SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE o vykonávaní rámcového rozhodnutia Rady 2008/919/SVV z 28. novembra 2008, ktorým sa mení a dopĺňa rámcové rozhodnutie 2002/475/SVV o boji proti terorizmu /* COM/2014/0554 final */
OBSAH 1............ Úvod. 3 1.1......... Súvislosti 3 1.2......... Hlavné prvky
a účel rámcového rozhodnutia z roku 2008. 3 1.3......... Rozsah správy
o vykonávaní 4 2............ Transpozícia zo
strany členských štátov. 5 2.1......... Zavedenie skutkovej
podstaty nových trestných činov verejného podnecovania k páchaniu
teroristického trestného činu, náboru na terorizmus a výcviku na
terorizmus. 5 2.1.1...... Verejné podnecovanie. 6 2.1.2...... Nábor na terorizmus. 7 2.1.3...... Výcvik na terorizmus. 8 2.2......... Vedľajšie trestné
činy. 9 2.2.1...... Napomáhanie
a navádzanie. 9 2.2.2...... Pokus. 10 2.3......... Tresty pre fyzické osoby. 10 3............ Záverečné
poznámky. 11
SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE o vykonávaní
rámcového rozhodnutia Rady 2008/919/SVV z 28. novembra 2008, ktorým sa mení
a dopĺňa rámcové rozhodnutie 2002/475/SVV o boji proti terorizmu
1.
Úvod
1.1.
Súvislosti
Rámcové rozhodnutie 2002/475/SVV
o boji proti terorizmu (ďalej len „rámcové rozhodnutie z roku 2002“[1])
poskytlo základ pre aproximáciu trestnoprávnych predpisov týkajúcich sa teroristických
trestných činov. V reakcii na vyvíjajúce sa hrozby radikalizácie, náboru
teroristov a terorizmu boli rámcovým rozhodnutím 2008/919/SVV (ďalej len
„rámcové rozhodnutie z roku 2008“[2])
zavedené nové trestné činy verejného podnecovania k páchaniu teroristického
trestného činu, náboru na terorizmus a výcviku na terorizmus. Podobné
teroristické trestné činy už boli zavedené Dohovorom Rady Európy o predchádzaní
terorizmu z roku 2005. Aj OSN vyzvala štáty, aby skúmali cesty a prostriedky,
ktorými by mohli zabrániť podnecovaniu k páchaniu teroristických činov,
ako aj prejavom terorizmu na internete[3]. Členské štáty mali
povinnosť do 9. decembra 2010 prijať a oznámiť vykonávacie
opatrenia. Komisia mala na základe týchto informácií vypracovať správu. Rada
mala následne do 9. decembra 2011 posúdiť, či členské štáty
prijali opatrenia potrebné na zabezpečenie súladu s rámcovým rozhodnutím
z roku 2008.[4]
Od 1. decembra 2014 bude mať Komisia právomoc posúdiť, do akej miery
členské štáty tento súlad dosiahli, a v prípade potreby začať
konanie o porušení povinnosti.
1.2.
Hlavné prvky a účel rámcového rozhodnutia
z roku 2008
Rámcovým rozhodnutím
z roku 2008 sa zaviedli tri nové trestné činy spojené s terorizmom:
„verejné podnecovanie k páchaniu teroristického trestného činu“, „nábor
na terorizmus“ a „výcvik na terorizmus“[5].
Členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby napomáhanie alebo navádzanie
na nové trestné činy bolo trestné[6].
Rozhodnutie, či pokus o nábor na terorizmus a výcvik na terorizmus
kvalifikovať ako trestný čin, je ponechané na členské štáty[7]. Cieľom rámcového rozhodnutia
z roku 2008 je obmedziť šírenie správ a materiálov, ktoré by mohli
podnecovať k páchaniu teroristických útokov[8],
a prispôsobiť súčasné právne predpisy zmenám módu operandi
teroristov a sympatizantov terorizmu. K týmto zmenám patrí najmä nahrádzanie
štruktúrovaných a hierarchických skupín poloautonómnymi bunkami alebo samostatne
konajúcimi páchateľmi a zvýšené používanie internetu na inšpirovanie,
mobilizovanie, inštruovanie a výcvik miestnych teroristických sietí
a jednotlivcov.[9]
Ustanovenia zavedené s cieľom vykonať rámcové rozhodnutie
z roku 2002 sa nepovažovali za dostatočné, pretože konanie, akým je napríklad
šírenie správ verejne podnecujúcich k páchaniu teroristického trestného činu,
ktoré v skutočnosti nepodnietili konkrétnu osobu k spáchaniu teroristického
činu, šírenie správ vyzývajúcich iné osoby, aby sa stali teroristami, bez odkazu
na konkrétny teroristický trestný čin, alebo šírenie teroristických znalostí
na internete, ktorého cieľom nie je podpora aktivít konkrétnej teroristickej
skupiny, nebolo nevyhnutne kvalifikované ako trestný čin. Rámcové rozhodnutie
z roku 2008 malo tento nedostatok odstrániť, podporiť presadzovanie
práva a zlepšiť policajnú a súdnu spoluprácu. V článku 2 rámcového
rozhodnutia z roku 2008 sa objasňuje, že členské štáty nie sú na
základe tohto rámcového rozhodnutia povinné prijať opatrenia, ktoré sú
v rozpore so základnými princípmi vzťahujúcimi sa okrem iného na slobodu
prejavu. V článku 3 ods. 1 sa členským štátom pripomína, že je potrebné
zabezpečiť, aby trestnosť bola primeraná sledovaným legitímnym cieľom
a ich potrebe v demokratickej spoločnosti, a aby sa vylúčila
každá forma svojvôle alebo diskriminácie. Tieto ustanovenia odrážajú záruky stanovené
v článku 12 dohovoru Rady Európy. Nové trestné činy teda nemajú zahŕňať
šírenie materiálov na vedecké, akademické alebo informačné účely, ani
vyjadrovanie polemických či kontroverzných názorov vo verejnej diskusii
o citlivých politických otázkach, čo je zaručené právom na slobodu
prejavu.
