ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 13. júla 1966 (*)

V spojených veciach 56/64 a 58/64,

Établissements Consten S.A.R.L., so sídlom v Courbevoie (Seine), v zastúpení: J. Lassier, advokát pri Cour d'Appel de Paris, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, J. Welter, avocat-avoué, 6, rue Willy-Georgen

žalobca vo veci 56/64,

a

Grundig-Verkaufs-GmbH, spoločnosť s ručením obmedzeným podľa nemeckého práva, so sídlom vo Fürth (Bavorsko), v zastúpení: Max Grundig, konateľ, za právnej pomoci H. Hellmann, advokát, a K. Pfeiffer, advokát, zapísaní v advokátskej komore v Kolíne, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, A. Neyens, avocat-avoué, 9, rue des Glacis,

žalobca vo veci 58/64,

ktorých v konaní podporujú:

vláda Talianskej republiky, v zastúpení: A. Maresca, splnomocnený minister a zástupca vedúceho diplomatického právneho oddelenia ministerstva zahraničných vecí, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci P. Peronaci, zástupca generálneho štátneho advokáta, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Talianske veľvyslanectvo, 5, rue Marie Adélaide,

vedľajší účastník konania v oboch veciach,

vláda Spolkovej republiky Nemecko, v zastúpení: U. Everling, Ministerialrat, a H. Peters, Regierungsrat, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, kancelária veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko, 3, boulevard Royal,

vedľajší účastník konania vo veci 58/64,

proti

Komisii Európskeho hospodárskeho spoločenstva, v zastúpení: G. Le Tallec (vec 56/64) a J. Thiesing (vec 58/64), právni poradcovia, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, sekretariát Právneho servisu európskych výkonných predstaviteľov, 2, Place de Metz,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Willy Leissner, akciová spoločnosť, so sídlom v Štrasburgu, v zastúpení: C. Lapp, zapísaný v advokátskej komore v Štrasburgu, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, H. Glaesener, notaire, 20, rue Glesener,

UNEF, spoločnosť s ručením obmedzeným podľa francúzskeho práva, so sídlom v Paríži, v zastúpení: R. Collin, advokát pri Cour d'Appel de Paris, a P. A. Franck, advokát na Cour d'Appel de Bruxelles, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, kancelária E. Arendt, avocat-avoué, 6, rue Willy-Goergen,

vedľajší účastníci konania,

ktorých predmetom je žaloba o zrušenie rozhodnutia Komisie z 23. septembra 1964 týkajúceho sa konania podľa článku 85 Zmluvy (IV/A-00004-03344 „Grundig-Consten“),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda Ch. L. Hammes, predsedovia komôr L. Delvaux a W. Strauß, sudcovia A. M. Donner, A. Trabucchi (spravodajca), R. Lecourt a R. Monaco,

generálny advokát: K. Roemer,

tajomník: A. Van Houtte,

vyhlásil tento

Rozsudok

 O výhrade, ktorá sa týka kvalifikovania napadnutého právneho aktu

Žalobca Consten uplatňuje ako žalobný dôvod porušenie podstatných formálnych náležitostí, keďže text uverejnený v úradnom vestníku označuje napadnutý akt ako smernicu, hoci akt tohto druhu nemôže byť určený jednotlivcom.

Ak ide o akt určený menovite označeným podnikom, je autentický len ten text, ktorý bol oznámený adresátom.

Predmetný text obsahuje slová: „Komisia prijala toto rozhodnutie“.

Tento žalobný dôvod preto nie je dôvodný.

 O výhradách, ktoré sa týkajú porušenia práva na obhajobu

Žalobca Consten vytýka Komisii, že porušila právo na obhajobu, keď ho neoboznámila s obsahom celého spisu.

Žalobca Grundig uvádza tú istú výhradu, hlavne vo vzťahu k dvom nótam pochádzajúcim od francúzskych a nemeckých inštitúcií, ktoré Komisia zohľadnila pri prijímaní rozhodnutia.

Konanie pred Komisiou týkajúce sa uplatnenia článku 85 Zmluvy je správnym konaním, z čoho vyplýva, že účastníkom konania by malo byť vopred umožnené predložiť pripomienky k výhradám, ktoré má Komisia v úmysle proti nim použiť.

Na tieto účely musia byť informovaní o skutkových okolnostiach, na ktorých sa zakladajú výhrady.

Nie je však potrebné, aby boli oboznámení s celým spisom.

V predmetnom prípade stanovisko Komisie z 20. decembra 1963 obsahuje všetky skutkové okolnosti potrebné na preukázanie výhrad, ku ktorým Komisia dospela.

Žalobcovia riadne dostali kópiu stanoviska a mohli predložiť svoje písomné a ústne pripomienky.

Napadnuté rozhodnutie nie je založené na iných výhradách než tých, ktoré boli predmetom tohto konania.

Žalobca Consten tvrdí, že rozhodnutie je poznačené aj porušením práva na obhajobu, keďže nezohľadňuje hlavné návrhy, ktoré predložil Komisii, predovšetkým žiadosti o doplnenie vyšetrovania.

V takomto konaní, ktoré nemá povahu súdneho konania, nie je správny orgán povinný odôvodniť zamietnutie návrhov účastníkov konania.

Nezdá sa, že by počas konania pred Komisiou bolo porušené právo účastníkov konania na obhajobu.

