených štátoch amerických, že Súd prvého stupňa správne rozhodol, že zásada ne bis in idem sa neuplatní.

32.

Zodpovedajúci návrh SGL v prejednávanom prípade založený na porušení zásady ne bis in idem musí byť preto z rovnakého dôvodu zamietnutý.

33.

Vo vzťahu k odkazu SGL na iné zásady, ako napríklad zásada prirodzenej spravodlivosti, treba dodať, že Súdny dvor v rozsudku SGL Carbon rozhodol, že neexistujú žiadne iné zásady vrátane zásad medzinárodného práva, ktoré by Komisiu zaväzovali zohľadniť konania vedené proti dotknutému podniku v tretích štátoch a v nich uložené sankcie. ( 16 )

34.

Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré SGL uviedol na pojednávaní, že rozsudok SGL Carbon treba chápať v tom zmysle, že Komisia má voľnosť pri úvahe, či zohľadní skoršiu sankciu uloženú v treťom štáte, pričom v konečnom dôsledku môže byť Komisia povinná to zohľadniť, postačuje uviesť, že takýto postoj je zrejme pokusom prekrútiť jasný výklad Súdneho dvora v rozpore s týmto rozsudkom, a preto ho nemožno prijať. ( 17 )

35.

Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia a neporušil zásadu ne bis in idem tým, že v bodoch 112 až 116 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia nebola pri ukladaní sankcie SGL povinná zohľadniť skoršie sankcie, ktoré boli SGL uložené v Spojených štátoch amerických.

36.

Navyše, pokiaľ ide konkrétne o odkaz, ktorý Súd prvého stupňa v bode 112 napadnutého rozsudku urobil na rozsudok Boehringer ( 18 ), Súdny dvor v tej veci v skutočnosti nerozhodol o otázke, či je Komisia povinná započítať sankciu uloženú orgánmi tretieho štátu, pretože nebolo preukázané, že skutky, ktoré žalobcovi vytýkala na jednej strane Komisia a na strane druhej americké orgány, sú naozaj totožné. ( 19 )

37.

Súdny dvor však v tej veci rozhodol, že zásada ne bis in idem vyžaduje, aby existovala totožnosť skutkov, pričom tieto skutky sa nesmú zásadne odlišovať, pokiaľ ide o ich predmet a územnú lokalizáciu. ( 20 )

38.

Súd prvého stupňa tým, že v bode 112 napadnutého rozsudku na úvod svojho posúdenia, čo sa týka tejto zásady, uviedol, že „v prípadoch, keď skutkové okolnosti, ktoré sú základom obidvoch protiprávnych konaní, vyplývajú z rovnakého súboru dohôd, ale sa napriek tomu líšia, pokiaľ ide tak o ich predmet, ako aj o ich územnú lokalizáciu, zásada ne bis in idem sa neuplatní“, iba správne uplatnil túto judikatúru.

39.

Pokiaľ napokon ide o skutočnosť, že Súd prvého stupňa v bode 114 napadnutého rozsudku údajne opomenul preskúmať tvrdenie SGL, že sankcie, ktoré mu boli uložené v Spojených štátoch amerických za jeho účasť v karteli grafitových elektród, sa týkali aj špeciálneho grafitu, a nevypočul k tomuto bodu svedka, ktorého SGL navrhol, treba poznamenať, že vzhľadom na to, že Súd prvého stupňa bol, ako je uvedené vyššie, oprávnený rozhodnúť, že zásada ne bis in idem sa neuplatní vo vzťahu k sankciám uloženým v tretích štátoch z dôvodu chýbajúcej totožnosti chráneného právneho záujmu, bol oprávnený aj rozhodnúť, že nie je potrebné pristúpiť ku skúmaniu existencie „idem“ so zreteľom na skutkové okolnosti, teda totožnosti konania. Toto tvrdenie musí byť preto tiež odmietnuté.

40.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy teda treba prvý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

41.

