28.6.2018

Úradný vestník Európskej únie

C 227/20

Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru – Úloha Turecka v utečeneckej kríze

(stanovisko z vlastnej iniciatívy)

(2018/C 227/03)

Spravodajca:

Dimitris DIMITRIADIS

Rozhodnutie plenárneho zhromaždenia	22.9.2016
Právny základ	článok 29 ods. 2 rokovacieho poriadku
	stanovisko z vlastnej iniciatívy
Príslušná sekcia	sekcia pre vonkajšie vzťahy
Prijaté v sekcii	7.11.2017
Prijaté v pléne	14.2.2018
Plenárne zasadnutie č.	532
Výsledok hlasovania (za/proti/zdržalo sa)	227/6/12

1. Závery a odporúčania

1.1.

EHSV uznáva, že Turecko zohráva významnú a rozhodujúcu úlohu pri zvládaní tzv. utečeneckej krízy na Blízkom východe a v Stredozemí a snaží sa o riešenie tohto problému vlastnými prostriedkami, hoci s doplnkovou pomocou EÚ a medzinárodného spoločenstva.

1.2.

Podľa názoru EHSV EÚ dodnes napriek napätému stavu tzv. utečeneckej krízy nebola schopná vytvoriť dôveryhodnú a účinnú európsku prisťahovaleckú politiku alebo spoločný európsky azylový systém, pretože niektoré členské štáty neospravedlniteľne odmietajú plniť svoje právne povinnosti stanovené v medzinárodných dohovoroch, ako aj samotných zmluvách EÚ, a povinnosti dohodnuté v rozhodnutiach jednomyseľne prijatých na samitoch alebo zasadnutiach Rady ministrov. Preto naliehavo vyzýva Radu a Komisiu, aby túto otázku riešili dôraznejšie a aby členským štátom, ktoré si neplnia svoje európske záväzky, uložili povinnosť okamžite prijať požadované opatrenia.

1.3.

EHSV dôrazne odsudzuje xenofóbne postoje niektorých členských štátov k utečeneckej kríze a domnieva sa, že takéto postoje sú v rozpore so základnými hodnotami EÚ.

1.4.

EHSV potvrdzuje svoju pripravenosť prispieť akýmkoľvek spôsobom k riešeniu utečeneckej krízy, spolupracovať s európskymi inštitúciami a organizáciami občianskej spoločnosti (zamestnávateľskými, zamestnaneckými a mimovládnymi organizáciami), ako to už ukázala významná práca, ktorú vykonal vo forme početných stanovísk aj pracovných ciest do krajín postihnutých touto humanitárnou katastrofou.

1.5.

Od podpisu vyhlásenia EÚ a Turecka sa podstatne a neustále zmenšuje počet osôb, ktoré nezákonne prekračujú európske hranice alebo prichádzajú o život v Egejskom mori. Zároveň však prudko silnie prílev do iných krajín na juhu EÚ, čo je podľa EHSV mimoriadne znepokojujúce. Následná činnosť členských štátov EÚ, pokiaľ ide o presídľovanie a premiestňovanie, je naďalej neuspokojivá. Napriek tomu, že na realizáciu týchto programov boli vytvorené potrebné základy, je súčasné tempo stále pomalšie než to, ktoré by bolo potrebné na splnenie cieľov stanovených v záujme zabezpečenia presídlenia a premiestnenia všetkých oprávnených osôb.

1.6.

EHSV považuje za nevyhnutné, aby Turecko vypracovalo jednotný systém poskytovania medzinárodnej ochrany žiadateľom o azyl, ktorý bude zodpovedať medzinárodným a európskym normám (1), nerozlišovalo medzi žiadateľmi o medzinárodnú ochranu na základe ich krajiny pôvodu a zabezpečilo všetkým jednotnú ochranu. Okrem iného navrhuje odstrániť zemepisné obmedzenie pre mimoeurópskych žiadateľov o azyl a rozlišovanie medzi sýrskymi a ostatnými žiadateľmi (2). Zároveň by sa malo zaručiť dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

1.7.

EHSV sa domnieva, že v Turecku je potrebné zlepšiť ubytovacie podmienky, ako aj opatrenia na sociálnu a ekonomickú integráciu uznaných utečencov, hlavne pokiaľ ide o dostupnosť zamestnania, zdravotnej starostlivosti, vzdelávania a bývania. Osobitná pozornosť by sa mala venovať maloletým osobám bez sprievodu a deťom, najmä pokiaľ ide o dostupnosť vzdelávania a ochranu pred nútenou prácou a núteným manželstvom (3).

1.8.

