Návrh SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov /* KOM/2011/0275 v konečnom znení - 2011/0129 (COD) */
DÔVODOVÁ SPRÁVA 1. KONTEXT NÁVRHU Tento návrh je
súčasťou legislatívneho súboru, ktorého cieľom je posilniť
práva obetí v EÚ a ktorý tiež zahŕňa dva ďalšie prvky:
oznámenie o posilnení práv obetí v EÚ a návrh nariadenia
o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach. Európska komisia
na základe Štokholmského programu a svojho pracovného programu[1] určila ochranu obetí trestných
činov a vytvoreniu minimálnych noriem za strategickú prioritu[2]. Tieto dokumenty určujú obetiam vysoké
postavenie v agende EÚ a pevne stanovujú potrebu a úmysel
vytvoriť integrovaný a koordinovaný prístup k obetiam
v súlade so závermi Rady SVV z októbra 2009[3].
Európska únia si
stanovila cieľ zachovať a rozvíjať priestor slobody,
bezpečnosti a spravodlivosti, ktorého základným kameňom je
princíp vzájomného uznávania rozsudkov a iných rozhodnutí súdnych orgánov
prijatých v občianskych a trestných veciach v rámci Únie. Cieľom
správy Komisie o občianstve z 27. októbra 2010[4] je odstrániť prekážky vykonávania práv
občanov prostredníctvom posilnenia práv jednotlivcov, zaručených na
úrovni EÚ. Posilnenie práv obetí, spolu s posilnením procesných práv
podozrivých alebo obvinených osôb v trestných konaniach tomuto prístupu
zodpovedá. Európska únia už
v súvislosti s právami obetí v trestnom konaní konala prostredníctvom
rámcového rozhodnutia Rady 2001/220/SVV z 15. marca 2001 o postavení
obetí v trestnom konaní. Aj keď bol v tejto oblasti dosiahnutý
určitý pokrok, ciele stanovené v rámcovom rozhodnutí Rady neboli
v plnej miere uskutočnené. Európsky parlament
tiež vyzval Radu, aby prijala komplexný právny rámec, ktorý by obetiam
trestných činov poskytoval najširšiu možnú ochranu[5]. V uznesení z 26. novembra 2009[6] o odstránení násilia páchaného na
ženách vyzval Parlament členské štáty, aby zlepšili vnútroštátne právne
normy a politiky na boj proti všetkým formám násilia páchaného na ženách
a konali s cieľom odstrániť príčiny násilia páchaného
na ženách, prinajmenšom prostredníctvom použitia preventívnych opatrení,
a vyzval Úniu, aby garantovala právo na pomoc, ochranu a podporu
všetkým obetiam násilia. Vo vyhlásení č. 19 priloženom k protokolom k
Zmluve o fungovaní Európskej únie sa členské štáty vyzývajú, aby
prijali všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na predchádzanie a odstránenie týchto
trestných činov, ako aj na podporu a ochranu obetí. Justičná
spolupráca v trestných veciach v Únii je založená na princípe vzájomného
uznávania rozsudkov a súdnych rozhodnutí. Vzájomné uznávanie môže účinne
fungovať len v duchu dôvery, pričom nielen justičné orgány,
ale aj všetky zainteresované strany v trestnoprávnom konaní, ako aj všetky
strany, ktoré v ňom majú oprávnený záujem, môžu dôverovať
adekvátnosti pravidiel každého členského štátu a dôverovať ich riadnemu
uplatňovaniu. Pokiaľ obete trestných činov nepodliehajú rovnakým
minimálnym normám v celej EÚ, môže byť takáto dôvera znížená kvôli
obavám vyplývajúcim zo zaobchádzania s obeťami alebo
z odlišností v procesných pravidlách. Spoločné
minimálne pravidlá by preto mali viesť k vyššej dôvere v systémy
trestného súdnictva všetkých členských štátov, čo by následne malo
viesť k efektívnejšej justičnej spolupráci v atmosfére
vzájomnej dôvery, ako aj k podpore kultúry rešpektovania základných práv v
Európskej únii. Mali by tiež prispieť k zníženiu prekážok
voľného pohybu občanov, keďže tieto spoločné minimálne
pravidlá by sa mali uplatňovať na všetky obete trestných činov. Súlad s inými
politikami a cieľmi Únie Cieľom tohto
návrhu je zaistiť, aby boli rešpektované potreby obetí trestných
činov, ktoré majú široký rozsah a zasahujú do niektorých iných
oblastí politík EÚ. Predovšetkým ochrana práv obetí je zásadnou
časťou spektra politík a nástrojov EÚ v súvislosti s
obchodovaním s ľuďmi, sexuálnym vykorisťovaním a
zneužívaním detí, násilím páchaným na ženách, terorizmom, organizovaným
zločinom a presadzovaní právnych predpisov pri dopravných
priestupkoch. Návrh bude
rozvíjať a dopĺňať existujúce nástroje, predovšetkým
smernicu Rady 2011/36/EÚ o prevencii obchodovania s ľuďmi a
boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania[7], smernice Rady o boji proti sexuálnemu
zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii[8], o ktorej sa v súčasnosti
rokuje, alebo rámcového rozhodnutia Rady 2002/475/SVV o boji proti
terorizmu[9],
zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím Rady 2008/919/SVV z 28.
novembra 2008[10].
Ustanoví minimálne normy pre práva obetí, čím sa zlepší všeobecné
prostredie ochrany obetí v právnych normách a politikách EÚ.
Konkrétne nástroje v súvislosti napríklad s teroristickými činmi,
sexuálnym zneužívaním a sexuálnym vykorisťovaním detí a detskou
pornografiou riešia špecifické potreby niektorých skupín obetí uvedených typov
trestných činov. Tento návrh stanoví horizontálny rámec na riešenie
potrieb všetkých obetí trestných činov, bez ohľadu na druh trestného
činu alebo okolnosti alebo miesto, kde bol vykonaný. Ustanovenia uvedené
v tomto návrhu sú v súlade s prístupom, sledovaným
v uvedených oblastiach politík. Táto smernica
neovplyvní ustanovenia uvedené v iných aktoch EÚ, ktoré riešia osobitné
potreby obzvlášť zraniteľných obetí cielenejším spôsobom.
Predovšetkým dospelým obetiam obchodovania s ľuďmi sú
určené opatrenia ustanovené v smernici rady 2011/36/EÚ, ktoré
zodpovedajú opatreniam ustanoveným v článkoch 12, 20 písm. b), 21 ods.
3 písm. a), c), d) tejto smernice. Detským obetiam obchodovania
s ľuďmi sú určené opatrenia ustanovené v smernici rady
2011/36/EÚ, ktoré zodpovedajú opatreniam ustanoveným v článkoch 12,
20, 21 ods. 2 písm. a), b), c), 21 ods. 3 a 22 tejto smernice. Detským
obetiam sexuálneho zneužívania a detskej pornografie sú určené
opatrenia ustanovené v smernici rady [….]/[..]/EÚ, [o boji proti
sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti
detskej pornografii], ktoré zodpovedajú opatreniam ustanoveným
v článkoch 12, 20, 21 ods. 2 písm. a), b), c), 21 ods. 3 a 22
tejto smernice. Obetiam terorizmu
sú určené zlepšené mechanizmy na objasnenie ich potrieb, informovanie
o konaní a poskytovanie patričnej ochrany počas konaní.
Podobne v prípade obetí dopravných nehôd a priestupkov, aj keď toto
opatrenie podrobne nerieši všetky potreby týchto obetí, lepšie povedomie
a zlepšené kultúrne prístupy právnikov spolu s patričnými
hodnoteniami pomôžu zaistiť naplnenie ich potrieb, najmä pri zaobchádzaní
pred kvalifikáciou konkrétneho trestného činu. Okrem toho bude
návrh pri riešení osobitných potrieb zraniteľných obetí v súlade
s prístupom v prípade obetí obchodovania s ľuďmi,
sexuálneho zneužívania a sexuálneho vykorisťovania detí a detskej
pornografie. Do budúcnosti sa
predpokladajú opatrenia v súvislosti so špecifickými skupinami obetí,
ako napríklad obete terorizmu a organizovaného zločinu. Predovšetkým
je potrebné analyzovať existujúce medzery v ochrane obetí terorizmu
s cieľom zlepšiť postavenie týchto osôb v Európe. Existujúce
ustanovenia v oblasti návrhu –
Obchodovanie s ľuďmi: v tejto
oblasti bola ochrana práv obetí zavedená v smernici Rady 2011/36/EÚ,
vrátane špecifického zamerania na deti, ktoré sú obzvlášť zraniteľné
voči obchodovaniu[11].
–
Sexuálne zneužívanie a vykorisťovanie
detí a detská pornografia: navrhovaná nová smernica rieši konkrétne
potreby detských obetí týchto trestných[12]. – Program EÚ v oblasti práv dieťaťa, ktorý stanovuje hlavný
cieľ prispôsobiť súdne systémy vo väčšej miere deťom.
Negatívne skúsenosti detských obetí, ktoré sa zúčastňujú na trestných
konaniach by sa mali minimalizovať a mala by im byť poskytnutá
možnosť aktívne sa zúčastniť trestných konaní[13]. –
Smernica Rady 2004/80/ES o odškodňovaní
obetí trestných činov, ktorej cieľom je uľahčenie prístupu
k odškodneniu pre obete trestných činov v cezhraničných
situáciách[14]. –
Boj proti násiliu páchanému na ženách je
strategickou prioritou Stratégie rovnosti žien a mužov 2010 − 2015
a je naň tiež zameraný program Daphne III[15]. –
Ochrana práv obetí teroristických činov[16]. 2. VÝSLEDKY KONZULTÁCIÍ SO ZAINTERESOVANÝMI
STRANAMI A POSÚDENIA VPLYVU Pri konzultáciách
boli dodržané normy Komisie. Experti z rôznych oblastí vrátane orgánov štátnej
správy, orgánov presadzovania práva, mimovládnych organizácií, medzinárodných
organizácií a univerzít sa zúčastnili na podrobných diskusiách
o legislatívnych plánoch v rámci prípravy posúdenia vplyvu, ktoré
tvorí prílohu k tomuto návrhu. Komisia zadala
externú štúdiu na podporu prípravy posúdenia vplyvu a ďalšia štúdia bolo
zadaná s cieľom preskúmať možnosti v súvislosti
s konkrétnym cieľom zaistiť, aby ochrana na základe ochranného
príkazu nebola stratená, pokiaľ chránená osoba cestuje alebo sa
presťahuje do iného členského štátu[17].
