V Bruseli29. 6. 2016

COM(2016) 430 final

SPRÁVA KOMISIE RADE A EURÓPSKEMU PARLAMENTU

o primeranosti článku 3 ods. 1 smernice 2002/47/ES
o dohodách o finančných zárukách


1.Úvod

Záruku poskytuje dlžník veriteľovi s cieľom minimalizovať riziko finančnej straty veriteľa v prípade, ak dlžník nedokáže plniť svoje záväzky. Od vypuknutia finančnej krízy význam záruky čoraz väčšmi rastie, keďže na trhu je potrebné bezpečnejšie financovanie a regulatórne požiadavky.

V smernici Európskeho parlamentu a Rady 2002/47/ES zo 6. júna 2002 o dohodách o finančných zárukách zmenenej smernicou 2009/44/ES (smernica o finančných zárukách) sa vytvára harmonizovaný právny rámec EÚ na vytvorenie a vymáhanie záruky, t. j. „dohody o finančných zárukách s prevodom vlastníckeho práva“ (v rámci ktorých sa plné vlastnícke právo na záruku prevádza na príjemcu záruky) alebo „záložné dohody o finančných zárukách“ (v rámci ktorých príjemca záruky získava záložné právo, napr. zálohu alebo vecné bremeno).

Smernica o finančných zárukách sa pôvodne vzťahovala len na hotovosť a finančné nástroje používané ako záruka. Touto smernicou sa zrušili formálne požiadavky uložené členskými štátmi, pokiaľ ide o dohody o finančných zárukách alebo o poskytnutie záruky, napr. požiadavky týkajúce sa podoby príslušnej zmluvnej dokumentácie, registrácie alebo iného oznámenia. Ak subjekt nedokázal splniť takéto požiadavky, často to viedlo k neplatnosti alebo nevymožiteľnosti záruky voči tretím stranám, a tak odstránenie týchto prekážok zjednodušilo pohyb hotovosti a finančných nástrojov v rámci celej EÚ. V roku 2009 sa smernica o finančných zárukách zmenila tak, že sa zaviedli „úverové pohľadávky“ ako záruka.

„Úverová pohľadávka“ je v smernici o finančných zárukách vymedzená ako peňažná pohľadávka vyplývajúca z dohody, podľa ktorej úverová inštitúcia poskytuje úver v podobe pôžičky. Na obrázku 1 je znázornená mobilizácia úverovej pohľadávky ako záruky, keď poskytovateľ záruky (B) prevádza svoju úverovú pohľadávku voči jej dlžníkovi (A) na príjemcu záruky (C). Zložitejšie scenáre zahŕňajúce tretiu stranu (D) nastanú v prípade, keď sa daná úverová pohľadávka mobilizuje viackrát (napr. ak subjekt C prevedie pohľadávku ďalej) alebo ak správca konkurznej podstaty spochybní, že sa pohľadávka platne previedla z majetku subjektu B.

Obrázok 1:    Právne vzťahy pri mobilizácii úverových pohľadávok ako záruky

V revízii smernice o finančných zárukách z roku 2009 1 sa členským štátom zakazuje vyžadovať, aby vytvorenie alebo platnosť dohôd o finančných zárukách, ktoré sa týkajú úverových pohľadávok, boli podmienené vykonaním formálneho úkonu, napríklad registrácie alebo oboznámenia dlžníka. Cieľom tohto ustanovenia je zabezpečiť, aby sa dohoda o finančnej záruke, ktorá sa týka úverovej pohľadávky (vzťah 2 na obrázku 1), nestala neplatnou v dôsledku toho, že dohodu nezaregistroval verejný orgán alebo že sa dlžníkovi neoznámila dohoda o záruke. Zároveň poskytuje členským štátom možnosť 2 vyžadovať vykonanie formálnych úkonov, napríklad registrácie alebo oznámenia, vo vzťahu k úverovým pohľadávkam použitým ako záruka na účely bezchybnosti, priority, vymáhateľnosti alebo dôkaznej prípustnosti voči dlžníkovi (vzťah 3 na obrázku 1) alebo tretím stranám (vzťah 4 na obrázku 1).

V rámci revízie z roku 2009 sa od Komisie požadovalo, aby predložila Európskemu parlamentu a Rade správu o tom, či je táto možnosť členských štátov aj naďalej primeraná 3 . V tejto správe sa posudzuje vykonávanie článku 3 ods. 1 smernice o finančných zárukách, jeho výsledky a potreba zmien danej smernice.

2.Ciele a metodika

Správa sa zameriava na vykonávanie článku 3 ods. 1 revidovanej smernice o finančných zárukách. Do rozsahu pôsobnosti správy patrí posúdenie toho, či smernica funguje účinne a efektívne, pokiaľ ide o formálne úkony požadované na poskytnutie úverových pohľadávok ako záruky.

V rámci prípravy tejto správy Komisia poslala členským štátom, ECB a štátom Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) dotazník o vykonávaní článku 3 ods. 1 smernice o finančných zárukách. Odpovedalo 25 členských štátov 4 . V tomto hodnotení Komisia čerpá najmä z uvedeného materiálu. V tejto správe sa zohľadňujú aj odpovede získané pri verejnej konzultácii o vybudovaní únie kapitálových trhov 5 .

Niektoré podkladové informácie o práve členských štátov pochádzajú z externej štúdie vykonanej pre Európsku komisiu týkajúcej sa účinnosti postúpenia pohľadávky voči tretím stranám a priority postúpenej pohľadávky pred právom ďalšej osoby 6 .