EHSV žiada, aby sa v spolupráci s tureckými orgánmi, medzinárodnými mimovládnymi organizáciami a špecializovanými humanitárnymi organizáciami zaviedol dôsledný nezávislý mechanizmus monitorovania a dohľadu, ktorý by zodpovedal vyhláseniu EÚ a Turecka o utečencoch a slúžil na monitorovanie vykonávania a dodržiavania dohodnutých podmienok oboma stranami v súlade s medzinárodným a európskym právom (4).

1.9.

EHSV považuje za zásadné, aby sa posilnila úloha Európskej agentúry pre pohraničnú a pobrežnú stráž s cieľom rozbíjať siete obchodníkov s ľuďmi a bojovať proti prevádzačstvu, a to v súlade s medzinárodným právom (5).

1.10.

EHSV požaduje, aby sa členské štáty EÚ, ktoré sa doteraz nezapojili do procesu premiestňovania a presídľovania, doň v plnej miere zapojili a aby sa urýchlila realizácia príslušných programov. Pozitívnym krokom sú v tejto súvislosti rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, ako aj úsilie Komisie zabezpečiť lepšiu koordináciu medzi orgánmi EÚ a členskými štátmi. Súdny dvor EÚ svojimi rozhodnutiami priamo odsudzuje správanie niektorých štátov, ktoré neprijímajú utečencov na svojom území, čo je podľa neho v rozpore s povinnosťou solidarity a spravodlivého rozdelenia záťaže, ktoré majú členské štáty EÚ v oblasti azylovej politiky.

1.11.

EHSV je veľmi znepokojený celkovou situáciou v oblasti ľudských práv v Turecku, najmä po neúspešnom pokuse o štátny prevrat. Výbor sa domnieva, že súčasná turecká vláda útočí na zásady a hodnoty EÚ uvedené v článku 2 Zmluvy o EÚ (6). Takisto je znepokojený tým, že organizácie občianskej spoločnosti nemôžu v Turecku – najmä v dôsledku vyhlásenia výnimočného stavu – nerušene pôsobiť, a domnieva sa, že v rámci humanitárnej situácie utečencov zohrávajú kľúčovú úlohu v plánovaní aj realizácii programov integrácie utečencov do miestnych spoločenstiev.

1.12.

EHSV zastáva názor, že na vyriešenie utečeneckej krízy sociálni partneri v Turecku môžu a musia zohrávať poprednú úlohu.

1.13.

EHSV je znepokojený napätím, ktoré v poslednom čase panuje vo vzťahoch medzi EÚ a Tureckom, a tým, ako môže akékoľvek ďalšie zvyšovanie tohto napätia ovplyvniť uplatňovanie dohody medzi Európou a Tureckom a európsko-turecké vzťahy vo všeobecnosti. EHSV sa stále domnieva, že európsko-turecké vzťahy by mali smerovať k zachovaniu vyhliadok Turecka na vstup do EÚ, pričom by sa mali plne dodržiavať európske acquis.

2. Úvodné poznámky: od európskej migračnej agendy k dohode z 18. marca 2016

2.1.

Po vypuknutí vojny v Sýrii, ktorá spôsobila vážnu humanitárnu krízu, a v dôsledku napätej situácie, ktorá vznikla v Iraku ako dôsledok pretrvávajúcej politickej nestability, začali tisíce utečencov v neľudských podmienkach prekračovať turecké hranice s konečným cieľom dostať sa do krajín EÚ, hlavne v strednej Európe.

Turecko sa stalo „hostiteľom“ približne troch miliónov ľudí, ktorí s nasadením života prechádzali cez vojnové oblasti a neskôr opäť v ohrození života pokračovali v snahe dostať sa nelegálne do Grécka.

2.2.

Turecko ako prvý príjemca zohrával a naďalej zohráva rozhodujúcu úlohu v tejto tzv. utečeneckej kríze, ktorá sa stala jedným s hlavných „nevyriešených“ problémov EÚ.

2.3.

Európska migračná agenda, ku ktorej sa dospelo v máji 2015 po náročných a dlhotrvajúcich rokovaniach členských štátov, predstavuje prvý pokus EÚ o riešenie núdzovej situácie tisícov utečencov, ktorí v ohrození života prechádzajú cez vojnové oblasti a snažia sa dostať cez Stredozemné more. Po prvýkrát boli zavedené také pojmy, ako je vnútorné premiestňovanie a presídľovanie. V agende boli stanovené bezprostredné aj dlhodobejšie opatrenia na zvládanie podstatných migračných tokov, ktorým čelí EÚ a hlavne krajiny Stredozemia, a problémov, ktoré vznikajú v súvislosti s riešením krízy tohto druhu. Medzi opatrenia patrí strojnásobenie finančných zdrojov Frontexu, premiestňovanie utečencov a migrantov v krajinách EÚ na základe konkrétnych kritérií a kvót, po prvýkrát aktivácia mechanizmu reakcie na núdzové situácie podľa článku 78 ods. 3 ZFEÚ určeného na pomoc členským štátom, ktoré čelia náhlemu prílivu utečencov, a začatie operácií v Stredozemnom mori v súlade s medzinárodným právom a v zmysle spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky na rozbíjanie sietí obchodníkov s ľuďmi a boj proti prevádzačstvu.

