1. Porušuje členský štát, ktorý objednávateľom a podnikateľom, ktorí sa obrátia na subjekty v odvetví stavebníctva neregistrované v Belgicku, stanoví povinnosť vykonať zrážku vo výške 15 % zo sumy dlžnej týmto subjektom, ako aj solidárnu zodpovednosť za daňové dlhy ich neregistrovaných zmluvných partnerov, články 49 ES a 50 ES? To je otázka, predložená na preskúmanie Súdnemu dvoru zo strany Komisie Európskych spoločenstiev, ktorá na základe článku 226 ES podala 8. októbra 2001 žalobu proti Belgicku.

I – Právny rámec

A – Relevantné ustanovenia práva Spoločenstva

2. Na účely prejednávanej veci má význam najmä článok 49 ES, ktorý, ako je známe, zaručuje slobodné poskytovanie služieb v rámci Spoločenstva. Predovšetkým vo svojom prvom odseku stanovuje, že „sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby v Spoločenstve vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom štáte Spoločenstva ako príjemca služieb“.

3. Treba takisto odkázať na článok 50 ES, ktorý stanovuje:

„V zmysle tejto zmluvy sa za služby považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu, pokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb.

Služby zahŕňajú najmä:

a) činnosti priemyselnej povahy;

b) činnosti obchodnej povahy;

c) činnosti remeselnej povahy;

d) činnosti v oblasti slobodných povolaní.

Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia kapitoly o práve usadiť sa, poskytovateľ služieb môže dočasne vykonávať svoju činnosť v štáte, v ktorom sa služba poskytuje za rovnakých podmienok, aké tento štát ukladá svojim vlastným štátnym príslušníkom.“

4. Nakoniec pripomínam, že v súlade s článkom 46 ES, na ktorý odkazuje článok 55 ES, môžu byť obmedzenia slobodného poskytovania služieb opodstatnené „z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia“.

B – Vnútroštátne právo

5. V Belgicku je poskytovanie služieb fyzickými alebo právnickými osobami v odvetví stavebníctva v zásade podriadené povinnosti zaregistrovať sa ako „podnikateľ“ na niektorej z príslušných provinčných registračných komisií.

6. Kráľovské nariadenie z 26. decembra 1998(2) stanovuje kategórie prác a činností, ktoré sú podriadené tejto povinnosti(3) (článok 1), podmienky, ktoré je potrebné splniť na účely registrácie (článok 2)(4), ako aj postup pri žiadosti o registráciu (články 4 až 6).

7. Subjekty, ktoré nie sú registrované v Belgicku, nie sú vylúčené z prístupu na vnútroštátny trh, ale sú podriadené osobitnému daňovému režimu stanovenému článkami 400 až 408 (hlava VII) Code des impôts sur les revenus de 1992 (daňový kódex o daniach z príjmu z roku 1992, ďalej len „CIR 92“).

8. V súvislosti s tým, čo nás teraz zaujíma, sa medzi ustanoveniami CIR 92 nachádzajú dve opatrenia, ktoré sú zamerané na zabezpečenie zaplatenia daní nezaregistrovanými subjektmi.

9. Ide na prvom mieste o článok 402 CIR 92, v zmysle ktorého:

„1. Objednávateľ, ktorý… využíva služby podnikateľa, ktorý nie je v čase uzavretia zmluvy registrovaný, je solidárne zodpovedný za zaplatenie daňových dlhov svojho zmluvného partnera.

2. Podnikateľ, ktorý… využíva služby subdodávateľa, ktorý nie je v čase uzavretia zmluvy registrovaný, je solidárne zodpovedný za zaplatenie daňových dlhov svojho zmluvného partnera.

…

5. Solidárna zodpovednosť je obmedzená na 35 % celkovej ceny prác bez dane z pridanej hodnoty, zadaných neregistrovanému podnikateľovi alebo subdodávateľovi.

