7.12.2012   

SK

Úradný vestník Európskej únie

CE 377/51

—

so zreteľom na hlavu V Zmluvy o Európskej únii a na Zmluvu o fungovaní Európskej únie,

—

so zreteľom na Chartu Organizácie Spojených národov,

—

so zreteľom na európsku bezpečnostnú stratégiu s názvom Bezpečná Európa v lepšom svete, ktorú prijala Európska rada 12. decembra 2003, a so zreteľom na správu o jej vykonávaní s názvom Zaistenie bezpečnosti v meniacom sa svete, ktorú Európska rada schválila 11. – 12. decembra 2008,

—

so zreteľom na závery Rady pre zahraničné veci (obranu) o SBOP prijaté 9. decembra 2010 a 31. januára 2011,

—

so zreteľom na výsledok samitu medzi Spojeným kráľovstvom a Francúzskom o bezpečnostnej a obrannej spolupráci z 2. novembra 2010,

—

so zreteľom na stratégiu vnútornej bezpečnosti Európskej únie, ktorú schválila Európska rada 25. – 26. marca 2010,

—

so zreteľom na rozhodnutie Rady z 26. júla 2010 o organizácii a fungovaní Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (1),

—

so zreteľom na svoje uznesenie z 23. novembra 2010 o civilno-vojenskej spolupráci a rozvoji civilno-vojenských spôsobilostí (2),

—

so zreteľom na svoje uznesenie z 10. marca 2010 o uplatňovaní európskej bezpečnostnej stratégie a spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky (3),

—

so zreteľom na článok 48 rokovacieho poriadku,

—

so zreteľom na správu Výboru pre zahraničné veci (A7-0166/2011),

1.

pripomína, že medzinárodný systém prechádza rýchlou a hlbokou premenou, ktorej hybnou silou je presun moci smerom k novým medzinárodným aktérom a prehlbovanie vzájomnej závislosti zahŕňajúcej hospodárske a finančné problémy, zhoršenie životného prostredia a zmenu klímy, nedostatok energie a zdrojov a vzájomne prepojené bezpečnostné problémy;

2.

uznáva, že v búrlivých celosvetových podmienkach a v dobe hospodárskej a finančnej krízy je EÚ vyzývaná k tomu, aby posilnila svoju strategickú nezávislosť, aby si mohla zachovať svoje hodnoty, sledovať vlastné záujmy a chrániť svojich občanov tým, že bude rozvíjať spoločnú víziu hlavných problémov a hrozieb a usporiada svoje kapacity a zdroje tak, aby na ne mohla primerane reagovať, čím prispeje k zachovaniu medzinárodného mieru a svetovej bezpečnosti, a to aj prostredníctvom účinného multilateralizmu;

3.

zastáva názor, že posilňovanie strategickej nezávislosti v bezpečnostných záležitostiach znamená pre EÚ schopnosť zhodnúť sa na spoločných politických cieľoch a strategických usmerneniach, vybudovať strategické partnerstvá s príslušnou škálou medzinárodných organizácií vrátane NATO a štátov, zhromažďovať primerané informácie a vypracovať spoločné analýzy a hodnotenia, využívať a v prípade potreby spájať finančné, civilné a vojenské zdroje, plánovať a uskutočňovať účinné operácie krízového riadenia v rámci rozšírenej škály misií typu Petersberg, vymedziť a uplatňovať spoločnú obrannú politiku a položiť reálne základy budovaniu spoločnej obrany;

4.

zdôrazňuje, že nové ustanovenia o spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike (SBOP), ktoré zaviedla Lisabonská zmluva, obsahujú silnú politickú výpoveď o úmysle Únie konať ako sila zabezpečujúca stabilitu vo svete a predstavujú jasný právny rámec na posilnenie jej kapacít v oblasti vykonávania vlastnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky prostredníctvom komplexného prístupu, ktorý zahŕňa využívanie všetkých nástrojov dostupných EÚ a jej členským štátom, s cieľom predchádzať krízam a konfliktom, riešiť ich a budovať trvalý mier;

5.

pripomína najmä, že:

6.

zdôrazňuje, že povinnosť súdržnosti tak, ako je vymedzená v zmluve, v novom znení článku 40 ZEÚ (podľa ktorého uskutočňovaním SZBP aj ďalších politík EÚ nie je dotknuté uplatňovanie príslušných postupov) a nedávna judikatúra Súdneho dvora (pozri vec SALW) chránia prednosť metódy Spoločenstva, ako aj zvláštnosti a výsady SZBP a súčasne podporujú zbližovanie jednotlivých politík, nástrojov, zdrojov a právnych základov v rámci holistického a komplexného prístupu, v ktorom sa prispievanie k mieru a bezpečnosti vo svete stáva prierezovým cieľom vonkajšej a vnútornej činnosti EÚ, a SBOP je jedným z jej nástrojov; poznamenáva, že vojenské prostriedky možno nasadiť aj v prípade prírodných katastrof a katastrof spôsobených ľudskou činnosťou, ako v praxi preukázal vojenský štáb EÚ pri koordinácii vojenských kapacít na podporu civilne vedených záchranných operácií počas povodní v Pakistane v roku 2010, v súlade s platnými usmerneniami OSN o využívaní prostriedkov vojenskej a civilnej obrany pri medzinárodnom odstraňovaní dôsledkov katastrof (usmernenia z Oslo) a na základe žiadosti Komisie;

7.

vyjadruje preto znepokojenie nad tým, že viac ako rok po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti ešte neexistujú jasné signály polisabonského komplexného prístupu EÚ, v rámci ktorého by bolo možné prekonať tradičné procedurálne a inštitucionálne prekážky a zachovať pritom príslušné právne výsady v momente, keď ide o bezpečnosť európskych občanov;

8.

je presvedčený, že dôveryhodná vonkajšia bezpečnostná politika vyžaduje prehĺbenú vzájomnú závislosť medzi členskými štátmi a lepšiu vnútornú súdržnosť a vzájomnú dôveru a solidaritu, podobne ako bolo dosiahnuté v oblasti vnútornej bezpečnosti prostredníctvom schengenskej spolupráce (na základe ktorej schengenské krajiny pri ochrane vlastných hraníc strážia aj hranice ostatných členských štátov, vnútroštátne predpisy majú kontinentálny rozsah pôsobnosti a úlohy spojené s ochranou národnej bezpečnosti sa môžu plniť aj na území iného štátu alebo v spoločných tímoch, ktoré pôsobia v súlade s európskymi normami);

9.

vyjadruje poľutovanie nad neochotou členských štátov EÚ definovať spoločnú pozíciu o kríze v Líbyi, o rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN 1973 a o spôsoboch, ako ju implementovať; vyjadruje hlboké znepokojenie nad rizikom, pokiaľ ide zvažovanie ad hoc koalície založenej na ochote alebo dvojstrannej spolupráci ako reálnej náhrady za SBOP, pretože žiadny európsky štát nemá kapacitu byť významným aktérom bezpečnosti a obrany vo svete 21. storočia; pripomína, že Lisabonská zmluva stanovuje možnosť poveriť vykonaním operácie krízového riadenia skupinu členských štátov, ale iba v rámci rozhodnutia Rady, ktoré definuje ciele, rozsah a podmienky ich realizácie, a v súčinnosti s podpredsedom Komisie/vysokým predstaviteľom EÚ; trvá na tom, že spoločná reakcia na vývoj v Líbyi je nevyhnutná z hľadiska formulácie dôveryhodného nového prístupu k našej politike južného susedstva; znovu opakuje, že mandát udelený rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1973(2011) na ochranu líbyjského civilného obyvateľstva by sa nemal prekročiť neprimeraným použitím sily; vyzýva podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku, aby prijala konkrétne opatrenia na dosiahnutie skorého prímeria s cieľom zastaviť krviprelievanie a utrpenie líbyjského ľudu; naliehavo žiada podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku, aby zohrávala významnú a priamu úlohu pri podpore politických iniciatív v tomto smere; pokladá za kľúčové, aby sa úzko spolupracovalo s dočasnou prechodnou národnou radou, Africkou úniou a Arabskou ligou s cieľom nájsť pre súčasný vojenský konflikt politické a diplomatické riešenia vrátane cieľa, ktorým je zabezpečiť rezignáciu Kaddáfího režimu; zdôrazňuje, že vypracovanie stratégie pre región Sahel a Africký roh je ďalšou konkrétnou príležitosťou preukázať schopnosť EÚ riešiť otázky bezpečnosti a vývoja;

