NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
CHRISTINE STIX-HACKL
prednesené 11. januára 2005 (1)
Vec C‑265/03
Igor Simutenkov
proti
Ministerio de Educación y Cultura
a
Real Federación Española de Fútbol
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Audiencia Nacional (Španielsko)]
„Článok 23 Dohody o partnerstve a spolupráci ES/Ruská federácia – Voľný pohyb pracovníkov – Obmedzenie počtu hráčov z tretích štátov, ktoré nepatria do EHP – Futbal“
I – Úvodné poznámky
1. V tomto konaní o prejudiciálnej otázke ide o výklad Dohody o partnerstve a spolupráci, ktorou sa zakladá partnerstvo medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Ruskou federáciou na druhej strane(2) (ďalej len „dohoda“), a síce o priamy účinok, ako aj význam jej článku 23, ktorý sa týka pracovných podmienok. Predmetom konania vo veci samej je predpis športového zväzu, ktorým je obmedzený počet futbalistov z tretích krajín v určitých súťažiach.
II – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
2. Článok 23 ods. 1 dohody uvádza:
„1. S výhradou právnych predpisov, podmienok a postupov platných v každom členskom štáte Spoločenstvo a členské štáty zaistia, aby sa ruským štátnym príslušníkom legálne zamestnaným na území členského štátu zaručilo, pokiaľ ide o pracovné podmienky, odmeňovanie alebo prepúšťanie, zaobchádzanie bez diskriminácie na základe štátnej príslušnosti v porovnaní s ich vlastnými štátnymi príslušníkmi.“ [neoficiálny preklad]
B – Vnútroštátne právo
3. Licencia futbalistu je dokument udeľovaný Real Federación Española de Fútbol (RFEF), ktorý umožňuje vykonávať tento šport ako hráč zväzu a nominovanie do zápasov a oficiálnych súťaží ako hráča určitého klubu podľa článku 129.2 všeobecného poriadku RFEF. Medzi oficiálnymi súťažami na vnútroštátnej úrovni je potrebné poukázať na Campeonatos Nacionales (národné majstrovstvá) Liga de Primera y Segunda División (prvá a druhá liga), majstrovstvá Španielska/Copa de S. M. el Rey a na Supercopa. Na účasť na týchto súťažiach je potrebná zodpovedajúca zväzová licencia.
4. Článok 173 všeobecného poriadku stanovuje:
„Aby futbalisti mohli byť zapísaní a získať licenciu profesionálneho hráča, musia byť španielskymi štátnymi príslušníkmi alebo štátnymi príslušníkmi členského štátu Európskej únie alebo Európskeho hospodárskeho priestoru, pokiaľ tento predpis nestanovuje inak.“
Článok 176 všeobecného poriadku stanovuje:
„1. Kluby, ktoré sú prihlásené do oficiálnych profesionálnych súťaží na vnútroštátnej úrovni, môžu do týchto súťaží zapísať zahraničných hráčov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi Spoločenstva, v počte, ktorý je uvedený v dohodách uzavretých na tento účel medzi RFEF, Liga Nacional de Fútbol Profesional a Asociación de Futbolistas Españoles, kde je okrem toho upravený počet futbalistov tejto kategórie, ktorí môžu byť súčasne nominovaní na zápasy.
2. Podľa dohody, ktorá bola medzi týmito asociáciami uzatvorená 28. mája 1999, platí v tejto oblasti od sezóny 2000/2001 až do sezóny 2004/2005 vrátane táto úprava...
3. Futbalisti, na ktorých sa vzťahuje úprava stanovená v tomto článku, majú v zväzovej organizácii rovnaké práva a povinnosti a podliehajú tým istým pravidlám ako futbalisti, ktorí sú zapísaní na základe všeobecného predpisu.“
5. Časť článku 176 ods. 2, ktorá nebola doslovne citovaná, sa vzťahuje na počet licencií na každú sezónu (v prvej lige 5 na sezónu 2000/2001, 4 na každú z troch nasledujúcich sezón a 3 na sezónu 2004/2005, v druhej lige 4 na sezónu 2000/20001, 3 na každú z dvoch nasledujúcich sezón a 2 na poslednú sezónu) a na počet hráčov, ktorí nepochádzajú zo Spoločenstva, a ktorí môžu byť súčasne nominovaní (3 pre prvú ligu na každú z piatich sezón a v druhej lige 3 na každú z dvoch prvých sezón a 2 na každú z troch nasledujúcich sezón).
III – Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálna otázka
6. Igor Simutenkov je ruským štátnym príslušníkom, ktorý má povolenie na pobyt a pracovné povolenie v Španielskom kráľovstve. Pán Simutenkov poskytuje na základe pracovnej zmluvy s Club Deportivo Tenerife svoje služby ako profesionálny futbalista a má zväzovú licenciu pre hráčov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi Spoločenstva alebo EHP. V januári 2001 požiadal prostredníctvom svojho klubu RFEF, aby túto jeho licenciu na základe dohody zmenil na licenciu hráča Spoločenstva. Zväz túto žiadosť v súlade s článkom 173 a nasl. všeobecného poriadku tohto zväzu a s dohodou z 28. mája 1999 medzi RFEF a Liga Nacional de Fútbol Profesional zamietol.
7. Pán Simutenkov potom podal na Juzgado de lo Sozial (súd pre sociálne veci) n°3 Santa Cruz, Tenerife, žalobu proti RFEF, v ktorej žiadal o ochranu svojho základného práva nebyť diskriminovaný na základe svojej ruskej štátnej príslušnosti.
8. Juzgado de lo Social n°3, Santa Cruz, Tenerife, žalobe vyhovel, a v rozsudku z 19. apríla 2001 konštatoval, že došlo k diskriminujúcemu zaobchádzaniu a priznal mu právo, aby sa s ním s ohľadom na všetky účinky jeho pracovných podmienok zaobchádzalo ako so štátnym príslušníkom Spoločenstva. Rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože došlo k sporu o príslušnosť.
9. Tribunal Supremo určil príslušnosť Juzgado de lo Contencioso Administrativo. Posledný uvedený súd svojím rozsudkom z 22. októbra 2002 žalobu pána Simutenkova zamietol.
10. Pán Simutenkov proti tomu podal odvolanie na Audiencia Nacional (Sala de lo Contencioso Administrativo). Tento súd 4. marca 2003 rozhodol, že Súdnemu dvoru predloží túto prejudiciálnu otázku:
„Bráni článok 23 Dohody o partnerstve a spolupráci, ktorou sa zakladá partnerstvo medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Ruskou federáciou na druhej strane, ktorá bola podpísaná 24. júna 1994 na Korfu, tomu, aby športový zväz uplatnil na profesionálneho športovca s ruskou štátnou príslušnosťou, ktorý má riadne uzavretú zmluvu so španielskym futbalovým klubom, pravidlo, podľa ktorého môžu kluby v súťažiach na národnej úrovni nominovať na zápas iba obmedzený počet hráčov z tretích štátov, ktoré nepatria do Európskeho hospodárskeho priestoru?“
IV – Posúdenie
11. K obsahu prejudiciálnej otázky alebo k jej preskúmaniu treba podotknúť, že najskôr je potrebné objasniť, či je príslušné ustanovenie dohody priamo použiteľné, aj keď sa na to vnútroštátny súd výslovne nespýtal.
A – O priamom účinku článku 23 dohody
12. Podľa ustálenej judikatúry je ustanovenie dohody Spoločenstva s tretím štátom priamo použiteľné vtedy, keď obsahuje jasnú a jednoznačnú povinnosť, ktorej splnenie alebo účinky nezávisia od vydania ďalšieho aktu.
13. Tento predpoklad treba preskúmať z dvoch aspektov. Po prvé treba preskúmať ustanovenie oddelene, pričom je potrebné vychádzať z jeho doslovného znenia. Po druhé treba posúdiť dohodu ako takú, teda jej predmet a druh (aj podstatu a účel alebo cieľ a súvislosť). Tento postup zvolil Súdny dvor takisto v prípade Európskej dohody(3), ako aj v prípade Dohody o spolupráci(4).
1. Oddelené posúdenie ustanovenia
14. Oddelené posúdenie článku 23 dohody je potrebné začať jeho znením. Pritom treba vziať do úvahy okolnosť, že predpisy práva Spoločenstva sú vyhotovené vo viacerých jazykoch a že jednotlivé jazykové verzie sú rovnako záväzné. Výklad právneho predpisu Spoločenstva si tak vyžaduje porovnanie jeho jazykových verzií.(5)
15. Takéto porovnanie rozličných verzií článku 23 ods. 1 dohody ukazuje, že jeho znenie a význam nie sú vo všetkých jazykových verziách totožné. Pokiaľ sa vychádza desiatich jazykov záväzných v čase podpisu, ukazuje sa tento obraz: zatiaľ čo zo siedmich jazykových verzií(6), vrátane ruského znenia možno vyvodiť povinnosť, v zmysle „zaistia“, poukazujú tri jazykové verzie(7) na povinnosť snažiť sa. Podľa gréckej verzie sa „Spoločenstvo a jeho členské krajiny usilujú“, podľa španielskej verzie „dozerajú na to, aby...“ a podľa holandskej verzie „sa starajú o to, aby...“.