3.Vykonávanie a výsledky

3.1.Hospodársky význam úverových pohľadávok

Na obrázku 2 je zobrazený nárast používania úverových pohľadávok v úverových operáciách Eurosystému. V roku 2004 predstavovali 4 % celkových záruk. Ku koncu roka 2015 tento ukazovateľ vzrástol na 21 %. Najvýraznejší nárast sa zaznamenal od roku 2006 do roku 2007, čo možno pripísať rozhodnutiu Eurosystému zahrnúť od 1. januára 2007 úverové pohľadávky do zoznamu záruk, ktoré sa akceptujú v prípade úverových operácií v kategórii neobchodovateľných aktív 7 . Tým sa vytvorili jednotné podmienky vrátane kritérií určujúcich oprávnenosť úverových pohľadávok používaných ako záruka pri takýchto operáciách 8 . Odpovede členských štátov eurozóny potvrdzujú, že ich centrálne banky všeobecne akceptujú úverové pohľadávky 9 alebo že úverové pohľadávky sa bežne používajú ako záruka 10 .

Obrázok 2: Údaje ECB o úverových pohľadávkach v úverových operáciách Eurosystému

V mld. EUR, po ocenení a zrážkach, priemerné údaje ku koncu mesiaca v jednotlivých časových obdobiach

Rok

Použitie úverových pohľadávok:

Celkové záruky:

Úverové pohľadávky vyjadrené
ako percentuálny podiel celkových použitých záruk:

2004

33,5

817

4 %

2005

35,4

900

4 %

2006

36,3

959

4 %

2007

109,3

1 148

10 %

2008

190,1

1 579

12 %

2009

294,8

2 035

14 %

2010

358,5

2 010

18 %

2011

418,7

1 824

23 %

2012

633,4

2 457

26 %

2013

439,4

2 348

19 %

2014

372,8

1 949

19 %

2015

368,2

1 737

21 %

Zdroj:  https://www.ecb.europa.eu/paym/coll/charts/html/index.en.html

Poznámka: Údaje o úverových pohľadávkach z rokov 2004 až 2011 sú súhrnné údaje o neobchodovateľných aktívach (pred rokom 2012 sa úverové pohľadávky nezaznamenávali samostatne. Ide o väčšinu aktív v kategórii neobchodovateľné aktíva, zvyšok tvoria termínované a hotovostné vklady).

Mimo eurozóny je situácia odlišná a dostupnosť údajov je obmedzená. Zdá sa, že akceptovanie úverových pohľadávok ako záruky mimo eurozóny je na nízkej úrovni. Česká republika a Litva potvrdili, že na ich trhoch sa úverové pohľadávky používajú ako záruky. Bulharsko a Maďarsko uviedli, že v týchto krajinách sa úverové pohľadávky používajú zriedka. Len Dánsko uviedlo, že ich centrálna banka akceptuje úverové pohľadávky ako záruku. Z iných správ vyplýva, že aj Bank of England ich akceptuje, ale len obmedzene 11 .

Trhové podmienky a globálne regulačné zmeny znamenajú, že úverové inštitúcie čelia väčšiemu dopytu po záruke 12 . EÚ sa tradične spolieha na bankové úvery 13 . Podľa údajov z konca roka 2013 sa nefinančné korporácie spoliehajú na bankové úvery v rozsahu približne 15 % svojich celkových potrieb financovania (v porovnaní s 10 % v USA 14 ). Úverové inštitúcie EÚ ako také držia úverové pohľadávky, ktoré by sa mohli v prípade ich vhodnosti použiť ako záruka. Podľa odhadov majú úverové pohľadávky v eurozóne hodnotu takmer 4,4 bilióna EUR, t. j. predstavujú jednu tretinu celkovej hodnoty oprávnených obchodovateľných aktív v rámci Eurosystému 15 .

Poukazuje to na význam smernice o finančných zárukách pri zvyšovaní právnej istoty, ak je to potrebné a vhodné na to, aby sa úverové pohľadávky použili ako záruka.

3.2.Vykonávanie smernice 2009/44/ES

Smernica 2009/44/ES, ktorou sa reviduje smernica o finančných zárukách, bola prijatá 6. mája 2009. Vo väčšine členských štátov sa vykonala v roku 2011 a v roku 2012 už bola transponovaná vo všetkých členských štátoch. Na smernicu o finančných zárukách sa vzťahuje aj Dohoda o EHP 16 , pričom túto smernicu vykonalo Lichtenštajnsko, Nórsko aj Island.

3.2.1.Vykonávanie možnosti uvedenej v článku 3 ods. 1

S cieľom zmenšiť administratívnu záťaž a zvýšiť trhovú efektívnosť sa v článku 3 ods. 1 smernice o finančných zárukách zakazuje členským štátom uplatňovať „formálne požiadavky“ pri dohodách o zárukách 17 a podmieňovať poskytnutie záruky vykonaním „formálneho úkonu“. Tieto pojmy nie sú vymedzené, ale v odôvodneniach sa uvádzajú príklady 18 . V článku 1 ods. 5 sa objasňuje, že zaradenie do zoznamu pohľadávok, ktorý sa predloží príjemcovi záruky, treba považovať za dôkaz o poskytnutí záruky, a nie za formálny úkon.

Z odpovedí členských štátov na dotazník vyplývajú štyri otázky.