10.

naliehavo žiada Európsku radu, aby splnila svoju úlohu určiť strategické záujmy a politické ciele EÚ vypracovaním stratégie európskej zahraničnej politiky, ktorá by bola prispôsobená medzinárodnému vývoju, základom ktorej by bolo skutočné zbližovanie rôznych rozmerov vonkajšej činnosti EÚ a ktorá by sa pravidelne preskúmavala; vyzýva podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku a Radu, aby vychádzali z koncepcie bezpečnosti ľudí, aby sa táto koncepcia stala jadrom stratégie európskej zahraničnej politiky a aby ju pretvorili na jasné politické usmernenia;

11.

vyzýva Európsku radu a jej predsedu, aby k tejto úlohe pristupovali na základe politického dialógu s Európskym parlamentom a diskutovali o jeho odporúčaniach; trvá na tom, že takýto dialóg je nevyhnutný v súvislosti s novými ustanoveniami zmluvy a potrebou stanoviť a uskutočňovať stratégiu zahraničnej politiky na základe účinného a komplexného prístupu; navrhuje, aby sa takýto dialóg uskutočňoval na pravidelnom základe a aby sa zameriaval na dosiahnutý pokrok i na vyhliadky;

12.

upozorňuje na úlohu zverenú Európskemu parlamentu, pretože tento orgán priamo zastupujúci občanov EÚ je hlavným zdrojom demokratickej zákonnosti SZBP/SBOP, ktorá mu poskytuje právo očakávať, že sa jeho názory a odporúčania náležite zohľadnia;

13.

okrem toho pripomína, že podpredseda Komisie/vysoký predstaviteľ EÚ podlieha na základe zmluvy schváleniu Európskym parlamentom, ktorý je zapojený do rozhodovania o rozpočte EÚ pre vonkajšiu činnosť vrátane civilných misií SZBP a SBOP a administratívnych nákladov vyplývajúcich z vojenskej koordinačnej činnosti EÚ, že jeho súhlas je nevyhnutný pri transformácii stratégií EÚ na právne predpisy a pri uzatváraní medzinárodných dohôd vrátane dohôd, ktoré sa týkajú hlavne SZBP, a to s jednou výnimkou, ktorú predstavujú zmluvy týkajúce sa výlučne SZBP;

14.

vyjadruje želanie posilniť spoluprácu s národnými parlamentmi EÚ na demokratickej kontrole SZBP a SBOP s cieľom vzájomne posilňovať príslušný vplyv na politické rozhodnutia, ktoré prijímajú iné európske inštitúcie a členské štáty, a pritom plne rešpektovať právomoci národných parlamentov v oblasti obrannej politiky; vyjadruje poľutovanie nad nedostatočnou zhodou na konferencii predsedov parlamentov EÚ v dňoch 4. a 5. apríla 2011 o aspektoch medziparlamentnej konferencie o SZBP/SBOP a s potešením očakáva dohodu s národnými parlamentmi o nových podobách medziparlamentnej spolupráce v tejto oblasti; pripomína, že článok 9 protokolu 1 k Lisabonskej zmluve o úlohe národných parlamentov jasne uvádza, že organizáciu a podporu všetkých foriem efektívnej a pravidelnej medziparlamentnej spolupráce v rámci EÚ spoločne vymedzia Európsky parlament a národné parlamenty;

15.

zdôrazňuje úlohu, ktorú zmluvy udeľujú Komisii pri vykonávaní politík a opatrení spojených s ostatnými dimenziami vonkajšej činnosti EÚ, pri navrhovaní legislatívnych iniciatív, plnení rozpočtu, riadení programov Spoločenstva a pri zabezpečovaní vonkajšieho zastupovania EÚ s výnimkou SZBP; vyzýva Radu, Komisiu a Európsky parlament, aby posilnili svoju spoluprácu a v súlade s príslušnými výsadami zabezpečili súdržnosť medzi jednotlivými oblasťami vonkajšej činnosti EÚ v záujme účinnejšieho využívania nástrojov SBOP;

16.

zdôrazňuje, že právomoci a zodpovednosti podpredsedu Komisie/vysokého predstaviteľa EÚ predstavujú nielen zdvojený úrad, ale stelesňujú zlúčenie funkcií a zdrojov zákonnosti, vďaka ktorým je jeho postavenie centrálne v procese vytvárania súdržnosti medzi rôznymi nástrojmi, subjektmi a postupmi vonkajšej činnosti EÚ; vyzýva podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku EÚ, aby chápala svoju úlohu ako proaktívnu a viedla konštruktívny dialóg s Európskym parlamentom v rámci zdvojeného úsilia o aktívnu podporu politického konsenzu medzi členskými štátmi na strategických líniách a politických voľbách SZBP a SBOP a o zabezpečenie súdržnosti, účinnej koordinácie a plného zhodnotenia potenciálnej synergie medzi SZBP a SBOP a ostatnými oblasťami vonkajšej činnosti EÚ, ako aj vnútornými politikami EÚ, ktoré sa premietajú do vonkajšej činnosti alebo ju ovplyvňujú;

17.

domnieva sa, že Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) má zohrávať kľúčovú úlohu pri formovaní účinného komplexného prístupu založeného na úplnej integrácii SBOP, SZBP a ďalších rozmerov vonkajšej činnosti EÚ, osobitne v oblasti politiky rozvojovej spolupráce, obchodu a energetickej bezpečnosti, víta výsledky rokovania, ktoré viedlo k zriadeniu ESVČ ako štruktúry v službách orgánov EÚ a rôznych dimenzií jej vonkajšej činnosti, prenieslo na ňu širokú škálu právomocí a zodpovedností a zároveň zabezpečilo pevné spojenie s Komisiou bez porušenia jej výsad, a dúfa, že zodpovednosť, ktorou je ESVČ poverená pri strategickom plánovaní hlavných finančných nástrojov spojených s vonkajšou činnosťou EÚ, sa odrazí v skutočnej súdržnosti pri ich používaní na podporu zásad a cieľov EÚ;

18.

opakuje svoj názor, že civilné a vojenské štruktúry a kapacity krízového riadenia by sa mali užšie koordinovať a mali by pôsobiť súčinnejšie v rámci komplexného prístupu, pričom by sa zachovali rozdiely medzi civilnými a vojenskými úlohami, ako aj rôzne rozhodovacie postupy a hierarchia velenia;

19.