16. Na zistenie významu článku 23 dohody by bolo možné použiť ako východiskový bod spoločné minimum všetkých jazykových verzií, a akceptovať, že existuje iba povinnosť snažiť sa. Takáto metóda však nie je podporená ani presvedčivými argumentmi, ani judikatúrou Súdneho dvora.
17. Iný spôsob riešenia by spočíval v tom, že by sa zistil najjasnejší text, a eliminovali by sa tak netypické texty(8) alebo znenia, ktoré obsahujú chybu v preklade.(9) Takýto postup je síce v zásade možný a nachádza sa aj v judikatúre Súdneho dvora, avšak v tejto konštelácii, keď sa neodlišuje iba jeden text od všetkých ostatných, neumožňuje žiadne presvedčivé riešenie.
18. V prospech uprednostnenia jazykových verzií, ktoré stanovujú povinnosť, by hovorila aj metóda výkladu, ktorú uvádza Komisia, totiž väčšina jazykových verzií ako rozhodujúce hľadisko. Táto metóda sa nachádza aj v judikatúre Súdneho dvora.(10) Naproti tomu však možno uviesť argumentáciu Súdneho dvora, podľa ktorej treba za určitých okolností uprednostniť jedinú jazykovú verziu pred väčšinou.(11)
19. Z tohto dôvodu by sa mala použiť úplne iná metóda, a síce tá, podľa ktorej treba vychádzať z pôvodného textu, teda z toho znenia dohody, ktoré slúžilo ako východiskový text na preklady do iných jazykov. V prejednávanej veci by to bol text v angličtine ako jazyku konania. Tento text („shall ensure“) jednoznačne stanovuje povinnosť.
20. Vzhľadom na jazykové odlišnosti sa však zdá nevyhnutné vziať do úvahy úmysel zmluvných strán a cieľ ustanovenia, ktoré treba vyložiť(12).
21. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že táto fáza prieskumu sa nebude vždy odlišovať od druhej fázy prieskumu(13), totiž od zahrnutia cieľa, účelu, podstaty dohody a podobne.
22. Rozhodujúci význam z hľadiska výkladu článku 23 ods. 1 dohody má úmysel zmluvných strán. V prospech toho, že zmluvné strany chceli stanoviť jasnú povinnosť, ktorá ide nad rámec povinnosti snažiť sa, hovoria dokumenty predložené Komisiou, ktoré slúžili na prípravu zmluvných rokovaní.
23. V prospech charakteru článku 23 ods. 1 dohody ako povinnosti hovorí okrem iného porovnanie s podobnými dohodami. Porovnanie s článkom 24 ods. 1 dohody s Ukrajinou(14), ako aj článkom 23 ods. 1 dohody s Moldavskom(15) tak ukazuje, že tieto paralelné predpisy výslovne obsahujú slovné spojenie „budú sa usilovať... zaistiť“.
24. V prospech toho, že článok 23 ods. 1 dohody stanovuje povinnosť, ktorá ide nad rámec povinnosti snažiť sa, hovorí ďalej okolnosť zdokumentovaná v podkladoch k zmluvným rokovaniam, že Rusko vyjadrilo želanie v tomto smere.
25. Proti záväznému charakteru, a tým aj proti priamemu účinku článku 23 dohody by mohlo hovoriť toto obmedzenie na začiatku jeho odseku 1: „s výhradou právnych predpisov, podmienok a postupov platných v každom členskom štáte...“
26. Podľa judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa podobného ustanovenia v zmluvách o pristúpení sa však slovné spojenie „s výhradou podmienok a modalít platných v jednotlivých členských štátoch“ nemá vykladať tak, že členským štátom je dovolené viazať použitie zákazu diskriminácie obsiahnutého v tomto ustanovení na podmienky alebo ho obmedziť podľa svojej voľnej úvahy, pretože takýmto výkladom by sa toto ustanovenie zbavilo podstaty a akéhokoľvek praktického účinku(16).
27. Ako výsledok oddelenej analýzy článku 23 ods. 1 dohody možno teda stanoviť, že tak pôvodný anglický text, väčšina jazykových verzií, ako aj úmysel zmluvných strán hovoria v prospech jasnej povinnosti Spoločenstva a členských štátov, a tým aj v prospech priameho účinku tohto ustanovenia.
2. Obsah a zameranie dohody
28. Aj keby oddelené posúdenie ustanovenia, ktorého priamy účinok sa má preskúmať, hovorilo v prospech priameho účinku, treba ešte preskúmať, či tento výsledok bude potvrdený predmetom a druhom (tiež: podstata a účel alebo cieľ a súvislosti) dohody.
