OZNÁMENIE KOMISIE

Oznámenie Komisie o vymáhaní neoprávnenej a nezlučiteľnej štátnej pomoci

(2019/C 247/01)

Obsah

ÚVOD

VŠEOBECNÉ ZÁSADY

2.1.

Účel a rozsah vymáhania

2.2.

Zásada lojálnej spolupráce

2.2.1.

Všeobecná zásada

2.2.2.

Uplatnenie zásady na výmenu informácií

2.3.

Povinnosť vymáhania

2.4.

Obmedzenia týkajúce sa povinnosti vymáhania

2.4.1.

Všeobecné zásady práva Európskej únie

2.4.2.

Premlčacia lehota

2.5.

Uplatňovanie vnútroštátneho práva a okamžitý a účinný výkon rozhodnutí Komisie o vymáhaní

PRÍSLUŠNÉ ÚLOHY KOMISIE A DOTKNUTÉHO ČLENSKÉHO ŠTÁTU

3.1.

Úloha Komisie

3.2.

Úloha členského štátu

VYKONÁVANIE ROZHODNUTIA O VYMÁHANÍ

4.1.

Požiadavka na predĺženie lehoty na výkon rozhodnutia

4.2.

Úvodné stretnutie

4.3.

Určenie príjemcov, od ktorých sa pomoc musí vymôcť

4.3.1.

Určenie príjemcu pomoci, ktorý je súčasťou združenia podnikov

4.3.2.

Rozšírenie príkazu na vymáhanie; hospodárska kontinuita

4.3.3.

Príjemcovia pomoci vo forme daňových opatrení

4.4.

Výpočet vymáhanej sumy

4.4.1.

Daňové opatrenia

4.4.2.

Výpočet úrokov z vymáhanej sumy

4.5.

Doručovanie príkazov na vymáhanie

4.6.

Predbežné vykonávanie vymáhania

4.7.

Alternatívne prostriedky vymáhania

4.8.

Insolvenčné konanie

4.9.

Predbežné a definitívne ukončenie postupov vymáhania

SÚDNE SPORY PRED VNÚTROŠTÁTNYMI SÚDMI

DÔSLEDKY NEVYKONANIA ROZHODNUTIA KOMISIE O VYMÁHANÍ

6.1.

Konanie o nesplnení povinnosti

6.1.1.

Žaloba podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ

6.1.2.

Žaloby na základe článku 260 ods. 2 ZFEÚ

6.2.

Judikatúra vo veci Deggendorf

ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

1. ÚVOD

Európska komisia (ďalej len „Komisia“) od roku 2012 realizuje program modernizácie štátnej pomoci (MŠP) (1). V rámci MŠP Komisia zjednodušila a konsolidovala niekoľko usmernení. Balíkom právnych predpisov sa takisto posilnila zodpovednosť členských štátov a zintenzívnila spolupráca medzi nimi a Komisiou v oblasti presadzovania štátnej pomoci. V dôsledku toho členské štáty prideľujú viac pomoci bez predchádzajúcej kontroly zo strany Komisie. Junckerova Komisia sa na túto oblasť osobitne zamerala a od roku 2015 sa na viac ako 96 % nových opatrení pomoci, na ktoré boli výdavky vykázané prvýkrát, vzťahovalo všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách (ďalej len „nariadenie GBER“) (2), čo je v porovnaní s rokom 2013 absolútny nárast približne o 28 percentuálnych bodov (3). Pokiaľ ide o Komisiu, posilnila následné monitorovanie, aby zabezpečila, že členské štáty odstránia narušenia hospodárskej súťaže vymáhaním pomoci vyplatenej v rozpore s pravidlami štátnej pomoci. Ide o dôležitú súčasť celkového programu Komisie v oblasti presadzovania práva.

Účelom tohto oznámenia je vysvetliť pravidlá a postupy Európskej únie, ktorými sa riadi vymáhanie štátnej pomoci, a spôsob, akým Komisia spolupracuje s členskými štátmi s cieľom zabezpečiť plnenie ich záväzkov podľa práva Únie. Je určené orgánom členských štátov povereným vykonávaním rozhodnutia, ktorým Komisia nariadila vymáhanie štátnej pomoci (ďalej len „rozhodnutie o vymáhaní“).

V roku 1973 Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) prvýkrát potvrdil, že Komisia je oprávnená rozhodnúť, že členský štát musí zmeniť alebo zrušiť štátnu pomoc, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom, a žiadať vrátenie tejto pomoci (4). V roku 1983 (5) Komisia informovala členské štáty, že sa rozhodla použiť všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii, aby zabezpečila, že členské štáty budú plniť svoje povinnosti podľa súčasného článku 108 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) (6) vrátane požiadavky na vymáhanie pomoci pridelenej v rozpore s pravidlami Európskej únie o štátnej pomoci.

V druhej polovici osemdesiatych rokov a v deväťdesiatych rokoch minulého storočia Komisia začala systematickejšie nariaďovať vymáhanie nezlučiteľnej pomoci. V roku 1999 sa nariadením Rady (ES) č. 659/1999 (7), v súčasnosti nahradeným nariadením Rady (EÚ) 2015/1589 (8) (ďalej len „procesné nariadenie“), zaviedli základné pravidlá na vymáhanie pomoci. Podrobnejšie vykonávacie ustanovenia boli stanovené v nariadení Komisie (ES) č. 794/2004 (9) (ďalej len „vykonávacie nariadenie“).

Komisia vysvetlila svoju politiku a prax v roku 2007 v oznámení s názvom K efektívnemu vykonávaniu rozhodnutí Komisie prikazujúcich členským štátom vymáhať neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú štátnu pomoc (ďalej len „oznámenie o vymáhaní pomoci z roku 2007“) (10).

Odvtedy sa rozvíjala prax Komisie a judikatúra Všeobecného súdu Súdneho dvora (spoločne označované ako „súdy Únie“). V tomto oznámení sa vysvetľuje tento vývoj a nahrádza sa ním oznámenie o vymáhaní pomoci z roku 2007.

Toto oznámenie je súčasťou modernizovaného rámca kontroly štátnej pomoci zavedeného v rámci modernizácie štátnej pomoci tým, že pomáha členským štátom pri plnení ich povinností zabezpečiť správne presadzovanie pravidiel štátnej pomoci, podporovať lepšiu spoluprácu medzi Komisiou a členskými štátmi a ďalej zvyšovať predvídateľnosť opatrení Komisie.

Okrem toho cieľom tohto oznámenia je prispieť k dôraznému presadzovaniu politiky hospodárskej súťaže v súlade s prioritou Komisie napraviť narušenia hospodárskej súťaže, ktorými sa narušujú rovnaké podmienky na vnútornom trhu. Na jednej strane, presadzovanie politiky obnovy podnecuje výkonnosť a rast na vnútornom trhu. Posilnená spolupráca medzi Komisiou a členskými štátmi môže na druhej strane obmedziť využívanie konaní o nesplnení povinnosti.

Týmto oznámením sa nevytvárajú ani nemenia žiadne práva alebo záväzky v porovnaní s právami a záväzkami stanovenými v Zmluve o fungovaní Európskej únie, v procesnom nariadení a vo vykonávacom nariadení podľa ich výkladu zo strany súdov Únie.

2. VŠEOBECNÉ ZÁSADY

10.

ZFEÚ zabraňuje členským štátom poskytovať podnikom finančné výhody spôsobom, ktorým by sa mohla narušiť hospodárska súťaž na vnútornom trhu. Podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ je štátna pomoc nezlučiteľná s vnútorným trhom, okrem prípadov, keď patrí do kategórie výnimiek stanovených v odsekoch 2 a 3 toho istého článku. V článku 42, článku 93, článku 106 ods. 2 a článku 108 ods. 2 a 4 ZFEÚ sa stanovujú aj podmienky, za ktorých sa štátna pomoc považuje alebo ju možno považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom.

11.

Podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ má Komisia výlučnú právomoc posudzovať zlučiteľnosť opatrenia pomoci s vnútorným trhom (11). Posúdenie Komisie podlieha preskúmaniu Všeobecným súdom a Súdnym dvorom (12).

12.

V článku 108 ods. 3 ZFEÚ sa stanovuje, že každý členský štát musí vopred informovať Komisiu o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci. Členským štátom sa ním zakazuje vykonanie navrhovaného opatrenia pomoci pred prijatím konečného rozhodnutia zo strany Komisie o zlučiteľnosti tohto opatrenia s vnútorným trhom (tzv. povinnosť zachovať existujúci stav).

13.

Nová pomoc (13) vykonávaná bez oznámenia Komisii alebo pred jej schválením predstavuje neoprávnenú pomoc (14). Keďže povinnosť zachovať existujúci stav má priamy účinok (15), vnútroštátne súdy musia vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z neoprávnenosti pomoci. Dotknuté členské štáty konkrétne musia v zásade ukončiť vykonávanie tejto pomoci, a pokiaľ už bola vykonaná a neexistujú výnimočné okolnosti, musia nariadiť jej vrátenie (16). Komisia takisto musí určiť nezlučiteľnosť neoprávnenej pomoci s vnútorným trhom ešte pred vydaním príkazu na jej vymáhanie (17).

14.

Hoci ZFEÚ neobsahuje nijaké výslovné ustanovenie týkajúce sa vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci, Súdny dvor rozhodol, že vymáhanie je nevyhnutným dôsledkom všeobecného zákazu štátnej pomoci stanoveného v článku 107 ods. 1 ZFEÚ a chráni účinnosť povinnosti zachovať existujúci stav zakotvenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ (18).

15.

Súdy Únie následne poskytli ďalšie usmernenia týkajúce sa rozsahu povinnosti vymáhania pomoci a spôsobu, ako sa má plniť. Pravidlá a postupy v procesnom nariadení a vo vykonávacom nariadení vychádzajú z tejto judikatúry.

2.1. Účel a rozsah vymáhania

16.

Účelom vymáhania je obnoviť situáciu, ktorá existovala na vnútornom trhu pred vyplatením pomoci (19). Vrátením neoprávnenej pomoci príjemca prichádza o výhodu, ktorú mal v porovnaní so svojimi konkurentmi (20). V záujme odstránenia všetkých výhod súvisiacich s neoprávnenou pomocou sa má vymáhať aj úrok zo sumy pomoci, ktorá bola poskytnutá neoprávnene (ďalej len „úroky z vymáhanej sumy“). Vrátením úrokov z vymáhanej sumy príjemca pomoci stráca finančnú výhodu, ktorá vyplýva z bezplatného disponovania príslušnou pomocou odo dňa, keď bola poskytnutá príjemcovi, až do jej vrátenia (21).

17.

V článku 16 ods. 1 procesného nariadenia sa od Komisie vyžaduje, aby nariadila vymáhanie neoprávnenej a nezlučiteľnej pomoci, pokiaľ to nie je v rozpore so všeobecnou zásadou práva Európskej únie. Komisia nariaďuje vymáhanie pomoci členskému štátu prostredníctvom rozhodnutia o vymáhaní.

18.

V článku 16 ods. 2 procesného nariadenia sa stanovuje, že pomoc sa musí vymáhať vrátane úrokov, ktoré vznikli až do dňa úplného vymoženia pomoci; vo vykonávacom nariadení sa stanovuje metóda výpočtu úrokov z vymáhanej sumy (pozri oddiel 4.4.2).

19.

Napokon, v článku 16 ods. 3 procesného nariadenia sa stanovuje, že „vymáhanie sa uskutoční bez meškania a v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie“.

2.2. Zásada lojálnej spolupráce

2.2.1. Všeobecná zásada

20.

Podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (22) (ďalej len „Zmluva o EÚ“) sa od členských štátov vyžaduje, aby pomáhali Európskej únii pri plnení jej úloh. Podľa zásady lojálnej spolupráce si Európska únia a členské štáty musia vzájomne pomáhať pri vykonávaní týchto úloh s cieľom dosiahnuť ciele Európskej únie.

21.

Táto zásada, ktorá sa uplatňuje vo všetkých vzťahoch medzi Komisiou a členskými štátmi, má mimoriadny význam pre politiku vymáhania štátnej pomoci (23).

22.

Komisia a členské štáty musia spolupracovať v dobrej viere vo všetkých fázach konania o štátnej pomoci, najmä počas vyšetrovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ. Dobrá spolupráca už v priebehu vyšetrovania môže prispieť k jednoduchšiemu a rýchlejšiemu vykonaniu rozhodnutia o vymáhaní.

2.2.2. Uplatnenie zásady na výmenu informácií

23.

Členský štát, ktorého sa týka rozhodnutie o vymáhaní, musí Komisii poskytovať pravidelné správy o jeho vykonávaní. Táto spolupráca Komisii umožňuje posudzovať správne vykonávanie rozhodnutia o vymáhaní a lepšie určovať, či je potrebná pomoc.

24.

Komisia konkrétne môže poskytnúť členskému štátu príklady tabuľkových hárkov, aby mohol poskytnúť informácie o príjemcoch pomoci a o jej výške. Komisia môže poskytnúť aj modelové výpočty pomoci, ktorá sa má vymôcť, založené na vzorcoch alebo metodikách stanovených v príslušnom rozhodnutí o vymáhaní.

25.

V tejto súvislosti môže Komisia v súlade s rozhodnutím o vymáhaní poskytnúť dotknutému členskému štátu pomoc tým, že rozpracuje mieru dokazovania a typ dôkazov, ktoré členský štát potrebuje, aby mohol, okrem iného, určiť totožnosť príjemcov pomoci, výšku pomoci, ktorá je predmetom vymáhania, a sumy, ktoré boli nakoniec vrátené. Komisia môže poskytnúť aj príklady podmienených dohôd (pozri bod 118).

2.3. Povinnosť vymáhania

26.

Vymáhanie štátnej pomoci nepredstavuje sankciu (24), ale skôr logický dôsledok zistenia, že pomoc je neoprávnená (25), pričom vymáhanie nemôže závisieť od formy priznania pomoci (26). Vymáhanie preto nemožno považovať ani za nezodpovedajúce cieľom ZFEÚ, pokiaľ ide o štátnu pomoc (27), ani za opatrenie, ktoré predstavuje bezdôvodné obohatenie príslušného členského štátu, keďže ide len o vrátenie sumy, ktorá sa príjemcovi nemala vôbec vyplatiť (28).

27.

Podľa článku 13 ods. 2 procesného nariadenia môže Komisia použiť svoju diskrečnú právomoc a prijať príkaz na vymoženie pomoci ešte počas vyšetrovania príslušných opatrení pomoci (t. j. pred prijatím konečného rozhodnutia o zlučiteľnosti opatrení pomoci s vnútorným trhom) za predpokladu, že je splnená skupina kumulatívnych kritérií.

28.

Naopak, ak Komisia prijíma rozhodnutie, v ktorom konštatuje, že pomoc je nezlučiteľná s vnútorným trhom (tzv. zamietavé rozhodnutie), nemá diskrečnú právomoc a musí nariadiť vymoženie pomoci (29), pokiaľ to nie je v rozpore so všeobecnou zásadou práva Európskej únie. Z tohto dôvodu, keď Komisia zistila, že opatrenie pomoci je neoprávnené a nezlučiteľné s vnútorným trhom, nemusí uvádzať dodatočné dôvody na nariadenie jej vymáhania (30).

29.

