Návrh SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY o procesných zárukách pre deti podozrivé alebo obvinené v trestnom konaní /* COM/2013/0822 final - 2013/0408 (COD) */
DÔVODOVÁ SPRÁVA 1. KONTEXT NÁVRHU 1. Cieľom tohto návrhu
smernice Európskeho parlamentu a Rady je zaviesť v Európskej únii
spoločné minimálne normy týkajúce sa práv detí podozrivých alebo
obvinených v rámci súdneho konania a detí, na ktoré sa vzťahuje konanie
podľa rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV („konanie o európskom
zatykači“). 2. Štokholmský program[1] kladie veľký dôraz
na posilnenie práv jednotlivcov v trestnom konaní. Európska rada vyzvala v
oddiele 2.4 Komisiu, aby predložila návrhy na postupné posilnenie práv
obvinených a podozrivých osôb prostredníctvom spoločných minimálnych
noriem týkajúcich sa práva na spravodlivé súdne konanie. Toto opatrenie je
súčasťou Programu EÚ v oblasti práv dieťaťa, na ktorom sa
podieľali Európsky parlament, Výbor regiónov, Hospodársky a sociálny výbor
a Rada Európy, ako aj kľúčové zúčastnené strany, ako sú UNICEF,
ombudsmani pre deti v členských štátoch a občianska
spoločnosť[2]. 3. Boli už prijaté tri
opatrenia. V októbri 2010 bola prijatá smernica Európskeho parlamentu a Rady
2010/64/EÚ o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní[3], v máji 2012 smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní[4] a následne bola prijatá
smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na
prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o
práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na
komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej
slobody[5].
Opatrenia týkajúce sa práva na predbežnú právnu pomoc pre podozrivé alebo
obvinené osoby pozbavené osobnej slobody sú predložené ako balík v rámci
súčasnej iniciatívy spolu so smernicou o posilnení určitých aspektov
prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom
konaní. 4. V tomto návrhu smernice sa
stanovujú osobitné minimálne pravidlá týkajúce sa práv podozrivých alebo
obvinených detí v trestnom konaní. Posilňuje sa tak uplatňovanie
charty, a najmä jej článkov 4, 6, 7, 24, 47 a 48, vychádzajúc z
článkov 3, 5, 6 a 8 EDĽP, tak ako ich vykladá Európsky súd pre
ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre stanovuje štandardy osobitných
záruk pre zraniteľné osoby, najmä deti. V tejto judikatúre sa okrem iného
stanovuje, že spravodlivosť konania a právo na spravodlivé súdne konanie
si vyžadujú, aby osoba bola schopná pochopiť minimálne podstatu konania,
zúčastňovať sa konania, účinne vykonávať svoje práva a
využiť ochranu súkromia. Podľa týchto podmienok by teda v tejto
smernici malo byť výslovne stanovené posilnenie procesných záruk pre deti.
5. Tieto opatrenia by sa mali
implementovať pri zohľadnení najlepších záujmov dieťaťa,
ako je stanovené v článku 24 Charty základných práv. 6. Podozrivé alebo obvinené deti
sú uznané za podozrivé alebo obvinené deti a príslušné orgány konajúce v rámci
trestného konania sa k nim pri každom kontakte správajú s rešpektom, dôstojne a
profesionálne a volia osobný a nediskriminačný prístup. Takto by sa mala
uľahčiť aj reintegrácia detí do spoločnosti po tom, ako
boli konfrontované so systémom trestného súdnictva. Práva stanovené v tejto
smernici sa vzťahujú nediskriminačným spôsobom na podozrivé alebo
obvinené deti, a to aj pokiaľ ide o ich pobytový status. 7. Toto opatrenie sa predkladá
spolu s Odporúčaním Komisie o procesných zárukách pre zraniteľné
osoby podozrivé alebo obvinené v trestnom konaní a zraniteľné osoby, na
ktoré sa vzťahuje konanie o európskom zatykači. 8. Návrh sa zakladá na
článku 82 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ). 9. Práva, ako právo na
účinný prostriedok nápravy, na spravodlivé súdne konanie a právo na
obhajobu, sú stanovené v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“), v článkoch 47 a 48 a v článku 6 Európskeho dohovoru o
ľudských právach (ďalej len „EDĽP“). Schopnosť účinne
vykonávať tieto práva, ktorá do veľkej miery závisí od schopnosti
podozrivej alebo obvinenej osoby porozumieť konaniu a plne sa na ňom
zúčastňovať, môže byť obmedzená v dôsledku veku, nedostatočnej
vyspelosti alebo zdravotného postihnutia. To znamená, že pre deti a
zraniteľné dospelé osoby je potrebné prijať osobitné opatrenia na
zaistenie toho, aby sa mohli účinne zúčastniť konania a
uplatniť svoje právo na spravodlivé súdne konanie v takom istom rozsahu,
ako iné podozrivé alebo obvinené osoby.[6] 10. V dôsledku absencie
spoločnej definície zraniteľných dospelých osôb a vzhľadom na
obavy v súvislosti so zásadou subsidiarity a proporcionality Komisia v
súčasnej fáze nerozširuje pôsobnosť tejto smernice na zraniteľné
dospelé osoby. Komisia namiesto toho prijme odporúčanie, v ktorom
členské štáty vyzve k zavedeniu viacerých záruk pre zraniteľné osoby. 2. VÝSLEDKY KONZULTÁCIÍ SO
ZAINTERESOVANÝMI STRANAMI A POSÚDENÍ VPLYVU 11. Dňa 23. septembra 2011,
26. apríla 2012 a 11. decembra 2012 sa uskutočnili tri stretnutia s
odborníkmi. Zástupcovia členských štátov a skupina odborníkov z Rady
Európy, Medzinárodného združenia sudcov súdov pre mladistvých a veci rodiny,
OSN, lekári a právnici ktorí sa špecializujú na prípady detí, diskutovali o
opatreniach, ktoré by sa mohli prijať na úrovni EÚ s cieľom
zvýšiť ochranu detí a zraniteľných dospelých v trestnom konaní. 12. Komisia vykonala posúdenie
vplyvu s cieľom zdôvodniť svoj návrh. Správa o posúdení vplyvu:
http://ec.europa.eu/governance. 3. PRÁVNE PRVKY NÁVRHU Článok 1 – Predmet úpravy 13. Predmetom smernice je
stanovenie minimálnych pravidiel týkajúcich sa práv podozrivých a obvinených
detí v trestnom konaní a detí, na ktoré sa vzťahuje „konanie o európskom
zatykači“. Článok 2 – Rozsah pôsobnosti 14. Smernica sa uplatňuje na
deti, t. j. osoby, ktoré boli vo chvíli vzniku podozrenia alebo obvinenia zo
spáchania trestného činu mladšie ako 18, do ukončenia konania. 15. Vnútroštátne pravidlá týkajúce
sa veku trestnej zodpovednosti nebudú touto smernicou dotknuté. Je to vek, v
ktorom sa dieťa stane trestne zodpovedné za svoje činy. 16. V určitých členských
štátoch sa na deti, ktoré spáchali čin kvalifikovaný ako trestný čin,
nevzťahuje trestné konanie podľa vnútroštátneho práva, ale
vzťahujú sa na ne iné formy konania, ktoré môžu viesť k uloženiu
určitých reštriktívnych opatrení (napríklad ochranných opatrení,
výchovných opatrení). Takéto konania nepatria do pôsobnosti tejto smernice. Článok 3 – Vymedzenie pojmu 17. V súlade s nástrojmi
medzinárodného práva[7]
sa každá osoba mladšia ako 18 rokov pokladá za dieťa. Článok 4 – Právo detí na informácie 18. Dieťa by malo byť
bezodkladne informované o právach, ktoré má na základe tejto smernice navyše k
právam stanoveným v článkoch 3 až 7 smernice 2012/13/EÚ s výnimkou menej
závažných trestných činov, ako je stanovené v článku 2 ods. 2
smernice 2012/13/EÚ. 19. Ak je dieťa pozbavené
osobnej slobody, písomné poučenie o právach poskytnuté dieťaťu v
súlade s článkom 6 smernice 2012/13/EÚ obsahuje aj odkaz na práva udelené
v tejto smernici. 20. Táto smernica by sa mala
implementovať v súlade s normami stanovenými v smernici 2010/64/EÚ o práve
na tlmočenie a preklad v trestnom konaní. Článok 5 – Právo na to, aby
nositeľ rodičovských práv a povinnosti bol informovaný 21. Táto smernica stanovuje
ďalšie doplňujúce záruky týkajúce sa informovania nositeľa
rodičovských práv a povinností alebo vhodnej dospelej osoby s cieľom
zohľadniť osobitné potreby detí, ak tým nie je dotknutý riadny
priebeh trestného konania voči dotknutej osobe ani žiadne iné trestné
konanie. 22. Pojem „nositeľ
rodičovských práv a povinností“ znamená akúkoľvek osobu alebo
inštitúciu, ktorá má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu, v
zmysle definície uvedenej v nariadení Rady (ES) 2201/2003 z 27. novembra 2003 o
právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností. 23. Úloha nositeľa
rodičovských práv a povinností je dôležitá na zabezpečenie morálnej a
psychologickej podpory dieťaťa a jeho primeraného usmernenia.
