OBSAH

1............ Úvod. 3

2............ Kontext správy a zdroje údajov. 3

3............ Situácia v oblasti miestneho poľnohospodárstva a priameho predaja. 4

3.1......... Sociálno-ekonomický význam miestneho poľnohospodárstva a priameho predaja. 5

3.2......... Environmentálne kritériá. 6

4............ Zistenia týkajúce sa existujúcich systémov označovania v členských štátoch. 8

5............ Existujú dôvody pre systém označovania na úrovni EÚ?. 9

5.1......... Osobitný systém označovania. 10

5.2......... Alternatívny prístup. 11

6............ Záver 11

SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

o možnosti zavedenia systému označovania miestneho poľnohospodárstva a priameho predaja

1.           Úvod

Nariadenie (EÚ) č. 1151/2012 o systémoch kvality pre poľnohospodárske výrobky a potraviny[1] nadobudlo účinnosť 3. januára 2013. V článku 55 sa stanovuje, že Komisia „predloží Európskemu parlamentu a Rade správu týkajúcu sa možnosti zavedenia nového systému označovania miestneho poľnohospodárstva a priameho predaja s cieľom pomôcť výrobcom s uvádzaním ich výrobkov na miestny trh“ najneskôr do 4. januára 2014. Táto správa „sa zameria na schopnosť poľnohospodárov pridať svojim výrobkom hodnotu prostredníctvom nového označenia a mali by sa v nej zohľadniť ďalšie kritériá, ako sú napríklad možnosti znižovania emisií uhlíka a objemu odpadu prostredníctvom krátkych výrobných a distribučných reťazcov“.

Napokon, „k tejto správe sa v prípade potreby pripoja náležité legislatívne návrhy o vytvorení nového systému označovania miestneho poľnohospodárstva a priameho predaja“.

V tejto správe sa preskúmajú sociálno-ekonomické a environmentálne dôsledky miestneho poľnohospodárstva a priameho predaja a preberú sa možnosti zavedenia nástroja označovania na úrovni EÚ.

2.           Kontext správy a zdroje údajov

Európsky parlament v uznesení o spravodlivých príjmoch pre poľnohospodárov: lepšie fungovanie potravinového reťazca v Európe[2] vyzýva Komisiu, „aby zvážila prijatie nástrojov na podporu potravinových reťazcov riadených poľnohospodármi, krátkych dodávateľských reťazcov a poľnohospodárskych trhov s cieľom vytvoriť priamy vzťah so spotrebiteľmi a zabezpečiť, aby poľnohospodári dostali spravodlivejší podiel z konečnej predajnej ceny znížením počtu sprostredkovateľov a stupňov v procese“.

Európsky parlament v uznesení o budúcnosti SPP po roku 2013[3] vysvetľuje, že zlepšujúca sa konkurencieschopnosť na rôznych úrovniach vrátane miestnych trhov by mala byť základným cieľom SPP po roku 2013.

Výbor regiónov sa domnieva[4], že Komisia by mala „definovať pojmy „miestny potravinový výrobok“ a „miestna potravinová sústava“ a zaviesť nové logo a určiť spoločný symbol a identitu miestnych výrobkov […]“.

Európska komisia pri skúmaní výziev SPP po roku 2013[5] zdôrazňuje, že „občania EÚ žiadajú široký sortiment potravinových výrobkov vysokej kvality vrátane miestnych výrobkov spĺňajúcich vysoké normy bezpečnosti, kvality a ochrany zvierat“.

Komisia v záujme získania lepšieho prehľadu o miestnom poľnohospodárstve a priamom predaji v Európskej únii (EÚ) vykonala množstvo činností vrátane konzultácií s členskými štátmi a zainteresovanými stranami, vytvorenia špecializovanej pracovnej skupiny a vypracovania externej štúdie[6]. Vyzvala zainteresované strany, aby sa v apríli roku 2012 zúčastnili na konferencii na vysokej úrovni s názvom Miestne poľnohospodárstvo a krátke potravinové dodávateľské reťazce. Bližšie informácie o týchto činnostiach sa uvádzajú v sprievodnom pracovnom dokumente útvarov Komisie[7].

Tieto činnosti predstavujú základ tejto správy. Táto správa obsahuje aj informácie z odborne recenzovanej literatúry a iných externých dokumentov a článkov.

