1. 

Žaloba podaná na Súdny dvor predstavuje prvú priamu žalobu Poľskej republiky. Obsahuje viacero dôležitých nových právnych otázok, ktoré odôvodňujú jej prejednanie pred veľkou komorou. Táto žaloba nadväzujúca na ťažké rokovania o pristúpení v časti poľnohospodárstvo a reforma spoločnej poľnohospodárskej politiky (ďalej len „SPP“) v prvom rade vyzýva Súdny dvor, aby spresnil rozsah právomoci inštitúcií Spoločenstva pri upravovaní ustanovení prístupových zmlúv. Rovnako by mal Súdny dvor rozhodnúť o rozsahu právnej ochrany, ktorá bude poskytnutá budúcim členským štátom, čo sa týka aktov prijatých medzi podpísaním prístupových dokumentov a nadobudnutím ich účinnosti.

2.

Predmetom tejto žaloby podanej Poľskou republikou je zrušenie článku 1 bodu 5 rozhodnutia Rady č. 2004/281/ES z 22. marca 2004, ktorým sa v dôsledku reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky upravuje Akt o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia ( 2 ).

3.

Sporné rozhodnutie bolo prijaté podľa článku 2 ods. 3 zmluvy medzi Belgickým kráľovstvom, Dánskym kráľovstvom, Spolkovou republikou Nemecko, Helénskou republikou, Španielskym kráľovstvom, Francúzskou republikou, Írskom, Talianskou republikou, Luxemburským veľkovojvodstvom, Holandským kráľovstvom, Rakúskou republikou, Portugalskou republikou, Fínskou republikou, Švédskym kráľovstvom, Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska (členskými štátmi Európskej únie) a Českou republikou, Estónskou republikou, Cyperskou republikou, Lotyšskou republikou, Litovskou republikou, Maďarskou republikou, Maltskou republikou, Poľskou republikou, Slovinskou republikou, Slovenskou republikou o pristúpení Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky k Európskej únii, ( 3 ) podľa ktorého „bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 2, sú orgány únie oprávnené prijať pred pristúpením opatrenia uvedené… v článkoch 21 a 23… Tieto opatrenia nadobudnú platnosť a účinnosť iba za podmienky a ku dňu nadobudnutia platnosti tejto zmluvy“. Toto rozhodnutie bolo prijaté na základe článku 23 Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia ( 4 ), podľa ktorého „Rada sa môže jednomyseľne na návrh Komisie a po porade s Európskym parlamentom uzniesť na takých úpravách ustanovení tohto aktu, ktoré sa vzťahujú na spoločnú poľnohospodársku politiku a ktoré sú nevyhnutné v dôsledku zmeny pravidiel spoločenstva. Takéto úpravy môžu byť vykonané do dňa pristúpenia“.

4.

Žalobkyňa sa sťažuje, že článok 1 bod 5 sporného rozhodnutia (ďalej len „napadnuté ustanovenie“) rozšíril mechanizmus postupného zavedenia priamych platieb (nazývaný aj „phasing-in“) v nových členských štátoch na nové priame platby, čím došlo k rozšíreniu výnimiek zo zásady úplného vyplatenia. Toto rozšírenie systému čiastočných platieb spôsobí podstatné zníženie platieb poľským poľnohospodárom v porovnaní s predpokladom vyplatenia celej čiastky platieb.

5.

Táto žaloba je len vyústením námietok voči mechanizmu postupného zavádzania priamych platieb, ktoré Poľská republika uplatňovala už pri rokovaniach o pristúpení. Už počas týchto rokovaní Poľská republika viackrát požadovala, aby prístup k priamym platbám bol poľskému poľnohospodárstvu zaručený v plnom rozsahu odo dňa pristúpenia. Márne. V diskusnom dokumente z 30. januára 2002 ( 5 ) Komisia odporúčala postupné zavádzanie priamych platieb v nových členských štátoch počas prechodného obdobia z viacerých dôvodov, spojených najmä s potrebou pokračovať v začatej reštrukturalizácii v oblasti poľnohospodárstva v týchto štátoch, s príjmovou situáciou poľnohospodárov, ako aj s požiadavkou vyhnúť sa nerovnováhe oproti iným hospodárskym odvetviam alebo vzniku špekulatívnych príjmov. Na základe tohto odporúčania zaujalo pätnásť členských štátov voči Poľskej republike počas prístupových rokovaní postoj stanovený v spoločnej pozícii Európskej únie z 31. októbra 2002 ( 6 ), že nepristúpi na požiadavku Poľska, podľa ktorej by priame platby mali byť priznané poľnohospodárom po pristúpení v rovnakom rozsahu ako poľnohospodárom z Európskej únie, a uvedené platby zavedie v Poľsku postupne počas prechodného obdobia. Vyjednávania o tejto otázke pokračovali až do konferencie o pristúpení, ktorá sa konala pri príležitosti zasadania Európskej rady v Kodani 12. a 13. decembra 2002, ktorého závery naznačujú, že otázka postupného zavádzania priamych platieb v nových členských štátoch bola vyriešená podľa ustanovení stanovených v spoločnej pozícii z 31. októbra 2002. Keď po reforme SPP vykonanej po podpísaní zmluvy o pristúpení Komisia 27. októbra 2003 predložila návrh sporného rozhodnutia, poľská vláda, napriek nesúhlasu vyjadrovanému vo všetkých fázach legislatívneho procesu, nemohla zabrániť prijatiu tohto rozhodnutia.

6.

Kvôli lepšiemu pochopeniu právneho významu sporu je potrebné v krátkosti pripomenúť právny rámec.

7.

Platby priamo priznané poľnohospodárom v rámci režimov podpory ich príjmu boli najskôr upravené nariadením Rady (ES) č. 1259/1999 zo 17. mája 1999, ktorým sa stanovujú spoločné pravidlá pre schémy priamej podpory v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky ( 7 ), pričom zoznam režimov tejto priamej podpory sa nachádzal v prílohe tohto nariadenia. Podľa článku 20 aktu o pristúpení, ktorý uvádza, že „akty uvedené v prílohe II k tomuto aktu sa upravujú tak, ako je uvedené v tejto prílohe“, bol mechanizmus postupného zavádzania priamych platieb v nových členských štátoch upravený v prílohe II kapitole 6 časti A bode 27 tohto aktu, ktorou bol do nariadenia č. 1259/1999 vložený článok 1a. Podľa tohto článku mechanizmus postupného zavádzania upravuje priame platby „schválené podľa systémov podpory uvedených v článku 1“. Článok 1 nariadenia č. 1259/1999 uvádza definíciu týchto priamych platieb, a pokiaľ ide o ich vymenovanie, odkazuje na prílohu k tomuto nariadeniu. ( 8 )

8.

V dôsledku toho Rada nariadením (ES) č. 1782/2003 z 29. septembra 2003, ktorým sa stanovujú spoločné pravidlá režimov priamej podpory v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorým sa zavádzajú niektoré režimy podpory pre poľnohospodárov a ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia (EHS) č. 2019/93, (ES) č. 1452/2001, (ES) č. 1453/2001, (ES) č. 1454/2001, (ES) č. 1868/94, (ES) č. 1251/1999, (ES) č. 1254/1999, (ES) č. 1673/2000, (EHS) č. 2358/71 a (ES) č. 2529/2001 ( 9 ), zrušila nariadenie č. 1259/1999 s účinnosťou od 1. mája 2004. Z jeho článku 1 a prílohy I vyplýva, že nariadenie č. 1782/2003 dopĺňa medzi už existujúce podpory režimy priamej podpory poľnohospodárom produkujúcim škrupinové ovocie a energetické plodiny a upravuje dodatočné platby v rámci schémy priamej podpory v odvetví mlieka.

9.

Sporným rozhodnutím z 22. marca 2004 Rada v jeho článku 1 bode 5 nahradila ustanovenia meniace nariadenie č. 1259/1999, ktoré boli uvedené v bode 27 kapitoly 6 A prílohy II aktu o pristúpení, ustanoveniami, ktorými sa mení nariadenie č. 1782/2003, aby sa prejavili úpravy v SPP zavedené prijatím nariadenia č. 1782/2003, ku ktorým došlo po podpísaní prístupových dokumentov. Bodom 27 bol teda do nariadenia č. 1782/2003 vložený článok 143a, ktorý upravuje postupné zavádzanie „priamych platieb“ v nových členských štátoch podľa časového harmonogramu, t. j. nielen platieb, ktoré sú uvedené v prílohe I tohto nariadenia, ale aj tých, ktoré ešte len budú do nej vložené.

10.

Podľa Poľskej republiky napadnuté ustanovenie protiprávne rozširuje systém čiastočných platieb. Ten sa už uplatňuje nielen na nástroje podpory, ktoré boli taxatívne vymenované v prílohe nariadenia č. 1259/1999, ale všeobecne sa týka aj všetkých „priamych platieb“, čiže i nových priamych platieb. Tieto platby zahŕňajú aj platby, ktoré už boli zavedené nariadením č. 1782/2003, teda platby v odvetví škrupinového ovocia a energetických plodín a dodatočné platby v odvetví mlieka. Zahŕňajú aj priame platby, ktoré budú zavedené, a teda uvedené v prílohe I nariadenia č. 1782/2003, až neskôr.

11.

Z tohto dôvodu podala žalobkyňa túto žalobu o neplatnosť, ktorú založila najmä na troch žalobných dôvodoch. Pred preskúmaním dôvodnosti žaloby je potrebné sa najskôr vyjadriť k jej prípustnosti.

12.

Rada v tejto veci vzniesla 23. septembra 2004 námietku neprípustnosti žaloby podľa článku 91 rokovacieho poriadku, keď uviedla, že žaloba je zjavne neprípustná z dôvodu jej oneskoreného podania. Súdny dvor rozhodol spojiť rozhodnutie o tejto námietke na spoločné konanie o veci samej.

13.

Prípustnosť žaloby Poľskej republiky je bezpochyby otázna. Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, ktorý je obzvlášť obozretný, čo sa týka dodržiavania lehôt konania a všeobecne podmienok prípustnosti, sa zdá, že už došlo k preklúzii. To pripomínam v prvom rade. Lenže na základe zásad, ktoré sú základom právneho poriadku Európskej únie, najmä zásady účinnej právnej ochrany a rozsahu, ktorý jej judikatúra postupne priznala, sa podľa môjho názoru musí v konečnom dôsledku dospieť k inému riešeniu. V druhom rade uvediem spôsoby, ako je možné uznať prípustnosť žaloby.

14.

Sporné rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 30. marca 2004. Poľsko podalo žalobu 28. júna 2004. Podľa článku 230 piateho odseku ES sa „súdne konanie… začne do dvoch mesiacov od zverejnenia daného opatrenia… alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel“. Podľa štandardných pravidiel počítania lehôt došlo k preklúzii práva žalobkyne na podanie žaloby.

15.

Ako vyplýva z článku 230 piateho odseku ES a judikatúra Súdneho dvora ( 10 ) to potvrdzuje, kritérium dňa, keď sa žalobkyňa o akte dozvedela, má len subsidiárnu povahu vo vzťahu ku kritériu dňa uverejnenia aktu. Dátum, od ktorého sa počíta plynutie lehoty na podanie žaloby, je teda deň uverejnenia aktu, aj keď sa žalobkyňa dozvedela, tak ako v tomto prípade, o obsahu sporného rozhodnutia pred jeho uverejnením, ako o tom svedčí skutočnosť, že vo všetkých fázach legislatívneho procesu namietala voči prijatiu tohto rozhodnutia zasielaním viacerých oznámení a pripomienok Rade a Komisii.

