ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 11. novembra 1997 (*)

„Rovnosť zaobchádzania s mužmi a ženami – Rovnaké kvalifikačné predpoklady kandidátov rozdielneho pohlavia – Prednosť ženským kandidátkam – Ustanovenie o výnimke“

Vo veci C‑409/95,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy ES, ktorým Verwaltungsgericht Gelsenkirchen (Nemecko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi

Hellmut Marschall

a

Land Nordrhein-Westfalen

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 2 ods. 1 a 4 smernice Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (Ú. v. ES L 39, s. 40; Mim. vyd. 05/001, s. 187),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr C. Gulmann, H. Ragnemalm a M. Wathelet, sudcovia G. F. Mancini, J. C. Moitinho de Almeida, P. J. G. Kapteyn (spravodajca), J. L. Murray, D. A. O. Edward, J.‑P. Puissochet, G. Hirsch, P. Jann a L. Sevón,

generálny advokát: F. G. Jacobs,

tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        Land Nordrhein-Westfalen, v zastúpení: Bezirksregierung Arnsberg, Juliane Kokott, profesorka na Heinrich Heine Universität Düsseldorf,

–        španielska vláda, v zastúpení: Alberto José Navarro González, generálny riaditeľ právnej a inštitucionálnej koordinácie Spoločenstva, a Gloria Calvo Díaz, abogado del Estado, štátneho právneho servisu, splnomocnení zástupcovia,

–        francúzska vláda, v zastúpení: Catherine de Salins, zástupkyňa riaditeľa riaditeľstva právnych vecí ministerstva zahraničných vecí, a Anne de Bourgoing, poverená výkonom úloh na riaditeľstve právnych vecí ministerstva zahraničných vecí, splnomocnení zástupcovia,

–        rakúska vláda, v zastúpení: Wolf Okresek, Ministerialrat na Bundeskanzleramt, Verfassungsdienst, splnomocnený zástupca,

–        fínska vláda, v zastúpení: Tuula Pynnä, právna poradkyňa ministerstva zahraničných vecí, splnomocnená zástupkyňa,

–        švédska vláda, v zastúpení: Lotty Nordling, rättschef na odbore zahraničného obchodu ministerstva zahraničných vecí, splnomocnená zástupkyňa,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: Lindsey Nicoll z Treasury Solicitor's Department, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci Eleanor Sharpston, barrister,

–        nórska vláda, v zastúpení: Beate B. Ekeberg, poverená výkonom funkcie vedúcej servisu na ministerstve zahraničných vecí, splnomocnená zástupkyňa,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Jürgen Grunwald, právny poradca, a Marie Wolfcarius, členka právneho servisu, splnomocnení zástupcovia,

–        zo zreteľom na správu pre pojednávanie,

–        po vypočutí ústnych pripomienok Land Nordrhein-Westfalen, v zastúpení: Juliane Kokott, holandskej vlády, v zastúpení: Hans van den Oosterkamp, právny poradca ministerstva zahraničných vecí, splnomocnený zástupca, fínskej vlády, v zastúpení: Holger Rotkirch, vedúci právneho servisu ministerstva zahraničných vecí, splnomocnený zástupca, švédskej vlády, v zastúpení: Lotty Nordling, vlády Spojeného kráľovstva, v zastúpení: Lindsey Nicoll, Eleanor Sharpston a Michael Beloff, QC, a Komisie, v zastúpení: Jürgen Grunwald a Marie Wolfcarius na pojednávaní 11. marca 1997,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 15. mája 1997,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 21. decembra 1995 doručeným Súdnemu dvoru 29. decembra 1995 predložil Verwaltungsgericht Gelsenkirchen (Nemecko) v zmysle článku 177 Zmluvy ES prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 2 ods. 1 a 4 smernice Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (Ú. v. ES L 39, s. 40; Mim. vyd. 05/001 s. 187, ďalej len „smernica“).

2        Táto otázka bola predložená v rámci sporu medzi Hellmutom Marschallom a Land Nordrhein-Westfalen (ďalej len „Land“) vo veci jeho uchádzania sa o postup v zamestnaní v školskom zariadení Gesamtschule Schwerte (Nemecko).