2.4.

Súčasťou celkového riešenia je vyhlásenie EÚ a Turecka z 18. marca 2016, ktorého účelom je obmedziť rozsah utečeneckej krízy a ktoré z procesných dôvodov malo podobu neformálnej dohody o neregulárnej migrácii z Turecka do EÚ a neregulárna migrácia sa prostredníctvom neho mala nahradiť legálnymi spôsobmi ako presídľovať utečencov v Európskej únii (7). Medzi jeho body patrí:

i)	všetci noví neregulárni migranti prichádzajúci z Turecka do Grécka budú od 20. marca 2016 vracaní do Turecka na základe dvojstrannej dohody medzi týmito dvomi krajinami,

ii)	migranti, ktorí nepožiadajú o udelenie azylu alebo ktorých žiadosť bude označená za neopodstatnenú alebo neprípustnú, budú vrátení do Turecka,

iii)	Grécko a Turecko sa za pomoci inštitúcií a agentúr EÚ dohodnú na všetkých potrebných dvojstranných dojednaniach vrátane dojednania o prítomnosti tureckých úradníkov na gréckych ostrovoch a gréckych úradníkov v Turecku od 20. marca 2016, aby sa umožnilo plynulé plnenie týchto dojednaní,

iv)	za každého Sýrčana, ktorý bude z gréckych ostrovov vrátený do Turecka, bude iný Sýrčan presídlený z Turecka do EÚ,

v)	v spolupráci Komisie, agentúr EÚ, UNHCR a členských štátov sa vytvorí mechanizmus, ktorým sa od toho istého dňa, v ktorom sa začne s návratmi, zabezpečí uplatňovanie zásady „jeden za jedného“,

vi)	prednosť pri presídľovaní do EÚ dostanú Sýrčania v Turecku pred Sýrčanmi v Grécku a z nich tí, ktorí predtým do EÚ nevstúpili a ani sa o vstup nepokúsili.

2.5.

Komisia vo svojom doplňujúcom prehľade k vyhláseniu EÚ a Turecka, ktorý bol zverejnený 18. marca 2016 (8), zdôrazňuje, že Turecko by mohlo byť označené za „bezpečnú tretiu krajinu“ (9). Z oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Rade o stave vykonávania prioritných opatrení podľa európskej migračnej agendy vyplýva ten istý záver, pričom sa v ňom tvrdí, že podľa názoru Komisie pojem bezpečnej tretej krajiny na základe definície v smernici o konaní o azyle vyžaduje, aby v zásade bolo možné ochranu získať na základe podmienok tohto dohovoru, a nie to, že by nemali existovať žiadne výhrady ani geografické obmedzenia pri uplatňovaní Ženevského dohovoru (10).

2.6.

Na druhej strane EHSV vyjadril názor, že za žiadnych okolností nemožno uplatniť koncepciu bezpečnej krajiny pôvodu v prípade nedodržiavania slobody tlače alebo porušovania politického pluralizmu, a ani na krajiny, v ktorých dochádza k prenasledovaniu na základe pohlavia a/alebo sexuálnej orientácie, alebo príslušnosti k národnostným, etnickým, kultúrnym či náboženským menšinám. Pri zaraďovaní určitej krajiny do zoznamu bezpečných krajín pôvodu musia byť v každom prípade posúdené o. i. aktuálne informácie z takých zdrojov, ako je Európsky súd pre ľudské práva, Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), Európsky podporný úrad pre azyl (EASO), Rada Európy a iné organizácie pôsobiace v oblasti ochrany ľudských práv (11).

2.7.

Od podpisu vyhlásenia EÚ a Turecka sa podstatne a neustále zmenšuje počet osôb, ktoré nezákonne prekračujú európske hranice alebo prichádzajú o život v Egejskom mori (12). Zároveň však prudko silnie prílev do iných krajín na juhu EÚ, čo je podľa EHSV mimoriadne znepokojujúce. Následná činnosť členských štátov EÚ, pokiaľ ide o presídľovanie a premiestňovanie, je naďalej neuspokojivá. Napriek tomu, že na realizáciu týchto programov boli stanovené potrebné základy, je súčasné tempo stále pomalšie než to, ktoré by bolo potrebné na splnenie cieľov stanovených v záujme zabezpečenia presídlenia a premiestnenia všetkých oprávnených osôb (13).