16.

Sporné rozhodnutie bolo uverejnené v Ú. v. EÚ L 93 z 30. marca 2004. Existuje domnienka, podľa ktorej sa dátum uverejnenia zhoduje s dátumom uvedeným na každom čísle úradného vestníka. ( 11 )

17.

Žalobkyňa v tejto veci však na jednej strane tvrdí, že vydanie úradného vestníka z 30. marca 2004 nebolo dostupné k tomuto dátumu v jazykoch desiatich nových členských štátov, hoci článok 8 sporného rozhodnutia uvádza, že sa vyhotoví v deviatich úradných jazykoch pristupujúcich štátov; na druhej strane, a v každom prípade, že poľské vydanie tohto úradného vestníka bolo doručené poľským orgánom verejnej moci až oveľa neskôr, a to 27. júla 2005. Keďže uverejnenie v úradných jazykoch nových členských štátoch sa vykonalo až po 30. marci 2004, žalobkyňa z toho dokonca vyvodila, že Rada zámerne antidatovala číslo úradného vestníka, v ktorom bolo uverejnené napadnuté rozhodnutie.

18.

Tieto tvrdenia nemôžu obstáť. Iste je ustálenou judikatúrou, že uverejnenie zákonodarného aktu sa nepovažuje za úplné, pokiaľ nie je číslo úradného vestníka, v ktorom k uverejneniu došlo, dostupné vo všetkých úradných jazykoch. ( 12 ) Ďalej tiež platí, že ak by sa dokázalo, že dátum, ku ktorému bolo toto číslo skutočne dostupné, nezodpovedá dátumu, ktorý je na ňom uvedený, musí byť zohľadnený skutočný dátum uverejnenia, pretože „základná zásada právneho poriadku Spoločenstva vyžaduje, aby akt vydaný orgánmi verejnej moci nebol vynútiteľný voči osobám podliehajúcim súdnej právomoci predtým, ako sa mali možnosť s ním oboznámiť“. ( 13 ) Vo veci, v ktorej bol vynesený rozsudok z 10. marca 1998, Nemecko/Rada ( 14 ), bol napadnutý akt uverejnený v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev z 23. decembra 1994, ale tento úradný vestník bol dostupný až od 13. februára 1995. Plynutie lehoty na podanie žaloby sa teda počítalo od tohto posledného uvedeného dátumu. Nakoniec, ak by sa preukázalo, že číslo úradného vestníka, v ktorom bolo sporné rozhodnutie uverejnené, bolo zámerne antidatované, toto rozhodnutie by muselo byť zrušené pre porušenie zásady právnej istoty. ( 15 )

19.

Na jednej strane z informácie poskytnutej generálnym riaditeľom Úradu pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev v odpovedi na otázku Súdneho dvora ( 16 ) vyplýva, že Ú. v. EÚ L 93 z 30. marca 2004 bol dostupný vo všetkých jazykoch nových členských štátov k tomuto dňu. Žalobkyňa síce napadla pravdivosť tejto informácie, avšak táto odpoveď nemôže byť spochybnená bez vážnych dôkazov, ktoré neboli Súdnemu dvoru predložené. Skutočnosť, že toto číslo úradného vestníka bolo dostupné v poľštine na internetovej stránke EurLEX až 15. decembra 2004, je irelevantná, keďže jedinou záväznou formou uverejnenia legislatívnych predpisov je tlačená forma. Na druhej strane je nesporné, že uverejnenie sa považuje za vykonané, a teda úradný vestník sa považuje za dostupný v deň, keď je vyhotovenie úradného vestníka obsahujúce daný akt skutočne dostupné vo všetkých jazykoch Spoločenstva na Úrade pre vydávanie úradných publikácií v Luxemburgu. Dôvod spočíva v skutočnosti, že „je dôležité, aby sa dátum, ku ktorému je potrebné považovať nariadenia za uverejnené, nemenil podľa dostupnosti Úradného vestníka [Európskych] spoločenstiev na území každého členského štátu“, a že „jednota a jednotné uplatnenie práva Spoločenstva vyžadujú… aby nariadenie nadobudlo účinnosť, ak nie je výslovne uvedené inak, v ten istý deň vo všetkých členských štátoch, bez ohľadu na prípadné omeškanie, ku ktorému dôjde napriek úsiliu o zabezpečenie urýchleného rozoslania úradného vestníka v celom Spoločenstve“. ( 17 ) Okrem toho účelom pätnásťdňového odkladu dies a quo uvedeného v článku 81 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ako aj desaťdňovej lehoty zohľadňujúcej vzdialenosť je paušálne zohľadniť riziká distribúcie úradného vestníka, aby všetci žalobcovia mali možnosť plne využiť dvojmesačnú lehotu, ktorú majú k dispozícii podľa Zmluvy ES. ( 18 )

20.

V tejto veci je teda deň, od ktorého sa počíta plynutie lehoty na podanie žaloby, 30. marec 2004. Výpočet lehoty sa preto vykoná takto. Podľa článku 80 písm. a) rokovacieho poriadku, „ak sa lehota vyjadrená v dňoch, týždňoch, mesiacoch alebo rokoch viaže na určitú udalosť alebo úkon, deň, keď takáto udalosť nastala alebo bol urobený takýto úkon, sa do lehoty nezapočítava“. Navyše dies a quo dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby stanovenej v článku 230 piatom odseku ES bol podľa článku 81 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ( 19 ) odložený z 30. marca 2004 na 14. apríla 2004 o polnoci. Ďalej článok 80 ods. 1 písm. b) rokovacieho poriadku ( 20 ) stanovuje, že lehota vyjadrená v mesiacoch sa končí uplynutím dňa, ktorý má v poslednom mesiaci rovnaké číslo ako dies a quo. Táto lehota na podanie žaloby teda uplynula na konci 14. júna 2004. Vzhľadom na jednotnú paušálnu desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, ktorá musí byť pripočítaná k procesnoprávnej lehote podľa článku 81 ods. 2 rokovacieho poriadku ( 21 ), celková lehota na podanie žaloby uplynula vo štvrtok 24. júna 2004 o polnoci, keďže tento dies a quem sa nenachádza na zozname oficiálnych sviatkov v článku 1 prílohy rokovacieho poriadku.

21.

Žaloba bola zapísaná do registra kancelárie Súdneho dvora 28. júna 2004. Z toho vyplýva, že táto žaloba bola podaná oneskorene.

22.

Žalobkyňa podporovaná štátmi, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, tvrdí, že dies a quo musí byť stanovený na deň, keď nadobudla účinnosť zmluva o pristúpení, t. j. na 1. máj 2004. Na podporu toho uviedla viaceré tvrdenia. S prvými dvomi sa dá rýchlo vyrovnať.

23.

Poľská republika v prvom rade tvrdí, že opatrenia upravené v článku 23 aktu o pristúpení nadobúdajú účinnosť a záväznú povahu ku dňu a pod podmienkou nadobudnutia účinnosti zmluvy o pristúpení. Tak to skutočne je a navyše je to pripomenuté v článku 9 napadnutého rozhodnutia. ( 22 ) To však neznamená, že opatrenia upravené v uvedenom článku 23 nie sú napadnuteľné už od ich uverejnenia. Netreba si totiž mýliť na jednej strane napadnuteľnosť aktu, ktorá je spojená so splnením všetkých vyžadovaných formálnych požiadaviek publicity a od ktorej plynie lehota na podanie žaloby, a na druhej strane vznik právnych účinkov, t. j. nadobudnutie účinnosti, ktoré môže nastať neskôr. Skutočnosť, že článok 254 prvý odsek ES stanovuje deň nadobudnutia účinnosti aktov sekundárneho práva, ktoré musia byť povinne uverejnené, ak deň ich nadobudnutia účinnosti nie je výslovne stanovený inak, na dvadsiaty deň po ich uverejnení, nebola nikdy chápaná tak, že by bránila plynutiu lehoty na podanie žaloby odo dňa ich uverejnenia.

24.

Na odôvodnenie stanovenia dies a quo lehoty na podanie žaloby na 1. mája 2004 Poľská republika argumentuje článkom 58 aktu o pristúpení ( 23 ), ako aj článkami 8 ( 24 ) a 9 sporného rozhodnutia. Podľa týchto ustanovení je znenie aktov inštitúcií prijatých pred pristúpením, medzi nimi aj dotknutého rozhodnutia, vyhotovené v deviatich úradných jazykoch nových členských štátov a je záväzné v týchto jazykoch ku dňu a za podmienky nadobudnutia účinnosti zmluvy o pristúpení. Podľa žalobkyne z toho vyplýva, že poľská verzia napadnutého opatrenia nebola záväzná a v dôsledku toho vydanie úradného vestníka, ktorý ju obsahoval, je možné považovať za dostupné až od 1. mája 2004. Ani tieto úvahy nie sú presvedčivé. Skutočnosť, že je uvedené, že znenia napadnutého rozhodnutia v dvadsaťjeden jazykoch „sú rovnako záväzné“, jednoducho znamená, že toto rozhodnutie musí byť vyhotovené vo všetkých úradných jazykových verziách a žiadna z týchto verzií nemôže mať prednosť pred ostatnými. Keby sme sa domnievali, že až nadobudnutie účinnosti zmluvy o pristúpení priznáva záväznú povahu jednotlivým jazykovým verziám, platilo by to v každom prípade pre všetky znenia naraz, v dvadsaťjeden jazykoch, tak v starých, ako aj v nových členských štátoch.

25.

Presvedčivejšie sú námietky voči preklúzii, ktoré žalobkyňa a členské štáty zakladajú na zásadách právneho spoločenstva, práva na účinnú súdnu ochranu a zákazu diskriminácie. Na potvrdenie toho, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť aktu vydaného podľa článku 23 aktu o pristúpení plynie pre nové členské štáty až od 1. mája 2004, najmä uvádzajú, že ku dňu uverejnenia aktu žalobkyňa nebola ešte členom Európskej únie, a teda nemala aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť. Pripustenie toho, že lehota na podanie žaloby začína plynúť už od uverejnenia aktu, by preto dovoľovalo inštitúcii, ktorá je autorom aktu, uniknúť kontrole zákonnosti opatrenia prijatého na základe článku 23 aktu o pristúpení tým spôsobom, že ho prijme a uverejní aspoň dva mesiace predtým, ako pristupujúce členské štáty získajú postavenie člena. Zásada právneho spoločenstva pritom znamená zavedenie úplného a účinného systému kontroly zákonnosti aktov Spoločenstva a súdnej ochrany. Vzhľadom na deň uverejnenia napadnutého rozhodnutia tejto veci mala Poľská republika kratší čas na podanie žaloby, čo malo vplyv na účinnosť jej práva podať žalobu a diskriminovalo ju vo vzťahu k starým členským štátom.

26.

