10.3.2017   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 75/81

Spravodajkyne:

Vladimíra DRBALOVÁ a Ellen NYGREN

1.1.

EHSV víta záväzok Európskej komisie pracovať na dosiahnutí dokonalejšieho a spravodlivejšieho jednotného trhu ako na jednej z hlavných priorít svojho mandátu, ako aj jej úsilie poskytnúť dodatočný stimul pre cezhraničné poskytovanie služieb prostredníctvom svojho investičného plánu pre Európu.

1.2.

EHSV podporuje rozhodnutie Komisie zaviesť smernicu o presadzovaní 2014/67/EÚ (1) s cieľom zlepšiť spoločný výklad a uplatňovanie smernice o vysielaní pracovníkov 96/71/ES (2).

1.3.

Smernica o presadzovaní a súčasný návrh cielenej revízie smernice o vysielaní pracovníkov sa zaoberajú rôznymi aspektmi praxe vysielania pracovníkov. Nielenže sa navzájom dopĺňajú, ale výsledky očakávané z vykonávania smernice o presadzovaní by tiež mohli poskytnúť jasnejší obraz o skutočnej situácii.

1.4.

EHSV v zásade súhlasí s návrhom Komisie o revízii smernice o vysielaní pracovníkov. Zásada rovnakej odmeny za rovnakú prácu na tom istom pracovisku je základným prvkom piliera sociálnych práv v Európe.

1.5.

EHSV sa domnieva, že kolektívne zmluvy sú meradlom pre výšku odmeny.

1.6.

EHSV zdôrazňuje, že exkluzívna úloha sociálnych partnerov nebola rešpektovaná, a zaujíma ho, prečo sa s nimi nezačali riadne konzultácie v súlade s článkom 154 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ).

1.7.

EHSV s potešením víta, že Komisia konkrétne stanovuje maximálnu dĺžku vyslania. Obmedzenie na 24 mesiacov je krok správnym smerom, hoci obmedzenie na 6 mesiacov by prevádzkovej realite zodpovedalo viac.

1.8.

EHSV žiada, aby sa v smernici o vysielaní jasne stanovilo, že smernica nepredstavuje maximálnu normu, ale len minimálnu. Na to treba rozšíriť právny základ.

2.1.

Voľný pohyb pracovníkov, sloboda usadiť sa a sloboda poskytovať služby sú základné zásady Európskej únie.

2.2.

Malo by sa rozlišovať medzi voľným pohybom pracovníkov a slobodou poskytovať služby na základe článku 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ). Voľný pohyb pracovníkov zaručuje každému občanovi právo slobodne odísť do iného členského štátu za prácou a na tento účel sa tam usadiť a chráni ich pred diskrimináciou, pokiaľ ide o zamestnanie, odmeňovanie a ďalšie pracovné podmienky v porovnaní so štátnymi príslušníkmi daného členského štátu.

2.3.

Naopak, sloboda poskytovať služby zaručuje podnikom právo poskytovať služby v inom členskom štáte. Na tento účel môžu dočasne vyslať vlastných pracovníkov, aby vykonávali činnosti potrebné na poskytovanie služieb v inom členskom štáte.

2.4.

Európsky parlament a Rada Európskej únie prijali 16. decembra 1996smernicu 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (3).

2.5.

Cieľom tejto smernice je zladiť uplatňovanie slobody spočívajúcej v poskytovaní cezhraničných služieb v súlade s článkom 56 ZFEÚ s primeranou ochranou práv pracovníkov dočasne vyslaných do zahraničia na tento účel.

2.6.

V októbri 2010 Komisia vo svojom oznámení pod názvom Na ceste k Aktu o jednotnom trhu – Pre vysoko konkurencieschopné sociálne trhové hospodárstvo – 50 návrhov, ako lepšie spoločne pracovať, podnikať a obchodovať (4) predložila dva návrhy, ktorých cieľom bolo obnoviť dôveru a podporu občanov. Jeden sa týkal rovnováhy medzi základnými sociálnymi právami a ekonomickými slobodami a druhý vysielania pracovníkov.

