Vec T-213/02

SNF SA

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Žaloba o neplatnosť – Smernica 2002/34/ES – Obmedzenia v používaní polyakrylamidov v zložení kozmetických výrobkov – Osoba osobne dotknutá – Prípustnosť“

Uznesenie Súdu prvého stupňa (piata komora) zo 6. septembra 2004  

Abstrakt uznesenia

1.     Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Normatívny akt – Smernica

(Článok 230 štvrtý odsek ES)

2.     Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Normatívny akt – Žaloba podaná hospodárskym subjektom činným v dotknutom odvetví a patriacim do vymedzeného okruhu – Neprípustnosť

(Článok 230 štvrtý odsek ES)

3.     Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Smernica 2002/34 o obmedzeniach v používaní polyakrylamidov v zložení kozmetických výrobkov – Žaloba podaná podnikom, ktorý je majiteľom patentu na výrobu polyakrylamidov podanom v členskom štáte – Neprípustnosť

(Článok 230 štvrtý odsek ES; smernica Komisie 2002/34)

1.     Hoci článok 230 štvrtý odsek ES výslovne neupravuje prípustnosť žalôb o neplatnosť podaných jednotlivcami proti smernici, táto skutočnosť sama osebe ešte nepostačuje na vyhlásenie takýchto žalôb za neprípustné. Inštitúcie Spoločenstva navyše nemôžu súdnu ochranu, ktorú toto ustanovenie Zmluvy jednotlivcom zabezpečuje, vylúčiť prostredníctvom zvolenia si formy dotknutého právneho aktu. Okrem toho normatívny akt vzťahujúci sa na všetky zúčastnené hospodárske subjekty sa za určitých okolností môže dotýkať niektorých z nich priamo a osobne.

(pozri body 54 – 55)

2.     Skutočnosť, že je možné s väčšou alebo menšou presnosťou určiť počet alebo dokonca totožnosť právnych subjektov, na ktoré sa normatívny akt vzťahuje, ešte v žiadnom prípade neznamená, že tieto subjekty treba považovať za osobne dotknuté týmto opatrením v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, pokiaľ je nesporné, že toto uplatnenie možno nepochybne použiť na základe objektívneho právneho alebo skutkového stavu, ktorý je vymedzený dotknutým aktom.

Samotná skutočnosť, že hospodársky subjekt pôsobí v odvetví, na ktoré sa opatrenie vzťahuje a ktoré je dotknuté, ešte neodôvodňuje jeho individualizáciu, najmä ak chýba dodatočný faktor, a síce príčinná súvislosť medzi dotknutým subjektom a opatrením inštitúcie, z ktorého bolo možno zreteľne vyvodiť, že táto inštitúcia vydaným sporným opatrením upravila pomery tohto hospodárskeho subjektu.

Z toho vyplýva, že v rámci žaloby o neplatnosť smernice, ktorá sa vzťahuje na objektívne určené situácie a vyvoláva právne účinky voči všeobecne a abstraktne stanovenej skupine osôb, nezáleží na tom, že dotknuté subjekty sú mnohé obmedzované, ak v čase prijatia spornej smernice nebol okruh dotknutých subjektov uzatvorený, pretože smernica nevylučovala, aby túto činnosť začali vykonávať aj hospodárske subjekty, ktoré v čase pred jej prijatím túto činnosť nevykonávali.

(pozri body 59 – 63)

3.     Žaloba podaná majiteľom patentu na výrobu tuhých polyakrylamidov určených pre kozmetický priemysel podanom v členskom štáte proti smernici 2002/34, ktorou sa prispôsobujú technickému pokroku prílohy II, III a VII k smernici 76/768 o aproximácii právnych predpisov členských štátov vzťahujúcich sa na kozmetické výrobky v časti, v ktorej táto smernica obmedzuje použitie polyakrylamidov v zložení kozmetických výrobkov, je neprípustná. Žalobkyňa nemá výlučne právo na výrobu kozmetického výrobku, tak ako je definovaný v článku 1 smernice 76/768, a preto sa v skutočnosti sporná smernica nedotýka žalobkyne z dôvodu jej postavenia ako majiteľa výlučných práv, ale iba z dôvodu jej postavenia ako výrobcu surovín alebo látok, ktoré sa používajú pri výrobe kozmetických výrobkov, a síce rovnako ako všetkých ostatných subjektov vyrábajúcich tieto suroviny alebo látky. Okrem toho tieto výlučné práva sú naďalej platné a použitie týchto práv nie je nevyhnutne obmedzené iba na kozmetické výrobky, ale môže prípadne zahŕňať aj farmaceutické, veterinárne výrobky a čistiace prostriedky.

(pozri body 67, 69 – 70)

UZNESENIE SÚDU PRVÉHO STUPŇA (piata komora)

zo 6. septembra 2004 (*)

„Žaloba o neplatnosť – Smernica 2002/34/ES – Obmedzenia v používaní polyakrylamidov v zložení kozmetických výrobkov – Osobne dotknutý subjekt – Prípustnosť“

Vo veci T‑213/02

SNF SA, so sídlom v Saint‑Étienne (Francúzsko), v zastúpení: K. Van Maldegem a C. Mereu, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: X. Lewis, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanej,

ktorej predmetom je čiastočné zrušenie dvadsiatej šiestej smernice Komisie 2002/34/ES z 15. apríla 2002, ktorou sa prispôsobujú technickému pokroku prílohy II, III a VII k smernici Rady 76/768/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov vzťahujúcich sa na kozmetické výrobky (Ú. v. ES L 102, s. 19) v časti, v ktorej táto smernica obmedzuje použitie polyakrylamidov v zložení kozmetických výrobkov,

SÚD PRVÉHO STUPŇA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (piata komora),

v zložení: predsedníčka komory P. Lindh, sudcovia R. García-Valdecasas a J. D. Cooke,

tajomník: H. Jung,

vydal toto

Uznesenie

 Právny rámec

1       Smernica Rady 76/768/EHS z 27. júla 1976 o aproximácii právnych predpisov členských štátov vzťahujúcich sa na kozmetické výrobky (Ú. v. ES L 262, s. 169) naposledy, pred vydaním spornej smernice, zmenená a doplnená smernicou Komisie 2000/41/ES z 19. júna 2000, ktorou sa po druhý krát odkladá termín, po ktorom sú zakázané testy na zvieratách na prísady alebo kombinácie prísad kozmetických výrobkov (Ú. v. ES L 145, s. 25, ďalej len „smernica o kozmetických výrobkoch“) okrem iného stanovuje, že kozmetické výrobky uvedené na trh Spoločenstva, ktoré sa používajú bežným a rozumným spôsobom, nesmú poškodzovať ľudské zdravie, s ohľadom najmä na obal výrobku, jeho označenie, prípadne návodu na jeho použitie a odstránenie, ako aj s ohľadom na akékoľvek ďalšie údaje alebo informácie od výrobcu alebo jeho splnomocneného zástupcu alebo akejkoľvek inej osoby zodpovednej za uvádzanie týchto výrobkov na trh Spoločenstva.