Napriek tomu, ako ďalej preukážem, že zásady právneho spoločenstva a práva na účinnú súdnu ochranu uvedené žalobkyňou musia skutočne viesť k uznaniu prípustnosti žaloby, nezdá sa mi, že k tomu vedie aj tvrdenie založené na zásade zákazu diskriminácie. Poľská republika tvrdí, že v dôsledku stanovenia dňa, od ktorého plynie lehota na podanie žaloby, na deň uverejnenia sporného rozhodnutia žalobkyni ostala len krátka lehota na podanie žaloby, čo spôsobilo jej diskriminovanie vo vzťahu k starým členským štátom pri výkone jej práva na účinnú súdnu ochranu. Nie je mi však jasné, v čom by táto údajná diskriminácia mala spočívať. Tak staré, ako aj nové členské štáty mali na podanie žaloby rovnakú lehotu, a to odo dňa uverejnenia napadnutého opatrenia. Budúce členské štáty k tomuto dátumu iste ešte nemali postavenie privilegovaných žalobcov a namietať voči opatreniu mohli len na základe článku 230 štvrtého odseku ES. Je pravda, že na rozdiel od starých členských štátov uplatnenie požiadaviek stanovených týmto článkom robí prípustnosť ich možnej žaloby problematickou. Toto rozdielne zaobchádzanie je však len výsledkom toho, že postavenie členského štátu, ktoré novým členským štátom poskytne rovnosť práv, sa získa až vo chvíli nadobudnutia účinnosti zmluvy o pristúpení. Podľa názoru Rady a Komisie stanovenie dies a quo pre nové členské štáty na deň nadobudnutia účinnosti aktu o pristúpení by ich pod zámienkou zabezpečenia ich rovnosti so starými členskými štátmi, čo sa týka lehoty na podanie žaloby, ktorou tieto štáty disponujú ako privilegovaní žalobcovia, rovnako zvýhodnilo vo vzťahu k starým členským štátom, čo sa v tomto prípade týka dňa, od ktorého plynie uvedená lehota.

27.

Ako už bolo uvedené, striktné uplatnenie článku 230 ES môže viesť k odmietnutiu žaloby Poľskej republiky ako neprípustnej. Paralelne sa však rozvíja smerovanie judikatúry Súdneho dvora, ktorá vníma prípustnosť žalôb oveľa širšie. Podľa môjho názoru niektoré základné zásady právneho poriadku Únie, najmä zásada účinnej súdnej ochrany, vyžadujú uprednostnenie práve tejto judikatúry.

28.

Treba vychádzať zo zásady právneho spoločenstva. Je známe, že v rozsudku Les Verts/Parlament ( 25 ) bola stanovená takto:

„… Európske hospodárske spoločenstvo je právnym spoločenstvom a jeho členské štáty, ako aj jeho inštitúcie podliehajú kontrole súladu ich právnych aktov so základnou ústavnou chartou, ktorou je Zmluva. Zmluva osobitne v článkoch [230 ES] a [241 ES] a v článku [234 ES] zakotvila ucelený systém opravných prostriedkov a konaní, prostredníctvom ktorých má Súdny dvor vykonávať kontrolu zákonnosti právnych aktov jednotlivých inštitúcií. Fyzické a právnické osoby sú chránené proti tomu, aby sa voči nim uplatňovali právne akty so všeobecnou platnosťou, ktoré nemôžu priamo napadnúť pred Súdnym dvorom kvôli osobitným podmienkam prípustnosti uvedeným v článku [230 druhom odseku ES]. Ak administratívne uplatňovanie týchto aktov prislúcha inštitúciám Spoločenstva, môžu fyzické a právnické osoby podať priamo na Súdny dvor žalobu proti vykonávacím predpisom, ktoré sú im určené alebo sa ich priamo a osobne dotýkajú, a môžu na podporu danej žaloby namietať nezákonnosť základného všeobecného právneho aktu. Ak ich uplatňovanie prislúcha vnútroštátnym orgánom, môžu poukázať na neplatnosť aktov so všeobecnou platnosťou pred vnútroštátnymi súdmi a priviesť ich k tomu, aby podali na Súdny dvor návrh na začatie konania o prejudiciálnych otázkach.“

29.

Takto chápaný pojem právne spoločenstvo má dvojitý rozmer ( 26 ): normatívny rozmer, ktorý znamená povinný súlad aktov inštitúcií a členských štátov so Zmluvou; právny rozmer, ktorý predpokladá súdnu ochranu proti nezákonným aktom Spoločenstva. Ako „podstatný znak právneho spoločenstva“ ( 27 ) bolo napokon právo na účinnú súdnu ochranu uznané judikatúrou hneď po vydaní už citovaného rozsudku Les Verts/Parlament. Súdny dvor, ktorý sa inšpiroval ústavnoprávnymi zásadami spoločnými pre členské štáty, ako aj článkami 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, z neho vytvoril všeobecnú zásadu práva Spoločenstva. ( 28 ) Cieľom bolo predísť vytvoreniu právomocí, ktoré by boli skryté pred pôsobením práva a súdu Spoločenstva, a takto zabezpečiť štrukturálny súlad: prenos štátnych právomocí sa musí vykonať zároveň s uplatňovaním kontroly a rovnakými možnosťami podania žaloby. Je známe, že táto myšlienka sa dnes nachádza v článku 6 ods. 1 Zmluvy EÚ. Najskôr sa požiadavky, ktoré vyplývajú z tejto zásady, vzťahovali len na vnútroštátne súdy. ( 29 ) Len čo však mal Súdny dvor príležitosť, rozšíril jej pôsobnosť na súdnu ochranu súdmi Spoločenstva. Tak potvrdil, že Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev neporušil zásadu práva na účinnú súdnu ochranu, keď rozhodol, že oznámenie nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť ( 30 ); a usúdil, že všeobecná zásada práva na účinnú a úplnú súdnu ochranu odôvodňuje nariadenie predbežných opatrení, „s cieľom vyhnúť sa medzere v právnej ochrane poskytovanej Súdnym dvorom“. ( 31 )

30.

Táto zásada práva na účinnú súdnu ochranu sa chápe tak, že ak už nezakazuje akékoľvek obmedzenie súdnej ochrany, tak zakazuje aspoň akýkoľvek jej nedostatok. Toto smerovanie judikatúry Súdny dvor opäť nedávno pripomenul vo veci Eurojust ( 32 ). Hoci Súdny dvor rozhodol, že žaloba o neplatnosť viacerých vyhlásení výberových konaní na miesta dočasných zamestnancov vydaných Eurojustom je neprípustná, uviedol, a to bezpochyby iba preto, lebo z toho až tak nevyplýva porušenie práva na účinnú súdnu ochranu. Sporné akty neboli totiž úplne vyňaté spod súdnej kontroly, takže hlavní zainteresovaní, konkrétne uchádzači o rôzne miesta uvedené vo vyhlásení napadnutého výberového konania, disponovali prístupom k súdu Spoločenstva za podmienok upravených v článku 91 služobného poriadku a v prípade takejto žaloby by členské štáty mohli vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci konania, prípadne mohli podať odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa.

31.

Z takéhoto chápania práva na účinnú súdnu ochranu vyplýva, že ak by štruktúra opravného prostriedku viedla k tomu, že žalobcovia by nemali možnosť podať žalobu, Súdny dvor by sa nikdy nebránil extenzívnemu výkladu podmienok jej prípustnosti.

32.

Tento prístup je možné pozorovať najmä v rámci žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES. Súdny dvor neváha poskytnúť extenzívny výklad podmienok svojej právomoci, s cieľom zabezpečiť prístup k súdu Spoločenstva, a to čo sa týka tak pojmu napadnuteľný akt, ako aj osôb oprávnených na podanie opravného prostriedku. Rovnako to bolo aj vo veci AETR ( 33 ), kde Súdny dvor rozšíril uplatnenie žaloby o neplatnosť, okrem aktov týkajúcich sa nomenklatúry, na všetky opatrenia prijaté inštitúciami, ktoré spôsobujú právne účinky, bez ohľadu na ich povahu alebo formu, pričom odôvodnenie tohto rozhodnutia založil na svojej úlohe zabezpečiť dodržiavanie práva, čiže súdnu ochranu voči protiprávnym aktom Spoločenstva. Treba pripomenúť, že v rozsudku Les Verts/Parlament ( 34 ) Súdny dvor napriek tomu, že v texte Zmluvy nie je uvedené, že akty Parlamentu môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, priznal pasívnu legitimáciu Parlamentu, ktorú založil na zásade právneho spoločenstva, čo znamená existenciu úplného systému kontroly zákonnosti aktov inštitúcií.

33.

Zdá sa, že akceptácia širšieho významu pojmu „osobne sa týkať“ použitého v niektorých veciach bola takisto mlčky odôvodnená snahou o zabezpečenie súdnej ochrany. ( 35 ) Takto vo veci Piraiki-Patraiki a i./Komisia ( 36 ) Súdny dvor bezpochyby zohľadnil skutočnosť, že žalobcovia, ktorí žiadali zrušiť rozhodnutie Komisie, ktoré ukladalo francúzskej vláde zaviesť dovozné kvóty na bavlnu pochádzajúcu z Grécka, boli všetci grécki vývozcovia, ktorí by len ťažko mohli napadnúť vnútroštátne opatrenie určené iba dovozcom; vo veci Codorniu/Rada ( 37 ), v ktorej Súdny dvor rozhodol, že jednotlivec môže žiadať zrušenie skutočného nariadenia, ktoré mu spôsobuje obzvlášť vážnu ujmu, bezpochyby zohľadnil okolnosť, že žalobcovia nemali inú možnosť, ako porušiť toto nariadenie, aby mohli napadnúť jeho platnosť v konaní o uplatnení sankcií, ktoré na jeho základe vyplývajú z vnútroštátneho zákona ( 38 ); vo veci Cofaz a i./Komisia ( 39 ) Súdny dvor považoval za osobne dotknuté rozhodnutím vyhlasujúcim pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom konkurenčné podniky, pričom ho bezpochyby ovplyvnil generálny advokát Verloren van Themaat, ktorý vo svojich návrhoch uviedol, že vzhľadom na to, že článok 87 ods. 1 nemá priamy účinok, právo Spoločenstva neposkytuje týmto podnikom „žiadnu alternatívnu právnu ochranu prostredníctvom vnútroštátnych súdov“. ( 40 ) Vo veci Allied Corporation a i./Komisia ( 41 ) Súdny dvor priznal dotknutým vyrábajúcim a vyvážajúcim podnikom právo žiadať zrušenie nariadení, ktorými sa ukladá konečné antidumpingové clo, pričom tentoraz výslovne uviedol, že toto právo nepredstavuje „riziko vytvorenia dvojitých opravných prostriedkov, vzhľadom na to, že opravný prostriedok pred vnútroštátnym súdom je možné podať až po vybratí antidumpingového cla, ktoré za normálnych okolností zaplatí dovozca so sídlom na území Spoločenstva“.

34.

