OBSAH

1........... Úvod.............................................................................................................................. 3

2........... Situácia v oblasti mikroúverov v Európskej únii................................................................ 3

2.1........ Mikroúver je pojem s rôznymi definíciami........................................................................ 3

2.2........ Široké spektrum definícií sa odráža v rozmanitosti poskytovateľov mikroúverov............... 4

2.2.1..... Prehľad druhov inštitúcií, ktoré v rámci EÚ poskytujú mikroúvery.................................... 4

2.2.2..... Bankové inštitúcie zohrávajú v EÚ kľúčovú úlohu, aj keď sú mikroúvery často iba vedľajšou činnosťou           5

2.2.3..... Nebankové inštitúcie poskytujúce najmä mikroúvery sú ďalším dôležitým poskytovateľom 6

2.2.4..... Verejný sektor je jedným z najvplyvnejších aktérov na trhu s mikroúvermi........................ 6

3........... Prudenciálny dohľad nad mikroúverovými činnosťami v rámci EÚ vyplývajúci z uplatňovania smernice 2006/48/ES...................................................................................................................................... 7

3.1........ Veľká časť poskytovateľov mikroúverov je vyňatá z uplatňovania prudenciálnych požiadaviek stanovených v smernici 2006/48/ES.................................................................................................... 7

3.2........ Niekoľko faktorov má tendenciu zmierňovať vplyv prudenciálnych požiadaviek stanovených v smernici 2006/48/ES na mikroúverové činnosti, aj keď môže dochádzať k určitým zaťažujúcim vplyvom           7

3.2.1..... V smernici 2006/48/ES sa nezohľadňuje osobitná povaha mikroúverov........................... 7

3.2.2..... Prístup k programom verejných záruk umožňuje poskytovateľom mikroúverov výrazne znížiť úroveň vlastných finančných zdrojov potrebných na krytie kreditného rizika, ktorému sú vystavení.............. 8

3.2.3..... Väčšina mikroúverov môže byť vyňatá z limitu veľkej majetkovej angažovanosti, ktorý je určený na obmedzenie rizika koncentrácie.......................................................................................................... 9

3.2.4..... Požiadavkami smernice v oblasti riadenia rizík sa prispieva k zmierňovaniu rizík bankových poskytovateľov mikropôžičiek................................................................................................................. 9

3.2.5..... Smernicou 2006/48/ES sa vyžaduje, aby bankoví poskytovatelia mikroúverov dodržiavali prudenciálne pravidlá na zmierňovanie rizika likvidity............................................................................................. 9

3.2.6..... Smernica 2006/48/ES môže prinášať vysokú administratívnu záťaž, ktorá môže znížiť príťažlivosť poskytovania mikroúverov ako bankovej činnosti, a zároveň posilňovať dôveru finančných investorov v poskytovateľov mikroúverov................................................................................................................. 10

4........... Závery.......................................................................................................................... 10

SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

o uplatňovaní smernice 2006/48/ES na mikroúvery

1.           Úvod

Mikroúvery sú všeobecne uznávané členskými štátmi, finančnými inštitúciami, národnými dozornými orgánmi, ako aj širšími kruhmi ako účinný spôsob financovania pri vytváraní pracovných miest a sociálnom začleňovaní, ktorý môže zmierniť nepriaznivé vplyvy súčasnej finančnej krízy a zároveň prispieť k rozvoju podnikania a hospodárskeho rastu v EÚ. Z tohto dôvodu sa už niekoľko rokov považuje rozvoj mikroúverov za jednu z programových priorít Európskej komisie.

Európska komisia uverejnila v novembri 2007 oznámenie s názvom Európska iniciatíva za rozvoj mikroúverov na podporu rastu a zamestnanosti s cieľom podporiť priaznivejšie prostredie na poskytovanie mikroúverov. Európska komisia v uplynulých mesiacoch priamo spolupracovala so sektorom mikroúverov, ako aj s vnútroštátnymi verejnými orgánmi s cieľom identifikovať prekážky, ktorým poskytovatelia mikroúverov čelia pri zavádzaní svojich služieb v rámci EÚ, a zvážiť, ako ich prekonať a či sú na to potrebné regulačné opatrenia na vnútroštátnej úrovni alebo na úrovni EÚ. Fáza preskúmania a diskusie vedená Európskou komisiou zahŕňala konferenciu organizovanú spoločne s Európskym hospodárskym a sociálnym výborom, ktorá sa uskutočnila 2. decembra 2011.

Ochotu rozvíjať mikroúvery v EÚ prejavili aj spoluzákonodarcovia EÚ počas rokovaní o smernici 2009/111/ES[1]. Európsku komisiu požiadali, aby preskúmala uplatňovanie smernice 2006/48/ES[2] na mikroúvery. V súlade s ustanoveniami článku 156 smernice 2006/48/ES bola Európska komisia požiadaná, aby predložila Európskemu parlamentu a Rade správu o výsledkoch tohto preskúmania spolu s prípadnými vhodnými návrhmi.

