Cieľom Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej aj „Haagsky dohovor z roku 1980“), ktorý doteraz ratifikovalo 101 krajín vrátane všetkých členských štátov EÚ, je obnoviť pôvodný stav okamžitým návratom neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných detí prostredníctvom systému spolupráce medzi ústrednými orgánmi určenými zmluvnými stranami.

Keďže predchádzanie únosom detí je podstatnou súčasťou politiky EÚ zameranej na podporu práv dieťaťa, Európska únia aktívne pôsobí na medzinárodnej úrovni s cieľom zlepšiť uplatňovanie Haagskeho dohovoru z roku 1980 a nabáda tretie štáty, aby k nemu pristúpili.

Tunisko uložilo listinu o pristúpení k dohovoru z roku 1980 dňa 10. júla 2017. Dohovor nadobudol v Tunisku platnosť 1. októbra 2017.

Podľa článku 38 ods. 4 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa dohovor uplatňuje medzi pristupujúcou krajinou a tými zmluvnými štátmi, ktoré vyhlásia, že pristúpenie prijali.

Skutočnosť, že EÚ má výlučnú právomoc vo veci prijatia pristúpenia tretieho štátu k Haagskemu dohovoru z roku 1980, potvrdil Súdny dvor Európskej únie, ktorý rozhodoval na základe iniciatívy Komisie.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom stanovisku 1/13 zo 14. októbra 2014 uviedol, že prijatie pristúpenia tretieho štátu k Haagskemu dohovoru z roku 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí patrí do výlučnej právomoci Únie.

Súdny dvor trval na potrebe jednotnosti na úrovni EÚ, aby sa zabránilo premenlivej geometrii (géométrie variable) medzi členskými štátmi.

Keďže problematika medzinárodných únosov detí patrí do výlučnej vonkajšej právomoci Európskej únie, rozhodnutie o prípadnom prijatí pristúpenia Tuniska sa musí prijať formou rozhodnutia Rady na úrovni EÚ. Členské štáty Európskej únie by preto mali v záujme Európskej únie uložiť vyhlásenie o prijatí pristúpenia Tuniska.

Prijatím členskými štátmi Európskej únie by sa Haagsky dohovor z roku 1980 stal uplatniteľným medzi Tuniskom a členskými štátmi EÚ s výnimkou Dánska.

Pokiaľ ide o únosy detí rodičmi, Haagsky dohovor z roku 1980 je medzinárodným ekvivalentom nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 (známeho ako nariadenie Brusel IIa), ktoré predstavuje základný kameň justičnej spolupráce EÚ v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností.

Jedným z hlavných cieľov nariadenia je zabrániť únosom detí medzi členskými štátmi stanovením postupov na zabezpečenie bezodkladného návratu dieťaťa do členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt. Nariadenie Brusel IIa na tento účel zahŕňa vo svojom článku 11 postup stanovený v Haagskom dohovore z roku 1980 a dopĺňa ho o objasnenie niektorých jeho aspektov, najmä vyjadrenie maloletého dieťaťa, lehotu na vydanie rozhodnutia po podaní žiadosti o návrat a dôvody na nevrátenie dieťaťa. Zavádzajú sa v ňom aj ustanovenia, ktorými sa upravujú protichodné príkazy o vrátení alebo nevrátení dieťaťa vydané v rôznych členských štátoch.

Európska únia na medzinárodnej úrovni podporuje pristúpenie tretích štátov k Haagskemu dohovoru z roku 1980, aby sa jej členské štáty mohli opierať o spoločný právny rámec pri riešení prípadov medzinárodných únosov detí.

V období od júna 2015 do februára 2019 bolo prijatých už 18 rozhodnutí Rady s cieľom prijať pristúpenie 26 tretích krajín (Albánska, Andorry, Arménska, Bahám, Bieloruska, Čile, Dominikánskej republiky, Ekvádoru, Gruzínska, Hondurasu, Islandu, Južnej Afriky, Kazachstanu, Kolumbie, Kórejskej republiky, Maroka, Panamy, Peru, Ruskej federácie, Salvádoru, San Marína, Seychel, Singapuru, Ukrajiny, Uruguaja a Uzbekistanu) k Haagskemu dohovoru z roku 1980 o medzinárodných únosoch detí 1 .