Ak od toho závisí existencia súdnej ochrany, Súdny dvor navyše neváha prekročiť formuláciu článku 230 ES a vyplniť medzery v texte. Ako to zdôraznil generálny advokát Mancini, „povinnosť dodržiavať právo… má prevahu nad úzkosťou písaného práva; vždy, keď to ochrana osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyžaduje, Súdny dvor je pripravený opraviť alebo doplniť ustanovenia, ktoré vymedzujú jeho právomoc v mene zásady, ktorá vyplýva z jeho poslania“. ( 42 ) Typickým príkladom tejto judikatúry predovšetkým vernej zásade spoločenstva práva, ktorá vyplýva z práva na účinnú súdnu ochranu, je už citovaný rozsudok Les Verts/Parlament. Aj keď ustanovenie článku 173 Zmluvy ES (teraz článok 230 ES) neuvádzalo Európsky parlament ako inštitúciu, ktorej akt možno napadnúť, Súdny dvor vyvodil zo „zmyslu Zmluvy, ako ho vyjadruje článok [220 ES]“, a z jej „systematiky“ zásadu spoločenstva práva, ktorá zavádza možnosť podať priamu žalobu proti všetkým ustanoveniam prijatým inštitúciami, ktoré majú právne účinky voči tretím osobám; v dôsledku toho rozhodol o pasívnej legitimácii Európskeho parlamentu v konaní o neplatnosť. ( 43 ) Do tej istej oblasti spadá Súdnym dvorom priznaná aktívna legitimácia Európskeho parlamentu, čo sa týka žaloby o neplatnosť, napriek tomu, že nebol uvedený v článku 173 Zmluvy ES na zozname žalobcov; toto priznanie bolo odôvodnené neistou, ba až neúčinnou povahou súdnej ochrany právomocí Európskeho parlamentu zverených iným inštitúciám, členským štátom a jednotlivcom. ( 44 )

35.

Je pravda, že možno namietať, že rozsudok Unión de Pequeños Agricultores/Rada ( 45 ) zastavil tento smelý prístup k nastoľovaniu spoločenstva práva, aby dnes nechal priestor na rozhodovaciu politiku, ktorá sa snaží o „self restraint“. Súdny dvor sa už necítil byť oprávnený na prekročenie znenia zmluvy, ak by sa toto prekročenie ukázalo ako porušujúce právo na účinnú súdnu ochranu, z obavy, že by sa zmocnil právomoci zmeniť zmluvy, ktorú majú len členské štáty. Pravdupovediac nezdá sa mi, že takýto výklad by mal byť použitý v tomto rozsudku. ( 46 ) Odmietnutie Súdneho dvora zovšeobecniť podmienky prípustnosti žaloby o neplatnosť podanej jednotlivcami uvedené v článku 230 štvrtom odseku ES sa vysvetľuje tým, že dodržiavanie týchto podmienok vedie k určitým obmedzeniam, nie však k neexistencii súdnej ochrany a že zlepšovanie „systému preskúmania zákonnosti aktov Spoločenstva“ ( 47 ) má preto zostať v pôsobnosti členských štátov. Nedostatok súdnej ochrany vyplývajúci z nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov na podanie žaloby o neplatnosť bol totiž zastieraný naliehavou povinnosťou, pripomenutou členským štátom a ich súdom, ustanoviť úplný systém žalôb a konaní, ktorý umožní zabezpečiť dodržiavanie práva na účinnú súdnu ochranu. ( 48 ) Takáto analýza sa mi zdá byť potvrdená nedávno vydaným rozhodnutím vo veci Gestoras Pro Amnistía a i./Rada ( 49 ), v ktorej Súdny dvor rozhodol o neprípustnosti žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady škody, ktorá im údajne vznikla ich zápisom do zoznamu osôb zapojených do teroristických činov, čo je zoznam pripojený k spoločnej pozícii prijatej v rámci hlavy VI Zmluvy EÚ. Súdny dvor odkázal žalobcov, ktorí sa sťažovali na porušenie práva na účinnú súdnu ochranu, na prípadnú zmenu Zmlúv zavedením režimu mimozmluvnej zodpovednosti v rámci tretieho piliera. Súdny dvor však zdôraznil, že bez ohľadu na toto obmedzenie jeho právomocí podľa článku 35 EÚ v rámci hlavy VI Zmluvy EÚ žalobcovia nezostali bez akejkoľvek súdnej ochrany. Hoci formulácia článku 35 EÚ nepredpokladá možnosť súdneho preskúmania spoločných pozícií, Súdny dvor priznal svoju právomoc najmä na rozhodovanie o výklade alebo o platnosti spoločnej pozície, ktorá má spôsobiť právne účinky voči tretím osobám. Tiež pripomenul úlohu členských štátov a najmä ich súdov vykladať a uplatňovať vnútorné pravidlá konania upravujúce podávanie žalôb spôsobom, ktorý umožňuje fyzickým osobám a právnickým osobám napadnúť na súde zákonnosť každého rozhodnutia alebo každého iného vnútroštátneho opatrenia týkajúceho sa vypracovania alebo uplatnenia aktu Európskej únie vo vzťahu k nim a prípadne sa domáhať náhrady škody, ktorá im bola spôsobená.

36.

S dôverou k tomuto smerovaniu judikatúry navrhujem Súdnemu dvoru, aby prekročil formuláciu článku 230 piateho odseku ES a uznal prípustnosť žaloby podanej Poľskou republikou. Z tohto hľadiska je potrebné hneď vylúčiť tri námietky.

37.

Prvá námietka, tak ako ju podala Rada, spočíva v tom, že nemôže byť od Súdneho dvoru žiadané, aby robil to, čo strany zmluvy o pristúpení odmietli urobiť. Mohli si ľubovoľne upraviť dočasné výnimky zo zakladajúcich zmlúv. Akt o pristúpení takto skutočne upravil veľké množstvo prechodných ustanovení, ktoré sa odchyľujú od Zmlúv a od sekundárneho práva. Predovšetkým boli zavedené špeciálne a zjednodušené legislatívne postupy, aby bolo zohľadnené pristúpenie a potreba prispôsobiť akty inštitúcií pomocou jednoduchších postupov než tých, ktoré sa bežne používajú. Ak strany zmluvy o pristúpení boli toho názoru, že ustanovenia tejto zmluvy dostatočne nezabezpečujú súdnu ochranu nových členských štátov, mohli zaviesť potrebné výnimky. V týchto ustanoveniach mohli odchylne upraviť, že lehota na podanie žaloby pre nové členské štáty plynie až od pristúpenia, a nie od uverejnenia aktov. Treba však konštatovať, že to nespravili, keďže počas prístupových rokovaní nebolo dohodnuté nijaké osobitné pravidlo ani iné prechodné ustanovenie, ktoré by sa odchyľovalo od ustanovení článku 230 piateho odseku ES alebo od ustanovení rokovacieho poriadku upravujúcich lehoty na podanie žaloby.

38.

Podľa môjho názoru táto námietka neobstojí, pretože by mohla smerovať voči všetkým predchádzajúcim pokrokom v judikatúre. Zdá sa mi len ťažko vyložiteľné mlčanie aktu o pristúpení ako vyjadrenie vôle zmluvných strán odmietnuť akúkoľvek výnimku z dies a quo stanoveného podľa článku 230 piateho odseku ES. Skôr ho treba vykladať v tom zmysle, že zmluvné strany nemysleli na nedostatočnú súdnu ochranu nových členských štátov vyplývajúcu, pokiaľ ide o akty prijaté medzi podpísaním zmluvy o pristúpení a nadobudnutím jej účinnosti, zo stanovenia dňa, od ktorého plynie lehota, na deň ich uverejnenia. V každom prípade je potrebné pripomenúť, že hoci zakladatelia nepovažovali za potrebné zmeniť znenie článku 173 Zmluvy ES, napriek tomu, že to v tomto zmysle navrhla Komisia počas rokovaní o Jednotnom európskom akte, Súdnemu dvoru to nebránilo, aby priznal Európskemu parlamentu aktívnu a pasívnu legitimáciu na konanie o žalobe o neplatnosť.

39.

Druhá námietka, ktorú uplatňuje najmä Rada, spočíva v tom, že nič a priori nebránilo Poľskej republike podať žalobu o neplatnosť odo dňa uverejnenia sporného rozhodnutia. Na tento účel iste nemohla konať podľa článku 230 druhého odseku ES. Mohla sa však dovolávať štvrtého odseku tohto ustanovenia.

40.

Tento prípad je v judikatúre nový. ( 50 ) Prvú indikáciu máme aspoň z rozhodnutí týkajúcich sa vedľajších účastníkov konania podľa článku 40 Štatútu Súdneho dvora. ( 51 ) Z nich vyplýva, že tretí štát môže vstúpiť do konania ako vedľajší účastník, lebo podľa článku 40 druhého odseku tak môže urobiť „akákoľvek iná osoba“ ( 52 ), a že nemôže uplatňovať túto výnimku podľa tohto ustanovenia o vstupe akejkoľvek inej osoby okrem členských štátov a inštitúcií Spoločenstva v sporoch medzi členskými štátmi, medzi orgánmi Spoločenstiev alebo medzi členskými štátmi na jednej strane a orgánmi Spoločenstiev na strane druhej. ( 53 ) Inak povedané, tretí štát sa síce nemôže dovolať postavenia, ktoré prináleží členským štátom podľa systému Spoločenstva, má však rovnakú procesnú spôsobilosť, ako je týmto systémom priznaná právnickým osobám.

41.

Tento prínos, ktorý vyplýva z uplatnenia článku 40 Štatútu Súdneho dvora, je potvrdený rozhodnutiami týkajúcimi sa práva zámorských krajín a území, regiónov a autonómnych oblastí podať žalobu o neplatnosť. Zdá sa, že „cieľom článku 173 ods. 4 Zmluvy… je priznať primeranú súdnu ochranu všetkým právnickým a fyzickým osobám, ktoré sú priamo a osobne dotknuté aktmi inštitúcií Spoločenstva. Aktívna legitimácia preto musí byť priznaná v závislosti od tohto jediného cieľa a žaloba o neplatnosť musí teda byť dostupná všetkým osobám, ktoré spĺňajú stanovené objektívne podmienky, a to mať požadovanú právnu subjektivitu a byť priamo a osobne dotknutý napadnutým aktom. Takýto prístup sa vyžaduje aj v prípade, keď žalobca je verejnoprávnym subjektom, ktorý spĺňa tieto kritériá“. ( 54 ) Pokiaľ teda región má právnu subjektivitu podľa vnútroštátneho práva, musí byť z tohto dôvodu považovaný za právnickú osobu podľa článku 230 štvrtého odseku ES ( 55 ) a v zásade môže podať žalobu o neplatnosť. ( 56 ) Rovnako to platí aj pre Poľsko, ktoré podľa svojho vnútroštátneho práva má právnu subjektivitu a ktorému medzinárodné právo priznáva, tak ako každému štátu, medzinárodnú subjektivitu. Odo dňa uverejnenia sporného opatrenia teda mala Poľská republika procesnú spôsobilosť, aby Súdnemu dvoru predložila na preskúmanie akt, ktorý jej spôsoboval ujmu. Možnosť podať žalobu o neplatnosť na základe článku 230 štvrtého odseku ES, samozrejme, nebola neobmedzená. Bola podmienená objektívnym podmienkam prípustnosti, podľa ktorých je potrebné preskúmať existenciu vlastného záujmu na namietaní napadnutého rozhodnutia, a tak predísť transformácii práva právnických alebo fyzických osôb konať na určité actio popularis. ( 57 ) Tieto podmienky sa týkajú najmä vytvorenia priameho a osobného vzťahu spájajúceho Poľskú republiku s napadnutým aktom, ktorý jej nebol určený. V tejto súvislosti skutočnosť, že Poľská republika je výslovne uvedená v akte o pristúpení, ktorý je vykonávaný sporným opatrením, neznamená, že nemusí preukázať existenciu priameho a osobného vzťahu. Súdny dvor už rozhodol, že skutočnosť, že zámorská krajina alebo územie (ďalej len „ZKÚ“) sú spomenuté v štvrtej časti a v prílohe IV Zmluvy ES, neznamená, že nemusia preukázať, že boli vykonávacím opatrením priamo a osobne dotknuté. ( 58 ) Požiadavka na osobný vzťah môže v tejto veci brániť prípustnosti žaloby podanej Poľskou republikou.

