Vec T‑264/03
Jürgen Schmoldt a i.
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Žaloba o neplatnosť – Lehota na podanie žaloby – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich osobne týkajú – Rozhodnutie – Normy tepelnej izolácie – Neprípustnosť“
Uznesenie Súdu prvého stupňa (tretia komora) z 25. mája 2004
Abstrakt uznesenia
1. Žaloba o neplatnosť – Právomoc sudcu Spoločenstva – Návrhy smerujúce k tomu, aby bol inštitúcii udelený príkaz – Neprípustnosť
(Články 230 ES a 233 ES)
2. Konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti – Zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený
[Štatút Súdneho dvora, článok 21 prvý odsek a článok 53 prvý odsek; Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 44 ods. 1 písm. c)]
3. Žaloba o neplatnosť – Lehoty – Začiatok plynutia – Deň nadobudnutia vedomosti o akte – Subsidiárna povaha – Uverejnenie aktu zodpovedajúce ustálenej praxi inštitúcie – Nie nevyhnutná podmienka na to, aby sa uverejnenie aktu považovalo za začiatok plynutia lehoty
(Článok 230 piaty odsek ES)
4. Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Rozhodnutie o uverejnení odkazu na tepelnoizolačné normy – Žaloba podaná predsedom výboru – Neprípustnosť
(Článok 230 štvrtý odsek ES; smernica Rady 89/106, článok 5 ods. 1; rozhodnutie Komisie 2003/312)
5. Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Rozhodnutie o uverejnení odkazu na tepelnoizolačné normy – Povinnosť zohľadniť osobitnú situáciu žalobcu na základe ustanovenia vyššej právnej sily – Neexistencia – Neprípustnosť
(Článok 230 štvrtý odsek ES; smernica Rady 89/106, článok 5 ods. 1)
6. Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Žaloba podaná združením – Úloha vyjednávača, ktorú údajne zastáva združenie alebo jeden z jeho členov – Neprípustnosť
(Článok 230 štvrtý odsek ES; smernica Rady 89/106, článok 5 ods. 1)
7. Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Zjavná nezákonnosť napadnutého aktu – Neexistencia vplyvu na posúdenie osobnej dotknutosti – Neprípustnosť
(Články 220 ES a 230 druhý a štvrtý odsek ES)
8. Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Výklad contra legem podmienky nevyhnutnosti osobného dotknutia – Neprípustnosť
(Článok 230 štvrtý odsek ES)
1. Sudca Spoločenstva nie je v rámci kontroly zákonnosti, ktorú vykonáva, oprávnený udeľovať príkazy inštitúciám. Podľa článku 233 ES je inštitúcia, ktorej akt bol zrušený, povinná prijať nevyhnutné opatrenia na vykonanie rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o danom zrušení.
(pozri bod 42)
2. Abstraktné vyjadrenie, podľa ktorého napadnuté oznámenie „neobsahuje ani právny základ, ani odôvodnenie“, neuvádza, v čom spočíva výhrada, na ktorej sa žaloba zakladá, a preto nespĺňa požiadavky článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ktorý sa podľa článku 53 prvého odseku uvedeného štatútu vzťahuje aj na konanie pred Súdom prvého stupňa, ani požiadavky článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, podľa ktorého musí návrh na začatie konania obsahovať zhrnutie dôvodov, na ktorých je založený.
(pozri bod 43)
3. Už zo slovného znenia článku 230 piateho odseku ES vyplýva, že deň, kedy sa žalobca o napadnutom akte dozvedel, má pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby len subsidiárnu povahu vo vzťahu k uverejneniu alebo oznámeniu aktu.
Je pravdou, že Súdny dvor a Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní zohľadnili okolnosť, že uverejnenie aktu, aj keď nie je podmienkou jeho uplatniteľnosti, zodpovedá ustálenej praxi dotknutej inštitúcie, a na jej základe vyvodili záver, že lehota na podanie žaloby začína plynúť odo dňa uverejnenia, nemožno však z toho vyvodiť záver, že existencia takejto praxe je nevyhnutnou podmienkou na to, aby uverejnenie aktu predstavovalo začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby. Naopak, uverejnenie napadnutého aktu je dostatočnou podmienkou a príslušná ustálená prax tento záver len potvrdzuje.
(pozri body 52, 58 – 59)
4. Samotná skutočnosť, že rozhodnutie 2003/312 o uverejnení odkazu na normy týkajúce sa tepelnoizolačných výrobkov, geotextílií, stálych hasiacich zariadení a sadrových tvárnic podľa smernice 89/106/EHS je vzhľadom na jeho právnu povahu a rozsah pôsobnosti všeobecnej povahy, však nevylučuje možnosť jednotlivca podať proti nemu žalobu o neplatnosť. Všeobecne záväzný právny akt sa teda môže fyzických alebo právnických osôb osobne týkať len vtedy, ak má pre nich účinky z dôvodu určitých vlastností, ktoré sú pre nich charakteristické, alebo skutkových okolností, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných osôb, a tým ich individualizujú obdobným spôsobom ako subjekt, ktorému je rozhodnutie určené.
Skutočnosť, že sa určitá osoba nejakým spôsobom zúčastňuje na konaní, ktoré vedie k prijatiu aktu Spoločenstva, je však spôsobilá individualizovať túto osobu vo vzťahu k spornému aktu len vtedy, keď uplatniteľná právna úprava Spoločenstva pre túto osobu stanovuje určité procesné záruky. Z tohto hľadiska záruky stanovené v článku 5 ods. 1 smernice 89/106 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov vzťahujúcich sa na stavebné výrobky v znení zmien a doplnení platia v prospech Európskeho výboru pre normalizáciu a Stáleho výboru pre stavebníctvo, a nie v prospech určitých ich členov alebo predsedov týchto orgánov osobne. Aj ak by sa žalobca mohol osobne odvolávať na takéto procesné záruky, údajné poškodenie jeho dobrého mena porušením týchto záruk by ho samo osebe nemohlo individualizovať v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES. Zmysel záruk stanovených v článku 5 ods. 1 smernice 89/106 totiž nespočíva v zabezpečení ochrany dobrého mena členov výborov uvedených v tomto ustanovení, ani keď ide o ich predsedu, ale len v možnosti zaujať stanovisko v prípade, ak Komisia alebo členský štát požiada o zrušenie harmonizovanej normy.
(pozri body 95 – 96, 100 – 101, 103)
5. Je pravdou, že Súdny dvor a Súd prvého stupňa vyhlásili za prípustné žaloby o neplatnosť proti všeobecne záväzným aktom v prípade existencie ustanovenia vyššej právnej sily, ktoré ukladá ich autorovi zohľadniť osobitnú situáciu žalobcu, pričom existencia zmlúv uzavretých žalobcom, ktoré sú sporným aktom dotknuté, môže v určitých prípadoch svedčiť o takejto osobitnej situácii. Článok 5 ods. 1 smernice 89/106 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov vzťahujúcich sa na stavebné výrobky v znení zmien a doplnení však Komisiu nezaväzuje zohľadniť osobitnú situáciu žalobcov alebo členského štátu, ktorý podal námietku voči harmonizovanej norme, ale len upravuje konanie uplatniteľné v prípade podania takejto námietky.
(pozri body 116 – 117)
6. Existencia osobitných okolností, akou je úloha združenia v konaní, ktoré viedlo k prijatiu aktu v zmysle článku 230 ES, môže odôvodniť prípustnosť žaloby podanej združením, ktorého členovia nie sú predmetným aktom priamo a osobne dotknutí, najmä vtedy, ak sa akt dotkol jeho postavenia ako vyjednávača.
Z tohto hľadiska smernica 89/106 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov vzťahujúcich sa na stavebné výrobky v znení zmien a doplnení v žiadnom prípade nestanovuje, že by mala Komisia pred prijatím rozhodnutia podľa článku 5 ods. 1 uvedenej smernice dodržať postup, v rámci ktorého by vnútroštátne združenia, akým je žalobca, mali právo na uplatnenie prípadných práv alebo dokonca právo byť vypočuté. Na tento záver nemá vplyv skutočnosť, že ďalší žalobca, člen vyššie uvedeného žalujúceho združenia, zastával prostredníctvom svojej účasti na konaní údajne úlohu vyjednávača alebo zástupcu. Takáto okolnosť, aj keby bola preukázaná, nemôže v žiadnom prípade znamenať, že žalobca má ako združenie osobný záujem na podaní žaloby o neplatnosť podľa článku 230 štvrtého odseku ES. Prípustnosť žalôb dotknutých združení sa totiž zakladá na ich postavení vyjednávača, a nie z osobnej úlohy jedného z jej členov.
(pozri body 131, 134, 140 – 141)
7. Preskúmanie dôvodnosti žaloby nemá žiadny vplyv na posúdenie osobnej dotknutosti žalobcov, lebo prípustnosť žaloby o neplatnosť podanej fyzickou alebo právnickou osobou a kontrola zákonnosti, pokiaľ ide o dôvodnosť právneho aktu napadnutého takouto žalobou, vyžadujú rozdielne preskúmania buď podľa článku 230 štvrtého odseku ES, alebo podľa článku 230 druhého odseku ES.
Prípadná zjavná nezákonnosť napadnutého právneho aktu, aj keby bola preukázaná, by neoprávňovala, s odôvodnením, že Súd prvého stupňa zabezpečuje podľa článku 220 ES dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmluvy, vykonať prostredníctvom súdneho výkladu zmenu systému opravných prostriedkov a konaní zavedeného touto Zmluvou. V žiadnom prípade by takáto okolnosť neumožňovala vyhlásiť za prípustnú žalobu o neplatnosť podanú fyzickou alebo právnickou osobou, ktorá nespĺňa podmienky uvedené v článku 230 štvrtom odseku ES.
(pozri body 148 – 149)
8. Podmienka osobného záujmu podľa článku 230 štvrtého odseku ES sa má síce vykladať v zmysle zásady účinnej súdnej ochrany so zohľadnením rôznych okolností, ktoré sú spôsobilé individualizovať žalobcu, ale takýto výklad nemôže mať za následok upustenie od podmienky výslovne stanovenej v Zmluve ES bez toho, aby súdy Spoločenstva prekročili právomoci, ktoré im priznáva táto Zmluva. Prípadná neexistencia opravného prostriedku, aj keby bola preukázaná, preto nemôže odôvodniť zmenu Zmluvou zavedeného systému opravných prostriedkov a konaní prostredníctvom výkladu súdu. Táto neexistencia v žiadnom prípade neumožňuje vyhlásiť za prípustnú žalobu fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá nespĺňa podmienky článku 230 štvrtého odseku ES.