2.7.

V marci 2010 vydali európski sociálni partneri správu (5) o dôsledkoch rozsudkov Súdneho dvora EÚ, v ktorej poukázali na ich veľké rozdiely. Kým BUSINESSEUROPE bola proti revízii smernice (ale akceptovala, že je potrebné objasniť určité aspekty v súvislosti s jej presadzovaním), ETUC žiadala, aby bola úplne zmenená a doplnená.

2.8.

V decembri 2012 Komisia uverejnila návrh o presadzovaní smernice 96/71/ES. Smernicou o presadzovaní  (6) sa stanovuje spoločný rámec príslušných ustanovení, opatrení a kontrolných mechanizmov potrebných na lepšie a jednotnejšie vykonávanie, uplatňovanie a presadzovanie smernice 96/71/ES v praxi vrátane opatrení na predchádzanie akémukoľvek obchádzaniu alebo zneužívaniu uplatniteľných pravidiel a na ich postih. Zároveň poskytuje záruku ochrany práv vyslaných pracovníkov a odstránenia neopodstatnených prekážok pri slobodnom poskytovaní služieb.

2.9.

Termín transpozície smernice o presadzovaní bol 18. júna 2016 a Komisia by mala najneskôr 18. júna 2019 Európskemu parlamentu, Rade a EHSV predložiť správu o jej uplatňovaní a vykonávaní a navrhnúť v prípade potreby zmeny a doplnenia. Vo svojom preskúmaní Komisia po konzultácii s členskými štátmi a európskymi sociálnymi partnermi posúdi primeranosť a vhodnosť všetkých zavedených a uplatnených opatrení vrátane primeranosti dostupných údajov o vysielaní.

3.1.

Podľa najnovších dostupných údajov bolo v roku 2014 zaznamenaných viac ako 1,9 milióna prípadov vyslania v EÚ, čo predstavuje 0,7 % (7) celkovej pracovnej sily v EÚ. Je to o 10,3 % viac v porovnaní s rokom 2013 a v porovnaní s rokom 2010 je to nárast o 44,4 %. Tieto štatistiky vychádzajú z množstva formulárov A1, ktoré vydali národné orgány sociálneho zabezpečenia. Počet neregistrovaných skutočne vyslaných pracovníkov nie je známy.

3.2.

V smernici o vysielaní pracovníkov z roku 1996 sa stanovuje regulačný rámec EÚ na vytvorenie riadnej a spravodlivej rovnováhy medzi cieľmi zameranými na podporu a uľahčenie cezhraničného poskytovania služieb, poskytovania ochrany vyslaným pracovníkom a zabezpečenie rovnakých podmienok pre zahraničných a domácich konkurentov.

3.3.

Komisia teraz predložila návrh cielenej revízie tejto smernice s cieľom riešiť nekalé praktiky (8) a zároveň podporiť zásadu, podľa ktorej sa má na rovnakú prácu na rovnakom pracovnom mieste uplatňovať rovnaký spôsob odmeňovania.

3.4.

Návrh bol zverejnený pred termínom transpozície smernice o presadzovaní z roku 2014 a predtým, než bolo možné vykonať akékoľvek posúdenie. Mnoho problémov týkajúcich sa vysielania pracovníkov aj naďalej súvisí s nedostatočným presadzovaním a nedostatočnou kontrolou v členských štátoch. Zároveň je hlavným cieľom navrhovanej revízie objasniť zásadu rovnakého odmeňovania. Tento cieľ je možné dosiahnuť len prostredníctvom revízie samotnej smernice 96/71/ES.

3.5.

V tejto súvislosti EHSV už uznal, že účinné uplatňovanie smernice o vysielaní pracovníkov by „nemalo zabrániť čiastočnej revízii smernice o vysielaní pracovníkov s tým cieľom, aby sa zásada miesta výkonu práce uplatňovala jednotne. To by umožnilo zo zákona stanoviť, že tie isté pracovné podmienky a podmienky odmeňovania musia platiť pre tú istú prácu na tom istom mieste“ (9).