3.           Situácia v oblasti miestneho poľnohospodárstva a priameho predaja

Na účely tejto správy:

– „miestne poľnohospodárstvo“ je výroba poľnohospodárskych výrobkov a potravín s cieľom ich predaja v oblasti, ktorá je primerane blízko vyrábajúceho poľnohospodárskeho podniku,

– „priamy predaj“ je predaj, ktorý uskutočňuje poľnohospodár priamo spotrebiteľovi bez prostredníkov na strane predaja,

– „krátke potravinové dodávateľské reťazce“ je predaj, ktorý uskutočňuje poľnohospodár spotrebiteľovi prostredníctvom obmedzeného počtu prostredníkov,

– „miestne potravinové systémy“ znamená, že výroba, spracovanie, obchodovanie a spotreba potravín sa uskutočňujú v pomerne malej zemepisnej oblasti.

Neexistuje jednotné vymedzenie pojmu „miestna oblasť“. Hoci sa v rôznych zdrojoch potvrdzuje, že tento výraz znamená relatívne malú zemepisnú oblasť, neexistuje žiadna dohoda, pokiaľ ide o vzdialenosť, ktorá sa pohybuje od 20 do 100 km od miesta výroby. Vzhľadom na rozšírené výklady pojmu „miestna oblasť“ by sa jeho vymedzenie na úrovni EÚ javilo ako svojvoľné. V podstate je to spotrebiteľ, kto rozhoduje o tom, či výrobok pochádza alebo nepochádza z „miestnej oblasti“.

Miestne poľnohospodárstvo a priamy predaj čelia mnohým výzvam, ktoré sa riešili na konferencii v apríli roku 2012. Na nej bola Komisia vyzvaná, aby: vhodne podporila rozvoj miestneho poľnohospodárstva a krátkych potravinových dodávateľských reťazcov, prispôsobila pravidlá verejného obstarávania v EÚ, vyjasnila pravidlá EÚ v oblasti hygieny a zvážila, ako pomôcť zlepšiť prístup na trhy, a to prípadne aj prostredníctvom osobitného systému označovania.  V pracovnom dokumente útvarov Komisie, ktorý je priložený k tejto správe, sa rozoberajú tieto výzvy a spôsoby, ako ich možno zvládnuť pomocou existujúcich alebo nových nástrojov na úrovni EÚ.

3.1.        Sociálno-ekonomický význam miestneho poľnohospodárstva a priameho predaja

V zisťovaní Eurostatu o štruktúre poľnohospodárskych podnikov v roku 2007[8] sa zistili značné rozdiely medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o vývoj priameho predaja. Priemerne predáva približne 15 % poľnohospodárskych podnikov vyše 50 % svojej výroby priamo spotrebiteľom, pričom medzi jednotlivými členskými štátmi sú značné rozdiely: od takmer jednej štvrtiny všetkých poľnohospodárskych podnikov v Grécku po 0,1 % v Španielsku. Je pozoruhodné, že malé poľnohospodárske podniky sa v relatívne vyššej miere zapájajú do krátkych potravinových dodávateľských reťazcov.

Z empirických štúdií o nákupnom správaní vyplýva vysoká úroveň záujmu o nákup miestnych potravín. V jednej zo štúdií[9] sa uvádza, že v Spojenom kráľovstve chce 70 % spotrebiteľov kupovať miestne potraviny, takmer 50 % chce kupovať viac miestnych potravín v budúcnosti a 60 % nakupuje miestne potraviny v súčasnosti. Podľa Inštitútu pre prírodný marketing (Natural Marketing Institute)[10] 71 % francúzskych a 47 % španielskych a britských spotrebiteľov tvrdí, že je dôležité kupovať miestne výrobky.

Činnosti pri uspokojovaní rastúceho dopytu po miestnych výrobkoch môžu posilniť a rozvinúť konkurencieschopnosť vidieckych oblastí. Dodávky do miestnych potravinových systémov nie sú len príležitosťou pre poľnohospodárskych výrobcov. Ovplyvňujú aj činnosti nasledujúce po primárnych výrobných činnostiach, ako sú spracovanie, distribúcia a maloobchod, a tým majú prostredníctvom tvorby pracovných príležitostí znásobujúci účinok na miestne spoločenstvo. Význam tohto vplyvu sa v súčasnej hospodárskej kríze ešte zvýšil. Verejná podpora pre miestne poľnohospodárstvo a priamy predaj by mohla pomôcť maximalizovať tieto prínosy.

V celoeurópskom výskumnom projekte IMPACT[11] sa zistilo, že hoci podiel celkového počtu poľnohospodárskych podnikov, ktoré sú zapojené do priameho predaja, sa medzi jednotlivými členskými štátmi značne líšil (od 0,5 % v Írsku po 34,6 % v Taliansku), odhadovaný údaj pre EÚ-15 bol 20,2 %. Čistá pridaná hodnota vytvorená priamym predajom sa v prípade EÚ-15 odhadovala na 2,7 % celkovej čistej pridanej hodnoty. Jedným zo záverov výskumu bolo, že rozvoj priameho predaja sa stal kľúčovým prvkom rozvoja vidieka v niekoľkých členských štátoch.

