NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
CHRISTINE STIX-HACKL
prednesené 12. apríla 2005 (1)
Vec C‑495/03
Intermodal Transports BV
proti
Staatssecretaris van Financiën
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Hoge Raad der Nederlanden (Holandsko)]
„Spoliehanie sa v konaní pred vnútroštátnym súdom na záväznú informáciu o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanú tretej osobe colným orgánom iného členského štátu týkajúcu sa podobného výrobku – Odchylné zaradenie v kombinovanej nomenklatúre vnútroštátnym súdom – Jednotný výklad a uplatňovanie práva Spoločenstva – Článok 234 ES – Povinnosť vnútroštátnych súdov podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke – Podmienky – Súdy, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami a súdy, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami – Rozsudok vo veci Foto-Frost a rozsudok vo veci Cilfit – Spoločný colný sadzobník – Kombinovaná nomenklatúra – Colné zaradenie – Položka 8709“
Obsah
I – Úvod
II – Právny rámec
A – Nomenklatúrne zaradenie v kombinovanej nomenklatúre
B – Záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru
1. Colný kódex
2. Vykonávacie nariadenie
III – Skutkový stav a konanie
IV – Odpovede na prejudiciálne otázky
A – Prvá otázka
1. Zhrnutie tvrdení dotknutých účastníkov
2. Právne posúdenie
a) Úvodné poznámky
i) Zhrnutie povinnosti vnútroštátnych súdov podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke
ii) Systematizácia problémov vyplývajúcich z prejudiciálnych otázok
b) Existuje povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke v súlade s pravidlom vo veci Foto-Frost?
c) Má súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke vo svetle rozsudku vo veci Cilfit?
i) Všeobecné pripomienky k rozsudku vo veci Cilfit
ii) Po veci Cilfit?
iii) Osobitné charakteristiky tohto prípadu – existuje automatická povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke?
iv) Existuje povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke na základe zásady rovnosti zaobchádzania?
v) Závery vyplývajúce pre túto vec z rozsudku vo veci Cilfit
B – Druhá otázka
1. Podstatné tvrdenia účastníkov konania
2. Posúdenie
V – Návrh
I – Úvod
1. Kľúčovou otázkou, na ktorú treba odpovedať podľa tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) rozsudkom z 21. novembra 2003 a doručeného do kancelárie Súdneho dvora 24. novembra 2003, je to, či sa od vnútroštátneho súdu vyžaduje, aby položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku v prípade, keď sa účastník sporu dovoláva colného zaradenia uvedeného v záväznej informácii o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanej colným orgánom iného členského štátu tretej osobe týkajúcej sa podobného výrobku, o ktorom sa vnútroštátny súd domnieva, že nie je v súlade s kombinovanou nomenklatúrou (ďalej len „KN“), a preto sa mieni od tohto zaradenia odchýliť.
2. Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či také vozidlá, ako sú vozidlá, o ktoré ide v spore vo veci samej, musia byť zaradené pod položku 8709 KN obsiahnutú v prílohe I nariadenia Rady (EHS) č. 2658/87 z 23. júla 1987 o colnej a štatistickej nomenklatúre a o Spoločnom colnom sadzobníku(2), zmeneného a doplneného nariadením Komisie (ES) č. 2261/98 z 26. októbra 1998(3).
3. Tieto otázky boli nastolené v kasačnom konaní pred Hoge Raad der Nederlanden, v ktorom sa Intermodal Transports BV z Amsterdamu, spoločnosť zriadená podľa holandského práva (ďalej len „Intermodal“), odvoláva proti rozsudku, ktorým Gerechtshof te Amsterdam (Oblastný odvolací súd, Amsterdam) potvrdil nomenklatúrne zaradenie pod podpoložku 8701 20 10 KN uskutočnené holandskými colnými orgánmi a napadnuté spoločnosťou Intermodal v prípade určitých motorových vozidiel opísaných ako „Magnum ET‑120 Terminal Tractors“.
II – Právny rámec
A – Nomenklatúrne zaradenie v kombinovanej nomenklatúre
4. Na colné a štatistické účely podliehajú výrobky v Spoločenstve nomenklatúrnemu zaradeniu podľa KN, zavedenému nariadením č. 2658/87, ktoré je zasa založené na medzinárodnom harmonizovanom systéme opisu a číselného označovania tovaru(4) (ďalej len „HS“).
5. Kapitola 87 prílohy I KN, ktorá je relevantná pre túto vec, sa týka „vozid[iel] in[ých] ako železničn[ých] alebo električkov[ých] a ich čast[í] a súčast[í] a príslušenstv[a]“.
6. V súlade s poznámkou 2 k uvedenej kapitole „‚traktory a ťahače‘ znamená [znamenajú – neoficiálny preklad] vozidlá konštruované predovšetkým na ťahanie alebo postrkovanie iného vozidla, zariadenia alebo nákladu, tiež vybavené vedľajším zariadením na prepravu nástrojov, osiva, hnojiva alebo ostatného tovaru v súvislosti s ich hlavným použitím“.
7. Položka 8701 KN odkazuje na „Traktory a ťahače (iné ako traktory položky 8709)“; zahŕňa okrem iného tieto podpoložky:
8701 20 – Cestné návesové ťahače:
– 8701 20 10 − nové
– 8701 20 90 − použité
8. Položka 8709 KN sa okrem iného týka „vozík[ov] s vlastným pohonom bez zdvíhacieho alebo manipulačného zariadenia, typy používané v továrňach, skladoch, prístavoch alebo na letiskách na prepravu na krátke vzdialenosti…“.
9. Vysvetlivky k harmonizovanému systému opisu a číselného označovania tovaru, na ktorom je KN založená (ďalej len „vysvetlivky HS“), okrem iného obsahujú toto objasnenie týkajúce sa položky 8709:
„… Základné charakteristiky spoločné pre vozíky tejto položky, ktoré ich umožňujú odlíšiť od vozidiel položiek 8701, 8703 alebo 8704, možno zhrnúť takto:
1 Tieto vozíky nemožno používať na prepravu osôb ani na prepravu výrobkov po cestách alebo iných verejných komunikáciách z dôvodu ich konštrukcie a špeciálnej výbavy, ktorou sú obvykle vybavené.
2. Ich najvyššia rýchlosť s nákladom všeobecne neprekračuje 30 – 35 km/h.
3. Ich polomer otáčania sa obvykle rovná dĺžke samotného vozíka.
Vozíky tejto položky obvykle nemajú uzavretú kabínu pre vodiča, pričom miesto určené pre vodiča je niekedy obmedzené na korbu vozíka, kde vodič pri riadení vozidla stojí. Ochranné vybavenie, ako je ochranný rám alebo kovová mreža, je niekedy umiestnené nad sedadlom vodiča.
Táto položka zahŕňa tiež vozíky, ktoré sa riadia po stojačky…
Malé ťahače používané na železničných staniciach sú v zásade konštruované na ťahanie alebo tlačenie iných vozidiel, najmä malých prívesov. Samotné tovar neprepravujú. Sú to stroje vo všeobecnosti ľahšie a menej výkonné ako traktory položky 8701. Vozidlá tohto typu sa môžu tiež používať na nábrežiach prístavov, v skladoch, atď. …“ [neoficiálny preklad]
B – Záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru
10. Vydávanie „záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru“ vnútroštátnymi colnými orgánmi je upravené nariadením Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva(5), zmeneným a doplneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 82/97 z 19. decembra 1996(6) (ďalej len „colný kódex“) a nariadením Komisie (EHS) č. 2454/93 z 2. júla 1993(7) zavádzajúcim ustanovenia pre vykonávanie colného kódexu (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), zmeneným a doplneným nariadením Komisie (ES) č. 12/97 z 18. decembra 1996(8).
1. Colný kódex
11. Článok 4 colného kódexu stanovuje okrem iného toto:
„Na účely tohto kódexu sa rozumie…:
5. ‚rozhodnutím‘ akýkoľvek správny akt vydaný colným orgánom, týkajúci sa colných predpisov, ktorým sa rozhoduje v konkrétnom prípade a ktorý má právne účinky na jednu alebo viacej určitých alebo určiteľných osôb; tento výraz sa okrem iného vzťahuje aj na záväzné informácie v zmysle článku 12; …“
12. Článok 12 ods. 1 až 5 colného kódexu okrem iného stanovuje:
„1. Colné úrady vydajú záväznú informáciu o nomenklatúrnom zaradení tovaru alebo záväznú informáciu o pôvode tovaru na písomnú žiadosť, konajúc v súlade s postupom výboru.
2. Záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení alebo záväzná informácia o pôvode sú pre colné úrady záväzné len vo vzťahu k držiteľovi týchto informácií, čo sa týka nomenklatúrneho zaradenia alebo určenia pôvodu tovaru.
…
4. Záväzné informácie sú platné počas šiestich rokov od dátumu ich vydania v prípade nomenklatúrneho zaradenia a počas troch rokov v prípade pôvodu. Ustanovenia článku 8 sa neuplatnia a záväzná informácia sa zruší, ak bola vydaná na základe nepresných alebo neúplných údajov žiadateľa.
5. Záväzná informácia stráca platnosť:
a) v prípade informácií o nomenklatúrnom zaradení:
i) ak sa prijme nariadenie a informácia už nie je v súlade s takto ustanoveným právnym predpisom;
ii) ak už nie je v súlade s výkladom jednej z nomenklatúr uvedených v článku 20 ods. 6:
– na úrovni spoločenstva, z dôvodu zmeny a doplnenia vysvetľujúcich poznámok ku kombinovanej nomenklatúre alebo na základe rozsudku Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, …
iii) ak je zrušená alebo zmenená a doplnená v súlade s článkom 9 za predpokladu, že zrušenie alebo jej zmena a doplnenie sú oznámené osobe, ktorej bola vydaná (držiteľovi).
Deň, kedy záväzná informácia prestáva platiť pre prípady citované v i) a ii) je dňom uverejnenia uvedeného opatrenia …
…“
2. Vykonávacie nariadenie
13. Hlava II vykonávacieho nariadenia obsahuje súbor ustanovení konkretizujúcich právny účinok záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru a postup, ktorý treba vo vzťahu k takej informácii uplatniť.
14. Článok 9 ods. 1 upravuje prípady nezrovnalostí v záväzných informáciách:
„Ak existujú rozdielne záväzné informácie:
– Komisia, na základe vlastnej iniciatívy alebo na požiadanie predstaviteľa akéhokoľvek členského štátu, zaradí tento bod do programu výboru počas diskusie na stretnutí konanom v nasledujúcom mesiaci, prípadne na ďalšom stretnutí,
– v súlade s postupmi Komisie, Komisia prijme bezodkladné opatrenie na zabezpečenie jednotnosti pri uplatňovaní nomenklatúry alebo pravidiel na určenie pôvodu, kde je to použiteľné, do šiestich mesiacov po stretnutí uvedenom v predošlej zarážke.“
15. V súlade s článkom 10 ods. 1 vykonávacieho nariadenia sa môže záväznej informácie dovolávať len držiteľ. Článok 10 ods. 3 písm. a) uvádza, že v colných záležitostiach môže držiteľ záväznej informácie použiť túto informáciu týkajúcu sa určitého tovaru len vtedy, ak sa colné orgány uistia, že predmetný tovar zodpovedá vo všetkých ohľadoch tovaru opísanému v predloženej informácii.
16. Napokon článok 11 vykonávacieho nariadenia stanovuje, že záväzné informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru poskytnuté colnými orgánmi členského štátu od 1. januára 1991 sa stanú záväznými pre príslušné orgány všetkých členských štátov za rovnakých podmienok.
III – Skutkový stav a konanie
17. Dňa 1. marca 1999 v Amsterdame podala spoločnosť Intermodal colné vyhlásenie na osem motorových vozidiel s názvom „Magnum ET‑120 Terminal Tractors“ pod podpoložkou 8709 11 90 KN.
18. Podľa zistení vnútroštátneho súdu kladúceho prejudiciálnu otázku je Magnum ET‑120 Terminal Tractor štvorkolesovým motorovým vozidlom vybaveným dieselovým motorom s výkonom 132 kilowattov pri 2 500 otáčkach za minútu a plne automatickou prevodovkou so štyrmi rýchlostnými stupňami pre jazdu vpred a jedným spätným rýchlostným stupňom. Má uzavretú kabínu pre vodiča so vzduchovým odpružením a vzduchovo odpružené sedadlo vodiča. Podvozok je vybavený zdvíhacím zariadením s výškou zdvihu 60 cm a maximálnou nosnosťou 32 000 kg. Zdvíhacie zariadenie je používané na pripojenie návesu.