vyjadruje poľutovanie nad tým, že v provizórnej organizačnej schéme ESVČ nie sú v súlade s Madridskou dohodou so štruktúrami SBOP zahrnuté všetky existujúce útvary, ktoré sa zaoberajú plánovaním a tvorbou programov pre reakciu na krízy, predchádzaním konfliktom a budovaním mieru; žiada v tejto súvislosti najskôr organizovanie pravidelných stretnutí výboru pre krízové riadenie, ktorý by sa skladal z riaditeľstva pre krízové riadenie a plánovanie, útvaru pre plánovanie a vedenie civilných operácií, Vojenského štábu EÚ, Situačného centra EÚ (SITCEN), útvarov mierovej činnosti, predchádzania konfliktom, mediácie a bezpečnostnej politiky, predsedníctva Politického a bezpečnostného výboru, zemepisných referátov a ostatných príslušných tematických sekcií, ktoré by podliehali právomoci podpredsedu Komisie/vysokého predstaviteľa EÚ a výkonného generálneho tajomníka, a podľa okolností za spoluúčasti štruktúr Komisie pre humanitárnu pomoc, civilnú ochranu a vnútornú bezpečnosť; tieto stretnutia by koordinoval výkonný riaditeľ pre krízové opatrenia; vyzýva podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku EÚ a Komisiu, aby túto radu vybavili účinným pohotovostným a krízovým systémom a veľkou jednotnou operačnou miestnosťou v sídle ESVČ, kde by bolo možné zaručiť nepretržitý dohľad (24 hodín denne, 7 dní v týždni), aby pri prevádzke nedochádzalo k zdvojovaniu, ktoré sa sotva dá zosúladiť s potrebou zabezpečiť zodpovedajúci systém dohľadu a rýchlej reakcie na krízy; domnieva sa, že medzi týmto systémom a Európskym strediskom reakcie na núdzové situácie, ktoré v súčasnosti vytvára Komisia, by sa mala zabezpečiť pravidelná koordinácia a výmena informácií, aby sa zaručilo primerané spolupôsobenie a zároveň vzájomné rešpektovanie právomocí; ďalej žiada, aby bola vytvorená trvalá pracovná štruktúra so zapojením uvedených aktérov, a to aj nad rámec akútneho krízového riadenia s cieľom vyvinúť spoločné prístupy, napríklad v oblasti právneho štátu alebo reformy odvetvia bezpečnosti; napokon žiada, aby sa vykonalo preskúmanie v polovici obdobia trvania súčasných úprav s cieľom zaviesť skutočne integrované strategické plánovanie a koncepčný rozvoj v oblasti krízového riadenia a budovania mieru pre ESVČ;

20.

domnieva sa, že Rada pre krízové riadenie by mala pre ESVČ zabezpečovať jednotné pohotovostné plány, pokiaľ ide o potenciálny vývoj v operačnom priestore a krízové scenáre, a na druhej strane, aj prostredníctvom krízovej platformy by mala konkrétne riadiť reakciu na krízy a koordinovať v Bruseli i priamo na mieste využitie rôznych finančných nástrojov a kapacít EÚ bez toho, aby pritom boli dotknuté osobitné rozhodovacie postupy a právne základy týkajúce sa využitia civilných a vojenských kapacít v oblasti SZBP/SBOP alebo využitie nástrojov Spoločenstva;

21.

upozorňuje, že je nevyhnutné posilniť civilné a vojenské štruktúry reakcie na krízy a oddelenia v rámci ESVČ a Komisie a rozdeliť ich a organizovať racionálnejším spôsobom, a to predovšetkým:

22.

vyjadruje poľutovanie nad nedostatočnými výsledkami procesu plnenia základného civilného cieľa na rok 2010, pokiaľ ide o civilné kapacity, a najmä rozdiel medzi personálom, ktorý členské štáty prisľúbili, a počtom, ktorý bol pre misie skutočne k dispozícii, malým pokrokom v oblasti odbornej prípravy ľudských zdrojov (neexistencia všeobecných noriem, obmedzený počet vzdelávacích programov nahraných do programu vzdelávacích príležitostí v softvérovom prostredí Goalkeeper Schoolmaster); vyzýva podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku EÚ, Radu a členské štáty, aby koordinovaným spôsobom obnovili proces rozvoja civilných kapacít, najmä v oblasti náboru, rovnováhy mužov a žien, odbornej prípravy a nasadenia; zdôrazňuje najmä význam toho, aby sa naďalej stavalo na dedičstve dvoch hlavných civilných cieľov, ktoré EÚ doteraz realizovala, s cieľom čeliť týmto pretrvávajúcim problémom; vyzýva na vytvorenie mechanizmu Spoločenstva na posilnenie civilných kapacít, najmä zlepšením odbornej prípravy a rozšírením civilnej časti Európskej akadémie bezpečnosti a obrany;

23.

opätovne potvrdzuje, že dôveryhodné a dostupné vojenské spôsobilosti sú nevyhnutným predpokladom nezávislej SBOP a účinného komplexného prístupu a že je potrebné, aby ich členské štáty poskytovali; ďalej zdôrazňuje, že tieto vojenské spôsobilosti sa môžu využívať na rôzne účely, v neposlednom rade na civilné, v rámci zásad, ktoré sú základom pôsobenia EÚ na medzinárodnej scéne, a sebaurčujúcej povahy právneho poriadku EÚ;

24.

vyjadruje poľutovanie nad tým, že existuje ostrý rozpor medzi skutočnosťou, že členské štáty vynakladajú na obranu 200 miliárd EUR ročne, nedostatkom prostriedkov, ktoré má EÚ k dispozícii, a strastiplnými zdĺhavými konferenciami o vytváraní vojenských síl na vojenské operácie EÚ v čase, keď existujú nadbytočné kapacity a nadbytočný personál; vyjadruje poľutovanie nad skutočnosťou, že za viac ako dvanásť rokov spôsob formovania ozbrojených síl v skutočnosti nepriniesol žiadne zlepšenie, pokiaľ ide o množstvo a kvalitu vojenských spôsobilostí, ktoré sú k dispozícii na misie SBOP; zdôrazňuje, že zlepšenie v oblasti vojenských spôsobilostí je potrebné vyhodnocovať pravidelne; upozorňuje, že sa čoraz viac zväčšuje rozdiel medzi narastajúcim dopytom zo zahraničia a zdrojmi, ktoré dávajú členské štáty k dispozícii EÚ;

25.

so znepokojením poznamenáva, že súčasná hospodárska úspornosť by mohla vyústiť do škrtov nekoordinovaných na európskej úrovni a do pretrvávajúceho prekrývania činností, čo by mohlo spochybniť SBOP ako takú, zatiaľ čo by mala prinútiť členské štáty k premyslenejším výdavkom v oblasti obrany, takže by spojili väčšiu časť svojich obranných kapacít, rozpočtu a požiadaviek, delili sa o ne a zároveň by dosiahli väčšiu bezpečnosť pre svojich občanov; vyzýva členské štáty, aby zabezpečili väčšiu transparentnosť rozpočtov na obranu;

26.

pripomína, že SZBP a SBOP by mali viesť aj k odzbrojeniu a nešíreniu zbraní, a to od malých a ľahkých zbraní až po jadrové hlavice a balistické strely; naliehavo žiada podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku EÚ, aby túto politiku prioritne podporovala novým radom proaktívnych opatrení na riešenie otázok nášľapných mín, kazetovej munície, munície s obsahom ochudobneného uránu, malých a ľahkých zbraní, biologických, chemických a jadrových zbraní hromadného ničenia a spôsobov ich poskytovania; naliehavo žiada podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku EÚ, aby každoročne informovala Európsky parlament o plnení záverov konferencie o preskúmaní Zmluvy o nešírení jadrových zbraní z roku 2010 a jej akčného plánu odzbrojovania a nešírenia zbraní;

27.

vyjadruje poľutovanie nad tým, že medzi obrannými programami v EÚ panuje značná duplicita, napríklad existuje vyše 20 programov obrnených vozidiel, 6 rôznych programov útočných ponoriek, 5 programov striel zem-vzduch a 3 programy bojových lietadiel, čo znamená, že nedochádza k úsporám z rozsahu, že sa plytvá obmedzenými hospodárskymi zdrojmi a že ceny európskeho obranného zariadenia sú neprimerane vysoké; navyše to vedie k pretrvávajúcej fragmentácii európskej obrannej priemyselnej a technologickej základne, brzdí konkurencieschopnosť celého európskeho priemyselného odvetvia súvisiaceho s bezpečnosťou a z tohto hľadiska priamo ohrozuje vedúce postavenie v oblasti technológií a zamestnanosť;

28.