3        Článok 25 ods. 5 druhá veta Beamtengesetz (služobného poriadku úradníkov v Land) v znení uverejnenom 1. mája 1981 (GVNW, s. 234), naposledy zmenenom a doplnenom prvým článkom siedmeho zákona o zmene niektorých predpisov o verejnej službe zo 7. februára 1995 (GVNW, s. 102, ďalej len „sporné ustanovenie“), stanovuje:

„Ak je na úseku orgánu príslušného rozhodnúť o postupe v zamestnaní menej žien než mužov na úrovni príslušného pracovného miesta, treba pri tomto postupe uprednostniť ženy s rovnakými schopnosťami, spôsobilosťou a profesionálnymi výkonmi, aké majú mužskí uchádzači, pokiaľ však neprevážia dôvody k uprednostneniu mužského uchádzača“.

4        Vo svojich pripomienkach Land uvádza, že pravidlo uprednostňovania zakotvené v tomto ustanovení zavádza doplnkové kritérium postupu v zamestnaní, t. j. príslušnosť k ženskému pohlaviu, ktorého cieľom je odstrániť nerovnosť postavenia, v akom sa nachádzajú uchádzačky ženského pohlavia vo vzťahu k ich mužským konkurentom. V prípade rovnakých kvalifikačných predpokladov majú zamestnávatelia tendenciu pri postupe v zamestnaní uprednostňovať muža pred ženou, pretože uplatňujú isté tradičné kritériá postupu v zamestnaní, ktoré prakticky znevýhodňujú ženy, ako napr. vek, prax a skutočnosť, že muž je hlavou rodiny a jej jediným živiteľom.

5        Tým, že zákonodarca stanovil, že ženy treba pri postupe v zamestnaní uprednostňovať, „pokiaľ však neprevážia dôvody k uprednostneniu mužského uchádzača“, vedome si zvolil, podľa tvrdení Land, neurčitý právny pojem, aby zaistil dostatočnú pružnosť, a najmä aby poskytol správnym orgánom priestor pre voľnú úvahu na zohľadnenie všetkých dôvodov, ktoré môžu byť u každého uchádzača špecifické. Na základe toho môžu správne orgány, napriek pravidlu uprednostňovania, stále na základe tradičných alebo iných kritérií postupu uprednostniť mužského uchádzača.

6        Z uznesenia o predložení prejudiciálnej otázky vyplýva, že pán Marschall pracuje ako učiteľ v stálej službe pre Land a jeho plat zodpovedá základnej úrovni v platovej triede A 12.

7        8. februára 1994 predložil žiadosť o postúpenie do funkcie pre platovú triedu A 13 („vyučujúci s oprávnením vyučovať na stredných školách prvého stupňa so zodpovedajúcim zameraním“) v školskom zariadení vo Schwerte. Bezirksregierung Arnsberg ho však informoval, že na uvedené miesto plánuje vymenovať jeho protikandidátku.

8        Pán Marschall podal sťažnosť, ktorú Bezirksregierung zamietol rozhodnutím z 29. júla 1994 z dôvodu, že vybranej protikandidátke sa musí, vzhľadom na sporné ustanovenie, vyhovieť, hoci podľa posudkov mal pán Marschall rovnaké kvalifikačné predpoklady, a že počet žien v platovej triede A 13 v okamihu uvoľnenia miesta bol nižší než počet mužov.

9        Pán Marschall podal žalobu na Verwaltungsgericht Gelsenkirchen žiadajúc, aby Land nariadila jeho postup na predmetné miesto.

10      Vychádzajúc z toho, že pán Marschall a vybraná protikandidátka majú rovnaké kvalifikačné predpoklady na voľné miesto, vnútroštátny súd zastáva ten názor, že vyriešenie sporu závisí od zlučiteľnosti sporného ustanovenia s článkom 2 ods. 1 a 4 smernice.

11      Na základe uvedeného a vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora zo 17. októbra 1995 vo veci Kalanke (C‑450/93, Zb. s. I‑3051) zastáva Verwaltungsgericht Gelsenkirchen názor, že principiálne uprednostňovanie žien zakotvené v spornom ustanovení je diskrimináciou v zmysle článku 2 ods. 1 smernice. Túto diskrimináciu nemožno odstrániť poskytnutím možnosti uprednostniť vo výnimočných prípadoch uchádzačov mužského pohlavia.