3.6.

Návrh bol zverejnený bez predchádzajúcej konzultácie s európskymi sociálnymi partnermi, ktorí poslali spoločný list Komisii, v ktorom žiadali, aby s nimi riadne konzultovala v súlade s článkom 154 ods. 2 ZFEÚ.

3.7.

Zverejnenie návrhu Komisie vyvolalo rôzne názory, ktoré rozdelili členské štáty, sociálnych partnerov i samotné podniky. Navrhovaná smernica by nemala narušiť konkurencieschopnosť, ani vytvoriť nové prekážky poskytovateľom cezhraničných služieb. Revízia by mala zároveň zaručiť spravodlivú hospodársku súťaž na jednotnom trhu a zabrániť diskriminácii medzi pracovníkmi na základe ich štátnej príslušnosti.

3.8.

V súlade s protokolom č. 2 k zmluvám (10) štrnásť komôr národných parlamentov zaslalo Komisii odôvodnené stanoviská, v ktorých uviedli, že návrh Komisie na revíziu smernice o vysielaní pracovníkov nie je v súlade so zásadou subsidiarity, čím sa začal postup žltej karty. Na základe preskúmania subsidiarity Komisia 20. júla dospela k záveru (11), že návrh cielenej revízie smernice 96/71/ES je v súlade so zásadou subsidiarity zakotvenou v článku 5 ods. 3 ZEÚ a že stiahnutie ani zmena uvedeného návrhu nie sú potrebné. Komisia preto návrh ponechala.

3.9.

Časť podnikateľskej komunity zastáva názor, že návrh je v rozpore so zásadou proporcionality. Niektoré spoločnosti sú presvedčené, že navrhované zmeny spôsobia právnu neistotu a dodatočnú administratívnu záťaž. Domnievajú sa, že revízia môže ovplyvniť najmä spoločnosti z členských štátov s nižšími úrovňami miezd, ktoré majú v úmysle poskytovať cezhraničné služby na jednotnom trhu, a že to je v rozpore so zámerom a úsilím posilňovať proces konvergencie v EÚ.

3.10.

Iné subjekty vrátane odborových zväzov sa domnievajú, že navrhovaná revízia – a najmä myšlienka „rovnakej odmeny za rovnakú prácu na tom istom pracovisku“ – by poskytla rovnaké podmienky spoločnostiam a viac rovnakých práv pracovníkom v EÚ. Posilní aj proces konvergencie smerom nahor v rámci EÚ okrem iného tým, že odstráni mzdové rozdiely medzi pracovníkmi zo starých a nových členských štátov.

3.11.

Návrh Komisie sprevádzalo posúdenie vplyvu (12), v ktorom sa uviedlo, že navrhované opatrenia týkajúce sa uplatňovania revidovanej smernice by mali rôzny vplyv na jednotlivé členské štáty, odvetvia a spoločnosti, a poukázalo sa na to, že nedostatočné údaje o vysielaní pracovníkov sú pretrvávajúcim problémom.

3.12.

V roku 2010 bola zverejnená správa nadácie Eurofound o vyslaných pracovníkoch v EÚ, ktorá sa zaoberala týmto javom v členských štátoch EÚ a Nórsku (13). Táto správa mapuje dostupné zdroje informácií o počte vyslaní a poskytuje údaje o tých krajinách, ktorých údaje sú k dispozícii. Výskum Eurofoundu dokazuje, že nie je k dispozícii dostatok údajov týkajúcich sa celkového počtu a charakteristík vyslaných pracovníkov v celej EÚ.

3.13.

Po tejto správe Eurofoundu nasledovali dva nedávne výskumy týkajúce sa spravodlivejšej mobility na trhu práce: Topical update on Member States‘ progress in transposing Enforcement Directive on posting of workers (Tematická aktualizácia pokroku, ktorý dosiahli členské štáty pri transpozícii smernice o presadzovaní smernice o vysielaní pracovníkov) a Exploring the fraudulent contracting of work in the European Union (Preskúmanie podvodných zákaziek na vykonanie prác v Európskej únii) (14).