Boli tiež použité výsledky z dvoch prieskumov. Na externej štúdii
spolupracovalo 384 zástupcov zo štátneho a mimovládneho sektora,
pričom bolo doručených 119 odpovedí. V rámci projektu Victims in
Europe (Obete v Európe)[18]
bolo doručených 97 odpovedí na dotazník o presadzovaní právnych predpisov
a 218 odpovedí na organizačný dotazník. Počas
prípravy posúdenia vplyvu Komisia uskutočnila verejné konzultácie,
otvorené všetkým občanom, ako aj mimovládnym a štátnym subjektom, aby
mohli vyjadriť svoje názory na otázku, ktoré opatrenia by EÚ mala
prijať na zlepšenie situácie obetí trestných činov. Komisii bolo do
termínu uzávierky doručených 77 odpovedí. Stretnutie
akademických expertov, zástupcov mimovládnych organizácií a členských
štátov sa uskutočnilo 18. až 19. februára 2010 a nasledovalo
zasadnutie Justičného fóra 14. apríla 2010. Okrem priamych konzultácií Komisia
čerpala z množstva štúdií a publikácií[19].
V rámci posúdenia vplyvu sa dospelo
k záveru, že je potrebné nahradiť rámcové rozhodnutie z roku
2001 novou smernicou, ktorá bude obsahovať konkrétne povinnosti
v súvislosti s právami obetí. V súvislosti s vykonávaním
právnych noriem by mali byť prijaté praktické opatrenia na jeho
uľahčenie. To by bol prvý krok v tejto oblasti, v ktorej sa
predpokladajú ďalšie štúdie a opatrenia, predvšetkým v súvislosti
s odškodňovaním obetí a poskytovaním právnej pomoci obetiam. 3. PRÁVNE PRVKY NÁVRHU Niekoľko ustanovení rámcového rozhodnutia
Rady 2001/220/SVV o postavení obetí v trestnom konaní bolo
zachovaných v pôvodnej podobe, alebo boli upravené len v rozsahu potrebnom
pre zachovanie jasnosti prípravy návrhu. Napríklad články 9, 12, 14, 15,
16 a 25 návrhu smernice zodpovedajú článkom 3, 6, 9, 11 a 12 rámcového
rozhodnutia. Uvedené poznámky sa zameriavajú na články, ktoré do rámcového
rozhodnutia zavádzajú podstatné zmeny. Článok 2 – Vymedzenie pojmov Účelom tejto
smernice je zaistiť, aby všetkým obetiam trestných činov v celej
EÚ boli zaručené minimálne normy. Táto smernica predovšetkým ustanovuje,
že podpora a ochrana musia byť poskytnuté rodinám obetí, keďže tieto
osoby sú často trestným činom poškodené a môže im hroziť
sekundárna viktimácia, ako aj viktimácia alebo zastrašovanie zo strany
páchateľa alebo jeho spolupáchateľov. Všetky ustanovenia v tejto
smernici sa tiež uplatňujú na rodiny obetí, ktorých smrť bola spôsobená
trestným činom. Tieto osoby majú konkrétne a oprávnené záujmy,
presahujúce záujmy rodín obetí, ktoré prežili, a často sa uznávajú za
zástupcov obete. Články 3, 4, 5 a 6 – Právo na
informácie a právo pochopiť a byť pochopený Účelom
článkov je zaistiť, aby obete získali dostatočné informácie vo
forme, ktorú dokážu pochopiť, aby boli schopné v plnej miere
využiť svoje práva a aby mali pocit, že sa s nimi zaobchádza s
rešpektom. Takéto informácie by mali byť dostupné od okamihu, keď
obeť podá trestné oznámenie, ako aj pravidelne počas trestného
konania a v závislosti od postupu v konaní. Obetiam by mali byť
dostupné dostatočne podrobné informácie, aby sa mohli informovane
rozhodnúť, či sa na konaní zúčastnia, ako aj o prístupe
k ich právam, najmä pri rozhodovaní v otázke podania žiadosti
o preskúmanie rozhodnutia nezačať trestné stíhanie. Existuje viacero
dôvodov, prečo by obete mohli mať ťažkosti pri pochopení
informácií poskytnutých štandardným písomným spôsobom. Obeť predovšetkým
nemusí rozumieť jazyku, v ktorom sú informácie poskytnuté, alebo sa
môžu vyskytnúť ďalšie faktory ako vek, vyspelosť, intelektuálne
a emocionálne kapacity, úroveň gramotnosti a rôzne postihnutia
napríklad zraku alebo sluchu, ktoré môžu obeti skomplikovať alebo úplne
znemožniť pochopenie informácií. Informácie by preto v čo
najväčšej možnej miere mali byť poskytnuté v mnohých formách,
aby sa tieto faktory zohľadnili. Článok 7 – Právo na prístup k službám
podpory obetiam Účelom
článku je zaistiť, aby obete mali prístup k službám podpory,
ktoré poskytujú informácie a poradenstvo, emocionálnu a psychologickú
podporu a praktickú pomoc, ktoré sú často kľúčové pri
zotavení obetí, a pomáhajú im vyrovnať sa s následkami trestných
činov, ako aj s bremenom možného trestného konania. Podpora by mala
byť dostupná čo najskôr po spáchaní trestného činu bez
ohľadu na to, či bol ohlásený. Takéto služby môžu byť
obzvlášť dôležité v súvislosti s rozhodnutím obete podať
trestné oznámenie. Obete si tiež podporu môžu vyžadovať počas trvania
trestného konania, ako aj dlhodobo. Podporné služby môžu byť poskytované
štátnymi alebo mimovládnymi subjektmi a nemali by zahŕňať
neprimerané procedúry a formality, ktoré by mohli obmedziť
účinnosť prístupu k týmto službám. Podpora môže byť
poskytnutá rôznymi spôsobmi ako napríklad osobné stretnutia, telefonicky alebo
inými prostriedkami na diaľku s cieľom maximalizovať územnú
distribúciu a dostupnosť služieb. Niektoré skupiny obetí vrátane
obetí sexuálneho násilia, trestných činov súvisiacich s predsudkami
ako napríklad násilia na ženách, rasovo motivovaného násilia a obete
terorizmu si často vyžadujú podporu špecialistov kvôli zvláštnym
charakteristikám trestného činu, ktorého obeťou sa stali. Pokiaľ
je to možné, mali by tieto služby byť sprístupnené. Aj keď poskytovanie
podpory by nemalo závisieť na podaní trestného oznámenia obeťou,
polícia alebo iné oprávnené orgány sú často v najlepšej pozícii, aby
obeti poskytli informácie o možnosti podpory. Členské štáty sa preto
vyzývajú, aby vytvorili patričné podmienky, aby bolo možné obeti
sprostredkovať služby podpory obetiam vrátane zaistenia splnenia
požiadaviek ochrany údajov. Článok 8 – Právo obetí na potvrdenie
ich oznámenia Účelom
článku je zaistiť, aby v prípade podania trestného oznámenia
bolo obeti poskytnuté úradné potvrdenie, na ktoré sa pri budúcej komunikácii
môžu odvolať. Článok 9 – Právo byť
vypočutý Účelom
článku je zaistiť, aby obete mali možnosť počas trestného
konania predložiť prvotné a doplňujúce informácie, názory alebo
dôkazy. Úprava presného rozsahu tohto práva je ponechaná na vnútroštátne právne
normy a môže siahať od základných práv na komunikáciu
s príslušným orgánom a predloženie dôkazov až po rozsiahlejšie práva
ako napríklad právo na zohľadnenie dôkazov, právo na zaistenie prijatia
predložených dôkazov alebo právo zasiahnuť počas súdneho konania. Článok 10 – Práva v prípade
rozhodnutia nezačať trestné stíhanie Účelom
článku je obeti umožniť, aby si overila, že boli dodržané zavedené
postupy a pravidlá, a že v súvislosti s konkrétnou osobou bolo
prijaté správne rozhodnutie ukončiť trestné stíhanie. Úprava presných
mechanizmov preskúmania sa ponecháva na vnútroštátne právne normy. Prinajmenšom
by však osoba alebo orgán vykonávajúci takéto preskúmanie mali byť odlišné
od subjektu, ktorý vydal pôvodné rozhodnutie nezačať trestné
stíhanie. Článok 11 – Právo na záruky
v súvislosti s mediáciou a inými službami restoratívnej
spravodlivosti Služby
restoratívnej spravodlivosti zahŕňajú rozsah služieb, ktoré súvisia
s trestným konaním, vykonávajú sa pred jeho začatím, počas
trvania konania alebo po jeho ukončení. Môžu byť dostupné
v súvislosti s niektorými druhmi trestných činov alebo len
vo vzťahu k dospelým alebo neplnoletým páchateľom
a zahŕňajú napríklad mediáciu medzi obeťou a
páchateľom, mediáciu za účasti rodiny, priateľov
a odborníkov (family group conferencing) a zmierovacie kruhy (sentencing
circles). Účelom
článku je zaistiť, aby v prípade poskytnutia týchto služieb boli
zavedené ochranné opatrenia na prevenciu ďalšej viktimácie obete
v dôsledku tohto procesu. Tieto služby by preto predovšetkým mali
slúžiť záujmom a potrebám obete, na nápravu ujmy, ktoré jej vznikli
a prevenciu ďalších škôd. Účasť obete by mala byť
dobrovoľná, pričom by obeť mala byť dostatočne
informovaná o rizikách a prínosoch, aby mohla prijať informované
rozhodnutie. Znamená to tiež, že pri postúpení veci do restoratívneho procesu
a jeho vykonávaní by mali byť zohľadnené faktory ako nerovnováha
síl, vek, vyspelosť alebo intelektuálna kapacita obete, ktoré by mohli
obmedziť alebo znížiť jej schopnosť informovane sa
rozhodnúť, alebo by mohli zabrániť dosiahnutiu pozitívneho výsledku
pre obeť. Súkromné konania by vo všeobecnosti mali byť dôverné,
pokiaľ sa strany nedohodli inak. Faktory ako hrozby počas trvania
konania môžu byť považované za dôvod zverejnenia vo verejnom záujme.