Ďalšia časť je zameraná na objasnenie pojmu mikroúver s osobitným zameraním na poskytovateľov mikropôžičiek a začína sa jasným zhodnotením subjektov zúčastňujúcich sa na poskytovaní úverov a súvisiacich otázok. Tretia časť obsahuje prehľad prudenciálneho dohľadu nad poskytovateľmi mikropôžičiek v rámci EÚ a identifikuje účinky prudenciálnych požiadaviek na činnosti poskytovania mikroúverov vyplývajúce z uplatňovania smernice 2006/48/ES. Posledná časť obsahuje závery o tom, či je alebo nie je potrebné zmeniť a doplniť bankové prudenciálne požiadavky v EÚ.

2.           Situácia v oblasti mikroúverov v Európskej únii

2.1.        Mikroúver je pojem s rôznymi definíciami

Jednotná definícia pojmu mikroúver neexistuje. Pojem „mikroúver“ sa všeobecne používa na pomenovanie malých pôžičiek poskytnutých ľuďom, ktorí sú vylúčení z tradičného finančného systému alebo ktorí nemajú prístup k bankám, s cieľom pomôcť im so začatím alebo rozvíjaním podnikateľskej činnosti. Definícia pojmu mikroúver sa však medzi členskými štátmi a zainteresovanými stranami v značnej miere odlišuje v závislosti od sociálneho prostredia, hospodárskej situácie a politických cieľov.

Dopyt po mikroúveroch je založený na širokom spektre príjemcov. Mikroúvery môžu byť dostupné iba „mikropodnikateľom“, t. j. samostatne zárobkovo činným osobám, ktoré chcú financovať malé podniky. Takisto môžu byť zamerané výhradne len na iné skupiny, akými sú sociálne vylúčení ľudia, ktorí sa snažia vyrovnať sa s núdzovými situáciami, financovať vzdelávanie alebo dokonca získať základné vybavenie do svojich domácností.

Mikroúvery sú spravidla veľmi malé, krátkodobé a nezaistené, zvyčajne s častejšími splátkami a vyššími úrokovými sadzbami v porovnaní s klasickými bankovými úvermi. Okrem tohto všeobecného opisu sa však na poskytovanie mikroúverov uplatňujú veľmi rôznorodé úverové podmienky. Napríklad doba splatnosti úveru je spravidla menej ako šesť mesiacov, môže však trvať až desať rokov. Pokiaľ ide o úrokové sadzby, dôležitým faktorom pri určovaní ich úrovne je existencia právnych predpisov o úžere. V prípade existencie zákonov o úžere nesmú veritelia účtovať vyššiu sadzbu, ako je stanovená maximálna úroková sadzba. V členských štátoch, v ktorých nie sú takéto obmedzenia, môžu byť úrokové sadzby vyššie ako v tých, v ktorých existujú právne predpisy o úžere. Mikroúvery predstavujú v číselnom vyjadrení pôžičky, ktoré nepresahujú 25 000 EUR[3]. Mnoho európskych zainteresovaných strán však definuje mikroúvery ako pôžičky buď s oveľa nižšími, alebo oveľa vyššími sumami.

Činnosti vykonávané poskytovateľmi mikropôžičiek môžu presahovať rámec poskytovania úverov a môžu zahŕňať iné finančné služby, ako napríklad sporiace produkty, bežné účty, platobné služby, služby prevodu, poistenie, lízing atď. Táto široká škála finančných služieb by sa však mala označovať ako „mikrofinancie“ a používať sa v širšom význame ako pojem „mikroúver“.

Neexistencia konzistentnej a všeobecne používanej definície mikroúveru je prekážkou v zhromažďovaní informácií a údajov o tejto činnosti, a preto je zložité sledovať vývoj mikroúverov v EÚ. Získať spoľahlivé informácie a číselné údaje o objeme mikroúverov a súvisiacich služieb, najmä za EÚ ako celok, je obťažné. Úvery s podobnými vlastnosťami môžu byť v závislosti od kontextu klasifikované ako mikroúvery alebo ako bežné úvery. Môžu sa vykazovať ako spotrebné úvery, maloobchodné úvery, podnikové úvery alebo úvery pre malé a stredné podniky (MSP).