3. Mechanizmus bezpečnej krajiny: bezpečná tretia krajina a prvá krajina azylu

3.1.

Koncepcie „bezpečnej krajiny pôvodu“, „bezpečnej tretej krajiny“ a „prvej krajiny azylu“ sú uvedené v smernici 2013/32/EÚ o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, ktorou sa stanovujú spoločné procesné normy a záruky pre osoby, ktoré v členských štátoch EÚ žiadajú o medzinárodnú ochranu. Konkrétnejšie sú v smernici stanovené štyri kategórie bezpečnej krajiny. Ide o prvú krajinu azylu (článok 35), bezpečnú tretiu krajinu (článok 38), bezpečnú krajinu pôvodu (článok 37) a európsku bezpečnú tretiu krajinu (článok 39) (14).

3.2.

Ak si článok 39 smernice 2013/32/EÚ o európskych bezpečných tretích krajinách prečítame spolu s jej článkom 35 o prvej krajine azylu, zistíme rozdiel v štatúte medzinárodnej ochrany (väčšia a menšia ochrana), pričom štatút podľa článku 38 leží niekde medzi nimi. Článkom 39 sa ustanovuje najvyššia úroveň ochrany, pretože odkazuje na krajiny, ktoré ratifikovali Ženevský dohovor bez zemepisných obmedzení, poskytujú maximálnu ochranu v zmysle dohovoru, plne implementujú článok 36 dohovoru a podliehajú kontrolnému mechanizmu podľa dohovoru. Veľkým kontrastom je článok 35 smernice, ktorý je obmedzený na poskytovanie ochrany utečencom alebo inej dostatočnej ochrany so zameraním na uplatňovanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

3.3.

Podľa článku 38 smernice 2013/32/EÚ sa krajina považuje za bezpečnú tretiu krajinu vtedy, ak pre konkrétneho žiadateľa krajina celkovo spĺňa tieto kritériá: a) nebude ohrozený jeho život ani sloboda z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania politického názoru; b) príslušná krajina rešpektuje zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia podľa Ženevského dohovoru; c) žiadateľ nepodstupuje riziko vážneho bezprávia; d) krajina zakazuje odsun osoby do krajiny, v ktorej by bola vystavená riziku mučenia alebo krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, ako je uvedené v medzinárodnom práve; e) existuje možnosť žiadať o postavenie utečenca a ak sa zistí, že ide o utečenca, získať ochranu podľa Ženevského dohovoru; f) žiadateľ má spojenie s dotknutou treťou krajinou, na základe ktorého by bolo odôvodnené, aby táto osoba odišla do tejto krajiny. Ak teda kompetentné orgány usúdia, že krajina, ako je Turecko, predstavuje pre žiadateľa prvú krajinu azylu alebo bezpečnú tretiu krajinu, vydajú rozhodnutie, ktorým žiadosť o medzinárodnú ochranu zamietnu ako neprípustnú bez skúmania jej podstaty (15).

3.4.

Zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia je základným kameňom systému medzinárodnej ochrany utečencov a je zakotvená v článku 33 ods. 1 Ženevského dohovoru z roku 1951 (16). UNHCR poznamenáva, že tento článok zavádza do dohovoru ústrednú zásadu, ktorá teraz prešla do zvykového medzinárodného práva a je teda záväzná pre všetky štáty medzinárodného spoločenstva bez ohľadu na to, či ratifikovali Ženevský dohovor, alebo nie (17).

3.5.

Čiže ktokoľvek, kto je utečencom podľa dohovoru z roku 1951 alebo spĺňa kritériá definície utečenca podľa článku 1 ods. a) bod 2 dohovoru z roku 1951, požíva ochranu požadovanú podľa článku 33 ods. 1, aj keď jeho postavenie utečenca zatiaľ nebolo oficiálne uznané (18). To je pre žiadateľov o udelenie azylu mimoriadne dôležité, pretože je možné, že sú utečencami, a preto by nemali byť premiestnení ani vyhostení z krajiny azylu až do konečného rozhodnutia o ich postavení (19).

4. Turecko ako „bezpečná tretia krajina“

4.1.

Od roku 2011 sa v Turecku zdržiava najväčší počet utečencov zo Sýrie (vyše 3 miliónov, konkrétne 3 222 000). Zároveň sa v Libanone, ktorý je krajinou s približne 4,8 milióna obyvateľov, zdržiava vyše milióna registrovaných utečencov. Tretí najväčší počet utečencov zo Sýrie má Jordánsko (654 582), kým podľa posledných oficiálnych údajov sa v Iraku nachádza 244 235 a v Egypte 124 534 registrovaných utečencov (20).