Solidárna zodpovednosť môže byť založená na úhradu istiny, prírastkov, trov a úrokov bez ohľadu na dátum vyrubenia:

1. všetkých dlhov v oblasti priamych daní a poplatkov podobných dani z príjmu, ktoré sa týkajú zdaniteľných období, počas ktorých boli vykonávané predmetné práce, a skorších zdaniteľných období;

2.všetkých dlhov v oblasti preddavkov týkajúcich sa období, počas ktorých boli práce vykonávané, a skorších období;

3.daňových pohľadávok zahraničného pôvodu, pri ktorých je požadovaná pomoc pri vymáhaní v rámci medzinárodnej dohody.“

10. Na druhom mieste v súlade s článkom 403 CIR 92:

„1. Objednávateľ, ktorý vykonáva úhradu celej ceny prác… alebo jej časti podnikateľovi, ktorý v čase úhrady nie je registrovaný, je povinný pri úhrade vykonať zrážku 15 % dlžnej sumy bez dane z pridanej hodnoty a uhradiť ich úradníkovi určenému kráľom podľa podmienok, ktoré tiež určí kráľ.

2. Podnikateľ, ktorý vykonáva úhradu celej ceny prác… alebo jej časti subdodávateľovi, ktorý v čase úhrady nie je registrovaný, je povinný pri úhrade vykonať zrážku 15 % dlžnej sumy bez dane z pridanej hodnoty a uhradiť ich úradníkovi určenému kráľom podľa podmienok, ktoré tiež určí kráľ.“

11. Článok 406 ods. 1 CIR 92 stanovuje:

„Suma uhradená podľa článku 403 je v prvom rade určená na úhradu daňových dlhov uvádzaných v článku 402, pokút a následne, dlhov v oblasti dane z pridanej hodnoty.“

12. V prípade nezaplatenia sumy, na ktorú sa vzťahuje povinnosť zrážky, môže byť objednávateľovi alebo podnikateľovi uložená v zmysle článku 404 CIR 92 správna pokuta vo výške dvojnásobku hodnoty zrážky.

13. V zmysle článku 403 ods. 7 až 9 CIR 92 musia neregistrované subjekty na účely vrátenia sumy vyplatenej daňovým orgánom predložiť týmto orgánom príslušnú žiadosť a tieto orgány rozhodnú o vrátení predmetných súm až po preverení, že tento subjekt si splnil svoje daňové povinnosti.

14. Nakoniec je potrebné zdôrazniť, že v súlade s článkom 407 CIR 92 sa vyššie uvedené ustanovenia o solidárnej zodpovednosti a povinnosti vykonať zrážku neuplatňujú na objednávateľa, ktorý je fyzickou osobou a o výkon prác žiada na čisto osobný účel.

II – Skutkový stav a konanie

15. Dňa 13. februára 2001 zaslala Komisia Belgickému kráľovstvu výzvu, v ktorej namietala nezlučiteľnosť viacerých daňových ustanovení a ustanovení o sociálnom zabezpečení, uplatniteľných v odvetví stavebníctva, s ustanoveniami Zmluvy ES v oblasti slobodného poskytovania služieb.

16. Po tomto liste nasledovalo odôvodnené stanovisko z 23. októbra 2001.

17. Keďže Komisia nebola spokojná s vysvetleniami a odpoveďami poskytnutými Belgickým kráľovstvom v súvislosti s dvoma vyššie uvedenými ustanoveniami CIR 92, navrhla žalobou podanou 8. októbra 2004, aby Súdny dvor určil, že:

„Zaväzovaním objednávateľov a podnikateľov, ktorí využívajú služby zahraničných zmluvných partnerov neregistrovaných v Belgicku, vykonať zrážku 15 % sumy dlžnej za vykonané práce a stanovením solidárnej zodpovednosti tých istých objednávateľov a podnikateľov za daňové dlhy takýchto zmluvných partnerov si Belgické kráľovstvo nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 49 ES a 50 ES.“

18. V konaní pred Súdnym dvorom Belgicko a Komisia predložili svoje písomné pripomienky.

III – Právna analýza

A – Úvod

19. Predovšetkým musím podotknúť, že námietky vznesené Komisiou sa netýkajú procesu registrácie ako takého, ale – a výlučne – dvoch vyššie uvedených ustanovení uplatniteľných na neregistrované subjekty, to znamená článku 402 CIR 92 vo veci solidárnej zodpovednosti objednávateľa a článku 403 CIR 92, pokiaľ ide o vykonanie zrážky 15 % z faktúrovanej sumy.