Bez ohľadu na dôvod vzniku povinnosti vymáhania, či už ním je príkaz na vymoženie pomoci alebo rozhodnutie o vymáhaní, príslušný členský štát musí vymáhanie vykonať účinne a bezodkladne, a to v súlade s článkom 16 ods. 2 a 3 procesného nariadenia. Opatrenia prijaté členským štátom nemôžu viesť iba k okamžitému a účinnému vykonaniu rozhodnutia o vymáhaní, musia ho aj skutočne dosiahnuť (31).

2.4. Obmedzenia týkajúce sa povinnosti vymáhania

2.4.1. Všeobecné zásady práva Európskej únie

30.

Podľa článku 288 ZFEÚ sú rozhodnutia v plnom rozsahu záväzné pre tých, ktorým sú určené. Komisia svoje rozhodnutie v prípade štátnej pomoci adresuje dotknutému členskému štátu, ktorý má povinnosť ho vykonať (32) tým, že využije všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie jeho vykonania vrátane predbežných opatrení (33). Rozhodnutia Komisie sa považujú za zákonné a ostávajú záväzné za všetkých okolností, a to aj kým prebiehajú konania na súdoch Únie (34).

31.

V súlade s judikatúrou súdov Únie a s článkom 16 ods. 1 procesného nariadenia Komisia nevyžaduje vymáhanie štátnej pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Európskej únie.

32.

Ani v Zmluve o EÚ, ani v ZFEÚ nie sú stanovené všeobecné zásady práva Európskej únie ani ich zoznam; súdy Únie ich namiesto toho odvodili zo všeobecných zásad, ktoré sú spoločné pre právne predpisy členských štátov. Nasledujúce odseky sa zaoberajú všeobecnými zásadami práva Európskej únie, ktoré sa najčastejšie uvádzajú v súvislosti s plnením povinnosti vrátiť neoprávnenú pomoc.

33.

Hoci tieto zásady ovplyvňujú celý právny rámec Európskej únie, v súvislosti s politikou vymáhania štátnej pomoci sa na ne vzťahuje reštriktívny výklad (35). Všeobecné tvrdenia o údajnom porušení všeobecnej zásady práva Európskej únie sú preto neprijateľné.

2.4.1.1. Zásada právnej istoty

34.

Zásada právnej istoty vyžaduje, aby právne normy boli jasné a presné a aby mali predvídateľné účinky, aby sa zainteresované strany mohli orientovať v situáciách a právnych vzťahoch, ktoré sa riadia právom Európskej únie (36). Členské štáty a príjemcovia pomoci sú preto chránení pred príkazom na vymáhanie v prípade porušenia právnej istoty.

35.

Súdy Únie poskytli reštriktívny výklad zásady právnej istoty a uznali, že vymáhanie možno obmedziť len za výnimočných okolností, ktoré sa majú posudzovať individuálne.

36.

Ak bola štátna pomoc priznaná v rozpore s povinnosťou zachovať existujúci stav, omeškanie Komisie v súvislosti s výkonom jej kontrolných právomocí a s vymáhaním tejto pomoci nepredstavuje dostatočný právny základ na obmedzenie alebo vylúčenie vymáhania pomoci (37).

37.

Okrem toho zásady prednosti a účinnosti práva Európskej únie znamenajú, že členské štáty a príjemcovia pomoci sa nemôžu opierať o to, že zásada právnej istoty spôsobí obmedzenie vymáhania pomoci v prípade údajného rozporu medzi vnútroštátnym právom a právom Európskej únie. Právo Európskej únie má prednosť a vnútroštátne predpisy sa musia ponechať neuplatnené alebo sa musia vykladať spôsobom, ktorým sa zachová účinnosť práva Európskej únie (38).

38.

Podľa právnych poriadkov určitých členských štátov sa vnútroštátny právny akt predstavujúci právny základ opatrenia pomoci stáva neplatným odo dňa nadobudnutia účinnosti, a to v dôsledku prijatia rozhodnutia Komisie o vymáhaní. So zreteľom na zásadu účinnosti žiadne takéto ustanovenie v rámci vnútroštátneho práva nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia Komisie a na povinnosť vymáhania pomoci. Vymáhanie nemôže závisieť od dôsledkov nedodržania povinnosti zachovať existujúci stav v rámci vnútroštátneho práva (39).

2.4.1.2. Zásada oprávneného očakávania

39.

Zásada oprávneného očakávania (40) je dôsledkom zásady právnej istoty a súdy Únie ich uplatňujú spoločne. Táto zásada sa týka každej osoby, ktorá môže mať očakávania, ktoré sú oprávnené a riadne odôvodnené na základe presných, nepodmienených a zhodných uistení príslušných inštitúcií Európskej únie. Tieto uistenia sa musia vydávať v súlade s platnými pravidlami (41). Touto zásadou sa teda chránia oprávnené očakávania členských štátov a príjemcov pomoci, že Komisia nevydá príkaz na vymáhanie pomoci.

40.

So zreteľom na imperatívnu povahu článku 108 ods. 3 ZFEÚ členský štát, ktorého orgány priznali pomoc v rozpore s povinnosťou zachovať existujúci stav, sa nemôže odvolávať na to, že porušením vzniká oprávnené očakávanie pre príjemcu, že pomoc sa nebude vymáhať. V opačnom prípade by články 107 a 108 ZFEÚ boli zbavené všetkej účinnosti (42).

41.

Podobne v prípade porušenia povinnosti zachovať existujúci stav príjemca pomoci nemôže tvrdiť, že v ňom bolo vyvolané oprávnené očakávanie, že priznanie pomoci bolo oprávnené, pokiaľ sa neuplatňujú výnimočné okolnosti (43). Obozretný podnikateľ by mal byť schopný určiť, či bola pomoc riadne schválená Komisiou (44). Táto zásada sa týka aj malých podnikov (45).

42.

Súdy Únie určili niekoľko situácií, ktoré nevyvolávajú oprávnené očakávania a na základe ktorých preto nemožno obmedziť ani vylúčiť vymáhanie príslušnej pomoci. Najmä tieto situácie nevytvárajú oprávnené očakávania:

—	na mlčaní Komisie vo veci opatrenia pomoci, ktoré jej bolo oznámené (46),

—	na tom, že Komisia zjavne nereaguje na opatrenie pomoci, ktoré nebolo oznámené (47),

—	na prijatí rozhodnutia o začatí formálneho vyšetrovacieho konania podľa článku 6 procesného nariadenia, ktorým Komisia iba vykonáva predbežné posúdenie dotknutých opatrení pomoci, keďže príjemca pomoci nemôže svoje oprávnené očakávania založiť na predbežnom rozhodnutí (48),

—	na tom, že Komisia pomerne dlhý čas nekoná (49),

—	na predchádzajúcom rozhodnutí Komisie (50),

—	na prijatí niekoľkých neskorších rozhodnutí Komisie, ktorými sa povoľuje priznanie pomoci a ktoré súdy Únie následne vyhlásili za neplatné (51),

—	na návrhu rozhodnutia Komisie predloženom Rade (52).

2.4.1.3. Zásada právoplatne rozsúdenej veci

43.

Zásadou právoplatne rozsúdenej veci sa stanovuje, že „súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov, nemožno napadnúť“ (53).

44.

Súdny dvor uznal význam tejto zásady tak v právnom poriadku Európskej únie, ako aj v právnych systémoch členských štátov (54). Keďže však jej uplatňovanie nemôže mariť nadradenosť a účinnosť práva Európskej únie, zásadu právoplatne rozsúdenej veci nemožno použiť na odôvodnenie porušenia práva Európskej únie a nemôže brániť vymáhaniu štátnej pomoci (55).

45.

Podľa zásady prednosti práva Európskej únie majú pravidlá Európskej únie o štátnej pomoci prednosť pred odporujúcimi si vnútroštátnymi právnymi poriadkami, ktoré sa musia ponechať neuplatnené. To platí aj pre vnútroštátne pravidlá a súdne rozhodnutia, ktorých účinkom je, že uplatňovanie zásady právoplatne rozsúdenej veci porušuje pravidlá štátnej pomoci Európskej únie.

46.

Konkrétne v súvislosti s neoprávnenou pomocou platí, že hoci pravidlá vykonávania zásady právoplatne rozsúdenej veci musí stanoviť vnútroštátny právny poriadok každého členského štátu v súlade so zásadou procesnej autonómie, nemôžu zo žiadneho konečného rozhodnutia vnútroštátneho súdu urobiť prekážku vyvodeniu potrebných dôsledkov vyplývajúcich z porušenia povinnosti zachovať existujúci stav (56) a nemôžu viesť k tomu, že vnútroštátnym súdom alebo orgánom znemožnia vyvodenie takýchto dôsledkov.

2.4.1.4. Absolútna nemožnosť vymáhania

47.

Zásada, že „nikto nie je povinný urobiť to, čo je nemožné“, je jednou zo všeobecných zásad práva Európskej únie (57). Existencia výnimočných okolností, v dôsledku ktorých je absolútne nemožné, aby členský štát vykonal rozhodnutie o vymáhaní, je jediná situácia, ktorú Súdny dvor uznáva ako oprávnený dôvod na nevykonanie tohto rozhodnutia zo strany členského štátu (58).

48.

Súdy Únie vykladali pojem absolútna nemožnosť reštriktívne. Členský štát musí preukázať, že sa v dobrej viere pokúsil vymôcť poskytnutú pomoc a musí s Komisiou spolupracovať v súlade s článkom 4 ods. 3 ZEÚ s cieľom prekonať ťažkosti, ktoré sa vyskytli (59).

49.

Dôkazné bremeno nesie členský štát, ktorý musí preukázať existenciu dôvodov vedúcich k tomu, že nezlučiteľná pomoc nebola vymožená (60) alebo že bola vymožená len jej časť. Druh dôkazov potrebných na preukázanie absolútnej nemožnosti vymôcť pomoc závisí od konkrétnych okolností každého prípadu.

50.

Dotknutý členský štát nemôže preukázať absolútnu nemožnosť vykonávať rozhodnutie o vymáhaní iba tým, že Komisiu informuje o právnych, politických, praktických alebo vnútorných ťažkostiach (61).

51.

Dotknutý členský štát sa tak v záujme odôvodnenia toho, že nedodržal rozhodnutie o vymáhaní, nemôže odvolávať na existenciu absolútnej nemožnosti na základe požiadaviek vnútroštátneho práva, ako sú vnútroštátne premlčacie lehoty (62), neexistencia práva na vymáhanie vo vnútroštátnom právnom poriadku (63) alebo medzera v práve (64). Rovnako sa členský štát nemôže odvolávať na ustanovenia, postupy alebo situácie existujúce v jeho domácom právnom poriadku vrátane obáv zo sociálnych nepokojov (65), aby zdôvodnil to, že nedodržal povinnosti vyplývajúce z práva Európskej únie (66). Iba vo veľmi osobitných prípadoch môže mať základ pre absolútnu nemožnosť právnu povahu, za predpokladu, že je v súlade s právom Európskej únie (67).

52.

Členský štát musí bezodkladne určiť a prijať potrebné opatrenia (68). Na dosiahnutie tohto výsledku môže príslušný členský štát prijať nové právne akty vrátane právnych predpisov alebo zrušiť ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré neumožňujú rýchle odstránenie zistených ťažkostí. A napokon, snaha o vymáhanie musí byť dôkladná a riadne podložená dôkazmi (69).

53.

Na povinnosť vymáhania nemá vplyv ani hospodárska situácia príjemcu. Skutočnosť, že podnik má finančné ťažkosti alebo je dokonca v platobnej neschopnosti, nepredstavuje dôkaz, že vymáhanie nebolo možné (70), pokiaľ nedošlo k jeho likvidácii a nedajú sa vymáhať žiadne jeho aktíva (71) (pozri oddiel 4.8). Okrem toho pomoc nie je možné vymáhať vtedy, keď príjemca už neexistuje a nemá nijakého právneho a hospodárskeho nástupcu (pozri bod 135).

54.

Cieľom vymáhania nie je maximalizovať príjem členských štátov, ale obnoviť situáciu, ktorá existovala na vnútornom trhu pred priznaním pomoci. Prípadné straty členského štátu v postavení akcionára alebo veriteľa preto neospravedlňujú nesplnenie povinnosti vymáhania.

55.

Hoci je absolútna nemožnosť vymáhať zvyčajne problémom, ktorý vzniká počas vykonávania rozhodnutia o vymáhaní, absolútnu nemožnosť vymáhať možno stanoviť už počas formálneho vyšetrovacieho konania Komisie podľa článku 6 procesného nariadenia (72).

2.4.2. Premlčacia lehota

56.

V článku 17 ods. 1 procesného nariadenia sa stanovuje, že na právomoc Komisie vymáhať pomoc sa vzťahuje premlčacia lehota desať rokov (ďalej len „premlčacia lehota“).

57.

Podľa článku 17 ods. 2 procesného nariadenia začína premlčacia lehota plynúť dňom, keď sa neoprávnená pomoc udelila príjemcovi (73) buď ako individuálna pomoc, alebo ako pomoc podľa schémy pomoci (74). V prípade schémy pomoci premlčacia lehota nezačína plynúť dňom prijatia právneho aktu predstavujúceho jej právny základ, ale až od chvíle priznania individuálnej pomoci v rámci schémy (75).

58.

Dátum, keď bola priznaná pomoc, závisí od povahy predmetnej pomoci. V prípade viacročnej schémy, ktorá sa prejavuje opakovaným udeľovaním platieb alebo iných finančných výhod, môže byť deň prijatia právneho aktu predstavujúceho právny základ schémy pomoci značne vzdialený odo dňa, keď bude dotknutým podnikom skutočne poskytnutá pomoc. Za takých okolností sa pomoc musí na účely výpočtu premlčacej lehoty považovať za priznanú jej príjemcovi až vtedy, keď ju príjemca skutočne prijal (76).

59.

Zásada uvedená v bode 58 sa týka aj schémy pomoci, ktorá sa prejavuje opakovanými udeľovanými fiškálnymi opatreniami (napríklad v podobe daňových úľav na daňovom priznaní na každoročnú alebo polročnú daň atď.) a ktorej premlčacia lehota každého fiškálneho opatrenia začína plynúť dňom splatnosti dane.

60.

V záujme vykonávania rozhodnutia o vymáhaní bude príslušný členský štát zrejme musieť uskutočniť kontroly, napríklad daňové kontroly za určité účtovné obdobia, i keď by šlo o opatrenie premlčané podľa vnútroštátneho práva. V takom prípade vnútroštátne pravidlá o premlčaní nemôžu oprávňovať nesplnenie povinnosti vymáhania a nesmú sa uplatňovať ani v prípade potreby (77).

61.

Keďže vyšetrovanie opatrenia pomoci je dvojstranný postup medzi členským štátom a Komisiou, premlčaciu lehotu, ktorá už začala plynúť, môže prerušiť akýkoľvek úkon prijatý Komisiou alebo členským štátom na žiadosť Komisie (78). Toto platí bez ohľadu na to, či úkon bol príjemcovi pomoci oznámený (79), alebo či sa o ňom dozvedel. Ak je rozhodnutie Komisie predmetom konania na súdoch Únie, premlčacia lehota ostáva pozastavená až do ukončenia konania.

62.

V článku 17 ods. 3 procesného nariadenia sa stanovuje, že „akákoľvek pomoc, v súvislosti s ktorou premlčacia doba uplynula, sa považuje za existujúcu pomoc“. Premlčacia lehota stanovená v procesnom nariadení „vylučuje iba vymáhanie pomoci udelenej vyše desať rokov pred prvým zásahom Komisie“ (80).

