EURÓPSKA KOMISIA
V Bruseli31. 5. 2023
COM(2023) 281 final
2023/0170(NLE)
Návrh
ROZHODNUTIE RADY,
ktorým sa členské štáty oprávňujú stať sa alebo zostať v záujme Európskej únie zmluvnými stranami Dohovoru z 13. januára 2000 o medzinárodnej ochrane dospelých
DÔVODOVÁ SPRÁVA
1.KONTEXT NÁVRHU
•Dôvody a ciele návrhu
Cieľom EÚ je vytvoriť, zachovávať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb, prístup k spravodlivosti a plné dodržiavanie základných práv.
Tento cieľ by mal obsahovať aj cezhraničnú ochranu dospelých,
ktorí z dôvodu svojej oslabenej alebo nedostatočnej osobnej spôsobilosti nie sú schopní chrániť svoje záujmy (ďalej len „dospelí“). Dospelý je osoba, ktorá dosiahla vek 18 rokov.
Počet dospelých v takýchto situáciách v EÚ sa zvyšuje z dôvodov starnutia obyvateľstva a s tým spojeného výskytu chorôb súvisiacich s vekom, a rastúceho počtu osôb so zdravotným postihnutím. V závislosti od vnútroštátnych právnych predpisov členského štátu, v ktorom žijú, sa na nich môže vzťahovať ochranné opatrenie prijaté súdom alebo správnym orgánom, alebo ich môže podporovať tretia strana, ktorú vopred určili (prostredníctvom „oprávnení na zastupovanie“) na spravovanie svojich záujmov.
Dospelí môžu potrebovať spravovať svoje aktíva alebo nehnuteľnosti nachádzajúce sa v inej krajine, podstúpiť naliehavú alebo plánovanú lekársku starostlivosť v zahraničí alebo sa presťahovať do inej krajiny z rôznych dôvodov.
V uvedených cezhraničných situáciách sú dospelí konfrontovaní so zložitými a niekedy protichodnými pravidlami členských štátov. Tieto zahŕňajú rozhodovanie o tom, ktorý súd alebo iný orgán oprávnený prijímať ochranné opatrenia má právomoc, ktoré právo sa uplatňuje na ich prípad a ako uznať alebo uplatňovať prijaté rozhodnutie alebo oprávnenia na zastupovanie vydané v zahraničí. Toto vedie k situáciám, v ktorých sa dospelí, ich rodiny a ich zástupcovia stretávajú so značnou právnou neistotou, pokiaľ ide o to, ktoré pravidlá sa uplatňujú na ich prípad, o výsledok postupov a o formality, ktoré musia vykonať. Často musia podstúpiť zdĺhavé a nákladné konanie, aby sa zaistilo, že ich ochrana bude naďalej účinná aj za hranicami alebo že budú mať prístup k svojim právam v zahraničí. V niektorých prípadoch ich ochranu a oprávnenia zverené ich zástupcovi napokon neuznávajú ani súdy, ani mimosúdni aktéri ako banky, zdravotnícki zamestnanci alebo realitní makléri.
Dňa 13. januára 2000 bol pod záštitou Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného, medzivládnej organizácie, ktorej účelom je „pracovať na progresívnej harmonizácii noriem medzinárodného práva súkromného“ 1 , prijatý Dohovor o medzinárodnej ochrane dospelých (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých“). Tento dohovor obsahuje komplexný súbor pravidiel, ktoré sa týkajú právomoci, rozhodného práva, uznávania a výkonu ochranných opatrení, a ustanovenia o práve uplatniteľnom na oprávnenia na zastupovanie, ktoré umožňujú výkon týchto oprávnení v cezhraničnom kontexte. Zavádzajú sa ním aj mechanizmy spolupráce medzi príslušnými orgánmi zmluvných štátov a medzi ústrednými orgánmi zmluvných štátov.
Tento dohovor sa vo všeobecnosti považuje za efektívny a flexibilný nástroj medzinárodného práva súkromného, vhodný na daný účel na svetovej úrovni. Nedávna práca vykonaná v rámci Zvláštnej komisie v oblasti praktického fungovania Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých 2 poskytne čoskoro odborníkom v praxi užitočné nástroje ako praktickú príručku na jeho náležité uplatňovanie.
V súčasnosti je však zmluvnou stranou tohto dohovoru len 12 členských štátov EÚ 3 . Ratifikácia Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých všetkými členskými štátmi a ich pristúpenie k nemu je dlhodobým cieľom EÚ.
Od roku 2008 Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých výslovne potvrdili Rada Európskej únie 4 , Európsky parlament 5 a Európska komisia 6 . Všeobecná ratifikácia Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých členskými štátmi a ďalšími krajinami je dôležitá pre jeho účinné fungovanie. Európsky parlament aktívne podporuje ratifikáciu dohovoru všetkými členskými štátmi, ako aj prípadnú legislatívnu iniciatívu EÚ na doplnenie Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých.
Komisia a Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného zorganizovali 5. až 8. decembra 2018 spoločnú konferenciu na podporu ratifikácie Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých a na zistenie možných nedostatkov, ktoré si vyžadujú ďalšie opatrenie 7 .
Ministri spravodlivosti Česka, Francúzska a Slovinska napísali 3. mája 2021 Komisii žiadosť, aby Komisia urýchlila svoje prípravné práce na legislatívnej iniciatíve.
V júni 2021 boli prijaté závery Rady 8 , v ktorých sa okrem iného členské štáty vyzývajú, aby čo najrýchlejšie ratifikovali Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých, a Komisii sa odporúča, aby zvážila možnú potrebu právneho rámca v rámci EÚ na uľahčenie voľného pohybu ochranných opatrení a predložila v prípade potreby legislatívne návrhy.
V rokoch 2021 a 2022 zorganizovalo portugalské, francúzske a české predsedníctvo rôzne podujatia na zvýšenie informovanosti o tejto problematike.
Bez ohľadu na tieto činnosti je tempo ratifikácie tohto dohovoru stále príliš pomalé. V niektorých členských štátoch návrh právnej úpravy ratifikácie už roky čaká na prerokovanie v parlamente alebo ho vláda bez ohľadu na ukončenie prípravných prác nepredložila. Ostatné členské štáty uplatňujú dohovor v praxi čiastočne (najmä pravidlá týkajúce sa právomoci a rozhodného práva) bez toho, aby z vlastného podnetu dohovor formálne ratifikovali. Toto by znamenalo vymenovanie ústredného orgánu v záujme dosiahnutia účinnej spolupráce medzi zmluvnými štátmi.
Komisia sa v tejto súvislosti rozhodla predstaviť iniciatívu s cieľom poveriť uvedené členské štáty, ktoré ešte nie sú zmluvnými stranami dohovoru, aby ho ratifikovali alebo aby k nemu pristúpili. Odkaz na túto iniciatívu je v pracovnom programe Komisie na rok 2022: Navrhneme opatrenia […] na posilnenie justičnej spolupráce pri ochrane zraniteľných dospelých v cezhraničných situáciách.
Keďže Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých je otvorený na podpis a ratifikáciu pre štáty, ktoré boli členmi Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného 2. októbra 1999 9 (článok 53 dohovoru), podpísať a ratifikovať dohovor budú musieť tieto štáty: Bulharsko, Španielsko, Chorvátsko, Maďarsko, Rumunsko, Slovinsko, Slovensko a Švédsko. Naopak Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko a Poľsko budú musieť dohovor iba ratifikovať, keďže ho už podpísali. Litva bude musieť k dohovoru pristúpiť, pretože je členom Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného od 23. októbra 2001.
•Súlad s existujúcimi politickými ustanoveniami v tejto oblasti politiky
V súčasnosti neexistuje žiadny právny predpis EÚ o cezhraničnej ochrane dospelých. Predkladaný návrh je však súčasťou balíka spolu s návrhom Komisie na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone opatrení, verejných listín a oprávnení na zastupovanie a spolupráci v občianskych veciach týkajúcich sa ochrany dospelých. V návrhu sa ustanovuje uplatňovanie niektorých pravidiel Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých v členských štátoch a stanovujú sa doplňujúce pravidlá na uľahčenie ešte užšej spolupráce v rámci EÚ v tejto oblasti.
Predkladaný návrh sa týka ratifikácie a pristúpenia tých členských štátov, ktoré ešte nie sú zmluvnými stranami Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých, ktorý je jediným medzinárodným nástrojom zaoberajúcim sa problematikou cezhraničnej ochrany dospelých v oblasti medzinárodného práva súkromného.
Oba návrhy sa týkajú medzinárodného práva súkromného, dobre rozvinutej oblasti politiky v rámci EÚ. Od roku 2000 EÚ skutočne prijala množstvo legislatívnych aktov v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach, ktoré mali cezhraničné dôsledky. Žiadny z týchto legislatívnych aktov však neupravuje cezhraničné aspekty právnej spôsobilosti osôb 10 alebo ochrany dospelých, ktorí „z dôvodu svojej oslabenej alebo nedostatočnej osobnej spôsobilosti“ 11 nie sú schopní chrániť svoje záujmy.