42.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „na určenie, či akt má všeobecnú platnosť, alebo nie, je potrebné preskúmať jeho povahu a právne účinky, ktoré má vyvolať alebo ktoré skutočne vyvoláva“. ( 59 ) V tejto veci je predmetom napadnutého ustanovenia nahradenie ustanovení prílohy II aktu o pristúpení, ktoré menia nariadenie č. 1259/1999 ustanoveniami, ktorými sa mení nariadenie č. 1782/2003, aby sa vzali do úvahy úpravy v SPP zavedené prijatím tohto nariadenia č. 1782/2003, ku ktorým došlo po podpísaní prístupových dokumentov. Z tohto hľadiska napadnuté ustanovenie rozšírilo mechanizmus postupného zavádzania priamych platieb v nových členských štátoch o nové priame platby. Toto ustanovenie „sa [teda] uplat[ní] na objektívne určené situácie a má právne účinky vo vzťahu ku kategóriám osôb chápaným všeobecne a abstraktne“ ( 60 ), a to k všetkým poľnohospodárom z nových členských štátov, ktorí pestujú poľnohospodárske produkty, na ktoré sa vzťahujú nové priame platby. Ide teda o všeobecne platné opatrenie. Skutočnosť, že Poľská republika je výslovne uvedená v napadnutom ustanovení, nespochybňuje jeho všeobecnú platnosť, lebo ostatné nové členské štáty sú v ňom rovnako uvedené, a je bez rozdielu uplatniteľné na všetky nové členské štáty a všetkých poľnohospodárov, ktorí sú v nich usídlení. ( 61 ) Je však známe, že normatívna povaha napadnutého aktu nebráni fyzickej alebo právnickej osobe v podaní žaloby o neplatnosť, pokiaľ sa jej priamo a osobne týka. ( 62 )

43.

V tejto súvislosti preukázanie osobného vzťahu medzi žalobcom a napadnutým opatrením nevyhnutne ( 63 ) podlieha splneniu „testu Plaumann“, podľa ktorého všeobecne platný akt sa môže týkať fyzických alebo právnických osôb, iba „ak sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené“. ( 64 ) Dôležitou otázkou je teda zistiť, či sa rozhodnutie týka Poľskej republiky na základe určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe. Aj v tejto otázke poskytuje judikatúra týkajúca sa aktívnej legitimácie zámorských krajín a území, regiónov a autonómnych oblastí v konaní o neplatnosť cenné poznatky. Z tejto judikatúry sa môžeme dočítať, že individualizácia žalujúceho územného správneho celku nemôže vyplývať z nepriaznivých sociálno-ekonomických dôsledkov napadnutého aktu na podniky usadené na jeho území. Súdny dvor rozhodol, že „všeobecný záujem, aký môže mať ZKÚ ako subjekt príslušný pre hospodárske a sociálne záležitosti na svojom území na dosiahnutie priaznivého výsledku pre hospodársku prosperitu tohto územia, sám osebe nestačí na to, aby bol tento celok považovaný… za dotknutý“. ( 65 ) Ani povinnosť uložená autorovi aktu splnomocňovacou normou, aby vzal do úvahy negatívne dôsledky, ktoré môže mať opatrenie, ktoré zamýšľa prijať, na hospodárstvo tohto celku a dotknutých podnikov, nestačí ako dôkaz, že tento celok je osobne dotknutý. Tak Súdny dvor rozhodol v prípade Holandských Antíl v situácii, kde ochranné opatrenia, ktoré tento ZKÚ žiadal zrušiť, boli prijaté na základe ustanovenia, ktoré zaväzovalo ich autora vziať do úvahy sociálno-ekonomické dôsledky, ktoré môžu spôsobiť dotknutým ZKÚ. ( 66 )

44.

Samozrejme, voči tejto judikatúre je možné namietať. ( 67 ) Nezdá sa mi však, že by bolo vhodné hovoriť a rozhodnúť o jej spochybnení. Zmeniť v tejto veci judikatúru týkajúcu sa osobnej dotknutosti niektorých územných správnych celkov by znamenalo zjemnenie posudzovania požiadaviek prípustnosti na odmietnutie prípustnosti tejto žaloby z dôvodu, že žalobkyňa bola aktívne legitimovaná od uverejnenia sporného rozhodnutia, a keďže nekonala, bolo jej právo konať prekludované. To by bolo ako odmietnuť chorého ošetriť s výhovorkou, že práve bol vynájdený spôsob prevencie choroby.

45.

Tretia námietka, vznesená tiež najmä Radou, spočíva v tvrdení, že okolnosť, že v tejto veci žalobkyňa získala postavenie privilegovaného žalobcu spojeného s postavením členského štátu až od 1. mája 2004, odo dňa nadobudnutia účinnosti zmluvy o pristúpení, čiže že získala aktívnu legitimáciu, ju nijako nezbavovala práva podať žalobu, hoci lehota na jej podanie začala plynúť odo dňa uverejnenia sporného rozhodnutia. Poľská republika sa stala totiž členským štátom 1. mája 2004 a od tohto dňa mala postavenie privilegovaného žalobcu, a teda mala do uplynutia lehoty 24. júna 2004 ešte 55 dní na podanie žaloby o neplatnosť bez toho, aby musela preukazovať záujem na konaní. Táto lehota bola dostatočne dlhá na prípravu podania, a to tým skôr, že Poľská republika poznala obsah sporného rozhodnutia ešte pred jeho uverejnením, keďže sa podieľala na jeho príprave s Radou a jej prípravnými orgánmi a vyjadrovala s ním nesúhlas vo všetkých fázach legislatívneho procesu, ktoré viedli k prijatiu tohto rozhodnutia. Takisto vedela, že včas získa postavenie členského štátu. Oprávnene sa teda môžeme pýtať, či v tejto veci je potrebné opustiť znenie Zmluvy ES v mene zásady práva na účinnú súdnu ochranu.

46.

V každom prípade je možné namietať, že lehota na podanie žaloby bola zavedená s cieľom zabezpečiť jasnosť a istotu právnych vzťahov a zabrániť akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone súdnej moci. ( 68 ) Súdny dvor takto znova zdôrazňuje, že právna úprava Spoločenstva týkajúca sa procesných lehôt sa „uplatňuje striktne“ ( 69 ) a musí sa „dôsledne dodržiavať“ ( 70 ), aby boli splnené požiadavky, pre ktoré bola prijatá. Možno sa od nej odchýliť len „v prípade naozaj výnimočných okolností, v prípade nepredvídateľnej okolnosti alebo vyššej moci v súlade s článkom 45 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora“. ( 71 ) Najmä pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého stanovenie dňa, od ktorého začína plynúť lehota na podanie žaloby, na deň uverejnenia sporného rozhodnutia predstavuje porušenie práva žalobkyne na účinnú súdnu ochranu, je možné namietať, že právo na účinnú súdnu ochranu „nie je nijako dotknuté striktným uplatnením právnej úpravy Spoločenstva, týkajúcej sa procesných lehôt, ktorá… zodpovedá požiadavke právnej istoty“. ( 72 )

47.

Táto námietka uvedená ako posledná je závažná. Vskutku sa môžeme domnievať, že dodržanie dies a quo stanoveného Zmluvou ES v tejto veci nevedie k odmietnutiu prístupu žalobkyne k súdu Spoločenstva v rozpore s právom na účinnú súdnu ochranu. Takéto rozhodnutie by však porušovalo právnu istotu, ktorú práve pravidlá počítania lehôt na podanie žaloby chránia a ktorá odôvodňuje význam, aký Súdny dvor bežne kladie na ich preskúmanie. Ako teda stanoviť lehotu, ktorá by od získania aktívnej legitimácie žalobkyňou, čiže od 1. mája 2004, bola dostatočná na prípravu a podanie žaloby? Ak pripustíme, že stačí 55 dní, môžeme rovnako povedať, že stačí 40, 30, 10 alebo 5 dní? Rozhodnutie o neprípustnosti návrhu Poľskej republiky z dôvodu, že mohla ešte 55 dní účinne využiť právo na podanie žaloby, by vytváralo právnu neistotu do tej miery, že by viedla k neustálym sporom. Aby sa tomu predišlo, môže byť rozhodnuté, tak ako to tvrdí Rada, že v každom prípade stačí jeden deň po 1. máji 2004 na podanie žaloby do kancelárie Súdneho dvora, ktorú mohli žalobcovia vypracovať od uverejnenia sporného aktu tak, aby bola pripravená na túto chvíľu. Takéto riešenie sa však nevzťahuje na prípady aktov prijatých viac než dva mesiace pred nadobudnutím účinnosti zmluvy o pristúpení. Ako žalobkyňa a členské štáty ako vedľajší účastníci konania správne poznamenali, stanovenie dies a quo na deň uverejnenia sporných aktov by na základe aktu o pristúpení dalo inštitúciám možnosť svojvoľne prijať akty viac než dva mesiace pred dňom nadobudnutia účinnosti zmluvy o pristúpení, a teda zbaviť budúce členské štáty akéhokoľvek opravného prostriedku. Nezdá sa mi, že by bolo v záujme efektívneho výkonu súdnictva vydať rozsudok, ktorý by síce rozhodol v tejto veci, ale spôsoboval by neskoršie spory. Najmä mi nepripadá prijateľné, aby účinnosť, či dokonca samotná existencia základného práva na účinnú súdnu ochranu kandidátskych štátov na pristúpenie závisela od svojvoľného určenia dátumu uverejnenia napadnutého aktu inštitúciami Spoločenstva.

48.

Zdá sa mi teda vhodné stanoviť dies a quo lehoty na podanie žaloby na deň nadobudnutia účinnosti zmluvy o pristúpení. Iba takéto riešenie by zabezpečilo právnu istotu, ktorá je predmetom pravidiel týkajúcich sa lehôt na podanie žaloby, a zaručilo by všetkým novým členským štátom účinnú súdnu ochranu ich práv voči aktom Spoločenstva prijatým medzi podpísaním zmluvy o pristúpení a nadobudnutím jej účinnosti. Treba však pripomenúť, že právo na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Spoločenstva, vyžaduje odstránenie procesných podmienok na konanie pred súdom, ktoré by spôsobovali príliš ťažkú alebo prakticky nemožnú ochranu týchto práv. ( 73 )

49.

Ako námietku voči takémuto riešeniu je možné uviesť, že ak by sa členské štáty domnievali, že ich práva boli poškodené aktom prijatým inštitúciami Spoločenstva medzi podpísaním zmluvy o pristúpení a nadobudnutím jej účinnosti, mali vždy možnosť odmietnuť jej ratifikáciu alebo uplatnenie. Ale okrem toho, že správnosť takéhoto prístupu by bola sporná z hľadiska medzinárodného práva, čiže by mohla byť spochybnená ich medzinárodná zodpovednosť, takýto odvetný prostriedok by bol do tej miery neprimeraný, že jeho použitie, ako aj jeho účinnosť by boli úplne iluzórnymi: vrabce sa kanónom nestrieľajú.

50.