20. Odpoveď Súdneho dvora sa má teda obmedziť na tieto ustanovenia. Z toho dôvodu nebudem skúmať tvrdenia belgických orgánov smerujúce k preukázaniu zákonnosti procesu registrácie, na ktorých tieto orgány v skutočnosti zakladajú veľkú časť svojej obhajoby. Žalovaná vláda totiž uvádza, že zahraničný stavebný subjekt, ktorý má záujem poskytovať služby v Belgicku, sa uplatneniu sporných dvoch opatrení môže vyhnúť zaregistrovaním sa ako podnikateľ pri dodržaní osobitného postupu, ktorý nie je diskriminačný, ani osobitne obtiažny (o to viac, že je bezplatný). Ale ako bolo povedané, ide práve o zaobchádzanie s neregistrovanými subjektmi, ktoré je predmetom danej žaloby a na ktoré preto sústredím moju analýzu.

B – O existencii obmedzenia slobodného poskytovania služieb

21. Na základe toho, a prejdúc k preskúmaniu námietok vznesených Komisiou, poznamenávam, že účastníci konania sa nezhodujú predovšetkým v samotnej možnosti kvalifikovať dané opatrenia, ako obmedzenia slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 49 ES.

22. Podľa Belgicka totiž ide o opatrenia, ktoré sa bez rozdielu uplatňujú na belgické a zahraničné subjekty a ktorých jediným objektom je zaručiť vymáhanie daňových dlhov bez akéhokoľvek zasahovania do podmienok prístupu na vnútroštátny trh alebo výkonu hospodárskej činnosti v odvetví stavebníctva.

23. Nemožno teda hovoriť o prekážkach voľného pohybu služieb, ako to naopak uvádza Komisia, tvrdiac, že tieto ustanovenia jednak odrádzajú zahraničné subjekty, ktoré nie sú registrované, od ponuky ich služieb na belgický trh a zároveň odrádzajú vnútroštátne subjekty od toho, aby využívali služby prvých.

24. Ihneď uvádzam, že zdieľam stanovisko Komisie.

25. Pripomínam totiž, že podľa ustálenej judikatúry sa za obmedzenie slobodného poskytovania služieb musí považovať každé vnútroštátne opatrenie, ktoré „dokonca aj ak sa uplatňuje bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov…, pokiaľ môže zabraňovať, sťažovať alebo robiť činnosť poskytovateľa so sídlom v inom členskom štáte, v ktorom legálne poskytuje obdobné služby, menej atraktívnou“(5) . Do zákazu stanoveného Zmluvou teda spadajú aj opatrenia, ktoré sú jednoducho spôsobilé „odradiť“ podnikateľa od výkonu tejto slobody.(6)

26. Tá istá judikatúra okrem toho stanovuje, že v zmysle článku 49 ES členský štát musí nielen umožniť zahraničnému subjektu poskytovať služby na svojom území, ale musí tiež vnútroštátnemu subjektu dovoliť využívať služby ponúknuté zahraničným subjektom.(7) Inými slovami, zakázané sú tak obmedzenia „pri vstupe“, ako aj tie „pri výstupe“ z vnútroštátneho územia.

27. Pri uplatnení týchto zásad na prejednávanú vec a ako sa správne domnieva Komisia, považujem za nepopierateľné, že obidve skúmané vnútroštátne opatrenia sú prinajmenšom spôsobilé odradiť tak belgické subjekty, ako aj subjekty iných členských štátov od využitia slobody zakotvenej článkom 49 Zmluvy.

28. V prvom rade totiž, len z toho dôvodu, že sa príjemca služby obráti na poskytovateľov služieb neregistrovaných v Belgicku, je na základe článku 402 CIR 92 považovaný za solidárne zodpovedného za splatenie prípadných daňových dlhov svojho zmluvného partnera. Táto zodpovednosť má obzvlášť široký rozsah, keďže sa uplatňuje až do výšky 35 % ceny zadaných prác na „všetky“ daňové dlhy poskytovateľa služieb, vrátane dlhov týkajúcich sa „skorš ích zdaniteľných období“ vo vzťahu k predmetnej zmluve (článok 402 ods. 5 CIR 92). Príjemca služieb teda môže byť vyzvaný zodpovedať aj za dlhy, ktoré vznikli v rámci zmluvných vzťahov, ktoré sa ho vôbec netýkajú. A to – zdá sa mi byť zrejmé – spája výber zahraničného subjektu neregistrovaného v Belgicku s finančným rizikom spôsobilým (prinajmenšom!) urobiť tento výber „menej atraktívnym“.

