NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
CHRISTINE STIX-HACKL
prednesené 8. júna 2004 (1)
Vec C‑46/02
Fixtures Marketing Ltd
proti
Oy Veikkaus Ab
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Vantaan Käräjäoikeus (Fínsko)]
„Smernica 96/9/ES – Databázy – Právna ochrana – Ochrana právom sui generis – Oprávnený používateľ – Podstatný vklad – Získanie, overenie a prezentácia obsahu databázy – Podstatná časť obsahu databázy – Extrakcia a reutilizácia – Šport – Stávkové hry“
I – Úvodné poznámky
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je jedným zo štyroch súbežne prebiehajúcich konaní(2) týkajúcich sa výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/9/ES z 11. marca 1996 o právnej ochrane databáz(3) (ďalej len „smernica“). Predmetom tohto, ako aj ostatných konaní, je ochrana poskytovaná právom sui generis a jeho rozsah v oblasti stávkových hier.
II – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
2. Článok 1 smernice obsahuje ustanovenia týkajúce sa pôsobnosti smernice. Okrem iného stanovuje:
„1. Táto smernica sa vzťahuje na právnu ochranu databáz v akejkoľvek forme.
2. Na účely tejto smernice sa ‚databázou‘ rozumie zbierka nezávislých diel, údajov alebo iných nezávislých materiálov systematicky alebo metodicky usporiadaných a individuálne prístupných elektronickými alebo inými prostriedkami.“
3. Kapitola III upravuje v článkoch 7 až 11 právo sui generis. Článok 7, ktorý sa týka predmetu ochrany, okrem iného stanovuje:
„1. Členské štáty ustanovia pre zostavovateľa databázy, ktorá vykazuje kvalitatívne alebo kvantitatívne podstatný vklad do získania, overenia alebo prezentácie jej obsahu, právo zamedziť konaniam spočívajúcim [v – neoficiálny preklad] extrakcii alebo reutilizácii celého obsahu databázy alebo kvalitatívne či kvantitatívne vyhodnotenej podstatnej časti z nej.
2. Na účely tejto kapitoly:
a) ‚extrakcia‘ znamená trvalý alebo dočasný transfer celého obsahu databázy alebo jej podstatnej časti na ďalší nosič, a to akýmkoľvek prostriedkom alebo akoukoľvek formou;
b) ‚reutilizácia‘ znamená akúkoľvek formu sprístupnenia verejnosti celého obsahu databázy alebo jej podstatnej časti rozširovaním duplikátov, nájmom, priamym prepojením alebo inými formami prenosu. Prvý predaj duplikátu databázy, v rámci spoločenstva majiteľom práva alebo s jeho súhlasom, vyčerpáva právo kontrolovať ďalší predaj tohto duplikátu v rámci spoločenstva.
Verejné vypožičiavanie nie je extrakciou alebo reutilizáciou.
3. Právo uvedené v odseku 1 môže byť prevedené, postúpené alebo poskytnuté na základe zmluvnej licencie.
...
5. Opakovaná alebo systematická extrakcia alebo reutilizácia nepodstatných častí obsahu databázy zahŕňujúca konanie, ktoré je v rozpore so zvyčajným využívaním databázy alebo, ktoré neprimerane poškodzuje oprávnené záujmy zostavovateľa databázy, nie sú dovolené.“
4. Článok 8, ktorý upravuje práva a povinnosti oprávnených užívateľov, v odseku 1 uvádza:
„1. Zostavovateľ databázy sprístupnenej verejnosti akýmkoľvek spôsobom nemôže brániť oprávnenému používateľovi databázy v extrakcii alebo reutilizácii nepodstatných častí jej obsahov, zhodnotených kvalitatívne alebo kvantitatívne, a to na akékoľvek účely. Pokiaľ má oprávnený používateľ súhlas s extrakciou a reutilizáciou časti databázy, ustanovenie tohto odseku sa vzťahuje len na takúto časť.“
5. Článok 9 stanovuje, že členské štáty môžu určiť výnimky z práva sui generis.
B – Vnútroštátne právo
6. Pred zmenou, ktorú priniesla smernica, upravoval § 49 ods. 1 autorského zákona (1991/34), že zoznamy, tabuľky, programy a iné podobné dokumenty zhromažďujúce údaje vo veľkom množstve sa nemôžu rozširovať bez súhlasu ich autora počas doby desiatich rokov, ktorá začína plynúť od roku, v ktorom boli zverejnené.
7. Zákonom č. 250 z 3. apríla 1998, ktorým sa preberá smernica, bol zmenený § 49 ods. 1 autorského zákona, takže teraz znie:
„Autor
1. zoznamov, tabuliek, programov a iných podobných podkladov, ktoré zhromažďujú údaje vo veľkom množstve alebo
2. databázy, ktorej získanie, overenie alebo prezentácia obsahu vyžaduje podstatný vklad,
má výlučné právo nakladať so svojím dielom alebo kvalitatívne alebo kvantitatívne podstatnou časťou jeho obsahu pri jeho rozmnožovaní a zverejnení.“
III – Skutkový stav a konanie vo veci samej
A – Všeobecná časť
8. Profesionálny futbal v najvyšších ligách v Anglicku organizuje „The Football Association Premier League Limited“ a „The Football League Limited“ a v Škótsku „The Scottish Football League“. Premier League a Football League (pozostávajúce z Divízie jedna, Divízie dva a Divízie tri) zahŕňajú celkom štyri ligy. Pred začiatkom každej sezóny sú zostavené rozpisy zápasov, ktoré sa majú počas sezóny hrať v jednotlivých ligách. Údaje sa uchovávajú elektronicky a sú individuálne prístupné. Rozpisy zápasov sú okrem iného uvedené v tlačených brožúrach, zoradené jednak chronologicky a jednak podľa každého mužstva zúčastňujúceho sa príslušnej ligy. Dvojice sú označené vo forme X – Y (napr. Southampton – Arsenal). Každú sezónu sa hrá približne 2 000 zápasov počas 41 týždňov.
9. Organizátori anglickej a škótskej futbalovej ligy poskytli škótskej spoločnosti Football Fixtures Limited licenčnou zmluvou právo na používanie údajov z rozpisov ligových zápasov. V nadväznosti na to poskytol Football Fixtures Limited svoje práva na správu a použitie týchto údajov mimo územia Veľkej Británie spoločnosti Fixtures Marketing Limited (ďalej len „Fixtures“).
B – Osobitná časť
10. Toto prejudiciálne konanie súvisí so žalobou Fixtures proti Oy Veikkaus Ab (ďalej len „Veikkaus“). Podľa údajov vnútroštátneho súdu používal Veikkaus v období rokov 1998 – 1999 každý týždeň priemerne štvrtinu údajov o súťažiach Premier League a ostatných líg pre svoje stávkové hry (Vakioveikkaus, Tulosveto, Pitkäveto a Moniveto). Vakioveikkaus a Pitkäveto pritom používali najmä údaje o súťažiach Premier League a prvej ligy a príležitostne aj údaje o hrách nižších líg. Podiel týždenne používaných údajov sa pohyboval približne okolo dvoch tretín pri Premier League a jednej tretiny pri prvej lige. Pre Tulosveto a Moniveto bolo tiež použitých niekoľko málo zápasov. V uvedenom čase používal Veikkaus každý týždeň približne 80 zápasov pre svoje stávkové hry, pričom išlo nielen o futbalové zápasy v Anglicku, ale aj v iných európskych krajinách, zápasy v ľadovom hokeji a podobne.
11. Veikkaus používal pre svoje stávkové hry všetky futbalové zápasy sezóny Premier League a prvej ligy, a príležitostne aj iné zápasy. Uzavreté stávky sa každý týždeň týkali približne 200 zápasov. Pre výber týchto zápasov každý týždeň získaval údaje o približne 400 zápasoch predovšetkým z internetu, časopisov alebo priamo z klubov. Veikkaus overoval správnosť vybraných údajov na základe rôznych zdrojov a v prípade potreby vybrané zápasy menil. Zmeny boli možné aj počas týždňa, v ktorom sa zápasy konali. Stávkové hry, v ktorých sa vsádzalo na anglické futbalové zápasy, predstavovali pre Veikkaus ročne obrat vo výške niekoľko desiatok miliónov eur.
