NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ANTONIO TIZZANO

prednesené 7. júna 2005 ¹(1)

Vec C‑397/03 P

Archer Daniels Midland Company

Archer Daniels Midland Ingredients Ltd

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Hospodárska súťaž – Zákaz kartelových dohôd – Lyzín – Pokuty – Usmernenia k metóde stanovovania výšky pokút – Rovnosť zaobchádzania – Proporcionalita – Zákaz retroaktivity – Zásada ne bis idem“

1.        Predmetom tejto veci je odvolanie podané spoločnosťou Archer Daniels Midland Company (ďalej len „ADM Company“) a Archer Daniels Midland Ingredients Ltd (ďalej len „ADM Ingredients“) proti rozsudku Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia (ďalej len „napadnutý rozsudok“)(2), ktorým bolo v podstate potvrdené rozhodnutie Komisie 2001/418/ES zo 7. júna 2000 „týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 Zmluvy ES a článku 53 Dohody EHP“ [neoficiálny preklad] (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)(3).

I –    Právny rámec

2.        Ako je známe, článok 81 Zmluvy ES zakazuje „všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu“.

3.        Komisia môže také správanie postihovať ukladaním pokút podnikom, ktoré sa ho dopustili.

4.        Článok 15 ods. 2 nariadenia Rady č. 17/62 (ďalej len „nariadenie č. 17“)(4) znie:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 1 000 do 1 000 000 účtovných jednotiek alebo viac, ale nepresahujúcej 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia, ak buď úmyselne, alebo z nedbalosti:

a)      porušili článok 85 (1) alebo článok 86 zmluvy; alebo;

b)      …

Pri stanovení pokuty sa bude posudzovať jednak závažnosť porušenia a tiež jeho trvanie.“

5.        Na účely zabezpečenia objektívneho charakteru a priehľadnosti svojich rozhodnutí v tejto oblasti prijala Komisia v roku 1998 usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (ďalej len „usmernenia“)(5).

6.        Podľa metodológie uvedenej v usmerneniach sa pokuta v podstate stanovuje pomocou radu po sebe nasledujúcich krokov.

7.        Komisia najskôr stanovuje základnú čiastku pokuty „podľa závažnosti a dĺžky trvania porušovania pravidiel“ (bod 1 usmernení). Pokiaľ ide o prvé hľadisko, porušovania sa zadeľujú do kategórií „mierne, závažné a veľmi závažné“(6), pričom sa musí brať do úvahy ich povaha, skutočný dosah na trh tam, kde je ho možné merať, a veľkosť relevantného zemepisného trhu. Pokiaľ ide o dĺžku trvania, delia sa na krátkodobé porušenia (v dĺžke trvania kratšej ako jeden rok), strednodobé porušenia (v dĺžke trvania od jedného do piatich rokov) a dlhodobé porušenia (v dĺžke trvania viac ako päť rokov).

8.        Keď je určená základná čiastka pokuty, Komisia pristúpi k posúdeniu, či musí byť zvýšená podľa toho, že existujú priťažujúce okolnosti(7), alebo znížená podľa toho, že existujú poľahčujúce okolnosti(8).

9.        Bod 5 písm. a) usmernení znie:

„Je samozrejmé, že konečná výška pokuty vypočítaná podľa tejto metódy (základná výška zvýšená alebo znížená na percentuálnom základe) nesmie v žiadnom prípade prekročiť 10 % celosvetového obratu daných podnikov, tak ako je to ustanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.“

10.      Pri dodržaní hranice 10 % môže byť takto vypočítaná suma ďalej prispôsobená podľa článku 5 písm. b) usmernení na základe toho, že Komisia posúdi „určité objektívne faktory, ako napríklad špecifický ekonomický kontext, akékoľvek ekonomické alebo finančné výhody odvodený [získané – neoficiálny preklad] vinníkmi…, špecifická charakteristika predmetných podnikov a ich reálna platobná schopnosť [špecifickú charakteristiku predmetných podnikov a ich reálnu platobnú schopnosť – neoficiálny preklad] v špecifickom sociálnom kontexte“.

II – Skutkový stav a konanie

1.      Skutkové okolnosti

11.      V napadnutom rozsudku sú skutkové okolnosti opísané takto:

„1      Žalobcovia, Archer Daniels Midland Company… a jeho európska dcérska spoločnosť Archer Daniels Midland Ingredients Ltd…, vykonávajú svoju činnosť v odvetví spracovania obilnín a olejnatých semien. Na trhu s lyzínom sa etablovali v roku 1991.

2      Lyzín je základná aminokyselina, ktorá sa v krmivách používa na nutričné účely. Syntetický lyzín sa používa ako prísada v krmivách, ktoré neobsahujú dostatočné množstvo prírodného lyzínu, napríklad v obilninách, aby sa odborníkom na výživu umožnilo zostaviť režimy na základe proteínov, ktoré zodpovedajú potrebám výživy zvierat. Krmivá, do ktorých je syntetický lyzín doplnený, môžu takisto nahradiť krmivá, ktoré obsahujú dostatočné množstvo prírodného lyzínu, ako je sója.

3      V roku 1995 boli z dôvodu tajného vyšetrovania, ktoré viedol Federal Bureau of Investigation (FBI), prehľadané v Spojených štátoch priestory viacerých podnikov prítomných na trhu s lyzínom. V auguste a v októbri 1996 boli ADM Company, ako aj spoločnosti Kyowa Hakko Kogyo Co. Ltd…, Sewon Corp. Ltd, Cheil Jedang Corp. … a Ajinomoto Co. Inc. obvinení americkými orgánmi z vytvorenia kartelu, ktorý v období od júna 1992 do júna 1995 určoval ceny lyzínu a rozdeľoval objemy predaja tohto výrobku. V nadväznosti na dohody uzavreté s americkým ministerstvom spravodlivosti stanovil sudca poverený prípadom pokuty, a to 10 miliónov USD pre Kyowa Hakko Kogyo a Ajinomoto, pokutu vo výške 70 miliónov USD pre ADM Company a pokutu vo výške 1,25 milióna USD pre Cheil. Výška pokuty uloženej Sewon Corp. bola podľa tohto podniku 328 000 USD. Okrem toho boli traja vedúci pracovníci ADM Company odsúdení na trest odňatia slobody a na pokuty za ich úlohu v karteli.

4      V júli 1996 navrhol Ajinomoto Komisii na základe oznámenia Komisie 96/C 207/04 o neuložení alebo znížení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad]…, že s ňou bude spolupracovať pri vyšetrovaní existencie kartelu na trhu s lyzínom a jeho účinkov v Európskom hospodárskom priestore (EHP).“

12.      Z rozsudku okrem toho vyplýva, že v nadväznosti na oznámenie, ktoré podal Ajinomoto začala Komisia správne šetrenie, aby zistila prípadné porušenia článku 85 ods. 1 Zmluvy ES (teraz článok 81 ods. 1 ES). Na záver šetrenia prijala Komisia napadnuté rozhodnutie, ktorým:

–        zistila, že rôzne podniky, medzi inými aj ADM Company a ADM, porušili článok 85 ods. 1 Zmluvy ES a článok 53 ods. 1 Dohody EHP tým, že sa zúčastnili „na dohodách o cene, objemoch predaja a výmene individuálnych informácií o objemoch predaja syntetického lyzínu, ktoré sa týkali celého EHP“ [neoficiálny preklad] (článok 1)(9),

–        a uložila ADM Company a ADM Ingredients spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 47 300 000 eur (článok 2).

13.      V odôvodnení rozhodnutia Komisia uviedla, že od 23. júna 1992 do 27. júna 1995 sa ADM Company a ADM Ingredients s ázijskými výrobcami lyzínu zúčastnili na viacerých dohodách týkajúcich sa celosvetového obchodu s lyzínom. Cieľom týchto dohôd v podstate bolo a) regulovať trh s lyzínom pomocou určenia cien a rozdelenia objemu predaja a b) koordinovať správanie zúčastnených podnikov tak, aby sa zabezpečil úspech iniciatív, ktoré prijali v oblasti cien a objemov predaja (body 50 až 234 napadnutého rozhodnutia).

14.      Pokiaľ ide o najpodstatnejšie hľadisko, ktoré je predmetom tejto veci, a teda výpočet pokút udelených týmto dvom spoločnostiam, Komisia výslovne odkázala na ustanovenia uvedené v usmerneniach (bod 255 rozhodnutia).

15.      Komisia tak pristúpila k určeniu základnej čiastky pokuty podľa závažnosti a dĺžky trvania porušenia.

16.      Pokiaľ ide o prvé hľadisko, Komisia posúdila porušenie, ktorého sa dopustili podniky na trhu s lyzínom ako veľmi závažné (body 257 až 302 napadnutého rozhodnutia).

17.      Domnievala sa najmä, že na určenie základných čiastok pokút podľa závažnosti bolo potrebné brať do úvahy: i) skutočnú hospodársku schopnosť dotknutých podnikov spôsobiť významnú škodu na trhu s lyzínom v Európskom hospodárskom priestore a ii) potrebu určiť výšku pokuty na takej úrovni, aby sa jej zabezpečil dostatočne odstrašujúci účinok.

18.      Na ten účel Komisia rozdelila podniky na dve skupiny podľa ich veľkostí. Porovnanie sa vykonalo na základe celkového obratu a svetového obratu na trhu s lyzínom, ktorý dosiahli dotknuté podniky v poslednom roku porušenia(10). Komisia sa domnievala, že tento parameter je najvhodnejší na umožnenie posúdenia zdrojov a skutočného významu týchto podnikov na trhoch dotknutých protiprávnym správaním.

19.      V dôsledku toho a iba podľa závažnosti spôsobeného porušenia Komisia určila základnú čiastku pokuty, ktorá sa mala uložiť ADM Company a ADM Ingredients na 30 miliónov eur.

20.      Pokiaľ ide o dĺžku trvania napadnutého porušenia, Komisia sa domnievala, že toto porušenie by sa dalo považovať za strednodobé porušenie. To spôsobilo zvýšenie pôvodnej výšky pokuty stanovenej podľa závažnosti porušenia v rozsahu 10 % ročne. Následne výška pokuty udelená ADM Company a ADM Ingredients musela byť zvýšená o 30 %.

21.      Základná čiastka pokuty, ktorá sa mala udeliť ADM Company a ADM Ingredients, tak bola určená na 39 miliónov eur.

22.      Po stanovení tejto základnej čiastky Komisia pristúpila k posúdeniu, či vzhľadom na postavenie každého z podnikov existujú priťažujúce a/alebo poľahčujúce okolnosti.

23.      V tejto súvislosti dospela k záveru, že ADM Company a ADM Ingredients zohrávali úlohu vodcu v karteli s lyzínom s tým, že základná čiastka pokuty mala byť zvýšená o 50 %.

24.      Na druhej strane sa Komisia domnievala, že takto stanovená výška by sa mala znížiť i) o 10 % za to, že ADM Company a ADM Ingredients ukončili protiprávne správanie po prvých zisteniach Komisie, a ii) o ďalších 10 % za to, že tieto dve spoločnosti spolupracovali s Komisiou po doručení oznámenia o výhradách.

25.      Konečná pokuta uložená ADM Company a ADM Ingredients teda bola určená na 47 300 000 eur.

2.      Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok

26.      Žalobou podanou do kancelárie Súdu prvého stupňa 25. augusta 2000 spoločnosti ADM Company a ADM Ingredients navrhli zrušenie napadnutého rozhodnutia alebo, subsidiárne, zníženie výšky pokuty, ktorú im Komisia uložila.

27.      ADM Company a ADM Ingredients uviedli na podporu svojej žaloby proti napadnutému rozhodnutiu niekoľko žalobných dôvodov týkajúcich sa, pokiaľ ide o to, čo je v tejto veci podstatné, a) porušenia zásady zákazu retroaktivity trestov; b) porušenia zásady rovnosti zaobchádzania; c) porušenia zásady ne bis in idem; d) porušenia zásady proporcionality; e) nesprávneho posúdenia dôkazov Komisiou.

28.      Na vyššie uvedené žalobné dôvody Súd prvého stupňa odpovedal takto.

29.      a) Predovšetkým zamietol žalobný dôvod týkajúci sa údajného porušenia zásady zákazu retroaktivity trestov, ktorú účastníci konania vyvodzovali zo skutočnosti, že usmernenia sa uplatňovali na správanie, ktorého sa podniky dopustili pred nadobudnutím ich účinnosti.

30.      V tejto súvislosti Súd prvého stupňa uznal, že táto zásada je na jednej strane neoddeliteľnou súčasťou všeobecných zásad, ktorých dodržiavanie musia súdy Spoločenstva zabezpečiť, a na druhej strane stanovuje, aby „sankcie uložené podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže zodpovedali sankciám stanoveným v čase spáchania porušenia“(11).

31.      Domnieval sa však, že uplatňovanie usmernení na výpočet pokút v tomto prípade nebolo porušením zásady zákazu retroaktivity, pretože tieto usmernenia nepresahujú právny rámec sankcií tak, ako boli definované v článku 15 nariadenia č. 17.

32.      Podľa tohto článku pri stanovení pokuty v prípade porušenia pravidiel hospodárskej súťaže musí Komisia prihliadať na závažnosť porušenia a tiež na jeho trvanie. Takto stanovená výška v každom prípade nemôže presiahnuť 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia.