Nedostatok kvantitatívnych údajov vykompenzovali odhady hospodárskeho významu pre sektor. Napríklad z odhadov pre vybrané členské štáty uvedených v publikácii EU Rural Review[12] vyplývajú značné rozdiely v EÚ: zatiaľ čo napríklad v Dánsku sú do priameho predaja zapojené len približne 3 % výrobcov, v Rakúsku je to jedna tretina všetkých poľnohospodárskych podnikov.

V štúdii o krátkych potravinových dodávateľských reťazcoch sa analyzovalo 84 krátkych potravinových dodávateľských systémov v celej EÚ s použitím rámca piatich kapitálových aktív[13]. Z tejto štúdie vyplýva, že väčšina systémov (54) sa výrazne zameriava na tvorbu sociálneho kapitálu, zvýšenie sociálneho kontaktu medzi ľuďmi, zmysel spoločenstva a na dôveru a spoluprácu medzi podnikmi na jednej strane a medzi výrobcami a spotrebiteľmi na druhej strane. Štúdiou sa tiež potvrdzuje, že úzke vzťahy medzi výrobcami a spotrebiteľmi zlepšujú znalosti spotrebiteľov o potravinách a ich chápanie potravín a pozitívne ovplyvňujú poľnohospodárske činnosti a environmentálne záležitosti. V niektorých prípadoch to môže viesť k zmenám správania, napríklad stravovacích návykov a rozhodnutí o kúpe. Napokon, podľa štúdie je využívanie krátkych potravinových dodávateľských reťazcov náročnejšie na prácu poľnohospodárskych podnikov ako predaj poľnohospodárskych výrobkov a potravín prostredníctvom tradičných odbytových kanálov, čo je zapríčinené spracúvaním, balením a činnosťami v súvislosti s uvádzaním výrobku na trh.

3.2.        Environmentálne kritériá

V rámci existujúcej literatúry sa v prípade potravinových dodávateľských reťazcov zvyčajne skúma spotreba energie a emisie uhlíka z poľnohospodárskych činností, spracovania, skladovania a distribúcie potravinových výrobkov. Keďže potravinárske odvetvie zodpovedá za približne 30 % celkovej spotreby energie[14], má priamy vplyv na zmenu klímy.

Jones[15] vo svojej štúdii založenej na analýze vplyvu dopravnej zložky potravinového dodávateľského reťazca na životné prostredie zistil, že získavanie jabĺk z miestneho pestovania v Spojenom kráľovstve má za následok menšie emisie oxidu uhličitého ako kupovanie jabĺk dovezených z Nového Zélandu v supermarkete. Na druhej strane, v štúdii, ktorú vykonali Saunders a kol.[16] s použitím iného prístupu, sa zistil opak. V tomto prípade bol Nový Zéland vzhľadom na celkovú energetickú zložku účinnejší ako Spojené kráľovstvo, ak zvážime priamu a nepriamu energiu spotrebovanú vo výrobe jabĺk, ako aj pri ich doprave a skladovaní.

Z prípadovej štúdie vykonanej v Španielsku s použitím dopravného modelu vyplýva, že prechod na viac miestnu spotrebu vedie k úsporám energie (Aranda a kol.[17]).

V ďalšej štúdii (Sundkvist a kol.[18]) sa analyzujú environmentálne vplyvy miestnej malovýroby chleba v porovnaní s jeho centralizovanou veľkovýrobou. Z výsledkov vyplýva, že emisie CO2, SO2 a NOX sú v prípade miestnych pekární nižšie než v prípade väčších pekární na švédskej pevnine.

Štúdia Coleyho a kol.[19] sa zaoberala spotrebou energie a uhlíkovou stopou spotrebiteľa, ktorý za nákupom výrobkov cestuje k predaju z dvora. Záverom je, že limitom pre jazdu za nákupom výrobkov je 7,4 km. Keď je vzdialenosť dlhšia, emisie uhlíka sú vyššie ako v tradičnom potravinovom dodávateľskom reťazci.

Pokiaľ ide o účinky plytvania potravinami na životné prostredie, štúdie vychádzajú z dvoch aspektov. Prvým aspektom je objem energie a vody premrhaný vo výrobe. Druhou otázkou je pridané množstvo oxidu uhličitého, metánu a amoniaku vyprodukované vo fáze rozkladu[20].