V konečnom dôsledku by akákoľvek dohoda medzi stranami mala
byť dosiahnutá dobrovoľne. Článok 13 – Právo na náhradu nákladov Toto ustanovenie
je v súlade s rámcovým rozhodnutím z roku 2001 keďže
obetiam, ktoré sa zúčastňujú na trestnom konaní, zaručuje právo
na náhradu nákladov. Ustanovuje tiež, že náhrada musí byť poskytnutá aj
obeti, ktorá sa zúčastní súdneho konania bez toho, aby sa podieľala
na samotnom konaní. Účelom je zaistiť, aby obetiam ich vlastné
finančné obmedzenia nebránili v účasti na konaní a aby tak
mohli sledovať výkon spravodlivosti. Článok 18
– Identifikácia zraniteľných obetí Účelom
článku je zaistiť, aby sa s obeťami zaobchádzalo
individuálne, ako aj vytvorenie konzistentného mechanizmu na rozoznanie
zraniteľných obetí, ktoré by si počas trestného konania mohli
vyžadovať osobitné opatrenia. Všetky obete
trestných činov sú ako také zraniteľné a vyžadujú citlivé
a pozorné zaobchádzanie. Niektoré obete sú však obzvlášť
zraniteľné voči ďalšej viktimácii alebo zastrašovaniu zo strany
obvinenej alebo podozrivej osoby alebo jej spolupáchateľov. Okrem toho
niektorým obetiam hrozí ďalšia ujma na základe účasti na trestnom
konaní podaním svedectva alebo inými formami účasti. Tieto obete si
vyžadujú osobitné opatrenia s cieľom minimalizovať
pravdepodobnosť vzniku ďalších škôd. Tento článok
ustanovuje, že zraniteľnosť obete voči takýmto škodám bude
stanovená na základe jej osobných charakteristík a podľa typu trestného
činu, ktorého obeťou sa stala. Väčšina detí a postihnutých
osôb je na základe osobnej charakteristiky vystavená zvýšenému riziku. Táto
skupina môže byť považovaná za zraniteľnú vo väčšine prípadov,
pričom si vyžaduje osobitné opatrenia. Obete v rámci iných kategórií
na základe druhu alebo typu trestného činu, ako obete sexuálneho násilia
vrátane zneužívania, a obete obchodovania s ľuďmi sú tiež
vo väčšine prípadov zraniteľné voči ďalšej viktimácii
počas konania. Súčasne sa
v tomto článku uznáva, že obete sú jednotlivci, ktorí na trestný čin
reagujú individuálne a majú rôzne potreby, pričom sú zraniteľné
odlišnými spôsobmi. Preto môže byť obeť zraniteľná napriek tomu,
že nepatrí do žiadnej konkrétnej kategórie zraniteľných obetí. Bude preto
vytvorený mechanizmus na individuálne posúdenie, aby sa zaistilo, že všetky
zraniteľné obete budú rozoznané a patrične chránené. Takýto
prístup môže byť kľúčovým pre uľahčenie zotavenia
obete a poskytnutie patričnej pomoci a ochrany počas konania
a po jeho ukončení. Maximalizuje schopnosť predísť sekundárnej
a opakovanej viktimácii a zastrašovaniu, a obeti umožní
účinný prístup ku spravodlivosti. Napriek tomu musí byť tento
prístup uplatňovaný v rozsahu, ktorý je primeraný pravdepodobnosti,
že bude začaté trestné stíhanie a obeť si bude vyžadovať
osobitné opatrenia. Predovšetkým závažnosť trestného činu
a rozsah zjavnej škody, ktorú obeť utrpela, poskytuje potrebné
usmernenia o rozsahu individuálneho posúdenia. Individuálne
posúdenie by malo určiť potreby obete počas konania
a prípadné požiadavky na sprostredkovanie služieb podpory obetiam. Štátni
úradníci, ktorí ako prví prídu do kontaktu s obeťou po podaní
trestného oznámenia, by mali byť vyškolení a mať prístup
k patričnému poradenstvu, nástrojom alebo protokolom, ktoré im
umožnia vykonať posúdenie potrieb obete konzistentným spôsobom. V rámci
individuálneho posúdenia by mali byť zohľadnené všetky faktory, ktoré
môžu zvýšiť pravdepodobnosť, že obeť bude počas konania
trpieť ďalšou viktimáciou alebo zastrašovaním. Treba prihliadať
najmä na nasledujúce faktory: vek, pohlavie a rodovú identitu, etnickú
príslušnosť, rasu, náboženské vyznanie, sexuálnu orientáciu, zdravotný
stav, postihnutie, komunikačné ťažkosti, vzťah k podozrivej
alebo obvinenej osobe alebo závislosť od nej, predošlé skúsenosti
s trestnou činnosťou a povaha trestného činu ako
trestný čin súvisiaci s predsudkami, organizovaný zločin alebo
terorizmus. Obete terorizmu si v rámci akéhokoľvek hodnotenia
vyžadujú osobitnú pozornosť vzhľadom na rôznorodú povahu týchto
činov siahajúcu od terorizmu zameraného na masy po cielené útoky proti
jednotlivcom. Článok 19
– Právo na zamedzenie kontaktu medzi obeťou a páchateľom Tento článok
odzrkadľuje prístup uvedený v čl. 8 rámcového rozhodnutia z roku
2001 s ohľadom na zaistenie, aby v prípade potreby účasti
obete na trestnom konaní boli podniknuté patričné kroky na zaistenie, že
obeť nemusí prísť do kontaktu s obvinenou alebo podozrivou
osobou. To môže byť dosiahnuté rôznymi spôsobmi napríklad vytvorením
oddelených čakární, ako aj kontrolovaním príchodu obete a obvineného.
Najlepšie postupy a usmernenia poskytnuté štátnym úradníkom môže tiež
slúžiť ako dôležitý zdroj informácií o zamedzení kontaktu. Článok 20
– Právo obetí na ochranu počas vypočúvania v rámci vyšetrovania Účelom
článku je predísť sekundárnej viktimácii tak, že obeť bude
vypočutá čo najskôr a komunikácia so štátnymi orgánmi bola
čo najjednoduchšia pri obmedzení nepotrebnej komunikácie. Rozhodnutia
o vypočúvaní by mali v najväčšej možnej miere
zohľadňovať potreby obete a urgentnosť
v súvislosti so zabezpečovaním dôkazov. Obete môžu byť
sprevádzané dôveryhodnou osobou podľa vlastného výberu, Len za
výnimočných okolností by táto možnosť mala byť obmedzená
a len v súvislosti s konkrétnou osobou. Obeti by v takom
prípade malo byť dovolené, aby ju sprevádzala iná osoba podľa
vlastného výberu. Články 21
a 22 – Právo na ochranu zraniteľných obetí vrátane detí počas
trestného konania Účelom
článku je zaistiť, aby v prípade, že obete sú označené za
zraniteľné voči ďalšej viktimácii alebo zastrašovaniu, boli
podniknuté patričné opatrenia na prevenciu takejto ujmy. Takéto opatrenia
by mali byť dostupné počas trestného celého konania, tak vo fáze
počiatočného vyšetrovania alebo stíhania, ako aj počas samotného
súdneho konania. Potrebné opatrenia sa budú líšiť podľa štádia
konania. Počas
vyšetrovania sa vyžaduje minimálna úroveň ochrany v súvislosti
s akýmkoľvek vypočúvaním obete. Vypočúvanie by malo
byť vedené citlivo a vyšetrovatelia by na tento účel mali byť
patrične vyškolení. Takéto školenie by zaistilo, že tieto osoby budú
oboznámené s vhodnými metódami výsluchu, ktoré zohľadnia konkrétnu
situáciu obete, minimalizujú záťaž a maximalizujú účinnosť
získavania presvedčivých dôkazov. Na tento účel môže byť potrebné,
aby s ohľadom na zraniteľnosť obete vypočúvanie bolo
vedené len vo vhodných priestoroch. Tým môžu byť myslené priestory, ktoré
umožňujú videozáznam vypočúvania alebo jednoducho priestory
v ktorých je napríklad nábytok prispôsobený deťom a postihnutým
osobám. Pre
zraniteľné obete môže vypočúvanie predstavovať mimoriadnu
záťaž, predovšetkým pokiaľ je trestný čin mimoriadne osobnej
povahy. Dôvera voči vyšetrovateľovi môže byť dôležitá a na
jej získanie je potrebný určitý čas. Z tohto dôvodu sa v tomto
článku vyžaduje, aby vo väčšine prípadov zraniteľnú obeť
vypočúvala stále rovnaká osoba. Výnimky sú povolené z dôvodov efektívnej
administratívy, ako naliehavá potreba vypočuť niekoho iného alebo
nedostupnosť obvyklého vyšetrovateľa. Z podobných dôvodov by
obete v prípadoch sexuálneho násilia mali mať právo byť
vypočuté osobou rovnakého pohlavia. Relevantným
faktorom pre určenie vhodných ochranných opatrení počas samotného
konania je tiež ochrana pred zastrašovaním, bez ohľadu na to, či je
úmyselné. V článku sa zavádzajú minimálne opatrenia na tento účel,
ako aj na minimalizáciu záťaže predovšetkým pri podaní svedeckej výpovede.