Po prvé, niektoré členské štáty 19 (v súlade s tým, ako to umožňuje článok 1 ods. 5) požadujú, aby použitie úverových pohľadávok ako záruky bolo doložené zaradením do zoznamu pohľadávok, ktorý sa predloží príjemcovi záruky.

Po druhé, zdá sa, že členské štáty majú odlišný výklad pojmu „formálny úkon“. Zdá sa, že väčšina členských štátov pokladá fyzické úkony týkajúce sa poskytnutia záruky, ktoré sú požadované mimo rámca systému zaknihovaných cenných papierov za formálne úkony, ale niektoré štáty určité úkony vylučujú 20 . Preto je ťažké vyvodiť záver, ktoré členské štáty skutočne využili možnosť požadovať formálne úkony na účely bezchybnosti, priority, vymáhateľnosti alebo dôkaznej prípustnosti voči dlžníkovi (vzťah 3 na obrázku 1) alebo tretím stranám (vzťah 4 na obrázku 1).

Po tretie, polovica členských štátov 21 na základe vlastného posúdenia túto možnosť nevyužila. V týchto členských štátoch nemusí existovať formálna požiadavka týkajúca sa oboznamovania dlžníka, naďalej sa však uplatňujú pravidlá na ochranu dlžníka. Ak dlžník nie je informovaný o dohode o finančnej záruke a splatí úverovú pohľadávku, bude zbavený záväzku 22 . Tieto platby ako také možno odrátať od hodnoty pohľadávky poskytnutej ako záruka, v dôsledku čoho vzniká pre príjemcu záruky riziko, že záruka môže zaniknúť. Oboznámenie dlžníka možno teda považovať za nutné na účely vymáhateľnosti a/alebo dôkaznej preukázateľnosti voči dlžníkovi, pokiaľ v zmluve o úvere nemožno upustiť od ochrany dlžníka 23 .

Po štvrté, polovica členských štátov 24 túto možnosť využila. Všetky členské štáty (až na jednu výnimku) požadujú oboznámenie dlžníka 25 . Vnútroštátne právo sa však líši, pokiaľ ide o charakter tejto podmienky. Belgicko 26 , Bulharsko, Estónsko, Fínsko a Portugalsko požadujú oboznámenie dlžníka ako jediný povinný formálny úkon. Maďarsko požaduje aj prevod podpornej dokumentácie na príjemcu záruky. Ostatné členské štáty ponechávajú možnosť výberu medzi oboznámením dlžníka a iným formálnym úkonom na príslušné protistrany. Rakúsko požaduje oboznámenie dlžníka alebo záznam do účtovných kníh poskytovateľa záruky. Litva a Malta požadujú oboznámenie dlžníka alebo verejné oznámenie v novinách. Holandsko požaduje oboznámenie dlžníka alebo registráciu v neverejnom registri, ktorý vedú daňové úrady 27 .

Odlišuje sa aj účel oznamovacej povinnosti. Vo väčšine členských štátov sa oznámením stáva dohoda o záruke vymožiteľnou voči dlžníkovi úverovej pohľadávky (vzťah 3 na obrázku 1). V Bulharsku, Fínsku, Holandsku, Litve 28 , na Malte a v Rakúsku sa oboznámením dlžníka stáva dohoda o záruke vymožiteľnou voči tretím stranám (vzťah 4 na obrázku 1). Uvedené členské štáty považujú túto požiadavku za úkon zverejnenia 29 , ktorý zabezpečuje právnu istotu, ochranu práv všetkých zúčastnených strán 30 a pomáha bojovať proti podvodom (t. j. dohody o záruke vytvorené po začatí insolvenčného konania, ktoré sú však antedatované s cieľom podviesť ostatných veriteľov) 31 . V niektorých jurisdikciách predstavuje oboznámenie dlžníka faktor, na základe ktorého sa určí, ktorý z daného počtu príjemcov záruky má prioritu. Podľa anglického 32 , holandského 33 , talianskeho 34 a portugalského 35 práva sa priorita prizná dohode o záruke s prevodom vlastníckeho práva, ktorá bola dlžníkovi oznámená ako prvá.

3.2.2.Ostatné otázky týkajúce sa vykonávania

Členské štáty identifikovali dve situácie, v ktorých sa môžu požadovať odlišné formálne úkony.

Päť členských štátov uviedlo, že existujú osobitné predpisy o formálnych úkonoch, keď sa úverové pohľadávky používajú ako záruka pre ich centrálne banky. Ak je v Belgicku príjemcom záruky centrálna banka, namiesto oznámenia sa požaduje registrácia dlžníka. Takým spôsobom sa vymáha pohľadávka voči tretím stranám a centrálnej banke sa priznáva priorita. Keď sa v Litve úverové pohľadávky používajú ako záruka pre centrálne banky EÚ, treba uverejniť oznámenie na webovom sídle Národnej banky Litvy. Slovinsko požaduje, aby sa v rámci oboznámenia dlžníka obmedzili dlžníkove práva na započítanie pohľadávok, ak sa úverové pohľadávky poskytujú centrálnym bankám EÚ. Naopak v Portugalsku a (dočasne) aj v Taliansku sa nevyžaduje registrácia ani oboznámenie dlžníka, ak sa úverové pohľadávky poskytujú centrálnej banke. V oboch prípadoch majú práva centrálnej banky prednosť pred všetkými ostatnými právami na rovnaké pohľadávky, a to aj vtedy, ak sa dlžníkovi oznámia až po uzavretí dohody o záruke.