4.2.

Turecko ratifikovalo Ženevský dohovor o utečencoch a jeho protokol z roku 1967, avšak zachováva si zemepisnú výhradu voči mimoeurópskym žiadateľom o azyl. V praxi to znamená, že uznáva iba utečencov z Európy alebo krajín, ktoré sú členmi Rady Európy (21). V apríli 2014 Turecko prijalo nový zákon o cudzincoch a medzinárodnej ochrane. V zákone sa stanovujú štyri druhy chráneného postavenia v krajine: a) „postavenie utečenca“ u uznaných utečencov podľa Ženevského dohovoru, ktorí sú občanmi jedného zo 47 členských štátov Rady Európy; b) „podmienečné postavenie utečenca“ u uznaných mimoeurópskych utečencov; c) „náhradná ochrana“, ktorá sa môže poskytnúť európskym a mimoeurópskym občanom, ktorí nespĺňajú kritériá Ženevského dohovoru na uznanie postavenia utečenca, ale pri návrate do svojej krajiny pôvodu by boli ohrození trestom smrti, mučením alebo iným neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním, alebo by vo svojej krajine utrpeli ujmu spôsobenú ozbrojenými konfliktmi; d) „dočasná ochrana“ poskytovaná v prípade masového prílevu utečencov (22).

4.3.

Sýrčanom, ktorí masovo prichádzali, bolo pôvodne priznané postavenie „návštevníka“ (misâfir) a potom dočasná ochrana, avšak bez práva podať žiadosť o priznanie postavenia utečenca. Cieľom tohto ustanovenia je umožniť im zotrvať v Turecku iba dovtedy, kým trvá vojna v Sýrii, a zabezpečiť, aby sa tam po zlepšení podmienok vrátili.

4.3.1.

Štátni príslušníci iných krajín (nie Sýrčania) môžu o azyl žiadať individuálne a ich žiadosti sa potom spracúvajú v súbežnom konaní podľa nového zákona o cudzincoch a medzinárodnej ochrane, ktorý nadobudol účinnosť v apríli 2014. Podľa tohto konania sú žiadatelia odosielaní na Generálne riaditeľstvo riadenia migrácie, ktoré koná vo veci určenia postavenia, a na úrad UNHCR, ktorý súbežne takisto určuje postavenie a predkladá odporúčania o premiestnení. Jeho rozhodnutia síce nemajú právny účinok, ale generálne riaditeľstvo ich berie do úvahy pri svojom posudzovaní. Je teda jasné, že turecké právne predpisy stanovujú v tejto oblasti rozdielne normy ochrany a odlišné procesné pravidlá pre Sýrčanov a štátnych príslušníkov iných krajín, takže vznikajú rozdiely v dostupnosti ochrany aj samotnej ochrane.

4.4.

Závažné prekážky, nedostatky a problémy sú aj v dostupnosti zamestnania a základných služieb, ako sú zdravotnícke a sociálne služby, vzdelávanie a všeobecnejšie aj integrácia do spoločnosti (23). Aj keď Turecko od januára 2016 uznáva právo Sýrčanov na prácu, v praxi iba málo z nich získalo pracovné povolenie, takže väčšina z nich pracuje nezákonne (24). K tomu treba dodať, že pre osoby, ktoré požívajú medzinárodnú ochranu, je podľa článku 25 zákona o cudzincoch a medzinárodnej ochrane výslovne a kategoricky vylúčená možnosť dlhodobej integrácie v Turecku a podľa článku 26 toho istého zákona je obmedzený slobodný pohyb utečencov. Preto je jasné, že ochrana poskytovaná osobám, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu, nezodpovedá právnym zárukám a právam, ktoré požívajú osoby uznané za utečencov podľa Ženevského dohovoru, ako je právo pohybu po území zmluvného štátu (článok 26 dohovoru z roku 1951), právo na získanie občianstva naturalizáciou (článok 34 dohovoru z roku 1951) a právo na prácu (článok 17, 18 a 19 dohovoru z roku 1951).

4.5.

