NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 26. mája 2005 1(1)
Vec C‑94/03
Komisia Európskych spoločenstiev
proti
Rade Európskej únie
„Nebezpečné chemikálie a prípravky na ochranu rastlín – Rotterdamský dohovor – Voľba právneho základu – Spoločná obchodná politika, environmentálna politika“
I – Úvod
1. V tomto konaní vedie Komisia Európskych spoločenstiev a Rada Európskej únie spor o voľbe správneho právneho základu pre uzatvorenie medzinárodného dohovoru, konkrétne Rotterdamského dohovoru o udeľovaní predbežného súhlasu po predchádzajúcom oznámení pre určité nebezpečné chemikálie a prípravky na ochranu rastlín v medzinárodnom obchode(2) (ďalej len „dohovor“).
2. Zatiaľ čo Komisia zastáva stanovisko, že právnym základom pre účasť Európskeho spoločenstva na tomto dohovore mala byť spoločná obchodná politika (článok 133 ES), Rada obhajuje uzatvorenie tohto Dohovoru uskutočnené nakoniec na základe politiky v oblasti životného prostredia (článok 175 ods. 1 ES) a podporuje ju pri tom Európsky parlament, ako aj päť členských štátov.
3. V súbežne prebiehajúcom konaní vo veci C‑178/03(3) sa rozhoduje o voľbe právneho základu pre nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 304/2003 z 28. januára 2003 o vývoze a dovoze nebezpečných chemikálií(4). Toto nariadenie slúži v neposlednom rade na vykonanie dohovoru(5).
II – Dohovor
A – Výňatok z bodov odôvodnenia
4. Z preambuly dohovoru sú pre daný právny spor významné najmä tieto pasáže (prvý, druhý, tretí, šiesty, siedmy, ôsmy a jedenásty bod odôvodnenia):
„uvedomujúc si škodlivý účinok určitých nebezpečných chemikálií a prípravkov na ochranu rastlín v medzinárodnom obchode na zdravie ľudí a na životné prostredie,
pripomínajúc príslušné ustanovenia deklarácie z Ria o životnom prostredí a rozvoji a kapitolu 19 Agendy 21 o ‚Environmentálne vhodnom nakladaní s jedovatými chemikáliami, vrátane predchádzania nezákonnému medzinárodnému obchodu s jedovatými a nebezpečnými výrobkami‘,
berúc do úvahy prácu vykonanú v rámci Environmentálneho programu Organizácie Spojených národov (ENEP) a Organizáciou OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) pri dobrovoľnom skúšaní postupu udeľovania predbežného súhlasu po predchádzajúcom ohlásení (Prior Informed Consent – PIC), ktorý je ustanovený v zmenených a doplnených londýnskych usmerneniach ENEP pre výmenu informácií o chemikáliách v medzinárodnom obchode (ďalej uvádzaných ako ‚zmenené a doplnené londýnske usmernenia‘) a v Medzinárodnom kódexe FAO pre distribúciu a používanie prípravkov na ochranu rastlín (ďalej len ‚medzinárodný kódex‘),
…
uznávajúc, že by sa mala podporovať správna prax nakladania s chemikáliami vo všetkých krajinách, berúc do úvahy, inter alia, dobrovoľné štandardy ustanovené v medzinárodnom kódexe a v Etickom kódexe ENEP pre medzinárodný obchod s chemikáliami,
so želaním, aby sa zabezpečilo, že nebezpečné chemikálie, ktoré sa vyvážajú z ich územia sú balené a označované spôsobom, ktorý dostatočne chráni zdravie ľudí a životné prostredie v súlade s princípmi zmenených a doplnených londýnskych usmernení a medzinárodného kódexu,
uznávajúc, že obchodná a environmentálna politika by sa mali navzájom dopĺňať s cieľom dosiahnuť trvalo udržateľný rozvoj,
…
rozhodnutí chrániť zdravie ľudí, vrátane zdravia spotrebiteľov a pracovníkov, a životné prostredie pred potenciálnymi škodlivými účinkami určitých nebezpečných chemikálií a prípravkov na ochranu rastlín v medzinárodnom obchode“.
5. Popri tom treba poukázať na tretí bod odôvodnenia rozhodnutia Rady 2003/106/ES z 19. decembra 2002 o schválení, v mene Európskeho spoločenstva, Rotterdamského dohovoru o udeľovaní predbežného súhlasu po predchádzajúcom oznámení pre určité nebezpečné chemikálie a prípravky na ochranu rastlín v medzinárodnom obchode(6) (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), v ktorom sa uvádza:
„Dohovor je významným krokom v zlepšovaní medzinárodnej regulácie obchodu s určitými nebezpečnými chemikáliami a prípravkami na ochranu rastlín s cieľom chrániť zdravie ľudí a životné prostredie pred možným poškodením a na podporu takého používania týchto látok, ktoré je šetrnejšie k životnému prostrediu.“
B – Zhrnutie podstatných ustanovení dohovoru
6. Podstatné ustanovenia dohovoru možno zjednodušene zhrnúť takto:
7. Cieľom dohovoru je v zmysle článku 1 „podporovať zdieľanú zodpovednosť a spoluprácu medzi zmluvnými stranami v medzinárodnom obchode s určitými nebezpečnými chemikáliami s cieľom chrániť zdravie ľudí a životné prostredie pred možným poškodením a prispieť k ich používaniu šetrnému pre životné prostredie“. Ten istý článok upresňuje, že uvedený cieľ sa musí dosiahnuť „napomáhaním výmene informácií o charakteristikách [týchto výrobkov], ustanovením národného procesu rozhodovania o ich dovoze a vývoze a zasielaním týchto rozhodnutí zmluvným stranám“(7).
8. Na tento účel dohovor podrobuje medzinárodný obchod s určitými chemikáliami, ktoré zmluvné strany jednotne zaradili medzi nebezpečné chemikálie takzvanému postupu Prior Informed Consent (postup udeľovania predbežného súhlasu po predchádzajúcom ohlásení, ďalej len „PIC postup“). Zoznam týchto chemikálií je pripojený k dohovoru ako príloha III(8). Tento PIC postup je bližšie upravený v článkoch 10 a 11 dohovoru. V podstate ide o vzájomné informovanie zmluvných strán dohovoru o dovoze uvedených chemikálií(9). Okrem toho sa každá zmluvná strana zaväzuje, že takto získané informácie o dovozoch iných zmluvných strán postúpi tým hospodárskym subjektom, ktoré spadajú do jej príslušnosti, a zabezpečí ich dodržiavanie.
Článok 10 ods. 9 dohovoru navyše obsahuje túto úpravu:
„Zmluvná strana, ktorá… prijme rozhodnutie, že nesúhlasí s dovozom chemikálie alebo súhlasí s jej dovozom len za určitých konkrétnych podmienok, súčasne zakáže alebo podmieni splnením určitých podmienok, ak tak ešte neurobila:
a) dovoz tejto chemikálie z každého zdroja; a
b) domácu výrobu tejto chemikálie na vnútroštátne použitie.“
9. Aj pre iné chemikálie, t. j. také, ktoré nepodliehajú podľa prílohy III postupu PIC, ustanovuje dohovor vo svojom článku 5 ods. 1 až 4 postup vzájomného oznamovania zmluvných strán o svojich príslušných vnútroštátnych zákazoch a prísnych obmedzeniach použitia chemikálií(10). Článok 12 dohovoru zaväzuje každú zmluvnú stranu, z ktorej územia sa takáto ňou zakázaná chemikália alebo chemikália s prísne obmedzeným použitím vyváža, tento vývoz oznámiť (vývozné oznámenie) krajine určenia (tzv. dovážajúca zmluvná strana).