2.5. Uplatňovanie vnútroštátneho práva a okamžitý a účinný výkon rozhodnutí Komisie o vymáhaní

63.

Článkom 16 ods. 3 procesného nariadenia sa kodifikujú požiadavky zásady účinnosti (81). Povinnosť vymáhania je splnená len vtedy, keď dotknutý členský štát účinne vymohol sumu nezlučiteľnej pomoci vrátane úrokov z vymáhanej sumy (82) (ďalej len „celá vymáhaná suma“).

64.

Dotknutý členský štát si môže zvoliť spôsob splnenia svojej povinnosti vrátiť pomoc pod podmienkou, že je v súlade so zásadou účinnosti (83) a zásadou rovnocennosti (84). Otázku, či príslušný členský štát okamžite a účinne vykonáva povinnosť vymáhania v súlade s týmito zásadami, možno posudzovať len v jednotlivých prípadoch (85).

3. PRÍSLUŠNÉ ÚLOHY KOMISIE A DOTKNUTÉHO ČLENSKÉHO ŠTÁTU

65.

Komisia, ako aj členské štáty by mali zohrávať dôležitú úlohu pri vykonávaní rozhodnutí o vymáhaní pomoci a musia prispieť k účinnému presadzovaniu politiky vymáhania. Dôkladné presadzovanie politiky vymáhania štátnej pomoci v spojení s úzkou a proaktívnou spoluprácou účinne odstraňuje narušenia hospodárskej súťaže na vnútornom trhu a podporuje jej plný potenciál.

3.1. Úloha Komisie

66.

Komisia sa vo svojich rozhodnutiach o vymáhaní snaží určiť príjemcov nezlučiteľnej pomoci a vyčísliť výšku pomoci, ktorá sa má vymáhať (86). To umožňuje rýchlejšie vykonávanie rozhodnutí o vymáhaní a pomáha pri plnení povinností vymáhania. Ak toto nie je možné, Komisia v rozhodnutí o vymáhaní opíše metodiku, prostredníctvom ktorej členský štát musí určiť príjemcov a stanoviť výšku pomoci, ktorá sa má vymáhať (87).

67.

Podľa zásady lojálnej spolupráce Komisia pomáha dotknutému členskému štátu pri vykonávaní rozhodnutia o vymáhaní, okrem iného prostredníctvom:

—	poskytnutia príkladov tabuľkových hárkov dotknutému členskému štátu, aby mohol poskytnúť informácie o príjemcoch pomoci a o jej výške (pozri body 24 a 25),

—	posúdenia žiadostí o predĺženie lehoty na vykonanie rozhodnutia o vymáhaní (pozri oddiel 4.1),

—	organizácie úvodného stretnutia (pozri oddiel 4.2),

—	poskytnutia nástroja na výpočet úrokov z vymáhanej sumy (pozri bod 111),

—	poskytnutia príkladov podmienených dohôd vhodných na predbežné vymáhanie pomoci (pozri bod 118),

—	informovania dotknutého členského štátu o predbežnom alebo končenom ukončení postupu vymáhania (pozri oddiel 4.9).

3.2. Úloha členského štátu

68.

Členské štáty zohrávajú kľúčovú úlohu pri zaisťovaní účinnosti politiky vymáhania. Najmä poskytovaním presných a úplných informácií v priebehu formálneho vyšetrovacieho konania podľa článku 6 procesného nariadenia môžu členské štáty prispieť k prijatiu rozhodnutí o vymáhaní, ktoré sa jednoduchšie presadzujú, k zabráneniu vzniku rizika, že vymáhanie nebude okamžité a účinné, alebo k zníženiu tohto rizika. Členský štát môže konkrétne predložiť konkrétne okolnosti, ktoré by podľa jeho názoru mala Komisia zohľadniť pri stanovovaní lehoty na vykonanie povinnosti vrátiť pomoc (pozri odseky 71 a 72).

69.

Podľa článku 16 ods. 1 procesného nariadenia musí dotknutý členský štát prijať všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcu. V závislosti od právneho systému dotknutého členského štátu sa proces vymáhania môže týkať niekoľkých orgánov na miestnej, regionálnej alebo vnútroštátnej úrovni. Rozhodnutie Komisie určené členskému štátu je záväzné pre všetky orgány daného štátu vrátane jeho súdov (88).

70.

Keďže neexistujú príslušné ustanovenia práva Európskej únie, je na každom členskom štáte, aby vykonal rozhodnutie o vymáhaní uplatnením pravidiel a postupov stanovených vo vnútroštátnych právnych predpisoch (89). Zatiaľ čo každý členský štát určuje konkrétny subjekt zodpovedný za vykonávanie rozhodnutia o vymáhaní, niektoré členské štáty poverili jeden orgán úlohou koordinovať a dohliadať na proces vnútroštátneho vymáhania. Zo skúseností Komisie vyplýva, že ústredný koordinačný orgán prispieva k okamžitému a účinnému vykonávaniu rozhodnutí o vymáhaní tým, že získava a šíri poznatky na vnútroštátnej úrovni a vytvára stabilný komunikačný kanál s útvarmi Komisie.

4. VYKONÁVANIE ROZHODNUTIA O VYMÁHANÍ

71.

Ak Komisia dospeje k záveru, že už priznaná pomoc je nezlučiteľná s vnútorným trhom, a nariadi jej vymáhanie, dotknutý členský štát musí zrušiť pomoc (90) a v náležitých prípadoch ju vymáhať (91), a to v lehote stanovenej Komisiou (ďalej len „lehota na vymáhanie“). Vymoženie pomoci po lehote na vymáhanie nemôže uspokojiť požiadavky práva Európskej únie a v takom prípade ide o nevykonanie rozhodnutia o vymáhaní (92). Dotknutému členskému štátu v každom prípade ostáva povinnosť vymôcť neoprávnenú pomoc a zastaviť porušovanie práva Európskej únie čo najskôr po uplynutí lehoty na vymáhanie.

72.

Komisia vo svojom rozhodnutí o vymáhaní stanoví dve lehoty, v rámci ktorých má dotknutý členský štát i) predložiť presné informácie o opatreniach, ktoré plánuje prijať a ktoré už prijal na vykonanie rozhodnutia o vymáhaní (obyčajne do 2 mesiacov od jeho doručenia), a ii) splniť povinnosť vymáhania (obyčajne do 4 mesiacov od jeho doručenia (93)). Konkrétne v rámci prvej lehoty musí členský štát vo všeobecnosti poskytnúť úplné informácie o totožnosti príjemcov, pokiaľ neboli určení už v rozhodnutí o vymáhaní, o výške vymáhanej pomoci a o vnútroštátnom postupe uplatňovanom na splnenie povinnosti vymáhania.

73.

Príslušný členský štát si môže slobodne zvoliť vnútroštátny postup na vykonanie rozhodnutia o vymáhaní, ak to umožňuje okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia o vymáhaní (94). Podľa skúseností Komisie môžu byť veľmi účinné zrýchlené, špecializované administratívne postupy, ktoré môžu členským štátom pomôcť riadne si splniť svoje povinnosti. Bez ohľadu na vnútroštátny postup zvolený na vykonanie rozhodnutia o vymáhaní je príslušný orgán alebo súd povinný v plnej miere uplatňovať právne predpisy Európskej únie (95).

4.1. Požiadavka na predĺženie lehoty na výkon rozhodnutia

74.

Ak členský štát v rámci lehoty na vymáhanie narazí na ťažkosti pri vykonávaní rozhodnutia o vymáhaní, má povinnosť predložiť tieto problémy Komisii na posúdenie spolu s návrhmi na primerané riešenia, a to v dostatočnom čase, aby mohla situáciu posúdiť (96). Medzi týmito návrhmi môže byť aj návrh na predĺženie lehoty na vymáhanie.

75.

V takýchto prípadoch musia Komisia a dotknutý členský štát spolupracovať v dobrej viere, aby prekonali ťažkosti a zabezpečili úplný súlad s právom Európskej únie (97). Dotknutý členský štát musí rovnako poskytnúť Komisii všetky informácie, ktoré jej umožnia určiť, či zvolené prostriedky povedú k správnemu vykonaniu rozhodnutia o vymáhaní (98).

76.

Komisia v praxi poskytne predĺženie lehoty na vykonanie svojho rozhodnutia iba za výnimočných okolností, ak členský štát nezvratnými dôkazmi preukáže, že žiadne z ostatných možných opatrení, ktoré by mohli viesť k včasnému vykonaniu rozhodnutia Komisie, nebude účinné.

77.

Žiadostiam o predĺženie lehoty na vymáhanie sa nevyhovie, ak je omeškanie vo vymáhaní pomoci zapríčinené spôsobmi a prostriedkami, ktoré si zvolil členský štát, hoci mal k dispozícii rýchlejšie možnosti.

78.

Ak uplynula lehota na vymáhanie, žiadostiam o jej predĺženie nemožno vyhovieť so spätnou platnosťou (99) (pozri bod 71).

4.2. Úvodné stretnutie

79.

Komisia orgánom dotknutého členského štátu zvyčajne ponúka úvodné stretnutie krátko po oznámení rozhodnutia o vymáhaní. Toto stretnutie sa, pokiaľ možno, uskutoční do jedného mesiaca a v každom prípade pred uplynutím prvej lehoty na poskytnutie informácií, ako sa uvádza v bode 72.

80.

Cieľom úvodného stretnutia je uľahčiť a zrýchliť proces vymáhania stanovením transparentného vzťahu spolupráce medzi Komisiou a orgánmi dotknutého členského štátu. Komisia takisto vysvetľuje nástroje, ktoré môže členskému štátu ponúknuť, aby mu pomohla s vymáhaním.

81.

Komisia sa počas úvodného stretnutia snaží poskytnúť úvodnú spätnú väzbu o stratégii vymáhania a o vykonávacích opatreniach, ktoré dotknutý členský štát naplánoval s cieľom zabezpečiť súlad s rozhodnutím o vymáhaní.

82.

Hoci účasť na úvodnom stretnutí nie je povinná, Komisia členským štátom dôrazne odporúča, aby využili túto možnosť získať usmernenia o hlavných aspektoch vymáhania a aby si pripravili otázky na vysvetlenie, ktoré môžu potrebovať.

4.3. Určenie príjemcov, od ktorých sa pomoc musí vymôcť

83.

Neoprávnená pomoc, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom, sa musí vymáhať od príjemcov, ktorí z nej mali skutočne prospech (100). Keď sa príjemcovia neurčia v rozhodnutí o vymáhaní, dotknutý členský štát musí preskúmať individuálnu situáciu každého príslušného podniku (101).

84.

Podľa článku 345 ZFEÚ sa na súkromné a verejné podniky vzťahujú rovnaké pravidlá štátnej pomoci; neexistuje preto medzi nimi žiadny rozdiel, pokiaľ ide o vymáhanie neoprávnenej pomoci.

4.3.1. Určenie príjemcu pomoci, ktorý je súčasťou združenia podnikov

85.

Určenie príjemcov pomoci nie je vo všeobecnosti zložité. V určitých prípadoch sa však môže stať, že Komisia musí posúdiť, ktorý podnik v rámci združenia podnikov tvoriaceho hospodársku jednotku mal prínos z pomoci.

86.

Aj keď sa v rámci združenia podnikov vyskytli určité transakcie, Komisia môže zamerať rozsah vymáhania iba na jedného príjemcu pomoci v združení. Komisia však vo svojom rozhodnutí o vymáhaní pomoci môže dospieť k záveru, že podniky patriace do skupiny, aj keď sú kvalifikované podľa vnútroštátnych právnych predpisov ako samostatné právne subjekty, na účely práva hospodárskej súťaže tvoria jednu hospodársku jednotku (102) a využili pomoc. Komisia môže tiež dospieť k záveru, že prospech z pomoci mali aj iné podniky tejto skupiny.

87.

V prípade uvedenom v bode 86 sa v rozhodnutí o vymáhaní môže dotknutému členskému štátu nariadiť vymáhanie pomoci nielen od podniku, ktorý mal z pomoci priamy prospech, ale aj od celej skupiny podnikov tvoriacich hospodársku jednotku alebo od niektorých právnických osôb, ktoré sú jeho súčasťou (103) a ktoré takisto využili pomoc.

88.

Pri vykonávaní tohto rozhodnutia o vymáhaní dotknutý členský štát musí Komisii dokázať, že pomoc vymohol správne buď od priameho príjemcu, alebo od ďalších podnikov, na ktoré sa vzťahuje povinnosť vymáhania.

4.3.2. Rozšírenie príkazu na vymáhanie; hospodárska kontinuita

89.

Ak vo fáze vykonávania rozhodnutia o vymáhaní nie je možné pomoc vymáhať od pôvodného príjemcu a ak sa pomoc previedla na iný podnik, členský štát by mal rozšíriť vymáhanie na podnik, ktorý fakticky využíva výhodu po prevode činností, a zabezpečiť, že povinnosť vymáhania sa nebude obchádzať (104).

90.

Súdny dvor rozlišuje medzi dvoma spôsobmi na prevod činností podniku. Ide o i) predaj všetkých aktív podniku alebo ich časti, po ktorom činnosť už nevykonáva tá istá právnická osoba [prevod aktív (asset deal)]; a ii) predaj jeho akcií, po ktorom si podnik, ktorý mal prospech z pomoci, zachoval svoju právnu subjektivitu a naďalej vykonáva svoje činnosti [prevod akcií (share deal)] (105).

4.3.2.1. Prevod aktív

91.

Ak príjemca nezlučiteľnej pomoci vytvorí novú spoločnosť alebo prevedie svoje aktíva na iný podnik, ktorý pokračuje v určitých alebo vo všetkých jeho činnostiach, pokračovanie týchto činností môže predĺžiť narušenie hospodárskej súťaže, ktoré vzniklo v dôsledku pomoci. Preto nová vytvorená spoločnosť alebo nákupca aktív bude v prípade, ak si ponechá túto výhodu, možno musieť vrátiť príslušnú pomoc.

92.

V scenári pre prevod aktív Komisia existenciu hospodárskej kontinuity medzi podnikmi posudzuje individuálne, pričom využíva otvorený súbor nekumulatívnych kritérií. Komisia môže zohľadniť najmä tieto kritériá (106): i) rozsah prevodu (aktíva (107) a pasíva, zachovanie pracovnej sily a/alebo manažmentu); ii) cena prevodu (108); iii) totožnosť akcionárov alebo vlastníkov predávajúceho a nákupcu; iv) čas, kedy sa prevod uskutočnil (počas predbežného preskúmania podľa článku 4 procesného nariadenia, alebo počas formálneho vyšetrovacieho konania podľa článku 6 tohto nariadenia, alebo po prijatí rozhodnutia o vymáhaní); v) ekonomická logika operácie (109).

4.3.2.2. Prevod akcií

93.

Predaj akcií príjemcu nezlučiteľnej pomoci tretej strane nemá vplyv na povinnosť príjemcu splatiť takúto pomoc (110).

94.

Ak sa predajú akcie podniku, ktorému bola priznaná neoprávnená štátna pomoc, podnik si však zachová svoju právnu subjektivitu a naďalej vykonáva činnosti subvencované prostredníctvom štátnej pomoci, členský štát musí pomoc od tohto podniku vymôcť (111). V skutočnosti to je tak, že si podnik zachováva výhodu, ktorú má v porovnaní so svojimi konkurentmi.