Tento žalobný dôvod nie je dôvodný.

 O výhrade, ktorá sa týka zistenia porušenia vo výroku rozhodnutia

Nemecká vláda podporuje žalobný dôvod, ktorý sa týka porušenia podstatných formálnych náležitostí, z dôvodu, že zistenie porušenia sa malo nachádzať výlučne v odôvodnení rozhodnutia a nie v jeho výrokovej časti.

Toto zistenie tvorí základ povinností účastníkov konania ukončiť porušovanie.

Účinky tohto zistenia na právnu situáciu dotknutých podnikov nezávisia od jeho umiestnenia v rozhodnutí.

Táto výhrada nemá opodstatnenie, a preto ju treba zamietnuť.

 O žalobných dôvodoch, ktoré sa týkajú možnosti uplatnenia článku 85 ods. 1 na zmluvy o výhradnej distribúcii

Žalobcovia tvrdia, že zákaz podľa článku 85 ods. 1 sa vzťahuje len na tzv. horizontálne kartelové dohody.

Talianska vláda ďalej tvrdí, že zmluvy o výhradnej distribúcii nie sú „dohodami medzi podnikmi“ v zmysle tohto ustanovenia, pretože zmluvné strany nie sú v rovnovážnom postavení.

Vo vzťahu k týmto zmluvám možno chrániť voľnú hospodársku súťaž len podľa článku 86 Zmluvy.

Ani znenie článku 85, ani znenie článku 86 nedáva základ pre takú špecializáciu jedného či druhého článku v závislosti od postavenia zmluvných strán v hospodárskom procese.

Článok 85 sa všeobecne vzťahuje na všetky dohody, ktoré skresľujú hospodársku súťaž na spoločnom trhu, a teda nestanovuje žiaden rozdiel medzi týmito dohodami v závislosti od toho, či sú uzatvorené medzi navzájom si konkurujúcimi subjektmi na rovnakom stupni alebo medzi nekonkurujúcimi si subjektmi nachádzajúcimi sa na rôznych stupňoch hospodárskeho procesu.

V zásade nemožno rozlišovať tam, kde nerozlišuje Zmluva.

Nie je možné vylúčiť prípadné použitie článku 85 na dohodu o výhradnej distribúcii z dôvodu, že poskytovateľ výhradného oprávnenia a koncesionár nie sú konkurentmi a nie sú v rovnovážnom postavení.

V zmysle článku 85 ods. 1 môže byť hospodárska súťaž skreslená nielen dohodami, ktoré ju obmedzujú medzi ich stranami, ale aj dohodami, ktoré bránia hospodárskej súťaži, ktorá by inak mohla fungovať medzi jednou z nich a tretími stranami, alebo túto súťaž obmedzujú.

Z tohto hľadiska je irelevantné, či sú strany dohody na rovnakých stupňoch, pokiaľ ide o ich ekonomické postavenie a fungovanie v hospodárstve.

To platí o to viac v prípade, ak sa strany na základe takejto dohody snažia tým, že zabránia hospodárskej súťaži výrobkov tretích osôb alebo ju obmedzia, zaviesť alebo si zabezpečiť neoprávnenú výhodu na úkor spotrebiteľa alebo užívateľa, ktorá by bola v rozpore so všeobecnými cieľmi článku 85.

Je preto možné, aby bez toho, žeby došlo k zneužitiu dominantného postavenia, dohoda medzi hospodárskymi subjektmi na rôznych stupňoch bola spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a zároveň mala za cieľ alebo účinok vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž, a aby sa tak na ňu vzťahoval zákaz podľa článku 85 ods. 1.

Bolo by zbytočné porovnávať na jednej strane situáciu výrobcu viazaného výhradnou zmluvou s distributérom svojich výrobkov, na ktorú sa uplatňuje článok 85, so situáciou výrobcu, ktorý do svojho podniku nejakým spôsobom začlenil distribúciu vlastných výrobkov, napríklad formou obchodného zastúpenia, čím by sa vyhol článku 85.

Tieto situácie sú právne odlišné.

Ide o dva odlišné záujmy, keďže efektívnosť dvoch podnikateľských štruktúr, z ktorých jedna je integrovaná do podniku výrobcu a druhá nie, nemusí byť rovnaká.

Znenie článku 85 stanovuje, že zákaz sa vzťahuje na dohodu uzatvorenú medzi viacerými podnikmi, ak sú splnené aj ostatné podmienky, a nevzťahuje sa teda na prípady, keď v jednom podniku je integrovaná jeho vlastná distribučná sieť; z toho však nevyplýva, že zmluvná situácia vyplývajúca z dohody medzi výrobným podnikom a distribučným podnikom sa musí považovať za legálnu len na základe jednoduchej ekonomickej analógie, ktorá je navyše neúplná a v rozpore so znením uvedeného článku 85.

Okrem toho, ak v prvom prípade zmluva chcela prostredníctvom článku 85 rešpektovať vnútornú organizáciu podniku a spochybniť ju článkom 86 len vtedy, ak dosiahne taký stupeň závažnosti, že ide o zneužitie dominantného postavenia, rovnaká výhrada sa nemôže uplatniť, ak prekážky v hospodárskej súťaži vyplývajú z dohody uzavretej medzi dvoma rôznymi podnikmi, ktorú väčšinou stačí zakázať.