29. S odvolaním sa na článok 31 ods. 1 Viedenského dohovoru z 23. mája 1969 o zmluvnom práve Súdny dvor s ohľadom na výklad zmlúv konštatoval, že „zmluvu treba vykladať v dobrej viere v súlade s obvyklým významom, ktorý sa pripisuje jej ustanoveniam v ich vzájomnej súvislosti a vo svetle jej cieľa a účelu“(17).
30. Znenie ustanovenia nie je samo osebe rozhodujúce, čo dokazuje skutočnosť, že Súdny dvor ustanovenie jednej dohody, ktoré bolo doslovne prevzaté zo Zmluvy ES, raz vykladá ako toto ustanovenie Zmluvy ES a druhý raz nie.(18)
31. Pokiaľ ide o článok 23 ods. 1 dohody, v literatúre prevláda názor, že toto ustanovenie nie je priamo použiteľné. Zdôvodňuje sa to buď tým, že článok 27 dohody predpokladá odporúčania Rady pre spoluprácu(19), alebo tým, že dohoda sleduje iba obmedzený cieľ.(20)
32. Ďalej je teda potrebné preskúmať dohodu s ohľadom na jej podstatu a účel alebo s ohľadom na cieľ, ktorý sleduje.
33. Na jednej strane pritom možno skonštatovať, že dohoda je v porovnaní s predtým uzavretou obchodnou dohodou s Ruskom v každom prípade krokom vpred. Na druhej strane dohoda v mnohých ohľadoch zaostáva za takzvanými zmluvami o pristúpení. To sa týka jednak materiálneho obsahu, pretože dohoda nezriaďuje ani zónu voľného obchodu a aj vo vzťahu k voľnému pohybu osôb zaostáva za ustanoveniami zmlúv o pristúpení. Okrem toho vykazujú celý rad rozdielov aj inštitucionálne ustanovenia, napríklad mechanizmus urovnania sporov.
34. Dohoda navyše nesmeruje k žiadnemu pridruženiu, a už vôbec nie k pristúpeniu zmluvných partnerov, ktorí nepatria do EÚ, ako to bolo napríklad v prípade dohody so Slovenskom, ktorá bola základom veci Deutscher Handballbund proti Kolpak.
35. Podľa môjho názoru však nie je pre prijatie priameho účinku ustanovenia dohody rozhodujúce, či táto dohoda obsahuje výslovný odkaz na možnosť pristúpenia.
36. To vyplýva aj z medzičasom ustálenej judikatúry týkajúcej sa Dohody o spolupráci s Alžírskom a Marokom. Vo vzťahu k Maroku Súdny dvor uviedol:
„Cieľom dohody... je podporiť celkovú spoluprácu medzi zmluvnými stranami okrem iného v oblasti pracovných síl. Okolnosť, že dohoda má hlavne podporovať hospodársky vývoj Maroka, a že sa obmedzuje na zavedenie spolupráce medzi stranami, bez toho, aby smerovala k pridruženiu alebo budúcemu pristúpeniu Maroka k Spoločenstvám, nemôže vylúčiť priamy účinok niektorých jej ustanovení.“(21)
37. Dohoda s Ruskom však vykazuje v jednom bode dokonca určitú spoločnú črtu so zmluvou o pristúpení. Aj dohoda tak sleduje „postupnú integráciu“ zmluvného partnera. Tento aspekt bol pre Súdny dvor jednou z rozhodujúcich okolností pri posudzovaní priameho účinku určitých ustanovení zmluvy o pristúpení.(22)
38. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa dohôd o spolupráci možno okrem toho vyvodiť, že s ohľadom na cieľ dohody stačí, aby zmluvní partneri podporovali celkovú spoluprácu predovšetkým v oblasti pracovných síl, aby pravidlo zakotvené v takejto dohode mohlo priamo upravovať právne postavenie jednotlivca.(23)
39. Ustanovenie o cieli dohody o spolupráci s Alžírskom a Marokom znie takto:
„Cieľom tejto dohody medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a... je podporiť celkovú spoluprácu zmluvných strán, aby sa prispelo k hospodárskemu a sociálnemu rozvoju... a uľahčiť prehĺbenie ich vzťahov. Na tento účel sa stanovia a vykonajú ustanovenia a opatrenia v oblasti hospodárskej, technickej a finančnej spolupráce pre obchod, ako aj pre sociálnu oblasť.“ [neoficiálny preklad]
40. V porovnateľnom ustanovení dohody, teda v článku 1, sa dohodol cieľ partnerstva s Ruskom takto: „na základe princípov trhového hospodárstva podporovať rozšírenie obchodu a investícií, ako aj vyrovnané hospodárske vzťahy medzi zmluvnými stranami, a tak podporovať trvalý a udržateľný rozvoj zmluvných strán“; „vytvoriť základ pre spoluprácu v oblastiach hospodárstva, sociálnych vecí, financií a kultúry, ktorá spočíva na zásadách obojstrannej výhody, obojstrannej zodpovednosti a vzájomnej podpory“; „vytvoriť vhodný rámec pre postupnú integráciu medzi Ruskom a širším priestorom spolupráce v Európe“; „vytvoriť nevyhnutné predpoklady pre budúce zriadenie zóny voľného obchodu medzi Spoločenstvom a Ruskom, ktorá v podstate zahŕňa celý obchod medzi nimi, ako aj predpoklady pre slobodu usadzovania sa spoločností, cezhraničný pohyb služieb a kapitálu“.