10. Článok 13 dohovoru v podstate stanovuje, že chemikálie majú pri vývoze podliehať požiadavkám týkajúcim sa označovania, ktoré zabezpečia dostupnosť informácií v prípade rizík a/alebo nebezpečenstva pre zdravie ľudí alebo pre životné prostredie(11).
11. Článok 14 dohovoru nabáda zmluvné strany na výmenu informácií týkajúcich sa chemikálií, na ktoré sa dohovor vzťahuje, zatiaľ čo článok 11 ods. 1 písm. c) a článok 16 dohovoru nabáda zmluvné strany na technickú pomoc, osobitne pre rozvojové krajiny a krajiny v prechodnom období; cieľom tejto technickej pomoci je posilňovať ich kapacity a schopnosť bezpečne nakladať s chemikáliami počas celého ich životného cyklu.
12. Podľa článku 15 ods. 2 je každá zmluvná strana povinná zabezpečiť, v maximálnom možnom rozsahu, aby malaverejnosť zodpovedajúci prístup k informáciám o manipulácii s chemikáliami a postupe v prípadoch havárií a o alternatívach, ktoré sú bezpečnejšie pre zdravie ľudí alebo pre životné prostredie než chemikálie uvedené v prílohe III ako veľmi nebezpečné podliehajúce PIC postupu.
13. Dohovor podľa svojho článku 15 ods. 4 neobmedzuje právo zmluvných strán prijať opatrenia, ktoré prísnejšie chránia zdravie ľudí a životné prostredie, za predpokladu, že takéto opatrenia sú v súlade s ustanoveniami dohovoru a v súlade s medzinárodným právom.
III – Okolnosti predchádzajúce sporu, tvrdenia účastníkov konania a konanie
A – Okolnosti predchádzajúce sporu
14. Dohovor bol prijatý 10. septembra 1998 v Rotterdame a 11. septembra 1998 bol podpísaný v mene Spoločenstva.
15. Komisia navrhla 24. januára 2002 Rade, aby schválila tento dohovor na základe článku 133 ES v spojení s článkom 300 ods. 2 prvým pododsekom prvou vetou a ods. 3 prvým pododsekom ES(12).
16. Rada dohovor schválila 19. decembra 2002 v mene Európskeho spoločenstva. Na rozdiel od návrhu Komisie sa Rada pri tejto príležitosti však jednomyseľne a po porade s Európskym parlamentom podľa článku 300 ods. 3 ES rozhodla nahradiť ako právny základ pre svoje schválenie článok 133 ES článkom 175 ods. 1 ES.
17. V súlade s článkom 25 ods. 3 dohovoru Európske spoločenstvo vyhlásilo okrem toho spolu s uložením svojej ratifikačnej listiny rozsah svojich právomocí vo veciach, ktoré upravuje tento dohovor (13). V tomto vyhlásení sa odvoláva tiež na článok 175 ods. 1 ES a nie na článok 133 ES.
18. Popri Európskom spoločenstve je zmluvnými stranami dohovoru aj väčšina členských štátov Európskej únie(14). Otázka, či Spoločenstvo nemalo pravdepodobne už v tom čase podľa „judikatúry AETR“(15) výlučnú právomoc na uzatvorenie dohovoru(16), ide nad rámec žaloby Komisie a nie je ju teda v tomto prípade potrebné skúmať.
B – Tvrdenia účastníkov konania a konanie na Súdnom dvore
19. Svojou žalobou z 27. februára 2003 sa Komisia podľa článku 230 ES domáha, aby Súdny dvor:
– zrušil rozhodnutie Rady 2003/106/ES z 19. decembra 2002 o schválení, v mene Európskeho spoločenstva, Rotterdamského dohovoru o udeľovaní predbežného súhlasu po predchádzajúcom oznámení pre určité nebezpečné chemikálie a prípravky na ochranu rastlín v medzinárodnom obchode a
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
20. Rada sa domáha, aby Súdny dvor:
– žalobu zamietol a
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
21. Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 16. júla 2003 sa vyhovelo návrhu na vstup Európskeho parlamentu, Francúzskej republiky, Holandského kráľovstva, Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska do konania ako vedľajších účastníkov na podporu návrhov Rady.
22. Všetci účastníci konania sa k veci vyjadrili v písomnej časti konania, Komisia, Parlament, Rada a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska aj na pojednávaní konanom 7. apríla 2005 spoločne s vecou C‑178/03.
IV – Posúdenie
23. Komisia na podporu svojej žaloby uvádza jediný žalobný dôvod, a to použitie nesprávneho právneho základu pri schválení Dohovoru v mene Spoločenstva. Komisia tým vytýka porušenie Zmluvy ES v zmysle článku 230 ods. 2 ES.
24. Voľba správneho právneho základu má značný praktický a inštitucionálny, dokonca aj ústavnoprávny význam(17). Ako je známe, od tejto voľby závisí nielen použiteľný normotvorný proces (práva Parlamentu na spolupôsobenie, jednomyseľnosť alebo kvalifikovaná väčšina v Rade(18)), ale aj to, či je právomoc Spoločenstva na prijímanie právnych predpisov a na uzatváranie medzinárodných zmlúv výlučnej povahy alebo či sa musí deliť s členskými štátmi(19).
A – Kritériá voľby právneho základu
25. Účastníci konania sú v podstate jednotní, pokiaľ ide o abstraktné kritériá voľby správneho právneho základu pre schválenie dohovoru.
26. Podľa ustálenej judikatúry sa voľba právneho základu pre právny akt Spoločenstva musí zakladať na objektívnych a súdne preskúmateľných okolnostiach, ku ktorým patria hlavne cieľ a obsah právneho aktu(20).
27. Keď preskúmanie právneho aktu Spoločenstva preukáže, že akt sleduje dva ciele alebo obsahuje dve zložky a jednu z nich možno určiť za hlavnú alebo prevažujúcu, pričom tá druhá má len podružný význam, právny akt treba zakladať len na jednom právnom základe, a síce na tom, ktorý sa týka hlavného alebo prevažujúceho cieľa alebo zložky(21).
28. V tomto zmysle sa môže schválenie právneho aktu Spoločenstva opierať o spoločnú obchodnú politiku (článok 133 ES) dokonca aj vtedy, keď sleduje popri svojom hlavnom zameraní na obchodnú politiku ešte aj iné ciele, ako napr. ciele rozvojovej politiky(22), ciele zahraničnej a bezpečnostnej politiky(23), záujmy ochrany životného prostredia(24), alebo také ciele, ako je ochrana zdravia(25). To platí o to viac, že základom ustanovení o spoločnej obchodnej politike je otvorený a dynamický koncept, ktorý sa neobmedzuje v žiadnom prípade len na bežné aspekty zahraničného obchodu(26). Pokiaľ ide špeciálne o životné prostredie a ochranu zdravia, už z článku 6 ES a článku 152 ods. 1 prvého pododseku ES vyplýva, že pri nich ide o prierezové úlohy, ktoré treba zohľadniť pri všetkých ostatných politikách Spoločenstva, a teda aj pri spoločnej obchodnej politike.