Navrhované nariadenie by sa uplatňovalo v členských štátoch, zatiaľ čo Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých by sa mohol uplatňovať voči tretím krajinám, ktoré sú zmluvnými štátmi dohovoru. Vzhľadom na to, že dospelí v EÚ môžu mať vzťahy tak v členských štátoch, ako aj v tretích krajinách (napr. môžu tam vlastniť majetok alebo mať osobné väzby), súdržný rámec medzinárodného práva súkromného uplatniteľný na ochranu dospelých v EÚ aj v tretích krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, je rozhodujúci pre zaistenie ochrany dospelých v medzinárodných situáciách.
Oba návrhy sa teda vzájomne dopĺňajú a z tohto dôvodu sa predkladajú spolu.
•Súlad s ostatnými politikami Únie
EÚ a jej členské štáty sú zmluvnými stranami Dohovoru Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor UNCRPD“), ktorý od svojho prijatia v roku 2006 predstavuje medzinárodný základ pre práva osôb so zdravotným postihnutím.
Článok 3 písm. c) Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých obsahuje ustanovenia, ktoré údajne zvýhodňujú alebo tolerujú opatrenia týkajúce sa náhradného rozhodovania (najmä v prípade použitia termínu „opatrovníctva, poručníctva a podobných inštitútov“). Vznikla otázka, či by sa tým mohlo zvýhodniť alebo umožniť uznávanie opatrení, ktorými sa zavádza náhradné rozhodovanie namiesto podporovaného rozhodovania a či by sa tým porušilo právo na nezávislosť a rovnosť dospelých.
Konzistentnosť a komplementárnosť Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých s právami uvedenými v dohovore UNCRPD boli uznané pri viacerých príležitostiach, napríklad v záveroch a odporúčaniach (závery č. 2 a 3) prijatých na uvedenej spoločnej konferencii Európskej komisie a Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného v roku 2018 12 .
Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých je nástroj medzinárodného práva súkromného. Je neutrálny, pokiaľ ide o hmotné právo, nestanovuje žiadny druh opatrení a vo svojej preambule kladie dôraz na záujem dospelého a rešpektovanie jeho dôstojnosti a nezávislosti. Uľahčením cezhraničnej spolupráce a odstránením právnych a praktických prekážok podporuje niektoré dôležité ciele dohovoru UNCRPD. Sú medzi nimi ciele článku 12 o rovnosti pred zákonom a článku 32 o medzinárodnej spolupráci, pri ktorých Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých ustanovuje systém ústredných orgánov.
Navyše nie všetky osoby so zdravotným postihnutím sú dospelí, ktorí potrebujú cezhraničnú ochranu v zmysle Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých, ale len tie, ktoré nie sú schopné chrániť svoje osobné alebo finančné záujmy. Naopak nie všetci dospelí, ktorých psychosociálna spôsobilosť je znížená, sú osoby so zdravotným postihnutím.
Zároveň treba pripomenúť, že Výbor pre dohovor UNCRPD vo svojej správe o uplatňovaní dohovoru UNCRPD v EÚ z roku 2015 vyjadril obavy týkajúce sa prekážok, s ktorými sa stretávajú osoby so zdravotným postihnutím pri sťahovaní sa z jedného členského štátu do iného členského štátu. Výbor odporučil EÚ „prijať okamžité opatrenia na zabezpečenie toho, aby všetky osoby so zdravotným postihnutím a ich rodiny mohli využívať svoje právo na slobodu pohybu na rovnakom základe s ostatnými“ 13 .
Osobitný spravodajca pre práva osôb so zdravotným postihnutím dal vypracovať právnu štúdiu 14 a osobitný spravodajca pre práva osôb so zdravotným postihnutím a nezávislá odborníčka pre požívanie všetkých ľudských práv staršími osobami vypracovali súvisiace spoločné vyhlásenie 15 . Problém objasnili konštatovaním, že Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých ponecháva dostatočný priestor na výklad a praktické zlepšenia a môže sa vyvíjať, aby zohľadňoval modernizáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Osobitný spravodajca pripomína, že Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých obsahuje ustanovenia, ktoré majú zabrániť akémukoľvek konfliktu s dohovorom UNCRPD, a že oba nástroje sa môžu a mali by sa navzájom dopĺňať. EÚ a všetky jej členské štáty musia využiť dostupný priestor na výklad spôsobom, ktorým zaistia súlad s uvedeným dohovorom.
Pri uplatňovaní Haagskeho dohovoru z roku 2000 o medzinárodnej ochrane dospelých sú zmluvné štáty, ktoré sú aj zmluvnými stranami dohovoru UNCRPD, viazané dodržiavaním dohovoru UNCRPD a zásad stanovených v ňom. Aj podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie tvoria medzinárodné dohovory neoddeliteľnú súčasť práva Únie, takže ich uplatňovanie musí spĺňať zásadu proporcionality ako všeobecnú zásadu práva Únie 16 .
V marci 2021 prijala Komisia stratégiu v oblasti práv osôb so zdravotným postihnutím na roky 2021 – 2030 17 . V stratégii sa rieši najmä otázka „zlepšenia prístupu k spravodlivosti, právnej ochrane, slobode a bezpečnosti“ osôb so zdravotným postihnutím. Na dosiahnutie tohto výsledku sa okrem rôznych iniciatív výslovne uvádza, že „Komisia bude spolupracovať s členskými štátmi s cieľom zabezpečiť vykonanie Haagskeho dohovoru o medzinárodnej ochrane zraniteľných dospelých osôb z roku 2000 v súlade s dohovorom UNCRPD, a to aj prostredníctvom štúdie o ochrane zraniteľných dospelých osôb v cezhraničných situáciách, najmä osôb s mentálnym postihnutím, a pripraviť pôdu na ratifikáciu Haagskeho dohovoru zo strany všetkých členských štátov“ 18 .
V roku 2021 bola vypracovaná právna štúdia Komisie 19 a o. i. sa v nej dospelo k záveru, že ratifikáciou Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých všetkými členskými štátmi by sa vyriešili niektoré problémy spojené s výraznými nedostatkami a nezrovnalosťami, ktoré existujú v oblasti cezhraničnej ochrany dospelých.
Len čo Rada prijme toto rozhodnutie, Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých sa stane súčasťou práva Únie. Môže ho teda vykladať Súdny dvor Európskej únie tak z hľadiska všeobecných zásad EÚ – zaručenie voľného pohybu osôb, prístupu k spravodlivosti a plného rešpektovania základných práv – ako aj dohovoru UNCRPD.
2.PRÁVNY ZÁKLAD, SUBSIDIARITA A PROPORCIONALITA
•Právny základ
Tento návrh sa vzťahuje na poverenie určitých členských štátov ratifikovať medzinárodný dohovor alebo pristúpiť k nemu v záujme EÚ. Justičná spolupráca v občianskych a obchodných veciach sa riadi článkom 81 ZFEÚ, ktorý je preto právnym základom právomoci EÚ v tejto oblasti. Z tohto dôvodu je uplatniteľným právnym základom článok 218 ods. 6 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) v spojení s hmotnoprávnym základom článku 81 ods. 2 ZFEÚ.
Článok 81 ods. 3 ZFEÚ nemožno uplatniť, pretože cezhraničná ochrana dospelých nie je vecou rodinného práva.
Pojem „rodinné právo“ v zmysle článku 81 ods. 3 ZFEÚ sa musí vykladať autonómne bez ohľadu na vymedzenie uvedené vo vnútroštátnych právnych predpisoch členských štátov.
V právnych predpisoch EÚ sa doteraz tento pojem vykladal pomerne striktne a obmedzoval sa na pravidlá upravujúce rodinné vzťahy, ako sú manželské veci, rodičovské práva a povinnosti alebo vyživovacia povinnosť.
Nie je neobvyklé, keď zraniteľní dospelí využívajú ochranu, ktorú im poskytujú rodinní príslušníci. V niektorých členských štátoch sa právna ochrana zraniteľných dospelých zo zákona prisudzuje manželovi/manželke alebo rodinným príslušníkom. Rodina dospelého, pokiaľ dospelý rodinu skutočne má, je však iba jednou z možností zabezpečenia ochrany. Zapojenie rodinných príslušníkov nie je nevyhnutnou požiadavkou, ani sa naň nevzťahujú pravidlá podľa medzinárodného práva súkromného. Rozhodujúcou v oblasti ochrany dospelého je namiesto toho podpora poskytovaná a zaistenie práv dospelého na dôstojnosť, sebaurčenie, nediskrimináciu a sociálne začlenenie bez ohľadu na jeho rodinné vzťahy.