znovu pripomína, že všetky uvedené body treba riešiť prostredníctvom jasného, dlhodobého politického odhodlania s plným využitím možností Lisabonskej zmluvy a že akákoľvek politika spoločnej obrany, ktorá sa má postupne presunúť do spoločnej obrany, musí mať za cieľ posilniť schopnosť EÚ reagovať na krízy a zabezpečiť dlhodobé budovanie mieru, ale najmä posilniť strategickú nezávislosť Európy a jej akcieschopnosť; žiada, aby sa uskutočnilo mimoriadne zasadnutie Európskej rady, ktoré by sa venovalo otázke európskej bezpečnosti a obrany; opakovane žiada, aby návrh bielej knihy o európskej bezpečnosti a obrane vychádzal z procesu, ktorý zahŕňa všetky relevantné zúčastnené strany EÚ a aby bol založený na preskúmaniach národnej obrany a bezpečnosti vo všetkých členských štátoch, ktoré sú súlade so spoločným vzorom a umožňujú priame porovnanie silných a slabých stránok súčasných kapacít a plánovanie prognóz;

29.

dôrazne vyzýva členské štáty, aby podporovali Európsku obrannú agentúru ako odbornú agentúru EÚ, ktorej bola zverená úloha vymedzovať a rozvíjať obranné kapacity v oblasti krízového riadenia a podporovať a posilňovať európsku spoluprácu v oblasti vyzbrojovania;

30.

berie na vedomie, že francúzsko-britská dohoda o spolupráci v oblasti bezpečnosti a obrany z 2. novembra 2010 sa začala mimo rámca Zmluvy o Európskej únii; vyjadruje však nádej, že tento najnovší pokus o francúzsko-britskú spoluprácu môže slúžiť ako urýchľujúci faktor ďalšieho pokroku na európskej úrovni v súlade s inštitucionálnym rámcom EÚ a logickou požiadavkou racionalizácie, interoperability a nákladovej efektívnosti; zdôrazňuje, že Európska obranná agentúra by mala v tejto súvislosti zohrávať podpornú úlohu; domnieva sa, že súčasná francúzsko-britská spolupráca v oblasti obrany by mala ukazovať smer k účinnejšej európskej spolupráci založenej na plánovaní kapacít a vzájomnej závislosti; naliehavo žiada vlády Francúzska a Spojeného kráľovstva, aby sa do budúcnosti zaviazali k dohovorom o spájaní a spoluúčasti na viacstrannej európskej úrovni;

31.

poznamenáva, že stála štruktúrovaná spolupráca ustanovená v zmluve zabezpečuje zákonné záruky a záväzky a je tiež nástrojom na podporu lepšieho využívania prostriedkov SBOP v čase hospodárskych úsporných opatrení a na prekonanie nedostatku konsenzu medzi členskými štátmi; vyzýva Radu a členské štáty, aby bezodkladne vymedzili ciele a podstatu takejto spolupráce, so zapojením všetkých členských štátov, ktoré majú politickú vôľu a vojenské kapacity;

32.

je presvedčený, že je potrebné posilniť úlohu ministrov obrany v rámci zloženia Rady pre zahraničné veci;

33.

pripomína, že ustanovenie o vzájomnej pomoci predstavuje právny záväzok účinnej solidarity v prípade vonkajšieho útoku na ktorýkoľvek členský štát bez toho, aby došlo k rozporu s úlohou NATO v európskej bezpečnostnej architektúre, pričom sa zároveň rešpektuje neutralita niektorých členských štátov; odporúča preto vážne sa zamyslieť nad skutočným vplyvom ustanovenia o vzájomnej pomoci a zaoberať sa nevyriešenými problémami týkajúcimi sa vykonávacích ustanovení, ktoré boli vyňaté z návrhu Zmluvy o fungovaní Európskej únie; žiada vypracovanie politických usmernení, ktorých potreba nevyhnutne vyplynula v neposlednom rade z nedávneho skončenia platnosti zmenenej Bruselskej zmluvy (Zmluvy o Západoeurópskej únii);

34.

uznáva, že v priebehu rozvoja SBOP nastal teraz čas na dosiahnutie politického a inštitucionálneho výsledku, na ktorý by malo nadviazať uskutočnenie konkrétnych cieľov v oblasti vojenských kapacít; pripomína veľký potenciál opatrení zavedených Lisabonskou zmluvou, ktoré sa zameriavajú na podporu rozvoja týchto spôsobilostí a na vymedzenie postupného rámca obrannej politiky EÚ, a zdôrazňuje naliehavosť ich účinného využívania;

35.

odporúča členským štátom, aby sa v plnej miere zaviazali k poskytovaniu a udržiavaniu vojenských kapacít zodpovedajúcich trendu, pri ktorom sa stále väčší dôraz kladie na hľadiská kvality; schvaľuje požiadavky nastolené z neformálneho zasadnutia ministrov obrany v Gente, v nemecko-švédskom dokumente a vo weimarskej iniciatíve a žiada, aby sa bezodkladne začalo s operatívnou fázou v súlade so závermi Rady z decembra 2010, podľa ktorých ministri obrany súhlasili s tým, že Európska obranná agentúra by mala zintenzívniť svoju činnosť a uľahčiť tak vymedzenie oblastí, v ktorých by bolo možné spoločne využívať vojenské kapacity a deliť sa o ne, a to aj prostredníctvom podpory „skupiny múdrych“; zdôrazňuje, že je potrebné, aby bol tento nový prístup k rozvoju kapacít úspešný; vyzýva členské štáty, aby dodržali termín stanovený Radou – december 2010; pripomína, že náčelníci štábu ozbrojených síl EÚ dostali za úlohu preskúmať do mája 2011 svoje kapacity, že Vojenský štáb EÚ dostal za úlohu použiť tieto údaje na vypracovanie prehľadu do polovice roku 2011 a že ministri obrany EÚ dospejú ku konečným záverom do konca tohto roku; vyzýva agentúru, aby túto novú iniciatívu označila za svoju prioritu a zostavila zoznam prípadných nových projektov spolupráce (napríklad v oblastiach, ako sú satelitné komunikácie, zdravotnícka podpora, námorná logistika a kybernetická bezpečnosť), aby nedochádzalo k zdvojovaniu nákladov a zvýšila sa interoperabilita;

36.

podporuje odporúčania Rady pre zahraničné veci z januára 2011, ktoré nabádajú podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku EÚ, aby rozvíjala témy, ktorým sa venuje weimarská iniciatíva, a umožnila tak podniknutie konkrétnych krokov na základe správy, ktorú má predložiť Rade pre zahraničné veci do polovice roka 2011, s cieľom dosiahnuť, pokiaľ to bude možné, konkrétne výsledky do konca roka vrátane možnosti rozšírenia týchto iniciatív na ďalšie zainteresované členské štáty;

37.

opätovne potvrdzuje, že je potrebné prekonať súčasnú nerovnováhu, pokiaľ ide o kapacity plánovania a vedenia civilných a vojenských operácií tým, že sa v EÚ vytvorí stály útvar civilno-vojenského plánovania a vedenia alebo operačné veliteľstvo, ktoré EÚ umožní, aby reagovala rýchlejšie a nákladovo-efektívnejšie; upozorňuje, že dohody Berlín plus sa využívajú len obmedzene a doposiaľ sa uplatnili len pri preberaní bývalých misií NATO, a upozorňuje na problémy spojené s rámcovým plánom pre jednotlivé štáty spočívajúcom vo využívaní piatich národných operačných veliteľstiev, ktoré k problémom s vytváraním vojenských síl a stále zložitejšou koordináciou civilných a vojenských kapacít pridávajú problémy s nedostatočným predbežným plánovaním;

38.

domnieva sa, že hoci súčasné operačné stredisko predstavuje vítaný prvý krok, nespĺňa požiadavky, nezodpovedá ambíciám stáleho operačného veliteľstva, a že sa z neho musí vytvoriť stále stredisko, ktoré by mohlo riadiť väčšie misie, musí sa mu poskytnúť dostatočný personál a operačná infraštruktúra a že sa musí riešiť otázka nespoľahlivosti infraštruktúry komunikačných a informačných systémov EÚ, ktorej hlavnou príčinou je chýbajúca stála štruktúra (C2) velenia a kontroly (a príslušný právny rámec), t. j. skutočnosť, ktorá môže nepriaznivo ovplyvňovať informovanosť o situácii; obhajuje spoločné umiestnenie vojenského operačného veliteľstva a civilného veliteľstva, aby bolo možné vykonávať celý rad vojenských a civilných operácií pri maximálnom využití možnej súčinnosti a pri plnom rešpektovaní odlišnej civilnej a vojenskej línie velenia a odlišných rozhodovacích postupov a mechanizmov financovania;