4.3.2.3. Fúzie a iné formy reorganizácie obchodnej činnosti

95.

Okrem prevodu aktív a akcií sa členské štáty môžu vyzvať, aby určili, od ktorého podniku sa po fúzii alebo po inej forme reorganizácie obchodnej činnosti musí vymáhať pomoc. V týchto prípadoch dotknutý členský štát musí určiť právneho nástupcu pôvodného príjemcu pomoci a vymáhať pomoc od nástupníckeho subjektu (112).

4.3.3. Príjemcovia pomoci vo forme daňových opatrení

96.

Pokiaľ ide o osobitný prípad schém, ktorými sa poskytujú daňové úľavy, dotknutý členský štát musí určiť podniky, ktoré využívali výhodu poskytnutú prostredníctvom schémy, a pomoc od nich vymáhať.

97.

Na účely určenia príjemcu nie je dôležité, či príslušný podnik vo svojom daňovom priznaní uplatnil opatrenie pomoci správne alebo skôr v rozpore s platnými vnútroštátnymi pravidlami (113). Podstatnou otázkou je to, či podnik dostal daňové úľavy, pri ktorých sa zistilo, že predstavujú štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Vnútroštátne postupy na riešenie nesprávneho uplatňovania alebo zneužívania vnútroštátnych daňových pravidiel nesmú ohroziť okamžité a účinné vymáhanie štátnej pomoci.

4.4. Výpočet vymáhanej sumy

98.

Ak bola výška pomoci určená už v rozhodnutí Komisie, členský štát má povinnosť vykonať rozhodnutie schválené Komisiou. Ak členský štát vznesie námietky proti výpočtu výšky pomoci, záležitosť sa musí predložiť súdom Únie. Z toho vyplýva, že členský štát musí vymáhať výšku pomoci určenú v rozhodnutí o vymáhaní, pokiaľ a kým ho Všeobecný súd alebo Súdny dvor nepozastavil alebo nevyhlásil za neplatné.

99.

Ak Komisia neurčila presnú sumu pomoci, ktorá sa má vymáhať, v rozhodnutí o vymáhaní, dotknutý členský štát musí stanoviť výšku pomoci na vymáhanie od každého príjemcu na základe metodiky stanovenej v rozhodnutí o vymáhaní (114).

100.

Komisia v zásade vyžaduje, aby členský štát vymohol celú pomoc, pokiaľ pomoc v čase, keď bola priznaná, nespĺňala platné požiadavky stanovené i) v nariadení o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článkov 107 a 108 ZFEÚ (ďalej len „nariadenie o skupinovej výnimke“); ii) v nariadení, ktorým sa stanovuje, že určitá podpora z verejných zdrojov nespĺňa všetky kritériá článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a preto je oslobodená od notifikačnej povinnosti stanovenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ („nariadenie de minimis“); iii) v inom, predchádzajúcom rozhodnutí Komisie (115).

101.

Komisia môže prijať spätné uplatnenie pravidla de minimis na príjemcu pomoci za týchto podmienok:

—	celá suma pomoci musí byť nižšia než strop de minimis (116); v tejto súvislosti nie je použitie priemernej sumy na príjemcu prijateľné, keďže nezabezpečuje, že žiaden podnik nemal prospech z celkovej sumy prevyšujúcej tento strop (117),

—	členský štát pri spätnom overovaní výšky pomoci de minimis poskytnutej v ktoromkoľvek období 3 účtovných rokov musí posúdiť každé trojročné obdobie, ktoré zahŕňa dátum, keď bola poskytnutá pomoc, ktorá by sa mala údajne vyňať z vymáhania (118), a

—	splnené musia byť všetky podmienky stanovené v príslušnom nariadení, ktoré sa môže uplatňovať retrospektívne (119).

102.

Na výpočet sumy, ktorá sa má vymáhať, členský štát môže zohľadniť aj to, či príjemca zaplatil daň z prijatej pomoci. Ak príjemca túto daň zaplatil (t. j. pomoc v hrubom vyjadrení sa nerovná pomoci v čistom vyjadrení), členský štát môže, v súlade so svojimi vnútroštátnymi daňovými predpismi, zohľadniť predtým zaplatenú daň tak, že bude vymáhať len čistú sumu, ktorá bola príjemcovi pomoci poskytnutá.

103.

Naopak, keď príjemca neoprávnenej a nezlučiteľnej pomoci nezaplatil daň z prijatej pomoci (t. j. pomoc v hrubom vyjadrení sa rovná pomoci v čistom vyjadrení), príjemca musí vrátiť hrubú sumu prijatej pomoci.

104.

V každom prípade dotknutý členský štát musí zabezpečiť, že príjemca pomoci nebude môcť využívať ďalšie daňové úľavy na základe tvrdenia, že refundáciou sa znížil jeho zdaniteľný príjem.

4.4.1. Daňové opatrenia

105.

Pokiaľ ide o štátnu pomoc poskytnutú formou daňových úľav, „značí návrat do pôvodného stavu čo najrýchlejší návrat k situácii, ktorá by prevládala, ak by sa predmetné operácie uskutočnili bez poskytnutia zníženia dane“ (120).

106.

Dotknutý členský štát preto musí vypočítať správnu výšku dane, ktorú mal podnik zaplatiť bez neoprávneného opatrenia pomoci. Tento výpočet sa môže zakladať iba na voľbách skutočne vykonaných v minulosti bez toho, aby sa zohľadnili alternatívne, hypotetické voľby, ktoré by boli k dispozícii (121). Zohľadniť sa môžu iba automaticky uplatniteľné odpočty stanovené vo vnútroštátnom a v náležitých prípadoch v medzinárodnom práve alebo v rozhodnutí o vymáhaní.

107.

Ak napríklad členský štát vykonáva rozhodnutie o vymáhaní tak, že zvýši základ dane príjemcu pomoci, ostatné daňové úľavy, ktoré boli k dispozícii už v čase splatnosti pôvodnej dane, by sa v zásade mohli stále uplatňovať (122).

108.

Na základe povinnosti zachovávať služobné tajomstvo stanovenej v článku 339 ZFEÚ a článku 30 procesného nariadenia nie je dôvernosť daňových dokumentov opodstatneným dôvodom na neposkytnutie požadovaných dôkazov v tejto súvislosti.

109.

Podľa vnútroštátneho práva daňové orgány dotknutého členského štátu v záujme výberu daní (vrátane štátnej pomoci poskytnutej formou daňových úľav) budú možno musieť pred samotným vymáhaním vykonať vnútorné daňové kontroly. Daňové kontroly sú prijateľné za predpokladu, že i) vedú k vymáhaniu v rámci lehoty na vymáhanie a ii) je dodržaná metodika stanovená v rozhodnutí pre výpočet pomoci na vymáhanie.

4.4.2. Výpočet úrokov z vymáhanej sumy

110.

Podľa článku 16 ods. 2 procesného nariadenia bude pomoc, ktorá sa má vymáhať podľa rozhodnutia o vymáhaní, zahŕňať úrok odo dňa, keď pomoc bola poskytnutá príjemcovi, až do dňa jej vymoženia (123). Podľa vykonávacieho nariadenia sa úroky musia uplatňovať formou zloženého úroku (124).

111.

Určenie presnej výšky úrokov, ktoré sa majú vymáhať, je úlohou dotknutého členského štátu. Komisia s cieľom uľahčiť plnenie tejto úlohy sprístupnila členským štátom nástroj na výpočet úrokov v súlade s pravidlami stanovenými vo vykonávacom nariadení (125).

4.5. Doručovanie príkazov na vymáhanie

112.

Členský štát, ktorému je rozhodnutie o vymáhaní určené, musí príjemcovi nariadiť, aby vrátil pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom v lehote stanovenej v rozhodnutí. Bezodkladné doručenie príkazu na vymáhanie, ktorým sa ukladá povinnosť vrátiť štátnu pomoc v lehote na vymáhanie, je nevyhnutné v záujme zaručenia splnenia požiadaviek stanovených v článku 16 ods. 3 procesného nariadenia (pozri bod 19).

113.

Povaha a prvky príkazu na vymáhanie sa môžu líšiť okrem iného v závislosti od udeľujúceho orgánu, spôsobu priznania nezlučiteľnej pomoci a od jej výšky. Bez ohľadu na osobitné znaky príslušného vnútroštátneho právneho systému, Komisia sa na základe skúseností domnieva, že normalizované formuláre a postupy doručovania príkazov na vymáhanie môžu prispieť k včasnému a účinnému vykonávaniu rozhodnutí o vymáhaní.

114.

Odkaz na vnútroštátne právo zahŕňa aj to, že v právnom poriadku dotknutého členského štátu sa v zásade uplatňujú všetky pravidlá a postupy, bez ohľadu na ich zdroj. V prípade príjemcov pomoci, ktorí na území dotknutého členského štátu nemajú ani sídlo, ani stálu prevádzkareň, sa preto doručenie príkazov na vymáhanie môže riadiť podľa pravidiel a postupov stanovených v medzinárodných dohodách alebo v medzinárodnom práve súkromnom platnom v danom členskom štáte.

115.

V súlade so zásadou lojálnej spolupráce musia členské štáty pri najbližšej príležitosti upozorniť Komisiu, ak predpokladajú ťažkosti pri doručovaní príkazu na vymáhanie.

4.6. Predbežné vykonávanie vymáhania

116.

Ak je rozhodnutie o vymáhaní stále predmetom žalôb, členský štát môže prijať predbežnú platbu pomoci, ktorá sa má vymáhať.

117.

Dotknutý členský štát môže zvážiť predbežné vymoženie, pokiaľ je primerané cieľu zabezpečiť úplné, hoci len predbežné, odstránenie narušenia hospodárskej súťaže, ktoré vzniklo v dôsledku nezlučiteľnej pomoci. V tejto súvislosti dotknutý členský štát musí zabezpečiť, že príjemca stratí výhodu spojenú s neoprávnenou a nezlučiteľnou pomocou. Dotknutý členský štát by mal Komisii odôvodniť potrebu predbežných opatrení a predložiť úplný opis plánovaných predbežných opatrení.

118.

Predbežné vykonanie rozhodnutia o vymáhaní sa môže dosiahnuť napríklad formou platby celej vymáhanej sumy zo strany príjemcu na viazaný účet (126). Komisia je pripravená poskytnúť príklady vhodných podmienených dohôd. Členský štát môže Komisii predložiť aj konkrétnu dohodu o viazanom účte spĺňajúcu podmienky uvedené v bode 117.

119.

Naopak, poskytnutie záruk za budúce vyplatenie vymáhanej sumy nie je primeraným predbežným opatrením, keďže pomoc je zatiaľ prístupná príjemcovi.

120.

Prípadne sa príjemca, ak sa to stanovuje vo vnútroštátnom práve, môže rozhodnúť splatiť členskému štátu výšku pomoci a úroky z vymáhanej sumy na základe osobitného ustanovenia, ktorým sa pomoc vracia príjemcovi, ak je konečný výsledok prebiehajúceho súdneho sporu voči nemu priaznivý.

121.

Vo výnimočných prípadoch sa môžu použiť aj iné spôsoby predbežného vykonávania, pokiaľ sú dodržané uvedené zásady. Ak nedôjde k okamžitému konečnému vymáhaniu, členské štáty by mali využiť každé platné ustanovenie v ich právnom poriadku, ktoré ich orgánom umožňuje nariadiť predbežnú platbu pomoci (127), aj keď dané ustanovenie nie je určené na presne stanovený účel vymáhania štátnej pomoci (128).

4.7. Alternatívne prostriedky vymáhania

122.

Ak členský štát vymáha pomoc inými prostriedkami než formou platby v hotovosti, musí Komisii poskytnúť informácie, ktoré jej umožnia stanoviť, že zvolené prostriedky predstavujú vhodné prostriedky na vykonanie rozhodnutia (129). Komisia prijíma alternatívne prostriedky vymáhania iba vtedy, ak: i) ide o vhodný nástroj na obnovenie trhových podmienok, ktoré boli narušené neoprávneným opatrením pomoci, ii) ich Komisia a iné zainteresované strany dokážu určiť ako také (130) a iii) členský štát dokáže, že tieto prostriedky majú účinok, ktorý je rovnocenný platbe v hotovosti.

123.

Komisia pravidelne dostáva žiadosti o prijatie vymáhania vykonaného alternatívnymi prostriedkami, ako je vymáhanie formou vecného plnenia alebo započítanie pohľadávok štátnej pomoci proti existujúcim pohľadávkam príjemcu pomoci voči dotknutému členskému štátu.

124.

Komisia môže prijať vymáhanie formou vecného plnenia iba vo výnimočných prípadoch, ak boli splnené podmienky uvedené v bode 122 a ak dotknutý členský štát koná v súlade s týmito základnými zásadami:

—	Hodnota aktív sa musí určiť objektívnym spôsobom, aby Komisia mohla dospieť k záveru, že hodnota je rovnocenná s vymáhanou sumou vrátane príslušných úrokov z vymáhanej sumy.

—	Vymáhanie formou vecného plnenia musí byť povolené v rámci vnútroštátneho práva. Členský štát musí Komisiu informovať o príslušných právnych ustanoveniach na vnútroštátnej úrovni, ktoré umožňujú vymáhanie formou vecného plnenia.

—

Musí sa zabrániť tomu, aby sa hospodárske činnosti vykonávali s použitím aktív príjemcu určitý čas po vydaní rozhodnutia (napr. minimálne do úplného odpísania týchto aktív v súlade s obvyklými pravidlami účtovania). V tomto bode sa pripomínajú kritériá na vyhodnotenie existencie hospodárskej kontinuity stanovené v bode 92.

125.

Komisia môže prijať započítanie pohľadávok iba vo výnimočných prípadoch, ak dotknutý členský štát koná v súlade s týmito základnými zásadami:

—	možnosť započítania pohľadávok je stanovená vo vnútroštátnom práve (131),

—	započítavané pohľadávky sú isté, majú pevne stanovenú výšku a sú splatné a

—	prijaté opatrenia sú celkom transparentné, aby sa Komisia mohla presvedčiť, že sú vhodné na odstránenie narušenia hospodárskej súťaže spôsobeného poskytnutím pomoci.

126.

Odklad vymáhania alebo platenie v splátkach po uplynutí lehoty na vymáhanie znamenajú, že povinnosť vymáhania sa nevykonala bez omeškania, a preto sa nepovoľujú, ani napriek tomu, že by maximalizovali príjem dotknutého členského štátu (pozri bod 54).

4.8. Insolvenčné konanie

127.

Príjemca pomoci, ktorý nie je schopný vrátiť pomoc a zaplatiť splatné úroky z vymáhanej sumy, na trhu prežíva v zásade iba preto, že dostal pomoc. Na obnovenie situácie na vnútornom trhu spätne odobratím pomoci preto príjemca pomoci musí odísť z vnútorného trhu. Ak príjemca pomoci opustí trh, ale časť alebo celá výhoda sa prevedie na právneho a hospodárskeho nástupcu, povinnosť vrátiť pomoc by sa mala rozšíriť na právneho a hospodárskeho nástupcu (pozri oddiel 4.3.2).

128.

