EURÓPSKA KOMISIA
V Bruseli17. 9. 2025
COM(2025) 510 final
2025/0286(NLE)
Návrh
ROZHODNUTIE RADY,
ktorým sa členské štáty poverujú podpísať v záujme Európskej únie Tretí dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach
EURÓPSKA KOMISIA
V Bruseli17. 9. 2025
COM(2025) 510 final
2025/0286(NLE)
Návrh
ROZHODNUTIE RADY,
ktorým sa členské štáty poverujú podpísať v záujme Európskej únie Tretí dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach
DÔVODOVÁ SPRÁVA
1.KONTEXT NÁVRHU
•Dôvody a ciele návrhu
Ciele návrhu
Tento návrh sa týka rozhodnutia Rady Európskej únie (ďalej len „Rada“), ktorým sa členské štáty Únie (ďalej len „členské štáty“) poverujú, aby v záujme Únie podpísali Tretí dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (ďalej len „protokol“) 1(1). Cieľom protokolu je posilniť schopnosť štátov účinne reagovať na trestnú činnosť zlepšením a doplnením postupov vzájomnej pomoci stanovených v Európskom dohovore o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 1959 (ďalej len „dohovor z roku 1959“), ako aj v jeho prvých dvoch dodatkových protokoloch.
Komisia tiež predloží návrh rozhodnutia Rady, ktorým sa členské štáty poverujú ratifikovať protokol v záujme Únie.
Od roku 1959, keď bol dohovor po prvýkrát vypracovaný, a roku 1962, keď nadobudol platnosť, sa trestná činnosť stala čoraz viac nadnárodnou, čo predstavuje zložité výzvy pre orgány presadzovania práva a justičné orgány. Trestné činy, ako je obchodovanie s drogami, terorizmus, počítačová kriminalita a pranie špinavých peňazí, často zahŕňajú páchateľov, svedkov a dôkazy nachádzajúce sa vo viacerých jurisdikciách. Preto je medzinárodná spolupráca v trestných veciach nevyhnutná a mala by byť čo najrýchlejšia, najúčinnejšia a najefektívnejšia. Členské štáty síce využívajú výhody úzkej vnútornej spolupráce v trestných veciach, ale zároveň musia účinne spolupracovať s tretími krajinami pri riešení nadnárodných hrozieb.
Základom tejto spolupráce sú mechanizmy vzájomnej pomoci, ktoré umožňujú justičným orgánom a orgánom presadzovania práva požadovať a poskytovať dôkazy, vykonávať procesné úkony a podporovať vyšetrovania, ktoré presahujú hranice štátov, a to v rámci, ktorý rešpektuje suverenitu a právne záruky.
Protokolom sa reaguje na vývoj povahy trestnej činnosti, pohyb osôb cez hranice a nový technologický vývoj. Modernizujú sa ním existujúce ustanovenia upravujúce vzájomnú pomoc, čím sa zlepšuje justičná spolupráca a spolupráca v oblasti presadzovania práva. Medzi hlavné aktualizácie patria: – zavedenie spoločných pravidiel spolupráce týkajúcich sa i) používania technických záznamových zariadení na území inej zmluvnej strany protokolu a ii) odpočúvania telekomunikačnej prevádzky, – zvýšenie počtu okolností, za ktorých možno požiadať o vypočutie prostredníctvom videokonferencie, – uprednostňovanie elektronických komunikačných kanálov medzi príslušnými orgánmi, – zavedenie povinností súvisiacich s včasným plnením žiadostí o vzájomnú pomoc a – aktualizácia ustanovení o ochrane osobných údajov prenášaných od jednej zmluvnej strany druhej v dôsledku vybavovania žiadosti podanej podľa dohovoru z roku 1959 alebo niektorého z jeho protokolov.
Súvislosti
Cieľom dohovoru z roku 1959 je posilniť schopnosť zmluvných štátov účinne reagovať na trestnú činnosť stanovením spoločných pravidiel medzinárodnej spolupráce v trestných veciach, najmä v oblasti vzájomnej pomoci. Dohovor z roku 1959 ako základný nástroj medzinárodnej spolupráce v oblasti trestnej justície je všeobecne uznávaný a pristúpili k nemu členovia Rady Európy, ako aj nečlenské krajiny, čo odráža jeho široký regionálny a globálny význam.
