Vec T‑338/02

Segi a i.

proti

Rade Európskej únie

„Žaloba o náhradu škody – Spravodlivosť a vnútorné záležitosti – Spoločná pozícia Rady – Opatrenia týkajúce sa osôb, skupín a entít zapojených do teroristických činov – Zjavný nedostatok právomoci – Zjavne nedôvodná žaloba“

Uznesenie Súdu prvého stupňa (druhá komora) zo 7. júna 2004 

Abstrakt uznesenia

1.     Žaloba o náhradu škody – Predmet – Návrh na náhradu škody vzniknutej v dôsledku spoločnej pozície – Nedostatok právomoci sudcu Spoločenstva – Neexistencia účinného právneho prostriedku nápravy – Vyhlásenie Rady o práve na náhradu škody – Neexistencia vplyvu – Právomoc sudcu Spoločenstva rozhodovať o žalobe o náhradu škody založenej na nerešpektovaní právomocí Spoločenstva Radou

(Články 5 EÚ, 34 EÚ a 46 EÚ)

2.     Európska únia – Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach – Právny základ – Článok 34 EÚ – Povinnosť dodržiavať ustanovenia Spoločenstva

[Článok 61 písm. e) ES; článok 34 EÚ; spoločná pozícia Rady 2001/931/SZBP, článok 4]

1.     Súd prvého stupňa zjavne nemá právomoc rozhodovať o žalobe o náhradu škody, ktorá sa týka ujmy prípadne spôsobenej spoločnou pozíciou prijatou na základe článku 34 EÚ, pretože podľa článku 46 EÚ nie je v rámci hlavy VI Zmluvy EÚ stanovená žiadna žaloba o náhradu škody.

Aj keď je pravdepodobné, že to má za následok neexistenciu účinného právneho prostriedku nápravy, táto situácia nemôže v právnom systéme, ktorý je založený na zásade delegovanej právomoci, ako to vyplýva z článku 5 EÚ, sama osebe založiť právo na vlastnú právomoc Spoločenstva.

Vyhlásenie Rady o práve na náhradu škody, uvedené v prílohe zápisnice zo zasadnutia, na ktorom bola prijatá spoločná pozícia, je vzhľadom na to, že sa neodráža v znení uvedeného ustanovenia, takisto neúčinné. Navyše, toto vyhlásenie nemôže zaviesť žiadnu žalobu pred súdmi Spoločenstva, pretože by to bolo v rozpore so súdnym systémom stanoveným Zmluvou EÚ.

Naproti tomu má Súd prvého stupňa právomoc rozhodovať o takejto žalobe o náhradu škody, ak sa žalobcovia odvolajú na prekročenie právomocí Spoločenstva. Súdy Spoločenstva majú totiž právomoc preskúmať obsah právneho aktu prijatého v rámci Zmluvy EÚ s cieľom overiť, či sa tento akt netýka právomocí Spoločenstva.

(pozri body 33 – 34, 36, 38 – 41)

2.     Prijatie spoločnej pozície Radou môže byť nezákonným zásahom do právomocí Spoločenstva len vtedy, ak by bolo vykonané namiesto aktu založeného na ustanovení Zmluvy ES, ktorý sa mal povinne prijať, či už alternatívne alebo súčasne.

Spoločnú pozíciu upravujúcu policajnú a súdnu pomoc medzi členskými štátmi podľa článku 34 EÚ nemožno považovať za nezlučiteľnú s úpravou právomocí Spoločenstva obsiahnutou v Zmluve ES, pretože nezávisle od otázky, či by opatrenia tohto druhu mohli byť prípadne založené na článku 308 ES, článok 61 písm. e) ES výslovne uvádza, že Rada prijme opatrenia v oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach v súlade s ustanoveniami Zmluvy EÚ.

