ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (plénum)

z 2. októbra 2003 (*)

„Občianstvo Európskej únie – Nadobudnutie priezviska – Deti štátnych príslušníkov členských štátov – Dvojaké štátne občianstvo“

Vo veci C‑148/02,

ktorej predmetom je návrh Conseil d’État (Belgicko) predložený Súdnemu dvoru podľa článku 234 ES, ktorým navrhuje v konaní prebiehajúcom pred týmto súdnym orgánom medzi

Carlos Garcia Avello

a

Belgickom,

aby vydal rozhodnutie o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa výkladu článkov 17 ES a 18 ES,

SÚDNY DVOR (plénum),

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr M. Wathelet, R. Schintgen a C. W. A. Timmermans, sudcovia D. A. O. Edward, A. La Pergola, P. Jann, V. Skouris, F. Macken, N. Colneric, S. von Bahr, J. N. Cunha Rodrigues (spravodajca) a A. Rosas,

generálny advokát: F. G. Jacobs,

tajomník: M.‑F. Contet, hlavná referentka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        Garcia Avello, v zastúpení: P. Kileste, avocat,

–        Belgicko, v zastúpení: A. Snoecx, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci J. Bourtembourg, avocat,

–        dánska vláda, v zastúpení: J. Bering Liisberg, splnomocnený zástupca,

–        holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster, splnomocnená zástupkyňa,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. L. Iglesias Buhigues, C. O’Reilly a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok pána Garcia Avellu, v zastúpení: P. Kileste, Belgicka, v zastúpení: C. Molitor, avocat, dánskej vlády, v zastúpení: J. Molde, splnomocnený zástupca, holandskej vlády, v zastúpení: N. A. J. Bel, splnomocnený zástupca, Komisie, v zastúpení: J. L. Iglesias Buhigues, C. O’Reilly a D. Martin, na pojednávaní 11. marca 2003,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 22. mája 2003,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Rozsudkom z 21. decembra 2001, ktorý bol doručený Súdnemu dvoru 24. apríla 2002, Conseil d’État položila na základe článku 234 ES prejudiciálnu otázku o výklade článkov 17 ES a 18 ES.

2        Táto otázka vyplynula zo sporu medzi pánom C. Garciom Avellom, konajúcim ako zákonný zástupca svojich detí, a Belgickom, ktorý sa týka žiadosti o zmenu priezviska jeho detí.

 Právny rámec

 A ─ Právna úprava Spoločenstva

3        Podľa článku 12 ods. 1 ES:

„V rámci pôsobnosti tejto zmluvy a bez toho, aby boli dotknuté jej osobitné ustanovenia, akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná.“

4        Článok 17 ES stanovuje:

„1.      Týmto sa ustanovuje občianstvo únie. Občanom únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo únie nenahrádza, ale dopĺňa štátnu príslušnosť jednotlivca.

2.      Občania únie požívajú práva poskytované touto zmluvou a vzťahujú sa na nich povinnosti, ktoré im táto zmluva ukladá.“

5        Článok 18 ods. 1 ES stanovuje:

„1.      Každý občan únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v tejto zmluve a v opatreniach prijatých na ich vykonanie.“

 B ─ Vnútroštátna právna úprava a prax

 Belgické medzinárodné právo súkromné

6        Článok 3 tretí odsek belgického Občianskeho zákonníka stanovuje:

„Zákony upravujúce osobný stav a právnu spôsobilosť osôb sa vzťahujú aj na belgických občanov s bydliskom v zahraničí“.

7        Belgické súdne orgány uplatňujú na základe tohto ustanovenia pravidlo, podľa ktorého sa osobný stav a právna spôsobilosť osôb spravujú právom štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi.

8        Podľa Belgicka, pokiaľ má belgický štátny príslušník občianstvo jedného alebo viacerých štátov, belgické orgány uprednostnia belgické štátne občianstvo podľa pôvodne zvykového pravidla kodifikovaného článkom 3 Haagskeho dohovoru z 12. apríla 1930 o niektorých otázkach týkajúcich sa kolízneho práva vo veciach štátneho občianstva (Recueil des traités de la Société des Nations, zväzok 179, s. 89, ďalej len „Haagsky dohovor“) podľa ktorého „osobu, ktorá je štátnym občanom dvoch alebo viacerých štátov, môže každý z týchto štátov považovať za svojho štátneho príslušníka“ [neoficiálny preklad].