V záujme vymoženia pomoci od príjemcu v platobnej neschopnosti môže členský štát pristúpiť ku konfiškácii aktív príjemcu pomoci a k začatiu konania o jeho likvidácii len vtedy, ak príjemca nie je schopný splatiť pomoc alebo prijať iné opatrenie, ktorým sa umožní vymoženie pomoci, ako sa stanovuje vo vnútroštátnom práve tohto štátu (132). V tejto súvislosti sa vymáhanie pomoci v konaní zameranom na likvidáciu príjemcu v zásade nemôže považovať za opatrenie, ktoré je v nepomere k cieľom ZFEÚ (133). Dotknutý členský štát preto musí vyvolať toto konanie vo svojom postavení veriteľa alebo akcionára, ak má takéto postavenie (134).

129.

Od okamihu, keď príjemca pomoci prechádza do konkurzného konania, obnovenie predchádzajúcej situácie a odstránenie narušenia hospodárskej súťaže vyplývajúce z pomoci je možné dosiahnuť prostredníctvom registrácie pohľadávky v súvislosti s pomocou, ktorá sa má vymáhať v zozname záväzkov (135) v rámci lehoty na vymáhanie. V takomto prípade musí za zaevidovaním pohľadávky nasledovať i) vrátenie celej vymáhanej sumy alebo, ak to nie je možné, ii) zrušenie záväzku a definitívne ukončenie jeho činností (136).

130.

Pokiaľ ide o prvú podmienku uvedenú v bode 129, dotknutý členský štát musí zapísať sumu, ktorá sa má vymáhať, t. j. nezlučiteľnú pomoc, spoločne s úrokmi z vymáhanej sumy, ktoré vznikli až do dňa úplného splatenia pomoci alebo do skoršieho dátumu, ak úroky podľa vnútroštátneho práva prestávajú vznikať pre všetkých veriteľov v tento skorší dátum (napr. dátum otvorenia insolvenčného konania). Keďže úroky strácajú finančnú výhodu vyplývajúcu z poskytovania pomoci (pozri odsek 16) a jej vrátenie slúži na rovnaký účel vymáhania istiny pomoci, členské štáty musia zaregistrovať výšku istiny pomoci a úroky z vymáhanej sumy s rovnakým poradím.

131.

Pokiaľ ide o druhú podmienku uvedenú v odseku 129, niektoré členské štáty upravujú konanie zamerané na reštrukturalizáciu alebo dočasné pokračovanie niektorých alebo všetkých činností podnikov v platobnej neschopnosti. Takéto konanie sa však musí ponechať neuplatňované, pokiaľ sa v prípade, že sa nedosiahne včasné vrátenie plnej výšky vymáhanej sumy, zabráni zrušeniu a zániku činností príjemcu pomoci (137).

132.

Preto v prípadoch, keď sa výboru veriteľov navrhne plán, ktorým sa príjemcovi pomoci umožňuje pokračovanie činnosti, orgány dotknutého členského štátu môžu tento plán podporiť iba vtedy, ak sa ním zabezpečí vymoženie celej vymáhanej sumy v rámci lehoty na vymáhanie. Členský štát sa nemôže zrieknuť časti svojho nároku na vymáhanie, ak príjemca pomoci pokračuje vo svojej činnosti po uplynutí lehoty na vymáhanie.

133.

Môžu existovať prípady, keď akcionári príjemcu pomoci dobrovoľne rozhodnú o jeho likvidácii mimo postupu vykonávaného súdom alebo pod jeho dohľadom. Bez ohľadu na zvolený postup sa uplatňujú rovnaké zásady, aké sa uvádzajú v tomto oddiele.

134.

Všetky orgány dotknutého členského štátu vrátane jeho súdov nesmú uplatňovať žiadne ustanovenia v rámci vnútroštátneho insolvenčného konania alebo vnútroštátnych pravidiel, ktorými sa riadi dobrovoľná likvidácia, ktoré tým, že ponechávajú pomoc určenú na vymáhanie k dispozícii príjemcovi, nezabezpečujú okamžitý a účinný výkon rozhodnutia Komisie o vymáhaní. Rovnako sa Komisia domnieva, že členský štát musí napadnúť každé rozhodnutie prijaté jeho vnútroštátnymi súdmi, ktoré by bolo v rozpore s právom Európskej únie (138).

135.

Na účely splnenia povinnosti vymáhania pomoci sa príjemca pomoci sa likviduje, keď sa skončí jeho činnosť a jeho aktíva a úroky sa predajú za trhových podmienok (139). Hoci sa uplatňujú vnútroštátne pravidlá, predaj sa musí uskutočniť prostredníctvom otvoreného, transparentného a nediskriminačného postupu (140). Ocenenie aktív by mal vykonávať nezávislý expert. Podľa skúseností Komisie bývajú tieto požiadavky v prípade konkurzných konaní pod dohľadom súdu vo všeobecnosti splnené. S cieľom zabrániť nákupcovi aktív, aby zodpovedal za vrátenie pomoci, sa členský štát musí uistiť, že neexistuje nijaká hospodárska kontinuita (pozri oddiel 4.3.2).

4.9. Predbežné a definitívne ukončenie postupov vymáhania

136.

V posledných rokoch Komisia vypracovala internú prax „predbežného ukončenia“ postupov vymáhania. To sa týka situácií, keď členský štát predbežne vykonal rozhodnutie o vymáhaní, ktoré sa však nemôže považovať za definitívne vykonané rozhodnutie z dôvodu: i) prebiehajúceho súdneho sporu na úrovni Európskej únie či na vnútroštátnej úrovni; ii) prebiehajúcich vnútroštátnych správnych postupov, ktoré stále môžu mať vplyv na splnenie povinnosti vymáhania; alebo iii) stále prebiehajúceho insolvenčného konania, v rámci ktorého boli riadne a v primeranom poradí zapísané pohľadávky štátnej pomoci.

137.

Podľa zásady lojálnej spolupráce sa Komisia snaží informovať dotknutý členský štát o tom, že predbežne ukončila postup vymáhania.

138.

Po predbežnom ukončení postupu vymáhania musí dotknutý členský štát Komisiu priebežne informovať o aktuálnom stave a naďalej poskytovať informácie a dôkazy na požiadanie, a to najmenej raz ročne, kým Komisia nedospeje k záveru, že dotknutý členský štát s konečnou platnosťou vykonal rozhodnutie o vymáhaní.

139.

Komisia takisto pokračuje v informovaní dotknutého členského štátu o svojom posúdení stavu postupu. Listom svojich útvarov takisto informuje členský štát, že postup vymáhania bol definitívne ukončený. V tejto fáze sa postup vymáhania takisto odstráni zo zoznamu prípadov štátnej pomoci s prebiehajúcimi postupmi vymáhania zverejnenými na webovom sídle Generálneho riaditeľstva Komisie pre hospodársku súťaž (141).

140.

Ani predbežné, ani definitívne ukončenie postupu vymáhania nebráni Komisii, aby obnovila prísnejšie preskúmanie tohto prípadu alebo ho opätovne otvorila. Stalo by sa tak, ak by nové skutočnosti zmenili situáciu, ktorá viedla Komisiu k ukončeniu.

5. SÚDNE SPORY PRED VNÚTROŠTÁTNYMI SÚDMI

141.

Vykonávanie rozhodnutí o vymáhaní môže podnietiť súdne spory na vnútroštátnych súdoch (142). Zo skúseností Komisie vyplýva, že konania na správnych súdoch, ak existujú, sú obvykle zárukou rýchlejšieho výkonu príkazov na vymáhanie než konania na občianskych súdoch.

142.

Rozlišujú sa dve hlavné kategórie súdnych sporov týkajúcich sa vymáhania: i) žaloby, ktoré podáva vymáhajúci orgán v úsilí o súdne nariadenie, ktoré prinúti neochotného príjemcu splatiť pomoc; a ii) žaloby, ktoré podáva príjemca napádajúci príkaz na vymáhanie vrátane individuálnych opatrení na zabezpečenie vymoženia.

143.

Existuje riziko oneskorenia vykonania rozhodnutia o vymáhaní, keď sa vnútroštátne opatrenia prijaté na jeho vykonanie napadnú na súde (143).

144.

Ak príjemca pomoci požiada o nariadenie predbežného opatrenia v súvislosti s vnútroštátnymi opatreniami prijatými na vykonanie rozhodnutia o vymáhaní z dôvodu údajnej protiprávnosti tohto rozhodnutia, vnútroštátny súd musí posúdiť, či daná vec spĺňa podmienky, ktoré stanovil Súdny dvor vo veciach Zuckerfabrik (144) a Atlanta (145). Podľa tejto judikatúry môže vnútroštátny súd nariadiť predbežné opatrenie, iba ak sú splnené tieto kumulatívne podmienky (146):

i)	príslušný súd vezme do úvahy vážne pochybnosti týkajúce sa platnosti aktu Európskej únie a ak platnosť napadnutého aktu už nie je predmetom sporu pred Súdnym dvorom, vnútroštátny súd sám postúpi otázku Súdnemu dvoru (147),

ii)	existuje naliehavosť v tom zmysle, že predbežné opatrenie je nevyhnutné, aby sa zabránilo vážnym a nenapraviteľným škodám spôsobovaným strane požadujúcej toto opatrenie,

iii)	ak súd primerane zohľadní záujem Európskej únie, a

iv)	vo svojom posudzovaní všetkých týchto podmienok rešpektuje všetky rozhodnutia Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu, ktorý rozhodol o právoplatnosti aktu Európskej únie alebo o uplatňovaní predbežných opatrení, usilujúc o podobné predbežné opatrenie na európskej úrovni.

145.

Ak nie sú splnené podmienky stanovené v bode 144, dotknutý členský štát sa nemôže opierať o predbežné opatrenia priznané vnútroštátnymi súdmi, aby odôvodnil, prečo nevykonal rozhodnutie (148). V tejto súvislosti musí členský štát dokázať, že splnené boli všetky podmienky (149).

6. DÔSLEDKY NEVYKONANIA ROZHODNUTIA KOMISIE O VYMÁHANÍ

146.

Ak dotknutý členský štát nesplnil rozhodnutie o vymáhaní a ak nebol schopný preukázať existenciu absolútnej nemožnosti vymáhania, Komisia môže začať konanie o nesplnení povinnosti. Okrem toho môže predmetnému príjemcovi alebo príjemcom poskytnúť platbu novej zlučiteľnej pomoci pod podmienkou, že predchádzajúca pomoc, ktorá bola označená za neoprávnenú a nezlučiteľnú, bola vymožená.

6.1. Konanie o nesplnení povinnosti

147.

Nesplnenie ustanovení ZFEÚ týkajúcich sa štátnej pomoci má vplyv na obchodovanie a priamo škodí záujmom ostatných subjektov na príslušných trhoch, ktorí nevyužívajú rovnaký typ podpory.

6.1.1. Žaloba podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ

148.

Z dôvodu významu pravidiel štátnej pomoci pre ochranu hospodárskej súťaže a pre účinné fungovanie vnútorného trhu sa v článku 108 ods. 2 ZFEÚ stanovuje, že ak dotknutý členský štát v lehote na vymáhanie nedodrží rozhodnutie o vymáhaní, Komisia môže vec postúpiť priamo Súdnemu dvoru. V skutočnosti sa v porovnaní s článkom 258 ZFEÚ v článku 108 ods. 2 ZFEÚ nestanovuje fáza konania pred podaním žaloby (150).

149.

V záujme postúpenia veci podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ Súdnemu dvoru musí Komisia najprv stanoviť, ktorá povinnosť uložená členskému štátu rozhodnutím o vymáhaní nebola splnená. Rozhodnutie o vymáhaní vo všeobecnosti obsahuje dva druhy povinností: i) informovať Komisiu o opatreniach, ktoré boli prijaté alebo sa majú prijať s cieľom vykonať rozhodnutie, a pravidelne ju informovať o súčasnom stave prípadu po uplynutí lehoty na vymáhanie; a ii) vykonať povinnosť vymáhania štátnej pomoci v rámci lehoty na vymáhanie.

150.

Porušenie jednej z týchto dvoch povinností, ako aj všetkých ďalších povinností stanovených v rozhodnutí o vymáhaní môže viesť k úkonom podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ. Hoci sa porušenie stanoví v prípade, ak príslušná povinnosť nebola splnená do lehoty na vymáhanie, členské štáty naďalej podliehajú povinnosti vykonávať vymáhanie neoprávnenej pomoci po uplynutí tejto lehoty.

151.

Povinnosť vymáhania je povinnosťou dosiahnuť výsledky. V záujme odstránenia narušenia hospodárskej súťaže spôsobeného poskytnutím pomoci členské štáty musia v skutočnosti úspešne vymôcť celú vymáhanú sumu (151).

152.

Komisia systematicky zvažuje podanie žaloby na súde, ak sa nedosiahlo vymáhanie, bez ohľadu na dôvody tohto neúspechu (152) a bez ohľadu na vnútroštátnu správu alebo orgán, ktorý interne nesie zodpovednosť za nesplnenie povinnosti vymáhania (153).

153.

Rozhodnutie podať žalobu na súd podlieha uváženiu Komisie. Prijíma sa individuálne so zreteľom na objektívne dôvody, na odhodlanie členského štátu a na opatrenia, ktoré už boli prijaté s cieľom vykonať rozhodnutie (154). Komisia môže takisto zohľadniť to, či pomoc bola čiastočne vymožená, a ak áno, v akom percentuálnom podiele.

6.1.2. Žaloby na základe článku 260 ods. 2 ZFEÚ

154.

V článku 260 ods. 2 ZFEÚ sa uvádza, že ak sa Komisia domnieva, že členský štát nesplnil povinnosti stanovené v rozsudku podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, Komisia môže predložiť vec Súdnemu dvoru po tom, ako tomuto štátu umožní vyjadriť sa.

155.

Referenčným dátumom na posúdenie existencie porušenia povinnosti na účely článku 260 ods. 2 ZFEÚ je lehota stanovená vo formálnej výzve vydanej v súlade s článkom 260 ods. 2 prvým pododsekom ZFEÚ (155).

156.

Cieľom konania upraveného v článku 260 ods. 2 ZFEÚ je podnietiť porušujúci členský štát, aby vykonal predchádzajúci rozsudok, ktorým sa preukázalo nesplnenie povinností, a tak zabezpečil účinné uplatnenie práva Európskej únie. Obidve sankcie upravené v tomto ustanovení, t. j. paušálna pokuta a penále, sledujú tento cieľ.

157.

O sankciách rozhoduje Súdny dvor na základe návrhu Komisie (ktorý pre Súdny dvor nie je záväzný). Tento návrh sankcií v rámci žaloby podľa článku 260 ods. 2 ZFEÚ sa riadi kritériami stanovenými v oznámení Komisie (156), ktoré sa pravidelne aktualizuje. Podľa tohto oznámenia sa pri ukladaní finančnej sankcie členskému štátu musia zohľadniť tri základné kritériá: i) závažnosť porušenia, ii) jeho trvanie a iii) potreba zabezpečiť odradzujúci účinok samotnej sankcie, aby sa predchádzalo ďalším porušeniam. Komisia zastáva názor, že porušenie povinnosti vymáhania vždy predstavuje závažné porušenie (157).

158.

Komisia systematicky zvažuje postúpenie vecí Súdnemu dvoru podľa článku 260 ods. 2 ZFEÚ, v ktorých dotknutý členský štát nevyhovel rozsudku podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ (158).

6.2. Judikatúra vo veci Deggendorf

159.