(pozri body 45 – 46)

UZNESENIE SÚDU PRVÉHO STUPŇA (druhá komora)

zo 7. júna 2004 (*)

„Žaloba o náhradu škody – Spravodlivosť a vnútorné záležitosti – Spoločná pozícia Rady – Opatrenia týkajúce sa osôb, skupín a entít zapojených do teroristických činov – Zjavný nedostatok právomoci – Zjavne nedôvodná žaloba“

Vo veci T‑338/02,

Segi,

Araitz Zubimendi Izaga, bydliskom v Hernani (Španielsko),

Aritza Galarraga, bydliskom v Saint Pée sur Nivelle (Francúzsko),

v zastúpení: D. Rouget, avocat,

žalobcovia,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Vitsentzatos a M. Bauer, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú

Španielske kráľovstvo, v zastúpení svojho splnomocneného zástupcu, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

a

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: pôvodne P. Ormond, neskôr C. Jackson, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh na náhradu údajne utrpenej ujmy žalobcami z dôvodu zapísania Segi do zoznamu osôb, skupín alebo entít uvedeného v článku 1 spoločnej pozície Rady 2001/931/SZBP z 27. decembra 2001 o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom (Ú. v. ES L 344, s. 93), spoločnej pozície Rady 2002/340/SZBP z 2. mája 2002 o aktualizácii spoločnej pozície 2001/931 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 116, s. 75) a spoločnej pozície Rady 2002/462/SZBP zo 17. júna 2002 o aktualizácii spoločnej pozície 2001/931 a o zrušení spoločnej pozície 2002/340 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 160, s. 32),

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (druhá komora),

v zložení: predseda komory J. Pirrung, sudcovia A. W. H. Meij a N. J. Forwood,

tajomník: H. Jung,

vydal toto

Uznesenie

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1       Zo spisu vyplýva, že Segi je organizácia, ktorá si dala za cieľ obranu nárokov baskickej mládeže, identity, kultúry, baskického jazyka. Podľa žalobcov bola táto organizácia vytvorená 16. júna 2001 so sídlom v Bayonne (Francúzsko) a v Donostii (Španielsko). Za hovorcov vymenovala pani Araitz Zubimendi Izaga a pána Aritza Galarraga. V tomto ohľade nebola predložená žiadna oficiálna dokumentácia.

2       Dňa 28. septembra 2001 prijala Bezpečnostná rada OSN rezolúciu 1373 (2001), ktorou rozhodla, že všetky štáty si vzájomne poskytnú čo najväčšiu pomoc pri trestných vyšetrovaniach a iných trestných konaniach týkajúcich sa financovania alebo podpory teroristických aktov, vrátane pomoci pri získavaní dôkazov, ktoré majú k dispozícii a ktoré sú pre konania nevyhnutné.

3       Dňa 27. decembra 2001 prijala Rada spoločnú pozíciu 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom (Ú. v. ES L 344, s. 93), usudzujúc, že na vykonanie rezolúcie 1373 (2001) Bezpečnostnej rady OSN je nevyhnutný akt Spoločenstva. Táto spoločná pozícia bola prijatá na základe článku 15 EÚ patriaceho do hlavy 5 Zmluvy EÚ s názvom „Ustanovenia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike“ (SZBP) a článku 34 EÚ patriaceho do hlavy VI Zmluvy EÚ s názvom „Ustanovenia o policajnej a súdnej spolupráci v trestných veciach“ (zvyčajne nazývanej spravodlivosť a vnútorné záležitosti, ďalej len „SVZ“).

4       Články 1 a 4 spoločnej pozície 2001/931 znejú:

„Článok 1

1. Táto spoločná pozícia sa v súlade s ustanoveniami nasledujúcich článkov uplatní na osoby, skupiny a subjekty [entity – neoficiálny preklad] zapojené do teroristických činov, ktoré sú uvedené na zozname v prílohe.