Zo štúdie Gustavssona a kol.[21] vyplýva, že najviac sa plytvá ovocím, zeleninou a obilninami. V údajoch týkajúcich sa Európy sa vykazujú viac ako 30-percentné straty obilnín a približne 45-percentné straty v prípade ovocia a zeleniny. Straty sú 20 % v prípade semien, vyše 20 % v prípade mäsa a vyše 10 % v prípade mliekárenskej výroby.

V tej istej štúdii sa zdôrazňuje, že výsledky týkajúce sa plytvania je potrebné vykladať opatrne, a to z dôvodu nedostatočných údajov, neistôt v dostupných údajoch a mnohých domnienok o úrovniach plytvania potravinami. Hall a kol.[22] podobne poukazujú na to, že kvantifikácia plytvania potravinami je ťažká, pretože v metódach sa spolieha na využívanie faktorov plytvania meraných v súboroch vzoriek. Parfitt a kol.[23] ďalej zdôrazňujú, že porovnateľnosť štúdií sťažujú rôzne metódy a vymedzenia pojmov používané pri meraní plytvania potravinami.

V štúdii Komisie o plytvaní potravinami[24] sa skúmali rôzne príčiny plytvania potravinami v týchto štyroch odvetviach: výroba, veľkoobchod/maloobchod, stravovacie služby a domácnosti. V rámci štúdie sa dospelo k záveru, že je ťažké vyvodiť konkrétny záver v súvislosti s touto otázkou z dôvodu obmedzených údajov, ktoré pochádzajú len z dvoch odvetví (mliekárenské a mäsiarske odvetvie). Navyše sa v tejto štúdii neuvádzala možná úloha krátkeho potravinového dodávateľského reťazca pri znižovaní plytvania potravinami.

Na to, aby bolo možné vyvodiť spoľahlivé závery, sa musí vykonať ďalší výskum zameraný na vzťah medzi typom potravinového dodávateľského reťazca, postojmi spotrebiteľov a znížením plytvania. Zdá sa, že spotrebitelia majú sklon pripisovať väčšiu hodnotu výrobkom kúpeným priamo v poľnohospodárskom podniku alebo na farmárskych trhoch, čo môže viesť k menšiemu plytvaniu. S ohľadom na pomerne malý podiel krátkych potravinových dodávateľských reťazcov a miestnych potravinových systémov v celosvetovej výrobe, spracovaní a distribúcii by sa však možný vplyv týchto systémov nemal preceňovať.

Štúdiou o krátkych potravinových dodávateľských reťazcoch sa odhaľuje, že na minimalizáciu nepriaznivého vplyvu na životné prostredie by krátke potravinové dodávateľské reťazce mali byť súčasne miestne, sezónne, mali by používať ekologicky vhodné výrobné metódy a zohľadňovať malú uhlíkovú stopu. Kombinovaním miestnych a sezónnych charakteristík sa znižuje potreba skladovania, a pritom môžu ekologicky vhodné výrobné metódy zároveň prispieť k zníženému využívaniu pesticídov, k zníženiu znečistenia pôdy a vody, ako aj k zníženej degradácii pôdy a môžu zlepšiť biodiverzitu a udržateľné využívanie vody.

4.           Zistenia týkajúce sa existujúcich systémov označovania v členských štátoch

Systémy sú v rámci celej EÚ veľmi rôznorodé. Väčšinu z nich tvorí predaj v blízkosti miesta výroby. Ide o predaj v poľnohospodárskom podniku (napríklad predaj z dvora, predaj na okraji cesty, samozber) alebo predaj mimo poľnohospodárskeho podniku (napríklad farmárske a iné trhy, doručovacie systémy, predaj maloobchodníkom alebo odvetviu stravovacích služieb). Určitý podiel má predaj na diaľku, napríklad doručovacie systémy a internetový predaj. Zo štúdie o krátkych potravinových dodávateľských reťazcoch vyplýva, že označenia a logá sa pravdepodobne viac používajú v systémoch, ktoré existujú už dlhšie obdobie, alebo vo väčších regionálnych iniciatívach, pričom menej často sa využívajú v prípade viac lokalizovanej spotrebiteľskej základne s osobnou komunikáciou výrobcu so spotrebiteľom.

Odpovede členských štátov na dotazník o priamom a miestnom predaji poľnohospodárskych výrobkov a potravín vykazujú rozdiely v rozvoji a podpore tohto typu predaja. V štúdii o krátkych potravinových dodávateľských reťazcoch sa tiež zistilo, že na úrovni EÚ a na vnútroštátnej úrovni sú k dispozícii mnohé nástroje, ktoré by poľnohospodárom mohli pomôcť, tie sa však v EÚ neuplatňujú konzistentne, čo vedie k nerovnakému rozvoju krátkych potravinových dodávateľských reťazcov. Výzvy súvisiace s pôsobením v oblasti miestneho poľnohospodárstva sa v EÚ líšia, preto by členské štáty mali vybrať kombináciu činností, ktorá bude prispôsobená ich potrebám rozvoja.