Dohoda medzi výrobcom a distributérom, ktorá by sa snažila o obnovu hraníc v obchode medzi členskými štátmi, by mohla byť v rozpore s najzákladnejšími cieľmi Spoločenstva.

Zmluva, ktorej preambula a text majú za cieľ zrušiť bariéry medzi štátmi a ktorá je v mnohých ustanoveniach prísna voči ich opätovnému objaveniu, nemôže podnikom umožňovať, aby takéto bariéry znovu vytvárali.

Článok 85 ods. 1 má tento cieľ plniť, aj keď ide o dohody medzi podnikmi nachádzajúcimi sa na rôznych stupňoch hospodárskeho procesu.

Uvedené žalobné dôvody sú preto nedôvodné.

 O výhrade, ktorá sa týka nariadenia Rady č. 19/65

Žalobca Grundig kladie otázku, či zákaz podľa článku 85 ods. 1 bolo možné uplatniť na predmetnú dohodu pred prijatím nariadenia Rady č. 19/65 o uplatňovaní článku 85 ods. 3 Zmluvy na určité kategórie dohôd.

Tento žalobný dôvod žalobca prvýkrát uplatnil vo svojej replike.

Skutočnosť, že toto nariadenie bolo prijaté po podaní žaloby, nemôže ospravedlniť toto omeškanie.

Tento žalobný dôvod sa v podstate rovná tvrdeniu, že pred prijatím tohto nariadenia Komisia nemala článok 85 ods. 1 uplatniť, keďže nemala právomoc udeľovať výnimky podľa kategórií dohôd.

Keďže táto skutočnosť existovala aj pred nariadením č. 19/65, nariadenie nie je novou skutočnosťou v zmysle článku 42 rokovacieho poriadku, ktorá by mohla odôvodniť neskoršie uvedenie tohto žalobného dôvodu.

Táto výhrada je teda neprípustná.

 O výhrade, ktorá sa týka pojmu „dohody, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi“

Žalobcovia a nemecká vláda tvrdia, že Komisia, keďže vychádzala z nesprávnej interpretácie pojmu dohody, ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, nepreukázala, že bez spornej dohody by bol tento obchod intenzívnejší.

Žalovaná odpovedá, že táto podmienka článku 85 ods. 1 je splnená v okamihu, keď sa v dôsledku dohody obchod medzi členskými štátmi rozvíja za iných podmienok, ako by sa rozvíjal bez prekážok vyplývajúcich z dohody, a keď vplyv tejto dohody na trhové podmienky dosahuje určitý stupeň závažnosti.

V predmetnom prípade tomu tak je, predovšetkým po zvážení prekážok, ktoré z danej dohody vyplývajú pre spoločný trh v oblasti dovozu a vývozu výrobkov Grundig určených do a pochádzajúcich z Francúzska.

Uvedená podmienka má za cieľ stanoviť hranice medzi pôsobnosťou práva Spoločenstva a vnútroštátneho práva v oblasti úpravy kartelov.

Ak táto dohoda môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, tak sa na zmenu hospodárskej súťaže vyvolanú touto dohodou vzťahujú zákazy podľa práva Spoločenstva obsiahnuté v článku 85, kým v opačnom prípade sa na ňu nevzťahujú.

V tomto ohľade je dôležité predovšetkým vedieť, či je zmluva spôsobilá priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne, ohroziť voľný obchod medzi členskými štátmi spôsobom, ktorý by mohol poškodiť plnenie cieľov jednotného trhu medzi štátmi.

Okolnosť, že určitá dohoda napomáha zvýšiť, dokonca v značnom rozsahu, objem obchodu medzi štátmi, nestačí na vylúčenie možnosti, že táto dohoda môže „ovplyvniť“ obchod vo vyššie uvedenom zmysle.

V predmetnom prípade zmluva medzi spoločnosťami Grundig a Consten na jednej strane tým, že iným podnikom ako Consten bráni dovážať výrobky Grundig do Francúzska, a na druhej strane tým, že Constenu zakazuje opätovne vyvážať tieto výrobky do iných krajín spoločného trhu, nesporne ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

Tieto obmedzenia slobody obchodu, ako aj tie, ktoré by pre tretie osoby mohli vyplynúť z podania prihlášky ochrannej známky GINT firmou Consten vo Francúzsku, ktorou Grundig označuje všetky svoje výrobky, stačia na splnenie predmetnej podmienky.

Žalobné dôvody predložené v tejto súvislosti treba zamietnuť.

 O výhradách, ktoré sa týkajú kritéria obmedzenia hospodárskej súťaže

Žalobcovia a nemecká vláda tvrdia, že keďže Komisia obmedzila svoje vyšetrovanie len na výrobky Grundig, rozhodnutie sa zakladá na mylnom chápaní pojmu hospodárska súťaž a systému zákazov stanoveného v článku 85 ods. 1.

Tento pojem sa vzťahuje hlavne na hospodársku súťaž medzi podobnými výrobkami rôznych značiek.

Komisia mala pred vyhlásením o tom, že článok 85 ods. 1 sa vzťahuje na predmetný prípad, na základe pravidla rozumného uváženia („rule of reason“) zvážiť hospodársky dopad spornej zmluvy na hospodársku súťaž medzi rôznymi značkami.