Jedine postup súdnou cestou sa teda zdá byť vhodný na ochranu práv žalobcov, pretože tieto práva sú kandidátskym štátom priznané právom Spoločenstva. Odo dňa podpísania zmluvy o pristúpení sa mení ich postavenie. Nemôžeme ich viac považovať za jednoduché právnické osoby, ale vystupujú ako budúce členské štáty. Dohoda medzi členskými štátmi a kandidátskymi štátmi, ktorú potvrdzuje podpísanie prístupových dokumentov, priznáva týmto kandidátskym štátom súbor práv a povinností. Túto rovnováhu práv a povinností, teda svoje záujmy budúcich členských štátov, musia mať tieto štáty možnosť brániť voči aktom prijatým počas obdobia medzi podpísaním zmluvy o pristúpení a nadobudnutím účinnosti tohto pristúpenia. Na tento účel majú budúce členské štáty postavenie pozorovateľa v rámci Rady, prostredníctvom ktorého majú právo na informácie a konzultácie a takisto majú možnosť v procese prijímania týchto aktov v prípade potreby uplatniť svoje záujmy. ( 74 ) Ale ako uvádza Poľská republika, podporovaná v tomto Litovskou republikou, toto postavenie pozorovateľa im nezabezpečuje účinnú obranu ich záujmov, keďže v rámci Rady s ním nie je spojené nijaké hlasovacie právo. Legitímna obrana ich záujmov teda vyžaduje priznanie prístupu k súdu Spoločenstva budúcim členským štátom. Akékoľvek iné riešenie môže viesť iba k paradoxu, že v prípade rozhodnutia zjavne sa týkajúceho záujmov budúcich členských štátov, o aký ide v tejto veci, tieto štáty nemajú hlasovacie právo a nemajú ani aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť, kým staré členské štáty, ktoré takéto hlasovacie právo majú, môžu podať aj žalobu o neplatnosť, nezávisle od toho, či na tom majú záujem.

51.

Nevyhnutnosť dbať na dodržiavanie solidarity medzi členskými štátmi rovnako vyžaduje, aby mali budúce členské štáty možnosť predložiť na preskúmanie Súdnemu dvoru akty prijaté medzi podpísaním zmluvy o pristúpení a nadobudnutím jej účinnosti, a to tak, že deň, od ktorého plynie lehota na podanie žaloby, sa stanoví na deň, keď táto zmluva nadobudne účinnosť. Aj v tomto je totiž postavenie pozorovateľa nedostatočnou zárukou toho, že úvahy o solidarite medzi členskými štátmi budú dostatočne zohľadnené v rámci procesu prijímania týchto aktov. Povinnosť solidarity predstavuje zásadu ( 75 ), ktorú členské štáty akceptovali svojím pristúpením k Spoločenstvu. ( 76 ) Tak ako Súdny dvor už rozhodol ( 77 ), ak táto zásada zakazuje členskému štátu v súlade s jeho vlastným poňatím národných záujmov jednostranné porušenie rovnováhy medzi výhodami a povinnosťami vyplývajúcimi z jeho príslušnosti k Spoločenstvu, rovnako zakazuje starým členským štátom v rámci Rady svojvoľne porušovať rovnováhu medzi výhodami a povinnosťami, stanovenú prístupovými dokumentmi v prospech budúcich členských štátov.

52.

Nakoniec aj účinnosť zásady dobrej viery svedčí v prospech stanovenia dies a quo na deň nadobudnutia účinnosti zmluvy o pristúpení. Ako vyplýva z článku 18 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, v ktorom je táto zásada medzinárodného zvykového práva kodifikovaná, táto zásada najmä ukladá, že „štát je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo mariť predmet a účel zmluvy, ak:

Je známe, že zásada dobrej viery zaväzuje inštitúcie Spoločenstva a jej náprotivkom v právnom poriadku Spoločenstva je zásada ochrany legitímnej dôvery. ( 78 ) Budúce členské štáty teda musia mať možnosť požiadať Súdny dvor, aby preskúmal, či prijatím aktov počas obdobia medzi podpísaním zmlúv o pristúpení a nadobudnutím ich účinnosti neporušili inštitúcie Spoločenstva zásadu dobrej viery porušením rovnováhy práv a povinností, ktorá bola stanovená týmito dohodami, a teda či nezmarili ich predmet a účel.

53.

Samozrejme, nie je vhodné, aby deň, od ktorého plynie lehota na podanie žaloby, bol stanovený pre všetky akty Spoločenstva prijaté od počiatku na deň nadobudnutia účinnosti pristúpenia. Dá sa len súhlasiť s Radou, že výnimka z dies a quo stanoveného Zmluvou ES takéhoto rozsahu by predstavovala neznesiteľný zásah do právnej istoty, ktorú majú zaručovať konečná povaha aktov a preklúzia vyplývajúce z uplynutia lehôt na podanie žaloby, a nemohla by byť odôvodnená úvahami o nepoužití dňa uverejnenia podľa znenia článku 230 piateho odseku ES. Ani žalobkyňa, ani členské štáty ako vedľajší účastníci konania na podporu jej návrhov to však nepožadovali. Táto výnimka sa naopak musí nespochybniteľne uplatniť pre akty, ktoré, tak ako akt napadnutý v tejto veci, budú prijaté medzi dňom podpísania zmluvy o pristúpení a nadobudnutím jej účinnosti a budú prijaté na jej základe. Podľa môjho názoru by táto výnimka mala platiť širšie pre všetky akty Spoločenstva prijaté počas obdobia medzi týmito dvomi dňami, a to nielen na akty prijaté na základe aktu o pristúpení, ale aj na tie, ktoré boli prijaté na základe zmlúv, aspoň v rozsahu, ako to ďalej rozoberiem, v akom sa tieto akty dotýkajú rovnováhy práv a povinností stanovených zmluvou o pristúpení v prospech budúcich členských štátov. Tieto štáty síce dohodou, ktorú podpisujú so starými členskými štátmi, prijímajú acquis tvorené všetkými právnymi predpismi Spoločenstva od začiatku. Lenže počas obdobia medzi dňom podpísania zmluvy o pristúpení a nadobudnutím jej účinnosti musia mať inštitúcie Spoločenstva možnosť prijímať právne predpisy. Nie je však možné, aby mohli rozvrátiť rovnováhu práv a povinností, ktorá pre budúce členské štáty vyplýva z acquis v stave, v akom bolo vo chvíli podpísania prístupových dokumentov, bez toho, aby tieto štáty mali možnosť chrániť svoje záujmy prostredníctvom prístupu k súdu Spoločenstva. To, že budúcim členským štátom musí tiež byť zabezpečená ochrana záujmov voči aktom prijatým na základe zmlúv počas obdobia medzi podpísaním zmluvy o pristúpení a nadobudnutím jej účinnosti, vyplýva z už priznaného postavenia pozorovateľa, pretože práva na informácie a konzultácie, ktoré sú s ním spojené, sa majú v prvom rade uplatniť v rámci procesu prijímania týchto aktov. ( 79 )

54.

Na to, aby mohlo byť rozhodnuté, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť voči aktom Spoločenstva prijatým medzi dňom podpísania zmluvy o pristúpení a nadobudnutím jej účinnosti plynie pre nové členské štáty až odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy, sa podľa mňa môže Súdny dvor vydať dvoma smermi.

55.

Prvý z týchto smerov spočíva v riešení praeter legem mimo rámca článku 230 ES. Tento smer bol nasledovaný v už citovanom rozsudku z 22. mája 1990, Parlament/Rada. Pripomínam, že Súdny dvor najskôr odmietol priznať Parlamentu aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť tak na základe článku 173 prvého odseku Zmluvy ES, ako aj na základe druhého odseku tohto ustanovenia, ( 80 ) pretože to „stav… uplatniteľných textov“ ( 81 ) nedovoľoval, lebo Parlament nemal právnu subjektivitu ani nebol medzi privilegovanými žalobcami. O dva roky neskôr Súdny dvor rozhodol, že musí vyplniť túto „procesnú medzeru“, a odôvodnil to „základným záujmom spočívajúcim v dodržaní inštitucionálnej rovnováhy stanovenej Zmluvami zakladajúcimi Európske spoločenstvá“, ktorej prvkom sú výhradné práva Európskeho parlamentu, a priznal tejto inštitúcii právo na podanie žaloby o neplatnosť „pod podmienkou, že žaloba smeruje k ochrane jeho výhradných práv a že sa zakladá na dôvodoch založených na porušení týchto práv“. ( 82 ) Inak povedané, Súdny dvor citlivo vnímal potrebu súdnej ochrany výhradných práv Európskeho parlamentu ako prvku inštitucionálnej rovnováhy. ( 83 ) V súlade s týmto judikátom by mohol Súdny dvor na základe zistenia, že kandidátske štáty musia mať možnosť chrániť svoje práva budúcich členských štátov, ktoré vyplývajú z rovnováhy výhod a povinností dohodnutých pri podpísaní dokumentov o pristúpení, priznať týmto kandidátskym štátom aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť na základe práva na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré im z práva Spoločenstva vyplývajú.

56.

V tomto prípade nemôže byť právo žalobcov na podanie žaloby neobmedzené. Aby nestratilo svoje opodstatnenie, môže byť vykonané len v rozsahu potrebnom na ochranu ich práv. Takéto obmedzenie by jasne znamenalo aj nepriaznivé obmedzenie prípustnosti ich žalôb voči aktom, ktoré nevhodne narúšajú rovnováhu výhod a povinností dohodnutých pri podpísaní dokumentov o pristúpení. Toto obmedzenie by sa možno muselo prejaviť zmenšením rozsahu dôvodov uplatniteľných na jeho zrušenie. Na podporu ich žaloby by boli prípustné len dôvody týkajúce sa zákonnosti, ktoré by tým či oným spôsobom odhaľovali, že ich práva ako budúcich členských štátov boli nepriaznivo dotknuté. Napríklad budúce členské štáty by nemohli predložiť Súdnemu dvoru na preskúmanie akt z dôvodu, že bol prijatý v rozpore s výhradnými právami Európskeho parlamentu. Určite však nebude vždy ľahké určiť rozdiel medzi uplatniteľnými dôvodmi na jeho zrušenie a neprípustnými dôvodmi na zrušenie. Tento rozdiel sa mi však nezdá byť väčší ako ten, ktorý Súdny dvor musel prekonať, aby určil, v rámci už citovaného rozsudku z 22. mája 1990 Parlament/Rada, že spomedzi dôvodov uvedených Parlamentom týkajúcich sa zákonnosti sú prípustné len tie, ktoré sú spojené s porušením jeho výhradných práv. ( 84 )

57.

Bolo by možné namietať, že priznanie obmedzeného práva budúcich členských štátov na podanie žaloby na základe práva na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré im z práva Spoločenstva vyplývajú, a priori neodôvodňuje výnimky z dies a quo stanoveného Zmluvou o ES. Budúce členské štáty by teda mali aktívnu legitimáciu odo dňa uverejnenia sporného aktu, čiže mali by ju dva mesiace od tohto dňa, inak by bola zbytočne dotknutá právna istota. V tejto veci by právo Poľskej republiky bolo prekludované, aj keby jej aktívna legitimácia spočívala na tomto základe. V skutočnosti však môžu byť budúce členské štáty nepriaznivo dotknuté vo svojich právach aktmi prijatými po podpísaní zmluvy o pristúpení a môžu získať aktívnu legitimáciu na konanie voči týmto aktom len pod podmienkou a odo dňa ich uplatniteľnosti voči týmto štátom, čiže len pod podmienkou a odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy.

58.