Dohovor z roku 1959 zostáva hlavným právnym základom pre vzájomnú pomoc v trestných veciach medzi členskými štátmi a tretími krajinami, najmä ak neexistujú žiadne konkrétnejšie dvojstranné alebo regionálne dohody. Hoci uplatňovanie dohovoru z roku 1959 medzi členskými štátmi bolo z veľkej časti nahradené právom Únie, stále sa v obmedzenej miere uplatňuje v prípadoch, v ktorých neexistujú zodpovedajúce ustanovenia Únie. Tým sa zabezpečuje kontinuita a právna istota v cezhraničnej spolupráci.
Dohovor z roku 1959 bol doplnený dvoma dodatkovými protokolmi: dodatkovým protokolom podpísaným v roku 1978, ktorý nadobudol platnosť v roku 1982, a druhým dodatkovým protokolom podpísaným v roku 2001, ktorý nadobudol platnosť v roku 2004. Dohovor z roku 1959 je otvorený pre členské štáty Rady Európy a pre nečlenské štáty je otvorený na základe pozvania. K dnešnému dňu je zmluvnými stranami dohovoru z roku 1959 50 štátov vrátane všetkých 27 členských štátov EÚ. Dodatkový protokol má 42 zmluvných strán vrátane všetkých 27 členských štátov EÚ a druhý dodatkový protokol má 42 zmluvných strán vrátane 26 členských štátov EÚ. V dohovore z roku 1959 sa nepredpokladá, že k nemu môže pristúpiť Európska únia.
V reakcii na uznanú potrebu aktualizácie dohovoru z roku 1959 a jeho druhého dodatkového protokolu bol návrh nového protokolu zahrnutý do mandátu Výboru expertov pre uplatňovanie európskych dohovorov o spolupráci v trestných veciach (PC-OC) na roky 2022 – 2025, ktorý schválil Výbor ministrov Rady Európy. Táto aktualizácia bola potrebná najmä preto, aby sa zohľadnili rýchle zmeny v postupoch vzájomnej pomoci v posledných rokoch vrátane zvýšeného využívania videokonferencií a iných technologických nástrojov, najmä počas pandémie ochorenia COVID-19. Okrem toho bolo potrebné vyriešiť určité nedostatky, ktoré zistili odborníci z praxe.
PC-OC vypracoval návrh nového protokolu na základe návrhov rôznych delegácií. Na rokovaniach o protokole sa zúčastnili členské štáty. Protokol dokončil PC-OC na svojom 86. zasadnutí (12. – 14. novembra 2024) a Výbor ministrov Rady Európy ho prijal 4. júna 2025. Predpokladá sa, že na podpis bude otvorený 18. a 19. septembra 2025.
Dôvody návrhu
Protokol nadobudne platnosť potom, ako tri zmluvné strany vyjadria svoj súhlas s tým, že budú viazané protokolom v súlade s jeho článkom 10. Slávnostné podpísanie protokolu sa plánuje na 18. a 19. septembra 2025.
Rýchle nadobudnutie platnosti protokolu je v záujme Únie z viacerých dôvodov.
Po prvé, protokolom sa zabezpečí, že justičné a iné príslušné orgány budú lepšie vybavené na požadovanie a poskytovanie dôkazov a inej pomoci potrebnej na vyšetrovanie trestných činov. Zjednodušením a urýchlením existujúcich postupov vzájomnej pomoci sa protokolom posilňuje schopnosť štátov reagovať na cezhraničné hrozby. Dopĺňa sa ním pôvodný dohovor a jeho prvé dva protokoly, čím sa prispôsobujú súčasným výzvam.
Po druhé, protokolom sa zabezpečí, že opatrenia na získavanie dôkazov a poskytovanie ďalšej pomoci sa budú používať spôsobom, ktorý členským štátom umožní rešpektovať základné práva vrátane procesných práv v trestnom konaní, práva na súkromie a práva na ochranu osobných údajov. Najmä v prípade neexistencie jasných pravidiel na medzinárodnej úrovni pre opatrenia, ako je používanie technických záznamových zariadení, môže byť ťažké zabezpečiť, aby sa v rámci existujúcich postupov zachovávala právna istota, dodržiavanie základných práv a procesné záruky podozrivých osôb pri vyšetrovaní trestných činov.