Predpokladá sa, že vertikálne dohody o výhradnej distribúcii nepoškodzujú hospodársku súťaž, a v predmetnom prípade neexistuje nič, čo by tento predpoklad vyvracalo.

Naopak, daná zmluva zvýšila hospodársku súťaž medzi podobnými výrobkami rôznych značiek.

Zásada voľnej hospodárskej súťaže sa týka rôznych štádií a aspektov hospodárskej súťaže.

Hoci je hospodárska súťaž medzi výrobcami väčšinou viditeľnejšia ako medzi distributérmi výrobku tej istej značky, z toho ešte nevyplýva, že dohoda smerujúca k obmedzeniu hospodárskej súťaže medzi distributérmi by sa mala vyhnúť zákazu podľa článku 85 ods. 1 len preto, že môže posilniť hospodársku súťaž medzi výrobcami.

Okrem toho, na účely uplatnenia článku 85 ods. 1, je nadbytočné zohľadniť konkrétne účinky dohody, keď sa už raz zistí, že jej cieľom je obmedziť, zabrániť alebo skresliť hospodársku súťaž.

Absencia akejkoľvek analýzy účinkov dohody na hospodársku súťaž medzi podobnými výrobkami rôznych značiek v napadnutom rozhodnutí nespôsobuje sama osebe vadu rozhodnutia.

Zostáva teda preskúmať, či napadnuté rozhodnutie správne aplikovalo zákaz podľa článku 85 ods. 1 na spornú dohodu z dôvodu obmedzenia hospodárskej súťaže, ktoré takto vzniklo v oblasti distribúcie samotných výrobkov Grundig.

Porušenie zistené v napadnutom rozhodnutí vyplýva z absolútnej územnej ochrany, ktorú v prospech Constenu zaviedla uvedená zmluva na základe francúzskeho práva.

Žalobcovia tak chceli odstrániť akúkoľvek možnosť hospodárskej súťaže na úrovni veľkoobchodu s výrobkami Grundig na území špecifikovanom v zmluve dvoma hlavnými spôsobmi.

Grundig sa jednak zaviazal, že nebude dodávať tretím osobám, a to ani nepriamo, výrobky určené pre územie, na ktoré sa vzťahovala zmluva.

Reštriktívna povaha tohto záväzku je zjavná, ak ho zvážime vo svetle zákazu vývozu, ktorý bol stanovený nielen pre Consten, ale aj pre všetkých ostatných držiteľov výhradných oprávnení firmy Grundig, ako aj pre nemeckých veľkoobchodníkov.

Okrem toho registrácia ochrannej známky GINT firmou Consten vo Francúzsku, ktorou Grundig označuje všetky svoje výrobky, má za cieľ zvýšiť ochranu vyplývajúcu zo spornej dohody pred rizikom paralelných dovozov výrobkov Grundig do Francúzska o ochranu vyplývajúcu z práv priemyselného vlastníctva.

Žiadna tretia strana by tak nemohla bez vážneho rizika dovážať výrobky Grundig pochádzajúce z ostatných členských štátov Spoločenstva s cieľom ich opätovného predaja vo Francúzsku.

Žalovaná právom vzala do úvahy celkový systém distribúcie, ktorý takto Grundig vytvoril.

Na zistenie skutočnej zmluvnej situácie je potrebné nazerať na zmluvu v ekonomickom a právnom kontexte, v ktorom ju zmluvné strany uzatvorili, bez toho, žeby sa to mohlo považovať za zasahovanie do právnych úkonov alebo okolností, ktoré nie sú predmetom konania pred Komisiou.

Z takto zistenej situácie vyplýva izolácia francúzskeho trhu a možnosť používať pre všetky predmetné výrobky ceny nepodliehajúce účinnej hospodárskej súťaži.

Navyše, čím je úsilie výrobcov o individualizáciu ich značiek v očiach užívateľov úspešnejšie, tým viac má účinnosť hospodárskej súťaže medzi výrobcami tendenciu slabnúť.

Z dôvodu značného dopadu distribučných nákladov na celkovú predajnú cenu sa zdá dôležité, aby sa stimulovala aj hospodárska súťaž medzi obchodníkmi.

Úsilie obchodníka je stimulované hospodárskou súťažou medzi distributérmi výrobkov tej istej značky.

Zmluva, ktorá sa usiluje o izolovanie francúzskeho trhu s výrobkami Grundig a o umelé udržanie oddelených domácich trhov v rámci Spoločenstva pre výrobky jednej veľmi rozšírenej značky, teda môže skresliť hospodársku súťaž na spoločnom trhu.

Napadnuté rozhodnutie preto dôvodne konštatovalo, že predmetná dohoda je porušením článku 85 ods. 1, pričom žiadne ďalšie úvahy týkajúce sa tak ekonomických údajov (cenové rozdiely medzi Francúzskom a Nemeckom, reprezentatívnosť dotknutého typu prístroja, úroveň nákladov Constenu), ako aj presnosti kritérií, z ktorých Komisia vychádzala pri porovnávaní situácie na francúzskom a nemeckom trhu, ako aj prípadných priaznivých účinkov dohody v iných ohľadoch, nemôžu v žiadnom prípade v kontexte uvedených obmedzení viesť k odlišnému riešeniu podľa článku 85 ods. 1.