12      Vnútroštátny súd takisto pochybuje o tom, že sporné ustanovenie patrí do pôsobnosti výnimky stanovenej článkom 2 ods. 4 smernice, ktorý sa týka opatrení na podporu rovnakých príležitostí pre mužov a ženy. Základňa pre posudzovanie uchádzačov by sa tak náležite zúžila, pretože by sa zachoval iba pomer medzi počtom mužov a počtom žien na danej úrovni. Sporné ustanovenie navyše nezlepšuje konkurencieschopnosť žien na trhu práce a ich schopnosť budovať si kariéru na báze rovnosti s mužmi, ale dopredu určuje výsledok, zatiaľ čo článok 2 ods. 4 smernice iba povoľuje opatrenia na zabezpečenie rovnosti príležitostí.

13      Za daných okolností sa vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a 4 smernice Rady Európskych spoločenstiev z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (76/207/EHS) predpis vnútroštátneho práva, ktorý ukladá povinnosť pri postupe v zamestnaní v takých oblastiach verejnej služby, kde je na úrovni príslušného miesta menej žien než mužov uprednostniť ženy, ak majú mužskí a ženskí uchádzači rovnaké kvalifikačné predpoklady (schopnosť, odborná spôsobilosť a profesionálne výkony), a pokiaľ neprevážia dôvody k uprednostneniu mužského uchádzača (‚sofern nicht in der Person eines männlichen Mitbewerbers liegende Gründe überwiegen‘)?“

14      Land, rakúska, španielska, fínska, nórska a švédska vláda, ako aj Komisia sa domnievajú, že vnútroštátny predpis, akým je sporné ustanovenie, je opatrením zameraným na podporu rovnosti príležitostí pre mužov a ženy, ktorá patrí do oblasti aplikácie článku 2 ods. 4 smernice.

15      Land vychádza z toho, že uprednostňovanie ženských uchádzačiek má za cieľ vytvoriť protiváhu tradičných kritérií postupu v zamestnaní, ale nenahrádzať ich. Rakúska vláda sa domnieva, že predmetný vnútroštátny predpis je určený na nápravu diskriminačných postupov pri výbere zamestnancov.

16      Fínska, švédska a nórska vláda zastávajú názor, že predmetný vnútroštátny predpis podporuje prístup žien k vedúcim funkciám, a tým prispieva k rovnováhe na trhoch práce, na ktorých je za súčasného stavu ešte stále v širokom meradle uplatňované kritérium pohlavia, následkom čoho sa ženská práca koncentruje na miestach na nižšom stupni profesijnej hierarchie. Podľa fínskej vlády skúsenosť z minulosti svedčí hlavne o tom, že opatrenia zamerané na pôsobenie v oblasti voľby povolania a odborného vzdelávania žien alebo rozdelenie pracovných a rodinných povinností nestačia na odstránenie obmedzení existujúcich na trhoch práce.

17      Land a všetky tieto vlády zastávajú názor, že sporné ustanovenie nezaručuje absolútne a bezpodmienečné uprednostňovanie žien. Nevybočuje z rámca vymedzeného Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Kalanke.

18      Na druhej strane sa francúzska vláda a vláda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska domnievajú, že na sporné ustanovenie sa nevzťahuje výnimka článku 2 ods. 4 smernice.

19      Z tohto pohľadu tvrdia, že uprednostňovaním uchádzačiek ženského pohlavia prekračuje toto ustanovenie rámec podpory rovnosti príležitostí a že jeho cieľom je nastoliť rovnaké početné zastúpenie mužov a žien. To znamená, že aplikuje úvahu rozvinutú v citovanom rozsudku Kalanke.

20      Francúzska vláda a vláda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska ďalej uvádzajú, že ustanovenie o výnimke nič nemení na diskriminačnom charaktere sporného ustanovenia. Ustanovenie o výnimke sa používa iba výnimočne, a nemá preto vplyv „v normálnom“ prípade, keď žiadny špecifický dôvod súvisiaci s osobou mužského uchádzača nie je taký, že by prevážil všeobecnú povinnosť uprednostniť pri postupe v zamestnaní uchádzača ženského pohlavia. Navyše je toto ustanovenie formulované všeobecne a neurčito a je v rozpore so zásadou právnej istoty.

21      Z článku 1 ods. 1 smernice vyplýva, že jej cieľom je uplatňovať v členských štátoch zásadu rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, najmä pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, vrátane postupu v zamestnaní. Zásada rovnakého zaobchádzania znamená podľa článku 2 ods. 1 smernice „neexistenciu akejkoľvek priamej, či nepriamej diskriminácie na základe pohlavia “.