12. V rozsudku (S 94/8994) rozhodol Käräjäoikeus Vantaa, že rozpisy zápasov sú v zmysle § 49 ods. 1 autorského zákona účinného v rozhodnom čase zoznamom, ktorý obsahuje veľké množstvo údajov. Käräjäoikeus zároveň konštatoval, že ochrana zoznamov sa vzťahuje iba na ich rozmnožovanie. Pri preverovaní, či bola použitá podstatná časť rozpisu zápasov, bolo potrebné zohľadniť stávkové tabuľky v ich celku. Vnútroštátny súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu ochrany zoznamov a žalobe vyhovel. Hovioikeus Helsinki naproti tomu v rozsudku (S 96/1304) rozhodol, že ochrana zoznamov nebola porušená, pretože údaje pre zostavenie stávkových tabuliek pochádzali z rôznych zdrojov a boli overené priamo v Anglicku, keďže medzi údajmi v stávkových tabuľkách a hracími rozpismi boli odchýlky; okrem toho stávkové tabuľky neboli ďalej potrebné, keď sa dotknutý zápas už konal. Hovioikeus preto rozsudok Käräjäoikeus zrušil a žalobu zamietol. Korkein Oikeus (Najvyšší súd) proti tomuto rozsudku nepripustil žiadny opravný prostriedok.
13. Po nadobudnutí účinnosti smernice podal Fixtures vo Švédsku a Fínsku žaloby, v ktorých navrhoval, aby súd určil, že rozpisy zápasov sú chránenou databázou v zmysle smernice a že organizátori stávok z oboch krajín porušili práva k databáze tým, že bez súhlasu používali zápasy, ktoré boli uvedené v rozpise zápasov pre organizovanie svojich stávkových hier.
14. Tekijänoikeusneuvosto (Rada pre autorské práva), na ktorú podal vnútroštátny súd žiadosť o stanovisko, zdôraznila, že ochrana stanovená fínskou právnou úpravou nevyžaduje, aby databáza zodpovedala definícii uvedenej v článku 1 ods. 2 smernice. Ochrana databáz sa poskytuje vtedy, keď je na získanie, overenie a prezentáciu obsahu databázy potrebný podstatný vklad. Na základe uvedeného rozsudku Hovioikeus Helsinki o ochrane zoznamov dospela Tekijänoikeusneuvosto k záveru, že predmetné rozpisy zápasov je potrebné považovať za databázu aj podľa článku 49 ods. 1 bodu 2 autorského zákona a že na získanie, overenie a prezentáciu obsahu databázy je potrebný podstatný vklad, ale že konanie spoločnosti Veikkaus neporušuje ochranu priznanú tejto databáze.
15. Podľa názoru vnútroštátneho súdu existuje právna neistota v otázke, či sú predmetné rozpisy zápasov chránenou databázou a aké konania treba považovať za porušenie ochrany, ktorú priznáva smernica.
IV – Prejudiciálne otázky
16. Käräjäoikeus Vantaa navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol o týchto prejudiciálnych otázkach:
1. Má sa podmienka článku 7 ods. 1 smernice vyžadujúca, aby medzi vkladom a zostavením databázy existoval vzťah vykladať v tom zmysle, že v tomto prípade v súvislosti so „získaním“ a „vkladom do získania“ sa vklad musí vzťahovať na určenie dátumov zápasov a súperiacich dvojíc mužstiev a že niektoré z vkladov, ktoré sa týkajú zostavenia rozpisu zápasov sa nezohľadňujú pri posúdení toho, či sú splnené kritéria ochrany?
2. Je cieľom smernice zabrániť iným osobám ako autorom rozpisu zápasov, aby používali bez súhlasu údaje v ňom uvedené na organizovanie stávok alebo na iné komerčné účely?
3. Používa spoločnosť Veikkaus kvalitatívne a/alebo kvantitatívne podstatnú časť databázy v zmysle smernice, ak sa zohľadní skutočnosť, že údaje z rozpisu zápasov, ktoré sú nevyhnutným podkladom pre kurzové listy, sú použité len raz, počas jediného týždňa a že príslušné údaje, ktoré sa týkajú zápasov, sú nepretržite počas celej športovej sezóny získavané a overované z iných zdrojov, ako je zostavovateľ databázy?
V – O prípustnosti
17. Podľa názoru Komisie vnútroštátny súd nedostatočne objasnil faktický rámec. Nie je preto jasné, aký vzťah existuje medzi Premier League a Football League na jednej strane a spoločnosťou Fixtures na druhej strane, najmä nie je dostatočne objasnený základ a rozsah práv spoločnosti Fixtures na prístup k databáze oboch líg. Okrem toho chýbajú údaje vnútroštátneho súdu k otázke, či Veikkaus extrahovala obsah databázy a/alebo ho reutilizovala. Napokon, prejudiciálne otázky sa čiastočne týkajú použitia ustanovení smernice na konkrétny skutkový stav.
18. K týmto námietkám Komisie je potrebné uviesť, že informácie uvedené v rozhodnutí vnútroštátneho súdu nesmú umožniť iba Súdnemu dvoru, aby dal užitočné odpovede, ale musia tiež vládam členských štátov, ako aj ďalším oprávneným subjektom poskytovať možnosť predložiť pripomienky tak, ako to upravuje článok 23 Štatútu Súdneho dvora. Súdny dvor musí dohliadať nad tým, aby táto možnosť bola zachovaná, berúc do úvahy skutočnosť, že na základe už uvedených ustanovení sú oprávneným subjektom doručované iba rozhodnutia vnútroštátnych súdov.(4)
19. Z mnohých pripomienok predložených podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora, vyplýva, že informácie v uznesení vnútroštátneho súdu umožňovali členským štátom − nakoniec aj Komisii − vyjadriť sa účelným spôsobom k otázkam položeným Súdnemu dvoru.
20. V niektorých ohľadoch sa položené otázky ani tak netýkajú výkladu práva Spoločenstva, inými slovami smernice, ako skôr uplatnenia smernice na konkrétny skutkový stav. Pokiaľ ide o tento aspekt, musím súhlasiť s názorom Komisie, že to nie je úlohou Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní podľa článku 234 ES, ale úlohou vnútroštátneho súdu a že v tomto prípade sa Súdny dvor musí obmedziť na výklad práva Spoločenstva.
21. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je totiž v konaniach podľa článku 234 ES, ktorý sa zakladá na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, akékoľvek posudzovanie skutkového stavu vecou vnútroštátneho súdu.(5)
22. Súdny dvor preto nie je oprávnený rozhodovať o skutkových okolnostiach v konaní vo veci samej alebo uplatňovať ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré vykladal, na vnútroštátne opatrenia alebo situácie, nakoľko to patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu. Prieskum niektorých skutočností v súvislosti so spornou databázou teda vyžaduje posúdenie skutkového stavu, ktoré má vykonať vnútroštátny súd(6) Odhliadnuc od uvedeného, Súdny dvor má právomoc zodpovedať položené otázky.
VI – O dôvodnosti: posúdenie
23. Prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom sa týkajú výkladu súborov ustanovení smernice a hlavne výkladu určitých pojmov. Posudzované záležitosti patria do rozličných oblastí a v dôsledku toho musia byť roztriedené. Zatiaľ čo niektoré otázky sa týkajú vecnej pôsobnosti smernice, iné sa týkajú podmienok priznania práva sui generis a jeho obsahu.
A – Vecný rozsah pôsobnosti: pojem „databáza“
24. Veikkaus a belgická vláda tvrdia, že v konaní vo veci samej vôbec nejde o databázu v zmysle článku 1 smernice. Chýba nezávislosť prvkov.
25. Výklad pojmu „databáza“ v zmysle článku 1 ods. 2 sa týka jednej zo základných podmienok uplatnenia smernice, a teda koniec koncov jej vecnej pôsobnosti. Táto pôsobnosť musí byť odlíšená od vecnej pôsobnosti práva sui generis, teda „predmet[u] ochrany“ uvedeného v článku 7 smernice. Toto ustanovenie síce nadväzuje na legálnu definíciu pojmu „databáza“, avšak v súvislosti s predmetom práva sui generis upravuje niekoľko dodatočných podmienok. Znamená to, že nie všetky databázy v zmysle článku 1 ods. 2 sú zároveň predmetmi ochrany v zmysle článku 7 smernice.
26. Tento rozdiel sa nachádza aj v odôvodneniach smernice. Odôvodnenie č. 17 sa týka pojmu databáza a odôvodnenie č. 19 sa týka práva sui generis. Treba pripustiť, že tam uvedené príklady neilustrujú práve najlepšie dôležitý rozdiel: tak napríklad záznam hudobného diela ani nie je databázou, naproti tomu kompilácia hudobných záznamov nie je predmetom ochrany. To však vyplýva zo samotnej skutočnosti, že v tomto prípade nejde o databázu.
27. Kvalifikácia predmetu ako „databázy“ je teda nevyhnutnou, ale nie jedinou podmienkou priznania práva sui generis zavedeného článkom 7.