Treba poznamenať, že Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých neobsahuje žiadny odkaz na rodinné vzťahy (napr. „rodič“, „deti“ alebo „manžel“), na rozdiel od nariadení EÚ vzťahujúcich sa na veci rodinného práva.
Navrhovaným nariadením sa Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých doplní a bude zahŕňať niektoré pravidlá dohovoru, najmä pravidlá týkajúce sa medzinárodnej právomoci a rozhodného práva, ktoré sa tak stanú priamo uplatniteľné v členských štátoch.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie preto existuje riziko, že Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých môže ovplyvniť alebo zmeniť rozsah pôsobnosti navrhovaného nariadenia.
Rozsah pôsobnosti pravidiel Únie môžu ovplyvniť alebo zmeniť medzinárodné záväzky, ak sa takéto záväzky týkajú oblasti, na ktorú sa už takéto pravidlá v značnej miere vzťahujú alebo s prihliadnutím na predvídateľný vývoj práva Únie ako v tomto prípade 20 .
Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých preto patrí do výlučnej právomoci Únie v súlade s článkom 3 ods. 2 ZFEÚ.
Európska únia preto môže oprávniť členské štáty, aby sa stali alebo zostali zmluvnými stranami Dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých.
Keďže len štáty sa môžu stať zmluvnými stranami dohovoru, ktorý neobsahuje ustanovenie, ktoré by umožňovalo EÚ stať sa zmluvnou stranou, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie 21 môžu dohovor ratifikovať alebo pristúpiť k nemu, ako aj zostať jeho zmluvnými stranami členské štáty konajúc v záujme Únie.
Podobná iniciatíva už bola využitá v roku 2008 na poverenie určitých členských štátov ratifikovať Haagsky dohovor o ochrane dieťaťa z roku 1996 alebo pristúpiť k nemu 22 .
Z dôvodu protokolu č. 21 pripojeného k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie nie sú právne opatrenia prijaté v európskom justičnom priestore záväzné alebo sa neuplatňujú v Írsku. Po predložení návrhu v tejto oblasti však Írsko môže oznámiť svoje želanie prijať a uplatňovať opatrenie a po prijatí opatrenia môže oznámiť svoje želanie uvedené opatrenie realizovať.
V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tohto rozhodnutia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.
•Proporcionalita
Tento návrh je vypracovaný v súlade s už prijatými rozhodnutiami Rady, ktorými sa členské štáty oprávňujú na pripojenie k medzinárodnému dohovoru. Neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa súdržnej činnosti EÚ v oblasti cezhraničnej ochrany dospelých, a to zabezpečením, aby členské štáty, ktoré ešte nie sú zmluvnou stranou Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých, dohovor ratifikovali alebo pristúpili k nemu v stanovenom časovom rámci.
Takisto sa predpokladá, že členské štáty si zachovajú právomoc, pokiaľ ide o úpravu prijatia pravidiel v rámci hmotného práva zameraných na ochranu dospelých.
Návrh je preto v súlade so zásadou proporcionality.
•Výber nástroja
Keďže sa tento návrh týka medzinárodnej dohody, ktorú majú určité členské štáty v záujme Únie ratifikovať a ku ktorej majú pristúpiť, jediným uplatniteľným nástrojom je rozhodnutie Rady podľa článku 218 ods. 6.
3.VÝSLEDKY HODNOTENÍ EX POST, KONZULTÁCIÍ SO ZAINTERESOVANÝMI STRANAMI A POSÚDENÍ VPLYVU
•Konzultácie so zainteresovanými stranami
Tomuto návrhu spolu so súbežným návrhom nariadenia v rovnakej veci predchádzali intenzívne a rozsiahle konzultácie so zainteresovanými stranami.
Verejná konzultácia 23 a výzva na predkladanie podkladov 24 sa uskutočnili začiatkom roku 2022. Väčšina respondentov vrátane členských štátov a profesijných organizácií zastupujúcich právnikov a notárov podporila iniciatívu EÚ, ktorou by sa členským štátom uložila povinnosť ratifikovať Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých. Vyjadrila sa aj v prospech nástroja EÚ, ktorý doplní dohovor. Jedna mimovládna zastrešujúca organizácia v oblasti ochrany práv osôb so zdravotným postihnutím vyjadrila obavy týkajúce sa základných práv dospelých so zdravotným postihnutím, ak by nástroj EÚ uprednostnil voľný pohyb prijatých rozhodnutí, ktorými sa porušuje dohovor UNCRPD a základné práva dospelých so zdravotným postihnutím. Toto je opakujúca sa otázka týkajúca sa vzťahu medzi dohovorom UNCRPD a Haagskym dohovorom z roku 2000 o ochrane dospelých, ktorou sa zaoberala štúdia a spoločné vyhlásenie uvedené v poznámkach pod čiarou č. 14 a 15.
V rámci konzultačnej stratégie bolo 29. septembra 2022 zorganizované neformálne online stretnutie so zainteresovanými stranami. Okrem toho 27. októbra 2022 zorganizovala Komisia online stretnutie s expertmi z členských štátov s cieľom poskytnúť informácie o iniciatíve zameranej na ochranu dospelých a vymeniť si počiatočné názory.
Počas stretnutia, ktoré sa konalo 7. a 8. novembra 2022, sa napokon konzultovala s Európskou justičnou sieťou pre občianske a obchodné veci (EJS pre občianske a obchodné veci) jej možná úloha v rámci budúcej iniciatívy.
Stručne povedané, silná podpora a celkovo pozitívna spätná väzba na Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých sa dali konštatovať pri všetkých konzultačných činnostiach. Pri konzultáciách sa okrem toho ukázala praktická potreba ďalších opatrení na úrovni EÚ a ich podpora zo strany väčšiny zainteresovaných strán.
•Získavanie a využívanie odborných znalostí
V roku 2021 bola vypracovaná právna štúdia 25 . Autori štúdie dospeli k týmto záverom: i) v cezhraničnej ochrane zraniteľných dospelých existujú významné nedostatky a nezrovnalosti (pravidlá týkajúce sa právomoci, uznávanie oprávnení na zastupovanie, chýbajúca právna istota a praktické problémy orgánov); ii) všeobecnou ratifikáciou Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých v EÚ by sa priamo vyriešili niektoré z uvedených problémov tak medzi členskými štátmi, ako aj medzi členskými štátmi a tretími krajinami a iii) nástrojom EÚ by sa ďalej posilnila ochrana zraniteľných dospelých a uľahčil ich život aj činnosť zodpovedných orgánov.
Dodatočná expertíza na tému cezhraničnej ochrany dospelých bola zhrnutá aj v sprievodnej štúdii k správe o legislatívnej iniciatíve Európskeho parlamentu 26 (2016) a k správe Európskeho právneho inštitútu 27 (2020).
•Posúdenie vplyvu
Posúdenie vplyvu sa vykonalo v roku 2022 s cieľom preskúmať rôzne možnosti politík dostupných v rámci EÚ na zlepšenie cezhraničnej ochrany dospelých a posúdiť ich dosah.
Vzhľadom na to, že tento návrh sa týka iba ratifikácie Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých určitými členskými štátmi a pristúpenia k nemu, podrobnejšie vysvetlenie zistení z posúdenia vplyvu bude uvedené v pripojenom návrhu nariadenia. Súčasnú analýzu je vhodné obmedziť na uvedenie konečného výberu politiky.
Toto zahŕňa nariadenie, ktorým sa dopĺňa dohovor, a ratifikáciu dohovoru a pristúpenie k nemu zo strany tých členských štátov, ktoré ešte nie sú jeho zmluvnou stranou. Zaistilo by sa tým, aby sa vhodné pravidlá medzinárodného práva súkromného mohli uplatňovať na ochranu dospelých v cezhraničných situáciách nielen na úrovni EÚ, ale aj medzi členskými štátmi a tretími krajinami. Takisto sa očakáva, že ratifikácia všetkými členskými štátmi podnieti viac tretích krajín, aby sa pripojili k dohovoru.
•Základné práva
Všeobecným cieľom navrhovaného opatrenia je chrániť základné práva dospelých v súlade s článkom 6 ZFEÚ, Chartou základných práv Európskej únie a dohovorom UNCRPD.
V cezhraničných situáciách by to malo za následok zabránenie vyvlastneniu majetku alebo odmietnutiu prístupu k majetku dospelého v zahraničí, zaistenie prístupu k spravodlivosti a zaistenie sebaurčenia a nezávislosti dospelých.
Harmonizáciou pravidiel medzinárodného práva súkromného spája Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých rôzne právne systémy s cieľom uľahčiť v rozsahu pôsobnosti dohovoru nediskriminačné rešpektovanie práv dospelých, ochranu ich záujmov a výkon ich právnej spôsobilosti.
V preambule dohovoru sa uvádzajú tieto hodnoty: potvrdzuje sa, že rešpektovanie dôstojnosti a nezávislosti dospelého sú prvoradé hľadiská. Takéto priority sú uvedené aj v preambule dohovoru UNCRPD.