29. Na druhej strane však aj medzinárodné zmluvy s ťažiskom na politike ochrany životného prostredia môžu mať dodatočný vplyv na obchod. Pokiaľ však prevažuje len ich zameranie na politiku životného prostredia, treba schválenie takýchto dohovorov oprieť o článok 175 ods. 1 ES a nie o článok 133 ES(27).
30. Na rozlíšenie medzi spoločnou obchodnou politikou (článok 133 ES) a politikou životného prostredia (článok 175 ES) ako právneho základu pre medzinárodné zmluvy Súdny dvor zaviedol kritérium priameho a bezprostredného vplyvu(28). Ak teda chýba medzinárodnej zmluve so zameraním na ciele politiky životného prostredia priamy a bezprostredný vplyv na obchod, tak treba túto zmluvu oprieť o článok 175 ES; v opačnom prípade o článok 133 ES(29). Pritom priame a bezprostredné účinky na obchod nemusia bezpodmienečne pozostávať z podpory alebo uľahčenia obchodného styku na to, aby mohla byť medzinárodná zmluva zahrnutá do pôsobnosti článku 133 ES; stačí skôr, aby takáto zmluva bola „nástrojom určeným v podstate… na podporu, uľahčenie alebo úpravu obchodného styku“(30).
31. Na základe toho teraz treba preskúmať, v čom je v danom prípade ťažisko dohovoru, pokiaľ ide o jeho obsah, účel a kontext, a či sú prípadné vplyvy dohovoru na obchod priamej a bezprostrednej povahy (pozri k tomu časť B nižšie). Na doplnenie bude potrebné tiež preskúmať, aké dôsledky pre platnosť schválenia dohovoru by mala domnienka, že tento dohovor sa mal oprieť nie o jeden, ale o dva právne základy (pozri k tomu časť C nižšie).
B – Obsah, ciele a kontext dohovoru
32. Účastníci konania vedú spor o tom, do ktorej oblasti politiky treba dohovor zaradiť na základe jeho obsahu, jeho cieľov a jeho kontextu. Zatiaľ čo Komisia zastáva názor, že dohovor patrí ťažiskovo do oblasti pôsobnosti spoločnej obchodnej politiky, Rada podporovaná vedľajšími účastníkmi konania ho považuje za nástroj prevažne v oblasti politiky životného prostredia. Obe strany tak zastávajú v tomto konaní v zásade totožné stanoviská ako v súbežne prejednávanej veci C‑178/03.
33. Bez váhania musím uviesť, že ma stanovisko Komisie nepresvedčilo.
34. Je síce pravdou, že v texte dohovoru nechýbajú odkazy na obchodnú politiku. Tak názov, ako aj preambula(31) a niektoré články dohovoru hovoria o medzinárodnom obchode, o obchodnej politike a o dovoze a vývoze. Prinajmenšom rovnako silné väzby má však znenie dohovoru k politike životného prostredia. Preambula(32) a najmä článok 1 dohovoru sa zaoberajú ochranou životného prostredia, udržateľným rozvojom, ochranou zdravia ľudí, podporou správnej praxe nakladania s chemikáliami a používaním týchto chemikálií spôsobom šetrným pre životné prostredie; v článku 16 sa hovorí o nakladaní s chemikáliami počas celého ich životného cyklu.
35. Z hľadiska obsahu síce treba súhlasiť s Komisiou aj s Radou v tom, že PIC postup – bližšie upravený v článkoch 10 a 11 – je jadrom dohovoru. Na rozdiel od názoru Komisie však nie je PIC postup v žiadnom prípade primárne nástrojom obchodnej politiky, ale naopak, ako to Súdny dvor vyjadril už vo svojom stanovisku 2/00, typickým nástrojom environmentálnej politiky(33). Na rozdiel od tvrdenia Komisie možno posúdenie uvedené v stanovisku 2/00 pre PIC postup v Kartagenskom protokole preniesť na PIC postup v tomto prípade. Pretože aj v súvislosti s v tomto prípade relevantnými nebezpečnými chemikáliami slúži PIC postup „prednostne na výmenu informácií o prínosoch a rizikách spojených s používaním chemikálií a [je] zameraný na používanie toxických látok spôsobom šetrnejším k životnému prostrediu, a to prostredníctvom výmeny vedeckých, technických, hospodárskych a právnych údajov“ [neoficiálny preklad](34).
36. Medzinárodný obchod s určitými chemikáliami zaradenými zmluvnými stranami zhodne medzi nebezpečné(35) je len vonkajším styčným bodom PIC postupu. Vlastným predmetom tohto postupu nie je v prvom rade podpora, uľahčenie alebo ani len úprava obchodu s nebezpečnými chemikáliami(36), ale len vzájomné oznamovanie zmluvných strán o ich dovozoch (článok 10 ods. 7 a 10 dohovoru(37)), spojené s postupovaním takto získaných informácií tým hospodárskym subjektom, ktorých sa to týka [článok 11 ods. 1 písm. a) dohovoru].
37. Cieľom postupu PIC, ako aj vývozného oznámenia pre určité chemikálie (článok 12 dohovoru) je v podstate zabrániť, aby niektorá zmluvná strana, a osobitne rozvojová krajina, musela čeliť dovozu nebezpečných chemikálií bez toho, aby mala pred tým možnosť prijať príslušné opatrenia na ochranu ľudského zdravia a životného prostredia(38).
38. Postup PIC môže nanajvýš nepriamo prispieť k zvýšeniu transparentnosti predpisov platiacich v rôznych krajinách prostredníctvom už spomenutého oznamovania hospodárskym subjektom, ktorých sa to týka [článok 11 ods. 1 písm. a) dohovoru], a uľahčiť tým prípadne obchod s nebezpečnými chemikáliami. Na druhej strane môže dohovor obchod pre vývozcu aj predražiť, napríklad, keď sa od neho bude vyžadovať splnenie požadovaných formalít pre vývozné oznámenie (článok 12 dohovoru)(39).
39. Odhliadnuc od takýchto nepriamych vplyvov na obchod však predmetom dohovoru nie sú v podstate žiadne úpravy v oblasti obchodnej politiky. Dohovor predovšetkým neupravuje žiadne spoločné pravidlá pre zmluvné strany pre dovoz a vývoz nebezpečných chemikálií. Neobsahuje žiadne ustanovenia o tom, či a za akých podmienok musia zmluvné strany dovoz nebezpečných chemikálií povoliť, alebo ho musia alebo môžu zakázať. Rovnako neupravuje pravidlá o vzájomnom uznávaní výrobkov. Každej zmluvnej strane zostáva úplná voľnosť, či bude s dovozom nebezpečnej chemikálie súhlasiť, nesúhlasiť alebo s ním súhlasiť len za určitých podmienok [článok 10 ods. 1, 2, 4 písm. a) a článok 6 dohovoru]. Druhé zmluvné strany ju v tom len podporujú tým, že napomáhajú („prijmú opatrenia na zabezpečenie“) tomu, aby vývozcovia dodržiavali právo platné v danej krajine určenia [článok 11 ods. 1 písm. b) dohovoru]. Dohovor ako taký inak priraďuje dovozným praktikám príslušných zmluvných strán len jeden vedľajší následok s nepriamym vedľajším účinkom pre obchod tým, že ukladá zákaz diskriminácie(40) vzhľadom na pôvod dovážaných nebezpečných chemikálií, a že prikazuje rovnaké zaobchádzanie s domácimi nebezpečnými chemikáliami(41) (článok 10 ods. 9 dohovoru).