29. V druhom rade pôsobí opatrenie stanovené článkom 403 CIR 92 obmedzujúco vo vzťahu k subjektom so sídlom v iných členských štátoch. Pri uplatnení tohto ustanovenia totiž belgická daňová správa zadrží na určité obdobie 15% ceny faktúrovanej neregistrovanými stavebnými podnikmi, s následkom, že tieto podniky, odhliadnuc od toho, či sú alebo nie sú daňovými dlžníkmi, nemôžu bezodkladne disponovať nie zanedbateľnou časťou svojich príjmov, a môžu ju získať späť až na konci osobitného administratívneho konania. Len ťažko by sa preto dalo poprieť, že podobné a automatické „oneskorenie platby“ predstavuje „prekážku“ spôsobilú ovplyvniť priamo – a negatívne – rozhodnutie zahraničných subjektov, ktorý nie sú registrovaní v Belgicku, poskytovať svoje služby v tomto štáte.

30. Napokon, výrazne odradzujúci účinok skúmaných dvoch ustanovení bol potvrdený belgickým rozhodcovským súdom v rozsudku citovanom samotnou žalovanou vládou, v ktorom Cour d’arbitrage uviedol, že uvedené opatrenia smerujú k tomu, aby „nikto nemal záujem využívať služby poskytnuté neregistrovanými subjektmi“.(8)

31. Vo svetle vykonaných úvah sa preto domnievam, že obidve belgické daňové opatrenia predstavujú v zmysle, ktorý som uviedol, obmedzenie slobodného poskytovania služieb, a sú teda v rozpore s článkami 49 ES a 50 ES.

C – O údajnom odôvodnení predmetných vnútroštátnych opatrení

32. Na základe toho ostáva ešte preskúmať, či by nezlučiteľnosť predmetných ustanovení nemohla zaniknúť z dôvodov, na ktoré sa pri ich odôvodňovaní odvoláva žalovaná vláda.

33. Belgická vláda totiž subsidiárne uvádza, že sporné dve opatrenia sú časťou jednotného systému zameraného na zabránenie závažným problémom daňových podvodov, ktorými trpí odvetvie stavebníctva. Na účely účinného boja proti týmto javom, ktoré „predstavujú podvod na verejnej moci, skresľujú hospodársku súťaž a narušujú pracovný trh“(9), je potrebné podporiť poskytovanie služieb registrovanými subjektmi, ktoré ponúkajú väčšie záruky pri plnení svojich daňových a sociálnych povinností(10), a všeobecnejšie sú zárukou „dôveryhodnosti“.

34. Teda aj keby mal Súdny dvor rozhodnúť, že ustanovenia článkov 402 a 403 CIR 92 predstavujú obmedzenie slobodného poskytovania služieb, takéto obmedzenie by bolo legitímne, ak by bolo zamerané na boj proti daňovým podvodom, a teda by spĺňalo požiadavku, ktorú podľa belgickej vlády judikatúra Spoločenstva uznala za spôsobilú odôvodniť tieto opatrenia.

35. Pokiaľ ide o mňa, pripomínam predovšetkým, zjednodušene, že v oblasti povolených výnimiek zo základných slobôd právo Spoločenstva jasne rozlišuje medzi diskriminačnými a nediskriminačnými opatreniami. Prvé uvedené sú totiž prípustné iba pokiaľ môžu spadať pod výnimku výslovne stanovenú Zmluvou, a teda pokiaľ ide o slobodné poskytovania služieb, v článku 46 ES, na ktorý odkazuje článok 55 ES. Tie, ktoré sa naopak vzťahujú bez rozdielu na vnútroštátne subjekty a subjekty z iných členských štátov, môžu byť povolené, iba ak sú odôvodnené prípadnými naliehavými požiadavkami všeobecného záujmu, a aj v tom prípade však musí byť splnená podmienka, že sú spôsobilé zabezpečiť dosiahnutie sledovaného účelu a nemajú ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.(11)

36. V danej veci nemožno vôbec vylúčiť, ako to nevylučuje ani Komisia, hoci len v hypotetickej rovine, že skúmaná právna úprava, hoci sa zdá byť uplatniteľná bez rozdielu, je v skutočnosti diskriminačná. Ako som už totiž uviedol, sporné opatrenia sa uplatňujú iba na subjekty, ktoré nie sú registrované v Belgicku. Ale ak je to tak, potom je nutné sa domnievať, a to aj vo svetle tradičnej judikatúry Súdneho dvora(12), že podobné kritérium samo osebe určuje nerovnosť zaobchádzania medzi subjektmi na základe miesta ich sídla alebo ich štátnej príslušnosti. Neregistrované subjekty sú totiž v skutočnosti (takmer) výlučne zahraničné subjekty, a predovšetkým tí, ktorí majú záujem poskytovať služby v Belgicku iba príležitostne, zatiaľ čo vnútroštátne subjekty sú (takmer) vždy registrované ako podnikatelia, pretože túto povinnosť musia spĺňať práve pre to, aby mohli v Belgicku vykonávať svoju činnosť.