19. V brožúre predloženej spoločnosťou Intermodal je predmetné vozidlo opísané takto: „Magnum ET‑120 s pohonom zadných kolies bol osobitne navrhnutý pre manipuláciu s návesmi v distribučných centrách a veľkoobchodných skladoch. Mimoriadne nízky podvozok mu tiež umožňuje manipulovať s takzvanými Mega alebo Jumbo návesmi. S jeho malým polomerom otáčania (najlepším na trhu) sa stáva dokonca aj manipulácia s návesmi s najväčšími prevismi mimoriadne jednoduchou.“
20. Vnútroštátny súd je názoru, že rozlišovacou charakteristikou predmetného vozidla je jeho osobitná funkcia v tom zmysle, že bolo navrhnuté a určené na to, aby mohlo účinne premiestňovať návesy na krátke vzdialenosti v priemyselných priestoroch a vnútri priemyselných budov. Toto vozidlo ako také nebolo navrhnuté alebo určené na prepravu tovarov.
21. Colné orgány, ktoré skontrolovali vyhlásenie, dospeli k záveru, že vozidlá by mali byť nomenklatúrne zaradené nie pod podpoložku 8709 11 90 KN, ako to predpokladal Intermodal, ale pod podpoložku 8701 20 10 KN, a požadovali od spoločnosti Intermodal zaplatenie vyššieho cla zodpovedajúceho uvedenému nomenklatúrnemu zaradeniu.
22. Spoločnosť Intermodal podala proti uvedenému rozhodnutiu žalobu na Gerechtshof te Amsterdam (ďalej len „Gerechtshof“).
23. V konaní pred Gerechtshof sa spoločnosť Intermodal oprela o záväznú informáciu o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanú fínskymi colnými orgánmi 14. mája 1996 tretej osobe, spoločnosti Sisu Terminal Systems Oy, Tampere (Fínsko), ktorá zaradila vozidlá označené ako „Sisu-Terminaaltraktori“ pod položku 8709 KN. Podľa spoločnosti Intermodal sú tieto vozidlá prinajmenšom podobné vozidlám, na ktoré podala colné vyhlásenie. Je nesporné, že uvedená informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru bola stále platná v čase, keď podala spoločnosť Intermodal na vozidlá colné vyhlásenie.
24. Gerechtshof však poukazujúc na ustálenú judikatúru Súdneho dvora vzťahujúcu sa na rozhodujúce kritériá na zaraďovanie tovaru na colné účely pod KN potvrdil nomenklatúrne zaradenie holandským colným orgánom predmetných vozidiel pod podpoložku 8701 20 10 KN. Gerechtshof svoje rozhodnutie založil na úvahe, že nomenklatúrne zaradenie pod položku 8709 KN nebolo možné, pretože vozidlá neboli navrhnuté ani určené na samostatnú prepravu tovaru a boli tiež nevhodné na ťahanie vozíkov na nástupištiach železničných staníc.
25. Gerechtshof vyslovil, že nomenklatúrne zaradenie sporných vozidiel pod podpoložku 8701 20 10 KN bolo tak jasné, že nevidel žiaden dôvod podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke a že skutočnosť, že fínske colné orgány vydali tretej osobe záväznú informáciu týkajúcu sa podobného výrobku o nomenklatúrnom zaradení tovaru, ktorá sa od uvedeného nomenklatúrneho zaradenia odlišovala, v tomto ohľade nič nezmenila.
26. Spoločnosť Intermodal podala na vnútroštátny súd kladúci prejudiciálnu otázku kasačnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku, citujúc tri kasačné dôvody.
27. V návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke vnútroštátny súd uviedol, že nemôže byť žiadnej rozumnej pochybnosti o tom, že, podľa ustanovení práva Spoločenstva iba držiteľ záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru z nej môže odvodzovať práva týkajúce sa nomenklatúrneho zaradenia výrobkov, pre ktoré bola informácia vydaná, a že druhý a tretí odvolací dôvod, ktorý sa odvíjal od odlišného predpokladu, je preto neudržateľný.
28. Vnútroštátny súd je však názoru, že nie je úplne zrejmé, čo by mal vnútroštátny súd robiť v prípadoch, keď sa účastník sporu týkajúceho sa nomenklatúrneho zaradenia v KN dovoláva záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanej tretej osobe, a predmetný súd je názoru, že uvedená záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru nie je v súlade s KN. Má súd položiť tieto otázky Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa výkladu KN, dokonca aj keď považuje záväznú informáciu o nomenklatúrnom zaradení tovaru za nesprávnu mimo akýchkoľvek pochybností? Vnútroštátny súd uvádza, že jeden argument v prospech kladnej odpovede na uvedenú otázku je ten, že toto by zaručilo tak správne, ako aj jednotné uplatňovanie KN v rámci Spoločenstva a to tak, že záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru stráca platnosť vtedy, keď už nie je v súlade s výkladom KN z dôvodu rozsudku Súdneho dvora [článok 12 ods. 5 písm. a) bod ii) prvá zarážka colného kódexu].
29. Ďalej sa vnútroštátny súd pýta, či položku 8709 treba vykladať reštriktívne s tým výsledkom, že vozidlá, o ktoré tu ide, nemôžu byť pod ňu nomenklatúrne zaradené, pretože nie sú vozidlami, ktoré nezávisle prepravujú tovar, a nie sú ťahačmi používanými na ťahanie vozíkov s batožinami ani podobnými vozidlami, alebo či je predsa len možné nomenklatúrne zaradenie pod uvedenú položku, keďže – podľa názoru vnútroštátneho súdu – vysvetlivky HS umožňujú širší výklad, pretože uvádzajú, že položka sa vzťahuje na ťahače, ktoré samostatne neprepravujú tovar, ale sú používané na ťahanie alebo postrkovanie iných vozidiel nie len na železničných staniciach, ale tiež na nábrežiach prístavov a v skladoch atď.
30. Vo svetle uvedených úvah Hoge Raad der Nederlanden položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Ak sa dlžník dovoláva v rámci sporu, o ktorom rozhoduje vnútroštátny súd a ktorý sa týka zaradenia určitého výrobku v KN, takého posúdenia colného orgánu, ako je uvedené v záväznej informácii o nomenklatúrnom zaradení tovaru podanej tretej osobe v prípade podobného tovaru, keď tento súd zastáva názor, že táto záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru nie je v súlade s KN, je tento súd povinný položiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev otázky týkajúce sa výkladu KN?
2. Je správne vykladať položku 8709 KN tak, že také vozidlá, ako sú predmetom vo veci, patria do tejto položky?“
IV – Odpovede na prejudiciálne otázky
A – Prvá otázka
31. Prvou otázkou sa vnútroštátny súd usiluje uistiť o tom, či sa od vnútroštátneho súdu vyžaduje, aby položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu KN v prípade, keď sa účastník sporu dovoláva nomenklatúrneho zaradenia uvedeného v záväznej informácii o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanej colným orgánom iného členského štátu tretej osobe týkajúcej sa podobného (v holandskom origináli „soortgelijk“) výrobku, o ktorom sa vnútroštátny súd domnieva, že nie je v súlade s KN, a od ktorého má v úmysle sa teda odchýliť.
1. Zhrnutie tvrdení dotknutých účastníkov
32. Komisia, holandská a rakúska vláda a Intermodal predložili pripomienky k prvej otázke. Ich názory možno zhrnúť takto.
33. Komisia a holandská vláda poukazujú na rozlíšenie, ktoré treba podľa článku 234 ES urobiť medzi súdmi, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami, ktoré v zásade môžu podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, a súdmi, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, ktoré sú v zásade povinné podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke.
34. Komisia preskúmava právnu povahu záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru s ohľadom na vykonávacie nariadenie a zastáva názor, že záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru nie je právnym aktom Spoločenstva, ktorý v súlade s pravidlom vo veci Foto-Frost(9) zakladá povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke aj pre súdy, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami.
35. V súvislosti so súdmi, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, poukazujú Komisia a holandská vláda na rozsudok vo veci Cilfit(10), podľa ktorého takýto súd môže odhliadnuť od návrhu na vydanie rozhodnutia o prejudiciálnej otázke Súdnym dvorom, ak je správne uplatnenie práva Spoločenstva tak jasné, že neponecháva žiaden priestor pre akúkoľvek rozumnú pochybnosť o spôsobe, akým má byť nastolená otázka vyriešená. Holandská vláda je názoru, že uvedená podmienka nie je automaticky nesplnená z dôvodu existencie odchylných informácií o nomenklatúrnom zaradení tovaru týkajúcich sa podobného výrobku. Za okolností, na ktoré vnútroštátny súd poukazuje, vychádza vnútroštátny súd z predpokladu, že informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru bezpochyby nie je v súlade s KN a že teda neexistuje žiadna povinnosť v tomto prípade podávať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke.
36. Rakúska vláda tiež tvrdí, že na prvú otázku treba odpovedať záporne. Tento názor odôvodňuje hlavne poukázaním na oddelenie výkonnej a súdnej moci, ktoré znamená, že súd nemôže byť viazaný rozhodnutím colného orgánu, keď rozhoduje o tej istej veci. Ďalej tvrdí, že jednotný výklad KN je tiež zabezpečený možnosťami zrušenia stanovenými v colnom kódexe.
37. Komisia na druhej strane tvrdí, že v súlade s rozsudkom vo veci Cilfit musí byť otázka, či ide o prípad „acte clair“, posudzovaná podľa prísnych meradiel. Zastáva názor, že existencia odchylnej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru musí prinášať pochybnosti na strane vnútroštátneho súdu a že na otázku, či súdy, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, majú povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, preto treba odpovedať kladne.
38. Napokon Intermodal odôvodňuje povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke opierajúc sa o prvú zarážku článku 12 ods. 5 písm. a) bodu ii) colného kódexu, podľa ktorého záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru stráca platnosť vtedy, keď už nie je v súlade s výkladom KN z dôvodu rozsudku Súdneho dvora. Podľa jeho názoru uvedené ustanovenie v spojení so zásadou rovnakého zaobchádzania by naznačovalo, že výnimky z povinnosti podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke zavedené v rozsudku vo veci Cilfit nie sú použiteľné.
2. Právne posúdenie
a) Úvodné poznámky
i) Zhrnutie povinnosti vnútroštátnych súdov podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke
39. Všetky orgány členských štátov vrátane vnútroštátnych súdov majú zabezpečovať dodržiavanie a vykonávanie práva Spoločenstva v oblasti svojich právomocí(11). Predovšetkým vnútroštátne súdy musia chrániť práva, ktoré právo Spoločenstva priznáva priamo jednotlivcom(12).
40. Prostredníctvom konania o prejudiciálnej otázke upraveného v článku 234 ES týkajúceho sa výkladu alebo platnosti ustanovenia práva Spoločenstva vytvorila Zmluva systém spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi – ako súdmi zodpovednými za uplatňovanie práva Spoločenstva – a Súdnym dvorom, ktorého účelom je zabezpečovať správne uplatňovanie a jednotný výklad práva Spoločenstva vo všetkých členských štátoch(13).
41. Zatiaľ čo v zásade uvedený mechanizmus súdnej spolupráce, ktorý je zameraný na zabezpečenie jednotnosti pri uplatňovaní a výklade práva Spoločenstva v decentralizovanom systéme právnej ochrany zahŕňa všetky vnútroštátne súdy, v zmysle pojmu „súd“ používaného spôsobom, ktorý je špecifický pre právo Spoločenstva, napriek tomu je vhodné známe rozlíšenie medzi „súd[om] členského štátu“ v zmysle článku 234 druhého odseku ES (ďalej len „súdy, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami,“) na jednej strane a súdmi členského štátu, „proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva“ v zmysle tretieho odseku toho istého článku (ďalej len „súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami,“) na strane druhej.
42. V súlade s článkom 234 tretím odsekom ES v zásade iba súdy, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, sú povinné požiadať Súdny dvor o rozhodnutie akejkoľvek prejudiciálnej otázky týkajúcej sa výkladu alebo platnosti aktu Spoločenstva, ktorá pred nimi bola nastolená. Cieľom povinnosti podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke spočívajúcej na vnútroštátnych súdoch, ktorých rozhodnutia nemôžu byť napadnuté opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, je najmä zabrániť tomu, aby otázky týkajúce sa výkladu alebo platnosti práva Spoločenstva skončili takpovediac v slepej uličke na vnútroštátnej úrovni, alebo ako Súdny dvor sústavne vyslovoval, zabrániť „vzniku súboru vnútroštátnej judikatúry, ktorá nie je v súlade s pravidlami práva Spoločenstva, v ktoromkoľvek členskom štáte“(14).
43. Od uvedenej povinnosti vnútroštátnych súdov, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke však možno za výnimočných okolností ustúpiť v súlade s podmienkami uvedenými v judikatúre, konkrétnejšie vtedy, keď je nastolená rovnaká otázka ako otázka, ktorá už bola predmetom návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke v rovnakej alebo podobnej veci(15), alebo ako Súdny dvor vyslovil vo veci Cilfit, keď je správne uplatnenie práva Spoločenstva tak jasné, že neponecháva žiaden priestor pre žiadnu rozumnú pochybnosť(16).