33.      Aj dotknuté usmernenia stanovujú Komisii, aby určila základnú čiastku sankcie podľa závažnosti a dĺžky trvania porušenia. Okrem toho predpisujú, že takto vypočítaná suma nesmie v žiadnom prípade prekročiť 10 % celosvetového obratu daných podnikov. Z toho podľa názoru Súdu prvého stupňa vyplýva, že „podľa metódy uvedenej v usmerneniach sa výpočet pokuty naďalej vykonáva podľa kritérií citovaných v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, a teda podľa závažnosti porušenia a jeho dĺžky trvania, pri dodržaní najvyššej hranice vo vzťahu k obratu každého podniku, stanovenej týmto ustanovením“(12).

34.      b) Súd prvého stupňa potom zamietol aj žalobné dôvody týkajúce sa údajného porušenia zásady rovnosti zaobchádzania.

35.      V tejto súvislosti zdôraznil, že „v rámci potláčania porušovania pravidiel hospodárskej súťaže si dodržiavanie tejto zásady nepochybne vyžaduje, aby podniky, ktoré sa dopúšťajú porušení rovnakého druhu v súčasne plynúcich obdobiach, podliehali rovnakým právnym sankciám, bez ohľadu na nevyhnutne náhodný čas, keď bolo vo vzťahu k nim prijaté rozhodnutie. V medziach uvedeného táto zásada úzko súvisí so zásadou zákazu retroaktivity trestov, podľa ktorej sankcia uložená podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže musí zodpovedať sankcii stanovenej v čase spáchania porušenia. V tomto prípade sa však žalobcovia nemôžu účinne dovolávať porušenia tejto zásady iba na základe skutočnosti, že Komisia uplatňovala usmernenia, aby vypočítala výšku pokuty… Ako už totiž bolo zdôraznené, zmena, ktorú mohlo prijatie usmernení vyvolať oproti platnej správnej praxi Komisie, nie je zmenou právneho rámca, ktorá určuje výšku pokút, ktoré sa môžu uložiť za porušenie právnych predpisov Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže… Z toho vyplýva, že skutočnosť, že Komisia uplatnila metódu stanovenú v usmerneniach na výpočet výšky pokuty ADM, sa nemôže považovať za diskriminačné zaobchádzanie voči podnikom, ktoré sa dopustili porušení právnych predpisov Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže v tom istom období, ale ktoré boli z dôvodov súvisiacich s časom odhalenia porušenia alebo týkajúcich sa priebehu správneho konania, ktoré sa voči nim vedie, odsúdené pred nadobudnutím účinnosti usmernení. V oboch týchto prípadoch boli totiž pokuty udelené podnikom v čase spáchania porušenia v medziach ustanovených článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17“(13).

36.      Podľa názoru ADM Company a ADM Ingredients Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania aj tým, že vzala do úvahy ich celkový obrat namiesto obratu týkajúceho sa predaja lyzínu v EHP. Takto boli tieto dva podniky diskriminované oproti podnikom, na ktoré sa vzťahovali iné rozhodnutia Komisie, predchádzajúce alebo nasledujúce po uverejnení usmernení, ako aj oproti iným podnikom, na ktoré sa vzťahovalo napadnuté rozhodnutie.

37.      ADM Company a ADM Ingredients boli najmä nespravodlivo porovnávané s Ajinomoto napriek tomu, že ich podiel na trhu s lyzínom v EHP sa rovnal 20 %, a bol teda oveľa nižší ako 48 %, ktorý dosahoval na tom istom trhu Ajinomoto.

38.      Aj tento žalobný dôvod Súd prvého stupňa zamietol.

39.      S ohľadom na údajnú diskrimináciu oproti iným podnikom, na ktoré sa vzťahovali rozhodnutia Komisie predchádzajúce alebo nasledujúce po napadnutom rozhodnutí, Súd prvého stupňa zdôraznil, že pri posúdení všeobecnej výšky pokút Komisia „môže brať do úvahy skutočnosť, že zjavné porušenia právnych predpisov Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže sú ešte relatívne časté a že preto má možnosť zvýšiť výšku pokút na účely posilnenia ich odstrašujúceho účinku“(14).

40.      Súd prvého stupňa sa najmä domnieval, že hoci v niektorých rozhodnutiach, v ktorých Komisia uplatnila usmernenia, brala do úvahy obrat dosiahnutý podnikmi na trhu dotknutom porušením, v tomto prípade „sa nemôže vykonať žiadne priame porovnanie medzi týmto rozhodnutím a inými rozhodnutiami, ktoré tiež uplatňovali usmernenia. Ako už totiž bolo zdôraznené, usmernenia výslovne nestanovujú, že pokuty sa vypočítavajú podľa osobitného obratu, ale iba že sa berú do úvahy určité faktory (skutočná hospodárska schopnosť podnikov spôsobiť škodu, veľkosť podnikov, špecifická záťaž a reálny dosah správania predstavujúceho porušenia každého podniku atď.), na základe ktorých sa môže brať do úvahy obrat. V každom jednotlivom prípade teda patrí do právomoci Komisie pod dohľadom Súdu prvého stupňa, aby určila, či je potrebné odkazovať na jeden a/alebo na druhý relevantný obrat alebo na iné faktory, ako sú dosiahnuté podiely na trhu. V nadväznosti na to skutočnosť, že Komisia nebrala do úvahy obrat dosiahnutý na relevantnom trhu, sama osebe nepredstavuje diskrimináciu oproti podnikom, na ktoré sa vzťahujú iné rozhodnutia“(15).

41.      Podľa názoru Súdu prvého stupňa sa potom Komisia nedopustila žiadnej diskriminácie ADM oproti Ajinomoto. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa uviedol, že hoci by bola pravda, že obrat, ktorý v roku 1995 dosiahol ADM na relevantnom trhu bol nižší ako obrat, ktorý dosiahol Ajinomoto v rovnakom období, „ADM ostáva… zďaleka najdôležitejším zo skupiny troch, malých‘ výrobcov, s ktorými sa nemôže porovnávať, pretože obrat súvisiaci s lyzínom v EHP, ktorý dosiahli spoločnosti Sewon, Kyowa a Cheil v roku 199,5 bol rádovo 15, 16 a 17 miliónov eur v uvedenom poradí. Navyše celkový obrat ADM, ktorý ostáva ukazovateľom veľkosti a hospodárskej sily podniku, jasne ukazuje, že ADM je dvojnásobne významnejší ako Ajinomoto, čo kompenzuje skutočnosť, že má menší vplyv na trhu s lyzínom v EHP než Ajinomoto, a vysvetľuje skutočnosť, že základná čiastka pokuty bola stanovená v dostatočne odstrašujúcej výške. Vzhľadom na to mohla Komisia správne konštatovať, že pre pokutu, ktorá sa mala uložiť ADM a Ajinomoto, bolo potrebné stanoviť základnú čiastku v rovnakom rozsahu“(16).

42.      c) Súd prvého stupňa tiež vylúčil skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí sa Komisia dopustila porušenia zásady ne bis in idem.

43.      Podľa názoru ADM Company a ADM Ingredients totiž Komisia v napadnutom rozhodnutí neurobila nič iné ako to, že im uložila pokutu za účasť na kartelovej dohode, ktorú orgány Spojených štátov a Kanady sankcionovali.

44.      Na tento žalobný dôvod Súd prvého stupňa odpovedal, že „stačí pripomenúť, že súd Spoločenstva uznal, že podnik môže byť právoplatne postihnutý dvomi súbežne prebiehajúcimi konaniami za to isté porušenie, a teda dvojitou sankciou, jednou uloženou príslušným orgánom dotknutého členského štátu a druhou [orgánom] Spoločenstva. Táto možnosť súbehu sankcií je odôvodnená skutočnosťou, že tieto konania sledujú rozdielne ciele. Vzhľadom na to sa zásada ne bis in idem o to viac nemôže uplatniť na tento prípad, keďže uskutočnené konania a sankcie uložené Komisiou na jednej strane a orgánmi Spojených štátov a Kanady na druhej strane skutočne nesledujú tie isté ciele. Ak v prvom prípade ide o ochranu nenarušenej hospodárskej súťaže na území Európskej únie alebo EHP, v druhom prípade sa účel ochrany týka amerického alebo kanadského trhu. Tento záver potvrdzuje význam zásady, ktorá zakazuje súbeh sankcií, ktorá je upravená v článku 4 protokolu č. 7 EDĽP a ktorú uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva. Zo znenia tohto článku vyplýva, že jediným účinkom tejto zásady je zakázať vnútroštátnemu súdu, aby stíhal alebo trestal za trestný čin, za ktorý už dotknutá osoba bola oslobodená alebo odsúdená v tom istom štáte. Naopak, zásada ne bis in idem nezakazuje, aby bola osoba stíhaná alebo odsúdená viac ako jedenkrát za ten istý skutok v dvoch alebo viacerých odlišných štátoch“(17).

45.      Súd prvého stupňa tiež uviedol, že „v súčasnosti neexistuje žiadna zásada medzinárodného verejného práva, ktorá zakazuje orgánom alebo súdom rôznych štátov stíhať a odsúdiť osobu za tie isté skutky. Takýto zákaz by preto dodnes mohol vyplývať len z veľmi úzkej medzinárodnej spolupráce, ktorá by viedla k prijatiu spoločných ustanovení, akými sú ustanovenia uvedené v Dohovore, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovou republikou Nemecko a Francúzskou republikou o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach [Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9), podpísaný 19. júna 1990 v Schengene (Luxembursko)]. V tejto súvislosti žalobcovia neuplatnili námietku existencie znenia dohovoru, ktorý zaväzuje Spoločenstvo a tretie štáty, akými sú Spojené štáty alebo Kanada, a ktorý upravuje takýto zákaz“(18).

46.      Na druhej strane ADM Company a ADM Ingredients namietali, že Komisia tým, že odmietla znížiť pokutu stanovenú napadnutým rozhodnutím o výšku pokút, ktoré im už boli uložené v Spojených štátoch a v Kanade, nedodržala zásadu upravenú Súdnym dvorom v rozsudku Boehringer(19), podľa ktorej všeobecná požiadavka spravodlivosti zaväzuje Komisiu, aby zohľadnila sankcie uložené orgánmi tretieho štátu, keď ide o sankcie uložené za tie isté skutky.

47.      V tejto súvislosti Súd prvého stupňa vylúčil skutočnosť, že v rozsudku Boehringer Súdny dvor vyriešil otázku, či Komisia musí prihliadať na sankcie uložené orgánmi tretieho štátu v prípade, keď sú porušenia podniku vytýkané touto inštitúciou a týmito orgánmi rovnaké. Domnieval sa naopak, že v spomínanom rozsudku Súdny dvor jednoducho prihliadol na „totožnosť skutkového stavu vytýkaného Komisiou a orgánmi tretieho štátu ako na predbežnú podmienku uvedeného preskúmania“(20).

48.      Súd prvého stupňa potom zdôraznil, že „vzhľadom na osobitnú situáciu, ktorá vyplýva na jednej strane z úzkej vzájomnej závislosti vnútroštátnych trhov členských štátov a spoločného trhu, a na strane druhej z osobitného systému rozdelenia právomocí medzi Spoločenstvom a členskými štátmi v oblasti kartelov na tom istom území, území spoločného trhu, Súdny dvor po tom, čo pripustil možnosť dvojitého stíhania, považoval so zreteľom na možnú dvojitú sankciu, ktorá z toho vyplýva, za nevyhnutné zohľadniť v súlade s požiadavkou spravodlivosti prvé represívne rozhodnutie. Je teda zrejmé, že v tomto prípade nejde o takúto situáciu, a preto ak žalobcovia neuviedli výslovné ustanovenie dohovoru ukladajúce Komisii pri určovaní výšky pokuty povinnosť zohľadniť sankcie, ktoré tomu istému podniku už uložili za ten istý skutok orgány alebo súdy tretieho štátu, ako sú Spojené štáty americké alebo Kanada, nemôžu platne vytýkať Komisii, že v prejednávanom prípade nerešpektovala túto povinnosť“(21).

49.      Súd prvého stupňa pokračoval, že „aj za predpokladu, že z rozsudku [Boehringer] je možné naopak vyvodiť, že Komisia musí prihliadať na sankcie uložené orgánmi tretieho štátu v prípade, ak sú skutočnosti, ktoré dotknutému podniku vytýka táto inštitúcia a tieto orgány, totožné, dôkaz takejto totožnosti, ktorý musia predložiť žalobcovia, nebol v tomto prípade predložený. Pokiaľ ide o odsúdenie ADM Company v Spojených štátoch, z rozsudku, ktorý vyhlásil 15. októbra 1996 United States District Court, vyplýva, že… uvedený podnik bol odsúdený na jednej strane na pokutu vo výške 70 miliónov USD za účasť na kartelovej dohode o lyzíne a na druhej strane na pokutu vo výške 30 miliónov USD za účasť na kartelovej dohode v oblasti kyseliny citrónovej. Z písomností predložených žalobcami vyplýva, že ADM Company bola tiež odsúdená v Kanade na pokutu vo výške 16 miliónov CAD za účasť na dvoch kartelových dohodách týkajúcich sa lyzínu a kyseliny citrónovej. Z toho teda vyplýva, že odsúdenia v Spojených štátoch a v Kanade sa týkali rozsiahlejšieho súboru dohôd a zosúladených postupov. Je potrebné najmä pripomenúť, že na posúdenie výšky pokuty americké súdy brali do úvahy objem obchodných operácií uskutočnených, jednak na trhu s lyzínom, ako aj na trhu s kyselinou citrónovou…‘“(22).