2.2.        Široké spektrum definícií sa odráža v rozmanitosti poskytovateľov mikroúverov

2.2.1.     Prehľad druhov inštitúcií, ktoré v rámci EÚ poskytujú mikroúvery

Rôzne definície sa odrážajú v rôznych právnych formách, ktoré využívajú poskytovatelia mikroúverov. Poskytovatelia mikroúverov patria do rôznych kategórií: komerčné banky a sporiteľne, družstvá, mikrofinančné inštitúcie, nebankové finančné inštitúcie, úverové družstvá, nadácie a iné druhy neziskových organizácií, ako napríklad mimovládne organizácie a združenia. Sektor mikroúverov je v rámci EÚ rôznorodý aj so zreteľom na rozsah a podnikateľské modely. Okrem klasifikácie veriteľov podľa druhu inštitúcie možno poskytovateľov mikropôžičiek rozdeliť do ďalších skupín:

– inštitúcie, ktoré sú povinné získať licenciu na vykonávanie bankových činností, a na druhej strane inštitúcie, ktoré musia byť zaregistrované u niektorého orgánu bankového dohľadu bez povinnosti získať licenciu, alebo inštitúcie, ktoré musia byť len zaregistrované ako právny subjekt,

– inštitúcie s neziskovým štatútom a na druhej strane inštitúcie, ktorých cieľom je dosahovať zisk,

– súkromné inštitúcie a na druhej strane verejné inštitúcie,

– veritelia, pre ktorých predstavuje poskytovanie mikroúverov hlavnú podnikateľskú činnosť, a na druhej strane veritelia, pre ktorých poskytovanie mikroúverov predstavuje pomerne malý podiel ich podnikateľského portfólia.

Veritelia sa môžu deliť aj podľa kategórií svojich dlžníkov: nebankové inštitúcie často poskytujú mikroúvery chudobným domácnostiam, pričom mikroúvery mikropodnikom a malým podnikom poskytujú najmä banky. Poskytovatelia mikroúverov sa delia aj z hľadiska toho, aké produkty a služby smú podľa zákonov poskytovať, či podliehajú prudenciálnemu dohľadu a ako fínancujú administratívne a podnikateľské operácie.

Táto rôznorodosť vyplýva z regulačného prostredia v jednotlivých krajinách (pozri časť 3). Niektoré členské štáty v Európskej únii majú bankový monopol, čo znamená, že úverové činnosti sú obmedzené iba na bankové subjekty. Naopak, v iných členských štátoch môžu mikroúvery poskytovať nebankové inštitúcie. Existujú aj isté výnimky, keďže v niektorých jurisdikciách sa určitým nebankovým inštitúciám umožňuje, aby poskytovali mikroúvery napriek bankovému monopolu. Treba poznamenať, že právnymi predpismi EÚ v oblasti bankovníctva sa nebankovým poskytovateľom mikroúverov zakazuje iba prijímať vklady.

2.2.2.     Bankové inštitúcie zohrávajú v EÚ kľúčovú úlohu, aj keď sú mikroúvery často iba vedľajšou činnosťou

Bankový systém je dôležitým inštitucionálnym poskytovateľom mikroúverov v EÚ prostredníctvom sporiteľní a družstevných a komerčných bánk. Tieto inštitúcie sa môžu rozdeliť na štyri hlavné skupiny v závislosti od ich podnikateľských modelov:

– banky s pravidelnou mikroúverovou činnosťou so špecializovanými oddeleniami pre úvery,

– banky poskytujúce mikroúvery prostredníctvom samostatných nadácií,

– banky v partnerstve s verejnými finančnými inštitúciami, ktoré vymedzujú úverovú politiku a nesú plné riziko za úvery (za určitých podmienok), zatiaľ čo banky zostávajú naďalej zodpovedné za rozhodnutie o poskytnutí úveru,

– banky nepriamo zapojené do mikroúverov prostredníctvom veľkoobchodných úverov, úverových operácií a facilít likvidity poskytovaných finančným inštitúciám špecializujúcim sa na mikroúvery.

Napriek tomu, že mikroúvery predstavujú pre väčšinu týchto bankových inštitúcií iba vedľajšiu činnosť, často sa považujú za príležitosť, ako sa podieľať na rozvoji podnikov a zákazníkov, ktorí môžu byť v budúcnosti ziskoví. Krížový predaj (v prípade ktorého poskytnutie úveru umožňuje bankám predať dlžníkom ďalšie služby) tak môže pomôcť zvýšiť ziskovosť financovania mikroúverov. Banky môžu byť takisto motivované prípadnými výhodami spolupráce s verejnými orgánmi prostredníctvom verejno-súkromných partnerstiev.

2.2.3.     Nebankové inštitúcie poskytujúce najmä mikroúvery sú ďalším dôležitým poskytovateľom

Vo väčšine členských štátov poskytujú podstatnú časť mikroúverov nebankové inštitúcie. Existujúce modely nebankových inštitucií siahajú od mimovládnych organizácií, neziskových združení, charít, trustov a nadácií až po úverové družstvá a náboženské inštitúcie. V súlade s právnymi predpismi EÚ v oblasti bankovníctva nesmú nebankové inštitúcie, okrem niekoľkých výnimiek, prijímať vklady od verejnosti, pretože prijímanie vkladov je obmedzené na bankové inštitúcie s licenciou podliehajúce dohľadu. Hlavnou činnosťou týchto nebankových inštitúcií je poskytovanie mikroúverov sociálne alebo finančne vylúčeným skupinám.