Zavádzajú sa opatrenia, ktoré obeti umožnia, aby sa vyhla vizuálnemu kontaktu
s obvineným, ako aj opatrenia, ktoré vylúčia účasť
verejnosti a novinárov. Rozhodnutie o prijatí takýchto opatrení na
zaistenie rešpektovania základných práv obvinenej alebo podozrivej osoby je
ponechané na voľné rozhodovanie justičných orgánov.
Skutočnosť, že obeťou je dieťa, postihnutá osoba, obeť
sexuálneho násilia alebo obchodovania s ľuďmi, kombinovaná
s individuálnym posúdením, by mali objasniť otázku potrebnosti
ochranného opatrenia. Vzhľadom na
mimoriadnu zraniteľnosť detí by tiež mali byť sprístupnené
dodatočné opatrenia, ktoré sa budú využívať za normálnych okolností.
Článok 22 ustanovuje, že pri vypočúvaní môže byť zhotovený
videozáznam, ktorý bude použitý ako dôkaz na súde. Pokiaľ je to vhodné,
alebo pokiaľ dieťa nemá zástupcu, justičný orgán zástupcu
vymenuje. Článok 24
– Školenia odborníkov Účelom
článku je vymedziť požiadavky na vyškolenie štátnych zamestnancov,
ktorí prichádzajú do styku s obeťami. Úroveň, druh
a opakovanie odbornej prípravy, vrátane špecializovanej odbornej prípravy
by mali byť určené v súlade s rozsahom a povahou
kontaktu zamestnanca s obeťami, a najmä so
skutočnosťou, či sú v kontakte so špecifickými skupinami
obetí. Odborná príprava
by mala byť zamerané na témy, ktoré zamestnancom pomôžu, aby
s obeťami zaobchádzali s rešpektom, zistili rozsah potrebných
ochranných opatrení a poskytli im patričné informácie, ktoré im
umožnia vysporiadať sa s konaním a využiť svoje práva.
Tieto školenia by mali byť zamerané na témy ako napríklad povedomie
o negatívnych účinkoch trestného činu na obete a riziko
spôsobenia sekundárnej viktimácie, zručnosti a znalosti vrátane
osobitných opatrení a techník, potrebných na pomoc obetiam
a minimalizáciu traumy spôsobenej obeti predovšetkým sekundárnou
viktimáciou, rozoznanie a prevenciu zastrašovania, ohrozenia a škody
spôsobené obetiam, dostupnosť informačných a podporných služieb
špecifických pre potreby obetí a spôsoby prístupu k týmto službám. Okrem toho sa v článku ustanovuje,
že osoby poskytujúce obetiam služby podpory alebo služby restoratívnej
spravodlivosti by mali tiež byť vyškolené na patričnej úrovni, ktorá
im umožní s obeťami zaobchádzať s rešpektom, nestranne
a poskytnúť im služby na profesionálnej úrovni. 4. Zásada subsidiarity Cieľ návrhu
sa nedá uspokojivo dosiahnuť iba na úrovni členských štátov, pretože
návrh má podporiť vzájomnú dôveru členských štátov a preto je
dôležité dohodnúť spoločné minimálne normy, ktorý sa uplatňujú v
celej Európskej únii. Návrh zblíži podstatné pravidlá členských štátov
o právach, podpore a ochrane obetí trestných činov
s cieľom vybudovať vzájomnú dôveru. Okrem toho má
viktimácia značný cezhraničný rozmer, keďže významný počet
občanov EÚ žije, pracuje a cestuje v celej EÚ a stáva sa
obeťou trestných činov v zahraničí. Osoby v takejto
situácii sa pri využití svojich práv môžu stretnúť s mimoriadnymi
ťažkosťami a trestné konanie pre ne môže znamenať mimoriadnu
záťaž. Občania by mali mať prístup k minimálnej úrovni práv
v celej EÚ. Návrh je preto v súlade so zásadou
subsidiarity. 5. Zásada proporcionality Návrh je v súlade so zásadou proporcionality,
pretože neprekračuje minimum nevyhnutné na dosiahnutie uvedeného
cieľa na európskej úrovni, ani rámec toho, čo je nevyhnutné na tento
účel. 2011/0129 (COD) Návrh SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti
práv, podpory a ochrany obetí trestných činov EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ
ÚNIE, so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 82 ods. 2, so zreteľom na návrh Európskej komisie, po postúpení návrhu legislatívneho aktu národným parlamentom, so zreteľom na stanovisko Európskeho
hospodárskeho a sociálneho výboru[20], so zreteľom na stanovisko Výboru regiónov[21], konajúc v súlade s riadnym legislatívnym
postupom, keďže: (1)
Európska únia si stanovila cieľ zachovať
a vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti,
ktorého základným kameňom je princíp vzájomného uznávania rozsudkov v
občianskych a trestných veciach. (2)
Únia je odhodlaná ochraňovať obete
trestných činov, vytvoriť minimálne normy a prijala rámcové
rozhodnutie Rady 2001/220/SVV z 15. marca 2001 o postavení obetí
v trestnom konaní. Komisia a členské štáty boli v rámci
Štokholmského programu, prijatého Európskou radou na zasadnutí z 10. a 11.
decembra požiadané, aby preskúmali možnosti zlepšiť právne predpisy
a praktické podporné opatrenia na ochranu obetí. (3)
V uznesení z 26. novembra 2009 o odstránení
násilia páchaného na ženách vyzval Európsky parlament členské štáty, aby
zlepšili vnútroštátne právne normy a politiky na boj proti všetkým formám
násilia páchaného na ženách a konali s cieľom odstrániť príčiny
násilia páchaného na ženách, prinajmenšom prostredníctvom použitia
preventívnych opatrení, a vyzval Úniu, aby garantovala právo na pomoc,
ochranu a podporu všetkým obetiam násilia. (4)
V článku 82 ods. 2 zmluvy sa upravuje
ustanovenie minimálnych pravidiel uplatniteľných v členských
štátoch s cieľom uľahčiť vzájomné uznávanie rozsudkov
a iných justičných rozhodnutí a policajnú a justičnú spoluprácu
v trestných veciach, ktoré majú cezhraničný rozmer. V článku 82 ods.
2 písm. c) sa„práva obetí trestných činov“ uvádzajú ako jedna
z oblastí, v ktorej je možné zaviesť minimálne pravidlá. (5)
Trestný čin je protiprávnym činom proti
spoločnosti ako aj porušenie individuálnych práv obetí. Obete by preto
mali byť uznané, malo by sa s nimi zaobchádzať s rešpektom,
citlivo a profesionálne pri všetkých kontaktoch s akýmkoľvek
štátnym orgánom, službami podpory pre obete alebo službami restoratívnej
spravodlivosti, pri zohľadnení ich osobnej situácie a okamžitých
potrieb, veku, pohlavia, postihnutia, úrovne vyspelosti a pri plnom rešpektovaní
ich fyzickej, mentálnej a morálnej integrity. Mali by byť chránené
pred sekundárnou a opakovanou viktimáciou a zastrašovaním, mala by im
byť poskytnutá patričná podpora na uľahčenie zotavenia
a dostatočný prístup k spravodlivosti. (6)
Cieľom tejto smernice je zmeniť,
doplniť a rozšíriť ustanovenia rámcového rozhodnutia
2001/220/SVV. Keďže pozmeňujúce a doplňujúce návrhy sú
početné a ich charakter je závažný, rámcové rozhodnutie by sa v
záujme jasnosti malo nahradiť v celom rozsahu. (7)
Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava
zásady, ktoré boli uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie.
Predovšetkým má za cieľ podporiť právo na dôstojnosť, život,
fyzickú a mentálnu integritu, súkromný a rodinný život, právo
vlastniť majetok a práva detí, starších a postihnutých osôb
a právo na spravodlivý proces. (8)
Touto smernicou sa ustanovujú minimálne pravidlá.
Členské štáty môžu rozšíriť práva stanovené v tejto smernici
s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany. (9)
Osoba by mala byť považovaná za obeť bez
ohľadu na skutočnosť, či bol páchateľ identifikovaný,
zaistený, stíhaný alebo uznaný za vinného a bez ohľadu na rodinný
vzťah páchateľa a obete. Rodinní príslušníci obete sú
v dôsledku trestného činu tiež poškodení, predovšetkým rodina zosnulej
obete. Majú preto na trestnom konaní oprávnený záujem. Tieto nepriame obete by
preto tiež mali mať prístup k ochrane v rámci tejto smernice.
Obete potrebujú patričnú podporu a pomoc aj pred podaním trestného
oznámenia. Takáto podpora môže byť kľúčová pre zotavenie obete
a pri rozhodnutí ohlásiť trestný čin. (10)
Poskytnuté informácie by mali byť
dostatočne podrobné, aby sa zaistilo, že sa s obeťami bude
zaobchádzať s rešpektom a bude im umožnené sa informovane
rozhodnúť o účasti na konaní, ako aj zaistiť prístup
k ich právam. V tejto súvislosti sú obzvlášť dôležité informácie,
ktoré obeti umožnia zistiť aktuálny stav konania a pokrok
v ňom. To platí aj pre informácie, ktoré pomôžu obeti pri rozhodovaní
v otázke podania žiadosti o preskúmanie rozhodnutia nezačať
trestné stíhanie. (11)
Informácie a poradenstvo poskytnuté štátnymi
orgánmi, službami podpory obetiam alebo službami restoratívnej spravodlivosti
by mali byť prístupné v rôznych formách, ktoré budú pre obeť
pochopiteľné. Malo by sa tiež zaistiť, že obeti bude počas
konania porozumené. V tejto súvislosti musí byť pri obeti zohľadnená
znalosť jazyka, v ktorom je svedectvo podané, jej vek,
vyspelosť, intelektuálne a emocionálne kapacity, úroveň gramotnosti
a rôzne postihnutia napríklad zraku alebo sluchu. Rovnako by mali
počas trestného konania byť zohľadnené obmedzenia schopnosti
obete poskytnúť informácie. (12)
Spravodlivosť nemôže byť v plnej
miere dosiahnutá, pokiaľ obeť nie je schopná úplne vysvetliť
okolnosti trestného činu, ktorý bol spáchaný a poskytnúť
svedectvo spôsobom zrozumiteľným pre príslušné orgány. Rovnako dôležité je
zaistiť, aby obeť bola schopná využiť svoje práva a aby sa
s ňou zaobchádzalo s rešpektom. Bezplatné tlmočenie by
preto malo byť k dispozícii počas vypočúvania obete
a pri jej súdnom vypočúvaní. V rámci trestného konania potreba
tlmočenia a prekladu závisí od konkrétnych problémov, stavu
obete a jej zapojenia v konaní, ako aj od jej špecifických práv.