…

6. Mená osôb a subjektov [entít – neoficiálny preklad] na zozname v prílohe sa budú v pravidelných intervaloch a najmenej raz za šesť mesiacov revidovať, aby sa zabezpečilo, že existujú dôvody pre ich zachovanie na tomto zozname.“

„Článok 4

Členské štáty si prostredníctvom policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach v rámci hlavy VI Zmluvy o Európskej únii navzájom poskytnú čo najširšiu možnú pomoc pri predchádzaní a boji proti teroristickým činom. Na tento účel na žiadosť plne využijú pri vyšetrovaniach a konaniach, ktoré vedú ich orgány proti ktorýmkoľvek osobám alebo subjektom [entitám – neoficiálny preklad] uvedeným na zozname v prílohe, svoje existujúce právomoci v súlade s aktmi Európskej únie a inými medzinárodnými dohodami, dojednaniami a dohovormi, ktoré sú záväzné pre členské štáty.“

5       Príloha spoločnej pozície 2001/931 uvádza vo svojom bode 2 venovanom „skupinám a subjektom [entitám – neoficiálny preklad]“:

„* – Euskadi Ta Askatasuna/Tierra Vasca y Libertad/Baskická vlasť a sloboda (E.T.A.)

(Tieto organizácie sú súčasťou teroristickej skupiny E.T.A., K.a.s., Xaki, Ekin, Jarrai-Haika-Segi, Gestoras pro-amnistía)“

6       Poznámka pod čiarou tejto prílohy uvádza, že „osoby označené * podliehajú iba článku 4“.

7       Dňa 27. decembra prijala Rada takisto spoločnú pozíciu 2001/930/SZBP o boji s terorizmom (Ú. v. ES L 344, s. 90), nariadenie Rady (ES) č. 2580/2001 z 27. decembra 2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom [entitám – neoficiálny preklad] s cieľom boja proti terorizmu (Ú. v. ES L 344, s. 70) a rozhodnutie 2001/927/ES o vytvorení zoznamu uvedeného v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 344, s. 83). Žiadny z týchto textov neuvádza žalobcov.

8       Vo vyhlásení Rady, ktoré tvorí prílohu zápisnice pri prijatí spoločnej pozície 2001/931 a nariadenia č. 2580/2001 (ďalej len „vyhlásenie Rady o práve na náhradu škody“) je uvedené:

„Rada v súvislosti s článkom 1 ods. 6 spoločnej pozície [2001/931] pripomína, že akýkoľvek omyl vo vzťahu k uvedeným osobám, skupinám alebo entitám oprávňuje poškodených, aby súdnou cestou žiadali náhradu škody.“

9       Uzneseniami z 5. februára a z 11. marca 2002 vyhlásil ústredný vyšetrovací súd č. 5 Audiencia Nacional v Madride (Španielsko) činnosti Segi za protiprávne a nariadil vzatie do väzby niektorých domnelých vedúcich členov Segi z dôvodu, že táto organizácia bola integrálnou súčasťou separatistickej baskickej organizácie ETA.

10     Rozhodnutím z 23. mája 2002 zamietol Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu ako neprípustnú žalobu podanú žalobcami proti pätnástim členským štátom týkajúcu sa spoločnej pozície 2001/931 z dôvodu, že opísaná situácia im nedala postavenie obetí porušenia Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP).

11     Rada prijala 2. mája a 17. júna 2002 na základe článkov 15 EÚ a 34 EÚ spoločné pozície 2002/340/SZBP a 2002/462/SZBP o aktualizácii spoločnej pozície 2001/931 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 116, s. 75 a Ú. v. ES L 160, s. 32). Prílohy týchto dvoch spoločných pozícií obsahovali meno Segi, ktoré bolo zapísané v rovnakom znení ako v spoločnej pozícii 2001/931.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

12     Žalobcovia návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 13. novembra 2002 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

13     Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 12. februára 2003 Rada vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 114 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, ku ktorej žalobcovia predložili svoje pripomienky.

14     Uznesením z 5. júna 2003 predseda druhej komory povolil vstup Španielskeho kráľovstva a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska do konania ako vedľajších účastníkov na podporu návrhov Rady. Spojené kráľovstvo sa vzdalo možnosti predložiť pripomienky k námietke neprípustnosti. Španielske kráľovstvo predložilo svoje pripomienky k námietke neprípustnosti v stanovenej lehote.