Nositeľ rodičovských práv a povinností je v pozícii, ktorá mu
umožňuje zlepšiť ochranu práva podozrivého dieťaťa na
obhajobu (napr. vybrať obhajcu alebo rozhodnúť o podaní opravného
prostriedku). Okrem toho sú rodičia aj právne zodpovední a je možné
voči nim uplatniť občianskoprávnu zodpovednosť za správanie
dieťaťa. 24. Toto ustanovenie odráža
medzinárodné pravidlá, ako sú Usmernenia Výboru ministrov Rady Európy
o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí, pekinské pravidlá a
všeobecný komentár č. 10 o právach detí v justičnom systéme pre
mladistvých, ktorý bol vydaný v roku 2007 k Dohovoru OSN o právach
dieťaťa. 25. Ak by informovanie
nositeľa rodičovských práv a povinností bolo v rozpore s najlepšími
záujmami dieťaťa, toto právo by sa nemalo uplatňovať.
Takýmto prípadom môže byť napríklad situácia, keď bol nositeľ
rodičovských práv a povinností zapojený do páchania tej istej trestnej
činnosti ako dieťa a existuje tu konflikt záujmov. V takomto prípade
by mala byť informovaná a o prítomnosť požiadaná iná vhodná dospelá
osoba. Pojem „iná vhodná dospelá osoba“ znamená príbuznú osobu alebo osobu (inú
ako nositeľ rodičovských práv a povinností) so sociálnym vzťahom
k dieťaťu, ktorá bude pravdepodobne komunikovať s orgánmi a
umožní dieťaťu vykonávať jeho procesné práva. Článok 6 – Právo na prístup k
obhajcovi 26. Tento článok
zabezpečuje deťom, ktoré sú podozrivé alebo obvinené v trestnom
konaní, povinný prístup k obhajcovi. 27. Článok 6 ods. 3 písm. c)
EDĽP a články 47 a 48 charty zaručujú právo osôb na prístup k
obhajcovi. V smernici 2013/48/EÚ sú stanovené všeobecné pravidlá o takomto
práve pre všetky podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní.
Umožňuje však podozrivým alebo obvineným osobám vzdať sa práva na
prístup k obhajcovi. V tejto smernici je ako dodatočná záruka stanovené,
že deti sa tohto práva vzdať nemôžu. 28. Európsky súd pre ľudské
práva opakovane zdôraznil význam pomoci deťom zo strany obhajcu od
začiatku konania a počas výsluchu políciou, čím dal najavo, že
vzdanie sa tohto práva môže pre deti predstavovať značné riziko.
Dôležitosť prístupu detí k obhajcovi sa uznáva aj vo všetkých príslušných
medzinárodných pravidlách, ako sú Usmernenia Výboru ministrov Rady Európy
o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí[8], pekinské pravidlá[9] a všeobecný komentár
OSN č. 10 o právach detí v justičnom systéme pre mladistvých, ktorý
bol vydaný v roku 2007[10]. 29. Vzhľadom na určité
menej závažné trestné činy by však povinný prístup k obhajcovi bol
neprimeraný. Týka sa to najmä menej závažných dopravných priestupkov, menej
závažných priestupkov týkajúcich sa všeobecne záväzných nariadení obcí a menej
závažných priestupkov voči verejnému poriadku, ktoré sa v niektorých
členských štátoch pokladajú za trestné činy. V prípade takýchto
trestných činov nemusia príslušné orgány, iné ako prokurátor alebo súd s
právomocou v trestných veciach, zabezpečiť právo na povinný prístup k
obhajcovi udelené na základe tejto smernice. Článok 7 – Právo na individuálne
posúdenie 30. Tento článok
zabezpečuje, že dieťa má právo na individuálne posúdenie. Takéto
individuálne posúdenie je potrebné na zistenie osobitných potrieb
dieťaťa, pokiaľ ide o ochranu, výchovu, vzdelávanie a
reintegráciu do spoločnosti, na určenie toho či a do akej miery
dieťa potrebuje osobitné opatrenia počas trestného konania. Osobitné
črty dieťaťa, jeho vyspelosť a materiálne a sociálne pomery
môžu byť značne odlišné. 31. Individuálne posúdenie by sa
malo vykonávať vo vhodnej fáze konania a najneskôr pred obžalovaním. Malo
by byť zaznamenané v súlade s vnútroštátnym právom. 32. Bez toho, aby bol dotknutý
článok 8 smernice 2011/36/EÚ, pri vykonávaní individuálneho posúdenia by
sa mala osobitná pozornosť venovať deťom zapojeným do trestnej
činnosti, ktorú boli donútené páchať ako obete obchodovania s ľuďmi. 33. Rozsah a stupeň podrobnosti
takéhoto posúdenia môžu byť upravené v závislosti od závažnosti trestného
činu a uloženého trestu, ak je dieťa uznané za vinné zo spáchania
údajného trestného činu. Napríklad v prípade závažného trestného
činu, ako je lúpež alebo vražda, môže byť odôvodnené vykonanie
podrobnejšieho posúdenia. 34. Individuálne posúdenie by sa v
rámci trestného konania malo aktualizovať, pričom sa môžu použiť
individuálne posúdenia týkajúce sa dieťaťa, ktoré boli vykonané
predtým, ak sú aktualizované. 35. Členské štáty sa môžu
odchýliť od tejto povinnosti, ak vzhľadom na okolnosti prípadu a na
to, či dieťa bolo už predtým predmetom záujmu orgánov členského
štátu v rámci trestného konania, nie je vykonanie individuálneho posúdenia
primerané. V takýchto prípadoch by mal byť orgán pre ochranu alebo blaho
detí informovaný o tom, že sa nevykonáva individuálne posúdenie. Článok 8 – Právo na lekársku
prehliadku 36. V medzinárodných právnych
nástrojoch, ako je všeobecná poznámka č. 10 o právach detí v
justičnom systéme pre mladistvých, ktorá bola vydaná v roku 2007 k
Dohovoru OSN o právach dieťaťa, sa odporúča prístup k lekárskej
prehliadke vykonávanej lekárom a k primeranej zdravotnej starostlivosti,
keď je dieťa pozbavené osobnej slobody. Deti sú vzhľadom na ich
mladý vek a fyzickú a duševnú nevyspelosť vystavené vyššiemu riziku zlého
zaobchádzania a zdravotných problémov než iné podozrivé a obvinené osoby.