Po tretie, protokol je v súlade s cieľmi Únie stanovenými v európskej stratégii vnútornej bezpečnosti z roku 2025 ProtectEU 2(2), ktorej cieľom je sprísniť boj proti závažnej a organizovanej trestnej činnosti posilnením justičnej spolupráce a poskytnúť systémom trestnej justície EÚ účinné nástroje na riešenie vznikajúcich hrozieb. Dopĺňa existujúce nástroje EÚ a medzinárodné nástroje, ktorých zmluvnými stranami sú EÚ a/alebo jej členské štáty, a prispieva tak k boju EÚ proti nadnárodnej trestnej činnosti.
•Súlad s existujúcimi ustanoveniami v tejto oblasti politiky
Súčasný právny rámec Únie zahŕňa nástroje justičnej spolupráce v trestných veciach, najmä smernicu 2014/41/EÚ o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach a Dohovor z roku 2000 o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie, vypracovaný Radou v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii, ako aj protokol z roku 2001 k tomuto dohovoru. Uvedený dohovor a protokol z roku 2001 sa stále uplatňujú vo vzťahoch s členskými štátmi, ktoré nie sú viazané smernicou 2014/41/EÚ. Okrem toho sa v nariadení (EÚ) 2023/2844 (nariadenie o digitalizácii) a smernici (EÚ) 2023/2843 (smernica o digitalizácii) stanovuje jednotný právny rámec pre používanie elektronickej komunikácie medzi príslušnými orgánmi v rámci postupov justičnej spolupráce v trestných veciach vrátane postupov podľa smernice 2014/41/EÚ. Súčasný právny rámec Európskej únie zahŕňa aj rámcové rozhodnutie Rady 2009/315/SVV o organizácii a obsahu výmeny informácií z registra trestov medzi členskými štátmi a nariadenie (EÚ) 2017/1939, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Členské štáty, ktoré sa zúčastňujú na posilnenej spolupráci, by mali zabezpečiť, aby Európska prokuratúra mohla pri výkone svojich právomocí, ako sa stanovuje v článkoch 22, 23 a 25 nariadenia (EÚ) 2017/1939, žiadať o spoluprácu podľa protokolu rovnakým spôsobom ako vnútroštátni prokurátori týchto členských štátov. Tieto nástroje a dohody sa týkajú najmä článkov 1, 2, 3, 4, 5, 6 a 7 protokolu.
Okrem toho Únia prijala viacero smerníc, ktorými sa posilňujú procesné práva podozrivých a obvinených osôb, konkrétne smernice 2010/64/EÚ, 2012/13/EÚ, 2013/48/EÚ, (EÚ) 2016/343, (EÚ) 2016/800 a (EÚ) 2016/1919. Tieto nástroje sa týkajú najmä článkov 2, 3 a 4 protokolu. Jeden konkrétny súbor záruk sa týka ochrany osobných údajov, ktorá sa považuje za základné právo zakotvené v zmluvách EÚ a v Charte základných práv Európskej únie. Osobné údaje sa môžu spracúvať len v súlade s nariadením (EÚ) 2016/679 (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) a so smernicou (EÚ) 2016/680 (smernica o presadzovaní práva). Základné právo každého na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie zahŕňa ako základný prvok rešpektovanie súkromia komunikácie. Údaje z elektronickej komunikácie sa môžu spracúvať len v súlade so smernicou 2002/58/ES (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách). Tieto nástroje sa týkajú najmä článku 7 protokolu.
Únia uzavrela s tretími krajinami viacero dohôd. Patria medzi ne dohody o vzájomnej právnej pomoci medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými, medzi Európskou úniou a Japonskom a medzi Európskou úniou a Nórskom a Islandom, ako aj Dohoda o obchode a spolupráci medzi EÚ a Spojeným kráľovstvom (ďalej len „dohoda o obchode a spolupráci“). V dohode o obchode a spolupráci sa stanovuje rámec pre vzájomnú pomoc doplnením dohovoru z roku 1959 a jeho prvých dvoch dodatkových protokolov.
•Súlad s ostatnými politikami Únie
Protokolom nie sú dotknuté ostatné politiky Únie.