1.3.
Rozsah správy o vykonávaní
Opis a analýza, ktoré
sú uvedené v tejto správe, vychádzajú predovšetkým z informácií poskytnutých
členskými štátmi, pričom sú doplnené o verejne dostupné informácie
a výsledky externej štúdie. Správa sa zameriava na opatrenia,
ktoré členské štáty doteraz prijali s cieľom zaviesť nové trestné
činy vrátane súvisiacich vedľajších trestných činov a príslušných
sankcií[10].
Posudzuje sa v nej, či členské štáty vykonali rámcové rozhodnutie
z roku 2008 v stanovenom časovom rámci, či spĺňajú
požiadavky na jasnosť a právnu istotu, a či dosiahli ciele rámcového
rozhodnutia z roku 2008. Rozsah a úspech stíhania týchto trestných činov
závisia aj od správneho vykonávania (nezmenených) ustanovení rámcového rozhodnutia
z roku 2002. Hoci sa v tejto správe (opätovne) nehodnotí súlad
s týmito ustanoveniami[11],
poukazuje sa na zistenia v rámci predchádzajúcich správ o vykonávaní
a na nedostatky, ktoré v nich boli uvedené[12]. Pokiaľ
nedôjde k náprave, tieto nedostatky budú mať vplyv na rozsah novo zavedených
trestných činov verejného podnecovania k páchaniu teroristického trestného
činu, náboru na terorizmus a výcviku na terorizmus.
2.
Transpozícia zo strany členských štátov
2.1.
Zavedenie skutkovej podstaty nových trestných činov
verejného podnecovania k páchaniu teroristického trestného činu, náboru
na terorizmus a výcviku na terorizmus
Väčšina členských
štátov stanovila, že verejné podnecovanie k páchaniu teroristického trestného
činu, nábor na terorizmus a výcvik na terorizmus sú trestné, aj keď
v niektorých prípadoch je rozsah pôsobnosti ustanovení obmedzenejší, než sa
zamýšľalo v rámcovom rozhodnutí z roku 2008. Väčšina členských
štátov musela prijať osobitné právne predpisy, pretože prípravné alebo nedokonané
konanie neboli výslovne trestné a nespadali do rozsahu pôsobnosti všeobecných
ustanovení týkajúcich sa účasti a pokusu. Po prijatí Dohovoru Rady Európy
o predchádzaní terorizmu z roku 2005 už viaceré členské štáty (DK,
EE, IT, LV, MT, FI a UK) prijali opatrenia s cieľom zaviesť
skutkovú podstatu troch nových trestných činov[13].
Len malý počet členských štátov zastával názor, že na predmetné konanie
sa vzťahujú už existujúce všeobecné ustanovenia. Väčšina členských
štátov transponovala rámcové rozhodnutie z roku 2008 tak, že zmenila alebo
doplnila ustanovenia trestného zákona, zatiaľ čo menší počet členských
štátov prijal, resp. zmenil osobitné zákony o boji proti terorizmu (IE,
CY, PT, RO, SE, UK), alebo sa oprel o iné zákony, ako napríklad
tlačový zákon z roku 1881 (FR)[14]. Z členských
štátov, ktoré museli prijať nové opatrenia, tak relatívne malý počet urobil
v stanovenom časovom rámci (DE, ES, CY, NL, SI, SK, SE). Ostatné
členské štáty transponovali rámcové rozhodnutie z roku 2008 až
v roku 2011 (BG, CZ, AT, PL, PT), 2012 (FR, LU, RO) alebo 2013
(BE, HR, LT, HU). Dva členské štáty ešte potrebné právne predpisy neprijali
(IE, EL)[15].
2.1.1.
