Parlament – Voľby – Právo voliť a byť volený – Oprávnené osoby
(Články 17 ES, 19 ES, 189 ES a 190 ES)
Podľa v súčasnosti platného práva Spoločenstva patrí vymedzenie osôb majúcich právo voliť a byť volení vo voľbách do Európskeho parlamentu do právomoci každého členského štátu, pričom sa má dodržiavať právo Spoločenstva. Články 189 ES, 190 ES, 17 ES a 19 ES nebránia tomu, aby členské štáty priznali právo voliť a byť volený určitým osobám majúcim s ním úzky vzťah, teda iným osobám, ako sú jeho vlastní štátni príslušníci alebo občania Únie majúci bydlisko na jeho území.
Ani články 189 ES a 190 ES a ani akt o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu totiž výslovným a presným spôsobom nestanovujú, kto sú osoby majúce právo voliť a byť volené do Európskeho parlamentu. Pokiaľ ide o články 17 ES a 19 ES týkajúce sa občianstva Únie, iba článok 19 ES sa vo svojom odseku 2 osobitne zaoberá právom voliť do Európskeho parlamentu. Tento článok sa totiž obmedzuje na uplatnenie zásady zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti pri výkone tohto práva.
Okrem toho pokiaľ ide o prípadnú existenciu vzťahu medzi občianstvom Únie a právom voliť a byť volený, z ktorého by vyplývalo, že toto právo sa vždy vyhradzuje občanom Únie, v tejto súvislosti nie je možné z článkov 189 ES a 190 ES týkajúcich sa Európskeho parlamentu vyvodiť žiadny záver, z ktorého by vyplývalo, že Európsky parlament sa skladá zo zástupcov ľudu členských štátov. Pojem „ľud“, ktorý nie je definovaný, totiž môže mať v závislosti od členských štátov a jazykov Únie odlišné významy. Pokiaľ ide o články Zmluvy týkajúce sa občianstva Únie, nie je z nich možné vyvodiť zásadu, že zo všetkých ostatných ustanovení Zmluvy majú prospech iba občania Únie, čo by znamenalo, že články 189 ES a 190 ES sa vzťahujú iba na týchto občanov. Ak totiž článok 17 ods. 2 ES stanovuje, že občania Únie využívajú práva poskytované Zmluvou a vzťahujú sa na nich povinnosti, ktoré im Zmluva ukladá, táto Zmluva priznáva práva, ktoré nie sú spojené ani s občianstvom Únie a ani so štátnou príslušnosťou členského štátu. Pokiaľ ide o článok 19 ods. 2 ES, aj keď z neho vyplýva, že štátni občania členského štátu majú právo voliť a byť volení vo svojej vlastnej krajine a že členské štáty majú tieto práva priznať občanom Únie majúcim bydlisko na ich území, nemožno z toho vyvodiť, že členský štát nemôže priznať právo voliť a byť volený určitým občanom majúcim s týmto štátom úzky vzťah bez toho, aby boli štátnymi príslušníkmi tohto štátu alebo iného členského štátu.
Okrem toho, keďže počet zástupcov volených v každom členskom štáte je stanovený v článku 190 ods. 2 ES a podľa v súčasnosti platného práva Spoločenstva sa voľby do Európskeho parlamentu konajú v každom členskom štáte pre zástupcov volených v tomto štáte, skutočnosť, že členský štát rozšíri právo voliť v týchto voľbách na iné osoby, ako sú vlastní štátni príslušníci alebo občania Únie majúci bydlisko na jeho území, má vplyv iba na výber zástupcov volených v tomto členskom štáte, pričom nemá vplyv ani na výber, ani na počet zástupcov volených v iných členských štátoch.
Vyplýva z toho, že Spojené kráľovstvo tým, že prijalo zákon, v ktorom sa stanovuje, pokiaľ ide o Gibraltár, že štátni príslušníci Commonwealthu majúci bydlisko na tomto území, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi Spoločenstva, majú právo voliť a byť volení do Európskeho parlamentu, neporušilo články 189 ES, 190 ES, 17 ES a 19 ES.
(pozri body 65, 66, 70 – 73, 76 – 78, 80)