(pozri body 156 – 157)
UZNESENIE SÚDU PRVÉHO STUPŇA (tretia komora)
z 25. mája 2004 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Lehota na podanie žaloby – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich osobne týkajú – Rozhodnutie – Normy tepelnej izolácie – Neprípustnosť“
Vo veci T‑264/03,
Jürgen Schmoldt, bydliskom v Dallgow-Döberitzi (Nemecko),
Kaefer Isoliertechnik GmbH & Co. KG, so sídlom v Brémach (Nemecko),
Hauptverband der Deutschen Bauindustrie e.V., so sídlom v Berlíne (Nemecko),
v zastúpení: H.-P. Schneider, advokát,
žalobcovia,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: K. Wiedner, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. Böhlke, advokát, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie článku 1, vo vzťahu k tabuľke 1 prílohy rozhodnutia Komisie 2003/312/ES z 9. apríla 2003 o uverejnení odkazu na normy týkajúce sa tepelnoizolačných výrobkov, geotextílií, stálych hasiacich zariadení a sadrových tvárnic podľa smernice Rady 89/106/EHS (Ú. v. ES L 114, s. 50),
SÚD PRVÉHO STUPŇA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (tretia komora),
v zložení: predseda komory J. Azizi, sudcovia M. Jaeger a F. Dehousse,
tajomník: H. Jung,
vydal toto
Uznesenie
Právny rámec
1 Smernica Rady 89/106/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov vzťahujúcich sa na stavebné výrobky (Ú. v. ES L 40, 1989, s. 12), v znení smernice Rady 93/68/EHS z 22. júla 1993, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 87/404/EHS (jednoduché tlakové nádoby), 88/378/EHS (bezpečnosť hračiek), 89/106/EHS (stavebné výrobky), 89/336/EHS (elektromagnetická kompatibilita), 89/392/EHS (strojové zariadenie), 89/686/EHS (zariadenia osobnej ochrany), 90/384/EHS (neautomatické váhové prístroje), 90/385/EHS (implantabilné liečebné prístroje), 90/396/EHS (prostriedky na plynové palivo), 91/263/EHS (telekomunikačné terminálové zariadenie), 92/42/EHS (nové teplovodné kotly na tekuté alebo plynové palivo) a 73/23/EHS (elektrické zariadenia skonštruované na použitie v rámci určitého rozmedzia napätia) (Ú. v. ES L 220, s. 1) (ďalej len „smernica 89/106“), má odstrániť prekážky voľného pohybu stavebných výrobkov.
2 Podľa článku 1 ods. 2 smernice 89/106 sa „stavebným výrobkom“ na účely tejto smernice rozumie „každý výrobok, ktorý sa vyrába na trvalé zabudovanie v stavbách, ktoré zahŕňajú budovy, ako aj diela stavebného inžinierstva.“
3 Článok 2 ods. 1 smernice 89/106 stanovuje, že stavebné výrobky môžu byť uvedené na trh iba vtedy, ak sú spôsobilé na plánované použitie, iným spôsobom povedané, ak majú také charakteristiky, že stavby, do ktorých sa majú zabudovať, namontovať, použiť alebo inštalovať, môžu, ak sú riadne navrhnuté a vyhotovené, uspokojiť podstatné požiadavky podľa článku 3, pokiaľ sú tieto stavby predmetom nariadení obsahujúcich takéto požiadavky.
4 Tieto podstatné požiadavky sú podľa článku 3 ods. 1 smernice 89/106 uvedené vo forme jednotlivých normatív v prílohe 1 smernice 89/106 a týkajú sa určitých charakteristík stavieb v oblasti mechanickej pevnosti a stability, bezpečnosti v prípade požiaru, hygieny, zdravia a životného prostredia, bezpečnosti pri používaní, ochrany proti hluku, hospodárenia s energiou a udržiavania tepla.
5 Smernica 89/106 okrem toho stanovuje vypracovanie „technických špecifikácií“ Spoločenstva. Podľa článku 4 ods. 1 druhého pododseku môžu Európsky výbor pre normalizáciu (ďalej len „CEN“) alebo Európsky výbor pre elektrotechnickú normalizáciu prijímať „normy“ a „technické schválenia“ pre stavebné výrobky. Tieto normy a technické schválenia sa spoločne označujú ako „harmonizované normy“.
6 CEN/TC 88 je odvetvím CEN pre oblasť tepelnoizolačných výrobkov.
7 Harmonizované normy sú prijímané na základe mandátu Komisie v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998 o postupe pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov (Ú. v. L 204, s. 37) a na základe stanoviska Stáleho výboru pre stavebníctvo uvedeného v článku 19 smernice 89/106.
8 Po prijatí harmonizovaných noriem Európskou normalizačnou organizáciou uverejní Komisia podľa článku 7 ods. 3 smernice 89/106 odkazy na ne v Úradnom vestníku Európskej únie.
9 Pri výrobkoch, ktoré spĺňajú národné normy transponujúce harmonizované normy, sa predpokladá, že sú v súlade s podstatnými požiadavkami. Podľa článku 4 ods. 2 smernice 89/106 sa predpokladá, že výrobky sú spôsobilé na plánované použitie, ak pri ich použití v stavbách a za predpokladu, že stavby sú riadne navrhnuté a vyhotovené, zabezpečia splnenie podstatných požiadaviek a ak tieto výrobky nesú značku ES. Značka ES udáva, že dodržiavajú, že príslušné národné normy transponujú harmonizované normy, na ktoré boli v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnené odkazy.
10 Nakoniec má členský štát podľa článku 5 ods. 1 smernice 89/106 možnosť napadnúť harmonizované normy, ak dospeje k stanovisku, že nevyhovujú podstatným požiadavkám. V takomto prípade príslušný členský štát o tom upovedomí Stály výbor pre stavebníctvo a uvedie svoje dôvody. Stály výbor pre stavebníctvo zaujme bezodkladne svoje stanovisko, po zohľadnení tohto stanoviska a po porade so Stálym výborom zriadeným na základe smernice 98/34, Komisia informuje členské štáty, či majú byť normy vylúčené z Úradného vestníka Európskej únie.
Skutkové okolnosti
11 CEN prijal 23. mája 2001 desať noriem pre tepelnoizolačné výrobky s číslami EN 13162:2001 až EN 13171:2001 (ďalej len „napadnuté normy“).
12 Napadnuté normy boli uverejnené 15. decembra 2001 v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev prostredníctvom oznámenia Komisie v rámci vykonania smernice 89/106 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 358, s. 9, ďalej len „oznámenie z 15. decembra 2001“). Toto oznámenie stanovovalo, že napadnuté normy sa majú používať od 1. marca 2002 ako harmonizované normy. Popritom však stanovilo obdobie do 1. marca 2003 za obdobie „koexistencie harmonizovaných noriem a národných technických špecifikácií“ [neoficiálny preklad].
13 Ďalej sa v druhej poznámke pod čiarou tohto oznámenia uvádza, že, na strane jednej, po uplynutí tohto obdobia koexistencie musí predpoklad zhody vychádzať z harmonizovaných noriem a, na strane druhej, že sa dátum ukončenia tohto obdobia zhoduje s dátumom zrušenia odporujúcich národných technických špecifikácií.
14 Listom z 9. augusta 2002 vyjadrila Spolková republika Nemecko v súlade s článkom 5 ods. 1 smernice 89/106 svoje námietky okrem iného voči napadnutým normám. Tvrdila najmä, že tieto normy neumožňujú predpokladať, že by stavby, do ktorých by sa tieto výrobky zabudovali, úplne spĺňali podstatné požiadavky.
15 Skupina ad hoc Stáleho výboru pre stavebníctvo upozornila vo svojej správe z 22. novembra 2002 na to, že preskúmala najmä napadnuté normy a vyslovila určité odporúčania. Uviedla, že je možné napadnuté normy pravdepodobne vylepšiť, ale že niet dôvodu zrušiť ich používanie pri udeľovaní značky CE.
16 V dňoch 28. a 29. januára 2003 zasadal výbor zriadený podľa smernice 98/34 a prijal pozitívne stanovisko k návrhu rozhodnutia Komisie, ktorým sa zamietajú námietky Spolkovej republiky Nemecko.
17 Dňa 9. apríla 2003 prijala Komisia rozhodnutie 2003/312/ES o uverejnení odkazu na normy týkajúce sa tepelnoizolačných výrobkov, geotextílií, stálych hasiacich zariadení a sadrových tvárnic podľa smernice Rady 89/106/EHS (Ú. v. ES L 114, s. 50), ktorým zamietla námietky podané Spolkovou republikou Nemecko podľa článku 5 ods. 1 tejto smernice (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
18 V napadnutom rozhodnutí Komisia predovšetkým konštatuje, že informácie získané v rámci konzultácie s CEN a s vnútroštátnymi orgánmi v rámci Stáleho výboru pre stavebníctvo a výboru zriadeného podľa smernice 98/34 neposkytli žiadne dôkazy o riziku, ktoré namietala Spolková republika Nemecko. V článku 1 napadnutého rozhodnutia Komisia teda rozhodla, že v tabuľke 1 prílohy tohto rozhodnutia uvedené napadnuté normy nebudú vypustené zo zoznamu noriem uverejneného v Úradnom vestníku Európskej únie.
19 Napadnuté rozhodnutie bolo zverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 8. mája 2003.
20 Spolková republika Nemecko požiadala v deň, ktorý nie je zo spisu známy, Stály výbor pre stavebníctvo o predĺženie obdobia koexistencie napadnutých a národných noriem do 31. decembra 2003.
21 Na 57. zasadaní Stáleho výboru pre stavebníctvo 13. a 14. mája 2003 bola táto žiadosť o predĺženie zamietnutá. Rozhodlo sa však, že sa predĺži obdobie koexistencie napadnutých a národných noriem so spätným účinkom do 13. mája 2003.
22 Napadnuté normy boli 22. mája 2003 znovu uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie v oznámení Komisie v rámci vykonávania smernice 89/106 [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ C 120, s. 17) s novým dátumom uplynutia obdobia koexistencie napadnutých a vnútroštátnych noriem (ďalej len „oznámenie z 22. mája 2003“).