2.PRÁVNY ZÁKLAD, SUBSIDIARITA A PROPORCIONALITA
•Právny základ
V článku 218 ods. 5 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) sa stanovuje, že ak sa plánovaná dohoda netýka výlučne alebo hlavne spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, Komisia je povinná predložiť návrh Rade. Rada prijme rozhodnutie, ktorým sa povoľuje podpísanie dohody.
Hmotnoprávny základ závisí predovšetkým od cieľa a obsahu pripravovaného aktu. Návrh má dva hlavné ciele a zložky: i) uľahčenie spolupráce medzi justičnými alebo inými príslušnými orgánmi v súvislosti s konaním v trestných veciach, a ii) ochranu osobných údajov v rámci takejto spolupráce. Hmotnoprávnymi základmi sú preto článok 82 ods. 1 a článok 16 ods. 2 ZFEÚ.
• Právomoc Únie
V protokole sa stanovujú pravidlá v oblasti vzájomnej pomoci v trestných veciach. To patrí v zásade do spoločnej právomoci Únie a členských štátov v súlade s článkom 4 ods. 2 písm. j) ZFEÚ. Okrem toho sa v protokole stanovujú pravidlá v oblasti ochrany osobných údajov.
V súlade s článkom 3 ods. 2 ZFEÚ má Únia výlučnú právomoc uzatvárať medzinárodné dohody, ak takýmto uzavretím môžu byť dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti. Niektoré časti protokolu, najmä jeho pravidlá o ochrane osobných údajov, patria do oblasti, na ktorú sa vo veľkej miere vzťahujú interné pravidlá, ktoré môžu byť týmito časťami dotknuté alebo ktorých rozsah pôsobnosti môže byť pozmenený.
Protokol teda patrí do výlučnej vonkajšej právomoci Únie. Podpis protokolu členskými štátmi v záujme Únie sa tak môže uskutočniť na základe článku 16 ods. 2, článku 82 ods. 1 a článku 218 ods. 5 ZFEÚ.
•Subsidiarita (v prípade inej ako výlučnej právomoci Únie)
Neuvádza sa.
•Proporcionalita
Ciele, ktoré Únia sleduje vo vzťahu k tomuto návrhu, ako sú uvedené v oddiele s názvom „Dôvody návrhu“ v predchádzajúcom texte, možno dosiahnuť len uzavretím záväznej medzinárodnej dohody, ktorou sa stanovia potrebné opatrenia spolupráce a zároveň sa zabezpečí primeraná ochrana základných práv. Protokolom sa tento cieľ dosiahne. Je účinnejšie pridržiavať sa mnohostrannej dohody, ako je protokol, ako začať rokovania s jednotlivými krajinami, ktoré nie sú členmi EÚ, na bilaterálnej úrovni. Ustanovenia protokolu sú obmedzené na to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie jeho hlavných cieľov. Dosahuje sa v nich spravodlivá rovnováha medzi potrebou zabezpečiť účinnú justičnú spoluprácu a ochranou základných práv osôb dotknutých opatreniami, na ktoré sa vzťahuje protokol.
•Výber nástroja
Tento návrh rozhodnutia Rady sa predkladá v súlade s článkom 218 ods. 5 ZFEÚ, v ktorom sa predpokladá prijatie rozhodnutia Rady, ktorým sa členské štáty poverujú podpísať dohodu v záujme Únie. Neexistuje žiadny iný právny nástroj, ktorým by sa dal dosiahnuť stanovený cieľ tohto návrhu.
3.VÝSLEDKY HODNOTENÍ EX POST, KONZULTÁCIÍ SO ZAINTERESOVANÝMI STRANAMI A POSÚDENÍ VPLYVU
•Hodnotenia ex post/kontroly vhodnosti existujúcich právnych predpisov
Neuplatňuje sa
•Konzultácie so zainteresovanými stranami
Neuplatňuje sa
•Získavanie a využívanie expertízy
Neuplatňuje sa
•Posúdenie vplyvu
Príslušné vplyvy sú uvedené v tejto dôvodovej správe.
•Regulačná vhodnosť a zjednodušenie
Neuplatňuje sa
•Základné práva
Protokolom sa poskytujú záruky, ktoré členským štátom EÚ umožňujú dodržiavať svoje záväzky v oblasti ľudských práv podľa medzinárodného práva, práva EÚ a vnútroštátneho práva. Tieto záruky tiež zabraňujú zmluvným štátom zneužívať tento nástroj na páchanie alebo legalizáciu porušovania ľudských práv.