28. Východiskom pre výklad pojmu „databáza“ sú pravidlá medzinárodného práva, ktoré môžu slúžiť na orientáciu. Ide predovšetkým o článok 10 ods. 2 Dohody o obchodných aspektoch práv k duševnému vlastníctvu (dohoda TRIPS)(7), hoci toto ustanovenie neobsahuje všetky kritériá z článku 1 ods. 2 smernice Ďalej je to článok 2 ods. 5 Bernského dohovoru v revidovanom znení. Naopak, pravidlá medzinárodného práva, ktoré sú neskoršieho dáta ako vykladaná smernica, nemôžu byť vhodnou pomôckou. To platí napríklad o článku 5 Zmluvy Svetovej organizácie duševného vlastníctva o autorskom práve, ktorá bola prijatá až roku 1996. Ako vyplýva z procesu vedúceho k prijatiu smernice a najmä z dokumentov Komisie, smernica sa inšpirovala predovšetkým Bernským dohovorom v revidovanom znení.
29. Výklad pojmu databáza s prihliadnutím na vyššie uvedené pravidlá medzinárodného práva je však bezvýsledný, pretože článok 1 ods. 2 smernice obsahuje legálnu definíciu, ktorá, hoci nie je veľmi presná, stanovuje niekoľko podmienok, ktorých význam bude nižšie podrobnejšie preskúmaný. Treba však mať na zreteli, že hoci Súdny dvor môže poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočné usmernenia pre rozhodnutie sporu vo veci samej, zostáva úlohou vnútroštátneho súdu uplatniť ustanovenia práva Spoločenstva, ako sú vyložené Súdnym dvorom alebo ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré právo Spoločenstva preberajú, na konkrétny skutkový stav.
30. Samotná konštrukcia článku 1 smernice, ktorý obsahuje rozličné pravidlá týkajúce sa databázy, nasvedčuje extenzívnemu výkladu. Článok 1 ods. 1 výslovne stanovuje, že smernica sa uplatňuje na „databázy v akejkoľvek forme“. Okrem toho skutočnosť, že článok 1 ods. 3 upravuje výnimku, a to pre počítačové programy, podporuje extenzívny výklad pojmu „databáza“.
31. Úmysel zákonodarcu Spoločenstva, ako vyplýva z legislatívneho procesu vedúceho k prijatiu smernice(8) môže tiež slúžiť na podporu extenzívneho výkladu.
32. Pre určenie zmyslu pojmu „databáza“ je však nevyhnutné splnenie troch podmienok stanovených v článku 1 ods. 22.
33. Po prvé musí existovať „zbierka nezávislých diel, údajov alebo iných nezávislých materiálov“ [kurzívou zvýraznila generálna advokátka]. Otázku, či v konaní vo veci samej ide o údaje alebo materiály, netreba bližšie rozoberať. In concreto ide buď o údaje v zmysle postupnosti znakov zobrazujúcich skutočnosti, teda základné oznámenia s potenciálne informačným obsahom(9) alebo o materiály ako rozpoznateľné jednotky.
34. Pri neexistencii upresnenia v tomto zmysle v smernici nie je nevyhnutné, aby boli dotknuté značné množstvá údajov alebo materiálov. Takúto požiadavku formuloval Parlament, ale neosvojila si ju ani Rada a ani Komisia. Požiadavky kvantitatívnej povahy sú upravené iba v ustanoveniach týkajúcich sa ochrany právom sui generis, a to v článku 7 ods. 1, ktorý vyžaduje „podstatný vklad“.
35. V tomto konaní treba skôr preskúmať, či je splnená podmienka nezávislosti údajov alebo materiálov.
36. Toto kritérium musí byť chápané tak, že údaje alebo materiály nesmú byť navzájom spojené alebo musí byť aspoň možné oddeliť ich bez toho, aby stratili svoj informačný obsah(10); z tohto dôvodu túto podmienku nespĺňa zvukový alebo obrazový záznam filmu. Jedným z možných prístupov k výkladu je sústrediť sa nielen na vzájomnú nezávislosť materiálov, ale na ich nezávislosť v rámci zbierky(11).
37. Po druhé smernica sa vzťahuje len zbierky údajov alebo materiálov, ktoré boli usporiadané systematicky alebo metodicky. V odôvodnení č. 21 sa jednoznačne uvádza, že tieto materiály nemusia byť nevyhnutne fyzicky uložené. Táto podmienka má vylúčiť náhodné zoskupenia údajov a zabezpečiť, aby boli chránené iba plánované zbierky údajov(12), teda údaje usporiadané podľa určitých kritétií(13). Stačí, ak sú údaje štruktúrované a k ich usporiadaniu dôjde až po použití príslušného vyhľadávacieho programu(14), a teda v zásade prostredníctvom triedenia, a prípadne indexácie. Chránené sú tak statické, ako aj dynamické(15) databázy.
38. Po tretie článok 1 ods. 2 smernice vyžaduje, aby boli údaje „individuálne prístupn[é] elektronickými alebo inými prostriedkami.“ Teda iba na ukladanie údajov sa nevzťahuje pojem „databáza“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice.
39. Pojem „databáza“ v článku 1 ods. 2 musí byť z tohto dôvodu vykladaný extenzívne. Obmedzenia však vyplývajú z podmienok, ktorým článok 7 ods. 1 smernice podriaďuje priznanie ochrany.
B – Predmet ochrany: Podmienky (prvá prejudiciálna otázka)
40. Na to, aby sa na databázu vzťahovala ochrana právom sui generis podľa článku 7 smernice, musí spĺňať definičné znaky stanovené týmto ustanovením. Toto konanie sa týka výkladu niektorých z uvedených znakov.
41. V tejto súvislosti treba poukázať na odbornú diskusiu o otázke, či právo sui generis chráni výkon, teda v zásade činnosť zostavovania databázy alebo výsledok tejto činnosti. V súvislosti s touto otázkou treba poznamenať, že smernica chráni databázy, resp. ich obsah, ale nie v nich obsiahnuté informácie ako také. V konečnom dôsledku ide teda o ochranu získaného produktu, pričom nepriamo sú chránené aj vynaložené náklady, inými slovami, vklad.(16)
42. Podmienky upravené v článku 7 smernice sú dodatočnými podmienkami k tým, ktoré stanovuje článok 1 ods. 2. Z nich vyplývajúca definícia predmetu ochrany je užšia ako definícia „databázy“ v zmysle článku 1.
43. Nové právo sui generis zavedené smernicou je inšpirované škandinávskym právom katalógu a holandským „geschriftenbescherming“. Táto súvislosť nás však nesmie mylne viesť k tomu, aby sme preniesli nazeranie na tieto skoršie ustanovenia rozpracované v právnej teórii a judikatúre na smernicu. Smernica by mala slúžiť skôr ako pomôcka pre výklad vnútroštátneho práva, dokonca aj v tých členských štátoch, ktoré mali podobné ustanovenia pred prijatím smernice. Aj v týchto členských štátoch musel byť totiž vnútroštátny právny poriadok uvedený do súladu s ustanoveniami smernice.
1. „Podstatný vklad“
44. Kľúčovým pojmom pre určenie rozsahu ochrany poskytovanej právom sui generis je výraz „podstatný vklad“ v článku 7 ods. 1 smernice. Tento definičný znak je ďalej upresnený tak, že vklad má byť „kvalitatívne alebo kvantitatívne“ podstatný. Smernica však neobsahuje legálne definície týchto dvoch alternatív. Právna teória požadovala v tomto zmysle od Súdneho dvora objasnenie. Táto požiadavka je úplne opodstatnená, pretože iba takéto objasnenie zabezpečí autonómny a jednotný výklad na úrovni Spoločenstva. Nemožno samozrejme zabúdať na to, že uplatnenie kritérií výkladu je v konečnom dôsledku vecou vnútroštátneho súdu, čo nevyhnutne zahŕňa riziko odlišného uplatňovania.
45. Ako vyplýva z konštrukcie článku 7 ods. 1 smernice, pojem „podstatný vklad“ treba vykladať v relatívnych pojmoch. V súlade s odôvodnením spoločnej pozície, v ktorej sa uvedené ustanovenie objavilo vo svojej konečnej verzii, majú byť chránené vklady do získania údajov a zostavenia obsahu databázy.(17).
46. Vklady sa teda musia vzťahovať na určité činnosti spojené so zostavovaním databázy. Článok 7 taxatívne vymenúva tieto tri činnosti: získanie, overenie a prezentácia obsahu databázy. Keďže tieto definičné znaky sú predmetom inej prejudiciálnej otázky, ich význam tu nebudem podrobne rozoberať.
47. Z odôvodnenia č. 40 vyplýva, ktoré druhy vkladov treba zohľadniť. Jeho posledná veta znie: „takéto investovanie môže pozostávať z vynakladania finančných prostriedkov alebo vynaloženie času, úsilia, energie.“ Podľa odôvodnenia č. 7 ide o investovanie značných ľudských, technických a finančných zdrojov.
48. Aj pojem „podstatný“ treba vykladať v relatívnych pojmoch, po prvé vo vzťahu k nákladom a ich amortizácii(18) a po druhé vo vzťahu k rozsahu, povahe a obsahu databázy a k oblasti, do ktorej patrí(19).