4.1.1.

Komisia navrhuje nahradiť pojem „minimálne mzdové tarify“ pojmom „odmeňovanie“. Podľa návrhu Komisie odmeňovanie pokrýva všetky znaky odmeňovania, ktoré sú povinné v hostiteľských členských štátoch.

4.1.2.

Komisia predložila tento návrh ako reakciu na mnohé výzvy na prijatie opatrení s cieľom riešiť príčiny mzdových rozdielov. Podľa Komisie existujú veľké rozdiely v podmienkach uplatňovaných na miestnych pracovníkov a podmienkach uplatňovaných na vyslaných pracovníkov. Podľa posúdenia vplyvu, ktoré návrh sprevádza, sa rozdiely v mzdách medzi vyslanými a miestnymi pracovníkmi odhadujú v rozpätí od 10 do 50 % v závislosti od krajiny a odvetvia. Rozdielne mzdové pravidlá narúšajú rovnaké podmienky činnosti spoločností. Pojem „minimálne mzdové tarify“ nie je to isté ako povinné pravidlá, ktoré sa uplatňujú na miestnych pracovníkov.

4.1.3.

Podľa Komisie preto môže pojem „odmeňovanie“ lepšie prispieť k dosiahnutiu rovnakých podmienok na jednotnom trhu služieb. Pojem „odmeňovanie“ obsahuje všetky prvky, ktoré sa vyplácajú miestnym pracovníkom, ak sú stanovené zákonom alebo kolektívnou zmluvou, pričom zákon alebo zmluva sú všeobecne uplatniteľné vo všetkých podobných podnikoch v danej geografickej oblasti a v príslušnej profesii či oblasti podnikania a/alebo, ak takýto systém neexistuje, kolektívnymi zmluvami, ktoré uzavreli najvýznamnejší zamestnávatelia s odborovými organizáciami na celoštátnej úrovni a ktoré sa uplatňujú na celom území krajiny. „Odmeňovanie“ môže zahŕňať niektoré prvky, ktoré nie sú zahrnuté v pojme „minimálne mzdové tarify“, ako je príspevok za odpracované roky, príspevky a príplatky za prácu v znečistenom prostredí, ťažkú alebo nebezpečnú prácu, príplatky za kvalitu, 13. plat, cestovné náklady, stravné lístky, hoci väčšina hostiteľských krajín niektoré z týchto prvkov už zahrnula do „minimálnych mzdových taríf“.

4.1.4.

Podľa Komisie by zavedenie pojmu „odmeňovanie“ malo prispieť k zlepšeniu zrozumiteľnosti prvkov tvoriacich odmeňovanie a k zníženiu existujúcich rozdielov medzi odvetviami v povinnom uplatňovaní kolektívnych zmlúv. Pojem „odmeňovanie“ by tiež mal odstrániť neistotu, pokiaľ ide o úroveň mzdy, ktorú treba vyslaným pracovníkom zaručiť. Navrhovaná revízia sa snaží o kodifikáciu judikatúry Súdneho dvora EÚ vo veci C-396/13 Sähköalojen ammattiliitto, ktorou sa značne zvyšuje právna istota pracovníkov aj spoločností (15).

4.1.5.

Komisia tvrdí, že návrh neovplyvní právomoci a tradície členských štátov pri stanovovaní miezd a že rešpektuje silnú autonómnu úlohu sociálnych partnerov. V tomto kontexte je znepokojujúce, že Komisia navrhuje vypustiť odkaz existujúci v súčasnej smernici, a to, že pojem „minimálne mzdové tarify je vymedzený podľa vnútroštátnych právnych predpisov a/alebo praxe členského štátu, na území ktorého je pracovník vyslaný“. Toto ustanovenie je dôležité, aby sa vyhovelo rôznym národným systémom odvetvových vzťahov.

4.1.6.