Protokol sa vzťahuje na opatrenia medzinárodnej spolupráce v trestných veciach, a to: i) postupy vzájomnej pomoci; ii) postup oznamovania použitia technických záznamových zariadení v naliehavých situáciách a iii) postup oznamovania odpočúvania telekomunikácií na území inej zmluvnej strany bez technickej pomoci tejto strany. Takéto postupy môžu mať vplyv na základné práva, ako je právo na spravodlivý proces, právo na súkromie a právo na ochranu osobných údajov. Protokol sa riadi prístupom založeným na právach a stanovuje podmienky a záruky v súlade s medzinárodnými nástrojmi v oblasti ľudských práv vrátane Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950. Protokol obsahuje najmä osobitné pravidlá týkajúce sa ochrany osobných údajov. V prípade potreby protokol poskytuje zmluvným stranám základ na uplatnenie určitých výhrad, vyhlásení alebo oznámení. Obsahuje aj ďalšie dôvody na odmietnutie spolupráce v reakcii na žiadosť o vzájomnú pomoc alebo oznámenie v špecifických situáciách. Okrem toho sa v ňom umožňuje obmedziť použitie postupu oznamovania na určité trestné činy alebo zakázať zhromažďovanie údajov v súkromných obydliach a na miestach, ktoré nie sú prístupné verejnosti.
4.VPLYV NA ROZPOČET
Tento návrh nemá žiaden vplyv na rozpočet Únie. Členské štáty môžu mať pri vykonávaní protokolu jednorazové náklady a mohlo by dôjsť k miernemu zvýšeniu nákladov pre orgány členských štátov v dôsledku očakávaného nárastu počtu žiadostí o medzinárodnú spoluprácu.
5.ĎALŠIE PRVKY
•Plány vykonávania, spôsob monitorovania, hodnotenia a podávania správ
Neexistuje žiadny plán vykonávania. Dôvodom je skutočnosť, že členské štáty budú povinné vykonávať protokol po jeho podpísaní a ratifikácii.
•Podrobné vysvetlenie konkrétnych ustanovení návrhu
Článok 1 protokolu sa zaoberá komunikačnými kanálmi, ktoré sa majú používať pri žiadostiach o vzájomnú pomoc, spontánnej výmene informácií, žiadostiach týkajúcich sa súdnych záznamov a žiadostiach o kópie rozsudkov a opatrení, ako aj pri poskytovaní informácií v súvislosti s konaním. Nahrádza sa ním článok 15 dohovoru z roku 1959 v znení článku 4 druhého dodatkového protokolu, ako aj článok 21 ods. 1 dohovoru z roku 1959. V článku 1 sa ako uprednostňovaná metóda uvádzajú bezpečné prostriedky elektronickej komunikácie. V tomto ustanovení sa ďalej špecifikuje okruh príslušných orgánov, ktoré môžu podávať konkrétne žiadosti v závislosti od ich predmetu.
Článok 2 protokolu sa týka vypočúvania prostredníctvom videokonferencie a nahrádza sa ním článok 9 druhého dodatkového protokolu. Tento článok odráža vývoj postupov, ktoré sa objavili počas pandémie ochorenia COVID-19, a umožňuje väčšiu flexibilitu zvoliť si vypočutie prostredníctvom videokonferencie, kedykoľvek je to vhodné. Stanovuje sa v ňom postup pri žiadosti o vypočutie svedka alebo znalca prostredníctvom videokonferencie podľa pravidiel, ktoré sa v ňom uvádzajú a ktorými sú vytvorené potrebné záruky. Dožiadaná zmluvná strana bude povinná súhlasiť s takýmto vypočutím za predpokladu, že použitie videokonferencie nie je v rozpore so základnými zásadami práva tejto strany a že má technické prostriedky na jeho uskutočnenie. Zmluvné strany môžu podľa vlastného uváženia umožniť videokonferencie s účasťou obvinenej alebo podozrivej osoby, ale len so súhlasom príslušných justičných orgánov a dotknutej osoby v súlade s vnútroštátnym právom a príslušnými medzinárodnými nástrojmi.