41. Porovnanie cieľov dohody s cieľmi dohôd o spolupráci tak ukazuje, že ciele dohody sú vo viacerých bodoch zhodné s cieľmi dohôd o spolupráci.
42. Nakoniec ani rozdiel medzi názvom kapitoly („Kapitola I Podmienky zamestnávania“), v ktorej sa nachádza článok 23 ods. 1 dohody, a zodpovedajúcej kapitoly v zmluvách o pristúpení („Kapitola I Voľný pohyb pracovníkov“) nehovorí v neprospech priameho účinku článku 23 ods.1.
43. Skutočnosť, že časť, v ktorej sa nachádza kapitola I dohody, znie „Hlava IV Ustanovenia o obchodných podmienkach a investíciách“, vedie síce k záveru o odlišnej terminológii a inom vecnom obsahu, než má zmluva o pristúpení, nepripúšťa však žiadne opačné závery o účinku v nej obsiahnutých ustanovení.
44. Z vyššie uvedeného vyplýva, že podstata a účel alebo cieľ a súvislosť dohody hovoria v prospech priameho účinku ustanovení, ktoré sú predmetom konania.
45. Teraz ešte zostáva preskúmať, či ustanovenia článkov 27 a 48 dohody bránia priamemu účinku článku 23.
46. Priamemu účinku článku 23 dohody nebráni ani jej článok 27. Toto ustanovenie stanovuje, že Rada pre spoluprácu vydáva odporúčania pre vykonávanie článkov 23 a 26.
47. Už znenie článku 27, ktorý uvádza iba formu právneho aktu „odporúčanie“, hovorí proti tomu, aby sa z toho vyvodilo, že vykonanie článku 23 závisí od vydania ďalšieho právneho predpisu. Úloha, ktorú článok 27 vyhradzuje Rade pre spoluprácu, je teda vo vzťahu k článku 23 obmedzená – slúži uľahčeniu vykonávania – a nemožno ju chápať tak, že by viazala priame uplatnenie zákazu diskriminácie na nejakú podmienku, a to na vydanie právneho aktu(24).
48. Tento výsledok nakoniec zodpovedá ustálenej judikatúre, ktorá sa týka dohody o spolupráci s Alžírskom a Marokom. Podľa nej má zákaz diskriminácie v oblasti sociálneho zabezpečenia priamy účinok, hoci Rada pre spoluprácu svoje vykonávacie oprávnenie nevyužila, to znamená, že neprijala žiadne opatrenia na vykonanie zásad stanovených v dotknutých ustanoveniach dohody(25).
49. Ustanovenie článku 48 dohody rovnako nebráni tomu, aby článok 23 ods. 1 stanovoval jasnú povinnosť. Podľa článku 48 zmluvným stranám „na účely tejto hlavy nebráni táto dohoda... v uplatňovaní ich zákonov a iných právnych predpisov o vstupe a pobyte, zamestnávaní, podmienkach zamestnávania, usadzovaní sa fyzických osôb a poskytovaní služieb, pokiaľ ich neuplatňujú tak, že sa tým odstránia alebo obmedzia výhody, ktoré jednej zo strán vznikli na základe ustanovenia tejto dohody“. [neoficiálny preklad]
50. Článok 48 dohody takmer doslovne zodpovedá článku 59 dohody so Slovenskom, ako aj článku 58 dohody s Poľskom. Vo vzťahu k obom posledným uvedeným dokumentom Súdny dvor(26) skonštatoval, že nebránia priamemu účinku.
3. Záver
51. Zhrnutie všetkých aspektov podstatných pre posúdenie priameho účinku ustanovenia v dohode vedie k záveru, že článok 23 ods. 1 dohody treba vykladať tak, že v ňom zakotvená povinnosť Spoločenstva a jeho členských štátov zaistiť ruským štátnym príslušníkom, ktorí sú už legálne zamestnaní na území členského štátu, zaobchádzanie bez diskriminácie na základe štátnej príslušnosti v porovnaní s jeho vlastnými štátnymi príslušníkmi, pokiaľ ide o pracovné podmienky, odmeňovanie alebo prepúšťanie, má priamy účinok.