2       Článok 4 ods. 1 smernice o kozmetických výrobkoch stanovuje:

„Členské štáty bez ovplyvnenia ich všeobecných povinností vyplývajúcich z článku 2 zakážu obchodovanie s kozmetickými výrobkami, ktoré obsahujú

...

b) látky uvedené v prvej časti prílohy III, presahujúce stanovené limity a nespĺňajúce stanovené podmienky;  

... “

3       Článok 8 smernice o kozmetických výrobkoch uvádza:

„1.      V súlade s postupom stanoveným v článku 10 budú určené:

–       metódy analýzy nevyhnutné na kontrolu zloženia kozmetických výrobkov,

–       kritériá mikrobiologickej a chemickej čistoty pre kozmetické výrobky a metódy na kontrolu dodržiavania týchto kritérií.

2.      V súlade s rovnakým postupom sa v prípade potreby prijme spoločná nomenklatúra zložiek používaných v kozmetických výrobkoch a po porade Vedeckého výboru pre kozmetológiu potrebné zmeny a doplnenia na prispôsobenie príloh smernice technickému pokroku.“

4       Článok 9 smernice o kozmetických výrobkoch uvádza:

„1.      Týmto je ustanovený Výbor pre prispôsobenie smerníc týkajúcich sa odstránenia technických prekážok v obchode v oblasti kozmetických výrobkov technickému pokroku, (ďalej len „výbor“). Bude pozostávať z predstaviteľov členských štátov a jeho predsedom bude predstaviteľ Komisie.

2.      Výbor prijme svoj vlastný rokovací poriadok.“

5       Článok 10 smernice o kozmetických výrobkoch stanovuje:

„1.      V súlade s postupom stanoveným v tomto článku predseda predkladá výboru záležitosti buď zo svojho vlastného podnetu, alebo na žiadosť predstaviteľa členského štátu.

2.      Predstaviteľ Komisie predkladá výboru návrh opatrení, ktoré majú byť prijaté. Výbor oznámi svoje stanovisko k návrhu v lehote stanovenej predsedom v súlade s naliehavosťou záležitosti. ...

3. a) Výbor [Komisia – neoficiálny preklad] prijme navrhované opatrenia, ak sú v súlade so stanoviskom výboru.

b)      Ak navrhované opatrenia nie sú v súlade so stanoviskom výboru, alebo ak výbor neprijme nijaké stanovisko, Komisia bezodkladne navrhne Rade opatrenia, ktoré majú byť prijaté. Rada rozhoduje kvalifikovanou väčšinou.

c)      Ak Rada nekonala v priebehu troch mesiacov od dátumu, keď jej bol návrh predložený, navrhované opatrenia prijme Komisia.“

6       Článok 13 smernice o kozmetických výrobkoch stanovuje:

„Pre všetky jednotlivé opatrenia zavádzajúce obmedzenie alebo zákaz na obchodovanie s kozmetickými výrobkami a prijaté v súlade s touto smernicou sa uvádzajú presné dôvody. Príslušná strana bude o nich vyrozumená spolu s podrobnými údajmi o dostupných nápravných prostriedkoch podľa právnych predpisov platných v členských štátoch a o lehotách poskytnutých na uplatnenie týchto nápravných prostriedkov.“

7       Dňa 15. apríla 2002 prijala Komisia v súlade s článkom 8 ods. 2 smernice o kozmetických výrobkoch a po konzultácii s vedeckým výborom pre kozmetické výrobky a pre nepotravinárske výrobky určené spotrebiteľom (ďalej len „SCCNFP“) dvadsiatu šiestu smernicu 2002/34/ES, ktorou sa prispôsobujú technickému pokroku prílohy II, III a VII k smernici 76/768 (Ú. v. ES L 102, s.19, ďalej len „sporná smernica“).

8       Článok 1 spornej smernice uvádza, že smernica o kozmetických výrobkoch sa mení a dopĺňa tak, ako je uvedené v prílohe spornej smernice. V tejto prílohe sa okrem iného predpokladá vloženie referenčného čísla 66 do prílohy III smernice o kozmetických výrobkoch a pre polyakrylamidy sa stanovuje maximálny prípustný zvyškový obsah akrylamidu vo výrobkoch telovej kozmetiky, ktoré zostávajú na pokožke, na 0,1 mg/kg a v ostatných kozmetických výrobkoch na 0,5 mg/kg.

 Skutkový stav

9       Žalobkyňa je jedným z popredných výrobcov akrylamidu a polymerov akrylamidu, ktorým je polyakrylamid, ktoré predáva po celom svete. Opierajúc sa o svoje skúsenosti a know-how v oblasti technológie analýzy polymérov, vyvinula pod ochrannou známkou FLOCARE celé množstvo polyakrylamidov, ktoré sú polymérmi osobitne určenými na použitie v kozmetike a vo výrobkoch telovej kozmetiky.

10     Polyakrylamidy nachádzajú svoje využitie v kozmetických výrobkoch vďaka ich univerzálnej schopnosti plniť súčasne viacero funkcií, a to funkciu zmäkčovadla, látky na vyvolanie filmu, exfoliačného polyméru, zahusťovadiel, emulgátorov a odličovačov.

11     Žalobkyňa je členom Polyacrylamide Producers Group (Skupiny výrobcov polyakrylamidov) (ďalej len „PPG“), ktorú tvoria siedmi výrobcovia polyakrylamidu sídliaci v Spoločenstve. Dvaja z týchto výrobcov, vrátane žalobkyne, vyrábajú navyše akrylamid. Odhaduje sa, že 99,9 % akrylamidu v Spoločenstve sa používa na výrobu polyakrylamidu.

12     SCCNFP zaradila polyakrylamidy používané v kozmetických výrobkoch na program rokovania 14. novembra 1997. Association européenne de cosmétiques, d’articles de toilette et de parfumerie (Európske združenie pre kozmetiku, toaletné výrobky a parfumériu, ďalej len „Colipa“), odvetvové združenie výrobcov kozmetických výrobkov, (do ktorého však nepatrí žiadny z výrobcov surovín, aké vyrába žalobkyňa), obdržal v polovici roku 1998 prvý návrh stanoviska SCCNFP o riziku vzniku rakoviny spojeného s používaním polyakrylamidov v kozmetických výrobkoch. Kópiu tohto dokumentu ani PPG, ani žalobkyňa neobdržali priamo. Zo záverov SCCNFP najmä vyplýva, že celoživotné používanie kozmetických výrobkov obsahujúcich polyakrylamidy predstavuje z dôvodu zvyškovej koncentrácie akrylamidu neprípustne vysoké dodatočné riziko rakoviny. Colipa zaslala návrh stanoviska PPG.