Svojím druhým odvolacím dôvodom SGL napáda posúdenie Súdu prvého stupňa v bodoch 138 až 155 a bodoch 316 až 331 napadnutého rozsudku, v ktorých uviedol, že SGL bol skutočným vodcom kartelu, a rozhodol, že výsledné zvýšenie základnej čiastky pokuty SGL sa má znížiť z 50 na 35 %.

42.

Tento odvolací dôvod má dve časti.

43.

Po prvé, SGL v podstate tvrdí, že Súd prvého stupňa neuviedol dôvody zvýšenia sumy pokuty o 35 %, keďže nespochybniteľné skutočnosti a protirečivé zistenia tohto súdu na to neposkytujú základ. V tomto ohľade SGL odkazuje na svoje tvrdenia, ktoré uviedol pred Súdom prvého stupňa, ako sú zhrnuté v bodoch 303 až 310 napadnutého rozsudku.

44.

Po druhé, SGL v podstate tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne usúdil, že oznámenie o výhradách bolo postačujúce, pokiaľ ide o pripísanie postavenia jediného vodcu kartelu, na dodržanie jeho práva na obhajobu. Súd prvého stupňa nezohľadnil skutočnosť, že z výhrad Komisie nebolo zrejmé, že zamýšľa SGL považovať za jediného vodcu kartelu. Tento súd si teda v bode 150 napadnutého rozsudku osvojil nesprávny názor, že SGL sa mohol riadne obhajovať na základe informácií uvedených v oznámení o výhradách.

45.

Komisia spochybňuje každé z tvrdení, ktoré SGL predložil, a uvádza, že odvolací dôvod je prinajmenšom čiastočne neprípustný.

46.

Pokiaľ ide o prvú časť tohto odvolacieho dôvodu, treba na úvod pripomenúť, že odvolanie môže byť založené len na dôvodoch týkajúcich sa porušenia právnych noriem, pričom je vylúčené akékoľvek posudzovanie skutkového stavu. Súd prvého stupňa je výlučne príslušný jednak na zistenie skutkového stavu, okrem prípadov, keď je z dokumentov, ktoré mu boli predložené, zjavná podstatná nesprávnosť jeho zistení, a jednak na posúdenie tohto skutkového stavu. Súdny dvor teda nie je príslušný na zistenie skutkového stavu a v zásade ani na preskúmanie dôkazov, ktoré Súd prvého stupňa uznal za preukazujúce tento skutkový stav. Pokiaľ boli tieto dôkazy riadne získané a boli dodržané všeobecné zásady práva a procesné pravidlá v oblasti dôkazného bremena a nadobúdania dôkazov, iba Súdu prvého stupňa prináleží posúdiť, aká hodnota sa má pripísať dôkazom, ktoré mu boli predložené. ( 21 )

47.

Súdny dvor navyše nemôže prejednať odvolanie v rozsahu, v akom v skutočnosti predstavuje iba návrh na opätovné preskúmanie žaloby, ktorá už bola podaná na Súd prvého stupňa. Podľa článku 225 ES, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 112 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora musí odvolanie naopak presne označovať napádané časti rozsudku, ktorého zrušenia sa SGL domáha, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitne podporujú tento návrh. Tejto požiadavke nezodpovedá odvolanie, ktoré bez toho, aby vôbec obsahovalo argumentáciu osobitne vymedzujúcu nesprávne právne posúdenie, ktorým je napadnutý rozsudok údajne dotknutý, sa obmedzuje na zopakovanie alebo reprodukovanie žalobných dôvodov a tvrdení, ktoré už boli predložené Súdu prvého stupňa. ( 22 )

48.

Prvou časťou druhého odvolacieho dôvodu SGL napáda zistenie Súdu prvého stupňa v bode 316 a nasl. napadnutého rozsudku, že SGL bol skutočným vodcom kartelu. Nepredkladá však žiadne tvrdenia, v ktorých by uvádzal, čím sa Súd prvého stupňa dopustil v tejto súvislosti nesprávneho právneho posúdenia. Tvrdenia SGL teda popravde smerujú proti zisteniam a posúdeniu skutkového stavu Súdom prvého stupňa v tomto ohľade. Navyše v rozsahu, v akom SGL opakuje a odkazuje na svoje tvrdenia, ktoré už predložil Súdu prvého stupňa, predstavuje táto časť odvolacieho dôvodu v skutočnosti návrh na opätovné preskúmanie žaloby, ktorá už bola podaná na Súd prvého stupňa.