Vo svojom rozsudku vo veci Deggendorf Súdny dvor rozhodol, že Komisia môže vyhlásiť pomoc podniku za zlučiteľnú s vnútorným trhom pod podmienkou, že podnik vráti predchádzajúcu neoprávnenú pomoc, vzhľadom na kumulatívny účinok dotknutých pomocí (159).

160.

Pri uplatňovaní práva hospodárskej súťaže Európskej únie sa s právne nezávislými fyzickými alebo právnickými osobami, ktoré tvoria hospodársku jednotku, zaobchádza ako s jedným podnikom. V takých prípadoch, na účely posúdenia kumulatívneho účinku predchádzajúcich a plánovaných nových pomocí, Komisia musí posúdiť združenie, ktorého súčasťou je príjemca pomoci (160).

7. ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

161.

Týmto oznámením sa nahrádza oznámenie o vymáhaní pomoci z roku 2007.

162.

Komisia môže toto oznámenie preskúmať na základe dôležitého budúceho vývoja svojej praxe v oblasti vymáhania štátnej pomoci alebo podstatných úprav príslušných pravidiel alebo judikatúry Európskej únie.

163.

Orgány členských štátov môžu otázky týkajúce sa vymáhania štátnej pomoci adresovať jednotnému kontaktnému miestu Komisie: comp-recovery-state-aid@ec.europa.eu.

(1) Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov – Modernizácia štátnej pomoci EÚ (MŠP), COM(2012) 209 final.

(2) Nariadenie Komisie (ES) č. 651/2014 zo 17. júna 2014 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článkov 107 a 108 Zmluvy (Ú. v. EÚ L 187, 26.6.2014, s. 1).

(3) Pozri http://ec.europa.eu/competition/state_aid/scoreboard/index_en.html.

(4) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 1973, Komisia/Nemecko (Kohlegesetz), C-70/72, ECLI:EU:C:1973:87, bod 13.

(5) Oznámenie Komisie (Ú. v. ES C 318, 24.11.1983, s. 3).

(6) Ú. v. EÚ C 202, 7.6.2016, s. 47.

(7) Nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, 27.3.1999, s. 1).

(8) Nariadenie Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 248, 24.9.2015, s. 9).

(9) Nariadenie Komisie (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 659/1999, ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. EÚ L 140, 30.4.2004, s. 1).

(10) Ú. v. EÚ C 272, 15.11.2007, s. 4.

(11) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Fédération nationale du commerce Exérieur des produits alimentaires a iní/Francúzsko (Saumon), C-354/90, ECLI:EU:C:1991:440, bod 14; rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, C-148/04, ECLI:EU:C:2005:774, bod 42.

(12) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, Residex Capital IV, C-275/10, ECLI:EU:C:2011:814, bod 27.

(13) Pozri článok 1 písm. c) nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 248, 24.9.2015, s. 9).

(14) Podľa článku 109 a článku 108 ods. 4 ZFEÚ môžu byť niektoré kategórie štátnej pomoci oslobodené od povinnosti informovať Komisiu, a to na základe takzvaných nariadení o výnimkách. Každá pomoc poskytnutá v súlade s nariadením o výnimkách bez toho, aby boli splnené podmienky na udelenie výnimky z oznamovacej povinnosti, je takisto neoprávnená. Pozri rozsudok Súdneho dvora z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C-349/17, ECLI:EU:C:2019:172, body 84 až 87. V článku 108 ods. 2 ZFEÚ sa takisto stanovujú výnimočné a osobitné prípady, keď Rada môže rozhodnúť, že pomoc je zlučiteľná s vnútorným trhom. Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 4. decembra 2013, Komisia/Rada, C-117/10, ECLI:EU:C:2013:786, bod 51.

(15) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Fédération nationale du commerce Exérieur des produits alimentaires a iní/Francúzsko (Saumon), C-354/90, ECLI:EU:C:1991:440, bod 11; rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 2013, Deutsche Lufthansa, C-284/12, ECLI:EU:C:2013:755, bod 29.

(16) V tejto súvislosti pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1996, SFEI a iní, C-39/94, ECLI:EU:C:1996:285, body 68 až 71. Pozri takisto rozsudok Súdneho dvora z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C-349/17, ECLI:EU:C:2019:172, body 92 až 94. Doplňujúce informácie o úlohe vnútroštátnych súdov pri presadzovaní pravidiel štátnej pomoci sa nachádzajú v Oznámení Komisie o vymáhaní práva štátnej pomoci vnútroštátnymi súdmi (Ú. v. EÚ C 85, 9.4.2009, s. 1), alebo v akomkoľvek právnom predpise, ktorým sa oznámenie mení alebo nahrádza.

(17) Súdny dvor objasnil, že Komisia nemôže požadovať vrátenie neoprávnenej pomoci bez toho, aby najprv preskúmala zlučiteľnosť pomoci s vnútorným trhom podľa postupu stanoveného v článku 108 ods. 2 ZFEÚ. V tejto súvislosti pozri rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia (Boussac), C-301/87, ECLI:EU:C:1990:67, body 9, 10 až 22. To nevylučuje možnosť, aby Komisia v osobitných prípadoch vydala príkaz na vymáhanie pomoci, pozri bod 27.

(18) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 1973, Lorenz GmbH/Spolková republika Nemecko a iní, C-120-73, ECLI:EU:C:1973:152, body 3 a 4.

(19) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 2012, Komisia/Španielsko (Magefesa II), C-610/10, ECLI:EU:C:2012:781, bod 105.

(20) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 4. apríla 1995, Komisia/Taliansko (ALFA Romeo), C-348/93, ECLI:EU:C:1995:95, bod 27.

(21) Pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júna 1995, Siemens/Komisia, T-459/93, ECLI:EU:T:1995:100, body 97 až 101.

(22) Ú. v. EÚ C 202, 7.6.2016, s. 13.

(23) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014, Komisia/Nemecko (Biria Gruppe), C-527/12, ECLI:EU:C:2014:2193, body 51 a 56.

(24) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia (Maribel bis/ter scheme), C-75/97, ECLI:EU:C:1999:311, bod 65.

(25) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. decembra 2016, Komisia/Aer Lingus, spojené veci C-164/15 P a C-165/15 P, ECLI:EU:C:2016:990, body 114 a 116.

(26) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. septembra 2015, Komisia/Taliansko (Venice and Chioggia II), C-367/14, ECLI:EU:C:2015:611, bod 41.

(27) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia (Tubemeuse), C-142/87, ECLI:EU:C:1990:125, bod 66.

(28) Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 1. marca 2017, SNCM/Komisia, T-454/13, ECLI:EU:T:2017:134, bod 269.

(29) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia (Employment Measures I), C-310/99, ECLI:EU:C:2002:143, bod 99.

(30) Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 20. septembra 2011, Regione autonoma della Sardegna a iní/Komisia, veci T-394/08, T-408/08, T-453/08 a T-454/08, ECLI:EU:T:2011:493, bod 152.

(31) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. marca 2012, Komisia/Taliansko (Hotel industry in Sardinia), C-243/10, ECLI:EU:C:2012:182, bod 35.

(32) Pozri článok 31 ods. 2 procesného nariadenia, kde sa stanovuje, že zamietavé rozhodnutia sa adresujú dotknutému členskému štátu.

(33) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 14. novembra 2018, Komisia/Helénska republika („Helénske lodenice II“), C-93/17, ECLI:EU:C:2018:903, bod 69.

(34) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2015, Komisia/Francúzsko (Lignes maritimes Marseille-Corse), C-63/14, ECLI:EU:C:2015:458, bod 44.

(35) Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 20. septembra 2011, Regione autonoma della Sardegna a iní/Komisia, veci T-394/08, T-408/08, T-453/08 a T-454/08, ECLI:EU:T:2011:493, bod 283.

(36) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. februára 1996, Duff a iní, C-63/93, ECLI:EU:C:1996:51, bod 20.

(37) Zásada právnej istoty bráni tomu, aby Komisia mohla donekonečna odkladať vykonávanie svojich právomocí. Súdny dvor však rozhodol, že „omeškanie Komisie v súvislosti s výkonom jej kontrolných právomocí a s vymáhaním tejto pomoci má za následok protiprávnosť tohto rozhodnutia o vymáhaní iba vo výnimočných prípadoch, keď Komisia zjavne nekonala a preukázateľne porušila svoju povinnosť náležitej starostlivosti“: pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. apríla 2008, Komisia/Salzgitter, C-408/04 P, ECLI:EU:C:2008:236, bod 106. V prípade daňových ZHZ (zoskupenia hospodárskeho záujmu) Komisia rozhodla, že z dôvodu osobitnej kombinácie výnimočných okolností v danom prípade sa vymáhanie musí týkať iba pomoci priznanej po vydaní rozhodnutia Komisie o začatí formálneho vyšetrovacieho konania podľa článku 6 procesného nariadenia s cieľom chrániť zásadu právnej istoty. Pozri rozhodnutie Komisie z 20. decembra 2006 o schéme pomoci, ktorú Francúzsko zaviedlo podľa článku 39 CA všeobecného zákonníka o daniach – Štátna pomoc C46/2004 (ex NN65/2004) (Ú. v. EÚ L 112, 30.4.2007, s. 41).

(38) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko (Scott), C-232/05, ECLI:EU:C:2006:651, body 50 až 53.

(39) Pozri rozsudok Všeobecného súdu zo 7. októbra 2010, DHL Aviation a DHL Hub Leipzig/Komisia, T-452/08, ECLI:EU:T:2010:427, body 34 a 41.

(40) V súvislosti so zásadou oprávneného očakávania pozri rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C-5/89, ECLI:EU:C:1990:320, body 13 a 14.

(41) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 24. marca 2011, ISD Polska a iní/Komisia, C-369/09 P, ECLI:EU:C:2011:175, bod 123; rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 2010, Kahla Thüringen Porzellan/Komisia, C-537/08 P, ECLI:EU:C:2010:769, bod 63; rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C-47/07 P, ECLI:EU:C:2008:726, body 34 a 81.

(42) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. júna 2011, Diputación Foral de Vizcaya a iní/Komisia, spojené veci C-465/09 P až C-470/09 P, ECLI:EU:C:2011:372, bod 150.

(43) Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 15. novembra 2018, Deutsche Telekom/Komisia, T-207/10, ECLI:EU:T:2018:786, bod 42. Súdny dvor uznal existenciu oprávnených očakávaní príjemcu pomoci iba raz, a to v rozsudku vo veci RSV. Pozri rozsudok Súdneho dvora z 24. novembra 1987, RSV/Komisia, C-223/85, ECLI:EU:C:1987:502. Súdy Únie však zdôraznili výnimočné okolnosti tohto prípadu tým, že odmietli rozšíriť ochranu oprávnených očakávaní nad rámec výnimočnej situácie identifikovanej v RSV; Pozri napr. rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia, T-109/01, ECLI:EU:T:2004:4, body 145 až 148 a rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C-298/00 P, ECLI:EU:C:2004:240, bod 90.

(44) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 20. marca 1997, Land Rheinland-Pfalz/Alcan Deutschland, C-24/95, ECLI:EU:C:1997:163, bod 25.

(45) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C-298/00 P, ECLI:EU:C:2004:240, bod 88.

(46) Pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. novembra 2009, Francúzsko/Komisia, spojené veci T-427/04 a T-17/05, ECLI:EU:T:2009:474, bod 261.

(47) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, France Télécom/Komisia, C-81/10 P, ECLI:EU:C:2011:811, body 58 až 60.

(48) Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 27. februára 2013, Nitrogénművek Vegyipari/Komisia, T-387/11, ECLI:EU:T:2013:98, bod 121; rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia, T-332/06, ECLI:EU:T:2009:79, bod 61.

(49) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 28. júla 2011, Diputación Foral de Vizcaya a iní/Komisia, spojené veci C-471/09 P až C-473/09 P, ECLI:EU:C:2011:521, body 64 až 65, 68, 75 až 77.

(50) Predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom sa konštatuje, že určité opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc, alebo v ktorom sa určité opatrenie štátnej pomoci vyhlasuje za zlučiteľné s vnútorným trhom, sa musí vykladať tak, že sa prísne vzťahuje na konkrétne skutočnosti a okolnosti daného osobitného prípadu. Každý prípad sa musí posudzovať s ohľadom na jeho skutkové okolnosti. Napríklad Súdny dvor rozhodol, že časovo obmedzené skoršie rozhodnutie, ktorým sa opatrenie vyhlasuje za opatrenie, ktoré nepredstavuje štátnu pomoc, spočívajúce na okolnostiach existujúcich v danom okamihu nemôže vyvolávať oprávnené očakávanie, pokiaľ ide o budúce posúdenie povahy štátnej pomoci podobného opatrenia. Pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. júla 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia, C-194/09 P, ECLI:EU:C:2011:497, body 72 až 75. Odlišná situácia nastane, keď Komisia zmení svoje posúdenie z jediného dôvodu, ktorý spočíva v prísnejšom uplatnení pravidiel Zmluvy v oblasti štátnej pomoci. Za týchto okolnosti Súdny dvor dospel k záveru, že príjemcovia pomoci mohli očakávať, že im rozhodnutie Komisie, ktorým sa mení jej predchádzajúce posúdenie, poskytne čas potrebný na účinné zohľadnenie tejto zmeny posúdenia, a preto sa ich týka ochrana oprávneného očakávania. V tejto súvislosti pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. júna 2006, Belgicko/Komisia (Forum 187), spojené veci C-182/03 a C-217/03, ECLI:EU:C:2006:416, bod 71.

(51) V rozsudku CELF II Súdny dvor rozhodol, že neobvyklé nasledovanie zrušení v zásade vyjadruje zložitosť právnej veci a zďaleka nie je dôvodom na vytvorenie oprávneného očakávania, skôr sa ukazuje, že môže zvýšiť pochybnosti príjemcu o zlučiteľnosti spornej pomoci. Pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. marca 2010, CELF a Ministre de la Culture et de la Communication (CELF II), C-1/09, ECLI:EU:C:2010:136, body 51, 52 a 55.

(52) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 24. marca 2011, ISD Polska a iní/Komisia, C-369/09 P, ECLI:EU:C:2011:175, bod 124.

(53) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2010, Komisia/Slovensko (Frucona Košice), C-507/08, ECLI:EU:C:2010:802, bod 59.

(54) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 24. januára 2013, Komisia/Španielsko (Magefesa), C-529/09, ECLI:EU:C:2013:31, bod 64.

(55) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2007, Lucchini, C-119/05, ECLI:EU:C:2007:434, body 61 až 63; rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 2015 Klausner Holz Niedersachsen, C-505/14, ECLI:EU:C:2015:742, bod 45.

(56) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 2015, Klausner Holz Niedersachsen, C-505/14, ECLI:EU:C:2015:742, bod 40. Pozri takisto rozsudok Súdneho dvora z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C-349/17, ECLI:EU:C:2019:172, body 138 a 139.

(57) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, spojené veci C-622/16 P až C-624/16 P, ECLI:EU:C:2018:873, body 79.

(58) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 2017, Komisia/Grécko (Larco), C-481/16, ECLI:EU:C:2017:845, bod 28.

(59) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. februára 2015, Komisia/Francúzsko (Plans de Campagne), C-37/14, ECLI:EU:C:2015:90, bod 67.

(60) V tejto súvislosti pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2015, Komisia/Francúzsko (Lignes maritimes Marseille-Corse), C-63/14, ECLI:EU:C:2015:458, body 52 a 53.

