1. Medzinárodné dohody – Dohody Spoločenstva – Dohovor o morskom práve
(Článok 175 ods. 1 ES a článok 176 ES)
2. Medzinárodné dohody – Dohody Spoločenstva – Dohovor o morskom práve
(Článok 220 ES, 227 ES a 292 ES)
3. Členské štáty – Povinnosti
(Článok 227 ES a 292 ES; článok 142 AE a 193 AE)
4. Členské štáty – Povinnosti – Všeobecná povinnosť vyplývajúca z článku 10 ES
(Článok 10 ES a 292 ES)
5. Členské štáty – Povinnosti – Povinnosť spolupráce
(Článok 10 ES; článok 192 AE)
1. Článok 175 ods. 1 ES predstavuje vhodný právny základ na uzatváranie medzinárodných dohôd v mene Spoločenstva v oblasti ochrany životného prostredia. Ako to upresňuje článok 176 ES, táto vonkajšia právomoc Spoločenstva v oblasti ochrany životného prostredia nie je výlučná, ale v zásade skôr delená medzi Spoločenstvo a členské štáty. Otázka, či ustanovenie zmiešanej dohody patrí do právomoci Spoločenstva, sa však týka zverenia, a teda samotnej existencie vonkajšej právomoci Spoločenstva, a nie jej výlučnej alebo delenej povahy. Z toho vyplýva, že existencia vonkajšej právomoci Spoločenstva v oblasti ochrany morského prostredia v zásade nezávisí od prijatia sekundárnych právnych aktov, ktoré by sa vzťahovali na dotknutú oblasť a mohli byť ovplyvnené v prípade účasti členských štátov na uzavretí predmetnej dohody Spoločenstva. Spoločenstvo je totiž oprávnené uzavrieť dohody v oblasti ochrany životného prostredia aj v prípade, keď špecifické otázky, na ktoré sa vzťahujú tieto dohody, nie sú ešte vôbec alebo sú iba veľmi čiastkovo predmetom právnej úpravy na úrovni Spoločenstva, ktorá v dôsledku toho nemôže byť ovplyvnená.
V osobitnom kontexte Dohovoru Organizácie spojených národov o morskom práve je zistenie, že došlo k prenosu delenej právomoci na Spoločenstvo, podmienené existenciou pravidiel Spoločenstva v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia Dohovoru, bez ohľadu na to, aký je inak ich rozsah a povaha. Oblasti, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia Dohovoru o prevencii znečistenia morí, najmä články 123, 192, 193, 194, 197, 206, 207, 211 a 213 uvedeného Dohovoru sú predmetom rozsiahlej úpravy aktov Spoločenstva, z ktorých niektoré sú výslovne uvedené v dodatku vyhlásenia o právomoci Spoločenstva pripojenému k rozhodnutiu Rady 98/392, ktorým bol Dohovor schválený v mene Európskeho spoločenstva. Z toho vyplýva, že uvedené ustanovenia Dohovoru patria do právomoci Spoločenstva, ktorú sa Spoločenstvo rozhodlo vykonať pristúpením k Dohovoru, na základe čoho tvoria tieto ustanovenia súčasť právneho poriadku Spoločenstva. Z tohto dôvodu má Súdny dvor právomoc na rozhodovanie sporov týkajúcich sa výkladu a uplatňovania týchto ustanovení, ako aj na posúdenie ich dodržiavania členským štátom.
(pozri body 90, 92 – 95, 108, 110, 120, 121)
2. Medzinárodná dohoda, akou je Dohovor Organizácie spojených národov o morskom práve, nemôže zasahovať do systému právomoci stanoveného Zmluvami, a teda do samostatnosti právneho systému Spoločenstva, ktorého dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje podľa článku 220 ES. Túto výlučnú právomoc Súdneho dvora potvrdzuje článok 292 ES, podľa ktorého sa členské štáty zaväzujú neriešiť spor týkajúci sa výkladu alebo uplatňovania Zmluvy ES iným spôsobom, ako sú spôsoby stanovené Zmluvou. Navyše predmetný Dohovor umožňuje vyhnúť sa takémuto zásahu do výlučnej právomoci Súdneho dvora tak, aby sa zachovala samostatnosť právneho systému Spoločenstva. Z článku 282 Dohovoru totiž vyplýva, že úprava riešenia sporov, ktorú obsahuje Zmluva ES, má v zásade prednosť pred úpravou, ktorú obsahuje časť XV Dohovoru, z dôvodu, že tento článok predvída konania, ktorých výsledkom je záväzné rozhodnutie na riešenie sporov medzi členskými štátmi.