B – Obsah článku 23 ods. 1 dohody: Rozsah povinnosti
52. V prejednávanej veci ide o to, či článok 23 ods. 1 dohody bráni pravidlu, ako je pravidlo v konaní vo veci samej. V tomto ohľade je potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa obsahu právnej úpravy voľného pohybu osôb v článku 39 ES a popri tom treba preskúmať, či má článok 23 ods. 1 dohody v každom prípade, pokiaľ ide o také pravidlo, aké je predmetom konania vo veci samej, ten istý obsah.
53. V súvislosti s rozsahom zákazu diskriminácie, ktorý je stanovený v článku 23 ods. 1 dohody, treba preskúmať, či pravidlo, ktoré je predmetom konania vo veci samej, predstavuje podmienku zamestnávania. Pritom treba odlišovať dva prvky: po prvé treba preskúmať, či sú zahrnuté aj pravidlá športových zväzov, po druhé treba preskúmať, aký rozsah má zákaz diskriminácie podľa článku 23 ods. 1 dohody.
54. Východiskový bod pri určovaní normatívneho obsahu článku 23 ods. 1 dohody predstavuje rozsudok Súdneho dvora vo veci Deutscher Handballbund/Kolpak, ktorý sa týka obsahu ustanovenia inej dohody, ktoré je porovnateľné s článkom 23 ods. 1 dohody, a to článku 38 dohody so Slovenskom.
55. Pokiaľ ide o použiteľnosť článku 38 dohody so Slovenskom na pravidlá športového zväzu, Súdny dvor konštatoval, že tento predpis zahŕňa aj pravidlo prijaté športovým zväzom, ako je Deutscher Handballbund, ktoré stanovuje predpoklady pre výkon závislej činnosti profesionálnym športovcom.(27)
56. Článok 23 ods. 1 dohody obsahuje v hlavnom bode takmer rovnakú povinnosť ako článok 38 ods. 1 dohody so Slovenskom, a to, že so štátnymi príslušníkmi zmluvnej strany, ktorí sú na území členského štátu legálne zamestnaní, sa zaobchádza bez diskriminácie na základe štátnej príslušnosti v porovnaní s jeho vlastnými štátnymi príslušníkmi, pokiaľ ide o pracovné podmienky, odmeňovanie alebo prepúšťanie.
57. Tým sú rovnako ako vo veci Deutscher Handballbund/Kolpak splnené predpoklady na to, aby sa zásady, ktoré vypracoval Súdny dvor v právnej veci Bosman(28) k článku 39 Zmluvy ES, preniesli aj na článok 23 ods. 1 dohody.
58. Pokiaľ ide o otázku, či pravidlo, ktoré je predmetom konania vo veci samej, predstavuje podmienku zamestnávania, v prejednávanej veci sa uviedlo, že licencie upravujú prístup na trh práce a nemožno ich považovať za podmienky zamestnávania. Predpisy, ktoré upravujú prístup na trh práce, pritom nesporne nespadajú pod článok 23 ods. 1 dohody.
59. Z judikatúry Súdneho dvora(29) však jednoznačne vyplýva jednak to, že ustanovenia, ako sú ustanovenia v konaní vo veci samej, sa netýkajú zamestnávania profesionálnych hráčov, ktoré nie je obmedzené, ale možnosti ich klubov nominovať týchto hráčov na oficiálny zápas, jednak to, že táto účasť na stretnutiach predstavuje hlavný cieľ činnosti týchto hráčov.
60. Pokiaľ má športové pravidlo, ako je pravidlo v konaní vo veci samej, priamy vplyv na účasť na stretnutiach ruského profesionálneho hráča, ktorý je podľa vnútroštátnych právnych predpisov prijímajúceho členského štátu už legálne zamestnaný, týka sa pracovných podmienok v zmysle článku 23 ods. 1 dohody.
61. Na tomto právnom posúdení nemôžu nič zmeniť ani rozdiely, najmä pokiaľ ide o ich právny charakter, medzi športovými pravidlami, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, a športovými pravidlami, ktoré tvorili základ vo veci Deutscher Handballbund/Kolpak.
62. Ostáva preskúmať, či pravidlo v konaní vo veci samej vedie k diskriminácii, ktorá je podľa článku 23 ods. 1 dohody zakázaná.