13     Dňa 3. septembra 1998 Colipa adresovala SCCNFP spoločnú odpoveď odvetvia, ktorá bola čiastočne vypracovaná PPG. Colipa v tejto odpovedi poukázala na to, že návrh stanoviska musí byť prepracovaný tak, aby zohľadňoval nové údaje a bežné súčasné metódy hodnotenia rizika. SCCNFP, Colipa a PPG si nato vymenili viacero listov. Colipa a PPG sa zúčastnili na rokovaní s SCCNFP a pred vydaním spornej smernice 15. apríla 2002 mu predložili viacero správ o hodnotení rizík spojených s používaním polyakrylamidov v kozmetických výrobkoch.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

14     Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 12. júla 2002 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

15     Osobitným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 22. augusta 2002 vzniesla Komisia námietku neprípustnosti podľa článku 114 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Žalobkyňa 10. októbra 2002 podala svoje pripomienky k tejto námietke.

16     Súd prvého stupňa (piata komora) v rámci procesných opatrení zabezpečujúcich priebeh konania vyzval 28. novembra 2002 žalobkyňu, aby odpovedala na jeho otázky, predovšetkým aby bližšie vysvetlila tvrdenie, že niektoré jej patenty sa v dôsledku vydania spornej smernice stali de facto bezcennými, a aby Súdu prvého stupňa predložila jednu kópiu dotknutých patentov. Žalobkyňa túto výzvu v určenej lehote splnila.

17     Vo svojej žalobe a v pripomienkach k námietke neprípustnosti žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–       vyhlásil žalobu za prípustnú a dôvodnú, prípadne rozhodol o námietke neprípustnosti až v konečnom rozsudku,

–       čiastočne zrušil spornú smernicu,

–       Komisiu zaviazal na náhradu trov konania.

18     Komisia vo svojej námietke neprípustnosti navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–       odmietol žalobu ako neprípustnú,

–       žalobkyňu zaviazal na náhradu trov konania.

 Právne posúdenie

 Tvrdenia účastníkov konania

19     Žalobkyňa uvádza, že predmetná žaloba je podľa článku 230 Zmluvy ES prípustná, pretože sporná smernica je záväzným právnym aktom, ktorý vyvoláva právne účinky konečnej povahy, ktoré sa bezprostredne a osobne dotýkajú žalobkyne. Na úvod navrhuje, aby Súd prvého stupňa preskúmal dôvodnosť žaloby pred rozhodovaním o jej prípustnosti, prípadne rozhodol o námietke neprípustnosti až v konečnom rozsudku. Žalobkyňa predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že prejednávaná vec sa dotýka mimoriadne komplexnej oblasti právnej úpravy a právny stav nie je možné posúdiť samostatne, ale iba v kontexte dôvodnosti žaloby. Vysvetľuje, že tento spor sa týka najmä vzťahu medzi smernicou Rady 67/548/EHS z 27. júna 1967 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa klasifikácie, balenia a označovania nebezpečných látok (Ú. v. ES P 196, s. 1) na jednej strane a na strane druhej smernice o kozmetických výrobkoch.

20     Žalobkyňa na podporu svojho tvrdenia uvádza päť dôvodov.

21     Po prvé uvádza, že sporná smernica, hoci je formulovaná všeobecne, sa vzťahuje iba na sedem výrobcov polyakrylamidu v Spoločenstve, ktorými sú členovia PPG. Vzhľadom na znaky, ktorými sa tieto podniky odlišujú od všetkých ostatných hospodárskych subjektov, tvoria tieto podniky zo skutkového a právneho hľadiska uzatvorenú skupinu hospodárskych subjektov. Podľa žalobkyne samotná smernica o kozmetických výrobkoch ich označuje ako „príslušné strany“ (pozri článok 5a). Uvádza, že jediným dôvodom výskytu polyakrylamidu na trhu Spoločenstva a jeho používania v kozmetických výrobkoch je nepretržité úsilie vyvíjané členskými podnikmi PPG. Ak by PPG neinvestovala do vývoja polyakrylamidov a Komisii neposkytla žiadne údaje, táto látka by sa v oblasti kozmetiky nikdy nepredávala a sporná smernica by s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebola prijatá.

22     Keďže podľa žalobkyne má pre výrobu polyakrylamidov technické a vedecké know-how veľký význam, nie je možné, aby tretie podniky z krátkodobého hľadiska prenikli na tento trh. Dodáva, že sporná smernica tým, že pre zvyškové množstvá akrylamidu v kozmetických výrobkoch zaviedla prísnejšie limity koncentrácie, vytvorila pre prípadných nových účastníkov trhu dodatočnú prekážku právnej povahy.

23     Žalobkyňa zastáva názor, že nové limity koncentrácie technicky znemožňujú vyrábať tuhé prášky polyakrylamidu, ak majú byť dodržané nové hraničné hodnoty pre zvyškové množstvá akrylamidu, pretože súčasná technológia neumožňuje izolovať tuhé polyakrylamidy od všetkých zvyškov akrylamidov. Trh s tuhými polyakrylamidmi používanými v kozmetických výrobkov je preto de jure uzatvorený.

24     Žalobkyňa ďalej uvádza, že vytýkané obmedzenia sa osobitne vzťahujú na jej výrobky. Tvrdí, že jej výrobky boli dôvodom, ako aj predmetom vytýkaných obmedzení a príčinou, pre ktorú orgány v tejto oblasti konali. Medzi spornou smernicou a postavením žalobkyne existuje teda príčinná súvislosť. Žalobkyňa je jediným podnikom, ktorý vyrába tuhé polyakrylamidy a uvádza ich na trh vo forme práškov používaných v kozmetických výrobkoch. Ostatné hospodárske subjekty vyrábajú tekuté emulzie, na ktoré sa nevzťahujú nové limity koncentrácie pre zostatkové množstvá akrylamidu. Sporná smernica sa teda týka žalobkyne osobitným spôsobom, a to jednak preto, že je jediným hospodárskym subjektom vyrábajúcim tuhé prášky polyakrylamidu v odvetví kozmetiky, a jednak z dôvodu osobitných vlastností jej výrobku.

25     Po druhé, žalobkyňa sa domnieva, že sporná smernica sa osobne týka žalobkyne, pretože má negatívny vplyv na niektoré jej, už existujúce, práva, čo ju odlišuje od ostatných hospodárskych subjektov.

26     Žalobkyňa tvrdí, že v dôsledku spornej smernice jej určite od roku 2004 bude odňatá ochrana vyplývajúca z patentu vo Francúzsku, pretože Francúzsko bude musieť použiť obmedzenia stanovené v spornej smernici na polyakrylamidy, v dôsledku čoho sa patent žalobkyne stane de facto bezcenným. Tvrdí, že jej výlučné právo na predaj výrobkov, ktoré vynašla, je zhodné s právom, ktoré v spore ukončenom rozsudkom Súdneho dvora z 18. mája 1994 Codorniu/Rada (C‑309/89, Zb. s. I‑1853) bolo dotknutej žalobkyni na základe ochrannej známky priznané.