Na účely tejto smernice je pojem odmeňovanie vymedzený podľa vnútroštátnych právnych predpisov, kolektívnych zmlúv a/alebo praxe členského štátu, na území ktorého je pracovník vyslaný.

4.1.7.

Táto smernica nebráni uplatňovaniu podmienok zamestnávania hostiteľskej krajiny alebo krajiny pôvodu vyslaného pracovníka, ktoré sú pre pracovníka výhodnejšie, najmä prostredníctvom vykonávania základného práva pracovníkov a zamestnávateľov vyjednávať a uzatvárať kolektívne zmluvy na zodpovedajúcich úrovniach, uskutočniť kolektívne akcie na ochranu svojich záujmov vrátane štrajku a chrániť a zlepšovať životné a pracovné podmienky pracovníkov vrátane práva na rovnaké zaobchádzanie.

4.1.8.

V záujme riadneho vykonávania smernice o presadzovaní musia členské štáty zverejňovať informácie o podmienkach zamestnávania uplatniteľných na pracovníkov vyslaných na ich územie na spoločnej internetovej stránke. Tento proces by nemal byť negatívne ovplyvnený žiadnym novým návrhom.

4.1.9.

Členovia EHSV podrobne diskutovali o otázke odmeňovania, pričom zohľadnili všetky dôsledky tohto nového pojmu.

4.1.10.

Niektorí členovia sa domnievajú, že novo zavedený pojem je jediným spôsobom na zabezpečenie rovnakých pracovných podmienok tak pre vyslaných, ako aj miestnych pracovníkov, keďže odstraňuje mzdové rozdiely a zaručuje rovnaké podmienky pre spoločnosti. S cieľom zabezpečiť plnú účinnosť zásady rovnakého odmeňovania sa musia dodržiavať kolektívne zmluvy, ktoré sa účinne uplatňujú na pracovisku bez ohľadu na to, či sú všeobecne uplatniteľné.

4.1.11.

Iní členovia zastávajú názor, že zavedenie tohto nového pojmu by mohlo viesť k nižšej právnej istote a zrozumiteľnosti a k zvýšeniu administratívnej a finančnej záťaže. V každej diskusii o vysielaní pracovníkov by sa mala zohľadniť skutočnosť, že situácia zahraničných a domácich spoločností je odlišná. Zahraničný poskytovateľ služby, ktorý chce vyslať pracovníkov, znáša dodatočné náklady vyplývajúce výlučne z poskytovania služby v inom členskom štáte, t. j. dodatočné prevádzkové náklady (16), a nepriame cezhraničné pracovné náklady (17).

4.2.1.

Komisia rieši otázku dĺžky vyslania predložením návrhu, aby v prípade, že dĺžka predpokladaného alebo skutočného trvania vyslania prekročí 24 mesiacov, členský štát, na ktorého územie je pracovník vyslaný, sa považoval za krajinu, v ktorej sa jeho práca obvykle vykonáva. Platí to od prvého dňa, keď vyslanie skutočne prekročí dĺžku 24 mesiacov. Komisia tiež zavádza súhrnné trvanie období vyslania v prípadoch nahradenia vyslaných pracovníkov.

4.2.2.

V pôvodnej smernici sa nestanovuje žiadny pevný limit a uvádza sa, že na účely tejto smernice „vyslaný pracovník“ znamená pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než je štát, v ktorom bežne pracuje.

4.2.3.

EHSV v zásade víta obmedzenie trvania vyslania v oblasti pôsobnosti smernice o vysielaní pracovníkov. V praxi sú trvalé alebo opakované vyslania v dĺžke trvania až niekoľko rokov bežnou skutočnosťou. Podľa EHSV je obmedzenie na 24 mesiacov z hľadiska praxe nevhodné a dĺžka by mala byť značne skrátená. Priemerná dĺžka vyslania v roku 2014 bola dokonca menej ako 4 mesiace (103 dní). Preto by aj pravidlo kumulácie uplatňované až od dĺžky vyslania 6 mesiacov nemalo žiadny účinok. Maximálna dĺžka vyslania by sa mala obmedziť na celkovo 6 mesiacov.