40. Ak do úvah zahrnieme aj ďalšie ustanovenia dohovoru, tak sa nám potvrdí dojem, že ide hlavne o nástroj politiky životného prostredia a nie o nástroj obchodnej politiky. Tak výmena informácií medzi zmluvnými stranami (článok 14 dohovoru), ako aj vzájomná technická pomoc [článok 11 ods. 1 písm. c) a článok 16 dohovoru], či prístup verejnosti k informáciám o chemikáliách (článok 15 ods. 2 dohovoru) slúžia iným cieľom než je podpora, uľahčenie alebo čo i len úprava obchodovania s nebezpečnými chemikáliami. Ako vyplýva už zo znenia týchto ustanovení, ich účelom je naopak v prvom rade ochrana životného prostredia, a pritom aj zdravia ľudí.
41. V rozpore s prvým pohľadom nie sú ani ustanovenia článku 13 dohovoru o označovaní chemikálií a o sprievodných informáciách k chemikáliám obchodnopolitickými ustanoveniami, ale ustanoveniami politiky životného prostredia. Nestojí totiž pri nich v popredí inak bežná harmonizácia vzájomného uznávania alebo vzájomné uznávanie balenia výrobkov a sprievodných informácií, na umožnenie uvádzania chemikálie do obehu alebo na zlepšenie ich prístupu na trh(42). Skôr má byť vyhovené len potrebe verejnosti dostať informácie o rizikách a/alebo nebezpečenstvách pre zdravie ľudí alebo životné prostredie pri nakladaní s príslušnými chemikáliami. Tomu zodpovedajúc uvádza aj dohovor len cieľ politiky životného prostredia, chemikálie označovať a opatriť sprievodnými informáciami, pričom určenie konkrétneho obsahu požiadaviek na tieto balenia a sprievodné informácie je ponechané príslušnému vnútroštátnemu právu zmluvných strán.
42. Pokiaľ ide o ciele dohovoru, v popredí stoja, ako to deklaruje jeho článok 1, záujmy politiky životného prostredia, menovite podpory zdieľanej zodpovednosti, ochrana zdravia ľudí a životného prostredia pred možným poškodením, uľahčenie výmeny informácií o charakteristikách nebezpečných chemikálií a ich používanie spôsobom šetrným pre životné prostredie. Túto vysokú prioritu záujmov politiky životného prostredia potvrdzuje aj preambula dohovoru, ktorá hovorí hneď vo svojom prvom bode odôvodnenia o účinku určitých nebezpečných chemikálií a prípravkov na ochranu rastlín na zdravie ľudí a životné prostredie a ochranou životného prostredia sa rozhodujúcim spôsobom zaoberá aj vo svojom siedmom, deviatom a jedenástom bode odôvodnenia. Rovnakým smerom ide aj šiesty a ôsmy bod odôvodnenia, ktoré sa venujú podpore správnej praxe nakladania s chemikáliami a cieľu dosiahnuť trvalo udržateľný rozvoj.
43. Ani v ustanoveniach o cieľoch dohovoru síce nechýba zmienka o medzinárodnom obchode, a to predovšetkým v druhom, ôsmom a deviatom bode odôvodnenia v preambule a v znení článku 1 dohovoru. Aj tu však slúži obchod skôr ako styčný bod pre vlastné ciele dohovoru týkajúce sa politiky životného prostredia, nepripadá mu žiadny podstatný samostatný význam medzi týmito cieľmi. Ide o dohovor o životnom prostredí so vzťahmi k obchodnej politike, a nie o obchodnopolitický dohovor so vzťahmi k životnému prostrediu(43).
44. Rovnaký záver preváži, keď zoberieme do úvahy kontext dohovoru. Dohovor nebol uzatvorený v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO), nadväzuje na prácu vykonanú v rámci Environmentálneho programu Organizácie Spojených národov (ENEP) a Organizáciou OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO)(44). Obidve tieto inštitúcie dali podnet pre vyjednanie dohovoru a preberajú teraz podľa článku 19 ods. 3 funkciu sekretariátu pre zmluvné strany. Okrem toho sa dohovor samotný považuje za nástupcu Konferencie Organizácie Spojených národov o životnom prostredí a rozvoji, ktorá sa konala v roku 1992 v Rio de Janeiro (Brazília); na deklaráciu z Ria o životnom prostredí a rozvoji(45) a na kapitolu 19 „Agendy 21“(46) sa dohovor výslovne odvoláva(47). Z novšej doby treba okrem toho poukázať na Akčný plán, ktorý bol prijatý na Svetovom summite o trvalo udržateľnom rozvoji, ktorý sa konal v roku 2002 v Johannesburgu (Južná Afrika), a ktorý vyzýva, aby bol Rotterdamský dohovor rýchlo ratifikovaný a uvedený do praxe(48). V rámci Spoločenstva je ďalej dôležitý šiesty environmentálny akčný program z 22. júla 2002(49); tento program, ktorý sa zakladá na článku 175 ES, sa vyznačuje tematicky početnými styčnými bodmi s dohovorom(50) a zaraďuje urýchlenú ratifikáciu dohovoru k prioritným akciám environmentálnej politiky Spoločenstva(51).
45. Zhrnujúc teda platí: ak sa zohľadnia obsah a ciele dohovoru, ako aj kontext, v ktorom bol dohovor uzatvorený, tak jeho ťažisko nie je v oblasti spoločnej obchodnej politiky, ale v oblasti environmentálnej politiky. Vplyvy Dohovoru na medzinárodný obchod s nebezpečnými chemikáliami, ktoré sú dosť možné, sú skôr nepriamej než priamej povahy(52). V tomto zmysle mám rovnaký názor ako má Rada a vedľajší účastníci konania, ktorí ju podporujú, že Dohovor má, pokiaľ ide o právny základ pre jeho schválenie, viac podobností s Kartagenským protokolom o biologickej bezpečnosti(53) než s dohodou Energy-Star(54). Bolo teda správne zakladať schválenie dohovoru na článku 175 ods. 1 ES a nie na článku 133 ES(55).
46. Komisia ďalej namieta, že ak by sa uznal za právny základ článok 175 ods. 1 ES a nie článok 133 ES, treba sa obávať ťažkého narušenia vnútorného trhu a deformácií obchodu. V tom prípade by totiž mohli členské štáty z dôvodu neexistencie výlučnej pôsobnosti Spoločenstva jednostranne vydávať prísnejšie predpisy pre dovoz a vývoz nebezpečných chemikálií a obchádzať aj na úrovni Spoločenstva už existujúce ustanovenia o zaradení, balení a označovaní nebezpečných látok.