 Belgický Občiansky zákonník

9        Podľa článku 335 Občianskeho zákonníka, ktorý je upravený v kapitole V s názvom „Účinky rodičovstva“, v oddieli VII („o rodičovstve“):

„1.      Dieťa, u ktorého je známe len otcovstvo alebo ktorého otec a zároveň matka sú známi, nadobúda priezvisko otca, to neplatí, ak je otec ženatý a uzná otcovstvo k dieťaťu počatého počas manželstva s inou ženou ako so svojou manželkou.

…“

10      Článok 2 v kapitole II s názvom „Zmena priezviska a mena“ zákona z 15. mája 1987 o priezvisku a mene stanovuje:

„Kto chce z akéhokoľvek dôvodu zmeniť priezvisko alebo meno, podá odôvodnenú žiadosť ministrovi spravodlivosti.

Žiadosť podáva samotná dotknutá osoba alebo jej zákonný zástupca.“

11      Článok 3, ktorý patrí do rovnakej kapitoly uvedeného zákona, stanovuje:

„Minister spravodlivosti môže povoliť zmenu mena, pokiaľ požadované mená nie sú zmätočné a nemôžu poškodzovať žiadateľa alebo tretie osoby.

Kráľ môže výnimočne povoliť zmenu priezviska, pokiaľ sa domnieva, že žiadosť odôvodňujú závažné dôvody a že požadované priezvisko nie je zmätočné a nemôže poškodzovať žiadateľa alebo tretie osoby.“

 Správna prax vo veciach zmeny priezviska

12      Belgicko uvádza, že s cieľom zmierniť znevýhodnenia spojené s dvojitým štátnym občianstvom navrhujú belgické orgány v takejto situácií, o akú ide vo veci samej, vykonať zmenu priezviska tak, že deťom sa prizná len prvá časť priezviska ich otca. S cieľom nenarúšať začlenenie dieťaťa možno výnimočne, a najmä vtedy, ak na Belgicko existujú slabé väzby, priznať priezvisko v súlade so zahraničným zákonom, najmä v prípade, keď rodina žila v cudzej krajine, v ktorej je dieťa zapísané s dvomi priezviskami. V poslednom čase správne orgány s cieľom zjednotiť priezvisko v rámci rodiny prijali pružnejší prístup, najmä keď prvé dieťa, ktorého osobný status sa od narodenia riadi španielskym právom a v súlade s ním má dve priezviská, zatiaľ čo druhé dieťa s belgickým a španielskym štátnym občianstvom nadobúda podľa článku 335 ods. 1 Občianskeho zákonníka dve priezviská svojho otca.

 Spor vo veci samej a prejudiciálne konanie

13      Pán Garcia Avello, španielsky štátny príslušník, a pani I. Weberová, belgická štátna príslušníčka, bývajú v Belgicku, kde v roku 1986 uzatvorili manželstvo. Dve deti pochádzajúce z ich manželstva, ktoré sa narodili v roku 1988 a 1992, majú dvojaké štátne občianstvo, a to belgické a španielske.

14      V súlade s belgickým právom úradník na belgickej matrike v rodnom liste detí ako ich priezvisko uviedol priezvisko ich otca, a to „Garcia Avello“.

15      Odôvodnenou žiadosťou podanou ministrovi spravodlivosti 7. novembra 1995, pán Garcia Avello a jeho manželka ako zákonní zástupcovia svojich detí požiadali o zmenu ich priezviska na „Garcia Weber“, pričom uviedli, že podľa zvyku vyplývajúceho zo španielskeho práva sa priezvisko detí manželov skladá z prvého priezviska otca, za ktorým nasleduje priezvisko ich matky.

16      Zo spisu vyplýva, že dotknuté osoby boli na konzulárnom oddelení na španielskom veľvyslanectve v Belgicku zapísané pod priezviskom „Garcia Weber“.

17      Listom z 30. júla 1997 belgické orgány navrhli žalobcovi vo veci samej namiesto požadovanej zmeny vykonať zmenu priezviska jeho detí na „Garcia“. Žalobca vo veci samej a jeho manželka listom z 18. augusta 1997 tento návrh odmietli.

