1

Zákonný dekrét č. 23 zo 14. februára 2003 o neodkladných opatreniach v oblasti zamestnanosti (GURI č. 39, zo 17. februára 2003), ktorý bol zmenený a prebraný do zákona č. 81 zo 17. apríla 2003 (GURI č. 91, z 18. apríla 2003), vo svojom článku 1 ods. 1 stanovuje:

„S cieľom reagovať na závažnú krízu zamestnanosti, ktorá postihla podniky podliehajúce mimoriadnej správe, minister práce a sociálnych vecí môže v prípadoch uvedených v článku 63 ods. 4 legislatívneho dekrétu č. 270 z 8. júla 1999, ak ide o podniky podliehajúce uvedenej správe, ktoré majú viac ako 1000 zamestnancov, nadobúdajúcemu zamestnávateľovi priznať pre maximálne 550 zamestnancov výhody stanovené v článku 8 ods. 4 a článku 25 ods. 9 zákona č. 223 z 23. júla 1991, pokiaľ sú splnené nasledujúce podmienky:

2

Článok 63 ods. 4 legislatívneho dekrétu č. 270 z 8. júla 1999 zavádzajúci novú právnu úpravu mimoriadnej správy veľkých podnikov v prípade platobnej neschopnosti (GURI č. 185, z 9. augusta 1999) stanovuje pre predaj časti alebo celého podniku prevádzkovaného veľkými podnikmi, ktorý podlieha mimoriadnej správe nasledujúce:

„V rámci rokovaní o prevode podniku podľa článku 47 zákona č. 428 z 29. decembra 1990 sa mimoriadny správca, nadobúdateľ a zástupcovia zamestnancov môžu dohodnúť na tom, že nadobúdateľ zamestná iba časť zamestnancov, a na ďalších zmenách pracovných podmienok platných na základe relevantných predpisov.“

3

Článok 8 zákona č. 223 z 23. júla 1991 o normách v oblasti mimoriadneho fondu podpory v nezamestnanosti, mobility, dávok v nezamestnanosti, vykonávania smerníc Spoločenstva, sprostredkovania práce a iných ustanovení týkajúcich sa trhu práce (riadna príloha GURI č. 175, z 27. júla 1991, ďalej len „zákon č. 223/91“) upravujúci Intervento straordinario d’integrazione salariale (Osobitný fond integrácie zamestnancov, ďalej len „OFIZ“), doplnený článkom 2 zákonného dekrétu č. 148 z 20. mája 1993 (GURI č. 116, 20. mája 1993), obsahuje niekoľko ustanovení zameraných na podporu zamestnávania pracovníkov v osobitnom režime mobility pracovných síl. Tento článok najmä stanovuje:

„1.   Na účely zaraďovania pracovníkov v rámci režimu mobility pracovných síl sa uplatňuje právo priority zamestnania…

…

4.   Zamestnávateľovi, ktorý bez toho, aby bol k tomu povinný podľa odseku 1, zamestná na plný pracovný úväzok a na dobu neurčitú zamestnancov zapísaných na zozname režimu mobility, bude za každú mesačnú mzdu vyplatenú zamestnancom priznaný mesačný príspevok vo výške 50 % z príspevku režimu mobility, ktorý by bol vyplatený zamestnancovi. Uvedený príspevok nemožno priznať na viac ako dvanásť mesiacov a pre zamestnancov starších ako 50 rokov na viac ako 24 mesiacov…

4 bis   Nárok na hospodárske výhody uvedené v predchádzajúcich odsekoch je vylúčený v prípade, ak zamestnanci boli do režimu mobility zaradení počas predchádzajúcich šiestich mesiacov podnikom rovnakého odvetvia činnosti alebo podnikom iného odvetvia, ktorý sa v čase prepustenia vyznačoval vzťahmi príslušnosti v zásade zodpovedajúcimi vzťahom podniku, ktorý prijíma do práce, alebo ktorý je preukázateľne kontrolovaný týmto podnikom alebo je s ním spojený. Podnik, ktorý prijíma pracovníkov do práce, pri podaní žiadosti o zamestnanie pracovníkov na vlastnú zodpovednosť vyhlási, že spomenuté prekážky neexistujú.“

4

Podľa článku 25 ods. 9 zákona č. 223/91:

„Za každého zamestnanca zapísaného do zoznamu režimu mobility pracovných síl, ktorý bol zamestnaný na dobu neurčitú, sa časť príspevkov platená zamestnávateľom zvýši za prvých 18 mesiacov na sumu stanovenú pre učňov zákonom č. 25 z 19. januára 1955 v znení neskorších zmien a doplnení.“

5

Okrem toho článok 1 ods. 1 zákona č. 223/91 stanovuje:

„Ustanovenia týkajúce sa OFIZ sa uplatnia iba na podniky, ktoré zamestnali v priemere viac ako pätnásť osôb za posledný polrok pred dátumom podania žiadosti uvedenej v odseku 2. Pokiaľ ide o žiadosti podané skôr ako uplynulo šesť mesiacov od prevodu podniku, táto podmienka sa bude uplatňovať na nového zamestnávateľa v priebehu obdobia od dátumu uvedeného prevodu…“

6

Podľa článku 1 ods. 2 zákona č. 223/91 žiadosť o využívanie režimu OFIZ musí zahrňovať program zostavený podľa stanoveného modelu, ktorý podnik zamýšľal realizovať, a musí klásť dôraz na prípadné opatrenia prijaté s cieľom riešenia jeho sociálnych dôsledkov. Článok 2 zákona č. 223/91 okrem iného spresňuje, že výhody z tohto režimu boli priznané dekrétom ministra práce a sociálnych vecí po schválení programu Comitato interministeriale per il coordinamento della politica industriale [Radou ministrov pre koordináciu priemyselnej politiky (CIPI)], a že získanie príspevku závisí od správnej realizácie tohto programu.

7

Ďalej článok 4 zákona č. 223/91 najmä stanovuje:

„1.   Podnik, ktorému bolo povolené využívať režim OFIZ a ktorý sa v priebehu realizácie programu uvedeného v článku 1 domnieva, že nebude môcť zabezpečiť všetkým prepusteným zamestnancom opätovné zamestnanie a nebude môcť prijať iné opatrenia, môže začať konania mobility pracovných síl v zmysle uvedeného článku.

2.   Podniky, ktoré si želajú využiť možnosť uvedenú v odseku 1, sú povinné to vopred a písomne oznámiť zástupcom odborov podniku.

3.   Oznámenie v bode 2 musí obsahovať údaje o dôvodoch prevyšujúcej kapacity, o technických, organizačných alebo výrobných dôvodoch, na základe ktorých sa podnik domnieva, že nemôže prijať opatrenia umožňujúce napraviť spomenutú situáciu a úplne alebo z časti sa vyhnúť režimu mobility pracovných síl; o počte, postavení v podniku a odborných profiloch nadbytočných zamestnancov, ako aj zamestnancov obvykle zamestnaných, o pláne režimu mobility, o prípadných opatreniach, ktorých prijatie má reagovať na sociálne dôsledky realizácie uvedeného programu, o metóde výpočtu všetkých platieb iných ako tých, ktoré vyplývajú z platnej právnej úpravy a kolektívnych vyjednávaní. K oznámeniu má byť priložená kópia potvrdenia o platbe [poskytnutej Instituto Nazionale della Previdenza Sociale (INPS)] ako zálohy na sumu uvedenú v článku 5 ods. 4 v rovnakej výške ako maximálny príspevok [OFIZ] vynásobený počtom zamestnancov považovaných za nadbytočných…“

8

Článok 4 zákona 223/91 ďalej stanovuje:

„5.   Do siedmich dní od prijatia oznámenia uvedeného v odseku 2 účastníci vykonajú na žiadosť odborových organizácií podnikov a príslušných združení spoločné skúmanie zamerané na preskúmanie dôvodov, ktoré viedli k nadbytočnosti zamestnancov a na preskúmanie možností iného zaradenia všetkých alebo časti zamestnancov v rámci toho istého podniku, vrátane solidárnych zmlúv a flexibilných foriem pracovného času.

…

7.   Ak sa dohoda nedosiahne, riaditeľ Ufficio provinciale del lavoro e della massima occupazione zvolá účastníkov s cieľom opätovne preskúmať otázky uvedené v odseku 5 vrátane predloženia návrhov smerujúcich k dosiahnutiu dohody. Uvedené skúmanie musí byť každopádne ukončené do 30 dní od dátumu, kedy l’Ufficio provinciale del lavoro e della massima occupazione dostal oznámenie podniku podľa odseku 6.

…

9.   Ak sa dosiahne dohoda s odbormi alebo ak sa skončí konanie uvedené v odsekoch 6, 7 a 8, podnik môže zaradiť do režimu mobility nadbytočných zamestnancov, robotníkov a riadiacich pracovníkov, pričom každému z nich písomne oznámi zrušenie zmluvy pri dodržaní výpovedných lehôt.

…

13.   Zamestnanci, ktorým bolo dovolené využívať OFIZ, sú opätovne prijatí do podniku po uplynutí doby, počas ktorej sú takto zabezpečení.

…“

9

Napokon článok 5 ods. 4 a 5 zákona č. 223/91 stanovuje:

„4.   Za každého zamestnanca zaradeného do režimu mobility pracovných síl je podnik povinný zaplatiť podpornému intervenčnému fondu a fondu na podporu inštitúcií sociálneho zabezpečenia… v 30 mesačných splátkach sumu rovnajúcu sa šesťnásobku pôvodného mesačného platu, ktorý bol zamestnancovi vyplatený v rámci režimu mobility pracovných síl. Táto suma je znížená na polovicu v prípade, ak vyhlásenie o nadbytočnosti uvedené v článku 4 ods. 9 bolo predmetom dohody s odbormi.

5.   Podnik, ktorý podľa postupov stanovených Commissione regionale per l’impiego (Regionálna komisia pre otázky zamestnanosti) predloží ponuky na zamestnanie na dobu neurčitú, vykazujúce znaky uvedené v článku 9 ods. 1 písm. b), nie je povinný uhradiť nezaplatené splátky za zamestnancov, ktorí strácajú právo na využívanie režimu mobility, pretože buď odmietli tieto ponuky, alebo prijali ponuky podnikov a po celú dobu boli zamestnaní. Z uvedeného zvýhodnenia sú vylúčené podniky, ktoré majú, pokiaľ ide o podnik, ktorý je ochotný zamestnať pracovníkov, vzťahy uvedené v článku 8 ods. 4 bis.“

10

Listom z 12. februára 2003 talianske úrady informovali Komisiu o schéme pomoci zavedenej zákonným dekrétom č. 23/2003 (ďalej len „dotknuté opatrenie“).

11

Dotknuté opatrenie nadobudlo platnosť 18. februára 2003 bez toho, aby sa vyčkalo na rozhodnutie Komisie o zlučiteľnosti tohto opatrenia so spoločným trhom. Dotknuté opatrenie teda bolo zapísané do registra neoznámených pomocí pod referenčným číslom NN 7/2003.

12

Listom z 12. marca 2003 Komisia požiadala Taliansku republiku o poskytnutie doplňujúcich informácií týkajúcich sa dotknutého opatrenia. Najmä ju vyzvala, aby jej označila veľké podniky, ktorých sa prevod v zmysle tohto opatrenia dotýkal, ako aj nových nadobúdateľov a kritérií, na základe ktorých boli noví nadobúdatelia vyberaní. Po predĺžení lehoty na odpoveď v nadväznosti na jej vlastnú žiadosť Talianska republika poskytla Komisii požadované informácie listom z 20. mája 2003.

