V Bruseli26. 4. 2017

COM(2017) 196 final

SPRÁVA KOMISIE RADE

o vyhodnotení pokroku, pokiaľ ide o vymáhanie splatných dodatočných odvodov od výrobcov mlieka za hospodárske roky 1995/1996 až 2001/2002, o ktorom Komisiu a Radu informovalo Taliansko

(v súlade s článkom 3 rozhodnutia Rady 2003/530/ES)


SPRÁVA KOMISIE RADE,

ktorou sa hodnotí pokrok oznámený Talianskom Komisii a Rade, pokiaľ ide o vymáhanie splatných dodatočných odvodov od výrobcov mlieka za hospodárske roky 1995/1996 až 2001/2002

(v súlade s článkom 3 rozhodnutia Rady 2003/530/ES)

Táto hodnotiaca správa je vypracovaná v súlade s článkom 3 rozhodnutia Rady 2003/530/ES zo 16. júla 2003 o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom, ktorú má Talianska republika v úmysle poskytnúť svojim výrobcom mlieka (ďalej len: „rozhodnutie Rady“), podľa ktorého sa od príslušných talianskych orgánov vyžaduje, aby každý rok predložili Rade a Komisii správu o pokroku, ktorý dosiahli pri vymáhaní splatných dodatočných odvodov od výrobcov za hospodárske roky 1995/1996 až 2001/2002.

Podľa článku 1 rozhodnutia Rady sa pomoc, ktorú Talianska republika poskytuje svojim výrobcom mlieka tým, že za nich odvádza do rozpočtu Európskej únie sumu, ktorú jej výrobcovia mlieka Európskej únii dlhujú v dôsledku dodatočných odvodov za mlieko a mliečne výrobky za hospodárske roky 1995/1996 až 2001/2002, a tým, že umožňuje týmto výrobcom zaplatiť ich dlh prostredníctvom bezúročných odkladov úhrad počas niekoľkých rokov, výnimočne považuje za zlučiteľnú so spoločným trhom pod podmienkou, že:

–výrobcovia splatia celú sumu prostredníctvom anuít v rovnakej výške a

–doba splatnosti, ktorá začala plynúť 1. januára 2004, nebude dlhšia ako 14 rokov.

Podľa článku 2 rozhodnutia Rady sa poskytnutie pomoci podmieňuje tým, že Taliansko oznámi celkovú výšku dodatočných odvodov za príslušné obdobia Európskemu poľnohospodárskemu usmerňovaciemu a záručnému fondu (EPUZF), a tým, že Taliansko odpočíta tento nesplatený dlh v troch anuitách v rovnakej výške z výdavkov, ktoré financoval EPUZF v novembri 2003, novembri 2004 a v novembri 2005. Taliansko náležitým spôsobom oznámilo celkovú výšku dodatočných odvodov za príslušné obdobia v liste z 26. augusta 2003. Zrážky zvyšného nesplateného dlhu sa náležite odpočítali z výdavkov, ktoré financoval EPUZF v novembri 2003, 2004 a 2005.

Podľa článku 3 rozhodnutia Rady príslušné talianske orgány každý rok predkladajú Rade a Komisii správu o pokroku, ktorý dosiahli pri vymáhaní splatných dodatočných odvodov od výrobcov za hospodárske roky 1995/1996 až 2001/2002.

V zmysle uvedeného ustanovenia talianske orgány listom agentúry AGEA (Agenzia per le Erogazioni in Agricoltura) zo 4. novembra 2016 Komisii predložili svoju jedenástu správu týkajúcu sa platby anuity v roku 2015 (dvanástej anuity).

V tejto správe sa uvádza posúdenie Komisie týkajúce sa pokroku v roku 2015, o ktorom informovali talianske orgány, pokiaľ ide o vymáhanie dodatočných odvodov počas siedmich hospodárskych rokov, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie Rady, ako aj počas hospodárskych rokov, na ktoré sa uvedené rozhodnutie nevzťahuje.

Platenie odvodov formou splátkového režimu z roku 2003

Rozhodnutie Rady, ktorým sa Taliansku povolilo odvádzať dodatočné odvody do rozpočtu Európskej únie namiesto jeho výrobcov mlieka, sa v roku 2005, v čase predloženia prvej správy Rade, týkalo 25 123 výrobcov, ktorí poplatok dlhujú. Tento počet v roku 2015 klesol na 21 189.