Verejné podnecovanie
V
článku 3 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia z roku 2002 v znení
zmien sa verejné podnecovanie k páchaniu teroristického trestného činu
vymedzuje ako „...rozširovanie správy určenej verejnosti alebo jej sprístupnenie
iným spôsobom s úmyslom podnietiť spáchanie jedného z trestných činov
uvedených v článku 1 ods. 1 písm. a) až h), keď z takejto činnosti,
či už priamo obhajujúcej teroristické trestné činy, alebo nie, plynie
nebezpečenstvo spáchania jedného alebo viacerých takýchto trestných činov;...“ Menej ako polovica členských
štátov (BE, DE, IE, ES, HR, CY, LU,
RO, SI, FI, UK) prijala osobitné ustanovenia výslovne
stanovujúce trestnosť šírenia správ verejnosti s úmyslom podnietiť
páchanie teroristických trestných činov, ktoré sú v úzkom súlade so znením
rámcového rozhodnutia z roku 2008. Ostatné členské štáty sa rozhodli spoliehať
sa na ustanovenia, ktoré všeobecnejšie stanovujú trestnosť „podnecovania“ (BG,
DK, MT, PL, PT, SK, SE), „navádzania“ (EE, FR, IT, LV, LT, HU) alebo
„uľahčovania“ či „podporovania“ teroristických trestných činov
(CZ, NL, AT, PL). Opieranie sa o ustanovenia,
ktoré sa všeobecnejšie vzťahujú na verejné navádzanie alebo podnecovanie, namiesto
odvolávania sa, v súlade s požiadavkou stanovenou v rámcovom rozhodnutí
z roku 2008, na samotný úmysel navádzania na teroristické trestné činy,
môže viesť k tomu, že trestané bude iba „priame podnecovanie“[16]
a nie „nepriame podnecovanie“, čo vytvára nebezpečenstvo spáchania
jedného alebo viacerých trestných činov (BG, EE, FR, kde sa toto ustanovenie
výslovne obmedzuje na priame podnecovanie, IT, LT, HU, MT). „Nepriame podnecovanie“
môže byť napriek tomu zahrnuté, pokiaľ sa vnútroštátne predpisy skutočne
vzťahujú na prípravné alebo uľahčujúce správanie (podľa všetkého
je tomu tak v prípade CZ, EE, NL, AT, PL, PT), postihujú
správanie, ktoré iba spôsobuje nebezpečenstvo spáchania teroristického trestného
činu (čo sa zdá byť prípad LV, AT, SK) bez ohľadu na
skutočnosť, či došlo k spáchaniu teroristického trestného činu
alebo pokusu oň (CZ, SE), alebo pokiaľ ich vnútroštátne súdy uplatňujú
na správanie, ktoré možno kvalifikovať ako nepriame podnecovanie (čo je
podľa všetkého prípad DK). Niektoré členské štáty
výslovne stanovujú, že verejné podnecovanie k páchaniu teroristického trestného
činu je trestné bez ohľadu na to, či osoba bola skutočne navedená
(napr. UK) alebo či k spáchaniu teroristického trestného činu
skutočne došlo (napr. IE, CY, LU), a tiež v prípadoch,
v ktorých určité správanie k teroristickým trestným činom celkovo
nabáda (UK). Niektoré členské štáty
nekvalifikujú ako trestný čin len podnecovanie k páchaniu teroristických
trestných činov, ale aj podnecovanie k príprave takýchto trestných činov
a navádzanie na ne (UK) alebo navádzanie k poskytovaniu či
podstúpeniu výcviku (RO). Niektoré členské štáty kvalifikujú ako trestný
čin nielen akt šírenia, ale aj akt získavania alebo prechovávania materiálov
určených na účely propagovania terorizmu (DE, UK). Hoci väčšina
členských štátov považuje za trestný čin len úmyselné správanie, prinajmenšom
v jednom členskom štáte (UK) sa ako trestný čin kvalifikuje
aj nedbalé správanie. V neposlednom rade, niektoré členské štáty zaviedli
užšie vymedzené trestné činy, ako je napríklad trestný čin verejného šírenia
teroristickej propagandy, ktorý existuje spolu s trestným činom podnecovania
terorizmu (UK), trestný čin verejného oslavovania, podporovania alebo
schvaľovania terorizmu (DK, ES, LT AT, SI, SK),
alebo trestný čin ponižovania obetí terorizmu a pohŕdania nimi (ES,
LT). Na druhej strane sa zdá, že v niektorých prípadoch (DE) sa
trestnoprávne predpisy nevzťahujú na všetky teroristické trestné činy
uvedené v článku 1 rámcového rozhodnutia z roku 2002.
2.1.2.