Často nemusia byť ani schopné riadne opísať svoje zdravotné
problémy. Je potrebná osobitná starostlivosť, aby sa zabezpečila
nedotknuteľnosť ich osoby, najmä v prípade, že sú pozbavené osobnej
slobody. 37. Ak je dieťa pozbavené
osobnej slobody, malo by mať právo na lekársku prehliadku na žiadosť
nositeľa rodičovských práv a povinností, vhodnej dospelej osoby alebo
obhajcu dieťaťa. Takúto lekársku prehliadku by mal vykonať
lekár. 38. V prípade predĺženia
pozbavenia osobnej slobody alebo opatrení prijatých voči dieťaťu
sa môže lekárska prehliadka aj zopakovať. 39. Ak lekárska prehliadka
dieťaťa vedie k záveru, že plánované opatrenia v rámci trestného
konania proti dieťaťu (napr. výsluch dieťaťa, väzba) sú
nezlučiteľné s všeobecným duševným a fyzickým stavom
dieťaťa, príslušné orgány by mali prijať vhodné opatrenia v
súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi (napr. odloženie výsluchu, lekárske
ošetrenie dieťaťa). Je potrebné riadne zohľadniť najlepšie
záujmy dieťaťa. Článok 9 – Výsluch detí 40. Výsluch detí je potenciálne
riskantnou situáciou, pri ktorej ich procesné práva a dôstojnosť nemusia
byť vždy rešpektované a ich zraniteľnosť nemusí byť riadne
zohľadnená. 41. Aby sa zabezpečila
dostatočná ochrana detí, ktoré nie sú vždy schopné pochopiť obsah
výsluchov, ktoré sa s nimi vedú, vrátane akýchkoľvek výsluchov polície,
rozhovory s nimi by mali byť audiovizuálne zaznamenávané. Nebolo by však
primerané požadovať, aby príslušné orgány zabezpečili audiovizuálny
záznam vo všetkých prípadoch. Je potrebné riadne zohľadniť
komplexnosť prípadu, závažnosť údajného trestného činu a
potenciálne sankcie, ktoré môžu byť uložené. Ak je však dieťa
pozbavené osobnej slobody, výsluch by sa mal takto zaznamenávať vždy. 42. Takéto záznamy smú byť
prístupné iba justičným orgánom a stranám konania, aby bol
zabezpečený ich obsah a kontext. Je potrebné zabrániť
akémukoľvek šíreniu týchto záznamov. Dĺžka, štýl a tempo výsluchov by
mali byť prispôsobené veku a vyspelosti dieťaťa, ktoré sa
podrobuje výsluchu. Článok 10 – Právo na slobodu 43. Právo na slobodu a
bezpečnosť osoby je zakotvená v článku 5 ods. 1 EDĽP a v
článku 6 charty. 44. V súlade s medzinárodnými
pravidlami, ako je článok 37 Dohovoru OSN o právach dieťaťa, bod
79 všeobecného komentára OSN č. 10 o právach detí v justičnom systéme
pre mladistvých, ktorý bol vydaný v roku 2007, a Odporúčanie Výboru
ministrov Rady Európy[11],
by každé pozbavenie osobnej slobody dieťaťa malo byť krajným
opatrením a malo by mať čo najkratšie primerané trvanie[12]. 45. Pri zohľadnení týchto
medzinárodných noriem sa v tejto smernici stanovujú minimálne pravidlá týkajúce
sa pozbavenia osobnej slobody. Tým nie je dotknuté dodržiavanie týchto
medzinárodných noriem zo strany členských štátov, pokiaľ ide o
pozbavenie osobnej slobody a najmä oddelenie detí od dospelých a prístup k
výchovným opatreniam po odsúdení. Článok 11 – Alternatívne opatrenia 46. Aby sa predišlo pozbaveniu osobnej
slobody detí, príslušné orgány by mali prijať všetky opatrenia
alternatívne vo vzťahu k pozbaveniu osobnej slobody, kedykoľvek je
takýto postup v najlepšom záujme dieťaťa. Takéto opatrenia by mali
zahŕňať napríklad povinnosť hlásiť sa príslušným orgánom,
obmedzenie kontaktu so špecifickými osobami alebo účasť na
terapeutickej liečbe alebo výchovných opatreniach[13]. Článok 12 – Právo na osobitné
zaobchádzanie v prípade pozbavenia osobnej slobody 47. V určitých prípadoch môže
byť pozbavenie osobnej slobody potrebné, napríklad aby sa predišlo riziku
manipulácie s dôkazmi, ovplyvňovania svedkov, riziku kolúzie alebo úteku
apod. V takých prípadoch by sa osobitná pozornosť mala venovať
spôsobu zaobchádzania s deťmi pozbavenými osobnej slobody. 48. Vzhľadom na
zraniteľnosť detí pozbavených osobnej slobody, význam rodinných
zväzkov a podporu reintegrácie do spoločnosti by príslušné orgány
mali rešpektovať práva dieťaťa, tak ako sú stanovené v
medzinárodných a európskych nástrojoch, a aktívne podporovať dodržiavanie
týchto práv. Okrem ďalších práv by deti mali mať najmä právo na: a) udržiavanie pravidelného a
zmysluplného kontaktu s rodičmi, rodinou a priateľmi. Obmedzenia
tohto práva by nemali byť nikdy použité ako trest; b) zodpovedajúcu výchovu, usmernenie a
vzdelávanie, c) zdravotnú
starostlivosť. 49. V súlade s medzinárodnými
normami[14]
by deti mali byť umiestnené oddelene od dospelých osôb, aby sa
zohľadnili ich potreby a ich zraniteľnosť. Ak dieťa
pozbavené osobnej slobody dosiahne vek 18 rokov, táto osoba by mala mať
možnosť zostať umiestnená oddelene počas pozbavenia osobnej
slobody. Na tento účel by sa mali zohľadniť individuálne
okolnosti prípadu. Opatrenia, s ktorými sa počíta v smernici, si však
nevyžadujú vytvorenie oddeleného zariadenia na výkon väzby alebo zariadenia na
výkon trestu odňatia slobody pre deti. Článok 13 – Včasné a starostlivé
riešenie prípadov 50. Pri konaniach, ktoré sa
vzťahujú na detí, by sa mala uplatniť zásada naliehavosti s
cieľom rýchlo reagovať a chrániť najlepšie záujmy
dieťaťa. Súdy by mali byť zvlášť obozretné, aby sa predišlo
akýmkoľvek rizikám negatívnych dôsledkov pre rodinu a sociálne vzťahy
dieťaťa. Článok 14 – Právo na ochranu súkromia 51. Požiadavka chrániť
súkromie detí podozrivých alebo obvinených v trestnom konaní vyplýva z
medzinárodných noriem[15].
Účasť na trestnom konaní stigmatizuje dotknutých jednotlivcov a najmä
pre deti môže mať škodlivý dosah na ich možnosti reintegrácie do
spoločnosti a ich budúci profesijný a sociálny život. Ochrana súkromia
detí, na ktoré sa vzťahuje trestné konanie, je dôležitou zložkou
rehabilitácie mladistvých. 52. Deti by mali byť súdené s
vylúčením verejnosti. Vo výnimočných prípadoch môže súd po tom, ako
riadne zohľadnil najlepšie záujmy dieťaťa, rozhodnúť, že
prerokovanie veci bude verejné. 53. Pokiaľ ide o najlepšie
záujmy dieťaťa a rodiny, orgány by mali predísť verejnému
šíreniu informácií (ako je napr. meno a podobizeň dieťaťa a
členov rodiny), ktoré by mohli viesť k ich identifikácii. Článok 15 – Právo nositeľa
rodičovských práv a povinnosti na prístup na súdne prerokovanie veci 54. Aby sa zabezpečila riadna
pomoc a podpora pre dieťa počas súdneho prerokovania veci, mal by
byť prítomný nositeľ rodičovských práv a povinností alebo iná
vhodná dospelá osoba podľa článku 5. Článok 16 – Právo detí osobne sa
zúčastniť na konaní pred súdom, ktorého cieľom je posúdiť
otázku ich viny 55. Ak deti nie sú prítomné na
konaní pred súdom, ich právo na obhajobu je ohrozené. Obvinené osoby v takom
prípade nie sú schopné poskytnúť súdu svoju verziu faktov, ani náležite
poskytnúť dôkazy. Preto môžu byť uznané za vinné bez toho, aby
predtým mali možnosť vyvrátiť dôvody pre takéto odsúdenie. 56. Právo byť prítomný na
konaní pred súdom alebo možnosť vzdať sa tohto práva po tom, ako bola
osoba o ňom informovaná, sú pre výkon práva na obhajobu
nepostrádateľné. 57. V článku 16 sa stanovuje,
že členské štáty musia zabezpečiť, aby sa právo byť
prítomný uplatňovalo na akékoľvek konanie pred súdom, v rámci ktorého
sa posudzuje otázka viny obvinenej osoby (rozhodnutie o odsúdení, rozhodnutie o
oslobodení) v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Prítomnosť dieťaťa v tejto fáze trestného konania je zvlášť
dôležitá vzhľadom na následky, ktoré táto fáza konania môže mať. Článok 17 – Konanie o európskom
zatykači 58. Táto smernica sa
uplatňuje na deti, na ktoré sa vzťahuje konanie podľa rámcového
rozhodnutia 2002/584/SVV, od chvíle ich zatknutia vo vykonávajúcom štáte.
Zdokonalenie systému európskeho zatykača je hlavnou podstatou tretej
správy Komisie o vykonávaní rámcového rozhodnutia Rady o európskom
zatykači[16]. 59. Príslušné orgány vo
vykonávajúcom členskom štáte uplatnia práva stanovené v tejto smernici.