Ustanovenie napadnuté v tejto veci Poľskou republikou sa zjavne nepriaznivo týka jej záujmov, pretože sa prejavuje, aspoň počas prechodného obdobia, znížením priamych platieb poskytnutých poľským poľnohospodárom. Dôvody uplatnené na podporu žaloby Poľskej republiky, či už ide o nedostatok právomoci Rady, porušenie zásady zákazu diskriminácie, alebo nerešpektovanie zásady dobrej viery, smerujú všetky vo svojej podstate k napadnutiu zákonnosti samotného rozšírenia systému postupného zavedenia platieb na nové priame pomoci poľnohospodárom nových členských štátov. Táto žaloba a všetky dôvody, ktoré ju podporujú, sa mi teda zdajú byť prípustnými.

59.

Druhý z týchto smerov ponúknutých Súdnemu dvoru je uplatniť secundum legem a rozvinúť konštruktívny výklad článku 230 ES, ktorý uprednostňuje ducha tohto ustanovenia pred jeho znením. Ide o vychádzanie z predmetu článku 230 ES, ktorým je v priamej nadväznosti na právo na účinnú súdnu ochranu poskytnúť právo podať žalobu všetkým osobám podliehajúcim právomoci Súdneho dvora, a to inštitúciám a členským štátom, ktorých záujem na konaní sa predpokladá, alebo právnickým osobám, ktorým je tento akt určený, alebo sú ním priamo a osobne dotknuté. Toto právo konať je však obmedzené dvojmesačnou lehotou odo dňa oznámenia alebo uverejnenia tohto aktu. Článok 230 ES vychádza však z predpokladu, že buď je osoba podliehajúca súdnej právomoci dotknutá napadnutým aktom vo chvíli, keď nastala skutočnosť, ktorá predstavuje dies a quo; alebo nie je dotknutá a v takom prípade nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť. Inak povedané, deň, od ktorého plynie lehota na podanie žaloby, je stanovený znením článku 230 piateho odseku ES na deň oznámenia alebo uverejnenia napadnutého aktu, pretože k tomuto dňu sa predpokladá, že postavenie žalobcu voči danému aktu, a teda jeho aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť je možné stanoviť určitým a definitívnym spôsobom. V tejto veci ide naopak o prípad, keď budúci členský štát môže byť prípadne dotknutý aktom Spoločenstva prijatým po podpísaní dokumentov o pristúpení, len pod podmienkou a odo dňa nadobudnutia účinnosti zmluvy o pristúpení, čo určuje uplatniteľnosť tohto aktu voči tomuto štátu. Iba od tohto dňa môžeme určiť, či tento štát je dotknutý aktom, ktorý napáda. Budúci členský štát musí mať teda možnosť domáhať sa zrušenia aktov Spoločenstva prijatých počas obdobia medzi podpísaním zmluvy o pristúpení a nadobudnutím jej účinnosti v lehote dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy. Vzhľadom na to, že v tento posledný uvedený deň získal postavenie členského štátu, čiže privilegovaného žalobcu, musí mať možnosť napadnúť akty bez toho, aby musel preukazovať záujem na konaní, a možnosť uviesť na podporu svojej žaloby akýkoľvek dôvod neplatnosti.

60.

Možnosti spochybnenia aktov v súdnom konaní, ktoré by takto boli priznané budúcim členským štátom, by bolo možné považovať za príliš široké. To je aj môj názor. Ja by som sa teda priklonil k prvému smeru.

61.

Žalobkyňa tvrdí, že Rada napadnutým ustanovením neoprávnene rozšírila dosah mechanizmu „phasing-in“, keďže prekročila rámec jednoduchej úpravy a vykonala skutočné zmeny podmienok pristúpenia. Týmto spôsobom bolo toto sporné rozhodnutie nezákonné z troch dôvodov: z nedostatku právomoci v dôsledku prekročenia rámca článku 23 aktu o pristúpení, ktorý je základom tohto ustanovenia; z porušenia zásady rovnosti v dôsledku zavedenia diskriminácie neupravenej v akte o pristúpení; z nerešpektovania zásady dobrej viery v dôsledku jednostranného spochybnenia kompromisu, ktorý bol dohodnutý na prístupových rokovaniach.

62.

Je evidentné, že hlavnou otázkou, rozhodujúcou pre dôvodnosť žaloby a osudnou pre tri dôvody neplatnosti, je zistiť, či rozšírením systému čiastočných platieb na nové priame platby ostalo napadnuté ustanovenie v medziach splnomocnenia zvereného Rade článkom 23 aktu o pristúpení a predstavuje len jednoduché upravenie ustanovení tohto aktu, alebo či ním došlo k zmene podmienok pristúpenia stanovených uvedeným aktom.

63.

Aby bolo možné odpovedať na túto otázku, je potrebné určiť, či mechanizmus „phasing-in“ bol už v akte o pristúpení upravený ako mechanizmus použiteľný na všetky priame platby. Inak povedané, uplatní sa článok 1a nariadenia č. 1259/1999 uvedený do tohto nariadenia prílohou II kapitolou 6 časťou A bodom 27 aktu o pristúpení, ktorá zavádza mechanizmus zavedenia čiastočných priamych platieb „schválen[ých] podľa systémov podpory uvedených v článku 1“, na všetky priame platby, tak ako sú stanovené v článku 1 tohto nariadenia? V takom prípade zmena znenia vykonaná napadnutým ustanovením, podľa ktorého sa mechanizmus „phasing-in“ použije na „priame platby“, bola jednoducho určená na zohľadnenie toho, že nariadením č. 1782/2003 boli zavedené priame platby na škrupinové ovocie a energetické plodiny, ako aj dodatočné platby v odvetví mlieka, a ostala by teda len v medziach pojmu „úpravy, ktoré sú nevyhnutné v dôsledku zmeny pravidiel Spoločenstva“ v zmysle článku 23 aktu o pristúpení. Ak by naopak systém čiastočných platieb zavedený článkom 1a nariadenia č. 1259/1999 bol obmedzený ratione materiae na nástroje podpory taxatívne vymenované v prílohe tohto nariadenia, na ktorú odkazuje jeho článok 1, zmena znenia vyplývajúca z napadnutého ustanovenia by sa prejavila v podstatnom rozšírení systému čiastočných platieb, pôvodne neupraveného v akte o pristúpení, a predstavovala by teda skutočnú zmenu podmienok pristúpenia.

64.

Je totiž nesporné, že pojem „úpravy, ktoré sú nevyhnutné“ v zmysle článku 23 aktu o pristúpení zahŕňa len opatrenia, ktoré sa v nijakom prípade nedotýkajú pôsobnosti ustanovenia aktu o pristúpení, ktorý majú upraviť, ani podstatne nemenia jeho obsah. Taký je poznatok vyplývajúci z judikatúry Spoločenstva. Súdny dvor rozhodol, že ustanovenia, ktoré vykonávajú úpravy, uvedené v akte o pristúpení, v zásade umožňujú len úpravy určené na to, aby mohli byť skoršie akty Spoločenstva uplatniteľné v nových členských štátoch, vylučujúc pritom akúkoľvek inú zmenu alebo doplnenie. ( 85 ) Skúmaním tejto judikatúry generálny advokát Geelhoed z nej vyvodil, že pojem „úpravy“ nemôže byť vykladaný „v tom zmysle, že obsahuje podstatné zmeny alebo doplnenia k aktom Spoločenstva alebo opatreniam poskytujúcim výnimky z týchto aktov“. ( 86 ) Iste, v týchto veciach išlo o ustanovenia, ktoré stanovovali úpravu aktov Spoločenstva, ktoré neboli upravené samotným aktom o pristúpení. ( 87 ) No tento veľmi obmedzený význam pojmu „úpravy“ bol vyložený všeobecným spôsobom, bez ohľadu na znenie ustanovenia aktu o pristúpení, ktorý bol základom prijatej úpravy, a o to viac musí byť uplatnený, pokiaľ v tejto veci ide o úpravu ustanovení samotného aktu o pristúpení, aby sa zohľadnili zmeny pravidiel Spoločenstva, na ktoré sa tieto ustanovenia vzťahovali.

65.

Ak navyše ustanovenia aktu o pristúpení, ktoré dotknuté opatrenia upravujú, predstavujú výnimky z bežne uplatniteľných pravidiel Spoločenstva, a fortiori by nemali rozširovať ich pôsobnosť, rovnako ako výnimky uvedené v aktoch o pristúpení musia byť obmedzené na nevyhnutné minimum a byť vykladané reštriktívne. ( 88 ) V tejto veci článok 1a nariadenia č. 1259/1999, uvedený v prílohe II kapitole 6 časti A bode 27 aktu o pristúpení, ktorý má byť nahradený napadnutým ustanovením, predstavuje dočasnú výnimku zo zásady vyplatenia celej sumy priamych pomocí. Toto napadnuté ustanovenie teda iba preberá systém čiastočných platieb zavedený článkom 1a v rámci právnej úpravy priamych pomocí, pôvodne upravenej nariadením č. 1259/1999, a uplatňuje ho v rámci právnej úpravy upravenej nariadením č. 1782/2003, ktoré ju nahradzuje bez toho, aby rozširovala jej rozsah. ( 89 ) Rovnako Súdny dvor mutatis mutandis zakázal upravujúce opatrenia prijaté na základe článku 57 aktu o pristúpení, ktorých predmetom bolo priznať prechodné obdobie Estónskej republike a Slovinskej republike pred otvorením ich trhov s elektrickou energiou, stanoveným a organizovaným smernicou a nariadením Spoločenstva, pretože „dočasné výnimky z uplatňovania ustanovení aktu Spoločenstva, ktorých jediným cieľom a účelom je dočasne oddialiť účinné uplatňovanie predmetného aktu Spoločenstva v prípade nového členského štátu, nemožno považovať za ‚úpravy‘ v zmysle článku 57 uvedeného aktu“. ( 90 )

66.

Účastníci konania sú si koniec koncov vedomí, že osud tejto žaloby závisí od rozsahu mechanizmu postupného zavádzania priamych podpôr zavedeného aktom o pristúpení, lebo sa v tejto veci nezhodujú.

67.

Podľa Poľskej republiky bol článok 1a nariadenia č. 1259/1999 vecne obmedzený na nástroje podpory taxatívne vymenované v prílohe tohto nariadenia. Na podporu takéhoto výkladu pripomína, že akt o pristúpení „je založený na zásade okamžitého a úplného uplatnenia ustanovení práva Spoločenstva na nové členské štáty“. ( 91 ) Vyplývajú z neho tieto pravidlá výkladu ( 92 ): výnimky uvedené v aktoch o pristúpení musia byť uvedené výslovne, byť vykladané reštriktívne, a keďže musia smerovať k uľahčeniu prispôsobenia sa nových členských štátov pravidlám Spoločenstva, musia byť vykladané tak, aby zjednodušovali realizovanie cieľov zakladajúcich zmlúv a úplné uplatnenie ich pravidiel.

68.

Aj keď sú tieto premisy judikatúry uvedené žalobkyňou správne, nevedú k tomu výkladu článku 1a nariadenia č. 1259/1999, ktorý obhajuje. Naopak, z doslovného, systematického a teleologického výkladu vyplýva, ako to tvrdí Rada a Komisia, že systém čiastočných platieb priamych pomocí, zavedený do článku 1a nariadenia č. 1259/1999 aktom o pristúpení, bol uplatniteľný na všetky priame platby, a nielen na tie numerus clausus vymenované v prílohe tohto nariadenia.

69.