Z celkového nahláseného počtu výrobcov, na ktorých sa správa vzťahuje a ktorí dlhujú odvody za sedem hospodárskych rokov stanovených v rozhodnutí Rady, sa na začiatku 15 431 výrobcov rozhodlo zaplatiť dlhovanú sumu formou splátkového režimu z roku 2003. Dlhy 15 431 výrobcov, ktorí sa rozhodli zaplatiť dlhovanú sumu formou splátkového režimu, predstavovali v roku 2004 pred splatením prvej anuity celkovo 345 miliónov EUR, čo predstavuje asi štvrtinu celkovej splatnej sumy výrobcov, ktorí odmietli pristúpiť na splátkový režim. Zdá sa preto, že do splátkového režimu sa väčšinou rozhodli vstúpiť výrobcovia, ktorí v najmenšej miere produkovali nadbytočné dodávky mlieka. Na druhej strane výrobcovia s výraznejšou nadprodukciou (asi 8 000 výrobcov, ktorým sa vyúčtovala približne 1 miliarda EUR v odvodoch, ktoré za uvedených sedem hospodárskych rokov dlhovali) sa rozhodli nevstúpiť do splátkového režimu. Treba však spresniť, že talianskym orgánom sú každý rok doručené nové žiadosti o možnosť splácania dlhu formou splátok. V roku 2015 bolo predložených 22 nových žiadostí v celkovej sume 3,4 milióna EUR. Celková suma v rámci splátkového režimu z roku 2003 je 372,33 milióna EUR.

Dvanástu anuitu malo zaplatiť 10 540 výrobcov v celkovej sume 25 390 665,74 EUR do 31. decembra 2015. Z overení, ktoré vykonali talianske orgány, vyplynulo, že 10 282 výrobcov počas roku 2015 riadne splatilo sumy v celkovej hodnote 24 300 792,83 EUR, čo znamená, že 97,55 % výrobcov splatilo načas v dvanástej anuite 95,7 % splatnej sumy. Pri predchádzajúcich jedenástich anuitách sa včas zaplatilo 99,6 %, 97,9 %, 99,5 %, 99,7 %, 96,4 %, 96,2 %, 90,5 %, 98,3 %, 96,9 %, 98,2 % a 95,9 % splatných súm. Celková výška odvodov vybraných v dvanástich anuitách je teda 333 357 062 EUR (čiže približne 97 % celkovej splatnej sumy, ktorá sa mala splatiť týmito anuitami).

Tieto úrovne splácania síce poukazujú na záujem výrobcov, ktorí si zvolili splátkový režim, plniť si záväzky, Komisia však zastáva názor, že ďalší postup uplatňovaný v prípadoch, keď sa platba neuskutočnila včas, je hlavným ukazovateľom miery angažovanosti talianskych orgánov, pokiaľ ide o zabezpečenie riadneho dodržiavania podmienok splátkového režimu a o vymáhanie celkovej výšky splatných odvodov.

Pokiaľ ide o dvanástu anuitu, nie sú ešte k dispozícii žiadne informácie o platbách zvyšných 258 výrobcov v celkovej hodnote 1 089 857 EUR. (Talianske orgány vykážu tieto platby v rámci nadchádzajúcej výročnej správy.)

Pri jedenástej anuite sa v predchádzajúcej správe vykázalo, že 268 výrobcov ešte nezaplatilo splátky k 31. decembru 2014, čo predstavovalo sumu 1 035 351 EUR. Podľa informácií talianskych orgánov všetky tieto prípady oznámili ústredné orgány príslušným regionálnym orgánom, aby vymohli platby celej splatnej sumy s úrokovou sadzbou mimo splátkového režimu. Najskôr sa predpokladalo, že splátku nezaplatilo 268 výrobcov, neskôr sa však ukázalo, že splátku v skutočnosti 143 zaplatilo. Naopak 125 výrobcov, ktorí v skutočnosti nezaplatili jedenástu anuitu, stratilo nárok na splátkový režim a začal sa proti nim postup vymáhania.

Podniky, v prípade ktorých bola zrušená možnosť platieb formou splátok

Nevyplatenie ktorejkoľvek anuity má za následok vylúčenie výrobcu zo splátkového režimu, pričom výrobca musí následne celú zostávajúcu splatnú sumu spolu so vzniknutými úrokmi zaplatiť.

Dvanásť rokov po začatí splátkového režimu v roku 2003 bol nárok na takéto splácanie zrušený celkom 855 podnikom, pričom celkový dlh rozdelený do splátok dosiahol výšku 30 073 846,37 EUR.