49.

Preto je namieste záver, že — ako Komisia správne uviedla — prvú časť druhého odvolacieho dôvodu treba v tomto rozsahu zamietnuť ako neprípustnú.

50.

Pokiaľ však SGL tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozsudku si protirečí, ide o právnu otázku, ktorá ako taká podlieha súdnemu preskúmaniu v odvolacom konaní. ( 23 )

51.

Podľa SGL je argumentácia Súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku protirečivá v tom, že na jednej strane v bode 328 a nasl. tohto rozsudku rozhodol, že správanie iných členov kartelu, konkrétne LCL a Tokai, sa od správania SGL neodlišovalo tak zreteľne, ako Komisia tvrdila, ale napriek tomu v bode 331 zvýšenie v zásade potvrdil, iba ho znížil na 35 %.

52.

Nesúhlasím s tým, že ide o protirečenie, keďže Súd prvého stupňa neuviedol, že medzi závažnosťou porušenia SGL a porušenia Tokai a LCL nebol rozdiel, ale iba rozhodol, že tento rozdiel nebol natoľko výrazný, aby odôvodnil zvýšenie základnej čiastky stanovenej SGL o 50 %. V dôsledku toho Súd prvého stupňa pri výkone svojej neobmedzenej právomoci znížil v bode 331 napadnutého rozsudku zvýšenie z 50 na 35 %. Toto tvrdenie je teda nedôvodné.

53.

Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu musí byť preto zamietnutá.

54.

Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu založenú na porušení práva SGL na obhajobu, Súd prvého stupňa v bode 139 napadnutého rozsudku správne popísal, ako je definovaný štandard vo vzťahu k výpočtu pokút v ustálenej judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej, ak Komisia výslovne uvedie v oznámení o výhradách, že bude skúmať, či je potrebné udeliť dotknutým podnikom pokuty, a uvedie hlavné skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu viesť k pokute, ako je závažnosť a dĺžka trvania predpokladaného porušenia a skutočnosť, že porušenie bolo spáchané „úmyselne alebo z nedbanlivosti“, splní svoju povinnosť dodržať právo podnikov byť vypočutý. ( 24 )

55.

Súd prvého stupňa tiež správne rozhodol, že Komisia takto poskytuje dotknutým podnikom údaje potrebné na to, aby sa obhajovali nielen proti zisteniu porušenia, ale aj proti uloženiu pokuty. ( 25 )

56.

Správne rozhodol, že právo na obhajobu v tomto kontexte je pred Komisiou zaručené možnosťou podať pripomienky k dĺžke trvania, závažnosti a predvídateľnosti protisúťažného charakteru porušenia, ale naproti tomu Komisia nemá žiadnu povinnosť vysvetľovať spôsob, akým by použila tieto skutkové a právne okolnosti pri určení výšky pokuty. ( 26 )

57.

Vzhľadom na túto judikatúru podľa mňa Súd prvého stupňa rozhodol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, že predmetné oznámenie o výhradách obsahovalo dostatočne presné údaje o spôsobe, akým Komisia zamýšľala stanoviť pokutu, najmä pokiaľ ide o závažnosť porušenia.

58.

Ako Súd prvého stupňa poznamenal v bode 148 napadnutého rozsudku, aj keď sa takáto kvalifikácia nakoniec vo vzťahu k LCL nepotvrdila, v oznámení o výhradách sa v každom prípade uvádzalo, že SGL zohral spolu s LCL úlohu vodcu alebo podnecovateľa kartelu. SGL si teda bol vedomý, že Komisia mu zamýšľala pripísať postavenie vodcu, čo môže byť zohľadnené pri stanovení pokuty.