18      Listom z 1. decembra 1997 oznámil minister spravodlivosti pánovi Garciovi Avellovi, že jeho žiadosť sa zamietla v tomto znení: „vláda sa domnieva, že neexistujú dostatočné dôvody navrhnúť Jeho kráľovskej výsosti, aby Vám preukázal láskavosť spočívajúcu v zmene Vášho priezviska na priezvisko ‚Garcia Weber‘. Všetky žiadosti, pokiaľ ide o deti, ktorých cieľom je pripojiť priezvisko matky k priezvisku otca, sa v zásade odmietajú z dôvodu, že v Belgicku nadobúdajú deti priezvisko svojho otca“.

19      Dňa 29. januára 1998 žalobca vo veci samej ako zákonný zástupca svojich detí Esmeraldy a Diega podal návrh na zrušenie tohto rozhodnutia na Conseil d’État (Štátnu radu), ktorá po zohľadnení argumentácie účastníkov konania a po vylúčení článku 43 ES ako nerelaventného ustanovenia, keďže sloboda usadiť sa zjavne netýka spornej žiadosti, ktorej predmetom sú maloleté deti, rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa zásady práva Spoločenstva v oblasti európskeho občianstva a slobody pohybu osôb, osobitne zakotvené v článkoch 17 a 18 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva z 25. marca 1957, vykladať tak, že bránia belgickému správnemu orgánu, na ktorý sa podala žiadosť o zmenu priezviska maloletých detí s bydliskom v Belgicku, ktoré majú dvojaké štátne občianstvo, belgické a španielske, pričom táto žiadosť nie je odôvodnená nijakou osobitnou okolnosťou, ale len tým, že tieto deti majú mať priezvisko, ktoré by mali na základe španielskeho práva a tradícii, aby túto zmenu nepovolil z dôvodu, že tento typ žiadostí sa ‚v zásade odmieta z dôvodu, že v Belgicku nadobúdajú deti priezvisko svojho otca‘, osobitne pokiaľ všeobecne prijímaný postoj orgánov vyplýva z toho, že podľa nich priznanie iného priezviska môže v rámci sociálneho života v Belgicku vyvolať otázky, pokiaľ ide o rodičovstvo k dotknutému dieťaťu, ale na druhej strane s cieľom zmierniť znevýhodnenia spojené s dvojakým občianstvom sa žiadateľom, ktorí sa nachádzajú v takej situácii, navrhuje, aby prijali len prvé priezvisko otca a výnimočne, pokiaľ existuje slabá väzba na Belgicko, alebo ak je potrebné zjednotiť priezviská členov rodiny, môže sa prijať kladné rozhodnutie?“

 O prejudiciálnej otázke

20      Na úvod je potrebné preskúmať, či na rozdiel od názoru Belgicka, dánskej a holandskej vlády patrí situácia, ktorá je predmetom sporu, do pôsobnosti práva Spoločenstva a osobitne ustanovení Zmluvy týkajúcej sa občianstva Únie.

21      Článok 17 ES priznáva každej osobe so štátnou príslušnosťou niektorého členského štátu štatút občana Únie (pozri najmä rozsudok z 11. júla 2002, D’Hoop, C‑224/98, Zb. s. I‑6191, bod 27). Keďže deti pána Garciu Avellu majú štátne občianstvo dvoch členských krajín, tento štatút sa na nich vzťahuje.

22      Ako Súdny dvor už niekoľkokrát uviedol (pozri najmä rozsudok zo 17. septembra 2002, Baumbast a R, C‑413/99, Zb. s. I‑7091, bod 82), občianstvo Únie má byť základným statusom štátnych príslušníkov členských štátov.

23      Tento štatút umožňuje štátnym príslušníkom, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii, aby sa s nimi v rozsahu vecnej pôsobnosti Zmluvy ES bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť a bez toho, aby boli dotknuté výnimky výslovne stanovené v tejto súvislosti, z právneho hľadiska zaobchádzalo rovnako (pozri najmä rozsudky z 20. septembra 2001, Grzelczyk, C‑184/99, Zb. s. I‑6193, bod 31, a D’Hoop, už citovaný, bod 28).

24      Medzi situácie, ktoré spadajú do pôsobnosti ratione materiae práva Spoločenstva, patria prípady, ktoré sa týkajú uplatňovania základných slobôd zaručených zmluvou, najmä tie, na ktoré sa vzťahuje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov podľa článku 18 ES (rozsudok z 24. novembra 1998, Bickel a Franz, C‑274/96, Zb. s. I‑7637, body 15 a 16, a rozsudky Grzelczyk, bod 33 a D’Hoop, bod 29, už citované).