50.      Napokon Súd prvého stupňa upresnil, že „aj za predpokladu, že sa odsúdenie týkajúce sa kartelovej dohody o lyzíne môže považovať za odlišné ako odsúdenie týkajúce sa kartelovej dohody o kyseline citrónovej, je potrebné zdôrazniť, že hoci rozsudok vyhlásený v Spojených štátoch evokuje skutočnosť, že účelom kartelovej dohody o lyzíne bolo znížiť výrobu a zvýšiť ceny lyzínu, v Spojených štátoch a inde‘, vôbec nie je preukázané, že odsúdenie vyhlásené v Spojených štátoch odkazuje na skutky, ktoré sa stali následne, alebo na iné účinky kartelovej dohody ako tie, ktoré nastali v uvedenej krajine a najmä v EHP… Táto pripomienka platí rovnako pre odsúdenie vyhlásené v Kanade… Vzhľadom na to sa žalobný dôvod žalobcov týkajúci sa porušenia údajnej povinnosti Komisie brať do úvahy sankcie, ktoré boli uložené skôr orgánmi tretích štátov…, musí zamietnuť“(23).

51.      d) Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady proporcionality, Súd prvého stupňa predovšetkým zdôraznil, že v napadnutom rozhodnutí Komisia neuplatnila usmernenia správne, keďže v konaní o určení závažnosti porušenia nevzala do úvahy obrat oboch podnikov na trhu s lyzínom v EHP a „porušila štvrtý a šiesty odsek bodu 1 A usmernení“(24).

52.      Napriek tomu Súd prvého stupňa vylúčil skutočnosť, že neprihliadnutie na obrat na relevantnom trhu predstavuje porušenie zásady proporcionality. Pokiaľ ide o ADM Company a ADM Ingredients, ktoré namietali, že výška pokuty bola neprimeraná, keďže dosahovala 115 % obratu, ktorý dosiahli na trhu s lyzínom v EHP počas posledného roka porušenia, Súd prvého stupňa uviedol, že „pokiaľ výška konečnej pokuty neprekročí 10 % celkového obratu ADM počas posledného roka porušenia, nemôže sa to považovať za neprimerané iba z dôvodu, že prekračuje obrat dosiahnutý na relevantnom trhu“(25).

53.      Súd prvého stupňa tiež zamietol tvrdenia ADM Company a ADM Ingredients, podľa ktorých porušenie zásady proporcionality vychádzalo zo skutočnosti, že obrat dosiahnutý, pokiaľ ide o výrobky, ktorých sa týkalo porušenie, bol relatívne nepatrný oproti obratu dosiahnutému za všetky realizované predaje. V tejto súvislosti zdôraznil, že „z porovnania rôznych obratov žalobcov za rok 1995 vyplývajú dve informácie. Na jednej strane je pravda, že obrat vychádzajúci z predaja lyzínu v EHP sa môže považovať za nepatrný oproti celkovému obratu, keďže predstavuje len 0,3 % celkového obratu. Na druhej strane naopak obrat zodpovedajúci predaju lyzínu v EHP (41 miliónov eur…) predstavuje relatívne dôležitý podiel obratu realizovaného ADM na svetovom trhu s lyzínom (202 miliónov eur…), v tomto prípade viac ako 20 %. Keďže teda predaj lyzínu v EHP nepredstavuje nepatrnú časť, ale významný podiel na tomto obrate, nedá sa v tomto prípade platne argumentovať porušením zásady proporcionality, o to viac, že základná čiastka pokuty nebola stanovená iba na základe samotného výpočtu vzťahujúceho sa k celkovému obratu, ale aj na základe obratu v sektore a iných relevantných okolností, ako je povaha porušenia, jeho konkrétny dopad na trh, rozsah relevantného geografického trhu, nevyhnutný odstrašujúci dopad sankcie, veľkosť a sila podnikov“(26).

54.      e) Napokon Súd prvého stupňa vylúčil skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí Komisia nedostatočne preukázala, že dohoda mala konkrétny dopad na trh.

55.      V tejto súvislosti sa súd prvého stupňa domnieval, že Komisia ponúkla dostatočné dôkazy, pokiaľ ide o skutočnosť, že namietaná dohoda i) obmedzila objem predaja, ii) umožnila podnikom zachovať nedotknuté podiely na trhu a iii) spôsobila vyšší nárast cien ako ten, ktorý by sa bol inak zaznamenal(27).

56.      Z toho podľa Súdu prvého stupňa vyplývalo, že „zo všetkých predchádzajúcich úvah týkajúcich sa povahy porušenia a jeho konkrétneho dopadu… mohla Komisia s prihliadnutím na rozsah relevantného geografického trhu (EHP) legitímne dospieť k záveru, že dohoda predstavovala, veľmi závažný priestupok‘ v zmysle bodu 1 A druhého odseku tretej zarážky usmernení“(28).

57.      Na záver tejto analýzy Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku a) v podstate potvrdil posúdenie porušenia, ktoré vykonala v napadnutom rozhodnutí Komisia, b) domnieval sa však, že na účely zabezpečenia dodržiavania zásady rovnosti zaobchádzania a v súlade so znením usmernení sa musia zvýšenia a zníženia stanovené na základe existencie priťažujúcich a poľahčujúcich okolností uplatňovať na základnú čiastku pokuty a nie, ako to urobila Komisia v napadnutom rozhodnutí, na čiastku vyplývajúcu z prvého zvýšenia po uplatnení iných priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností(29), a c) v dôsledku toho znížil výšku pokuty uloženú ADM Company a ADM Ingredients, pričom ju stanovil na 43 875 000 eur.

3.      Konanie pred Súdnym dvorom

58.      Odvolaním podaným 19. septembra 2003 ADM Company a ADM Ingredients navrhli, aby Súdny dvor zrušil rozsudok v rozsahu, v akom Súd prvého stupňa zamietol žalobu proti napadnutému rozhodnutiu, alebo subsidiárne, aby zrušil alebo znížil pokuty, ktoré im boli udelené, alebo ďalej subsidiárne, aby zrušil rozsudok a vrátil vec na konanie na Súd prvého stupňa a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania, pokiaľ ide o konanie pred Súdom prvého stupňa a konanie pred Súdnym dvorom.

59.      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol žalobu a zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

III – Právne posúdenie

60.      Odvolacie dôvody, ktoré uplatnili odvolatelia proti rozsudku Súdu prvého stupňa, sa týkajú:

i)      porušenia zásady zákazu retroaktivity, pokiaľ ide o uplatňovanie usmernení na porušenia, ktoré nastali pred ich prijatím;

ii)      porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, keďže odvolatelia boli postihnutí iným spôsobom oproti podnikom, ktoré sa dopustili porušenia práva hospodárskej súťaže v čase, keď existovala kartelová dohoda o lyzíne;

iii)      porušenia zásady ne bis in idem, pokiaľ ide o nezohľadnenie sankcií uložených odvolateľom orgánmi Spojených štátov a Kanady a porušenie povinnosti odôvodnenia rozsudku Súdu prvého stupňa v tejto súvislosti;

iv)      nesprávne posúdenie dôkazov vo veci konkrétneho dopadu kartelovej dohody na trh;

v)      porušenia zásady proporcionality, pokiaľ ide o nezohľadnenie obratu dosiahnutého odvolateľmi na relevantnom trhu, o nesplnenie povinnosti odôvodnenia rozsudku Súdu prvého stupňa v tejto súvislosti a o nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Súd prvého stupňa tým, že nezohľadnil obrat na relevantnom trhu po tom, ako konštatoval, že Komisia porušila usmernenia;

vi)      porušenia zásady rovnosti zaobchádzania vo veci určenia základnej čiastky pokuty.

61.      Teraz pristúpim k jednotlivým odvolacím dôvodom v práve uvedenom poradí.

1.      O porušení zásady zákazu retroaktivity

62.      Ako som práve pripomenul, prvým odvolacím dôvodom odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa nesprávne posúdil, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neporušila zásadu zákazu retroaktivity.

63.      V tejto súvislosti uvádzajú, že ako bolo preukázané rozhodnutiami Komisie z roku 1994 týkajúcimi sa kartelov s cementom a s lepenkou, pred prijatím usmernení zvyčajne vypočítavala výšku pokút Komisia, pričom sa opierala o obrat podnikov dosiahnutý na relevantnom trhu. Na základe tejto metodiky výpočtu výška pokút vo všeobecnosti zodpovedala percentuálnej sadzbe medzi 2,5 a 9 % uvedeného obratu. Tým, že usmernenia upravujú mechanizmus výpočtu, ktorý naopak vôbec neprihliada na obrat podnikov, ktoré sú účastníkmi porušenia, spôsobujú radikálnu zmenu praxe, ktorú sleduje Komisia už od roku 1998.

64.      Ako uznal sám Súd prvého stupňa, zásada zákazu retroaktivity vyžaduje, aby sankcie uložené podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže zodpovedali sankciám stanoveným v okamihu, keď k porušeniu došlo. Z toho teda vyplýva, že Komisia by mala postihovať porušenia práva hospodárskej súťaže, ktorých sa dopustili odvolatelia podľa metodiky výpočtu platnej v čase spáchania dotknutého porušenia.

65.      Okrem toho Komisia nemala usmernenia uplatňovať na skutky spáchané pred nadobudnutím ich účinnosti, pretože podľa ustálenej zásady nemala právomoc odchýliť sa v rámci voľnej úvahy od pravidla, ktoré si sama uložila. Táto zásada platí nielen vo vzťahu k písaným právnym predpisom, ale aj vo vzťahu k ustálenej praxi, tak ako ju definovala Komisia pred prijatím usmernení.

66.      Napokon sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že z judikatúry Súdneho dvora, najmä z rozsudku Musique Diffusion française(30) vyvodil, že v konaní o stanovení výšky pokút mohla Komisia úplne slobodne zvýšiť úroveň pokút, aby ju prispôsobila potrebám politiky Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže.

67.      Odvolatelia pripomínajú, že aj keby sa pripustilo, že Komisia má takúto právomoc, podliehala by obmedzeniam vyplývajúcim práve z práva Spoločenstva. Najmä:

–        ustanovenia týkajúce sa porušovania a sankcií by sa mali vykladať reštriktívne a v prospech subjektu, ktorému sa porušenie vytýka,

–        v konaní o stanovení výšky pokút je Komisia povinná dodržiavať zásadu právnej istoty, ktorej výrazom je zásada zákazu retroaktivity a podľa ktorej musia byť podniky schopné predvídať dôsledky vyplývajúce zo svojho správania, a iba tak môžu mať pokuty v konečnom dôsledku skutočný odstrašujúci účinok,

–        právomoc voľnej úvahy Komisie by sa mala obmedziť len na prípady, pokiaľ je to v nevyhnutnej miere potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa,

–        Komisia by pri konaní mala dodržiavať zásadu zákazu diskriminácie. Umožnenie Komisii retroaktívne uplatňovať určitú metodiku výpočtu pokút by znamenalo neodôvodnenú diskrimináciu medzi podnikmi, ktoré sa dopustili porušení práva hospodárskej súťaže v rovnakom období, ale ktoré boli sankcionované v iných obdobiach.

68.      Na druhej strane Komisia obhajuje úvahu, ktorú sledoval Súd prvého stupňa, a odpovedá na odvolacie dôvody odvolateľov pripomínajúc, že:

–        v oblasti stanovovania výšky pokút za porušovanie pravidiel hospodárskej súťaže nikdy neexistovala ustálená prax, podľa ktorej by Komisia stále postupovala v čase pred prijatím usmernení,

–        aj keby sa pripustila existencia takej praxe, rozsudok Musique Diffusion française priznáva Komisii právomoc, hoci obmedzenú článkom 15 nariadenia č. 17 a dodržiavaním všeobecných zásad práva Spoločenstva, odchýliť sa v rámci svojej voľnej úvahy od ustálenej praxe v oblasti pokút, pokiaľ je to nevyhnutné na dosiahnutie cieľov politiky Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže,

–        pri neexistencii usmernení teda nič Komisii nebránilo, aby uložila odvolateľom pokutu, ktorú skutočne uložila,

–        na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, táto právomoc nie je absolútna. Na jednej strane je obmedzená podmienkami upravenými v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, na druhej strane môžu podniky poznať sankcie, ktoré sa vzťahujú na porušenie práva hospodárskej súťaže, keďže sú výslovne uvedené v samotnom článku 15,

–        aj keď je pravda, že Komisia musí pri konaní dodržiavať zásadu právnej istoty, táto zásada nevyžaduje, aby si podniky mohli vopred presne vypočítať výšku pokuty, ktorá by im mohla byť uložená za porušenia súťažného práva Spoločenstva.

69.      Komisia okrem toho tvrdí, že uplatňovanie usmernení aj na skutky spáchané v čase pred nadobudnutím ich účinnosti nie je ani porušením článku 7 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorý odvolatelia viackrát spomínajú.