Podporí sa tak vzájomná dôvera a vzájomné uznávanie prostredníctvom stanovenia
úrovne ochrany detí vo vydávajúcom členskom štáte ako minimálnej úrovne
ochrany detí vo vykonávajúcom členskom štáte. 60. Nespôsobia sa tým
prieťahy v konaní o európskom zatykači, pretože tento článok sa
nedotýka lehôt stanovených v rámcovom rozhodnutí. 61. Vzhľadom na najlepšie
záujmy dieťaťa a v súlade s medzinárodnými pravidlami o tom, že
akékoľvek pozbavenie osobnej slobody detí je krajným opatrením a malo by
mať čo najkratšie primerané trvanie (pozri vyššie, článok 10),
príslušné orgány prijmú všetky opatrenia na obmedzenie trvania pozbavenia
osobnej slobody detí, na ktoré sa vzťahuje takýto európsky zatykač. Článok 18 – Právo na právnu pomoc 62. Hoci táto smernica nemá za
úlohu upravovať otázku právnej pomoci, vyžaduje s v nej od členských
štátov, aby zabezpečili, že ich vnútroštátne režimy právnej pomoci budú
zaručovať účinný výkon práva na prístup k obhajcovi. 63. Právo podozrivých a obvinených
detí na predbežnú právnu pomoc, keď sú pozbavené osobnej slobody alebo
keď sa na ne vzťahuje konanie o európskom zatykači, bude
predmetom [návrhu] smernice o práve na predbežnú právnu pomoc pre podozrivé a
obvinené osoby v trestnom konaní, ktoré sú pozbavené osobnej slobody, a pre
osoby vyžiadané v konaní o európskom zatykači a v [návrhu]
odporúčania Komisie o práve podozrivých alebo obvinených osôb na právnu
pomoc v trestnom konaní. V uvedenom odporúčaní sa v rámci „preskúmania
majetkových pomerov“ a „preskúmania skutkovej podstaty“ osobitne rieši situácia
detí[17].
Článok 19 – Odborná príprava 64. Justičné orgány, orgány
presadzovania práva a zamestnanci zariadení na výkon trestu odňatia
slobody, ktorí sa zaoberajú prípadmi týkajúcimi sa detí, by mali poznať
osobitné potreby detí rôznych vekových skupín a mali by zabezpečiť,
aby bolo konanie prispôsobené deťom. Na tento účel potrebujú vhodnú
odbornú prípravu o zákonných právach detí a potrebách detí rôznych vekových
skupín, o vývoji dieťaťa a detskej psychológii, pedagogických
schopnostiach, komunikácii s deťmi v každom veku a štádiu ich vývoja a o
deťoch v situáciách mimoriadnej zraniteľnosti.[18] Takisto obhajcovia,
ktorí sa špecializujú na prípady týkajúce sa detí, by mali prejsť takouto
odbornou prípravou. 65. Osoby, ktoré deťom
poskytujú pomoc alebo služby restoratívnej justície by takisto mali
dosahovať patričnú úroveň odbornej pripravenosti, aby sa
zabezpečilo, že k deťom sa pristupuje s rešpektom, nestranne a
profesionálne. Článok 20 – Zber údajov 66. Je potrebné, aby členské
štáty zbierali údaje týkajúce sa výkonu práv stanovených v tejto smernici na
účely monitorovania a hodnotenia jej účinnosti a efektívnosti.
Relevantné údaje zahŕňajú údaje zaznamenané justičnými orgánmi a
orgánmi presadzovania práva a, pokiaľ je to možné, administratívne údaje
zhromaždené orgánmi zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Článok 21 – Náklady 67. Náklady vyplývajúce z
uplatňovania tejto smernice v súvislosti s posudzovaním dieťaťa,
lekárskou prehliadkou a audiovizuálnym zaznamenávaním by mali znášať
členské štáty, a to aj v prípade odsúdenia podozrivého alebo obvineného dieťaťa. Článok 22 – Doložka zákazu zníženia
úrovne ochrany 68. Účelom tohto článku
je zabezpečiť, aby stanovenie spoločných minimálnych noriem
v súlade s touto smernicou nemalo v niektorých členských štátoch za
následok zníženie noriem, a aby sa zachovali normy stanovené v charte a v
EDĽP. Keďže v tejto smernici sú stanovené minimálne pravidlá,
členské štáty môžu prijať normy prísnejšie, než aké sa v tejto
smernici požadujú. Článok 20 – Transpozícia 69. Členské štáty musia
implementovať smernicu [24 mesiacov po jej uverejnení] a do toho istého
dátumu predložiť Komisii znenie ustanovení, ktorými ju transponujú do
svojich vnútroštátnych právnych predpisov. 70. Členské štáty by mali
oznámiť svoje transpozičné opatrenia s jedným alebo viacerými
dokumentmi vysveľujúcimi vzťah medzi zložkami smernice a
zodpovedajúcimi časťami vnútroštátnych transpozičných nástrojov.
Článok 24 – Nadobudnutie
účinnosti 71. V tomto článku sa
ustanovuje, že smernica nadobudne účinnosť dvadsiatym dňom po
jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie. 4. Zásada subsidiarity 72. Cieľ návrhu nemožno v
dostatočnej miere dosiahnuť iba na úrovni členských štátov,
keďže cieľom tohto návrhu je podporiť vzájomnú dôveru medzi
nimi, a preto je dôležité dohodnúť sa na spoločných minimálnych normách
o procesných zárukách pre deti podozrivé alebo obvinené v trestnom konaní v
Európskej únii. Podrobnejšie informácie o potrebe opatrenia na úrovni EÚ a
vysvetlenie, prečo je prijatie osobitných záruk pre deti konfrontované s
trestným konaním na úrovni EÚ lepšie, sú uvedené v posúdení vplyvu, ktoré je
priložené k návrhu smernice. 5. Zásada proporcionality 73. Návrh je v súlade so zásadou
proporcionality, pretože neprekračuje minimum nevyhnutné na dosiahnutie
uvedeného cieľa na európskej úrovni, ani rámec nevyhnutný na tento
účel. V návrhu nie sú zahrnuté opatrenia zamerané na dosiahnutie
väčšej harmonizácie noriem, ako je otázka veku trestnej zodpovednosti,
zriadenia súdov pre mladistvých, pravidiel o odchýlkach od systémov súdnictva,
ktoré by mali za následok značné zmeny systémov trestného súdnictva v
členských štátoch. Na účely proporcionality opatrenia EÚ sa teda v
smernici nenavrhuje komplexný súbor pravidiel pre deti v trestnom konaní.
Stanovujú sa tu len minimálne pravidlá, ktoré sa pokladajú za nevyhnutné na dosiahnutie
cieľa, ktorým je zavedenie účinnej úrovne ochrany detí a zlepšenie
vzájomnej dôvery a justičnej spolupráce. 6. Vplyv na rozpočet 74. Tento návrh nemá žiadny vplyv
na rozpočet EÚ. 2013/0408 (COD) Návrh SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY o procesných zárukách pre deti podozrivé
alebo obvinené v trestnom konaní EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ
ÚNIE, so zreteľom na Zmluvu o fungovaní
Európskej únie, a najmä na jej článok 82 ods. 2 písm. b), so zreteľom na návrh Európskej komisie, po postúpení návrhu legislatívneho aktu
národným parlamentom, so zreteľom na stanovisko Európskeho
hospodárskeho a sociálneho výboru[19], so zreteľom na stanovisko Výboru regiónov[20], konajúc v súlade s riadnym legislatívnym
postupom, keďže: (1) Účelom tejto smernice je
zaviesť procesné záruky na zaistenie toho, aby deti podozrivé alebo
obvinené v trestnom konaní boli schopné pochopiť toto konanie a
porozumieť mu, aby sa takýmto deťom umožnilo uplatniť ich právo
na spravodlivé súdne konanie a aby sa predišlo opätovnému páchaniu trestných
činov zo strany detí a posilnila sa ich sociálna integrácia. (2) Táto smernica by zavedením
minimálnych pravidiel ochrany procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb
mala posilniť dôveru členských štátov v systémy trestného súdnictva
iných členských štátov, čím môže pomôcť zlepšiť vzájomné
uznávanie rozhodnutí v trestných veciach. Tieto spoločné minimálne
pravidlá by mali tiež odstrániť prekážky voľného pohybu občanov
na území členských štátov. (3) Hoci sú členské štáty
stranami Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Dohovoru OSN o
právach dieťaťa, skúsenosť dokazuje, že táto
skutočnosť sama o sebe nezabezpečuje vždy dostatočný