47. K tomu treba najprv konštatovať, že v oblasti environmentálnej politiky môže podľa judikatúry „AETR“ celkom dobre existovať výlučná právomoc Spoločenstva navonok(56). Či tomu tak bolo v prípade uzatvorenia v tomto prípade sporného dohovoru, nakoniec nie je podstatné. Aj v oblasti rozdelenej právomoci členské štáty totiž musia pri výkone ostatných oprávnení dodržiavať platné právo Spoločenstva. Nesmú pri tom porušiť ani platné sekundárne právo, ani primárne právo a predovšetkým nesmú porušiť základné slobody Zmluvy ES a článok 95 ods. 4 až 10 ES. Toto vyplýva zo zásady prednosti práva Spoločenstva. Námietka Komisie je preto nedôvodná.
48. Celkovo prichádzam teda k záveru, že žaloba Komisie je nedôvodná, a treba ju preto zamietnuť.
C – K otázke dvojitého právneho základu
49. Na tomto závere by sa nič nezmenilo ani vtedy, keby sme predpokladali, že dohovor by sa mal zakladať nielen na jednom ale v skutočnosti na dvoch právnych základoch, t. j. na článku 175 ods. 1 ES a na článku 133 ES súčasne.
50. Skutočne je možné oprieť právny akt o viac príslušných právnych základov, a síce vtedy, keď je výnimočne stanovené, že sa sleduje viac cieľov, ktoré sú bezprostredne spolu spojené, bez toho, aby bol jeden cieľ voči druhému druhoradý a nepriamy(57).
51. V našom prípade by prichádzalo do úvahy použitie dvojitého právneho základu len vtedy, ak by boli v dohovore rovnakou mierou zastúpené hľadiská obchodnej politiky a politiky životného prostredia(58) a dohovor by sa v dôsledku toho – protichodne k vyššie zastupovanému názoru – nedal jednoznačne priradiť k žiadnej z oboch politík.
52. K tomu treba najprv konštatovať, že rozdiely v príslušnom postupe pre uzatváranie zmlúv v oblasti obchodnej politiky na jednej strane a v oblasti politiky životného prostredia na strane druhej nie sú neprekonateľné(59). Parlament sa síce v oblasti obchodnopolitických dohovorov spravidla len neformálne informuje(60) bez toho, aby mal podľa Zmluvy nejaké formálne právo účasti, naproti čomu porada s ním pred uzavretím zmluvy v oblasti politiky životného prostredia je podľa článku 300 ods. 3 prvého pododseku ES povinná. Nič však Rade nebráni, aby sa fakultatívne poradila s Parlamentom aj v prípade zmlúv z oblasti obchodnej politiky(61).
53. Rozhodujúce je však to, že zrušenie schválenia dohovoru by prichádzalo do úvahy len vtedy, keď by údajná chyba pri voľbe právneho základu bola viac než len čisto formálnou vadou.
54. Súdny dvor považoval za čisto formálnu vadu napríklad to, keď sa právny akt omylom opieral o dvojitý právny základ namiesto o jeden(62). To isté by malo platiť aj v opačnom prípade, v ktorom sa zákonodarcovi Spoločenstva vytýka, že nemal použiť len jeden právny základ, ale dvojitý právny základ. Na zrušenie právneho aktu Spoločenstva nestačí prosté nesprávne uvedenie právneho základu alebo právnych základov v jeho odôvodnení, ale takáto nesprávna voľba právneho základu by musela mať ďalekosiahlejšie následky, najmä by musela viesť k použitiu protiprávneho postupu(63) alebo zasiahnuť inak do právneho postavenia zúčastnených orgánov.
55. V našom prípade sa uskutočnila porada s Parlamentom podľa článku 300 ods. 3 prvého pododseku ES. Procesné práva Parlamentu boli teda dodržané. Použitie článku 133 ES ako dodatočného právneho základu by nemohlo zabezpečiť Parlamentu žiadne dodatočné práva, naopak už znenie článku 300 ods. 3 prvého pododseku ES ukazuje, že procesné práva Parlamentu v oblasti obchodnopolitických zmlúv sú užšie než pri zmluvách v oblasti politiky životného prostredia(64).
56. Nie sú zjavné ani žiadne konkrétne oporné body, podľa ktorých by chýbajúci článok 133 ES ako dodatočný právny základ bol oslabil rolu Komisie ako vyjednávača(65). Pre spoločnú obchodnú politiku (článok 133 ES) platí síce výlučná pôsobnosť Spoločenstva(66), pokiaľ pri environmentálnej politike (článok 175 ES) si Spoločenstvo zásadne delí právomoc s členskými štátmi(67); len v tomto druhom prípade teda sedia členské štáty spolu s Komisiou pri rokovacom stole, pričom v prvom prípade je pre vedenie rokovaní príslušná len Komisia. Dodatočné použitie článku 133 ES ako právneho základu môže teda posilniť procesnoprávne postavenie Komisie vždy vtedy, keď príslušná zmluva zahŕňa rôzne navzájom oddeliteľné čiastkové oblasti, z ktorých musí v každom prípade aspoň jedna patriť do výlučnej právomoci Spoločenstva(68). V prípade, ako je tento, však nie je zjavné, že by boli rôzne ustanovenia dohovoru takýmto spôsobom navzájom rozlíšiteľné. Dohovor skôr tvorí jednotný celok, takže by použitie článku 133 ES ako ďalšieho právneho základu popri článku 175 ods. 1 ES nemohlo zlepšiť postavenie Komisie pri rokovaniach a jeho nepoužitie by postavenie Komisie pri rokovaniach neoslabilo.
57. Dokonca ani keby sme sa domnievali, že v spornom dohovore sú rovnakou mierou vyjadrené hľadiská obchodnej politiky aj politiky životného prostredia, nepoužitie článku 133 ES ako dodatočného právneho základu by nebolo ničím viac ako prostou formálnou vadou, ktorá neodôvodňuje zrušenie napadnutého právneho aktu. Rozhodnutie Rady schváliť dohovor na základe článku 175 ods. 1 ES v spojení s článkom 300 ods. 2 prvou vetou prvého pododseku a odseku 3 prvého pododseku ES by nemalo byť zrušené ani z tohto uhla pohľadu.
V – Trovy
58. Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Rady.
59. Z článku 69 ods. 4 rokovacieho poriadku ako výnimky z uvedeného pravidla vyplýva, že Európsky parlament ako orgán, ktorý vstúpil do konania ako vedľajší účastník konania, ako aj päť členských štátov, ktoré taktiež vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania.
VI – Návrh
60. Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Európsky parlament, Francúzska republika, Holandské kráľovstvo, Rakúska republika, Fínska republika a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska znášajú svoje vlastné trovy konania. Komisia Európskych spoločenstiev je povinná nahradiť ostatné trovy konania.
1 – Jazyk prednesu: nemčina.
2 – Ú. v. EÚ L 63, 2003, s. 27; Mim. vyd. 11/046, s. 91.
3 – Komisia/Parlament a Rada. Pozri k tomu aj moje návrhy z dnešného dňa (rozsudok z 10. januára 2006, Zb. s. I‑107).
4 – Ú. v. ES L 63, s. 1; Mim. vyd. 11/046, s. 65, ďalej len „nariadenie č. 304/2003“.
5 – Pozri hlavne tretí bod odôvodnenia nariadenia č. 304/2003 a jeho článok 1 ods. 1 písm. a).
6 – Ú. v. EÚ L 63, s. 27; Mim. vyd. 11/046, s. 91.