27     Žalobkyňa uvádza, že vyrába výrobky z tuhých polyakrylamidov pre kozmetické odvetvie, využívajúc pritom osobitný výrobný postup, ktorý je výsledkom dlhodobých výskumov a rozsiahlych vývojových a investičných aktivít. Jej patent sa vzťahuje na technologický postup pre kozmetiku, prostredníctvom ktorého vyrába tuhé zahusťovače, ktoré upravujú viskozitu a zloženie kozmetických výrobkov ako šampónov a krémov s cieľom odstrániť rozpúšťadlá (minerálne oleje) a povrchovo aktívne látky (nonyfenoly a iné etoxyláty), ktoré nebolo možné odstrániť z emulzií vyrábaných konkurenčnými podnikmi pôvodným technologickým postupom.

28     Na otázku Súdu prvého stupňa (pozri bod 16 vyššie) žalobkyňa uviedla, že v predmetnom spore sa opiera najmä o dve prihlášky patentu č. 00 02664 (2805461) a č. 01 00963 (2819719), ktoré boli podané 28. februára 2000 a 19. januára 2001. Dotknuté patenty sa vzťahujú tak na výrobné postupy, ako aj na zloženie kozmetických výrobkov.

29     Žalobkyňa uvádza, že svojim zákazníkom a konečným užívateľom ponúka výrobky, ktoré v sebe súčasne spájajú dva významné faktory, a síce pevné skupenstvo a nižšie zvyškové množstvá monomerov akrylamidu. Tieto faktory sú pre ňu charakteristické a zabezpečili jej výrazný náskok pred konkurenciou. Sporná smernica jej naproti tomu zakazuje používať patentované výrobné postupy pre kozmetické výrobky, pretože v rámci patentovaných technologických postupov nie je možné dodržať nové hodnoty koncentrácie, ktoré sporná smernica stanovuje pre zvyškové množstvá akrylamidov v kozmetických výrobkoch.

30     Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením Komisie, že patent žalobkyne zahŕňa iné možné spôsoby využitia v oblasti farmaceutického a veterinárneho priemyslu. Tvrdí, že pri podaní prihlášky patentu je bežnou praxou, že sa zahrnie čo možno najviac foriem použitia, a tým sa počíta s prípadnými budúcimi trhmi, a to aj vtedy, ak výrobky ešte vonkoncom nemožno uvádzať na trh vo všetkých týchto formách použitia. V predmetnom spore je patent žalobkyne určený iba na použitie v kozmetických výrobkoch. Okrem toho nemožno pre právne prekážky používať patent súčasne pre kozmetické aj farmaceutické výrobky.

31     Žalobkyňa dodáva, že ochrana jej práv je vyššou právnou zásadou, ktorú treba zohľadňovať všade tam, kde ide o individuálne práva a slobody. Táto zásada vyplýva z článku 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd.

32     Po tretie, žalobkyňa uvádza, že Komisia porušila procesné práva priznané článkom 13 smernice o kozmetických výrobkoch. Podľa žalobkyne tento článok predovšetkým stanovuje, že „príslušná strana“ bude o opatrení zavádzajúcom obmedzenie a prijatom v súlade s touto smernicou vyrozumená spolu s podrobnými údajmi o dostupných nápravných prostriedkoch. Upresňuje, že tento článok nerozlišuje medzi právnymi aktmi, prostredníctvom ktorých Komisia obmedzuje použitie chemických látok v kozmetických výrobkoch, a opatreniami, ktorými členské štáty zabezpečili, aby konečné kozmetické výrobky na ich území tieto obmedzenia spĺňali. Žalobkyňa zastáva názor, že Komisia bola preto povinná oznámiť jej každé opatrenie obmedzujúce používanie polyakrylamidov v kozmetických výrobkoch.

33     V tomto kontexte žalobkyňa spochybňuje výklad smernice o kozmetických výrobkoch Komisiou. Namieta, že široká diskrečná právomoc, ktorú má Komisia za normálnych okolností, jej v oblasti upravenej touto smernicou neprináleží, pretože je povinná konzultovať odborníkov z priemyselného odvetvia a príslušné vedecké výbory a môže prijať iba aproximačné opatrenia schválené ad-hoc výborom. Podľa žalobkyne tieto dôsledky jednoznačne vyplývajú z článkov 10 až 13 smernice o kozmetických výrobkoch. Osobitná ochrana, ktorú tieto ustanovenia dotknutým podnikom poskytujú, ich odlišuje v zmysle článku 230 štvrtého odseku Zmluvy ES od ostatných podnikov.

34     Pokiaľ ide o odkaz Komisie na rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. júla 1998, Bergaderm a Goupil/Komisia (T‑199/96, Zb. s. II‑2805, bod 58), žalobkyňa konštatuje, že Súd prvého stupňa výslovne uznal existenciu kontradiktórneho konania. Uvádza, že Súd prvého stupňa rozlišuje pri konaniach, ktoré viedli k prijatiu opatrenia v Spoločenstve, medzi „správnymi“ konaniami a „legislatívnymi“ konaniami a pripúšťa, že osoby, ktoré mali naliehavý záujem na výsledku správneho konania a/alebo osoby, ktoré sa skutočne zúčastnili na správnom konaní smerujúcom k prijatiu opatrenia v Spoločenstve, mali v súvislosti s týmto opatrením procesné práva. V predmetnom spore žalobkyni zo spornej smernice vyplývajú osobitné práva, pretože sa prostredníctvom poskytnutia vedeckých údajov a stanovísk počas celého konania smerujúceho k prijatiu smernice zúčastňovala správneho konania. Komisia však posúdila výrobok žalobkyne bez toho, aby zohľadnila údaje, ktoré táto poskytla v správnom konaní, ktoré smerovalo k prijatiu opatrenia navrhnutého Komisiou. Týmto spôsobom Komisia prijala spornú smernicu v rozpore s procesným postupom a v rozpore s acquis Spoločenstva platnými pre oblasť polyakrylamidov.

35     Žalobkyňa uvádza, že ak by aj Súd prvého stupňa prijal názor Komisie, že článok 13 smernice o kozmetických výrobkoch nepriznáva žalobkyni procesné práva z dôvodu, že napadnuté opatrenie bolo vydané podľa článku 8 ods. 2 tejto smernice, aj toto ustanovenie predpokladá správne konanie, v ktorom má žalobkyňa základné práva na obhajobu. Žalobkyňa upresňuje, že toto ustanovenie najmä určuje, že zmeny smerujúce k aproximácii príloh tejto smernice technickému pokroku budú prijaté po konzultácii s SCCNFP.