39.

víta skutočnosť, že podpredsedníčka Komisie/vysoká predstaviteľka EÚ vo svojej odpovedi na weimarskú iniciatívu uznáva, že je potrebné, aby bola EÚ schopná viesť vojenské operácie; tvrdí, že analýza efektívnosti nákladov, na ktorú vyzvala podpredsedníčka Komisie/vysoká predstaviteľka EÚ, by mala zohľadniť aj náklady vyplývajúce z neexistencie operačného veliteľstva EÚ; vyhlasuje, že má v úmysle podporiť vypracovanie štúdie o tomto aspekte a možných nákladoch na novú štruktúru a o mechanizmoch jej financovania;

40.

uznáva opodstatnenosť bojových skupín, ale žiada, aby sa koncepcia a štruktúra bojových skupín, ktoré neboli doposiaľ nikdy nasadené, dôkladne posúdila z hľadiska väčšej pružnosti a účinnosti; je presvedčený, že:

41.

zdôrazňuje zmienku o európskej politike v oblasti spôsobilostí a vyzbrojovania v zmluve, podľa ktorej má byť vymedzená za účasti Európskej obrannej agentúry, a vyzýva v tejto súvislosti inštitúcie a orgány EÚ, ako aj členské štáty na spoluprácu pri koncipovaní a realizácii tejto politiky;

42.

podporuje úzku spoluprácu medzi agentúrou a Komisiou s cieľom posilniť kapacity dvojakého využitia v záujme nájdenia čo najkomplexnejšieho prístupu k výskumu týkajúcemu sa bezpečnosti a lepšej súčinnosti pri riadení civilných a vojenských zdrojov, a to najmä prostredníctvom tematickej oblasti bezpečnosti z rámcového programu pre výskum a technický rozvoj; oceňuje preto perspektívu ôsmeho rámcového programu, ktorý sa tiež zameria na vonkajšiu bezpečnosť; vyzýva Komisiu, aby uznala civilno-vojenskú povahu krízového riadenia a zvážila možnosť financovania výskumu v oblasti bezpečnosti a obrany, ktorý je možné využiť na civilné účely, z finančných prostriedkov Spoločenstva; konštatuje však, že táto spolupráca by nemala ísť nad rámec nevyhnutnej civilno-vojenskej spolupráce v oblasti udržiavania mieru, predchádzania konfliktom a posilňovania medzinárodnej bezpečnosti a činností krízového riadenia;

43.

naliehavo žiada riaditeľku Európskej obrannej agentúry (podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku EÚ), ako aj Radu, aby včas predložili nové rozhodnutie Rady o zriadení Európskej obrannej agentúry, ktoré by vychádzalo z jej novej úlohy, uvedenej v Lisabonskej zmluve; vzhľadom na Lisabonskú zmluvu a dôsledky, ktoré z nej vyplývajú pre Európsku obrannú agentúru, spochybňuje súčasný právny základ Európskej obrannej agentúry, ktorý sa datuje do roku 2004; vyzýva Radu, aby informovala Európsky parlament o potrebných zmenách jednotnej akcie Rady, ktorou sa zriaďuje Európska obranná agentúra, vyplývajúcich zo zahrnutia Európskej obrannej agentúry do Lisabonskej zmluvy;

44.

žiada vytvorenie pevného partnerstva medzi Komisiou, Európskym parlamentom, Európskou obrannou agentúrou a zúčastnenými členskými štátmi v súvislosti s prípravou ôsmeho rámcového programu týkajúceho sa investícii do oblastí technológií spoločného záujmu na úrovni EÚ, pričom treba v neposlednom rade prihliadať na skutočnosť, že náklady na investície do výskumu a rozvoja v oblasti obrany sa v súčasnosti v Európe rovnajú približne 10 % nákladov vynaložených v USA;

45.

žiada o úzku spoluprácu medzi Európskou obrannou agentúrou a Organizáciou pre spoluprácu v oblasti vyzbrojovania (OCCAR); žiada, aby ho riaditeľka Európskej obrannej agentúry (podpredsedníčka Komisie/vysoká predstaviteľka EÚ) informovala o výsledkoch rokovaní o administratívnej dohode o ich spolupráci, ktoré sa začali v apríli 2009;

46.

opätovne potvrdzuje, že jedným z hlavných predpokladov nezávislej a dôveryhodnej SBOP je vytvorenie viac konkurencieschopného a efektívneho európskeho trhu v oblasti obrany a bezpečnosti, otvoreného verejným zákazkám, s posilnenou európskou obrannou priemyselnou a technologickou základňou, ktorá zohľadňuje kľúčové priemyselné kapacity, bezpečnosť zásobovania medzi jednotlivými krajinami, rozšírenie a diverzifikáciu dodávateľskej základne a lepšiu spoluprácu v oblasti vyzbrojovania;

47.

upozorňuje, že pre trh v oblasti obrany je dôležité, aby sa do vnútroštátnych právnych poriadkov všetkých členských štátov transponovali tieto smernice:

odporúča, aby členské štáty prísne dodržiavali termíny kontrolované Komisiou, pripravili nevyhnutné vykonávacie predpisy a vyškolili príslušných zamestnancov na presadzovanie nových pravidiel; vyzýva členské štáty, aby zohľadnili príslušné usmerňovacie pokyny vydané Komisiou;

48.

odporúča, aby sa naliehavo preskúmalo vykonávanie spoločnej pozície z 8. decembra 2008, ktorou sa vymedzujú spoločné pravidlá upravujúce kontrolu vývozu vojenskej technológie a materiálu, s cieľom zabezpečiť jej striktné a rovnaké dodržiavanie všetkými príslušnými vnútroštátnymi orgánmi v každom členskom štáte;

49.

naliehavo žiada členské štáty, aby dodržiavali kódex správania Európskej obrannej agentúry pri obstarávaní obranných zariadení a tiež jej kódex správania pri kompenzáciách, aby sa predišlo porušeniu pravidiel vnútorného trhu a obmedzili sa príležitosti na korupciu;

50.

zdôrazňuje, že na podporu vznikajúceho európskeho trhu v oblasti bezpečnosti a obrany je potrebné napraviť situáciu, keď chýbajú predpisy a normy, čo obmedzuje trhové príležitosti veľkých subjektov i malých a stredných podnikov a bráni interoperabilite bezpečnostných systémov; v plnej miere podporuje činnosť Európskej obrannej agentúry v rámci nového právneho základu, ktorý poskytuje Lisabonská zmluva; zasadzuje sa za úzku spoluprácu medzi Európskou obrannou agentúrou a Komisiou s cieľom vytvoriť európsky trh pre oblasť obrany; žiada Komisiu, aby v spolupráci s Európskou obrannou agentúrou začala pracovať na prvom posúdení európskej priemyselnej politiky v oblasti bezpečnosti a obrany;

51.

nalieha na zúčastnené členské štáty, aby považovali účasť v agentúre EDA za stály záväzok a poskytli jej potrebné ľudské a hospodárske zdroje; vyzýva na zvýšenie výdavkov na operačné projekty a štúdie (doposiaľ v priemere 25 % rozpočtu) v prípade neželanej situácie, že by sa vetovanie zvýšenia rozpočtu pretiahlo;

52.

vyzýva členské štáty, ktoré sa zúčastňujú na činnosti Európskej obrannej agentúry, aby prispievali k činnosti a iniciatívam, ktoré má predložiť podpredsedníčka Komisie/vysoká predstaviteľka EÚ v rámci svojej funkcie riaditeľky agentúry, a naliehavo vyzýva podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku EÚ, aby určila pracovné metódy na zlepšenie schopnosti zúčastňujúcich sa členských štátov prevziať zodpovednosť za rozhodovanie v súlade s medzivládnym charakterom agentúry a ustanoveniami zmluvy s cieľom vytvárať politický konsenzus;