37. Na základe uvedeného vyplýva, že predmetné opatrenia by mohli byť prípustné iba vtedy, ak by boli odôvodnené niektorou z výnimiek výslovne upravených v článku 46 ES, to znamená z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Nielen to, ale pokiaľ ide práve o výnimky zo základných slobôd Zmluvy, musia byť vykladané reštriktívnym spôsobom, a Súdny dvor naozaj podriadil odvolanie sa na ochranu verejného poriadku a verejnej bezpečnosti existencii „skutočnej a dostatočne závažnej hrozby, ktorá sa dotýka základného záujmu spoločnosti“.(13)

38. Lenže mne sa zdá, že samotné riziko, na ktoré sa odvoláva belgická vláda, že subjekty neregistrované v Belgicku by neplnili svoje daňové povinnosti, nemôže predstavovať „hrozbu“ takej povahy voči jednému z uvedených „základných záujmov spoločnosti“, a teda spadať do rámca uplatnenia článku 55 ES.

39. Ale aj keby som chcel predpokladať, že sporné opatrenia nemajú diskriminačný charakter, výsledok by sa nezmenil. Ani tak by totiž neboli splnené podmienky, ktoré judikatúra Spoločenstva kumulatívne ukladá pre prípady obmedzení uplatniteľných bez rozdielu, to znamená existencia imperatívnych požiadavok verejného záujmu, ako aj nevyhnutnosť a proporcionalita daných obmedzení (pozri bod 35 vyššie).

40. Ak je totiž pravda, ako tvrdí belgická vláda, že boj proti daňovým únikom a účinnosť daňových kontrol predstavujú naliehavé dôvody, spôsobilé odôvodniť obmedzenia výkonu základných slobôd(14), Súdny dvor už pri viacerých príležitostiach upresnil, že tieto dôvody nemôžu byť uvádzané na odôvodnenie opatrení založených na „všeobecnej prezumpcii daňových únikov alebo podvodov“ zo strany poplatníkov, ktorý využili svoje právo slobody pohybu.(15) V skutočnosti ide o opatrenia, ktoré sa na týchto poplatníkov uplatňujú všeobecne, automaticky, ako aj preventívne, tieto opatrenia ako také presahujú rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa, a preto musia byť považované za neprimerané.(16)

41. Lenže obidve tieto ustanovenia vychádzajú práve z podobnej domnienky, keďže vždy a v každom prípade predpokladajú „podvodný zámer“ subjektu činného v stavebníctve, ktorý nie je registrovaný v Belgicku, a ako sme videli, nezávisle od existencie jeho daňových dlhov alebo iných rizík daňových únikov (pozri body 28 a 29 vyššie).

42. Neprimeraná povaha vnútroštátnych ustanovení je podľa môjho názoru ešte posilnená kumulatívnym uplatnením oboch opatrení s následkom, že príjemca poskytovaných služieb je v každom prípade solidárne zodpovedný za daňové dlhy svojho zmluvného partnera, hoci pri uplatnení povinnosti vykonať zrážku už došlo k zablokovaniu súm tvoriacich záruku za uvedené – a pripomínam, iba prípadné – dlhy.

43. Dodávam, že sledovaný cieľ, teda boj proti daňovým podvodom, by mohol byť v tomto prípade dosiahnutý prostriedkami menej zaťažujúcimi a menej obmedzujúcimi slobodné poskytovanie služieb. Mohlo by sa napríklad požadovať, aby neregistrované subjekty poskytovali daňovej správe určité informácie o svojej daňovej situácii, a predovšetkým o existencii prípadných dlhov voči belgickej daňovej správe. Tento typ vyhlásenia by na jednej strane ponúkol záruky vo forme informácií, veľmi podobné tým, ktoré poskytujú registrované podniky, a na druhej strane by umožnil belgickým orgánom uskutočniť kontroly počas výkonu prác a eventuálne prijať, od prípadu k prípadu a len pri zjavných a preukázaných rizikách daňového úniku, potrebné opatrenia. A to bez toho, aby sa neoprávnene zasahovalo do slobodného poskytovania služieb a aby sa bez rozdielu sankcionovali všetky neregistrované subjekty.(17)