Z niektorých týchto nebankových mikroúverových organizácií sa časom vyvinú komerčné spoločnosti, ako napríklad regulované bankové inštitúcie. Táto inštitucionálna transformácia častokrát vyplýva z potreby ďaľších kapitálových zdrojov a snahy ponúkať širšiu škálu služieb, ako napríklad prijímanie vkladov.

V niektorých členských štátoch sa zriaďujú partnerstvá medzi neziskovými organizáciami a bankovými alebo verejnými inštitúciami. Neziskové organizácie neformálne uskutočňujú výber žiadateľov o financovanie a ponúkajú im pomoc po poskytnutí úverov, zatiaľ čo bankové alebo verejné inštitúcie úvery financujú.

2.2.4.     Verejný sektor je jedným z najvplyvnejších aktérov na trhu s mikroúvermi

Napriek zložitosti merania veľkosti sektora mikroúverov je verejný sektor jedným z najvplyvnejších aktérov v rámci EÚ, ktorý poskytuje bankovým a nebankovým inštitúciám podporu zameranú na odstraňovanie nedostatkov alebo chýb na trhu s mikroúvermi. Táto podpora sa poskytuje na vnútroštátnej úrovni, regionálnej úrovni a na úrovni EÚ prostredníctvom širokej škály verejných subjektov od štátnych bánk po štrukturálne fondy EÚ a iné verejné systémy záruk, úverov alebo vlastného imania.

Politiky EÚ kladú na mikroúvery veľký dôraz, pričom inštitúciám umožňujú získavať financovanie z rôznych európskych zdrojov, ako napríklad z Európskeho sociálneho fondu, Európskeho fondu regionálneho rozvoja, Európskeho investičného fondu, Spoločných európskych zdrojov pre veľmi malé až stredné podniky (program JEREMIE financovaný zo štrukturálnych fondov), programu pre konkurencieschopnosť a inovácie (CIP) a Európskeho nástroja mikrofinancovania Progess (Progress Microfinance). Cieľom týchto programov EÚ je podporovať finančné inštitúcie v poskytovaní mikroúverov. Iné programy EÚ zas pomáhajú poskytovateľom mikroúverov zlepšovať riadenie, zmierniť riziká a čiastočne kompenzovať vysoké administratívne náklady spojené s mikroúvermi prostredníctvom záruk a technickej podpory. Ide napríklad o spoločnú akciu na podporu mikrofinančných inštitúcií v Európe (iniciatíva JASMINE), ktorá je zameraná najmä na budovanie kapacít nebankových poskytovateľov mikroúverov.

Na vnútroštátnej a regionálnej úrovni je prijatých niekoľko opatrení na podporu financovania mikroúverov a čiastočného zdieľania rizika s poskytovateľmi mikropôžičiek prostredníctvom systémov záruk. Zavádzajú sa aj verejné programy, ktorými sa poskytuje priama finančná podpora poskytovateľom mikropôžičiek a dlžníkom. V krajinách, kde existujú štátne banky, sú zvyčajne práve tieto banky hlavnými poskytovateľmi financovania mikroúverových činností.

3.           Prudenciálny dohľad nad mikroúverovými činnosťami v rámci EÚ vyplývajúci z uplatňovania smernice 2006/48/ES

3.1.        Veľká časť poskytovateľov mikroúverov je vyňatá z uplatňovania prudenciálnych požiadaviek stanovených v smernici 2006/48/ES

Rozmanitosť inštitucionálnych foriem, ktoré využívajú poskytovatelia mikropôžičiek, sa odráža v rôznorodých podmienkach regulačných rámcov, ktoré sa v EÚ na týchto poskytovateľov mikroúverov vzťahujú. Všeobecne povedané, požiadavky smernice 2006/48/ES musia spĺňať iba tí poskytovatelia mikropôžičiek, na ktorých sa vzťahujú európske právne predpisy v oblasti bankovníctva. Kritériom na uplatňovanie európskych právnych predpisov v oblasti bankovníctva je prijímanie vkladov alebo iných vratných finančných prostriedkov od verejnosti a súčasné poskytovanie úverov na vlastný účet v súlade s definíciou úverovej inštitúcie stanovenou v článku 4 ods. 1 smernice 2006/48/ES. To znamená, že poskytovatelia mikropôžičiek, ktorí neprijímajú vklady, nie sú povinní získať bankovú licenciu a spĺňať prudenciálne požiadavky podľa smernice 2006/48/ES, pokiaľ členský štát neuplatňuje prísnejší prístup a poskytovanie mikroúverov nepovoľuje iba bankovým inštitúciám s licenciou.