Nábor na terorizmus
Nábor na terorizmus je
v článku 3 ods. 1 písm. b) v znení zmien vymedzený ako „žiadanie
inej osoby, aby spáchala jeden z trestných činov uvedených v článku
1 ods. 1 písm. a) až h) alebo v článku 2 ods. 2...“. Väčšina členských
štátov prijala osobitné ustanovenia, v ktorých sa ako trestný čin kvalifikuje
čin žiadania inej osoby, aby spáchala teroristický trestný čin
a zúčastňovala sa na činnosti teroristickej skupiny. Nábor na
páchanie teroristických trestných činov (v zmysle článku 1 rámcového rozhodnutia
z roku 2002) a nábor do teroristickej skupiny (v zmysle článku 2
rámcového rozhodnutia z roku 2002) sú v takmer polovici členských
štátov (BE, CZ, DK, ES, HR, LT, LU, HU, NL, SI, FI) zahrnuté do jedného
a toho istého ustanovenia. Niekoľko ďalších členských štátov
má samostatné ustanovenia pre každú z foriem náboru (DE, FR, AT, UK).
V niektorých členských štátoch sa zdá byť trestný iba nábor na páchanie
teroristických trestných činov, nie však nábor na účasť na činnostiach
teroristických skupín, vymedzený v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia
z roku 2002 (BG, EE, IE, MT, PT, RO, SK, SE,
v prípade CY a LV existujú pochybnosti, či odkaz na
teroristické činy zahŕňa aj účasť v teroristickej
skupine). Len málo z členských
štátov, ktoré zaviedli nové osobitné ustanovenia vzťahujúce sa na nové trestné
činy, použilo vo svojom vymedzení náboru výraz „žiadať“ (HR, LU,
SK „požiadať“, MT: „žiadať“ alebo „robiť nábor“). Väčšina
členských štátov si podľa všetkého zvolila výraz „robiť nábor“ (BE,
BG, DE, EE, IE, IT, ES, LV, LT, MT: „žiadať“
alebo „robiť nábor“, PT, RO, SI: „naverbovať“, FI) alebo
iné výrazy ako napríklad „snažiť sa presvedčiť“ (SE), „navádzať“
a „podnecovať“ (NL), „nabádanie“ (HU) alebo „povzbudzovanie“(CY).
Niektoré členské štáty zastávajú názor, že výraz „nábor“ by vyžadoval existenciu
určitého plánu alebo minimálneho inštitucionálneho rámca, ktorým by sa získaná
osoba mala riadiť (PT). To môže vyvolávať pochybnosti o tom,
či je nabádanie „samostatne konajúcich páchateľov“ k páchaniu teroristických
činov podľa vnútroštátnych právnych predpisov skutočne kvalifikované
ako trestný čin. Väčšina členských
štátov síce hovorí o nábore (alebo jeho synonymách) vo všeobecnosti, niekoľko
z nich však vymedzuje trestné konanie podrobnejšie (vo FR sa príslušná
definícia týka ponúkania darov a iných výhod s cieľom hrozbou alebo
nátlakom donútiť určitú osobu k spáchaniu teroristického trestného
činu). Táto skutočnosť môže nevhodne obmedziť rozsah pôsobnosti
príslušného ustanovenia v tom zmysle, že by sa nemuselo vzťahovať
na prípady, keď je určitá osoba povzbudzovaná k trestnému činu
inými spôsobmi. Len málo členských
štátov (CY, LU) výslovne objasňuje, že nábor sa trestá aj v prípade,
že sa dotknutá osoba na spáchanie teroristického trestného činu nepodujme. Niektoré členské štáty
sa odvolávajú na existujúce alebo všeobecné ustanovenia vzťahujúce sa na rôzne
formy účasti na teroristickom trestnom čine (napr. CZ, AT), uľahčenia
teroristického trestného činu (napr. PL), podpory teroristickej skupiny
(napr. CZ, DE, AT), podnecovania k spáchaniu teroristických trestných
činov alebo príslušnosti k zakázanej skupine (napr. UK), pokusu
o účasť, sprisahanie (DE, FR: „association de malfaiteurs“)
alebo iných prípravných činností (napr. HU, UK). Možné riziko
spočíva v tom, že ustanovenia týkajúce sa podpory teroristických organizácií
alebo účasti na sprisahaní nepokrývajú nábor „samostatne konajúcich páchateľov“
(napr. CZ, DE, FR, UK). Táto skutočnosť môže spôsobovať problémy,
pokiaľ takéto správanie nie je trestné na základe žiadneho iného ustanovenia.
V prípade spoliehania sa na všeobecné ustanovenia, môžu vzniknúť pochybnosti
o tom, či sa za trestný čin skutočne považujú aj trestné činy
v štádiu prípravy alebo pokusu. To bude závisieť od výkladu a uplatňovania
pojmov, ako je napríklad uľahčenie teroristických trestných činov
alebo činy prípravy na teroristické trestné činy. Zatiaľ čo
v niektorých prípadoch (IT) sa nezdá, že by nábor zahŕňal
všetky trestné činy uvedené v článku 1 ods. 1 písm. a) až h) rámcového
rozhodnutia z roku 2002, v ďalších členských štátoch sa za trestný
čin považuje nielen nábor na páchanie teroristického trestného činu, ale
aj nábor na uľahčenie teroristického trestného činu (DK),
jeho prípravu (FI) alebo účasť na ňom (LT, SI,
SK). V niektorých členských štátoch sa vymedzenie náboru vzťahuje
aj na financovanie terorizmu (DK). Existujú aj členské štáty (FI),
kde môže byť potrestaná každá osoba, ktorá si je vedomá toho, že jej činnosť
podporuje teroristické trestné činy. A napokon, niektoré krajiny považujú
za trestný čin aj to, že niekto pripustí vlastný nábor (napr. DK).