44. Napokon, niektoré členské štáty už podobné systémy praktizujú. Ako príklad Komisia uvádza nemeckú právnu úpravu, podľa ktorej je príjemca služieb poskytovaných v odvetví stavebníctva považovaný za solidárne zodpovedného za daňové dlhy vnútroštátneho alebo zahraničného zmluvného partnera len vtedy, ak tento posledný uvedený nepredloží potvrdenie vydané daňovými orgánmi, dosvedčujúce riadne splnenie jeho daňových povinností.

45. Myslím, že z vyššie uvedených úvah možno definitívne vyvodiť, že dotknuté vnútroštátne ustanovenia nie sú odôvodnené na základe článku 55 ES, ani na základe naliehavých dôvodov, na ktoré sa odvoláva belgická vláda. Treba ich preto považovať za odporujúce článkom 49 ES a 50 ES.

46. Navrhujem preto vyhlásiť žalobu Komisie za dôvodnú a na základe toho jej vyhovieť.

IV – O trovách

47. Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Belgické kráľovstvo na náhradu trov konania a Belgické kráľovstvo nemalo úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania.

V – Návrh

48. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor určil, že:

1. Belgické kráľovstvo si tým, že zaväzuje objednávateľov a podnikateľov, ktorí využívajú služby zahraničných zmluvných partnerov neregistrovaných v Belgicku, vykonať zrážku 15 % sumy dlženej za vykonané práce a stanovením solidárnej zodpovednosti tých istých objednávateľov a podnikateľov za daňové dlhy takýchto zmluvných partnerov, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 49 ES a 50 ES.

2. Belgické kráľovstvo je povinné nahradiť trovy konania.

(1) .

(2) – Kráľovské nariadenie vykonávajúce články 400, 401, 403, 404 a 406 daňového kódexu o daniach z príjmu a článok 30a zákona z 27. júna 1969, ktorým bolo zmenené zákonné nariadenie z 28. decembra 1944 o sociálnom zabezpečení zamestnancov ( Moniteur belge z 31. decembra 1998).

(3) – Napríklad výstavba, demolácia, prestavba, inštalácia systémov vykurovania, inštalácia sanitárnych zariadení, obkladanie povrchov.

(4) – Medzi týmito podmienkami sa nachádzajú napríklad nasledujúce: byť zapísaný do obchodného registra alebo profesijného registra v súlade s požiadavkami stanovenými štátom usadenia; mať v Belgicku identifikačné číslo na účely DPH; nebyť v konkurze alebo nemať zákaz výkonu obchodných činností; nedopustiť sa porušenia povinností v oblasti daňovej, v oblasti sociálneho zabezpečenia alebo mzdovej oblasti; nemať dlhy daňovej, sociálnej alebo mzdovej povahy; disponovať finančnými, administratívnymi a technickými prostriedkami spôsobilými zaručiť dodržiavanie daňových povinností, povinností sociálneho zabezpečenia a mzdových povinností.

(5) – Rozsudky z 25. júla 1991, Säger, C‑76/90, Zb. s. I‑4221, bod 12; z 23. novembra 1999, Arblade a i., C‑369/96 a C‑376/96, Zb. s. I‑8453, bod 33; z 3. októbra 2000, Corsten, C‑58/98, Zb. s. I‑7919, bod 33; z 20. februára 2001, Analir a i., C‑205/99, Zb. s. I‑1271, bod 21; z 29. novembra 2001, De Coster, C‑17/00, Zb. s. I‑9445, bod 29; z 13. februára 2003, Komisia/Taliansko, C‑131/01, Zb. s. I‑1659, bod 26, a z 26. januára 2006, Komisia/Španielsko, C‑514/03, Zb. s. I‑963, bod 24.

(6) – Pozri napríklad rozsudky De Coster, už citovaný, bod 33; z 11. decembra 2002, AMOK, C‑289/02, Zb. s. I‑15059, bod 36, a z 18. marca 2004, Leichtle, C‑8/02, Zb. s. I‑2641, bod 32.