Štyri členské štáty uviedli, že v prípade použitia úverových pohľadávok zabezpečených hypotékou ako záruky sa vyžadujú osobitné formálne úkony. V Nemecku sa okrem dohody o finančnej záruke s prevodom vlastníckeho práva, ktorá sa týka úverovej pohľadávky zabezpečenej hypotékou, požaduje aj vydanie hypotekárneho záložného listu alebo zápis prevodu pohľadávky do katastra nehnuteľností. V Litve treba prevod pohľadávky zabezpečenej hypotékou zaregistrovať, aby bola vymáhateľná voči tretím stranám. V Portugalsku treba zaregistrovať zálohy na hypotekárne úverové pohľadávky. Pokiaľ ide o úverové pohľadávky vo forme hypoték na obytné nehnuteľnosti, ktorými sa zabezpečujú (osobitné) dlžobné úpisy zabezpečené hypotékami, írska centrálna banka požaduje, aby dohody o zárukách mali formu verejnej listiny a aby sa zaregistrovali príslušné podrobnosti.

3.3.Účinnosť

Cieľom smernice 2009/44/ES bolo zjednodušiť používanie úverových pohľadávok ako záruky 36 . V tejto časti sa skúma, či sa tento cieľ podarilo splniť a či na výsledok mala vplyv aj možnosť vyplývajúca z článku 3 ods. 1.

Vykonať kvantitatívne posúdenie vplyvu smernice 2009/44/ES na mobilizáciu úverových pohľadávok je náročné 37 . Údaje z Eurosystému (obrázok 2) poukazujú na to, že v rokoch 2011 – 2012, t. j. keď sa smernica 2009/44/ES vykonávala vo všetkých členských štátoch, používanie úverových pohľadávok ako záruky vzrástlo z 23 % na 26 % celkových použitých záruk. V rokoch 2012 – 2013 však kleslo z 26 % na 19 %.

Používanie úverových pohľadávok ako záruky v úverových operáciách v rámci Eurosystému mohlo ovplyvniť viacero faktorov. Vykonávanie smernice 2009/44/ES prebiehalo v rovnakom čase ako finančná kríza a zmeny rámca Eurosystému pre záruky. Nárast používania úverových pohľadávok ako záruky v rámci Eurosystému teda možno vysvetliť zvýšením dopytu po úveroch od centrálnych bánk a stimulmi účastníkov trhu na predkladanie pomerne nelikvidných aktív, napr. úverových pohľadávok, a ponechávaním likvidnejších aktív na iné transakcie 38 . Vykonali sa aj technické a prevádzkové úpravy na úrovni jednotlivých centrálnych bánk, napr. Deutsche Bundesbank a Banque de France (obe s protistranami s veľkými nezaplatenými sumami úverových pohľadávok) zaviedli automatizované komunikačné rozhrania, ktoré umožňujú účinnú mobilizáciu úverových pohľadávok 39 .

Päť členských štátov 40 uviedlo, že smernica o finančných zárukách pomáha pri používaní úverových pohľadávok ako záruky. Posúdenia sa však rozchádzajú v tom, či možnosť vyplývajúca z článku 3 ods. 1 zmenšila alebo zväčšila právne riziko. Podľa jedného názoru je táto možnosť nevyhnutná z hľadiska právnej istoty, keďže v dôsledku neexistencie formálneho úkonu je jednoznačné určenie, či sa úverová pohľadávka poskytla ako záruka alebo nie 41 , finančne nákladné a nie je vždy možné. Podľa druhého názoru by sa odstránením odlišných formálnych požiadaviek medzi členskými štátmi posilnila právna istota 42 .

V zelenej knihe o budovaní kapitálových trhov Únie 43 sa kladie otázka, aké opatrenia by mohli zlepšiť cezhraničný tok záruk. V odpovedi na konzultáciu jedna zo zainteresovaných strán tvrdila, že na zjednodušenie používania úverových pohľadávok ako záruky 44 treba odstrániť všetky formálne požiadavky, napr. oznamovacie a registračné povinnosti. V dvoch odpovediach bola vyjadrená podpora harmonizácii kolíznych noriem s cieľom rozšíriť ochranu príjemcov záruk tým, že budú môcť určiť právo upravujúce formálne požiadavky, ktoré treba dodržať, aby bola záruka vo forme mobilizácie úverových pohľadávok účinná voči tretím stranám 45 . ECB navrhla vylúčiť dlžníkove právo na započítanie pohľadávok, pokiaľ ide o úverové pohľadávky mobilizované ako záruky v centrálnych bankách, ale tieto úvahy nepatria do rozsahu pôsobnosti tejto správy.

Celkovo možno konštatovať, že cieľ smernice o finančných zárukách, ktorým je zjednodušenie používania úverových pohľadávok, sa podarilo dosiahnuť. Existujú dôkazy, že začlenením úverových pohľadávok do harmonizovaného rámca pre záruky sa zjednodušilo ich používanie v určitých jurisdikciách. Dohody o finančných zárukách s prevodom vlastníckeho práva na úverové pohľadávky boli napríklad podľa holandského práva zakázané 46 , ale vykonaním smernice o finančných zárukách sa to zmenilo a používanie úverových pohľadávok v Holandsku sa zvyšuje. Smernicou o finančných zárukách sa takisto odstránili formálne požiadavky na vytvorenie alebo platnosť dohôd o zárukách. V dôsledku toho sa odstránilo riziko, že sa tieto dohody stanú neplatnými, čo pomohlo pri mobilizácii úverových pohľadávok.