Konanie a návrhy účastníkov konania
23 Žalobcovia J. Schmoldt (ďalej len „prvý žalobca“), Käfer Isoliertechnik GmbH & Co. KG (ďalej len „druhý žalobca“), a Hauptverband der Deutschen Bauindustrie e.V. (ďalej len „tretí žalobca“) návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 28. júla 2003 podali žalobu o neplatnosť napadnutého rozhodnutia, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Prvý žalobca je predsedom výboru CEN/TC 88, členom skupiny ad hoc Stáleho výboru pre stavebníctvo a konateľom tretieho žalobcu. Druhý žalobca je nemecký podnik, ktorý používa tepelnoizolačné látky a je členom tretieho žalobcu. Tretí žalobca je združením, ktoré zastupuje záujmy stavebného priemyslu v Nemecku.
24 Samostatným podaním z toho istého dňa žalobcovia okrem toho podali návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa článku 243 ES, ktorým mal príslušný sudca nariadiť Komisii, aby predĺžila obdobie koexistencie národných a napadnutých noriem až do rozhodnutia Súdu prvého stupňa.
25 Podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 27. augusta 2003 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Žalobcovia podali k tejto námietke svoje pripomienky 20. októbra 2003.
26 Podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 25. novembra 2003, Fachvereinigung Mineralfaserindustrie e.V. podal návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobcov.
27 Uznesením z 28. novembra 2003 predseda Súdu prvého stupňa zamietol návrh žalobcov na nariadenie predbežného opatrenia (uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 28. novembra 2003, Schmoldt a i./Komisia, T‑264/03 R, zatiaľ neuverejnené v Zbierke).
28 Žalobcovia navrhujú, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia a s ním súvisiacu tabuľku 1 prílohy tohto rozhodnutia s tým, že oznámenia z 15. decembra 2001 a z 22.mája 2003 budú vylúčené z Úradného vestníka Európskej únie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
29 Na základe svojej námietky neprípustnosti Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
Právny stav
30 Podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania o to požiada, Súd prvého stupňa môže rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. V súlade s odsekom 3 toho istého článku sa námietka neprípustnosti ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, ak Súd prvého stupňa nerozhodne inak. Súd prvého stupňa usudzuje, že sa s touto vecou dostatočne oboznámil na základe spisového materiálu a nie je potrebné otvoriť ústnu časť konania.
31 Vo svojej námietke neprípustnosti Komisia uplatňuje jednak, že žaloba bola podaná oneskorene a jednak, že žalobcovia nie sú osobne dotknutí v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.
32 Na úvod je však potrebné upresniť predmet žaloby, pretože názory účastníkov konania sú rozdielne.
O predmete žaloby
Tvrdenia účastníkov konania
33 Komisia tvrdí, že sa predmet žaloby nemôže rozšíriť na oznámenia z 15. decembra 2001 a z 22. mája 2003, pretože ich vylúčenie je nevyhnutným bezprostredným následkom žaloby, a nie jej predmetom, ktorým je len návrh na zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia.
34 Pre žalobcov je predmetom uvedenej žaloby vylúčenie napadnutých noriem uverejnených 15. decembra 2001 spolu s vylúčením oznámenia z 22. mája 2003, ktorým Komisia určila koniec koexistencie národných noriem a noriem Spoločenstva na 13. mája 2003.
35 Žalobcovia pripomínajú, že predmetom žaloby je najmä článok 1 napadnutého rozhodnutia v spojení s tabuľkou 1 prílohy tohto rozhodnutia, ktorým Komisia zamietla námietky Spolkovej republiky Nemecko podané v súlade s článkom 5 ods. 1 smernice 89/106, a tým rozhodla, že napadnuté normy nebudú vylúčené zo zoznamu noriem uverejneného v Úradnom vestníku Európskej únie.
36 Žalobcovia však uvádzajú, že Komisia následne znovu uverejnila napadnuté normy vo svojom oznámení z 22. mája 2003, čím sa stalo prvé oznámenie z 15. decembra 2001 neúčinným.
37 Žalobcovia uvádzajú, že oznámenie z 15. decembra 2001 v žalobe uviedli z dôvodu objasnenia. Ak by sa totiž žiadalo, aby v prípade vyhovenia žalobe o neplatnosť napadnutého rozhodnutia boli vylúčené z úradného vestníka len normy uvedené v oznámení z 22. mája 2003, mohlo by sa zaujať stanovisko, že toto vyradenie nezahrňuje oznámenie z 15. decembra 2001 a že v tomto oznámení uvedené normy sú naďalej právne účinné.
38 Žalobcovia považujú oznámenie z 22. mája 2003 nielen za právny dôsledok napadnutého rozhodnutia, ale za nové uverejnenie vyžadované článkom 7 ods. 3 smernice 89/106.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
39 Je vhodné pripomenúť, že Komisia v článku 1 napadnutého rozhodnutia rozhodla, že napadnuté normy uvedené v tabuľke 1 prílohy tohto rozhodnutia nebudú vyradené zo zoznamu noriem uverejneného 15. decembra 2001.
40 Je nesporné, že zoznam napadnutých noriem uverejnený oznámením z 22. mája 2003 je totožný – nehľadiac na zmenu dátumu uplynutia obdobia ich koexistencie s národnými normami – so zoznamom uverejneným v prílohe napadnutého rozhodnutia a v oznámení z 15. decembra 2001.
41 Za týchto okolností, pokiaľ sa žalobcovia domáhajú zrušenia oznámenia z 22. mája 2003 z dôvodu, že napadnuté normy boli opätovne uverejnené, spadá ich žaloba do jedného rámca s ich návrhom na zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia a musia sa skúmať spoločne.
42 V rozsahu, v akom žalobcovia žiadajú, aby boli v prípade zrušenia článku 1 napadnutého rozhodnutia vylúčené oznámenia z 15. decembra 2001 a z 22. mája 2003 z Úradného vestníka Európskej únie, však tento návrh treba zamietnuť ako neprípustný. Podľa judikatúry sudca Spoločenstva nie je v rámci kontroly zákonnosti, ktorú vykonáva, oprávnený udeľovať príkazy inštitúciám. Podľa článku 233 ES je inštitúcia, ktorej akt bol zrušený, povinná prijať nevyhnutné opatrenia na vykonanie rozsudku (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 22. januára 2004, Mattila/Rada a Komisia, C‑353/01 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 15, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 15. októbra 2003, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, T‑372/02, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 48 a 49).
43 Pokiaľ žalobcovia namietali zmenu dátumu uplynutia obdobia koexistencie napadnutých noriem a národných noriem uvedených v oznámení z 22. mája 2003, treba konštatovať, že žaloba obsahuje len tvrdenie, že toto oznámenie „neobsahuje ani právny základ, ani odôvodnenie“. Takéto abstraktné vyjadrenie, ktoré neuvádza, v čom spočíva výhrada, na ktorej sa žaloba zakladá,, nespĺňa požiadavky článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ktorý sa podľa článku 53 prvého odseku uvedeného štatútu vzťahuje aj na konanie pred Súdom prvého stupňa, ani požiadavky článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, podľa ktorého musí návrh na začatie konania obsahovať zhrnutie dôvodov, na ktorých je založený (rozsudky Súdu prvého stupňa z 5. marca 2003, Ineichen/Komisia, T‑293/01, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 84, a zo 17. júna 2003, Seiller/EIB, T‑385/2000, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 40). Z tohto dôvodu je teda žaloba v tejto časti taktiež neprípustná.
44 V dôsledku toho musí byť táto žaloba preskúmaná len v časti, v ktorej žalobcovia žiadajú zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia.
O oneskorenom podaní žaloby
Tvrdenia účastníkov konania
45 Komisia pripomína, že podľa judikatúry má deň, kedy sa žalobca dozvedel o akte, pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby len subsidiárnu povahu vo vzťahu k uverejneniu alebo oznámeniu aktu (rozsudok Súdneho dvora z 10. marca 1998, Nemecko/Rada, C‑122/95, Zb. s. I‑973, bod 35). Toto platí najmä vtedy, keď sa uverejnenie zakladá na ustálenej praxi, pretože žalobca v tomto prípade môže oprávnene vychádzať z toho, že akt bude uverejnený (rozsudok Nemecko/Rada, už citovaný, bod 37).
46 V tejto veci však okamih, kedy sa žalobcovia o spornom rozhodnutí dozvedeli, nemá len subsidiárny význam, pretože jeho uverejnenie v Úradnom vestníku Európskej únie nebolo predpísané. Formálne teda začína lehota na podanie žaloby proti tomuto rozhodnutiu plynúť odo dňa, kedy sa žalobcovia o spornom rozhodnutí dozvedeli, a nie odo dňa uverejnenia. Neprichádza preto do úvahy použitie článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku, podľa ktorého sa lehota stanovená na podanie žaloby proti aktu prijatému inštitúciou počíta od konca štrnásteho dňa po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, ak táto lehota začína plynúť odo dňa uverejnenia tohto aktu.
47 Podľa Komisie sa teda žalobcovia dozvedeli o spornom rozhodnutí z 9. apríla 2003 uverejnenom v Úradnom vestníku Európskej únie 8. mája 2003, najneskôr v tento deň. Z toho vyplýva, že žaloba podaná 28. júla 2003 bola aj pri započítaní v rokovacom poriadku stanovenej lehoty zohľadňujúcej vzdialenosť podaná s oneskorením desiatich dní.
48 Žalobcovia popierajú, že by ich žaloba bola podaná oneskorene.
49 Uvádzajú k tomuto aspektu, že Komisia nepopiera, že im napadnuté rozhodnutie neoznámila. Dozvedeli sa o tomto rozhodnutí až z jeho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie 8. mája 2003. Keďže bola ich žaloba podaná 28. júla 2003, bola dodržaná lehota dvoch mesiacov, počítaná od konca štrnásteho dňa po uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, podľa článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku s prirátaním lehoty desiatich dní zohľadňujúcej vzdialenosť.
50 Podľa žalobcov, v skutočnosti nejestvuje žiadne uverejnenie opatrenia alebo rozhodnutia orgánov Spoločenstva, ktoré by spôsobilo, že lehota nezačína plynúť podľa článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
51 Podľa článku 230 piateho odseku ES musia byť žaloby uvedené v tomto článku podané do dvoch mesiacov od uverejnenia daného opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.