Tlmočenie a preklad v ostatných uvedených prípadoch sa musí
poskytnúť len v rozsahu, ktorý obeti umožní využiť svoje správa. (13)
Podpora, poskytnutá štátnymi orgánmi alebo
mimovládnymi organizáciami, by mala byť dostupná od okamihu, kedy bol
trestný čin spáchaný, ako aj počas trestného konania a po jeho
ukončení s ohľadom na potreby obete. Podpora by mala byť
poskytnutá rôznymi prostriedkami bez zbytočných formalít a pri
zachovaní dostatočnej územnej distribúcie, ktorá obeti umožní tieto služby
využiť. Niektoré skupiny obetí vrátane obetí sexuálneho násilia, trestných
činov súvisiacich s pohlavím, rasovou nenávisťou, trestných
činov súvisiacich s predsudkami alebo terorizmu si často
vyžadujú podporu špecialistov kvôli zvláštnym charakteristikám trestného
činu, ktorého obeťou sa stali. (14)
Aj keď poskytovanie podpory by nemalo
závisieť na podaní trestného oznámenia obeťou príslušnému orgánu ako
napríklad polícii, tieto orgány sú často v najlepšej pozícii, aby
obeti poskytli informácie o možnosti podpory. Členské štáty sa preto
vyzývajú, aby vytvorili náležité podmienky, aby bolo možné obeti
sprostredkovať služby podpory obetiam vrátane zaistenia splnenia
požiadaviek ochrany údajov. (15)
Osoba alebo orgán vykonávajúci preskúmanie
rozhodnutia nezačať trestné stíhanie by mali byť odlišné od
subjektu, ktorý vydal pôvodné rozhodnutie. Mechanizmy alebo postupy takéhoto
preskúmania by mali byť uplatnené v súvislosti s vnútroštátnymi
právnymi predpismi. (16)
Služby restoratívnej spravodlivosti vrátane
napríklad mediácie medzi obeťou a páchateľom, mediácie za
účasti rodiny, priateľov a odborníkov (family group conferencing) a
zmierovacích kruhov (sentencing circles) môžu obeti priniesť mimoriadny
prospech, vyžadujú si však záruky, aby sa predišlo ďalšej viktimácii.
Tieto služby by preto predovšetkým mali slúžiť záujmom a potrebám
obete, na nápravu škôd, ktoré jej vznikli a prevenciu ďalších škôd.
Znamená to tiež, že pri postúpení veci a vykonávaní restoratívneho procesu by
mali byť zohľadnené faktory ako nerovnováha síl, vek, vyspelosť
alebo intelektuálna kapacita obete, ktoré by mohli obmedziť alebo
znížiť jej schopnosť informovane sa rozhodnúť, alebo by mohli zabrániť
dosiahnutiu pre obeť pozitívneho výsledku. Súkromné konania by vo
všeobecnosti mali byť dôverné, pokiaľ sa strany nedohodli inak.
Faktory ako hrozby počas trvania konania môžu byť považované za dôvod
zverejnenia vo verejnom záujme. (17)
Niektoré obete sú počas trestného konania
obzvlášť zraniteľné voči sekundárnej a opakovanej
viktimácii a voči zastrašovaniu zo strany páchateľa alebo jeho
spolupáchateľov. Všeobecne môže byť takáto zraniteľnosť
zistená z osobnej charakteristiky obete a typu alebo povahy trestného
činu. Na základe toho sú niektoré obete, ako deti, postihnuté osoby, obete
sexuálneho násilia a obchodovania s ľuďmi vo väčšine
prípadov zraniteľné voči ďalšej viktimácii a vyžadujú si
osobitné ochranné opatrenia. Len vo výnimočných prípadoch, napríklad pri
zohľadnení základných práv obvinenej alebo podozrivej osoby, alebo
pokiaľ si to želá obeť, by takéto ochranné opatrenia mali byť
obmedzené. Táto smernica sa nezaoberá právami obetí obchodovania
s ľuďmi a obetí zneužívania detí, sexuálneho zneužívania
a detskej pornografie, pokiaľ sú už podrobnejšie upravené
v osobitných nástrojoch, ktoré už boli prijaté, alebo sa o nich rokuje. (18)
Okrem týchto kategórií môže na základe osobnej
charakteristiky a povahy trestného činu zraniteľný
ktokoľvek. Takáto zraniteľnosť môže byť účinne
identifikovaná len prostredníctvom individuálneho posúdenia, vykonaného čo
najskôr osobou, ktorá je schopná odporučiť ochranné opatrenia.
Posúdenie by predovšetkým malo zohľadniť vek, pohlavie a rodovú
identitu, etnickú príslušnosť, rasu, náboženské vyznanie, sexuálnu
orientáciu, zdravotný stav, postihnutie, komunikačné ťažkosti,
vzťah alebo závislosť od podozrivej alebo obvinenej osoby, predošlé
skúsenosti so zločinom a povaha trestného činu ako
organizovaný zločin, terorizmus, zločin súvisiaci s predsudkami,
alebo či má obeť cudziu štátnu príslušnosť. Obete terorizmu si
pri akomkoľvek hodnotení vyžadujú osobitnú pozornosť vzhľadom na
rôznorodú povahu týchto činov siahajúcu od terorizmu zameraného na masy po
cielené útoky proti jednotlivcom. (19)
Obete, ktoré boli označené za zraniteľné,
by počas trestného konania mali byť chránené primeranými opatreniami.
Presná povaha a rozsah takýchto opatrení by mal byť určený na
základe individuálneho posúdenia, diskusie s obeťou
a v súlade so zásadami voľného rozhodovania justičných
orgánov. Obavy obete v súvislosti s konaním by mali byť
kľúčovým faktorom pri určení potreby osobitných opatrení. (20)
Táto smernica sa musí uplatňovať s
osobitným zreteľom na najlepší záujem dieťaťa v súlade
s Chartou základných práv Európske únie a Dohovorom Organizácie
Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989. (21)
Členské štáty by pri uplatňovaní
ustanovení tejto smernice mali zaistiť, aby postihnuté osoby mohli
uplatniť práva, ktoré im smernica poskytuje na rovnakom základe ako
ostatné osoby, v súlade s Dohovorom OSN o právach osôb so
zdravotným postihnutím, predovšetkým s článkami o rovnosti pred
zákonom, prístupe k spravodlivosti, prístupe k informáciám,
prístupnosti a o ochrane pred mučením alebo krutým,
neľudským či ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestaním. (22)
Riziko ďalšej viktimácie zo strany
páchateľa alebo v dôsledku účasti na trestnom konaní by malo
byť obmedzené prostredníctvom koordinácie konania a rešpektovania
obetí tak, aby orgánom dôverovali. Spolupráca s orgánmi by mala byť
čo najjednoduchšia, pričom by sa počet potrebných stretnutí mal
znížiť napríklad prostredníctvom zhotovenia obrazovo–zvukového záznamu
vypočúvania a jeho použitia v súdnom konaní. Odborníci by mal mať
k dispozícii čo najširší rozsah opatrení, ktoré budú mať za cieľ
prevenciu záťaže obete počas súdneho konania, najmä v dôsledku
vizuálneho kontaktu s páchateľom, jeho rodinou, spolupáchateľmi
alebo verejnosťou. Na tento účel sa členské štáty vyzývajú, aby
podľa potreby zaviedli vhodné praktické opatrenia, ktoré umožnia
vytvoriť v priestoroch súdov osobitné čakárne pre obete. Ochrana
súkromia obete môže byť dôležitým prostriedkom prevencie ďalšej
viktimácie a môže byť dosiahnutá rôznymi opatreniami vrátane nezverejnenia
alebo obmedzení uložených na zverejnenie informácií v súvislosti
s identitou a miestom pobytu obete. Takáto ochrana je obzvlášť
dôležitá v prípade detských obetí vrátane nezverejnenia ich mena. (23)
Keď sa v súlade s touto smernicou má
pre dieťa ustanoviť opatrovník a/alebo zástupca, môže tieto úlohy
vykonávať tá istá osoba alebo tá istá právnická osoba, inštitúcia alebo
orgán. (24)
Každý úradník, ktorý pravdepodobne počas
trestného konania príde do styku s obeťou, by mal byť vyškolený
prostredníctvom počiatočných a doplňujúcich školení, aby
bol schopný zistiť a splniť potreby obete v miere, ktorá
zodpovedá miere jeho styku s obeťami. V prípade potreby by malo
byť zahrnuté školenie špecialistov. (25)
Členské štáty by mali podporovať
organizácie občianskej spoločnosti vrátane uznaných a aktívnych
mimovládnych organizácií, ktoré pracujú s obeťami trestného činu
a úzko s nimi spolupracovať, najmä v oblasti iniciatív na
tvorbu politiky, informačných a vzdelávacích kampaní, výskumných
a vzdelávacích programov a odbornej prípravy, ako aj v oblasti
monitorovania a hodnotenia vplyvu opatrení zameraných na podporu
a ochranu obetí trestných činov. (26)
Keďže cieľ vytvoriť spoločné
minimálne normy nemôžu členské štáty dosiahnuť jednostranným konaním
na ústrednej, regionálnej, ani miestnej úrovni, ale len konaním na úrovni
Európskej únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou
subsidiarity uvedenou v článku 5 Zmluvy o Európskej únii. V
súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku táto
smernica neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie
tohto cieľa. (27)
Osobné údaje spracúvané pri vykonávaní tejto
smernice by sa mali chrániť v súlade s rámcovým rozhodnutím Rady
2008//977/SVV z 27. novembra 2008 o ochrane osobných údajov spracúvaných v
rámci policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach[22] a v súlade so zásadami ustanovenými v
Dohovore Rady Európy z 28. januára 1981 o ochrane jednotlivcov pri
automatizovanom spracúvaní osobných údajov, ktorý ratifikovali všetky
členské štáty. (28)
Táto smernica neovplyvní ustanovenia
s väčším dosahom uvedené v iných aktoch EÚ, ktoré riešia osobitné
potreby obzvlášť zraniteĺných obetí cielenejším spôsobom. (29)
[V súlade s článkami 1, 2, 3 a 4 Protokolu o
postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na
priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený
k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej
únie, Spojené kráľovstvo a Írsko oznámili svoje želanie
zúčastniť sa na prijímaní a uplatňovaní tejto smernice]
ALEBO [Bez toho, aby bol dotknutý článok 4 Protokolu o postavení
Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody,
bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve
o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie,
Spojené kráľovstvo a Írsko sa nebudú zúčastňovať
na prijímaní tejto smernice a nebudú ňou viazané ani nebudú
podliehať jej uplatňovaniu][23]. (30)
V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu o
postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii
a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko na prijatí
tohto rozhodnutia nezúčastňuje, a preto ním nie je viazané ani
nepodlieha jeho uplatňovaniu, PRIJALI TÚTO SMERNICU: Kapitola 1 ÚVODNÉ USTANOVENIA Článok 1
Ciele Účelom tejto smernice je zaistiť,
aby všetkým obetiam trestných činov bola poskytnutá náležitá ochrana
a podpora, aby im bolo umožnené zúčastniť sa trestného konania,
aby boli uznané, aby sa s nimi zaobchádzalo profesionálne, citlivo
a s rešpektom, bez akejkoľvek diskriminácie pri kontakte so
štátnym orgánom, službami podpory pre obete alebo službami restoratívnej spravodlivosti. Článok 2
Vymedzenie pojmov Na účely tejto smernice: a) „obeť“ znamená i) fyzickú osobu, ktorá utrpela škodu
vrátane fyzickej, mentálnej alebo emocionálnej ujmy alebo ekonomickej straty
v dôsledku trestného činu; ii) rodinných príslušníkov osoby, ktorej
smrť bola spôsobená trestným činom; b) „rodinný príslušník“ je manžel(-ka),
druh(-žka), registrovaný(-á) partner(-ka), príbuzní v priamej línii,
bratia a sestry a osoby závislé na obeti; c) „druh(-žka)“ znamená osobu, ktorá
s obeťou trvalo a stabilne žije bez toho, aby partnerstvo bolo
zaregistrované na úradoch; d) „registrovaný partner(-ka)“ je
osoba, s ktorou obeť vstúpila do registrovaného partnerstva na
základe právnych predpisov členského štátu; e) „služby restoratívnej
spravodlivosti“ sú služby, ktorých cieľom je dosiahnuť
dobrovoľnú dohody medzi obeťou a obvineným o náhrade škody,
ktorá vznikla spáchaním trestného činu; f) „dieťa“ je každá osoba mladšia
ako 18 rokov; g) „postihnutá osoba“ znamená osobu
s telesným, mentálnym, intelektuálnym alebo zmyslovým postihnutím, ktoré
v súčinnosti s rôznymi prekážkami môže brániť ich plnému a
účinnému zapojeniu do života spoločnosti na rovnakom základe
s ostatnými. Kapitola 2 POSKYTOVANIE INFORMÁCIÍ A PODPORY Článok 3
Právo na poskytnutie
informácií od prvého kontaktu s príslušným orgánom Členské štáty zaistia aby obetiam od
prvého kontaktu s orgánom, ktorý je príslušný prijať trestné
oznámenie, boli bez zbytočného odkladu poskytnuté tieto informácie: a) kde a ako môžu podať trestné
oznámenie; b) podrobné informácie o službách
alebo organizáciách, ktoré môžu požiadať o pomoc; c) druh podpory, ktorá im môže byť
poskytnutá; d) postupy nasledujúce po podaní
trestného oznámenia a ich úloha v súvislosti s týmito postupmi; e) ako a za akých podmienok môžu
získať ochranu; f) do akej miery a za akých
podmienok sú obete oprávnené na poskytnutie právneho poradenstva, právnej
pomoci, prípadne iného druhu poradenstva; g) do akej miery a za akých podmienok
majú nárok na náhradu škody vrátane lehôt na podanie prípadných žiadostí; h) ak majú bydlisko v inom
členskom štáte, všetky dostupné osobitné opatrenia na ochranu ich záujmov; i) postupy na podanie sťažnosti
v prípade nerešpektovania ich práv; j) kontaktné údaje pre komunikáciu
v súvislosti s ich vecou. Článok 4
Právo získať informácie
o svojej veci 1.
Členské štáty zaistia, aby boli obete
oboznámené s ich právom získať informácie o ich prípade
a aby im, pokiaľ si to želajú, tieto informácie boli poskytnuté : a) akékoľvek rozhodnutie vrátane jeho
odôvodnenia, ktorým sa pozastaví trestné konanie, ktoré bolo začaté
v dôsledku podania trestného oznámenia obeťou, ako napríklad
rozhodnutie prerušiť alebo ukončiť vyšetrovanie alebo stíhanie,
alebo konečný rozsudok v rámci súdneho konania, vrátane prípadného
trestu; b) informácie, ktoré obeti umožnia zistiť
stav trestného , ktoré bolo začaté v dôsledku podania trestného
oznámenia obeťou, okrem výnimočných prípadov, kedy by mohol byť
ohrozený riadny priebeh veci; c) miesto a čas súdneho konania. 2.
Členské štáty zaistia, že obeti bude
zaručená možnosť upovedomenia v prípade, že bude z väzby
prepustená osoba, ktorá bola stíhaná alebo odsúdená za trestné činy
v súvislosti s nimi. Obetiam budú tieto informácie poskytnuté,
pokiaľ si to želajú. 3.
Členské štáty zaistia, aby obete neboli
informované, pokiaľ uvedú, že si neželajú byť informované
o skutočnostiach uvedených v odseku 1 a 2. Článok 5
Právo pochopiť
a byť pochopený Členské štáty prijmú opatrenia
s cieľom zaistiť, aby obete porozumeli a boli pochopené pri
kontakte so štátnymi orgánmi v trestnom konaní vrátane informácií,
ktoré tieto orgány poskytujú. Článok 6
Právo na tlmočenie a
preklad 1.
Členské štáty zaistia, aby obetiam, ktoré
nerozumejú jazyku trestného konania alebo ním nehovoria, pokiaľ si to
želajú, bezodplatne poskytnuté tlmočenie počas všetkých vypočúvaní
v trestnom konaní vedených vyšetrovacími alebo justičnými orgánmi,
a to počas policajného vypočúvania, ako aj počas súdneho
vypočutia a všetkých potrebných predbežných vypočutí. 2.
Členské štáty zaistia, aby vo všetkých
ostatných prípadoch a na žiadosť obete bolo dostupné bezplatné
tlmočenie v súlade s jej potrebami a úlohou v konaní
tak, aby obeť mohla využiť svoje práva počas trestného konania. 3.
Ak je to potrebné, môžu sa použiť
komunikačné technológie, ako je videokonferencia, telefón alebo internet,
pokiaľ fyzická prítomnosť tlmočníka nie je potrebná na riadny
výkon práv obete alebo pochopenie konania. 4.
Členské štáty zaistia, aby obeti, ktorá
nerozumie jazyku trestného konania alebo ním nehovorí, boli poskytnuté,
pokiaľ si to želá, bezplatné preklady uvedených informácií v rozsahu,
v ktorom sú tieto informácie obeti dostupné: a) podanie trestného oznámenia príslušnému
orgánu; b) akékoľvek rozhodnutie, ktorým sa
ukončí trestné konanie v súvislosti s trestným činom, oznámeným
obeťou vrátane prinajmenšom zhrnutia dôvodov pre takéto rozhodnutie; c) informácie, ktoré sú zásadné pre výkon
práv obete v trestnom konaní v súlade s ich potrebami
a úlohou v tomto konaní. 5.
Členské štáty zabezpečia, aby bol
zavedený postup alebo mechanizmus na zistenie toho, či obeť rozumie
jazyku trestného konania alebo ním hovorí a či potrebuje preklad alebo
pomoc tlmočníka. 6.
Členské štáty zabezpečia, aby
v súlade s postupmi vnútroštátneho práva obete mali právo
odvolať sa proti rozhodnutiu, že tlmočenie alebo preklad nie sú
potrebné, a v prípade, že tieto služby boli poskytnuté, možnosť
podať sťažnosť, že kvalita tlmočenia nie je
postačujúca na výkon ich práv a pochopenie konania. Článok 7
Právo na prístup k službám
podpory obetiam 1.
Členské štáty zaistia, aby obete a ich
rodinní príslušníci mali v súlade s ich potrebami bezplatný prístup
k dôverným službám podpory obetiam v súlade s ich potrebami. 2.