70.      Vo veci Coëme c. Belgicko totiž Európsky súd pre ľudské práva stanovil, že zásada zákazu retroaktivity nie je porušená, keď uložená pokuta mohla byť uložená aj v čase, keď došlo k porušeniu. Na základe právomoci voľnej úvahy Komisie v tejto oblasti mohla aj v roku 1995 uložiť odvolateľom pokutu, ktorú im potom skutočne uložila, a preto v tomto prípade nedošlo k žiadnemu porušeniu zásady zákazu retroaktivity.

71.      Pri návrhu odpovede Súdnemu dvoru na odvolacie dôvody odvolateľov sa musím odvolať na moje návrhy vo veci Dansk Rørindustri a i./Komisia(31), v ktorých som už rozsiahlym spôsobom odôvodnil svoje stanovisko k uvedeným otázkam. Aj v tých prípadoch totiž odvolatelia tvrdili, že uplatňovanie usmernení na porušovania práva hospodárskej súťaže spáchané pred nadobudnutím ich účinnosti bolo porušením zásady zákazu retroaktivity.

72.      Keďže sa pre rozsiahlejšiu argumentáciu odvolávam na uvedené návrhy, obmedzím sa teraz na pripomenutie, že v uvedených návrhoch som navrhol, aby Súdny dvor zamietol tvrdenia odvolateľov. Domnieval som sa totiž najmä, že usmernenia naďalej ostávajú v medziach ustanovených článkom 15 nariadenia č. 17, keďže výpočet pokút je naďalej založený na dvoch tam uvedených kritériách (závažnosť porušenia a dĺžka jeho trvania) pri súčasnom dodržaní maximálnej hranice 10 %. Na druhej strane som pripomenul ustálenú judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že Komisia môže zvýšiť všeobecnú úroveň pokút, aby tým zvýšila účinnosť svojej politiky v oblasti hospodárskej súťaže za predpokladu, že zostane v rámci týchto obmedzení(32). Z tejto judikatúry naviac vyplýva, že v čase, keď boli spáchané sankcionované porušenia, nebolo vôbec sprísnenie úrovne pokút pre dotknuté hospodárske subjekty nepredvídateľné, ako tvrdia odvolatelia, pretože Súdny dvor už výslovne uznal, že Komisia k takémuto zvýšeniu môže pristúpiť(33).

73.      V citovaných návrhoch som teda uviedol, že zo strany Komisie nedošlo k porušeniu zásady zákazu retroaktivity, pretože aj keď sa uplatňuje nová metodika výpočtu uvedená v usmerneniach, v každom prípade dodržala hranice upravené v článku 15 nariadenia č. 17 tak, ako ich vykladá judikatúra Súdneho dvora.

74.      Keďže ešte Súdny dvor v uvedenej veci nevyhlásil rozsudok, nevidím v tejto chvíli dôvod, aby som sa odchýlil od názoru, ktorý som vyjadril v súvislosti s citovanými vecami Dansk Rørindustri a i.

75.      Domnievam sa teda, že prvý odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

2.      O porušení zásady rovnosti zaobchádzania

76.      Druhým odvolacím dôvodom odvolatelia tvrdia, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že niektorým podnikom vypočítala sankcie za porušenia, ku ktorým došlo v rovnakom časovom období, podľa novej metódy uvedenej v usmerneniach a iným podľa svojej predchádzajúcej praxe.

77.      V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa uznal, že zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby podniky, ktoré sa dopúšťajú porušení rovnakého druhu v súčasne plynúcich obdobiach, podliehali rovnakým sankciám bez ohľadu na nevyhnutne náhodný čas, keď bolo vo vzťahu k nim prijaté rozhodnutie. Napriek tomu sa domnieval, že v tomto prípade nedošlo k porušeniu tejto zásady, a to znovu vzhľadom na presvedčenie, že usmernenia nezmenili právny rámec upravený v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

78.      Súd prvého stupňa sa tým dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Zmena ustálenej správnej praxe totiž predstavuje zmenu právneho rámca, pretože sa prejavuje v zmene právnych ustanovení, ktoré je Komisia povinná dodržiavať.

79.      Komisia na druhej strane namieta, že tvrdenia odvolateľov úzko súvisia s tvrdeniami, ktoré už boli uvedené v súvislosti s odvolacím dôvodom týkajúcim sa údajného porušenia zásady zákazu retroaktivity. Z toho teda z rovnakých príčin, aké boli uvedené skôr, vyplýva ich nedôvodnosť.

80.      Komisia uvádza, že aj v období, ktoré predchádzalo prijatiu usmernení, mohla uplatňovať rovnakú metódu výpočtu pokút, ktorá je tam upravená, alebo uložiť sankcie v rovnakej výške. Inými slovami, sankcie za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktorým podniky podliehali pred rokom 1998, boli presne rovnaké ako sankcie upravené v usmerneniach.

81.      Okolnosť, že sankcie uložené podnikom pred prijatím usmernení neboli v praxi také vysoké vyplýva výlučne z politickej voľby Komisie, ktorá mohla na základe právomoci voľnej úvahy uznanej Súdnym dvorom v rozsudku Musique Diffusion française zvýšiť úroveň pokút na účely zvýšenia účinnosti politiky Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže.

82.      Hneď poviem, že rovnako ako Komisii sa mi zdá, že druhý odvolací dôvod odvolateľov je z hľadiska iného právneho aspektu opätovným uplatnením argumentov, ktoré už boli uvedené v súvislosti s údajným porušením zásady zákazu retroaktivity. Odvolatelia totiž namietajú proti porušeniu rovnosti zaobchádzania výlučne z dôvodu, že sankcionované zaobchádzanie, ktorému boli vystavení, nebolo totožné so zaobchádzaním, ktoré Komisia vyhradila iným kartelom uzavretým v rovnakom čase ako kartel s lyzínom, ale ktoré boli predmetom rozhodnutí, ktoré predchádzali prijatiu usmernení.

83.      Odvolatelia teda opäť vychádzajú z predpokladu, že usmernenia sa nemôžu uplatniť na porušenia práva hospodárskej súťaže, ku ktorým došlo v čase pred ich prijatím, pretože by vybočovali zo sankčného systému platného v čase spáchania týchto porušení.

84.      Ako však už bolo uvedené vyššie, takýto predpoklad je nedôvodný. V tejto súvislosti len odkážem na úvahy uvedené v predchádzajúcich bodoch 70 a 71, v ktorých som pripomenul, ako Komisia v tomto prípade neporušila zásadu zákazu retroaktivity, keďže i) mohla na základe svojej právomoci voľnej úvahy zvýšiť všeobecnú úroveň sankcií pod podmienkou, že sa zosúladí s ustanoveniami v oblasti pokút za porušenie práva hospodárskej súťaže platnými v čase spáchania namietaných porušení, a ii) metodika výpočtu uvedená v usmerneniach sa javí byť úplne v súlade s právnym rámcom článku 15 nariadenia č. 17.

85.      Domnievam sa preto, že aj druhý odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

3.      O porušení zásady ne bis in idem a o porušení povinnosti odôvodnenia rozsudku Súdu prvého stupňa v tejto súvislosti

86.      Tretím odvolacím dôvodom odvolatelia kritizujú, že Súd prvého stupňa v rozsudku neuviedol, že Komisia porušila zásadu ne bis in idem tým, že odmietla znížiť pokutu stanovenú v napadnutom rozhodnutí o výšku pokút, ktoré už boli uložené ADM Company v Spojených štátoch a v Kanade.

87.      Štvrtým odvolacím dôvodom potom dodávajú, že Súd prvého stupňa odpovedal neprimerane na ich tvrdenia, podľa ktorých Komisia porušila túto zásadu tým, že prihliadala na svetový obrat ADM Company, a teda na obrat, na ktorý sa už čiastočne prihliadalo pri výpočte pokút uložených orgánmi Spojených štátov a Kanady.

88.      a) Pokiaľ ide najskôr o dôvod týkajúci sa údajného porušenia zásady ne bis in idem, odvolatelia z rozsudkov Súdneho dvora vo veciach Walt Wilhem a Boehringer vyvodzujú že Komisia bola povinná prihliadať na sankciu uloženú orgánmi tretieho štátu za to isté protiprávne konanie. Táto povinnosť je všeobecnou právnou zásadou, ktorá sa vzťahuje na všetky prípady súbehu sankcií, aj keď sú výsledkom výkonu rôznych trestných právomocí v medzinárodnom právnom poriadku. Súd prvého stupňa teda citovanú judikatúru vykladal príliš reštriktívne, keď tvrdil, že „v súčasnosti neexistuje žiadna zásada medzinárodného verejného práva“(34), ktorá zakazuje súbeh sankcií rovnako ako v prípade obmedzenia dosahu zásad vyjadrených v týchto rozsudkoch na sankcie uložené v rámci Európskej únie.

89.      Okrem toho sa Súd prvého stupňa podľa odvolateľov dopustil skreslenia dôkazov, porušil povinnosť odôvodnenia a porušil práva na obhajobu odvolateľov, keď tvrdil, že porušenia, ktoré ADM na jednej strane vytýkala Komisia a na druhej strane orgány Spojených štátov, neboli rovnaké, hoci táto totožnosť jasne vyplýva jednak z rozhodnutia Komisie, ako aj z dôkazov, ktoré predložili odvolatelia.

90.      Podľa Komisie naopak Súd prvého stupňa vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora správne definoval dopad zásady ne bis in idem. Podľa jej názoru je to preto, že v medzinárodnom právnom poriadku by uplatňovanie tejto zásady mohlo vyplývať iba z príslušných ustanovení dohovorov, avšak ako zdôraznil Súd prvého stupňa, v súčasnosti znenie žiadneho dohovoru nezaväzuje Komisiu, aby znížila sankcie o sankcie uložené v zahraničí alebo na ne prihliadala.

91.      Podľa Komisie ďalej Súd prvého stupňa správne vylúčil skutočnosť, že porušenia, ktoré odvolateľom vytýkala Komisia a orgány Spojených štátov a Kanady, boli totožné. Ako totiž uznal Súdny dvor v rozsudku Boehringer, malo by sa rozlišovať medzi dohodami uzavretými na medzinárodnej úrovni, ktorými vzniká kartel („skutkový stav“) a ktoré môžu byť prípadne rovnaké, a medzi ich predmetom a ich rozsahom uplatňovania. V tomto prípade sa pokuta, ktorú uložila Komisia, práve týka výlučne vykonávania dohody na území EHP, a teda odlišných porušení ako tých, ktoré vytýkali dotknuté orgány tretích štátov.

92.      Pokiaľ ide o mňa, hneď uvediem, že s tvrdeniami odvolateľov nesúhlasím.

93.      Predovšetkým sa mi zdá, že tak ako rozhodol Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, v súčasnosti sa v rámci medzinárodného práva nedá uvažovať o zásade, ktorá by zakazovala orgánom alebo súdom rozdielnych štátov stíhať a odsúdiť osobu za tie isté skutky, za ktoré už bola odsúdená v inom štáte. Naopak, výkon trestnej právomoci dosiaľ štáty považujú za jedno z podstatných vyjadrení vlastnej zvrchovanosti, takže sa neochotne vzdávajú výkonu tejto právomoci vo vzťahu k protiprávnemu správaniu, ktoré určitým spôsobom súvisí s vlastným právnym poriadkom, aj keď už toto správanie bolo predmetom konania pred orgánmi iných štátov.

94.      Napokon, rovnaké mnohostranné nástroje, ktoré upravujú zásadu ne bis in idem, vo všeobecnosti obmedzujú jej uplatniteľnosť iba na súdne rozhodnutia v tom istom štáte.

95.      V tejto súvislosti predovšetkým pripomínam známy siedmy odsek článku 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966, ktorý stanovuje, že „trestné stíhanie nemožno začať proti tomu, proti komu sa skoršie stíhanie pre ten istý čin skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného alebo ktorým bol od žaloby oslobodený“. Výbor ľudských práv Organizácie Spojených národov, ktorý sa mal vyjadriť k dosahu tohto pravidla, upresnil, že „zakazuje dvojité odsúdenie len v súvislosti s tým istým činom rozsúdeným v danom štáte“(35).

96.      Ešte jasnejšie je v tomto zmysle doslovné znenie článku 4 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý stanovuje, že „nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným poriadkom tohto štátu“(36).

97.      Práve uvedené tvrdenie jasne potvrdila aj medzinárodná judikatúra. Najmä Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu neváhal uznať, že „zásada ne bis in idem sa v určitej forme prejavuje ako neoddeliteľná súčasť vnútroštátnych zákonníkov mnohých štátov. Vždy, keď ide o charakteristiku ne bis in idem, dvojité odsúdenie alebo autrefois acquit, autrefois convict, táto zásada bežne chráni osobu pred tým, aby bola stíhaná dvakrát alebo potrestaná dvakrát pre tie isté činy. Táto zásada získala určité medzinárodné postavenie, keďže je uvedená v článku 14 ods. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach ako pravidlo práva na spravodlivý proces, ale všeobecne sa uplatňuje tak, aby sa vzťahovala len na dvojité stíhanie v rámci toho istého štátu. Táto zásada je pre tento Medzinárodný tribunál záväzná v rozsahu, v akom sa uvádza v štatúte a vo forme, v akej sa tam uvádza [neoficiálny preklad]“(37).