52 Podľa judikatúry, už zo slovného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že deň, kedy sa žalobca o napadnutom akte dozvedel, má pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby len subsidiárnu povahu vo vzťahu k uverejneniu alebo oznámeniu aktu (rozsudok Nemecko/Rada, bod 45 vyššie, bod 35, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2000, Alitalia/Komisia, T‑296/97, Zb. s. II‑3871, bod 61).
53 V danom prípade vzhľadom na to, že rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 8. mája 2003, je tento deň rozhodujúcim dňom pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby, a nie deň, kedy sa o ňom žalobcovia dozvedeli.
54 Podľa článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak lehota začína plynúť odo dňa uverejnenia napadnutého aktu, počíta sa od konca štrnásteho dňa po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.
55 V rozpore s názorom Komisie nemôže byť táto dodatočná lehota zamietnutá z dôvodu, že keďže uverejnenie napadnutého rozhodnutia nie je záväzné a nebolo inštitúciou pravidelne vykonávané, nemôže sa do úvahy vziať deň, kedy bolo sporné rozhodnutie uverejnené, ale len deň oboznámenia sa s ním.
56 Z rozsudku Nemecko/Rada bod 45 vyššie, totiž vyplýva, že deň, kedy sa žalobca o akte dozvie, má vo vzťahu k uverejneniu len subsidiárnu povahu. V dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutie bolo skutočne uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie, sa deň, kedy sa žalobca o akte dozvedel, neuplatní a musí zostať nezohľadnený.
57 Keďže lehota na podanie žaloby podľa článku 230 ES bola zavedená na zabezpečenie určitosti a istoty právnych vzťahov a na zabránenie akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľného zaobchádzania pri výkone súdnej moci (rozsudky Súdneho dvora z 15. januára 1987, Misset/Rada, 152/85, Zb. s. 223, bod 11, a z 23. januára 1997, Coen, C‑246/95, Zb. s. I‑403, bod 21, ako aj rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1997, Mutual Aid Administration Services/Komisia,T‑121/96 a T‑151/96, Zb. s. II‑1355, bod. 38), nemôže určenie začiatku plynutia lehoty závisieť od toho, či jestvuje ustálená prax príslušnej inštitúcie v tejto oblasti.
58 Z uvedenej judikatúry vyplýva, že Súdny dvor a Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní zohľadnili okolnosť, že uverejnenie aktu, aj keď nie je podmienkou jeho uplatniteľnosti, zodpovedá ustálenej praxi dotknutej inštitúcie, a na jej základe vyvodili záver, že lehota na podanie žaloby začína plynúť odo dňa uverejnenia, pretože žalobca v tomto prípade mohol s uverejnením tohto aktu oprávnene počítať (rozsudok Nemecko/Rada, bod 45 vyššie, body 36 až 38, a rozsudok Alitalia/Komisia, bod 52 vyššie, bod 62).
59 Nemožno však z toho vyvodiť záver, že existencia takejto praxe je nevyhnutnou podmienkou na to, aby uverejnenie aktu predstavovalo začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby. Z judikatúry naopak vyplýva, že uverejnenie napadnutého aktu je dostatočnou podmienkou a príslušná ustálená prax tento záver len potvrdzuje (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, BP Chemicals/Komisia, T‑11/95, Zb. s. II‑3235, bod 49; zo 6. októbra 1999, Salomon/Komisia, T‑123/97, Zb. s. II‑2925, bod 43, a z 27. novembra 2003, Regione Siciliana/Komisia, T‑190/00, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 30 a 31). Okrem toho ustanovenia Zmluvy týkajúce sa práva podať žalobu sa nesmú vykladať reštriktívnym spôsobom (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 222).
60 Navyše treba konštatovať, že dodatočná štrnásťdňová lehota podľa článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku sa podľa jeho slovného znenia použije, „ak lehota určená na podanie žaloby proti aktu prijatému inštitúciou začína plynúť odo dňa uverejnenia tohto aktu“, a nielen vtedy, ak je uverejnenie predpísané pre jeho uplatniteľnosť alebo zodpovedá ustálenej praxi príslušnej inštitúcie.
61 Komisia sa teda nesprávne odvoláva na to, že článok 102 ods. 1 rokovacieho poriadku v danom prípade nemožno použiť.
62 V dôsledku toho treba konštatovať, že vzhľadom na to, že predmetná žaloba bola podaná 28. júla 2003, teda v rámci lehoty dvoch mesiacov od uverejnenia napadnutého rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskej únie 8. mája 2003, s prihliadnutím na lehotu štrnástich dní a paušálnu lehotu desiatich dní zohľadňujúcu vzdialenosť podľa článku 102 ods. 1 a 2 rokovacieho poriadku, treba námietku neprípustnosti Komisie odôvodnenú údajným oneskoreným podaním zamietnuť.
O osobnej dotknutosti žalobcov
Tvrdenia účastníkov konania
63 Komisia tvrdí, že žalobcov sa napadnuté rozhodnutie osobne netýka.
64 K tomu v zásade Komisia uvádza, že prvý žalobca nepodal žalobu ako oficiálny zástupca CEN/TC 88, ale len vo svojom vlastnom mene. Druhý žalobca je síce napadnutým rozhodnutím značne dotknutý, ale v žiadnom prípade nie osobne. Tretí žalobca nemôže odvodzovať svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby ani z aktívnej legitimácie druhého žalobcu, ktorý sám nie je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý, ani zo svojej púhej účasti na príprave žiadosti Spolkovej republiky Nemecko podanej podľa článku 5 ods. 1 smernice 89/106.
65 Žalobcovia sú toho názoru, že sú napadnutým rozhodnutím osobne dotknutí.
66 Po prvé, žalobcovia uvádzajú, že Komisiou uplatnená námietka neprípustnosti je zneužitím práva, a preto je žaloba zjavne dôvodná.
67 V tejto súvislosti sa žalobcovia odvolávajú na to, že po nadobudnutí účinnosti Zmluvy z Nice 1. februára 2003 sa zásada právneho štátu stala výslovným základom Európskej únie (článok 6 EU). Okrem toho má podľa Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej v Nice 7. decembra 2000 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 364, s. 1) každý právo na to, aby boli jeho záležitosti riešené orgánmi a inštitúciami Únie nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote (článok 41), každý, koho práva a slobody zaručené právnym poriadkom Únie boli porušené, má právo na účinnú súdnu ochranu (článok 47).
68 V tejto súvislosti žalobcovia zdôrazňujú, že najdôležitejšou úlohou Súdu prvého stupňa podľa článku 220 ES je zabezpečovať dodržiavanie práva pri výklade a vykonávaní Zmluvy ES.
69 Žalobcovia sú toho názoru, že napadnutým rozhodnutím Komisia vyžaduje, v hrubom rozpore s procesnými a formálnymi pravidlami, použitie európskych noriem, ktoré z dôvodu množstva chýb, vnútorných rozporov a medzier nie je možné v rámci Európskej únie jednotne použiť.
70 Po druhé, žalobcovia uvádzajú, že vzhľadom na to že neexistuje akákoľvek, čo i len teoretická možnosť iného súdneho preskúmania napadnutého všeobecne záväzného aktu Spoločenstva, svoj nárok na účinnú súdnu ochranu mohli uplatniť len prostredníctvom individuálnej žaloby podľa článku 230 štvrtého odseku ES, a teda musia byť považovaní za osobne dotknutých.
71 V tomto smere žalobcovia upresňujú, že mohli proti napadnutému rozhodnutiu zakročiť len na Súde prvého stupňa, keďže v danom prípade nie je možné podať žalobu na vnútroštátnom súde.
72 Ak je fyzická alebo právnická osoba priamo dotknutá všeobecne záväzným aktom Spoločenstva a všetky iné formy účinnej súdnej ochrany proti tomuto aktu mimo článku 230 štvrtého odseku ES sú objektívne vylúčené, lebo právo Spoločenstva nepozná pre tento prípad žiadne opravné prostriedky alebo konania a predmetný akt svojou povahou nepodlieha právomoci súdov členských krajín a ani po príslušnej zmene vnútroštátneho procesného práva by sa nemohli takéto opravné prostriedky vytvoriť, nesmie sa v takýchto nanajvýš zriedkavých prípadoch podľa rozsudku Súdneho dvora z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, (C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677) vyhlásiť žaloba za neprípustnú z dôvodu, že žalobca nie je osobne dotknutý. Žalobcovia sa domnievajú, že osobne dotknutý je teda každý, kto môže preukázať, že je priamo dotknutý vo svojich právach alebo právom chránených záujmoch, ak nemá vzhľadom na povahu tohto aktu k dispozícii proti nemu žiadny iný opravný prostriedok a takýto nemožno vytvoriť ani výkladom alebo zmenou vnútroštátneho práva.
73 Podľa žalobcov nemá prípustnosť takýchto žalôb pred Súdom prvého stupňa za následok zánik podmienky, aby bol žalobca osobne dotknutý, ale by táto naopak viedla k jej účelnosti a vecnosti. Táto prípustnosť má význam práve v prípadoch, keď fyzická alebo právnická osoba, ktorá je priamo dotknutá aktom Spoločenstva, by nemohla dosiahnuť súdnu ochranu z dôvodov, ktoré nemožno objektívne zmeniť a ktoré nemôže ovplyvniť ani ona, ani členské štáty, ani ich súdy.
74 Žalobcovia sa domnievajú, že len takýto prístup môže zabezpečiť účinnú súdnu ochranu na európskej úrovni a úplnú sústavu opravných a procesných prostriedkov pre zabezpečenie kontroly zákonnosti aktov inštitúcií Spoločenstva, ako to uvádza Súdny dvor v bodoch 39 a 40 rozsudku Unión de Pequeños Agricultores/Rada, bod 72 vyššie.
75 Po tretie je podľa názoru žalobcov napadnutým rozhodnutím každý z nich osobne dotknutý.
76 Žalobcovia uvádzajú, že pokiaľ ide o prvého žalobcu, tento nebol na strane jednej ako predseda CEN/TC 88 požiadaný o spoluprácu pri prijímaní napadnutého rozhodnutia v rámci skupiny ad hoc Stáleho výboru pre stavebníctvo a že na strane druhej jeho účasť na vypracovaní správy bola len predstieraná.
