Vec C-82/03

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Talianskej republike

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Článok 10 ES – Spolupráca s inštitúciami Spoločenstva – Neposkytnutie informácií Komisii“

Abstrakt rozsudku

Členské štáty – Povinnosti – Úloha vykonávať dohľad zverená Komisii – Povinnosť členských štátov – Spolupráca pri vyšetrovaní vo veci nesplnenia povinnosti štátom

(Články 10 ES a 226 ES)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 13. júla 2004 (*)

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Článok 10 ES – Spolupráca s inštitúciami Spoločenstva – Neposkytnutie informácií Komisii“

Vo veci C-82/03,

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: A. Aresu, splnomocnený zástupca, ktorý si zvolil adresu na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

proti

Talianskej republike, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. Cingolo a P. Gentili, avvocati dello Stato, ktorý si zvolil adresu na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na učenie, že Talianska republika tým, že lojálne nespolupracovala s Komisiou vo veci týkajúcej sa zdravia a bezpečnosti pracovníkov, si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 10 ES,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory C. W. A. Timmermans, sudcovia C. Gulmann, J. N. Cunha Rodrigues, F. Macken a N. Colneric (spravodajkyňa),

generálny advokát: M. Poiares Maduro,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na správu sudkyne-spravodajkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 1. apríla 2004,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Komisia Európskych spoločenstiev podala 25. februára 2003 do kancelárie Súdneho dvora žalobu podľa článku 226 ES, ktorou sa domáha, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika tým, že lojálne nespolupracovala s Komisiou vo veci týkajúcej sa zdravia a bezpečnosti pracovníkov, si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 10 ES.

2        Článok 10 ES ustanovuje:

„Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi spoločenstva. Členské štáty uľahčia dosiahnutie úloh spoločenstva.

Členské štáty neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov tejto zmluvy.“

 Konanie pred podaním žaloby

3        Roku 2000 Komisia prijala od jedného podnikateľského subjektu sťažnosť týkajúcu sa uplatnenia smernice Rady 89/655/EHS z 30. novembra 1989 o minimálnych požiadavkách na bezpečnosť a ochranu zdravia pri používaní pracovných prostriedkov pracovníkmi pri práci (druhá samostatná smernica v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 89/391/EHS) (Ú. v. ES L 393, s. 13) v talianskom právnom poriadku. Sťažovateľ tvrdil, že požiadavky na bezpečnosť opísané v bodoch 2.5, 2.8, 2.14, 2.16 a 2.19 prílohy I smernice 89/655 neboli splnené v jednej čistiarni odpadových vôd.

4        Komisia zaslala Talianskej republike 3. augusta 2000 žiadosť o poskytnutie informácií súvisiacich s predmetom sťažnosti, aby mohla preskúmať situáciu detailnejšie.

5        Keďže talianske úrady na prvý list neodpovedali, Komisia zaslala 19. marca 2001 Talianskej republike druhý list so žiadosťou o informácie. Talianska vláda ani na tento druhý list neodpovedala.

6        Podľa týchto listov sa nesplnenia povinností opísané v sťažnosti prijatej Komisiou týkajú „čistiarne odpadových vôd, ktorá sa nachádza v obci Mandello del Lario, Lombardsko“.

7        Keďže sa tým hlavne vytvoril dojem, že chýbajúca odpoveď talianskych úradov poukazuje na nedostatok lojálnej spolupráce na strane talianskej vlády v zmysle článku 10 ES, Komisia začala konanie upravené v článku 226 ES. Potom, čo bola Talianska republika vyzvaná na predloženie pripomienok, vydala Komisia 18. júla 2002 odôvodnené stanovisko, v ktorom žiada od tohto členského štátu, aby prijal opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu do dvoch mesiacov od jeho doručenia.