59.

Skutočnosť, že Komisia v konečnom dôsledku označila SGL za jediného vodcu kartelu, podľa mňa nemení postavenie SGL v takom rozsahu, aby významne oslabila jeho právo na vlastnú obhajobu, keďže pre oznámenie o výhradách je charakteristické, že je predbežné a podlieha zmenám, ktoré Komisia uskutoční vo svojom neskoršom posúdení na základe pripomienok, ktoré jej predložili zúčastnené osoby, vrátane ustúpenia od niektorých tvrdení, ako je napríklad tvrdenie, že LCL zohral úlohu vodcu.

60.

Treba dodať, ako Komisia poukázala, že podľa usmernení a praxe Komisie v tomto smere môže byť uložená pokuta zvýšená o 50 % bez ohľadu na to, či je za vodcu označený iba jeden z účastníkov kartelu, alebo niekoľkí z nich.

61.

Navyše Súd prvého stupňa v tejto súvislosti v bode 149 napadnutého rozsudku rozhodol, že nič nenasvedčuje tomu, že by sa zodpovednosť SGL ako vodcu kartelu skutočne zväčšila tým, že sa mu pripísala časť spoločného vodcovského postavenia, ktorú Komisia pôvodne pripisovala LCL. To predstavuje skutkové zistenie, ktoré ako také nie je predmetom preskúmania Súdnym dvorom, keďže SGL netvrdil, že Súd prvého stupňa skreslil v tomto ohľade dôkazy. ( 27 )

62.

Druhá časť druhého odvolacieho dôvodu musí byť preto tiež zamietnutá.

63.

Svojím tretím odvolacím dôvodom SGL v podstate namieta, že Súd prvého stupňa v bode 154 napadnutého rozsudku neposúdil výhradu, že jeho právo na obhajobu bolo nenapraviteľne porušené nedostatočnou jazykovou znalosťou členov kolektívu Komisie, ktorý pracoval na prípade, a to napriek odôvodneným tvrdeniam SGL a navrhovaným dôkazom.

64.

Súd prvého stupňa chybne rozhodol, že táto výhrada je čírou domnienkou, ktorú nepotvrdzuje žiaden hodnoverný dôkaz. To predstavuje nesprávne posúdenie skutkového stavu.

65.

Navyše skutočnosť, že predmetným úradníkom chýbali potrebné jazykové znalosti, pripravila SGL o jeho právo na obhajobu v správnom konaní. Tým, že Súd prvého stupňa považoval túto okolnosť za irelevantnú, porušil jeho právo na obhajobu.

66.

Komisia zastáva názor, že zistenia Súdu prvého stupňa v bodoch 154 a 155 napadnutého rozsudku sú správne a nezakladajú sa na nesprávnom posúdení skutkového stavu ani na porušení práva na obhajobu. Usudzuje, že vzhľadom na to, že správne konanie bolo vedené Generálnym riaditeľstvom pre hospodársku súťaž a uzavreté Európskou komisiou ako celkom, jazykové znalosti konkrétneho člena vyšetrovacieho kolektívu nie sú rozhodujúce.

67.

Pokiaľ SGL svojím tretím odvolacím dôvodom spochybňuje predovšetkým zistenie Súdu prvého stupňa v bode 154 napadnutého rozsudku, ktorým odmietol tvrdenie SGL, že Komisia zverila „nemecký spis“ SGL úradníkom, ktorí neovládali dostatočne nemčinu, toto zistenie je založené na posúdení skutkového stavu a hodnotení dôkazov, ktoré nemožno ako také napadnúť v odvolaní. ( 28 ) Vzhľadom na to je tretí odvolací dôvod v tomto rozsahu neprípustný.

68.

Čo sa potom týka v tejto súvislosti uvedeného tvrdenia, že SGL navrhol ďalšie dôkazy na odôvodnenie tejto výhrady, treba poznamenať, že posúdenie relevantnosti takého návrhu vo vzťahu k predmetu sporu a potrebe vykonať ďalšie dôkazy prináleží Súdu prvého stupňa. ( 29 )

69.