4.2.4.

EHSV preto žiada, aby sa zaviedol systém, v ktorom sa bude dĺžka vyslania sčítavať už od prvého dňa. Aby toto ustanovenie neviedlo k výmene vyslaných pracovníkov, referenčným bodom by malo zostať konkrétne pracovné miesto. Zamestnávateľ by mal byť povinný zabezpečiť transparentnosť v otázke pracovných miest a informovať pracovníkov a príslušné orgány napríklad o tom, koľko pracovníkov bolo predtým na danom mieste zamestnaných.

4.2.5.

EHSV víta, že pri prekročení maximálnej dĺžky trvania vyslania sa uplatňuje právo hostiteľského členského štátu. Podľa EHSV je však v tejto súvislosti problematické, že v odôvodnení 8 sa odkazuje na nariadenie Rím I („Zamestnanec bude môcť využiť ochranu a výhody podľa nariadenia Rím I“). Podľa článku 8 nariadenia Rím I sa však na jednotlivé pracovné zmluvy uplatňuje rozhodné právo, ktoré si zvolili zmluvné strany.

4.3.1.

Návrh Komisie dáva členským štátom možnosť uplatňovať na pracovníkov v subdodávateľskom reťazci rovnaké podmienky, aké uplatňuje hlavný dodávateľ. Tieto podmienky sa budú musieť uplatňovať rovnakým spôsobom na vnútroštátnych aj cezhraničných subdodávateľov v súlade so zásadou nediskriminácie.

4.3.2.

Existujú značné rozdiely v zákonoch, právnych predpisoch, správnych opatreniach alebo kolektívnych zmluvách uplatniteľných v členských štátoch, ktoré majú zabezpečiť, aby zadanie zákazky subdodávateľovi neumožňovalo podnikom vyhýbať sa pravidlám, ktoré zaručujú určité podmienky zamestnávania vzťahujúce sa na odmeňovanie. Neexistujú dôkazy o tom, koľko členských štátov už uplatňuje takýto systém, a Komisia vo svojom posúdení vplyvu nepredložila žiadne podrobné posúdenie možných dôsledkov takýchto pravidiel.

4.3.3.

Aby však táto časť návrhu bola účinná v praxi, mohlo by byť užitočné uviesť odkaz na pravidlo spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti vo všetkých subdodávateľských reťazcoch zavedené článkom 12 smernice o presadzovaní (18).

4.3.4.

Okrem toho spojenie „určité podmienky zamestnania vzťahujúce sa na odmeňovanie“ je vágne a povedie k právnej neistote, rozdielnym výkladom a možným konfliktom s ostatnými časťami smernice. Takisto by sa vyskytli problémy s porovnávaním a mnoho iných čisto praktických problémov, ako je prístup k informáciám (aj v spojitosti s povinnosťou vlád zverejňovať takéto informácie podľa článku 5 smernice 2014/67/EÚ a dostupnosť kolektívnych zmlúv).

4.3.5.

Tiež nie je jasné, ako by Komisia pri takýchto ustanoveniach definovala a vykonávala kontrolu nediskriminácie a proporcionality.

4.3.6.

Navyše bude potrebné zaviesť primerané ustanovenia na kontrolu skutočného štatútu samostatne zárobkovo činných subdodávateľov v súlade s normami členských štátov.

4.4.1.

Komisia zavádza novú povinnosť pre členské štáty doplnením nového odseku, v ktorom sa stanovujú podmienky uplatniteľné na pracovníkov uvedených v článku 1 ods. 3 písm. c) smernice, t. j. na pracovníkov, ktorých prenajíma dočasná agentúra zriadená v inom členskom štáte usadenia, než je členský štát usadenia užívateľského podniku. Podniky uvedené v článku 1 ods. 3 písm. c) musia zaručiť vyslaným pracovníkom podmienky, ktoré sa podľa článku 5 smernice 2008/104/ES o dočasnej agentúrnej práci (19) uplatňujú na dočasných pracovníkov prenajatých agentúrami dočasného zamestnávania zriadenými v členskom štáte, v ktorom sa práca vykonáva.