98.      S týmto myšlienkovým smerom výslovne súhlasili niektoré vnútroštátne ústavné súdy(38). Rozsudkom z 31. marca 1987 napríklad nemecký Bundesverfassungsgericht (spolkový ústavný súd) vylúčil skutočnosť, že dotknutá zásada „sa môže považovať za všeobecne uznávanú zásadu medzinárodného práva“(39). Rovnako v dvoch rozsudkoch taliansky Corte costituzionale (ústavný súd) uviedol, že samotná skutočnosť, že táto zásada je bežná v takmer všetkých vnútroštátnych právnych poriadkoch, nie je dostatočným dôvodom na to, aby sa považovala za všeobecnú zásadu medzinárodného práva, ktorá sa vzťahuje aj na cudzie rozsudky(40).

99.      Napokon pripomínam, že dokonca aj v takom zjednotenom rámci, akým je rámec Spoločenstva, je zásada ne bis in idem zakotvená len vďaka jej ustanoveniu v príslušných dohovoroch, akými sú Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (článok 54)(41), Dohovor o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (článok 7) a Dohovor o boji proti korupcii týkajúcej sa úradníkov Európskych spoločenstiev alebo úradníkov členských štátov Európskej únie (článok 10).

100. Ale aj za predpokladu, že úvaha odvolateľov je dôvodná, a teda že existuje všeobecná zásada, podľa ktorej aj keď neexistujú príslušné dohovory, tá istá osoba nemôže byť viackrát trestaná v rozdielnych štátoch za to isté protiprávne správanie, uplatňovanie tejto zásady by aj tak, ako to nedávno pripomenul Súdny dvor, podliehala „trojitej podmienke totožnosti skutkových okolností, porušovateľa a chráneného právneho záujmu“(42). Inými slovami, iba za takých okolností by sa dalo hovoriť o situácii súbehu sankcií relevantnej na účely uplatňovania dotknutej zásady. Aj keby sme teda chceli pripustiť jej existenciu, bolo by potrebné zistiť, či sú v tomto prípade splnené uvedené podmienky.

101. Zdá sa mi zrejmé, že v skúmanom prípade chýba aspoň jedna z uvedených podmienok: totožnosť chráneného právneho záujmu. Ako totiž správne uviedol Súd prvého stupňa, „uskutočnené konania a sankcie, ktoré na jednej strane uložila Komisia a na druhej strane americké a kanadské orgány, nesledujú tie isté ciele. Ak v prvom prípade ide o ochranu nenarušenej hospodárskej súťaže na území Európskej únie alebo EHP, v druhom prípade sa účel ochrany týka amerického alebo kanadského trhu“(43). Cieľom týchto konaní teda nie je to, „aby sa chránil rovnaký právny záujem“(44).

102. V tejto súvislosti je dostatočné, ak sa pripomenie, že predpokladom na uplatňovanie kartelového práva Spoločenstva, a teda na konanie Komisie je práve existencia dohody, rozhodnutie alebo zosúladený postup, ktorý „môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi“ a ktoré majú za cieľ alebo následok „vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu“ (článok 81 ods. 1 ES). Ak nenastane jeden alebo druhý z týchto dôsledkov, nejde o porušenie článku 81 ods. 1 ES.

103. Z toho vyplýva, že keď Komisia sankcionuje protiprávne správanie, ktoré ako v tomto prípade môže vychádzať z jedinej „medzinárodnej stratégie“, jej cieľom je chrániť osobitný „právny záujem“, voľnú hospodársku súťaž na spoločnom trhu, a teda odlišnom, ako je trh chránený orgánmi tretích krajín. Osobitosť chráneného právneho záujmu sa neprejavuje len v zásadách a pravidlách, ktoré charakterizujú právo Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, ale aj v posúdeniach, ktoré vykonáva Komisia. Tieto posúdenia spočívajú v každom prípade najmä na zistení účinkov údajného protisúťažného správania na osobitnú hospodársku štruktúru, ktorú predstavuje spoločný trh, a ktoré sa teda môžu podstatne odlišovať od posúdení, ktoré prípadne vykonávajú cudzie orgány.

104. Dodávam, že požiadavka totožnosti chráneného právneho záujmu (požiadavka, na ktorú v konečnom dôsledku predpoklad odvolateľov vôbec neprihliada) predstavuje podľa môjho názoru podstatné hľadisko skúmanej otázky, pretože úzko súvisí so základným cieľom akéhokoľvek sankčného systému: určenie záujmov a hodnôt, ktoré si podľa právneho poriadku zaslúžia ochranu. Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že v tomto prípade je potrebné odpovedať na otázku totožnosti týchto záujmov a hodnôt záporne.

105. Nezdá sa mi, že by odkaz odvolateľov na zásadu, ktorú Súdny dvor vyjadril v rozsudku Walt Wilhelm, podľa ktorej musí Komisia pri stanovení výšky pokuty prihliadať na sankcie, ktoré už boli uložené podniku za skutky, ktorých sa dopustili porušením práva hospodárskej súťaže členského štátu, mohol viesť k inému záveru. Podľa odvolateľov nie je dôvod na nerozšírenie rozsahu tejto zásady spravodlivosti o „prirodzenú spravodlivosť“ aj na represívne rozhodnutia prijaté orgánmi tretích štátov.

106. Ako však správne upresnil Súd prvého stupňa(45), Súdny dvor zakotvil uvedenú zásadu s ohľadom na osobitnú situáciu, ktorá platí v Spoločenstve a ktorá na jednej strane vyplýva z úzkej vzájomnej závislosti medzi vnútroštátnymi trhmi a spoločným trhom a na druhej strane z osobitného systému rozdelenia právomocí v oblasti kartelov medzi Spoločenstvo a členské štáty. Právo Spoločenstva a právo hospodárskej súťaže členských štátov prihliadajú na kartely z iných, aj keď vzájomne sa doplňujúcich hľadísk: „článok [81] totiž prihliada na kartely z hľadiska prekážok, ktoré z nich môžu vyplývať pre obchod medzi členskými štátmi, pričom vnútroštátne právne poriadky na základe vlastných úvah každého členského štátu prihliadajú na kartely v užšom rámci“(46). A práve v tejto osobitnej súvislosti môžu tie isté „skutky, ktoré nastali na území Spoločenstva“(47), vyvolať paralelné konania pred vnútroštátnymi orgánmi a pred orgánmi Spoločenstva, pričom Súdny dvor uviedol, že ak „možnosť dvojitého stíhania by mala zahŕňať možnú dvojitú sankciu, zo všeobecnej požiadavky spravodlivosti… vyplýva, že sa pri stanovení sankcie prihliada na predchádzajúce represívne rozhodnutia“(48).

107. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že odkedy Súdny dvor vyhlásil rozsudok Walt Wilhem (viac ako pred tridsiatimi rokmi), hľadiská vzájomnej závislosti a integrácie systému Spoločenstva a vnútroštátnych systémov ochrany hospodárskej súťaže, ktoré viedli k tomuto rozsudku, sa značne posilnili, najmä decentralizáciou uplatňovania súťažného práva Spoločenstva zavedenou nedávnym nariadením č. 1/2003(49). Tak sa vytvoril originálny systém, v ktorom v rámci a v medziach svojich právomocí Komisia a orgány členských štátov chránia skutočne „spoločne“ voľnú hospodársku súťaž na území Spoločenstva(50).

108. Úplne odlišná je však situácia, akou sa zaoberáme, keď sú sankcie uložené orgánmi, ktoré pôsobia v úplne odlišných rámcoch. Zdá sa mi, že to vysvetľuje, prečo povinnosť Komisie prihliadať na už uložené sankcie bola Súdnym dvorom výslovne uznaná iba v súvislosti s rozhodnutiami orgánov členských štátov(51).

109. Domnievam sa preto, že Súd prvého stupňa správne v bode 100 napadnutého rozsudku uviedol, že tento prípad nie je porovnateľný so situáciou, v ktorej podľa judikatúry Spoločenstva Komisia podlieha tejto povinnosti.

110. Mohli by sme sa však opýtať, či by mimo rámca tak osobitných vzťahov medzi právom hospodárskej súťaže Spoločenstva a právom členských štátov Komisia nemala aj za iných okolností z dôvodu spravodlivosti prihliadať na represívne rozhodnutia prijaté cudzími orgánmi. Myslím predovšetkým na dosť ojedinelú, ale nie celkom nepravdepodobnú situáciu trhu s výrobkom, ktorý je úplne integrovaný na celosvetovej úrovni a ktorý je teda charakterizovaný na medzinárodnej úrovni úplne homogénnymi súťažnými podmienkami. V takom prípade by sa totiž situácia súbehu sankcií mohla považovať za neprimeranú, keďže všetky pokuty uložené rozdielnymi orgánmi by v skutočnosti sledovali postih za narušenie spôsobené jedinej, globálnej súťažnej štruktúre.

111. Musím však povedať, že aj keby sme sa chceli prikloniť k tejto alternatíve, neverím, že by sa výsledok, ku ktorému som dospel vyššie, zmenil, pretože v tomto prípade nenastali predpokladané podmienky. V našom prípade totiž Komisia (a Súd prvého stupňa proti tomuto rozboru nenamietal) i) výslovne odkazovala na „trh s lyzínom v EHP“ a ii) postihla účasť odvolateľov na dohodách o cenách a o objeme predaja, ktoré sa týkali osobitne a výslovne tohto trhu, aj keď patrili do súboru dohôd a zosúladených postupov uzavretých na celosvetovej úrovni(52).

112. b) Ako už bolo uvedené, štvrtým odvolacím dôvodom odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa nedodržal povinnosť odôvodnenia, ktorá mu vyplýva z článku 36 Štatútu Súdneho dvora. Neodpovedal totiž na tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého Komisia porušila aj zásadu zákazu súbehu sankcií, pričom prihliadla na celosvetový obrat ADM Company, a teda na obrat, ktorý zahŕňa objem obchodov uskutočnených v Spojených štátoch, hoci na ten už prihliadali orgány Spojených štátov a Kanady pri výpočte príslušných pokút.

113. Domnievam sa, že najskôr je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie rozsudku jasné a úplné, aby sa umožnilo dotknutým osobám jednak zistiť obsah prijatého rozhodnutia a prípadne preskúmať možnosť namietať jeho legitimitu a jednak umožniť Súdnemu dvoru vykonať svoje súdne preskúmanie(53). Súdny dvor však upresnil, že „povinnosť odôvodnenia neukladá Súdu prvého stupňa, aby poskytol vysvetlenie, v ktorom by sa vyčerpávajúcim spôsobom postupne zaoberal každou zo všetkých úvah účastníkov konania. Odôvodnenie teda môže byť implicitné za podmienky, že umožní zúčastneným osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré boli dotknuté opatrenia prijaté, a Súdnemu dvoru disponovať informáciami dostatočnými na to, aby mohol vykonať svoju súdnu kontrolu“(54).

114. Na základe tohto ujasnenia je vhodné pripomenúť, že skúmaná otázka závisela na odpovedi Súdu prvého stupňa na širšiu otázku existencie a uplatniteľnosti zásady zákazu súbehu sankcií. Je totiž zrejmé, že keby sa v tomto prípade vylúčilo uplatňovanie tejto zásady, Komisia by ju nebola mohla porušiť tým, že prihliadala na celosvetový obrat ADM Company.

115. Súd prvého stupňa po dôkladnej analýze argumentov účastníkov konania uvedenej v bodoch 85 až 104 napadnutého rozsudku vylúčil uplatňovanie zásady ne bis in idem. Na základe tohto záveru logicky vyvodil, že k porušeniu tejto zásady nedošlo ani v súvislosti s tým, že Komisia prihliadala na obrat, na ktorý sa už čiastočne prihliadalo pri výpočte sankcií uložených orgánmi tretích štátov(55).

116. Zdá sa mi, že z toho vyplýva, že rozsudok jasne a úplne, v súlade s požiadavkami vyššie citovanej judikatúry, uvádza úvahu, ktorá viedla Súd prvého stupňa k zamietnutiu argumentov odvolateľov týkajúcich sa prihliadnutia na celosvetový obrat ADM Company.

117. Uzatváram to teda tak, že v tomto prípade Súd prvého stupňa neporušil povinnosť odôvodnenia.

118. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy preto navrhujem, aby Súdny dvor zamietol tretí a štvrtý odvolací dôvod.

4.      O skreslení dôkazov, pokiaľ ide o konkrétny dopad kartelu na trh

119. Piatym odvolacím dôvodom odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa skreslil dôkazy týkajúce sa konkrétneho dopadu kartelu na trh s lyzínom v EHP. Komisia najmä v rozpore s požiadavkou judikatúry Spoločenstva nepreukázala, že ceny, ktoré uplatňovali členovia kartelu, boli vyššie ako ceny, ktoré by sa uplatňovali, keby nedošlo k porušeniu práva hospodárskej súťaže. Súd prvého stupňa teda dospel k nesprávnemu záveru, že Komisia „platne preukázala negatívny dopad kartelu na trh“(56).