Zatiaľ čo prudenciálne právne predpisy týkajúce sa bankových inštitúcií sú do určitej miery harmonizované smernicou 2006/48/ES, regulačný prístup k mikroúverom poskytovaných nebankovými inštitúciami sa v jednotlivých krajinách značne líši. Vo väčšine členských štátov neexistujú osobitné pravidlá týkajúce sa týchto nebankových poskytovateľov mikropôžičiek, ktorí patria do rozsahu pôsobnosti všeobecne platného práva obchodných spoločností, hoci vo vnútroštátnych právnych predpisoch môžu byť stanovené osobitné regulačné rámce pre poskytovanie mikroúverov, ako napríklad v Taliansku.

Z týchto zistení vyplývajú dva závery:

– inštitúcie s podobnými činnosťami nepodliehajú tým istým regulačným požiadavkám v celej EÚ a

– smernica 2006/48/ES nemusí byť v prípade mikroúverov taká nevýhodná, ako sa očakávalo, vzhľadom na jej obmedzený rozsah pôsobnosti.

3.2.        Niekoľko faktorov má tendenciu zmierňovať vplyv prudenciálnych požiadaviek stanovených v smernici 2006/48/ES na mikroúverové činnosti, aj keď môže dochádzať k určitým zaťažujúcim vplyvom

3.2.1.     V smernici 2006/48/ES sa nezohľadňuje osobitná povaha mikroúverov

Osobitná povaha mikroúverov sa v právnych predpisoch EÚ v oblasti bankovníctva nezohľadňuje. Poskytovanie mikroúverov sa považuje za všeobecnú úverovú činnosť a patrí do rozsahu pôsobnosti pravidiel vzťahujúcich sa na financovanie a poskytovanie úverov. Toto platí v súvislosti so smernicou 2006/48/ES, v ktorej sa neodkazuje na osobitné prudenciálne pravidlá vzťahujúce sa na mikroúvery. To znamená, že neexistuje ani možnosť výnimky, ktorá by bankám umožnila vyňať svoju mikroúverovú činnosť z prudenciálnych požiadaviek, ani osobitné pravidlá zmierňujúce prudenciálne požiadavky v porovnaní s tými, ktoré sa vzťahujú na iné bankové činnosti.

3.2.2.     Prístup k programom verejných záruk umožňuje poskytovateľom mikroúverov výrazne znížiť úroveň vlastných finančných zdrojov potrebných na krytie kreditného rizika, ktorému sú vystavení

Mikroúvery môžu predstavovať vysoké kreditné riziko – riziko, že dlžník zlyhá pred splatením istiny a plánovaného úroku podľa zmluvy o úvere – z dôvodu možnej nadmernej zadlženosti príjemcov mikroúverov a nedostatočných záruk, ktoré tradične vyžadujú banky. Toto kreditné riziko môže byť z dôvodu informačnej asymetrie podceňované.

Smernicou 2006/48/ES sa vyžaduje, aby bankoví poskytovatelia mikropôžičiek mali v držbe minimálnu výšku vlastných zdrojov na krytie kreditného rizika, aby ostali solventní v prípade zlyhania dlžníkov. Bankové inštitúcie môžu podľa tejto smernice vypočítať minimálny kapitál použitím rôznych metód s rôznymi úrovňami zložitosti, konkrétne prostredníctvom štandardizovaného prístupu a prístupu interných ratingov. V rámci štandardizovaného prístupu, ktorý je najjednoduchší a najčastejší prístup uplatňovaný malými bankovými inštitúciami, je minimálna úroveň vlastných zdrojov stanovená so zreteľom na rizikovosť mikroúverov. Táto rizikovosť sa meria rizikovými váhami (t. j. čím je úver pre banku rizikovejší, tým je riziková váha vyššia). V rámci štandardizovaného prístupu majú mikroúvery 75 %[4] rizikovú váhu od momentu nízkej korelácie medzi mikroúvermi[5].