Ako vyplynulo z prehľadu vykonávania, medzi členskými štátmi stále pretrvávajú rozdiely vo formalitách a technikách pri poskytovaní úverových pohľadávok ako záruk. Aj keď sa však na záruku vo forme úverovej pohľadávky stále vzťahujú vnútroštátne formálne požiadavky, po ich splnení sa v prípade záruky môže využívať výhoda jednoduchej vymáhateľnosti, ktorá sa zaviedla v smernici o finančných zárukách (napr. záruku vo forme úverovej pohľadávky možno realizovať predajom alebo privlastnením a započítaním pohľadávok, pričom sa neuplatňujú žiadne formality, pokiaľ ide o predbežné oznámenie alebo o predpísaný spôsob realizácie, alebo o uplynutie určitej lehoty).

Pokiaľ ide o rozsah, v ktorom sa stanovený cieľ podarilo splniť, nemožno vyvodiť záver, že sa v rámci EÚ odstránili všetky právne prekážky brániace používaniu úverových pohľadávok ako záruky. Predovšetkým v prípade cezhraničného používania záruky vo forme úverových pohľadávok stále prevláda právna neistota, ktorú spôsobuje účinok rozdielnych vnútroštátnych požiadaviek a neúplná harmonizácia kolíznych noriem na úrovni EÚ. Aj keď existujú harmonizované kolízne normy pre právo uplatniteľné na vzťah medzi dlžníkom a veriteľom úverovej pohľadávky (vzťah 1 na obrázku 1), poskytovateľom a príjemcom záruky (vzťah 2 na obrázku 1) a príjemcom záruky a dlžníkom (vzťah 3 na obrázku 1) 47 , právo uplatniteľné na účinnosť poskytnutia úverovej pohľadávky ako záruky voči tretím stranám, napr. aké formálne úkony sa vyžadujú na zabezpečenie vymáhateľnosti voči ostatným žiadateľom a poradie priority pri viacnásobných prevodoch tej istej úverovej pohľadávky (vzťah 4 na obrázku 1), stále určujú vnútroštátne kolízne normy v členských štátoch 48 . Môže sa teda stať, že príjemca záruky predpokladá, že má prioritu, pretože sú splnené formálne požiadavky členského štátu A, zatiaľ čo tretia strana sa spolieha na formálne požiadavky členského štátu B a takisto je presvedčená, že má prioritu pred právami druhej zúčastnenej strany.

3.4.Efektívnosť

Vzhľadom na udržiavanie rovnováhy medzi používaním úverových pohľadávok ako záruky a významom bankových úverov v reálnom hospodárstve Komisia zastáva názor, že cieľ smernice o finančných zárukách sa podarilo dosiahnuť pri minimálnych nákladoch pre všetky zúčastnené strany.

Pretrvávajúce formálne požiadavky vedú k dodatočným nákladom pre poskytovateľa záruky. Aj keď splnenie požiadavky na oboznámenie dlžníka nie je finančne nákladné, z hľadiska úverovej inštitúcie by táto požiadavka mohla nepriamo nepriaznivo ovplyvniť vzťahy s klientom. Z niektorých podkladov vyplýva, že oznamovacia povinnosť môže znamenať prekážku pri mobilizácii bankových úverov 49 . To môže ovplyvniť množstvo kapitálu v súvahách bánk, ktorý sa neposkytne na efektívnejšie použitie v hospodárstve. Malo by sa však pamätať na to, že existujú alternatívne právne prostriedky, ktoré bankám umožnia lepšie použiť spiace aktíva, napr. emisiou cenných papierov zabezpečených úverovými pohľadávkami, a tak získať finančné prostriedky, ktoré sa dajú použiť na poskytnutie dodatočných úverov.

Z pohľadu príjemcu záruky môže dodržiavanie formálnych požiadaviek pomôcť znížiť náklady vyplývajúce z právneho rizika súvisiaceho s akceptovaním úverových pohľadávok ako záruky. Na rozdiel od obchodovateľných cenných papierov sú úverové pohľadávky obvykle prispôsobené potrebám dlžníka. V prípade, že treba uplatniť záruku, sa teda úverové pohľadávky zvyčajne nedajú rýchlo premeniť na hotovosť, ale najprv treba osloviť dlžníka. Kľúčovým faktorom, ktorý určuje hodnotu záruky, je teda vymáhateľnosť úverovej pohľadávky voči dlžníkovi (vzťah 3 na obrázku 1). S cieľom zabezpečiť, aby v prípade zlyhania protistrany mohla byť úverová pohľadávka rýchlo realizovaná, sa v kritériách akceptovateľnosti Eurosystému požaduje informovanie dlžníka v každom prípade 50 .

Okrem obmedzenej likvidity sa úverové pohľadávky líšia od obchodovateľných cenných papierov aj tým, že sa vo všeobecnosti nezaznamenávajú na elektronických účtoch, ale preukazujú sa len zmluvou o úvere. Existuje teda väčšie riziko, že tá istá úverová pohľadávka sa môže poskytnúť ako záruka tretej strane. Zmysel oznamovacej povinnosti spočíva v tom, že ak sa dlžník musí oboznámiť s dohodou o záruke, táto môže slúžiť ako možný zdroj informácií o existencii záruky vo forme úverovej pohľadávky 51 . Ako dokazujú prísnejšie pravidlá týkajúce sa formálnych požiadaviek v niektorých jurisdikciách, ak centrálna banka prijme úverové pohľadávky ako záruku 52 , formálne úkony chránia príjemcu záruky pred tým, aby bol vystavený možným sporom s tretími stranami, pokiaľ ide o vymáhateľnosť a prioritu (vzťah 4 na obrázku 1). Možnosť zahrnutá v smernici o finančných zárukách, vďaka ktorej môžu členské štáty dodržať formálne požiadavky, teda môže byť prínosná pre príjemcov záruk v príslušných jurisdikciách.