Zo štúdie o krátkych potravinových dodávateľských reťazcoch vyplýva, že označenia sú užitočné aj na signalizáciu toho, že výrobok je certifikovaný. Tento aspekt je dôležitý na ochranu výrobkov pred napodobňovaním. Označenia s regulovaným obsahom predstavujú nástroj na boj proti zavádzajúcim informáciám alebo dokonca podvodom.

V štúdii o krátkych potravinových dodávateľských reťazcoch sa tiež tvrdí, že spotrebitelia sa cítia byť zmätení rôznymi systémami označovania. Spotrebitelia od informácií na označení v prvom rade očakávajú informácie o cene a dobe trvanlivosti výrobku. Potom nasledujú zemepisný pôvod a identita výrobcu. Dôležité sú aj informácie o povahe dodávateľského reťazca: predáva sa výrobok za primerané ceny pre výrobcu a aj pre spotrebiteľa?

Na záver, zo štúdie a aj zo záverov konzultácie vyplýva, že systémy označovania nevyhnutne predstavujú pre výrobcov náklady a môžu zvýšiť ceny ich výrobkov.

5.           Existujú dôvody pre systém označovania na úrovni EÚ?

Na konferencii v apríli roku 2012 sa zdôrazňoval význam spoločnej vízie, v rámci ktorej zohrávajú významnú úlohu kvalita, životné prostredie, etika, kultúra, sociálne väzby a družnosť. Hlavnými zložkami miestneho poľnohospodárstva a priameho predaja sú tvorba sietí, dôvera a vzájomné poznanie, ako aj vzdelávanie poľnohospodárov a spotrebiteľov. Zo záverov konferencie vyplýva, že tieto hodnoty by sa mohli podporiť prostredníctvom nového označenia pre krátke dodávateľské reťazce za podmienky, že to bude dobrovoľný a jednoduchý nástroj, ktorý výrobcom nespôsobí zvýšené náklady.

Fóra, ktoré sa zaoberali otázkou miestneho poľnohospodárstva a priameho predaja, vyzdvihli potrebu zjednodušiť prístup k investíciám a vedomostiam, umožniť účasť na verejných súťažiach a prispôsobiť pravidlá v oblasti hygieny, ktoré údajne často predstavujú prekážky pre tento typ poľnohospodárstva a predaja. V pracovnom dokumente útvarov Komisie, ktorým sa dopĺňa táto správa, sa vysvetľujú nástroje, ktoré existujú na pomoc výrobcom, a navrhujú sa kroky, ktoré by členské štáty mohli podniknúť. Členské štáty by mali zohrávať aktívnejšiu úlohu a podľa možnosti prispôsobiť právne predpisy v osobitný prospech malých poľnohospodárov a priameho predaja. Potraviny a stravovacie služby patria medzi prioritné sektory zeleného verejného obstarávania. S cieľom poskytnúť verejným jedálňam miestne potraviny by verejné orgány by mali využívať inovatívne prístupy k ekologizácii zákaziek a zároveň by sa poľnohospodári mali zorganizovať a využiť rôzne modely spolupráce, aby mohli vo verejných súťažiach spoločne predkladať ponuky.

Spotrebitelia, ktorí by radi kupovali miestne vyrobené potraviny, ich na trhu často nevedia rozpoznať[25]. Prieskum Eurobarometra o posilnení postavenia spotrebiteľov[26] odhalil nedostatočné vedomosti a zručnosti spotrebiteľov vrátane nedostatočnej interpretácie označenia a loga. Tieto zistenia podporili výsledky štúdie o fungovaní trhu s mäsom pre spotrebiteľov[27].

V štúdii o krátkych potravinových dodávateľských reťazcoch sa uvádzajú viaceré prípady zavádzajúcich alebo nepoctivých tvrdení na označeniach, ktoré spôsobujú nekalú súťaž. Ochrana pred napodobňovaním prostredníctvom primeraných informácií na označení na úrovni EÚ by mohla zmierniť riziko zavádzania spotrebiteľov.

5.1.        Osobitný systém označovania

Komisia požiadala o stanovisko expertov pri analýze možností vytvorenia systému označovania[28].

Stanovisko expertov bolo jasné: ak sa má zriadiť systém označovania, mal by:

– byť dobrovoľný pre výrobcov,

– zamedziť certifikačným a akreditačným postupom, ktoré sú vnímané ako zdĺhavé a nákladné,

– stanoviť jasné kritériá oprávnenosti výrobkov zahrnutých v systéme.