36     Po štvrté, žalobkyňa s odvolaním sa na rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. mája 1991, Extramet Industrie/Rada (C‑358/89, Zb. s. I‑2051) uvádza, že dôsledky, ktoré pre ňu zo spornej smernice vyplývajú, sú na základe niektorých, pre ňu typických znakov, spôsobilé odlíšiť ju od všetkých ostatných hospodárskych subjektov, a to aj od tých, ktorí sú členmi PPG. V tomto zmysle poukazuje, že je jedným z mála podnikov v rámci PPG, ktoré vyrábajú tak akrylamidy, ako aj polyakrylamidy. Sporná smernica má vo vzťahu k žalobkyni rovnaké účinky ako voči jej adresátovi, pretože jej celá výroba akrylamidov je v dôsledku vydania spornej smernice skutočne ohrozená. V priebehu niekoľkých rokov žalobkyňa s pomocou unikátnych a vyspelých technologických postupov výroby polayakrylamidov vyvinula „trhovú raritu“. Jej postavenie je preto špecifické a odlišuje sa od jej konkurentov, ktorí pôsobia na tradičnom trhu so zahusťovadlami. Sporná smernica má preto vo vzťahu k žalobkyni osobitné hospodárske účinky, pretože žalobkyňa sa musí vzdať svojich činností v oblasti kozmetiky, ako aj všetkých svojich finančných investícií a práv duševného vlastníctva.

37     Žalobkyňa sa navyše domnieva, že nemá možnosť podať opravný prostriedok proti opatreniu na súdny, správny alebo ústavný orgán v Spoločenstve. Dodáva, že nie je priamo a osobne dotknutá opatreniami členských štátov na prebratie spornej smernice do vnútroštátneho právneho poriadku.

38     Po piate, žalobkyňa sa odvoláva na najnovší vývoj judikatúry v súvislosti s použitím článku 230 štvrtého odseku Zmluvy ES, ktorý vyplýva z rozsudku Súdu prvého stupňa z 3. mája 2002 Jégo-Quéré/Komisia (T‑177/01, Zb. s. II‑2365) a z návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs k rozsudku z 25. júla 2002 Unión de Pequeños Agricultores/Rada (C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677, s. I‑6681).

39     Komisia nesúhlasí s tvrdením žalobkyne o prípustnosti predmetnej žaloby. Zastáva názor, že Súd prvého stupňa môže rozhodnúť o prípustnosti žaloby nezávisle od posúdenia jej dôvodnosti a že napriek tvrdeniam žalobkyne neexistuje medzi otázkami týkajúcimi sa vedeckých údajov, ktoré sa v zmysle smernice 67/548 predkladajú, a postavením žalobkyne s ohľadom na smernicu o kozmetických výrobkoch žiadna súvislosť.

40     Po prvé Komisia sa domnieva, že žalobkyňa nepatrí do uzatvorenej skupiny výrobcov akrylamidov. Zdôrazňuje, že žalobkyňa nevysvetlila, prečo sú ostatní výrobcovia pôsobiaci v Spoločenstve, ktorí nepatria medzi siedmich výrobcov polyakrylamidu, z tohto trhu vylúčení a čo im bráni súťažiť s existujúcimi výrobcami.

41     Komisia sa domnieva, že cieľom článku 5a smernice o kozmetických výrobkoch nie je vytvorenie uzatvorenej skupiny výrobcov kozmetických látok. Toto ustanovenie zaväzuje Komisiu vypracovať demonštratívny zoznam látok, nie však zoznam výrobcov látok.

42     Po druhé Komisia uvádza, že prihlášky patentov nemajú za následok osobitný režim a osobitné postavenie žalobkyne, ktoré by bolo podobné alebo porovnateľné s postavením žalobkyne v spore v už citovanom rozsudku Codorniu/Rada.

43     Podľa Komisie žalobkyňa nevysvetlila, prečo sporná smernica odníma patentom účinok, resp. prečo ochrana, ktorú by patenty mohli poskytovať, je v jej dôsledku neúčinná. Komisia uvádza, že sporná smernica stanovuje pre zvyškové množstvá akrylamidov v konečných kozmetických výrobkoch maximálne povolené hodnoty, že používanie akrylamidov nie je zakázané a že žalobkyňa neuviedla, akú hodnotu mali v skutočnosti zvyškové množstvá akrylamidov v jej patentovaných výrobkoch pred vydaním spornej smernice. Zo skúmania prihlášky patentu nevyplýva, akú hodnotu mali zvyškové množstvá akrylamidov vo výrobkoch chránených patentom. V dôsledku toho žalobkyňa nepreukázala, že chemické zlúčeniny, na ktoré sa prihláška patentu vzťahuje, sú použitím limitov pre konečné kozmetické výrobky skutočne postihnuté.

44     Komisia sa odvoláva na prihlášky patentov č. 00 02664 (2805461) a č. 01 00963 (2819719) z 28. februára 2000 a 19. januára 2001. Poukazuje na to, že predmetom druhej prihlášky sú výrobky, ku ktorým nepatria iba kozmetické výrobky, ale aj farmaceutické a veterinárne výrobky, ako aj čistiace prostriedky, na ktoré sa sporná smernica vonkoncom nevzťahuje. Tiež konštatuje, že predmetom prvej prihlášky patentu je používanie „jedného alebo viacerých“ neionizovaných monomerov, medzi nimi aj akrylamidu. Dodáva, že spôsob, akým sú tieto výrobky uvedené na zozname, naznačuje, že tieto sú vzájomne nahraditeľné. V tomto prípade patent prihlásený 28. februára 2000 nestráca svoju hodnotu ani účinok, dokonca ani vtedy, ak by boli akrylamidy úplne zakázané.

45     Pokiaľ ide o postavenie žalobkyne v už citovanom rozsudku Codorniu/Rada, Komisia uvádza, že v tomto spore napadnutý predpis vyhradil pojem „crémant“ kvalitným šumivým vínam, ktoré sa za osobitných podmienok vyrábajú vo Francúzsku a v Luxembursku. Španielsky výrobca Codorniu si dal v Španielsku zapísať obrazovú ochrannú známku Gran Crémant de Codorniu roku 1924, ktorú tradične používal pred, ako aj po tomto zápise. Sporný predpis bránil Codorniu v používaní jej ochrannej známky tým, že právo používať pojem „crémant“ vyhradil francúzskym a luxemburským výrobcom. Komisia na rozdiel od tvrdenia žalobkyne (pozri najmä body 26 až 28 vyššie) zastáva názor, že prihlásené patenty jej neposkytujú žiadne „osobitné práva na uvádzanie polyakrylamidov ako látok kozmetických výrobkov na trh“, ale jej iba poskytujú právo brániť ostatným výrobcom v predaji podobných chemických prípravkov.

46     Po tretie Komisia zastáva názor, že vydaním spornej smernice nedošlo k porušeniu procesných práv žalobkyne. Konštatuje, že táto smernica nebola vydaná na základe článku 13 smernice o kozmetických výrobkoch, ale na základe článku 8 ods. 2 tejto smernice. Jednotlivé podniky a združenia podnikov v konaní uskutočnenom podľa tohto druhého ustanovenia nezohrávali žiadnu významnú úlohu, konanie nezačali a v jeho priebehu neboli konzultované.