15     Rada podporovaná Španielskym kráľovstvom vo svojej námietke neprípustnosti navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–       zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú,

–       zaviazal „žalobkyňu“ na náhradu trov konania.

16     Žalobcovia navrhujú vo svojich pripomienkach k tejto námietke, aby Súd prvého stupňa:

–       prijal žalobu o náhradu škody ako prípustnú,

–       subsidiárne určil, že Rada porušila všeobecné zásady práva Spoločenstva,

–       v každom prípade zaviazal Radu na náhradu trov konania.

 Právny stav

 Tvrdenia účastníkov konania

17     Rada a Španielske kráľovstvo po prvé tvrdia, že Segi nemá procesnú spôsobilosť. Dodávajú, že pani Zubimendi Izaga a pán Galarraga nemajú jednak plnú moc zastupovať Segi a podľa Španielskeho kráľovstva ani právny záujem na konaní pred Súdom prvého stupňa.

18     Po druhé, Rada a Španielske kráľovstvo uvádzajú, že článok 288 druhý odsek ES predpokladá, že uplatnená škoda vyplýva z aktu Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora z 26. novembra 1975, Société des grands moulins des Antilles/Komisia, 99/74, Zb. s. 1531, bod 17). Keďže však Rada konala v rámci svojich právomocí v oblasti SZBP a SVZ, nejde o žiadny akt Spoločenstva.

19     Po tretie, Rada a Španielske kráľovstvo uvádzajú, že predpokladom mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva je dôkaz nezákonnosti konania vytýkaného inštitúcii. Súd prvého stupňa by však v súlade s článkami 35 EÚ a 46 EÚ nebol príslušný posúdiť zákonnosť aktu spadajúceho do oblasti SZBP alebo SVZ.

20     Na úvod žalobcovia zdôrazňujú, že je mimoriadne šokujúce, že Rada popiera existenciu a právnu spôsobilosť žalujúceho združenia len preto, aby mu zabránila napadnúť jeho zápis do prílohy spoločnej pozície 2001/931 a získať náhradu škody. To by predstavovalo porušenie všeobecných zásad práva Spoločenstva, ako sú uvedené najmä v článku 1, článku 6 ods. 1 a článku 13 EDĽP.

21     Pokiaľ ide o žalujúce združenie, žalobcovia uvádzajú, že právne poriadky členských štátov, právo Spoločenstva a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva uznávajú procesnú spôsobilosť skutočného združenia, najmä ak koná na obranu svojich práv (rozsudky Súdneho dvora z 8. októbra 1974, Syndicat général du personnel des organismes européens/Komisia, 18/74, Zb. s. 933 a z 28. októbra 1982, Groupement des agences de voyages/Komisia, 135/81, Zb. s. 3799, bod 11; rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 1996, Sinochem Heilongjiang/Rada, T‑161/94, Zb. s. II‑695, bod 34). Vyhlásením Rady o práve na náhradu škody Rada uznala, že „skupiny“ a „entity“ uvedené v tejto spoločnej pozícii majú procesnú spôsobilosť v konaní o náhradu škody. Navyše, zahrnutím do uvedeného zoznamu pristupovala Rada k žalujúcemu združeniu ako k nezávislej právnej entite.

22     Pokiaľ ide o dve fyzické osoby medzi nimi, žalobcovia tvrdia, že platne konajú z dvojakého titulu: ako jednotlivci a ako zástupcovia združenia.

23     Uvádzajú, že v právnom Spoločenstve uplatňujúcom základné práva, najmä práva podľa EDĽP, musia mať účinný právny prostriedok nápravy ich ujmy a získania náhrady. V opačnom prípade by to pre nich predstavovalo odmietnutie spravodlivosti, čo by znamenalo, že inštitúcie, pokiaľ sú činné v rámci Únie, konajú úplne svojvoľne.