 O výhrade, ktorá sa týka rozsahu zákazu

Žalobca Grundig a nemecká vláda vytýkajú Komisii, že zo zákazu vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia nevyňala tie ustanovenia zmluvy, pri ktorých nebol zistený žiaden účinok, ktorý by mohol obmedziť hospodársku súťaž, a že teda nedefinovala porušenie.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj z jeho článku 3 vyplýva, že porušenie zistené v článku 1 výrokovej časti nespočíva v záväzku Grundigu dodávať vo Francúzsku priamo len Constenu.

Toto porušenie vyplýva z ustanovení, ktoré spolu s udelením výhradného práva majú na základe vnútroštátneho práva tendenciu narúšať paralelné dovozy výrobkov Grundig do Francúzska tým, že ustanovujú absolútnu územnú ochranu v prospech držiteľa výhradného oprávnenia.

Absolútna neplatnosť ustanovená v článku 85 ods. 2 sa vzťahuje len na tie časti dohody, ktorých sa zákaz týka, alebo na celú dohodu, pokiaľ nie sú tieto časti oddeliteľné od samotnej zmluvy.

Je teda na Komisii, či sa vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia obmedzí na zistenie porušenia len v určitých častiach dohody, ktorých sa zákaz týka, alebo či v odôvodnení uvedie dôvody, pre ktoré sa jej tieto časti nezdajú byť oddeliteľné od dohody ako celku.

Z článku 1 rozhodnutia však vyplýva, že porušenie bolo zistené vo vzťahu k dohode ako celku, hoci Komisia z právneho hľadiska dostatočne neodôvodnila potrebu vyhlásiť za neplatnú celú dohodu, pri ktorej sa nepreukázalo, že by všetky jej ustanovenia porušovali článok 85 ods. 1.

Práve naopak, stav, ktorý bol uznaný za nezlučiteľný s článkom 85 ods. 1, nevyplýva zo spojeného účinku všetkých ustanovení dohody a z jej celkového účinku, ale z určitých ustanovení zmluvy z 1. apríla 1957, týkajúcich sa absolútnej územnej ochrany, a z dodatočnej zmluvy o ochrannej známke GINT.

Článok 1 napadnutého rozhodnutia teda treba zrušiť, pretože bez platných dôvodov rozširuje neplatnosť podľa článku 85 ods. 2 na všetky ustanovenia predmetnej dohody.

 O žalobných dôvodoch, ktoré sa týkajú zistenia porušenia, pokiaľ ide o dohodu o ochrannej známke GINT

Žalobcovia vytýkajú Komisii, že porušila články 36, 222 a 234 Zmluvy EHS a okrem toho prekročila medze svojej právomoci, keď vyhlásila, že dohoda o zápise ochrannej známky GINT vo Francúzsku slúži na zabezpečenie absolútnej územnej ochrany v prospech firmy Consten, a preto v článku 3 výrokovej časti napadnutého rozhodnutia vylúčila, že by Consten mal možnosť uplatniť práva vyplývajúce z vnútroštátnej legislatívy v oblasti ochranných známok, aby sa bránil proti paralelným dovozom.

Žalobcovia osobitne tvrdia, že kritizovaný účinok na hospodársku súťaž nevyplýva zo zmluvy, ale z registrácie ochrannej známky v súlade s francúzskou legislatívou, na základe ktorej vzniká pôvodné právo majiteľa ochrannej známky, z ktorého vyplýva absolútna územná ochrana podľa vnútroštátneho práva.

Právo Constenu podľa zmluvy byť výlučným užívateľom ochrannej známky GINT vo Francúzsku, pričom sa táto ochranná známka môže rovnako používať v iných krajinách, je zamerané na umožnenie kontroly a zabránenie paralelným dovozom.

Zmluva, ktorou Grundig ako majiteľ tejto ochrannej známky podľa medzinárodného zápisu povolil, aby Consten vo svojom mene podal prihlášku tejto ochrannej známky vo Francúzsku, smeruje k obmedzeniu hospodárskej súťaže.

Hoci sa Consten podaním prihlášky ochrannej známky GINT stal pôvodným držiteľom práv k tejto ochrannej známke podľa francúzskeho práva, túto prihlášku mohol uskutočniť len na základe zmluvy s Grundigom.

Na túto zmluvu sa teda môže vzťahovať zákaz podľa článku 85 ods. 1.

Tento zákaz by nebol účinný, ak by Consten mohol naďalej používať ochrannú známku s rovnakým cieľom, aký sleduje zmluva, ktorá bola vyhlásená za protiprávnu.

Články 36, 222 a 234 zmluvy, na ktoré sa odvolávajú žalobcovia, nevylučujú každý dopad práva Spoločenstva na výkon vnútroštátnych práv priemyselného vlastníctva.

Článok 36, ktorý obmedzuje pôsobnosť ustanovení o liberalizácii obchodu obsiahnutých v časti I, kapitole 2 Zmluvy, neobmedzuje rozsah pôsobnosti článku 85.

Článok 222 sa obmedzuje na upresnenie, že „Zmluva sa nedotýka úpravy vlastníckych vzťahov uplatňovanej v členských štátoch“.

Príkaz obsiahnutý v článku 3 výrokovej časti napadnutého rozhodnutia zdržať sa používania práv vyplývajúcich z vnútroštátnej právnej úpravy ochranných známok na účely zabránenia paralelným dovozom sa nedotýka nadobúdania týchto práv, len obmedzuje ich využívanie na mieru potrebnú na uplatnenie zákazu vyplývajúceho z článku 85 ods. 1.