Odborníci uviedli, že osobitný systém označovania by bol užitočný, len ak by sa systém včlenil do ďalších opatrení, ktoré poľnohospodárom pomáhajú nájsť alternatívne predajné kanály, alebo sa s nimi spojil. Tieto opatrenia sú dostupné v rámci politiky rozvoja vidieka, konkrétne: podpora prostredníctvom poradenstva a poskytovania informácií, investície do materiálnych aktív; rozvoj poľnohospodárskych a ďalších podnikov; horizontálna a vertikálna spolupráca subjektov dodávateľského reťazca a propagačné činnosti v miestnom prostredí; podpora účasti na systémoch kvality a informačné a propagačné činnosti.

Pri zvažovaní možného systému by sa pozornosť mala venovať typu dodávateľského reťazca. „Priamy predaj“ je predaj, ktorý uskutočňuje poľnohospodár priamo spotrebiteľovi bez prostredníkov na strane predaja. Cieľom informácií na označení je nahradiť túto priamu komunikáciu v prípadoch, keď nie je možná. Čím viac prostredníkov je medzi výrobcom a spotrebiteľom, tým sa stratí viac informácií, ktoré sa zvyčajne prenášajú v priamom predaji, a o to viac informácií na označení je potrebných. Možno vyvodiť záver, že systém označovania obmedzený len na priamy predaj by mal obmedzený vplyv.

5.2.        Alternatívny prístup

Alternatívnym prístupom k samostatnému systému certifikácie by bolo vyhradenie nepovinného výrazu kvality.

V posúdení vplyvov[29] sa dospelo k záveru, že používanie nepovinných výrazov kvality je účinným nástrojom pre poľnohospodárov na sprostredkovanie hodnoty, ktorú pridávajú k výrobkom, a na zabezpečenie odmeny za toto zvýšené úsilie.

Tento nepovinný výraz kvality by mohol splniť hlavné očakávania spotrebiteľov: vedieť, odkiaľ výrobok pochádza a poznať charakteristiky dodávateľského reťazca. Z právnych dôvodov by však nepovinný výraz kvality nemohol obsahovať logo/symbol, ale len slová.

Výhody vyhradenia nepovinného výrazu kvality by boli tieto:

– považuje sa za jednoduchý nástroj s pomerne nízkym administratívnym, kontrolným a rozpočtovým zaťažením;

– môže poskytnúť ochranu pred zneužitím, podvodnými a zavádzajúcimi praktikami;

– otvára dvere iným podporným mechanizmom EÚ, osobitne podpore v rámci rozvoja vidieka.

Pokiaľ ide o koexistenciu a pokračovanie vnútroštátnych, regionálnych a miestnych systémov označovania, či už verejných alebo súkromných, s možným nástrojom na úrovni EÚ, je potrebné posúdiť, ako by bolo možné zaistiť túto koexistenciu a či by to viedlo k väčšej komplikovanosti pre spotrebiteľov.

6.           Záver

Miestne poľnohospodárstvo a priamy predaj sú realitou v Európskej únii a budú aj naďalej súčasťou európskeho poľnohospodárstva. Z tejto správy vyplynuli tieto závery:

– Existuje dopyt po pravých poľnohospodárskych výrobkoch predávaných v krátkych potravinových dodávateľských reťazcoch, ako aj potreba identifikovať ich.

– Medzi členskými štátmi sú veľké rozdiely, pokiaľ ide o rozvoj priameho predaja, čo je pravdepodobne zapríčinené vnútroštátnymi a regionálnymi rozdielmi v štruktúrach poľnohospodárskych podnikov, distribučných kanálov a kultúrnymi rozdielmi.

– Ako sa podrobne opisuje v pracovnom dokumente útvarov Komisie, rozvoj krátkych dodávateľských reťazcov čelí mnohým problémom, ktoré by sa mali riešiť pomocou nástrojov iných než systém označovania. Na úrovni EÚ a na vnútroštátnej úrovni existujú viaceré nástroje, tie sa však nepoužívajú konzistentne. Zainteresované strany sa domnievajú, že niektoré pravidlá EÚ brzdia rozvoj miestneho poľnohospodárstva.

– Možné nové označenie by malo byť jednoduché a nemalo by zaťažiť výrobcov, a pritom by sa malo dať kontrolovať a malo by zabezpečiť dostatočnú vierohodnosť pre spotrebiteľov. Malo by byť zamerané aj na zníženie rizika zmätenia spotrebiteľa, hoci sa v existujúcich právnych predpisoch EÚ pri ich správnom presadzovaní umožňuje prijatie opatrení proti zavádzajúcim praktikám.