77 Žalobcovia v tomto zmysle vysvetľujú, že skupina ad hoc sa mala odborne zaoberať námietkou, ktorú predložila Spolková republika Nemecko podľa článku 5 ods. 1 smernice 89/106, v skutočnosti ale tento výbor nikdy nezasadal. Komisia napriek tomu predložila správu tejto skupiny ad hoc k tejto otázke, a tým vyvolala v rozpore so skutočnosťou dojem, že CEN/TC 88, ktorý sa vecou nezaoberal, so správou súhlasí.
78 V tejto súvislosti žalobcovia tvrdia, že ak by sa CEN/TC 88 riadne podieľal na správe skupiny ad hoc Stáleho výboru pre stavebníctvo, prvý žalobca ako predseda CEN/TC 88 by bol priamo dotknutým účastníkom konania. Mimochodom bol tento žalobca menovaný za člena skupiny ad hoc a bol jej jediným členom, ktorý by bol mohol podávať záväzné informácie o prípadných stanoviskách CEN/TC 88.
79 Prvý žalobca je teda aktívne legitimovaný na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu, pretože nebol poškodený len pokiaľ ide o jeho procesné práva, ale aj pokiaľ ide o jeho osobnostné práva, lebo údajnou konzultáciou CEN/TC 88 bolo poškodené jeho dobré meno ako medzinárodne uznávaného odborníka v oblasti normalizácie tepelnoizolačných materiálov.
80 Okrem toho žalobcovia uvádzajú, že prvý žalobca je konateľom spolkového odborného zväzu „Tepelná izolácia, ochrana pred chladom, ochrana proti hluku a požiarna ochrana“ tretieho žalobcu.
81 Pokiaľ ide o druhého žalobcu, napadnuté rozhodnutie má pre neho ako významného užívateľa výrobkov tepelnoizolačných materiálov, ktorý je v Nemecku najväčším a v Európe druhým najväčším stavebným podnikom vykonávajúcim izolácie, významné účinky na jeho zmluvy, ktorých plnenie už prebieha a nezohľadňuje ich špecifické právne záväzky. Dochádza totiž ku konfliktu medzi normami nemeckého práva a práva Spoločenstva. Okrem toho jeho zákazníci uplatňujú nároky zo záruk. Z toho vyplýva, že druhý žalobca je podstatne znevýhodnený oproti svojim konkurentom z iných členských štátov. Naviac sú najmä používatelia stavebných materiálov, ktorí sú zodpovední za bezchybné vykonanie prác, povinní na základe článku 95 ods. 3 ES zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a ochrany spotrebiteľa.
82 Okrem toho sa druhý žalobca ako člen spolkového odborného zväzu „Tepelná izolácia, ochrana pred chladom, ochrana proti hluku a požiarna ochrana“ tretieho žalobcu rozhodujúcim spôsobom zúčastnil na rozhodnutí nemeckého prípravného výboru pre harmonizáciu na úrovni Spoločenstva podať voči napadnutým normám námietku podľa článku 5 ods. 1 smernice 89/106.
83 Nakoniec, pokiaľ ide o tretieho žalobcu, žalobcovia zdôrazňujú, že tento je členom vnútroštátnych výborov pre normalizáciu, a tým pádom sa bezprostredne zúčastňuje na prácach CEN/TC 88. Okrem toho je členom nemeckého prípravného výboru pre harmonizáciu na úrovni Spoločenstva, v ktorom príslušné nemecké spolkové ministerstvo určuje na vnútroštátnej úrovni svoj postoj, ktorý bude zastávať v Stálom výbore pre stavebníctvo.
84 Podľa názoru žalobcov stráca tretí žalobca napadnutým rozhodnutím možnosť presadzovať záujmy podnikov, ktoré zastupuje, v prospech nového znenia prípadne aspoň vylepšenia znenia noriem Spoločenstva pre tepelnoizolačné materiály. Okrem toho by bol osobne dotknutý aj v prípade, že by ho ním zastupované podniky nesplnomocnili podať žalobu, a to preto, že sa priamo zúčastnil prostredníctvom jedného zo svojich konateľov (prvého žalobcu) na konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Prvý žalobca, ktorý je predsedom CEN/TC 88, uviedol vo svojom liste Komisii z 28. novembra 2002, že nežiada len ako člen skupiny ad hoc Stáleho výboru pre stavebníctvo o to, aby sa táto mohla riadne zúčastniť na konaní, ale aj ako konateľ spolkového odborného zväzu „Tepelná izolácia, ochrana pred chladom, ochrana proti hluku a požiarna ochrana“ tretieho žalobcu. Ak podľa žalobcov prvý žalobca vo svojej dvojakej funkcii ako člen skupiny ad hoc a ako konateľ tretieho žalobcu nielen rokoval s Komisiou, ale dokonca mal byť aj Komisiou vyzvaný, aby sa osobne zúčastnil na osobitnom formálnom postupe, musí sa tretí žalobca považovať za združenie, ktoré je priamo a osobne dotknuté.
85 Žalobcovia zastávajú z týchto dôvodov názor, že sú oprávnení podať predmetnú žalobu.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
86 Podľa článku 230 štvrtého odseku ES „každá fyzická alebo právnická osoba môže... podať žalobu proti rozhodnutiu, ktoré je jej určené, alebo proti rozhodnutiu, ktoré sa jej priamo a osobne týka, hoci je vydané formou nariadenia alebo rozhodnutia určeného inej osobe“.
87 Podľa ustálenej judikatúry je rozlišovacím kritériom medzi nariadením a rozhodnutím to, či má predmetný akt všeobecnú záväznosť (uznesenia Súdneho dvora z 23. novembra 1995, Asocarne/Rada, C‑10/95 P, Zb. s. I‑4149, bod 28 a z 24. apríla 1996, CNPAAP/Rada, C‑87/95 P, Zb. s. I‑2003, bod 33; uznesenia Súdu prvého stupňa z 26. marca 1999, Biscuiterie-confiserie LOR a Confiserie du Tech/Komisia, T‑114/96, Zb. s. II‑913, bod 26, a zo 6. mája 2003, DOW AgroSciences/Parlament a Rada, T‑45/02, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, bod 31).
88 Akt má všeobecnú záväznosť, keď sa týka objektívne určených situácií a má právne následky voči všeobecne a abstraktne určeným osobám (rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júla 1996, Weber/Komisia, T‑482/93, Zb. s. II‑609, bod 55 a tam uvedená judikatúra).
89 Podľa ustálenej judikatúry, skutočnosť, že Komisii bola v čase prijatia aktov známa totožnosť hospodárskych subjektov, na ktoré sa tieto akty uplatňujú, nemení nič na ich povahe právnej úpravy, ak tu nie je pochybnosť o tom, že sa tieto uplatňujú na základe objektívnej právnej alebo vecnej situácie, ktorá je v akte uvedená, v súlade s jeho účelom (rozsudok Súdneho dvora z 18. mája 1994, Codorniu/Rada, C‑309/89, Zb. s. I‑1853, bod 18; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T‑480/93 a T‑483/93, Zb. s. II‑2305, bod 65, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2003, Villiger Söhne/Rada, T‑154/02, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, bod 49).
90 V danom prípade sú adresátmi napadnutého rozhodnutia členské štáty a zamieta sa ním žiadosť jedného z členských štátov vylúčiť určité harmonizované normy prijaté na základe smernice 89/106 zo zoznamu noriem uverejneného v Úradnom vestníku Európskej únie.
91 Podľa článku 4 ods. 2 smernice 89/106 sa najmä na základe odkazov na národné normy preberajúce harmonizované normy, o ktorých sa v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnili odkazy, musia stavebné výrobky považovať za spôsobilé na plánované použitie, takže ich možno uviesť na trh Európskej únie.
92 Harmonizované normy prijaté na základe smernice 89/106 teda slúžia na definovanie vlastností výrobkov, ktoré môžu hospodárske subjekty predávať alebo kupovať. Spôsobujú teda účinky hlavne voči všetkým výrobcom a používateľom stavebných výrobkov v Európskej únii.
93 Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie, ktorým sa zamieta zrušenie harmonizovaných noriem, sa uplatňuje na objektívne určené situácie a spôsobuje právne účinky voči všeobecne a abstraktne určeným osobám, teda voči všetkým výrobcom a používateľom stavebných výrobkov v Európskej únii.
94 Treba preto konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je vzhľadom na svoju právnu povahu a rozsah pôsobnosti všeobecne záväzné.
95 Samotná skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie je vzhľadom na jeho právnu povahu a rozsah pôsobnosti všeobecnej povahy, však nevylučuje možnosť jednotlivca podať proti nemu žalobu o neplatnosť (rozsudok Súdneho dvora zo 16. mája 1991, Extramet Industrie/Rada, C‑358/89, Zb. s. I‑2501, bod 13, a rozsudok Codorniu/Rada, bod 89 vyššie, bod 19; rozsudok Antillean Rice Mills a i./Komisia, bod 89 vyššie, bod 66; uznesenie Súdu prvého stupňa z 21. marca 2003, Établissements Toulorge/Parlament a Rada, T‑167/02, Zb. 2003, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, bod 26, a uznesenie Villiger Söhne/Rada, bod 89 vyššie, bod 40).
96 Podľa ustálenej judikatúry sa môže všeobecne záväzný právny akt sa môže fyzických alebo právnických osôb osobne týkať len vtedy, ak má pre nich účinky z dôvodu určitých vlastností, ktoré sú pre nich charakteristické, alebo skutkových okolností, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných osôb, a tým ich individualizujú obdobným spôsobom ako subjekt, ktorému je rozhodnutie určené (rozsudok Súdneho dvora Union de Pequeños Agricultores/Rada, bod 72 vyššie, bod 36, a rozsudok Súdneho dvora z 10. apríla 2003, Komisia/Nederlandse Antillen, C‑142/00 P, Zb. s. I‑3483, bod 65; uznesenie Súdneho dvora z 12. decembra 2003, Bactria/Komisia, C‑258/02 P, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, bod 34; uznesenie Villiger Söhne/Rada, bod 89 vyššie, bod 44, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. októbra 2003, Solvay Pharmaceuticals/Rada, T‑392/02, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 78).
97 Preto je potrebné skúmať, či sa v danom prípade sporné rozhodnutie týka žalobcov z dôvodu určitých vlastností, alebo okolností, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných osôb.
O prípustnosti žaloby prvého žalobcu
98 Žalobcovia, aby preukázali, že prvý žalobca je sporným rozhodnutím osobne dotknutý, sa odvolávajú na jeho funkciu predsedu CEN/TC 88, ako aj na to, že mal byť členom skupiny ad hoc Stáleho výboru pre stavebníctvo.