53.

domnieva sa, že je potrebné prijať regulačné opatrenia EÚ vrátane komplexného systému noriem pre stanovenie, registráciu, povoľovanie, monitorovanie a nahlasovanie porušení príslušných právnych predpisov zo strany súkromných vojenských a bezpečnostných spoločností na vnútornej i na vonkajšej úrovni;

54.

vyzýva preto Komisiu a Radu, aby začali s potrebnými opatreniami, t. j. aby:

55.

domnieva sa, že aspekty vnútornej a vonkajšej bezpečnosti EÚ treba riešiť ako dopĺňajúce sa rozmery tej istej stratégie, ako jasne vyjadrila Európska rada na svojich zasadnutiach v Tampere (1999), vo Feire (2000) a v Štokholme (2010) pri schvaľovaní cieľov európskeho priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti na obdobie rokov 2010 – 2014; zdôrazňuje, že v rámci boja proti medzinárodnému terorizmu nemožno za žiadnych okolností upustiť zo základných hodnôt a noriem, ako sú ľudské práva, základné práva a slobody a humanitárne právo, a že jedným zo záverov Dočasného výboru vo veci údajného využívania európskych krajín prostredníctvom CIA na účely prepravy a nezákonného zadržiavania väzňov je, že protiteroristické politiky a opatrenia na národnej úrovni a úrovni EÚ si vyžadujú viac parlamentnej kontroly;

56.

domnieva sa, že v súčasnosti, a najmä po 11. septembri, je stále zrejmejšie, že mnohé nadnárodné hrozby, ako je terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia, organizovaný zločin, počítačová kriminalita, drogy a obchodovanie s ľuďmi, nemožno riešiť bez koordinovanej spolupráce zahŕňajúcej vonkajšiu bezpečnostnú politiku a vnútorné legislatívne a politické opatrenia a nástroje, ako to už bolo zdôraznené v prvom akčnom pláne EÚ proti terorizmu (2001) a v stratégii EÚ na boj proti terorizmu (2005); pripomína, že v správe Rady z roku 2008 o vykonávaní Európskej bezpečnostnej stratégie sa zdôrazňuje, že zlyhanie štátu má vplyv na európsku bezpečnosť, ako to znázorňuje prípad Somálska;

57.

uznáva, že prepojenie medzi vonkajšou a vnútornou bezpečnostnou politikou je čoraz jasnejšie v členských štátoch, a najmä v tretích štátoch ako USA, kde sa v roku 2003 spojením 22 federálnych agentúr zriadilo ministerstvo vnútornej bezpečnosti, ktoré v súčasnosti zamestnáva vyše 200 000 úradníkov a jeho ročný rozpočet presahuje 40 miliárd dolárov; domnieva sa, že nie je nijakým prekvapením, že jeho hlavné poslanie je sčasti totožné s poslaním, ktoré Európska únia spojila s vytvorením priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (ochrana vonkajších hraníc, prisťahovalectvo, protiteroristické opatrenia);

58.

oceňuje skutočnosť, že kľúčové ustanovenia Lisabonskej zmluvy odrážajú prispôsobenie sa uvedeným okolnostiam a potrebu využiť súčinnosť medzi vonkajšou a vnútornou bezpečnosťou vrátane:

59.

domnieva sa, že európska bezpečnostná stratégia (2003) a stratégia vnútornej bezpečnosti (2010) rovnako vymedzujú rôzne spoločné oblasti, ako je terorizmus, organizovaný zločin a počítačová kriminalita, ktoré majú vplyv na obe dimenzie bezpečnosti; súhlasí preto s tým, že treba zlepšiť spôsob, akým sa prepája vnútorná a vonkajšia dimenzia, pričom túto myšlienku rozvinula Komisia vo svojom oznámení s názvom Stratégia vnútornej bezpečnosti EÚ: päť krokov k bezpečnejšej Európe (2010) KOM(2010)0673;

60.

domnieva sa, že doplnkovosť cieľov vonkajšej a vnútornej bezpečnosti sa odráža v skutočnosti, že:

61.

zastáva názor, že všetky uvedené iniciatívy by sa preto mohli začať, len ak bude existovať pevný právny základ a legislatívne opatrenia, ktoré sa môžu prijať na základe obvyklej vnútornej právomoci EÚ, pri ktorej je pravidlom kvalifikovaná väčšina v Rade a ktorá zahŕňa aj spolurozhodovanie v Európskom parlamente a v neposlednom rade súdne preskúmanie Súdnym dvorom;

62.

zastáva názor, že z toho logicky vyplýva, že ak si rovnaká hrozba vyžaduje aktiváciu opatrení pre vonkajšiu aj vnútornú bezpečnosť, EÚ by mala dať prednosť účinnejším – a z právneho hľadiska pevnejším – dostupným opatreniam, ktorými sú opatrenia vychádzajúce z vnútornej právomoci; úloha Európskeho parlamentu by mala byť rozhodujúca aj z hľadiska súvisiacich konkrétnych stratégií a opatrení SZBP;

63.

pripomína Rade a podpredsedníčke Komisie/vysokej predstaviteľke EÚ, že sú povinné priebežne informovať Európsky parlament o stave vonkajších vzťahov, najmä o vzťahoch s tretími krajinami a medzinárodnými organizáciami, s ktorými sa rokuje o medzinárodných dohodách, alebo s ktorými sa tieto dohody uzatvorili v záujme EÚ; pripomína Rade, že ak dohody o výmene dôverných informácií s tretími krajinami a medzinárodnými organizáciami nepatria výlučne do SZBP, musia sa prerokúvať a uzatvárať s vedomím a za účasti Európskeho parlamentu v súlade s článkom 218 ods. 6 ZFEÚ; z rovnakého hľadiska si vyhradzuje právo posúdiť, či dohoda medzi členskými štátmi EÚ zasadajúcimi v Rade, ktorá sa týka ochrany utajovaných informácií vymieňaných v záujme EÚ, neohrozuje uplatňovanie výsad priznaných v zmluve;

64.

víta skutočnosť, že od roku 2003 uskutočnila EÚ rad operácií (24) na troch kontinentoch, pri ktorých zasahovala rôznym spôsobom, pričom prevládali civilné misie, ktoré sa zameriavali na policajné úlohy, reformu sektora bezpečnosti (SSR) a posilňovanie právneho štátu; poznamenáva, že z doterajších 24 misií SBOP malo 16 civilnú povahu;

65.

poznamenáva, že tento trend potvrdzuje 13 práve prebiehajúcich misií a že okrem „hlavného“ zaradenia musí byť misia stále častejšie multifunkčná, ako v prípade misie EULEX Kosovo, ktorá spája viacero funkcií (políciu, colné orgány a súdny systém) s funkciami odbornej prípravy, sledovania a pomoci, ako aj s výkonnými úlohami, alebo ako v prípade novšej misie EUTM Somálsko so sídlom v Ugande, ktorá sa a zameriava na vojenskú odbornú prípravu bezpečnostných síl dočasnej federálnej vlády a je príkladom zvýšeného dôrazu na úlohy súvisiace s reformou v oblasti bezpečnosti v rámci vojenského krízového riadenia;

66.

víta prebiehajúcu revíziu súčasných koncepcií civilnej SBOP; poznamenáva najmä, že za ústrednú koncepciu pre civilné misie sa budú považovať zákonné normy a budú sa týkať polície, spravodlivosti, civilnej správy, colnej správy, kontroly hraníc a ďalších dôležitých oblastí použitia pre plánovačov a odborníkov pracujúcich na mieste pri príprave a realizácii misií, ktoré budú plniť posilňujúce alebo substitučné (výkonné) úlohy; schvaľuje prácu v oblasti rozvíjania koncepcie justičných misií SBOP a zároveň poznamenáva, že je potrebné vyhnúť sa zbytočnému prekrývaniu s možnými programami Spoločenstva; v tejto súvislosti žiada, aby podpredsedníčka Komisie/vysoká predstaviteľka EÚ poskytla Európskemu parlamentu urýchlene podrobné informácie o najímaní súkromných vojenských a bezpečnostných spoločností na misie SBOP a SZBP, v ktorých uvedie, aké profesionálne požiadavky a podnikové normy musia zmluvní partneri spĺňať, príslušné predpisy, právnu zodpovednosť a právne záväzky, mechanizmy dohľadu, hodnotenie účinnosti a s tým súvisiace náklady;