49. Predmetom ochrany teda nie sú iba vklady, ktoré majú vysokú hodnotu v absolútnych číslach(20). Na druhej strane kritérium „podstatný“ nemožno vykladať iba v relatívnych pojmoch. Smernica vyžaduje, ako určitý druh pravidla de minimis, aby vklad, ktorý je predmetom ochrany, presahoval určitú minimálnu absolútnu hranicu(21). Vyplýva to z odôvodnenia č. 19, podľa ktorého musí byť vklad „dostatočne podstatn[ý]“(22). Táto hranica by však mala byť stanovená dosť nízko. Po prvé to vyplýva z odôvodnenia č. 55(23), ktoré neobsahuje žiadne upresnenie týkajúce sa sumy. Po druhé to možno vyvodiť zo skutočnosti, že smernica má prispieť k harmonizácii rozličných systémov. Po tretie dolná hranica, ktorá by bola príliš vysoká, by oslabila zamýšľaný účel smernice, ktorým je podnietiť investície.
50. Viacerí účastníci konania vychádzali vo svojich písomných pripomienkach z takzvanej „teórie spin off“, podľa ktorej sa na vedľajšie produkty nevzťahuje ochrana poskytovaná právom. Je prípustné chrániť iba príjmy, ktoré slúžia na amortizáciu vkladov. Títo účastníci konania poukázali na to, že sporná databáza bola potrebná na organizovanie športových súťaží, čo znamená, že bola zostavená na tento účel. Účelom vkladu bolo teda organizovanie súťaží a nie, alebo nie výlučne, zostavenie databázy. Vklad by bol vynaložený v každom prípade, pretože existuje povinnosť takú organizáciu zabezpečiť. Databáza je teda iba vedľajším produktom na inom trhu.
51. V tomto konaní teda treba objasniť, či a ako môže byť takzvaná „teória spin off“ významná pre výklad smernice, a najmä práva sui generis. V súvislosti s pochybnosťami, ktoré boli vyjadrené v tomto konaní pokiaľ ide o ochranu databáz, ktoré sú iba vedľajšími produktmi, sa zdá potrebná demystifikácia „teórie spin off“. Bez ohľadu na jej vnútroštátny pôvod sa táto teória dá v zmysle. odôvodnení č. 10 až 12 vyvodiť z cieľa smernice, totiž podnetu ku vkladom prostredníctvom zlepšenia ich ochrany. Táto teória je tiež založená na myšlienke, že sa vklady majú amortizovať príjmami z hlavnej činnosti. Dôsledkom „teórie spin off“ je aj to, že smernica chráni iba tie vklady, ktoré boli nevyhnutné na získanie obsahu databázy(24). Všetky tieto tvrdenia majú svoju hodnotu a treba ich zohľadniť pri výklade smernice. To však nesmie viesť k tomu, aby sa iba s odkazom na teóriu úplne vylúčil účinok teórie „spin off“. Ustanovenia smernice sú a zostávajú pri jej výklade rozhodujúce.
52. Vyriešenie právnej otázky v týchto konaniach závisí od toho, či priznanie ochrany databáze závisí od úmyslu zostavovateľa alebo od účelu databázy v prípade, keď medzi nimi existuje rozdiel. V tejto súvislosti by sa dalo jednoducho poukázať na to, že smernica neodkazuje na účel databázy ani v článku 1, ani v článku 7. Ak by zákonodarca Spoločenstva chcel stanoviť takú podmienku, určite by tak urobil. Tak článok 1, ako aj článok 7 totiž preukazujú, že zákonodarca Spoločenstva jednoznačne zamýšľal stanoviť súhrn podmienok. Podľa týchto podmienok nie je účel databázy kritériom pre to, aby jej bola priznaná ochrana. Rozhodujúce sú skôr podmienky stanovené článkom 7. Na tom nemení nič ani odôvodnenie č. 42 uvádzané mnohými účastníkmi konania. Po prvé v tomto odôvodnenie ide o rozsah ochrany poskytovanej právom sui generis a po druhé ide o to, aby nedošlo k poškodeniu vkladov.
53. No dokonca ani v ostatných odôvodneniach smernice, ktoré odkazujú na vklad a zdôrazňujú jeho význam, ako sú odôvodnenia č. 12, 19 a 40, nie je žiaden náznak toho, že by ochrana databázy závisela od jej účelu.
54. Okrem toho v praxi môžu existovať zostavovatelia, ktorí pri zostavovaní databázy sledujú niekoľko účelov. Môže sa stať, že vynaložené vklady nemožno priradiť k určitému jednotlivému účelu alebo ich nemožno od seba oddeliť. V takomto prípade by kritérium účelu databázy neposkytlo jednoznačné riešenie. Vklad by bol totiž buď chránený nezávisle od existencie iného účelu alebo by bol úplne zbavený ochrany z dôvodu tohto iného účelu. Kritérium účelu sa teda ukazuje buď ako nepraktické alebo nezlučiteľné s účelom smernice. Vylúčenie ochrany databáz, ktoré slúžia niekoľkým účelom, by bolo v rozpore s cieľom, ktorým je poskytovanie podnetov ku vkladom. Vklady v multifunkčných databázach by tým boli masívne znevýhodnené.
55. Databáza, o ktorú ide v konaní vo veci samej, je príkladom databázy zostavenej aj na účel organizovania súťaží. Zostavenie vždy samostatnej – možno takmer rovnakej – databázy na každý účel by bolo v zásadnom rozpore so základnými ekonomickými hľadiskami a nemožno ho vyžadovať v mene smernice.
56. V konaní vo veci samej treba určiť, či došlo k podstatnému vkladu, a to uplatnením vyššie uvedených kritérií na konkrétny skutkový stav. V súlade s rozdelením právomoci v prejudiciálnom konaní podľa článku 234 ES, je toto úlohou vnútroštátneho súdu. V každom prípade sa posúdenie vkladov do databázy musí vzťahovať na okolnosti, ktoré treba zohľadniť pri zostavovaní rozpisov zápasov, ako sú príťažlivosť hry pre divákov, záujmy organizátorov stávkových hier, marketingové činnosti zo strany asociácií, ostatné podujatia v oblasti v plánovaný deň, vhodné geografické rozvrhnutie zápasov a snaha vyhnúť sa problémom súvisiacim s verejným poriadkom. Napokon je potrebné zohľadniť počet zápasov. Dôkazné bremeno uskutočneného vkladu je na účastníkovi konania domáhajúcom sa ochrany právom sui generis.
2. „Získanie“ v zmysle článku 7 ods. 1 smernice
57. Jedným z problémov v tejto veci je to, či došlo k „získaniu“ v zmysle článku 7 ods. 1 smernice. Toto ustanovenie chráni iba vklad do „získania“, „overenia“ alebo „prezentácie“ obsahu databázy.
58. Je potrebné začať s cieľom ochrany právom sui generis, totiž z ochrany zostavovateľa databázy. Na zostavenie je možné pozerať sa ako na pojem, ktorý je nadradený(25) pojmom získanie, overenie a prezentácia.
59. Konanie vo veci samej sa týka často diskutovaného právneho problému, teda či − a ak áno, za akých podmienok − a v akom rozsahu chráni smernica nielen existujúce údaje, ale tiež údaje novovytvorené zostavovateľom databázy. Ak by sa získanie malo vzťahovať iba na existujúce údaje, ochrana vkladu by zahŕňala iba tieto údaje. Ak teda vezmeme za základ tento výklad získania, ochrana databázy v konaní vo veci samej závisí od toho, či boli získané existujúce údaje.
60. Ak však vezmeme za základ nadradený pojem zostavenie, inými slovami vybavenie databázy obsahom(26), mohla by sa ochrana vzťahovať tak existujúce ako aj novovytvorené údaje(27).
61. Objasnenie by mohlo priniesť porovnanie pojmu „získanie“, ktorý používa článok 7 ods. 1 s činnosťami, ktoré sú uvedené v odôvodnení č. 39 smernice. Na úvod však treba poukázať na to, že medzi rozličnými jazykovými verziami existujú rozdiely.
62. Ak začneme s pojmom „Beschaffung“ (získanie) použitým v nemeckej verzii článku 7 ods. 1, ten sa môže týkať iba existujúcich údajov, pretože sa môže uplatniť iba na niečo, čo už existuje. V uvedenom zmysle „Beschaffung“ je presným opakom „Erschaffung“ (vytvorenie). Rozbor znenia portugalskej, francúzskej, španielskej a anglickej verzie, ktoré sú všetky založené na latinskom „obtenere“, t. j. získať, vedie k rovnakému záveru. Fínska a dánska verzia tiež naznačujú reštriktívny výklad. Extenzívny výklad nemeckej a anglickej verzie zastávaný viacerými účastníkmi konania je preto nesprávny.