2.1.3.
Výcvik na terorizmus
Výcvik
na terorizmus je v článku 3 ods. 1 písm. c) v znení zmien vymedzený
ako „poskytnutie návodu pri výrobe alebo použití výbušnín, strelných zbraní alebo
iných zbraní, alebo škodlivých alebo nebezpečných látok, alebo pri iných osobitných
spôsoboch alebo technikách na účely spáchania jedného z trestných činov
uvedených v článku 1 ods. 1 písm. a) až h) s vedomím, že poskytnuté
skúsenosti sú určené na tento účel.“ Väčšina členských
štátov prijala osobitné ustanovenia, na základe ktorých sa poskytovanie návodu ohľadom
spôsobov alebo techník na účely spáchania teroristických trestných činov
výslovne považuje za trestný čin; tieto ustanovenia boli formulované tak, aby
boli v úzkom súlade so znením rámcového rozhodnutia z roku 2008 (BE,
DE, IE, HR, IT, CY, LU, MT, AT, PT,
RO, SI, SK, FI, SE, UK). Niektoré členské
štáty odkazujú všeobecnejšie na „výcvik na účely spáchania teroristického trestného
činu“ (BG, DK, EE, ES, LV) alebo na „poskytovanie
informácií, vedomostí a zručností na účely spáchania teroristického
trestného činu“ (LT, NL), bez toho, aby spomínali osobitné zručnosti
uvedené v článku 3 rámcového rozhodnutia z roku 2008 (aj keď
v niektorých prípadoch sú podľa všetkého vo vysvetlivkách k zákonu
uvedené dodatočné objasnenia, napr. DK). Pokiaľ členské
štáty vychádzajú z existujúcich všeobecných ustanovení týkajúcich sa účasti,
prípravy, uľahčovania alebo podpory teroristických trestných činov
(CZ, HU, PL), nie je jasné, či je podľa vnútroštátnych právnych
predpisov trestné poskytovanie výcviku aj v prípadoch, v ktorých nebol
spáchaný žiadny teroristický čin alebo vykonaný pokus oň. V konečnom
dôsledku to bude závisieť od výkladu a uplatňovania týchto pojmov
vo vnútroštátnom práve. Navyše nie je jasné, či pojem„sprisahanie“ (napr. „association
de malfaiteurs“ FR) zahŕňa aj samotné rozširovanie výcvikových
materiálov bez toho, aby existovali väzby na nejakú teroristickú skupinu. Väčšina členských
štátov kvalifikuje ako trestný čin poskytovanie pokynov aj výcviku (napr. BE,
DK, ktoré tiež odkazuje na výraz „inštruktáž“, IE, IT, MT, AT, PT, RO, UK),
zatiaľ čo niektoré členské štáty uvádzajú iba výcvik (BG, EE,
ES, LV, FI) alebo nejakú formu pokynov (DE, HR a CY: „poskytovanie
vedenia“, LU, NL: „poskytovanie informácií“ a „inštruktáž“, SI, SK:
„poskytovanie odborných znalostí“, SE). Zatiaľ čo výraz „výcvik“
by sa mohol chápať tak, že zahŕňa určitý druh vzťahu medzi
školiteľom a účastníkom výcviku, výraz „pokyny“ by sa vzťahoval
na šírenie informácií na samostatné učenie sa (napr. IT, AT). V niektorých vnútroštátnych
právnych predpisoch sa uvádzajú ďalšie spresnenia, napríklad, že výcvik je
trestný, ak sa poskytuje jednej alebo viacerým konkrétnym osobám (BG, UK),
alebo všeobecne (UK) alebo, že zručnosti sa môžu použiť na vopred
stanovené teroristické činy alebo teroristické trestné činy vo všeobecnosti
(UK) alebo, že výcvik je trestný, aj keď vycvičená osoba nevykoná
teroristický útok ani sa na ňom nezúčastní (DK, LU). Na to, aby konanie
bolo kvalifikované ako trestný čin je zvyčajne potrebné preukázať
úmysel, v niektorých členských štátoch však stačí, že poskytnuté
pokyny nabádajú ľudí k páchaniu teroristických činov (FI)
alebo nedbanlivosti (UK, pokiaľ ide o účasť na výcvikových
táboroch). V iných prípadoch sa vyžadovaný úmysel podľa všetkého predpokladá,
pričom dôkazné bremeno, že poskytnutie alebo prijatie pokynov či poskytnutie
alebo absolvovanie výcviku sa uskutočnilo v súlade so zákonom (IE,
UK), je na obvinenom. Zatiaľ čo
v niektorých členských štátoch teroristické trestné činy, pre ktoré