13

Listom z 15. októbra 2003 Komisia oznámila Talianskej republike svoje rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 18. decembra 2003 (Ú. v. ES C 308, s. 5). Talianska republika zaslala Komisii svoje pripomienky listom z 22. decembra 2003. V nich v podstate jednak uviedla, že za celé obdobie uplatňovania dotknutého opatrenia bol iba jeden podnik prevedený v zmysle podmienok stanovených v tomto opatrení, a to Ocean SpA pôsobiaci vo Verolanuove (Brescia) prevedený na Brandt Italia SpA (ďalej len „Brandt“). Okrem toho podľa Talianskej republiky Brandt nadobudol Ocean za trhovú cenu bez akýchkoľvek priamych ekonomických výhod vyplývajúcich z uplatňovania dotknutého opatrenia.

14

Listom z 19. januára 2004 však Komisia požiadala Taliansku republiku o poskytnutie doplňujúcich informácií, najmä o potvrdenie, že jediným podnikom, na ktorý sa uplatnilo dotknuté opatrenie, bol Brandt, a rovnako aj o poskytnutie ďalších rozličných informácií týkajúcich sa rozsahu pomoci poskytnutej v tomto smere. Talianska republika poskytla Komisii požadované informácie 11. februára 2004.

15

Dňa 30. marca 2004 Komisia prijala rozhodnutie 2004/800/ES o režime štátnych pomocí realizovanom Talianskom v súvislosti s neodkladnými opatreniami v oblasti zamestnanosti (Ú. v. EÚ L 352, s. 10, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktoré bolo Talianskej republike oznámené 1. apríla 2004.

16

Komisia v napadnutom rozhodnutí v prvom rade konštatovala, že dotknuté opatrenie je štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

17

Komisia sa po prvé domnieva, že dotknuté opatrenie zvýhodňuje osobitné kategórie podnikov, a to jednak nadobúdateľov podnikov v ťažkostiach podliehajúcich mimoriadnej správe, ktoré zamestnávajú minimálne 1000 zamestnancov a ktoré do 30. apríla 2003 uzavreli s ministerstvom práce a sociálnych vecí kolektívnu zmluvu o schválení prevedenia zamestnancov, a jednak podniky v ťažkostiach podliehajúce mimoriadnej správe, ktoré zamestnávajú minimálne 1000 zamestnancov a sú predmetom prevodu. Toto opatrenie poskytuje uvedeným podnikom ekonomickú výhodu, keďže znižuje ich bežné náklady a posilňuje ich finančnú situáciu vo vzťahu k ostatným konkurenčným podnikom, na ktoré sa tieto opatrenia nevzťahujú. Selektívna povaha dotknutého opatrenia je okrem toho potvrdená skutočnosťou, že uvedené opatrenie bolo uplatnené iba v jedinom prípade.

18

Po druhé dotknuté opatrenie je realizované prostredníctvom štátnych prostriedkov jednak preto, lebo je financované z verejných financií čerpaných z nenávratného fondu, a jednak preto, lebo štát sa zrieka časti príspevkov sociálneho poistenia, ktoré by za normálnych okolností mali byť zaplatené.

19

Po tretie dotknutým opatrením hrozí narušenie obchodu medzi členskými štátmi a deformovanie hospodárskej súťaže, keďže toto opatrenie posilňuje finančné postavenie určitých podnikov vo vzťahu k ich konkurentom.

20

Podľa Komisie je teda dotknuté opatrenie v zásade zakázané článkom 87 ods. 1 ES a za zlučiteľné so spoločným trhom ho možno považovať iba v prípade, ak by podliehalo niektorej z výnimiek uvedených v Zmluve.

21

Ďalej Komisia vyjadruje poľutovanie nad tým, že talianske orgány si nesplnili povinnosť, ktorá im vyplýva z článku 88 ods. 3 ES tým, že dotknuté opatrenie vykonali skôr, ako ho schválila Komisia.

22

Ďalej, pokiaľ ide o zlučiteľnosť dotknutého opatrenia so spoločným trhom, Komisia vylučuje, aby toto opatrenie podliehalo výnimkám stanoveným v Zmluve.

23

Napokon Komisia hodnotí zlučiteľnosť dotknutého opatrenia s ohľadom na usmernenia Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach (Ú. v. ES C 288, 1999, s. 2), s ohľadom na nariadenie Komisie (ES) č. 2204/2002 z 12. decembra 2002 o uplatňovaní článkov 87 a 88 Zmluvy o ES o štátnej pomoci pre zamestnanosť (Ú. v. ES L 337, s. 3; Mim. vyd. 05/004, s. 273) a s ohľadom na usmernenia pre štátnu pomoc regiónom (Ú. v. ES C 74, 1998, s. 9).

24

Po prvé, pokiaľ ide o hodnotenie zlučiteľnosti dotknutého opatrenia so spoločným trhom s ohľadom na usmernenia Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach, Komisia sa domnieva, že zlučiteľnosť neprichádza do úvahy, keďže dotknuté opatrenie sa vzťahuje na podniky, ktoré zamestnávajú minimálne 1000 osôb, to znamená na veľké podniky, zatiaľ čo uvedené usmernenia dovoľujú schémy pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu iba pre malé a stredné podniky.

25

Po druhé v kontexte nariadenia č. 2204/2002 Komisia odmieta predovšetkým tvrdenie Talianskej republiky, že výhody poskytnuté dotknutým opatrením sú totožné s výhodami režimu mimoriadneho fondu podpory v nezamestnanosti, ktorý nikdy nebol považovaný za štátnu pomoc.

26

Po tretie, kým Talianska republika uvádza, že ak by sa aj malo predpokladať, že dotknuté opatrenie je štátnou pomocou, toto opatrenie je ako pomoc zameraná na tvorbu pracovných miest zlučiteľné so spoločným trhom v zmysle článku 4 ods. 4 písm. c) nariadenia č. 2204/2002, Komisia zdôrazňuje, že pomoc zameraná na tvorbu pracovných miest v nepodporovaných regiónoch je povolená iba v prospech malých a stredných podnikov, zatiaľ čo dotknuté opatrenie sa týka veľkých podnikov.

27

Pokiaľ ide o posúdenie zlučiteľnosti dotknutého opatrenia so spoločným trhom s ohľadom na usmernenia pre pomoc pre regióny, Komisia sa domnieva, že dotknuté opatrenie nespadá do pôsobnosti usmernení pre pomoc pre regióny, keďže sa uplatňuje na celom území štátu, a najmä preto, lebo jediný prípad uplatnenia dotknutého opatrenia sa týkal podniku nachádzajúceho sa v regióne, na ktorý sa nevzťahujú výnimky podľa článku 87 ods. 3 písm. a) a c) ES.

28

Vzhľadom na tieto konštatovania Komisia zastáva názor, že dotknuté opatrenie je štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ktorá bola realizovaná protiprávne v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES. Z toho vyvodzuje, že toto opatrenie je nezlučiteľné so spoločným trhom, a nariaďuje okamžité vykonanie jej rozhodnutia, ktoré nariaďuje vymáhať nezlučiteľnú pomoc. Komisia však spresnila, že napadnuté rozhodnutie ponecháva nedotknutú možnosť, aby individuálne pomoci poskytnuté na základe dotknutého opatrenia boli neskôr rozhodnutím Komisie vzhľadom na ich špecifické znaky považované za úplne alebo čiastočne zlučiteľné so spoločným trhom.

29

Samostatnými návrhmi podanými 11. júna a 4. augusta 2004, zapísanými v kancelárii Súdu prvého stupňa pod číslami T-239/04 a T-323/04, podali Talianska republika a Brandt žaloby, na základe ktorých sa začalo toto konanie.

30

Uznesením predsedu prvej komory Súdu prvého stupňa z 19. júla 2006 po vypočutí účastníkov konania boli obidve veci spojené na účely ústnej časti konania a rozsudku v súlade s článkom 50 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

31

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 19. septembra 2006.

32

Vo veci T-239/04 Talianska republika navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

33

Vo veci T-323/04 Brandt navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

34

Vo veci T-239/04 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

35

Vo veci T-323/04 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

36

Otázka prípustnosti žaloby podanej spoločnosťou Brandt proti napadnutému rozhodnutiu bola nastolená Komisiou vo veci T-323/04. Predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že Talianska republika napadla to isté rozhodnutie žalobou na Súd prvého stupňa vo veci T-239/04, Komisia sa napokon nedovolávala neprípustnosti tejto žaloby samostatným aktom, avšak naďalej sa domnieva, že podnik Brandt nepreukázal nijaký osobný záujem na zrušení napadnutého rozhodnutia, a teda navrhuje, aby Súd prvého stupňa jeho žalobu zamietol ako neprípustnú.

37

Komisia, ktorá sa odvoláva najmä na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs k rozsudku Súdneho dvora z 13. decembra 2005, Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum (C-78/03 P, Zb. s. I-10741, body 138 až 142), uvádza, že judikatúra týkajúca sa prípustnosti žalôb podaných konkurenčnými podnikmi proti rozhodnutiam prijatým s ohľadom na článok 88 ods. 3 ES ešte vôbec nie je ustálená a že úplne analogické úvahy sa použijú na žaloby podané príjemcami pomoci poskytnutej v rámci schémy pomoci proti rozhodnutiu, ktoré označuje dotknutú schému za nezlučiteľnú so spoločným trhom, a preto nariaďuje vymáhanie už poskytnutej pomoci. Komisia dodáva, že napriek výkyvom v judikatúre nie je dôvod domnievať sa, že rozhodnutie Komisie vyhlasujúce uvedenú schému za nezlučiteľnú so spoločným trhom sa osobne týka všetkých príjemcov pomoci poskytnutej v rámci schémy pomoci v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, keďže toto rozhodnutie tu hodnotilo všeobecnú a abstraktnú vnútroštátnu právnu úpravu a neskúmalo individuálne prípady.

38

Komisia sa navyše domnieva, že vzhľadom na to, že Talianska republika vypracovala a oznámila jej všeobecnú a abstraktnú schému, mohla preskúmať dotknuté opatrenie ako také, a to napriek tomu, že adresátom tohto opatrenia bol v skutočnosti jediný podnik, a síce Brandt. Komisia dodáva, že práve z tohto dôvodu sa napadnuté rozhodnutie týka dotknutého opatrenia ako takého, bez toho, aby sa osobitne skúmal prípad spoločnosti Brandt, a že žaloba, ktorú Brandt podal, musí byť teda vyhlásená za neprípustnú.

39

Brandt sa domnieva, že zrušenie napadnutého rozhodnutia požaduje oprávnene. Hoci pripúšťa, že napadnuté rozhodnutie bolo formálne adresované Talianskej republike, domnieva sa, že toto rozhodnutie sa ho v skutočnosti priamo a osobne dotýka. Na jednej strane má napadnuté rozhodnutie na jeho postavenie priamy dopad, keďže povinnosť vrátiť pomoc, ktorú rozhodnutie ukladá Talianskej republike, mu spôsobuje určitú hospodársku ujmu (rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia, C-386/95 P, Zb. s. I-2309, bod 43). Na druhej strane by sa napadnuté rozhodnutie osobne dotýkalo podniku Brandt podľa tvrdenia Komisie z dôvodu, že Brandt je príjemcom údajnej pomoci a je povinný vrátiť túto pomoc podľa článku 3 napadnutého rozhodnutia.