Podľa pravidiel dohovoru, ak ochranné opatrenie prijme príslušný orgán v jednom zmluvnom štáte, toto opatrenie bude naďalej účinné aj v inom zmluvnom štáte, napríklad ak sa dospelý presťahuje z jedného zmluvného štátu do iného zmluvného štátu. Dohovor obsahuje aj záruky, ktoré umožňujú opatrenia neuznať alebo nevykonať, ak napríklad opatrenie prijal orgán, ktorého právomoc nebola založená na jednom z dôvodov uvedených v dohovore alebo nebola v súlade s jedným z dôvodov uvedených v dohovore, alebo ak by uznanie opatrenia bolo v rozpore s verejným poriadkom dožiadaného štátu 28 . Nedodržanie základných práv dotknutých dospelých opatrením by v tejto súvislosti mohlo byť dôvodom na odmietnutie jeho uznania.
4.VPLYV NA ROZPOČET
Navrhované rozhodnutie nemá žiadny vplyv na rozpočet Európskej únie.
5.OSTATNÉ PRVKY
•Plány vykonávania, spôsob monitorovania, hodnotenia a podávania správ
Keďže sa návrh týka poverenia určitých členských štátov Európskej únie ratifikovať Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých alebo pristúpiť k nemu, monitorovanie jeho vykonávania je zamerané najmä na dodržanie časového rámca pre ratifikovanie dohovoru uvedenými členskými štátmi alebo pre ich pristúpenie k nemu v súlade s rozhodnutím Rady.
Keď však budú všetky členské štáty zmluvnou stranou dohovoru, naplánované je vykonanie viacerých opatrení na zvýšenie informovanosti o dohovore a na zaistenie jeho správneho uplatňovania. Navyše koordinované stanoviská EÚ sa budú prijímať ako súčasť prípravy budúcich zvláštnych komisií v oblasti praktického fungovania dohovoru; EÚ sa tým umožní monitorovať vykonávanie tohto nástroja členskými štátmi.
2023/0170 (NLE)
Návrh
ROZHODNUTIE RADY,
ktorým sa členské štáty oprávňujú stať sa alebo zostať v záujme Európskej únie zmluvnými stranami Dohovoru z 13. januára 2000 o medzinárodnej ochrane dospelých
RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,
so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 81 ods. 2 v spojení s článkom 218 ods. 6 písm. a),
so zreteľom na návrh Európskej komisie,
so zreteľom na stanovisko Európskeho parlamentu 29 ,
keďže:
(1)Únia si stanovila za cieľ vytvoriť, zachovávať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti pri plnom dodržiavaní základných práv, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb a prístup k spravodlivosti.
(2)V záujme splnenia tohto cieľa prijala Únia niekoľko legislatívnych aktov v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach, ktoré majú cezhraničné dôsledky. Únia je tiež sama alebo prostredníctvom svojich členských štátov konajúcich v záujme Únie zmluvnou stranou viacerých medzinárodných dohovorov v tejto oblasti.
(3)Neexistujú však žiadne právne predpisy Únie na zaistenie ochrany dospelých v cezhraničných situáciách, ktorí z dôvodu svojej oslabenej alebo nedostatočnej osobnej spôsobilosti nie sú schopní chrániť svoje záujmy, alebo môžu potrebovať, aby im bola podpora pri výkone ich právnej spôsobilosti, ktorá sa im poskytuje v jednom členskom štáte, poskytovaná v celej Únii.
(4)Dospelí sa môžu v cezhraničných situáciách vrátane prípadov, keď sa sťahujú do iného členského štátu alebo keď vlastnia majetok alebo aktíva v inom členskom štáte, stretnúť s rôznymi ťažkosťami. Ťažkosti môžu vzniknúť napríklad vtedy, keď je potrebné uplatniť opatrenia na ochranu dospelých prijaté v jednom členskom štáte v inom členskom štáte, alebo ak je potrebné, aby sa oprávnenia na zastupovanie udelené dospelými, ktoré majú vykonávať ich zástupcovia v situáciách, keď títo dospelí nie sú schopní chrániť svoje záujmy, neskôr uplatnili v zahraničí. Tieto ťažkosti môžu mať vážne nepriaznivé dôsledky na právnu istotu pri cezhraničných konaniach, ako aj na práva a blaho dospelých a na rešpektovanie ich dôstojnosti. Negatívne môžu byť ovplyvnené najmä základné práva dospelých, ako je prístup k spravodlivosti, právo na sebaurčenie a nezávislosť, právo vlastniť majetok a právo na voľný pohyb.
(5)Aby sa posilnila ochrana základných práv dospelých s oslabenou alebo nedostatočnou osobnou spôsobilosťou, je teda potrebné uplatňovať na riešenie cezhraničných situácií jednotné pravidlá medzinárodného práva súkromného. Na medzinárodnej úrovni sú takéto pravidlá predmetom Dohovoru z 13. januára 2000 o medzinárodnej ochrane dospelých (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých“). V dohovore sa stanovujú pravidlá týkajúce sa právomoci, rozhodného práva, uznávania a výkonu opatrení na ochranu týchto dospelých, rozhodného práva pre oprávnenie na zastupovanie a pravidlá týkajúce sa spolupráce medzi orgánmi jeho zmluvných strán.
(6)Podľa Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých môžu byť zmluvnou stranou tohto dohovoru len zvrchované štáty. Z tohto dôvodu Únia nemôže uvedený dohovor uzavrieť.
(7)Dlhodobým cieľom Európskej únie je ratifikácia Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých a pristúpenie k tomuto dohovoru zo strany všetkých členských štátov.
(8)K dnešnému dňu sú zmluvnými stranami Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých Belgicko, Česká republika, Nemecko, Estónsko, Grécko, Francúzsko, Cyprus, Lotyšsko, Malta, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko. Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko a Poľsko ho len podpísali.
(9)Komisia [...] predložila legislatívny návrh nariadenia o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone opatrení, verejných listín a oprávnení na zastupovanie a spolupráci v občianskych veciach týkajúcich sa ochrany dospelých (ďalej len „navrhované nariadenie“). V návrhu sa stanovuje uplatňovanie niektorých pravidiel Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých medzi členskými štátmi a zavádzajú sa v ňom doplňujúce pravidlá s cieľom uľahčiť ešte užšiu spoluprácu v rámci EÚ v tejto oblasti. Ustanovenia navrhovaného nariadenia sa prekrývajú a úzko súvisia s Haagskym dohovorom z roku 2000 o ochrane dospelých.
(10)Z tohto dôvodu existuje riziko, že Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých môže ovplyvniť alebo zmeniť rozsah pôsobnosti navrhovaného nariadenia. Haagsky dohovor z roku 2000 o ochrane dospelých preto patrí v súlade s článkom 3 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie do výlučnej právomoci Únie.
(11)Rada by preto mala oprávniť členské štáty, ktoré ešte nie sú zmluvnými stranami Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých, aby v záujme Únie podpísali a ratifikovali dohovor alebo k nemu pristúpili za podmienok stanovených v tomto rozhodnutí. Rada by tiež mala oprávniť členské štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru HCCH z roku 2000 o ochrane dospelých osôb, aby zostali jeho zmluvnými stranami.
(12)Únia a jej členské štáty sú zmluvnými stranami Dohovoru Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím.
(13)Právomoc prijímať hmotnoprávne a procesnoprávne pravidlá v oblasti ochrany dospelých majú podľa Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie členské štáty. Členské štáty ako zmluvné strany Dohovoru Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím majú zaistiť, aby ich vnútroštátne hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy týkajúce sa zaobchádzania s dospelými boli v súlade so záväzkami v oblasti ľudských práv stanovenými v Dohovore Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím vrátane opatrení týkajúcich sa „opatrovníctva“ a „poručníctva“, ako aj nespôsobilosti, ako sa uvádza v článku 3 Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých.
(14)Pravidlá Haagskeho dohovoru z roku 2000 o ochrane dospelých by sa mali uplatňovať v súlade so záväzkami v oblasti ľudských práv stanovenými v Dohovore Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím.
(15)Nedodržanie tejto povinnosti by malo mať vplyv aj na uznávanie a výkon opatrení prijatých tretími krajinami zo strany členských štátov.
(16)[V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie, a bez toho, aby bol dotknutý článok 4 uvedeného protokolu, sa Írsko nezúčastňuje na prijatí tohto rozhodnutia a nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.] ALEBO
(17)V súlade s článkom 3 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie, Írsko [listom z …] oznámilo želanie zúčastniť sa na prijatí a uplatňovaní tohto rozhodnutia.
(18)V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tohto rozhodnutia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu,
PRIJALA TOTO ROZHODNUTIE:
Článok 1
1.Rada týmto oprávňuje členské štáty, aby sa stali alebo zostali v záujme Únie zmluvnými stranami Dohovoru z 13. januára 2000 o medzinárodnej ochrane dospelých (ďalej len „dohovor“) za podmienok stanovených v článku 2.