Z tejto sumy však bolo 12 338 942,12 EUR zaplatených pred zrušením tohto nároku a 4 596 600,31 EUR sa vymohlo po zrušení, vďaka čomu sa podarilo v plnej miere vyrovnať dlh 238 podnikov, čo znamená, že celkový zostávajúci dlh predstavuje 13 149 255,86 EUR a týka sa 617 podnikov.

Z týchto čísel vyplýva, že obozretnosť talianskych správnych orgánov pri výbere odvodov od výrobcov, ktorí boli vylúčení zo splátkového režimu po nezaplatení anuity, zďaleka nie je uspokojivá. Výrobcovia mlieka okrem toho museli stiahnuť svoje žaloby na talianskych súdoch, aby boli oprávnení využívať splátkový režim. Vzhľadom na túto skutočnosť sa zdá, že nedostatočné vymáhanie nie je spôsobené prípadnou zdĺhavosťou súdnych konaní, ale skôr by sa mohlo zakladať na neschopnosti talianskych správnych orgánov účinne vymáhať tieto sumy.

Odklad platby o šesť mesiacov a jeho dôsledky, pokiaľ ide o štátnu pomoc

Podľa článku 2 ods. 12k talianskeho zákonného dekrétu č. 225 z 29. decembra 2010 novelizáciou zmeneného na zákon č. 10 z 26. februára 2011 Taliansko povolilo odklad anuity za rok 2010, ktorá bola podľa splátkového režimu z roku 2003 schváleného rozhodnutím Rady 2003/530/ES splatná 31. decembra 2010, na 30. júna 2011.

V rozhodnutí č. C(2013) 4046 final zo 17. júla 2013 Komisia uviedla, že odklad platby odvodov za mlieko, ktorá mala byť uhradená do 31. decembra 2010, predstavuje pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Okrem toho sa Komisia domnieva, že táto pomoc viedla k porušeniu podmienok stanovených v rozhodnutí Rady 2003/530/ES a predstavovala pre jej príjemcov, ktorí prekročili rámec stanovený Radou, novú štátnu pomoc, nezákonnú v zmysle článku 1 písm. f) nariadenia (ES) č. 659/1999, ako aj nezlučiteľnú s vnútorným trhom.

V rozhodnutí č. C(2013) 4046 final Komisia Taliansku nariadila, aby od príjemcov, ktorí využili odklad splátky, vymohlo sumu nezlučiteľnej pomoci spolu s úrokmi.

Talianske orgány začali potrebné administratívne kroky na vymáhanie pomoci. Taliansko však podalo 8. novembra 2013 proti rozhodnutiu Komisie odvolanie na súde (vec T-527/13). Tento súd vydal 24. júna 2015 rozsudok, ktorým sa čiastočne ruší rozhodnutie Komisie: potvrdil pozíciu Komisie vo veci pomoci súvisiacej s poskytnutím odkladu platby odvodu, ktorý mal byť uhradený do 31. decembra 2010, ale odmietol závery Komisie, pokiaľ ide o novú pomoc zavedenú pre príjemcov, ktorí využili tento odklad a tým prekročili rámec rozhodnutia Rady. Komisia postúpila rozsudok súdu Súdnemu dvoru (vec C-467/15 P), tento však vo veci ešte nerozhodol.

Dodatočné odvody splatné za hospodársky rok 2002/2003

Za hospodárske roky 1995 až 2002 Taliansko na základe rozhodnutia Rady 2003/530/ES zaplatilo do rozpočtu Európskej únie dodatočné odvody namiesto výrobcov.

Od roku 2004 členské štáty odvádzajú dodatočné odvody priamo do rozpočtu Únie na základe nariadenia Rady (ES) č. 1788/2003 z 29. septembra 2003.

Na hospodársky rok 2002/2003 sa však nevzťahuje ani rozhodnutie Rady, ani nový režim zavedený v roku 2004. Vzhľadom na prekročenie vnútroštátnej kvóty pridelenej Taliansku dlhovali talianski výrobcovia mlieka, ktorí za toto prekročenie niesli zodpovednosť, za hospodársky rok 2002/2003 do rozpočtu Únie 227,76 milióna EUR.

Z tejto sumy:

– bolo 16,58 milióna EUR zrušených súdnym rozhodnutím,

– bolo 5,67 milióna EUR pokrytých v rámci systému úhrady z roku 2009 (z toho bolo 2,12 milióna EUR už vyplatených),

– sa 60,70 milióna EUR vymohlo mimo splátkového režimu,

– sa 24,39 milióna EUR stalo nevymožiteľnými.