25      Za súčasného stavu práva Spoločenstva pravidlá upravujúce priezvisko osoby síce patria do právomoci členských štátov, avšak členské štáty musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Spoločenstva (pozri analogicky rozsudok z 2. decembra 1997, Dafeki, C‑336/94, Zb. s. I‑6761, body 16 až 20) a osobitne ustanovenia zmluvy týkajúce sa slobody priznanej každému občanovi Únie pohybovať sa a zdržiavať sa na území členských štátov (pozri najmä rozsudok z 23. novembra 2000, Elsen, C‑135/99, Zb. s. I‑10409, bod 33).

26      Účelom občianstva Únie stanoveného v článku 17 ES nie je rozšíriť vecnú pôsobnosť Zmluvy na vnútroštátne situácie, ktoré nemajú nijakú spojitosť s právom Spoločenstva (rozsudok z 5. júna 1997, Uecker a Jacquet, C‑64/96 a C─65/96, Zb. s. I‑3171, bod 23).

27      Takáto spojitosť s právom Spoločenstva však existuje v súvislosti s osobami nachádzajúcimi sa v takej situácii, akou je situácia detí pána Garciu Avellu, ktoré sú štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu, legálne sa zdržiavajúcimi na území iného členského štátu.

28      Proti tomuto záveru nemožno namietať okolnosťou, že dotknuté osoby vo veci samej majú tiež štátne občianstvo členského štátu, v ktorom sa zdržiavajú od svojho narodenia, ktorá je podľa orgánov tohto štátu jedinou štátnou príslušnosťou, ktorú tento štát uznáva. Členský štát nemôže obmedzovať účinky nadobudnutia štátneho občianstva iného členského štátu tým, že vyžaduje splnenie ďalšej podmienky na to, aby uznal toto štátne občianstvo na účely vykonávania základných slobôd stanovených v Zmluve (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Micheletti a i., C‑369, 90, Zb. s I‑4239, bod 10). Článok 3 Haagskeho dohovoru, z ktorého Belgické kráľovstvo vychádza pri uznaní len tuzemského štátneho občianstva v prípade viacerých štátnych občianstiev, pokiaľ jedno z nich je belgické štátne občianstvo, neobsahuje povinnosť, ale len možnosť, aby zmluvné strany uprednostnili toto posledné uvedené občianstvo pred akýmkoľvek iným štátnym občianstvom.

29      Za týchto podmienok sa deti žalobcu vo veci samej môžu dovolávať práva stanoveného v článku 12 ES nebyť diskriminovaný na základe štátneho občianstva v súvislosti s pravidlami upravujúcimi ich priezvisko.

30      Preto je potrebné preskúmať, či články 12 ES a 17 ES bránia tomu, aby belgické správne orgány odmietli žiadosť o zmenu priezviska v takej situácii, akou je situácia vo veci samej.

31      V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry zásada zákazu diskriminácie vyžaduje, aby porovnateľné situácie neboli posudzované rozdielne a aby rozdielne situácie neboli posudzované rovnako (pozri najmä rozsudok zo 17. júla 1997, National Farmers’ Union a i., C‑354/95, Zb. s. I‑4559, bod 61). Takéto zaobchádzanie možno odôvodniť, iba ak sa opiera o objektívne dôvody nezávislé od štátnej príslušnosti dotknutých osôb a ak je primerané vo vzťahu k legitímne sledovanému cieľu (pozri najmä rozsudok D’Hoop, už citovaný, bod 36).

32      V danej veci nie je sporné, že s osobami, ktoré okrem belgického občianstva majú štátne občianstvo aj iného štátu, sa v zásade zaobchádza rovnako ako s osobami len s belgickým občianstvom, z dôvodu, že v Belgicku sa osoby, ktoré majú belgické občianstvo, považujú výlučne za belgických štátnych príslušníkov. Rovnako ako v prípade belgických štátnych príslušníkov sa aj španielskym štátnym príslušníkom, ktorí majú okrem toho aj belgické občianstvo, obvykle odmieta priznať právo zmeniť priezvisko z dôvodu, že v Belgicku deti nadobúdajú priezvisko po svojom otcovi.

33      Belgická správna prax, ktorá vyplýva z bodu 12 tohto rozsudku a prejudiciálnej otázky, pripúšťa od posledného uvedeného pravidla odchýlky, ale odmieta medzi ne zaradiť prípady osôb nachádzajúcich sa v takej situácii, akou je situácia vo veci samej, ktoré sa usilujú upraviť svoje rozdielne priezviská vyplývajúce z aplikácie právnych predpisov dvoch členských štátov.

34      Je potrebné overiť, či sa tieto dve kategórie osôb nachádzajú v totožnej situácii, alebo, naopak, sú v rozdielnej situácii, pričom v takomto prípade by zo zásady zákazu diskriminácie vyplývalo, že tí belgickí štátni príslušníci, ktorí ako deti pána Garciu Avellu majú tiež štátne občianstvo iného členského štátu, by mohli požadovať, aby sa s nimi zaobchádzalo odlišne od zaobchádzania vyhradeného osobám majúcim len belgické občianstvo, ibaže by sa sporné zaobchádzanie odôvodnilo objektívnymi dôvodmi.

35      Na rozdiel od osôb, ktoré majú len belgické štátne občianstvo, belgickí štátni príslušníci majúci tiež španielske občianstvo, majú vzhľadom na dva predmetné právne systémy rôzne priezviská. Konkrétne, v takej situácii, akou je situácia vo veci samej, sa dotknutým deťom nepovolilo, aby mali priezvisko, ktoré vyplýva z aplikácie právneho predpisu členského štátu, ktorý určil priezvisko ich otca.

36      Ako uviedol generálny advokát v bode 56 svojich návrhov, nie je sporné, že rozdielnosť priezvísk môže dotknutým osobám priniesť vážne komplikácie tak profesionálneho, ako aj súkromného charakteru, pričom tieto komplikácie vyplývajú okrem iného z ťažkostí pri využívaní právnych účinkov diplomov alebo dokumentov v členskom štáte, ktorého sú tieto deťmi štátnymi príslušníkmi, vystavených na priezvisko uznané v inom členskom štáte, ktorého sú tiež štátnymi príslušníkmi. Ako bolo uvedené v bode 33 tohto rozsudku, riešenie navrhované správnymi orgánmi spočívajúce v tom, že sa deťom umožní, aby mali len prvé priezvisko svojho otca, nepredstavuje nápravu situácie spočívajúcej v existencii rôznych priezvísk, ktorej sa dotknuté osoby snažia vyhnúť.

37      Za týchto podmienok môžu belgickí štátni príslušníci, ktorí majú dve rôzne priezviská, pretože sa na základe ich občianstva vzťahujú na nich rôzne zákony, poukazovať na osobitné ťažkosti spájajúce sa s ich situáciou, ktoré ich odlišujú od osôb, ktoré majú len belgické občianstvo a sú označení len jedným priezviskom.

38      Ako už bolo uvedené v bode 33 tohto rozsudku, belgické správne orgány odmietajú považovať žiadosti o zmenu priezviska belgických štátnych príslušníkov, ktorí sa nachádzajú v takej situácii, akou je situácia detí žalobcu vo veci samej, s cieľom zabrániť existencii rôznych priezvísk, za žiadosti založené na „závažných dôvodoch“ v zmysle článku 3 druhého odseku zákona z 15. mája 1987, už citovaného, len preto, že v Belgicku nadobúdajú deti s belgickým občianstvom v súlade s belgickým právom priezvisko po svojom otcovi.

39      Je potrebné preskúmať, či spornú prax možno odôvodniť dôvodmi, ktoré subsidiárne uvádza Belgicko a dánska a holandská vláda.

40      Belgicko uvádza, že zásada nemennosti priezviska predstavuje zásadu, na ktorej je založený sociálny poriadok, ktorý tvorí vždy podstatný prvok, a že kráľ môže povoliť zmenu priezviska len za celkom výnimočných okolností, ktoré vo veci samej nie sú splnené. Belgicko aj holandská vláda rovnako uvádzajú, že poškodenie práv detí žalobcu vo veci samej je obmedzené, pretože sa môžu v každom prípade odvolávať na svoje španielske občianstvo a priezvisko nadobudnuté podľa španielskeho práva v každom členskom štáte okrem Belgicka. Sporná prax umožňuje zabrániť nebezpečenstvu omylu, pokiaľ ide o totožnosť a rodičovstvo vo vzťahu dotknutým osobám. Podľa dánskej vlády uvedená prax v rozsahu, v akom používa rovnaké pravidlá na belgických štátnych príslušníkov, ktorí majú tiež štátne občianstvo iného členského štátu, aj na osoby majúce len belgické občianstvo, prispieva k začleneniu prvých uvedených osôb v Belgicku, a pomáha tak k uskutočneniu cieľa sledovaného zásadou zákazu diskriminácie.