24     Žalobcovia usudzujú, že Rada podvodne zvolila právny základ uvedeného aktu, aby sa vyhla akejkoľvek demokratickej, súdnej alebo mimosúdnej kontrole. Toto zneužitie konania malo byť jasne odsúdené Európskym parlamentom, hlavne v jeho rezolúcii P5_TA(2002)0055 zo 7. februára 2002. Výber rôznych právnych základov pre texty týkajúce sa terorizmu, prijaté Radou 27. decembra 2001, mal podľa nich za cieľ zbaviť niektoré kategórie osôb, predovšetkým tie uvedené v článku 4 spoločnej pozície 2001/931, práva na účinný právny prostriedok nápravy, na rozdiel od tých, ktoré sú uvedené v nariadení 2580/2001. Súd prvého stupňa má mať právomoc sankcionovať takéto zneužitie konania v rámci žaloby o náhradu škody.

25     Pokiaľ ide o vyhlásenie Rady o práve na náhradu škody, je úlohou Súdu prvého stupňa určiť jeho výklad a právny dosah. Zodpovednosť členských štátov má byť v tomto ohľade nedeliteľná, pretože, po prvé, ide o akt Rady, po druhé preto, lebo vnútroštátne súdy nemajú právomoc rozhodovať o škodách spôsobených Radou a po tretie preto, že by bolo nerozumné nútiť poškodeného konať v pätnástich členských štátoch. Toto vyhlásenie dalo Súdu prvého stupňa právomoc konať vo vzťahu ku kategórii osôb uvedenej v článku 4 spoločnej pozície 2001/931, ako aj kategórii osôb uvedenej v nariadení č. 2580/2001 a v článku 3 tejto spoločnej pozície, ktorí sa môžu odvolať na konanie Spoločenstva. Omyl spomenutý vo vyhlásení predstavuje nedostatok a v tomto prípade pozostáva zo skutkových omylov, nesprávneho právneho posúdenia, právnych omylov a zneužitia právomoci.

26     Ak by sa Súd prvého stupňa prehlásil za nepríslušného konať o tejto žalobe, bolo by podľa žalobcov nevyhnutné určiť, že Rada porušila všeobecné zásady práva Spoločenstva uvedené najmä v článku 1, článku 6 ods. 1 a článku 13 EDĽP.

27     Pokiaľ ide o trovy konania, žalobcovia tvrdia, že by bolo nespravodlivé, aby ich mali hradiť, keďže sa pokúšajú o získanie náhrady škody v právne komplexných a zložitých súvislostiach.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

28     Podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania o to požiada, Súd prvého stupňa môže rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. V súlade s odsekom 3 tohto článku sa námietka neprípustnosti ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, ak Súd prvého stupňa nerozhodne inak.

29     Podľa článku 111 rokovacieho poriadku ak je zrejmé, že návrhu zjavne chýba akýkoľvek právny základ, Súd prvého stupňa môže bez ďalšieho konania vo veci rozhodnúť odôvodneným uznesením.

30     Súd prvého stupňa usudzuje, že sa s touto vecou dostatočne oboznámil na základe spisového materiálu, a rozhodol, že nie je potrebné otvoriť ústnu časť konania.

31     Treba najprv pripomenúť, že žalobcovia sa svojou žalobou domáhali náhrady škody, ktorú utrpeli zapísaním Segi do zoznamu priloženého k spoločnej pozícii 2001/931 aktualizovanej spoločnými pozíciami 2002/340 a 2002/462.

32     Ďalej treba uviesť, že akty, o ktorých sa tvrdí, že sú príčinou údajne utrpenej ujmy žalobcami, sú spoločné pozície prijaté na základe článku 15 EÚ patriaceho do hlavy V Zmluvy EÚ týkajúcej sa SZBP a článku 34 EÚ patriaceho do hlavy VI Zmluvy EÚ týkajúcej sa SVZ.