44. Súdy, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami, sú na druhej strane v súlade s článkom 234 druhým odsekom ES oprávnené, ale v zásade nie povinné, položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. Výnimku z uvedeného pravidla však možno nájsť v rozsudku vo veci Foto-Frost, podľa ktorého nemajú samotné vnútroštátne súdy žiadnu právomoc určovať, že akty Spoločenstva sú neplatné(17). Iba Súdny dvor samotný môže určiť neplatnosť aktov inštitúcií Spoločenstva. Toto vyplýva predovšetkým z potreby zabezpečiť to, aby bolo právo Spoločenstva uplatňované jednotne, čo je osobitne naliehavé vtedy, keď je spochybňovaná platnosť aktu Spoločenstva(18).
45. Vnútroštátne súdy však môžu posudzovať platnosť aktu Spoločenstva, a ak je to vhodné, dospieť k záveru, že opatrenie je v celom rozsahu platné(19). Také vyhlásenie o platnosti totiž nenarušuje jednotné uplatňovanie právneho poriadku Spoločenstva samotného alebo základnú požiadavku právnej istoty.
46. Pravidlo vo veci Foto-Frost však nesmie byť chápané tak, že sa týka iba „formálneho určenia neplatnosti“; uplatňuje sa tiež na prípady, keď má vnútroštátny súd – bez formálneho určenia neplatnosti – v úmysle odchýliť sa od aktu Spoločenstva, pretože ho považuje za neplatný. Vnútroštátny súd sa nemôže odchýliť od aktu Spoločenstva alebo neuplatniť akt Spoločenstva až do vtedy, kým Súdny dvor, ak je to vhodné, nevysloví neplatnosť uvedeného aktu Spoločenstva v konaní o prejudiciálnej otázke.
47. Toto je zrejmé v neposlednom rade z článkov 10 ES a 249 ES, rovnako ako aj, vo všeobecnosti, z horeuvedenej povinnosti vnútroštátnych súdov uplatňovať a zabezpečovať úplné dodržiavanie práva Spoločenstva(20). Podľa judikatúry Súdneho dvora, pokiaľ má vnútroštátny súd vážne pochybnosti o platnosti aktu Spoločenstva, má právomoc odložiť vymáhanie vnútroštátnych opatrení prijatých na vykonanie uvedeného aktu alebo vydať predbežné opatrenie, v dôsledku ktorého sa uvedený akt dočasne prestane uplatňovať, a to iba za určitých okolností. Aby to mohol urobiť, musí byť Súdnemu dvoru položená prejudiciálna otázka týkajúca sa platnosti dotknutého aktu Spoločenstva(21). „Iba možnosť zistenia neplatnosti, čo je záležitosť vyhradená Súdnemu dvoru, môže odôvodniť vydanie predbežného opatrenia“(22).
48. Treba preto dospieť k záveru, že – spoločne s povinnosťou podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke spočívajúcej na vnútroštátnych súdy, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami, – súdy, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, sa obdobne nesmú odchýliť od aktu Spoločenstva alebo neuplatňovať akt Spoločenstva, ktorý považujú za neplatný, bez toho, aby položili Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti uvedeného aktu Spoločenstva(23).
ii) Systematizácia problémov vyplývajúcich z prejudiciálnych otázok
49. Čo sa týka prvej otázky, z uznesenia vnútroštátneho súdu o návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke nie je bezprostredne jasné, či má vnútroštátny súd na mysli konanie vedené pred Gerechtshof te Amsterdam – súdom nižšieho stupňa – alebo kasačné konanie vedené pred Hoge Raad samotným – súdom, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami; inými slovami, nie je jasné, na aký typ vnútroštátneho súdu sa táto otázka má podľa súdu vzťahovať.
50. V uznesení vnútroštátneho súdu a v otázke odkazuje Hoge Raad bez rozlišovania na „vnútroštátny súd“. V kasačnom konaní má však rozhodnúť o žalobnom dôvode vznesenom spoločnosťou Intermodal proti rozsudku Gerechtshof v tom zmysle, že uvedený súd sa nemal odchýliť od napadnutej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru bez toho, aby podal Súdnemu dvoru návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, čo by poukazovalo viac smerom k potrebe objasnenia povinnosti podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke spočívajúcej na súdoch, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami. Advocaat-Generaal (generálny advokát pôsobiaci pri Hoge Raad) však vo svojich návrhoch, ktoré sú pripojené k uzneseniu vnútroštátneho súdu, posudzuje opravné prostriedky a možnosti dostupné vo všeobecnosti v systéme informácií o nomenklatúrnom zaradení tovaru na účely vylúčenia nerovnakého zaobchádzania vyplývajúceho z odchylných colných informácií o nomenklatúrnom zaradení tovaru, čo svedčí skôr o potrebe objasnenia toho, aké, ak vôbec nejaké, povinnosti podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke spočívajú na súdoch všetkých inštancií.
51. Napokon uznesenie vnútroštátneho súdu a k nemu pripojené dokumenty obsahujú odkazy na pravidlo vo veci Foto-Frost a pravidlo vo veci Cilfit a v tomto ohľade je jasné, že existuje neistota pri procesnoprávnom zaradení konania, na ktoré sa vzťahujú kritériá vyvinuté v každom z uvedených rozsudkov. Teda Gerechtshof (treba poznamenať, že ide o súd, ktorého rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami) – ako uvádza uznesenie vnútroštátneho súdu – sa zdržal podania návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke z toho dôvodu, že neexistovala žiadna pochybnosť o tom, ako treba KN vykladať – inými slovami, vo svetle pravidla vo veci Cilfit.
52. Poznámky vnútroštátneho súdu o potrebe zabezpečiť správny a jednotný výklad KN a poukazovanie na „otázky výkladu“ v prejudiciálnej otázke obdobne nasvedčujú tomu, že situácia, o ktorú tu ide, je podobná situácii vo veci Cilfit a, následne, že vnútroštátny súd vzťahuje otázku na seba; v tomto ohľade stojí za to poznamenať, že – ako to môže naznačovať druhá otázka – sa nevyhnutne nezdá, že by vnútroštátny súd zdieľal presvedčenie Gerechtshof týkajúce sa výkladu KN.
53. Vzaté ako celok, dokumenty predložené Súdnemu dvoru – v kontexte argumentácie presadzovanej spoločnosťou Intermodal – rozoberajú problém, ktorý spôsobil vznik sporu vo veci samej, teda odchýlenie sa od spornej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru, v určitom rozsahu zo vzájomne si odporujúcich uhlov pohľadu, posudzujúc ho sčasti z hľadiska „určenia neplatnosti“ alebo nepoužitia informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru, čo naznačuje, že situácia je podobná situácii vo veci Foto-Frost, a sčasti z hľadiska odchylného výkladu KN, čo poukazuje smerom k pravidlu vo veci Cilfit.
54. Aby sa vnútroštátnemu súdu poskytla odpoveď, ktorá bude v ktoromkoľvek prípade užitočná, je za takých okolností vhodné preskúmať prvú otázku vo vzťahu tak k súdom, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami, a ako aj vo vzťahu k súdom, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami.
55. Vo svetle povinností vnútroštátnych súdov podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke načrtnutej vyššie je preto nevyhnutné, aby sa odpovedalo na prvú otázku, najskôr preskúmať, či vnútroštátny súd môže vydať rozhodnutie, ktoré sa odchyľuje od informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanej colným orgánom iného členského štátu tretej osobe týkajúcej sa podobného výrobku bez toho, aby podal Súdnemu dvoru návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, alebo, subsidiárne, či existuje povinnosť – uplatniteľná tiež na vnútroštátne súdy, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami, – podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke v súlade s pravidlom vo veci Foto-Frost.
56. Po druhé treba preskúmať, či za takých okolností, ako sú okolnosti tohto prípadu, keď bola vydaná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru, ako je opísaná vnútroštátnym súdom, a vnútroštátny súd nesúhlasí s výkladom KN, ktorý je v nej uvedený, má vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke podľa pravidla vo veci Cilfit alebo či vnútroštátny súd takú povinnosť nemá.
57. Otázkou preto je, či za uvedených okolností môže uvedený súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, postupovať na základe toho, že uplatnenie práva Spoločenstva je tak jasné, že neponecháva žiaden priestor pre akúkoľvek rozumnú pochybnosť o spôsobe, ktorým treba nastolenú otázku vyriešiť(24).
58. Napokon ako „tertium“ sa spoločnosť Intermodal dovolávala zásady rovnosti v spojení, ak je to vhodné, s článkom 12 ods. 5 písm. a) bodom ii) colného kódexu ako opodstatnenia povinnosti podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke.
b) Existuje povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke v súlade s pravidlom vo veci Foto-Frost?
59. Záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru je individuálnym právnym aktom vnútroštátnych colných orgánov členského štátu, prostredníctvom ktorého je hospodársky subjekt, ktorý žiadosť podal, informovaný o položke colného sadzobníka podľa KN, pod ktorú má byť výrobok, ktorý zamýšľa doviezť alebo vyviezť, zaradený(25). Čo sa týka cieľov sledovaných vytvorením tohto právneho nástroja, Súdny dvor uviedol, že sa „zdalo nevyhnutným na to, aby sa hospodárskym subjektom pri výkone ich podnikateľských činností zaistila určitá miera právnej istoty, aby sa napomohlo práci samotných colných orgánov a aby sa zabezpečilo jednotnejšie uplatňovanie colného práva Spoločenstva, zaviesť pravidlá, ktoré zaväzujú colné orgány k poskytnutiu informácie, ktorá je pre správne orgány za určitých podrobne definovaných podmienok záväzná“(26).
60. Čo sa týka otázky, či je možné v tejto veci použiť pravidlo vo veci Foto‑Frost, treba predovšetkým poukázať na to, že už len vo svetle pôsobnosti záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení sa táto vec sa netýka situácie, v ktorej by vnútroštátny súd mohol mať v súlade s uvedeným pravidlom povinnosť položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Totiž dokonca, ak sa aj predpokladá, ako to robí vnútroštátny súd, že sporná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru sa vzťahuje na výrobky aspoň podobné výrobkom, o ktorých zaradenie ide v spore vo veci samej, uvedená informácia určite nie je použiteľná z hľadiska osobnej pôsobnosti.
61. Z článku 12 ods. 2 colného kódexu v spojení s článkom 10 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je jasné, že iba držiteľ, teda osoba, ktorej bola informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydaná colnými orgánmi, sa môže dovolávať uvedenej informácie. Inými slovami, ak vnútroštátny súd vydá rozhodnutie v prospech zaradenia, ktoré je odlišné od zaradenia uvedeného v informácii o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanej tretej osobe, ako je to v tejto veci, tým „sa neodchyľuje“, nekoná tak, že by „nezohľadňoval“ alebo „vyhlásil za neplatnú“ uvedenú informáciu o nomenklatúrnom zaradení tovaru, pretože, predovšetkým, uvedená informácia na neuplatňuje na tretiu osobu, ktorá sa jej pred vnútroštátnym súdom domáha.
62. Po druhé treba zdôrazniť, že povinnosť podľa pravidla vo veci Foto-Frost predložiť otázku týkajúcu sa platnosti Súdnemu dvoru je obmedzená na akty inštitúcií Spoločenstva.
63. Tak z článku 234 prvého odseku písm. b) ES, ako aj z článku 230 prvého odseku ES je jasné, že právomoc Súdneho dvora preskúmavať zákonnosť aktu podľa uvedených článkov závisí od autora uvedeného aktu a nie od právneho základu, na ktorom bol akt prijatý. Ako Súdny dvor vyslovil, návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke týkajúci sa platnosti spoločne so žalobou o neplatnosť podľa článku 230 ES a námietkou neplatnosti podľa článku 241 ES teda tvoria časť uceleného systému opravných prostriedkov a procesných postupov koncipovaných tak, aby zabezpečili preskúmanie zákonnosti aktov inštitúcií Spoločenstva, čo je preskúmaním, ktoré je zverené súdnictvu Spoločenstva. Podľa uvedeného systému vtedy, keď fyzické osoby alebo právnické osoby nemôžu z dôvodu podmienok prípustnosti upravených vo článku 230 štvrtom odseku ES priamo napadnúť opatrenia Spoločenstva so všeobecnou pôsobnosťou, majú v závislosti od prípadu možnosť buď nepriamo namietať neplatnosť takých aktov Spoločenstva pred súdmi Spoločenstva podľa článku 241 ES, alebo tak urobiť na vnútroštátnych súdoch a požiadať ich, keďže samé nemajú právomoc určiť neplatnosť uvedených opatrení, aby podali, čo sa týka platnosti, Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania(27).
64. V súlade s tým spočíva právomoc rozhodnúť o platnosti aktov inštitúcií Spoločenstva výlučne na Súdnom dvore, zatiaľ čo preskúmavanie opatrení vydaných vnútroštátnym orgánom je záležitosťou vnútroštátnych súdov samotných, dokonca ak aj boli uvedené opatrenia prijaté na vykonanie práva Spoločenstva(28).