2.Text dohovoru je pripojený k tomuto rozhodnutiu.
Článok 2
Bulharsko, [Írsko], Španielsko, Chorvátsko, Taliansko, Litva, Luxembursko, Maďarsko, Holandsko, Poľsko, Rumunsko, Slovinsko, Slovensko a Švédsko podniknú kroky potrebné na uloženie svojich ratifikačných listín alebo listín o pristúpení na Ministerstve zahraničných vecí Holandského kráľovstva, ktoré koná ako depozitár dohovoru, najneskôr do [24 mesiacov odo dňa prijatia tohto rozhodnutia].
Článok 3
Toto rozhodnutie je určené členským štátom.
V Bruseli
Za Radu
predseda/predsedníčka
EURÓPSKA KOMISIA
V Bruseli31. 5. 2023
COM(2023) 281 final
PRÍLOHA
k
návrhu rozhodnutia Rady,
ktorým sa členské štáty oprávňujú stať sa alebo zostať v záujme Európskej únie zmluvnými stranami Dohovoru z 13. januára 2000 o medzinárodnej ochrane dospelých
PRÍLOHA
DOHOVOR O MEDZINÁRODNEJ
OCHRANE DOSPELÝCH
(uzavretý 13. januára 2000)
Signatárske štáty tohto dohovoru,
berúc do úvahy potrebu zabezpečiť ochranu v medzinárodných situáciách dospelým, ktorí z dôvodu svojej oslabenej alebo nedostatočnej osobnej spôsobilosti nie sú schopní chrániť svoje záujmy,
želajúc si vyhnúť sa konfliktom svojich právnych systémov v otázke právomoci, rozhodného práva, uznávania a výkonu opatrení na ochranu dospelých,
pripomínajúc dôležitosť medzinárodnej spolupráce na ochranu dospelých,
potvrdzujúc, že záujmy dospelého a rešpektovanie jeho dôstojnosti a nezávislosti musia byť prvoradým hľadiskom,
dohodli sa na týchto ustanoveniach:
KAPITOLA – ROZSAH PÔSOBNOSTI DOHOVORU
Článok 1
1. Tento dohovor sa vzťahuje na ochranu dospelých v medzinárodných situáciách, ktorí z dôvodu svojej oslabenej alebo nedostatočnej osobnej spôsobilosti nie sú schopní chrániť svoje záujmy.
2. Cieľom dohovoru je
a) určiť, orgány ktorého štátu majú právomoc prijímať opatrenia zamerané na ochranu osoby alebo majetku dospelého;
b) určiť, ktorý právny poriadok majú tieto orgány použiť pri výkone svojej právomoci;
c) určiť, ktorý právny poriadok je rozhodujúci pre zastupovanie dospelého;
d) upraviť uznávanie a výkon takýchto ochranných opatrení vo všetkých zmluvných štátoch;
e) vytvoriť medzi orgánmi zmluvných štátov spoluprácu v rozsahu potrebnom na dosiahnutie cieľov tohto dohovoru.
Článok 2
1. Na účely tohto dohovoru je dospelý osoba, ktorá dosiahla vek 18 rokov.
2. Dohovor sa vzťahuje aj na opatrenia vo vzťahu k dospelému, ktorý v čase prijatia opatrení ešte nedosiahol vek 18 rokov.
Článok 3
Opatrenia uvedené v článku 1 sa môžu týkať najmä
a) určenia nespôsobilosti a uloženia ochranného režimu;
b) umiestnenia dospelého pod ochranu justičného alebo správneho orgánu;
c) opatrovníctva, poručníctva a podobných inštitútov;
d) určenia a úloh osoby alebo orgánu, ktoré sú zodpovedné za osobu alebo majetok dospelého, ktoré ho zastupujú alebo mu pomáhajú;
e) umiestnenia dospelého do zariadenia alebo na iné miesto, kde je možné poskytnúť ochranu;
f) správy, udržovania alebo nakladania s majetkom dospelého;
g) povolenia špecifického zásahu na ochranu osoby alebo majetku dospelého.
Článok 4
1. Dohovor sa nevzťahuje na
a) vyživovaciu povinnosť;
b) uzatvorenie, anulovanie a zrušenie manželstva alebo iného podobného vzťahu, ani na rozluku;
c) majetkové vzťahy vyplývajúce z manželstva alebo iného podobného vzťahu;
d) trust (zverenecký fond) alebo dedenie;
e) sociálne zabezpečenie;
f) verejné opatrenia všeobecnej povahy vo veciach zdravia;
g) opatrenia uložené osobe ako sankcia za trestné činy spáchané touto osobou;
h) rozhodnutia vo veciach azylového práva a prisťahovalectva;
i) opatrenia zamerané výlučne na verejnú bezpečnosť.
2. Odsek 1 nemá vo veciach v ňom uvedených vplyv na oprávnenie osoby konať ako zástupca dospelého.
KAPITOLA – PRÁVOMOC
Článok 5
1. Právomoc prijímať opatrenia na ochranu osoby alebo majetku dospelého majú justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, kde má dospelý svoj obvyklý pobyt.
2. Ak dôjde k zmene obvyklého pobytu dospelého do iného zmluvného štátu, nadobúdajú právomoc orgány štátu nového obvyklého pobytu.
Článok 6
1. Právomoc rozhodovať v rozsahu článku 5 ods. 1 o dospelých, ktorí sú utečencami, a dospelých, ktorí sa dostali do cudziny v dôsledku nepokojov v ich domovskom štáte, majú orgány zmluvného štátu, na ktorého území sa títo dospelí nachádzajú v dôsledku premiestnenia.
2. Ustanovenie predchádzajúceho odseku sa uplatní aj na dospelých, ktorých obvyklý pobyt nemožno zistiť.
Článok 7
1. S výnimkou dospelých, ktorí sú utečencami alebo ktorí sú medzinárodne premiestnení v dôsledku nepokojov v štáte, ktorého sú štátnymi občanmi, majú orgány zmluvného štátu, ktorého štátnym občanom je dospelý, právomoc prijímať opatrenia na ochranu osoby alebo majetku dospelého, ak sa domnievajú, že sú v lepšej situácii na posúdenie záujmov dospelého a po porade s orgánmi, ktoré majú právomoc podľa článku 5 alebo článku 6 ods. 2.
2. Táto právomoc sa nebude vykonávať, ak orgány, ktoré majú právomoc podľa článku 5, článku 6 ods. 2 alebo článku 8, informovali orgány štátu, ktorého štátnym občanom je dospelý, že prijali opatrenia vyžadované situáciou alebo rozhodli, že nie je potrebné prijať žiadne opatrenia, alebo že sa vo veci ešte koná.
3. Platnosť opatrení prijatých podľa odseku 1 zanikne, len čo orgány, ktoré majú právomoc podľa článku 5, článku 6 ods. 2 alebo článku 8, prijali opatrenia vyžadované situáciou, alebo rozhodli, že nie je potrené prijať žiadne opatrenia. Tieto orgány informujú o tom orgány, ktoré prijali opatrenia podľa odseku 1.
Článok 8
1. Ak sa orgány zmluvného štátu, ktoré majú právomoc podľa článku 5 alebo 6, domnievajú, že je to v záujme dospelého, môžu z vlastnej iniciatívy alebo na žiadosť orgánu iného zmluvného štátu požiadať orgány niektorého zo štátov uvedených v odseku 2, aby prijali opatrenia na ochranu osoby alebo majetku dospelého. Žiadosť sa môže týkať všetkých alebo len niektorých aspektov takej ochrany.
2. Zmluvnými štátmi, na orgány ktorých sa možno obrátiť podľa predchádzajúceho odseku, sú
a) štát, ktorého štátnym občanom je dospelý,
b) štát predchádzajúceho obvyklého pobytu dospelého,
c) štát, v ktorom sa nachádza majetok dospelého,
d) štát, ktorého orgány si dospelý písomne zvolil na prijímanie opatrení zameraných na jeho ochranu;
e) štát obvyklého pobytu blízkej osoby dospelého, ktorá je pripravená zabezpečiť jeho ochranu;
f) štát, na ktorého území sa dospelý nachádza, pokiaľ ide o ochranu osoby dospelého.
3. Ak orgán dožiadaný na základe predchádzajúcich odsekov neprijme právomoc, právomoc si zachovávajú orgány zmluvného štátu, ktoré majú právomoc podľa článku 5 alebo 6.
Článok 9
Orgány zmluvného štátu, v ktorom sa nachádza majetok dospelého, majú právomoc prijať opatrenia vzťahujúce sa na tento majetok v rozsahu, v ktorom sú zlučiteľné s opatreniami, ktoré prijali orgány s právomocou podľa článkov 5 až 8.