33     Napokon treba konštatovať, že žalobcovia sú dotknutí len článkom 4 spoločnej pozície 2001/931, ako to výslovne upresňuje poznámka pod čiarou v prílohe tejto spoločnej pozície. Tento článok však uvádza, že členské štáty si prostredníctvom policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach v rámci hlavy VI Zmluvy EÚ navzájom poskytnú čo najširšiu možnú pomoc a neuvádza žiadne opatrenie týkajúce sa SZBP. Článok 34 je preto jediným príslušným právnym základom aktov, o ktorých sa tvrdí, že sú príčinou údajnej ujmy.

34     Musí sa konštatovať, že v rámci hlavy VI Zmluvy EÚ nie je stanovená žiadna žaloba o náhradu škody.

35     V rámci Zmluvy EÚ v znení Amsterdamskej zmluvy sú totiž právomoci Súdneho dvora taxatívne vypočítané v článku 46 EÚ. Tento článok stanovuje vo svojich ustanoveniach, ktoré sa týkajú tejto veci a ktoré neboli zmenené Zmluvou z Nice:

„Ustanovenia Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu týkajúce sa právomocí Súdneho dvora Európskych spoločenstiev a výkonu týchto právomocí, sa vzťahujú len na nasledovné ustanovenia tejto zmluvy:

...

b)      ustanovenia hlavy VI podľa podmienok uvedených v článku 35,

...

d)      článok 6 odsek 2 s ohľadom na konanie orgánov, pokiaľ má Súdny dvor právomoc podľa zmlúv o založení Európskych spoločenstiev a podľa tejto zmluvy,

...“

36     Z článku 46 EÚ vyplýva, že v rámci hlavy VI Zmluvy EÚ sú právne prostriedky stanovené v článku 35 ods. 1, 6 a 7 EÚ a zodpovedajú návrhu na začatie prejudiciálneho konania, žalobe o neplatnosť a úprave sporov medzi členskými štátmi.

37     Takisto treba uviesť, že zabezpečenie ochrany základných práv stanovené v článku 6 ods. 2 EÚ sa netýka tohto prípadu, pretože článok 46 písm. d) EÚ nepriznáva Súdnemu dvoru žiadnu dodatočnú právomoc.

38     Pokiaľ ide o neexistenciu účinného právneho prostriedku, musí sa konštatovať, že žalobcovia nemajú proti zapísaniu Segi do zoznamu osôb, skupín alebo entít zapojených do teroristických činov pravdepodobne žiadny účinný právny prostriedok nápravy, či už pred súdmi Spoločenstva alebo pred vnútroštátnymi súdmi. V rozpore s tvrdením Rady žalobcom neprinesie žiadny úžitok, ak sa budú domáhať vyvodenia individuálnej zodpovednosti každého členského štátu za vnútroštátne akty prijaté na vykonanie spoločnej pozície 2001/931, ak by prípadne chceli získať náhradu škody údajne utrpenú zapísaním Segi do prílohy tejto spoločnej pozície. Domáhanie sa určenia individuálnej zodpovednosti každého členského štátu za ich účasť na prijatí uvedenej spoločnej pozície pred vnútroštátnymi súdmi sa zdá byť málo účinné. Okrem toho, napadnutie zákonnosti zápisu Segi do tej prílohy, predovšetkým prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nie je z dôvodu výberu spoločnej pozície a nie napríklad rozhodnutia podľa článku 34 EÚ možné. Neexistencia právneho prostriedku nápravy však nemôže v právnom systéme, ktorý je založený na zásade delegovanej právomoci, ako vyplýva z článku 5 EÚ, sama osebe založiť právo na vlastnú právomoc Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677, body 44 a 45).