67.

uznáva tiež, že Lisabonská zmluva umožňuje rozšírenie misií typu Petersberg, ktoré sa de facto používali už pri zásahoch v rokoch pred vstupom zmluvy do platnosti, a teda priniesla inováciu a poskytla silnejší politicko-právny rámec zodpovedajúci realite;

68.

naliehavo žiada, aby sa získané skúsenosti využili na nový impulz pre misie (misia EUTM Somálsko bola v posledných dvoch rokoch jediným novým zásahom), pretože misie sú zaťažkávacou skúškou mandátu SBOP a dôležitým kritériom dôveryhodnosti EÚ ako medzinárodného hráča;

69.

upozorňuje, že je urýchlene potrebné dosiahnuť jasný pokrok, pokiaľ ide o technické, právne, operačné a predovšetkým politické a strategické hľadiská; trvá najmä na tom, aby bola každá misia začlenená do jasnej politickej stratégie (strednodobej a dlhodobej), a zdôrazňuje, že misie sa neuskutočňujú ako náhrada politiky; domnieva sa, že toto spojenie je zásadné pre zabezpečenie operačného úspechu zásahov a všeobecnejšie aj pre prelomenie bludného kruhu, v ktorom má SBOP tendenciu nahrádzať SZBP so všetkými nedôslednosťami, ktoré z toho vyplývajú, namiesto toho, aby bola jej nástrojom;

70.

s obavami berie na vedomie, že spojenie s jasnou politickou stratégiou sa až doposiaľ zanedbávalo a vo väčšine prípadov sa aj naďalej zanedbáva, čo negatívne ovplyvňuje účinnosť a výkonnosť misií, napríklad:

71.

víta rozhodnutie Rady vykonávať operácie EUFOR Líbya na podporu humanitárnej pomoci, ak o to požiada Úrad OSN pre koordináciu humanitárnych záležitostí; vyzýva Radu, aby poskytla okamžitú humanitárnu podporu mestu Misuráta a ostatným osídleným centrám, najmä námornými prostriedkami; je hlboko znepokojený rastúcim počtom obetí konfliktu v Líbyi a údajným používaním kazetovej munície a iných zbraní zo strany Kaddáfího režimu proti civilnému obyvateľstvu; vyslovuje hlboké poľutovanie nad tým, že mandát misie EUFOR bol obmedzený na humanitárne aspekty, hoci existoval jasný dôvod, aby sa EÚ v Líbyi ujala vedenia v oblasti námorného dohľadu (presadenie embarga a pomoc agentúre Frontex), humanitárnej pomoci a ochrany civilistov; v tejto súvislosti pripomína svoje uznesenie z 10. marca 2011, ktorým vyzýva podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku EÚ, aby preskúmala možnosť presadenia embarga pomocou vzdušných a námorných prostriedkov SBOP; vyjadruje poľutovanie nad rozhodnutím niektorých členských štátov vetovať širší mandát pre EUFOR Líbya, zatiaľ čo v rovnakom čase vykonávajú takéto operácie samostatne; žiada, aby sa začali plánovať potenciálne operácie SBOP v Líbyi v strednodobom až dlhodobom horizonte v oblasti reformy bezpečnostného sektora, budovania inštitúcií a správy hraníc;

72.

požaduje užšiu koordináciu na mieste, pri ktorej budú vedúci delegácií (ktorí sú dnes už úradníkmi ESVČ, nie Komisie) a osobitní zástupcovia EÚ zohrávať rozhodujúcu úlohu; domnieva sa, že táto koordinácia by mala prebiehať na rôznych úrovniach, najmä:

73.

odporúča reformu mechanizmu ATHENA, ktorá by viedla k racionalizácii a zvýšeniu podielu spoločných nákladov (v súčasnosti odhadovaných na 10 %) s cieľom rozložiť tak spravodlivejšie bremeno vojenských operácií, keď v súčasnej situácii účastníci misie, ktorí sú už zodpovední za riziká a náklady, sú povinní prevziať ďalšiu hospodársku zodpovednosť;

74.

víta výsledok dosiahnutý v rámci madridskej dohody o zriadení ESVČ, ktorý umožnil vytvoriť tri osobitné rozpočtové okruhy pre hlavné misie SBOP (EULEX Kosovo, EUPOL Afganistan a EUMM Gruzínsko) s cieľom zaručiť väčšiu transparentnosť a lepšiu parlamentnú kontrolu výdavkov; zdôrazňuje, že je potrebné vyčleniť pre každú misiu SBOP jeden rozpočtový riadok; vyhlasuje, že je ochotný spolupracovať s novým stálym predsedom Politického a bezpečnostného výboru na zlepšení a posilnení efektívnosti spoločných konzultačných stretnutí o SZBP v súlade s vyhlásením vysokej predstaviteľky o politickej zodpovednosti, ako bolo dohodnuté v Madride; vyhlasuje, že má záujem učiť sa od Kongresu USA a ďalších národných parlamentov, pokiaľ ide o postupy a metódy vykonávania kontroly nad bezpečnostnou a obrannou politikou;

75.

požaduje, aby sa na základe Lisabonskej zmluvy zriadil fond pre začatie predbežných činností v rámci prípravy vojenských operácií, ktorý by urýchlil vyplácanie finančných prostriedkov, a to v rámci návrhu na súčasnú revíziu mechanizmu ATHENA;

76.

odporúča vykonať kroky s cieľom riešiť problémy s hľadaním odborníkov pre civilné misie (napr. v prípade misií EULEX Kosovo a EUPOL Afganistan), ktoré evidentne predstavujú najpoužívanejší typ zásahu, ako aj prijať nevyhnutné ustanovenia na zabezpečenie rýchleho rozmiestnenia a udržateľnosti;

77.

odporúča v rámci uplatňovania hľadiska rodovej rovnosti v súlade s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1325 a v záujme väčšej účinnosti civilných a vojenských misií angažovať vhodným spôsobom ženský personál na všetkých úrovniach krízového riadenia; zdôrazňuje, že je potrebné začleňovať ženy na miesta s vyššou úrovňou rozhodovania, zapájať ich do pravidelných konzultácií s občianskou spoločnosťou vrátane ženských organizácií a posilňovať možnosti pracovať na otázkach rodovej rovnosti v rámci misií; žiada o zavedenie primeraných postupov na predkladanie sťažností verejnosťou v rámci misií SBOP, ktoré by pomohli predovšetkým pri nahlasovaní sexuálneho násilia a násilia založeného na rodovej príslušnosti; vyzýva podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku EÚ, aby podrobné správy o ženách, mieri a bezpečnosti zahrnula do polročných hodnotení misií SZBP; zdôrazňuje, že je dôležité, aby EÚ vysielala viac žien spomedzi policajtov a vojakov na misie SBOP, pričom ako vzor by mohol slúžiť kontingent policajtiek pôsobiaci v mierových silách OSN v Libérii;

78.

vyzýva podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku, aby prijala zodpovedajúce opatrenia na optimalizáciu prípadného využívania európskych zdrojov a kapacít na civilné misie, a s obavami zaznamenáva vysoké náklady na bezpečnostné opatrenia v prípade misií EUJUST LEX Irak a EUPOL Afganistan, ktoré boli zverené súkromným bezpečnostným agentúram;

79.