Pokiaľ ide o dlžníka, obvykle je jedno, či splatí úver banke alebo príjemcovi záruky, takže zmluva o záruke v zásade nemá nepriaznivý vplyv na jeho pozíciu. Dlžníka však treba chrániť pred rizikom, že bude musieť zaplatiť dvakrát (pôvodnému veriteľovi a príjemcovi záruky, ktorý sa stal novým majiteľom pohľadávky). Existujú rôzne spôsoby, ako to dosiahnuť, napr. formálne požiadavky na vytvorenie alebo platnosť dohody o záruke alebo na účely bezchybnosti, priority, vymáhateľnosti alebo dôkaznej prípustnosti voči dlžníkovi alebo tretím stranám. Rámec dostupných možností je uvedený v smernici o finančných zárukách. Vzhľadom na to, že bankové úvery predstavujú najvýznamnejší zdroj financovania nefinančných korporácií v EÚ 53 , má skutočnosť, že smernicou o finančných zárukách sa nezmenili pravidlá týkajúce sa zbavenia záväzku dlžníka, pozitívny sociálny vplyv, ak dlžník splatí úver pôvodnému veriteľovi, a pritom nevie o uzavretí dohody o záruke.

Z hľadiska členských štátov sa v dôsledku danej možnosti znížili náklady na vykonávanie smernice o finančných zárukách. Neexistujú žiadne náznaky, že by členským štátom vznikli dodatočné náklady v súvislosti s právnymi ťažkosťami, keďže v tomto smere neboli predložené žiadne dôkazy, napr. súdne rozhodnutia vynesené pri uplatňovaní vnútroštátnych právnych predpisov transponujúcich článok 3 ods. 1 54 .

Na záver možno uviesť, že smernica o finančných zárukách funguje efektívne, pokiaľ ide o formálne úkony nutné na mobilizáciu úverových pohľadávok ako záruky v domácom prostredí. Zdá sa, že existujú právoplatné dôvody na uplatňovanie určitých formálnych požiadaviek. Ak sa všetky príslušné prvky nachádzajú v jednej jurisdikcii, dosiahnutie súladu s predpismi nie je zložité. V cezhraničnej situácii problém nespočíva ani tak v existencii rôznych formálnych požiadaviek, ako v tom, že je ťažké určiť, ktorá vnútroštátna požiadavka sa má uplatniť. Náklady na určenie rozhodného práva pre formálne úkony požadované na zaistenie vymáhateľnosti alebo priority voči tretím stranám (vzťah 4 na obrázku 1) a na náležitú starostlivosť môžu byť vysoké 55 . Keďže neexistujú harmonizované kolízne normy, zvyšuje sa tým počet hmotných práv, ktoré možno potenciálne uplatniť na mobilizáciu úverových pohľadávok ako záruky, v dôsledku čoho môže byť zložitejšie splniť kritériá oprávnenosti Eurosystému 56 .

4.Primeranosť článku 3 ods. 1

Vo vzťahu k článku 3 ods. 1 smernice o finančných zárukách možno zvažovať niekoľko politických alternatív.

Po prvé, mohol by sa zachovať súčasný stav. Túto možnosť výslovne uprednostňuje dvanásť členských štátov 57 , ktoré tvrdia, že ustanovenie o výnimkách umožňuje dosiahnuť primeranú rovnováhu záujmov. Tieto členské štáty sú presvedčené, že vnútroštátne požiadavky týkajúce sa uverejňovania sú potrebné na ochranu dlžníka a tretích strán, na boj proti podvodom, aspoň kým na úrovni EÚ neexistuje harmonizácia účinku na tretie strany a priority. Podľa ich názoru táto možnosť ponúka príležitosť na riešenie (na vnútroštátnej úrovni) právneho rizika, ktorému čelí trh pri overovaní úverových pohľadávok. Je pochopiteľné, že podporujú zrušenie všetkých formálnych požiadaviek, aby sa podporila mobilizácia úverových pohľadávok. Ak však formálne požiadavky nie sú príliš zaťažujúce, z právneho hľadiska by bolo výhodnejšie stanoviť ich, aby sa zaistila priorita príjemcu záruky. To môže aj naďalej vytvárať právnu neistotu v prípadoch, keď prevody pohľadávok zahŕňajú cezhraničný prvok. Tento problém by sa dal zmierniť prostredníctvom jednotných kolíznych noriem týkajúcich sa účinnosti úverovej pohľadávky voči tretím stranám a poradia priority pri viacnásobných prevodoch tej istej pohľadávky.