Tieto služby budú prinajmenšom poskytovať: a) informácie, poradenstvo a podporu
v súvislosti s právami obete vrátane prístupu ku štátnym schémam
náhrady škôd spôsobených trestnými činmi a ich úlohou v trestnom
konaní vrátane prípravy na účasť na konaní; b) pokiaľ je to vhodné, informácie
o službách špecialistov alebo ich sprostredkovanie; c) emocionálnu a psychologickú podporu; d) poradenstvo týkajúce
sa finančných a praktických záležitostí v súvislosti
s trestným činom. 3.
Členské štáty uľahčia orgánu, ktorý
prijal trestné oznámenie a ostatným príslušným orgánom sprostredkovanie
služieb podpory obetiam. 4.
Členské štáty podporia vytvorenie alebo rozvoj
špecializovaných podporných služieb, ktoré doplnia všeobecné služby podpory
obetiam. Kapitola 3 ÚČASŤ NA TRESTNOM KONANÍ Článok 8
Právo obetí na potvrdenie ich
oznámenia Členské štáty zaistia, aby obetiam bolo
vydané písomné potvrdenie akéhokoľvek oznámenia, ktoré podajú príslušnému
orgánu v členskom štáte. Článok 9
Právo na vypočutie Členské štáty zaistia možnosť
vypočutia obetí počas trestného konania a umožnia obeti
predložiť dôkazy. Článok 10
Práva v prípade rozhodnutia
nezačať trestné stíhanie 1.
Členské štáty zaistia, aby obete mali právo
požiadať o preskúmanie rozhodnutia nezačať trestné
stíhanie. 2.
Členské štáty zabezpečia, aby obetiam
boli poskytnuté dostatočné informácie aby sa mohli rozhodnúť, či
požiadajú o preskúmanie rozhodnutia nezačať trestné stíhanie. Článok 11
Právo na záruky
v súvislosti s mediáciou a inými službami restoratívnej
spravodlivosti 1.
Členské štáty vytvoria normy na ochranu obete
pred zastrašovaním alebo ďalšou viktimáciou, ktoré sa budú
uplatňovať pri mediácii alebo iných službách restoratívnej
spravodlivosti. Tieto normy by prinajmenšom mali zahŕňať: a) mediácia alebo iné služby restoratívnej
spravodlivosti sa využijú len pokiaľ je to v záujme obete a na
základe dobrovoľného a informovaného súhlasu, takýto súhlas sa môže
kedykoľvek odvolať; b) obeti budú pred poskytnutím súhlasu
s účasťou na konaní poskytnuté úplné a nestranné informácie
o konaní a jeho možných dôsledkoch, ako aj informácie
o postupoch dohliadania nad vykonávaním akejkoľvek dohody; c) podozrivá alebo obvinená osoba alebo
páchateľ musí uznať zodpovednosť za svoj čin; d) k dohode sa musí dospieť
dobrovoľne a mala by byť zohľadnená pri akomkoľvek
ďalšom trestnom konaní; e) diskusia v rámci mediácie alebo
iných služieb restoratívnej spravodlivosti, ktoré sa nekonajú verejne, sú
dôverné a následne sa nezverejnia okrem prípadu, keď s tým
strany súhlasia, alebo ak to vyžadujú vnútroštátne právne normy v dôsledku
nadradeného verejného záujmu. 2.
Členské štáty uľahčia
sprostredkovanie mediácie alebo iných služieb restoratívnej spravodlivosti
vrátane vytvorenia protokolov o podmienkach sprostredkovania. Článok 12
Právo na právnu pomoc Členské štáty zaistia, aby obete mali
prístup k právnej pomoci v súlade s postupmi uvedenými
vo vnútroštátnych právnych predpisoch, pokiaľ majú postavenie
účastníka trestného konania. Článok 13
Právo na náhradu nákladov Členské štáty, v súlade
s postupmi podľa vnútroštátnych právnych predpisov poskytnú obetiam,
ktoré sa zúčastňujú na trestnom konaní, možnosť náhrady
nákladov, ktoré im vznikli v dôsledku účasti na trestnom konaní
vrátane účasti na konaní. Článok 14
Právo na vrátenie majetku Členské štáty zabezpečia, aby
vymáhateľný majetok patriaci obetiam, ktorý bol zabavený v priebehu
trestného konania, sa im bezodkladne vráti, pokiaľ nie je nevyhnutne potrebný
na účely trestného konania. Článok 15
Právo na rozhodnutie o
náhrade škody páchateľom počas trestného konania 1.
Členské štáty zabezpečia, aby obete
počas trestného konania mali právo získať v primeranej lehote
rozhodnutie o poskytnutí náhrady páchateľom. Prvý pododsek sa neuplatňuje, pokiaľ
vnútroštátne právne normy ustanovujú odškodnenie alebo náhradu iným spôsobom. 2.
Členské štáty prijmú vhodné opatrenia, aby
páchateľa stimulovali k poskytnutiu primeranej náhrady škody obetiam. Článok 16
Práva obete s bydliskom v
inom členskom štáte 3.
Členské štáty zabezpečia, aby ich
príslušné orgány mohli prijať príslušné opatrenia na minimalizáciu
ťažkostí hroziacich, ak má obeť trvalé bydlisko v inom štáte,
ako je štát v ktorom došlo k trestnému činu, najmä pokiaľ ide o
organizáciu konania. Na tento
účel môžu orgány členského štátu, v ktorom došlo
k spáchaniu trestnému činu: –
vypočuť obeť ihneď po podaní
trestného oznámenia príslušnému orgánu, –
použiť ustanovenie
o videokonferenčných a telefonických konferenčných hovoroch
ustanovených v článku 10 a 11 Dohovoru o vzájomnej pomoci
v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie z 29. mája
2000 na účely výsluchu obete s bydliskom v zahraničí. 4.
Členské štáty zaistia, aby obete trestných
činov spáchaných v členských štátoch, v ktorých nemajú
trvalé bydlisko, mohli podať trestné oznámenie príslušným orgánom
v členskom štáte trvalého bydliska, ak tak nemôžu urobiť
v štáte, v ktorom bol trestný čin spáchaný, alebo vo veci obzvlášť
závažného trestného činu podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ si
ho neželajú oznámiť. 5.
Bez toho, aby bola dotknutá právomoc členského
štátu, v ktorom bolo podané trestné oznámenie, príslušný orgán, ktorí
prijal trestné oznámenie, bez omeškania postúpi trestné oznámenie príslušnému
orgánu štátu, na území ktorého bol trestný čin spáchaný. Kapitola 4 UZNANIE ZRANITEĽNOSTI
A OCHRANA OBETÍ Článok 17
Právo na ochranu 1.
Členské štáty zaistia, aby boli dostupné
opatrenia na ochranu obetí a ich rodinných príslušníkov pred pomstou,
zastrašovaním, opakovanou alebo ďalšou viktimáciou. 2.
Opatrenia uvedené v prvom odseku
zahŕňajú najmä postupy na fyzickú ochranu obetí a ich rodinných
príslušníkov, opatrenia na zamedzenie kontaktu medzi páchateľom
a obeťou v priestoroch, v ktorých prebieha trestné konanie,
a opatrenia na minimalizáciu rizika psychologickej alebo emocionálnej ujmy
spôsobenej obeti počas vypočúvania alebo pri podávaní výpovede
a tiež na zaistenie jej dôstojnosti. Článok 18
Identifikácia
zraniteľných obetí 1.
Na účely tejto smernice sa vzhľadom na
ich osobné charakteristiky za zraniteľné považujú tieto kategórie obetí: a) deti; b) osoby so zdravotným postihnutím; 2.
Na účely tejto smernice sa za zraniteľné
vzhľadom na povahu alebo druh trestného činu, ktorého obeťou sa
stali, považujú tieto kategórie: a) obete sexuálneho násilia; b) obete obchodovania s ľuďmi. 3.
Členské štáty zaistia, aby sa v prípade
všetkých ostatných obetí vykonalo včasné individuálne posúdenie
v súlade s vnútroštátnymi postupmi tak, aby bola určená ich
zraniteľnosť, vzhľadom na ich osobné charakteristiky alebo
okolnosti alebo typ trestného činu, voči sekundárnej
a opakovanej viktimácii alebo zastrašovaniu. 4.
Členské štáty zaistia, aby všetky obete
uvedené v prvom, druhom a treťom odseku boli včas
a individuálne posúdené v súlade s vnútroštátnymi postupmi tak, aby sa
zistilo, ktoré osobitné opatrenia ustanovené v článku 21 a 22 je
potrebné im poskytnúť. Takéto posúdenie zohľadní želania
zraniteľnej obete vrátane želania, aby im osobitné opatrenia neboli
poskytnuté. 5.
Rozsah posúdenia môže byť prispôsobený
vzhľadom na závažnosť trestného činu a stupeň zjavnej
škody spôsobenej obeti. Článok 19
Právo na zamedzenie kontaktu
medzi obeťou a páchateľom Členské štáty postupne vytvoria podmienky
potrebné na zamedzenie kontaktu medzi obeťou a obvinenou alebo podozrivou
osobou v priestoroch, v ktorých obete prichádzajú do kontaktu so
štátnymi orgánmi z dôvodu, že sa stali obeťou a v osobitných
priestoroch, v ktorých prebieha trestné konanie. Článok 20
Právo obetí na ochranu
počas vypočúvania v rámci vyšetrovania Členské štáty zabezpečia, aby: a) obete boli vypočuté bez
zbytočného odkladu po podaní trestného oznámenia príslušnému orgánu; b) počet výsluchov bol čo
najmenší a aby sa vykonávali iba vtedy, ak je to vyslovene nevyhnutné na
účely trestného konania; c) pokiaľ je to vhodné, obete môže
sprevádzať ich právny zástupca, prípadne osoba podľa vlastného
výberu, pokiaľ nebolo v prípade tejto osoby prijaté odôvodnené
rozhodnutie, ktoré by to znemožňovalo. Článok 21
Právo na ochranu
zraniteľných obetí počas trestného konania 1.