Banky musia mať v držbe kapitál Tier 1 v hodnote aspoň 4 % rizikovo váženej sumy mikroúverov a celkový kapitál v hodnote aspoň 8 %. To znamená, že minimálny celkový kapitál predstavuje 600 EUR, ak je hodnota mikroúveru 10 000 EUR (alebo 6 % hodnoty úveru po vážení na úrovni 75 %). Vo väčšine členských štátov však miestne, regionálne alebo vnútroštátne verejné orgány zaviedli systémy úverových záruk, ktoré v určitej miere preberajú riziko znášané poskytovateľmi mikropôžičiek. V týchto systémoch záruk sa všeobecne stanovujú maximálne sumy, ktoré môžu byť zabezpečené, vyjadrené ako absolútna hodnota a/alebo ako percentuálny podiel požičanej sumy (všeobecne od 60 % do 80 % úveru). Štandardizované prístupy, ako aj prístupy interných ratingov umožňujú bankovým inštitúciám priradiť rizikovú váhu ručiteľa k chránenému podielu (pričom riziková váha príjemcu mikroúveru zostáva priradená k nechránenému podielu). Keďže takéto verejné záruky majú často 0 % alebo 20 % rizikovú váhu, minimálna úroveň vlastných finančných zdrojov, ktorú musia bankoví poskytovatelia mikroúverov mať v držbe na krytie kreditného rizika spôsobeného mikroúvermi, môže byť výrazne znížená. Existujúce kapitálové požiadavky preto zrejme neznevýhodňujú mikroúverovú činnosť, keďže úroveň vlastných zdrojov môže byť oveľa nižšia ako 6 % sumy pôžičky.

Celkové zvýšenie kapitálových požiadaviek a posilnenie kvality kapitálu sú predmetom pripravovaných prudenciálnych pravidiel, o ktorých sa v súčasnosti rokuje. Ide o smernicu „CRD IV/CRR“, ktorá od roku 2013 nahradí smernicu 2006/48/ES. Tieto nové pravidlá, ktorými sa do európskych právnych predpisov v oblasti bankovníctva transponuje rámec Bazilej III, sú zamerané na posilnenie bankového sektora EÚ a finančnej stability. MSP však vyjadrili obavy v súvislosti s vplyvom týchto nových pravidiel upravujúcich podmienky poskytovania úverov[6] vzhľadom na to, že dostupnosť iných zdrojov financovania, ako sú banky, je obmedzená. Z toho dôvodu sa v návrhu smernice CRD IV/CRR zaviedlo ustanovenie (článok 485 CRR), ktorým sa vyžaduje, aby Európska komisia preskúmala kapitálové požiadavky týkajúce sa expozícií voči MSP po troch rokoch od nadobudnutia účinnosti smernice CRD IV/CRR. Európska komisia medzitým v júli 2011 poverila Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA) vypracovaním analýzy primeranosti existujúcich rizikových váh vzťahujúcich sa na poskytovanie úverov[7] MSP a posúdením vplyvu i) prípadného zníženia týchto rizikových váh a ii) prípadného zvýšenia prahovej hodnoty, pod ktorou sa na expozície voči MSP uplatňujú tieto rizikové váhy, z 1 milióna EUR na 5 miliónov EUR.

EBA vo svojej správe z októbra 2012 varuje pred akoukoľvek trvalou úpravou rizikových váh alebo prahových hodnôt bez primeraných dôkazov, ktorými by sa odôvodnil odklon od bazilejskej dohody. EBA však navrhuje alternatívne opatrenia na zjednodušenie podmienok poskytovania úverov pre MSP, ako napríklad i) zavedenie dočasnej výnimky zo zachovania kapitálu, ii) zmiernenie kapitálových požiadaviek počas období hospodárskych ťažkostí alebo iii) zavedenie dočasného podporného zníženia uplatňovaného na kapitálové požiadavky bez upravenia rizikových váh. Bez toho, aby sme predbiehali rokovania o návrhu CRD IV/CRR, každé z navrhovaných opatrení by bolo prínosné aj pre poskytovateľov mikroúverov, keďže k mikroúveru sa pristupuje porovnateľným spôsobom ako k úveru pre MSP.

3.2.3.     Väčšina mikroúverov môže byť vyňatá z limitu veľkej majetkovej angažovanosti, ktorý je určený na obmedzenie rizika koncentrácie

Vzhľadom na malú veľkosť mikroúverov teoreticky neexistuje úver, ktorého hodnota by presiahla 25 % regulačných vlastných finančných zdrojov bankových poskytovateľov mikroúverov (obmedzenie rizika koncentrácie). Ak sú však mikroúvery zaručené tou istou protistranou, ako napríklad vládou štátu alebo miestnym orgánom, časť zaručených úverov by sa mohla posudzovať ako expozícia voči ručiteľovi a nie príjemcom mikroúverov, čo môže viesť k prekročeniu 25 % limitu. Expozícia voči verejnému ručiteľovi však môže byť vyňatá z uplatňovania limitu veľkej majetkovej angažovanosti.