Z toho vyplýva, že články 220 ES a 292 ES odporujú predloženiu sporu arbitrážnemu tribunálu zriadenému v súlade s prílohou VII Dohovoru s cieľom vyriešiť spor týkajúci sa výkladu alebo uplatňovania ustanovení Dohovoru, patriaci do právomoci Spoločenstva, ktorú Spoločenstvo vykonalo pristúpením k uvedenému Dohovoru, na základe čoho tvoria tieto ustanovenia neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Spoločenstva. Okrem toho, keďže ide o spor dvoch členských štátov, ktorého predmetom je údajné nedodržanie povinností vyplývajúcich z práva Spoločenstva, zjavne sa na neho vzťahuje jeden zo spôsobov riešenia sporov zavedených Zmluvou ES v zmysle článku 292 ES, a to konanie upravené v článku 227 ES.
(pozri body 123 – 126, 128, 133)
3. Predloženie dokumentov práva Spoločenstva patriacim do Zmluvy ES a Zmluvy ESAE zo strany členského štátu inému súdu ako Súdnemu dvoru, akým je arbitrážny tribunál zriadený v súlade s prílohou VII Dohovoru Organizácie spojených národov o morskom práve, na účely ich výkladu a uplatnenia v konaní smerujúcom k určeniu porušenia ustanovení týchto dokumentov iným členským štátom je v rozpore s povinnosťou, uloženou členským štátom článkami 292 ES a 193 AE, rešpektovať výlučnú povahu právomoci Súdneho dvora na rozhodovanie sporov týkajúcich sa výkladu a uplatňovania ustanovení práva Spoločenstva, najmä využívaním konaní stanovených v článkoch 227 ES a 142 AE s cieľom určiť porušenie týchto ustanovení iným členským štátom. Okrem toho za týchto okolností znamená začatie a pokračovanie v konaní pred Arbitrážnym tribunálom riziko zjavného zásahu do systému právomoci stanoveného Zmluvami a v dôsledku toho do samostatnosti právneho systému Spoločenstva.
(pozri body 151, 152, 154)
4. Povinnosť členských štátov stanovená článkom 292 ES využívať súdny systém Spoločenstva a rešpektovať výlučnú právomoc Súdneho dvora, ktorá predstavuje základnú črtu tohto systému, je potrebné chápať ako osobitný výraz ich všeobecnejšej povinnosti lojality, ktorá vyplýva z článku 10 ES. Nie je teda potrebné určiť nesplnenie všeobecných povinností stanovených v článku 10 ES, ak sa už zistilo nesplnenie konkrétnejších povinností, ktorými je členský štát viazaný na základe článku 292 ES.
(pozri body 169, 171)
5. Členské štáty a inštitúcie Spoločenstva sú viazané povinnosťou úzkej spolupráce pri plnení záväzkov prevzatých na základe delenej právomoci na uzavretie zmiešanej dohody. Je tomu tak zvlášť v prípade sporu, ktorý sa týka hlavne záväzkov vyplývajúcich zo zmiešanej dohody patriacich do oblasti ochrany a zachovania morského prostredia, v ktorej právomoc Spoločenstva a právomoc členských štátov môžu spolu úzko súvisieť. Predloženie sporu takejto povahy súdu, akým je Arbitrážny tribunál zriadený v súlade s prílohou VII Dohovoru Organizácie spojených národov o morskom práve, znamená riziko, že o rozsahu povinností, ktoré členským štátom ukladá právo Spoločenstva, bude rozhodovať iný súd ako Súdny dvor.
Za týchto okolností povinnosť úzkej spolupráce v rámci zmiešanej dohody znamená pre členský štát povinnosť predchádzajúceho oznámenia a konzultácie s príslušnými inštitúciami Spoločenstva pred začatím konania na urovnanie sporu podľa Dohovoru.
(pozri body 175 – 177, 179)