stupeň dôvery v systémy trestného súdnictva iných členských štátov. (4) Štokholmský program[21] je do značnej
miery zameraný na posilnenie práv jednotlivcov v trestnom konaní. Európska rada
vyzvala v oddiele 2.4 Komisiu, aby predložila návrhy na postupné[22] posilnenie práv
obvinených a podozrivých osôb. (5) Do dnešného dňa boli
prijaté tri opatrenia, a to smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ[23], smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2012/13/EÚ[24]
a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ[25]. (6) Táto smernica podporuje práva
dieťaťa pri zohľadnení Usmernení Rady Európy o súdnictve
zohľadňujúcom potreby detí. (7) Deťom, ktoré sú
podozrivé alebo obvinené v trestných veciach, by mala byť venovaná
osobitná pozornosť, aby sa zachovala možnosť ich rozvoja a
reintegrácie do spoločnosti. (8) Táto smernica by sa mala
uplatňovať na deti, teda osoby, ktoré boli v čase, keď
vzniklo podozrenie alebo došlo k ich obvineniu zo spáchania trestného
činu, mladšie ako 18 rokov, bez ohľadu na ich vek počas
trestného konania do prijatia konečného rozsudku. (9) Táto smernica by sa mala
uplatňovať aj pokiaľ ide o trestné činy, ktoré tá istá
podozrivá alebo obvinená osoba spáchala po dosiahnutí veku 18 rokov a ktoré sú
vyšetrované a stíhané spoločne, pretože sú neoddeliteľne spojené s
trestnými činmi, v prípade ktorých sa trestné konanie proti takejto osobe
začalo viesť predtým, než dosiahla vek 18 rokov. (10) Ak je osoba v čase,
keď sa stane podozrivou alebo obvinenou osobou v trestnom konaní, staršia
ako 18 rokov, členským štátom sa doporučuje uplatniť procesné
záruky uvedené v tejto smernici, pokým táto osoba nedosiahne vek 21 rokov. (11) Členské štáty by mali
určiť vek detí na základe vyhlásení dieťaťa, overenia ich
občianskeho stavu, rešerše dokumentov, iných dôkazov, a ak takéto dôkazy
nie sú k dispozícii alebo nie sú jednoznačné, na základe lekárskej prehliadky. (12) Táto smernica by sa mala
implementovať pri zohľadnení ustanovení smernice 2012/13/EÚ a
smernice 2013/48/EÚ. Informácie týkajúce sa menej závažných trestných
činov by sa mali poskytovať za tých istých podmienok, aké sú
stanovené v článku 2 ods. 2 smernice 2012/13/EÚ. V tejto smernici sú však
stanovené ďalšie doplňujúce záruky týkajúce sa informácií, ktoré sa
majú poskytnúť nositeľovi rodičovských práv a povinností, a
povinného prístupu k obhajcovi s cieľom zohľadniť osobitné
potreby detí. (13) Ak
je dieťa pozbavené osobnej slobody, poučenie o právach poskytnuté
dieťaťu podľa článku 4 smernice 2012/13/EÚ by malo
zahŕňať jasné informácie o právach, ktoré dieťa má na
základe tejto smernice. (14) Pojem „nositeľ
rodičovských práv a povinností“ označuje každú osobu, ktorá má
rodičovské práva a povinnosti voči dieťaťu, ako je
definované v nariadení Rady (ES) 2201/2003[26].
Rodičovské práva a povinnosti sú všetky práva a povinnosti týkajúce sa
osoby alebo majetku dieťaťa, ktoré nadobudla fyzická osoba alebo právnická
osoba rozsudkom, zo zákona alebo na základe dohody, ktorá má právne
účinky, vrátane opatrovníckych práv a práva styku s dieťaťom. (15) Deti by mali mať právo,
aby nositelia rodičovských práv a povinností boli ústne alebo písomne
informovaní o uplatniteľných procesných právach. Tieto informácie sa
poskytnú bezodkladne a v takom rozsahu, aký je potrebný na zaručenie
spravodlivého konania a na účinné uplatnenie práva dieťaťa na
obhajobu. Ak by informovanie nositeľa rodičovských práv a povinností
o týchto právach bolo v rozpore s najlepšími záujmami dieťaťa, mala
by byť informovaná iná dospelá osoba. (16) Deti by nemali mať
možnosť vzdať sa svojho práva na obhajcu, pretože nie sú schopné v
plnej miere pochopiť trestné konanie a porozumieť mu. Preto by
prítomnosť alebo pomoc obhajcu mala byť v prípade detí povinná. (17) V prípade relatívne menej
závažných trestných činov má v niektorých členských štátoch právomoc
ukladať tresty iné, ako je pozbavenie osobnej slobody, iný orgán ako
prokurátor a súd s právomocou v trestných veciach. Môže ísť napríklad o
dopravné priestupky páchané vo veľkom rozsahu, ktoré mohli byť
uložené pri cestnej kontrole. V takýchto situáciách by bolo neprimerané
požadovať, aby príslušné orgány zaručili povinný prístup k obhajcovi.
Ak právo členského štátu ustanovuje uloženie trestu v súvislosti s menej
závažnými trestnými činmi takýmto orgánom a existuje buď právo na
opravný prostriedok alebo iná možnosť ako túto vec postúpiť súdu s
právomocou v trestných veciach, potom by sa právo na povinný prístup k
obhajcovi malo vzťahovať iba na konania o tomto opravnom prostriedku
alebo v súvislosti s takýmto postúpením súdu. V niektorých členských
štátoch môžu konania vzťahujúce sa na deti viesť prokurátori, ktorí
môžu ukladať tresty. V takých konaniach by mali mať deti povinný
prístup k obhajcovi. (18) V niektorých členských
štátoch sa za trestné činy považujú niektoré menej závažné priestupky,
najmä menej závažné dopravné priestupky, menej závažné priestupky týkajúce sa
všeobecne záväzných nariadení obcí a menej závažné priestupky voči
verejnému poriadku. V prípade týchto menej závažných trestných činov by
bolo neprimerané požadovať, aby príslušné orgány zaručili povinný
prístup k obhajcovi. Ak právo členského štátu stanovuje, že pozbavenie osobnej
slobody nemožno použiť ako trest v prípade menej závažných trestných
činov, právo na povinný prístup k obhajcovi by sa teda malo uplatniť
len pri konaniach na súde s právomocou v trestných veciach. (19) Deti podozrivé alebo obvinené
v trestnom konaní by mali mať právo na individuálne posúdenie na
účely zistenia ich osobitných potrieb týkajúcich sa ochrany, výchovy,
vzdelávania a sociálnej integrácie, ďalej na určenie toho, či a
v akom rozsahu by bolo potrebné prijať osobitné opatrenia počas
trestného konania a na určenie rozsahu ich trestnej zodpovednosti a
primeranosti trestu alebo výchovného opatrenia pre nich. (20) Aby sa zabezpečila
nedotknuteľnosť dieťaťa, ktoré bolo zatknuté alebo
zadržané, malo by mať dieťa prístup k lekárskej prehliadke. Lekársku
prehliadku by mal vykonať lekár. (21) Aby sa zabezpečila
dostatočná ochrana detí, ktoré nie sú vždy schopné pochopiť obsah
výsluchov, ktoré sa s nimi vedú, a aby sa predišlo možnému spochybneniu obsahu
výsluchu a tým jeho zbytočnému opakovaniu, výsluch detí by sa mal
audiovizuálne zaznamenávať. Netýka sa to výsluchu potrebného na zistenie
totožnosti dieťaťa. (22) Bolo by však neprimerané
požadovať, aby príslušné orgány zabezpečili audiovizuálny záznam za
každých okolností. Je potrebné riadne zohľadniť komplexnosť
prípadu, závažnosť údajného trestného činu a potenciálny trest, ktorý
môže byť uložený. Ak je dieťa pozbavené osobnej slobody pred
odsúdením, každý výsluch dieťaťa by sa mal audiovizuálne
zaznamenať. (23) K takýmto audiovizuálnym
záznamom majú prístup iba justičné orgány a strany konania. Okrem toho by
sa výsluch detí mal vykonávať spôsobom, ktorý zohľadňuje ich vek
a úroveň vyspelosti. (24) Pri rozhodovaní o otázke
právnej pomoci by sa členské štáty mali zamerať na zavedenie
pravidiel, ktoré deťom zaručujú účinné vykonávanie práva na
prístup k obhajcovi. (25) Pokiaľ ide o pozbavenie
osobnej slobody, deti sa nachádzajú v osobitne zraniteľnej pozícii.