(7) – Pozri najmä rozsudky Säger, už citovaný, bod 14; z 29. apríla 1999, Ciola, C‑224/97, Zb. s. I‑2517, bod 11; z 26. októbra 1999, Eurowings Luftverkehr, C‑294/97, Zb. s. I‑7447; zo 6. novembra 2003, Gambelli a i., C‑243/01, Zb. s. I‑13031, bod 55.

(8) – Rozsudok z 19.12.2002, č. 188/2002, Moniteur belge z 18. marca 2003.

(9) – Vyjadrenie k žalobe, bod 14, v ktorom belgická vláda odkazuje na práce parlamentu týkajúce sa jedného zo zákonov, ktorý upravoval dve sporné opatrenia.

(10) – Medzi podmienkami na účely registrácie, stanovenými článkom 2, sa v kráľovskom nariadení z 26. decembra 1998 nachádzajú podmienky „nedopustiť sa porušenia daňových, sociálnych alebo mzdových povinností“ a „nemať nedoplatky daňovej, sociálnej alebo mzdovej povahy“.

(11) – Pozri najmä rozsudky Säger, už citovaný, bod 15; z 31. marca 1993, Kraus, C‑19/92, Zb. s. I‑1663, bod 32; z 30. novembra 1995, Gebhard, C‑55/94, Zb. s. I‑4165, bod 37; Arblade, už citovaný, body 34 a 35; Corsten, už citovaný, body 38 a 39; Gambelli, už citovaný, bod 65, a Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 26.

(12) – Podľa ustálenej judikatúry totiž porušenie článkov 49 ES a 50 ES predstavuje „nielen zjavná diskriminácia, zakladajúca sa na štátnej príslušnosti poskytovateľa služieb, ale aj všetky formy skrytej diskriminácie, ktorá, hoci sa zakladá na kritériách zdanlivo neutrálnych, má v skutočnosti rovnaký výsledok“ (rozsudok z 3. februára 1982, Seco, 62/81 a 63/81, Zb. s. 223, bod 8, kurzívou zvýraznil generálny advokát. Na príklady tohto druhu diskriminácie pozri rozsudky z 5. decembra 1989, Komisia/Taliansko, 3/88, Zb. s. 4035, bod 8; z 27. marca 1990, Rush Portuguesa, C‑113/89, Zb. s. I‑1417, bod 12, a z 3. júna 1992, Komisia/Taliansko, C‑360/89, Zb. s. I‑3401, bod 12.

(13) – Pozri najmä rozsudky z 27. októbra 1977, Bouchereau, 30/77, Zb. s. 1999, bod 35; z 19. januára 1999, Calfa, C‑348/96, Zb. s. I‑11, body 21 a 23, a z 26. novembra 2002, Oteiza Olazabal, C‑100/01, Zb. s. I‑10981, bod 39.

(14) – Pozri napríklad rozsudok z 15. mája 1997, Futura Participations a Singer, C‑250/95, Zb. s. I‑2471, bod 31; z 26. septembra 2000, Komisia/Belgicko, C‑478/98, Zb. s. I‑7587, bod 45; z 21. novembra 2002, X a Y, C‑436/00, Zb. s. I‑10829, bod 51; zo 4. marca 2004, Komisia/Francúzsko, C‑334/02, Zb. s. I‑2229, bod 27, a z 13. decembra 2005, Marks & Spencer, C‑446/03, Zb. s. I‑10837, bod 49.

(15) – Rozsudky Komisia/Belgicko, už citovaný, bod 45; X a Y, už citovaný, bod 62; Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 27, a z 11. marca 2004, Hughes de Lasteyrie du Saillant, C‑9/02, Zb. s. I‑2409, body 51 a 52. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

(16) – Tamže.

(17) – V tomto smere zdôrazňujem, že tento druh informačnej povinnosti bol Súdnym dvorom pokladaný za platnú a účinnú alternatívu voči prevažne reštriktívnym opatreniam (napríklad správne povolenia), ktoré niektoré členské štáty uplatňujú v prípade vyslania zamestnancov zahraničných spoločností v rámci poskytovania služieb. Pozri rozsudky z 21. októbra 2004, Komisia/Luxembursko, C‑445/03, Zb. s. I‑10191, bod 46, a z 19. januára 2006, Komisia/Nemecko, C‑244/04, Zb. s. I‑885, bod 41).

Opinion of the Advocate-General