Okrem toho vzniká otázka v súvislosti so zaradením Turecka medzi bezpečné tretie krajiny, pokiaľ ide o dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia zakotvenej v článku 33 ods. 1 Ženevského dohovoru, článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach a článku 3 ods. 2 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (25). Odhliadnuc od skutočnosti, že Turecko v minulosti odsúvalo mimoeurópskych žiadateľov o azyl, nedávne správy medzinárodných organizácií na ochranu ľudských práv poukazujú na prípady odmietnutia vstupu a kolektívneho odsúvania osôb na sýrske územie (26). Príznačné je, že len jeden deň po podpise dohody podala organizácia Amnesty International správu o ďalšom prípade masovej repatriácie afganských utečencov do Kábulu (27). Podobne sa v uznesení parlamentného zhromaždenia Rady Európy z 20. apríla 2016 okrem iného uvádza, že vracanie sýrskych a iných štátnych príslušníkov do Turecka je v rozpore s právom EÚ aj medzinárodným právom (28). Preto je zrejmé, že záruky zabezpečenia dodržiavania zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia nie sú dostatočné (29).

V Bruseli 14. februára 2018

Predseda Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru

Georges DASSIS

(1) Európska komisia, Turkey 2016 Report, Brusel, 9.11.2016, SWD(2016) 366 final, s. 77 – 78, správa dostupná na adrese: http://ec.europa.eu/enlargement/pdf/key_documents/2016/20161109_report_turkey.pdf

(2) EESC fact-finding missions on the situation of refugees as seen by civil society organisations, Mission Report on Turkey, 9 – 11 March 2016, s. 2, správa dostupná na adrese: http://www.eesc.europa.eu/resources/docs/eesc-fact-finding-missions-refugees_turkey_en.pdf.

(3) Pozri poznámku pod čiarou č. 2.

(4) Amnesty International, Europe’s gatekeeper: unlawful detention and deportation of refugees from Turkey, s. 14, dokument dostupný na stránke: https://www.amnesty.org/en/documents/document/?indexNumber=eur44 %2f3022 %2f2015&language=en.

(5) Pozri poznámku pod čiarou č. 2.

(6) V článku 2 Zmluvy o EÚ sa uvádza, že „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.“

(7) Európska rada, Zahraničné veci a medzinárodné vzťahy, 18.3.2016, http://www.consilium.europa.eu/el/press/press-releases/2016/03/18-eu-turkey-statement/

(8) Európska komisia, Factsheet on the EU-Turkey Statement, 19. 3. 2016, dostupný na stránke http://europa.eu/rapid/press-release_MEMO-16-963_en.htm.

(9) Na akom právnom základe budú žiadatelia o azyl vracaní z gréckych ostrovov do Turecka? Žiadosti osôb, ktoré v Grécku požiadajú o udelenie azylu, budú posudzované individuálne v súlade s požiadavkami práva EÚ a medzinárodného práva a so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia. So žiadateľmi sa urobí individuálny pohovor, ich žiadosť sa individuálne posúdi a budú mať právo na odvolanie. Vracanie žiadateľov o azyl nebude prebiehať bez splnenia náležitostí, ani automaticky. Azylové pravidlá EÚ umožňujú členským štátom za určitých jasne vymedzených okolností označiť žiadosť za neprípustnú, čo znamená, že ju môžu zamietnuť bez skúmania jej podstaty. Vo vzťahu k Turecku sú dve legálne možnosti, pokiaľ ide o označenie žiadostí za neprípustné: 1) prvá krajina azylu (článok 35 smernice o konaní o azyle): krajina, v ktorej bol žiadateľ už uznaný za utečenca alebo v ktorej využíva inú dostatočnú ochranu; 2) bezpečná tretia krajina (článok 38 smernice o konaní o azyle): krajina, v ktorej osoba ešte nezískala ochranu, ale táto krajina jej môže zaručiť účinný prístup k ochrane v postavení readmitovanej osoby.

(10) V tejto súvislosti Komisia zdôrazňuje, že koncepcia bezpečnej tretej krajiny v zmysle smernice o konaní o azyle znamená, že je možnosť získať ochranu podľa Ženevského dohovoru, pričom sa nevyžaduje, aby bezpečná tretia krajina dohovor ratifikovala bez zemepisnej výhrady. Navyše pokiaľ ide o otázku existencie spojenia medzi žiadateľom a dotknutou treťou krajinou a o to, či je pre žiadateľa odôvodnené ísť do tejto krajiny, môže sa tiež zohľadniť, či žiadateľ prešiel cez príslušnú bezpečnú tretiu krajinu, alebo či je táto tretia krajina zemepisne blízka krajine pôvodu žiadateľa. Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade o stave v oblasti vykonávania prioritných opatrení podľa európskej migračnej agendy, 10. 2. 2016, COM (2016) 85 final.

(11) Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému Stanovenie spoločného zoznamu EÚ týkajúceho sa bezpečných krajín pôvodu (Ú. v. EÚ C 71, 24.2.2016, s. 82), body 2.4 a 2.11.