3.2.4.     Požiadavkami smernice v oblasti riadenia rizík sa prispieva k zmierňovaniu rizík bankových poskytovateľov mikropôžičiek

Smernicou 2006/48/ES sa vyžaduje, aby bankoví poskytovatelia mikropôžičiek mali zavedený komplexný postup riadenia rizík na identifikáciu, hodnotenie, monitorovanie a kontrolu všetkých svojich rizík. Tieto požiadavky pomáhajú poskytovateľom mikropôžičiek posilniť svoje rámce vnútornej kontroly a rozvíjať účinné zručnosti a stratégie v oblasti riadenia rizík, ktorými sa zas môže posilniť ich dôveryhodnosť a ziskovosť a zároveň zlepšiť finančná stabilita sektora mikroúverov. Rozvoj účinných rámcov vnútornej kontroly takisto umožňuje, aby boli bankoví poskytovatelia mikropôžičiek takisto menej vystavení voči kreditným rizikám, praniu špinavých peňazí a podvodom zamestnancov.

3.2.5.     Smernicou 2006/48/ES sa vyžaduje, aby bankoví poskytovatelia mikroúverov dodržiavali prudenciálne pravidlá na zmierňovanie rizika likvidity

Bankovým poskytovateľom mikropôžičiek môže na strane aktív chýbať rezerva nezaťažených, vysokokvalitných likvidných aktív, ktorá by im umožňovala čeliť nedostatku likvidity, keďže mikroúvery sú často nelikvidné a ťažko transformovateľné na likvidné nástroje (prostredníctvom emisie krytých dlhopisov alebo sekuritizácie). Inštitúcie prijímajúce vklady môžu na strane pasív čeliť riziku nedostatočných vkladov, najmä ak nemajú prístup k stabilným zdrojom likvidity od iných bankových, verejných alebo medzinárodných inštitúcií.

Smernicou 2006/48/ES sa vyžaduje, aby mali bankové inštitúcie vrátane poskytovateľov mikropôžičiek zavedené spoľahlivé stratégie, politiky a postupy riadenia likvidity, ktorými každodenne identifikujú, merajú, monitorujú a kontrolujú riziko likvidity, a pohotovostné plány na riešenie ťažkostí s likviditou.

3.2.6.     Smernica 2006/48/ES môže prinášať vysokú administratívnu záťaž, ktorá môže znížiť príťažlivosť poskytovania mikroúverov ako bankovej činnosti, a zároveň posilňovať dôveru finančných investorov v poskytovateľov mikroúverov

Uplatňovanie prudenciálnych požiadaviek stanovených v smernici 2006/48/ES môže byť pre dozorné orgány, ako aj bankových poskytovateľov mikropôžičiek neprimerane nákladné, najmä ak bankoví poskytovatelia mikropôžičiek nepredstavujú vážne riziká pre celkový bankový a platobný systém. V prípade merania podľa percentuálneho podielu celkových aktív platí, že čím sú bankoví poskytovatelia mikropôžičiek menší, tým môžu byť náklady vyplývajúce z uplatňovania prudenciálnych požiadaviek vyššie. Toto môže znížiť ziskovosť poskytovania mikroúverov a jeho príťažlivosť ako bankovej činnosti. Niektoré prudenciálne požiadavky, najmä tie, ktoré sa týkajú podávania správ, postupu posúdenia rizík a kapitálovej primeranosti, môžu byť úmerné menšej veľkosti a zložitosti týchto inštitúcií, čo prispieva k zmierneniu administratívnej záťaže.

Napriek tomu, že mikroúverové inštitúcie nemajú výrazný systémový vplyv, pokiaľ ide o finančnú stabilitu, zlyhanie ktorejkoľvek z nich môže ovplyvniť dôveryhodnosť ostatných bankových poskytovateľov mikroúverov. Obmedzenie pravdepodobnosti zlyhania príslušných firiem vďaka smernici by malo byť teda vítaná. Bankové prudenciálne požiadavky môžu okrem toho zlepšiť dôveru finančných investorov v poskytovateľov mikroúverov ako bezpečného miesta určenia finančných zdrojov investorov. Táto dôvera môže mikroúverovým inštitúciám pomôcť prilákať dlhodobejšie financovanie a umožniť im dosiahnuť väčší rozsah a poskytovať zákazníkom širšiu škálu služieb.

4.           Závery

Európska komisia uznáva potrebu podporovať poskytovanie mikroúverov a rozvoj poskytovateľov mikroúverov. Treba pripomenúť, že Európska komisia je v tejto oblasti veľmi aktívna, najmä prostredníctvom iniciatív JEREMIE a JASMINE a Európskeho nástroja mikrofinancovania Progress, ktorý bol spustený v roku 2010 na zvýšenie dostupnosti mikroúverov s cieľom zmierniť nezamestnanosť mladých ľudí a pomôcť im so začatím alebo rozvíjaním podnikateľskej činnosti.