120. Skôr ako sa pristúpi k analýze odvolacieho dôvodu, je vhodné stručne pripomenúť, že v zmysle článku 225 ES a článku 51 Štatútu Súdneho dvora sa proti rozsudkom vydaným Súdom prvého stupňa možno odvolať „len v právnych otázkach“. Z toho vyplýva, že posúdenie skutkového stavu s výhradou prípadu skresľovania dôkazov predložených Súdu prvého stupňa nepredstavuje právnu otázku, ktorá podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom(57).

121. Pokiaľ ide o otázku skreslenia dôkazov Súdom prvého stupňa, judikatúra upresnila, že „článok 225 ES, článok 51 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora a článok 112 ods. 1 prvý pododsek písm. c) rokovacieho poriadku ukladajú odvolateľovi, ktorý tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil skreslenia dôkazov, aby presne označil dôkazy, ktoré boli Súdom prvého stupňa skreslené, a aby preukázal nesprávne právne posúdenie, ktoré podľa jeho názoru viedlo Súd prvého stupňa k takémuto skresleniu“(58).

122. Tieto požiadavky vyplývajúce z citovaných ustanovení najmä nespĺňa odvolanie, ktoré sa bez toho, aby obsahovalo argumentáciu osobitne smerujúcu k vymedzeniu prípadného skreslenia dôkazov, obmedzuje na zopakovanie alebo doslovné reprodukovanie žalobných dôvodov alebo tvrdení uvedených v konaní na Súde prvého stupňa, vrátane tých, ktoré sa opierajú o skutkový stav, ktorý výslovne tento súd zamietol. Také odvolanie by totiž v skutočnosti predstavovalo žiadosť o opätovné preskúmanie žaloby predloženej Súdu prvého stupňa, čo však nespadá do právomoci Súdneho dvora(59).

123. Po tomto upresnení je vhodné predovšetkým uviesť, že odvolatelia vo svojom odvolaní v rozpore s požiadavkami, ktoré kladie citovaná judikatúra, nevysvetľujú, prečo mal Súd prvého stupňa skresliť dôkazy, ktoré mu boli predložené, ale v podstate sa obmedzujú na tvrdenie, že Komisia nepreukázala, že cenová úroveň zistená na trhu s lyzínom po uzavretí kartelu bola vyššia ako úroveň, ktorá by prevažovala, keby sa neuzavrela kartelová dohoda. Vzhľadom na takýto nedostatok dôkazov mal Súd prvého stupňa vyhovieť argumentom žalobcov, najmä argumentom uvedeným v dvoch hospodárskych štúdiách, predložených Komisii počas správneho konania, ktoré mali preukázať, že kartel by nemal protisúťažné účinky.

124. Zdá sa mi, že kritika odvolateľov proti úvahe Súdu prvého stupňa je nedôvodná. Zo znenia rozhodnutia a napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že Komisia poskytla viaceré dôkazy o náraste cien vyvolanom kartelom a že tieto dôkazy Súd prvého stupňa vyčerpávajúco preskúmal, pričom uviedol, že niektoré dôkazy žalobcovia ani nespochybňovali(60). Okrem toho pripomínam, že súd prvého stupňa tiež analyzoval opačné argumenty predložené žalobcami skôr, ako dospel k záveru, že nemohli vyvrátiť dôkazy, ktoré predložila Komisia(61).

125. Z toho vyplýva, že dôvod uplatnený odvolateľmi neobsahuje žiadne informácie spôsobilé preukázať, že Súd prvého stupňa skreslil niektoré dôkazy. Ale najmä tým, že tento odvolací prostriedok opakuje argumenty, ktoré už Súd prvého stupňa zamietol, má v skutočnosti za cieľ namietať proti analýze, ktorú vykonal tento súd v súvislosti s protisúťažným dopadom kartelu, a teda namietať posúdenie skutkového stavu, ktoré ako bolo pripomenuté vyššie, nemôže byť v rámci odvolacieho konania spochybnené.

126. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy teda navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil, že tento dôvod je neprípustný.

5.      O porušení zásady proporcionality

127. Šiestym, siedmym a ôsmym odvolacím dôvodom odvolatelia vznášajú rôzne otázky týkajúce sa údajného porušenia zásady proporcionality. Z dôvodu ľahšieho výkladu považujem za užitočné preskúmať najskôr ôsmy odvolací dôvod.

128. a) Týmto dôvodom odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa porušil zásadu proporcionality tým, že sa domnieval, že pokuta, ktorá im bola uložená, nebola neprimeraná oproti obratu, ktorý dosiahli na relevantnom trhu, a teda na trhu s lyzínom v EHP.

129. Podľa ich názoru z judikatúry Súdu prvého stupňa a Súdneho dvora, najmä z rozsudkov KNP(62) a Parker Pen(63) vyplýva, že v konaní o stanovení výšky pokút je Komisia povinná prihliadať na obrat dosiahnutý podnikmi na relevantnom trhu.

130. Z toho by malo vyplývať, že v prípade, ak Komisia na tento obrat neprihliadala, je výška pokuty nevyhnutne neprimeraná. To bolo preukázané práve v tomto prípade, keď je pokuta uložená ADM Company a ADM Ingredients stanovená vo výške 115 % obratu, ktorý dosiahli na relevantnom trhu.

131. Komisia na druhej strane odpovedá, že ani usmernenia, ani judikatúra Spoločenstva ju nezaväzujú prihliadať na obrat dosiahnutý podnikmi na relevantnom trhu na účely určenia výšky pokút. Tento obrat je naopak iba jedným z prvkov, na ktoré Komisia na tieto účely môže prihliadať.

132. Okrem toho vyžadovanie, aby boli pokuty primerané k obratu dosiahnutému na relevantnom trhu, by podľa Komisie neumožnilo dosiahnuť pokutu, ktorá by bola skutočne primeraná dĺžke trvania a závažnosti porušenia, ako to vyžaduje článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Komisia musí naopak prihliadať na mnohé okolnosti, ktoré vedú k určeniu výšky pokút dostatočne odstrašujúcim spôsobom. V tomto prípade sa na tieto okolnosti prihliadalo.

133. Komisia napokon uvádza, že judikatúra citovaná odvolateľmi na podporu ich tvrdení sa na vec nevzťahuje.

134. Pokiaľ ide o vec KNP, aj keby sa pripustilo, že Súdny dvor v tomto rozsudku stanovil, že pokuty musia byť primerané k obratu dosiahnutému na relevantnom trhu, v každom prípade upresnil, že toto tvrdenie, ako správne posúdil Súd prvého stupňa, úzko súvisí s osobitným prípadom, ktorý bol predmetom konania v uvedenej veci, a nemôže sa povýšiť na všeobecnú zásadu záväznú pre Komisiu.

135. Pokiaľ ide o rozsudok Parker Pen, Komisia uvádza, že v tejto veci jej Súd prvého stupňa vôbec neuložil povinnosť prihliadať na obrat dosiahnutý podnikmi na relevantnom trhu. Súd prvého stupňa iba upozornil Komisiu, aby neprikladala neprimeraný význam celosvetovému obratu, ak obrat dosiahnutý na relevantnom trhu predstavuje minimálnu časť prvého spomínaného obratu. Napriek tomu Súd prvého stupňa aj tak potvrdil, že obrat na relevantnom trhu je iba jednou z mnohých okolností, na ktoré môže Komisia prihliadať v konaní o stanovenie pokuty.

136. Prípad Parker Pen je v konečnom dôsledku úplne iný ako tento prípad. Ide tam totiž o vertikálnu dohodu, bolo logické, aby sa prihliadalo na obrat dosiahnutý distribútorom, ktorým je Parker Pen, na trhu s výrobkom, ktorý je predmetom kartelovej dohody. Táto judikatúra by sa nemohla uplatniť na tento prípad, ktorý sa týka horizontálneho typu dohody.

137. Pokiaľ ide o mňa, domnievam sa, že je vhodné najskôr upresniť, že posúdenie proporcionality pokuty vo vzťahu k závažnosti a dĺžke trvania porušenia patrí do oblasti neobmedzenej právomoci zverenej Súdu prvého stupňa článkom 17 nariadenia č. 17. Iba Súd prvého stupňa má teda právomoc skúmať spôsob, akým Komisia zhodnotila v každom jednotlivom prípade závažnosť a dĺžku trvania nezákonného správania(64).

138. V rámci odvolania sa preto kontrola vykonávaná Súdnym dvorom môže obmedzovať iba na to, či Súd prvého stupňa z právneho hľadiska správne zohľadnil všetky faktory podstatné pre posúdenie porušenia a či sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri hodnotení otázok, ktoré vzniesli žalobcovia(65).

139. Osobitne, pokiaľ ide o údajne neprimeraný charakter pokút, je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor nemôže z dôvodu spravodlivého zaobchádzania nahradiť svojím posúdením posúdenie Súdu prvého stupňa rozhodujúceho v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci, ktoré sa týka výšky pokút uložených podnikom z dôvodu, že porušili právo Spoločenstva(66).

140. Z toho vyplýva, že aj v tomto prípade sa musí analýza Súdneho dvora obmedziť na preverenie, či potvrdením kritérií použitých Komisiou na stanovovanie pokút a preverením alebo dokonca opravou spôsobu, akým boli použité, Súd prvého stupňa rešpektoval zásadu proporcionality(67).

141. S prihliadnutím na uvedené medze právomoci Súdneho dvora teraz pristúpim k preskúmaniu dôvodu uplatneného odvolateľmi.

142. V tejto súvislosti musím priznať, že posúdenie, ktoré vykonal Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v tejto osobitnej súvislosti, nie je veľmi jasné. Pri zisťovaní, či sa v napadnutom rozhodnutí Komisie dodržala zásada proporcionality, totiž:

–      pripomenul, že v zmysle usmernení sa závažnosť porušení určuje na základe viacerých faktorov (bod 183),

–      upresnil, že usmernenia na jednej strane nestanovujú, že výška pokút sa vypočítava na základe celkového obratu alebo obratu dosiahnutého podnikmi na relevantnom trhu, a na druhej strane nebránia, aby sa také obraty brali do úvahy pri stanovení výšky pokuty (bod 187),

–      považoval za nepochybné, že v konaní o stanovení výšky pokút Komisia neprihliadla na obrat dosiahnutý týmito podnikmi na trhu s lyzínom v EHP, ale na celkový svetový obrat a na svetový obrat na trhu s lyzínom (body 191 a 192),

–      zdôraznil, že Komisia výslovne neodkázala na posúdenie špecifickej záťaže, a teda na skutočný dopad správania každého podniku, ktoré predstavuje porušenie hospodárskej súťaže (bod 194),

–      pripomenul, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „časť obratu zodpovedajúca tovaru, ktorý je predmetom porušenia, môže poskytnúť správnu informáciu o rozsahu porušenia na relevantnom trhu“(68) (bod 196),

–      dospel k záveru, že tým, že Komisia neprihliadla na obrat na relevantnom trhu, porušila usmernenia, keďže vyžadujú, aby sa prihliadalo na „skutočnú hospodársku schopnosť“ a na „špecifickú záťaž“ dotknutých podnikov (bod 197).

143. Napriek tomu sa Súd prvého stupňa domnieval, pričom nahradil svojím posúdením posúdenie Komisie, že Komisia v každom prípade neporušila zásadu proporcionality, pretože i) z judikatúry sa nemôže vyvodiť existencia zásady, ktorá by ukladala Komisii povinnosť prihliadať na obrat dosiahnutý podnikmi na relevantnom trhu; ii) obrat zodpovedajúci predaju lyzínu v EHP predstavoval relatívne významný podiel obratu dosiahnutého žalobcami na svetovom trhu s lyzínom a iii) základná čiastka pokuty nebola stanovená na základe výpočtu opierajúceho sa o celkový obrat, ale aj na základe iných relevantných faktorov (body 200 až 205).

144. Zdá sa teda, že odôvodnenie, ktoré prijal Súd prvého stupňa, je rozporné. Zdá sa, že Súd prvého stupňa sa najskôr domnieval, že Komisia mala vypočítať výšku pokuty s prihliadnutím na obrat dosiahnutý podnikmi na relevantnom trhu. Následne však neváhal stanoviť, že z judikatúry Súdneho dvora sa nedá vyvodiť existencia takej povinnosti a že teda pokuta bola vypočítaná správne.

145. Vzhľadom na neistotu, ktorá vyplýva z úvah Súdu prvého stupňa, sa teda domnievam, že je vhodné zistiť, či táto neistota neviedla k takému nesprávnemu právnemu posúdeniu, ktoré by malo vplyv na záver, ku ktorému dospel Súd prvého stupňa.

146. Začnem túto analýzu tak, ako som to urobil už v mojich návrhoch v spojených veciach Dansk Rørindustri a i.(69), pripomenutím, že podľa ustálenej judikatúry má Komisia osobitne rozsiahlu právomoc voľnej úvahy vo vzťahu k výberu faktorov, ktoré majú byť vzaté do úvahy na účely určenia výšky pokút. Ako pripomenul sám Súdny dvor, „závažnosť porušenia musí byť preukázaná v závislosti od viacerých skutočností, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext, odradzujúci dosah pokút, a to bez toho, aby bol vypracovaný nejaký záväzný a vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré by sa museli zohľadňovať“(70). Medzi týmito početnými posudzovanými okolnosťami porušenia môžu byť napríklad aj veľkosť a hospodárska sila podnikov dopúšťajúcich sa porušenia, úloha jednotlivých podnikov pri uskutočnení porušenia, hospodárske a právne súvislosti, za akých došlo k porušeniu(71).