Po druhé, mohla by sa odstrániť možnosť vyplývajúca z článku 3 ods. 1. Na základe toho by boli členské štáty povinné odstrániť všetky vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa úverových pohľadávok použitých ako záruka, v ktorých sa vyžaduje vykonanie formálnych úkonov, napr. registrácia alebo oboznámenie dlžníka. Tento postup obhajujú štyri členské štáty 58 , ktoré tvrdia, že odstránenie tejto možnosti by vytvorilo rovnaké podmienky v celej EÚ a zvýšilo by právnu istotu, v dôsledku čoho by sa podporilo cezhraničné používanie úverových pohľadávok. Podľa opačných názorov by odstránenie tejto možnosti vystavilo dlžníkov a príjemcov pohľadávok rizikám, ktoré sa momentálne riešia prostredníctvom vnútroštátnych požiadaviek.

Po tretie, mohlo by sa uvažovať o preskúmaní smernice o finančných zárukách. Mohlo by sa to prejaviť v harmonizácii otázok hmotného práva, napr. pokiaľ ide o formálne úkony požadované na účely bezchybnosti, priority, vymáhateľnosti alebo dôkaznej prípustnosti voči dlžníkovi alebo tretím stranám, keď sa úverové pohľadávky používajú ako záruka, ako aj v primeranosti zaistenia toho, aby sa započítanie pohľadávok v plnej miere vylúčilo vo vzťahu k úverovým pohľadávkam, ktoré sa mobilizujú ako záruka v centrálnych bankách. V rámci preskúmania by sa mohli prešetriť aj nedostatky smernice o finančných zárukách, pokiaľ ide o iné druhy záruk, ktoré identifikovali respondenti verejnej konzultácie o únii kapitálových trhov 59 .

5.Záver

Opatrenie na úrovni EÚ musí dodržiavať zásadu proporcionality. Formálne požiadavky môžu byť užitočné, a preto by nebolo vhodné požadovať ich úplné odstránenie. Ak sa rozhodovanie o týchto požiadavkách ponechá na členské štáty, vznikajú ťažkosti v cezhraničných situáciách, ale ich harmonizácia by mohla byť v rozpore s inými vzájomne súvisiacimi ustanoveniami vnútroštátneho práva. Náklady a prínosy prípadnej harmonizácie by sa museli veľmi dôsledne vyvážiť a malo by sa o tom uvažovať len v rámci širšej reformy po dôkladnom hodnotení smernice o finančných zárukách. V tejto súvislosti sa zdá, že článok 3 ods. 1 smernice o finančných zárukách je aj naďalej primeraný.

Ako sa uvádza v Akčnom pláne na vybudovanie únie kapitálových trhov, Komisia začala rozsiahle preskúmanie pokroku pri odstraňovaní prekážok pre cezhraničné zúčtovanie a vyrovnanie okrem iného s cieľom zlepšiť právnu istotu pri cezhraničnej výmene záruky. Komisia na tento účel zriadila expertnú skupinu European Post-Trade Forum, ktorá má identifikovať zostávajúce prekážky. Do roku 2017 bude Komisia ďalej pokračovať v cielených krokoch na znižovaní neistoty v oblasti vlastníctva cenných papierov, ako aj pri navrhovaní jednotných pravidiel, na základe ktorých sa s právnou istotou určí, ktoré vnútroštátne právo sa uplatňuje, pokiaľ ide o účinky postúpenia pohľadávok na tretie strany 60 . Prispeje sa tým k dosiahnutiu väčšej právnej istoty aj v prípadoch cezhraničnej mobilizácie úverových pohľadávok ako záruky a napravia sa nedostatky súčasného stavu.