sa poskytuje výcvik, nezahŕňajú všetky trestné činy vymenované
v článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia z roku 2002 (napr. DE,
IT), iné členské štáty idú nad rámec požiadaviek, napríklad tým, že stanovili,
že výcvik je trestný aj vo vzťahu k financovaniu terorizmu (DK),
alebo v prípade, že zručnosti má využiť teroristická organizácia
(CY). V niektorých členských štátoch je výcvik postihnuteľný
nielen v prípade, že sa poskytuje na účely spáchania teroristického trestného
činu, ale aj s cieľom účasti na takýchto činoch (SI)
alebo páchania trestných činov, ktorých cieľom je príprava alebo uľahčenie
teroristického trestného činu (NL, FI, UK), alebo napomáhanie iným osobám
pri spáchaní alebo príprave teroristických činov (UK). Viaceré členské
štáty navyše považujú za trestný čin aj absolvovanie výcviku alebo prijatie
pokynov, ktoré sa označuje za „pasívny výcvik“ (BE, DK, DE,
IE, NL, AT, RO, UK). Niektoré členské štáty
prijali ďalšie osobitné ustanovenia, podľa ktorých je trestná účasť
na výcvikových táboroch (napr. UK).
2.2.
Vedľajšie trestné činy
2.2.1.
Napomáhanie a navádzanie
V článku 4 ods.1
rámcového rozhodnutia z roku 2002 v znení zmien sa od členských štátov
vyžaduje, aby prijali potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby podnecovanie
alebo napomáhanie alebo navádzanie na nové trestné činy uvedené v článku
3 bolo trestné. Takmer všetky členské štáty považujú napomáhanie a navádzanie
na nové trestné činy za trestný čin. Vo väčšine členských štátov
sú na nové trestné činy automaticky uplatniteľné všeobecné ustanovenia
o napomáhaní a navádzaní. Len CY v príslušných ustanoveniach
výslovne uviedol, že napomáhanie nových trestných činov a navádzanie na
ne nie je trestným činom.
2.2.2.
Pokus
V článku 4 ods.
4 rámcového rozhodnutia z roku 2002 v znení zmien ponecháva členským
štátom možnosť rozhodnúť sa, či pokus o výcvik alebo pokus
o nábor na terorizmus kvalifikovať ako trestný čin. Vo väčšine
členských štátov sa všeobecné pravidlá týkajúce sa pokusu uplatňujú bez
ďalšieho rozlíšenia alebo kvalifikovania na všetky zločiny alebo trestné
činy, a teda aj na nové teroristické trestné činy. Na základe toho
väčšina členských štátov stanovila, že pokus o nábor a výcvik
osoby na účely páchania terorizmu a pokus o verejné podnecovanie
(BE, BG, CZ, EE, ES, HU, LV, LT, MT, NL,
AT, PL) je trestným činom. V niektorých členských štátoch
má však právna veda podľa všetkého za to, že všeobecné ustanovenia o pokuse
o trestný čin nie je možné uplatniť na trestné činy v štádiu
prípravy alebo pokusu (napr. IT). V určitých členských
štátoch je pokus trestný iba v prípade hrdelných zločinov, trestných činov
a trestných činov s určitým minimálnym postihom, nie však
v prípade menej závažných trestných činov. Hoci v niektorých členských
štátoch sa všetky tri nové trestné činy kvalifikujú ako takéto trestné činy
(DK, HR, PT), v iných štátoch to tak nie je. Pokus v nich teda
nie je trestný (DE, SI, kde to nie je isté). V iných členských štátoch je pokus trestným činom, pokiaľ
je tak výslovne stanovené. Niektoré členské štáty výslovne kvalifikovali pokus
o spáchanie jedného z troch nových trestných činov ako trestný čin
(IE, SE, UK). V niektorých členských štátoch sa ako trestný čin
kvalifikuje iba pokus o výcvik a nábor osoby na teroristické účely
(LU, SK, FI), v iných sa pokus za trestný čin nepovažuje (CY:
výslovne vylučuje trestnosť pokusu o nové trestné činy, RO).
2.3.
Tresty pre fyzické osoby
Výška trestov sa
v jednotlivých členských štátoch značne líši[17].