V článku 3 protokolu sa stanovuje rámec pre používanie technických záznamových zariadení, ktoré zaznamenávajú polohu, zvuk alebo obraz na území inej zmluvnej strany. V článku sa stanovuje, že ak je to možné, žiadosti o vykonanie takéhoto dohľadu na území inej zmluvnej strany by sa mali podávať vopred. Žiadosti môžu byť zamietnuté z dôvodu, že záznam by v podobnom vnútroštátnom prípade podľa práva dožiadanej zmluvnej strany nebol povolený. Žiadosti možno zamietnuť aj z dôvodov uvedených v článkoch 2 a 5 dohovoru z roku 1959. Tieto dôvody zahŕňajú prípady, keď sa žiadosť týka trestného činu, ktorý dožiadaná zmluvná strana považuje za politický trestný čin, alebo trestného činu súvisiaceho s politickým trestným činom, alebo ak sa dožiadaná strana domnieva, že vybavením žiadosti utrpí ujmu na suverenite, bezpečnosti, verejnom poriadku alebo iných základných záujmoch svojej krajiny. V článku 3 sa tiež stanovujú naliehavé situácie, keď nie je možné podať žiadosť vopred pred vstupom technického záznamového zariadenia do inej krajiny. V takýchto prípadoch je zmluvná strana, ktorá zariadenie používa, povinná okamžite informovať druhú zmluvnú stranu. Táto notifikovaná strana musí čo najskôr, najneskôr však do 96 hodín, oznámiť, či zariadenie môže zostať aktívne alebo či potvrdzuje minulú činnosť. V prípadoch, keď by zaznamenávanie nebolo v podobnom vnútroštátnom prípade podľa právnych predpisov notifikovanej zmluvnej strany povolené, môže táto strana rozhodnúť, že zaznamenávanie sa nesmie vykonať alebo sa musí ukončiť. Tento postup tiež umožňuje notifikovanej zmluvnej strane uložiť určité podmienky vrátane: i) že akýkoľvek materiál, ktorý už bol zaznamenaný počas pobytu subjektu na jej území, sa nesmie použiť alebo že sa môže použiť len za určitých podmienok; ii) že pokračovanie alebo potvrdenie platnosti záznamu závisí od predloženia formálnej žiadosti o vzájomnú pomoc alebo iii) aby sa údaje zaznamenané na jej území čiastočne alebo úplne zničili. Oznamujúca zmluvná strana nesmie použiť záznamy ako dôkaz v trestnom konaní bez výslovného súhlasu notifikovanej zmluvnej strany. V článku 3 sa tiež zmluvným stranám poskytuje možnosť vyhlásiť, že budú uplatňovať určité obmedzenia pre postup oznamovania. Takéto obmedzenia môžu zahŕňať zákaz zhromažďovania údajov v súkromných obydliach a na miestach, ktoré nie sú prístupné verejnosti, a/alebo obmedzenie povolenia na vyšetrovanie určitých trestných činov.
V článku 4 protokolu sa stanovuje rámec, v ktorom môžu zmluvné strany požiadať inú zmluvnú stranu o odpočúvanie telekomunikácií v súvislosti s vyšetrovaním trestných činov. Dožiadaná zmluvná strana môže odmietnuť výkon z rovnakých dôvodov, z akých môže odmietnuť žiadosti podané podľa článku 3. Dožiadaná zmluvná strana môže tiež uložiť podmienky na vybavenie žiadosti, ako je napríklad požiadavka na zničenie nerelevantných zaznamenaných údajov, informovanie odpočúvanej osoby po vykonaní opatrenia, obmedzenie použitia dôkazov na účely uvedené v žiadosti alebo uloženie akýchkoľvek iných podmienok uplatniteľných v podobnom vnútroštátnom prípade. Justičné orgány dožiadanej zmluvnej strany môžu zničiť časti záznamov, ktoré sa považujú za nepodstatné alebo na ktoré sa vzťahuje dôvernosť komunikácie, pred ich zaslaním dožadujúcej zmluvnej strane. V článku 4 sa tiež zmluvným stranám umožňuje uplatňovať po vzájomnej dohode postup oznamovania stanovený v článku 3 na odpočúvanie telekomunikácií na území inej zmluvnej strany bez technickej pomoci tejto strany.