(1) Článok 3 ods. 1 druhý pododsek prvá veta smernice o finančných zárukách.
(2) Článok 3 ods. 1 druhý pododsek druhá veta smernice o finančných zárukách.
(3)  Článok 3 ods. 1 tretí pododsek smernice o finančných zárukách.
(4) Odpoveď neposkytli EL, PL, SK ani štáty EHP. Odpovede na dotazník od tých respondentov, ktorí súhlasili so zverejnením odpovedí, sú k dispozícii na tomto webovom sídle: http://ec.europa.eu/finance/financial-markets/collateral/index_en.htm
(5) http://ec.europa.eu/finance/consultations/2015/capital-markets-union/index_en.htm
(6) Štúdia, ktorú vykonal Britský inštitút pre medzinárodné a komparatívne právo (ďalej len „BIICL“): http://ec.europa.eu/justice/civil/files/report_assignment_en.pdf
(7) The use of credit claims as collateral for Eurosystem credit operations, K. Tamura, E. Tabakis, ECB Occasional Paper Series č. 148, jún 2013 (ďalej len „Tamura/Tabakis“).
(8) Články 89 – 105, Usmernenie Európskej centrálnej banky (EÚ) 2015/510 z 19. decembra 2014 o vykonávaní rámca menovej politiky Eurosystému (ECB/2014/60) (ďalej len „usmernenie ECB o všeobecnej dokumentácii“).
(9) BE, DE, FI, IT, IR, MT, NL, PT.
(10)  AT, FR.
(11) Tamura/Tabakis, s. 17 – 21, 25.
(12) Dostupnosť a oprávnenosť záruk. Nadviazanie na správu: „Collateral eligibility requirements – a comparative study across specific frameworks“ z júla 2013, ktorú vypracovala kontaktná skupina ECB pre infraštruktúru eurových cenných papierov (COGESI), júl 2014 (ďalej len „ECB COGESI“), s. 18.
(13) Sprievodný pracovný dokument útvarov Komisie k zelenej knihe o budovaní kapitálových trhov Únie, SWD (2015) 13 final, s. 11. 
(14) Finančné účty USA za 2. štvrťrok 2014 (Federálny rezervný systém). Údaje, ktoré sa uvádzajú v publikácii Tamura/Tabakis v grafe 1 na strane 10, ešte viac poukazujú na význam úverových pohľadávok ako stabilného zdroja financovania hospodárstva eurozóny: 40 % v eurozóne v porovnaní s 10 % v USA.
(15) ECB COGESI, s. 9.
(16) Smernica 2009/44/ES bola zahrnutá do Dohody o EHP prostredníctvom rozhodnutia spoločného výboru č. 50/2010.
(17) Článok 1 ods. 5 prvý a štvrtý pododsek smernice o finančných zárukách.
(18) Pozri odôvodnenie 10.
(19) BG, CZ, DK, EE, LV, PT (ak sa úverové pohľadávky poskytujú ako záruka centrálnej banke), ES, RO, SI.
(20) Napr. oboznámenie dlžníka v prípade záložných dohôd o finančných zárukách alebo prevod podpornej dokumentácie k úverovej pohľadávke na príjemcu záruky.
(21) CZ, DK, FR, IR, LV, RO, SI a SE. Zdá sa, že do tejto skupiny patria aj EE a DE, ktoré neodpovedali na otázku 4.
(22) Výslovne sa to uvádza napr. v prípade CZ (§ 1882 českého občianskeho zákonníka), DE (§ 407 nemeckého občianskeho zákonníka), EE (§ 317 estónskeho majetkového zákona), ES (článok 1526 španielskeho občianskeho zákonníka), LU (článok 14.2 luxemburského zákona o dohodách o finančných zárukách), SE (ods. 10 a 29 švédskeho zákona o dlžobných úpisoch) a PL (článok 512 poľského občianskeho zákonníka).
(23) BIICL, s. 221, § 404 a nasl. nemeckého občianskeho zákonníka nepredstavujú povinné právo, t. j. od týchto pravidiel možno upustiť prostredníctvom zmluvnej dohody. V iných jurisdikciách závisí táto otázka od výkladu. Smernica 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere umožňuje neinformovať dlžníka (spotrebiteľa), ale neoboznámenie nesmie uviesť spotrebiteľa do menej výhodnej pozície (článok 17, odôvodnenie 41).
(24) AT, BE, BG, FI, HU, IT, LT, MT, NL, PT, UK.
(25) AT, BE, BG, HR, FI, HU, IT, LT, MT, NL, PT. CY požaduje registráciu v registri obchodných spoločností.
(26) V prípade príjemcov záruky okrem Národnej banky Belgicka.
(27) Odpoveď NL a BIICL, s. 270.
(28) Článok 6.109 litovského občianskeho zákonníka.
(29) Odpoveď AT.
(30) Odpoveď BG.
(31) Odpoveď FI.
(32)  Odpoveď UK a BIICL, s. 337, 344 – 345.
(33)  BIICL, s. 272.
(34)  Odpoveď IT.
(35)  Článok 584 portugalského občianskeho zákonníka.
(36)  Odôvodnenie 6 smernice 2009/44/ES.
(37)  Tamura/Tabakis, s. 27 poznámka pod čiarou 41.
(38)  Tamura/Tabakis, s. 13.
(39)  Tamura/Tabakis, s. 22.
(40)  DK, NL, PT a UK.
(41)  Odpovede LT, BE, BG, NL a UK.
(42) Odpoveď DE.
(43) COM(2015) 63 final, s. 26, otázka 27.
(44) Odpoveď spoločnosti BNP Paribas na otázku 27.
(45) Odpoveď ECB, s. 24; odpoveď Generálneho sekretariátu pre verejné financie a finančnú politiku (Španielsko) na otázku 27.
(46) BIICL, s. 281.
(47) Nariadenie (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Pojem „postúpenie pohľadávky“ v článku 14 nariadenia Rím I sa uplatňuje na všetky „dohody o finančných zárukách“ podľa smernice o finančných zárukách vrátane priamych prevodov pohľadávok, prevodov pohľadávok prostredníctvom záruk a záloh alebo iných právnych zábezpek pohľadávok.
(48) V BIICL, s. 12 – 13 a nasl. sa poukazuje na to, že kolízne normy členských štátov majú rozdielne riešenia, pokiaľ ide o právo uplatniteľné na vzťah 4 na obrázku 1.
(49) Odpoveď DE.
(50)  Článok 99 ods. 1 písm. b) a článok 103 usmernenia ECB o všeobecnej dokumentácii.
(51) Tamura/Tabakis, s. 20.
(52) Odsek 3.2.2.
(53)  ECB/EC Survey on the access to finance of enterprises in the euro area, november 2014, s. 8, graf 6.
(54)  Odpovede na otázku 2.
(55) BIICL, s. 57 – 58. Právne náklady na cezhraničné transakcie zahŕňajúce postúpenia pohľadávok môžu dosiahnuť niekoľko stotisíc libier/eur.
(56) V článku 97 usmernenia ECB o všeobecnej dokumentácii sa vyžadujú najviac 2 rozhodné práva uplatniteľné na a) zmluvnú stranu; b) veriteľa; c) dlžníka; d) ručiteľa (ak prichádza do úvahy); e) zmluvu o úverovej pohľadávke; f) mobilizačnú dohodu.
(57) AT, BE, BG, EE, FI, HR, LT, NL, PT, SE, SI a UK.
(58) DE, FR, LV, RO.
(59) SEC(2015) 184 final, s. 57.
(60) COM(2015) 468 final, s. 23.