Článok 10
1. V každom naliehavom prípade majú orgány ktoréhokoľvek zmluvného štátu, na ktorého území sa nachádza dospelý alebo jeho majetok, právomoc na prijatie potrebných ochranných opatrení.
2. Platnosť opatrení prijatých podľa predchádzajúceho odseku vzťahujúcich sa na dospelého s obvyklým pobytom v zmluvnom štáte zanikne, len čo orgány, ktoré majú právomoc podľa článkov 5 až 9, prijmú opatrenia vyžadované situáciou.
3. Platnosť opatrení prijatých podľa odseku 1 vzťahujúcich sa na dospelého s obvyklým pobytom v nezmluvnom štáte, zanikne v každom zmluvnom štáte, len čo sa opatrenia vyžadované situáciou a prijaté orgánmi iného štátu uznali v danom zmluvnom štáte.
4. Ak je to možné, informujú orgány, ktoré prijali opatrenia podľa odseku 1, o prijatých opatreniach orgány zmluvného štátu obvyklého pobytu dospelého.
Článok 11
1. Orgány zmluvného štátu, na ktorého území sa dospelý nachádza, majú výnimočne právomoc na prijímanie opatrení dočasnej povahy na ochranu osoby dospelého s územnou pôsobnosťou obmedzenou na tento štát, ak sú také opatrenia zlučiteľné s opatreniami, ktoré už prijali orgány s právomocou podľa článkov 5 až 8, a po porade s orgánmi s právomocou podľa článku 5.
2. Platnosť opatrení prijatých na základe predchádzajúceho odseku vzťahujúcich sa na dospelého s obvyklým pobytom v zmluvnom štáte zanikne, len čo orgány, ktoré majú právomoc podľa článkov 5 až 8, rozhodli o ochranných opatreniach vyžadovaných situáciou.
Článok 12
S výhradou článku 7 ods. 3 zostanú opatrenia prijaté na základe článkov 5 až 9 v platnosti za podmienok v nich určených, aj keby v dôsledku zmeny okolností zanikla skutočnosť, na ktorej sa založila právomoc, až kým ich nezmenia, nenahradia alebo nezrušia orgány, ktoré majú právomoc podľa dohovoru.
III. KAPITOLA – ROZHODNÉ PRÁVO
Článok 13
1. Pri výkone právomoci podľa ustanovení II. kapitoly použijú orgány zmluvných štátov právo svojho štátu.
2. Ak to však vyžaduje ochrana osoby alebo majetku dospelého, výnimočne môžu použiť alebo prihliadnuť na právo iného štátu, s ktorým má situácia podstatnú väzbu.
Článok 14
Ak sa opatrenie prijaté v zmluvnom štáte vykonáva v inom zmluvnom štáte, podmienky jeho vykonávania sa spravujú právom tohto druhého štátu.
Článok 15
1. Existencia, rozsah, zmena a zánik oprávnenia zastupovať, udeleného dospelým buď dohodou alebo jednostranným úkonom, pre situácie, kedy dospelý nebude schopný chrániť svoje záujmy, sa spravuje právom štátu obvyklého pobytu dospelého v čase uzavretia dohody alebo urobenia jednostranného úkonu, okrem prípadu, že sa výslovne v písomnej forme nezvolil niektorý z právnych poriadkov uvedených v odseku 2.
2. Štátmi, ktorých právny poriadok sa smie zvoliť, sú
a) štát, ktorého štátnym občanom je dospelý,
b) štát predchádzajúceho obvyklého pobytu dospelého,
c) štát, v ktorom sa nachádza majetok dospelého, vo vzťahu k tomuto majetku.
3. Spôsob výkonu týchto oprávnení na zastupovanie sa spravuje právom štátu, v ktorom sa oprávnenia vykonávajú.
Článok 16
Ak sa oprávnenia na zastupovanie uvedené v článku 15 nevykonávajú spôsobom dostatočným na zaručenie ochrany osoby alebo majetku dospelého, možno ich odňať alebo upraviť opatreniami prijatými orgánmi, ktoré majú právomoc podľa dohovoru. Pri odnímaní alebo úprave oprávnení na zastupovanie by sa mal vždy, ak je to možné, vziať do úvahy právny poriadok uvedený v článku 15.
Článok 17
1. Platnosť právneho úkonu uzavretého medzi treťou osobou a inou osobou, ktorá by podľa práva štátu, v ktorom k úkonu došlo, bola oprávnená konať ako zákonný zástupca dospelého, nemôže sa napadnúť, ani tretia osoba sa nemôže brať na zodpovednosť len z dôvodu, že iná osoba nebola oprávnená konať ako zákonný zástupca podľa rozhodného práva určeného ustanoveniami tejto kapitoly, okrem prípadov, keď tretia osoba vedela alebo mala vedieť, že táto spôsobilosť sa spravuje takto určeným právom.
2. Predchádzajúci odsek sa použije iba v prípade, ak k právnemu úkonu došlo medzi osobami prítomnými na území toho istého štátu.
Článok 18
Ustanovenia tejto kapitoly sa použijú, aj keď právo, na ktoré odkazujú, je právom nezmluvného štátu.
Článok 19
Na účely tejto kapitoly pojem „právo“ označuje všetky platné právne normy štátu okrem kolíznych noriem.
Článok 20
Táto kapitola nebráni uplatneniu takých ustanovení právneho poriadku štátu, v ktorom má byť dospelý chránený, ktorých uplatnenie je povinné bez ohľadu na to, ktoré právo by inak bolo rozhodné.
Článok 21
Použitie práva určeného podľa ustanovení tejto kapitoly možno odmietnuť, iba ak by jeho použitie bolo v zjavnom rozpore s verejným záujmom.
KAPAITOLA IV – UZNANIE A VÝKON
Článok 22
1. Opatrenia prijaté orgánmi zmluvného štátu sa uznávajú bez ďalšieho konania vo všetkých ostatných zmluvných štátoch.
2. Uznanie sa však môže odmietnuť,
a) ak opatrenie prijal orgán, ktorý si právomoc nezaložil na žiadnom z kritérií uvedených v II. kapitole alebo ktorého právomoc nebola v súlade s týmito kritériami,
b) ak v rozpore so základnými zásadami konania dožiadaného štátu sa opatrenie s výnimkou naliehavých prípadov prijalo v súdnom alebo správnom konaní bez toho, aby sa dospelému dala možnosť vyjadriť sa,
c) ak by uznanie bolo v zjavnom rozpore s verejným poriadkom dožiadaného štátu, alebo v rozpore s ustanovením právneho poriadku tohto štátu, ktorého uplatnenie je povinné bez ohľadu na to, ktoré právo by bolo inak rozhodné,
d) ak je opatrenie nezlučiteľné s opatrením prijatým neskôr v nezmluvnom štáte, ktorý by bol mal právomoc podľa článkov 5 až 9, ak také neskoršie opatrenie je uznateľné v dožiadanom štáte,
e) ak sa nedodržal postup podľa článku 33.
Článok 23
Bez ohľadu na článok 22 ods. 1 každá zainteresovaná osoba môže požiadať príslušné orgány zmluvného štátu, aby rozhodli o uznaní alebo neuznaní opatrenia prijatého v inom zmluvnom štáte. Konanie sa spravuje právnym poriadkom dožiadaného štátu.
Článok 24
Orgán dožiadaného štátu je viazaný skutkovými zisteniami, na ktorých založil svoju právomoc orgán štátu, v ktorom bolo prijaté opatrenie.
Článok 25
1. Ak opatrenia prijaté a vykonateľné v jednom zmluvnom štáte sa majú vykonať v druhom zmluvnom štáte, na návrh zainteresovanej osoby sa vyhlásia za vykonateľné alebo zaregistrujú sa na účely výkonu v tomto druhom štáte postupom upraveným v právnom poriadku tohto štátu.
2. Každý zmluvný štát uplatní na vyhlásenie vykonateľnosti alebo registráciu jednoduchý a rýchly procesný postup.
3. Vyhlásenie vykonateľnosti alebo registrácia sa smie odmietnuť len z jedného z dôvodov uvedených v článku 22 ods. 2.
Článok 26
S výnimkou preskúmania potrebného na uplatnenie predchádzajúcich článkov sa prijaté opatrenia nesmú preskúmavať vo veci samej.
Článok 27
Opatrenia prijaté v jednom zmluvnom štáte, ktoré boli vyhlásené za vykonateľné alebo zaregistrované na účely výkonu v druhom zmluvnom štáte, vykonajú sa v tomto štáte tak, ako keby ich prijali orgány tohto štátu. Výkon sa uskutoční podľa právneho poriadku dožiadaného štátu v rozsahu upravenom týmto právnym poriadkom.