65. Okrem toho dokonca ani pravidlo vo veci Dzodzi(29) nevedie k odlišnému záveru. Je pravdou, že v súlade s uvedeným pravidlom sú povolené návrhy na začatie prejudiciálneho konania v prípadoch, keď vnútroštátne právo – priamo alebo nepriamo – odkazuje na ustanovenia práva Spoločenstva alebo keď vnútroštátne právo vyhlásilo, že právo Spoločenstva je uplatniteľné na domáce situácie(30). Tu sa však tiež Súdny dvor obmedzuje na posudzovanie ustanovení práva Spoločenstva, na ktoré sa odkazuje(31).
66. Na druhej strane záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru je aktom vnútroštátneho colného orgánu, a preto nie je, ako Komisia správne uviedla, aktom Spoločenstva, ktorého zákonnosť má Súdny dvor právomoc preskúmavať. Skutočnosť, že uvedený akt je založený na práve Spoločenstva – formálne na colnom kódexe a vykonávacom nariadení a z hľadiska podstaty na KN –, ho charakterizuje ako vykonávacie opatrenie, ale nijakým spôsobom nemení jeho klasifikáciu ako aktu členského štátu.
67. Ani skutočnosť, že záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru je z hľadiska podmienok jej platnosti v niekoľkých ohľadoch určovaná právnym základom podľa práva Spoločenstva, z nej nerobí akt inštitúcie Spoločenstva, o ktorého platnosti musí rozhodovať Súdny dvor samotný a od ktorého v súlade s pravidlom vo veci Foto-Frost sa preto možno odchýliť iba na základe rozhodnutia o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa platnosti. Tento názor je tiež podporený skutočnosťou, že podľa článku 10 colného kódexu platnosť záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru musí byť posudzovaná nie iba podľa podmienok platnosti upravených právom Spoločenstva, ale aj v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, napríklad v dotknutom členskom štáte účinnými zákonmi upravujúcimi správne konanie.
68. Jedným z ustanovení práva Spoločenstva týkajúcich sa platnosti záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru je prvá zarážka článku 12 ods. 5 písm. a) bodu ii) colného kódexu, ktorým sa osobitne zaoberajú tak Intermodal, ako aj vnútroštátny súd a podľa ktorého záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru stráca platnosť vtedy, keď už nie je v súlade s výkladom KN z dôvodu rozsudku Súdneho dvora.
69. Ako Súdny dvor vyslovil v spojených veciach C‑133/02 a C‑134/02, pre záväznú informáciu o nomenklatúrnom zaradení platí výhrada správnosti v nej uvedeného výkladu príslušných ustanovení týkajúcich sa nomenklatúrneho zaradenia vnútroštátnymi colnými orgánmi, čo je skutočnosť, ktorá nachádza svoj výraz v opise troch situácií uvedených v článku 12 ods. 5 písm. a) colného kódexu(32), v ktorých záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru stráca platnosť. Zo skutočnosti, že platnosť záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru je okrem iného závislá od súladu s judikatúrou Súdneho dvora, však nemožno vyvodiť záver, že Súdny dvor má právomoc vydávať rozhodnutie o platnosti záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanej vnútroštátnym colným orgánom.
70. Treba dodať, že platnosť aktov Spoločenstva, na ktorých je založená záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru, môže, keď je to primerané, byť napadnutá na vnútroštátnom súde. V takých prípadoch, ak je vnútroštátny súd názoru, že akt Spoločenstva, na ktorom je záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru založená, je neplatný, musí Súdnemu dvoru položiť prejudiciálnu otázku o platnosti uvedeného aktu Spoločenstva.(33)
71. V tejto veci však nie je spochybňovaná platnosť KN, colného kódexu ani vykonávacieho nariadenia.
72. Vzhľadom na hore uvedené preto treba dospieť k záveru, že vo svetle pravidla vo veci Foto-Frost vnútroštátny súd môže vydať rozhodnutie, ktoré sa odchyľuje od informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanej tretej osobe colným orgánom iného členského štátu týkajúcej sa podobného výrobku, bez toho, aby podal Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania. V rozsahu, v akom sa vzťahuje na súd, ktorého rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami, preto treba na prvú otázku odpovedať záporne.
c) Má súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke vo svetle rozsudku vo veci Cilfit?
73. Teraz je nevyhnutné preskúmať, či je vo svetle pravidla vo veci Cilfit súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, povinný podať Súdnemu dvoru návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke za takých okolností, ako sú okolnosti, ktoré tvoria kontext návrhu na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci.
74. V rozsudku vo veci Cilfit Súdny dvor na základe rozsudku vo veci Da Costa vyňal súdy, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami v zmysle článku 234 tretieho odseku ES z povinnosti podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke nie len vtedy, keď otázka práva Spoločenstva nastolená vo veci nie je podstatná pre rozhodnutie, ale tiež vtedy, keď bolo predmetné ustanovenie Spoločenstva už vyložené Súdnym dvorom v ktoromkoľvek type konania (tzv. „acte éclairé“), alebo vtedy, keď je správne uplatnenie práva Spoločenstva tak zrejmé, že neponecháva žiaden priestor na akúkoľvek rozumnú pochybnosť (tzv. „acte clair“).
75. Na zodpovedanie otázky, ktorá nás tu zaujíma, teda či v takej situácii, ako je situácia v pozadí tohto konania, ktorá je predovšetkým charakterizovaná rozdielnosťou vo výklade medzi vnútroštátnym súdom jedného členského štátu a vnútroštátnym orgánom iného členského štátu, možno predpokladať, že ide o „acte clair“ v zmysle rozsudku vo veci Cilfit, je predovšetkým nevyhnutné uviesť určité pripomienky k skutkovým a právnym okolnostiam uvedeného rozsudku a tam uvedeným kritériám.
i) Všeobecné pripomienky k rozsudku vo veci Cilfit
76. V konaní, ktorého výsledkom bol uvedený rozsudok, pred Corte Suprema di Cassazione (Najvyšší kasačný súd), čo je súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, talianske ministerstvo zdravotníctva tvrdilo, že odpoveď na otázku nastolenú v uvedenom konaní, ktorá sa týkala výkladu nariadenia Spoločenstva, bola tak jasná, že vylučovala možnosť existencie akejkoľvek pochybnosti o výklade, a preto neexistuje povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke. Za uvedených skutkových a právnych okolností sa Corte Suprema di Cassazione pýtal, či, a ak áno, v rámci akých hraníc, je povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke podľa článku 234 tretieho odseku ES podmienená existenciou „rozumnej pochybnosti o výklade“(34).
77. Vo svojom rozsudku Súdny dvor v zásade prijal uvedenú výnimku z povinnosti podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, hoci ako na to Komisia správne poukazuje v tejto veci, za obmedzujúcich podmienok.
78. Totiž výnimka sa týka iba prípadov, keď je „správne uplatnenie práva Spoločenstva tak jasné, že neponecháva žiaden priestor pre akúkoľvek rozumnú pochybnosť o spôsobe, akým má byť nastolená otázka vyriešená“(35).
79. Vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, však môže predpokladať, že neexistuje „žiadna pochybnosť“, alebo inými slovami, že existuje „určitosť“ pri správnom uplatňovaní práva Spoločenstva iba vtedy, „keď je presvedčený, že záležitosť je rovnako jasná súdom iných členských štátov a Súdnemu dvoru“(36).
80. Okrem toho otázka, či podmienky, ktoré treba splniť na to, aby neexistovala povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, sú splnené, musí byť posudzovaná „na základe charakteristických čŕt práva Spoločenstva a osobitných ťažkostí, ktoré spôsobuje jeho výklad“(37).
81. V tomto ohľade Súdny dvor zdôraznil tri charakteristiky práva Spoločenstva a jeho výkladu, ktoré treba vziať do úvahy(38).
82. Po prvé výklad ustanovenia práva Spoločenstva vyžaduje porovnanie rozličných jazykových verzií uvedeného ustanovenia, ktoré sú všetky rovnako autentické. Dokonca aj vtedy, keď sú uvedené jazykové verzie celkom vo vzájomnom súlade, treba mať na zreteli, že po druhé právo Spoločenstva používa terminológiu, ktorá je pre neho príznačná a že právne pojmy nemajú nevyhnutne ten istý význam v práve Spoločenstva ako v práve rozličných členských štátov. Po tretie každé ustanovenie práva Spoločenstva musí byť umiestnené vo svojom kontexte a musí byť vykladané vo svetle ustanovení práva Spoločenstva ako celku, majúc na zreteli jeho ciele a stav jeho vývoja v deň, v ktorý sa má predmetné ustanovenie uplatňovať.
83. Presný význam rozsudku vo veci Cilfit a v ňom uvedených kritérií bol vždy predmetom rozdielnych interpretácií siahajúcich od názoru, že v uvedenom rozsudku Súdny dvor prijal doktrínu „acte clair“ bežnú najmä vo francúzskom právnom systéme, až po názor, že uvedenú doktrínu zamietol a v skutočnosti ju použil ako „taktický ťah“, aby prakticky obmedzil na nulu oprávnenie voľnej úvahy vnútroštátnych súdov, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami (39).
84. Tu tiež zrejme leží pravda niekde uprostred v tom zmysle, že rozsudok ustanovuje obzvlášť jemný kompromis(40), čo je skutočnosť, ktorá tiež vysvetľuje hmlistosť uvedeného rozsudku.
85. Predovšetkým sa zdá, že skutočnosť, že Súdny dvor sa vyhýba pojmu „výklad“ a namiesto toho odkazuje na „správne uplatňovanie“ práva Spoločenstva v rozhodujúcej pasáži rozsudku(41), je akceptovaním doktríny „acte clair“ prinajmenšom v rozsahu, v akom je doktrína založená na myšlienke, že jasné ustanovenie nevyžaduje výklad („in claris non fit interpretatio“), a preto ho možno uplatniť bez toho, aby bolo vykladané(42).
86. Otázkou je však to, či na základe uvedeného pravidla mal Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci Cilfit na mysli iba uplatňovanie ustanovení práva Spoločenstva v súlade s tradičným rozdelením funkcií medzi Súdny dvor a vnútroštátne súdy(43) alebo či vnútroštátnym súdom priznal právomoc – hoci v obmedzenom rozsahu – rozhodovať o otázkach výkladu(44).
87. Ako však generálny advokát Capotorti uviedol vo svojich návrhoch vo veci Cilfit, uplatňovanie akéhokoľvek ustanovenia, dokonca aj ustanovenia, ktoré sa zdá byť „nedvojzmyselné“ alebo „jasné“, v zásade vyžaduje predošlý výklad. Určenie toho, či je ustanovenie „jasné“ alebo nie, je samotné výsledkom výkladu, čo znamená, že horeuvedená latinská zásada „in claris non fit interpretatio“ je založená na petitio principii(45). Toto však treba odlíšiť od otázky, či výklad ustanovenia vyžaduje značné nasadenie argumentov a intelektu, teda či je „ťažký“ alebo „problematický“ alebo či je význam ustanovenia ihneď zjavný a jasný, teda či je výklad „ľahký“ alebo „neproblematický“.
88. Uplatňovanie ustanovenia je preto v konečnom dôsledku priamo spojené s jeho výkladom a odkazy Súdneho dvora v jeho rozsudku vo veci Cilfit na „správne uplatňovanie“ treba vždy v tomto kontexte chápať tak, že znamenajú „správny výklad“, z ktorého sa rodí správne uplatňovanie. Napokon rozsudok vo veci Cilfit sa osobitne zaoberá rozsahom povinnosti podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke podľa článku 234 tretieho odseku ES vo vzťahu k otázkam týkajúcim sa výkladu práva Spoločenstva(46).
89. V dôsledku toho vo svojom rozsudku vo veci Cilfit Súdny dvor nenarysoval hraničnú čiaru medzi aktmi Spoločenstva, ktoré vyžadujú výklad, a tými, ktoré výklad nevyžadujú, ale skôr dal vnútroštátnym súdom, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, právo v určitom rozsahu, aby „prevzali zodpovednosť“ za výklad práva Spoločenstva(47).
90. Zároveň však Súdny dvor vyvinul veľké úsilie, aby obmedzil oprávnenie voľnej úvahy vykonávané vnútroštátnymi súdmi – z hľadiska cieľa zabezpečiť jednotný výklad a uplatňovanie práva Spoločenstva sledovaného prostredníctvom povinnosti podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke upravenej v článku 234 treťom odseku ES – a aby prostredníctvom uloženia prísnych podmienok zabránil v čo najväčšej miere akémukoľvek zneužitiu uvedenej možnosti vnútroštátnymi súdmi(48).
91. S uvedeným cieľom Súdny dvor predovšetkým poskytol striktnú definíciu pochybnosti o výklade („tak jasné…, že neponecháva žiaden priestor pre akúkoľvek rozumnú pochybnosť o nastolenej otázke“).