Osobitné úsilie by sa malo vynaložiť na to, aby sa zabránilo pozbaveniu
osobnej slobody detí vzhľadom na súvisiace riziká pre ich fyzický, duševný
a sociálny vývoj. Príslušné orgány by mali zvážiť prijatie alternatívnych
opatrení a zaviesť takéto opatrenia kedykoľvek to bude v najlepšom
záujme dieťaťa. Medzi takéto opatrenia môže patriť
povinnosť hlásiť sa príslušnému orgánu, obmedzenie kontaktu s
určitými osobami, požiadavka podrobenia sa terapeutickej liečbe alebo
liečbe závislosti a účasť na výchovných opatreniach. (26) Ak sú deti pozbavené osobnej
slobody, mali by sa na ne vzťahovať osobitné ochranné opatrenia. Mali
by byť najmä umiestnené oddelene od dospelých osôb, pokiaľ sa
nedospeje k záveru, že to nie je v najlepšom záujme dieťaťa, a to v
súlade s článkom 37 písm. c) Dohovoru OSN o právach dieťaťa. Ak
dieťa pozbavené osobnej slobody dosiahne vek 18 rokov, mala by
existovať možnosť, aby v odôvodnených prípadoch takáto osoba zostala
umiestnená oddelene počas pozbavenia osobnej slobody pri zohľadnení
individuálnych okolností prípadu. Osobitnú pozornosť je potrebné venovať
spôsobu zaobchádzania s deťmi pozbavenými osobnej slobody vzhľadom na
ich prirodzenú zraniteľnosť. Deti by mali mať prístup k
vzdelávacím zariadeniam podľa ich potrieb. (27) Pracovníci, ktorí sú v priamom
kontakte s deťmi, by mali zohľadniť najmä potreby detí rôznych
vekových skupín a mali by zabezpečiť, aby konanie bolo prispôsobené
deťom. Na tento účel by mali absolvovať osobitnú odbornú
prípravu, pokiaľ ide o zaobchádzanie s deťmi. (28) Deti by mali byť súdené s
vylúčením verejnosti, aby sa chránilo ich súkromie a uľahčila sa
ich reintegrácia do spoločnosti. Vo výnimočných prípadoch môže súd po
tom, ako riadne zohľadnil najlepšie záujmy dieťaťa,
rozhodnúť, že prerokovanie veci by malo byť verejné. (29) Aby sa zabezpečila riadna
pomoc a podpora pre deti, mali by mať nositeľ rodičovských práv
a povinností alebo iná vhodná dospelá osoba prístup na súdne prerokovanie veci,
ktoré sa vzťahuje na podozrivé alebo obvinené dieťa. (30) Právo obvinenej osoby osobne
sa zúčastniť na konaní pred súdom vychádza z práva na spravodlivé
súdne konanie ustanoveného v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako ho vykladá Európsky súd pre
ľudské práva. (31) Práva stanovené v tejto
smernici by sa mali uplatňovať na deti, na ktoré sa vzťahuje
konanie o európskom zatykači, od chvíle ich zatknutia vo vykonávajúcom
členskom štáte. (32) Každé individuálne posúdenie,
lekárska prehliadka a audiovizuálny záznam stanovené v tejto smernici by mali
byť pre dieťa bezplatné. (33) Je potrebné, aby členské
štáty zbierali údaje týkajúce sa uplatňovania práv stanovených v tejto
smernici na účely monitorovania a hodnotenia účinnosti tejto
smernice. Relevantné údaje zahŕňajú údaje zaznamenané justičnými
orgánmi a orgánmi presadzovania práva a, pokiaľ je to možné,
administratívne údaje zhromaždené orgánmi zdravotnej a sociálnej starostlivosti
a týkajú sa práv stanovených v tejto smernici, najmä v súvislosti s počtom
detí, ktoré mali prístup k obhajcovi, počtom vykonaných individuálnych
posúdení, počtom audiovizuálne zaznamenaných výsluchov a počtom detí
pozbavených osobnej slobody. (34) Táto smernica podporuje
základné práva a zásady, ako sú uznané v Charte základných práv Európskej
únie a Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, vrátane zákazu mučenia a neľudského a ponižujúceho
zaobchádzania, práva na slobodu a bezpečnosť, rešpektovania
súkromného a rodinného života, práva na nedotknuteľnosť osoby,
práv dieťaťa, integrácie zdravotne postihnutých osôb, práva na
účinný právny prostriedok nápravy a spravodlivé súdne konanie,
prezumpcie neviny a práva na obhajobu. Táto smernica by sa mala vykonávať
v súlade s týmito právami a zásadami. (35) Touto smernicou sa stanovujú
minimálne pravidlá. Členské štáty môžu rozšíriť práva stanovené v
tejto smernici s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany. Takáto
vysoká úroveň ochrany by nemala predstavovať prekážku pre vzájomné
uznávanie justičných rozhodnutí, ktoré majú tieto minimálne pravidlá
uľahčovať. Úroveň ochrany by nikdy nemala byť nižšia
než normy stanovené v Charte základných práv Európskej únie alebo v Európskom
dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako sú
vykladané v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre
ľudské práva. (36) Keďže cieľ tejto
smernice, ktorým je ustanovenie spoločných minimálnych noriem týkajúcich
sa procesných záruk pre podozrivé alebo obvinené deti v trestnom konaní, nie je
možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale z dôvodu
rozsahu tohto opatrenia ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže
Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity stanovenou v
článku 5 Zmluvy o Európskej únii. V súlade so zásadou proporcionality
stanovenou v uvedenom článku táto smernica neprekračuje rámec
nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa. (37) [V súlade s článkom 3
Protokolu (č. 21) o postavení Spojeného kráľovstva a Írska
s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti,
ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o
fungovaní Európskej únie, tieto členské štáty oznámili svoje želanie
zúčastniť sa na prijatí a uplatňovaní tejto smernice] ALEBO [V
súlade s článkami 1 a 2 Protokolu (č. 21) o postavení Spojeného
kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a
spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o
fungovaní Európskej únie, a bez toho, aby bol dotknutý článok 4 tohto
protokolu, sa tieto členské štáty nezúčastňujú na prijatí tejto
smernice a nie sú ňou viazané ani nepodliehajú jej uplatňovaniu][27]. (38) V súlade s článkami 1 a 2
Protokolu (č. 22) o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o
Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko
nezúčastňuje na prijatí tejto smernice, nie je ňou viazané ani
nepodlieha jej uplatňovaniu. (39) V súlade so spoločným
politickým vyhlásením členských štátov a Komisie z 28. septembra 2011 k
vysvetľujúcim dokumentom[28]
sa členské štáty v odôvodnených prípadoch zaviazali pripojiť k
oznámeniu o svojich transpozičných opatreniach jeden alebo viacero
dokumentov, v ktorých sa vysvetlí vzťah medzi príslušnými zložkami
smernice a zodpovedajúcimi časťami vnútroštátnych nástrojov
transpozície. V súvislosti s touto smernicou sa zákonodarca domnieva,
že zasielanie takýchto dokumentov je odôvodnené, PRIJALI TÚTO SMERNICU: Článok 1 Predmet úpravy V tejto smernici sa stanovujú minimálne
pravidlá týkajúce sa určitých práv podozrivých alebo obvinených osôb v
trestnom konaní, ktoré sú deťmi, a detí, na ktoré sa vzťahuje postup
odovzdania podľa rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV[29] (konanie o európskom
zatykači). Článok 2 Rozsah
pôsobnosti 1. Táto smernica sa
uplatňuje na deti, na ktoré sa vzťahuje trestné konanie, od chvíle,
kedy sa stanú podozrivými alebo obvinenými zo spáchania trestného činu, až
do chvíle ukončenia trestného konania. 2. Táto smernica sa
uplatňuje na deti, na ktoré sa vzťahuje konanie o európskom
zatykači, od chvíle ich zatknutia vo vykonávajúcom členskom štáte. 3. Táto smernica sa
uplatňuje na podozrivé alebo obvinené osoby, na ktoré sa vzťahuje
trestné konanie uvedené v odseku 1, a na osoby, na ktoré sa vzťahuje
konanie o európskom zatykači uvedené v odseku 2, ktoré počas týchto
konaní, na začiatku ktorých boli ešte deťmi, dospeli. 4. Táto smernica sa
uplatňuje aj na deti iné ako podozrivé alebo obvinené, ktoré sa počas
výsluchu políciou alebo iným orgánom presadzovania práva stanú podozrivými
alebo obvinenými osobami. 5. Táto smernica sa nedotýka
vnútroštátnych pravidiel určujúcich vek trestnej zodpovednosti. Článok 3 Vymedzenie
pojmov Na účely tejto smernice „dieťa“
znamená osobu mladšiu ako 18 rokov. Článok 4 Právo detí na
informácie 1. Členské štáty
zabezpečia, aby boli deti bezodkladne informované o svojich právach v
súlade so smernicou 2012/13/EÚ. Takisto sú informované o nasledovných právach v
tom istom rozsahu ako v prípade smernice 2012/13/EÚ: 1. právo na to, aby nositelia
rodičovských práv a povinností boli informovaní, ako je stanovené v
článku 5; 2. právo na obhajcu, ako je stanovené v
článku 6; 3. právo na individuálne posúdenie, ako je
stanovené v článku 7; 4. právo na lekársku prehliadku, ako je