Pokiaľ SGL ďalej uvádza, že Súd prvého stupňa porušil jeho právo na obhajobu posúdením skutočnosti, že predmetným úradníkom chýbali potrebné znalosti jazyka (v tomto prípade nemčiny), treba po prvé poznamenať, že — ako je uvedené vyššie — Súd prvého stupňa toto tvrdenie odmietol už v skutkovej rovine, takže otázka, či táto okolnosť porušila právo byť vypočutý, v skutočnosti ako taká pred týmto súdom nevznikla.

70.

Po druhé by som však zastával názor, že jazykové znalosti — alebo ich nedostatok — konkrétneho člena vyšetrovacieho kolektívu vnútri Komisie nemôžu byť samy osebe rozhodujúce. Komisia je ako celok zodpovedná za priebeh konaní v oblasti práva hospodárskej súťaže a takisto znáša kolektívnu zodpovednosť za konečné rozhodnutia, ktorými sa tieto konania končia.

71.

Ak by — ako Súd prvého stupňa správne poznamenal v bode 154 napadnutého rozsudku — SGL skutočne preukázal, že údaje, o ktoré sa Komisia opierala v spornom rozhodnutí, boli nesprávne, rozhodnutie by obsahovalo hmotnoprávnu vadu, a mohlo by byť preto zrušené z tohto dôvodu bez ohľadu na to, či túto chybu bolo v skutočnosti možné pripísať nedostatočnej jazykovej znalosti konkrétneho člena kolektívu alebo akejkoľvek inej okolnosti v rámci vnútornej organizácie Komisie, ktorá mohla spôsobiť, že sa dopustila chyby.

72.

Z toho vyplýva, že tretí odvolací dôvod musí byť zamietnutý.

73.

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom SGL napáda posúdenie Súdu prvého stupňa v bodoch 367 až 375 napadnutého rozsudku, v ktorých odmietol tvrdenia SGL týkajúce sa porušenia oznámenia o spolupráci a rozširujúco nedostatočného zníženia pokuty týmto súdom.

74.

SGL v podstate tvrdí, že jeho spolupráca bola nedocenená. Po prvé, Súd prvého stupňa v bode 367 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že SGL nebol oprávnený na výraznejšie zníženie z dôvodu, že bol chybne označený za vodcu kartelu. Po druhé SGL uvádza, že bol diskriminovaný, keďže spolupráca, ktorú poskytol, mala prinajmenšom rovnakú hodnotu ako spolupráca ostatných účastníkov, osobitne UCAR.

75.

SGL spochybňuje zistenia Súdu prvého stupňa v bodoch 368, 370 a 373 napadnutého rozsudku a v tomto ohľade okrem iného tvrdí, že hodnota poskytnutej spolupráce nezávisí od príspevku, ktorý Komisia skutočne zohľadnila.

76.

Podľa Komisie sú predmetné zistenia Súdu prvého stupňa správne a tvrdenia SGL, ktoré sú čiastočne neprípustné, by mali byť v celom rozsahu odmietnuté.

77.

Odkazuje predovšetkým na mieru voľnej úvahy, ktorú má Komisia vo vzťahu k zníženiu pokuty a osobitne pri posúdení kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej rôznymi členmi kartelu. Ako bolo navyše správne uvedené v napadnutom rozsudku, ak by Súd prvého stupňa rozhodol, že Komisia mala dospieť k záveru, že určitý podnik sa počas určitého obdobia dopustil porušenia, prisvojil by si tento súd právomoci Komisie.

78.

Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má Komisia širokú mieru voľnej úvahy vo vzťahu k stanoveniu výšky pokuty vrátanie zníženia pokuty podľa oznámenia o spolupráci. ( 30 ) Aj keď je pritom úlohou Súdneho dvora, aby sa presvedčil, či Súd prvého stupňa správne posúdil výkon tejto voľnej úvahy Komisiou, pri rozhodovaní v rámci odvolania Súdnemu dvoru neprináleží, aby z dôvodu spravodlivosti nahrádzal posúdenie Súdu prvého stupňa, ktorý v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci rozhodol o stanovení sumy pokút, vlastným posúdením. ( 31 )

79.