92. Cieľom požiadavky, podľa ktorej si môže byť vnútroštátny súd istý odpoveďou na otázku nastolenú pred ním iba vtedy, keď je presvedčený o tom, že záležitosť by bola rovnako jasná súdom iných členských štátov a Súdnemu dvoru, a požiadavky, že treba vziať do úvahy charakteristické črty práva Spoločenstva a konkrétne ťažkosti, ktoré sú spôsobené s jeho výkladom, je prepožičať určitú objektívnosť hraniciam oprávnenia voľnej úvahy, ktoré požívajú vnútroštátne súdy, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami. Vnútroštátny súd preto musí po prvé považovať význam ustanovenia práva Spoločenstva za nedvojzmyselný nie len zo svojej vlastnej perspektívy a po druhé musí dospieť k zisteniu toho, či výklad ustanovenia je mimo akejkoľvek rozumnej pochybnosti tak z hľadiska ich vlastného pohľadu, ako aj z hľadiska pohľadu súdov iných členských štátov a Súdneho dvora, a to nie len na základe jemu predloženého znenia uvedeného ustanovenia(49).
93. Je však tento pokus o objektívnosť skutočne úspešný? Pri bližšom preskúmaní je jasné, že tieto požiadavky ukladajú objektívne hranice oprávnenia voľnej úvahy vnútroštátnych súdov, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, iba zdanlivo, resp. v obmedzenej miere(50).
94. V konečnom dôsledku sa vnútroštátny súd môže oprieť iba o svoj vlastný úsudok; vnútroštátny súd – zjavne – v skutočnosti nemôže presvedčiť sám seba, že rozhodnutie o otázke výkladu, ktoré bolo pred ním nastolené, „je rovnako jasné súdom iných členských štátov a Súdnemu dvoru“.
95. Ďalej sa vynára tiež otázka, ktoré súdy musí vnútroštátny súd brať na zreteľ – všetky súdy vo všetkých členských štátoch, iba súdy, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, rovnocenné súdy v príslušnom odbore, atď. – a problém, ktorý bude preskúmaný v tejto veci, v akom rozsahu, ak vôbec, treba zohľadniť vnútroštátne správne orgány(51).
96. Keďže tak či tak vnútroštátny súd nemôže v konečnom dôsledku uplatňovať iné kritériá ako svoje vlastné, je iba rozumné pýtať sa v prípadoch, kde sám dospel k záveru, že predmetná záležitosť je jasná, v akom rozsahu by bol schopný predpokladať, že iný súd alebo Súdny dvor by zastal názor, ktorý by bol odlišný od jeho vlastného názoru týkajúceho sa pred ním nastolenej otázky výkladu.(52)
97. Z hľadiska osobitných jazykových charakteristík práva Spoločenstva a osobitých ťažkostí, ktoré sú jeho výkladom spôsobené a ktoré treba vziať na zreteľ v súlade s rozsudkom vo veci Cilfit, však môže vnútroštátny súd pochybovať o tom, že predmetná záležitosť je rovnako jasná iným súdom alebo Súdnemu dvoru. V tomto ohľade má vziať najmä do úvahy skutočnosť, že iné jazykové verzie by mohli mať za následok odlišný výklad a že dokonca aj tam, kde tieto iné jazykové verzie sú v súlade s jeho vlastnou jazykovou verziou, právnické pojmy, ktoré sú mu známe podľa vnútroštátneho práva, nemusia mať nevyhnutne rovnaký alebo podobný význam v rozličných iných vnútroštátnych právnych systémoch a v práve Spoločenstva.
98. Dokonca aj (jazykové) charakteristiky práva Spoločenstva a osobitné ťažkosti spojené s jeho výkladom, na ktoré Súdny dvor odkazuje, majú však byť iba – ako forma výhrady – vzaté do úvahy vnútroštátnym súdom a určite nie sú záležitosťami, v ktorých musí mať uvedený samotný súd úplné „porozumenie“.
99. V súlade s tým zastávam názor, že rozsudok vo veci Cilfit nemôže byť chápaný v tom zmysle, že vnútroštátny súd je povinný napríklad preskúmať ustanovenie práva Spoločenstva v každom jednom z úradných jazykov Spoločenstva(53). To by uvalilo prakticky neznesiteľné bremeno na vnútroštátne súdy a de facto by – hoci obmedzené – prenesenie otázok práva Spoločenstva, ktoré môžu byť zodpovedané „jednoznačne“ v súlade s rozsudkom vo veci Cilfit, na vnútroštátne súdy, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, zredukovalo na prázdne gesto alebo „taktický ťah“(54).
100. Treba preto dospieť k záveru, že požiadavky stanovené vo veci Cilfit nemožno považovať za nejaký typ návodu na použitie pri rozhodovaní pre vnútroštátne súdy, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, ktorého sa treba prísne pridŕžať a na základe ktorého možno narysovať objektívnu a jasnú deliacu čiaru medzi otázkami výkladu, ktoré môžu byť výnimočne vyriešené takými samotnými súdmi, a otázkami výkladu, ktoré treba predložiť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke. Uvedené požiadavky nemôžu byť použité ako kritérium „objektívneho“ stanovenia toho, kedy je význam ustanovenia Spoločenstva tak jasný, že neponecháva žiaden priestor pre akúkoľvek rozumnú pochybnosť o jeho výklade(55).
101. Súvisí to so skutočnosťou, že právne ustanovenie nemôže „samo osebe“ byť nedvojzmyselné, jasné a majúce jednoznačný význam(56). Ako som už v tejto spojitosti uviedol, výklad ustanovenia vždy zahŕňa proces chápania, ktorý ako taký nemôže byť premenený na matematický vzorec(57) – toto je osobitne pravdou pri práve Spoločenstva s jeho mnohými premenami výkladu, ktoré zahŕňajú samotný dynamický vývoj uvedeného právneho systému(58). A presne preto, že je v konečnom dôsledku nemožné, alebo je možné iba v obmedzenom rozsahu, objektívne určiť, kedy je výklad ustanovenia tak jasný, že neponecháva žiaden priestor pre akúkoľvek rozumnú pochybnosť(59), musí byť uvedené zistenie v konečnom dôsledku ponechané na oprávnenie voľnej úvahy vnútroštátneho súdu, pred ktorým je uvedená otázka nastolená(60).
102. Cieľom požiadaviek uvedených v rozsudku vo veci Cilfit je však podnietiť vnútroštátny súd k tomu, aby nepredpokladal unáhlene – teda jednoducho zo svojej vlastnej perspektívy a na základe znenia jemu predloženého ustanovenia – že výklad ustanovenia Spoločenstva je „jednoznačný“. Ich účelom je upozorniť vnútroštátny súd na osobitné charakteristiky práva Spoločenstva, a teda ho varovať pred unáhlenými a jednostrannými závermi, a preto ho nasmerovať smerom k „uváženej istote“(61). Táto „istota“ má byť istotou odborníka, ktorý pristupuje k preskúmaniu otázky práva Spoločenstva ako osoba oboznámená so základnými charakteristikami uvedeného práva.(62)
ii) Po veci Cilfit?
103. V súlade s tým by mohlo byť pravidlo vo veci Cilfit spochybnené v jeho celosti. Z hľadiska ťažkostí vyplývajúcich z uplatňovania uvedeného pravidla sa určite zdá primerané urobiť v tomto ohľade niekoľko krátkych pripomienok, hoci dotknutí účastníci nevyužili toto konanie ako príležitosť zásadne spochybniť uvedené pravidlo.
104. Zatiaľ čo kritériá z veci Cilfit rozoberané vyššie môžu byť nepresné z hľadiska ich konkrétneho významu, je pravdepodobné, že bude ťažké definovať, na základe Zmluvy praktickejší alebo objektívnejší „filtračný systém“ pre otázky výkladu, ktoré by na jednej strane mali byť ako prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru alebo na druhej strane ponechané na vnútroštátnych súdoch, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami. Napríklad návrh, ktorý predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Wiener, že „podmienky“, na ktoré odkazuje rozsudok vo veci Cilfit, by sa mali uplatňovať iba tam, kde existuje všeobecná otázka a kde existuje skutočná potreba jednotného výkladu(63), je nepochybne zameraný na typ otázok, ktoré najviac vyžadujú objasnenie Súdnym dvorom, podľa môjho názoru však určenie dôležitosti otázky a potreby jednotného výkladu na účely práva Spoločenstva vytvára dodatočné ťažkosti z hľadiska vnútroštátnych súdov, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, a ešte viac zahmlieva rozsah ich oprávnenia voľnej úvahy.
105. Ak by aj Súdny dvor uspel pri formulovaní kritérií vo vzťahu k povinnosti súdov, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, ktoré by boli jasnejšie ako kritériá uvedené v rozsudku vo veci Cilfit, povoliť vnútroštátnym súdom, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, aby samostatne rozhodli o otázkach výkladu, by nevyhnutne stále zahŕňalo určitý stupeň oprávnenia voľnej úvahy, inými slovami prvok subjektivity. Jediným prostriedkom umožňujúcim s určitosťou povedať, či je „správny“ výklad vnútroštátneho súdu, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami a ktorý ho považuje za „nepochybný“, je v konečnom dôsledku prípadný rozsudok Súdneho dvora (a súlad výkladu s ním). Uvedená situácia je ešte neistejšia, odkedy Súdny dvor vyslovil vo veci Köbler, že porušenie povinnosti podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke podľa článku 234 ES tretieho odseku je jedným z faktorov, ktoré treba vziať do úvahy vo vzťahu k otázke – ktorú majú určiť príslušné vnútroštátne súdy – zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím vnútroštátneho súdu, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva(64).
106. Zatiaľ čo skutočnosť, že vnútroštátne súdy, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, si vždy ponechávajú určitý stupeň oprávnenia voľnej úvahy, by mohla byť na jednej strane dovedená do možno extrémneho logického záveru, že také súdy by preto v konečnom dôsledku mali byť vyňaté zo zodpovednosti, na druhej strane – a ako alternatíva k systému zavedenému vo veci Cilfit v jeho súčasnej alebo zmenenej a doplnenej podobe – by bolo mysliteľné vrátiť sa k bezpodmienečnej povinnosti vnútroštátnych súdov, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke(65). Neskôr uvedený bod je priliehavý prinajmenšom berúc do úvahy skutočnosť, že možnosť upravená v článku 104 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, aby Súdny dvor vydal svoje rozhodnutie o otázke postúpenej na prejudiciálne konanie v zjednodušenom konaní odôvodneným uznesením, znamená, že Súdny dvor má teraz dostupný „filtračný systém“, ktorý v zásade odráža kritériá uvedené vo veci Da Costa a Cilfit.
107. Z praktického hľadiska však treba mať na zreteli – hoci toto by nemalo byť rozhodujúce – že dokonca aj zjednodušené prerokúvanie návrhov na začatie konania o prejudiciálnej otázke Súdnym dvorom v dialógu s vnútroštátnymi súdmi vyžaduje čas pre konanie. Okrem toho napriek všetkým pochybnostiam a skutočnosti, že „systém Cilfit“ je v zásade napadnuteľný, treba nastoliť otázku, či Súdny dvor môže plniť svoju úlohu vymáhania práva pri výklade a uplatňovaní Zmluvy v Únii 25 členských štátov, ktoré majú stále rastúce komunitárne acquis, bez toho, aby dôveroval úsudku – v najvlastnejšom zmysle tohto slova – vnútroštátnych súdov aspoň v rámci určitých hraníc, hoci také rozdelenie funkcií môže viesť v praxi k ťažkostiam.
108. Preto teraz preskúmam, ako otázky nastolené v spore vo veci samej majú byť zodpovedané na základe existujúceho pravidla vo veci Cilfit.
iii) Osobitné charakteristiky tohto prípadu – existuje automatická povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke?
109. Pri odpovedaní na otázku nastolenú v tejto veci je dôležité mať na pamäti predchádzajúce pripomienky, teda či možno povedať, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, čelí situácii opísanej vo veci Cilfit, teda situácii, v ktorej je výklad predmetného opatrenia jednoznačný, vtedy, keď vnútroštátny colný orgán iného členského štátu podal výklad v záväznej informácii o nomenklatúrnom zaradení tovaru, s ktorým uvedený súd nesúhlasí. Komisia je názoru, že na túto otázku je potrebné odpovedať záporne, zatiaľ čo ostatní dotknutí účastníci tvrdia – aj keď ich argumentácia kladie dôraz na odlišné body –, že taká informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru automaticky neodôvodňuje pochybnosť týkajúcu sa výkladu zo strany vnútroštátneho súdu.
110. Po prvé treba poznamenať, že „jasnosti“ správneho výkladu vo všeobecnosti neodporuje skutočnosť, že ustanovenie môže jasne byť chápané „dvoma“ spôsobmi, pretože ako som už uviedol, ustanovenie nemôže byť nikdy „samo osebe“ nedvojzmyselné a jasné; aktu výkladu je vlastné rozhodovanie alebo úsudok v menšej alebo väčšej miere, to znamená subjektívny prvok.