stanovené v článku 8; 5. právo na slobodu a právo na osobitné
zaobchádzanie v prípade pozbavenia osobnej slobody, ako je stanovené v
článkoch 10 a 12; 6. právo na ochranu súkromia, ako je
stanovené v článku 14; 7. právo na to, aby nositelia rodičovských
práv a povinností mali prístup na súdne prerokovanie veci, ako je stanovené v
článku 15; 8. právo osobne sa zúčastniť na
konaní pred súdom, ako je stanovené v článku 16; 9. právo na právnu pomoc, ako je stanovené
v článku 18; 2. Členské štáty zabezpečia,
aby v prípade pozbavenia osobnej slobody detí obsahovalo poučenie o
právach, ktoré sa im poskytuje podľa smernice 2012/13/EÚ, ich práva
podľa tejto smernice. Článok 5 Právo
dieťaťa na to, aby nositeľ rodičovských práv a povinností
bol informovaný Členské štát zabezpečia, aby
nositeľ rodičovských práv a povinností vo vzťahu k
dieťaťu alebo, ak by to bolo v rozpore s najlepšími záujmami
dieťaťa, iná vhodná osoba dostali informácie poskytované
dieťaťu v súlade s článkom 4. Článok 6 Právo na
povinný prístup k obhajcovi 1. Členské štáty
zabezpečia, aby v súlade so smernicou 2013/48/EÚ deťom počas
trestného konania pomáhal obhajca. Práva na prístup k obhajcovi sa nemožno
vzdať. 2. Právo na prístup k obhajcovi
sa uplatňuje aj pri trestných konaniach, ktoré môžu viesť k
zastaveniu trestného stíhania prokurátorom po tom, ako dieťa splnilo
určité podmienky. Článok 7 Právo na
individuálne posúdenie 1. Členské štáty
zabezpečia, aby boli zohľadnené osobitné potreby detí týkajúce sa
ochrany, výchovy, vzdelávania a sociálnej integrácie. 2. Na tento účel sa vykoná
osobitné posúdenie detí. V posúdení sa zohľadní najmä osobnosť a
vyspelosť dieťaťa a ich materiálne a sociálne pomery. 3. Individuálne posúdenie sa
vykoná vo vhodnej fáze konania a v každom prípade pred obžalovaním. 4. Rozsah a stupeň
podrobnosti individuálneho posúdenia sa môže líšiť v závislosti od
okolností prípadu, závažnosti údajného trestného činu a trestu, ktorý sa
uloží, ak je dieťa uznané za vinné zo spáchania údajného trestného
činu, bez ohľadu na to, či dieťa bolo už predtým predmetom
záujmu príslušných orgánov v rámci trestného konania. 5. Individuálne posúdenie sa
vykoná za maximálnej účasti dieťaťa. 6. Ak sa výrazne zmenia prvky,
ktoré predstavujú základ individuálneho posúdenia, členské štáty zaistia,
aby sa individuálne posúdenie v priebehu trestného konania aktualizovalo. 7. Členské štáty sa môžu
odchýliť od povinnosti uvedenej v odseku 1, ak nie je primerané
vykonať individuálne posúdenie vzhľadom na okolností prípadu a na to,
či dieťa bolo už predtým predmetom záujmu orgánov členského
štátu v rámci trestného konania. Článok 8 Právo na
lekársku prehliadku 1. Ak je dieťa pozbavené
osobnej slobody, členské štáty zabezpečia, aby dieťa malo
prístup k lekárskej prehliadke s cieľom posúdiť najmä všeobecný
duševný a fyzický stav dieťaťa na účely zistenia toho, či
je dieťa schopné podrobiť sa výsluchu alebo iným vyšetrovacím úkonom
alebo úkonom spojeným so zhromažďovaním dôkazov, či akýmkoľvek
opatreniam prijatým alebo plánovaným voči dieťaťu. 2. Právo požiadať o
lekársku prehliadku majú tieto osoby: a) dieťa; b) nositeľ rodičovských práv a
povinností alebo vhodná dospelá osoba podľa článku 5; c) obhajca dieťaťa. 3. Výsledok lekárskej prehliadky
sa zaznamená písomne. 4. Členské štáty
zabezpečia, aby sa lekárska prehliadka v prípade, že si to okolnosti
vyžiadajú, zopakovala. Článok 9 Výsluch detí 1. Členské štáty
zabezpečia, aby každý výsluch detí políciou alebo iným orgánom
presadzovania práva alebo justičným orgánom vykonávaný pred obžalovaním bol
audiovizuálne zaznamenaný, okrem prípadu, keď takéto zaznamenávanie nie je
primerané vzhľadom na komplexnosť prípadu, závažnosť údajného
trestného činu a potenciálny trest, ktorý môže byť uložený. 2. V každom prípade sa výsluch
detí audiovizuálne zaznamenáva, ak je dieťa pozbavené osobnej slobody, a
to bez ohľadu na fázu trestného konania. 3. Odsekom 1 nie je dotknutá
možnosť klásť otázky na účely zistenia totožnosti
dieťaťa bez takéhoto audiovizuálneho zaznamenávania. Článok 10 Právo na
slobodu 1. Členské štáty
zabezpečia, aby pozbavenie osobnej slobody detí pred ich odsúdením bolo
iba krajným opatrením a malo čo najkratšie primerané trvanie. Je potrebné
riadne zohľadniť vek a individuálnu situáciu dieťaťa. 2. Členské štáty
zabezpečia, aby každé pozbavenie osobnej slobody detí pred ich odsúdením
pravidelne preskúmaval súd. Článok 11 Alternatívne
opatrenia 1. Členské štáty
zabezpečia, aby v prípade splnenia podmienok na pozbavenie osobnej slobody
príslušné orgány mohli prijať alternatívne opatrenia kedykoľvek je to
možné. 2. Alternatívne opatrenia môžu
zahŕňať: a) povinnosť dieťaťa
zdržiavať sa na konkrétnom mieste, b) obmedzenia kontaktu s určitými
osobami, c) povinnosť hlásiť sa príslušným
orgánom, d) podrobenie sa terapeutickej liečbe
alebo liečbe závislosti, e) účasť na výchovných
opatreniach. Článok 12 Právo na
osobitné zaobchádzanie v prípade pozbavenia osobnej slobody 1. Členské štáty
zabezpečia, aby boli deti počas pozbavenia osobnej slobody umiestnené
oddelene od dospelých osôb, pokiaľ sa nedospeje k záveru, že to nie je v
najlepšom záujme dieťaťa. Ak dieťa pozbavené osobnej slobody
dosiahne vek 18 rokov, členské štáty mu v odôvodnenom prípade umožnia
zostať umiestnené oddelene počas pozbavenia osobnej slobody pri
zohľadnení individuálnych okolností tejto osoby. 2. Členské štáty prijmú
počas obdobia trvania pozbavenia osobnej slobody všetky opatrenia
primerané na: a) zabezpečenie a zachovanie
zdravotného stavu a fyzického vývoja dieťaťa, b) zabezpečenie práva na výchovu a
vzdelávanie dieťaťa, c) zaistenie efektívneho a pravidelného
výkonu práva na rodinný život vrátane udržiavania rodinných väzieb, d) posilnenie vývoja dieťaťa a
jeho budúcej integrácie do spoločnosti. Článok 13 Včasné a
starostlivé riešenie prípadov 1. Členské štáty
zabezpečia, aby sa trestné konania, ktoré sa vzťahujú na deti,
riešili ako naliehavé a s patričnou starostlivosťou. 2. Členské štáty
zabezpečia, aby sa s deťmi zaobchádzalo primerane k ich veku,
osobitným potrebám, vyspelosti a úrovni chápania, a aby sa bral ohľad
na prípadné komunikačné ťažkosti, ktoré môžu mať. Článok 14 Právo na
ochranu súkromia 1. Členské štáty
zabezpečia, aby sa trestné konania, ktoré sa vzťahujú na deti, konali
s vylúčením verejnosti, okrem prípadu, keď po riadnom zvážení
najlepších záujmov dieťaťa, výnimočné okolnosti
neodôvodňujú odchýlenie od tohto pravidla. 2. Členské štáty
zabezpečia, že príslušné orgány prijmú v trestnom konaní primerané
opatrenia na ochranu súkromia dieťaťa a členov rodiny vrátane
ich mien a podobizní. Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány
verejne nešírili informácie, ktoré by mohli viesť k zisteniu totožnosti
dieťaťa. 3. Členské štáty
zabezpečia, aby záznamy uvedené v článku 9 ods. 1 neboli verejne
šírené. Článok 15 Právo
nositeľa rodičovských práv a povinností na prístup na súdne
prerokovanie veci Členské štáty zabezpečia, aby nositeľ
rodičovských práv a povinností alebo iná vhodná dospelá osoba podľa
článku 5 mali prístup na súdne prerokovanie veci, ktoré sa vzťahuje
na dieťa. Článok 16 Právo detí
osobne sa zúčastniť na konaní pred súdom, ktorého cieľom je
posúdiť otázku ich viny 1. Členské štáty
zabezpečia, aby boli deti prítomné na konaní pred súdom. 2. Členské štáty
zabezpečia, aby v prípade, že deti neboli prítomné na konaní pred súdom,
ktorého výsledkom bolo rozhodnutie o ich vine, mali právo na konanie, na ktorom
majú právo sa zúčastniť, ktoré umožňuje nové posúdenie skutkovej
podstaty veci vrátane posúdenia nových dôkazov a ktoré môže viesť k
zrušeniu pôvodného rozhodnutia. Článok 17 Konanie o
európskom zatykači 1. Členské štáty
zabezpečia, aby vyžiadané dieťa malo po zatknutí v rámci konania o
európskom zatykači práva uvedené v článkoch 4, 5, 6, 8, 10, 11, 12,
14, 15 a 18 vo vykonávajúcom členskom štáte. 2. Bez toho, aby bol dotknutý
článok 12 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV, vykonávajúce orgány prijmú
všetky opatrenia na obmedzenie trvania pozbavenia osobnej slobody detí, na
ktoré sa vzťahuje konanie o európskom zatykači. Článok 18 Právo na
právnu pomoc Členské štáty zabezpečia, aby
vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa právnej pomoci zaručovali
účinný výkon práva na prístup k obhajcovi, ako je uvedené v článku 6.