Právomoc Komisie vydať takýto zákaz, ktorá je ustanovená v článku 3 nariadenia Rady č. 17/62, je v súlade s povahou právnej úpravy Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, ktorú tvoria ustanovenia majúce bezprostredný účinok a priamo zaväzujúce jednotlivcov.

Takýto systém noriem z dôvodu svojej povahy, ktorá bola popísaná vyššie, a funkcie nepripúšťa také zneužitie práv vyplývajúcich z ktoréhokoľvek vnútroštátneho práva ochranných známok, ktorého cieľom je zmariť účinnosť práva Spoločenstva v oblasti kartelových dohôd.

Článok 234, ktorého cieľom je chrániť práva tretích štátov, sa na predmetný prípad nevzťahuje.

Uvedené žalobné dôvody preto nie sú dôvodné.

 O námietkach, ktoré sa týkajú nevypočutia dotknutých tretích strán

Žalobcovia a nemecká vláda tvrdia, že článok 3 výrokovej časti napadnutého rozhodnutia sa fakticky vzťahuje na celú distribúciu výrobkov Grundig na spoločnom trhu.

Komisia tým prekročila svoje právomoci a neuznala právo všetkých dotknutých strán byť vypočutý.

Zákaz brániť svojim distributérom a držiteľom výhradných oprávnení, aby vyvážali do Francúzska, ktorý vyplýva pre Grundig z uvedeného článku 3, je vlastne bezprostredným dôsledkom zákazu absolútnej územnej ochrany vytvorenej v prospech Constenu.

Tento zákaz teda nevybočuje z rámca konania, ktorého výsledkom je uplatnenie článku 85 ods. 1 na dohodu medzi Grundigom a Constenom.

Okrem toho, napadnuté rozhodnutie priamo neovplyvňuje platnosť dohôd uzavretých medzi Grundigom a veľkoobchodníkmi a inými držiteľmi výhradných oprávnení ako Consten.

Obmedzuje sa na obmedzenie slobody Grundigu, pokiaľ ide o paralelný dovoz jeho výrobkov do Francúzska.

Hoci je želateľné, aby Komisia v rámci možností rozšírila vyšetrovanie na subjekty, ktoré by mohli byť jej rozhodnutiami dotknuté, len samotný záujem na tom, aby sa zabránilo vyhláseniu protiprávnosti dohody, ktorej nie sú stranami, s cieľom zachovať výhody, ktoré im de facto vyplývali zo situácie vyvolanej takou dohodou, by nebol dostatočným základom na to, aby ostatní držitelia výhradných oprávnení Grundigu mali právo, aby ich Komisia ex offo prizvala k účasti na konaní, ktoré sa týka vzťahov medzi Constenom a Grundigom.

Tento žalobný dôvod je preto nedôvodný.

 O výhradách, ktoré sa týkajú uplatnenia článku 85 ods. 3

 O podmienkach uplatnenia

Žalobcovia, vo viacerých bodoch podporení nemeckou vládou, okrem iného tvrdia, že všetky podmienky na uplatnenie výnimky, ktorých existenciu napadnuté rozhodnutie popiera, boli v predmetnom prípade splnené.

Žalovaná vychádza z úvahy, že je na dotknutých podnikoch, aby dokázali, že podmienky na uplatnenie výnimky sú splnené.

Podniky majú právo, aby Komisia adekvátne vyšetrila ich žiadosti, ktorých cieľom je dosiahnuť uplatnenie článku 85 ods. 3.

Na tieto účely sa Komisia nemôže obmedziť na to, že bude od podnikov vyžadovať dôkaz o tom, že podmienky na uplatnenie výnimky sú splnené, ale musí v záujme riadneho úradného postupu v konaní náležite prispieť k zisteniu relevantných faktov a okolností svojimi vlastnými prostriedkami.

Okrem toho, výkon právomocí Komisie so sebou nutne prináša komplexné ekonomické posúdenie.

Súdna kontrola tohto posúdenia musí brať ohľad na jeho povahu a obmedziť sa na preskúmanie relevantnosti skutkových okolností a ich právneho posúdenia Komisiou.

Táto kontrola sa predovšetkým vykonáva vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutí, ktoré musí uvádzať, na akých skutkových okolnostiach a úvahách je založené uvedené posúdenie.

V napadnutom rozhodnutí sa vyhlasuje, že hlavný dôvod zamietnutia výnimky spočíva v skutočnosti, že nie je splnená podmienka uvedená v článku 85 ods. 3 písm. a).

Nemecká vláda vytýka uvedenému rozhodnutiu, že neodpovedá na otázku, či by skutočnosti, ktorých priaznivý účinok Komisia uznala, predovšetkým predbežné objednávky, záručné a pozáručné služby, mohli byť zachované nedotknuté, ak by neexistovala absolútna územná ochrana.

Napadnuté rozhodnutie pripúšťa len hypoteticky, že predmetná zmluva o výhradnom zastúpení prispieva k zlepšovaniu výroby a distribúcie.

Napadnuté rozhodnutie skúma otázku, či „zlepšenie distribúcie výrobkov výhradnou distribučnou zmluvou nemožno lepšie dosiahnuť, ak sa pripustia paralelné dovozy“.