V tejto súvislosti sa Európska komisia, ako aj početné vnútroštátne verejné orgány domnievajú, že prudenciálne požiadavky stanovené v smernici 2006/48/ES nebránia rozvoju mikroúverových činností. Ako sa už v tejto správe uviedlo, nie je zrejmé, že by tieto prudenciálne pravidlá znevýhodňovali mikroúvery v EÚ, ako sa možno očakávalo, takže nie je potrebné prispôsobovať ich osobitným charakteristikám mikroúverových činností. Mikroúvery okrem toho spájajú širokú škálu aktérov, na ktorých sa nevzťahujú podobné právne predpisy alebo pravidlá a v jednotlivých členských štátoch sa k nim pristupuje rôznymi spôsobmi v závislosti od politického rámca a platných právnych predpisov. Vzhľadom na heterogénnu situáciu a neexistenciu konzistentnej a bežne používanej definíce mikroúveru by si prijatie akéhokoľvek opatrenia na úpravu prudenciálneho a regulačného rámca vyžadovalo predchádzajúce opatrné zváženie s cieľom zabezpečiť, aby boli mikroúverové činnosti podporované účinným spôsobom.

Možno argumentovať aj tým, že prudenciálnu reformu nie je nutné vykonať, pokiaľ sa sa vývoj mikroúverov považuje vo veľkej miere za závislý od mimoprudenciálnych faktorov. Neznamená to, že prudenciálna regulácia nemá vplyv na rozvoj týchto činností, ale že prudenciálne faktory nezohrávajú zásadnú úlohu v rozvoji mikroúverov, a preto nie sú žiadne prudenciálne reformy nevyhnutné. Namiesto toho by mali byť reformy zamerané na niekoľko oblastí mimo prudenciálnej oblasti. Jedným zo spôsobov, ako podporiť poskytovanie mikroúverov, môže byť napríklad vytvorenie priaznivejšieho celkového prostredia pre inštitúcie špecializujúce sa na mikroúvery prostredníctvom zjednodušenia ich prístupu k finančným zdrojom. Tento rozvoj by mohol byť podporený širším poskytovaním úverových záruk, podporou užšej spolupráce medzi bankami a nebankovými subjektmi alebo posilnením finančnej transparentnosti.

V rámci tohto prístupu môže vypracovanie dobrovoľných kódexov správania podľa vzoru kódexov, ktoré boli napríklad vydané v uplynulých rokoch priamo sektorom mikroúverov alebo nedávno Európskou komisiou[8], prispieť k zabezpečeniu vyššej miery uznania a dôveryhodnosti tých poskytovateľov mikroúverov, ktorí sa zaviažu k ich dodržiavaniu. Preskúmanie rámca ochrany spotrebiteľa v oblasti mikroúverov, ktorý nepatrí do rozsahu pôsobnosti smernice 2006/48/ES, ako aj akékoľvek primerané zlepšenia môžu mať takisto priaznivý vplyv na mikroúverové činnosti.

A napokon, vďaka väčšej pozornosti venovanej inštitucionálnemu rámcu pre samostatne zárobkovo činné osoby a mikropodniky by sa takisto mohla zvýšiť ich šanca na úspech a zlepšiť ziskovosť mikroúverov. Posilniť by sa mohli aj opatrenia zamerané na zjednodušenie právnych a administratívnych režimov alebo na uľahčenie prechodu od nezamestnanosti alebo závislosti od sociálnej podpory k samostatnej zárobkovej činnosti.

[1]               Smernica 2009/111/ES zo 16. septembra 2009, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2006/48/ES, 2006/49/ES a 2007/64/ES, pokiaľ ide o banky pridružené k ústredným inštitúciám, niektoré položky vlastných zdrojov, veľkú majetkovú angažovanosť, mechanizmy dohľadu a krízové riadenie.

[2]               Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií.

[3]               Európska komisia uvádza túto sumu v mikroúverových programoch EÚ.

[4]                      Všetky expozície voči malým a stredným podnikom vrátane mikroúverov nesú tú istú rizikovú váhu bez ohľadu na veľkosť, povahu (úverová operácia alebo facilita likvidity, osobný úver atď.) a rizikový profil protistrany.

[5]               Mikroúverové portfólio by malo mať nižšie riziko ako vážené priemerné riziko jednotlivých mikroúverov, ktoré ho tvoria, ak existuje výrazný počet úverov a kreditné riziko týchto úverov sa súčasne nezlepšuje a nezhoršuje.

[6]               Najmä zavedenie takzvanej rezervy na zachovanie kapitálu (2,5 % rizikovo vážených aktív popri súčasnej požiadavke 8 %), ktorá by sa mala postupne zavádzať v období rokov 2016 až 2019.

[7]               Rizikové váhy zostali v návrhu CRD IV/CRR nezmenené.

[8]               Európska komisia zverejnila v októbri 2011 komplexný Európsky etický kódex poskytovania mikroúverov vyvinutý spoločne s jednotlivými poskytovateľmi mikroúverov, bankami a ich príslušnými vnútroštátnymi a európskymi obchodnými orgánmi, regulačnými orgánmi, členmi akademickej obce a ratingovými agentúrami.