111. Mohlo by sa stať, že výklad prijatý vnútroštátnym colným orgánom spôsobuje to, že vnútroštátny súd vidí predmetné opatrenie v novom svetle, a teda vrhá pochybnosť na jeho vlastný výklad. Na druhej strane však, ako uviedla holandská vláda, vnútroštátnemu súdu, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, môže byť jasné, že výklad vnútroštátneho colného orgánu je nesprávny, inými slovami, že orgán urobil chybu.
112. Toto je pravdou samozrejme nie len v prípadoch, keď vnútroštátnemu súdu je predložený výklad vnútroštátneho orgánu, ktorý nie je v súlade s jeho vlastným výkladom, ale tiež, v zásade, v prípade výkladov prijatých vnútroštátnymi súdmi, ktoré nie sú vo vzájomnom súlade. V neskôr uvedenej situácii však v súlade s rozsudkom vo veci Cilfit podliehajú súdy, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, požiadavke, že musia byť presvedčené o tom, že záležitosť je rovnako jasná súdom iných členských štátov a Súdnemu dvoru.
113. Ako som už uviedol, uvedené je výstrahou, „vnútorným presvedčením“, pre súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, nie faktorom, ktorý môže byť v skutočnosti empiricky zistený súdom. Na druhej strane sa mi však zdá, že presvedčenie, že záležitosť je „rovnako jasná“ „súdom iných členských štátov“, je aspoň v zásade vyvrátená vtedy, keď vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, v skutočnosti čelí výkladu prijatému takým súdom, ktorý nie je v súlade s jeho vlastným výkladom.
114. V tomto prípade však môže zostať uvedený problém nevyriešený – rovnako ako môže zostať nevyriešená otázka, či sa horeuvedené uplatňuje na všetky typy alebo iba na určité typy súdov iných členských štátov alebo dokonca za určitých okolností na súdy toho istého členského štátu, pretože výklad, o ktorý tu ide, v každom prípade vychádza z colného orgánu členského štátu.
115. Podľa môjho názoru skutočnosť, že taký orgán vydal záväznú informáciu o nomenklatúrnom zaradení tovaru obsahujúcu výklad KN, s ktorým sa vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, nezhoduje, nemusí ipso facto otriasť presvedčením uvedeného súdu, že správny výklad KN by bol rovnako jasný súdom iných členských štátov.
116. V tejto súvislosti treba tiež poukázať na skutočnosť, že výroková časť rozsudku vo veci Cilfit neopakuje požiadavku na presvedčenie o tom, aby bola uvedená záležitosť rovnako jasná súdom iných členských štátov, ale namiesto toho odkazuje na „riziko odchýlok v súdnych rozhodnutiach v rámci Spoločenstva“. Uvedené riziko sa stáva zrejmým vtedy, keď sa vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, odchyľuje alebo sa zamýšľa odchýliť od súdneho rozhodnutia vnútroštátneho súdu iného členského štátu, ktoré mu bolo predložené. Na druhej strane, čo sa týka informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanej vnútroštátnym colným orgánom členského štátu, nie je to nevyhnutne tak, že pokiaľ by mala taká situácia nastať, vnútroštátny súd uvedeného členského štátu by sa zhodoval s výkladom colného orgánu a že preto – ak sa vnútroštátny súd iného členského štátu odchýlil od uvedeného výkladu – by existovalo riziko odchýlok v súdnych rozhodnutiach. Inými slovami, je to Súdny dvor a vnútroštátne súdy, nie vnútroštátne správne orgány, ktoré sa zúčastňujú diskurzu týkajúceho sa výkladu práva Spoločenstva podľa systému spolupráce upravenom v článku 234 ES.
117. V dôsledku toho vtedy, keď sa, ako je to v tomto prípade, účastník konania pred vnútroštátnym súdom, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, dovoláva záväznej informácie o nomenklaútrnom zaradení tovaru vydanej vnútroštátnym orgánom iného členského štátu, ktorá nie je v súlade s takým výkladom KN, aký považuje vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, za správny, uvedený súd určite nie je automaticky povinný položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu KN. Musí skôr sám posúdiť, či si môže byť istý správnym výkladom KN. V tomto ohľade môže výklad obsiahnutý v záväznej informácii o nomenklatúrnom zaradení tovaru a argumenty, ak nejaké sú, na ktorých je založený, posilniť alebo oslabiť istotu súdu – ako to vskutku môže urobiť akákoľvek iná informácia týkajúca sa otázky výkladu, o ktorý ide.
118. V presnom slova zmysle nemá koncept deľby moci, na ktorý poukazuje rakúska vláda, miesto v kontexte tejto veci, pretože je jasné, že nejde o to, či je vnútroštátny súd viazaný právnym názorom vnútroštátneho orgánu, ale iba o to, do akej miery uvedený – iný – právny názor vytvára povinnosť predložiť Súdnemu dvoru nastolenú otázku výkladu na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke na – nezávislé – rozhodnutie.
119. Pre úplnosť treba tiež vziať do úvahy cieľ – sledovaný prostriedkami konania o prejudiciálnej otázke upraveného v článku 234 ES a najmä povinnosťou podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke upravenou v treťom odseku uvedeného článku – zabezpečenia jednotného výkladu a uplatňovania práva Spoločenstva, na ktorý niektorí dotknutí účastníci správne poukázali.
120. V tomto ohľade je dôležité poznamenať, že úplná jednotnosť by mohla byť zabezpečená iba vtedy, keby sa v skutočnosti vyžadovalo, aby bola Súdnemu dvoru ako prejudiciálna otázka položená každá (príslušná) otázka výkladu nastolená pred vnútroštátnym súdom, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami. Ani vtedy by však nebol systém dokonalý, pokiaľ by mal vnútroštátny súd – v súlade s ustálenou judikatúrou – povolené sám určovať, či je otázka práva Spoločenstva významná pre vnútroštátny spor vo veci samej(66), pretože uvedené určenie tiež vyžaduje nejaké pochopenie obsahu a rozsahu pôsobnosti ustanovenia práva Spoločenstva, o ktoré sa účastník mohol opierať(67).
121. Teda každé rozdelenie funkcií medzi Súdny dvor a vnútroštátne súdy v kontexte právnej ochrany na úrovni Spoločenstva v určitom rozsahu ovplyvňuje stupeň jednotnosti výkladu a uplatňovania práva Spoločenstva. Otázkou je iba to, kde a ako vyznačiť hranice, v súlade s ustanoveniami Zmluvy a na základe rozsudku vo veci Cilfit.
122. Z dôvodov uvedených vyššie preto v tejto veci zastávam názor, že existencia záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanej vnútroštátnym colným orgánom iného členského štátu nepripravuje vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, o možnosť rozhodnutia pred ním nastolenej otázky výkladu na jeho vlastnú zodpovednosť v súlade s pravidlom vo veci Cilfit.
iv) Existuje povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke na základe zásady rovnosti zaobchádzania?
123. Nakoniec Intermodal tvrdí, že v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania musí byť KN uplatňovaná rovnakým spôsobom na rovnaké situácie a prinajmenšom z uvedeného dôvodu sa vnútroštátny súd nemôže odchýliť od záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru bez toho, aby otázku položil Súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, aby sa tak zabezpečilo rovnaké a jednotné uplatňovanie KN.
124. Po prvé z povahy individuálnych právnych aktov, ako je záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru, vyplýva, že sa ich môže dovolávať v zásade iba osoba, ktorej je akt adresovaný. Toto samozrejme nevylučuje možnosť, že voči tretej osobe bude prijaté rozhodnutie v odlišnom zmysle od obsahu právneho aktu, a že v tomto smere môže existovať riziko, že s treťou osobou sa bude zaobchádzať „nerovnako“ v porovnaní s držiteľom konkrétnej záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru vo vzťahu k nomenklatúrnemu zaradeniu jeho tovarov. Zákonodarca Spoločenstva alternatívne mohol zveriť vnútroštátnym colným orgánom úlohu vydávania všeobecných záväzných informácií o nomenklatúrnom zaradení tovaru, ktorých by sa preto mohli dovolávať všetky osoby podávajúce colné vyhlásenie týkajúce sa podobných tovarov v členskom štáte. Taká všeobecne uplatniteľná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru by sa však rovnala nariadeniu o nomenklatúrnom zaradení tovaru, ktorého prijímanie je záležitosťou len Komisie samotnej, a okrem toho nebola plánovaná – rozumne – decentralizácia ich prijímania alebo jeho zverenie jednotlivým vnútroštátnym colným orgánom.
125. Vo svojej súčasnej forme záväzná informácia o nomenklatúrnom zaradení tovaru aspoň zvyšuje právnu istotu a – prostredníctvom takých opatrení, ktoré má prijať Komisia, ako je prijatie nariadenia o nomenklatúrnom zaradení, – prispieva k väčšej jednotnosti pri uplatňovaní colného práva Spoločenstva, hoci taká jednotnosť nie je úplne zaručená.
126. Z uvedeného dôvodu v tejto fáze nezastávam názor – hoci žiadna taká otázka nebola v tejto veci nastolená –, že existujúci mechanizmus záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru ako taký porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania.
127. V každom prípade si však nemyslím, že skutočnosť, že uvedený systém – aspoň dočasne – umožňuje nerovnosti vyplývajúce napríklad z rozdielnych výkladov zo strany vnútroštátneho colného orgánu a vnútroštátneho súdu, môže opodstatniť zmenu rozsahu povinnosti vnútroštátnych súdov, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, ako je upravená v článku 234 treťom odseku ES a vyložená v rozsudku vo veci Cilfit(68).
v) Závery vyplývajúce pre túto vec z rozsudku vo veci Cilfit
128. Berúc do úvahy horeuvedené pripomienky a vo svetle pravidla vo veci Cilfit možno vo vzťahu k prvej otázke vyvodiť nasledujúce závery.
1. Keď sa účastník sporu vedeného pred vnútroštátnym súdom, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, týkajúceho sa nomenklatúrneho zaradenia určitého výrobku v KN dovoláva názoru vyjadreného vnútroštátnym colným orgánom v záväznej informácii o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanej tretej osobe týkajúcej sa podobného výrobku a výklad KN, ktorý vnútroštátny súd považuje za správny, je odlišný od výkladu podaného v záväznej informácii o nomenklatúrnom zaradení tovaru, uvedený súd nie je automaticky povinný položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu KN.
2. Dotknutý vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, môže vyriešiť otázku týkajúcu sa výkladu KN na svoju vlastnú zodpovednosť vtedy, keď napriek rozdielnemu názoru vnútroštátneho colného orgánu si je istý, že jeho vlastný výklad je správny.
3. Konajúc však tak, musí mať na zreteli charakteristické črty práva Spoločenstva a osobitné ťažkosti, ktoré jeho výklad spôsobuje, a – berúc do úvahy, kde je to primerané, výklad podaný v záväznej informácii o nomenklatúrnom zaradení tovaru a argumenty, na ktorých je uvedený výklad založený, – musí dospieť k presvedčeniu, že vo svetle uvedených úvah by bol výklad KN rovnako jasný súdom iných členských štátov a Súdnemu dvoru.
4. Zo zásady rovnosti zaobchádzania nevyplýva žiadna zmena rozsahu takto definovanej povinnosti vnútroštátnych súdov, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke.
B – Druhá otázka
129. Druhá otázka smeruje k tomu, či položku 8709 KN treba vykladať tak, že pokrýva vozidlá s takými vlastnosťami a charakteristikami, ako sú vlastnosti a charakteristiky vozidiel, o ktoré ide v tejto veci.
1. Podstatné tvrdenia účastníkov konania
130. K otázke nomenklatúrneho zaradenia svoje vyjadrenia podali Komisia, holandská vláda a Intermodal.
131. Podľa názoru Komisie je rozhodujúcim faktorom v tejto veci predovšetkým zvrat vo vysvetlivkách HS k položke 8709 v tom zmysle, že „vozidlá tohto typu sa môžu tiež používať na nábrežiach prístavov, v skladoch, atď.“. Podľa jej tvrdenia z ustálenej judikatúry vyplýva, že zamýšľaný účel výrobku môže byť objektívnym kritériom na nomenklatúrne zaradenie. Komisia poukazuje na skutočnosť, že vozidlá, o ktoré tu ide, boli osobitne navrhnuté na manipuláciu s prívesmi v distribučných centrách a veľkoobchodných skladoch. Holandská vláda sa v zásade zhoduje s názorom zaujatým Gerechtshof a pripomienkami Advocaat‑Generaal v spore vo veci samej v tom zmysle, že také vozidlá, ako sú vozidlá, o ktoré ide, by nemali byť zaradené pod položku 8709 KN. Podľa pripomienok Advocaat-Generaal sa uvedená položka vzťahuje po prvé na osobitný typ vozidla, ktoré samotné prepravuje tovary, a po druhé na osobitný typ traktora. Keďže ich piate koleso je používané iba pre napojenie návesu, vozidlá, o ktoré tu ide, nie sú vozidlami na prepravu tovarov na účely vysvetliviek HS k položke 8709. Nemôžu byť ani traktormi v zmysle uvedenej položky, pretože tie sú používané bez výnimky na ťahanie malých prívesov alebo vozíkov na batožinu, na čo nie sú vozidlá, o ktoré tu ide, vhodné. Intermodal zastáva názor, že jediným argumentom proti nomenklatúrnemu zaradeniu pod položku 8709 KN je to, že predmetné vozidlá nie sú menej výkonné ako traktory, na ktoré sa vzťahuje položka 8701 KN. Keďže sa však podľa textu vysvetliviek HS uvedený rozdiel uplatňuje iba všeobecne, uvedený faktor vcelku nebráni nomenklatúrnemu zaradeniu pod položku 8709 KN.