63. Ďalšou pomôckou pri správnom výklade „získania“ v zmysle článku 7 ods. 1 smernice môže byť odôvodnenie č. 39, ktoré je úvodným odôvodnením pre predmet práva sui generis. Toto odôvodnenie vymenúva v súvislosti s chránenými vkladmi iba dve činnosti, teda „získavanie“ a „zhromažďovanie“ obsahu. Problémy vznikajú aj z dôvodu rozdielov medzi rôznymi jazykovými verziami. Vo väčšine verzií sa používa pre prvú uvedenú činnosť rovnaký pojem ako v článku 7 ods. 1. Okrem toho, hoci použité pojmy nie vždy popisujú rovnakú činnosť, v zásade sa týkajú vyhľadávania a zhromažďovania obsahu databázy.
64. Jazykové verzie, ktoré používajú v odôvodnení č. 39 a v článku 7 ods. 1 smernice rozdielne pojmy, je potrebné vykladať tak, že obe uvedené činnosti sa považujú za nižšie formy získania v zmysle článku 7 ods. 1 smernice. Samozrejme vzniká otázka, prečo odôvodnenie č. 39 definuje bližšie získanie, ale nie aj overenie alebo prezentáciu. Oba posledne uvedené pojmy sa nachádzajú až v odôvodnení č. 40.
65. Na druhej strane, jazykové verzie, ktoré používajú v odôvodnení č. 39 a v článku 7 ods. 1 smernice rovnaký pojem, bude treba vykladať tak, že pojem získavanie v odôvodnení č. 39 je chápaný v užšom zmysle, zatiaľ čo pojem používaný v článku 7 ods. 1 smernice treba chápať extenzívne, inými slovami ako pojem, ktorý tiež zahŕňa iné činnosti vymenované v odôvodnení č. 39.
66. Všetky jazykové verzie teda umožňujú výklad, podľa ktorého „získanie“ v zmysle článku 7 ods. 1 smernice nezahŕňa čisté získavanie údajov, teda ich generovanie(28), a v dôsledku toho vylučuje prípravnú fázu(29). Pokiaľ sa ale získanie údajov časovo zhoduje s ich zhromažďovaním a triedením, uplatňuje sa ochrana podľa smernice.
67. V súvislosti s tým treba poukázať na to, že takzvaná „teória spin off“ sa nedá použiť. V dôsledku toho nemôže byť významný cieľ sledovaný pri získavaní obsahu databázy(30). Znamená to, že ochranu je možné priznať aj vtedy, keď k získaniu došlo pôvodne na účel inej činnosti, ako je zostavenie databázy. Smernica totiž chráni získanie údajov aj v prípade, keď údaje neboli získané na účely databázy(31). Z toho vyplýva, že ochrana by sa mala vzťahovať aj na externú databázu, ktorá je odvodená z internej databázy.
68. Na základe vyššie uvedeného výkladu pojmu „získanie“ bude úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť činnosti spoločnosti Fixtures. Ide v prvom rade o kvalifikáciu údajov a zaobchádzanie s nimi od okamihu ich získania až do ich vloženia do databázy, ktorá je predmetom konania. Bude potrebné posúdiť, ako hodnotiť zostavenie rozpisu zápasov, to znamená najmä zhromažďovanie názvov mužstiev a spojenie súperov s miestom a časom jednotlivých zápasov. Skutočnosti, že v tomto konaní ide o existujúce údaje, nasvedčuje to, že rozpis zápasov je výsledkom dohody medzi viacerými účastníkmi, najmä políciou, klubmi a klubmi fanúšikov. Rovnako zo skutočnosti, že údaje, tak ako mnohí uviedli, boli vytvorené na iné účely než je zostavenie databázy, je možné odvodiť, že ide o existujúce údaje.
69. Dokonca aj keby boli uvedené činnosti klasifikované ako vytvorenie nových údajov, mohlo by napriek tomu ísť o „získanie“ v zmysle článku 7 ods. 1 smernice. Bolo by tomu tak v prípade, ak by sa vytvorenie údajov uskutočnilo v rovnakom čase ako ich spracovanie a bolo by od neho neoddeliteľné.
3. „Overenie“ v zmysle článku 7 ods. 1 smernice
70. Využitie databázy k uskutočneniu zápasov, ako aj ich ekonomické zhodnotenie, vyžaduje neustále overovanie obsahu databázy, ktorá je predmetom konania. Zo spisu vyplýva, že správnosť databázy je neustále overovaná. Pokiaľ takéto overenie preukáže nevyhnutnosť zmien, sú vykonané príslušné modifikácie.
71. Skutočnosť, že niektoré z týchto modifikácií nepredstavujú žiadne overenie obsahu databázy, nie je na ujmu. Na to, aby existoval predmet, ktorý je chránený právom sui generis, je potrebné len to, aby niektoré z uskutočnených činností bolo možné kvalifikovať ako overenie v zmysle článku 7 ods. 1 smernice a aby sa podstatné vklady týkali aspoň časti činností podľa článku 7.
4. „Prezentácia“ v zmysle článku 7 ods. 1 smernice
72. Predmetom práva sui generis je okrem „získania“ a „overenia“ obsahu databázy aj jej „prezentácia“. K tomu patrí nielen prezentácia pre užívateľov databázy, teda externá schéma, ale aj koncepčná schéma ako štruktúrovanosť obsahu. Lepšiemu spracovaniu údajov slúžia spravidla indexové systémy a tezaurus. Ako vyplýva z odôvodnenia č. 20, ochrana podľa smernice sa môže vzťahovať aj na také prvky, ktoré sa týkajú vyhľadávania(32).
C – Obsah práva sui generis
73. Na úvod je potrebné pripomenúť, že cieľom zavedenia práva sui generis nebola harmonizácia existujúceho práva, ale vytvorenie nového práva(33). Toto právo je širšie ako predchádzajúce práva týkajúce sa prenosu a rozmnožovania. Aj to je potrebné zohľadniť pri výklade zakázaných konaní. Z tohto dôvodu nadobúdajú legálne definície v článku 7 ods. 2 smernice osobitnú dôležitosť.
74. Na prvý pohľad článok 7 smernice obsahuje dve skupiny zákazov alebo, z pohľadu nositeľa práva, teda zostavovateľa databázy, dve odlišné kategórie práv. Zatiaľ čo odsek 1 stanovuje právo zamedziť použitiu podstatnej časti databázy, odsek 5 zakazuje určité konania týkajúce sa nepodstatných častí databázy. Na základe vzťahu medzi podstatným a nepodstatným môže byť tiež odsek 5 chápaný ako výnimka z výnimky vyplývajúcej z odseku 1(34). Odsek 5 by mal vylúčiť obchádzanie zákazu stanoveného odsekom 1(35) a teda môže byť kvalifikovaný aj ako ochranná klauzula(36).
75. Článok 7 ods. 1 upravuje právo zostavovateľa zamedziť určitým konaniam. To nevyhnutne znamená, že takéto konania sa zakazujú. Konania, ktorým možno zamedziť, a teda zakázané konania, sú po prvé extrakcia a po druhé reutilizácia. Legálne definície pojmov „extrakcia“ a „reutilizácia“ sú obsiahnuté v článku 7 ods. 2 smernice.
76. V článku 7 ods. 1 upravený zákaz však neplatí neobmedzene, ale predpokladá, že zakázané konanie sa týka celku alebo podstatnej časti obsahu databázy.
77. Vychádzajúc z použitia rozhodujúceho kritéria pre uplatnenie článku 7 ods. 1 a ods. 5: „podstatná“ alebo „nepodstatná“ časť, je potrebné posúdiť dve situácie. Následne treba preskúmať zakázané konania podľa článku 7 ods. 1 a ods. 5.
1. Podstatné alebo nepodstatné časti databázy (tretia prejudiciálna otázka)
a) Všeobecné poznámky
78. V konaní bolo uvádzané, že článok 7 ods. 1 smernice zakazuje iba konania, ktoré vedú k tomu, že údaje sú systematicky alebo metodicky usporiadané a individuálne prístupné rovnako ako pôvodná databáza.
79. Toto tvrdenie treba chápať tak, že stanovuje podmienku pre uplatnenie ochrany právom sui generis. Či taká podmienka skutočne existuje, treba určiť na základe ustanovení o predmete ochrany právom sui generis a najmä na základe článku 7 ods. 2, ktorý upravuje legálnu definíciu konaní, ktoré sú zakázané podľa článku 7 ods. 1.
80. Ani článok 7 ods. 1, ani článok 7 ods. 5 smernice nestanovujú vyššie uvedenú podmienku výslovne ani na ňu nijako neodkazujú. Skutočnosť, že v článku 1 ods. 2 je uvedený výslovný odkaz na „systematické alebo metodické“ usporiadanie, zatiaľ čo v článku 7 nie je uvedený žiadny taký odkaz, skôr naznačuje opačný záver, teda, že úmyslom zákonodarcu Spoločenstva nebolo určiť uvedené kritérium za podmienku uplatnenia článku 7.