Pokiaľ ide o posúdenie zníženia poskytnutého SGL, Súd prvého stupňa predovšetkým založil svoje posúdenie v tomto ohľade podľa mňa správne na domnienke, že vzhľadom na jasné znenie oznámenia o spolupráci, ktoré odkazuje na podnik, ktorý ako „prvý“ poskytol „rozhodujúce“ dôkazy o „existencii“ kartelu, sa veľmi významné zníženie podľa oddielu B oznámenia o spolupráci môže poskytnúť iba jednému podniku, a to tomu, ktorý ako prvý poskytol také dôkazy o existencii kartelu, ale nie aj iným podnikom, ktoré (následne) predložili dôkazy týkajúce sa konkrétnych období alebo aspektov trvania tohto kartelu.

80.

Súd prvého stupňa si teda mohol právom osvojiť názor, že Komisia bola oprávnená uviesť, že iba UCAR bol prvým podnikom na účely oddielov B a C oznámenia o spolupráci.

81.

V dôsledku toho Súd prvého stupňa v bode 367 napadnutého rozsudku takisto správne uviedol, že SGL vo svojom postavení vodcu kartelu nespĺňal podmienky stanovené buď v oddiele B písm. b) alebo v oddiele B písm. e) oznámenia o spolupráci. Tento úsudok bol založený na posúdení skutkového stavu, ktoré nemožno, ako som uviedol vyššie, ( 32 ) napadnúť v rámci tohto odvolania.

82.

Pokiaľ ďalej ide o tvrdenie SGL smerujúce proti bodu 368 napadnutého rozsudku, Súd prvého stupňa nerozhodol nesprávne, že Komisia nemala žiadnu povinnosť oceniť spoluprácu znížením pokuty, ak sa o predmetné dôkazy neopierala pri zistení alebo sankcionovaní porušenia práva hospodárskej súťaže Spoločenstva. V tomto ohľade judikatúra Súdneho dvora ukazuje, že takýto príspevok k spolupráci môže zdôvodniť zníženie pokuty z dôvodu spolupráce iba vtedy, ak skutočne Komisii umožní, aby vykonávala svoju úlohu spočívajúcu v preukazovaní existencie porušenia a jeho ukončovaní, a fakticky pomôže Komisii pri práci, ( 33 ) o čo nemôže ísť v prípade, ak Komisia predmetný príspevok ani nezobrala do úvahy.

83.

V tejto súvislosti Súd prvého stupňa v bodoch 369 a 370 napadnutého rozsudku správne uviedol, že vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorú Komisia v tomto ohľade má, nemôže byť povinná zisťovať a sankcionovať každé protisúťažné správanie, ani súd Spoločenstva nemôže rozhodnúť, čo i len na účely zníženia pokuty, že vo svetle dôkazov, ktoré má k dispozícii, mala Komisia dospieť k záveru, že určitý podnik sa počas určitého obdobia dopustil porušenia. SGL preto nemôže tvrdiť, že jeho príspevok k spolupráci mal byť ocenený podstatným znížením sumy pokuty z dôvodu, že Komisia bola na základe tohto príspevku povinná zistiť alebo sankcionovať konkrétne porušenie.

84.

Pokiaľ napokon ide o tvrdenie SGL, že spolupráca, ktorú poskytol, bola v porovnaní so spoluprácou ostatných členov kartelu nedocenená, treba po prvé poznamenať, ako Súd prvého stupňa správne uviedol v bode 371 napadnutého rozsudku, že Komisia disponuje pri posúdení kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej rôznymi členmi kartelu širokou mierou voľnej úvahy. Po druhé, SGL neuviedol, v akom smere Súd prvého stupňa nepreskúmal zjavné zneužitie tejto voľnej úvahy Komisiou.

85.