Dodatočné odvody, ktoré ešte majú byť splatené do rozpočtu Európskej únie za hospodársky rok 2002/2003, predstavujú teda 120,42 milióna EUR v rámci dodatočných odvodov od výrobcov mlieka, ktorí nepristúpili na splátkový režim z roku 2009.

Odvody, ktoré boli vybrané za hospodárske roky 1995/96 až 2008/2009 a na ktoré sa nevzťahoval splátkový režim z roku 2003 ani systém úhrady z roku 2009

Už z predchádzajúcich správ vyplynulo, že splátkový režim z roku 2003 a systém úhrady z roku 2009 (s úrokovou sadzbou rovnajúcou sa referenčnej sadzbe pre Úniu zvýšenou o niekoľko percentuálnych bodov) sa v skutočnosti týkajú iba veľmi malej časti odvodov, ktoré sa majú vymôcť.

Celková suma odvodov, ktorá bola vybraná za hospodárske roky 1995/96 až 2008/09 a ktorú oznámilo Taliansko, teda predstavuje 2,303 miliardy EUR. Z tejto sumy Taliansko vymohlo 671,8 milióna EUR v rokoch 2003 až 2015, z toho 333 357 062 milióna EUR v rámci splátkového kalendára z roku 2003, 6,81 milióna EUR v rámci systému úhrady z roku 2009 a 331,65 milióna EUR mimo splátkových režimov.

Zo zostávajúcej sumy vo výške 1,63 miliardy EUR:

– sa na malú časť (71,77 milióna EUR) vzťahujú splátkové režimy, ktoré Taliansko zaviedlo v rokoch 2003 a 2009 a do ktorých sa zapojili niektorí výrobcovia mlieka, ktorí mali odvody platiť,

– 276,46 milióna EUR bolo vyhlásených za nevymožiteľnú sumu v dôsledku bankrotu výrobcu alebo na základe zrušenia odvodu sudcom,

– zostáva suma približne 1,28 miliardy EUR, ktorá predstavuje dlh výrobcov, ktorí sa odmietli zapojiť do splátkových režimov a väčšinou vzniesli námietky proti dodatočným odvodom na talianskych súdoch.

Komisia uvítala informácie uvedené v správe talianskych orgánov o dvanástej anuite, ktoré sa týkajú súčasnej celkovej situácie v súvislosti s vymáhaním odvodov v rámci splátkového režimu zavedeného v roku 2003.

Pokiaľ však ide o vyberanie súm, na ktoré sa nevzťahujú uvedené splátkové režimy (1,28 miliardy EUR) a ktoré predstavujú 94,7 % celkových súm, ktoré sú ešte splatné za hospodárske roky 1995/96 – 2008/09 (1,35 miliardy EUR), z číselných údajov poskytnutých talianskymi správnymi orgánmi vyplýva, že dosiahnutý pokrok je zanedbateľný. Predovšetkým nedošlo k žiadnemu významnému pokroku pri vyberaní vymáhateľných súm, pretože proti nim neboli nikdy vznesené námietky, alebo boli spochybnené, ale potvrdil ich príslušný súd, alebo boli spochybnené, ale nevzťahuje sa na ne príkaz na pozastavenie vymáhania.

K 31. decembru 2015 predstavovala skutočne vybraná suma – mimo splátkových režimov – 331,65 milióna EUR, zatiaľ čo vymáhateľná suma, ktorá je stále splatná, predstavuje 799,38 milióna EUR. Komisia ďalej poznamenáva, že zo sumy 1,28 miliardy EUR, ktorá je stále splatná za obdobie 1995/96 – 2008/09 mimo splátkového kalendára, 484 miliónov EUR stále nie je vymáhateľných, pretože sú predmetom súdneho sporu s pozastavením vymáhania nariadeným sudcom, ale budú sa od výrobcov musieť vybrať, pokiaľ súd rozhodne v prospech správnych orgánov.

Po preskúmaní vývoja splatných súm mimo splátkového kalendára, a najmä tých, ktoré sú splatné v rámci obdobia, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie Rady (1995/96 až 2001/2002), sa zistilo, že doteraz sa vymohlo 34 % vymáhateľných súm (110,37 milióna EUR z 324,17 milióna EUR). Pokiaľ ide o vymáhateľné sumy, ktoré sú splatné za celé obdobie rokov 1995/1996 – 2008/2009, skutočne bolo vybraných iba 25,8 % (278,04 milióna EUR z 1,077 miliardy EUR).