Tento návrh je zjavne spojený so všeobecným cieľom ochrany práv dieťaťa zakotveným v článku 3 Zmluvy o Európskej únii. Systém Haagskeho dohovoru z roku 1980 má za cieľ chrániť dieťa pred škodlivými účinkami únosu jedným z rodičov a zabezpečiť, aby dieťa mohlo udržiavať styk s oboma rodičmi, napríklad zabezpečením účinného výkonu práva styku.

Za zmienku stojí aj prepojenie s podporou využívania mediácie pri riešení cezhraničných rodinných sporov. Smernica o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach 2 sa takisto uplatňuje na rodinné právo v rámci spoločného európskeho justičného priestoru. Haagsky dohovor z roku 1980 takisto podporuje zmierlivé riešenie rodinných sporov. Jedna z príručiek osvedčených postupov podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, ktoré uverejnila Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného, je venovaná používaniu mediácie pri riešení medzinárodných rodinných sporov týkajúcich sa detí, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti dohovoru. Na podnet Európskej komisie bola daná príručka preložená okrem anglického a francúzskeho jazyka do všetkých jazykov EÚ, ako aj do arabského jazyka, s cieľom podporiť dialóg so štátmi, ktoré ešte neratifikovali dohovor alebo k nemu nepristúpili, a pomôcť hľadať konkrétne spôsoby riešenia problémov spôsobovaných medzinárodnými únosmi detí 3 .

Európska únia podporuje tiež spoluprácu na regionálnej úrovni, najmä v oblasti rodinného práva, a to financovaním viacerých aktivít v rámci projektu EuroMed Justice. V zložke projektu s názvom „Riešenie cezhraničných rodinných konfliktov“ sa venuje osobitná pozornosť zmiešaným manželstvám so zameraním na riešenie konfliktov týkajúcich sa opatrovníckeho práva a práva na návštevy prostredníctvom mediácie a uľahčovania práva styku s dieťaťom (napríklad prostredníctvom zmierovacích komisií a kontaktných centier). Tunisko je spolu s ďalšími stredozemskými krajinami príjemcom tohto projektu v rámci rôznych ročníkov.

V článku 38 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa stanovuje, že „[p]rístup [pristupujúcich štátov] nadobudne platnosť iba vo vzťahu medzi pristupujúcim štátom a tým zmluvným štátom, ktorý vyhlási, že prístup prijal“. Keďže sa rozhodnutie týka výslovného prijatia pristúpenia pristupujúceho štátu k Haagskemu dohovoru z roku 1980 členskými štátmi a v záujme Únie, uplatniteľným právnym základom je článok 218 ods. 6 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Hmotnoprávnym základom je článok 81 ods. 3 ZFEÚ, a preto sa Rada po porade s Európskym parlamentom uznáša jednomyseľne.

Írsko je viazané nariadením (ES) č. 2201/2003, a preto sa zúčastňuje na prijímaní a uplatňovaní tohto rozhodnutia.

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu (č. 22) o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tohto rozhodnutia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.

Tento návrh je vypracovaný v súlade s už prijatými rozhodnutiami Rady týkajúcimi sa tej istej veci a nepresahuje rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľa koherentného postupu EÚ v oblasti medzinárodných únosov detí tým, že sa zabezpečí, aby členské štáty Európskej únie v danej lehote prijali pristúpenie Tuniska k Haagskemu dohovoru z roku 1980.

Prevažná väčšina členských štátov Európskej únie, s ktorými Komisia konzultovala o ich ochote prijať pristúpenie Tuniska k Haagskemu dohovoru z roku 1980, zaujala kladné stanovisko.

Z diskusií vedených na stretnutí expertov 2. júla 2019 vyplynulo, že až na jednu výnimku neexistujú žiadne námietky zo strany členských štátov proti prijatiu pristúpenia Tuniska k Haagskemu dohovoru z roku 1980.

Komisia verí, že ďalšie rokovania na technickej úrovni v rámci pracovnej skupiny Rady pre občianskoprávne veci povedú k jednomyseľnosti potrebnej na prijatie rozhodnutia Rady.