40

Po prvé Súd prvého stupňa pripomína, že vo veci T-239/04, v ktorej Talianska republika spochybnila napadnuté rozhodnutie, Komisia uvádza, že dotknuté opatrenie nemá všeobecnú povahu, ale predstavuje opatrenie obmedzené na jeden konkrétny prípad, ktoré prináša výhody iba jedinému podniku, a to podniku Brandt, odchyľujúc sa od podmienok stanovených všeobecnou právnou úpravou.

41

Okrem toho vo veci T-323/04 má Brandt osobitné záujmy, ktoré sa líšia od záujmov Talianskej republiky v zmysle kritérií uplatnených v rozsudku Súdneho dvora z 10. júla 1986, DEFI/Komisia (282/85, Zb. s. 2469, bod 16). Prijatím dotknutého opatrenia, ktoré bolo dôvodom pre napadnuté rozhodnutie, a teda pre obidve žaloby skúmané v predmetných spojených veciach, Talianska republika totiž chcela zabrániť sociálnej kríze, ktorú mohlo vyvolať prepustenie veľkého počtu zamestnancov podnikov v ťažkostiach, tým, že zjednoduší ich predvedenie z podniku Ocean na podnik Brandt. Podľa spoločnosti Brandt bola táto transakcia obchodným rozhodnutím, ktoré bolo uľahčené dotknutým opatrením.

42

Okrem toho, hoci dotknuté opatrenie neidentifikuje podniky, v prospech ktorých bude pomoc poskytnutá, podnik Brandt bol spomenutý už počas parlamentných debát predchádzajúcich prijatiu dotknutého opatrenia, ktoré uviedla Komisia. Napokon Komisia v napadnutom rozhodnutí opakovane priznáva, že za celé obdobie uplatňovania dotknutého opatrenia bol iba jediný podnik prevedený v zmysle podmienok stanovených v tomto opatrení, a to Ocean, ktorý bol prevedený na Brandt.

43

Po druhé Súd prvého stupňa pripomína, že podľa ustálenej judikatúry prípustnosť žaloby o neplatnosť podanej fyzickou alebo právnickou osobou je podmienená tým, že táto osoba preukáže svoj záujem vo veci (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. novembra 2001, Mitteldeutsche Erdöl-Raffinerie/Komisia, T-9/98, Zb. s. II-3367, bod 32, a tam citovanú judikatúru). Ak by v prejednávanej veci bolo napadnuté rozhodnutie zrušené, právna situácia spoločnosti Brandt by sa zjavne zmenila v tom zmysle, že vymáhanie pomoci, ktoré bolo v článku 3 tohto rozhodnutia nariadené, by stratilo právny základ. Z toho vyplýva, že Brandt má záujem na zrušení napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 2. augusta 2001, Saxonia Edelmetalle/Komisia, T-111/01 R, Zb. s. II-2335, bod 17).

44

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie sa priamo a osobne dotýka spoločnosti Brandt, Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že v rozsahu, v ktorom článok 3 tohto rozhodnutia ukladá Talianskej republike povinnosť zabezpečiť vymáhanie pomoci, ktorá bola poskytnutá jej príjemcom na základe dotknutého opatrenia, Brandt musí byť považovaný za subjekt priamo a osobne dotknutý týmto rozhodnutím (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, C-15/98 a C-105/99, Zb. s. I-8855, body 35 a 36). Súd prvého stupňa navyše poznamenáva, že talianske inštitúcie sociálneho zabezpečenia nariadili zastaviť vyplatenie pomoci vo výške približne 500000 eur.

45

So zreteľom na vyššie uvedené je žaloba podniku Brandt prípustná.

46

Tromi žalobnými dôvodmi uvedenými vo veci T-239/04 Talianska republika vytýka nasledujúce skutočnosti:

47

Vo veci T-323/04 Brandt uvádza päť žalobných dôvodov:

48

Keďže viaceré žalobné dôvody a tvrdenia žalobcov vo veci T-239/04 a vo veci T-323/04 sa vo veľkej miere prekrývajú, Súd prvého stupňa považuje za vhodné skúmať ich súčasne v nasledujúcom poradí:

49

S ohľadom na povahu tvrdení, ktoré Brandt uviedol na podporu údajného zneužitia právomoci Komisiou, sa Súd prvého stupňa domnieva, že tento dôvod je potrebné prekvalifikovať na žalobný dôvod spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení, ktorý je v rozpore s niektorými bodmi napadnutého rozhodnutia. Musí byť teda skúmaný v rámci posúdenia odôvodnenia tohto rozhodnutia.

50

Talianska republika uvádza, že dotknuté opatrenie je opatrením všeobecnej povahy zameraným na podporu zamestnanosti. Toto opatrenie ako také nenarušuje hospodársku súťaž ani nehrozí jej narušením zvýhodnením určitých podnikov alebo výroby určitých tovarov, a teda nie je štátnou pomocou. Toto opatrenie rozšírilo pôsobnosť už existujúceho režimu OFIZ a režimu mobility pracovných síl na niektoré osobitné situácie tým, že za určitých podmienok poskytlo rovnaké výhody zamestnávateľom nadobúdajúcim podniky podliehajúce mimoriadnej správe. Skutočnými oprávnenými subjektami z režimu zavedeného dotknutým opatrením sú zamestnanci a samotná Komisia pripustila, že obidva vyššie uvedené režimy samy o sebe nepredstavujú štátnu pomoc.

51

Talianska republika tvrdí, že Komisia neposudzovala túto otázku v rámci predbežného skúmania existencie štátnej pomoci, ale že sa ňou zaoberala iba v rámci preskúmania dotknutého opatrenia na základe nariadenia č. 2204/2002.

52

Brandt uvádza, že dotknuté opatrenie má vo vzťahu k nemu absolútne neutrálne hospodárske účinky. Takýto záver by vyplynul z porovnávacieho hodnotenia dotknutého opatrenia a zákona č. 223/91, ktoré Komisia mala uskutočniť. Ak by dotknuté opatrenie nebolo prijaté, Brandt by mohol dosiahnuť rovnaký hospodársky výsledok v prípade, že by sa dohodol s podnikom Ocean na čiastočnom prevedení zamestnancov z Verolanuovy v súlade s existujúcou všeobecnou právnou úpravou. V dôsledku toho sa Brandt domnieva, že dotknuté opatrenie podporuje zamestnancov podniku podliehajúceho mimoriadnej správe (v prejednávanej veci teda zamestnancov podniku Ocean) tým, že podporuje ich prevedenie na nadobúdateľa bez ich zaradenia do režimu OFIZ alebo zapísania na zoznamy mobility pracovných síl. Brandt z toho vyvodzuje, že ak by Súd prvého stupňa potvrdil napadnuté rozhodnutie a najmä povinnosť uloženú Talianskej republike vymáhať už poskytnutú pomoc, nachádzal by sa v zjavne nepriaznivejšej situácii, ako by sa bol nachádzal, keby dotknuté opatrenie nebolo nikdy prijaté.

53

Brandt navyše poukazuje na to, že aby bol článok 87 ES uplatniteľný, subjekt, na ktorý sa opatrenie vzťahuje, by musel získať z tohto opatrenia výhodu ekonomickej alebo finančnej povahy. V tejto súvislosti poznamenáva, že on získal podnik Ocean v rámci hospodárskej súťaže s inými potenciálnymi nadobúdateľmi, a že teda cena, ktorú zaplatil, bola trhovou cenou. Okrem toho táto akvizícia sa netýkala iba priemyselných aktivít z odvetvia, ale zahŕňala všetky dlhy tohto podniku. Brandt trvá na tom, že dotknuté opatrenie mu neprinieslo nijakú výhodu, keďže predovšetkým nijaká výhoda, hoci len nepriama či čiastočná a vyplývajúca už z uplatnenia samotnej platnej všeobecnej právnej úpravy, nemohla vyrovnať dodatočné náklady, ktoré Brandt vynaložil v dôsledku uvedeného opatrenia.

54

Navyše, odkazujúc na bod 31 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, Brandt tvrdí, že existuje zjavný rozpor medzi tvrdením Komisie, podľa ktorého výhody priznané dotknutým opatrením sú totožné s výhodami, ktoré už boli stanovené v rámci režimu OFIZ a režimu mobility pracovných síl, a odmietnutím Komisie chápať dotknuté opatrenie ako opatrenie tvoriace neoddeliteľnú súčasť týchto režimov. Brandt trvá na tom, že dotknuté opatrenie neprináša nijakú novú výhodu a že vyvoláva rovnaké účinky ako tie, ktoré už stanovili ustanovenia platnej všeobecnej právnej úpravy, a to ustanovenia zákona č. 223/91. Dotknuté opatrenie je v tomto zmysle úplne v súlade s duchom a celkovou štruktúrou talianskeho systému sociálnych príspevkov. Brandt v tejto súvislosti pripomína, že podľa judikatúry Súdneho dvora čiastočné zníženie sociálneho zaťaženia priznané podnikom v určitom priemyselnom odvetví je pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ak cieľom tohto opatrenia je čiastočne oslobodiť tieto podniky od finančnej záťaže vyplývajúcej z bežného uplatňovania všeobecného systému sociálneho zabezpečenia bez toho, aby toto oslobodenie odôvodňovala povaha alebo systematika tohto systému (pozri rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 1999, Francúzsko/Komisia, C-251/97, Zb. s. I-6639, bod 36, a tam citovanú judikatúru).

55

Zo všeobecného hľadiska Komisia uvádza, že dotknuté opatrenie skúmala v rámci posúdenia existencie štátnej pomoci v odôvodneniach č. 30 a 31 napadnutého rozhodnutia.

56

Komisia, úplne rozvíjajúc rovnaké tvrdenia v obidvoch veciach, uvádza, že dotknuté opatrenie nemá všeobecnú povahu, pričom toto konštatovanie potvrdzujú nielen výňatky z prípravných prác a parlamentných debát, ktoré predchádzali prijatiu dotknutého opatrenia, ale rovnako ho potvrdzuje aj skutočnosť, že dotknuté opatrenie sa uplatnilo v jedinom prípade. Komisia navyše zdôrazňuje, že, ako to vyplýva z listu ministra práce a sociálnych vecí zo 7. februára 2003, oznámeného Komisii listom z 12. februára 2003, talianske orgány najprv oznámili dotknuté opatrenie ako štátnu pomoc, kým v nasledujúcom liste tvrdili opak.

57

Komisia zdôrazňuje, že skutočnosť, že cieľom dotknutého opatrenia je podpora zamestnanosti, nemá nijaký vplyv na jeho kvalifikovanie ako štátnej pomoci, keďže podľa veľmi často používanej judikatúry článok 87 ods. 1 ES definuje vnútroštátne opatrenia v závislosti od ich účinkov, a nie v závislosti od ich príčin alebo cieľov.

58

Okrem toho je len minimálne dôležité to, že podniku Brandt mohli byť v rámci iných konaní a neskoršie priznané odlišné výhody na základe iných ustanovení talianskeho práva, bez ohľadu na to, či už tieto výhody predstavujú, alebo nepredstavujú štátnu pomoc. Podľa Komisie je relevantnou jedine skutočnosť, že sporné opatrenie mu priznalo špecifické výhody.