7 – Chemikáliami sa v zmysle dohovoru rozumejú v súlade s jeho článkom 2 písm. a) aj prípravky na ochranu rastlín.
8 – Tento zoznam môže Konferencia zmluvných strán na odporúčanie Revízneho výboru pre chemikálie rozšíriť alebo z neho môžu byť chemikálie vyradené (článok 7 a 8 v spojení s článkom 5 ods. 5 a 6 dohovoru).
9 – Zmluvná strana môže v odpovedi súhlasiť s dovozom, súhlasiť s dovozom len za určitých stanovených podmienok, nesúhlasiť alebo dať len predbežnú odpoveď (článok 10 ods. 4 dohovoru). Výmena takýchto odpovedí sa uskutočňuje prostredníctvom spoločného sekretariátu (článok 10 ods. 7 a 10 dohovoru).
10 – Toto oznámenie sa robí prostredníctvom spoločného sekretariátu a musí obsahovať určité informácie uvedené v prílohe I dohovoru, hlavne týkajúce sa jej fyzikálno‑chemických, toxických a ekotoxických vlastností a dôvodov pre prijatie takýchto zákazov a obmedzení týkajúcich sa ochrany životného prostredia a ochrany zdravia ľudí.
11 – Toto sa týka nielen vývozu chemikálií, ktoré podliehajú podľa prílohy III dohovoru postupu PIC, ale aj vývozu chemikálií, ktoré podliehajú na území niektorej zmluvnej strany zákazom alebo prísnym obmedzeniam. Ďalej zmluvné strany môžu toto pravidlo rozšíriť aj na iné chemikálie podliehajúce povinnosti označovania.
12 – KOM (2001) 802, konečné znenie (Ú. v. EÚ C 126 E, s. 274). Komisia súčasne predložila návrh nariadenia Rady o dovoze a vývoze nebezpečných chemikálií zakladajúci sa na článku 133 ES (Ú. v. EÚ C 126 E, s. 291).
13 – Ú. v. EÚ L 63, s. 47.
14 – Pozri k tomu prehľad o stave ratifikácie, ktorý možno sledovať na internetovej stránke dohovoru http://www.pic.int/fr/ViewPage.asp?id=272 (naposledy navštívená 1. februára 2005).
15 – K stavu judikatúry, ktorá začala rozsudkom z 31. marca 1971, Komisia/Rada, „AETR“ (22/70, Zb. s. 263, bod 22), pozri najmä stanovisko 2/91 z 19. marca 1993, Zb. s. I‑1061, bod 9, a stanovisko 2/00 zo 6. decembra 2001, „Kartagenský protokol o biologickej bezpečnosti“, Zb. s. I‑9713, body 45 až 47, a tzv. „rozsudky open skies“ z 5. novembra 2002, Komisia/Dánsko, C‑467/98, Zb. s. 2002, I‑9519, body 82 až 84, Komisia/Švédsko, C‑468/98, Zb. s. I‑9575, body 78 až 80, Komisia/Fínsko, C‑469/98, Zb. s. I‑9627, body 82 až 84, Komisia/Belgicko, C‑471/98, Zb. s. 2002, I‑9681, body 95 až 97, Komisia/Luxembursko, C‑472/98 Zb. s. I‑9741, body 88 až 90, Komisia/Rakúsko, C‑475/98, Zb. s. I‑9797, body 97 až 99 a Komisia/Nemecko, C‑476/98, Zb. s. I‑9855, body 108 až 110.
16 – K vtedy platnému sekundárnemu právu pozri najmä nariadenie Rady (EHS) č. 2455/92 z 23. júla 1992 o vývoze a dovoze niektorých nebezpečných chemikálií [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 251, s. 13), ktorým sa Spoločenstvo o. i. už vtedy podriadilo, vtedy ešte dobrovoľnému, postupu PIC. Toto nariadenie bolo predchodcom teraz platného nariadenia č. 304/2003.
17 – Stanovisko 2/00, už citované v poznámke pod čiarou 15, bod 5.
18 – Pozri k tomu napr. rozsudok z 11. septembra 2003, Komisia/Rada, „Preprava tovaru“, C‑211/01, Zb. s. I‑8913, bod 52.
19 – Pozri k tomu napr. stanovisko 1/94 z 15. novembra 1994, „WTO“, Zb. s. I‑5267, a stanovisko 2/00, už citované v poznámke pod čiarou 15.
20 – Rozsudky z 3. decembra 1996, Portugalsko/Rada, C‑268/94, Zb. s. I‑6177, bod 22; z 30. januára 2001, Španielsko/Rada, C‑36/98, „Zmluva o ochrane Dunaja“, Zb. s. I‑779, bod 58; z 12. decembra 2002, Komisia/Rada, „Energy Star“, C‑281/01, Zb. s. I‑12049, bod 33, a rozsudok Preprava tovaru, už citovaný v poznámke pod čiarou 18, bod 38, ďalej stanovisko 2/00, už citované v poznámke pod čiarou 15, bod 22. Zásadným bol už rozsudok z 11. júna 1991, Komisia/Rada, „Oxid titaničitý“ (C‑300/89, Zb. s. I‑2867, bod 10).
21 – Rozsudky Energy Star, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, bod 34; Zmluva o ochrane Dunaja, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, bod 59, a Preprava tovaru, už citovaný v poznámke pod čiarou 18, bod 39, a stanovisko 2/00, už citované v poznámke pod čiarou 15, bod 23. Zásadné zásady stanovuje už rozsudok zo 17. marca 1993, Komisia/Rada, „Smernica o odpadoch“ (C‑155/91, Zb. s. I‑939, body 19 a 21).
22 – Rozsudok z 26. marca 1987, Komisia/Rada, 45/86, Zb. s. 1493, body 17 až 21. Pozri aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz 29. januára 1987 v tej istej veci, najmä bod 62.
23 – Rozsudky zo 17. októbra 1995, Werner, C‑70/94, Zb. s. I‑3189, bod 10, a zo 14. januára 1997, Centro-Com, C‑124/95, Zb. s. I‑81, bod 26.
24 – Rozsudky z 29. marca 1990, Grécko/Rada, „Černobyl“, C‑62/88, Zb. s. I‑1527, body 15 až 19, a Energy Star, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, body 39 až 43.
25 – Pozri v tomto zmysle, avšak so zameraním na vzťah medzi predpismi vnútorného trhu a obchodnej politiky, rozsudok z 5. októbra 2000, Nemecko/Parlament a Rada (C‑376/98, Zb. s. I‑8419, bod 88), ako aj rozsudky zo 14. decembra 2004, Arnold André (C‑434/02, Zb. s. I‑11825, body 32 až 34), a Swedish Match (C‑210/03, Zb. s. I‑11893, body 31 až 33). Tieto úvahy sa dajú použiť aj na vzťah medzi spoločnou obchodnou politikou a zdravotnou politikou.
26 – Ustálená judikatúra; pozri stanoviská 1/78 zo 4. októbra 1979, „Prírodný kaučuk“, Zb. s. 2871, body 44 a 45, a 1/94, už citované v poznámke pod čiarou 19, bod 41, ako aj rozsudok z 26. marca 1987, Komisia/Rada, už citovaný v poznámke pod čiarou 22, bod 19.