Minimálna dĺžka odňatia slobody sa pohybuje od menej ako jedného roka
až do 20 rokov. Podobne, maximálna dĺžka odňatia slobody sa pohybuje od
dvoch do 25 rokov alebo až po doživotie. Pokuty je možné ukladať ako alternatívu
trestu (DK, DE, IE, LU, NL, UK) alebo ako ďalší trest popri odňatí
slobody (BE, IE, FR, LU, UK). Vo viac ako polovici
členských štátov sa za všetky tri nové trestné činy ukladá rovnaký trest
(BE, BG, CZ, EE, IE, HR, LU, HU, MT, PL, SI, SK, SE). V členských
štátoch, ktoré ukladajú rôzne tresty, sú tresty za verejné podnecovanie vo všeobecnosti
nižšie ako pri ostatných dvoch trestných činoch (DK, DE, ES, IT, CY, LV,
LT, PT, RO, FI, UK). Ak členské štáty kvalifikujú ako trestný čin skutočnosť,
že určitá osoba sa podvolí náboru alebo absolvuje výcvik, či prijme pokyny,
ako aj to, že uskutoční nábor alebo poskytne výcvik alebo pokyny, vo väčšine
prípadov sa uplatňuje rovnaký rozsah trestu (DK, DE, IE, NL, AT).
V ostatných prípadoch sa absolvovanie výcviku trestá nižším trestom ako poskytovanie
výcviku (RO). Podobne, ak členské štáty trestne stíhajú nielen šírenie
teroristickej propagandy, ale aj akt jej získania alebo prechovávania, na oba trestné
činy sa uplatňujú rovnaké tresty (DE, UK). V prípadoch, keď
sa rozlišuje medzi podnecovaním terorizmu a ospravedlňovaním/glorifikáciou
terorizmu, niektoré členské štáty stanovujú nižšie tresty za ospravedlňovanie
terorizmu (DK, ES), zatiaľ čo iné členské štáty uplatňujú
rovnaký trest (DK, AT, SI, SK, UK). V členských štátoch, ktoré
kvalifikujú ako trestný čin poskytovanie výcviku a pokynov, sa vo väčšine
prípadov na obidva činy uplatňuje ten istý trest. V iných členských
štátoch je však trest za poskytnutie pokynov nižší ako trest za poskytnutie výcviku
(AT). Niekoľko členských štátov uplatňuje rôzne tresty
v závislosti od toho, či sa nábor sa uskutočňuje v mene
teroristickej skupiny, v prípade čoho je možné uložiť vyššie tresty
(DK, HU, AT).
3.
Záverečné poznámky
Väčšina členských
štátov prijala opatrenia s cieľom stanoviť trestnosť verejného
podnecovania, náboru a výcviku na terorizmus v súlade s rámcovým
rozhodnutím z roku 2008. Komisia konštatuje, že dva členské štáty (IE
a EL) doposiaľ rámcové rozhodnutie z roku 2008 neimplementovali,
a žiada ich, aby bez ďalšieho odkladu prijali potrebné legislatívne opatrenia.
Hoci väčšina členských štátov vo veľkej miere zabezpečila súlad
s rámcovým rozhodnutím z roku 2008, existuje viacero potenciálnych problémov,
ktoré sú spojené najmä s trestnosťou „nepriameho podnecovania na páchanie
teroristického trestného činu“ a náboru „samostatne konajúcich páchateľov“
podľa vnútroštátnych právnych predpisov. Členské štáty sa vyzývajú, aby
poskytli Komisii ďalšie vysvetlenia a informácie, ktoré jej umožnia dokončiť
jej hodnotenie. Diskusie o vplyve
právnych predpisov na boj proti terorizmu na základné práva prebiehali najmä
v súvislosti s prijatím opatrení, ktorými sa vykonávalo rámcové rozhodnutie
z roku 2002, a v menšej miere v súvislosti s novými trestnými
činmi[18].
Hoci obavy týkajúce sa základných práv môžu zohrávať úlohu pri výklade
a uplatňovaní vnútroštátnych právnych predpisov, ktorými sa zavádzajú
tri nové trestné činy, podľa všetkého nebolo na ich základe potrebné obmedziť
rozsah pôsobnosti príslušných ustanovení vnútroštátneho práva[19]. Komisia konštatuje,
že zainteresované strany presadzujú intenzívnejšiu výmenu skúseností a postupov
medzi prokurátormi a sudcami a považujú za potrebné začleniť
úsilie o presadzovanie práva do komplexnejšieho prístupu, ktorý by zahŕňal
aj včasnú prevenciu radikalizácie a náboru na terorizmus. Komisia vyzýva členské
štáty, aby sledovali a hodnotili uplatňovanie trestnoprávnych ustanovení
o boji proti terorizmu v praxi. Pritom by mali brať do úvahy aj ochranu
základných práv, ako aj širší politický prístup k riešeniu radikalizácie
a náboru na terorizmus. Komisia bude naďalej
monitorovať účinnosť a vplyv rámcového rozhodnutia o boji
proti terorizmu. [1] Ú. v. ES L 164, 22.6.2002, s. 3 – 7. [2] Ú. v. EÚ L 330, 9.12.2008, s. 21 – 23. [3] Pozri rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 1624(2005),