59

Skutočnosť, že Brandt poskytol protiplnenie za získanú pomoc, navyše nič nemení na jej kvalifikácii (rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný). Komisia sa domnieva, že tvrdenie podniku Brandt o čistej pomoci, podľa ktorého existencia protiplnenia ruší výhodu, a teda pomoc, je v skutočnosti v rozpore s logikou kontroly štátnej pomoci. V každom prípade výpočty, ktoré Brandt uviedol v písomnej časti konania, neboli uvedené v správnom konaní, a preto podľa ustálenej judikatúry nemôžu byť zohľadnené na účely posúdenia zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

60

Odkaz podniku Brandt na judikatúru, ktorá vylučuje existenciu špecifickej výhody, a teda pomoci v prípade, ak oslobodenie od povinných príspevkov je odôvodnené povahou alebo štruktúrou daňového príspevkového systému, bude v prejednávanej veci rovnako neopodstatnený. Komisia v tejto súvislosti uvádza, že členskému štátu je uložená povinnosť predložiť takýto dôkaz (rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Holandsko/Komisia, C-159/01, Zb. s. I-4461, bod 43), a poznamenáva, že Talianska republika toto tvrdenie nikdy neuviedla. Z meritórneho hľadiska by takto odôvodnené opatrenie muselo byť v súlade s vnútornou logikou celého daňového systému (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T-127/99, T-129/99 a T-148/99, Zb. s. II-1275, bod 164, a Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T-92/00 a T-103/00, Zb. s. II-1385, bod 60, a tam citovanú judikatúru), čo je v prípade dočasného oslobodenia len málo pravdepodobné.

61

Podľa Komisie prospech získaný dotknutým opatrením v skutočnosti spočíva v tom, že namiesto toho, aby boli výhody sociálneho zabezpečenia poskytnuté po skončení konaní, akými sú konanie stanovené pre využívanie režimu OFIZ alebo konanie stanovené pre uplatňovanie režimu mobility pracovných síl, sú tieto výhody okamžite priznané zamestnávateľovi, ktorý nadobúda podnik. Okrem toho systém zavedený dotknutým opatrením zabezpečil funkčnú kontinuitu medzi podnikmi Ocean a Brandt tým, že podniku Brandt dal možnosť zamestnať zamestnancov podniku Ocean ešte predtým, ako boli prepustení. Iba podniky spĺňajúce kritériá zavedené dotknutým opatrením môžu získať tieto výhody sociálneho zabezpečenia, s vylúčením všetkých ostatných podnikov, čo samo osebe postačuje na vyvodenie záveru, že ide o selektívne opatrenie.

62

Napokon, opačne ako tvrdia žalobcovia, Komisia uvádza, že režim mimoriadneho fondu podpory v nezamestnanosti a špeciálny režim prepúšťania zamestnancov nikdy nepreskúmala so zreteľom na pravidlá týkajúce sa štátnej pomoci. Nemožno teda vylúčiť, že predstavujú samy osebe štátnu pomoc, a tento záver platí o to viac, pokiaľ ide o ich selektívny rozsah.

63

Súd prvého stupňa v prvom rade zdôrazňuje, že na rozdiel od tvrdenia Talianskej republiky otázka existencie štátnej pomoci bola v prejednávanej veci skúmaná Komisiou v bode 5 napadnutého rozhodnutia, ako aj, vo vzťahu k nariadeniu č. 2204/2002, v odôvodneniach č. 30 a 31 tohto rozhodnutia.

64

Súd prvého stupňa sa ďalej domnieva, že je potrebné súhlasiť s argumentáciou Komisie, podľa ktorej prospech získaný dotknutým opatrením v skutočnosti spočíva v tom, že namiesto toho, aby boli výhody sociálneho zabezpečenia poskytnuté po skončení konaní, akými sú konanie stanovené pre využívanie režimu OFIZ alebo konanie stanovené pre uplatňovanie režimu mobility pracovných síl, sú tieto výhody okamžite priznané zamestnávateľovi, ktorý nadobúda podnik podliehajúci mimoriadnej správe. S tvrdením podniku Brandt, že nadobúdateľ nie je povinný riadiť sa konaniami týkajúcimi sa zaraďovania zamestnancov do režimu mobility pracovných síl, nemožno súhlasiť. Aj za predpokladu, že tieto konania budú začaté prevádzateľom, smerujú k uzatvoreniu zmluvy podľa občianskeho práva a v zásade sú výhodné pre obidve strany. Podľa ustáleného systému má totiž prospech z príspevkov a z práva na platbu znížených príspevkov sociálneho zabezpečenia nadobúdateľ. Má teda nesporne záujem o to, aby rýchlo a ľahko získal stanovené výhody.

65

Navyše dotknuté opatrenie umožnilo zabezpečiť funkčnú kontinuitu medzi podnikmi Ocean a Brandt tým, že podniku Brandt dalo možnosť zamestnať zamestnancov Ocean ešte predtým, ako boli prepustení, čo samo osebe ponúka konkurenčnú výhodu.

66

Pokiaľ ide o selektívnu povahu dotknutého opatrenia, Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že dotknuté opatrenie bolo prijaté 14. februára 2003 v rámci naliehavého konania. Výhody stanovené dotknutým opatrením boli viazané na existenciu kolektívnej zmluvy, ktorá mala byť uzatvorená do 30. apríla 2003. Boli teda dostupné 2 mesiace a 17 dní. Výhody priznané dotknutým opatrením sú výhody stanovené platnou všeobecnou právnou úpravou. Jednako však v rámci dotknutého opatrenia už nie je nevyhnutné riadiť sa komplexnými postupmi, ktoré podmieňujú získanie uvedených výhod v rámci platnej všeobecnej právnej úpravy, a dosah tohto všeobecného režimu je značne zúžený najmä v dôsledku obmedzenia pôsobnosti dotknutého opatrenia iba na podniky zamestnávajúce minimálne 1000 zamestnancov, v porovnaní s minimálnym počtom iba pätnástich zamestnancov vyžadovaným všeobecným režimom. Z toho vyplynulo, že dotknuté opatrenie bolo použité iba v jedinom prípade. Navyše v stenografických záznamoch parlamentných debát predchádzajúcich prijatiu dotknutého opatrenia, ktoré predložila Komisia v písomnej časti konania, je výslovne uvedené, že pôvod prijatia dotknutého opatrenia spočíva v prevode podniku Ocean. V dôsledku toho sa Súd prvého stupňa domnieva, že selektívna povaha dotknutého opatrenia je preukázaná.

67

Súd prvého stupňa konštatuje, že účastníci konania sa zhodli na tom, že výhoda, ktorú dotknuté opatrenie zahŕňa, je poskytovaná zo štátnych prostriedkov.

68

Pokiaľ ide o dopad dotknutého opatrenia na obchod v Spoločenstve a na hospodársku súťaž, Súd prvého stupňa sa domnieva, že Komisia v odôvodnení č. 20 napadnutého rozhodnutia oprávnene konštatovala, že dotknuté opatrenie hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že posilňuje finančnú situáciu niektorých podnikov v porovnaní s ich konkurentmi, a najmä je spôsobilé narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod, ak podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, súťažia s výrobkami pochádzajúcimi z iných členských štátov, a to aj keď samotné podniky svoje výrobky nevyvážajú (rozsudky Súdneho dvora zo 17. septembra 1980, Philip Morris, 730/79, Zb. s. 2671, body 11 a 12, a zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, C-75/97, Zb. s. I-3671, body 47 a 48). Súd prvého stupňa okrem toho zdôrazňuje, že Brandt ako podnik, na ktorý sa vzťahuje dotknuté opatrenie, patrí do skupiny ElcoBrandt, piatej skupiny v odvetví elektrospotrebičov v Európe, ktoré sa vyznačuje tým, že je mimoriadne vystavené konkurencii, čo podporuje záver, že dotknuté opatrenie je spôsobilé narušiť obchod medzi členskými štátmi a deformovať hospodársku súťaž alebo hroziť deformovaním hospodárskej súťaže v tomto odvetví (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, T-171/02, Zb. s. II-2123, bod 87).

69

Súd prvého stupňa sa ďalej domnieva, že skutočnosť, že cieľom dotknutého opatrenia je podpora zamestnanosti, nemá nijaký vplyv na jeho kvalifikáciu ako štátnej pomoci, keďže článok 87 ods. 1 ES nerozlišuje štátne opatrenia podľa ich príčin alebo cieľov, ale definuje ich v závislosti od ich účinkov [pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. augusta 2003, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, T-116/01 a T-118/01, Zb. s. II-2957, bod 112, a tam citovanú judikatúru]. Navyše tvrdenie, podľa ktorého podniku Brandt mohli byť v rámci iných konaní a k neskoršiemu dátumu priznané tie isté výhody na základe iných ustanovení talianskeho práva, nie je relevantné, keďže rozhodujúce kritérium v predmetnej veci je založené na skutočnosti, že dotknuté opatrenie predstavuje selektívne rozšírenie týchto všeobecných režimov tým, že priznáva určitým podnikom špecifické výhody, keďže posilňuje ich finančnú situáciu vo vzťahu k ich konkurentom.

70

So zreteľom na vyššie uvedené sa Súd prvého stupňa domnieva, že dotknuté opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

71

Brandt tvrdí, že Komisia postupovala nesprávne, keď dotknuté opatrenie nepovažovala za existujúcu pomoc, lebo sa domnievala, že dotknuté opatrenie spadá do pôsobnosti nariadenia č. 2204/2002. Brandt v tejto súvislosti uvádza, že Komisia sa obmedzila na tvrdenie, že dotknuté opatrenie nespadá do pôsobnosti nariadenia č. 2204/2002. Napriek tomu, že nariadenie č. 2204/2002 jej nezveruje žiadnu špecifickú právomoc v tejto oblasti, Komisia si osvojila možnosť vyvodiť prospech z režimu existujúcej pomoci stanovený týmto nariadením. V dôsledku toho Komisia navyše neodôvodnila, odkiaľ mala právomoc vyvodiť v individuálnom rozhodnutí takýto prospech, a tým prinajmenšom nesplnila svoju povinnosť primeraného odôvodnenia.

72

Komisia tvrdí, že Brandt uviedol niekoľko domnienok bez overenia ich základu a bez preukázania, že podmienky uplatnenia nariadenia č. 2204/2002 sú splnené, a ani nevyvrátil úvahy Komisie zhrnuté v odôvodneniach č. 29 až 33 napadnutého rozhodnutia, ktoré preukazujú pravý opak.

73

Pokiaľ ide o spochybnenie právomoci Komisie v tejto oblasti, Komisia uvádza, že z bodov 99 a nasl. žaloby zrejme vyplýva, že Brandt sa domnieva, že Komisia nie je oprávnená uplatniť nariadenie č. 2204/2002 a ešte všeobecnejšie nariadenie o výnimke na individuálne rozhodnutie, ktoré prijíma, pričom tento predpoklad je zjavne mylný. Na jednej strane odôvodnenie č. 4 nariadenia č. 2204/2002 ponecháva členským štátom možnosť oznamovať pomoc zameranú na podporu zamestnanosti a Komisii ukladá povinnosť posúdiť tieto oznámenia najmä na základe kritérií stanovených nariadením č. 2204/2002 a nariadením Komisie (ES) č. 70/2001 z 12. januára 2001 o uplatňovaní článkov [87 ES a 88 ES] na štátnu pomoc malým a stredným podnikom (Ú. v. ES L 10, s. 33; Mim. vyd. 08/002, s. 141) alebo na základe uplatniteľných usmernení alebo rámcových pravidiel Spoločenstva. Na strane druhej je viac ako zjavné, že na účely skúmania zlučiteľnosti pomoci je Komisia povinná uplatniť všetky predpisy, ktoré mohli byť relevantné, či už ide o usmernenia, rámcové pravidlá alebo nariadenia. Komisia sa domnieva, že ak by to tak nebolo, nikdy by nemohla prijať negatívne rozhodnutia, keďže by nebola oprávnená vylúčiť hypotézu, že pomoc môže byť zlučiteľná so spoločným trhom s ohľadom na nariadenie o výnimke.