V článku 5 protokolu sa stanovujú pravidlá úhrady nákladov spojených s poskytovaním vzájomnej pomoci, čím sa nahrádza článok 20 dohovoru z roku 1959 v znení článku 5 druhého dodatkového protokolu. V článku sa uvádza zoznam konkrétnych nákladov, ktoré žiadajúca strana uhradí, pokiaľ sa strany nedohodnú inak. Zoznam konkrétnych nákladov, ktoré dožadujúca zmluvná strana uhradí, bol rozšírený tak, aby zahŕňal „náklady, ktoré vznikli telekomunikačným operátorom alebo poskytovateľom služieb pri vybavovaní žiadostí o odpočúvanie telekomunikácií, ako aj náklady vyplývajúce z prepisu, dekódovania a dešifrovania odpočúvanej komunikácie, ak sa uplatňujú“.
Článok 6 protokolu sa zaoberá otázkou včasného vybavenia žiadostí o vzájomnú pomoc v trestných veciach. Stanovuje sa v ňom všeobecná zásada, že takéto žiadosti by sa mali vybavovať rovnako rýchlo a prednostne ako porovnateľné vnútroštátne veci.
Článok 7 protokolu sa zaoberá ochranou údajov a nahrádza sa ním článok 26 druhého dodatkového protokolu. Stanovuje sa v ňom, že osobné údaje prenesené v dôsledku vybavenia žiadosti podanej podľa dohovoru alebo jeho protokolov môže prijímajúca zmluvná strana použiť len i) na účely konania, na ktoré sa vzťahuje dohovor alebo ktorýkoľvek z jeho protokolov; ii) v prípade súdnych alebo správnych konaní, ktoré spolu priamo súvisia; alebo iii) na zabránenie bezprostrednému a vážnemu ohrozeniu verejnej bezpečnosti; Údaje sa môžu použiť na iné účely, ak s tým vopred súhlasí odovzdávajúca zmluvná strana alebo dotknutá osoba. Zmluvné strany môžu odmietnuť odovzdanie osobných údajov získaných v dôsledku vybavenia žiadosti podanej podľa dohovoru alebo jeho protokolov, ak sú tieto údaje chránené podľa ich vnútroštátnych právnych predpisov a/alebo ak prijímajúca zmluvná strana nie je viazaná Dohovorom Rady Európy o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov (ETS č. 108), modernizovaným protokolom, ktorým sa mení uvedený dohovor (CETS č. 223), pokiaľ sa prijímajúca zmluvná strana nezaviaže poskytnúť takú ochranu údajov, akú požaduje odovzdávajúca zmluvná strana. Každá zmluvná strana, ktorá prenáša osobné údaje získané na základe žiadosti podanej podľa dohovoru alebo jeho protokolov, môže od prijímajúcej zmluvnej strany požadovať, aby poskytla informácie o použití týchto údajov. Nakoniec, každá zmluvná strana môže vo vyhlásení požadovať, aby v rámci postupov, v ktorých mohla odmietnuť alebo obmedziť prenos alebo použitie osobných údajov v súlade s ustanoveniami dohovoru alebo niektorého z jeho protokolov, zmluvná strana, ktorej odovzdala osobné údaje, tieto údaje nepoužila, pokiaľ s tým odovzdávajúca strana vopred nesúhlasila.
V zostávajúcich článkoch protokolu sa stanovujú: priateľské riešenie ťažkostí týkajúcich sa výkladu dohovoru a jeho protokolov (článok 8); zhrnutie toho, ako ustanovenia protokolu súvisia s existujúcimi ustanoveniami dohovoru a jeho dodatkových protokolov (článok 9); zásady, ktorými sa riadi podpis protokolu zmluvnými stranami a nadobudnutie jeho platnosti (článok 10); pristúpenie k protokolu (článok 11); jeho územná pôsobnosť (článok 12); výhrady a vyhlásenia (článok 13); vypovedanie (článok 14) a oznámenia (článok 15). V článku 9 sa konkrétne stanovuje, že ustanoveniami protokolu nie je dotknutý článok 26 dohovoru z roku 1959. Toto ustanovenie sa týka vzťahu medzi dohovorom z roku 1959 a inými dohodami a umožňuje zmluvným stranám, ktoré si poskytujú vzájomnú pomoc na základe jednotných právnych predpisov, vylúčiť medzi sebou uplatňovanie dohovoru z roku 1959 a oznámiť to generálnemu tajomníkovi Rady Európy.