47     Komisia uvádza, že Súd prvého stupňa v už citovanom rozsudku Bergaderm a Goupil/Komisia (bod 59) jednoznačne konštatoval, že konanie zakotvené v článku 8 ods. 2 smernice o kozmetických výrobkoch je konaním, ktoré smeruje k vydaniu právneho aktu. Pri vydaní právneho aktu sa však vyžaduje zachovanie práv na obhajobu iba vtedy, ak by existovali výslovné ustanovenia, ktoré by to vyžadovali, avšak smernica o kozmetických výrobkoch neobsahuje žiadne takéto ustanovenia.

48     Po štvrté Komisia uvádza, že žalobkyňa nevysvetlila, čím skutočnosť, že žalobkyňa je „jednou z mála“ výrobcov akrylamidov a polyakrylamidov odlišuje jej postavenie od postavenia ostatných výrobcov. Komisia tvrdí, že iba z dôvodu, že smernica má vplyv na činnosť žalobkyne v oblasti akrylamidov, ešte nie je oprávnená žiadať zrušenie spornej smernice.

49     Čo sa týka tvrdenia žalobkyne uvedeného v bode 37 vyššie, Komisia uvádza, že nie je ľahké zosúladiť na jednej strane tvrdenie žalobkyne, že účinky spornej smernice sú do tej miery nesporné, bezpodmienečné a nemenné, že členské štáty pri preberaní smernice do vnútroštátneho právneho poriadku nemali žiadny priestor pre voľnú úvahu s tvrdením, na strane druhej, že sa vnútroštátne opatrenia na prebratie smernice žalobkyni priamo nedotýkajú. Tvrdí, že ak sa sporná smernica žalobkyne priamo dotýka, potom sa jej taktiež dotýkajú vnútroštátne opatrenia na prebratie smernice, pretože tieto odzrkadľujú smernicu.

50     Po piate Komisia uvádza, že žalobkyňa sa nemôže opierať o najnovší vývoj judikatúry v otázke prípustnosti, ktorú Súd prvého stupňa zaviedol už citovaným rozsudkom Jégo-Quéré/Komisia a už citovanými návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát F. Jacobs k rozsudku Unión Pequeños Agricultores/Rada. Dodáva, že v druhom rozsudku Súdny dvor doteraz platnú judikatúru v otázke prípustnosti jednoznačne potvrdil. Odhliadnuc od toho, žalobkyňa v predmetnom spore nenavrhuje zrušenie nariadenia, ako je tomu v oboch vyššie uvedených sporoch, ale zrušenie smernice. Smernica na rozdiel od nariadenia musí byť prebratá do vnútroštátneho poriadku členskými štátmi, ktorým je adresovaná.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

51     Podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku Súd prvého stupňa môže rozhodnúť o prípustnosti pred prejednaním veci samej, ak to navrhne niektorý účastník konania. Podľa odseku 3 tohto článku sa žiadosť ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, ak Súd prvého stupňa nerozhodne inak. V predmetnom spore Súd prvého stupňa (piata komora) považuje skutočnosti vyplývajúce zo spisu za postačujúce a nepovažuje za potrebné otvárať ústnu časť konania. Ďalej sa Súd prvého stupňa domnieva, že nie sú dôvody na to, aby sa o námietke neprípustnosti rozhodlo v rámci konečného rozsudku.

52     Podľa článku 230 štvrtého odseku Zmluvy ES „každá fyzická alebo právnická osoba môže... podať žalobu proti rozhodnutiu, ktoré je jej určené, alebo proti rozhodnutiu, ktoré sa jej priamo a osobne týka, hoci je vydané formou nariadenia alebo rozhodnutia určeného inej osobe“.

53     V predmetnom spore ide o posúdenie prípustnosti žaloby, ktorú v súlade s uvedeným článkom podala právnická osoba proti niektorým ustanoveniam smernice prijatej Komisiou podľa článku 8 ods. 2 smernice o kozmetických výrobkoch.

54     Hoci článok 230 štvrtý odsek Zmluvy ES neupravuje výslovne prípustnosť žaloby o neplatnosť podanej jednotlivcami proti smernici, z judikatúry Súdneho dvora možno vyvodiť, že táto skutočnosť sama osebe ešte nepostačuje na vyhlásenie takýchto žalôb za neprípustné (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. júna 1998, UEAPME/Rada, T‑135/96, Zb. s. II‑2335, bod 63, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 10. septembra 2002, Japan Tobacco a JT International/Parlament a Rada, T‑223/01, Zb. s. II‑3259, bod 28). Orgány Spoločenstva navyše nemôžu súdnu ochranu, ktorú toto ustanovenie Zmluvy jednotlivcom zabezpečuje, vylúčiť prostredníctvom zvolenia si formy dotknutého právneho aktu (uznesenia Súdu prvého stupňa zo 14. januára 2002, Association contre l’heure d’été/Parlament a Rada, T‑84/01, Zb. s. II‑99, bod 23, a Japan Tobacco a JT International/Parlament a Rada, už citované, bod 28).

55     Okrem toho normatívny akt vzťahujúci sa na všetky zúčastnené hospodárske subjekty sa za určitých okolností môže dotýkať niektorých z nich priamo a osobne (rozsudok Súdneho dvora zo 17 januára 1985, Piraiki-Patraiki a i./Komisia, 11/82, Zb. s. 207, body 11 až 32 a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. júna 2000, Salamander a i./Parlament a Rada, T‑172/98, T‑175/98 až T‑177/98, Zb. s. II‑2487, bod 30).

56     V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry subjekt, ktorému rozhodnutie nie je adresované, sa v zmysle článku 230 štvrtého odseku Zmluvy ES rozhodnutie osobne dotýka iba v prípade, že sa ho dotýka z dôvodu niektorých jeho osobných vlastností alebo osobitných okolností, ktoré ho odlišujú od ostatných subjektov, a tým ho individualizujú podobným spôsobom ako adresátov (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223; rozsudok UEAPME/Rada, už citovaný, bod 69, a uznesenie Association contre l’heure d’été/Parlament a Rada, už citované, bod 24).

57     Na túto podmienku prípustnosti žaloby podanej právnickou alebo fyzickou osobou prednedávnom poukázal Súdny dvor v už citovanom rozsudku Unión de Pequeños Agricultores/Rada, (bod 36) a v rozsudku z 1. apríla 2004, Komisia/Jégo-Quéré (C‑263/02 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 45).

58     Žalobkyňa po prvé uvádza, že sporná smernica sa jej osobne dotýka, pretože patrí do uzatvorenej skupiny hospodárskych subjektov, na ktorú sa táto smernica vzťahuje.