2. Posúdenie
132. Je dôležité predovšetkým pripomenúť ustálenú judikatúru Súdneho dvora v tom zmysle, že v záujme právnej istoty a jednoduchosti následnej kontroly treba vo všeobecnosti hľadať rozhodujúce kritérium na zaradenie tovarov na colné účely v ich objektívnych charakteristikách a vlastnostiach, ako sú definované v znení príslušnej položky KN a poznámok k triedam alebo kapitolám(69).
133. V spojitosti s tým vysvetlivky ku KN spísané Komisiou a vysvetlivky HS spísané Radou pre colnú spoluprácu značne prispievajú k výkladu rozličných colných položiek, ale nie sú právne záväzné(70).
134. Po prvé treba poznamenať, že položka 8701 KN sa vo všeobecnosti vzťahuje na „traktory“, ktoré ako to objasňujú zodpovedajúce vysvetlivky HS, môžu znamenať nie len poľnohospodárske traktory, ale tiež iné, také, ako sú traktory používané v priemysle, ktoré boli navrhnuté na postrkovanie rozličných nákladov a ktoré majú prinajlepšom iba málo významný nákladný priestor; môžu tiež mať kabínu vodiča a zdvíhacie zariadenie na pripojenie pracovných nástrojov alebo nákladov.
135. Od týchto treba odlišovať traktory, ktoré v súlade s názvom položky 8701 KN tvoria kategóriu, ktorá je oddelená od všeobecnej kategórie pre traktory a objavuje sa pod položkou 8709 KN, ktorá samotná obsahuje rozličné typy „vozíkov“.
136. Na základe vysvetliviek HS k položke 8709 KN treba vyvodiť záver, že vozidlá, ktoré spadajú pod uvedenú položku, sú, všeobecne povedané, takým typom „malého“ traktora, ako sú typy používané v továrňach, skladoch, prístavných oblastiach alebo železničných staniciach. Možno ich odlíšiť od iných traktorov okrem iného ich nízkou rýchlosťou, ktorá za normálnych okolností neprekračuje 30 až 35 km/h, a ich malým polomerom otáčania. Ďalej traktory tohto druhu zvyčajne nemajú kabínu vodiča a dokonca zahŕňajú aj vozidlá, ktoré sa riadia postojačky.
137. Ako poznamenala holandská vláda, vysvetlivky HS k položke 8709 KN sa vzťahujú po prvé na traktory, ktoré majú svoj vlastný nákladový priestor a na ktorý alebo do ktorého možno naložiť tovary, a po druhé na traktory toho typu, ktorý sa používa na nástupištiach železničných staníc a tiež na nábrežiach prístavov a v skladoch, na postrkovanie menších návesov. Keďže podľa opisu podaného vnútroštátnym súdom vozidlá, o ktoré ide v tomto konaní, majú iba piate koleso používané na pripojenie návesov, vhodným referenčným typom by sa nezdali byť traktory, ktoré prepravujú tovar, ale traktory neskôr uvedeného typu.
138. Na druhej strane v tejto veci je významné to, že vysvetlivky HS odkazujú na „malé prívesy“ alebo „vozíky s batožinami“ v spojitosti s neskôr uvedeným typom traktora. Tiež uvádzajú, že traktory v zmysle položky 8709 KN sú vo všeobecnosti ľahšie a menej výkonné ako traktory položky 8701 KN.
139. Také vozidlá, ako sú vozidlá, o ktoré ide v tejto veci, však prejavujú okrem iného tieto črty: sú, ako uviedla samotná spoločnosť Intermodal, tak výkonné ako traktory v zmysle položky 8701 KN, majú uzavretú kabínu vodiča a nie sú – ako traktor – používané na prepravu takých menších prívesov, ako sú vozíky s batožinou, ale veľkých alebo kĺbových návesov, ktoré môžu dokonca zahŕňať Mega alebo Jumbo návesy.
140. Vozidlo s uvedenými charakteristikami nevyhovuje opisu typu „menších“ alebo nákladných traktorov zodpovedajúcich položke 8709 KN, ako som predtým naznačila na základe vysvetliviek HS.
141. V dôsledku toho musí byť odpoveď na druhú otázku taká, že položka 8709 KN sa má vykladať tak, že nepokrýva vozidlá s takými vlastnosťami a charakteristikami, aké vykazujú vozidlá, o ktoré ide.
V – Návrh
142. Vo svetle horeuvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto:
1. V konaní prebiehajúcom na vnútroštátnom súde, v ktorom sa účastník konania dovoláva colného zaradenia uvedeného v záväznej informácii o nomenklatúrnom zaradení tovaru vydanej tretej osobe colným orgánom iného členského štátu týkajúcej sa podobného výrobku, o ktorej sa vnútroštátny súd domnieva, že nie je v súlade s KN:
– vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný Súdnemu dvoru položiť prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu alebo – pokiaľ nejde o akt inštitúcie Spoločenstva, ako je to v prípade záväznej informácie o nomenklatúrnom zaradení tovaru, – týkajúcu sa platnosti,
– vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, nie je automaticky povinný položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu KN vtedy, keď je výklad KN, ktorý považuje za správny, odlišný od výkladu podaného v záväznej informácii o nomenklatúrnom zaradení tovaru. Súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, môže rozhodnúť pred ním nastolenú otázku týkajúcu sa výkladu KN na vlastnú zodpovednosť vtedy, keď napriek odlišnému názoru vnútroštátneho colného orgánu si je istý, že jeho vlastný výklad je správny. Konajúc však tak, musí mať na zreteli charakteristické črty práva Spoločenstva a osobitné ťažkosti, ktoré jeho výklad spôsobuje, a – berúc do úvahy, kde je to primerané, výklad podaný v záväznej informácii o nomenklatúrnom zaradení tovaru a argumenty, na ktorých je uvedený výklad založený, – musí dospieť k presvedčeniu, že vo svetle uvedených úvah výklad KN by bol rovnako jasný súdom iných členských štátov a Súdnemu dvoru.
2. Položka 8709 KN sa má vykladať v tom zmysle, že nepokrýva vozidlá s takými vlastnosťami a charakteristikami, ktoré vykazujú vozidlá, o ktoré ide.
1 – Jazyk prednesu: nemčina.
2 – Ú. v. ES L 256, 1987, s. 1; Mim. vyd. 02/002, s. 382.
3 – Nariadenie meniace a dopĺňajúce prílohu I nariadenia Rady (EHS) č. 2658/87 o colnej a štatistickej nomenklatúre a o Spoločnom colnom sadzobníku [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 292, 1998, s. 1).
4 – Harmonizovaný systém opisu a číselného označovania tovaru založený na medzinárodnom dohovore zo 14. júna 1983, ktorý bol Spoločenstvom schválený rozhodnutím Rady 87/369/EHS zo 7. apríla 1987, ktoré sa týka uzavretia Medzinárodného dohovoru o harmonizovanom systéme opisu a číselného označovania tovaru a protokolu o jeho zmene a doplnkoch (Ú. v. ES L 198, 1987, s. 1; Mim. vyd. 02/002, s. 288).
5 – Ú. v. ES L 302, 1992, s. 1; Mim. vyd. 02/004, s. 307.
6 – Nariadenie meniace a dopĺňajúce nariadenie (EHS) č. 2913/92 ustanovujúce Colný kódex Spoločenstva (Ú. v. ES L 17, 1997, s. 1; Mim. vyd. 02/008, s. 179).
7 – Nariadenie zavádzajúce ustanovenia pre vykonávanie nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 ustanovujúceho Colný kódex Spoločenstva (Ú. v. ES L 253, 1993, s. 1;. Mim. vyd. 02/006, s. 3).
8 – Nariadenie meniace a dopĺňajúce nariadenie (EHS) č. 2454/93 zavádzajúce ustanovenia pre vykonávanie nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 ustanovujúceho Colný kódex Spoločenstva (Ú. v. ES L 9, 1997, s. 1; Mim. vyd. 02/008, s. 3).
9 – Rozsudok z 22. októbra 1987, 314/85, Zb. s. 4199.
10 – Rozsudok zo 6. októbra 1982, 283/81, Zb. s. 3415.
11 – Pozri okrem iného rozsudky z 10. apríla 1984, Von Colson a Kamann, 14/83, Zb. s. 1891, bod 26; z 12. júna 1990, Nemecko/Komisia, C‑8/88, Zb. s. I‑2321, bod 13, a z 13. januára 2004, Kühne & Heitz, C‑453/00, Zb. s. I‑837, bod 20.
12 – Pozri rozsudok z 5. februára 1963, Van Gend & Loos, 26/62, Zb. s. 1, bod 16.
13 – Pozri okrem iného rozsudky z 24. mája 1977, Hoffmann-La Roche, 107/76, Zb. s. 957, bod 5; zo 16. júla 1992, Lourenço Dias, C‑343/90, Zb. s. I‑4673, bod 14, z 27. októbra 1982, Elestina, 35/82 a 36/82, Zb. s. 3723, bod 8; z 18. marca 2004, Siemens a ARGE Telekom, C‑314/01, Zb. s. I‑2549, bod 33, a zo 7. októbra 2004, Sintesi, C‑247/02, Zb. s. 9215, bod 21.
14 – Pozri okrem iného rozsudky zo 4. novembra 1997, Parfums Christian Dior, C‑337/95, Zb. s. I‑6013, bod 25, zo 4. júna 2002, Lyckeskog, C‑99/00, Zb. s. I‑4839, bod 14, rovnako ako aj rozsudok Hoffmann-La Roche, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 5.
15 – Pozri rozsudky z 27. marca 1963, Da Costa en Schaake a i., 28/62 až 30/62, Zb. s. 60; Cilfit a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 14, a Parfums Christian Dior, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 29.
16 – Rozsudok Cilfit a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 10, body 16 a 21.
17 – Rozsudok Foto-Frost, už citovaný v poznámke pod čiarou 9, bod 20.
18 – Pozri rozsudok Foto-Frost, už citovaný v poznámke pod čiarou 9, body 15 a 17.
19 – Tamže, bod 14.
20 – Pozri bod 39 vyššie.
21 – Rozsudky z 21. februára 1991, Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest, C‑143/98 a C‑92/89, Zb. s. I‑415, bod 33; z 9. novembra 1995, Atlanta Fruchthandelsgesellschaft a i., C‑465/93, Zb. s. I‑3761, bod 30, a zo 17. júla 1997, Krüger, C‑334/95, Zb. s. I‑4517, bod 44.
22 – Rozsudok Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest, už citovaný v predchádzajúcej poznámke pod čiarou, bod 23.
23 – Otázka ešte Súdnym dvorom nezodpovedaná, či, a ak áno, v akom rozsahu môže byť pravidlo vo veci Cilfit za niektorých okolností tiež uplatnené na otázky týkajúce sa platnosti, je predmetom veci Gaston Schul Douane-Expediteur (C‑461/03), v súčasnosti prejednávanej pred Súdnym dvorom (Ú. v. EÚ C 7, 2004, s. 24). V uvedenom konaní o prejudiciálnej otázke sa College van Beroep voor het bedrijfsleven (Holandský správny súd pre obchod a priemysel) pýta, či sa súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, môže zdržať uplatňovania ustanovení nariadenia (Spoločenstva) bez toho, aby Súdnemu dvoru položil prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti uvedených ustanovení vtedy, keď Súdny dvor rozhodol, že analogické ustanovenia iného, porovnateľného nariadenia sú neplatné.
24 – V tejto veci neexistuje žiadne rozhodnutie Súdneho dvora s rovnakými okolnosťami vzťahujúce sa na colné zaradenie podľa KN, ktoré by v súlade s rozsudkom vo veci Da Costa umožnilo priznať výnimku z povinnosti súdu, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, položiť Súdnemu dvoru pred súdom nastolenú prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu KN. Pozri bod 44 vyššie a rozsudky vo veci Da Costa, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, a Parfums Christian Dior, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 29.
25 – Pozri článok 4 ods. 5 a článok 12 ods. 1 Colného kódexu.
26 – Rozsudok z 29. januára 1998, Lopex Export, C‑315/96, Zb. s. I‑317, bod 19.