99 K tomu treba na úvod konštatovať, že generálny tajomník CEN v liste z 11. augusta 2003 oznámil Komisii, že prvý žalobca nie je oprávnený zastupovať tento orgán v rámci žaloby, čo žiadny zo žalobcov nenapadol. Preto podal prvý žalobca žalobu len vo svojom mene a treba skúmať, či je aktívne legitimovaný podať žalobu proti napadnutému rozhodnutiu, len vzhľadom na jeho osobu, bez toho, aby bolo potrebné rozhodovať o tom, či CEN je aktívne legitimovaný podať predmetnú žalobu.
100 Treba pripomenúť, že skutočnosť, že sa určitá osoba nejakým spôsobom zúčastňuje na konaní, ktoré vedie k prijatiu aktu Spoločenstva, je spôsobilá individualizovať túto osobu vo vzťahu k spornému aktu len vtedy, keď uplatniteľná právna úprava Spoločenstva pre túto osobu stanovuje určité procesné záruky (uznesenia Súdu prvého stupňa z 3. júna 1997, Merck a i./Komisia, T‑60/96, Zb. s. II‑849, bod 73; z 15. septembra 1998, Molkerei Großbraunshain a Bene Nahrungsmittel/Komisia, T‑109/97, Zb. s. II‑3533, body 67 a 68, a z 29. apríla 2002, Bactria/Komisia, T‑339/00, Zb. s. II‑2287, bod 51, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. februára 2001, Sociedade Agrícola dos Arinhos a i./Komisia, T‑38/99 až T‑50/99, Zb. s. II‑585, bod 46).
101 V danom prípade treba poznamenať, že záruky stanovené v článku 5 ods. 1 smernice 89/106 platia v prospech CEN a Stáleho výboru pre stavebníctvo, a nie v prospech určitých ich členov alebo predsedov týchto orgánov osobne.
102 V dôsledku toho treba konštatovať, že prvý žalobca bez toho, aby bolo potrebné určiť, či záruky podľa článku 5 ods. 1 smernice 89/106 individualizujú osoby, ktorým sú určené, sa nemôže osobne odvolávať na nejakú záruku konania, ani na nejaké ustanovenie smernice 89/106, ktorých porušenie by ho ako predsedu CEN/TC 88 alebo ako člena skupiny ad hoc Stáleho výboru pre stavebníctvo mohlo v čase prijatia napadnutého rozhodnutia individualizovať.
103 V každom prípade, ak by sa prvý žalobca mohol osobne odvolávať na takéto procesné záruky, údajné poškodenie jeho dobrého mena porušením týchto záruk by ho samo osebe nemohlo individualizovať v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES. Zmysel záruk stanovených v článku 5 ods. 1 smernice 89/106 totiž nespočíva v zabezpečení ochrany dobrého mena členov výborov uvedených v tomto ustanovení, ani keď ide o ich predsedu, ale len v možnosti zaujať stanovisko v prípade, ak Komisia alebo členský štát požiada o zrušenie harmonizovanej normy.
104 Je teda potrebné urobiť záver, že prvý žalobca nie je aktívne legitimovaný podať túto žalobu vo svojom mene ani ako predseda CEN/TC 88, ani ako člen skupiny ad hoc Stáleho výboru pre stavebníctvo.
105 Po druhé sa žalobcovia, aby dokázali osobnú dotknutosť prvého žalobcu, odvolávajú na jeho funkciu konateľa tretieho žalobcu.
106 Keďže sa však táto aktívna legitimácia na podanie žaloby, za predpokladu, že by bola preukázaná, odvodzuje od aktívnej legitimácie tretieho žalobcu, mohol by prvý žalobca prípadne úspešne tvrdiť, že je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý len vtedy, ak by ním bol osobne dotknutý tretí žalobca samotný. Preto bude táto otázka skúmaná v rámci preskúmania aktívnej legitimácie na podanie žaloby tretieho žalobcu.
107 Z toho vyplýva, s výhradou preskúmania aktívnej legitimácie tretieho žalobcu, že je potrebné urobiť záver, že prvý žalobca nie je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý podľa článku 230 štvrtého odseku ES.
O prípustnosti žaloby druhého žalobcu
108 Žalobcovia tvrdia, po prvé, že druhý žalobca je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý ako významný užívateľ stavebných materiálov, ktorý je v Nemecku najväčším a v Európe druhým najväčším podnikom vykonávajúcim tepelné izolácie.
109 K tomu treba konštatovať, že napadnutým rozhodnutím sa zamieta zrušenie harmonizovaných noriem prijatých na základe smernice 89/106. Tieto harmonizované normy, ktoré majú určiť vlastnosti stavebných materiálov, platia pre všetkých výrobcov a používateľov týchto výrobkov v Európskej únii.
110 Za týchto okolností treba konštatovať, že sa napadnuté rozhodnutie objektívne týka druhého žalobcu len ako hospodárskeho subjektu, ktorý vyrába menované výrobky, a to rovnakým spôsobom, ako ktoréhokoľvek iného hospodárskeho subjektu, ktorý sa nachádza v rovnakej situácii. Ako vyplýva z judikatúry, zo samotnej tejto vlastnosti druhého žalobcu nevyplýva, že by bol napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý (rozsudky Súdneho dvora zo 17. januára 1985, Piraiki-Patraiki a i./Komisia, 11/82, Zb. s. 207, bod 14, a z 22. novembra 2001, Antillean Rice Mills/Rada, C‑451/98, Zb. s. I‑8949, bod 51; uznesenie Villiger Söhne/Rada, bod 89 vyššie, bod 47).
111 Čo sa týka poznámky, že druhý žalobca je významným používateľom príslušných výrobkov na danom trhu, podľa judikatúry okolnosť, že všeobecne záväzný akt môže mať pre rôznych adresátov v konkrétnom prípade rozličné následky, nemôže týchto vyňať z okruhu všetkých ostatných subjektov, pokiaľ sa akt uplatňuje na základe objektívne určenej situácie (pozri najmä rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. februára 2000, ACAV a i./Rada, T‑138/98, Zb. s. II‑341, bod 66 a v ňom uvedenú judikatúru a uznesenie Établissements Toulorge/Parlament a Rada, bod 95 vyššie, bod 63). V danom prípade je druhý žalobca dotknutý napadnutým rozhodnutím vzhľadom na jeho objektívne postavenie používateľa stavebných výrobkov.
112 Druhého žalobcu neindividualizuje ani skutočnosť, že patrí medzi 62 nemeckých podnikov, ktoré používajú tepelnoizolačné materiály a na vnútroštátnej úrovni sú združené v spolkovom odbornom zväze „Tepelná izolácia, ochrana pred chladom, ochrana proti hluku a požiarna ochrana“. Z ustálenej judikatúry uvedenej v bode 89 vyššie totiž vyplýva, že skutočnosť, že je možné určiť osoby, ktorých sa akt dotýka, ich počtom alebo dokonca ich identifikovať, neznamená v žiadnom prípade, že by sa mali považovať za osobne dotknuté, keď je isté, ako v danom prípade, že sa akt uplatňuje na základe určitej objektívnej právnej alebo vecnej situácie. Okrem toho, ako to uvádzajú samotní žalobcovia, napadnuté normy sa vzťahujú nielen na používateľov stavebných výrobkov, ale aj na členské štáty, výrobcov stavebných výrobkov a kontrolné orgány.
113 Pokiaľ ide o skutočnosť, že napadnutým rozhodnutím bol druhý žalobca znevýhodnený voči konkurentom z iných členských štátov, najmä vzhľadom na riziko, že jeho zákazníci budú uplatňovať nároky zo záruk a dokonca riziko trestnoprávnej zodpovednosti, je potrebné konštatovať, že toto údajné riziko, aj keby bolo preukázané, že sa mu nemožno vyhnúť, čo je na prvý pohľad málo pravdepodobné, nemohlo by v žiadnom prípade individualizovať tohto žalobcu v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, lebo všetci jeho početní konkurenti v Nemecku sa nachádzajú v rovnakej situácii.
114 Rovnako aj skutočnosť, že podľa článku 95 ods. 3 ES by mali hlavne používatelia stavebných výrobkov, ktorí sú zodpovední za kvalitné vykonanie prác, zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a ochrany spotrebiteľov, nevedie k individuálnemu určeniu druhého žalobcu, pretože aj keby takáto povinnosť existovala, nachádzal by sa tento žalobca v rovnakej situácii ako všetci jeho konkurenti v Nemecku a v iných členských štátoch Európskej únie.
115 Konečne, pokiaľ ide o skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie značne zasahuje do zmlúv druhého žalobcu, ktorých plnenie už prebieha, tak tu treba konštatovať, že táto okolnosť nielenže nie je podložená žiadnym dôkazom, ale ani nepredstavuje žiadnu skutočnú situáciu, ktorá by tohto žalobcu vynímala z okruhu ostatných používateľov stavebných materiálov, ktorí majú takisto zmluvy, ktorých plnenie prebieha.
116 Je pravdou, že Súdny dvor a Súd prvého stupňa vyhlásili za prípustné žaloby o neplatnosť proti všeobecne záväzným aktom v prípade existencie ustanovenia vyššej právnej sily, ktoré ukladá ich autorovi zohľadniť osobitnú situáciu žalobcu, pričom existencia zmlúv uzavretých žalobcom, ktoré sú sporným aktom dotknuté, môže v určitých prípadoch svedčiť o takejto osobitnej situácii (rozsudok Komisia/Nederlandse Antillen, bod 96 vyššie, body 72 a 75, a rozsudok Antillean Rice Mills a i./Komisia, bod 89 vyššie, body 67 a 74).
117 Predmetný prípad sa však odlišuje od prípadov, ktoré viedli k prijatiu uvedených rozsudkov, keďže v danom prípade neexistuje podobná povinnosť na základe ustanovenia vyššej právnej sily (rozsudok Sociedade Agrícola dos Arinhos a i./Komisia, bod 100 vyššie, bod 51). V tejto súvislosti treba poznamenať, že v rozpore s názorom žalobcov článok 5 ods. 1 smernice 89/106 Komisiu nezaväzuje zohľadniť osobitnú situáciu žalobcov alebo členského štátu, ktorý podal námietku voči harmonizovanej norme, ale len upravuje konanie uplatniteľné v prípade podania takejto námietky.