81. Okrem toho samotný účel smernice vylučuje také dodatočné kritérium.
82. Ochrana poskytnutá článkom 7 by bola takýmto dodatočným kritériom oslabená, pretože zákaz stanovený uvedeným článkom by mohol byť obchádzaný jednoduchým pozmenením častí databázy.
83. Z odôvodnenia č. 38 smernice vyplýva, že cieľom smernice bolo zakázať tiež možné porušenia spočívajúce v novom zostavení obsahu databázy, keď sa v ňom poukazuje na uvedené riziko a na nedostatočnosť ochrany poskytovanej autorským právom.
84. Účelom smernice je vznik nového práva sui generis, čomu nemôže zabrániť ani odôvodnenie č. 46, ktoré sa týka iného aspektu.
85. Samotné odôvodnenie č. 45, podľa ktorého nemá byť autorskoprávna ochrana rozšírená na samotné fakty alebo údaje, nevyznieva v prospech dodatočného kritéria. To samozrejme neznamená, že sa ochrana vzťahuje aj na údaje samotné alebo dokonca na jednotlivé údaje. Predmetom ochrany je a zostáva databáza.
86. Je teda potrebné dospieť k záveru, že to isté systematické alebo metodické zobrazenie, aké existuje v pôvodnej databáze, nie je kritériom pre posúdenie legálnosti konaní, ku ktorým došlo v súvislosti s databázou. Preto je v zásade nesprávny názor, že smernica nechráni údaje, ktoré sú zostavené v modifikovanej forme alebo inak štruktúrované.
b) Pojem „podstatná časť obsahu databázy“ v zmysle článku 7 ods. 1 smernice
87. Touto položenou otázkou sa požaduje výklad pojmu „podstatná časť obsahu databázy“ v zmysle článku 7 ods. 1 smernice. Na rozdiel od iných kľúčových pojmov smernice neexistuje žiadna legálna definícia tohto pojmu. Táto bola odstránená v priebehu legislatívneho procesu, presnejšie pri spoločnej pozícii Rady.
88. Článok 7 ods. 1 smernice poskytuje dve alternatívy. Ako vyplýva z jeho znenia, časť môže byť podstatná z kvantitatívneho alebo kvalitatívneho hľadiska. Znenie vybraté zákonodarcom Spoločenstva treba vykladať tak, že znamená, že časť môže byť podstatná aj vtedy, ak síce nie je podstatná z hľadiska kvantity, ale je podstatná z hľadiska kvality. Tvrdenie, že musí vždy existovať kvantitatívne minimum treba teda zamietnuť.
89. Kvantitatívna alternatíva musí byť chápaná tak, že vyžaduje určenie rozsahu časti databázy dotknutej zakázaným konaním. To nastoľuje otázku, či sa vyžaduje relatívne alebo absolútne posúdenie. Inými slovami, či musí byť uskutočnené porovnanie predmetného množstva s celým obsahom databázy(37) alebo či je potrebné posúdiť dotknutú časť samostatne.
90. K tomu je potrebné uviesť, že relatívne posudzovanie bude skôr znevýhodňovať zostavovateľov veľkých databáz(38), pretože čím je väčší celkový objem, tým menej podstatná je dotknutá časť. V takom prípade by však vyrovnanie mohlo poskytnúť doplňujúce kvalitatívne posúdenie, pretože relatívne malá dotknutá časť by mohla byť napriek tomu považovaná za kvalitatívne podstatnú. Rovnako by bolo možné kombinovať oba kvantitatívne prístupy. V súlade s tým by mohla aj relatívne malá časť byť kvalifikovaná z dôvodu svojej absolútnej veľkosti ako podstatná.
91. Ďalej vzniká otázka, či kvantitatívne posúdenie možno kombinovať s kvalitatívnym posúdením. Samozrejme, táto otázka vzniká iba v prípadoch, keď je kvalitatívne posúdenie možné. Ak je tomu tak, nič nebráni posúdeniu dotknutých častí oboma metódami.
92. Pri kvalitatívnom posúdení je v každom prípade rozhodujúca technická alebo ekonomická hodnota(39). Môže sa teda zohľadniť aj časť, ktorá síce nemá nijaký veľký rozsah, ale je podstatná svojou hodnotou. Napríklad, pokiaľ ide o hodnotu zoznamov v oblasti športu, môže uviesť ich úplnosť a presnosť.
93. Ekonomická hodnota dotknutej časti databázy sa vo všeobecnosti meria prostredníctvom poklesu dopytu(40) spôsobeného skutočnosťou, že dotknutá časť nie je extrahovaná alebo reutilizovaná za trhových podmienok, ale nejakým iným spôsobom. Dotknutú časť a jej ekonomickú hodnotu tiež možno posudzovať z pohľadu porušovateľa, a teda z hľadiska toho, čo osoba extrahujúca alebo reutilizujúca databázu ušetrila.
94. S prihliadnutím na účel sledovaný článkom 7 smernice, teda ochranu vkladu, bude musieť byť pri posudzovaní toho, či bola dotknutá podstatná časť, vždy zohľadnený vklad vynaložený zostavovateľom databázy.(41) Z odôvodnenia č. 42 totiž vyplýva, že cieľom zákazu extrakcie a reutilizácie je zabrániť poškodeniu vkladov(42).
95. Teda vklady a najmä náklady na získanie údajov môžu byť tiež faktorom pri posudzovaní hodnoty dotknutej časti databázy(43).
96. Smernica neobsahuje žiadnu legálnu definíciu hranice, po prekročení ktorej sa časť stáva podstatnou. Podľa jednomyseľného názoru právnej teórie zákonodarca Spoločenstva zámerne ponechal takéto vymedzenie judikatúre(44).
97. Nemožno však pripustiť, aby otázka, či je dotknutá podstatná časť, závisela od závažnosti spôsobenej škody.(45) Príslušný odkaz v odôvodnení, a síce na konci odôvodnenia č. 42, nestačí na to, aby stanovil hranicu ochrany tak vysoko. Je okrem toho diskutabilné, či sa vôbec možno opierať o „značnú škodu“ ako o kritérium pre definovanie podstatnosti, pretože odôvodnenie č. 42 by mohlo byť vykladané aj tak, že „značná škoda“ sa považuje za dodatočnú podmienku v prípadoch, v ktorých je dotknutá podstatná časť, teda v prípadoch, keď už bol podstatný charakter preukázaný. Dokonca ani „vážne ekonomické a technické dôsledky“ zakázaných konaní, na ktoré odkazuje odôvodnenie č. 8, nemôžu odôvodňovať príliš prísne posudzovanie vo vzťahu ku škode. Obe odôvodnenia slúžia skôr na zdôraznenie hospodárskej nevyhnutnosti ochrany databáz.
98. Čo sa týka posúdenia dotknutých častí databázy v prejednávanej veci, je nesporné, že ku konaniu dochádza týždenne. To nastoľuje otázku, či v prípade relatívneho prístupu, majú byť dotknuté časti porovnávané s databázou ako celkom alebo s celkom v príslušnom týždni. Napokon, bolo by možné sčítať všetky časti dotknuté každý týždeň počas celej sezóny a až takto získaný súčet porovnať s databázou ako celkom.
99. Výklad preto rešpektuje účel práva sui generis len vtedy, ak je urobené porovnanie na rovnakom časovom základe tak pre dotknutú časť, ako aj pre celok. Takéto porovnanie sa môže vykonať buď na týždennom základe alebo na sezónnom základe. Pokiaľ je dotknutá viac ako polovica zápasov, môže byť dotknutá časť v každom prípade označená za podstatnú. Ale aj menšia časť ako polovica, posudzovaná vo vzťahu ku všetkým zápasom dohromady, môže postačovať, pokiaľ je podiel v niektorých kategóriách, ako napríklad v Premier League, vyšší.
100. V prípade absolútneho posudzovania by dotknuté časti museli byť sčítané až do dosiahnutia vyššie uvedenej hranice, po prekročení ktorej sú časti podstatné. Takto je možné zistiť okamih, od ktorého možno hovoriť o tom, že sú dotknuté podstatné časti.
2. Zákazy týkajúce sa podstatnej časti obsahu databázy (druhá prejudiciálna otázka)
101. Z práva zostavovateľa zamedziť určitým konaniam zakotveného v článku 7 ods. 1 smernice vyplýva zákaz takých konaní, teda extrakcie a/alebo reutilizácie. Tieto konania sú preto označené za „nedovolené“ vo viacerých odôvodneniach.(46)
102. Budem sa teraz venovať výkladu pojmov „extrakcia“ a „reutilizácia“. V tejto súvislosti je potrebné vyložiť zodpovedajúce legálne definície v článku 7 ods. 2 smernice. Treba mať tiež na zreteli cieľ smernice zaviesť nový druh práva. Túto pomôcku bude treba zohľadniť ako usmernenie pri výklade oboch pojmov.