(61) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 2017, Komisia/Grécko (Larco), C-481/16, ECLI:EU:C:2017:845, bod 29. pozri aj rozsudok Súdneho dvora zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, spojené veci C-622/16 P až C-624/16 P, ECLI:EU:C:2018:873, body 91 a 95.

(62) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 20. marca 1997, Land Rheinland-Pfalz/Alcan Deutschland, C-24/95, ECLI:EU:C:1997:163, body 34 až 37.

(63) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia (Lanerossi), C-303/88, ECLI:EU:C:1991:136, body 52 a 60.

(64) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. októbra 2013, Komisia/Grécko (Ellinikos Xrysos), C-263/12, ECLI:EU:C:2013:673, bod 36.

(65) V tejto súvislosti Súdny dvor objasnil, že „pokiaľ ide o výskyt prípadných sociálnych ťažkostí, ktoré môžu škodiť verejnému poriadku, je ustálenou judikatúrou, ako to uviedol generálny advokát v bode 86 svojich návrhov, že pri hrozbe takých ťažkostí je úlohou dotknutého členského štátu, aby prijal všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie plnej pôsobnosti a účinnosti práva Európskej únie s cieľom zabezpečiť náležité vykonanie tohto práva v záujme všetkých hospodárskych subjektov, pokiaľ sa nepreukáže, že by opatrenie tohto štátu malo také dôsledky pre verejný poriadok, ktorým by nemohol čeliť prostriedkami, ktoré má k dispozícii“. Pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2015, Komisia/Francúzsko (Lignes maritimes Marseille-Corse), C-63/14, ECLI:EU:C:2015:458, bod 52.

(66) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. septembra 2015, Komisia/Taliansko (Venice and Chioggia II), C-367/14, ECLI:EU:C:2015:611, bod 51.

(67) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014, Komisia/Nemecko (Biria Gruppe), C-527/12, ECLI:EU:C:2014:2193, bod 49.

(68) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2015, Komisia/Francúzsko (Lignes maritimes Marseille-Corse), C-63/14, ECLI:EU:C:2015:458, bod 49.

(69) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2015, Komisia/Francúzsko (Lignes maritimes Marseille-Corse), C-63/14, ECLI:EU:C:2015:458, bod 57.

(70) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. januára 1986, Komisia/Belgicko, C-52/84, ECLI:EU:C:1986:3, bod 14.

(71) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. júla 2002, Komisia/Španielsko, C-499/99, ECLI:EU:C:2002:408, bod 37.

(72) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, spojené veci C-622/16 P až C-624/16 P, ECLI:EU:C:2018:873, body 82 a 84.

(73) Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 25. januára 2018, BSCA/Komisia, T-818/14, ECLI:EU:T:2018:33, bod 72.

(74) Pojem „schéma pomoci“ je vymedzený v článku 1 písm. d) procesného nariadenia a pojem „individuálna pomoc“ v článku 1 písm. e) procesného nariadenia.

(75) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, France Télécom/Komisia, C-81/10 P, ECLI:EU:C:2011:811, bod 80.

(76) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, France Télécom/Komisia, C-81/10 P, ECLI:EU:C:2011:811, body 82 až 60.

(77) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 20. marca 1997, Land Rheinland-Pfalz/Alcan Deutschland, C-24/95, ECLI:EU:C:1997:163, body 34 až 37.

(78) K tomu, že je premlčacia lehota prerušená a začína bežať znovu, vedie napríklad žiadosť o informácie zaslaná Komisiou dotknutému členskému štátu. Pozri rozsudok Súdneho dvora z 26. apríla 2018, ANGED, C-233/16, ECLI:EU:C:2018:280, body 84 a 85.

(79) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 2005, Scott/Komisia, C-276/03 P, ECLI:EU:C:2005:590, body 27 a 36.

(80) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 23. januára 2019, Fallimento Traghetti del Mediterraneo, C-387/17, ECLI:EU:C:2019:51, bod 52; rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2002, Gibraltár/Komisia, spojené veci T-195/01 a T-207/01, ECLI:EU:T:2002:111, bod 130.

(81) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014, Komisia/Nemecko (Biria Gruppe), C-527/12, ECLI:EU:C:2014:2193, body 39 a 41.

(82) V tejto súvislosti pozri rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 2011, Komisia/Taliansko (Venice and Chioggia I), C-302/09, ECLI:EU:C:2011:634, body 38 a 39.

(83) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko (Scott), C-232/05, ECLI:EU:C:2006:651, bod 49.

(84) Podľa zásady rovnocennosti sa vnútroštátne právne predpisy musia uplatňovať nediskriminačným spôsobom v porovnaní s podobnými prípadmi, na ktoré sa vzťahujú výlučne vnútroštátne právne predpisy. Pozri rozsudok Súdneho dvora z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C-382/99, ECLI:EU:C:2002:363, bod 90.

(85) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014, Komisia/Nemecko (Biria Gruppe), C-527/12, ECLI:EU:C:2014:2193, bod 43.

(86) Hoci vo všeobecnosti nie je zložité identifikovať príjemcu individuálnej pomoci, Komisia nemôže identifikovať každého príjemcu pomoci nezlučiteľnej s vnútorným trhom, nehovoriac o presnej výške získanej pomoci.

(87) Komisia nemá zákonnú povinnosť vo svojom rozhodnutí o vymáhaní jasne uviesť presnú sumu na vymáhanie. Stačí, aby v ňom uviedla informácie, ktoré umožnia členskému štátu určiť sumu bez príliš veľkých ťažkostí. Pozri rozsudok Súdneho dvora z 28. júla 2011, Mediaset/Komisia, C-403/10 P, ECLI:EU:C:2011: 533, bod 126.

(88) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. mája 1987, Albako/BALM, C-249/85, ECLI:EU:C:1987:245, bod 17. Pozri takisto rozsudok Súdneho dvora z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C-349/17, ECLI:EU:C:2019:172, bod 90.

(89) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia (Service stations), C-382/99, ECLI:EU:C:2002:363, bod 90.

(90) To znamená, že členský štát musí prijať všetky opatrenia potrebné na obnovenie situácie, ktorá existovala na vnútornom trhu pred priznaním pomoci, a to napríklad aj prostredníctvom odstúpenia od zmluvy. Pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, Residex Capital IV, C-275/10, ECLI:EU:C:2011:814, body 45 až 47.

(91) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 20. marca 1997, Land Rheinland-Pfalz/Alcan Deutschland, C-24/95, ECLI:EU:C:1997:163, bod 34.

(92) V tejto súvislosti pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2010, Komisia/Taliansko (Newly listed companies), C-304/09, ECLI:EU:C:2010:812, bod 32.

(93) Komisia môže na základe osobitných okolností prípadu stanoviť inú lehotu na vymáhanie. Pozri bod 68.

(94) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014, Komisia/Nemecko (Biria Gruppe), C-527/12, ECLI:EU:C:2014:2193, bod 41.

(95) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C-349/17, ECLI:EU:C:2019:172, bod 91.

(96) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 2017, Komisia/Grécko (Larco), C-481/16, ECLI:EU:C:2017:845, bod 29.

(97) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 20. marca 2014, Rousse Industry/Komisia, C-271/13 P, ECLI:EU:C:2014:175, bod 78.

(98) Ako príklad návrhov na vykonávanie pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. decembra 2002, Komisia/Nemecko, C-209/00, ECLI:EU:C:2002:747, body 40 až 44.

(99) V tomto zmysle pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2015, Komisia/Francúzsko (Lignes maritimes Marseille-Corse), C-63/14, ECLI:EU:C:2015:458, bod 45.

(100) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Nemecko/Komisia (SMI), C-277/00, ECLI:EU:C:2004:238, bod 75.

(101) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 2014, Mediaset, C-69/13, ECLI:EU:C:2014:71, bod 22.

(102) Podľa judikatúry Súdneho dvora sa s právne nezávislými fyzickými alebo právnickými osobami, ktoré tvoria hospodársku jednotku, musí zaobchádzať ako s jedným podnikom na účely uplatňovania práva Únie o hospodárskej súťaži. Pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 1984, Hydrotherm, C-170/83, ECLI:EU:C:1984:271, bod 11. Komisia má rozsiahlu právomoc rozhodnúť, či by sa na účely právnych predpisov o štátnej pomoci mali podniky skupiny považovať za jednu hospodársku jednotku alebo za samostatné subjekty. Pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 2000, DSG/Komisia, T-234/95, ECLI:EU:T:2000:174, bod 124.

(103) Pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 2000, DSG/Komisia, T-234/95, ECLI:EU:T:2000:174, bod 124.

(104) Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 13. septembra 2010, Grécko/Komisia, spojené veci T-415/05, T-416/05 a T-423/05, ECLI:EU:T:2010:386, body 143 až 146.

(105) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Nemecko/Komisia (SMI), C-277/00, ECLI:EU:C:2004:238, body 78 a 84.

(106) Komisia nemusí zohľadňovať všetky tieto kritériá. V tejto súvislosti pozri rozsudok Všeobecného súdu z 28. marca 2012, Ryanair/Komisia, T-123/09, ECLI:EU:T:2012:164, body 155 a 156.

(107) Pokiaľ ide o rozsah transakcie, predané aktíva v zásade musia byť iba časťou aktív vo vlastníctve príjemcu pomoci. Čím väčší je podiel pôvodného podniku, ktorý sa prevádza na nový subjekt, tým väčšia je pravdepodobnosť, že hospodárska činnosť súvisiaca s predanými aktívami aj naďalej ťaží z výhod nezlučiteľnej pomoci. Pozri rozhodnutie Komisie (EÚ) 2015/1826 z 15. októbra 2014 o štátnej pomoci SA.33797 (2013/C) (ex 2013/NN) (ex 2011/CP) poskytnutej Slovenskom podniku NCHZ (Ú. v. EÚ L 269, 15.10.2015, s. 71). Pokiaľ ide o hospodársku kontinuitu, pozri rozhodnutie Komisie zo 17. septembra 2008, štátna pomoc N 321/08, N 322/08 a N 323/08 – Grécko – Vente de certains actifs d’Olympic Airlines/Olympic Airways Services; rozhodnutie Komisie z 12. novembra 2008, štátna pomoc N 510/2008 – Taliansko – Predaj aktív Alitalia; rozhodnutie Komisie zo 4. apríla 2012, SA.34547 – Francúzsko – Reprise des actifs du groupe SERNAM dans le cadre de son redressement judiciaire.

(108) Ak sa aktíva predávajú formou otvoreného, transparentného, nediskriminačného a nepodmieneného výberového konania uchádzačovi, ktorý predložil najvyššiu ponuku, zaplatená cena sa zvyčajne považuje za trhovú cenu. Touto zásadou sa Komisia riadila v rozhodnutí Komisie z 1. októbra 2014 o štátnej pomoci Nemecka SA.31550 (2012/C) (ex 2012/NN) v prospech Nürburgringu; v rozhodnutí Komisie z 27. marca 2014 o štátnej pomoci SA.34572 (13/C) (ex 13/NN) poskytnutej Gréckom v prospech spoločnosti Larco General Mining & Metallurgical Company S.A.; v rozhodnutí Komisie zo 7. mája 2015 o štátnej pomoci SA.35546 (2013/C) (ex 2012/NN), ktorú poskytlo Portugalsko spoločnosti Estaleiros Navais de Viana do Castelo S.A.

(109) Komisia zistila hospodársku kontinuitu v prípadoch, keď nedošlo k zmene spôsobu fungovania podniku, v rozsahu činnosti alebo vo výrobe. Pozri napríklad rozhodnutie Komisie (EÚ) 2015/1826 z 15. októbra 2014 o štátnej pomoci SA.33797 (2013/C) (ex 2013/NN) (ex 2011/CP) poskytnutej Slovenskom podniku NCHZ (Ú. v. EÚ L 269, 15.10.2015, s. 71). Naopak, v prípadoch, v ktorých sa preukázali značné zmeny v činnosti alebo obchodnej stratégii, Komisia zastávala názor, že hospodárska kontinuita neexistovala. Rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/151 z 1. októbra 2014 o štátnej pomoci Nemecka SA.31550 (2012/C) (ex 2012/NN) v prospech Nürburgringu (Ú. v. EÚ L 34, 10.2.2016, s. 1) rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/152 z 1. októbra 2014 o štátnej pomoci SA 27339 (12/C) (ex 11/NN) poskytnutej Nemeckom letisku Zweibrücken a leteckým spoločnostiam využívajúcim letisko (Ú. v. EÚ L 34, 10.2.2016, s. 68). V každom prípade len ekonomická logika sa nemôže považovať za rozhodujúci prvok pri zisťovaní hospodárskej kontinuity medzi dvoma podnikmi.

(110) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Nemecko/Komisia (SMI), C-277/00, ECLI:EU:C:2004:238, bod 81.

(111) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 1. októbra 2015, Electrabel a Dunamenti Erőmű/Komisia, C-357/14 P, ECLI:EU:C:2015:642, bod 113.

(112) V tejto súvislosti pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. marca 2018, SNCF Mobilités/Komisia, C-127/16 P, ECLI:EU:C:2018:165.

(113) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 2011, Komisia/Taliansko (Tremonti bis), C-303/09, ECLI:EU:C:2011:483, bod 43.

(114) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 2014, Mediaset, C-69/13, ECLI:EU:C:2014:71, bod 21. Pozri takisto bod 66.

(115) Pozri napríklad rozhodnutie Komisie z 11. júla 2001 o schéme štátnej pomoci uplatňovanej Španielskom na určité nové založené podniky v provincii Álava (Ú. v. ES L 314, 18.11.2002, s. 1), odôvodnenie 90.

(116) Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 20. septembra 2011, Regione autonoma della Sardegna a iní/Komisia, veci T-394/08, T-408/08, T-453/08 a T-454/08, ECLI:EU:T:2011:493, body 310 až 312, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora z 13. júna 2013, HGA a iní/Komisia, spojené veci C-630/11 P až C-633/11 P, ECLI:EU:C:2013:387.

(117) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 13. septembra 2017, Komisia/Belgicko, C-591/14, ECLI:EU:C:2017:670, bod 46.

(118) Napríklad ak členský štát v roku 2018 tvrdí, že výhoda poskytnutá 31. decembra 2014 by sa mohla spätne považovať za pomoc de minimis, musí dokázať, že aj po započítaní tejto novej pomoci de minimis príslušný strop nebol prekročený v žiadnom z týchto trojročných období: 2012 – 2014, 2013 – 2015 a 2014 – 2016. Z toho vyplýva, že Komisia môže povoliť spätné započítanie tejto údajnej pomoci de minimis iba pod podmienkou, že sa nikdy neprekročí príslušný strop de minimis.

(119) Ako sa stanovuje aj v nariadení Komisie (EÚ) č. 1407/2013 z 18. decembra 2013 o uplatňovaní článkov 107 a 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na pomoc de minimis (Ú. v. EÚ L 352, 24.12.2013, s. 1).

(120) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, C-148/04, ECLI:EU:C:2005:774, bod 117.

(121) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, C-148/04, ECLI:EU:C:2005:774, body 118 až 119.