22      Podľa článku 2 ods. 4 smernica „sa nedotýka opatrení na podporu rovnakej príležitosti pre mužov a ženy, najmä prostredníctvom odstraňovania existujúcich nerovností ovplyvňujúcich príležitosti žien v oblastiach uvedených v článku 1 ods.1.“

23      V bode 16 rozsudku Kalanke Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny predpis, ktorý pri postupe v zamestnaní automaticky uprednostňuje uchádzačky ženského pohlavia, ktoré majú rovnaké kvalifikačné predpoklady ako ich mužskí konkurenti v oblastiach činností, kde je oveľa menej žien než mužov na úrovni daného miesta, predstavuje diskrimináciu na základe pohlavia.

24      Treba uviesť, že na rozdiel od predmetného ustanovenia rozsudku v prípade Kalanke, sporné ustanovenie v tomto prípade obsahuje ustanovenie o výnimke („Öffnungsklausel“, ďalej len „ustanovenie o výnimke“), podľa ktorého ženy nemôžu byť pri postupe v zamestnaní uprednostňované, ak prevážia dôvody k uprednostneniu mužského uchádzača.

25      Následne treba preskúmať, či cieľom vnútroštátneho predpisu obsahujúceho takéto ustanovenie o výnimke je podporiť rovnosť príležitostí pre mužov a ženy v zmysle článku 2 ods. 4 smernice.

26      Ustanovenie článku 2 ods. 4 smernice má presný a vymedzený cieľ povoliť opatrenia, ktoré, hoci sa zdajú diskriminačné, majú odstrániť alebo zmierniť nerovnosti, ktoré môžu existovať v reálnom spoločenskom živote (rozsudok z 25. októbra 1988 vo veci Komisia/Francúzsko, 312/86, Zb. s. 6315, bod 15, a už citovaný rozsudok Kalanke, bod 18).

27      Takto povoľuje toto ustanovenie vnútroštátne opatrenia v oblasti prístupu k zamestnaniu, vrátane postupu v zamestnaní, ktoré zvýhodňujú osobitne ženy, s cieľom zvýšiť ich konkurencieschopnosť na trhu práce a umožniť im budovať si kariéru na zásade rovnosti s mužmi (rozsudok Kalanke, už citovaný, bod 19).

28      Ako uviedla Rada v treťom odôvodnení svojho odporúčania 84/635/EHS z 13. decembra 1984 o podpore pozitívnych opatrení v prospech žien (Ú. v. ES L 331, 1984, s. 34) „právne normy existujúce v súvislosti s rovnosťou zaobchádzania, ktorých účelom je priznať jednotlivcom práva, nie sú dostatočné na to, aby odstránili všetky formy existujúcej nerovnosti, ak vlády, sociálni partneri a iné zainteresované orgány neuskutočňujú zároveň opatrenia na kompenzáciu poškodzujúcich účinkov, ktoré pre ženy v aktívnom živote vyplývajú z postojov, správania a štruktúr spoločnosti“ (rozsudok Kalanke, bod 20).

29      Ako zdôraznila Land a niekoľko zúčastnených vlád, ukazuje sa, že aj vtedy, keď majú uchádzačky rovnaké kvalifikačné predpoklady ako ich mužskí kolegovia, prejavuje sa tendencia uprednostňovať pri postupe v zamestnaní mužov, hlavne pre niektoré predsudky a prežívajúce idey o úlohe a schopnostiach ženy v pracovnom živote a napríklad z obavy, že ženy častejšie prerušujú svoju kariéru z dôvodu domácich a rodinných povinností, že sú menej flexibilné v organizácii pracovného času, alebo že častejšie chýbajú v zamestnaní pre tehotenstvo, narodenie detí a obdobia dojčenia.

30      Z týchto dôvodov skutočnosť, že dvaja uchádzači rozdielneho pohlavia majú rovnaké kvalifikačné predpoklady, sama osebe neznamená, že obaja majú rovnaké príležitosti.

31      Z toho vyplýva, že do pôsobnosti článku 2 ods. 4 spadá vnútroštátny predpis, podľa ktorého pri postupe v zamestnaní ženy majúce rovnakú kvalifikáciu ako ich mužskí konkurenti majú byť, podľa ustanovenia o výnimke, uprednostňované v oblastiach, v ktorých sú menej zastúpené, pokiaľ takýto predpis môže pôsobiť ako protiváha škodlivých následkov postojov a už uvedeného správania, a zmenšiť tak existujúce nerovnosti, ktoré sa môžu vyskytovať v reálnom živote.