74

Komisia dodáva, že ak Brandt naopak tvrdí, že Komisia neprávom považovala dotknuté opatrenie za opatrenie, ktoré nespadá do pôsobnosti nariadenia č. 2204/2002, potom článok 21 Štatútu Súdneho dvora a článok 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku ukladajú povinnosť rozvinúť tento žalobný dôvod.

75

Súd prvého stupňa v prvom rade pripomína, že nariadenie č. 994/98 v článku 1 ods. 1 písm. a), iv) a písm. b) stanovuje, že Komisia môže prostredníctvom nariadení prijatých v súlade s postupmi stanovenými v článku 8 tohto nariadenia a v súlade s článkom 87 ES vyhlásiť, že pomoc v prospech zamestnanosti a školenia, ako aj pomoc, ktorá zodpovedá mape schválenej Komisiou pre každý členský štát na poskytnutie regionálnej pomoci, je zlučiteľná so spoločným trhom a nie je predmetom oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 88 ods. 3 ES.

76

Komisia vykonala túto právomoc prijatím nariadenia č. 2204/2002. Aby pomoc podliehala výnimke podľa tohto nariadenia, musí spĺňať podmienky uplatnenia pomoci, čo však v prejednávanej veci nenastalo, ako je konštatované v bodoch 93 až 96 nižšie.

77

Následne, pokiaľ ide o tvrdenie podniku Brandt spočívajúce v konštatovaní, že dotknuté opatrenie je iba bezvýznamnou obmenou režimu OFIZ a režimu mobility pracovných síl, ktoré sú podľa jeho názoru rovnakými schémami existujúcej štátnej pomoci, Súd prvého stupňa sa domnieva, že ani s týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Podľa článku 1 nariadenia č. 659/1999 môže existujúca pomoc zahŕňať niekoľko situácií. Podľa tohto ustanovenia existujúcu pomoc bude totiž predstavovať:

78

V prejednávanej veci Súd prvého stupňa poukazuje na to, že najstarší z talianskych zákonov zavádzajúcich schémy pomoci, na ktoré sa odkazuje, pochádza z roku 1991. V dôsledku toho prvá situácia umožňujúca považovať pomoc za existujúcu pomoc je v prejednávanej veci vylúčená.

79

Okrem toho, ako bolo zdôraznené v bode 62 vyššie, Komisia uviedla, že režim OFIZ a režim mobility pracovných síl jej nikdy nebol oznámený a nikdy ho neskúmala so zreteľom na pravidlá týkajúce sa štátnej pomoci. Druhá a tretia situácia, ktoré umožňujú považovať opatrenie pomoci za existujúcu pomoc, sú v prejednávanej veci teda rovnako vylúčené.

80

Okrem toho Komisia v napadnutom rozhodnutí Talianskej republike iba prikázala, aby prijala všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie vymáhania pomoci, ktorá bola poskytnutá na základe dotknutého opatrenia. Štvrtá situácia, ktorá umožňuje považovať opatrenie za existujúcu pomoc, rovnako nezapadá do kontextu prejednávanej veci.

81

Napokon Súd prvého stupňa uviedol, že účastníci konania nepreukázali, že dotknuté opatrenie nepredstavovalo pomoc v čase, keď nadobudlo účinnosť, a následne sa stalo pomocou len v dôsledku vývoja spoločného trhu. Piata a posledná situácia, ktoré umožňujú považovať pomoc za existujúcu pomoc, rovnako nie sú v prejednávanej veci naplnené.

82

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že dotknuté opatrenie nepredstavuje existujúcu pomoc.

83

Tento žalobný dôvod preto musí byť zamietnutý.

84

Talianska republika tvrdí, že na rozdiel od toho, čo je uvedené v odôvodnení č. 22 napadnutého rozhodnutia, údajná protiprávnosť dotknutého opatrenia z dôvodu, že bolo realizované prv, než Komisia rozhodla, neexistuje, a to vzhľadom na to, že toto opatrenie bolo neodkladné. Podľa Talianskej republiky nevykonanie tohto opatrenia v priebehu správneho konania by ho totiž zbavilo potrebného účinku.

85

Komisia pripomína, že článok 88 ods. 3 ES ukladá povinnosť v dostatočnom čase upovedomiť Komisiu o všetkých zámeroch pomoci a zakazuje vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou. Členskému štátu nie je dovolené jednostranne sa oslobodiť od tejto povinnosti tým, že sa odvolá na neodkladnosť opatrenia, keďže stanovenie lehoty dvoch mesiacov na riadne vykonanie predbežného skúmania už túto požiadavku zohľadňuje (rozsudok Súdneho dvora z 15. februára 2001, Rakúsko/Komisia, C-99/98, Zb. s. I-1101, bod 73).

86

Súd prvého stupňa pripomína, že článok 88 ods. 3 ES jasne a jednoznačne stanovuje, že dotknutý členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou.

87

Okrem toho toto ustanovenie doplňuje článok 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999, ktorý v zásade stanovuje dvojmesačnú lehotu, ktorá začína plynúť v deň nasledujúci po dni doručenia úplného oznámenia pre prijatie rozhodnutia v rámci predbežného preskúmania oznámeného opatrenia.

88

Pokiaľ ide o uvedenú lehotu dvoch mesiacov, ktorá bola pôvodne určená judikatúrou, Súdny dvor vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Rakúsko/Komisia (bod 73), rozhodol, že vychádzajúc z článkov 230 ES a 232 ES, čiže vzhľadom na maximálnu lehotu dvoch mesiacov, Súdny dvor mal v úmysle vyhnúť sa akejkoľvek právnej neistote, ktorá by zjavne odporovala účelu štádia predbežného skúmania štátnej pomoci zavedeného článkom 88 ods. 3. Ako totiž Súdny dvor spresňuje, tento účel, spočívajúci v poskytnutí potrebnej právnej istoty členskému štátu tým, že sa urýchlene určí zlučiteľnosť pomoci, ktorá môže mať neodkladnú povahu, so Zmluvou, by bol ohrozený, ak by táto lehota bola považovaná za nezáväznú. Navyše právna neistota, ktorá z toho vyplýva, by sa mohla zvýšiť v prípade umelého predlžovania štádia predbežného preskúmania.

89

V dôsledku uvedeného je potrebné pripustiť, že lehota stanovená v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 659/1999 je lehotou kogentnou, záväznou pre všetkých účastníkov konania o predbežnom preskúmaní. Dotknutému členskému štátu teda nie je dovolené ju nedodržať tým, že sa odvolá na neodkladnosť. Navyše, ako to Komisia oprávnene uvádza, stanovenie lehoty dvoch mesiacov na ukončenie predbežného preskúmania už túto požiadavku zohľadňuje.

90

Vzhľadom na vyššie uvedené musí byť prvá časť tohto žalobného dôvodu zamietnutá.

91

Talianska republika spochybňuje napadnuté rozhodnutie v tom smere, že v odôvodneniach č. 32 a 33 sa uvádza, že dotknuté opatrenie nemožno považovať za zlučiteľné so spoločným trhom s ohľadom na nariadenie č. 2204/2002 najmä preto, lebo sa uplatňuje na celom území štátu, a preto, lebo sa týka prevodu podnikov zamestnávajúcich viac ako 1000 zamestnancov, to znamená v zásade veľkých podnikov. Hoci pomoc zameraná na vytváranie pracovných miest v nepodporovaných regiónoch je povolená iba vo vzťahu k malým a stredným podnikom, táto skutočnosť vonkoncom neumožňuje Komisii vyvodiť záver o úplnej nezlučiteľnosti opatrenia na základe nariadenia, keďže nemožno vylúčiť, že nadobudnutie podnikov tohto typu sa môže rovnako týkať malých a stredných podnikov.

92

Komisia uvádza, že Talianska republika dáva najavo, že nesprávne chápe kontrolu štátnej pomoci a najmä schémy pomoci. Aby bola určitá schéma považovaná za zlučiteľnú, nepostačuje iba splnenie kritérií zlučiteľnosti v určitých prípadoch možného uplatnenia. Je naopak nevyhnutné, aby pomoc poskytnutá na základe schémy pomoci spĺňala tieto kritériá vo všetkých prípadoch. Táto zásada je výslovne vyjadrená v článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2204/2002. Podľa Komisie dotknuté opatrenie v prejednávanej veci nevylučuje, aby bola pomoc poskytnutá veľkému podniku v nepodporovanom regióne, a teda Komisia oprávnene dospela k záveru, že toto opatrenie nespĺňa podmienky stanovené v nariadení č. 2204/2002.

93

Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že zo samotného znenia článku 4 nariadenia č. 2204/2002 vyplýva, že príjemcami pomoci na tvorbu pracovných miest mimo oblastí, v ktorých je povolená regionálna štátna pomoc, môžu byť výlučne malé a stredné podniky. Ak by dotknuté opatrenie bolo uplatniteľné na všetky podniky a na celom území štátu, táto podmienka by splnená nebola, ako sa uvádza v odôvodneniach č. 32 a 33 napadnutého rozhodnutia. Navyše jediný prípad uplatnenia dotknutého opatrenia sa týka veľkých podnikov v nepodporovanej oblasti a následne, hoci je štátna pomoc skúmaná ako taká, nie je zlučiteľná.

94

Okrem toho sa Súd prvého stupňa domnieva, a ako Komisia správne konštatuje, že na to, aby bola schéma štátnej pomoci považovaná za zlučiteľnú so spoločným trhom s ohľadom na nariadenie č. 2204/2002, nepostačuje iba splnenie stanovených podmienok v určitých prípadoch možného uplatnenia. Je nevyhnutné, aby pomoc poskytnutá na základe schémy spĺňala tieto podmienky vo všetkých prípadoch. Táto zásada je výslovne zakotvená v článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2204/2002. Dotknuté opatrenie v prejednávanej veci nevylučuje, aby bola pomoc poskytnutá veľkému podniku v nepodporovanom regióne. Komisia preto oprávnene rozhodla, že dotknuté opatrenie nespĺňa podmienky stanovené v nariadení č. 2204/2002.

95

Súd prvého stupňa navyše zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie sa týka celého dotknutého opatrenia, a v odôvodnení č. 38 výslovne stanovuje, že ponecháva nedotknutú možnosť, že pomoc poskytnutá na základe schémy, ktorou bola zavedená, môže byť vzhľadom na jej špecifické znaky v budúcnosti na základe rozhodnutia Komisie považovaná za úplne alebo čiastočne zlučiteľnú.

96

Vzhľadom na vyššie uvedené je teda potrebné druhú časť tohto žalobného dôvodu zamietnuť.