59     V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že samotná skutočnosť, že je možné s väčšou alebo menšou presnosťou určiť počet alebo dokonca totožnosť subjektov, na ktoré sa smernica vzťahuje, ešte v žiadnom prípade neznamená, že ak opatrenie možno nepochybne použiť na základe objektívneho právneho alebo skutkového stavu, ktorý vymedzuje, tieto subjekty treba považovať za osobne dotknuté týmto opatrením (rozsudky Súdneho dvora z 15. júna 1993, Abertal a i./Komisia, C‑213/91, Zb. s. I‑3177, bod 17, a z 15. februára 1996, Buralux a i./Rada, C‑209/94 P, Zb. s. I‑615, bod 24).

60     Z judikatúry navyše vyplýva, že samotná skutočnosť, že hospodársky subjekt pôsobí v odvetví, na ktoré sa opatrenie vzťahuje a ktoré je dotknuté, ešte neodôvodňuje jeho individualizáciu v zmysle článku 230 štvrtého odseku Zmluvy ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Piraiki-Patraiki a i./Komisia, už citovaný, bod 14, a uznesenia Súdneho dvora z 21. júna 1993, Chiquita Banana a i./Rada, C‑276/93, Zb. s. I‑3345, bod 12, a z 23. novembra 1995, Asocarne/Rada, C‑10/95 P, Zb. s. I‑4149, bod 42). Pre túto judikatúru je príznačné to, že v uvedených sporoch sa vyskytoval dodatočný faktor, a síce príčinná súvislosť medzi dotknutým hospodárskym subjektom a opatrením orgánu, z ktorého bolo možno zreteľne vyvodiť, že tento orgán vydaným sporným opatrením upravil pomery tohto hospodárskeho subjektu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 13. mája 1971, International Fruit Company a i./Komisia, 41/70 až 44/70, Zb. s. 411, bod 20, a zo 6. novembra 1990, Weddel/Komisia, C‑354/87, Zb. s. I‑3847, bod 22). Táto podmienka však v predmetnom spore nie je splnená.

61     Sporná smernica mení smernicu o kozmetických výrobkoch tým spôsobom, že okrem iného zaraďuje polyakrylamidy do zoznamu látok, ktoré môžu byť obsiahnuté v kozmetických výrobkoch iba v určitých množstvách a iba za určitých podmienok, ktoré sú uvedené v prílohe III smernice o kozmetických výrobkoch, a že pre polyakrylamidy stanovuje maximálne zvyškové množstvá polyakrylamidov vo výrobkoch telovej kozmetiky, ktoré zostávajú na pokožke na 0,1 mg/kg a v ostatných kozmetických výrobkoch na 0,5 mg/kg. Sporná smernica sa preto vzťahuje na objektívne určené situácie a vyvoláva právne účinky voči všeobecne a abstraktne stanovenej skupine osôb, a to najmä voči výrobcom kozmetických výrobkov.

62     Uvedené ustanovenia sa preto dotýkajú žalobkyne iba objektívne z hľadiska jej postavenia ako hospodárskeho subjektu vyrábajúceho polyakrylamidy, a síce rovnako ako všetkých ostatných hospodárskych subjektov v rovnakej situácii. Táto skutočnosť, ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 59 a 60 vyššie, ešte neznamená, že sa jej sporné ustanovenia osobne dotýkajú. Z tohto pohľadu nie je relevantné, či polyakrylamidy vyrába v Spoločenstve iba sedem podnikov, a či žalobkyňa, ako to uvádza, je jediným podnikom, ktorý vyrába tuhé polyakrylamidy a vo forme prášku v kozmetických výrobkoch ich uvádza na trh.

63     V každom prípade napriek tvrdeniu žalobkyne nebol v čase vydania spornej smernice okruh výrobcov polyakrylamidov uzatvorený, pretože smernica nevylučovala, aby túto činnosť začali vykonávať aj hospodárske subjekty, ktoré v čase pred jej prijatím polyakrylamidy nevyrábali.

64     Po druhé, žalobkyňa sa domnieva, že sa jej smernica osobne dotýka z dôvodu, že negatívne postihuje práva z jej patentov, čím sa líši od ostatných hospodárskych subjektov. Tvrdí, že sporná smernica jej odníma práva z obidvoch vyššie uvedených patentov a vytvára postavenie žalobkyne zhodné s jej postavením z už citovaného rozsudku Codorniu/Rada.

65     Aj keby Sud prvého stupňa pri skúmaní tohto tvrdenia mohol mať preukázané, že žalobkyňa má výlučné práva vyplývajúce z obidvoch patentov, stále zastáva názor, že postavenie žalobkyne je odlišné od postavenia v rozsudku Codorniu/Rada.

66     Treba pripomenúť, že tento spor sa týkal španielskej spoločnosti Codorniu, ktorá vyrábala a uvádzala na trh šumivé vína a bola majiteľkou španielskej obrazovej ochrannej známky Gran Crémant de Codorniu, ktorú od roku 1924 používala na označovanie šumivých vín. Túto ochrannú známku používala pred, ako aj po jej zápise. Súdny dvor vo svojom rozsudku vyhlásil, že sporný predpis bránil spoločnosti Codorniu v používaní jej ochrannej známky tým, že vyhradil právo na používanie pojmu „crémant“ francúzskym a luxemburským výrobcom.

67     V predmetnom spore však žalobkyňa nemá žiadne výlučne právo na výrobu „kozmetických výrobkov“ v zmysle článku 1 smernice o kozmetických výrobkoch. Z tvrdenia žalobkyne totiž vyplýva, že žalobkyňa vyrába tuhé polyakrylamidy, ktoré potom ako surovinu alebo látku na výrobu kozmetických výrobkov dodáva výrobcom kozmetických výrobkov.

68     Súd prvého stupňa sa domnieva, že sporná smernica, na rozdiel od sporného ustanovenia z už citovaného rozsudku Codorniu/Rada, nebráni žalobkyni vo výkone jej výlučných práv a ani neodníma jej práva. Účinok spornej smernice spočíva v tom, že smernica obmedzuje používanie polyakrylamidov v kozmetických výrobkoch. Hoci sa patentované postupy a zlúčeniny žalobkyne v prípade, že nespĺňajú podmienky uvedené v smernici, ťažšie uvádzajú na trh alebo ich vôbec nemožno predať existujúcim zákazníkom žalobkyne, je táto skutočnosť iba nepriamym dôsledkom spornej smernice.

69     V skutočnosti sa sporná smernica nedotýka žalobkyne z dôvodu jej postavenia ako majiteľky výlučných práv, ale iba z dôvodu jej postavenia ako výrobcu surovín alebo látok, ktoré sa používajú pri výrobe kozmetických výrobkov, a síce rovnako ako všetkých ostatných hospodárskych subjektov vyrábajúcich tieto suroviny alebo látky. Tiež treba poukázať na skutočnosť, že výlučné práva majiteľa patentu vyhradzujú vynálezcovi monopol na nakladanie s jeho výrobkom alebo postupom a umožňujú mu získať odmenu za jeho tvorivú činnosť bez toho, aby mu túto odmenu bezpodmienečne zaručovali (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 5. decembra 1996, Merck a Beecham, C‑267/95 a C‑268/95, Zb. s. I‑6285, bod 31).