V. KAPITOLA – SPOOLUPRÁCA
Článok 28
1. Zmluvný štát určí jeden ústredný orgán na vykonávanie úloh, ktoré takým orgánom ukladá dohovor.
2. Federálne štáty, štáty s viacerými právnymi systémami alebo štáty s autonómnymi územnými celkami môžu určiť viac ústredných orgánov a vymedziť ich územnú alebo personálnu pôsobnosť. Ak štát určil viac ústredných orgánov, určí ústredný orgán, ktorému sa majú zasielať písomnosti na účely ich postúpenia príslušnému ústrednému orgánu tohto štátu.
Článok 29
1. Ústredné orgány navzájom spolupracujú a podporujú spoluprácu medzi príslušnými orgánmi svojich štátov na dosiahnutie cieľov dohovoru.
2. Ústredné orgány v súvislosti s vykonávaním dohovoru prijímajú vhodné opatrenia, aby poskytli informácie o svojom právnom poriadku a o službách dostupných v ich štátoch, ktoré sa týkajú ochrany dospelých.
Článok 30
Ústredný orgán zmluvného štátu prijíma buď priamo alebo prostredníctvom verejných orgánov alebo iných inštitúcií všetky vhodné opatrenia, aby
a) uľahčil komunikáciu všetkými dostupnými prostriedkami medzi príslušnými orgánmi v situáciách, na ktoré sa vzťahuje dohovor,
b) poskytol na žiadosť príslušného orgánu iného zmluvného štátu pomoc pri vypátraní miesta pobytu dospelého, ak je predpoklad, že sa nachádza na území dožiadaného štátu a potrebuje tam ochranu.
Článok 31
Príslušné orgány zmluvného štátu môžu buď priamo alebo prostredníctvom iných inštitúcií podporovať využitie mediácie, zmierenia alebo podobných prostriedkov s cieľom dosiahnuť zmierne riešenia týkajúce sa ochrany osoby alebo majetku dospelého v situáciách, na ktoré sa vzťahuje dohovor.
Článok 32
1. Ak sa zvažuje prijatie ochranného opatrenia, orgány príslušné podľa dohovoru môžu, ak si to situácia dospelého vyžaduje, požiadať akýkoľvek orgán iného zmluvného štátu, ktorý má k dispozícii informácie relevantné na ochranu dospelého, aby im ich poskytol.
2. Zmluvný štát môže vyhlásiť, že žiadosti podľa odseku 1 sa smú zasielať jeho orgánom len prostredníctvom jeho ústredného orgánu.
3. Príslušné orgány zmluvného štátu môžu požiadať orgány iného zmluvného štátu o pomoc pri výkone ochranných opatrení prijatých podľa tohto dohovoru.
Článok 33
1. Keď orgán, ktorý má právomoc podľa článkov 5 až 8, zvažuje umiestnenie dospelého do ústavnej starostlivosti alebo na iné miesto, kde možno poskytnúť ochranu, a ak sa také umiestnenie má uskutočniť v druhom zmluvnom štáte, najprv sa poradí s ústredným orgánom alebo s iným príslušným orgánom tohto druhého zmluvného štátu. Na tento účel mu zašle správu o dospelom spolu s uvedením dôvodov na navrhované umiestnenie.
2. Rozhodnutie o umiestnení nemožno v dožadujúcom štáte prijať, ak ústredný orgán alebo iný príslušný orgán dožiadaného štátu vyjadril v primeranej lehote svoj nesúhlas.
Článok 34
V každom prípade, keď je dospelý vystavený vážnemu nebezpečenstvu, príslušné orgány zmluvného štátu, v ktorom sa prijali alebo sa zvažujú opatrenia na ochranu tohto dospelého, ak majú informáciu, že sa zmenil pobyt dospelého alebo že sa dospelý nachádza v inom zmluvnom štáte, informujú orgány tohto iného zmluvného štátu o existujúcom nebezpečenstve a o prijatých alebo zvažovaných opatreniach.
Článok 35
Orgán nepožiada ani nezašle žiadne informácie podľa tejto kapitoly, ak sa domnieva, že by to mohlo vystaviť nebezpečenstvu osobu alebo majetok dospelého, alebo spôsobiť vážne ohrozenie slobody alebo života člena rodiny dospelého.
Článok 36
1. Bez ohľadu na možnosť požadovať primeranú úhradu za poskytnuté služby ústredné orgány a iné verejné orgány zmluvných štátov znášajú náklady, ktoré im vzniknú pri vykonávaní ustanovení tejto kapitoly.
2. Zmluvný štát môže o úhrade nákladov uzavrieť dohody s jedným alebo s viacerými zmluvnými štátmi.
Článok 37
Zmluvný štát môže uzavrieť s jedným alebo s viacerými zmluvnými štátmi dohody na účely zlepšenia vykonávania tejto kapitoly vo vzájomných vzťahoch. Štáty, ktoré takú dohodu uzavrú, zašlú jej kópiu depozitárovi dohovoru.
VI. KAPITOLA – VŠEOBECNÉ USTANOVENIA
Článok 38
1. Orgány zmluvného štátu, v ktorom sa prijalo ochranné opatrenie alebo boli potvrdené oprávnenia na zastupovanie, môžu na žiadosť vydať osobe, ktorej bola zverená ochrana osoby alebo majetku dospelého, osvedčenie o jej právnom postavení a o rozsahu jej oprávnení.
2. Kým sa nepreukáže opak, platí domnienka, že od dátumu osvedčenia má osoba postavenie a oprávnenia uvedené v osvedčení.
3. Každý zmluvný štát určí orgány oprávnené vydávať osvedčenia.
Článok 39
Osobné údaje zhromaždené alebo zaslané na základe dohovoru sa smú použiť výlučne na účely, na ktoré sa zhromaždili alebo zaslali.
Článok 40
Orgány, ktorým sa informácie zaslali, zabezpečia ich dôvernosť podľa právneho poriadku svojho štátu.
Článok 41
Doklady zaslané alebo vydané podľa tohto dohovoru sú oslobodené od vyššieho overenia alebo inej podobnej formálnej náležitosti.
Článok 42
Každý zmluvný štát môže určiť orgány, ktorým sa zasielajú žiadosti podľa článkov 8 a 33.
Článok 43
1. Určenie orgánov podľa článkov 28 a 42 sa oznámi Stálemu byru Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného najneskôr v deň uloženia ratifikačnej listiny, listiny o prijatí alebo schválení dohovoru alebo o prístupe k nemu. Každá ich zmena sa oznámi Stálemu byru.
2. Vyhlásenie podľa článku 32 ods. 2 sa zašle depozitárovi dohovoru.
Článok 44
Zmluvný štát, v ktorom sa v oblasti ochrany osoby alebo majetku dospelého uplatňujú rôzne systémy práva alebo súbory právnych noriem, nemusí uplatňovať pravidlá dohovoru na riešenie konfliktov, ktoré sa týkajú len týchto systémov alebo súborov právnych noriem.
Článok 45
Vo vzťahu k štátu, ktorý má v otázkach upravených týmto dohovorom dva systémy alebo viac systémov práva alebo súborov právnych noriem, ktoré sa uplatňujú na rôznych územných celkoch,
a) každý odkaz na obvyklý pobyt v tomto štáte sa považuje za odkaz na obvyklý pobyt na územnom celku,
b) každý odkaz na prítomnosť dospelého v tomto štáte sa považuje za odkaz na prítomnosť na územnom celku,
c) každý odkaz na majetok dospelého nachádzajúci sa v tomto štáte sa považuje za odkaz na majetok dospelého nachádzajúci sa na územnom celku,
d) každý odkaz na štát, ktorého štátnym občanom je dospelý, sa považuje za odkaz na územný celok určený právnym poriadkom tohto štátu, alebo ak právny poriadok neobsahuje takéto pravidlá, na územný celok, s ktorým má dospelý najužšiu väzbu,
e) každý odkaz na štát, ktorého orgány si dospelý zvolil, sa považuje
– za odkaz na územný celok, ak si dospelý zvolil orgány toho územného celku,
– za odkaz na územný celok, s ktorým má dospelý najužšiu väzbu, ak si dospelý zvolil orgány štátu bez presného uvedenia konkrétneho územného celku v rámci štátu,
f) každý odkaz na právny poriadok štátu, s ktorým má situácia podstatnú väzbu, sa považuje za odkaz na právny poriadok územného celku, s ktorým má situácia podstatnú väzbu,
g) každý odkaz na právo, právny poriadok, konanie alebo orgán štátu, v ktorom sa prijalo opatrenie, sa považuje za odkaz na platné právo, právny poriadok alebo konanie na územných celkoch alebo na orgán územného celku, kde sa prijalo opatrenie,
h) každý odkaz na právo, právny poriadok, konanie alebo orgán dožiadaného štátu sa považuje za odkaz na platné právo, právny poriadok alebo konanie na územnom celku alebo na orgán územného celku, kde sa žiada o uznanie alebo výkon,
i) každý odkaz na štát, v ktorom sa má vykonať ochranné opatrenie, sa považuje za odkaz na územný celok, kde sa má opatrenie vykonať,
j) každý odkaz na inštitúcie alebo orgány štátu okrem ústredných orgánov sa považuje za odkaz na inštitúcie alebo orgány oprávnené konať na príslušnom územnom celku.