8        Keďže Komisia nedostala od talianskych úradov žiadnu odpoveď, podala túto žalobu.

 O žalobe

 Tvrdenia účastníkov konania

9        Komisia tvrdí, že preukázala chýbajúcu spoluprácu zo strany talianskych úradov, ktoré napriek viacerým kontaktom zo strany Komisie nezaslali žiadne informácie o záležitostiach charakterizovaných sťažovateľom. Svojím pretrvávajúcim mlčaním talianska vláda zmarila úsilie odhaliť skutočnosti podstatné na preskúmanie sťažnosti. Tento nedostatok spolupráce je v rozpore so zmyslom aj znením povinnosti poskytovať lojálnu spoluprácu, ktorú členským štátom ukladá článok 10 ES.

10      Talianska vláda tvrdí, že žaloba je neprípustná a v každom prípade nedôvodná.

11      Namieta, že žaloba nevytyčuje minimálny faktický rámec, ktorý je nevyhnutný pre výkon práv na obhajobu a pre následné súdne rozhodnutie. Podľa talianskej vlády žaloba, ani žiadny k nej pripojený dokument, nepodáva žiadnu informáciu o mene a umiestnení čistiarne, ktorá je predmetom sťažnosti.

12      Táto skutočnosť podľa tvrdenia talianskej vlády spôsobuje talianskym úradom objektívne ťažkosti pri určovaní orgánov dozoru zodpovedných za ochranu pracovníkov, so zámerom rýchleho vykonania cielenej kontroly. Za uviaznutie tejto veci na mŕtvom bode je preto zodpovedná výlučne Komisia.

 Posúdenie Súdnym dvorom

13      Žaloba je prípustná, pretože návrh spĺňa podmienky článku 21 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora a článku 38 rokovacieho poriadku, predovšetkým čo sa týka určenia predmetu konania a stručného vysvetlenia dôvodov návrhu. Podstatou spornej sťažnosti je skutočnosť, že bol porušený článok 10 ES tým, že nedošlo k poskytnutiu informácií o záležitostiach, ktoré sú predmetom sťažnosti a ktoré boli po prvýkrát opísané v liste z 3. augusta 2000. Talianska republika mala možnosť na výkon svojich práv na obhajobu, pokiaľ ide o podstatu sťažnosti.

14      Žaloba je takisto dôvodná.

15      Z článku 10 ES vyplýva, že členské štáty sú povinné spolupracovať v dobrej viere pri prieskume vykonávanom Komisiou podľa článku 226 ES a poskytovať Komisii všetky informácie, ktoré si na tento účel vyžiada (pozri najmä rozsudky z 11. decembra 1985, Komisia/Grécko, 192/84, Zb. s. 3976, bod 19, a zo 6. marca 2003, Komisia proti Luxembursku, C-478/01, Zb. s. I-2351, bod 24).

16      Talianska republika neposkytla žiadané informácie ani po niekoľkých opakovaných vyzvaniach.

17      Miesto, ktoré je predmetom sťažnosti, je jasne určené v listoch zaslaných Komisiou predtým, než začala konanie pred podaním žaloby a na ktoré odkazuje v liste s výzvou z 23. októbra 2001 a v odôvodnenom stanovisku z 18. júla 2002. Talianske úrady mali teda k dispozícii skutočnosti, ktoré im umožňovali odpovedať na žiadosť Komisie.

18      Je preto potrebné rozhodnúť, že Talianska republika si tým, že lojálne nespolupracovala s Komisiou vo veci týkajúcej sa zdravia a bezpečnosti pracovníkov na čistiarni odpadových vôd nachádzajúcej sa v obci Mandello del Lario, Lombardsko (Taliansko), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 10 ES.

 O trovách

19      V súlade s ustanovením článku 69 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Komisia navrhla zaviazanie druhého účastníka konania na náhradu trov konania, a pretože Talianska republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1)      Talianska republika tým, že lojálne nespolupracovala s Komisiou vo veci týkajúcej sa zdravia a bezpečnosti pracovníkov na čistiarni odpadových vôd nachádzajúcej sa v obci Mandello del Lario, Lombardsko (Taliansko).

2)      Talianska republika je povinná nahradiť trovy konania.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. júla 2004.

* Jazyk konania: taliančina.