Čo sa navyše týka tvrdenia SGL, že bol diskriminovaný vo vzťahu k UCAR, je namieste uviesť, že aj keď je pravda, že pri stanovení pokuty a poskytnutí zníženia je Komisia napriek svojej širokej miere voľnej úvahy vo všeobecnosti viazaná zásadou rovnosti zaobchádzania, ( 34 ) príspevok, ktorý k spolupráci poskytol UCAR, oprávnene viedol — ako som uviedol vyššie — k tomu, že bol kvalifikovaný ako „prvý“ podnik na účely oddielu B oznámenia o spolupráci. Z tohto samotného dôvodu nemá hodnota jeho príspevku a zníženie, ktoré mu bolo poskytnuté, žiaden vzťah k príspevku SGL a zníženiu, ktoré bolo poskytnuté tejto spoločnosti. SGL preto nemôže tvrdiť, že došlo k diskriminácii v jeho neprospech z dôvodu rozdielu medzi znížením, ktoré bolo poskytnuté jemu a UCAR.

86.

Z toho vyplýva, že zistenia Súdu prvého stupňa s ohľadom na zníženie pokuty, ktoré bolo SGL poskytnuté, sa nezakladajú na nesprávnom právnom posúdení. Štvrtý odvolací dôvod musí byť preto zamietnutý.

87.

Svojím piatym odvolacím dôvodom SGL tvrdí, že Súd prvého stupňa v bode 333 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že Komisia nemala pri stanovení sumy pokuty žiadnu povinnosť zohľadniť ťažkú finančnú situáciu SGL a nedostatok peňazí na zaplatenie pokuty.

88.

SGL uvádza na podporu tohto odvolacieho dôvodu v podstate dve tvrdenia. Po prvé tvrdí, že uložená pokuta je aj po znížení sama osebe neprimerane vysoká, a to tým viac, že nebola v čase vydania rozhodnutia zohľadnená schopnosť dotknutej spoločnosti zaplatiť pokutu. Po druhé SGL tvrdí, že Komisia a súdy Spoločenstva sú právne povinné zohľadniť platobnú schopnosť SGL. Súd prvého stupňa tým, že neoveril, či uložená pokuta ohrozuje hospodársku životaschopnosť dotknutej spoločnosti, nesprávne vyložil znenie bodu 5 písm. b) usmernení.

89.

Komisia uvádza, že tieto tvrdenia sú neprípustné alebo v každom prípade nedôvodné.

90.

V rozsahu, v akom SGL uviedol vo svojom odvolaní po prvé niekoľko tvrdení spochybňujúcich proporcionalitu uloženej pokuty, musí byť piaty odvolací dôvod označený za neprípustný, pretože v skutočnosti je jeho cieľom všeobecné opätovné preskúmanie pokút, na čo nie je Súdny dvor v kontexte odvolania príslušný. ( 35 )

91.

Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie, že Súd prvého stupňa nezohľadnil platobnú schopnosť SGL, treba poznamenať, že podľa ustálenej judikatúry, ktorú bod 333 napadnutého rozsudku plne odráža, nie je Komisia pri určení sumy pokuty povinná zohľadniť zlú finančnú situáciu podniku, keďže uznanie takejto povinnosti by viedlo k poskytnutiu neoprávnenej súťažnej výhody podnikom, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu. ( 36 )

92.

Čo sa ďalej týka bodu 5 písm. b) usmernení, podľa ktorého je potrebné brať do úvahy reálnu platobnú schopnosť podniku, Súdny dvor v rozsudku SGL Carbon už rozhodol, že toto ustanovenie nijako nespochybňuje vyššie uvedenú judikatúru. Ako Súdny dvor uviedol v tomto rozsudku, platobná schopnosť môže byť totiž relevantná iba v „špecifickom sociálnom kontexte“ tvorenom dôsledkami, ktoré by zaplatenie pokuty mohlo mať najmä z hľadiska zvýšenia nezamestnanosti alebo poškodenia dodávateľských a odberateľských hospodárskych odvetví dotknutého podniku. ( 37 )

93.