147. Pokiaľ ide najmä o prihliadnutie na obrat podniku, v rozsudku Musique Diffusion française Súdny dvor upresnil, že „na účel stanovenia pokuty je možné prihliadnuť na celkový obrat podniku… ako na časť tohto obratu zodpovedajúcu tovaru, ktorý je predmetom porušenia [bez toho, aby bolo potrebné] priznať niektorému z týchto dvoch údajov nadmernú váhu oproti iným hodnotiacim kritériám“(72).

148. Z týchto tvrdení vyplýva, že aj keď sú globálny obrat a obrat na relevantnom trhu užitočnými a relevantnými údajmi o hospodárskej sile podniku, predstavujú iba dva z rôznych faktorov, na ktoré môže Komisia prihliadať pri posudzovaní závažnosti porušenia. Komisia preto nie je povinná prihliadať na obrat dosiahnutý podnikmi na relevantnom trhu.

149. Toto práve uvedené tvrdenie nie je podľa môjho názoru v rozpore s tvrdeniami Súdneho dvora v rozsudku KNP, na ktorý odvolatelia viackrát vo svojom odvolaní odkazujú. V tejto súvislosti pripomínam, že v uvedenom prípade žalobca tvrdil, že Komisia nesprávne prihliadla pri určovaní pokuty na predaj v rámci dotknutej skupiny, a teda na časť obratu na relevantnom trhu. Vzhľadom na tieto okolnosti je odôvodnené tvrdenie Súdneho dvora uvedené v bodoch 61 a 62 tohto rozsudku, podľa ktorého prihliadnutie na obrat na relevantnom trhu, vrátane obratu vyplývajúceho z vnútorného predaja v skupine, má hodnotu na účely zabezpečenia primeraného charakteru pokuty, pričom sa zabraňuje najmä tomu, aby podniky, ktoré sú vertikálne integrované, neboli neodôvodnene zvýhodňované.

150. Na rozdiel od toho, čo sa zdá, že tvrdí Súd prvého stupňa, táto povinnosť nevyplýva ani zo znenia usmernení.

151. V tejto súvislosti sa usmernenia obmedzujú na to, že vyzývajú Komisiu, že má „brať do úvahy efektívnu ekonomickú kapacitu vinníkov, ktorou môžu spôsobiť značnú škodu iným prevádzkovateľom, najmä spotrebiteľom“ (bod A štvrtý odsek), a prihliadať na to, že „keď sa priestupok týka viacerých podnikov (napr. kartelov), možno bude nutné v niektorých prípadoch uplatniť zváženie výšky pokút stanovených v rámci každej z troch kategórií, aby bola zohľadnená špecifická záťaž, a teda aj reálny dosah porušovania pravidiel každého podniku v hospodárskej súťaži, predovšetkým tam, kde je značná disparita medzi veľkosťou podnikov, ktoré sa dopúšťajú tých istých priestupkov“ (bod A šiesty odsek).

152. Inými slovami, pri stanovení výšky pokuty musí Komisia dohliadať na to, aby bola pokuta primeraná špecifickej záťaži a reálnemu dosahu, ktorý má správanie jednotlivého podniku zúčastňujúceho sa na karteli na trh. Pri tejto činnosti nemusí prihliadať na obrat dosiahnutý týmto podnikom na relevantnom trhu, ktorý navyše nie je výslovne v usmerneniach uvedený. Ako som pred chvíľou uviedol, tento obrat totiž nie je ničím iným ako jedným z rôznych faktorov, na ktoré môže Komisia prihliadnuť. A ako správne zdôraznil Súd prvého stupňa, Komisia v tomto prípade skutočne zvážila výšku pokút podľa veľkosti a zdrojov dotknutých podnikov, pričom prihliadla na iné relevantné faktory ako ich celkový obrat a ich celosvetový obrat v oblasti lyzínu. Na základe týchto kritérií Komisia potom rozdelila účastníkov kartelu do dvoch kategórií, „aby zohľadnila skutočnú hospodársku schopnosť podnikov spôsobiť významnú škodu na trhu lyzínu v EHP a potrebu stanoviť výšku pokuty na takej úrovni, aby sa zabezpečil dostatočne odstrašujúci účinok“(73), pričom pre každú kategóriu stanovila rozdielne základné čiastky pokuty.

153. Napokon netreba zabudnúť, že v mnohých prípadoch práve svetový obrat (celkový alebo sektorový) predstavuje najväčší údaj o hospodárskej sile podniku a prispieva k uloženiu pokuty, ktorá je k nej čo primeranejšie. K tomu podľa môjho názoru dochádza práve v prípadoch nadnárodných podnikov, ktoré pôsobia na svetovej úrovni a ktoré môžu mať veľmi vysoký globálny obrat a veľmi nízky obrať na dotknutom trhu.

154. Napokon sa musí pripomenúť, že posúdenie obratu na relevantnom trhu neukladá ani článok 15 nariadenia č. 17, ktorý odkazuje výlučne na globálny obrat dosiahnutý podnikmi v predchádzajúcom obchodnom roku.

155. Práve uvedené tvrdenia preukazujú, že ak sa tak má rozumieť odôvodneniu Súdu prvého stupňa, tak sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že sa domnieval, že Komisia porušila usmernenia, pretože neprihliadla na obrat dotknutých podnikov na relevantnom trhu.

156. Je však potrebné sa opýtať, či nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Súd prvého stupňa, môže ovplyvniť záver, ku ktorému tento súd dospel a podľa ktorého sa mala výška pokuty v každom prípade považovať za primeranú na základe iných faktorov, ktoré vzala do úvahy Komisia. Ako je totiž známe, podľa ustálenej judikatúry, „ak aj v odôvodnení rozsudku Súdu prvého stupňa došlo k porušeniu práva Spoločenstva, jeho výroková časť sa napriek tomu javí ako dôvodná z iných právnych dôvodov, preto musí byť odvolanie zamietnuté“(74).

157. Ako som uviedol vyššie, výpočet pokút uložených Komisiou a potvrdených Súdom prvého stupňa vzal riadne do úvahy nerovnosť medzi veľkosťami a zdrojmi účastníkov kartelu. Z toho sa teda musí vyvodiť, že aj keď sa rozsudok považuje v tejto súvislosti za postihnutý právnou vadou, jeho výrok je naďalej dôvodný.

158. Domnievam sa preto, že aj ôsmy odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

159. b) Šiestym odvolacím dôvodom odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia po tom, ako konštatoval, že Komisia porušila usmernenia, tým, že nezohľadnil obrat týchto podnikov dosiahnutý na relevantnom trhu a následne nestanovil správnu výšku pokút.

160. V tejto súvislosti sa mi s výhradou, pokiaľ ide o vyššie uvedené tvrdenie vo veci neexistencie porušenia usmernení zo strany Komisie, zdá jednoduché odpovedať, že pri preskúmaní konania, ktoré sa má sledovať na určenie výšky pokút, môže Súd prvého stupňa vykonať aj neobmedzenú právomoc. Týmto spôsobom má možnosť nahradiť svojím posúdením posúdenie Komisie, ak sa ukáže, že Komisia porušila právne predpisy alebo právne zásady.

161. Práve to nastalo v tomto prípade. Po konštatovaní, že Komisia nesprávne uplatnila usmernenia, totiž Súd prvého stupňa pristúpil k svojmu posúdeniu a zistil, že v každom prípade uložená pokuta nebola neprimeraná.

162. Z toho vyplýva, že aj šiesty odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

163. c) Napokon siedmym odvolacím dôvodom odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa porušil povinnosť odôvodnenia svojich rozhodnutí, keď sa domnieval, že uložená pokuta je primeraná napriek tomu, že Komisia nesprávne uplatnila usmernenia.

164. Opačný názor samozrejme zastáva Komisia.

165. V tejto súvislosti pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora a ako som už pripomenul (bod 109 vyššie), odôvodnenie rozsudku môže byť stručné za podmienky, že umožní zúčastneným osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré bolo dotknuté opatrenie prijaté, a Súdnemu dvoru disponovať informáciami dostatočnými na to, aby mohol vykonať svoju súdnu kontrolu(75).

166. Na základe toho sa mi zdá, že aj keď nie je vylúčené, že Súd prvého stupňa neodpovedal výslovne na niektoré zo špecifických tvrdení, napadnutý rozsudok aj tak spĺňa povinnosť odôvodnenia. Po konštatovaní, že Komisia porušila ustanovenia uvedené v usmerneniach, totiž Súd prvého stupňa zisťoval, či tento nedostatok spôsobil porušenie zásady proporcionality pokút. V tejto súvislosti sa domnieval, že Komisia aj tak túto zásadu dodržala, a jasne uviedol dôvody, pre ktoré bolo možné dospieť k takémuto záveru.

167. Súd prvého stupňa predovšetkým pripomenul, že článok 15 nariadenia č. 17 ukladá, aby konečná suma pokuty nepresahovala 10 % celkového obratu podniku, práve aby sa umožnilo, aby bola pokuta primeraná hospodárskej sile samotného podniku. Z toho vyplýva, že keď v tomto prípade výška pokuty nepresahuje uvedenú hranicu, pokuta sa musí považovať za primeranú.

168. V druhom rade Súd prvého stupňa rozsiahlym spôsobom vyvrátil argumentácie odvolateľov a zamietol ich stanovisko, podľa ktorého ustálená judikatúra ukladala Komisii povinnosť prihliadať na obrat na relevantnom trhu.

169. Napokon sa Súd prvého stupňa snažil zvýrazniť, že aj keby sa pripustila existencia takejto povinnosti, metóda určenia pokút, ktorú použila Komisia v napadnutom rozhodnutí, nespôsobila neprimeranosť pokuty. Obrat zodpovedajúci predaju lyzínu v EHP totiž predstavoval relatívne významný podiel obratu dosiahnutého odvolateľmi na svetovom trhu s lyzínom. V každom prípade nebola základná čiastka pokuty vypočítaná len na základe celkového obratu, ale aj iných faktorov, ako je sektorový obrat, povaha porušenia, konkrétny dopad porušenia na trh, rozsah relevantného geografického trhu, nevyhnutný odstrašujúci dopad sankcie, veľkosť a sila podnikov(76).

170. Zdá sa mi teda, že aj siedmy odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

6.      O porušení zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o určenie základnej čiastky pokuty

171. Deviatym odvolacím dôvodom napokon odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa porušil zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že schválil, že Komisia na účely výpočtu pokuty stanovila rovnakú základnú čiastku pre ADM a Ajinomoto napriek tomu, že posledný uvedený mal na relevantnom trhu (trh s lyzínom v EHP) podiel v rozsahu približne dvojnásobku podielu ADM. S podnikmi iných veľkostí sa preto zaobchádzalo obdobným spôsobom. Vzhľadom na túto odlišnosť veľkosti a na skutočnosť, že Súd prvého stupňa konštatoval, že Komisia musí vždy prihliadať na obrat na relevantnom trhu, mal súd rozhodujúci na prvom stupni znížiť základnú čiastku ADM.

172. Pokiaľ ide o mňa, pripomínam predovšetkým, že skúmaný odvolací dôvod vychádza podľa môjho názoru z nesprávneho predpokladu, že v konaní o určenie výšky pokút mala Komisia povinnosť prihliadať na obrat dosiahnutý na relevantnom trhu. Ako som sa snažil preukázať už skôr (body 142 až 151 vyššie), takáto povinnosť sa nedá vyvodiť ani z judikatúry Spoločenstva ani z článku 15 nariadenia č. 17 a ani zo znenia usmernení.

173. Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdení odvolateľov sa dotknuté základné čiastky nemôžu považovať za diskriminačné len z dôvodu, že neboli určené na základe príslušných obratov na relevantnom trhu.

174. Po tomto upresnení by sa mohlo v každom prípade hypoteticky hovoriť o porušení zásady rovnosti zaobchádzania, ak Súd prvého stupňa považoval základnú čiastku uloženú ADM Company za legitímnu, hoci sa nachádza v odlišnej situácii ako Ajinomoto, a teda oproti podniku, pre ktorý bola vypočítaná rovnaká základná čiastka. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je totiž zásada rovnosti zaobchádzania porušená vtedy, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodniteľné(77).

175. Zdá sa mi však, že zásada rovnosti zaobchádzania nebola porušená ani z tohto hľadiska.

176. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Súd prvého stupňa stanovil, že základná čiastka pokút bola určená Komisiou na základe súboru faktorov, medzi ktorými boli najmä veľkosť a hospodárska sila dotknutých podnikov(78). Na účely zohľadnenia tejto okolnosti Komisia rozdelila účastníkov kartelu do dvoch kategórií, pričom vychádzala z ich celkového svetového obratu v oblasti lyzínu(79), a na základe tohto porovnania sa domnievala, že by sa voči ADM Company a Ajinomoto mala uplatniť zvýšená základná čiastka.

177. A teda práve vzhľadom na tieto dve kritériá, ktoré Komisia prijala (celkový svetový obrat a svetový obrat v oblasti lyzínu) a ktoré Súd prvého stupňa schválil na určenie dvoch skupín, sa musí zistiť, či bolo zaobchádzanie voči odvolateľom diskriminačné.

