1. Občianstvo Európskej únie – Ustanovenia Zmluvy – Vecná pôsobnosť – Vylúčenie výlučne vnútorných situácií – Vnútroštátna daňová právna úprava, ktorá sa týka odpočítateľnosti výživného od zdaniteľného príjmu – Zohľadnenie daňového režimu výživného zaplateného prijímateľovi s trvalým pobytom v inom členskom štáte – Neexistencia výlučne vnútornej situácie
(Článok 17 ES)
2. Občianstvo Európskej únie – Rovnosť zaobchádzania – Diskriminácia založená na štátnej príslušnosti – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Vnútroštátna právna úprava podmieňujúca odpočítateľnosť výživného zaplateného prijímateľovi s trvalým pobytom v inom členskom štáte zdaňovaním výživného v tomto štáte od zdaniteľného príjmu – Prípustnosť
(Články 12 ES a 18 ods. 1 ES)
1. Občianstvo Únie, stanovené v článku 17 ES, nemá za cieľ rozšíriť rozsah vecnej pôsobnosti Zmluvy na vnútorné situácie, ktoré nijako nesúvisia s právom Spoločenstva. Situáciu štátneho príslušníka členského štátu, ktorý nevyužil právo na voľný pohyb, však nemožno považovať len na základe tejto skutočnosti za výlučne vnútornú situáciu.
Čo sa týka vnútroštátnej daňovej právnej úpravy, ktorá na účely určenia, či je prípustné odpočítať výživné zaplatené poplatníkom s trvalým pobytom v dotknutom členskom štáte v prospech prijímateľa s trvalým pobytom v inom členskom štáte, berie do úvahy daňový režim takého výživného v členskom štáte trvalého pobytu tohto prijímateľa, výkon jeho práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území iného členského štátu v zmysle článku 18 ES má vplyv na právo poplatníka na odpočítanie v členskom štáte jeho trvalého pobytu.
Nemožno preto hovoriť o vnútornej situácii, ktorá nemá žiadnu spojitosť s právom Spoločenstva.
(pozri body 20, 22, 24 – 25)
2. Článok 12 prvý odsek ES a článok 18 ods. 1 ES sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje to, aby bola poplatníkovi s trvalým pobytom v členskom štáte, v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, odňatá možnosť odpočítať od svojho zdaniteľného príjmu v tomto členskom štáte výživné, ktoré zaplatil svojej bývalej manželke s trvalým pobytom v inom členskom štáte, v ktorom toto výživné nie je zdaňované, hoci by tak mohol urobiť v prípade, ak by jeho bývalá manželka mala trvalý pobyt v tom istom členskom štáte.
Článok 12 ES sa totiž nevzťahuje na prípadné rozdiely v zaobchádzaní, ktoré môžu vyplývať pre osoby a podniky podliehajúce právomoci Spoločenstva z rozdielov existujúcich medzi jednotlivými členskými štátmi, pokiaľ sa tieto rozdiely vzťahujú na všetky osoby v rozsahu ich pôsobnosti podľa objektívnych kritérií a bez ohľadu na štátnu príslušnosť.
Okrem toho Zmluva nezaručuje občanovi Únie, že presun jeho činností do členského štátu, ktorý je odlišný od toho, v ktorom mal bydlisko, je neutrálny z daňového hľadiska. Berúc do úvahy rôznorodosti právnych poriadkov členských štátov v uvedenej oblasti, takýto presun môže podľa prípadu byť viac alebo menej výhodný alebo nevýhodný pre občana z pohľadu nepriameho zdanenia. Rovnaký princíp sa uplatňuje a fortiori na takú situáciu, v ktorej dotknutá osoba sama nevyužila svoje právo na voľný pohyb, ale tvrdí, že je obeťou rozdielneho zaobchádzania v dôsledku zmeny miesta trvalého pobytu jeho bývalej manželky do iného členského štátu.
(pozri body 34, 45 – 47 a výrok)