Po preskúmaní argumentov týkajúcich sa predbežných objednávok, sledovania trhu a záručných a pozáručných služieb, sa v rozhodnutí dospelo k záveru, že „nebol uvedený ani naznačený žiaden iný dôvod, ktorý by pôsobil v prospech potreby absolútnej územnej ochrany“.

Existencia takéhoto zlepšenia výroby alebo distribúcie relevantných výrobkov, požadovaná na udelenie výnimky, sa musí posúdiť vzhľadom na celkové vyznenie článku 85.

Toto zlepšenie nemožno stotožňovať so všetkými výhodami, ktoré partnerom z dohody plynú, pokiaľ ide o ich výrobnú a distribučnú činnosť, čo sú väčšinou nepopierateľné výhody, kvôli ktorým sa zmluva bude vo všetkých ohľadoch zdať nevyhnutnou pre takto chápané zlepšenie.

Takáto subjektívna metóda, kde obsah pojmu „zlepšenie“ závisí od osobitostí daných zmluvných vzťahov, by nezodpovedala účelu článku 85.

Samotný fakt, že Zmluva stanovuje, že obmedzenie hospodárskej súťaže musí byť „nevyhnutné“ pre dané zlepšenie, jasne svedčí o význame, ktorý toto zlepšenie musí dosahovať.

Toto zlepšenie musí predovšetkým prinášať značné objektívne výhody, ktoré vykompenzujú nevýhody, ktoré z toho vyplývajú v oblasti hospodárskej súťaže.

Argument nemeckej vlády založený na myšlienke, že všetky prvky prispievajúce k zlepšeniu, ako ho plánovali strany dohody, by mali zostať nedotknuté, predpokladá, že otázka, či všetky tieto prvky sú nielen priaznivé, ale aj nevyhnutné pre zlepšenie výroby alebo distribúcie relevantných výrobkov, bola už zodpovedaná kladne.

Tento argument nielen že oslabuje požiadavku nevyhnutnosti, ale zároveň zamieňa starostlivosť o špecifické záujmy zmluvných partnerov s objektívnymi zlepšeniami, ktoré predpokladá Zmluva.

Komisia pri posudzovaní relatívneho významu rôznych prvkov, ktoré jej boli predložené na preskúmanie, musela naopak zhodnotiť ich účinnosť vzhľadom na objektívne zistiteľné zlepšenie výroby a distribúcie výrobkov, ako aj zhodnotiť, či by z toho vyplývajúci úžitok stačil na to, aby sa z toho vyplývajúce obmedzenia hospodárskej súťaže mohli považovať za nevyhnutné.

Tvrdenie, ktoré spočíva v potrebe zachovať nedotknuté všetky dojednania zmluvných partnerov, ktoré môžu prispieť k plánovanému zlepšeniu, je s týmto názorom nezlučiteľné.

Výhrada nemeckej vlády založená na nepresných predpokladoch nemôže vyvrátiť posúdenie Komisie.

Žalobcovia tvrdia, že pripustenie paralelných dovozov by malo za účinok, že výhradný distribútor by už nebol schopný vopred plánovať.

Určitý stupeň neistoty je vlastný všetkým predpovediam o budúcich možnostiach predaja.

Takáto predpoveď musí vychádzať zo série variabilných a neistých prvkov.

Pripustenie paralelných dovozov iste môže prinášať zvýšené riziko pre držiteľa výhradného oprávnenia, ktorý v časovom predstihu uzatvára fixné objednávky na množstvá, ktoré predpokladá, že predá.

Takéto riziko je však vlastné všetkým obchodným činnostiam, a teda nemôže odôvodniť špeciálnu ochranu v tomto ohľade.

Žalobcovia vytýkajú Komisii, že na základe konkrétnych skutočností nepreskúmala, či je možné zabezpečiť záručné a pozáručné služby bez absolútnej územnej ochrany.

Hlavne podčiarkujú význam, ktorý má pre dobré meno značky Grundig náležité poskytovanie služieb pre všetky prístroje Grundig uvedené na trh.

Uvoľnenie paralelných dovozov by nútilo Consten, aby odmietal tieto služby pre prístroje dovezené jeho konkurentmi, ktorí sami tieto služby uspokojivo nezabezpečujú.

Toto odmietnutie by bolo v rozpore aj so záujmami spotrebiteľov.

Pokiaľ ide o bezplatné záručné služby, rozhodnutie tvrdí, že kupec si normálne môže uplatniť právo na takúto záruku len u svojho dodávateľa, a to len za podmienok s ním dohodnutých.

Žalobcovia toto tvrdenie vážne nepopierajú.

Obavy týkajúce sa ujmy, ktorá by pre dobrú povesť výrobkov Grundig mohla vyplynúť z nedostatočných služieb, sa za daných okolností nezdajú byť oprávnené.

V skutočnosti spoločnosť UNEF, ktorá je hlavným konkurentom Constenu a ktorá začala predávať výrobky Grundig vo Francúzsku neskôr ako Consten, pričom musela prekonať nezanedbateľné riziko, takisto poskytuje bezplatnú záruku a platené popredajné služby za podmienok, ktoré ako celok, zdá sa, nepoškodili dobrú povesť obchodného mena Grundig.