118 Preto nemožno prijať argumenty žalobcov opierajúce sa o existenciu zmlúv, ktorých plnenie prebieha, za preukazujúce individualizáciu druhého žalobcu.
119 Z uvedeného vyplýva, že druhý žalobca ako významný používateľ stavebných výrobkov nie je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý.
120 Po druhé, žalobcovia uvádzajú, že druhý žalobca je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý, keďže mal významnú úlohu pri príprave rozhodnutia Spolkovej republiky Nemecko podať proti napadnutým normám námietky podľa článku 5 ods. 1 smernice 89/106, ako člen spolkového odborného zväzu „Tepelná izolácia, ochrana pred chladom, ochrana proti hluku a požiarna ochrana“ tretieho žalobcu.
121 K tomu treba pripomenúť, ako už bolo vysvetlené v bode 100 vyššie, že skutočnosť, že sa určitá osoba nejakým spôsobom zúčastňuje na konaní, ktoré vedie k prijatiu aktu Spoločenstva, je spôsobilá individualizovať túto osobu len vtedy, keď použiteľná úprava Spoločenstva stanoví pre túto osobu určité procesné záruky.
122 V danom prípade smernica 89/106 v žiadnom prípade nestanovuje, že by mala Komisia pred prijatím rozhodnutia podľa článku 5 ods. 1 smernice 89/106 dodržať postup, v rámci ktorého by podniky ako druhý žalobca alebo vnútroštátne združenia príslušné pre normalizáciu mali právo uplatňovať nejaké práva alebo mali dokonca právo byť vypočuté.
123 Ako už bolo konštatované v bode 101 vyššie, záruky podľa článku 5 ods. 1 smernice 89/106 platia len v prospech CEN a Stáleho výboru pre stavebníctvo, a nie v prospech jednotlivých podnikov alebo vnútroštátnych združení.
124 Druhý žalobca preto nemôže byť ako člen spolkového odborného zväzu „Tepelná izolácia, ochrana pred chladom, ochrana proti hluku a požiarna ochrana“ tretieho žalobcu považovaný za osobne dotknutého sporným rozhodnutím.
125 Z toho vyplýva, že je potrebné urobiť záver, že druhý žalobca nie je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.
O prípustnosti žaloby tretieho žalobcu
126 K osobnej dotknutosti tretieho žalobcu žalobcovia uviedli, že tento zastupuje stavebný priemysel v Nemecku a jeho aktívna legitimácia na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu vyplýva, na strane jednej, z aktívnej legitimácie druhého žalobcu, ktorý je jedným z jeho členov, na strane druhej, z jeho účasti na konaní, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia, prostredníctvom prvého žalobcu.
127 Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu tretieho žalobcu na podanie žaloby na základe oprávnenia vystupovať v mene svojich členov, treba pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej združenie založené na obhajovanie kolektívnych záujmov skupiny osôb nemožno považovať za osobne dotknuté aktom, ktorý sa týka všeobecných záujmov tejto skupiny v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, a preto nemôže podať žalobu o neplatnosť v mene svojich členov, keď títo nemôžu sami podať žalobu (rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Greenpeace a i./Komisia, C‑321/95 P, Zb. s. I‑1651, body 14 a 29; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júla 1995, AITEC a i./Komisia, T‑447/93 až T‑449/93, Zb. s. II‑1971, bod 62, a uznesenia Súdu prvého stupňa z 24. januára 2001, Iberotam a i./Komisia, T‑112/00 a T‑122/00, Zb. s. II‑97, bod 74, a zo 14. januára 2002, Association contre l’heure d’été/Parlament a Rada, T‑84/01, Zb. s. II‑99, bod 25).
128 Treba pripomenúť, ako už bolo uvedené v bode 125 vyššie, že neexistujú dôvody umožňujúce uznať žalobu druhého žalobcu za prípustnú.
129 Okrem toho, žalobcovia neuviedli nič, čo by preukazovalo, že by iní členovia tretieho žalobcu boli napadnutým rozhodnutím osobne dotknutí.
130 Takže treba konštatovať, že tretí žalobca nemôže úspešne tvrdiť, že sa ho napadnuté rozhodnutie osobne dotýka z dôvodu, že jeho členovia by mohli podať žalobu o neplatnosť napadnutého rozhodnutia.
131 Pokiaľ ide, po druhé, o účasť tretieho žalobcu na vypracovaní napadnutého rozhodnutia, tak existencia osobitných okolností, akou je úloha združenia v konaní, ktoré viedlo k prijatiu aktu v zmysle článku 230 ES, môže odôvodniť prípustnosť žaloby podanej združením, ktorého členovia nie sú predmetným aktom priamo a osobne dotknutí, najmä vtedy, ak sa akt dotkol jeho postavenia ako vyjednávača (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 2. februára 1988, Van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, body 21 až 24, a z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, Zb. s. I‑1125, body 28 až 30).
132 Z judikatúry vyplýva, že za týchto okolností môže združenie, ktoré nie je adresátom napadnutého aktu, mať vlastný záujem na podaní žaloby o neplatnosť tohto právneho aktu, aj keď by jeho členovia podať žalobu osobne nemohli (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 1995, Exporteurs in Levende Varkens a i./Komisia, T‑481/93 a T‑484/93, Zb. s. II‑2941, bod 64, a uznesenia Iberotam a i./Komisia, bod 127 vyššie, bod 75 a Association contre l’heure d’été/Parlament a Rada, bod 127 vyššie, bod 25).
133 Za týchto okolností treba skúmať, či uvedená účasť tretieho žalobcu prostredníctvom prvého žalobcu na príprave námietky Spolkovej republiky Nemecko predstavuje mimoriadnu okolnosť, ktorá by mu mohla ako profesijnému združeniu poskytnúť aktívnu legitimáciu v zmysle uvedenej judikatúry.
134 K tomu treba konštatovať, ako už bolo uvedené v bodoch 122 a 123, že smernica 89/106 v žiadnom prípade nestanovuje, že by mala Komisia pred prijatím rozhodnutia podľa článku 5 ods. 1 smernice 89/106 dodržať postup, v rámci ktorého by vnútroštátne združenia, akým je žalobca, mali právo na uplatnenie prípadných práv alebo dokonca právo byť vypočuté.
135 Za týchto podmienok sa tretí žalobca na odôvodnenie svojej aktívnej legitimácie na podanie žaloby nemôže odvolávať na vlastný záujem, odlišný od záujmu jeho členov.
136 V tomto zmysle treba dodať, že list tretieho žalobcu z 28. novembra 2002, zaslaný Komisii prostredníctvom prvého žalobcu, bol len informatívny, lebo Komisia nebola v rámci konania podľa článku 5 ods. 1 smernice 89/106 povinná ani konzultovať, ani vypočuť tretieho žalobcu (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa z 9. augusta 1995, Greenpeace a i./Komisia, T‑585/93, Zb. s. II‑2205, bod 63).
137 Okrem toho nemôžu žalobcovia tvrdiť, ako to robia vo svojich písomných pripomienkach, že Súdny dvor v rozsudku Van der Kooy a i./Komisia, bod 131 vyššie, uznal aktívnu legitimáciu žalujúceho združenia len pre postavenie vyjednávača záujmovej skupiny vo forme združenia, ktoré predložilo Komisii písomné stanoviská a udržiavalo s ňou počas celého konania kontakt. V bode 23 tohto rozsudku totiž Súdny dvor tiež a predovšetkým vyzdvihol, že žalujúce združenie patrí k signatárom dohody o preferenčnej sadzbe, voči ktorej Komisia v napadnutom rozhodnutí vzniesla námietky na základe predpisov Spoločenstva o štátnej pomoci, a z tohto dôvodu združenie bolo povinné začať nové rokovania s príslušným hospodárskym subjektom o sadzbe na účely vykonania tohto aktu a o uzavretí novej dohody. Treba konštatovať, že tu o takýto prípad nešlo (pozri v tomto smere rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. februára 1999 Arbeitsgemeinschaft Deutscher Luftfahrt-Unternehmen a Hapag-Lloyd/Komisia, T‑86/96, Zb. s. II‑179, bod 62).
138 Rovnako sa nedá porovnávať situácia tretieho žalobcu so situáciou žalujúceho združenia v rozsudku CIRFS a i./Komisia, bod 131 vyššie. Tretí žalobca je, čo nie je spochybňované, na strane jednej členom vnútroštátnych výborov pre normalizáciu, a preto sa zúčastňuje na prácach CEN/TC 88, a na strane druhej je členom nemeckého prípravného výboru pre harmonizáciu na území Spoločenstva, v ktorom príslušné ministerstvo zjednocuje na vnútroštátnej úrovni postoj, ktorý bude zastávať v Stálom výbore pre stavebníctvo. Takáto nepriama účasť vnútroštátneho združenia na postupe Spoločenstva pri vypracovávaní harmonizovaných noriem však predstavuje len nepatrnú súvislosť s predmetom napadnutého rozhodnutia Táto nepriama účasť vnútroštátneho združenia na vypracovávaní harmonizovaných noriem Spoločenstva však len okrajovo súvisí s predmetom napadnutého rozhodnutia. Táto účasť však nemôže byť porovnávaná so situáciou združenia najdôležitejších medzinárodných výrobcov, ktoré má, ako v rozsudku CIFRS a i./Komisia, bod 131 vyššie, jasne definované a so samotným predmetom rozhodnutia úzko súvisiace postavenie vyjednávača, čím sa dostáva do postavenia, ktoré ho vyníma z okruhu ostatných osôb (pozri v tomto smere rozsudok Súdneho dvora z 23. mája 2000, Comité d’entreprise de la Société française de production a i./Komisia, C‑106/98 P, Zb. s. I‑3659, body 45 a 53, a rozsudok Arbeitsgemeinschaft Deutscher Luftfahrt-Unternehmen a Hapag Lloyd/Komisia, bod 137 vyššie, bod 63). Vzhľadom na túto skutočnosť treba zdôrazniť, že žalobcovia každopádne nepredložili žiaden dôkaz, ktorým by preukázali odlíšenie tretieho žalobcu od vnútroštátnych združení iných členských štátov, ktoré sa zúčastnili na postupe Spoločenstva pri vypracovávaní harmonizovaných noriem rovnakým spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. júna 1998, UEAPME/Rada, T‑135/96, Zb. s. II‑2335, bod 111).