97

Talianska republika uvádza, že podľa bodu 101 usmernení Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach je Komisia povinná skúmať zlučiteľnosť so spoločným trhom každej pomoci zameranej na záchranu a reštrukturalizáciu, ktorá bola poskytnutá bez jej predchádzajúceho povolenia, a teda v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES. Talianska republika v tejto súvislosti odmieta tvrdenie Komisie, ktorá sa odvoláva na absenciu prvkov potrebných na individuálne preskúmanie uplatniteľnosti dotknutého opatrenia, a uvádza, že Komisia bola povinná formálne si vyžiadať od talianskych orgánov informácie, ktoré potrebovala, a nemala sa obmedziť iba na spomenutie možnosti individuálneho oznámenia.

98

Komisia uvádza, že z bodu 64 usmernení Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach vyplýva, že schéma pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach môže byť povolená iba v prípade, ak dotknuté podniky zodpovedajú definícii malých a stredných podnikov v zmysle práva Spoločenstva. Na rozdiel od tvrdenia Talianskej republiky bod 101 uvedených usmernení neukladá Komisii povinnosť skúmať zlučiteľnosť so spoločným trhom každej pomoci zameranej na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach, ktorá bola poskytnutá bez povolenia Komisie. Ide iba o ustanovenie, ktoré upravuje časovú pôsobnosť jednotlivých pravidiel, ktoré v danej oblasti nasledovali po sebe, a ktoré Komisiu istotne nezaväzuje osobitne skúmať každý prípad uplatňovania neoznámených schém.

99

Súd prvého stupňa poukazuje na to, že podľa usmernení Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach môže Komisia povoliť dva druhy opatrení pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu za predpokladu, že tam uvedené podmienky sú splnené: jednak pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu individuálne oznámenú Komisii pre každý podnik bez ohľadu na jeho rozsah (body 22 až 63 uvedených usmernení) a jednak schému pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu iba pre malé a stredné podniky (body 64 až 69 uvedených usmernení).

100

V prejednávanej veci sa dotknuté opatrenie v súlade so zákonným dekrétom č. 23/2003 uplatní na všetky podniky bez ohľadu na ich veľkosti. Okrem toho jediným prípadom, v ktorom sa toto opatrenie uplatnilo, je nadobudnutie veľkého podniku, a to podniku Ocean, iným veľkým podnikom Brandt.

101

Ako už bolo uvedené v súvislosti s nariadením č. 2204/2002 v bode 94 tohto rozsudku, aby schéma pomoci mohla byť považovaná za zlučiteľnú so spoločným trhom, nepostačuje iba splnenie požadovaných podmienok v určitých prípadoch možného uplatnenia. Je nevyhnutné, aby pomoc poskytnutá na základe schémy pomoci spĺňala tieto podmienky vo všetkých prípadoch. Následne v prejednávanej veci čisto teoretická možnosť, že v kontexte dotknutého opatrenia bude prevádzajúcim malý alebo stredný podnik, nepostačuje na považovanie takto oznámenej pomoci za pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom s ohľadom na usmernenia Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach.

102

Vzhľadom na to, že dotknuté opatrenie nespĺňa podmienky uplatniteľnosti stanovené usmerneniami Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach, nie je potrebné skúmať, či procesné podmienky boli splnené.

103

V dôsledku uvedeného tretiu časť tohto žalobného dôvodu je potrebné zamietnuť.

104

Vzhľadom na vyššie uvedené Súd prvého stupňa konštatuje, že dotknuté opatrenie nemožno považovať za opatrenie zlučiteľné so spoločným trhom na základe žiadneho uvádzaného predpisu Spoločenstva. Tento žalobný dôvod preto musí byť v celom rozsahu zamietnutý.

105

Pokiaľ ide o nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktorý poukazujú žalobcovia v súvislosti s kvalifikovaním dotknutého opatrenia ako štátnej pomoci, Súd prvého stupňa sa domnieva, že odôvodnenie obsiahnuté v bode 5 napadnutého rozhodnutia je jasné a dostatočne odôvodňuje postoj Komisie, pričom úvahy nachádzajúce sa v rozhodnutí sa zhodujú s úvahami Súdu prvého stupňa v bodoch 63 až 70 vyššie.

106

Talianska republika sa odvoláva na nedostatok odôvodnenia posúdenia Komisie formulovaného v odôvodnení č. 18 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého dotknuté opatrenie nemá všeobecnú povahu, ale poskytuje špecifickým podnikom ekonomickú výhodu, keďže znižuje ich bežné náklady a posilňuje ich finančnú situáciu vo vzťahu k ostatným konkurenčným podnikom, na ktoré sa tieto opatrenia nevzťahujú, čo je navyše potvrdené skutočnosťou, že uvedené opatrenie bolo uplatnené iba v jedinom prípade. Talianska republika sa domnieva, že toto posúdenie vyplýva z nesprávneho uplatnenia podmienky výberu stanovenej v Zmluve, ktorá vyžaduje, aby opatrenie zvýhodňovalo určité podniky alebo určité odvetvia výroby. Táto podmienka totiž nebude splnená, ak dotknuté opatrenie, rovnako ako v prejednávanom prípade, nebude mať za cieľ ani za následok zvýhodnenie určitých konkrétnych podnikov alebo určitých konkrétnych odvetví výroby, keďže sa uplatňuje na presne určené osoby na základe objektívnych kritérií, bez možnosti konkludentne zmeniť jeho dosah. Pokiaľ ide o časovo obmedzenú platnosť a jediný prípad uplatniteľnosti dotknutého opatrenia, ktoré podľa Komisie dokazujú jeho výberovú povahu, Talianska republika zdôrazňuje, že v skutočnosti je rozhodujúcou všeobecná a abstraktná povaha predpisu, ktorým je zavedený, ktorá v rámci predbežnej kontroly, akú musí Komisia vykonať, nemusí Komisii dovoľovať vylúčiť uplatnenie dotknutého opatrenia na iných príjemcov spĺňajúcich požadované podmienky.

107

Komisia uvádza, že aj keď dotknuté opatrenie vymedzuje svoj rozsah pôsobnosti prostredníctvom objektívnych kritérií, toto opatrenie môže mať napriek tomu selektívnu povahu (rozsudky zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia T-127/99, T-129/99 a T-148/99, už citovaný, bod 163, a T-92/00 a T-103/00, už citovaný, bod 58). Veľká precíznosť kritérií uplatňovania dotknutého opatrenia, ako aj veľmi krátka lehota na jeho vykonanie, z ktorých vyplynulo obmedzenie uplatňovania na jediný prípad, dokazujú, že všeobecná a abstraktná povaha dotknutého opatrenia, na ktorú poukazuje Talianska republika, je iba čírym zdaním. Navyše vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie sa týka dotknutého opatrenia v celom rozsahu, bude stačiť, ak sa bude selektívne vzťahovať iba na jednu z dvoch kategórií príjemcov. Okrem toho v odpovedi na pripomienky Talianskej republiky, pokiaľ ide o relevantnosť citovanej judikatúry, Komisia zdôrazňuje, že na to, aby bola poskytnutá výhoda považovaná za selektívnu, nie je nevyhnutné, aby bola priznaná diskrečným spôsobom. Jej selektívna povaha môže vonkoncom vyplývať z použitia kritérií stanovených pre jej automatické uplatnenie (rozsudok Belgicko/Komisia, už citovaný, body 27 až 31). Komisia napokon uvádza, že selektívna povaha dotknutého opatrenia je potvrdená skutočnosťou, že toto opatrenie bolo uplatnené iba jeden, jediný raz.

108

Talianska republika tvrdí, že napadnuté rozhodnutie vykazuje nedostatok odôvodnenia aj z toho dôvodu, že z príjemcov pomoci uvádza iba podniky v ťažkostiach podliehajúce mimoriadnej správe, ktoré zamestnávajú minimálne 1000 zamestnancov a sú predmetom prevodu, na základe samotného zistenia, že skutočný príjemca pomoci je totiž závislý od množstva faktorov, ktoré talianske orgány bližšie nešpecifikovali ani nespresnili, ktoré z nich sú relevantné pre takúto identifikáciu a z akého dôvodu.

109

Komisia poznamenáva, že dotknuté opatrenie môže byť skutočne pomocou dokonca aj vtedy, ak príjemcom tejto pomoci je samotný prevádzateľ alebo nadobúdateľ. Komisia v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zvýhodnené subjekty, na ktoré sa opatrenie vzťahuje, nie sú nevyhnutne totožné s osobami, ktorým štát priamo poskytol reálne príspevky alebo úľavy (rozsudok Súdneho dvora z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C-156/98, Zb. s. I-6857, body 22 až 28). V prejednávanej veci by mohla napríklad nastať situácia, že určitý podnik, ktorý je predmetom mimoriadnej správy a predmetom prevodu v niektorej z oblasti svojej činnosti, bude pokračovať vo vykonávaní iných činností. V tomto prípade by opatrenie zbavilo tento podnik zaťaženia, ktoré by za normálnych okolností musel znášať, a to miezd a náhrad súvisiacich s prepustením a iných rozličných príspevkov, najmä príspevkov platených na správu OFIZ-u. Iné výhody by napokon vyplynuli zo skutočnosti, že opatrenie prijaté štátom by umožnilo predaj podniku, ku ktorému by inak nemohlo dôjsť vôbec alebo iba za odlišných podmienok, napríklad za vyššiu cenu.

110

Talianska republika sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie nie je odôvodnené, ani pokiaľ ide o posúdenie tretej a štvrtej podmienky uplatnenia článku 87 ods. 1 ES týkajúce sa narušenia obchodu medzi členskými štátmi a negatívnych dopadov na hospodársku súťaž, keďže Komisia sa v odôvodnení č. 20 uspokojila s vykonaním iba prostredníctvom nevyvrátiteľného tvrdenia o týchto bodoch.

111

Brandt uvádza rovnaké výhrady, keď tvrdí, že Komisia v odôvodnení č. 20 napadnutého rozhodnutia veľmi všeobecne odkazuje na posilnenie finančnej situácie niektorých podnikov vo vzťahu k ich konkurentom. Komisia teda nepreskúmala a nepreukázala dopad dotknutého opatrenia na obchod medzi členskými štátmi, ako ani ujmu, ktorú toto opatrenie spôsobuje hospodárskej súťaži. Komisia si tým nesplnila svoju povinnosť, spomenutú v rozsudku Súdneho dvora z 13. marca 1985, Holandsko a Leeuwarder Papierwarenfabriek/Komisia (296/82 a 318/82, Zb. s. 809, body 22 až 24), a to povinnosť podporiť dôvody svojich rozhodnutí v oblasti štátnej pomoci poskytnutím minimálnych potrebných údajov umožňujúcich prinajmenšom určiť relevantný trh, postavenie dotknutých podnikov na trhu, obchodné toky dotknutých výrobkov medzi členskými štátmi a vývozy podniku, ktorý je údajným príjemcom pomoci.

112

Komisia uvádza, že ak bola pomoc poskytnutá protiprávne, potom nie je povinná preukázať skutočný dopad tejto pomoci na hospodársku súťaž ani na obchod medzi členskými štátmi [rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C-301/87, Zb. s. I-307, bod 33; rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. septembra 2000, CETM/Komisia, T-55/99, Zb. s. II-3207, bod 103, a P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, už citovaný, bod 142].

113

Talianska republika súbežne s tvrdeniami uvedenými v bodoch 91 a 97 vyššie poukazuje na to, že Komisia nevhodným spôsobom odôvodnila napadnuté rozhodnutie, keďže vylúčila možnosť, že dotknuté opatrenie možno považovať za zlučiteľné so spoločným trhom s ohľadom na nariadenie č. 2204/2002 a na usmernenia Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach.