Členské štáty zaistia, aby zraniteľným
obetiam, uvedeným v článku 18, boli poskytnuté opatrenia ustanovené
v odseku 2 a 3 v súlade s individuálnym posúdením
podľa článku 18 ods. 4 a so zásadami voľného rozhodovania
justičných orgánov. 2.
Zraniteľným obetiam sa počas vyšetrovania
trestného činu ponúknu tieto opatrenia: a) vypočúvanie sa uskutoční
v priestoroch navrhnutých alebo prispôsobených na tento účel; b) vypočutie budú viesť
odborníci, ktorí sú na tento účel vyškolení, alebo sa uskutoční
s ich pomocou; c) všetky vypočúvania obete budú
viesť tie isté osoby, s výnimkou prípadov, pokiaľ by to nebolo
v súlade s riadnym výkonom spravodlivosti; d) vypočúvanie obete sexuálneho
násilia uskutočňuje osoba rovnakého pohlavia. 3.
Zraniteľným obetiam sa počas súdneho
konania ponúknu tieto opatrenia: a) opatrenia na zamedzenie vizuálneho
kontaktu medzi obeťou a obvineným, a to aj počas
poskytovania dôkazov prostredníctvom vhodných prostriedkov vrátane využitia
komunikačných technológií; b) opatrenia na vypočutie obete v
súdnej sieni bez toho, aby bola osobne prítomná, najmä s využitím vhodných
komunikačných technológií; c) opatrenia na zamedzenie zbytočného
kladenia otázok týkajúcich sa súkromného života obete, ktorý nesúvisí
s trestným činom; a d) opatrenia, ktoré umožnia, aby súdne
pojednávanie bolo neverejné. Článok 22
Právo na ochranu detských
obetí počas trestného konania Pokiaľ je obeťou dieťa,
členské štáty okrem opatrení ustanovených v článku 21
zabezpečia: a) aby počas vyšetrovania trestného
činu bolo možné zhotoviť obrazovo–zvukové záznamy všetkých výsluchov
a aby tieto záznamy bolo možné v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi použiť ako dôkaz v súdnom konaní; b) aby justičné orgány v rámci
vyšetrovania trestného činu vymenovali osobitného zástupcu pre obeť v
detskom veku, ak podľa vnútroštátnych právnych predpisov nesmú nositelia
rodičovskej zodpovednosti zastupovať dieťa z dôvodu
konfliktu záujmov medzi nimi a obeťou, alebo ak dieťa nikto
nesprevádza, alebo je oddelené od rodiny. Článok 23
Právo na ochranu súkromia 1.
Členské štáty zaistia, aby justičné
orgány mohli počas súdneho konania prijať patričné opatrenia na
ochranu súkromia a fotografií obete a členov jej rodiny. 2.
Členské štáty prijmú opatrenia, ktoré budú
prinútia médiá, aby prijali a rešpektovali samoregulačné
opatrenia na ochranu súkromia, osobnej integrity a osobných údajov obete. Kapitola 6 VŠEOBECNÉ USTANOVENIA Článok 24
Školenie odborníkov 1.
Členské štáty zaistia, aby príslušníci
polície, prokurátori a súdni zamestnanci absolvovali všeobecné
a špeciálne školenia na úrovni, ktorá zodpovedá miere kontaktu
s obeťami, aby si tieto osoby boli vedomé potrieb obetí
a zaobchádzali s nimi nestranne, s rešpektom a profesionálne. 2.
Členské štáty zaistia, aby predstavitelia
súdnej moci absolvovali všeobecné a špeciálne školenia, aby si boli vedomí
potrieb obetí a zaobchádzali s nimi nestranne, s rešpektom a
profesionálne. 3.
Členské štáty zaistia, aby osoby poskytujúce
služby podpory obetiam alebo služby restoratívnej spravodlivosti absolvovali
školenia na úrovni, ktorá zodpovedá kontaktu s obeťami
a dodržiavali profesionálne normy, aby sa zaistilo, že tieto služby budú
poskytované nestranne, s rešpektom a profesionálne. 4.
V súvislosti s príslušnými povinnosťami
a povahou a mierou kontaktu odborníka s obeťami by školenia
prinajmenšom mali zahŕňať problematiku vplyvu trestného
činu na obete, riziká zastrašovania, opakovanej a sekundárnej
viktimácie a spôsoby ich prevencie a dostupnosť
a relevantnosť podpory obetiam. Článok 25
Spolupráca a koordinácia
služieb 1.
Členské štáty budú spolupracovať
s cieľom uľahčiť účinnejšiu ochranu práv
a záujmov obetí v trestnom konaní, či už v podobe sietí,
priamo spojených so súdnym systémom, alebo prostredníctvom podpory európskym
sieťam, ktoré sa zaoberajú problémami obetí. 2.
Členské štáty zaistia, aby orgány pracujúce
s obeťami alebo poskytujúce podporu spolupracovali s cieľom
zaistiť koordinovanú odpoveď obetiam a minimalizovali negatívne
dopady trestného činu, riziká sekundárnej a opakovanej viktimácie
a záťaž obetí v dôsledku kontaktu s orgánmi činnými
v trestnom konaní. Kapitola 7 ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA Článok 26
Transpozícia 1.
Členské štáty uvedú do účinnosti zákony,
iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto
smernicou najneskôr do [dvoch rokov od jej prijatia]. 2.
Členské štáty oznámia Komisii znenia
ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré prijmú v oblasti pôsobnosti
tejto smernice a tabuľku zhody medzi uvedenými ustanoveniami a touto
smernicou. 3.
Členské štáty uvedú priamo v prijatých ustanoveniach
alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto smernicu. Podrobnosti o odkaze
upravia členské štáty. Článok 27
Poskytovanie údajov
a štatistík Členské štáty poskytnú Európskej komisii
relevantné údaje týkajúce sa uplatňovania vnútroštátnych postupov na
ochranu obetí trestných činov najneskôr do [dvoch rokov od jej prijatia]. Článok 28
Nahradenie Týmto sa vo vzťahu k členským
štátom, ktoré sa zúčastňujú na prijímaní tejto smernice, nahrádza
rámcové rozhodnutie 2001/220/SVV bez toho, aby boli dotknuté povinnosti
členských štátov týkajúce sa lehoty na transpozíciu rámcového rozhodnutia
do vnútroštátneho práva. Vo vzťahu k členským štátom, ktoré
sa zúčastňujú na prijímaní tejto smernice, sa odkazy na rámcové
rozhodnutie považujú za odkazy na túto smernicu. Článok 29
Nadobudnutie účinnosti Táto smernica nadobúda účinnosť
dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej
únie. Článok 30
Adresáti Táto smernica
je určená členským štátom v súlade so zmluvami. V Bruseli Za Európsky parlament Za
Radu predseda predseda [1] Ú. v. EÚ C 2010 115/01, KOM(2010) 171. [2] KOM(2010) 623. [3] 2969. zasadnutie Rady pre SVV, 23.10.2009, 14936/09
(Presse 306). [4] Správa o občianstve EÚ za rok
2010 – Odstránenie prekážok vykonávania práv občanov EÚ,
KOM(2010) 603 v konečnom znení. [5] Uznesenie Európskeho parlamentu zo 7. mája 2009
o rozvoji oblasti trestného súdnictva v Európskej únii
(INI/2009/2012). [6] P7_TA(2009)0098. [7] Ú. v. EÚ L 101, 15.4.2011, s. 1. [8] Ú. v. EÚ L […] [9] Ú. v. ES L 164, 22.6.2002,
s. 3. [10] Ú. v. EÚ L 330, 9.12.2008, s. 21-23. [11] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5.
apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o
ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady
2002/629/SVV. [12] Návrh smernice o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a
sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa
zrušuje rámcové rozhodnutie 2004/68/SVV. [13] Oznámenie Komisie Rade, Európskemu parlamentu, Európskemu
hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov – Program EÚ v oblasti práv
dieťaťa, KOM(2011) 60 v konečnom znení, 15.2.2011. [14] Smernica Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o
odškodňovaní obetí trestných činov (Ú. v. EÚ L 261, 6.8.2004,
s. 15). [15] Oznámenie Komisie Rade, Európskemu parlamentu, Európskemu
hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov – Stratégia rovnosti
žien a mužov 2010 – 2015, KOM(2010) 491 v konečnom znení. [16] Rámcové rozhodnutie Rady 2008/919/SVV z 28. novembra
2008, ktorým sa mení a dopĺňa rámcové rozhodnutie 2002/475/SVV o
boji proti terorizmu, Ú. v. EÚ L 330, 9.12.2008, s. 21 – 23. [17] Hess
Burkhard, „Feasibility Study: The European Protection Order and the European
Law of Civil Procedure“. [doplniť referenciu]. [18] APAV/Victim Support Europe, projekt „Victims in Europe“,
2009 (ďalej len „správa APAV“). [19] Pozri napr. správu APAV, The Implementation of the EU
Framework Decision on the standing of victims in the criminal proceedings in
the Member States of the European Union (Implementácia rámcového rozhodnutia EÚ
o postavení obetí v trestnom konaní v členských štátoch
Európskej únie), Lisbon 2009; Bulgarian Centre for the Study of Democracy,
Project ONE: Member States' legislation, national policies, practices and
approaches concerning the victims of crime (Projekt ONE: Legislatíva
členských štátov, vnútroštátne politiky, postupy a prístupy
v súvislosti s obeťami trestných činov), Sofia 2009. [20] Ú. v. EÚ C [...], [...], s. [...]. [21] Ú. v. EÚ C [...], [...], s. [...]. [22] Ú. v. EÚ L 350, 30.12.2008, s. 60. [23] Konečné znenie tohto odôvodnenia v smernici bude
závisieť od stanoviska Spojeného kráľovstva a Írska prijatého
v súlade s ustanoveniami protokolu (č. 21).