– Nové označenie by mohlo zvýšiť hodnotu výrobkov pochádzajúcich z miestneho poľnohospodárstva, ak by nebolo obmedzené len na priamy predaj a ak by členské štáty vedeli zabezpečiť jeho včlenenie do ďalších opatrení alebo spojenie s nimi.

Komisia poskytla v tejto správe fakty na uľahčenie diskusie o tom, či by sa malo zvážiť nové označenie EÚ, ako aj o širších otázkach súvisiacich s miestnym poľnohospodárstvom a priamym predajom. V prílohe k tejto správe sa uvádza súbor otázok na usmernenie tejto diskusie.

Komisia vyzýva Európsky parlament a Radu, aby diskutovali o tejto správe a uviedli svoje stanoviská.

[1]               Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1151/2012 z 21. novembra 2012 o systémoch kvality pre poľnohospodárske výrobky a potraviny, Ú. v. EÚ L 343, 14.12.2012, s. 1.

[2]               Uznesenie Európskeho parlamentu zo 7. septembra 2010 o spravodlivých príjmoch pre poľnohospodárov: lepšie fungovanie potravinového reťazca v Európe, P7_TA(2010)0302.

[3]               Uznesenie Európskeho parlamentu z 8. júla 2010 o budúcnosti spoločnej poľnohospodárskej politiky po roku 2013, P7_TA(2010)0286.

[4]               Stanovisko Výboru regiónov na tému „Miestne potravinové sústavy“ (výhľadové stanovisko), 2011/C 104/01.

[5]               SPP do roku 2020: zvládnutie budúcich výziev v oblasti potravín, prírodných zdrojov a území, KOM(2010) 672 v konečnom znení.

[6]               Knefsey, M., Schmutz, U., Venn, L., Balint, B., Trenchard, E.: Short Food Supply Chains and Local Food Systems in the EU . A State of Play of their Socio-Economic Characteristics. (Krátke potravinové dodávateľské reťazce a miestne potravinové systémy v EÚ. Súčasný stav ich sociálno-ekonomických charakteristík). Európska únia, 2013.

[7]               http://ec.europa.eu/agriculture/quality/reports/index_en.htm.

[8]               http://epp.eurostat.ec.europa.eu/statistics_explained/index.php/Farm_structure_survey_2007.

[9]               Nariadenie miestnej samosprávy, Buying food with geographical descriptions – How ‘local’ is ‘local’? (Nákup potravín so zemepisnými označeniami – Do akej miery je „miestne“ naozaj „miestne“?), 2011.

[10]             Les chiffres de la consommation responsable, édition 2010, dostupné na stránke: http://www.mescoursespourlaplanete.com/medias/pdf/RapportwebVF-2010.pdf.

[11]             Projekt IMPACT: Sociálno-ekonomický vplyv politík rozvoja vidieka: fakty a potenciál (CT-4288), 4. rámcový program FAIR, 2002. Zúčastnené členské štáty sú: Holandsko, Spojené kráľovstvo, Írsko, Nemecko, Taliansko, Španielsko a Francúzsko.

[12]             EU Rural Review, 12 (2012), s. 11 – 12.

[13]             V rámci piatich kapitálových aktív sa skúma vplyv na ľudský, finančný, materiálny, sociálny a prírodný kapitál.

[14]             Informačný materiál Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) 2011: The case for energy-smart food systems (Dôvody pre energeticky inteligentné potravinové systémy), 2011, dostupný na stránke: http://www.fao.org/docrep/014/i2456e/i2456e00.pdf.

[15]             Jones, A.: An environmental assessment of Food Supply Chains: a case study on dessert apples (Environmentálne posúdenie potravinových dodávateľských reťazcov: prípadová štúdia o jablkách), in: Environmental Management, zv. 30, 4 (2002), s. 560 – 576.

[16]             Saunders, S., Barber, A., Taylor, G.: Food miles- Comparative energy/emissions performance of New Zealand’s agriculture industry (Potravinové míle – porovnanie spotreby energie/emisií poľnohospodárskeho priemyslu Nového Zélandu), Research Report, 2006 (285).

[17]             Aranda, A., Scarpellini, S., Zabalza, I., Valero Capelli, A.: An analysis of the present food's transport model based on a case study carried out in Spain (Analýza súčasnej dopravy potravín – model založený na prípadovej štúdii vykonanej v Španielsku). 6. medzinárodná konferencia o prístupe analýzy životného cyklu v agropotravinárskom odvetví, Zürich, 2008, s. 12 – 14.