27 – Stanovisko 2/00, už citované v poznámke pod čiarou 15, najmä body 25 a 40 až 44. Podobným spôsobom stanovil Súdny dvor hranice medzi článkom 95 ES (predtým článok 100a Zmluvy o EHS) a článkom 175 ES (predtým článok 130s Zmluvy o EHS). Podľa neho „okolnosť, že ide o zriadenie alebo fungovanie vnútorného trhu, si sama osebe ešte nevyžaduje potrebu použitia článku 100a Zmluvy o EHS. Podľa judikatúry Súdneho dvora nie je odvolanie sa na článok 100a oprávnené, keď vydávaný právny akt spôsobuje harmonizáciu podmienok na trhu v rámci Spoločenstva len okrajovo“; rozsudok Smernica o odpadoch, už citovaný v poznámke pod čiarou 21, bod 19, a v rovnakom zmysle rozsudok z 28. júna 1994, Parlament/Rada, C‑187/93, Zb. s. I‑2857, bod 25.
28 – Rozsudok Energy Star, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, na konci bodu 40 a na konci bodu 41. Podobným spôsobom Súdny dvor už predtým stanovil hranice medzi kultúrnou politikou (predtým článok 128 Zmluvy ES) a priemyselnou politikou (predtým článok 130 Zmluvy ES): rozsudok z 23. februára 1999, Parlament/Rada, C‑42/97, Zb. s. I‑869, bod 63.
29 – Rozsudok Energy Star, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, body 40, 41, 43 a 48, a stanovisko 2/00, už citované v poznámke pod čiarou 15, body 40 a 42 až 44.
30 – V tomto zmysle stanovisko 2/00 (už citované v poznámke pod čiarou 15, na konci bodu 37; kurzívou zvýraznila generálna advokátka). Predmetom nástrojov obchodnej politiky totiž nie sú vždy len podpora alebo uľahčenie obchodu; článok 133 ES povoľuje aj klasické obchodnopolitické (ochranné) opatrenia, ktoré môžu spôsobiť sťaženie alebo dokonca zákaz dovozu alebo vývozu určitých výrobkov, napríklad keď sa zavedú antidumpingové clá alebo obchodné embargo (pozri k poslednému uvedenému napr. rozsudok Centro-Com, už citovaný v poznámke pod čiarou 23).
31 – Pozri najmä druhý, ôsmy a deviaty bod odôvodnenia dohovoru; podobne napokon aj tretí bod odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Rady 2003/106/ES.
32 – Pozri najmä prvý, druhý, šiesty, siedmy, ôsmy, deviaty a jedenásty bod odôvodnenia dohovoru; podobne napokon aj tretí bod odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Rady 2003/106/ES.
33 – Stanovisko 2/00, už citované v poznámke pod čiarou 15, bod 33.
34 – Tak je to uvedené v bode 19.33 „Agendy 21“, ktorý je úvodom časti, v ktorej je postup PIC zvlášť vyzdvihnutý ako nástroj „Agendy 21“. „Agenda 21“ bola prijatá v roku 1992 na Konferencii Organizácie spojených národov o životnom prostredí a rozvoji, na tzv. „svetovom summite“ v Rio de Janeiro (Brazília). Na internetovej stránke http://www.un.org/esa/sustdev/documents/agenda21/index.htm sa nachádza o. i. jej anglické znenie, nemecký preklad na http://www.agrar.de/agenda/agd21k00.htm (naposledy navštívená 2. marca 2005).
35 – Tieto chemikálie sú uvedené v prílohe III dohovoru.
36 – V tom sa odlišuje dohovor napríklad od dohôd pripojených k Zmluve o WTO, od Dohody o uplatňovaní sanitárnych a fytosanitárnych opatrení („Sanitary and Phytosanitary Measures“ – SPS) a od Dohody o technických prekážkach obchodu („Technical Barriers to Trade“ – TBT). Dohoda SPS sa totiž „obmedzuje… na to, aby vytvorila multilaterálny rámec pravidiel a disciplín, rozvoj, prijatie a presadenie sanitárnych a fytosanitárnych opatrení, na obmedzenie ich negatívnych vplyvov na obchod na najnižšiu možnú mieru“, pričom ustanovenia Dohody TBT „majú len zabrániť tomu, aby technické predpisy a normy a postupy… vytvárali zbytočné prekážky pre medzinárodný obchod“ (stanovisko 1/94, už citované v poznámke pod čiarou 19, body 31 a 33; kurzívou zvýraznila generálna advokátka).
37 – Ďalší prvok vzájomného oznamovania obsahuje článok 5 dohovoru.
38 – V „Agende 21“ (už citovanej v poznámke pod čiarou 34) možno v tejto súvislosti čítať v bode 19.35: „Vývoz chemikálií, ktoré sú zakázané v krajinách, kde sa vyrábajú, alebo podliehajúcich v niektorých priemyselných krajinách podstatným obmedzeniam je predmetom obáv, pretože v niektorých dovážajúcich krajinách nie je zabezpečené bezpečné zaobchádzanie s chemikáliami vzhľadom na nedostatočné predpoklady v oblasti kontroly dovozu, distribúcie, skladovania, zloženia a likvidácie chemikálií“ [neoficiálny preklad] (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).
39 – Pozri k tomu napr. článok 7, najmä ods. 1 a 7 nariadenia č. 304/2003.
40 – Zjednodušene povedané: pre dovoz nebezpečných chemikálií musia platiť rovnaké podmienky alebo zákazy nezávisle od krajiny ich pôvodu.
41 – Zjednodušene povedané: ak je dovoz nebezpečných chemikálií podrobený obmedzeniam, tak musia takéto obmedzenia platiť aj pre domáci priemysel.
42 – V tom sa odlišuje táto vec od veci Energy Star (už citovanej v poznámke pod čiarou 20, pozri hlavne bod 40), v ktorej išlo o program označovania, ktorý mal v prvom rade umožniť výrobcom na základe vzájomného uznávania používať spoločnú značku, aby mal spotrebiteľ možnosť rozlíšiť určité výrobky.
43 – Ako Komisia správne poznamenáva, opatrenia politiky v oblasti životného prostredia sa môžu prejaviť aj ako prekážky obchodu a treba ich v tomto smere skúmať, pokiaľ ide o ich opodstatnenosť napríklad v rámci ustanovení Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT). Toto samotné ale neberie príslušným opatreniam charakter politiky životného prostredia.
44 – Tretí bod odôvodnenia preambuly dohovoru.
45 – Deklaráciu z Ria o životnom prostredí a rozvoji sa v anglickom jazyku nachádza na internetovej stránke http://www.un.org/esa/sustdev/documents/agenda21/index.htm (naposledy navštívená 2. marca 2005) ako príloha I správy „Report of the United Nations Conference on Environment and Development“ (dokument č. A/CONF.151/26 [Vol. I]).
46 – Kapitola 19 „Agendy 21“ (už citovanej v poznámke pod čiarou 34) má nadpis „Používanie toxických chemikálií spôsobom šetrnejším k životnému prostrediu a opatrenia na zabránenie ilegálneho medzinárodného obchodu s toxickými a nebezpečnými výrobkami“ [neoficiálny preklad]. Vo svojej časti „C. Výmena informácií o toxických chemikáliách a chemických rizikách“ [neoficiálny preklad] je postup PIC zvlášť zdôraznený (body 19.36 a 19.37).