Článok 19 Odborná
príprava 1. Členské štáty
zabezpečia, aby justičné orgány, orgány presadzovania práva a
zamestnanci zariadení na výkon trestu odňatia slobody, ktorí sa zaoberajú
prípadmi týkajúcimi sa detí, boli profesionálmi špecializujúcimi sa na
oblasť trestných konaní, ktoré sa vzťahujú na deti. Absolvujú odbornú
prípravu v oblasti zákonných práv detí, vhodných techník vypočúvania, detskej
psychológie, komunikácie v jazyku prispôsobenom deťom a pedagogických
schopností. 2. Členské štáty
zabezpečia, aby takouto odbornou prípravou prešli aj obhajcovia
zastupujúci deti. 3. Členské štáty
prostredníctvom svojich verejných služieb alebo poskytovania finančných
prostriedkov organizáciám na podporu detí podporujú iniciatívy umožňujúce,
aby osoby, ktoré poskytujú služby na podporu detí alebo služby restoratívnej
spravodlivosti, absolvovali primeranú odbornú prípravu na úrovni, ktorá zodpovedá
miere ich kontaktu s deťmi, a dodržiavali profesionálne normy, aby sa
zaistilo, že tieto služby sa budú poskytovať nestranne, s rešpektom a
profesionálne. Článok 20 Zber údajov 1. Členské štáty do […] a
každé tri roky potom zašlú Komisii údaje o tom, ako boli implementované práva
stanovené v tejto smernici. 2. Takéto údaje
zahŕňajú najmä počet detí, ktoré mali prístup k obhajcovi,
počet vykonaných individuálnych posúdení, počet audiovizuálne
zaznamenaných výsluchov a počet detí pozbavených osobnej slobody. Článok 21 Náklady Náklady vyplývajúce z uplatňovania
článkov 7, 8 a 9 znášajú bez ohľadu na výsledok konania členské
štáty. Článok 22 Doložka zákazu
zníženia úrovne ochrany Žiadne ustanovenie tejto smernice sa nesmie
vykladať ako obmedzovanie alebo odchýlka od akýchkoľvek práv a
procesných záruk, ktoré sú zaručené podľa charty, Európskeho dohovoru
o ľudských právach alebo iných relevantných ustanovení medzinárodného
práva, najmä Dohovoru OSN o právach dieťaťa alebo práva ktoréhokoľvek
členského štátu, ktorý poskytuje vyššiu úroveň ochrany. Článok 23 Transpozícia 1. Členské štáty uvedú do
účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na
dosiahnutie súladu s touto smernicou do [24 mesiacov po jej uverejnení].
Bezodkladne o tom informujú Komisiu. 2. Členské štáty uvedú
priamo v prijatých ustanoveniach alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto
smernicu. Podrobnosti o odkaze upravia členské štáty. 3. Členské štáty oznámia
Komisii znenie ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré prijmú v
oblasti pôsobnosti tejto smernice. Článok 24 Nadobudnutie
účinnosti Táto smernica nadobúda účinnosť
dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie. Článok 25 Adresáti Táto smernica
je určená členským štátom v súlade so zmluvami. V Bruseli Za Európsky parlament Za
Radu predseda predseda [1] Ú. v. EÚ C 115, 4.5.2010, s. 1. [2] Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, rade,
Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov, 15.2.2011,
KOM(2011) 60 v konečnom znení. [3] Smernica 2010/64/EÚ o práve na tlmočenie a preklad
v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 280, 26.10.2010, s. 1). [4] Smernica 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom
konaní (Ú. v. EÚ L 142, 1.6.2012, s. 1). [5] Smernica 2013/48/EÚ o práve na prístup k obhajcovi v trestnom
konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej
osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s
konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (Ú. v. EÚ
L 294, 6.11.2013, s. 1). [6] Európsky súd pre ľudské práva sa pri posudzovaní
potenciálneho porušenia článku 6 EDĽP, pokiaľ ide o podozrivé
alebo obvinené osoby, ktoré môžu byť zraniteľnými osobami,
sústreďuje najmä na otázku toho, či daná osoba bola alebo nebola schopná
„účinne sa zúčastňovať“ na konaní pred súdom. [7] Článok 1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa. [8] Body 37 (až 43). [9] Bod 15.1. [10] Bod 49. [11] Odporúčanie Výboru ministrov (2008), 11, o európskych
pravidlách týkajúcich sa mladistvých páchateľov, bod 59.1; Usmernenia
Výboru ministrov Rady Európy o súdnictve zohľadňujúcom potreby
detí, bod 19. [12] Pozri zelenú knihu – „Posilnenie vzájomnej dôvery v
európskom justičnom priestore“, kapitolu 5 o deťoch, KOM(2011) 327 v
konečnom znení, 14.6.2011. [13] Pozri článok 8 10 rámcového rozhodnutia Rady
2009/829/SVV z 23. októbra 2009 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania
na rozhodnutia o opatreniach dohľadu ako alternatíve väzby medzi
členskými štátmi Európskej únie (Ú. v. EÚ L 294, 11.11.2009, s. 20). [14] Článok 37 Dohovoru OSN o právach dieťaťa,
článok 13.4 pekinských pravidiel, oddiel IV.A.6.20 Usmernení Výboru
ministrov Rady Európy o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí. [15] Usmernenia Výboru ministrov Rady Európy o súdnictve
zohľadňujúcom potreby detí, oddiel IV.A.2.6. [16] Správa Komisie o vykonávaní rámcového rozhodnutia Rady z
13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi
členskými štátmi od roku 2007 – KOM(2011) 175, 11.4.2011. [17] Pozri body 6 a 12. [18] Vyplýva to aj z medzinárodných noriem, ako je článok
40 ods. 1 a 3 Dohovoru OSN o právach dieťaťa, Usmernení Výboru
ministrov Rady Európy o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí,
bod 63. [19] Ú. v. EÚ C , , s. . [20] Ú. v. EÚ C , , s. . [21] Ú. v. EÚ C 115, 4.5.2010, s. 1. [22] Ú. v. EÚ C 291, 4.12.2009, s. 1. [23] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ
z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad
v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 280, 26.10.2010, s. 1). [24] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ
z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (Ú. v. EÚ
L 142, 1.6.2012, s. 1). [25] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22.
októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o
európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení
osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po
pozbavení osobnej slobody (Ú. v. EÚ L 294, 6.11.2013, s. 1). [26] Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003
o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo
veciach rodičovských práv a povinností (Ú. v. EÚ L 338, 23.12.2003, s. 1). [27] Konečné znenie tohto odôvodnenia v smernici bude
závisieť od stanoviska Spojeného kráľovstva a Írska prijatého
v súlade s ustanoveniami protokolu č. 21. [28] Ú. v. EÚ C 369, 17.12.2011, s. 14. [29] Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o
európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými
štátmi (Ú. v. EÚ L 190, 18.7.2002, s. 1).