(12) Počet osôb, ktoré denne prejdú z Turecka na grécke ostrovy, je od zverejnenia poslednej správy Komisie naďalej nízky – v priemere je to 75 osôb za deň. Správa Komisie Európskemu parlamentu, Európskej rade a Rade: Siedma správa o pokroku dosiahnutom pri vykonávaní vyhlásenia EÚ a Turecka, Európska komisia, Brusel, 6.9.2017, COM(2017) 470 final. Správa je dostupná na stránke: https://ec.europa.eu/home-affairs/sites/homeaffairs/files/what-we-do/policies/european-agenda-migration/20170906_seventh_report_on_the_progress_in_the_implementation_of_the_eu-turkey_statement_en.pdf.

(13) Celkový počet premiestnených osôb je podľa najnovších údajov 27 695 (19 244 z Grécka a 8 451 z Talianska), pričom v rámci vyhlásenia EÚ a Turecka bolo z Turecka do EÚ presídlených celkovo 8 834 Sýrčanov. Pokiaľ ide o finančnú podporu v rámci nástroja pre utečencov v Turecku, zo sumy 3 miliardy EUR vyčlenenej na roky 2016 – 2017 už boli podpísané zmluvy v hodnote vyše 1,66 miliardy EUR a vyplatených bolo 838 miliónov EUR. Počet zraniteľných utečencov, ktorí dostávajú podporu z núdzovej záchrannej sociálnej siete, sa zvýšil zo 600 000 na 860 000 a do konca roka 2017 sa pravdepodobne vyšplhá na 1,3 milióna. Správa Komisie Európskemu parlamentu, Európskej rade a Rade: Pätnásta správa o premiestňovaní a presídľovaní, Európska komisia, Brusel, 6.9.2017, COM(2017) 465 final. Správa je dostupná na stránke: https://ec.europa.eu/home-affairs/sites/homeaffairs/files/what-we-do/policies/european-agenda-migration/20170906_fifteenth_report_on_relocation_and_resettlement_en.pdf.

(14) Tvrdí sa, že mechanizmus bezpečných krajín je v rozpore s článkom 31 ods. 1 Ženevského dohovoru, keďže v medzinárodnom práve nie je ustanovené, že žiadosti sa musia podávať v prvej krajine, v ktorej sa môže udeliť medzinárodná ochrana. V tejto súvislosti pozri M. Symes, P. Jorro: Asylum Law and Practice, LexisNexis UK, 2003, s. 448 a G. Goodwin-Gill, J. McAdam: The Refugee in International Law, Oxford University Press, 2007, s. 392. Opačný názor: K. Hailbronner: The Concept of „Safe Country“ and Expeditious Asylum Procedures: A Western European Perspective, International Journal of Refugee Law, 1993, 5(1), s. 31 – 65.

(15) Helénska liga za ľudské práva upozornila, že od prvých dní uplatňovania dohovoru EÚ a Turecka o utečencoch „expert [Európskeho podporného úradu pre azyl] EASO považoval Turecko za bezpečnú tretiu krajinu, pokiaľ ide o prvé skúmané žiadosti o azyl […]. Toto stanovisko, ktoré sa ako štandardný text používalo na zdôvodnenie zamietnutých žiadostí, v zásade žiadateľom odopiera individuálne posudzovanie, a čo je ešte horšie, prenáša na žiadateľa bremeno dokázať, že Turecko nie je bezpečnou treťou krajinou, čo je úplne v rozpore s duchom smernice. V týchto počiatočných prípadoch boli súhrnné zamietnutia neodôvodnené“. Helénska liga za ľudské práva, Comments – critical remarks on the provisions and implementation of Law 4375/2016, 21. apríla 2016, dostupné na stránke: http://www.hlhr.gr/?MDL=pages&SiteID=1215. Avšak 10. mája 2016 prišlo prvé grécke rozhodnutie, podľa ktorého sa Turecko nepovažuje za bezpečnú tretiu krajinu Konkrétne išlo o to, že na základe odvolania Sýrčana nachádzajúceho sa na ostrove Lesbos, ktorému pôvodne nebol poskytnutý azyl a mal byť vrátený do Turecka, odvolacia rada pre utečencov rozhodla, že Turecko nie je bezpečnou treťou krajinou, čo znamená, že žiadosť o azyl sa musela znova podrobnejšie preskúmať so zohľadnením viacerých skutočností. Po tomto precedense, ktorý vznikol prvým rozhodnutím, že Turecko nemožno považovať za bezpečnú tretiu krajinu, sa viaceré odvolacie rady pre utečencov pridŕžali tohto rozhodnutia.