32      Treba však pripomenúť, že článok 2 ods. 4, ktorý predstavuje výnimku z individuálneho práva zakotveného v smernici, nemôže, ako vnútroštátne opatrenie podporujúce osobitne ženské uchádzačky, zabezpečiť absolútne a bezpodmienečné uprednostňovanie žien pri postupe v zamestnaní bez toho, aby bol prekročený rámec výnimky určenej v tomto ustanovení (už citovaný rozsudok Kalanke, body 21 a 22).

33      Na rozdiel od sporného predpisu v rozsudku Kalanke vnútroštátna práva úprava, ktorá rovnako ako v konaní vo veci samej obsahuje ustanovenie o výnimke, neprekračuje stanovené hranice vtedy, ak v každom individuálnom prípade zaručuje mužským uchádzačom s rovnakou kvalifikáciou, akú majú ženské uchádzačky, že všetky žiadosti budú predmetom objektívneho posúdenia, pri ktorom sa zohľadnia všetky kritériá týkajúce sa osôb uchádzačov a ktoré vylúči uprednostnenie ženských uchádzačiek, ak jedno alebo viaceré kritériá prevážia v prospech mužského uchádzača. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že také kritériá nesmú byť diskriminačné voči ženským uchádzačkám.

34      Práve vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či sú tieto podmienky splnené, a to preskúmaním dosahu sporného ustanovenia, tak ako to urobila Land.

35      Vnútroštátnemu súdu treba odpovedať tak, že s článkom 2 ods. 1 a 4 smernice nie je v rozpore vnútroštátny predpis, ktorý ukladá povinnosť pri postupe v zamestnaní pri rovnakých kvalifikačných predpokladoch uchádzačov rozdielneho pohlavia, pokiaľ ide o ich schopnosť, spôsobilosť a profesionálne výkony, uprednostniť ženy v takých oblastiach verejnej služby, kde je na úrovni príslušného miesta menej žien než mužov, pokiaľ však neprevážia dôvody k uprednostneniu mužského uchádzača, za predpokladu že:

–        v každom jednotlivom prípade zaručuje mužským uchádzačom s rovnakými kvalifikačnými predpokladmi, aké majú uchádzačky ženského pohlavia, že žiadosti uchádzačov sa budú posudzovať objektívne s ohľadom na všetky kritériá týkajúce sa osoby uchádzačov a nebude uplatňovať uprednostňovanie uchádzačiek ženského pohlavia, ak jedno alebo niekoľko kritérií preváži v prospech mužského uchádzača, a

–        tieto kritériá nie sú diskriminujúce voči uchádzačkám ženského pohlavia.

 O trovách

36      Španielska, francúzska, holandská, fínska a švédska vláda, vláda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a nórska vláda, ako ani Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach položených uznesením Verwaltungsgericht Gelsenkirchen z 21. decembra 1995 takto:

S článkom 2 ods. 1 a 4 smernice Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, nie je v rozpore vnútroštátny predpis, ktorý ukladá povinnosť pri postupe v zamestnaní pri rovnakých kvalifikačných predpokladoch uchádzačov rozdielneho pohlavia, pokiaľ ide o ich schopnosť, spôsobilosť a profesionálne výkony, uprednostniť ženy v takých oblastiach verejnej služby, kde je na úrovni príslušného miesta menej žien než mužov, pokiaľ však neprevážia dôvody k uprednostneniu mužského uchádzača, za predpokladu že:

–        v každom jednotlivom prípade zaručuje mužským uchádzačom s rovnakými kvalifikačnými predpokladmi, aké majú uchádzačky ženského pohlavia, že žiadosti uchádzačov sa budú posudzovať objektívne s ohľadom na všetky kritériá týkajúce sa osoby uchádzačov a nebude uplatňovať uprednostňovanie uchádzačiek ženského pohlavia, ak jedno alebo niekoľko kritérií preváži v prospech mužského uchádzača, a

–        tieto kritériá nie sú diskriminujúce voči uchádzačkám ženského pohlavia.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. novembra 1997.

* Jazyk konania: nemčina.