63. Z judikatúry Súdneho dvora(30) týkajúcej sa článku 39 ods. 2 ES vyplýva, že toto ustanovenie bráni uplatneniu pravidiel vydaných športovými zväzmi, podľa ktorých môžu športové kluby nominovať na stretnutia organizované týmito zväzmi iba obmedzený počet profesionálnych hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských krajín.
64. Článok 23 ods. 1 dohody zaisťuje zamestnancom s ruskou štátnou príslušnosťou, ktorí sú legálne zamestnaní na území členského štátu, právo na rovnaké zaobchádzanie, pokiaľ ide o podmienky zamestnávania, ktoré má rovnaký rozsah ako právo priznané v podobnom znení príslušníkom členských štátov v článku 39 ods. 2 ES.
65. Pravidlo sporné v konaní vo veci samej okrem toho zodpovedá ustanoveniam o cudzincoch, o ktoré išlo vo veci Bosman a vo veci Deutscher Handballbund/Kolpak.
66. Tým možno preniesť záver prijatý Súdnym dvorom v jeho judikatúre týkajúcej sa výkladu článku 39 ods. 2 ES na článok 23 ods. 1 dohody.
67. Ako záver možno skonštatovať, že článok 23 ods. 1 dohody bráni uplatneniu takého pravidla, aké je predmetom konania vo veci samej, na pána Simutenkova, pretože v dôsledku tohto pravidla pán Simutenkov ako ruský štátny príslušník, aj keď je v členskom štáte legálne zamestnaný, má v porovnaní s hráčmi, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu alebo štátu patriaceho do EHP, v zásade iba obmedzenú možnosť zúčastňovať sa na určitých súťažiach, a to na Campeonatos Nacionales (národné majstrovstvá) Ligy de Primera y Segunda División (prvá a druhá liga), na majstrovstvách Španielska/Copa de S.M. el Rey a na Supercopa, ktoré okrem toho predstavujú hlavný cieľ jeho činnosti ako profesionálneho futbalistu.(31)
68. Pravidlo, ktoré je predmetom konania vo veci samej, sa rovnako ako pravidlo, ktoré bolo základom veci Bosman a Deutscher Handballbund/Kolpak, nevzťahuje na osobitné stretnutia medzi mužstvami, ktoré reprezentujú svoje krajiny, ale naopak platí pre všetky oficiálne stretnutia medzi klubmi, a týka sa tak základu činnosti vykonávanej profesionálnymi hráčmi.(32)
69. Nakoniec treba poukázať na to, že v konaní neboli uvedené žiadne dôvody, na základe ktorých by sa pravidlo, ktoré je predmetom konania vo veci samej, mohlo považovať za opodstatnené z výlučne športových dôvodov.
V – Návrh
70. Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku takto:
Článok 23 ods. 1 Dohody o partnerstve a spolupráci, ktorou sa zakladá partnerstvo medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Ruskou federáciou na druhej strane, treba vykladať tak, že bráni právnej úprave, na základe ktorej športový zväz členského štátu uplatnil na profesionálneho športovca ruskej štátnej príslušnosti, ktorý je riadne zamestnaný vo futbalovom klube takéhoto zväzu, pravidlo, podľa ktorého môžu kluby nominovať do súťaží na národnej úrovni iba obmedzený počet hráčov z tretích štátov, ktoré nepatria do Európskeho hospodárskeho priestoru.
1 – Jazyk prednesu: nemčina.
2 – Ú. v. ES L 327, s. 3; rozhodnutie Rady a Komisie z 30. októbra 1997 o uzavretí Dohody o partnerstve a spolupráci medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Ruskou federáciou na druhej strane (Ú. v. ES L 327, s. 1).
3 – Rozsudky z 27. septembra 2001 Gloszczuk, C‑63/99, Zb. s. I‑6369, bod 30; z 29. januára 2002 Pokrzeptowicz-Meyer, C‑162/00, Zb. s. I‑1049, body 20 a 25, a z 8. mája 2003, Deutscher Handballbund, C‑438/00, Zb. s. I‑4135, bod 25 a nasl.
4 – Pozri len rozsudok zo 16. júna 1998, Racke, C‑162/96, Zb. s. I‑3655, bod 31.
5 – Pozri k tomu rozsudky zo 6. októbra 1982, CILFIT, 283/81, Zb. s. 3415, bod 18, a z 24. októbra 1996, Kraaijeveld a i., C‑72/95, Zb. s. I‑5403, bod 28.
6 – Okrem ruskej jazykovej verzie ide o dánsku („sikrer“), nemeckú („stellen... sicher“), anglickú („shall ensure“), francúzsku („assurent“), taliansku („evitano“) a portugalskú („assegurarao“) verziu.
7 – Ide o grécku, španielsku a holandskú verziu.