2025/0286 (NLE)
Návrh
ROZHODNUTIE RADY,
ktorým sa členské štáty poverujú podpísať v záujme Európskej únie Tretí dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach
RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,
so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 16 ods. 2 a článok 82 ods. 1, v spojení s jej článkom 218 ods. 5,
so zreteľom na návrh Európskej komisie,
keďže:
(1)Výbor ministrov Rady Európy prijal 4. júna 2025 Tretí dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (ďalej len „protokol“) a jeho otvorenie na podpis sa predpokladá 18. – 19. septembra 2025.
(2)V protokole sa stanovujú postupy, ktorými sa zlepšuje a uľahčuje vzájomná právna pomoc. Členské štáty, ktoré sa stanú jeho zmluvnou stranou, by mali podporovať úsilie Európskej únie v boji proti organizovanej trestnej činnosti a iným formám trestnej činnosti na medzinárodnej úrovni. Uľahčuje sa ním spolupráca medzi členskými štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami protokolu, a tretími krajinami, ktoré sú zmluvnými stranami protokolu, a zároveň sa ním zabezpečuje vysoká úroveň ochrany jednotlivcov. Na tento účel protokol obsahuje osobitné pravidlá týkajúce sa ochrany osobných údajov prenášaných tretím krajinám, ktoré sú zmluvnými stranami protokolu, v kontexte takejto spolupráce.
(3)Únia má právomoc prijímať pravidlá v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje protokol, a túto právomoc uplatnila prijatím rôznych právnych aktov, ako je smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ 3 (1) a smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/680 4 (2). Niektoré časti protokolu, ako napríklad pravidlá o ochrane osobných údajov, patria do oblastí, na ktoré sa vo veľkej miere vzťahujú spoločné pravidlá v zmysle článku 3 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré môžu byť protokolom dotknuté alebo ktorých rozsah pôsobnosti môže byť protokolom pozmenený.
(4)Z hľadiska zabezpečenia zlučiteľnosti protokolu s právom a politikami Únie, ako aj jednotného uplatňovania protokolu medzi členskými štátmi EÚ v ich vzťahu k tretím krajinám, ktoré sú zmluvnými stranami protokolu, či účinného uplatňovania protokolu môže mať rozhodujúci význam viacero výhrad, vyhlásení a oznámení. Členské štáty však nesmú vznášať žiadne výhrady, vyhlásenia ani oznámenia v čase podpisu ani pred prijatím rozhodnutia Rady, ktorým sa členské štáty poverujú ratifikovať protokol v záujme Únie.
(5)Členské štáty, ktoré sa zúčastňujú na posilnenej spolupráci zavedenej nariadením Rady (EÚ) 2017/1939 5 (3), by mali zabezpečiť, aby Európska prokuratúra mohla pri výkone svojich právomocí stanovených v článkoch 22, 23 a 25 uvedeného nariadenia žiadať o spoluprácu podľa protokolu rovnakým spôsobom ako vnútroštátni prokurátori týchto členských štátov.
(6)V súlade nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1725 6 (4) sa uskutočnili konzultácie s európskym dozorným úradníkom pre ochranu údajov, ktorý vydal svoje stanovisko […].
(7)[V súlade s článkom 3 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie, Írsko (listom z …) oznámilo želanie zúčastniť sa na prijatí a uplatňovaní tohto rozhodnutia.] [ALEBO] [V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie, a bez toho, aby bol dotknutý článok 4 uvedeného protokolu, sa Írsko nezúčastňuje na prijatí tohto rozhodnutia a nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.]
(8)V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánskeho kráľovstva, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánske kráľovstvo nezúčastňuje na prijatí tohto rozhodnutia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.
(9)Únia nemôže podpísať protokol, keďže jeho stranami môžu byť len štáty. Členské štáty by sa preto mali poveriť ratifikáciou protokolu, konajúc spoločne v záujme Únie,
PRIJALA TOTO ROZHODNUTIE:
Článok 1
Členské štáty sa týmto poverujú, aby v záujme Únie podpísali Tretí dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (ďalej len „protokol“) 7(5).
Článok 2
Toto rozhodnutie nadobúda účinnosť dňom jeho prijatia.
V Bruseli
Za Radu
predseda/predsedníčka
[...]