39     Žalobcovia sa ešte odvolávajú na vyhlásenie Rady o práve na náhradu škody, v zmysle ktorého „akýkoľvek omyl vo vzťahu k uvedeným osobám, skupinám alebo entitám oprávňuje poškodených, aby súdnou cestou žiadali náhradu škody“. Podľa ustálenej judikatúry majú vyhlásenia uvedené v zápisnici obmedzenú hodnotu v tom zmysle, že ich nemožno zohľadniť pri výklade ustanovenia práva Spoločenstva, ak sa obsah tohto vyhlásenia neodráža v znení uvedeného ustanovenia a nie sú preto právne relevantné (rozsudky Súdneho dvora z 26. februára 1991, Antonissen, C‑292/89, Zb. s. I‑745, bod 18 a z 29. mája 1997, VAG Sverige, C‑329/95, Zb. s. I‑2675, bod 23). Je potrebné konštatovať, že uvedené vyhlásenie neurčuje ani právne prostriedky a už vôbec nie podmienky ich uplatnenia. Každopádne nemôže zaviesť žiadnu žalobu pred súdmi Spoločenstva, pretože by bola v rozpore so súdnym systémom stanoveným Zmluvou EÚ. V nadväznosti na to nemôže takéto vyhlásenie prinútiť Súd prvého stupňa, aby preskúmal túto žalobu bez toho, aby mu túto právomoc dala Zmluva.

40     Z doteraz uvedeného vyplýva, že Súd prvého stupňa zjavne nemá právomoc rozhodovať o tejto žalobe o náhradu škody, pokiaľ sa týka náhrady ujmy, ktorá bola prípadne spôsobená zapísaním Segi do zoznamu priloženého k spoločnej pozícii 2001/931 v znení aktualizovanom spoločnými pozíciami 2002/340 a 2002/462.

41     Naproti tomu má Súd prvého stupňa právomoc rozhodovať o tejto žalobe o náhradu škody, ak sa žalobcovia odvolajú na prekročenie právomocí Spoločenstva. Súdy Spoločenstva majú totiž právomoc preskúmať obsah právneho aktu prijatého v rámci Zmluvy EÚ s cieľom overiť, či sa tento akt netýka právomocí Spoločenstva (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora zo 14. januára 1997, Centro-Com, C‑124/95, Zb. s. I‑81, bod 25 a z 12. mája 1998, Komisia/Rada, C‑170/96, Zb. s. I‑2763, bod 17).

42     Pokiaľ žalobcovia poukazujú na zneužitie konania Radou konaním v oblasti SVZ tým, že zasiahla do právomocí Spoločenstva, ktoré viedlo k zbaveniu žalobcov akejkoľvek súdnej ochrany, táto žaloba patrí do právomoci súdov Spoločenstva podľa článku 235 ES a článku 288 druhého odseku ES.

43     Súd prvého stupňa považuje za vhodné vysloviť sa najprv o dôvodnosti tejto žaloby len v zmysle toho, čo je uvedené vyššie v bode 42.

44     Podľa ustálenej judikatúry je uplatnenie mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstiev podriadené splneniu súboru podmienok týkajúcich sa nezákonnosti napadnutého konania, existencie uvádzanej škody a príčinnej súvislosti medzi konaním a tvrdenou škodou.

45     V danom prípade zjavne nedošlo k uvádzanej nezákonnosti. Tak, ako totiž vyplýva z vyššie uvedeného bodu 42, tvrdené nezákonné konanie by mohlo spočívať len v neprijatí aktu založeného na ustanovení Zmluvy ES, ktorý sa mal povinne prijať, či už alternatívne alebo súčasne so spoločnou pozíciou 2001/931. Ako sa však konštatuje vyššie v bode 33, žalobcovia sú dotknutí len článkom 4 spoločnej pozície 2001/931 v znení potvrdenom spoločnými pozíciami 2002/340 a 2002/462. Toto ustanovenie obsahuje povinnosť členských štátov plne využiť akty Európskej únie a iné medzinárodné dohody, dojednania a dohovory pri vyšetrovaniach a konaniach, ktoré vedú ich orgány proti ktorýmkoľvek uvedeným osobám alebo entitám, a navzájom si poskytnúť čo najširšiu možnú pomoc v rámci hlavy VI Zmluvy EÚ. Obsah tohto ustanovenia spadá teda pod hlavu VI Zmluvy EÚ a príslušným právnym základom na jeho prijatie je článok 34 EÚ.