103. Pre obe zakázané konania platí, že nezáleží na cieli alebo úmysle používateľa obsahu databázy. Nie je rozhodujúce ani to, či je použitie čisto obchodné alebo nie. Rozhodujúce sú iba definičné znaky oboch legálnych definícií.
104. Na rozdiel od ustanovenia článku 7 ods. 5 sa obe zakázané konania neobmedzujú iba na opakované a systematické úkony. Keďže sa konania zakázané podľa článku 7 ods. 1 musia týkať podstatných častí obsahu databázy, zákonodarca Spoločenstva na nich kladie miernejšie požiadavky, ako sú tie, ktoré sa uplatňujú na nepodstatné časti podľa článku 7 ods. 5.
105. V tejto súvislosti treba poukázať na chybu v konštrukcii smernice(47). Keďže sa legálna definícia článku 7 ods. 2 vzťahuje tak na celok, ako aj na podstatnú časť, zbytočne opakuje podmienku stanovenú článkom 7 ods. 1. V kombinácii s článkom 7 ods. 5 dokonca legálna definícia stanovená v článku 7 ods. 2 obsahuje rozpor. Článok 7 ods. 5 totiž zakazuje extrakciu a reutilizáciu nepodstatných častí. Výklad pojmov extrakcie a reutilizácie so zreteľom na legálnu definíciu v článku 7 ods. 2 prináša zvláštny výsledok, že článok 7 ods. 5 zakazuje určité konania vo vzťahu k nepodstatným častiam, iba keď sa také konania týkajú celku alebo podstatných častí.
106. Niekoľko účastníkov konania poukázalo na súťažný aspekt. Tento aspekt je potrebné posúdiť s prihliadnutím na skutočnosť, že konečná verzia smernice neobsahuje pravidlá o udeľovaní zákonných licencií, o ktorých Komisia pôvodne uvažovala.
107. Odporcovia rozsiahlej ochrany zostavovateľa databázy majú obavy, že rozsiahla ochrana spôsobuje nebezpečenstvo vytvorenia monopolov, najmä v prípade dovtedy voľne prístupných údajov. Napríklad zostavovateľ, ktorý má dominantné postavenie na trhu, by mohol toto postavenie zneužiť. V tejto súvislosti treba mať na zreteli to, že smernica nebráni uplatňovaniu pravidiel hospodárskej súťaže primárneho a sekundárneho práva. Konanie v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže zo strany zostavovateľov databáz stále podlieha uvedeným pravidlám. To vyplýva tak z odôvodnenia č. 47, ako aj z článku 16 ods. 3 smernice, podľa ktorých má Komisia overiť, či uplatňovanie práva sui generis viedlo k zneužitiu dominantného postavenia alebo k inému narušeniu slobodnej hospodárskej súťaže.
108. V tomto konaní bola tiež nastolená otázka právneho režimu voľne dostupných údajov. V tejto súvislosti vlády, ktoré vstúpili do konania, vyjadrili názor, že smernica nechráni verejné údaje.
109. V tomto ohľade treba predovšetkým zdôrazniť, že ochrana sa vzťahuje na obsah databázy a nie na údaje. Riziku, že ochrana by sa mohla rozšíriť na informácie obsiahnuté v databáze možno čeliť po prvé reštriktívnym výkladom smernice v tejto časti tak, ako sa to navrhuje tu. Po druhé v prípade potreby existuje povinnosť použiť vnútroštátne nástroje alebo nástroje Spoločenstva v oblasti práva hospodárskej súťaže.
110. Pokiaľ ide o ochranu údajov, ktoré tvoria obsah databázy, ktorú používateľ údajov nepozná, je potrebné poukázať na to, že smernica zakazuje iba určité konania, totiž extrakciu a reutilizáciu.
111. Zatiaľ čo zákaz extrakcie upravený v smernici predpokladá znalosť databázy, nemusí tomu tak byť v prípade reutilizácie. K tejto otázke sa vrátim v súvislosti s reutilizáciou.
a) Pojem „extrakcia“ v zmysle článku 7 smernice
112. Pojem „extrakcia“ v článku 7 ods. 1 smernice treba vykladať na základe legálnej definície v článku 7 ods. 2 písm. a).
113. Prvým prvkom je prenos obsahu databázy na iný nosič, pričom tento prenos môže byť trvalý alebo dočasný. Zo spojenia „akýmkoľvek prostriedkom a akoukoľvek formou“ vyplýva, že zákonodárca Spoločenstva chápe pojem „extrakcia“ extenzívne.
114. Uvedený pojem sa teda vzťahuje nielen na prenos na nosič rovnakého druhu(48), ale aj na iný druh nosiča(49). To znamená, že aj jednoduché vytlačenie údajov patrí do definície „extrakcie“.
115. Okrem toho pojem „extrakcia“ nie je možné chápať tak, že na to, aby sa zákaz uplatnil, sa extrahované časti už nesmú nachádzať v databáze. Pojem „extrakcia“ však nemožno vykladať ani tak extenzívne, aby zahŕňal aj nepriamy prenos. Vyžaduje sa skôr priamy prenos na iný nosič údajov. Na rozdiel od „reutilizácie“ sa nevyžaduje žiaden verejný prvok. Stačí aj súkromný prenos.
116. Pokiaľ ide o druhý prvok, teda dotknutý predmet databázy („celok alebo podstatná časť“), je možné odkázať na výklad o podstatnom charaktere.
117. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby vyššie uvedené kritériá uplatnil na konkrétny skutkový stav v konaní vo veci samej.
b) Pojem „reutilizácia“ v zmysle článku 7 smernice
118. Podľa legálnej definície v článku 7 ods. 2 písm. b) smernice sa reutilizácia týka sprístupnenia údajov verejnosti.
119. Zámerným použitím pojmu „reutilizácia“ namiesto „ďalšie použitie“ chcel zákonodarca Spoločenstva zdôrazniť, že ochrana sa má vzťahovať aj na nekomerčné používanie.
120. Prostriedky „reutilizácie“ vymenované v legálnej definícii, ako sú reutilizácia „rozširovaním duplikátov“, „nájmom“, „priamym prepojením“ treba chápať jednoducho ako neúplný zoznam príkladov, ako to vyplýva z dodatku „alebo inými formami prenosu“.
121. V prípade pochybností treba pojem „sprístupnenie“ vykladať extenzívne(50), ako to naznačuje použitie dodatku „akúkoľvek formu“ v článku 7 ods. 2 písm. b). Na druhej strane v tomto pojme nie sú zahrnuté samotné myšlienky(51) alebo vyhľadávanie informáciií ako také s použitím databázy(52).
122. Viacerí účastníci konania vyjadrili názor, že údaje boli verejne známe. Zistiť, či tomu tak za konkrétnych okolností bolo, je vecou vnútroštátneho súdu.
123. Aj keby však vnútroštátny súd dospel k záveru, že údaje sú verejne známe, nebráni to tomu, aby boli chránené tiež časti databázy obsahujúcej verejne známe údaje.
124. Článok 7 ods. 2 písm. b) smernice obsahuje totiž pravidlá o vyčerpaní práva. Právo sa vyčerpáva iba za určitých podmienok. Jedna z uvedených podmienok je opísaná ako „prvý predaj duplikátu databázy“. Z toho možno vyvodzovať, že právo sa vyčerpáva iba prostredníctvom takýchto fyzických predmetov. Ak k reutilizácii dôjde inak ako prostredníctvom rozmnoženiny, duplikátu, nedochádza k vyčerpaniu. Čo sa týka on-line prenosu, uvedená zásada je výslovne zakotvená v odôvodnení č. 43. Ochrana poskytovaná právom sui generis sa teda nevzťahuje iba na prvé „sprístupnenie verejnosti“.
125. Keďže smernica nestanovuje počet použití nasledujúcich po prvom „sprístupnení verejnosti“, nehrá tento počet žiadnu úlohu. Ak sa teda použitie týka podstatnej časti obsahu databázy, táto je chránená, aj keď bola získaná z nezávislého zdroja, ako je printové médium alebo internet, a nie zo samotnej databázy. Na rozdiel od extrakcie „reutilizácia“ zahŕňa aj nepriame prostriedky získavania obsahu databázy. Pojem „prenos“ preto musí byť vykladaný extenzívne.(53).
126. Je na vnútroštátnom súde, aby uplatňoval vyššie uvedené kritériá na konkrétne skutočnosti konania vo veci samej.
127. Vo vzťahu k prejudiciálnym otázkam treba zdôrazniť, že v prípade, ak nie sú dotknuté podstatné časti, je potrebné preskúmať, či nedošlo k opakovanej a systematickej extrakcii a/alebo reutilizácii nepodstatných častí (pozri k tomu zodpovedajúce vyjadrenia v mojich návrhoch vo veciach C‑203/02, C‑338/02 a C‑444/02).