(16) Vo veci zákazu vyhostenia alebo vrátenia pozri okrem iného E. Lauterpacht, D. Bethlehem: The scope and content of the principle of non-refoulement: Opinion, in: E. Feller, V. Tuerk, F. Nicholson (eds.): Refugee Protection in International Law, UNHCR’s Global Consultations on International Protection, Cambridge University Press, Cambridge 2003, s. 87 – 177. Pozri aj stanovisko Advisory Opinion of the UN High Commissioner for Refugees on the Extraterritorial Application of Non-Refoulement Obligations under the 1951 Convention relating to the Status of Refugees and its 1967 Protocol dostupné na adrese http://www.unhcr.org/refworld/docid/45f17a1a4.html.

(17) Poznámka o medzinárodnej ochrane z 13. septembra 2001 (A/AC. 96/951, odsek 16). Pozri aj UNHCR, The Principle of Non Refoulement as a Norm of Customary International Law, čo je odpoveď UNHCR na otázku, ktorú mu nemecký Spolkový ústavný súd položil v súvislosti s prípadmi 2 BvR 1938/93, 2 BvR 1953/93 a 2 BvR 1954/93. Rovnako UNHCR, Note on the Principle of Non Refoulement (seminár EÚ o implementácii vyhlásenia EÚ z roku 1995 o minimálnych zárukách pri konaní o azyle), 1. 11. 1997. Pozri aj odsek 4 preambuly vyhlásenia štátov k dohovoru z roku 1951 a/alebo protokol z roku 1967 týkajúci sa postavenia utečenca prijatý na ministerskom stretnutí 12. – 13. decembra 2001, HCR/MMSP/2001/09, a rozhodnutie Odvolacieho súdu Nového Zélandu vo veci Zaoui v. Attorney General (No. 2) [2005] 1 NZLR 690, 20. 9. 2004, odseky 34 a 136.

(18) Záver č. 6 (XXVIII) – 1977 o zásade zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ods. c); záver č. 79 (XLVIII) – 1996 o medzinárodnej ochrane, ods. j); záver č. 81 (XLVIII) – 1997 o medzinárodnej ochrane, ods. i).

(19) UNHCR, Global Consultations on International Protection/Third Track: Asylum Processes (Fair and Efficient Asylum Procedures), EC/GC/01/12, 13. 5. 2001, body 4, 8, 13 a 50 písm. c) a E. Leuterpacht a D. Bethlehem (pozri poznámku pod čiarou 16), body 87 – 99.

(20) Podrobnosti pozri na stránke: http://data.unhcr.org/syrianrefugees/regional.php.

(21) Pozri poznámku pod čiarou č. 2.

(22) Znenie zákona je dostupné v angličtine na adrese: http://www.goc.gov.tr/files/files/eng_minikanun_5_son.pdf.

(23) Pozri poznámku pod čiarou č. 2.

(24) Meltem Ineli-Ciger: Implications of the New Turkish Law on Foreigners and International Protection and Regulation no. 29153 on Temporary Protection for Syrians Seeking Protection in Turkey, Oxford Monitor of Forced Migration, 2014, 4(2): s. 28 – 36.

(25) Pozri poznámku pod čiarou č. 2.

(26) Pozri okrem iného článok organizácie Human Rights Watch z 23. novembra 2015 na stránke https://www.hrw.org/news/2015/11/23/turkey-syrians-pushed-back-border.

(27) Amnesty International: Η ψευδαίσθηση της „ασφαλούς χώρας“ για την Τουρκία καταρρέει, 23. marca 2016, dostupné iba v gréčtine na stránke: https://www.amnesty.gr/news/press/article/20243/i-pseydaisthisi-tis-asfaloys-horas-gia-tin-toyrkia-katarreei. Ďalšie informácie: Ο. Ulusoy: Turkey as a Safe Third Country?, 29. marca 2016, dostupné na stránke: https://www.law.ox.ac.uk/research-subject-groups/centre-criminology/centreborder-criminologies/blog/2016/03/turkey-safe-third. E. Roman, T. Baird, T. Radcliffe: Why Turkey is Not a „Safe Country“, február 2016, Statewatch, http://www.statewatch.org/analyses/no-283-why-turkey-is-not-a-safe-country.pdf.

(28) The situation of refugees and migrants under the EU–Turkey Agreement of 18 March 2016, vyhlásenie 2109 Parlamentného zhromaždenia Rady Európy z roku 2016, pôvod znenia: diskusia zhromaždenia 20. apríla 2016 (15. zasadnutie (pozri Doc. 14028, Report of the Committee on Migration, Refugees and Displaced Persons, spravodajkyňa: Tineke Strik). Znenie schválené zhromaždením 20. apríla 2016 (15. zasadnutie).

(29) L. Reppeli: Turkey’s track record with the European Court of Human Rights, Turkish Review, 1. januára 2015 (článok dostupný na stránke http://archive.is/XmdO5).