70     Ako Komisia správne uviedla, výlučné práva žalobkyne sú naďalej platné a použitie týchto práv nie je nevyhnutne obmedzené iba na kozmetické výrobky, ale môže prípadne zahŕňať aj farmaceutické a veterinárne výrobky, ako aj čistiace prostriedky. Ak aj žalobkyňa tieto výrobky doteraz nevyrábala, nemožno túto možnosť do budúcnosti vylúčiť.

71     Je možné sa preto domnievať, že existencia tejto možnosti dokazuje, že existuje rozdiel medzi postavením žalobkyne v predmetnom spore a postavením žalobkyne v už citovanom rozsudku Codorniu/Rada, kde účinok sporného ustanovenia spočíval v tom, že použitie ochrannej známky žalobkyňou v obchodnom styku bolo bezprostredné a s konečnou platnosťou protiprávne.

72     Po tretie žalobkyňa uvádza, že jej procesné práva ako „príslušnej strany“, ktoré získala na základe článku 13 smernice o kozmetických výrobkoch, boli vydaním spornej smernice porušené, a že je spornou smernicou osobne dotknutá spôsobom, ktorý ju odlišuje od ostatných hospodárskych subjektov.

73     Súd prvého stupňa sa domnieva, že toto tvrdenie je nepravdivé. Z druhého odôvodnenia spornej smernice nesporne vyplýva, že právnym základom tejto smernice je článok 8 ods. 2 smernice o kozmetických výrobkoch, a nie článok 13 tejto smernice. Článok 13 smernice o kozmetických výrobkoch sa totiž vzťahuje na jednotlivé opatrenia zavádzajúce obmedzenie alebo zákaz obchodovania s kozmetickými výrobkami prijaté na základe tejto smernice. Podľa tohto ustanovenia sa pre všetky tieto opatrenia uvádzajú presné dôvody a „príslušná strana“ bude o nich vyrozumená spolu s podrobnými údajmi o dostupných nápravných prostriedkoch podľa právnych predpisov platných v členských štátoch a o lehotách poskytnutých na uplatnenie týchto nápravných prostriedkov.

74     Sporná smernica však nie je individuálnym opatrením zavádzajúcim obmedzenie alebo zákaz obchodovania s kozmetickými výrobkami, ale právnym aktom so všeobecnou platnosťou vydaným Komisiou podľa článku 8 ods. 2 smernice o kozmetických výrobkoch, ktorým sa okrem iného prispôsobuje technickému pokroku príloha III tejto smernice. Článok 8 ods. 2 smernice o kozmetických výrobkoch neposkytuje žalobkyni žiadne procesné právo. Z toho vyplýva, že vydaním spornej smernice nebolo možné porušiť žiadne procesné právo žalobkyne.

75     Okrem toho konzultácie s SCCNFP, ktoré predpokladá článok 8 ods. 2 smernice o kozmetických výrobkov, na rozdiel od názoru žalobkyne, nedávajú konaniu, ktoré viedlo k vydaniu sporného právneho aktu, povahu správneho konania a neposkytujú ani právo byť vypočutý v tomto konaní Komisiou, čo by žalobkyňu za určitých okolností mohlo vynímať z okruhu ostatných subjektov.

76     Po štvrté žalobkyňa, odvolávajúc sa na obdobné použitie už citovaného rozsudku Extramet Industrie/Rada, uvádza, že účinky, ktoré má sporná smernica na jej postavenie ju z dôvodu niektorých pre ňu typických znakov môžu odlišovať od všetkých ostatných hospodárskych subjektov. V tomto zmysle uvádza, že je jednou z mála spoločností v rámci PPG, ktoré vyrábajú tak akrylamidy, ako aj polyakrylamidy, a že sporná smernica má na ňu osobitný hospodársky vplyv, pretože je povinná vzdať sa akejkoľvek činnosti v oblasti kozmetiky, ako aj všetkých svojich finančných investícií a práv z duševného vlastníctva.

77     Toto tvrdenie Súd prvého stupňa neprijal. Z už citovaného rozsudku Extramet Industrie/Rada vyplýva, že podnik nie je osobne dotknutý ustanovením právneho aktu z dôvodu, že toto ustanovenie sa dotýka jeho hospodárskej činnosti. V situácii, ktorá je predmetom tohto rozsudku, sa spojilo viacero okolností, s ktorými v predmetnom spore nemáme dočinenia, a žalobkyňa nepreukázala, že sa nachádzala v podobnom postavení ako v tom čase spoločnosť Extramet Industrie na trhu s kovmi vápnika. V tomto rozsudku (bod 17) Súdny dvor konštatoval, že za osobne dotknutý treba považovať ten hospodársky subjekt, ktorý je najväčším dovozcom, ako aj konečným užívateľom výrobku, ktorý je predmetom antidumpingového opatrenia, a ktorý navyše preukáže, že jeho hospodárska činnosť vo veľkej miere závisí od týchto dovozov, a keďže dotknutý výrobok zhotovuje iba málo výrobcov a je obtiažne získať ho od jediného výrobcu, ktorý je navyše hlavným konkurentom pre spracovaný výrobok, je týmto nariadením vážne dotknutý. Súdny dvor konštatoval, že viaceré okolnosti odôvodňujú osobitné postavenie spoločnosti Extramet Industrie s ohľadom na sporné opatrenie, ktoré ju vyníma z okruhu všetkých ostatných hospodárskych subjektov. V predmetnom spore však takéto okolnosti nie sú.

78     Po piate, k tvrdeniu žalobkyne, ktoré sa opiera o najnovší vývoj judikatúry týkajúcej sa použitia článku 230 štvrtého odseku Zmluvy ES, vyplývajúceho z už citovaného rozsudku Jégo-Quéré/Komisia a z už citovaných návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs k rozsudku Unión de Pequeños Agricultores/Rada, stačí uviesť, že Súdny dvor v už citovaných rozsudkoch Unión de Pequeños Agricultores/Rada (bod 36) a Jégo-Quéré/Komisia (body 37, 38 a 45) svoju ustálenú judikatúru v tejto oblasti potvrdil.

79     Na základe uvedeného možno dospieť záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že je osobne dotknutá spornou smernicou.

80     Z toho vyplýva, že táto žaloba je neprípustná a treba ju zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné skúmať, či žalobkyňa je spornou smernicou priamo dotknutá.

 O trovách

81     Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju znášať svoje vlastné trovy konania a na náhradu trov konania žalovanej v súlade s jej návrhom

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata komora)

nariadil:

1)      Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

2)      Žalobkyňa znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania žalovanej.

V Luxemburgu 6. septembra 2004

* Jazyk konania: angličtina.