Vzhľadom na to súhlasím so Súdom prvého stupňa, že skutočnosť, že opatrenie, ktoré prijme orgán Spoločenstva, spôsobí platobnú neschopnosť alebo likvidáciu konkrétneho podniku, nie je ako taká právom Spoločenstva zakázaná. SGL navyše nepredložil dôkazy, že špecifický sociálny kontext vo vyššie popísanom zmysle existuje.

94.

Za týchto okolností sa Súd prvého stupňa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 333 napadnutého rozsudku zamietol žalobný dôvod založený na tom, že Komisia nezohľadnila platobnú schopnosť SGL.

95.

Piaty odvolací dôvod musí byť preto zamietnutý.

96.

Šiesty odvolací dôvod smeruje proti bodom 408 až 415 napadnutého rozsudku, v ktorých Súd prvého stupňa zamietol výhrady, ktorými SGL navrhoval zrušenie úrokových sadzieb stanovených v treťom odseku článku 3 sporného rozhodnutia (6,75 %) a v liste Komisie z 20. decembra 2002 (2 %).

97.

SGL trvá na svojich tvrdeniach uvedených pred Súdom prvého stupňa, že stanovené úrokové sadzby sú príliš vysoké a príslušný bod sporného rozhodnutia by mal byť zrušený. Osobitne vysoký úrok, ktorý sa má v konečnom dôsledku zaplatiť, predstavuje dodatočnú pokutu, pre ktorú neexistuje žiadny právny základ.

98.

Komisia uvádza, že tvrdenia, ktoré SGL predkladá, sa týkajú skutkových zistení a predstavujú zopakovanie tvrdení, ktoré už boli uvedené pred Súdom prvého stupňa, a preto sú neprípustné alebo v každom prípade nedôvodné.

99.

Po prvé je potrebné poznamenať, že Súd prvého stupňa v odpovedi na tvrdenie o protiprávnosti sadzby úrokov z omeškania, ktorá bola v spornom rozhodnutí stanovená na 6,75 %, v bode 411 napadnutého rozsudku správne poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej právomoci priznané Komisii podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 zahŕňajú právomoc určiť sadzbu úrokov z omeškania a stanoviť podrobnú úpravu na vykonanie jej rozhodnutia. ( 38 )

100.

Takisto správne rozhodol, že Komisia bola v rozsahu nevyhnutnom na odradenie od omeškania so zaplatením pokuty oprávnená zvoliť si vyšší referenčný bod, ako je uplatniteľná trhová sadzba, ktorá je ponúkaná priemernému dlžníkovi. ( 39 )

101.

SGL v kontexte tohto odvolania neuviedol, v čom Súd prvého stupňa v bode 412 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že Komisia neprekročila pri stanovení sadzby úrokov z omeškania mieru voľnej úvahy, ktorú má — ako je uvedené vyššie — k dispozícii. SGL namiesto toho v podstate opakuje svoje tvrdenia o tom, že výška sadzby je neúmerná, ktoré už boli preskúmané Súdom prvého stupňa, čo v skutočnosti predstavuje návrh na opätovné preskúmanie. ( 40 ) V tomto rozsahu musí byť preto odvolací dôvod označený za neprípustný.

102.

Pokiaľ ide po druhé o údajnú protiprávnosť úrokovej sadzby 2 % z predbežných platieb, ktoré podniky robia na úhradu svojich pokút, Súd prvého stupňa kvalifikoval tento žalobný dôvod, ktorý nebol uvedený v žalobe podanej na tento súd, podľa mňa správne ako nový dôvod v zmysle článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. V bode 413 napadnutého rozsudku teda mohol tento žalobný dôvod oprávnene zamietnuť ako neprípustný. Tým skôr ho SGL nemôže predložiť v odvolaní.

103.

Šiesty odvolací dôvod musí byť preto zamietnutý.

104.

Zo všetkých prechádzajúcich úvah vyplýva, že odvolanie musí byť zamietnuté v celom rozsahu.

105.

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať SGL na náhradu trov konania a SGL nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania.

106.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor: