ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (plénum)

z 23. marca 2004 (*)

„Voľný pohyb osôb – Článok 48 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 39 ES) – Pojem ‚pracovník‘ – Dávka sociálneho zabezpečenia vyplácaná uchádzačovi o zamestnanie – Podmienka pobytu – Občianstvo Európskej únie“

Vo veci C‑138/02,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Social Security Commissioner (Spojené kráľovstvo) navrhuje, aby Súdny dvor v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi:

Brian Francis Collins

a

Secretary of State for Work and Pensions,

rozhodol v prejudiciálnom konaní o výklade nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001 s. 15) zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 2434/92 z 27. júla 1992 (Ú. v. ES L 245, s. 1; Mim. vyd. 05/002 s. 69) a smernice Rady z 15. októbra 1968 o odstránení prekážok pohybu a pobytu pracovníkov členských štátov a ich rodín v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 13; Mim. vyd. 05/001 s. 27),

SÚDNY DVOR (plénum),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr P. Jann, C. W. A. Timmermans, C. Gulmann, J. N. Cunha Rodrigues (spravodajca) a A. Rosas, sudcovia A. La Pergola, J.‑P. Puissochet a R. Schintgen, N. Colneric a S. von Bahr,

generálny advokát: D. Ruiz‑Jarabo Colomer,

tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        B. F. Collins, v zastúpení: R. Drabble, QC, ktorému udelil plnomocenstvo P. Eden, solicitor,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci E. Sharpston, QC,

–        nemecká vláda, v zastúpení: W.‑D. Plessing, splnomocnený zástupca,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: N. Yerrell a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok B. F. Collins, v zastúpení: R. Drabble, vlády Spojeného kráľovstva, v zastúpení: R. Caudwell, splnomocnenej zástupkyne, za právnej pomoci E. Sharpston, a Komisie, v zastúpení: N. Yerrell a D. Martin, na pojednávaní 17. júna 2003,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 10. júla 2003,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 28. marca 2002, doručeným Súdnemu dvoru 12. apríla 2002, Social Security Commissioner v súlade s článkom 234 ES položil tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001 s. 15), zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 2434/92 z 27. júla 1992 (Ú. v. ES L 245, s. 1; Mim. vyd. 05/002 s. 69, ďalej len „nariadenie č. 1612/68“), a smernice Rady z 15. októbra 1968 o odstránení prekážok pohybu a pobytu pracovníkov členských štátov a ich rodín v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 13; Mim. vyd. 05/001 s. 27).

2        Tieto otázky boli položené v rámci sporu medzi pánom Collinsom a Secretary of State for Work and Pensions, ktorý žiadateľovi odmietol priznať nárok na dávku v nezamestnanosti, upravenú právnym predpisom Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska.

 Právny rámec

 Právna úprava Spoločenstva

3        Článok 6 prvý odsek Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 12 prvý odsek ES) stanovuje:

„V rámci pôsobnosti tejto zmluvy a bez toho, aby boli dotknuté jej osobitné ustanovenia akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná.“

4        Článok 8 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 17 ES) uvádza:

„1. Týmto sa ustanovuje občianstvo únie. Občanom únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu…

2.      Občania únie používajú práva poskytované touto zmluvou a vzťahujú sa na nich povinnosti, ktoré im táto zmluva ukladá.“

5        Článok 8 A ods. 1 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 18 ods. 1 ES) stanovuje, že každý občan Únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, rešpektujúc obmedzenia a podmienky stanovené v uvedenej Zmluve a v predpisoch prijatých na ich vykonanie.

6        Na základe článku 48 ods. 2 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 39 ods. 2 ES) voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky.

7        Podľa článku 48 ods. 3 Zmluvy voľný pohyb pracovníkov zahŕňa „s výnimkou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia… právo

a)      uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta;

b)      voľne sa za týmto účelom pohybovať na území členských štátov;

…“

8        Článok 2 nariadenia č. 1612/68 uvádza:

„Ktorýkoľvek štátny príslušník členského štátu si môže s ktorýmkoľvek zamestnávateľom vykonávajúcim činnosť na území členského štátu vymeniť žiadosť o zamestnanie a ponuku zamestnania a spoločne môžu uzavrieť a plniť pracovnú zmluvu v súlade s platnými ustanoveniami zákona, iného právneho predpisu alebo správneho opatrenia bez toho, aby z nich vyplývala akákoľvek diskriminácia.“

9        Podľa článku 5 nariadenia č. 1612/68 „štátnemu príslušníkovi členského štátu, ktorý sa uchádza o zamestnanie na území iného členského štátu, poskytnú úrady práce v tomto štáte rovnakú pomoc, akú poskytujú vlastným štátnym príslušníkom, ktorí sa uchádzajú o zamestnanie“.

10      Podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, požíva na území iných členských štátov rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.

11      Článok 1 smernice 68/360 stanovuje:

„Členské štáty, v súlade s touto smernicou, zrušia obmedzenia pohybu a pobytu štátnych príslušníkov zmienených štátov a ich rodinných príslušníkov, na ktorých sa vzťahuje nariadenie (EHS) č. 1612/68.“

12      Článok 4 ods. 1 smernice 68/360 stanovuje, že členské štáty priznajú právo na pobyt na svojom území osobám uvedeným v článku 1 tejto smernice, ktoré predložia doklady uvedené v odseku 3 spomínaného článku 4.

13      Podľa článku 4 ods. 3 prvej zarážky uvedenej smernice takýmito dokumentmi sú pre pracovníka:

„a)      doklad, s ktorým vstúpil na ich územie;

b)      vyhlásenie zamestnávateľa o prijatí do zamestnania alebo potvrdenie o zamestnaní od zamestnávateľa.“

14      V súlade s článkom 8 ods. 1 smernice 68/360 členské štáty priznajú právo pobytu na svojom území bez vydania povolenia na pobyt pracovníkom vykonávajúcim zamestnanie, ak zamestnanie nemá trvať dlhšie ako tri mesiace, cezhraničným pracovníkom a sezónnym pracovníkom.

 Vnútroštátna právna úprava

15      Dávka v nezamestnanosti je peňažným plnením systému sociálneho zabezpečenia, ktorú upravuje Jobseekers Act 1995 (zákon z roku 1995 o uchádzačoch o zamestnanie, ďalej len „zákon z roku 1995“), ktorý vo svojom článku 1 ods. 2 písm. i) vyžaduje, aby sa uchádzač zdržiaval na území Veľkej Británie.

16      Vykonávacie právne predpisy zákona z roku 1995, to znamená Jobseeker’s Allowance Regulations 1996 (ďalej len „právne predpisy z roku 1996“), upresňujú podmienky, ktoré sa musia splniť pre priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti, a sumy, ktorých vyplácania sa môžu domáhať rôzne kategórie žiadateľov. Pokiaľ ide o kategóriu „osôb z cudziny“, ktoré nevyživujú rodinu, príloha 5 ods. 14 písm. a) právnych predpisov z roku 1996 stanovuje sumu vo výške nula.

17      Podľa článku 85 ods. 4 právnych predpisov z roku 1996 je pojem „osoby z cudziny“ vymedzený takto:

„… žiadateľ, ktorý nemá zvyčajný pobyt v Spojenom kráľovstve, Írskej republike, na Normanských ostrovoch alebo na ostrove Mann, ale na tento účel nijaký žiadateľ nebude považovaný za osobu, ktorá nemá zvyčajný pobyt v Spojenom kráľovstve ak je:

a)      pracovníkom v zmysle nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 alebo nariadenia Rady (EHS) č. 1251/70, alebo osobou, ktorá má právo na pobyt v Spojenom kráľovstvo v súlade so smernicou Rady 68/360/EHS alebo so smernicou Rady 73/148/EHS;…“

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

18      Pán Collins sa narodil v Spojených štátoch amerických a má dvojité americké a írske občianstvo. V rámci svojich univerzitných štúdií počas jedného semestra sa zdržiaval na území Spojeného kráľovstva a to v roku 1978. V roku 1980 a v roku 1981 sa sem vrátil na desať mesiacov, počas ktorých vykonával prácu na čiastočný pracovný úväzok a brigádnicky v baroch a v sektore predaja. Do Spojených štátov amerických sa vrátil v roku 1981. Následne pracoval buď v Spojených štátoch amerických, alebo v Afrike.

19      Pán Collins sa vrátil do Spojeného kráľovstva 31. mája 1998 preto, aby tu našiel zamestnanie v sektore sociálnych služieb. Dňa 8. júna 1998 podal žiadosť o priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti, ktorú Adjudication Officer zamietol rozhodnutím z 1. júla 1998 z dôvodu, že žiadateľ nemal zvyčajný pobyt na území tohto členského štátu. Pán Collins podal opravný prostriedok na Social Security Appeal Tribunal (Spojené kráľovstvo), ktorý potvrdil zamietajúce rozhodnutie, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žiadateľ nemal zvyčajný pobyt na území Spojeného kráľovstva, pretože na jednej strane obdobie tohto pobytu nebolo významné a na druhej strane nebol pracovníkom na účely nariadenia č. 1612/68 a nemal tiež právo na pobyt v zmienenom štáte v zmysle smernice 68/360.

20      Pán Collins teda podal opravný prostriedok na Social Security Commissioner, ktorý rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Je osoba, ktorá sa nachádza v situácii odvolateľa v tejto veci, pracovníkom na účely nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968?

2.      V prípade zápornej odpovede na [prvú] otázku…, má osoba, ktorá sa nachádza v situácii odvolateľa v tejto veci, právo na pobyt v Spojenom kráľovstve v zmysle smernice Rady 68/360/EHS z 15. októbra 1968?

3.      V prípade zápornej odpovede na [prvé dve] otázky…, existuje ustanovenie alebo zásada práva Spoločenstva vyžadujúca vyplácanie plnenia sociálneho zabezpečenia, ktoré sa viaže na rovnaké podmienky priznania, ako sú podmienky použiteľné na dávku v nezamestnanosti, ktorá vychádza z príjmu osoby, ktorá sa nachádza v situácii odvolateľa v tejto veci?“

 O prvej otázke

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

21      Pán Collins tvrdí, že sa skutočne uchádzal o zamestnanie v potrebnom čase.

22      Naopak vláda Spojeného kráľovstva a nemecká vláda, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev sa domnievajú, že osoba, ktorá sa nachádza v situácii pána Collinsa, nie je pracovníkom na účely nariadenia č. 1612/68.

23      Vláda Spojeného kráľovstva a Komisia tvrdia, že pán Collins nemôže o sebe tvrdiť, že je „bývalý“ migrujúci pracovník, ktorý jednoducho chce získať nárok na dávku na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68, pretože neexistuje žiadny vzťah medzi zamestnaním, ktoré vykonával v rokoch 1980 a 1981, a druhom zamestnania, o ktoré sa podľa svojho vyjadrenia uchádzal v roku 1998.

24      Vo svojom rozsudku z 18. júna 1987, Lebon (316/85, Zb. s. 2811), však Súdny dvor rozhodol, že na jednej strane rovnaké zaobchádzanie v oblasti sociálnych a daňových výhod ustanovených v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 je uplatniteľné len na pracovníkov a na druhej strane tí, ktorí sa sťahujú pri uchádzaní sa o zamestnanie, požívajú výhodu takéhoto rovnakého zaobchádzania, len pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu v súlade s článkom 48 Zmluvy, ako aj článkami 2 a 5 tohto nariadenia.

25      Nemecká vláda pripomína osobitný kontext veci, o ktorej sa rozhodlo už citovaným rozsudkom Martínez Sala, ktorý sa vyznačoval úzkymi a trvalými vzťahmi, ktoré žiadateľka udržiavala s hostiteľským členským štátom, zatiaľ čo vo veci samej neexistuje zjavne žiadny vzťah medzi bývalým zamestnaním, ktoré mal pán Collins, a zamestnaním, o ktoré sa uchádza.

 Odpoveď Súdneho dvora

26      Pojem „pracovník“ v zmysle článku 48 Zmluvy a nariadenia č. 1612/68 má význam na úrovni Spoločenstva a nemá byť vykladaný zužujúco. Za „pracovníka“ je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočné a efektívne činnosti, s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie. Základnou charakteristickou črtou pracovnoprávneho vzťahu podľa tejto judikatúry je, že jedna osoba vykonáva činnosti v určitom čase v prospech inej osoby a pod jej vedením, za čo dostáva odmenu (pozri najmä rozsudky z 3. júla 1986, Lawrie-Blum, 66/85, Zb. s. 2121, body 16 a 17; Martínez Sala, už citovaný, bod 32, a z 8. júna 1999, Meeusen, C‑337/97, Zb. s. I‑3289, bod 13).

27      Súdny dvor tiež rozhodol, že určité práva spojené s postavením pracovníka sú zaručené migrujúcim pracovníkom, i keď títo už nie sú viazaní v pracovnom pomere (rozsudky z 24. septembra 1998, Komisia/Francúzsko, C‑35/97, Zb. s. I‑5325, bod 41, a zo 6. novembra 2003, Ninni-Orasche, C‑413/01,  Zb. s. I‑13187, bod 34).

28      Tak ako vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vnútroštátnym súdom, pán Collins pracoval brigádnicky v Spojenom kráľovstve v baroch a v sektore predaja počas desiatich mesiacoch, kedy sa zdržiaval na území tohto členského štátu v rokoch 1980 a 1981. Treba však zdôrazniť, že aj za predpokladu, že takéto profesijné činnosti spĺňajú podmienky uvedené v bode 26 tohto rozsudku, ktoré umožňujú pripustiť, že počas spomínaného pobytu žiadateľ vo veci samej mal postavenie pracovníka, nemožno preukázať vzťah medzi týmito činnosťami a uchádzaním sa o iné zamestnanie po viac ako sedemnástich rokov, ktoré uplynuli od ukončenia výkonu týchto činností.

29      Pokiaľ neexistuje dostatočne úzky vzťah s trhom práce v Spojenom kráľovstve, situácia pána Collinsa v roku 1998 musí byť teda porovnaná so situáciou každého štátneho príslušníka členského štátu, ktorý sa uchádza o prvé zamestnanie v inom členskom štáte.

30      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že judikatúra Súdneho dvora rozlišuje medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov, ktorí ešte neuzavreli pracovnú zmluvu v hostiteľskom členskom štáte, v ktorom sa uchádzajú o zamestnanie, a tými, ktorí tu naopak pracujú alebo už pracovali na základe pracovnej zmluvy, ktorej platnosť sa skončila, a považujú sa naďalej za pracovníkov (pozri rozsudok z 21. júna 1988, Lair, 39/86, Zb. s. 3161, body 32 a 33).

31      Zatiaľ čo štátni príslušníci členských štátov, ktorí sa sťahujú pri uchádzaní sa o zamestnanie, požívajú výhodu zásady rovnakého zaobchádzania, len pokiaľ ide o ich prístup k práci, tí, ktorí už vstúpili na trh práce, sa môžu domáhať na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 rovnakých sociálnych a daňových výhod ako vnútroštátni pracovníci (pozri najmä rozsudky Lebon, už citovaný, bod 26, a z 12. septembra 1996, Komisia/Belgicko, C‑278/94, Zb. s. I‑4307, body 39 a 40).

32      Tak isto pojem „pracovník“ nie je v nariadení č. 1612/68 použitý jednotne. Kým sa tento pojem v hlave II prvej časti uvedeného nariadenia týka výlučne len osôb, ktoré už vstúpili na trh práce, v ostatných častiach tohto nariadenia treba pojem „pracovník“ chápať v širšom zmysle.

33      Za týchto podmienok treba odpovedať na prvú otázku tak, že osoba, ktorá sa nachádza v situácii odvolateľa vo veci samej, nie je pracovníkom v zmysle hlavy II prvej časti nariadenia č. 1612/68. Je však úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či pojem „pracovník“ uvedený v predmetnej vnútroštátnej právnej úprave treba chápať v tomto zmysle.

 O druhej otázke

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

34      Pán Collins sa domnieva, že smernica 68/360 priznáva právo na pobyt v dĺžke trvania troch mesiacov osobám, ktoré sa uchádzajú o zamestnanie.

35      Vláda Spojeného kráľovstva a nemecká vláda, ako aj Komisia tvrdia, že tým, že sa domáha uplatnenia priamo článku 48 Zmluvy a nie ustanovení smernice 68/360, ktoré sú uplatniteľné výlučne na osoby, ktoré našli zamestnanie, pán Collins má právo prísť do Spojeného kráľovstva, preto, aby sa tu uchádzal o zamestnanie a preto, aby sa tu zdržiaval ako uchádzač o zamestnanie počas primeraného obdobia.

 Odpoveď Súdneho dvora

36      Na úvod treba pripomenúť, že v rámci voľného pohybu pracovníkov článok 48 Zmluvy priznáva občanom členských štátov právo na pobyt na území iných členských štátov na účely výkonu alebo uchádzania sa o zamestnanie (rozsudok z 26. mája 1993, Tsiotras, C‑171/91, Zb. s. I‑2925, bod 8).

37      Právo na pobyt, ktoré uchádzači o zamestnanie vyvodzujú z článku 48 Zmluvy, možno ohraničiť v čase. Keďže neexistuje ustanovenie Spoločenstva, ktoré by určovalo obdobie, počas ktorého majú štátni príslušníci Spoločenstva, ktorí sa uchádzajú o zamestnanie, právo na pobyt, členské štáty majú právo stanoviť na tento účel primerané obdobie. Ak však po uplynutí tohto obdobia dotknutá osoba preukáže, že pokračuje v uchádzaní sa o zamestnanie a že má ozajstné vyhliadky, aby sa zamestnala, nemožno od nej požadovať, aby opustila územie hostiteľského členského štátu (pozri rozsudky z 26. februára 1991, Antonissen, C‑292/89, Zb. s. I‑745, bod 21, a z 20. februára 1997, Komisia/Belgicko, C‑344/95, Zb. s. I‑1035, bod 17).

38      Pokiaľ ide o smernicu 68/360, táto sa zameriava na odstránenie obmedzenia pohybu a pobytu štátnych príslušníkov členských štátov a ich rodinných príslušníkov vnútri Spoločenstva, na ktorých sa vzťahuje nariadenie (EHS) č. 1612/68.

39      Pokiaľ ide o obmedzenia pohybu, na jednej strane článok 2 ods. 1 smernice 68/360 ukladá povinnosť členským štátom priznať štátnym príslušníkom Spoločenstva, ktorí majú v úmysle odísť do iného členského štátu, aby sa tam uchádzali o zamestnanie, právo opustiť svoje územie. Na druhej strane podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice členské štáty umožnia týmto štátnym príslušníkom vstup na svoje územie na základe predloženia platného preukazu totožnosti alebo pasu.

40      Okrem toho, keďže právo na pobyt je právom, ktoré priamo priznáva Zmluva (pozri najmä rozsudok z 5. februára 1991, Roux, C‑363/89, Zb. s. I‑273, bod 9), vydanie povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi členského štátu, ako to stanovuje smernica 68/360, nemožno považovať za konštitutívny právny akt, ale musí byť považovaný za deklaratórny právny akt, ktorým členský štát potvrdzuje osobné postavenie štátneho príslušníka iného členského štátu s ohľadom na ustanovenia práva Spoločenstva (rozsudok z 25. júla 2002, MRAX, C‑459/99, Zb. s. I‑6591, bod 74).

41      V súlade s článkom 4 smernice 68/360 členské štáty priznajú právo na pobyt na svojom území len pracovníkom, ktorí predložia okrem dokladu, s ktorým vstúpili na ich územie, vyhlásenie zamestnávateľa o prijatí do zamestnania alebo potvrdenie o zamestnaní od zamestnávateľa.

42      Pokiaľ ide o článok 8 tej istej smernice, tento vymenúva taxatívne situácie, kedy niektorým kategóriám pracovníkov možno priznať právo na pobyt bez vydania povolenia na pobyt.

43      Z toho vyplýva, že priznanie práva na pobyt v členskom štáte, ktoré je uvedené v článkoch 4 a 8 smernice 68/360, je vyhradené štátnym príslušníkom členského štátu, ktorí už majú zamestnanie v prvom členskom štáte. Uchádzači o zamestnanie nemajú takéto právo. Môžu sa domáhať uplatnenia iba tých ustanovení smernice, ktoré sa týkajú ich pohybu vo vnútri Spoločenstva.

44      Preto treba odpovedať na druhú otázku tak, že osoba, ktorá sa nachádza v situácii odvolateľa vo veci samej, nemá právo na pobyt v Spojenom kráľovstve iba na základe smernice 68/360.

 O tretej otázke

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

45      Podľa pána Collinsa niet žiadnej pochybnosti, že je štátnym príslušníkom iného členského štátu, ktorý sa legálne zdržiaval na území Spojeného kráľovstva, a že dávka v nezamestnanosti patrí do pôsobnosti Zmluvy. Preto tak, ako už rozhodol Súdny dvor vo svojom rozsudku z 20. septembra 2001, Grzelczyk (C‑184/99, Zb. s. I‑6193), vyplatenie nepríspevkovej výhody založenej na zdrojoch štátnemu príslušníkovi iného členského štátu, ako je hostiteľský členský štát, nemožno viazať na splnenie podmienky, ktorá sa neuplatňuje na štátnych príslušníkov hostiteľského členského štátu. Pán Collins pripúšťa, že kritérium zvyčajného pobytu platí tiež v prípade štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva. Je však preukázané, že ustanovenie vnútroštátneho práva sa musí považovať za diskriminačné v zmysle práva Spoločenstva, ak ho vo svojej podstate štátni príslušníci dotknutého členského štátu môžu ľahšie splniť.

46      Vláda Spojeného kráľovstva a nemecká vláda tvrdia, že neexistuje žiadne ustanovenie ani žiadna zásada práva Spoločenstva, ktoré by vyžadovali vyplatenie plnenia, akým je dávka v nezamestnanosti, osobe, ktorá sa nachádza v situácii pána Collinsa.

47      Pokiaľ ide prípadne o existenciu nepriamej diskriminácie, vláda Spojeného kráľovstva sa domnieva, že kritériá stanovené pre priznanie nároku na predmetnú dávku nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa. Sú primeranou metódou, a teda prípustnou pre zabezpečenie existencie skutočnej väzby medzi žiadateľom a geografickým trhom práce. Pokiaľ neexistujú takéto kritériá, osoby, ktoré nemajú žiadnu väzbu alebo ktoré udržiavajú len väzbu s trhom práce v Spojenom kráľovstve ako v prípade pána Collinsa, majú teda možnosť domáhať sa priznania nároku na túto dávku.

48      Podľa názoru Komisie je nepochybné, že na jednej strane pán Collins sa skutočne uchádzal o zamestnanie v Spojenom kráľovstve počas dvoch mesiacov od jeho príchodu do tohto členského štátu a na druhej strane, že sa v súlade so zákonom zdržiaval na jeho území ako uchádzač o zamestnanie. Ako občan Únie, ktorý sa v súlade so zákonom zdržiaval na území Spojeného kráľovstva, niet nijakej pochybnosti, že mal nárok na ochranu, ktorú poskytuje článok 6 Zmluvy proti akejkoľvek diskriminácii z dôvodu štátnej príslušnosti vo všetkých situáciách vyplývajúcich z rozsahu pôsobnosti ratione materiae práva Spoločenstva. Takýmto je práve prípad priznania nároku na dávku v nezamestnanosti, ktorá by mala byť posudzovaná ako sociálna výhoda v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68.

49      Komisia okrem toho pripomína, že je jasné, že právo na pobyt v inom členskom štáte na účely uchádzania sa o zamestnanie možno ohraničiť na primerané obdobie a že preto právo pána Collinsa domáhať sa uplatnenia článkov 6 a 8 Zmluvy preto, aby sa mohol domáhať priznania nároku na spomínanú dávku z rovnakého dôvodu ako štátni príslušníci Spojeného kráľovstva, je tiež obmedzené na toto obdobie zákonného pobytu.

50      Komisia sa však domnieva, že podmienka zvyčajného pobytu môže byť nepriamou diskrimináciou, pokiaľ ju ľahšie splnia štátni príslušníci hostiteľského členského štátu ako štátni príslušníci iných členských štátov. Hoci objektívne dôvody môžu odôvodniť takúto podmienku, pokiaľ ich nevyhnutným cieľom je predchádzať „sociálnej turistike“, a teda predchádzať prípadným zneužitiam zo strany nepravých uchádzačov o zamestnanie, Komisia poznamenáva, že pokiaľ ide o pána Collinsa, vierohodnosť uchádzania sa o zamestnanie nie je spochybnená. Neprestal totiž pracovať po tom, ako sa zamestnal krátko po svojom príchode do Spojeného kráľovstva.

 Odpoveď Súdneho dvora

51      Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či existuje ustanovenie alebo zásada práva Spoločenstva, na základe ktorého štátny príslušník členského štátu, ktorý sa skutočne uchádza o zamestnanie v inom členskom štáte, si tu môže uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti tak, ako to stanovuje zákon z roku 1995.

52      Na úvod bez toho, aby bolo treba skúmať otázku, či osoba, akou je odvolateľ vo veci samej, patrí do pôsobnosti ratione personae nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ktoré dopĺňa a aktualizuje nariadenie Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, s. 1; Mim. vyd. 05/003 s. 3, ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), treba skonštatovať, po preštudovaní uznesenia vnútroštátneho súdu, že dotknutá osoba sa nikdy nezdržiavala na území iného členského štátu pred uchádzaním sa o zamestnanie v Spojenom kráľovstve, tak, že pravidlá zápočtu odpracovaných rokov, ktoré zakotvuje článok 10a nariadenia č. 1408/71 sa neuplatňuje vo veci samej.

53      Podľa právnych predpisov z roku 1996 štátni príslušníci iných členských štátov, ktorí sa uchádzajú o zamestnanie, pokiaľ nie sú pracovníkmi v zmysle nariadenia č. 1612/68 alebo pokiaľ neodvodzujú svoje právo na pobyt zo smernice 68/360, sa môžu domáhať priznania nároku na túto dávku len vtedy, keď majú zvyčajný pobyt na území Spojeného kráľovstva.

54      Treba teda overiť, či zásada rovnosti zaobchádzania bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá viaže priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti na splnenie podmienky pobytu.

55      V súlade s článkom 6 ods. 1 Zmluvy akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná v aplikačnej oblasti Zmluvy bez toho, aby tým boli dotknuté osobitné ustanovenia, ktoré zakotvuje. Keďže článok 48 ods. 2 Zmluvy je takýmto osobitným ustanovením, treba v prvom rade skúmať právne predpisy z roku 1996 so zreteľom na tento článok.

56      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že medzi práva, ktoré článok 48 Zmluvy priznáva štátnym príslušníkom členských štátov, je právo voľného pohybu na území iných členských štátov a právo sa tu zdržiavať na účely uchádzania sa o zamestnanie (rozsudok Antonissen, už citovaný, bod 13).

57      Na štátnych príslušníkov členského štátu, ktorí sa uchádzajú o zamestnanie v inom členskom štáte, sa takto vzťahuje pôsobnosť článku 48 Zmluvy, a preto majú právo na rovnaké zaobchádzanie podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

58      Pokiaľ ide o otázku, či právo na rovnaké zaobchádzanie, na ktoré majú nárok štátni príslušníci členských štátov, ktorí sa uchádzajú o zamestnanie v inom členskom štáte obsahuje tiež plnenia finančnej povahy, také ako vo veci samej, Súdny dvor rozhodol tak, že štátni príslušníci členských štátov, ktorí sa sťahujú pri uchádzaní sa o zamestnanie, požívajú výhodu rovnakého zaobchádzania, len pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu v súlade s článkom 48 Zmluvy a článkami 2 a 5 nariadenia č. 1612/68, ale nie pokiaľ ide o daňové a sociálne výhody v zmysle článku 7 ods. 2 uvedeného nariadenia (rozsudky Lebon, už citovaný, bod 26, a z 12. septembra 1996, Komisia/Belgicko, už citovaný, bod 39 a 40).

59      Článok 2 nariadenia č. 1612/68 sa týka výmen žiadosti o zamestnanie a ponuku zamestnania, ako aj uzavretia a plnenia pracovných zmlúv, zatiaľ čo článok 5 uvedeného nariadenia súvisí s pomocou poskytovanou úradmi práce.

60      Bezpochyby tieto články sa nezmieňujú výslovne o plneniach finančnej povahy. Na určenie rozsahu práva na rovnaké zaobchádzanie, pokiaľ ide o osoby, ktoré sa uchádzajú o zamestnanie, sa však musí táto zásada vykladať z hľadiska ostatných ustanovení práva Spoločenstva a najmä z hľadiska článku 6 Zmluvy.

61      Tak ako totiž viackrát zdôraznil Súdny dvor, občania Únie, ktorí majú v súlade so zákonom pobyt na území hostiteľského členského štátu, sa môžu odvolávať na článok 6 Zmluvy v každej situácii, ktorá spadá do rozsahu pôsobnosti ratione materiae práva Spoločenstva. Poslaním štatútu občana Únie je byť základným štatútom štátnych príslušníkov členských štátov, ktorý umožňuje tým z nich, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii, aby sa s nimi bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť a bez toho, aby boli dotknuté výnimky výslovne stanovené v tejto súvislosti, z právneho hľadiska zaobchádzalo rovnako (pozri najmä rozsudky Grzelczyk, už citovaný, body 31 a 32, ako aj z 2. októbra 2003, Garcia Avello, C‑148/02,  Zb. s. I‑11613, body 22 a 23).

62      Treba zdôrazniť, že Súdny dvor rozhodol vo veci študenta občana Únie, že poberanie sociálnej dávky z nepríspevkového systému, akou je belgická dávka životného minima („minimex“), patrí do pôsobnosti zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti a že preto články 6 a 8 Zmluvy bránia tomu, aby možnosť poberať túto dávku sa viazala na podmienky, ktoré môžu byť diskrimináciou z dôvodu štátnej príslušnosti (rozsudok Grzelczyk, už citovaný, bod 46).

63      Vzhľadom na zavedenie občianstva Únie a súdny výklad práva na rovnaké zaobchádzanie, ktoré majú občania Únie, už nie je možné vylúčiť z pôsobnosti článku 48 ods. 2 Zmluvy, ktorý uvádza základnú zásadu rovnosti zaobchádzania zaručenú článkom 6 Zmluvy, plnenie finančnej povahy určené na uľahčenie prístupu k zamestnaniu na trhu práce členského štátu.

64      Výklad rozsahu rovnosti zaobchádzania v oblasti prístupu k zamestnaniu musí odrážať tento vývoj vzhľadom na výklad, ktorý sledujú už citované rozsudky Lebon a z 12. septembra 1996, Komisia/Belgicko.

65      Právne predpisy z roku 1996 zavádzajú rozdiel v zaobchádzaní podľa toho, či ide o osobu, ktorá má zvyčajný pobyt na území Spojeného kráľovstva, alebo nie. Keďže túto podmienku by ľahšie mohli splniť štátni príslušníci, spomínané právne predpisy znevýhodňujú štátnych príslušníkov členských štátov, ktorí využívajú svoje právo pohybu preto, aby sa uchádzali o zamestnanie na území iného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. mája 1996, O’Flynn, C‑237/94, Zb. s. I‑2617, bod 18, a zo 16. januára 2003, Komisia/Taliansko, C‑388/01, Zb. s. I‑721, body 13 a 14).

66      Takáto podmienka pobytu môže byť odôvodnená, len ak by sa zakladala na objektívnych dôvodoch nezávislých od štátnej príslušnosti dotknutých osôb a primeraných cieľu, ktorý legitímne sleduje vnútroštátne právo (rozsudok z 24. novembra 1998, Bickel a Franz, C‑274/96, Zb. s. I‑7637, bod 27).

67      Súdny dvor však už rozhodol, že vnútroštátny zákonodarca sa môže legitímne chcieť uistiť o existencii skutočnej väzby medzi žiadateľom o dávku, ktorá má povahu sociálnej výhody v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68, a dotknutým geografickým trhom práce (pozri v rámci priznania nároku na čakateľský príspevok pre mladých ľudí hľadajúcich svoje prvé zamestnanie rozsudok D’Hoop, už citovaný, bod 38).

68      Treba zdôrazniť, že dávka v nezamestnanosti zriadená zákonom z roku 1995 je dávkou sociálneho zabezpečenia, ktorá nahradila peňažnú náhradu v prípade nezamestnanosti a doplnok zdrojov, vyžaduje najmä, aby osoba, ktorá sa jej domáha, bola ochotná pracovať, aktívne sa uchádzala o zamestnanie a nemala príjmy vyššie ako uplatniteľná suma ani majetok vyšší ako stanovená suma.

69      Možno považovať za legitímne, aby členský štát priznal takýto príspevok až po tom, ako bola preukázaná existencia ozajstnej väzby medzi uchádzačom o zamestnanie a trhom práce tohto štátu.

70      Existenciu takejto väzby možno overiť najmä zistením, že dotknutá osoba v priebehu primerane dlhého obdobia skutočne a efektívne hľadala prácu v danom členskom štáte.

71      Spojené kráľovstvo môže takto vyžadovať väzbu medzi osobou, ktorá žiada o priznanie takejto dávky, a svojím trhom práce.

72      Ak však aj podmienka pobytu je v zásade schopná zaručiť takúto väzbu preto, aby bola primeraná, nemôže ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa. Obzvlášť jej uplatňovanie vnútroštátnymi orgánmi musí vychádzať z jasných a vopred známych kritérií a musí byť zaistená možnosť súdnej nápravy. V každom prípade, ak sa požaduje dĺžka pobytu preto, aby sa splnila uvedená podmienka, potom podmienka nesmie presiahnuť dobu, ktorá je potrebná na to, aby sa vnútroštátne orgány mohli ubezpečiť, že dotknutá osoba sa skutočne uchádza o zamestnanie na trhu práce v hostiteľskom členskom štáte.

73      Preto treba odpovedať na tretiu otázku tak, že právo na rovnaké zaobchádzanie, ktoré zakotvuje článku 48 ods. 2 Zmluvy v spojení s článkami 6 a 8 Zmluvy, nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá viaže priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti na splnenie podmienky pobytu, pokiaľ táto podmienka môže byť odôvodnená objektívnymi dôvodmi, ktoré sú nezávislé od štátnej príslušnosti dotknutých osôb a primerané cieľu, ktorý legitímne sleduje vnútroštátne právo.

 O trovách

74      Trovy konania, ktoré vznikli vláde Spojeného kráľovstva a nemeckej vláde, ako aj Komisii v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru, nemôžu byť nahradené. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR (plénum),

o otázkach, ktoré mu predložil Social Security Commissioner uznesením z 28. marca 2002 rozhodol takto:

1.      Osoba, ktorá sa nachádza v situácii odvolateľa vo veci samej, nie je pracovníkom v zmysle hlavy II prvej časti nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 2434/92 z 27. júla 1992. Je však úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či pojem „pracovník“ uvedený v predmetnej vnútroštátnej právnej úprave treba chápať v tomto zmysle.

2.      Osoba, ktorá sa nachádza v situácii odvolateľa vo veci samej, nemá právo na pobyt v Spojenom kráľovstve iba na základe smernice Rady z 15. októbra 1968 o odstránení prekážok pohybu a pobytu pracovníkov členských štátov a ich rodín v rámci spoločenstva.

3.      Právo na rovnaké zaobchádzanie, ktoré zakotvuje článok 48 ods. 2 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 39 ods. 2 ES) v spojení s článkami 6 a 8 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 12 ES a 17 ES), nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá viaže priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti na splnenie podmienky pobytu, pokiaľ táto podmienka môže byť odôvodnená objektívnymi dôvodmi, ktoré sú nezávislé od štátnej príslušnosti dotknutých osôb a primerané cieľu, ktorý legitímne sleduje vnútroštátne právo.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 23. marca 2004.

* Jazyk konania: angličtina.