V rámci prípravy stretnutia expertov 2. júla 2019 a v jeho nadväznosti bola Komisia v úzkom kontakte s Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného, delegáciou EÚ v Tunisku a generálnym advokátom ministerstva spravodlivosti, ktorý je zodpovedný za justičnú spoluprácu v občianskych veciach a ktorý je vymenovanou kontaktnou osobou v ústrednom orgáne.

V súvislosti s 18 rozhodnutiami Rady prijatými v rokoch 2015 až 2019 týkajúcimi sa pristúpenia niekoľkých tretích štátov k Haagskemu dohovoru z roku 1980 sa vzhľadom na povahu tohto legislatívneho aktu nevykonalo žiadne osobitné posúdenie vplyvu. Úroveň vykonávania dohovoru Tuniskom sa však preskúmala na stretnutí expertov 2. júla 2019, na ktorom boli zastúpené všetky členské štáty EÚ. V nadväznosti na stretnutie Komisia pozorne sledovala ďalší vývoj v Tunisku.

Tuniské orgány pôvodne vyjadrili názor, že vykonávacie právne predpisy na uplatňovanie Haagskeho dohovoru z roku 1980 nie sú nevyhnutne potrebné, keďže medzinárodné dohovory sú v tuniskom súdnom systéme priamo uplatniteľné. Pri viacerých vzdelávacích akciách a seminároch, ktoré sa uskutočnili, a to aj v rámci projektu EuroMed Justice a IRZ (Deutsche Stiftung für Internationale Rechtliche Zusammenarbeit – Nemecká nadácia pre medzinárodnú právnu spoluprácu) sa však ukázalo, že podľa názoru úradníkov a sudcov platné vnútroštátne právne predpisy nie sú dostatočné na to, aby spĺňali požiadavky Haagskeho dohovoru.

Do tuniského právneho systému by sa malo jasne vložiť najmä konanie o návrate dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu po únose rodičom. Na tento účel sa na tuniskom ministerstve spravodlivosti zriadila komisia poverená vypracovaním vykonávacieho zákona, ktorý sa má predložiť vláde. Následne by mal zákon prijať parlament.

UNICEF (Bureau Soutien Système Justice des Enfants) bude podporovať nové oddelenie na ministerstve spravodlivosti s názvom „Justice pour les enfants“, ktoré bude poverené preskúmaním právnych predpisov a navrhnutím politík v súlade s medzinárodnými dohovormi o právach dieťaťa a odbornou prípravou odborníkov pracujúcich v oblasti práva. Organizácia Bureau Soutien Système Justice des Enfants usporiada s l'Ecole Nationale de la Magistrature špecifickú odbornú prípravu určenú sudcom, ktorí budú musieť dohovor uplatňovať.

Aj keď je zrejmé, že Tunisko ešte musí zaviesť primerané vykonávacie právne predpisy, skúsenosti niektorých členských štátov (napríklad Francúzska) sú pozitívne, pokiaľ ide o rozsah, v akom je právny rámec zavedený. Tuniské orgány, ktoré sa odvolávajú na platné, už existujúce dvojstranné dohody (tzv. zmiešané komisie) s Francúzskom, Belgickom, Švédskom a Nórskom, skutočne považujú za veľmi dôležité budovať zmluvné vzťahy s členskými štátmi EÚ. Spoločný právny rámec so všetkými členskými štátmi EÚ, ktorý predstavuje Haagsky dohovor z roku 1980, by pomohol pri vybavovaní a riešení cezhraničných prípadov, a to ešte pred prijatím vykonávacích právnych predpisov.

Tunisko tiež vyjadrilo želanie uskutočniť v členských štátoch EÚ – ak je to možné, vo frankofónnych krajinách – ďalšie vzdelávacie akcie. Podobný seminár už uskutočnil francúzsky ústredný orgán v novembri 2018.

Pristúpenie Tuniska k Haagskemu dohovoru z roku 1980 prijalo 11 zmluvných strán vrátane Švajčiarska.

Navrhované rozhodnutie nemá žiaden vplyv na rozpočet.

Keďže sa návrh týka len oprávnenia členských štátov Európske únie prijať pristúpenie Tuniska k Haagskemu dohovoru z roku 1980, monitorovanie jeho vykonávania sa obmedzuje na dodržanie znenia vyhlásenia členskými štátmi, dodržanie lehoty na jeho uloženie a oznámenie o uložení vyhlásenia Komisii, ako sa stanovuje v rozhodnutí Rady.