46     Žalobcovia neuviedli žiadny právny základ v Zmluve ES, ktorý by mal byť porušený. Pokiaľ však poukazujú v tejto súvislosti na to, že Rada prijala 27. decembra 2001 rôzne druhy aktov boja proti terorizmu a konkrétne nariadenie č. 2580/2001, založené na článkoch 60 ES, 301 ES a 308 ES, nemožno usudzovať, že policajná a súdna pomoc medzi členskými štátmi stanovená v článku 4 spoločnej pozície 2001/931 nerešpektovala tieto ustanovenia Zmluvy ES. Tieto ustanovenia majú totiž jasne za cieľ vykonať v nevyhnutnej miere akty prijaté v oblasti SZBP a nie tie, ktoré boli prijaté v oblasti SVZ. Pokiaľ ide o článok 308, je pravdou, že toto ustanovenie umožňuje prijať vhodné predpisy Spoločenstva, ak sa uzná, že konanie je nevyhnutné na dosiahnutie jedného z cieľov Spoločenstva bez toho, aby Zmluva ES stanovovala v tomto smere právomoc konať. Ak však článok 61 písm. e) ES predpokladá prijatie opatrení v oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach, výslovne uvádza, že Rada prijme tieto opatrenia v súlade s ustanoveniami Zmluvy EÚ. Za týchto podmienok a nezávisle od toho, či by opatrenia tohto druhu mohli byť prípadne založené na článku 308 ES, nie je prijatie článku 4 spoločnej pozície 2001/931 len na základe článku 34 EÚ v rozpore s úpravou právomocí Spoločenstva, obsiahnutou v Zmluve ES. Pokiaľ ide o rezolúciu Parlamentu zo 7. februára 2002, v ktorej tento ľutuje, že sa pre tvorbu zoznamu teroristických organizácií zvolil právny základ spadajúci do oblasti SVZ, treba konštatovať, že táto kritika sa týka politického výberu a nespochybňuje zákonnosť zvoleného právneho základu ako takú alebo nerešpektovanie právomocí Spoločenstva. Ak zo zahrnutia zoznamu osôb, skupín alebo entít zapojených do teroristických činov do spoločnej pozície vyplýva, že uvedené osoby nemajú pred sudcom Spoločenstva právny prostriedok nápravy, takýto výsledok ako taký nepredstavuje prekročenie právomocí Spoločenstva.

47     V časti, v ktorej sa žaloba opiera o nerešpektovanie právomocí Spoločenstva Radou tým, že konala v oblasti SVZ, treba túto žalobu zamietnuť ako zjavne nedôvodnú bez toho, aby bolo v tejto súvislosti nutné rozhodnúť o námietke neprípustnosti vznesenej Radou (rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, Zb. s. I‑1873, bod 52).

48     Subsidiárny návrh žalobcov, podľa ktorého sa má napriek zamietnutiu ich žaloby určiť, že Rada porušila všeobecné zásady práva Spoločenstva, sa musí takisto zamietnuť. Konanie pred súdmi Spoločenstva totiž nepozná právny prostriedok, ktorý by súdu umožnil, aby všeobecným vyhlásením zaujal stanovisko k otázke, ktorej predmet prekračuje rámec sporu. Súd prvého stupňa takisto zjavne nemá právomoc rozhodovať o tomto návrhu.

 O trovách

49     Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Súd prvého stupňa rozdeliť náhradu trov konania alebo vo výnimočných prípadoch rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania. V tomto prípade treba pripomenúť, že žalobcovia navrhli, aby bola Rada hradila všetky trovy konania, a to aj v prípade zamietnutia ich žaloby. V tejto súvislosti treba uviesť, že na jednej strane mohlo vyhlásenie Rady o práve na náhradu škody uviesť žalobcov do omylu a na strane druhej, že tento omyl ich oprávňoval vyhľadať súd príslušný konať o ich žalobných dôvodoch. Za týchto okolností treba rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

50     Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku znášajú členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (druhá komora)

nariadil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

V Luxemburgu 7. júna 2004

* Jazyk konania: francúzština.