114

Komisia vo svojej odpovedi iba prebrala tvrdenia už uvedené v bodoch 92 a 98 vyššie, týkajúce sa neuplatniteľnosti nariadenia č. 2204/2002 a usmernení Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach v prejednávanej veci.

115

Brandt tvrdí, že napadnuté rozhodnutie sa vyznačuje nedostatočným odôvodnením v tom zmysle, že Komisia v ňom neuviedla dôvody, na základe ktorých je Talianska republika povinná prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie vymáhania pomoci poskytnutej podniku Brandt. Brandt sa domnieva, že v právnom a skutkovom kontexte, v ktorom sa zákonnosť takéhoto postupu zdala byť prinajmenšom pochybná, bola Komisia povinná napadnuté rozhodnutie v tomto smere objasniť, aby bolo Súdu prvého stupňa a dotknutým účastníkom konania umožnené vyjadriť ich vlastný názor.

116

Komisia uvádza, že pokiaľ ide o spoločnosť Brandt, neodôvodnila najmä príkaz smerujúci voči Talianskej republike, aby tá zabezpečila vymáhanie pomoci poskytnutej podniku Brandt na základe dotknutého opatrenia, keďže vymáhanie pomoci je klasickým a bežným dôsledkom vyhlásenia nezlučiteľnosti protiprávnej štátnej pomoci so spoločným trhom a keďže preto Komisia nebola povinná osobitne skúmať situáciu podniku Brandt.

117

Podľa ustálenej judikatúry je povinnosť odôvodnenia podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa týka meritórnej zákonnosti sporného aktu (rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C-17/99, Zb. s. I-2481, bod 35, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. januára 2005, Confédération nationale du Crédit mutuel/Komisia, T-93/02, Zb. s. II-143, bod 67).

118

Odôvodnenie vyžadované podľa článku 253 ES musí byť prispôsobené povahe predmetného právneho aktu a musí jasne a jednoznačne vyjadrovať úvahy inštitúcie, ktorá právny akt vydala, aby mohli dotknuté osoby porozumieť dôvodom prijatého opatrenia a aby mohol príslušný súd vykonávať kontrolu. Táto požiadavka sa musí posudzovať v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvedených dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať adresáti alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne dotýka, na jeho objasnení. V odôvodnení nemusia byť uvedené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa musí posudzovať nielen vzhľadom na jeho slovné znenie, ale aj na jeho celkový kontext, ako aj vzhľadom na všetky právne predpisy upravujúce danú oblasť (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 63, a tam citovanú judikatúru).

119

Z týchto zásad predovšetkým vyplýva, že Komisia je povinná preukázať, že uvedené opatrenie je štátnou pomocou a že je nezlučiteľné so spoločným trhom. Komisia však naproti tomu nie je povinná podrobne sa vyjadriť k tvrdeniam dotknutých vnútroštátnych orgánov alebo tretích osôb ako vedľajších účastníkov konania, ktoré sú irelevantné (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2006, Asociación de Estaciones de Servicio de Madrid a Federación Catalana de Estaciones de Servicio/Komisia, T-95/03, Zb. s. II-4739, bod 108).

120

Pokiaľ ide o prvý nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, Súd prvého stupňa sa domnieva, že informácie uvedené v bode 66 vyššie, ktoré sa nachádzajú v tomto rozhodnutí, sú na účely konštatovania selektívnosti dotknutého opatrenia ako celok postačujúce a jasné.

121

V dôsledku toho musí byť prvá časť tohto žalobného dôvodu zamietnutá.

122

Súd prvého stupňa najprv pripomína, že napadnuté rozhodnutie v odôvodnení č. 18 uvádza dve kategórie možných subjektov, na ktoré sa vzťahuje dotknuté opatrenie, a to:

123

Súd prvého stupňa sa následne domnieva, že napriek opačnému tvrdeniu Talianskej republiky Komisia nebola vo svojom rozhodnutí povinná presne identifikovať príjemcu pomoci poskytnutej na základe dotknutého opatrenia a bola oprávnená sa obmedziť, ako to aj urobila v odôvodnení č. 18 napadnutého rozhodnutia, iba na uvedenie dvoch osobitných kategórií príjemcov pomoci. Okrem toho Súd prvého stupňa pripomína, že v jedinom prípade uplatnenia dotknutého opatrenia mala poskytnutá pomoc za cieľ uľahčiť prevod podniku v ťažkostiach. Týmto spôsobom pomoc uľahčila dobrovoľnú hospodársku transakciu medzi dvoma subjektmi. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru, podľa ktorej zvýhodnené subjekty, na ktoré sa opatrenie vzťahuje, nie sú nevyhnutne totožné s osobami, ktorým štát priamo poskytuje reálne plnenie alebo úľavy (rozsudok Nemecko/Komisia, už citovaný, bod 28).

124

Vzhľadom na to, že Komisia preskúmala opatrenie, opierajúc sa iba o informácie poskytnuté talianskymi orgánmi, ktoré nezahŕňali špecifické dokumenty týkajúce sa jediného prípadu uplatnenia, Súd prvého stupňa považuje súhrn údajov obsiahnutých v odôvodnení č. 18 napadnutého rozhodnutia vrátane príkladného výpočtu faktorov, od ktorých môže závisieť identifikácia skutočného príjemcu štátnej pomoci, za postačujúci.

125

V dôsledku toho je druhú časť tohto žalobného dôvodu potrebné zamietnuť.

126

Súd prvého stupňa pripomína, že podľa ustálenej judikatúry, ak zo samotných okolností, za ktorých bola pomoc poskytnutá, možno v určitých prípadoch vyvodiť, že táto pomoc je spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením, potom je Komisia povinná prinajmenšom uviesť tieto okolnosti v odôvodnení svojho rozhodnutia (pozri rozsudky Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, už citovaný, bod 66, a tam citovanú judikatúru, a Regione autonoma della Sardegna/Komisia, už citovaný, body 73 a 74).

127

Komisia však nie je povinná preukázať skutočný dopad, ktorý mala protiprávna pomoc na hospodársku súťaž a na obchod medzi členskými štátmi. Povinnosť Komisie predložiť takýto dôkaz by totiž mala za následok zvýhodnenie členských štátov, ktoré poskytnú pomoc v rozpore s oznamovacou povinnosťou podľa článku 88 ods. 3 ES v neprospech štátov, ktoré oznámili zámer pomoci (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 1998, Vlaamse Gewest/Komisia, T-214/95, Zb. s. II-717, bod 67, a z 30. januára 2002, Keller a Keller Meccanica/Komisia, T-35/99, Zb. s. II-261, bod 85, a tam citovanú judikatúru). Túto judikatúru navyše podporuje znenie článku 87 ods. 1 ES, podľa ktorého so spoločným trhom nie je zlučiteľná nielen pomoc, ktorá „narúša“ hospodársku súťaž, ale ani štátna pomoc, ktorá „hrozí“ narušením hospodárskej súťaže (rozsudok Keller a Keller Meccanica/Komisia, už citovaný, bod 85).

128

V prejednávanej veci Súd prvého stupňa poukazuje na to, že Komisia v odôvodnení č. 20 napadnutého rozhodnutia uvádza nasledujúce skutočnosti:

„Na základe tretej a štvrtej podmienky uplatnenia článku 87 ods. 1 [ES] má opatrenie narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže a postihovať obchod medzi členskými štátmi Spoločenstva. Skúmané opatrenie hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že posilňuje finančnú situáciu niektorých podnikov v porovnaní s ich konkurentmi. Konkrétne toto opatrenie hrozí narušením hospodárskej súťaže a postihnutím obchodu vtedy, ak príjemcovia pomoci budú konkurovať výrobkom pochádzajúcim z iných členských štátov, a to aj ak príjemcovia pomoci vlastné výrobky nevyvážajú. Ak podniky, príjemcovia pomoci, vlastné výrobky nevyvážajú, predstavuje poskytovaná pomoc ekonomickú výhodu na domácom trhu z dôvodu, že možnosti podnikov situovaných v iných členských štátoch vyvážať vlastné výrobky na tento trh budú o to menšie.“ [neoficiálny preklad]

129

Súd prvého stupňa okrem toho zdôrazňuje, že tak, ako to uviedol v bodoch 86 až 90 vyššie, Komisia sa v odôvodnení č. 22 napadnutého rozhodnutia oprávnene domnieva, že talianske orgány si tým, že dotknuté opatrenie vykonali prv, než ho schválila Komisia, nesplnili povinnosť vyplývajúcu z článku 88 ods. 3 ES.

130

Preto sa Súd prvého stupňa v súlade s citovanou judikatúrou domnieva, že odôvodnenie č. 20 napadnutého rozhodnutia je primerané a dostatočné.

131

Vzhľadom na vyššie uvedené je tretiu časť tohto žalobného dôvodu potrebné zamietnuť.

132

Pokiaľ ide o ďalší údajný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, Súd prvého stupňa sa domnieva, že odôvodnenie obsiahnuté v bodoch 5.4 a 5.5 napadnutého rozhodnutia jasne a dostatočne objasňuje postoj Komisie, keďže úvahy obsiahnuté v rozhodnutí sa zhodujú s úvahami Súdu prvého stupňa v bodoch 93 až 96 a 99 až 103 vyššie.

133

Súd prvého stupňa pripomína, že podľa ustálenej judikatúry zrušenie protiprávnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania aj súvisiacich úrokov je logickým dôsledkom vyhlásenia jej nezlučiteľnosti so spoločným trhom (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, C-142/87, Zb. s. I-959, bod 66, zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, C-169/95, Zb. s. I-135, bod 47, a z 29. júna 2004, Komisia/Rada, C-110/02, Zb. s. I-6333, bod 41).

134

V prejednávanej veci Komisia v článku 1 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že dotknuté opatrenie je nezlučiteľné so spoločným trhom, čo potvrdil Súd prvého stupňa v bode 104 vyššie.

135

V dôsledku uvedeného v zmysle citovanej judikatúry a vzhľadom na to, že Komisia nebola povinná individuálne skúmať prípad podniku Brandt, ako sa uvádza v bodoch 140 až 145 nižšie, Súd prvého stupňa sa domnieva, že Komisia si aj v tomto bode napadnutého rozhodnutia splnila svoju povinnosť odôvodnenia.

136

So zreteľom na uvedené musí byť štvrtá časť tohto žalobného dôvodu zamietnutá.

137

Tento žalobný dôvod preto musí byť v celom rozsahu zamietnutý.

138

Brandt uvádza, že Komisia vyvodila príkaz adresovaný Talianskej republike, aby prijala všetky opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie vymáhania štátnej pomoci, ktorú Brandt individuálne získal na základe dotknutého opatrenia, výlučne zo skúmania tohto opatrenia, ktoré napriek tomu kvalifikovala ako všeobecný režim. Komisia však nevykonala zodpovedajúce skúmanie prípadu konkrétneho uplatnenia, ktorý predstavuje údajnú pomoc. Brandt sa domnieva, že príkazom, aby Talianska republika zabezpečila vymáhanie tejto pomoci, ktorá sa v nadväznosti na bežné skúmanie vykonané v súlade s nariadením č. 659/1999 môže zdať úplne zlučiteľnou so spoločným trhom, Komisia porušila najmä ustanovenia tohto nariadenia (rozsudok Súdneho dvora z 29. októbra 1980, Boussac, 22/80, Zb. s. 3427, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber k rozsudku z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, už citovaný, Zb. s. I-2484, bod 40). Ak Komisia zamýšľala nariadiť akékoľvek vymáhanie údajnej pomoci od podniku Brandt, bola povinná dodržať postup stanovený v článku 11 nariadenia č. 659/1999.