V prvom rade zo samotného znenia článku 1a nariadenia č. 1259/1999 vyplýva, že mechanizmus postupného zavádzania priamych pomocí sa uplatní všeobecným spôsobom na „priame platby schválené podľa systémov podpory uvedených v článku 1“. Pokiaľ ide o článok 1 tohto nariadenia, je v ňom uvedená všeobecná definícia priamych pomocí ako pomocí „udeľovan[ých] priamo farmárom podľa schém podpory [v] rámci SPP, ktoré sú úplne alebo čiastočne financované z ‚Garančnej‘ sekcie EPUZF“. Akákoľvek poľnohospodárska pomoc spĺňajúca túto definíciu, či už existujúca, alebo zavedená v budúcnosti, musí byť teda považovaná za priamu platbu na účely uplatnenia nariadenia č. 1259/1999. ( 93 ) Článok 1 druhý odsek tohto nariadenia stanovil, že „schémy podpory sú vymenované v prílohe“. Ako však správne uviedla Komisia, ak by autori zmluvy o pristúpení skutočne chceli obmedziť skupinu výrobkov, na ktorú sa vzťahuje mechanizmus „phasing-in“, jednoducho by odkázali na režimy podpory uvedené v prílohe nariadenia č. 1259/1999. Navyše, ako to potvrdí systematický výklad, táto príloha mala len deklaratórny charakter.

70.

Tento doslovný výklad je potvrdený zámerom autorov zmluvy o pristúpení. Z prípravných prác na konferencii o pristúpení totiž vyplýva, že zámerom inštitúcií a starých členských štátov bolo stanoviť mechanizmus „phasing-in“ v nových členských štátoch na všetky priame platby. V diskusnom dokumente z 30. januára 2002 ( 94 ) Komisia odporúčala počas prechodného obdobia postupné zavádzanie „priamych platieb“ bez toho, aby k tomuto všeobecnému výrazu uviedla spresnenia, ktoré by zúžili jeho rozsah. Následne spoločná pozícia Európskej únie z 31. októbra 2002, stanovujúca rokovaciu pozíciu pätnástich členských štátov voči Poľsku, vyjadrovala vôľu postupne zaviesť „priame platby“ v tomto štáte počas prechodného obdobia bez toho, aby boli k tejto všeobecnej formulácii uvedené spresnenia, ktoré by obmedzili jej rozsah. ( 95 ) Žalobkyňa namieta, čo je pravda, že jej súhlas so systémom čiastočných platieb bol osobitne ťažký, teda že bol daný len po zvážení skutočnosti, že ide o mechanizmus výnimočný, vecne a časovo obmedzený. Ale osobitne príznačne, práve vzhľadom na výslovný nesúhlas, ktorý žalobkyňa stále vyjadrovala, závery Európskej rady v Kodani 12. a 13. decembra 2002 obsahujúce výsledok prístupových rokovaní uvádzajú, že otázka postupného zavádzania priamych platieb v nových členských štátoch bola vyriešená podľa ustanovení stanovených v spoločnej pozícii z 31. októbra 2002. Je teda jasné, že postoj Poľskej republiky v tejto veci nebol prijatý a na jeho základe nebol prijatý ani kompromis, ktorý by spočíval v obmedzení rozsahu mechanizmu „phasing-in“.

71.

Zo systematického výkladu tohto ustanovenia tiež najmä vyplýva, že mechanizmus postupného zavádzania bol dohodnutý pre všetky priame platby, ktoré zodpovedajú všeobecnej definícii uvedenej v článku 1 nariadenia č. 1259/1999, pričom zoznam priamych pomocí nachádzajúci sa v jeho prílohe má len deklaratórnu povahu. V prvom rade je potrebné uviesť, že podľa článku 1 nariadenia č. 1259/1999 sú z pôsobnosti tohto nariadenia výslovne vylúčené priame platby „uvedené v nariadení 1257/1999“. Treba sa teda zhodnúť na tom, že ak sa nariadenie č. 1259/1999 uplatní iba na nástroje priamej podpory uvedené v jeho prílohe, bolo by nelogické vylúčiť z jeho pôsobnosti to, čo v tejto prílohe nie je. Ak ďalej rozšírime normatívny kontext, výkonná právomoc zverená Komisii podľa článku 11 ods. 4 druhej zarážky nariadenia č. 1259/1999, podľa ktorej Komisia pri dodržaní postupu riadiaceho výboru stanoví „zmeny a doplnenia k prílohe, ktoré môžu byť potrebné, berúc do úvahy kritériá ustanovené v článku 1“, ju nemôže oprávňovať na zmenu pôsobnosti tohto nariadenia, pretože ide o „podstatný prvok“, ktorý patrí len do legislatívnej právomoci Rady. ( 96 ) Niet teda nijakých pochýb o tom, že pôsobnosť nariadenia č. 1259/1999 bola vymedzená všeobecnou definíciou priamych platieb, ktorá vyplývala z článku 1 tohto nariadenia, alebo podľa samotných slov tohto nariadenia, podľa „kritérií“, ktoré tam boli uvedené, takže jedine Komisia bola oprávnená na zmenu prílohy tohto nariadenia tak, aby v nej boli uvedené priame platby zavedené alebo zmenené zákonodarcom Spoločenstva, ktoré zodpovedali tejto definícii. Komisia dokonca bola povinná tak urobiť a v januári 2004, pred pristúpením, skutočne zmenila túto prílohu tak, že zahrnovala nielen priame platby vytvorené po prijatí tohto nariadenia, ale aj ďalšie platby, ktoré síce zodpovedali definícii článku 1 nariadenia č. 1259/1999, avšak pri príprave prílohy sa na ne zabudlo. ( 97 )

72.

Ak nakoniec vykonáme teleologický výklad článku 1a nariadenia č. 1259/1999, cieľ, ktorý odôvodňoval zavedenie systému postupného zavádzania priamych platieb, hovorí v prospech všeobecného rozsahu tohto systému. Snaha o nespomalenie nevyhnutnej reštrukturalizácie odvetvia poľnohospodárstva nových členských štátov a snaha o nevytváranie väčších príjmových a sociálnych rozdielov priznaním rozdielnych pomocí vo vzťahu k úrovni príjmov poľnohospodárov a populácie platí všeobecne pre celé odvetvie poľnohospodárstva, čiže pre všetky existujúce alebo budúce podpory. Ak by sa navyše mechanizmus postupného zavádzania uplatnil iba na niektoré plodiny, na ktoré už boli zavedené priame platby, hrozilo by, že poľskí poľnohospodári by sa od nich odvrátili a venovali by sa len plodinám, na ktoré môžu dostať 100 % priamych platieb.

73.

Vidno teda, že zásada uplatnenia mechanizmu „phasing-in“ na všetky priame pomoci bola dohodnutá počas prístupových rokovaní a výslovne upravená v akte o pristúpení, na základe ktorého bol do nariadenia č. 1259/1999 doplnený článok 1a. Dôvody neplatnosti uvedené žalobkyňou voči napadnutému ustanoveniu teda nemôžu byť prijaté.

74.

Pokiaľ ide o dôvod založený na nedostatku právomoci, všeobecná uplatniteľnosť systému čiastočných platieb bola už upravená v akte o pristúpení, ktorým bol článok 1a vložený do nariadenia č. 1259/1999. Skutočnosť, že napadnuté ustanovenie v nariadení č. 1782/2003 uvádza, že sa uplatní výslovne na všetky „priame platby“, najmä na nové priame pomoci zavedené týmto nariadením, teda nepredstavuje zmenu, ale iba jednoduchú úpravu aktu o pristúpení, ktorá nespochybňuje „základn[ú] povah[u] a zásady výsledkov rokovaní“. ( 98 ) Táto úprava bola potrebná v dôsledku zmeny pravidiel SPP, ktoré boli spôsobené nahradením nariadenia č. 1259/1999 nariadením č. 1782/2003. V dôsledku toho sa ustanovenia prílohy II aktu o pristúpení meniace nariadenie č. 1259/1999 stali obsolentnými. Sporné rozhodnutie teda zostalo v medziach splnomocnenia zvereného Rade článkom 23 aktu o pristúpení.

75.

Čo sa týka dôvodu založeného na porušení zásady zákazu diskriminácie, žalobkyňa svojou argumentáciou v podstate tvrdí, že výnimka zo zásady rovnosti zaobchádzania typickej pre mechanizmus „phasing-in“ bola svojvoľne rozšírená nad rámec určený aktom o pristúpení. Ako už bolo uvedené, napadnuté ustanovenie neznamenalo rozšírenie rozsahu tohto mechanizmu. Ak došlo k porušeniam zásady zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti podľa článku 12 Zmluvy ES a zásady zákazu diskriminácie medzi výrobcami Spoločenstva podľa článku 34 ods. 2 ES, toto porušenie v každom prípade vyplýva zo samotného aktu o pristúpení, a teda z predpisu, ktorý má silu primárneho práva a ktorý je ako taký súdom nepreskúmateľný. ( 99 ) Navyše môžeme pochybovať, že by sa dokázalo porušenie zásady rovnosti vyplývajúce z aktu o pristúpení. Podľa ustálenej judikatúry základná zásada rovnosti zaručuje len relatívnu rovnosť, zakazujúcu bez objektívneho odôvodnenia rozdielne zaobchádzanie s podobnými situáciami alebo rovnaké zaobchádzanie s rozdielnymi situáciami. ( 100 ) Je nepochybné, že situácia poľnohospodárstva v nových členských štátoch bola úplne odlišná, čo odôvodňovalo postupné uplatňovanie pomocí Spoločenstva, najmä tých, ktoré sa týkali režimov priamej pomoci, aby nebola narušená potrebná reštrukturalizácia, ktorá prebiehala v odvetví poľnohospodárstva týchto štátov.

76.

Nakoniec, čo sa týka údajného porušenia zásady dobrej viery, je pravda, že táto zásada medzinárodného práva má právny význam v právnom poriadku Spoločenstva, ( 101 ) a ako pripomína článok 18 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, v ktorom je kodifikovaná, členský štát je povinný zdržať sa prijímania aktov, ktoré by mohli mariť predmet a účel zmluvy, ktorú podpísal. V každom prípade, vzhľadom na to, že zásada uplatnenia mechanizmu „phasing-in“ na priame platby sa nachádzala v akte o pristúpení, napadnuté ustanovenie nerozširuje rozsah a nemôže byť považované, v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, za spochybnenie kompromisu, ktorý bol dohodnutý na prístupových rokovaniach.

77.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že žaloba je prípustná, a zamietol ju ako nedôvodnú.

„22.

Rešpektovanie inštitucionálnej rovnováhy znamená, že každá z inštitúcií vykonáva svoje právomoci s ohľadom na právomoci ďalších inštitúcií. Vyplýva z neho tiež, že možno potrestať akékoľvek nerešpektovanie tohto pravidla.

24.

Súdny dvor pri vykonávaní tohto poslania nemôže považovať Parlament za inštitúciu, ktorá môže podať žalobu podľa článku 173 Zmluvy EHS alebo článku 146 Zmluvy ESAE bez toho, aby musela preukázať záujem na konaní.

25.

Takisto mu vyplýva povinnosť zabezpečiť úplné uplatnenie ustanovení Zmlúv o inštitucionálnej rovnováhe a zabezpečiť, aby sa nemohli porušiť výhradné práva Parlamentu bez toho, aby mal Parlament možnosť s istotou a účinne použiť niektorý z opravných prostriedkov upravených v Zmluvách.“