Okrem toho nič nebráni žalobcom, aby spotrebiteľov vhodnou reklamou informovali o druhu služieb a iných výhodách, ktoré im môže poskytnúť oficiálna distribučná sieť výrobkov Grundig.

Nie je preto presné tvrdiť, že reklama, ktorú realizuje Consten, musí paralelným dovozcom prinášať rovnaké výhody.

Výhrady uvádzané žalobcami sú nedôvodné.

Žalobcovia vytýkajú Komisii, že nepreskúmala, či je absolútna územná ochrana nevyhnutná z hľadiska pokrytia značných nákladov, ktoré znášal Consten v súvislosti s uvedením výrobkov Grundig na francúzsky trh.

Žalovaná namieta, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia nikdy nebola oboznámená s nákladmi na uvedenie na trh, ktoré by neboli pokryté.

Toto tvrdenie žalovanej nebolo spochybnené.

Komisia nemôže byť povinná vyšetrovať túto skutočnosť ex offo.

Tvrdenie žalobcov je v podstate tvrdením, že držiteľ výhradného oprávnenia by bez absolútnej územnej ochrany nebol prijal dohodnuté podmienky.

Táto okolnosť však nemá žiaden súvis so zlepšením distribúcie podľa článku 85 ods. 3.

Túto výhradu preto nemožno prijať.

Žalobca Grundig ďalej tvrdí, že bez absolútnej územnej ochrany by výhradný distributér nebol ochotný znášať výdavky potrebné na sledovanie trhu, keďže z výsledkov jeho úsilia by mohli mať prospech paralelní dovozcovia.

Žalovaná namieta, že uvedené sledovanie trhu, ktorého cieľom je predovšetkým umožniť technické zlepšenie výrobkov určených na vývoz do Francúzska podľa želania francúzskych spotrebiteľov, môže priniesť úžitok len Constenu.

Consten by totiž ako držiteľ výhradného oprávnenia, čo napadnuté rozhodnutie nespochybňuje, ako jediný dostával prístroje s vlastnosťami špeciálne upravenými pre francúzsky trh.

Táto výhrada je nedôvodná.

Výhrady namierené proti časti rozhodnutia týkajúcej sa existencie podmienky uvedenej v článku 85 ods. 3 písm. a) v danom prípade, posúdené ako osobitne, tak aj ako celok, sa nezdajú byť dôvodné.

Z dôvodu kumulatívnej povahy podmienok potrebných na udelenie výnimky podľa článku 85 ods. 3 je teda zbytočné skúmať žalobné dôvody týkajúce sa ostatných podmienok na udelenie výnimky.

 O neposkytnutí podmienečnej výnimky

Žalobca Grundig, podľa ktorého je zamietnutie výnimky založené na existencii absolútnej územnej ochrany v prospech Constenu, tvrdí, že v súlade s článkom 7 ods. 1 nariadenia Rady č. 17/62 mala Komisia aspoň pripustiť zmluvu o výhradnej distribúcii za podmienky, že by nebolo zabránené paralelným dovozom.

Ak takáto podmienečná výnimka chýba, výroková časť rozhodnutia prekračuje vlastné odôvodnenie, ako aj svoj cieľ, ktorým je zákaz absolútnej územnej ochrany.

Čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia spôsobuje, že diskusia o tejto výhrade je bezpredmetná.

 O trovách

Podľa článku 69 ods. 3 rokovacieho poriadku Súdny dvor môže rozhodnúť o celkovej alebo čiastočnej náhrade trov konania, ak účastníci konania nemajú úspech v jednej časti alebo vo viacerých častiach predmetu konania.

Tak je tomu v predmetnom prípade.

Trovy konania znášajú na jednej strane žalobcovia a vlády Talianskej republiky a Spolkovej republiky Nemecko (vedľajší účastníci konania na podporu žalobcu) a na druhej strane žalovaná a spoločnosti Leissner a UNEF (vedľajší účastníci konania na podporu žalovanej).

So zreteľom na podania,

po vypočutí sudcu spravodajcu,

po vypočutí pripomienok účastníkov konania,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta,

so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva a najmä jej články 3, 36, 85, 86, 222 a 234,

so zreteľom na nariadenia Rady č. 17/62 a 19/65,

so zreteľom na Protokol o štatúte Súdneho dvora Európskeho hospodárskeho spoločenstva,

so zreteľom na Rokovací poriadok Súdneho dvora,

Súdny dvor, zamietnuc všetky ďalšie širšie alebo odporujúce návrhy, rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozhodnutie Komisie Európskeho hospodárskeho spoločenstva z 23. septembra 1964 týkajúce sa konania podľa článku 85 Zmluvy (IV‑A/00004-03344, „Grundig-Consten“), uverejnené v Úradnom vestníku Európskych Spoločenstiev 20. októbra 1964 (s. 2545/64), sa zrušuje v rozsahu, v akom jeho článok 1 vyhlasuje, že celá zmluva z 1. apríla 1957 porušuje článok 85, a to vrátane tých jej častí, ktorými k tomuto porušeniu nedošlo.

2.      Vo zvyšnej časti sa žaloby 56/64 a 58/64 zamietajú ako nedôvodné.

3.      Žalobcovia, žalovaná a vedľajší účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania.

Rozhodnuté a vyhotovené Súdnym dvorom v Luxemburgu 13. júla 1966.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. júla 1966.

* Jazyk konania: nemčina a francúzština.