V rámci vymáhateľných súm splatných za celé obdobie treba rozlišovať

– sumy, proti ktorým neboli vznesené námietky: z vymáhateľnej sumy 168,66 milióna EUR bolo vybraných 96,05 milióna EUR, čo predstavuje mieru uspokojenia pohľadávky 57 %,

– sumy, ktoré boli predmetom súdneho sporu, ale v prípade ktorých nebol vydaný žiaden príkaz na pozastavenie vymáhania: z vymáhateľnej sumy 178,57 milióna EUR bolo vybraných iba 19,29 milióna EUR, teda 10,8 %,

– sumy potvrdené sudcom: z vymáhateľnej sumy 730,20 milióna EUR bolo vybraných 162,71 milióna EUR, teda 22,3 %.

Komisia zdôrazňuje mimoriadne nízku mieru vymáhania v prípade posledných dvoch kategórií. Podobne v prípade sumy 168,66 milióna EUR, proti ktorej neboli nikdy vznesené námietky, a ktorá mohla teda byť vybraná ihneď, ešte zostáva vybrať 72,62 milióna EUR.

Komisia s veľkým poľutovaním konštatuje, že pokrok pri vymáhaní tej časti odvodov, na ktorú sa nevzťahuje splátkový režim z roku 2003 ani systém úhrady odvodov z roku 2009, je pomalý.

Komisia neustále pozorne sleduje proces vymáhania v Taliansku, najmä vymáhanie odvodov, na ktoré sa nevzťahuje splátkový režim. Útvary Komisie pri viacerých príležitostiach predložili svoje postrehy (vrátane negatívnych poznámok) talianskym orgánom a vyžiadali si od nich podrobné informácie o rôznych aspektoch vymáhania odvodov za mlieko.

Aj napriek mnohým opakovaným žiadostiam Komisie talianske orgány doposiaľ nevybrali väčšinu splatných odvodov.

Komisia poslala Taliansku v tejto veci formálnu výzvu v júni 2013 a potom odôvodnené stanovisko v júli 2014. Keďže z odpovedí, ktoré poskytli talianske orgány, nevyplynul žiadny významný pokrok pri vymáhaní, Komisia sa 26. februára 2015 rozhodla podať na Súdny dvor Európskej únie žalobu vo veci nesplnenia povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ. Komisia teda 6. augusta 2015 podala žalobu proti Taliansku, ktoré si nesplnilo povinnosť spočívajúcu v prijatí dostatočných opatrení zabezpečujúcich účinné a efektívne vymáhanie odvodov za nadbytočné množstvo od výrobcov mlieka, ktorí prekročili svoju individuálnu kvótu v období rokov, počas ktorých Taliansko prekročilo svoju vnútroštátnu kvótu mlieka (vec C-433/15).

Záver

Komisia zastáva názor, že vzhľadom na plnenie podmienok splátkového režimu schváleného Radou v roku 2003 pokrok, ktorý dosiahli talianske orgány pri vymáhaní dlžných súm od výrobcov, ktorí sa rozhodli pre splátkový režim v hospodárskych rokoch 1995/1996 až 2001/2002, je dôkazom uspokojivého riadenia tohto režimu.

Pokiaľ ide o sumy, na ktoré sa nevzťahujú splátkové režimy, Komisia už vo svojich následných hodnotiacich správach predložených Rade od roku 2010, potom vo formálnej výzve zaslanej Taliansku 20. júna 2013 a nakoniec aj v odôvodnenom stanovisku vydanom 10. júla 2014 vyjadrila svoju nespokojnosť s nevýrazným pokrokom pri vymáhaní odvodov súvisiacich s kvótami mlieka.

Z informácií, ktoré talianske orgány poskytli vo svojej správe o dvanástej anuite, vyplýva, že v tomto prípade nemožno pozorovať žiadny významný nový pokrok, pokiaľ ide o účinné vyberanie odvodov, na ktoré sa nevzťahovali splátkové režimy. Z dôvodu značnej sumy nesplatených odvodov, ako aj trvania situácie neuhradenia nesplatenej čiastky sa musí dospieť k záveru, že talianske orgány ani zďaleka nezabezpečili efektívnosť a účinnosť právnych predpisov Únie.

Preto Komisia podala na Súdny dvor Európskej únie 6. augusta 2015 žalobu vo veci nesplnenia povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ (vec C-433/15), ku ktorej sa Súdny dvor ešte nevyjadril.