(122) V takom prípade musia byť splnené tieto podmienky týkajúce sa ostatných daňových úľav: i) nepovedú k žiadnej (novej) štátnej pomoci; ii) mali by sa rovnakým spôsobom týkať všetkých daňovníkov; iii) musia sa uplatňovať na základe pravidla, ktoré existovalo v čase priznania nezlučiteľnej pomoci; A iv) podniky, ktoré sú oprávnené na daňové úľavy, musia úľavy využívať automaticky (t. j. na uplatnenie úľavy netreba predchádzajúce povolenie členského štátu ani aktiváciu možnosti v stanovenej lehote zo strany daňovníka).

(123) V prípade rozhodnutí o vymáhaní, ktoré sú predmetom súdneho konania, sa úrok z vymáhanej sumy vypočíta aj za obdobia, počas ktorých bolo rozhodnutie na základe súdneho príkazu pozastavené alebo zrušené rozsudkom súdu prvého stupňa neskôr zrušeným Súdnym dvorom. V tejto súvislosti pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. februára 2008, CELF et Ministre de la Culture et de la Communication (CELF I), C-199/06, ECLI:EU:C:2008:79, body 56 až 58 a 69.

(124) Referenčné a diskontné sadzby (v %) sa od 1. augusta 1997 zverejňujú na webovom sídle Generálneho riaditeľstva Komisie pre hospodársku súťaž.

(125) Prístup k nástroju sa poskytuje na základe registrácie na vnútroštátnej úrovni aj na úrovni Európskej únie. Registráciou sa zabezpečí, že k nástroju môžu pristupovať len splnomocnení úradníci orgánov dotknutého členského štátu a útvarov Komisie.

(126) Platba celej sumy pomoci vrátane úroku z vymáhanej sumy na viazaný účet sa môže riadiť osobitnou dohodou podpísanou členským štátom, bankou alebo správcom a príjemcom pomoci, v ktorej sa zmluvné strany dohodli, že vyplatená viazaná suma sa uvoľní v prospech jednej alebo druhej zmluvnej strany, a to v závislosti od konečného výsledku súdneho sporu. Ak súdy Únie v konečnom rozsudku iba čiastočne potvrdia rozhodnutie o vymáhaní spôsobom, ktorý zahŕňa zníženie vymáhanej sumy, finančné prostriedky uložené na viazanom účte vrátane akýchkoľvek možných ziskov alebo strát sa musia previesť pomerným spôsobom dotknutému členskému štátu a príjemcovi pomoci.

(127) Napríklad vo francúzskom právnom poriadku sa stanovuje, že vnútroštátne súdy môžu nariadiť predbežné vyplatenie pomoci (t. j. podľa výsledku konania vo veci samej), ak povinnosť vrátiť pomoc nie je možné vážne spochybniť. Táto predbežná žiadosť o platbu (tzv. référé-provision) sa môže potvrdiť v prípade príkazu na vymáhanie vydaného na základe rozhodnutia Komisie.

(128) Niektoré členské štáty napríklad v rámci daňového práva nemajú ustanovenia, ktoré by ich orgánom zodpovedným za vymáhanie umožňovali nariadiť predbežné platby, majú však podobné ustanovenia v rámci občianskeho práva. V týchto prípadoch by mal členský štát využiť pravidlá, ktoré umožňujú predbežné vykonanie rozhodnutia bez ohľadu na postup zvolený na jeho výkon.

(129) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. júla 2009, Komisia/Helénska republika (Olympic Airways II), C-369/07, ECLI:EU:C:2009:428, bod 79.

(130) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. decembra 2002, Komisia/Nemecko, C-209/00, ECLI:EU:C:2002:747, body 57 a 58.

(131) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. júla 2009, Komisia/Helénska republika (Olympic Airways II), C-369/07, ECLI:EU:C:2009:428, bod 68.

(132) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 2018, Komisia/Grécko (United Textiles), C-363/16, ECLI:EU:C:2018:12, bod 36.

(133) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia (Tubemeuse), C-142/87, ECLI:EU:C:1990:125, body 65-66.

(134) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 2018, Komisia/Grécko (United Textiles), C-363/16, ECLI:EU:C:2018:12, bod 38.

(135) Keďže vymáhanie sa uskutočňuje v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu, poradie uplatnenia nároku na štátnu pomoc v zozname záväzkov sa riadi vnútroštátnymi právnymi predpismi za predpokladu, že poradie je v súlade so zásadou účinnosti a zásadou rovnocennosti. Pozri bod 64. V každom prípade sa tvrdenie o štátnej pomoci nemôže považovať za nižšie ako bežné nezabezpečené pohľadávky.

(136) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 2012, Komisia/Španielsko (Magefesa II), C-610/10, ECLI:EU:C:2012:781, body 72 a 104.

(137) V tejto súvislosti pozri rozsudok Všeobecného súdu z 21. októbra 2014, Taliansko/Komisia, T-268/13, ECLI:EU:T:2014:900, body 62 až 64.

(138) V tejto súvislosti pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. novembra 2011, Komisia/Taliansko (Employment Measures II), C-496/09, ECLI:EU:C:2011:740, bod 74.

(139) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Nemecko/Komisia (SMI), C-277/00, ECLI:EU:C:2004:238, bod 86.

(140) V tomto zmysle pozri oznámenie Komisie o pojme štátna pomoc uvedenom v článku 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Ú. v. EÚ C 262, 19.7.2016, s. 1), body 89 – 96.

(141) Pozri http://ec.europa.eu/competition/state_aid/studies_reports/recovery.html.

(142) Doplňujúce informácie o úlohe vnútroštátnych súdov pri presadzovaní pravidiel štátnej pomoci sa nachádzajú v oznámení Komisie o vymáhaní práva štátnej pomoci vnútroštátnymi súdmi (Ú. v. EÚ C 85, 9.4.2009, s. 1), alebo v neskorších revidovaných zneniach.

(143) Príslušný vnútroštátny súd môže spolupracovať s Komisiou prostredníctvom nástrojov spolupráce stanovených v článku 29 ods. 1 procesného nariadenia.

(144) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. februára 1991, Zuckerfabrik Süderdithmarschen/Hauptzollamt Itzehoe a Zuckerfabrik Soest/Hauptzollamt Paderborn, spojené veci C-143/88 a C-92/89, ECLI:EU:C:1991:65, body 23 a nasledujúce.

(145) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1995, Atlanta Fruchthandelsgesellschaft a iní/Bundesamt für Ernährung und Forstwirtschaft, C-465/93, ECLI:EU:C:1995:369, bod 51.

(146) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. marca 2012, Komisia/Taliansko (Hotel industry in Sardinia), C-243/10, ECLI:EU:C:2012:182, bod 48.

(147) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 2011, Komisia/Taliansko (Tremonti bis), C-303/09, ECLI:EU:C:2011:483, bod 46.

(148) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 2011, Komisia/Taliansko (Venice and Chioggia I), C-302/09, ECLI:EU:C:2011:634, bod 50.

(149) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. septembra 2015, Komisia/Taliansko (Venice and Chioggia II), C-367/14, ECLI:EU:C:2015:611, bod 50.

(150) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. júla 2001, Komisia/Belgicko, C-378/98, ECLI:EU:C:2001:370, bod 26.

(151) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 2018, Komisia/Grécko (United Textiles), C-363/16, ECLI:EU:C:2018:12, bod 34; rozsudok Súdneho dvora z 24. januára 2013, Komisia/Španielsko (Magefesa), C-529/09, ECLI:EU:C:2013:31, bod 91. A to bez toho, aby boli dotknuté obmedzenia povinnosti vymáhať: pozri oddiel 2.4.

(152) Toto platí bez toho, aby bola dotknutá preukázaná absolútna nemožnosť vymáhať pomoc.

(153) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, ECLI:EU:C:2003:513, body 31 až 33.

(154) Od prijatia oznámenia o vymáhaní pomoci z roku 2007 Súdny dvor vydal rozhodnutia v niekoľkých veciach, ktoré mu postúpila Komisia podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ. Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 2018, Komisia/Grécko (United Textiles), C-363/16, ECLI:EU:C:2018:12; rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 2017, Komisia/Grécko (Larco), C-481/16, ECLI:EU:C:2017:845; rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2015, Komisia/Francúzsko (Lignes maritimes Marseille-Corse), C-63/14, ECLI:EU:C:2015:458; rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája 2015, Komisia/Nemecko (Deutsche Post), C-674/13, ECLI:EU:C:2015:302; rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014, Komisia/Nemecko (Biria Gruppe), C-527/12, ECLI:EU:C:2014:2193; rozsudok Súdneho dvora z 5. júna 2014, Komisia/Taliansko (Exemption from excise duty), C-547/11, ECLI:EU:C:2014:1319; rozsudok Súdneho dvora z 12. decembra 2013, Komisia/Taliansko (Preferential electrical tariff), C-411/12, ECLI:EU:C:2013:832; rozsudok Súdneho dvora zo 17. októbra 2013, Komisia/Taliansko (Alcoa), C-344/12, ECLI:EU:C:2013:667; rozsudok Súdneho dvora zo 17. októbra 2013, Komisia/Grécko (Ellinikos Xrysos), C-263/12, ECLI:EU:C:2013:673; rozsudok Súdneho dvora z 10. októbra 2013, Komisia/Taliansko (Ixfin), C-353/12, ECLI:EU:C:2013:651; rozsudok Súdneho dvora z 21. marca 2013, Komisia/Taliansko (Sardinia Ferries), C-613/11, ECLI:EU:C:2013:192; rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2012, Komisia/Grécko (Hellenic Shipyards I), C-485/10, ECLI:EU:C:2012:395; rozsudok Súdneho dvora z 29. marca 2012, Komisia/Taliansko (Hotel industry in Sardinia), C-243/10, ECLI:EU:C:2012:182; rozsudok Súdneho dvora z 1. marca 2012, Komisia/Helénska republika (Tax-exempt reserve fund), C-354/10, ECLI:EU:C:2012:109; rozsudok Súdneho dvora z 13. októbra 2011, Komisia/Taliansko (New Interline), C-454/09, ECLI:EU:C:2011:650; rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 2011, Komisia/Taliansko (Venice and Chioggia I), C-302/09, ECLI:EU:C:2011:634; rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 2011, Komisia/Taliansko (Tremonti bis), C-303/09, ECLI:EU:C:2011:483; rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 2011, Komisia/Taliansko (Trade fairs), C-305/09, ECLI:EU:C:2011:274; rozsudok Súdneho dvora zo 14. apríla 2011, Komisia/Poľsko (Technologie Buczek), C-331/09, ECLI:EU:C:2011:250; rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2010, Komisia/Slovensko (Frucona Košice), C-507/08, ECLI:EU:C:2010:802; rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2010, Komisia/Taliansko (Newly listed companies), C-304/09, ECLI:EU:C:2010:812; rozsudok Súdneho dvora z 13. novembra 2008, Komisia/Francúzsko (Article 44-septies CGI), C-214/07, ECLI:EU:C:2008:619; rozsudok Súdneho dvora z 19. júna 2008, Komisia/Nemecko (Kahla/Thüringen), C-39/06, ECLI:EU:C:2008:349; rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 2008, Komisia/Helénska republika (Olympic Airways I), C-419/06, ECLI:EU:C:2008:89; rozsudok Súdneho dvora zo 6. decembra 2007, Komisia/Taliansko (Mesures urgentes en faveur de l’emploi), C-280/05, ECLI:EU:C:2007:753.

(155) Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. septembra 2015, Komisia/Taliansko (Venice and Chioggia II), C-367/14, ECLI:EU:C:2015:611, bod 35.

(156) Oznámenie Komisie o uplatňovaní článku 228 Zmluvy o ES, SEC(2005) 1658 (Ú. v. EÚ C 126, 7.6.2007, s. 15), zmenené a aktualizované oznámeniami uverejňovanými na webovom sídle Komisie.

(157) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 13. mája 2014, Komisia/Španielsko (Basque fiscal aid), C-184/11, ECLI:EU:C:2014:316, bod 69.

(158) Od prijatia oznámenia o vymáhaní pomoci z roku 2007 Súdny dvor vydal rozhodnutia v niekoľkých veciach, ktoré mu postúpila Komisia podľa článku 260 ods. 2 ZFEÚ. Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 14. novembra 2018, Komisia/Helénska republika (Hellenic Shipyards II), C-93/17, ECLI:EU:C:2018:903; rozsudok Súdneho dvora zo 17. septembra 2015, Komisia/Taliansko (Venice and Chioggia II), C-367/14, ECLI:EU:C:2015:611; rozsudok Súdneho dvora zo 17. novembra 2011, Komisia/Taliansko (Employment Measures II), C-496/09, ECLI:EU:C:2011:740; rozsudok Súdneho dvora z 13. mája 2014, Komisia/Španielsko (Basque fiscal aid), C-184/11, ECLI:EU:C:2014:316; rozsudok Súdneho dvora zo 7. júla 2009, Komisia/Grécko (Olympic Airways II), C-369/07, ECLI:EU:C:2009:428; rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 2012, Komisia/Španielsko (Magefesa II), C-610/10, ECLI:EU:C:2012:781. Vo všetkých týchto rozsudkoch, s výnimkou Basque fiscal aid, Súdny dvor uložil paušálnu pokutu aj penále. Konkrétne vo veci Hellenic Shipyards Súdny dvor uložil penále vo výške 7 294 000 EUR za každých šesť mesiacov omeškania pri vykonávaní potrebných opatrení, aby sa vyhovelo rozsudku Súdneho dvora, a paušálnu pokutu vo výške 10 miliónov EUR; vo veci Venice and Chioggia II Súdny dvor uložil penále vo výške 12 miliónov EUR za každých šesť mesiacov omeškania pri vykonávaní potrebných opatrení, aby sa vyhovelo rozsudku Súdneho dvora, a paušálnu pokutu vo výške 30 miliónov EUR; vo veci Employment measures II Súdny dvor uložil penále vo výške sumy vypočítanej vynásobením základnej sumy 30 miliónov EUR percentuálnym podielom neoprávnenej pomoci, ktorá ešte nebola vymožená alebo pri ktorej sa ešte nepreukázalo jej vymoženie, na konci príslušného obdobia v porovnaní s celkovou sumou, ktorá zatiaľ nebola vymožená ku dňu vynesenia daného rozsudku, a to za každých šesť mesiacov omeškania pri vykonávaní potrebných opatrení, aby sa vyhovelo rozsudku Súdneho dvora podľa článku 108 ZFEÚ (bod 68), a paušálnu pokutu vo výške 30 miliónov EUR (bod 97); vo veci Basque fiscal aid Súdny dvor uložil paušálnu pokutu vo výške 30 miliónov EUR (bod 84); vo veci Olympic Airways II Súdny dvor uložil penále vo výške 16 000 EUR za každý deň omeškania pri prijímaní potrebných opatrení, aby sa vyhovelo rozsudku Súdneho dvora (bod 127), a paušálnu pokutu vo výške 2 milióny EUR (bod 150); vo veci Magefesa II Súdny dvor uložil penále vo výške 50 000 EUR za každý deň omeškania pri prijímaní potrebných opatrení, aby sa vyhovelo rozsudku Súdneho dvora (bod 136), a paušálnu pokutu vo výške 20 miliónov EUR (bod 148).

(159) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. mája 1997, TWD/Komisia, C-355/95 P, ECLI:EU:C:1997:241, body 25 a 26.

(160) Pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. septembra 2009, AceaElectrabel/Komisia, T-303/05, ECLI:EU:T:2009:312, bod 163, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora zo 16. decembra 2010, AceaElectrabel/Komisia, C-480/09 P, ECLI:EU:C:2010:787.