súhlasí s tým, že treba posilniť postupy, formálne vytvorené na úrovni inštitúcií, na základe ktorých sa bude – v pravidelných intervaloch prostredníctvom spoločných kritérií –vyhodnocovať priebeh misií na mieste; domnieva sa, že takýto krok by umožnil využiť získané skúseností z politicko-strategického, technického, právneho a operatívneho hľadiska a v dlhodobom meradle by sa mohol stať základom na skvalitnenie prebiehajúcich zásahov a na vytvorenie kritérií použiteľných v novovzniknutých krízach s cieľom dosiahnuť čo najlepšiu rovnováhu medzi strategickými záujmami a dostupnými zdrojmi;

80.

trvá na tom, že do aktívneho záväzku podporovať multilateralizmus – keďže je to hľadisko, ktoré je najviac v súlade s rešpektovaním právneho štátu vo všeobecnosti, osobitnou povahou EÚ a rastúcou vzájomnou závislosťou charakteristickou pre globalizáciu –sa musí zahrnúť aj tendencia medzinárodného systému k multipolarite a uzatváraniu strategických partnerstiev;

81.

opakuje, že EÚ v plnom rozsahu dodržiava ustanovenia a zásady Charty OSN, a uznáva, že základnú zodpovednosť za udržanie svetového mieru a bezpečnosti vo svete má Bezpečnostná rada OSN;

82.

poznamenáva, že Lisabonská zmluva zaväzuje EÚ k podporovaniu viacstranných riešení, najmä v rámci OSN, a že medzinárodná činnosť EÚ musí byť založená na zásadách Charty OSN, medzinárodnom práve a zásadách a hodnotách EÚ;

83.

uznáva, že z právneho hľadiska Lisabonská zmluva prekonala skoršiu dichotómiu medzi politikami Únie a Spoločenstva tým, že zaviedla jedinú právnu subjektivitu, a tým, že posilnila samostatnosť právneho poriadku EÚ voči medzinárodnému právu, a to dokonca aj v prípade, že ide o medzinárodnú bezpečnosť, ako sa uvádza v judikatúre Súdneho dvora vo veci Kadi (podľa ktorej „medzinárodné právo môže prenikať uvedeným právnym poriadkom iba za podmienok stanovených ústavnými zásadami Spoločenstva“);

84.

vyzýva členské štáty, ktoré sú členmi Bezpečnostnej rady OSN, aby hájili spoločné stanoviská a záujmy EÚ a aby pracovali s cieľom zreformovať OSN tak, aby EÚ ako taká mohla mať svoje stále miesto člena;

85.

zdôrazňuje, že je potrebné posilniť spoluprácu medzi EÚ a OSN v oblasti krízového riadenia, najmä v raných štádiách krízy a v rámci obnovy po skončení konfliktu, a to v úzkej súčinnosti s príslušnými štruktúrami novozriadenej ESVČ;

86.

vyzýva členské štáty, aby uskutočnili kroky potrebné na zefektívnenie účinnej účasti EÚ na zasadnutiach Valného zhromaždenia OSN;

87.

uznáva, že NATO je základom kolektívnej obrany tých členských štátov EÚ, ktoré sú členmi NATO, pričom presahuje členské štáty EÚ; pripomína, že je potrebná konštruktívna spolupráca medzi EÚ a NATO, najmä vtedy, keď obe organizácie operujú na rovnakom mieste; s nádejou očakáva návrhy vysokej predstaviteľky EÚ, ktorá bola poverená ich vypracovaním na základe záverov Európskej rady zo septembra 2010 o spolupráci medzi EÚ a NATO v oblasti krízového riadenia;

88.

víta zhodu týkajúcu sa ďalšieho posilňovania strategického partnerstva medzi EÚ a NATO, obsiahnutú v novej strategickej koncepcii NATO; opätovne potvrdzuje, že väčšina hrozieb vymedzených v novej strategickej koncepcii predstavuje hrozbu aj pre EÚ a zdôrazňuje význam posilňovania spolupráce medzi EÚ a NATO v oblasti krízového riadenia v duchu vzájomnej podpory a pri rešpektovaní samostatnosti rozhodovania; upozorňuje, že je potrebné vyhýbať sa zbytočnému vynakladaniu dvojitého úsilia a zdrojov, a vyzýva EÚ a NATO, aby prehĺbili svoju spoluprácu pomocou príslušných prostriedkov v rámci komplexného prístupu ku krízam, do riešenia ktorých sú na mieste zapojené obidve organizácie; naliehavo vyzýva NATO, aby dôrazne obmedzilo tvorbu civilných kapacít s cieľom vyhnúť sa duplicite;

89.

poukazuje na zásadný význam afrického kontinentu pre bezpečnosť EÚ, udržanie mieru a predchádzanie konfliktom; podporuje úzku spoluprácu medzi EÚ a Africkou úniou v rámci partnerstva za mier a bezpečnosť v súlade so spoločnou stratégiou EÚ a Afriky; podporuje väčšie zapojenie a zodpovednosť Africkej únie, najmä pokiaľ ide o krízové riadenie, a opätovne potvrdzuje, že je nevyhnutné, aby sa Komisia a členské štáty zapojili formou praktických opatrení do boja proti obchodu s ľahkými a ručnými zbraňami a proti ich šíreniu; schvaľuje prísľub Tripolskej deklarácie plne sfunkčniť mierovú a bezpečnostnú štruktúru Afriky;

90.

odporúča rozvíjať najmä africké kapacity v oblasti včasného varovania a prevencie konfliktov, posilňovať sprostredkovacie kapacity „rady múdrych“ a skúmať možnosti, ako uskutočniť odporúčania uvedené v Prodiho správe o financovaní afrických mierových operácií; naliehavo vyzýva, aby sa rozvíjali vzťahy spolupráce a posilnili kapacity afrických subregionálnych organizácií;

91.

pripomína, že okrem partnerstiev s ďalšími medzinárodnými organizáciami, ako je OSN, NATO a AÚ, je potrebné v rámci SBOP posilňovať aj spoluprácu s jednotlivými tretími krajinami; konštatuje, že skúsenosti ukazujú, že tretie krajiny môžu vniesť do misií SBOP dôležité materiálne hodnoty, ľudské zdroje a odborné znalosti, ako napríklad v misiách EUFOR Čad/Stredoafrická republika, kde Rusko poskytlo veľmi potrebné vrtuľníky, a EUFOR Althea, kde krajiny ako Turecko a Maroko významne prispeli početnými jednotkami; okrem toho je presvedčený, že zapojenie tretích krajín môže posilniť legitimitu operácií SBOP a napomôcť začatie širšieho dialógu o bezpečnosti s dôležitými partnermi, pričom sa zachová záväzok podporovať dodržiavanie ľudských práv a zásad právneho štátu;

92.

domnieva sa, že takýto dialóg by sa mal zamerať na posudzovanie hrozieb, zahŕňať (v prípade potreby) účasť tretích krajín na cvičení a činnostiach odbornej prípravy EÚ a viesť k užšiemu vzájomnému cezhraničnému zapájaniu; zastáva názor, že na to, aby sa zjednodušila spolupráca s tretími krajinami a nedochádzalo k zdržaniu, ktoré môže spôsobiť rokovanie o každom konkrétnom príspevku, by sa mali vyriešiť procedurálne prekážky; domnieva sa, že na tento účel by sa mohli s niektorými tretími krajinami uzatvoriť rámcové dohody a stanoviť štandardné postupy, aby sa zjednodušilo ich prispievanie;

93.

zdôrazňuje význam spolupráce v SBOP s krajinami susediacimi s EÚ; mala by byť regionálne vyvážená a poskytovať širokú škálu príležitostí podnecujúcich reformy bezpečnostného sektora v partnerských štátoch, pričom táto spolupráca by nielenže pomohla vytvoriť civilné a vojenské kapacity, ktoré by východným a južným partnerom EÚ umožnili zúčastňovať sa na misiách SBOP, ale zároveň by poskytla dôraznejšiu podporu v riadení regionálnej bezpečnosti;

94.

poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Európskej rade, podpredsedníčke Komisie/vysokej predstaviteľke EÚ, Rade, Komisii, parlamentom členských štátov, parlamentnému zhromaždeniu NATO a generálnym tajomníkom OSN a NATO.