8 – Rozsudky z 1.decembra 1965, Schwarze, 16/65, Zb. s. 1152; z 23. októbra 1975, Matisa, 35/75, Zb. s. 1205, a z 26. januára 1984, Universität München, 45/83, Zb. s. 267.
9 – Rozsudok z 12. novembra 1969, Stauder, 29/69, Zb. s. 419.
10 – Rozsudok zo 7. júla 1988, Moksel, 55/87, Zb.s. 3845, bod 16 a nasl., a zo 17. októbra 1996, Konservenfabrik Lubella, C‑64/95, Zb. s. I‑5105, bod 18.
11 – Rozsudky z 15. decembra 1977, Dufour, 76/77, Zb. s. 2485, a z 28. júna 1979, Lentes a i., 233/78 až 235/78, Zb. s. 2305.
12 – Rozsudky z 13. marca 1973, Mij PPW, 61/72, Zb. s. 301; z 21. novembra 1974, Moulijn, 6/74, Zb. s. 1287; z 3. marca 1977, Kerry Milk, 80/76, Zb. s. 425, a zo 16. marca 1977, Liégeois, 93/76, Zb. s. 543. Pozri aj rozsudky z 13.júla 1989, Henriksen, 173/88, Zb. s. 2763, bod 11; zo 7. decembra 1995, Rockfon, C‑449/93, Zb. s. I‑4291, bod 28, a Kraaijeveld a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 28.
13 – Rozsudky z 27. októbra 1977, Bouchereau, 30/77, Zb. s. 1999; Dufour, už citovaný v poznámke pod čiarou 11, a z 24. júna 1981, Elefanten Schuh, 150/80, Zb. s. 1671.
14 – Ú. v. ES L 49, 1998.
15 – Ú. v. ES L 181, 1998.
16 – Rozsudok Deutscher Handballbund, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 29; porovnaj aj rozsudok Pokrzeptowicz-Meyer, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 23 a nasl.
17 – Stanovisko zo 14. decembra 1991, 1/91, Zb. s. I‑6079, bod 14, a rozsudok z 20. novembra 2001, Jany a i., C‑268/99, Zb. s. I‑8615, bod 35.
18 – Porovnaj rozsudky z 1. júla 1993, Eurim-Pharm, C‑207/91, Zb. s. I‑3723, a Metalsa, C‑312/91, Zb. s. I‑3751.
19 – CREMONA, M.: Citizens of Third Countries: movement and employment of migrant workers within the European Union. In: Legal Issues of European integration 1997, 87 (112).
20 – CREMONA, M.: c. d., 87 (112). MARESCEAU, M. – MONTAGUTI, E.: The Relations between the European Union and Central and Eastern Europe: A legal Appraisal. In: Common Market Law Review 1995, 1327 (1341 a nasl.), poukazujú na základe zvolených právnych podkladov na inú sledovanú politiku.
21 – K Dohode s Marokom pozri rozsudok z 31. januára 1991, Kziber, C‑18/90, Zb. s. I‑199, bod 21.
22 – Rozsudky Gloszczuk, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 50, a Pokrzeptowicz-Meyer, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 42.
23 – Porovnaj rozsudky Kziber, už citovaný v poznámke pod čiarou 21, body 15 až 22; z 20. apríla 1994, Yousfi, C‑58/93, Zb. s. I‑1353, body 16 až 18; z 5. apríla 1995, Krid, C‑103/94, Zb. s. I‑719, body 21 až 23; z 3. októbra 1996, Hallouzi-Choho, C‑126/95, Zb. s. I‑4807, bod 19, a z 15. januára 1998, Babahenini, C‑113/97, Zb. s. I‑183, bod 17.
24 – Rozsudok Kziber, už citovaný v poznámke pod čiarou 21, bod 19.
25 – Pozri rozsudky Kziber, už citovaný v poznámke pod čiarou 21; Yousfi, už citovaný v poznámke pod čiarou 23; Krid, už citovaný v poznámke pod čiarou 23; Hallouzi-Choho, už citovaný v poznámke pod čiarou 23, a Babahenini, už citovaný v poznámke pod čiarou 23.
26 – Rozsudky Deutscher Handballbund, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 28, a Pokrzeptowicz-Meyer, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 28.
27 – Rozsudok Deutscher Handballbund, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 37.
28 – Rozsudok z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 87.
29 – Rozsudky Bosman, už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 120, a Deutscher Handballbund, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 45 a nasl.
30 – Rozsudky Bosman, už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 137, a Deutscher Handballbund, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 48 a nasl.
31 – Porovnaj rozsudok Deutscher Handballbund, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 51.
32 – Rozsudky Bosman, už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 128, a Deutscher Handballbund, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 54.