[18]             Sundkvist, A., Jansson A., Larsson, P.: Strengths and limitations of localizing food production as a sustainability building strategy – an analysis of bread production on the island of Gotland, Sweden (Výhody a obmedzenia lokalizácie výroby potravín ako stratégia budovania trvalej udržateľnosti – analýza výroby chleba na ostrove Gotland, Švédsko), in: Ecological Economics, 37 (2001), s. 217 – 227.

[19]             Coley, D., Howard, M., Winter, M.: Local food, food miles and carbon emissions: a comparison of farm shop and mass distribution approaches (Miestne potraviny, potravinové míle a emisie uhlíka: porovnanie predaja z dvora a prístupov masovej distribúcie), in: Food Policy, 34 (2009), s. 150 – 155.

[20]             Hall, K. D., Guo, J., Dore, M., Chow, C. C.: The progressive increase of food waste in America and its environmental impact (Postupné zvyšovanie plytvania potravinami v Amerike a jeho vplyv na životné prostredie), in: PLoS ONE, zv. 4, 11 (2009).

[21]             Gustavsson, J., Cederberg, C., Sonesson, U.: Global food losses and food waste. Extent, causes and prevention (Globálne potravinové straty a plytvanie potravinami. Rozsah, príčiny a prevencia), FAO, 2011.

[22]             Hall, K. D., Guo, J., Dore, M., Chow, C. C.: The progressive increase of food waste in America and its environmental impact (Postupné zvyšovanie plytvania potravinami v Amerike a jeho vplyv na životné prostredie), in: PLoS ONE, zv. 4, 11 (2009).

[23]             Parfitt, J., Macnaughton, S.: Food waste within food supply chains: quantification and potential for change to 2050 (Plytvanie potravinami v potravinových dodávateľských reťazcoch: kvantifikácia a potenciál na zmenu do roku 2050), in: Philosophical Transactions of the Royal Society: Biology, 365 (2010), s. 3065 – 3081.

[24]             Európska komisia: Prípravná štúdia o plytvaní potravinami v EÚ-27, 2010, dostupná na stránke: http://ec.europa.eu/environment/eussd/pdf/bio_foodwaste_report.pdf.

[25]             Osobitný prieskum Eurobarometra: Postoje Európanov k bezpečnosti potravín, ku kvalite potravín a k vidieku, 389, 2012.

[26]             Osobitný prieskum Eurobarometra: Posilnenie postavenia spotrebiteľov, 342, 2011.

[27]             http://ec.europa.eu/consumers/consumer_research/market_studies/docs/mms_follow-up_study_2012_en.pdf.

[28]             Zriadila sa pracovná skupina pri poradnej skupine pre kvalitu poľnohospodárskej produkcie.

[29]             Politika kvality poľnohospodárskych výrobkov: príloha A (II) k posúdeniu vplyvov: normy uvádzania na trh, 2009, dostupné na stránke: http://ec.europa.eu/agriculture/quality/policy/com2009_234/ia_annex_a2_en.pdf.

PRÍLOHA

Navrhované otázky, ktoré treba riešiť v rámci diskusií o správe Komisie Európskemu parlamentu a Rade o možnosti zavedenia systému označovania miestneho poľnohospodárstva a priameho predaja:

– Zdá sa, že niektoré nástroje existujúce na úrovni EÚ na podporu miestneho poľnohospodárstva a priameho predaja sa nezaviedli konzistentným spôsobom. Sú tieto nástroje ešte stále primerané?

– Zainteresované strany identifikovali niektoré pravidlá EÚ, napríklad pravidlá v oblasti hygieny alebo pravidlá verejného obstarávania, ktoré podľa nich bránia rozvoju miestneho poľnohospodárstva. Komisia sa domnieva, že právne predpisy EÚ už poskytujú flexibilitu, tá sa však plne nevyužíva. Súhlasí Európsky parlament a Rada s názorom Komisie? Sú na úrovni EÚ potrebné jasnejšie špecifikácie, pokiaľ ide o pravidlá týkajúce sa malovýroby?

– Na vnútroštátnej/regionálnej úrovni existuje niekoľko systémov označovania na podporu miestneho poľnohospodárstva. Mohol by osobitný systém označovania EÚ priniesť pridanú hodnotu pre poľnohospodárov a zároveň poskytnúť spotrebiteľom informácie, ktoré by pomohli obmedziť zavádzajúce informácie pre spotrebiteľov? Mal by takýto systém označovania zahŕňať symbol/logo?

– Vzhľadom na skutočnosť, že s používaním systému označovania sú nevyhnutne spojené náklady, sa natíska otázka, ako vytvoriť systém označovania EÚ, ktorý by nezaťažoval poľnohospodárov, pritom by však poskytoval dostatočné záruky pre spotrebiteľov.