47 – Druhý bod odôvodnenia preambuly dohovoru.
48 – Bod 23 písm. a) Akčného plánu sa nachádza na internetovej stránke http://www.johannesburgsummit.org (naposledy navštívená 2. marca 2005) ako časť správy „Report of the World Summit on Sustainable Development“ (dokument č. A/CONF.199/20).
49 – Ú. v. ES L 242, s. 1; Mim. vyd. 15/007, s.152.
50 – Ide napríklad o hodnotenie rizík a riadenie rizík pri manipulácii s chemikáliami, ako aj verejného prístupu k informáciám [článok 7 ods. 2 písm. b) šiesteho environmentálneho akčného programu].
51 – Článok 7 ods. 2 písm. d) prvá zarážka šiesteho environmentálneho akčného programu.
52 – Ku kritériu priamych (a bezprostredných) alebo nepriamych (a dlhodobých) vplyvov pozri bod 30 týchto návrhov.
53 – Predmet stanoviska 2/00 (už citovaného v poznámke pod čiarou 15). Len ako príklad uvádzam, že príslušné kapitoly „Agendy 21“ (kapitola 15 a kapitola 19), s ktorou súvisí Kartagenský protokol a Rotterdamský dohovor, ktorý je predmetom tohto sporu, patria obe do časti II Agendy 21, ktorá má nadpis „Zachovanie a využívanie zdrojov pre rozvoj“.
54 – Predmet rozsudku Energy Star (už citovaného v poznámke pod čiarou 20).
55 – Pokiaľ dohovor slúži aj ochrane zdravia ľudí, nepotrebuje žiadny zvláštny právny základ popri článku 175 ods. 1 ES. Ako totiž vyplýva z článku 174 ods. 1 druhej zarážky ES, politika Spoločenstva v oblasti životného prostredia prispieva aj k ochrane ľudského zdravia.
56 – Pozri k tomu bod 18 týchto návrhov. Možnosť výlučnej právomoci Spoločenstva navonok v politike životného prostredia uznáva aj stanovisko 2/00 (už citované v poznámke pod čiarou 15, body 45 a 46).
57 – Stanovisko 2/00, už citované v poznámke pod čiarou 15, bod 23, posledná veta, a rozsudky Energy Star, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, body 35 a 39, a Preprava tovaru, už citovaný v poznámke pod čiarou 18, bod 40. Pozri aj rozsudok Oxid titaničitý, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, body 13 a 17.
58 – Pre túto tézu by mohol byť prednostne použitý napríklad ôsmy bod odôvodnenia dohovoru a tretí bod odôvodnenia rozhodnutia Rady, v ktorých sú obchodná politika a politika v oblasti životného prostredia menované súčasne a zjavne postavené na rovnakú úroveň.
59 – Kumulácia rôznych právnych základov je podľa judikatúry vylúčená, ak sú jednotlivé postupy navzájom nezlučiteľné; pozri rozsudok Oxid titaničitý (už citovaný v poznámke pod čiarou 20, body 17 až 21), rozsudky z 25. februára 1999 Parlament/Rada (spojené veci C‑164/97 a C‑165/97, Zb. s. I‑1139, bod 14) a z 29. apríla 2004, Komisia/Rada (C–338/01, Zb. s. I‑04829, bod 57). Z tejto judikatúry možno usúdiť, že kombinácia dvoch právnych základov je možná len vtedy, keď sú pre obidva stanovené rovnaké alebo vzájomne zlučiteľné legislatívne procesy; pozri v tomto zmysle aj rozsudok z 9. septembra 2004, Španielsko a Fínsko/Európsky Parlament a Rada (spojené veci C‑184/02 a C‑223/02, Zb. s. I‑07789, body 42 až 44).
60 – Tak stanovuje v dobe schválenia platná rámcová dohoda o vzťahoch medzi Európskym parlamentom a Komisiou [neoficiálny preklad] z 5. júla 2000; pozri tam najmä prílohu 2 „Informovanie a zapojenie Európskeho parlamentu v súvislosti s medzinárodnými zmluvami a rozšírením“ [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 121, s. 122 a nasl., najmä s. 128).
61 – Pozri v súvislosti s iným právnym základom napr. rozsudok z 27. septembra 1988, Komisia/Rada (165/87, Zb. s. 5545, bod 20), podľa ktorého porada s Parlamentom, na ktorú má Rada kedykoľvek právo, sa nemôže považovať za protiprávnu, ani keď táto porada nie je povinná. Z rozsudku z 2. marca 1994, Parlament/Rada (C‑316/91, Zb. s. I‑625, bodu 16, druhej vety) nevyplýva nič iné: Súdny dvor v poslednom menovanom rozsudku uvádza, že uskutočnenie fakultatívnej porady s Parlamentom nemôže nahradiť obligatórnu poradu; nie je tým ale vylúčená možnosť vykonať fakultatívnu poradu všade tam, kde Zmluva nepredpisuje vôbec žiadnu (obligatórnu) poradu.
62 – Súdny dvor vo svojom nedávno vyhlásenom rozsudku Swedish Match (už citovanom v poznámke pod čiarou 25, bod 44) uvádza, že nesprávne odvolanie sa na článok 133 ES ako na dodatočný právny základ právneho aktu nevedie ako také k jeho neplatnosti; pozri aj rozsudok z 10. decembra 2002, British American Tobacco (C‑491/01, Zb. s. I‑11453, bod 98).
63 – Pozri v súvislosti s chybným použitím dvojitého právneho základu rozsudok Swedish Match, už citovaný v poznámke pod čiarou 25, bod 44; pozri aj rozsudky z 9. septembra 2004, Španielsko a Fínsko/Parlament, už citovaný v poznámke pod čiarou 59, bod 44; z 27. septembra 1988, Komisia/Rada, už citovaný v poznámke pod čiarou 61, bod 19; z 26. marca 1987, Komisia/Rada, už citovaný v poznámke pod čiarou 22, body 12 a 22, a Oxid titaničitý, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, body 18 až 20 a 25.
64 – Pozri tiež bod 51 týchto návrhov.
65 – Článok 133 ods. 3 ES v spojení s článkom 300 ods. 1 druhou vetou ES.
66 – Stanovisko 1/75 z 11. novembra 1975, „Miestne náklady“, Zb. s. 1355, 1363, rozsudok z 15. decembra 1976, Donckerwolcke, 41/76, Zb. s. 1921, bod 32, stanovisko 2/91, už citované v poznámke pod čiarou 15, bod 8, a stanovisko 1/94, už citované v poznámke pod čiarou 19, bod 34.
67 – V jednotlivom prípade však môže aj v tejto oblasti prichádzať do úvahy výlučná pôsobnosť, najmä pri použití „judikatúry AETR“ uvedenej v poznámke 15. Možnosť výlučnej právomoci Spoločenstva navonok v oblasti politiky životného prostredia uznáva aj stanovisko 2/00 (už citované v poznámke pod čiarou 15, body 45 a 46).
68 – Pozri k tomu napr. stanovisko 1/94 (už citované v poznámke pod čiarou 19), ktoré v súvislosti so založením WTO rozlišuje medzi jej čiastkovými oblasťami GATT, GATS a TRIPS a priraďuje ich k rozdielnym právnym základom.