Článok 46
Na určenia rozhodného práva podľa III. kapitoly vo vzťahu k štátu, ktorý sa skladá z dvoch alebo viacerých územných celkov, pričom každý z nich má svoj vlastný právny poriadok alebo súbor právnych noriem v otázkach upravených týmto dohovorom, použijú sa tieto pravidlá:
a) ak existujú v tomto štáte platné pravidlá, ktoré určujú, ktorého územného celku právny poriadok sa použije, použije sa právny poriadok toho územného celku,
b) ak také pravidlá neexistujú, použije sa právny poriadok územného celku určený podľa článku 45.
Článok 47
Na určenie rozhodného práva podľa III. kapitoly vo vzťahu k štátu, ktorý má dva alebo viac systémov práva alebo súborov právnych noriem uplatniteľných na rôzne kategórie osôb v otázkach upravených týmto dohovorom, použijú sa tieto pravidlá:
a) ak existujú v tomto štáte platné pravidlá, ktoré určujú, ktorý z týchto právnych poriadkov sa použije, použije sa takto určený právny poriadok,
b) ak také pravidlá neexistujú, použije sa právny poriadok alebo súbor právnych noriem, s ktorými má dospelý najužšiu väzbu.
Článok 48
Vo vzťahoch medzi zmluvnými štátmi tento dohovor nahrádza Convention concernant l´interdiction et les mesures de protection analogues podpísaný v Haagu 17. júla 1905.
Článok 49
1. Dohovor nemá vplyv na medzinárodnú zmluvu, ktorej zmluvnými stranami sú zmluvné štáty a ktorá obsahuje ustanovenia týkajúce sa otázok upravených týmto dohovorom, ak zmluvné strany tejto zmluvy nevyhlásia inak.
2. Dohovor nebráni jednému alebo viacerým zmluvným štátom uzavrieť dohody, ktoré obsahujú ustanovenia týkajúce sa otázok upravených týmto dohovorom a vzťahujúce sa na dospelých s obvyklým pobytom v zmluvnom štáte takýchto dohôd.
3. Dohody, ktoré uzavrie jeden alebo viacero zmluvných štátov v otázkach upravených týmto dohovorom, nemajú vplyv na používanie ustanovení tohto dohovoru vo vzťahu medzi týmito štátmi a ostatnými zmluvnými štátmi.
4. Predchádzajúce odseky sa použijú na vzorové zákony založené na osobitných väzbách regionálneho alebo iného charakteru medzi zúčastnenými štátmi.
Článok 50
1. Dohovor sa uplatní na opatrenia, len ak sa prijali v určitom štáte po nadobudnutí platnosti dohovoru pre tento štát.
2. Dohovor sa uplatní na uznanie a výkon opatrení, ktoré sa prijali po nadobudnutí platnosti dohovoru medzi štátom, v ktorom boli opatrenia prijaté, a dožiadaným štátom.
3. Dohovor sa uplatňuje od dňa nadobudnutia platnosti pre zmluvný štát na oprávnenia na zastupovanie udelené skôr za podmienok zodpovedajúcich podmienkam uvedeným v článku 15.
Článok 51
1. Ústrednému orgánu alebo inému orgánu zmluvného štátu sa každá písomnosť zasiela v pôvodnom jazyku s pripojeným prekladom do úradného jazyka alebo do jedného z úradných jazykov druhého štátu, alebo ak taký preklad nie je možný, s prekladom do francúzskeho alebo do anglického jazyka.
2. Zmluvný štát však môže výhradou podľa článku 56 vylúčiť použitie francúzskeho alebo anglického jazyka, nie však oboch.
Článok 52
Generálny tajomník Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného zvolá v pravidelných intervaloch Zvláštnu komisiu na účely vyhodnotenia praktického vykonávania dohovoru.
VII. KAPITOLA – ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA
Článok 53
1. Dohovor je otvorený na podpis štátom, ktoré boli členmi Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného 2. októbra 1999.
2. Dohovor podlieha ratifikácii, prijatiu alebo schváleniu a ratifikačné listiny alebo listiny o prijatí alebo schválení sa uložia na Ministerstve zahraničných vecí Holandského kráľovstva, depozitára dohovoru.
Článok 54
1. Každý iný štát môže k dohovoru pristúpiť po tom, ako dohovor nadobudol platnosť podľa článku 57 ods. 1.
2. Listina o prístupe sa uloží u depozitára dohovoru.
3. Prístup nadobudne platnosť iba vo vzťahu medzi pristupujúcim štátom a tými zmluvnými štátmi, ktoré neuplatnili námietku proti jeho prístupu do šiestich mesiacov po doručení oznámenia uvedeného v článku 59 písm. b). Štáty môžu takú námietku uplatniť aj pri ratifikácii, prijatí alebo schválení dohovoru, ktoré nasledujú po prístupe. Každá taká námietka sa oznámi depozitárovi dohovoru.
Článok 55
1. Ak má štát dva alebo viac územných celkov, v ktorých sa vo veciach upravených týmto dohovorom uplatňujú rôzne systémy práva, pri podpise, ratifikácii, prijatí, schválení alebo prístupe môže vyhlásiť, že dohovor sa uplatní na všetky jeho územné celky, alebo iba na niektoré z nich, a toto svoje vyhlásenie môže kedykoľvek zmeniť novým vyhlásením.
2. Každé také vyhlásenie sa oznámi depozitárovi a výslovne sa v ňom uvedú územné celky, na ktoré sa dohovor uplatní.
3. Ak štát neurobí vyhlásenie podľa tohto článku, dohovor sa uplatní na všetky územné celky tohto štátu.
Článok 56
1. Každý štát môže najneskôr pri ratifikácii, prijatí, schválení alebo prístupe, alebo pri vyhlásení podľa článku 55 uplatniť výhradu podľa článku 51 ods. 2. Žiadne iné výhrady sa nepripúšťajú.
2. Každý štát môže kedykoľvek odvolať výhradu, ktorú uplatnil. Toto odvolanie oznámi depozitárovi.
3. Platnosť výhrady sa skončí prvým dňom tretieho kalendárneho mesiaca po oznámení uvedenom v predchádzajúcom odseku.
Článok 57
1. Dohovor nadobudne platnosť v prvý deň mesiaca nasledujúceho po uplynutí troch mesiacov od uloženia tretej ratifikačnej listiny, listiny o prijatí alebo schválení podľa článku 53.
2. Potom dohovor nadobudne platnosť
a) pre každý štát, ktorý ho ratifikuje, prijme alebo schváli neskôr, v prvý deň mesiaca nasledujúceho po uplynutí troch mesiacov od uloženia jeho ratifikačnej listiny, listiny o prijatí, schválení alebo prístupe,
b) pre každý pristupujúci štát v prvý deň mesiaca nasledujúceho po uplynutí troch mesiacov, ktoré uplynuli po období šiestich mesiacov podľa článku 54 ods. 3,
c) pre územné celky, na ktoré sa dohovor rozšíril v súlade s článkom 55, v prvý deň mesiaca nasledujúceho po uplynutí troch mesiacov po oznámení podľa tohto článku.
Článok 58
1. Zmluvný štát dohovoru môže dohovor vypovedať písomným oznámením adresovaným depozitárovi. Výpoveď sa môže obmedziť na určité územné celky, na ktoré sa dohovor uplatňuje.
2. Výpoveď nadobudne účinnosť v prvý deň mesiaca nasledujúceho po uplynutí dvanástich mesiacov po doručení oznámenia depozitárovi. Ak je na nadobudnutie účinnosti výpovede v oznámení určená dlhšia lehota, výpoveď nadobudne účinnosť po uplynutí tohto dlhšieho obdobia.
Článok 59
Depozitár oznámi členským štátom Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného a štátom, ktoré pristúpili k dohovoru podľa článku 54,
a) podpisy, ratifikácie, prijatia a schválenia uvedené v článku 53,
b) prístupy a námietky vznesené proti prístupom uvedené v článku 54,
c) dátum nadobudnutia platnosti dohovoru podľa článku 57,
d) vyhlásenia uvedené v článku 32 ods. 2 a v článku 55,
e) dohody uvedené v článku 37,
f) výhradu uvedenú v článku 51 ods. 2 a jej odvolanie uvedené v článku 56 ods. 2,
g) výpovede uvedené v článku 58.
Na dôkaz toho podpísaní, riadne na to splnomocnení podpísali tento dohovor.
Dané v Haagu 13. januára 2000 v anglickom a francúzskom jazyku, pričom obe znenia majú rovnakú platnosť, v jednom vyhotovení, ktoré sa uloží v archívoch vlády Holandského kráľovstva a ktorého overený odpis sa odovzdá diplomatickou cestou každému štátu, ktorý bol členom Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného 2. októbra 1999.