4.4.2.

EHSV sa domnieva, že toto ustanovenie nie je potrebné, keďže pôvodná smernica o vysielaní pracovníkov už stanovuje takúto možnosť v článku 3 ods. 9. Členské štáty môžu ustanoviť, že podniky podľa článku 1 ods. 1 musia zaručiť pracovníkom podľa článku 1 ods. 3 písm. c) také podmienky, aké platia pre dočasných pracovníkov v tom členskom štáte, kde sa práca vykonáva. Možnosť uplatňovať smernicu 2008/104/ES si už osvojila väčšina hostiteľských krajín.

4.4.3.

EHSV sa domnieva, že Komisia by sa mala držať existujúcich opatrení. Treba zohľadniť skutočnosť, že ustanovenia smernice 2008/104/ES platia pre situácie v rôznych členských štátoch, zatiaľ čo smernica 96/71/ES platí pre cezhraničné činnosti. Samotná Komisia túto skutočnosť uznala v správe o uplatňovaní smernice 2008/104/ES o dočasnej agentúrnej práci (20).

4.4.4.

EHSV poukazuje na to, že článok 5 smernice 2008/104/ES je oveľa obsiahlejší než článok 3 ods. 9 smernice 96/71/ES, čo by paradoxne mohlo viesť k rozdielnym podmienkam vysielania pracovníkov podľa článku 1 ods. 3 písm. a) a b) platných právnych predpisov.

5.1.

Komisia by mala podporovať členské štáty, aby transponovali smernicu 2014/67/EÚ (21), ak tak ešte neurobili, a zabezpečiť, aby ju všetky členské štáty riadne implementovali. Po dvoch rokoch by Komisia mala posúdiť jej vplyv a určiť, či prijaté opatrenia viedli k primeranej a účinnej implementácii a presadzovaniu, keďže tieto predstavujú kľúčové prvky ochrany práv vyslaných pracovníkov a zabezpečenia rovnakých podmienok pre poskytovateľov služieb.

5.2.

Komisia by mala poskytnúť podrobnú analýzu situácie v rôznych členských štátoch, ako aj skutočné kvantitatívne informácie o vyslaných pracovníkoch a spôsoboch implementácie a presadzovania platnej smernice.

5.3.

Dostupnosť spoľahlivých údajov o vyslaných pracovníkoch je podmienkou účinnej diskusie o ich osobitných charakteristikách a potrebe ochrany.

5.4.

Ak chce Komisia zabezpečiť spravodlivú hospodársku súťaž, jej ďalšie opatrenia by sa mali tiež zamerať na boj proti podvodným praktikám a odstránenie nezákonnej alebo nedeklarovanej práce, najmä v podobe zneužívania schránkových spoločností.

5.5.

Komisia by mala urýchliť hospodársku a sociálnu konvergenciu smerom nahor v rámci EÚ a zároveň zabezpečiť spravodlivú mobilitu pracovníkov v kontexte cezhraničného poskytovania služieb.

5.6.

Mala by konzultovať so sociálnymi partnermi, uznať ich nezávislosť a rešpektovať príslušné kolektívne zmluvy v tejto oblasti.

5.7.

EHSV sa vyslovuje za to, aby sa v rámci revízie jasne stanovilo, že smernica o vysielaní pracovníkov nie je len čisto nástrojom vnútorného trhu, ale nástrojom na ochranu pracovníkov. To si vyžaduje rozšírenie právneho základu a zohľadnenie právneho základu v oblasti sociálnej politiky (články 153 a 155 ZFEÚ). Revíziou smernice treba tiež opraviť chybný výklad smernice o vysielaní pracovníkov ako maximálnej normy, spôsobený sériou rozsudkov Súdneho dvora EÚ (Laval, Rüffert, Komisia/Luxembursko), a obnovený charakter minimálnej normy.