ako aj Globálnu stratégiu boja proti terorizmu, ktorú prijala OSN v roku
2006. [4] Pozri článok 3 ods. 1 a 2 rámcového
rozhodnutia z roku 2008. [5] Pozri článok 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia z roku
2008, ktorým sa mení článok 3. Trestné činy spojené s teroristickými
aktivitami vymedzené v článku 3 rámcového rozhodnutia z roku
2002 zahŕňali iba krádež s priťažujúcimi okolnosťami,
vydieranie a vystavenie falošných administratívnych dokumentov s cieľom
spáchať teroristické činy. Nové trestné činy sa doplnili ako
písm. a) až c) článku 3 ods. 1, pričom predchádzajúce trestné
činy uvedené v písm. a) až c) článku 3 ods. 1 sú teraz uvedené
v písm. d) až f) článku 3 ods. 1. [6] Pozri článok 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia z roku
2008, ktorým sa mení článok 4 rámcového rozhodnutia z roku 2002
(zavádza sa ods. 1 článku 4 rámcového rozhodnutia z roku 2002). [7] Pozri článok 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia z roku
2008, ktorým sa mení článok 4 rámcového rozhodnutia z roku 2002
(zavádza sa ods. 4 článku 4 rámcového rozhodnutia z roku 2002). [8] Pozri odôvodnenie 7 rámcového rozhodnutia z roku
2008. [9] Pozri najmä odôvodnenia 4 a 5 rámcového rozhodnutia
z roku 2008. Pozri aj poslednú správu Europolu o stave a vývoji
terorizmu v EÚ za rok 2014, v ktorej sa okrem iného upozorňuje
na skutočnosť, že používanie internetu a sociálnych médií ako
nástrojov na plánovanie, financovanie, nábor, komunikáciu, poskytovanie
pokynov, výcvik a propagandu podľa všetkého prispelo k urýchleniu
radikalizácie, resp. tzv. sebaradikalizácie občanov EÚ. [10] Pozri aj odôvodnenie 11 rámcového rozhodnutia z roku
2008. [11] Vo väčšine prípadov členské štáty poskytli iba
informácie potrebné na posúdenie súladu so zmenenými článkami 3 a 4
rámcového rozhodnutia. [12] Pozri prvú správu o vykonávaní z 8. júna
2004 [KOM(2004) 409 v konečnom znení a SEK(2004) 688] a druhú
správu o vykonávaní zo 6. novembra 2007 [KOM(2007) 681 v konečnom
znení a SEK(2007) 1463]. Z týchto správ o vykonávaní vyplýva, že
existujú nedostatky, pokiaľ ide o vykonávanie ustanovení týkajúcich
sa základných teroristických trestných činov (pozri článok 1
rámcového rozhodnutia z roku 2002), zodpovednosti právnických osôb (pozri
články 7 a 8 rámcového rozhodnutia z roku 2002), ako aj
pravidiel o príslušnosti (pozri články 9 a 10 rámcového rozhodnutia
z roku 2002). [13] Dohovor podpísali všetky členské štáty (okrem CZ).
Viacero členských štátov ho však doteraz neratifikovalo (BE, CZ, IE,
EL, IT, LT, MT, PT, UK). [14] Podrobný prehľad legislatívnych opatrení, ktoré
členské štáty prijali, je uvedený v tabuľke 1 pracovného
dokumentu útvarov Komisie (SWD (2014)xxx). [15] Írska vláda predložila novelu trestného zákona [Criminal
Justice (Terrorist Offences) (Amendment) Bill 2012] z roku 2012
a informovala Komisiu o jeho nadchádzajúcom predložení parlamentu. Opis
uvedený v tejto správe vychádza z danej novely. Grécka vláda
informovala Komisiu, že pripravuje zákon pod názvom „Ratifikácia Európskeho
dohovoru o predchádzaní terorizmu a protokolu, ktorým sa mení
Európsky dohovor o predchádzaní terorizmu a súvisiace právne
predpisy“, daný návrh zákona však nepredložila. [16] „Priame podnecovanie“ zahŕňa prípady, v ktorých
navádzanie viedlo k tomu, že nejaká osoba spáchala, alebo sa prinajmenšom
pokúsila spáchať teroristický trestný čin, a prípady, v ktorých
sa navádzanie týkalo konkrétneho teroristického trestného činu. [17] Podrobný prehľad trestov, ktoré je možné uložiť,
je uvedený v tabuľke 2 pracovného dokumentu útvarov Komisie. [18] Diskusie sa okrem iného týkali otázok právnej istoty,
dodržiavania zásady proporcionality trestov za trestné činy prípravnej
povahy a možného konfliktu medzi slobodou prejavu a trestným
činom verejného podnecovania. [19] Vo svojich oznámeniach
Komisii sa členské štáty neodvolávali na článok 2 alebo 3 rámcového
rozhodnutia z roku 2008 ako dôvod na obmedzenie rozsahu nových
teroristických trestných činov, ani neuvádzali obavy týkajúce sa
zachovania základných práv ako dôvod na nezavedenie nových trestných
činov.