139 Žalobcovia sa teda neprávom odvolávajú na to, že tretí žalobca mal v konaní podľa článku 5 ods. 1 smernice 89/106 voči Komisii postavenie vyjednávača alebo zástupcu, ktorý je napadnutým rozhodnutím dotknutý v zmysle uvedenej judikatúry.
140 Na tento záver nemá vplyv skutočnosť, že prvý žalobca, predseda CEN/TC 88, údajne zastával úlohu vyjednávača alebo zástupcu, keďže sa zúčastňoval na príprave námietky Nemecka podľa čl. 5 ods. 1 smernice 89/106 ako člen skupiny ad hoc Stáleho výboru pre stavebníctvo a okrem toho ako konateľ tretieho žalobcu.
141 Takáto okolnosť, aj keby bola preukázaná, nemôže v žiadnom prípade znamenať, že tretí žalobca má ako združenie osobný záujem na podaní žaloby o neplatnosť podľa článku 230 štvrtého odseku ES. Vzhľadom na to treba pripomenúť, že v rozpore s tvrdením žalobcov, Súdny dvor v rozsudkoch Van der Kooy a i./Komisia, bod 131 vyššie (body 21 až 24) a CIRFS a i./Komisia, bod 131 vyššie (body 29 a 30), odvodzoval prípustnosť žalôb dotknutých združení z ich postavenia vyjednávača, a nie z osobnej úlohy jedného z ich členov.
142 Treba okrem toho pripomenúť, že, ako bolo už konštatované v bode 101 vyššie, záruky stanovené v článku 5 ods. 1 smernice 89/106 slúžia výlučne CEN a Stálemu výboru pre stavebníctvo, a nie členom alebo predsedom týchto orgánov osobne.
143 V dôsledku toho nemožno tretieho žalobcu považovať za osobne dotknutého napadnutým rozhodnutím z dôvodu jeho účasti na príprave námietky, ktorú podalo Nemecko podľa článku 5 ods. 1 smernice 89/106.
144 V dôsledku toho treba konštatovať, že tretí žalobca nie je napadnutým rozhodnutím osobne dotknutý v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES. Z toho vyplýva, že ani prvý žalobca nie je týmto rozhodnutím osobne dotknutý ako konateľ tretieho žalobcu.
145 Z uvedeného vyplýva, že v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa nemožno žiadneho zo žalobcov považovať za oprávneného podať túto žalobu o neplatnosť.
146 Je však potrebné ešte preskúmať, či tento záver nemožno spochybniť, ako to tvrdia žalobcovia, jednak z dôvodu zjavnej dôvodnosti žaloby alebo z dôvodu požiadavky účinnej súdnej ochrany.
147 Po prvé, k zjavnej dôvodnosti žaloby žalobcovia v podstate uvádzajú, že námietka neprípustnosti Komisie je zneužitím práva z dôvodu zrejmej nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
148 K tomu stačí konštatovať, že tvrdenie, že táto žaloba je zjavne dôvodná, je pre preskúmanie jej prípustnosti celkom bezpredmetné. Preskúmanie dôvodnosti žaloby nemá totiž žiadny vplyv na posúdenie osobnej dotknutosti žalobcov, lebo prípustnosť žaloby o neplatnosť podanej fyzickou alebo právnickou osobou a kontrola zákonnosti, pokiaľ ide o dôvodnosť právneho aktu napadnutého takouto žalobou, vyžadujú rozdielne preskúmania buď podľa článku 230 štvrtého odseku ES, alebo podľa článku 230 druhého odseku ES (pozri v tomto zmysle uznesenie z 20. apríla 2002, Bactria/Komisia, bode 100 vyššie, bod 53).
149 Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že prípadná zjavná nezákonnosť napadnutého právneho aktu, aj keby bola preukázaná, by neoprávňovala, s odôvodnením, že Súd prvého stupňa zabezpečuje podľa článku 220 ES dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmluvy ES, vykonať prostredníctvom súdneho výkladu zmenu systému opravných prostriedkov a konaní zavedeného touto Zmluvou. V žiadnom prípade by takáto okolnosť neumožňovala vyhlásiť za prípustnú žalobu o neplatnosť podanú fyzickou alebo právnickou osobou, ktorá nespĺňa podmienky uvedené v článku 230 štvrtom odseku ES (pozri v tomto smere rozsudky Unión de Pequeños Agricultores/Rada, bod 72 vyššie, bod 44; ACAV a i./Rada, bod 111 vyššie, bod 68, a uznesenie z 29. apríla 2002 Bactria/Komisia, bod 100 vyššie, bod 54).
150 Preto treba zamietnuť tvrdenia žalobcov, ktoré sa opierajú o zjavnú dôvodnosť žaloby.
151 Po druhé, pokiaľ ide o požiadavku účinnej súdnej ochrany, treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojom rozsudku Unión de Pequeños Agricultores/Rada, bod 72 vyššie (bod 40), uviedol, že Zmluva ES vytvorila jednak článkami 230 a 241, jednak článkom 234 úplnú sústavu opravných prostriedkov a konaní, ktorá má zabezpečiť kontrolu zákonnosti aktov inštitúcií, ktorou sú poverené súdy Spoločenstva. V tejto sústave majú možnosť fyzické alebo právnické osoby, ktoré nemôžu bezprostredne napadnúť akty Spoločenstva, z dôvodu podmienok prípustnosti uvedených v článku 230 ES štvrtom odseku, neplatnosť týchto aktov, uplatniť podľa okolností prípadu buď incidenčným spôsobom podľa článku 241 ES na súde Spoločenstva, alebo na vnútroštátnych súdoch, ktoré nemôžu samotné určiť neplatnosť týchto aktov, a tieto vnútroštátne súdy priviesť k tomu, aby podali na rozhodnutie tejto otázky na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania.
152 Podľa Súdneho dvora je teda úlohou členských štátov zabezpečiť úplnú sústavu opravných prostriedkov a konaní, ktorá umožní zabezpečiť právo na účinnú súdnu ochranu (rozsudok Urteil Unión de Pequeños Agricultores/Rada, bod 72 vyššie, bod 41).
153 V rozpore s tvrdením žalobcov však z toho vôbec nevyplýva, že sa údajná neexistencia opravného prostriedku na vnútroštátnych súdoch môže vziať do úvahy, aby mohla byť žaloba o neplatnosť vyhlásená za prípustnú na súdoch Spoločenstva.
154 Práve naopak, v rozsudku Unión de Pequeños Agricultores/Rada, bod 72 vyššie, v bode 43 Súdny dvor rozhodol, že nie je možný výklad pravidiel prípustnosti uvedených v článku 230 ES, podľa ktorých by žaloba o neplatnosť musela byť vyhlásená za prípustnú, ak by sa po konkrétnom preskúmaní vnútroštátnych procesných predpisov sudcom Spoločenstva preukázalo, že tieto predpisy neumožňujú jednotlivcovi podať žalobu, ktorou by mohol spochybniť napadnutý akt Spoločenstva.
155 Podľa Súdneho dvora nie je prípustná priama žaloba na súde Spoločenstva ani v prípade, keď sa po konkrétnom preskúmaní vnútroštátnych procesných predpisov týmto sudcom preukázalo, že tieto predpisy neumožňujú jednotlivcovi podať žalobu, ktorou by mohol spochybniť platnosť napadnutého aktu Spoločenstva (uznesenie z 12. decembra 2003, Bactria/Komisia, bod 96 vyššie, bod 58). Takýto postup by totiž v každom jednotlivom prípade vyžadoval, aby sudca Spoločenstva preskúmal a vykladal vnútroštátne procesné právo, čo by prekračovalo jeho právomoc v rámci kontroly zákonnosti aktov Spoločenstva (rozsudok Unión de Pequeños Agricultores/Rada, bod 72 vyššie, bod 43).
156 Súdny dvor okrem toho jednoznačne jasne určil (rozsudok Unión de Pequeños Agricultores/Rada, bod 72 vyššie, bod 44), že podmienka osobného záujmu podľa článku 230 štvrtého odseku ES sa má síce vykladať v zmysle zásady účinnej súdnej ochrany so zohľadnením rôznych okolností, ktoré sú spôsobilé individualizovať žalobcu, ale takýto výklad nemôže mať za následok upustenie od podmienky výslovne stanovenej v Zmluve ES bez toho, aby súdy Spoločenstva prekročili právomoci, ktoré im priznáva táto Zmluva.
157 Prípadná neexistencia opravného prostriedku, aj keby bola preukázaná, preto nemôže odôvodniť zmenu Zmluvou zavedeného systému opravných prostriedkov a konaní prostredníctvom výkladu súdu. Táto neexistencia v žiadnom prípade neumožňuje vyhlásiť za prípustnú žalobu fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá nespĺňa podmienky článku 230 štvrtého odseku ES (uznesenie Súdneho dvora z 1. februára 2001, Area Cova a i./Rada a Komisia, C‑301/99 P, Zb. s. I‑1005, bod 47 a v ňom uvedená judikatúra; rozsudok ACAV a i./Rada, bod 111, bod 68; uznesenie z 29. apríla 2002, Bactria/Komisia, bod 100 vyššie, bod 54, a uznesenie Villiger Söhne/Rada, bod 89 vyššie, bod 61).
158 Žalobcovia sa teda nemôžu odvolávať na to, že v prípade, ak bude žaloba o neplatnosť vyhlásená za neprípustnú, nebudú mať žiadnu možnosť obhájiť svoje práva pred súdom, čo nakoniec ani nepreukázali.
159 Požiadavka účinnej súdnej ochrany teda nemôže spochybniť záver, podľa ktorého treba žalobu zamietnuť ako neprípustnú, pretože žalobcovia nie sú napadnutým aktom osobne dotknutí.
160 Vzhľadom na vyššie uvedené treba žalobu ako neprípustnú zamietnuť, bez toho, aby bolo treba skúmať, či sú žalobcovia napadnutým rozhodnutím priamo dotknutí.
161 Za týchto okolností nie je potrebné rozhodnúť o návrhu Fachvereinigung Mineralfaserindustrie na vstup vedľajšieho účastníka do konania.
O trovách
162 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov tohto konania vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia T‑264/03 R v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (tretia komora)
nariadil:
1) Žaloba sa zamieta ako neprípustná.
2) Žalobcovia znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalovanej, vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia T‑264/03 R.
V Luxemburgu 25. mája 2004
|
Tajomník |
Predseda komory |
|
H. Jung |
J. Azizi |
* Jazyk konania: nemčina.