41      Spornú prax nemožno platne odôvodniť nijakým z týchto dôvodov.

42      Pokiaľ ide jednak o zásadu nemennosti priezviska ako nástroja určeného na zabránenie nebezpečenstva vzniku omylu, pokiaľ ide o totožnosť dotknutých osôb alebo rodičovstvo k týmto osobám, je potrebné uviesť, že táto zásada síce určite prispieva k uľahčeniu určiť totožnosť dotknutých osôb a rodičovstvo k týmto osobám, ale nie je nevyhnutná v takom rozsahu, že by sa neprispôsobila praxi spočívajúcej v tom, že deťom štátnych príslušníkov členského štátu, ktorí majú tiež občianstvo iného členského štátu, bude umožnené mať priezvisko zložené z iných prvkov, ako sú prvky stanovené právom prvého členského štátu, pokiaľ je toto priezvisko predmetom zápisu v úradnom registri druhého členského štátu. Okrem toho nie je sporné, že z dôvodu najmä rozsahu migračných tokov vnútri Únie koexistujú v jednom členskom štáte rôzne vnútroštátne systémy na priznanie priezviska, pričom rodičovstvo vo vzťahu k dieťaťu nemožno v rámci sociálneho života v jednom členskom štáte nevyhnutne posudzovať len z hľadiska systému použiteľného na štátnych príslušníkov posledného uvedeného štátu. K tomu je potrebné dodať, že systém umožňujúci prenášať prvky priezviska obidvoch rodičov môže naopak prispieť k posilneniu uznania týchto väzieb rodičovstva vo vzťahu k deťom vzhľadom na oboch rodičov, a nevyvoláva omyl, pokiaľ ide o túto väzbu.

43      Pokiaľ ide o cieľ začlenenia, ktorý sleduje sporná prax, stačí pripomenúť, že vzhľadom na to, že v členských štátoch koexistujú rôzne systémy nadobúdania priezvísk, ktoré sa uplatňujú na osoby, ktoré v nich bývajú, nie je taká prax, aká je predmetná prax v konaní vo veci samej, nevyhnutná, či dokonca vhodná na uľahčenie začlenenia štátnych príslušníkov iných členských štátov v Belgicku.

44      Neprimeranosť odmietnutia, ktoré belgické orgány uplatňujú v prípade takých žiadostí, akými sú žiadosti vo veci samej, je zjavná o to skôr, že sporná prax pripúšťa odchýlky od aplikácie belgického režimu vo veciach nadobúdania priezviska v situáciách blízkych situácii, v ktorej sa nachádzajú deti žalobcu v konaní vo veci samej.

45      Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné na prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že články 12 ES a 17 ES sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby za takých okolností, akými sú okolnosti vo veci samej, správny orgán jedného členského štátu odmietol vyhovieť žiadosti o zmenu priezviska maloletých detí s bydliskom v tomto štáte, ktoré majú dvojaké štátne občianstvo uvedeného štátu a iného členského štátu, pričom cieľom tejto žiadosti je, aby tieto deti mohli mať priezvisko, ktoré by im patrilo podľa práva a tradície druhého členského štátu.

 O trovách

46      Dánska vláda, holandská vláda a Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR (plénum),

o otázke, ktorú mu položila rozsudkom z 21. decembra 2001 Conseil d’État, rozhodol takto:

–        Články 12 ES 17 ES sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby za takých okolností, akými sú okolnosti vo veci samej, správny orgán jedného členského štátu odmietol vyhovieť žiadosti o zmenu priezviska maloletých detí s bydliskom v tomto štáte, ktoré majú dvojaké štátne občianstvo uvedeného štátu a iného členského štátu, pričom cieľom tejto žiadosti je, aby tieto deti mohli mať priezvisko, ktoré by im patrilo podľa práva a tradície druhého členského štátu.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 2. októbra 2003.

* Jazyk konania: francúzština.