VII – Návrh
128. Preto navrhujem, aby Súdny dvor na položené prejudiciálne otázky odpovedal takto:
1. Podmienka článku 7 ods. 1 smernice Európskeho Parlamentu a Rady 96/9/ES z 11. marca 1996 o právnej ochrane databáz, vyžadujúca, aby medzi vkladom a zostavením databázy existoval vzťah, sa má vykladať v tom zmysle, že v tomto prípade, v súvislosti so získaním a vkladom do získania, sa vklad musí vzťahovať na určenie dátumov a súperiacich dvojíc mužstiev a že niektoré z vkladov, ktoré sa týkajú zostavenia rozpisu zápasov sa nezohľadňujú pri posúdení toho, či sú splnené kritéria ochrany.
2. Ochranu proti extrakcii resp. reutilizácii, ktorú upravuje smernica, je potrebné chápať tak, že iné osoby ako autori rozpisu zápasov nemôžu bez súhlasu používať údaje v ňom uvedené na organizovanie stávok alebo na iné komerčné účely.
3. Z kvalitatívneho a/alebo kvantitatívneho hľadiska podstatná časť obsahu databázy môže byť v zmysle smernice dotknutá aj vtedy, keď údaje z rozpisu zápasov, ktoré sú nevyhnutým podkadom pre kurzové listy, sú použité len raz, počas jediného týždňa a keď príslušné údaje, ktoré sa týkajú zápasov, sú nepretržite počas celej športovej sezóny získavané a overované z iných zdrojov ako je zostavovateľ databázy.
1 – Jazyk prednesu: nemčina.
2 – Konania, v ktorých tiež dnes prednášam svoje návrhy, prebiehajú pred Súdnym dvorom tiež vo veciach C‑203/02, C‑338/02 a C‑444/02.
3 – Ú.v. ES L 77, s. 20.
4 – Rozsudok z 11. septembra 2003, Altair Chimica SpA/ENEL Distribuzione SpA, C‑207/01, Zb.s. I‑8875, bod 25; uznesenia z 30. apríla 1998, Testa a Modesti, C‑128/97 a C‑137/97, Zb. s. I‑2181, bod 6, a z 11. mája 1999, Anssens, C‑325/98, Zb. s. I‑2969, bod 8.
5 – Rozsudky z 15. novembra 1979, Denkavit, 36/79 Zb. s. 3439, bod 12; z 5. októbra 1999, Lirussi a Bizzaro, C‑175/98 a C‑177/98, Zb. s. I‑6881, bod 37; z 22. júna 2000, Fornasar a i., C‑318/98, Zb. s. I‑4785, bod 31, a zo 16. októbra 2003, Traunfellner, C‑421/01, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 21 a nasl.
6 – Porovnaj rozsudok zo 4. decembra 2003, EVN, C‑448/01, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 59.
7 – Ú. v. ES L 336, 1994, s. 214.
8 – GASTER, J.-L.: Der Rechtsschutz von Datenbanken, 1999, bod 58 a nasl.
9 – KRÄHN, J.: Der Rechtsschutz von elektronischen Datenbanken, unter besonderer Berücksichtigung des sui-generis-Rechts, 2001, s. 7.
10 – LEISTNER, M.: The Legal Protection of Telephone Directories Relating to the New Database Maker’s Right, In: International Review of Industrial Property and Copyright Law, 2000, s. 950 (956).
11 – CHALTON, S.: The Copyright and Rights in Databases Regulations 1997: Some Outstanding Issues on Implementation of the Database Directive, In: E.I.P.R. 1998, s. 178 (179).
12 – LEISTNER, M.: Der Rechtschutz von Datenbanken im deutschen und europäischen Recht, 2000, s. 53 a nasl.
13 – VON LEWINSKI, S.: In: WALTER, M. M. (Ed.): Europäisches Urheberrecht, 2001, bod 20 o článku 1 smernice o ochrane databáz.
14 – SPEYART, H. M. H. „De databank-richtlijn en haar gevolgen voor Nederland, In: Informatierecht – AMI 1996, s. 151 (155).
15 – VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 6 o článku 1.
16 – GRÜTZMACHER, M.: Urheber-, Leistungs- und Sui-generis-Schutz von Datenbanken, 1999, s. 329; KOUMANTOS, G.: Les bases de données dans la directive communautaire, In: Revue internationale du droit d’auteur 1997, s. 79 (117). Naproti tomu pozerajú mnohí na vklady ako na predmet ochrany (pozri napríklad VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 3 o článku 7, a spisy citované Grützmacherom na strane 329 v poznámke pod čiarou 14).
17 – Spoločná pozícia (ES) č. 20/95 prijatá Radou 10. júla 1995, č. 14.
18 – VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 9 o článku 7.
19 – KOUMANTOS: už citované dielo v poznámke pod čiarou 16, s. 119.
20 – VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 11 o článku 7.
21 – KRÄHN: už citované dielo v poznámke pod čiarou 9, s. 138 a nasl.; LEISTNER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 10, s. 958.
22 – KARNELL, G. W. G.: The European Sui Generis Protection of Data Bases, In: Journal of the Copyright Society of the U.S.A., 2002, s. 994.
23 – VAN MANEN, J.: Substantial investments, In: Allied and in friendship: for Teartse Schaper, 2002, s. 123 (125).
24 – Pozri bližšie HUGENHOLTZ, P. B.: De spin-off theorie uitgesponnen, In: Tijdschrift voor auteurs-, media- & informatierecht 2002, s. 161 a nasl.
25 – GUGLIELMETTI, G.: La tutela delle banche dati con diritto sui generis nella direttiva 96/9/CE, In: Contratto e impresa. Europa, 1997, s. 177 (184).
26 – CALAME, A. E.: Der rechtliche Schutz von Datenbanken unter besonderer Berücksichtigung des Rechts der Europäischen Gemeinschaften, 2002, s. 115, poznámka 554.
27 – GRÜTZMACHER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 16, s. 330 a nasl; LEISTNER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 12, s. 152.
28 – LEISTNER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 12, s. 152.
29 – GUGLIELMETTI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 25, sw. 184; KARNELL: už citované dielo v poznámke pod čiarou 22, s. 993.
30 – K zastávaným názorom pozri HUGENHOLTZ: už citované dielo v poznámke pod čiarou 24, s. 161 (164, poznámka 19).
31 – VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 5 o článku 7.
32 – CALAME: už citované dielo v poznámke pod čiarou 26, s. 116.
33 – Spoločná pozícia (ES) č. 20/95, už citovaná v poznámke pod čiarou 17, bod 14.
34 – GASTER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 8, bod 492.
35 – HORNUNG, O.: Die EU-Datenbank-Richtlinie und ihre Umsetzung in das deutsche Recht, 1998, s. 116 a nasl.; LEISTNER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 12, s. 180; VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 16 o článku 7.
36 – Spoločná pozícia (ES) č. 20/95, už citovaná v poznámke pod čiarou 17, bod 14.
37 – Pozri okrem iného VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 15 o článku 7.
38 – GRÜTZMACHER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 16, s. 340.
39 – GASTER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 8, s. 495; GRÜTZMACHER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 16, s. 340; VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 15 o článku 7.
40 – KRÄHN: už citované dielo v poznámke pod čiarou 9, s. 162.
41 – Pozri GUGLIELMETTI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 25, s. 186; KRÄHN: už citované dielo v poznámke pod čiarou 9, s. 161; LEISTNER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 12, s. 172.
42 – Podľa jedného názoru pritom stačí už abstraktná spôsobilosť poškodiť, pozri LEISTNER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 12, s. 173; pozri tiež SPEYART: už citované dielo v poznámke pod čiarou 14, s. 171 (174).
43 – DOUTRELEPONT, C.: Le nouveau droit exclusif du producteur de bases de données consacré par la directive européenne 96/6/CE du 11 mars 1996: un droit sur l’information?, In: Mélanges en hommage à Michel Waelbroeck, 1999, s. 903 (913).
44 – DOUTRELEPONT: už citované dielo v poznámke pod čiarou 43, s. 913; GASTER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 8, bod 496; LEISTNER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 12, s. 171; VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 15 o článku 7.
45 – KARNELL: už citované dielo v poznámke pod čiarou 22, s. 1000; KRÄHN: už citované dielo v poznámke pod čiarou 9, s. 163.
46 – Pozri napríklad odôvodnenia č. 8, 41 42, 45 a 46.
47 – Pozri KOUMANTOS: už citované dielo v poznámke pod čiarou 16, s. 121.
48 – VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 19 o článku 7.
49 – GASTER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 8, bod 512.
50 – VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 27 o článku 7.
51 – VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 31 o článku 7.
52 – GRÜTZMACHER: už citované dielo v poznámke pod čiarou 16, s. 336.
53 – VON LEWINSKI: už citované dielo v poznámke pod čiarou 13, bod 38 o článku 7.