178. Z preskúmania skutkových okolností, ktoré poskytli sami odvolatelia vo svojom vyjadrení, vyplýva, že pokiaľ ide o tieto dva typy obratu, ktoré Komisia brala do úvahy, bol objem obchodov dosiahnutý ADM Company jasne vyšší ako objem obchodov všetkých ostatných podnikov zúčastnených na karteli, vrátane, hoci v menšom rozsahu, objemu obchodov, ktoré dosiahol Ajjinomoto(80).

179. Zdá sa mi, že teda môžem dospieť k záveru v tom zmysle, že určenie základných čiastok, ktoré zodpovedá objektívnym kritériám a má svoj vlastný vnútorný súlad(81), neviedlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania na ujmu odvolateľov.

180. Preto je potrebné tento dôvod zamietnuť.

181. Na záver zdôrazňujem, že žiadny z odvolacích dôvodov, ktoré uviedli odvolatelia, nie je dôvodný a v dôsledku toho ich odvolaniu nie je možné vyhovieť.

IV – O trovách

182. Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku a vzhľadom na závery, ku ktorým som dospel vo veci zamietnutia odvolania, sa domnievam, že odvolatelia musia byť zaviazaní na náhradu trov konania.

V –    Návrh

183. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil, že:

–      odvolanie sa zamieta,

–      Archer Daniels Midland Company a Archer Daniels Midland Ingredients Ltd sú povinní nahradiť trovy konania.

1 – Jazyk prednesu: taliančina.

2 – T‑224/00, Zb. s. II‑2597.

3 – Ú. v. ES L 152, 2001, s. 24.

4 – Prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001 s. 3).

5 – Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171.

6 – Usmernenia stanovujú podľa závažnosti a dĺžky trvania porušovania pravidiel paušálne sumy, ktoré budú spolu s posúdením dĺžky trvania porušovania tvoriť základnú čiastku, z ktorej vychádza výpočet pokuty. Za „mierne priestupky“ je možné uložiť pokutu od 1 000 do 1 milióna eur, za „závažné priestupky“ od 1 milióna do 20 miliónov eur a za „veľmi závažné priestupky“ nad 20 miliónov eur (bod 1 časť A usmernení).

7 – Bod 2 usmernení stanovuje, že „základná čiastka bude zvýšená tam, kde existujú priťažujúce okolnosti, ako napr.:

– opakované porušovanie toho istého typu tým istým podnikom (podnikmi),

– odmietnutie spolupracovať alebo pokusy prekážať Komisii pri jej šetrení,

– úloha vodcu alebo podnecovateľa porušenia,

– odvetné opatrenia proti iným podnikom s úmyslom posilňovať praktiky, ktoré predstavujú porušenie,

– potreba zvýšiť pokutu s cieľom prekročiť zisk zarobený nenáležite v dôsledku porušenia pravidiel v prípadoch, kde je možné objektívne stanoviť túto výšku,

– iné“.

8 – V tomto zmysle bod 3 usmernení špecifikuje, že „základná čiastka bude znížená tam, kde existujú poľahčujúce okolnosti, ako napr.:

– výlučne pasívna úloha pri porušení pravidiel alebo úloha „nasledovania môjho vodcu“,

– nerealizovanie v praxi porušujúcich dohovorov alebo praktík,

– ukončenie porušovania, ako náhle zasiahne Komisia (v prípadoch, keď realizuje kontroly),

– existencia primeraných pochybností zo strany podniku o tom, či reštriktívne konanie naozaj predstavuje porušenie,

– porušenia spáchané ako dôsledok zanedbania si povinností alebo nezámerne,

– efektívna spolupráca podniku v procese, mimo rámca oznámenia z 18. júla 1996 o neuvaľovaní alebo znížení pokút v prípade kartelov,

– iné“.

9 – Pripomínam, že v článku 1 napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že ADM Company a ADM Ingredients sa na postihovanej dohode zúčastnili od 23. júna 1992 do 27. júna 1995.

10 – Napadnutý rozsudok, bod 191.

11 – Napadnutý rozsudok, bod 41.

12 – Napadnutý rozsudok, bod 51.

13 – Napadnutý rozsudok, body 70 až 73.

14 – Napadnutý rozsudok, bod 208.

15 – Napadnutý rozsudok, bod 210.

16 – Napadnutý rozsudok, body 212 a 213.

17 – Napadnutý rozsudok, body 89 až 91.

18 – Napadnutý rozsudok, bod 92.

19 – Rozsudok zo 14. decembra 1972, Boehringer/Commissione, 7/72, Zb. s. 1281.

20 – Napadnutý rozsudok, bod 98.

21 – Napadnutý rozsudok, body 99 a 100.

22 – Napadnutý rozsudok, body 101 a 102.

23 – Napadnutý rozsudok, body 103 a 104.

24 – Napadnutý rozsudok, bod 197.

25 – Napadnutý rozsudok, bod 200. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

26 – Napadnutý rozsudok, body 204 a 205.

27 – Napadnutý rozsudok, body 142 až 169.

28 – Napadnutý rozsudok, bod 171.

29 – Napadnutý rozsudok, body 371 až 380.

30 – Rozsudok zo 7. júna1983, Musique Diffusion française s i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825.

31 – Návrhy prednesené 8. júla 2004, rozsudok z 28. júna 2005, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 až C‑208/02 P a C‑231/02 P, Zb. s. I‑5425.

32 – Pozri návrhy vo veci Dansk Rørindustri, už citované, body 159 až 165.

33 – Pozri návrhy vo veci Dansk Rørindustri, už citované, body 155 až 160.

34 – Napadnutý rozsudok, bod 92.

35 – Rozhodnutie z 2. novembra 1987, AP/Taliansko, oznámenie č. 204/1986. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Ustanovenie znie: „prohibits double jeopardy only with regard to an offence adjudicated in a given State“.

36 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

37 – Decision on the Defence Motion on the Principle of Non-bis-in-idem, Prosecutor v. Duško Tadić, vec č. IT‑94-1, T.Ch. II, 14. novembra 1995. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu uviedol: „the principle of non bis in idem appears in some form as part of the internal legal code of many nations. Whether characterised as non bis in idem, double jeopardy or autrefois acquit, autrefois convict, this principle normally protects a person from being tried twice or punished twice for the same acts. This principle has gained a certain international status since it is articulated in Article 14(7) of the International Covenant on Civil and Political Rights as standard of a fair trial, but it is generally applied so as to cover only a double prosecution within the same State. The principle is binding upon this International Tribunal to the extent that it appears in Statute, and in the form it appears there“.

38 – Napokon je potrebné pripomenúť, že ako sa zdá, hoci väčšina právnych poriadkov štátov medzinárodného spoločenstva upravuje zásadu ne bisin idem, spravidla ustanovujú, že táto zásada má výlučne vnútroštátnu pôsobnosť. Ak sa nemýlim, napríklad spomedzi členských štátoch Európskej únie iba holandský právny poriadok uznáva cudzím rozsudkom účinok rozsúdenej veci v plnom rozsahu, obdobne ako to platí pre vnútroštátne rozsudky.

39 – Rozsudok z 31. marca 1987, 2 BvM 2/86. Neoficiálny preklad.

40 – Corte Costituzionale italiana, 18. apríla 1967, č. 48, v Giur. Cost., 1967, I, s. 299; a 8. apríla 1976, č. 69, v Giur. Cost., 1976, s. 432.

41 – Pokiaľ ide o tento dohovor, zdá sa mi podstatné, že hoci upravuje zásadu ne bis in idem vo vzťahu medzi zmluvnými štátmi, vo svojom článku 55 upravuje možnosť na túto zásadu za určitých okolností neprihliadať.

42 – Rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P, C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 338.

43 – Napadnutý rozsudok, bod 90. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiež rozsudky z 18. novembra 1987, Maïzena a i., 137/85, Zb. s. 4587, v ktorom Súdny dvor vylúčil existenciu porušenia zásady ne bis in idem, keďže dve kaucie požadované od tej istej osoby za tie isté skutky sledovali „úplne odlišné ciele“ (body 22 a 23).

44 – Pozri rozsudok Aalborg Portland a i., už citovaný, bod 338: „zásada ne bis in idem zakazuje sankcionovať tú istú osobu viac ako jedenkrát za to isté protiprávne správanie s cieľom chrániť ten istý právny záujem“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

45 – Pozri napadnutý rozsudok, bod 99 a tam citovanú judikatúru.

46 – Rozsudok Wilhem a i., už citovaný, bod 3.

47 – Rozsudok Boehringer/Komisia, už citovaný, bod 3.

48 – Rozsudok Wilhem a i., už citovaný, bod 11.

49 – Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Pripomínam, že tento nový systém zaviedol systém „paralelných právomocí“ založený na súbežnom uplatňovaní súťažných pravidiel Zmluvy, ktoré vykonáva Komisia a vnútroštátne orgány a súdy. Vnútroštátne orgány a súdy už môžu konkrétne uplatňovať článok 81 ods. 3 ES, ktorý upravuje možnosť neuplatniť zákaz uvedený v článku 81 ods. 1 ES.

50 – Pozri napadnutý rozsudok, bod 99 a tam citovanú judikatúru.

51 – Ako správne Súd prvého stupňa pripomenul, Súdny dvor v rozsudku Boehringer/Komisia iba hypoteticky uviedol prípadnú povinnosť Komisie, aby prihliadala aj na sankcie už uložené orgánmi tretieho štátu. Pozri rozsudok Boehringer, už citovaný, bod 3.

52 – Pozri napadnuté rozhodnutie, najmä body 186 až 212.

53 – Pozri najmä rozsudky zo 14. mája 1998, Rada/de Nil a Impens, C‑259/96 P, Zb. s. I‑2915, body 32 až 34, a zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑449/98 P, Zb. s. I‑3875, bod 70.

54 – Rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 372.

55 – Napadnutý rozsudok, bod 94.

56 – Napadnutý rozsudok, bod 169.

57 – Pozri najmä rozsudok z 21. júna 2001, Moccia Irme a i./Komisia, C‑280/99 P až C‑282/99 P, Zb. s. I‑4717, bod 78, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 49.

58 – Rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 50.

59 – Pozri najmä uznesenia z 9. júla 1998, Smanor a i./Komisia, C‑317/97, Zb. s. I‑4269, bod 21; rozsudky zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, bod 35, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 51.

60 – Pozri body 261 až 296 rozhodnutia Komisie a body 153 až 160 napadnutého rozsudku. Najmä v bode 160 Súd prvého stupňa pripomenul, že „žalobcovia v skutočnosti nenamietajú proti vzájomnému vzťahu, ktorý zistila Komisia, medzi iniciatívami v prípade cien a trhovými cenami skutočne uplatňovanými členmi kartelu“.

61 – Napadnutý rozsudok, body 161 až 169.

62 – Rozsudok zo 16. novembra 2000, KNP BT/Komisia, C‑248/98, Zb. s. I‑9641.

63 – Rozsudok zo 14. júla 1994, Parker Pen/Komisia, T‑77/92, Zb. s. II‑549.

64 – Rozsudky zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95, Zb. s. I‑8417, bod 128, a z 29. apríla 2004, British Sugar/Komisia, C‑359/01 P, Zb. s. I‑4933, bod 47.

65 – Rozsudok zo 17. júla 1997, Ferriere Nord/Komisia, C‑219/95 P, Zb. s. I‑4411, bod 31.

66 – Rozsudok British Sugar/Komisia, už citovaný, bod 48.

67 – Rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 365.

68 –      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

69 – Pozri body 69 až 75 a 103 až 105.

70 – Rozsudok Ferriere Nord/Komisia, už citovaný, bod 33. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiež uznesenie z 25. marca 1996, SPO a i./Komisia, C‑137/95, Zb. s. I‑1611, bod 54.

71 – Rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, a z 9. novembra 1983, Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461.

72 – Rozsudok Musique Diffusion française a i., už citovaný, bod 121. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

73 – Napadnuté rozhodnutie, bod 304.

74 – Rozsudok z 10. decembra 2002, Komisia/Camar a Tico, C‑312/00 P, Zb. s. I‑11355, bod 57. V rovnakom zmysle pozri tiež rozsudky z 9. júna 1992, Lestelle/Komisia, C‑30/91 P, Zb. s. I‑3755, bod 28; z 15. decembra 1994, Finsider/Komisia, C‑320/92 P, Zb. s. I‑5697, bod 37, a z 13. júla 2000, Salzgitter/Komisia, C‑210/98 P, Zb. s. I‑5843, bod 58.

75 – Rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 372, a z 25. októbra 2001, Taliansko/Rada, C‑120/99, Zb. s. I‑7997, bod 28.

76 – Pozri napadnutý rozsudok, bod 205.

77 – Pozri najmä rozsudky z 13. decembra 1984, Sermide, 106/83, Zb. s. 4209, bod 28, a z 28. júna 1990, Hoche, C‑174/89, Zb. s. I‑2681, bod 25.

78 – Pozri najmä napadnutý rozsudok, bod 205.

79 – Napadnutý rozsudok, bod 191.

80 – 12 600 miliónov eur, respektíve 202 miliónov eur v porovnaní s 5 000 miliónmi eur a 183 miliónmi eur, ktoré dosiahol Ajinomoto.

81 – Pozri tiež napadnutý rozsudok, body 211 až 213.