27 – Pozri rozsudok Foto-Frost, už citovaný v poznámke pod čiarou 9, bod 16, rovnako ako aj rozsudky z 23. apríla 1986, Les Verts/Európsky parlament, 294/83, Zb. s. 1339, bod 23; z 25. júla 2002, Unión de pequeños Agricultures/Rada, C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677, bod 40, a z 1. apríla 2004, Jégo-Quéré, C‑263/02, Zb. s. I‑3425, bod 30.
28 – Pozri okrem iného rozsudky z 25. októbra 1972, Haegeman/Komisia, 96/71, Zb. s. 1005, body 9 až 13, a z 21. marca 2000, Greenpeace France a i., C‑6/99, Zb. s. I‑1651, bod 53.
29 – Rozsudok z 18. októbra 1990, Dzodzi, C‑297/88 a C‑197/89, Zb. s. I‑3763.
30 – Pozri tiež napríklad rozsudky zo 17. júla 1997, Giloy, C‑130/95, Zb. s. I‑42/91, a zo 7. januára 2003, BIAO, C‑306/99, Zb. s. I‑1, najmä body 87 a nasl.
31 – Pozri v tomto ohľade rozsudok Dzodzi, už citovaný v poznámke pod čiarou 29, bod 42.
32 – Pozri rozsudok z 22. januára 2004, C‑132/02 a C‑134/02, Zb. s. I‑1125, body 21 až 24.
33 – Pozri napríklad rozsudok zo 17. mája 2001, Hewlett Packard, C‑119/99, Zb. s. I‑3981; pozri tiež rozsudok Greenpeace France a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 55.
34 – Rozsudok Cilfit a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 10, body 2 až 4.
35 – Tamže, body 16 a 21.
36 – Tamže.
37 – Tamže, bod 17.
38 – Tamže, body 18 až 20.
39 – Pozri v tomto ohľade Bebr: „The Rambling Ghost of ,Cohn-Bendit‘: Acte clair and the Court of Justice“, Common Market Law Review 20/1983, s. 439 (s. 466 a nasl. a s. 471); Rasmussen: „The European Court’s Acte Clair Strategy in C.I.L.F.I.T. (Or: Acte Clair, of course! But What does it Mean?)“, European Law Review 342/1984, 342 (s. 256 a nasl.); Mancini, Keeling: „From Cilfit to ERT: the Constitutional Challenge facing the European Court“, Yearbook of European Law 11/1991, s. 1 (4).
40 – Pozri Lenaerts, Arts: Europees Procesrecht, 2003, s. 88.
41 – Rozsudok Cilfit a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 16.
42 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Capotorti 13. júla 1982 vo veci Cilfit a i. (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 10), bod 4; pre rozobratie zmyslu uvedenej doktríny, pozri Bebr (už citovaný v poznámke pod čiarou 39), s. 440 a nasl.
43 – Je ustálené v judikatúre, že uvedená deľba funkcií je taká, že Súdny dvor sa obmedzuje na výklad ustanovení práva Spoločenstva relevantných pre vec, o ktorú ide, zatiaľ čo je na vnútroštátnom súde, aby tak vyložené pravidlá uplatňoval na konkrétne okolnosti prípadu: pozri okrem iného rozsudok Da Costa en Schaake a i. (už citovaný v poznámke pod čiarou 15), s. 81, rovnako ako aj rozsudky z 12. februára 1998, Cordelle (C‑366/96, Zb. s. I‑583, bod 8); z 10. mája 2001, Agorà a Excelsior (C‑223/99 a C‑260/99, Zb. s. I‑3605, body 23 a 24), a zo 7. novembra 2002, Lohmann a Medi Bayreuth (C‑260/00 až C‑263/00, Zb. s. I‑10045, body 26 až 28).
44 – Táto rozporuplnosť bola už jasne viditeľná v tvrdeniach účastníkov konania vo veci Cilfit. Na jednej strane sa tvrdilo, že ustanovenia, ktoré sú celkom nedvojzmyselné alebo jednoznačné nevyžadujú výklad alebo nebudú nastoľovať žiadnu „otázku výkladu“, a preto sa na ne nevzťahuje povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke podľa článku 234 tretieho odseku ES. Na druhej strane sa uznávalo, že hoci dokonca aj nedvojzmyselné ustanovenia vyžadujú určitý výklad, povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke sa vzťahuje iba na ustanovenia, ktorých výklad je pochybný, alebo nastoľuje „skutočné a ozajstné problémy“: pozri tiež bod 78 vyššie a tvrdenia účastníkov konania vo veci Cilfit (už citovaná v poznámke pod čiarou 10), Zb. s. 3420 a nasl.
45 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Capotorti vo veci Cilfit a i. (už citované v poznámke pod čiarou 42), bod 4; pozri tiež Pescatore: „Interpretation of Community Law and the Doctrine of ,Acte Clair‘“ in: Legal Problems of an Enlarged European Community, 1972, 27 (s. 41 a 43 a nasl.).
46 – Pozri bod 78 vyššie a rozsudok vo veci Cilfit, už citovaný v poznámke pod čiarou 10, body 2 a 3.
47 – Rozsudok Cilfit, už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 16.
48 – Ku kontextu rozsudku vo veci Cilfit pozri tiež napríklad poznámky generálneho advokáta Tizzano v jeho návrhoch vo veci Lyckeskog (už citované v poznámke pod čiarou 14), bod 56 a nasl.
49 – Pozri Bebr, už citované v poznámke pod čiarou 39, s. 469.
50 – Pozri bod 9 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Capotorti vo veci Cilfit a i., už citované v poznámke pod čiarou 42; pozri tiež Pescatore, už citované v poznámke pod čiarou 45, s. 42.
51 – Pozri v tomto ohľade bod 116 a nasl. nižšie.
52 – Kritické preskúmanie uvedenej podmienky, ktoré obsahuje množstvo príkladov, uskutočňuje Wattel: „Köbler, Cilfit and Welthgrove: We Can’t Go On Meeting Like This“, Common Market Law Review 2004, s. 177 (s. 179).
53 – Pozri bod 65 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs 10. júla 1997 vo veci Wiener SI (rozsudok z 20. novembra 1997, C‑338/95, Zb. s. I‑6495), rovnako ako aj bod 75 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci Lyckeskog (už citovaná v poznámke pod čiarou 14).
54 – Pozri v tomto zmysle Rasmussen, už citované v poznámke pod čiarou 39, s. 242.
55 – Je to samozrejme skúsenosť každého, kto uplatňuje právo, že existujú ustanovenia, ktorých význam je buď ihneď jasný, alebo ktoré v každom prípade po procese výkladu majú význam, ktorý sa sám ponúka, alebo dokonca majú iba jeden rozumne možný význam. Problémom však je to – a toto je práve ten problém, ktorý tvorí kontext rozsudku vo veci Cilfit, – že proces výkladu, ktorý umožňuje sudcovi dosiahnuť taký záver, nemôže byť objektivizovaný, a preto nemôže byť ani vopred upravený.
56 – V „Preliminary Rulings – Evolution of the System“, in: 1952 – 2002: 50th Anniversary of the Court of Justice of the European Communities (Conference on cooperation between the Court of Justice and the national courts), 3. december 2002, s. 17 (s. 27), Pierre Pescatore uviedol, že „v našom svete zákonov nie je nikdy nič celkom tak, ako sa to zdá, pretože všetky právne pojmy sú lapené v polysémii systému v stálom pohybe“.
57 – Dôvod na toto spočíva v povahe práva samotného, ktoré je z hľadiska vnútornej podstaty viazané možnosťami jazykového vyjadrenia, a je preto tak nepresné a nedokonalé ako jazyk samotný. Právne zistenie z definície nie je „objektívnym zistením“ vo vedeckom zmysle (hoci dokonca aj vo vedeckom kontexte treba uvedený pojem používať opatrne). Judikatúra je preto málokedy záležitosťou samotných zistení alebo mechanického procesu kategorizácie ale zahŕňa tiež prvok rozhodovania, skutočnosť, ktorá je navyše veľmi priliehavo vyjadrená v právnickom zvrate „hat für Recht erkannt“/„dit pour droit“. Pozri v tomto zmysle Larenz and Canaris: Methodenlehre der Rechtswissenschaft, tretie vydanie 1995, s. 28 a nasl.; Schübel-Pfister: Sprache und Gemeinschaftsrecht: die Auslegung der mehrsprachig verbindlichen Rechtstexte durch den Europäischen Gerichtshof, 2004, s. 112, 113.
58 – Pozri rozsudok Cilfit a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 20.
59 – Povolené metódy výkladu môžu byť samozrejme označené a v kontexte práva Spoločenstva ich Súdny dvor stanovuje vo svojom rozsudku vo veci Cilfit. Dokonca aj uplatňovanie týchto metód nevedie, v presnom slova zmysle, k jedinej správnej odpovedi. Dokonca ani usporiadanie rozličných kritérií výkladu nemôže odstrániť potrebu určitého stupňa voľnej úvahy. Východiskom a konečným bodom – v tom sa však jednotlivé náuky právnej metodológie nezhodujú – procesu výkladu je vo všeobecnosti jazykový text, v ktorom právo nachádza svoje vyjadrenie. Medzi uvedenými dvoma bodmi však leží obrovské pole, ktoré možno prekročiť rozličnými cestami. Ktokoľvek, kto sa, z dôvodov prinajmenšom metodológie alebo z dôvodov vzťahujúcich sa na teóriu (právneho) poznania, odmieta podpísať pod tento názor, musí aspoň pripustiť, že výklad – najmä práva Spoločenstva – je procesom zahŕňajúcim množstvo premenných a že v dôsledku toho dva súdy, dokonca aj keď veľmi dôsledne vezmú do úvahy charakteristiky práva Spoločenstva a metódy výkladu vhodné pre uvedené charakteristiky, pravdepodobne dospejú k rozličným výkladom.
60 – V tomto ohľade napríklad Pescatore správne poukázal v spojení s doktrínou „acte clair“ na to, že zistenie sudcu, že ustanovenie práva je „jasné“, je v skutočnosti prostriedkom na ukončenie a vyriešenie diskusie týkajúcej sa výkladu, ktorým sudca v skutočnosti jednoducho uplatňuje svoj vlastný výklad uvedeného ustanovenia práva: pozri Pescatore (dielo už citované v poznámke pod čiarou 45), s. 41.
61 – Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci Lyckeskog, už citované v poznámke pod čiarou 14, bod 75.
62 – Pozri Timmermans: „Over de prejudiciële procedure en ,acte clair‘“, in: Mok-aria: opstellen aangeboden aan prof. Mr M.R. Mok ter gelegenheid van zijn 70e verjaardag, 2002, s. 349 (s. 354); Dauses: Vorabentscheidungsverfahren, druhé vydanie 1995, s. 113; Holoubek: „Vorlageberechtigung und Vorlageverpflichtung“, in: Das EuGH-Verfahren in Steuersachen, 2000, s. 45 (s. 61).
63 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Wiener, už citované v poznámke pod čiarou 53, bod 64.
64 – Rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler, C‑224/01, Zb. s. I‑10239, bod 55; pozri v tomto ohľade kritické posúdenie zo strany Wattel, už citované v poznámke pod čiarou 52, s. 178 a nasl.
65 – A teda ponecháva „filtrovanie“ otázok výkladu celkom na Súdnom dvore.
66 – Pozri rozsudok Cilfit a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 10, ako aj najmä rozsudky z 28. júna 1984, Moser, 180/83, Zb. s. 2539, bod 6; z 5. októbra 1988, Alsatel, 247/86, Zb. s. 5987, bod 8; z 27. októbra 1993, Enderby, C‑127/92, Zb. s. I‑5535, bod 10; z 2. júna 1994, AC‑ATEL Electronics Vertriebs, C‑30/93, Zb. s. I‑2305, bod 19, a z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 59.
67 – Nemôžeme prehliadnuť ani to, že ako to ukazuje samotný rozsudok vo veci Cilfit, rozsudky tiež vyžadujú výklad – ich prenositeľnosť na iný prípad alebo význam je často rozhodujúci pri riešení otázok práva Spoločenstva – a že v dôsledku toho dokonca aj v prípade „acte éclairé“ si vnútroštátne súdy niekedy ponechávajú značný stupeň oprávnenia voľnej úvahy. Pozri v tom ohľade Kanninen: „La marge de manoeuvre de la juridiction suprême nationale pour procéder à un renvoi préjudiciel à la Cour de Justice des Communautés européennes“, in: Colneric et al (editor), Une communauté de droit: Festschrift für Gil Carlos Rodríguez Iglesias, 2003, s. 611 (s. 616).
68 – Navyše to isté sa zodpovedajúco uplatňuje – mohlo by sa povedať, že o to viac – na otázku, či súdy, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami, majú povinnosť podať návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke.
69 – Pozri najmä rozsudky zo 7. februára 2002, Turbon International, C‑276/00, Zb. s. I‑1389, bod 21, a Lohmann a Medi Bayreuth, už citované v poznámke pod čiarou 43, bod 30.
70 – Pozri rozsudok z 28. apríla 1999, Mövenpick Deutschland, C‑405/97, Zb. s. I‑2397, bod 18.