139

Komisia uvádza, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje nijaký príkaz predbežne vrátiť pomoc v zmysle článku 11 nariadenia č. 659/1999. Vymáhanie pomoci bolo nariadené výlučne na základe napadnutého rozhodnutia v súlade s článkom 14 uvedeného nariadenia, z čoho vyplýva, že hmotnoprávne a formálne podmienky článku 11 tohto nariadenia nemuseli byť zohľadnené. Takýto postup bol úplne zákonný, ako to vyplýva z viacerých rozsudkov, ktoré potvrdili negatívne rozhodnutia týkajúce sa schém pomoci a kde Komisia oprávnene nariadila vymáhanie pomoci poskytnutej na základe týchto schém (rozsudky Súdneho dvora zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, už citovaný, body 64 a nasl.; Nemecko/Komisia, už citovaný, body 112 a nasl.; zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C-310/99, Zb. s. I-2289, body 98 a nasl.; z 19. septembra 2002, Španielsko/Komisia, C-114/00, Zb. s. I-7657, body 107 a nasl.; z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C-298/00 P, Zb. s. I-4087, body 86 a nasl., ktorým bol potvrdený rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia, T-298/97, T-312/97, T-313/97, T-315/97, T-600/97 až T-607/97, T-1/98, T-3/98 až T-6/98 a T-23/97, Zb. s. II-2319, a z 29. apríla 2004, Grécko/Komisia, C-278/00, Zb. s. I-3997, body 103 až 108).

140

Pokiaľ ide o tvrdenie podniku Brandt, že Komisia bola povinná individuálne preskúmať jeho prípad, Súd prvého stupňa najprv pripomína, že listom z 12. februára 2003 talianske orgány oznámili dotknuté opatrenie. V odpovedi na žiadosť o poskytnutie doplňujúcich informácií o dotknutom opatrení, ktorú Talianskej republike zaslala Komisia, a v priebehu celého správneho konania Talianska republika zastávala názor, že dotknuté opatrenie je všeobecným režimom zahŕňajúcim jediný prípad uplatnenia, a to nadobudnutie podniku Ocean podnikom Brandt. Talianska republika však Komisii neoznámila nijaké údaje týkajúce sa konkrétne podniku Brandt, ako napríklad plán reštrukturalizácie.

141

Súd prvého stupňa ďalej zdôrazňuje, že, ako bolo uvedené v bode 13 vyššie, rozhodnutie Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES bolo zverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie18. decembra 2003. Napriek tomuto zverejneniu však Brandt nepovažoval za nevyhnutné podať v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania svoje pripomienky. Podľa ustálenej judikatúry je však uverejnenie oznámenia v Úradnom vestníku primeraným prostriedkom na upovedomenie všetkých dotknutých subjektov o začatí takéhoto konania [rozsudky Súdneho dvora zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, Zb. s. 3809, bod 17; rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. mája 2005; Saxonia Edelmetalle/Komisia, T-111/01 a T-133/01, Zb. s. II-1579, bod 48, alebo aj z 31. mája 2006, Kuwait Petroleum (Holandsko)/Komisia, T-354/99, Zb. s. II-1475, bod 81]. Napriek tomuto zverejneniu však Brandt nezasiahol do konania vo veci formálneho zisťovania a nepredložil Komisii nijaké dodatočné pripomienky.

142

V dôsledku toho sa Súd prvého stupňa domnieva, že Komisia mala k dispozícii oznámenie dotknutého opatrenia, a teda mala informácie postačujúce na jeho preskúmanie. Ak by aj Súd prvého stupňa pripustil, že by mohli existovať pochybnosti o tom, či dotknuté opatrenie môže predstavovať individuálnu pomoc, je potrebné si uvedomiť, že Komisia nemala nijakú konkrétnu informáciu, ktorá by jej umožňovala po prijatí Talianskou republikou dospieť k záveru, že dotknuté opatrenie bolo uplatnené iba v jedinom prípade. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti pripomína, že v prípade schémy pomoci sa môže Komisia na účely overenia, či táto schéma má prvky pomoci, obmedziť na skúmanie všeobecných znakov dotknutej schémy bez toho, aby bola povinná osobitne skúmať každý prípad uplatnenia (rozsudky Súdneho dvora Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, už citovaný, bod 51; Grécko/Komisia, už citovaný, bod 24; a z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, C-148/04, Zb. s. I-11137, bod 67).

143

Súd prvého stupňa okrem toho zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie v odôvodnení č. 28 jasne uvádza, že sa týka dotknutého opatrenia a prípadov jeho uplatnenia, avšak ponecháva otvorenú možnosť, že individuálne pomoci získané na základe schémy pomoci môžu byť vzhľadom na ich špecifické znaky rozhodnutím Komisie v budúcnosti považované za úplne alebo čiastočne zlučiteľné so spoločným trhom.

144

V dôsledku toho sa Súd prvého stupňa domnieva, že Komisia v súlade s právnymi predpismi preskúmala dotknuté opatrenie, ktoré jej bolo oznámené Talianskou republikou, a že neukrátila podnik Brandt na jeho procesných právach.

145

Vzhľadom na vyššie uvedené je prvú časť tohto žalobného dôvodu potrebné zamietnuť.

146

Pokiaľ ide o nariadenie vymáhať pomoc, Brandt sa v podstate odvoláva na zásadu ochrany legitímnej dôvery a tvrdí, že bola porušená povinnosť odôvodnenia.

147

Komisia uvádza, že pred samotným prijatím nariadenia č. 659/1999 a nezávisle od existencie výslovného ustanovenia v tejto otázke Súdny dvor pripustil, že zrušenie protiprávnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania aj súvisiacich úrokov je logickým dôsledkom vyhlásenia jej nezlučiteľnosti so spoločným trhom (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, už citovaný, bod 66; zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C-278/92 až C-280/92, Zb. s. I-4103, bod 75; zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, už citovaný, bod 47; zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, už citovaný, bod 98, a Komisia/Rada, už citovaný, bod 41).

148

Článok 14 nariadenia č. 659/1999 Komisii výslovne ukladá povinnosť do budúcnosti zabezpečiť vymáhanie pomoci od jej príjemcu okrem prípadu, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Spoločenstva, akou je zásada ochrany legitímnej dôvery.

149

Komisia však tvrdí, že podľa ustálenej judikatúry podniky, ktoré sú príjemcami štátnej pomoci, môžu mať legitímnu dôveru v zákonnosť pomoci v zásade len vtedy, ak sa táto pomoc poskytla v súlade s postupom stanoveným v článku 88 ES. Obozretne konajúci hospodársky subjekt musí byť totiž za normálnych okolností schopný ubezpečiť sa o tom, že uvedený postup bol dodržaný, aj keď protiprávnu povahu rozhodnutia o poskytnutí pomoci možno pripisovať dotknutému členskému štátu v rozsahu, v akom sa jeho zrušenie zdá byť v rozpore so zásadou dobrej viery (rozsudky Súdneho dvora z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C-5/89, Zb. s. I-3437, bod 14, a z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, C-24/95, Zb. s. I-1591, bod 25).

150

Komisia navyše pripustila, že príjemcovia pomoci sa môžu odvolávať na mimoriadne okolnosti, na základe ktorých mohli mať legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť pomoci, a teda môžu namietať vymáhanie tejto pomoci, a zdôraznila, že podľa ustálenej judikatúry je v takomto prípade úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý vec prejednáva, aby po predložení prejudiciálnych otázok so žiadosťou o výklad Súdnemu dvoru prípadne posúdil predmetné okolnosti (rozsudky Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 16, a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, už citovaný, bod 103).

151

Komisia konštatuje, že dotknuté opatrenie v prejednávanej veci bolo zavedené zákonným dekrétom, ktorý bol okamžite uplatniteľný. Je teda zjavné, že hoci Talianska republika toto opatrenie oznámila a hoci v tejto súvislosti pripustila, že sa týka schémy pomoci, nesplnila si povinnosť stanovenú v článku 88 ods. 3 ES a protiprávne vykonala dotknuté opatrenie, keďže Komisia ešte dovtedy nerozhodla o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom. Komisia sa navyše domnieva, že samotný list s oznámením zo 7. februára 2003 ju vyzval na posúdenie zlučiteľnosti dotknutého opatrenia so spoločným trhom so zreteľom na usmernenia Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach.

152

Bolo teda od začiatku jasné, že uplatnené dotknuté opatrenie mohlo predstavovať štátnu pomoc a že článok 88 ods. 3 ES bol porušený. Podľa Komisie to úplne postačuje na vylúčenie akéhokoľvek predpokladu legitímnej dôvery.

153

Ako vyplýva zo skutkových okolností a ako tiež bolo konštatované v bodoch 70 a 104 vyššie, dotknuté opatrenie je nezlučiteľné so spoločným trhom, keďže bolo prijaté v rozpore s predpismi Spoločenstva týkajúcimi sa štátnej pomoci, a to tak hmotnoprávnymi, ako aj procesnými.

154

Súd prvého stupňa sa domnieva, že v prejednávanej veci je zrejme nemožné, aby obozretne konajúci hospodársky subjekt, akým je Brandt, nezohľadnil protiprávnu povahu dotknutého opatrenia. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa ustálenej judikatúry vzhľadom na imperatívnu povahu kontroly štátnej pomoci vykonávanej Komisiou podľa článku 88 ES podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, môžu mať v zásade legitímnu dôveru v zákonnosť pomoci len vtedy, ak pri jej poskytnutí bol dodržaný uvedený postup (rozsudky Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 14, a Alcan Deutschland, už citovaný, bod 25). Obozretne konajúci hospodársky subjekt musí byť totiž za normálnych okolností schopný ubezpečiť sa, že uvedený postup bol dodržaný, aj keď protiprávnosť rozhodnutia o priznaní pomoci možno pripisovať dotknutému členskému štátu v rozsahu, v ktorom sa jeho zrušenie zdá byť v rozpore so zásadou dobrej viery (rozsudok Alcan Deutschland, už citovaný, bod 41, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia, T-109/01, Zb. s. II-127, bod 135).

155

Súd prvého stupňa napokon pripomína, že rovnako z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa príjemca pomoci, akým je v tomto prípade Brandt, domnieva, že existujú mimoriadne okolnosti, na základe ktorých mohol mať legitímnu dôveru v zákonnosť pomoci, je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý vec prejednáva, aby po predložení prejudiciálnych otázok so žiadosťou o výklad Súdnemu dvoru prípadne posúdil predmetné okolnosti (rozsudky Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 16; a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, už citovaný, bod 103, a rozsudok Fleuren Compost/Komisia, už citovaný, bod 136).

156

V dôsledku toho musí byť druhá časť tohto žalobného dôvodu rovnako zamietnutá.

157

Vzhľadom na vyššie uvedené musí byť tento žalobný dôvod v celom rozsahu zamietnutý.

158

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže vo veci T-239/04 Talianska republika nemala úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie. Keďže vo veci T-323/04 podnik Brandt nemal úspech, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil: