I. ÚVOD

Smernica Rady 2004/114 o podmienkach prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby (ďalej len „smernica“)[1] bola tretím legislatívnym nástrojom v oblasti legálnej migrácie prijatým na základe Amsterdamskej zmluvy a záverov Európskej rady z Tampere.

Všeobecným cieľom je propagovať Európu ako svetové centrum excelencie pre štúdium. Táto smernica – ako súčasť tohto úsilia – má za cieľ stanoviť spoločný právny rámec, ktorý by ľuďom mimo Európskej únie (štátnym príslušníkom tretích krajín) uľahčil vstup na územie EÚ a pobyt na tomto území na účely štúdia. Koordinovaný a transparentný legislatívny rámec zviditeľňuje EÚ a robí ju prístupnou a atraktívnou pre študentov z tretích krajín ako miesto pre vyššie vzdelávanie. Mobilita študentov prispieva ku globálnemu hospodárskemu rozvoju, pretože podporuje cirkuláciu poznatkov a nápadov.

V smernici je takisto stanovený súbor základných pravidiel o podmienkach vstupu žiakov, neplatených stážistov a dobrovoľníkov na územie EÚ a o podmienkach pobytu na tomto území. Tieto formy „dočasnej migrácie“ sa neodvíjajú od situácie na trhu práce v hostiteľskej krajine. Ich podporou smernica prispieva k „vzájomnému obohacovaniu“ medzi rozličnými aktérmi a „zbližovaniu kultúr“. Prvé roky vzdelávania majú zásadný vplyv na formovanie hodnôt mladých ľudí, ich postojov, túžob a poznatkov. Pracovné stáže a odborné vzdelávanie im umožňujú získať dôležité zručnosti, ktoré môžu pomôcť im a ich zamestnávateľom v budúcom pracovnom živote. Rok 2011 ako Európsky rok dobrovoľníctva zdôraznil význam zapájania sa do dobrovoľníckej činnosti, ktorá môže byť zdrojom hodnotných vzdelávacích skúseností získavaných a kultúrnych výmen. Pomáha dobrovoľníkom nadobúdať nové zručnosti a podporuje solidaritu a demokratické hodnoty.

Vypracovaním tejto správy si Komisia plní svoju povinnosť stanovenú v článku 21 smernice. Správa obsahuje prehľad o transpozícii a implementácii smernice zo strany členských štátov a sú v nej uvedené možné problematické otázky. Táto správa sa opiera o štúdiu vypracovanú pre Komisiu[2] a o iné zdroje vrátane ad hoc prieskumov vykonaných Európskou migračnou sieťou[3], sťažností, otázok a petícií, ktoré poslali súkromné osoby, a diskusií s členskými štátmi o praktických otázkach súvisiacich s uplatňovaním smernice.

Smernica bola prijatá 13. decembra 2004. Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo ňou nie sú viazané.

Členské štáty dostali príležitosť skontrolovať a aktualizovať vecné informácie.

II. MONITOROVANIE A TRANSPOZÍCIA

Členské štáty mali podľa článku 22 smernice povinnosť transponovať túto smernicu do ich vnútroštátnych právnych predpisov do 12. januára 2007 a oznámiť to Komisii.

Komisia organizovala od roku 2006 do roku 2010 stretnutia s členskými štátmi, aby s nimi diskutovala o otázkach implementácie a výkladu smernice.

V roku 2007 začala Komisia konania vo veci porušenia predpisov podľa článku 258 (predtým článok 226) Zmluvy o fungovaní Európskej únie voči 14 členskými štátom[4], pretože včas netransponovali smernicu alebo neinformovali riadne Komisiu. Odvtedy prijali všetky členské štáty transpozičné opatrenia a konania vo veci porušenia predpisov z dôvodu neposkytnutia informácií boli ukončené.

III. SÚLAD TRANSPOZIČNÝCH OPATRENÍ

3.1. Rozsah pôsobnosti (článok 3)

V článku 3 smernice sa stanovuje na ktoré kategórie štátnych príslušníkov tretích krajín sa musia a môžu vzťahovať ustanovenia transponujúce smernicu do právnych predpisov členských štátov. Zahrnutí musia byť štátni príslušníci tretích krajín, ktorí žiadajú o prijatie na územie niektorého členského štátu na účely štúdia. Ustanovenia sa môžu vzťahovať aj na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí žiadajú o prijatie na účely výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby.

Spolu 10 členských štátov[5] sa rozhodlo uplatniť smernicu na všetky tri tieto voliteľné kategórie (žiaci, neplatení stážisti a dobrovoľníci) a ďalších 5 členských štátov[6] sa rozhodlo uplatniť ju na jednu alebo dve tieto kategórie. Spolu 9 členských štátov (AT, BE, DE, FI, LT, MT, NL, PL a SE) transponovalo iba ustanovenia týkajúce sa študentov.

Ak sa členské štáty rozhodnú uplatňovať smernicu v prípade ktorejkoľvek z týchto troch kategórií (inej ako študenti), vzniká im povinnosť transponovať príslušné ustanovenia smernice – pokiaľ to nie je ponechané na vlastnom uvážení členských štátov. Zdá sa však, že členské štáty toto pravidlo v niektorých prípadoch nedodržali.

3.2. Výhodnejšie ustanovenia (článok 4)

Malý počet členských štátov má s krajinami, ktoré nie sú členmi EÚ, dvojstranné dohody, ktoré zahŕňajú výhodnejšie ustanovenia, než sú ustanovenia smernice, tak ako to umožňuje článok 4 ods. 1 písm. b).

Odhliadnuc od kontextu dvojstranných alebo viacstranných dohôd umožňuje článok 4 ods. 2 členským štátom prijímať alebo ponechať v platnosti výhodnejšie ustanovenia, než sú ustanovenia uvedené v smernici. Zdá sa, že členské štáty v niektorých prípadoch tento článok nesprávne pochopili a nezohľadnili povinné ustanovenia smernice, ako je požiadavka podpísať dohodu o odbornom vzdelávaní týkajúcu sa neplatených stážistov. Výhodnejšie ustanovenia sú povolené len vtedy, ak neoslabujú úroveň práv už priznaných štátnym príslušníkom tretích krajín na základe smernice. Tieto ustanovenia nesmú narušiť účel smernice, ktorým je dosiahnuť určitú úroveň harmonizácie podmienok prijímania a pobytu študentov z tretích krajín s cieľom stanoviť transparentný spoločný systém na úrovni EÚ.

3.3. Podmienky prijatia (články 5, 6, 7, 9, 10 a 11)

- Všeobecné podmienky prijatia (článok 6)

Požiadavka predložiť platný cestovný doklad stanovená v článku 6 ods. 1 písm. a) bola začlenená do právnych predpisov všetkých členských štátov, často (CY, EL, FR, HU, MT, NL, SE a SL) s dodatočnou požiadavkou – ako to umožňuje smernica – že tento doklad musí byť platný aspoň počas trvania plánovaného pobytu jeho držiteľa v hosťovskom členskom štáte.

V článku 6 ods. 1 písm. b) sa v prípade maloletého požaduje predloženie povolenia rodičov na plánovaný pobyt. Nie je jasné, či táto požiadavka bola transponovaná v BG, IT a NL. Okrem toho požadujú IT a LV dôkaz o tom, že maloletý má primeraného opatrovníka. AT, BE a SE túto požiadavku osobitne netransponovali[7].

V článku 6 ods. 1 písm. c) sa požaduje, aby štátni príslušníci tretích krajín mali nemocenské poistenie vo vzťahu ku všetkým rizikám, proti ktorým sú zvyčajne poistení štátni príslušníci členských štátov. V tejto súvislosti existuje v dotknutých členských štátoch niekoľko rozličných postupov. Namiesto poistenia požaduje BE dôkaz, že príslušníci tretích krajín majú dostatočné vlastné prostriedky na pokrytie nákladov na zdravotnú starostlivosť. Nie je dostatočne jasné, či sa v IT požaduje poistenie. Okrem toho, BG, CZ[8], LU, PL, RO, SL a SK neodkazujú osobitne na riziká, proti ktorým sú zvyčajne poistení štátni príslušníci členských štátov.

Takmer všetky členské štáty zaviedli požiadavku stanovenú v článku 6 ods. 1 písm. d), že štátny príslušník tretej krajiny nesmie predstavovať ohrozenie verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia . Nie je jasné, či a ako bola táto požiadavka transponovaná v IT.

V BG, CY, CZ, EE, DE, HU, LU, NL, PL, SL a SK sa požaduje dôkaz uhradenia poplatku za spracovanie žiadosti o prijatie, ako to umožňuje článok 6 ods. 1 písm. e).

Nie všetky členské štáty transponovali ustanovenie článku 6 ods. 2, v ktorom sa požaduje, aby uľahčili prijímanie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa zúčastňujú na programoch EÚ na podporu mobility smerom k EÚ alebo v rámci nej. Zdá sa, že BE, BG, EE, DE, IT a RO toto ustanovenie netransponovali. Takisto sa zdá, že ostatné členské štáty síce volajú po uľahčení, avšak neprijali žiadne konkrétne pravidlá týkajúce sa (napríklad) zníženia poplatkov alebo zrýchlenia postupov. Transpozícia tohto dôležitého ustanovenia teda doteraz nebola vykonaná v uspokojivej miere.

- Osobitné podmienky pre študentov (článok 7)

Podľa článku 7 ods. 1 písm. b) sú členské štáty povinné uverejniť sumu minimálnych mesačných zdrojov na pokrytie výdavkov na živobytie, štúdium a na cestu späť, pričom študent z tretej krajiny musí preukázať, že touto sumou disponuje. Takýto postup je v súlade s všeobecnou povinnosťou členských štátov informovať štátnych príslušníkov tretích krajín o pravidlách prijímania študentov, aby sa zabezpečila transparentnosť a právna istota pre budúcich študentov, a takto ich nabádať k štúdiu v EÚ. V prípade niektorých členských štátov sa v tejto súvislosti objavili problémy s transpozíciou. V HU sa dostatočnosť zdrojov posudzuje v závislosti od prípadu. V prípade mnohých členských štátov (BE, BG, CY, EL, LT, MT, NL, PL, PT, RO a SK) je otázne, či metódy uverejňovania sú dostatočné – napr. ak sa informácie nachádzajú len v úradných textoch, ku ktorým nemajú štátni príslušníci tretích krajín dostatočný prístup alebo si ich nemôžu prečítať.

Minimálna suma, na ktorú sa odkazuje v článku 7 ods. 1 písm. b), je v jednotlivých členských štátoch odlišná – od asi 120 EUR mesačne v BG až po 795 EUR v NL v roku 2009. Zvyčajne sa vypočíta na základe minimálnej sumy na živobytie alebo z minimálnej mzdy v dotknutej krajine alebo z výšky štipendia poskytovaného domácim študentom. Druhy dôkazov existencie dostatočných zdrojov sú takisto do značnej miery odlišné v závislosti od krajiny a môžu zahŕňať napríklad štipendiá (pozri odôvodnenie 13) alebo dôkaz o príjme rodičov. Pri stanovovaní limitu pre zdroje alebo druhov dôkazov musia členské štáty riadne zohľadniť zásadu proporcionality a účinnosť smernice.

Podľa článku 7 ods. 1 písm. c) členské štáty môžu požadovať dôkazy, že žiadateľ dostatočne ovláda jazyk, v ktorom má absolvovať štúdium. EE, DE, IT a MT túto možnosť využili. V mnohých členských štátoch sa jazykové znalosti pokladajú za preukázané, ak bol žiadateľ prijatý na štúdium zariadením vyššieho vzdelávania.

AT, BG, CY, EL, LT, MT, PL, PT a RO transponovali článok 7 ods. 1 písm. d), podľa ktorého musí žiadateľ predložiť dôkaz o zaplatení poplatkov účtovaných zariadením. Je možné, že túto požiadavku uplatňujú aj iné členské štáty, a to požadovaním dôkazu od žiadateľa, že sa zapísal na štúdium vo vzdelávacom zariadení.

Iba 11 členských štátov (CY, FR, EL, HU, IT, LV, PL, PT, RO, SE a SK) sa na základe článku 7 ods. 2 rozhodlo, že od študentov z tretích krajín nebude vyžadovať, aby mali osobitné nemocenské poistenie, ak sú automaticky kvalifikovaní na nemocenské poistenie už na základe zápisu vo vzdelávacom zariadení.

- Osobitné podmienky pre žiakov (článok 9)

12 členských štátov[9] v správach uviedlo, že do svojich právnych predpisov zahrnuli aj žiakov. Zdá sa, že všetkých týchto 12 štátov okrem BG transponovalo povinnosť poskytnúť dôkaz o prijatí zariadením stredoškolského vzdelávania [článok 9 ods. 1 písm. b)]. Avšak iba CY, ES, IT, LU, PT, SL a RO vyslovene transponovali požiadavku poskytnúť dôkaz o účasti na uznanom výmennom programe žiakov [článok 9 ods. 1 písm. c)].

V článku 9 ods. 1 písm. d) sa požaduje dôkaz, že organizácia, ktorá uskutočňuje výmenu žiakov, preberá zodpovednosť za daného žiaka a v článku 9 ods. 1 písm. e) sa požaduje, aby daný žiak bol ubytovaný v rodine , ktorá spĺňa určité podmienky. Ani BG ani SL nepreukázali, že transponovali niektorú z týchto požiadaviek. ES a PT akceptujú, že žiak môže byť ubytovaní aj v inštitucionálnom prostredí.

BG, CZ, ES a SL netransponovali explicitne ustanovenia článku 9 ods. 1 písm. a) o minimálnom a maximálnom veku žiakov. To je však na základe výhodnejších ustanovení prípustné.

Ako to umožňuje článok 9 ods. 2, CY uplatňuje reciprocitu a umožňuje účasť štátnych príslušníkov tretích krajín na jeho výmenných programoch pre žiakov iba vtedy, ak ide o žiakov z krajín, ktoré poskytujú rovnakú možnosť CY žiakom.

- Osobitné podmienky pre neplatených stážistov (článok 10)

Spolu 12 členských štátov[10] zahrnulo neplatených stážistov do rozsahu pôsobnosti ich príslušných právnych predpisov, ktorými implementujú smernicu.

IT netransponovalo požiadavku týkajúcu sa dohody o odbornom vzdelávaní [článok 10 písm. a)] ani požiadavku preukázania dostatočných zdrojov [článok 10 písm. b)]. Podobné problémy s transpozíciou sa objavili aj v prípade povinnosti uverejniť minimálne mesačné zdroje, ktorá je uvedená v článku 7 ods. 1 písm. b).

Zdá sa, že FR a LV sú jediné dva členské štáty, ktoré stanovili osobitnú sumu „minimálnych mesačných zdrojov“ požadovanú v prípade neplatených stážistov. Ostatné členské štáty stanovili tú istú sumu ako v prípade študentov.

Iba EE a RO požadujú od študentov z tretích krajín, aby absolvovali základnú jazykovú prípravu, ako to umožňuje článok 10 písm. c).

V LU zákone sa požaduje, aby prax tvorila povinnú súčasť akademického kurzu. CY stanovil, že ministerstvo práce a sociálnych vecí určí odvetvia, v ktorých môžu neplatení stážisti pracovať, a tieto informácie uverejní.

- Osobitné podmienky pre dobrovoľníkov (článok 11)

Z 12 členských štátov[11], ktoré zahrnuli dobrovoľníkov do rozsahu pôsobnosti ich právnych predpisov, sa CY, CZ, EL, HU, IT, LU, PT, RO a SK rozhodli stanoviť vekové požiadavky, ako to umožňuje článok 11 písm. a).

Všetkých 12 členských štátov transponovalo požiadavku dohody medzi dobrovoľníkom a zodpovednou organizáciou, ako je stanovená v článku 11 písm. b). Zákony však nie vždy zahŕňajú všetky prvky tejto dohody, ako sú stanovené v smernici (opis úloh, pracovný čas, zdroje atď.). Konkrétne PT zákon nezahŕňa žiadne podrobné údaje, a zákony v EL a LU uvádzajú iba niekoľko takýchto podrobností.

V článku 11 písm. c) je uvedená požiadavka, aby žiadateľ poskytol dôkaz, že organizácia zodpovedná za program dobrovoľnej služby, na ktorom sa zúčastňuje, uzavrela poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone svojej činnosti a prevzala za dobrovoľníka zodpovednosť počas jeho pobytu, najmä pokiaľ ide o výdavky na živobytie, zdravotnú starostlivosť a náklady na cestu späť. PT túto požiadavku však netransponovalo. Pri niektorých členských štátoch nie je jasné, do akej miery preberá organizácia zodpovednosť za všetky tri prvky uvedené v smernici.

CY, RO a SK využili možnosť, ktorú im dáva článok 11 písm. d) a ktorá sa týka poskytnutia základného úvodu do ich jazyka, histórie a politických a sociálnych štruktúr pre dobrovoľníka z tretej krajiny.

3.4. Mobilita študentov (článok 8)

V článku 8 sa rieši dôležitá otázka mobility štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí už boli prijatí ako študenti v prvom členskom štáte a ktorí sa uchádzajú o pokračovanie štúdia v druhom členskom štáte.

Väčšina členských štátov uviedla, že pri spracovávaní žiadosti zohľadňujú začiatok konania kurzu – napríklad prostredníctvom zrýchleného konania (NL) alebo vydávaním dočasných povolení na pobyt na ich území, pokiaľ nebude prijaté konečné rozhodnutie o ich žiadosti (BG, DE). Z otázok, ktoré boli Komisii položené, sa zdá, že dodatočné pravidlá v oblasti víz sťažujú študentom z tretích krajín skutočné uplatnenie ich práva na mobilitu.

Na základe výhodnejších ustanovení uplatňujú členské štáty okrem toho tie isté všeobecné podmienky a postupy, ktoré sú stanovené v článkoch 6 a 7 smernice, bez zohľadnenia iných dodatočných ustanovení uvedených v článku 8 ods. 1 písm. b) a c)[12].

Hoci výnimka stanovená v článku 8 ods. 2 je povinná pre tie členské štáty, ktoré transponovali článok 8 ods. 1 písm. c), PT a SK ju nestanovili.

Prvý členský štát musí poskytnúť druhému členskému štátu informácie týkajúce sa pobytu študenta na jeho území (článok 8 ods. 3). Túto požiadavku transponovali však len AT, CY, DE, EL, ES, FI, IT, LV, MT, PL, PT, SE a SK. Na základe získaných informácií sa zdá, že členské štáty zriedka využívajú možnosť vyžiadať si takéto informácie.

3.5. Povolenia na pobyt (články 12, 13, 14 a 15)

- Povolenie na pobyt pre študentov (článok 12)

Podľa článku 12 ods. 1 majú študenti z tretích krajín, ktorí spĺňajú podmienky uvedené v článkoch 6 a 7, právo, aby im bolo udelené povolenie na pobyt a aby im bolo toto povolenie predĺžené, ak budú naďalej spĺňať tieto podmienky. Väčšina zákonov členských štátov explicitne neuvádza povinnosť za týchto podmienok povolenie udeliť a predĺžiť. Zo sťažností a otázok predložených Komisii vyplýva, že aj v prípade, že štátni príslušníci tretích krajín spĺňajú všetky relevantné podmienky uvedené v smernici, skutočné uplatnenie práva na udelenie povolenia na pobyt často obmedzujú alebo dokonca znemožňujú dodatočné požiadavky týkajúce sa víz. Iba malá skupina členských štátov nevyžaduje víza a stačí im len povolenie na pobyt.

V článku 12 ods. 1 je uvedené obdobie platnosti povolenia na pobyt udeleného študentom. Väčšina členských štátov ho udeľuje maximálne na jeden rok (s možnosťou predĺženia). V niektorých členských štátoch však toto povolenie môže byť platné aj 3 a dokonca aj 5 rokov (napr. DE, HU, SK).

V článku 12 ods. 2 sú stanovené osobitné možné dôvody pre zamietnutie alebo odobratie povolenia – všeobecné dôvody sú uvedené v článku 16. Článok 12 ods. 2 písm. a) umožňuje členským štátom zamietnuť študentovi predĺžiť povolenie na pobyt alebo mu ho odobrať, ak študent porušuje podmienky týkajúce sa prístupu k zárobkovej činnosti, ako sú definované v článku 17. Toto ustanovenie transponovalo 13 členských štátov[13]. S cieľom kontrolovať takéto porušovanie využívajú iné členské štáty všeobecné podmienky pre zamietnutie stanovené v článku 16.

Článok 12 ods. 2 písm. b) umožňuje členským štátom zamietnuť študentovi predĺžiť povolenie na pobyt alebo mu ho odobrať, ak študent nedosahuje dostatočný pokrok vo svojom štúdiu. Toto ustanovenie explicitne transponovalo 12 členských štátov[14]. V niektorých členských štátoch sa ten istý výsledok dosahuje v praxi pomocou vylúčenia študentov s nedostatočnými študijnými výsledkami zo vzdelávacích zariadení. V dôsledku toho tieto členské štáty odmietnu predĺžiť študentovi polenie na pobyt na základe článku 16, pretože takýto študent už nespĺňa podmienky pre prijatie.

- Povolenie na pobyt pre žiakov (článok 13)

Spolu 12 členských štátov zahrnulo žiakov do rozsahu pôsobnosti ich právnych predpisov, v ktorých implementujú smernicu, a 8 týchto štátov (CY, CZ, EE, LV, LU, PT, SL a SK) obmedzilo trvanie povolenia na pobyt na jeden rok, ako je to vyslovene stanovené v článku 13.

Smernica sa nevenuje osobitne otázke celkového trvania pobytu žiaka, avšak niektoré členské štáty (ES, HU, SL, PT a RO) uviedli, že povoľujú žiakom pobyt dlhší ako jeden rok.

- Povolenie na pobyt pre neplatených stážistov (článok 14)

Spolu 12 členských štátov zahrnulo neplatených stážistov do rozsahu pôsobnosti ich právnych predpisov, v ktorých implementujú smernicu, a 6 týchto štátov (CY, CZ, LU, PT, RO a SL) obmedzilo trvanie povolenia na pobyt na jeden rok s možnosťou predĺženia tohto pobytu vo výnimočných prípadoch, ako je to stanovené v smernici. Obmedzenia trvania povolení na pobyt existujú vo FR, kde odborní stážisti môžu zostať maximálne na obdobie šiestich mesiacov, a v RO, kde predĺženie povolenia na pobyt nemôže presiahnuť šesť mesiacov. Ustanovenia BG a IT týkajúce sa tejto otázky sú nejasné.

Naproti tomu EE, ES a SK prijali flexibilnejší prístup než ten, ktorý bol stanovený v smernici. Povoľujú dlhší pobyt (SK až do 3 rokov) v závislosti od trvania programu, pričom nie je podmienkou, že musí ísť o výnimočné prípady.

- Povolenie na pobyt pre dobrovoľníkov (článok 15)

Spolu 12 členských štátov zahrnulo dobrovoľníkov do rozsahu pôsobnosti ich právnych predpisov. V právnych predpisoch 8 týchto členských štátov (CY, EL, IT, LU, PT, RO, SL a SK) sa uvádza, že povolenie na pobyt sa udeľuje dobrovoľníkom na obdobie maximálne jedného roka, pokiaľ – vo výnimočných prípadoch – netrvá dobrovoľnícky program dlhšie. V takom prípade sa povolenie udeľuje na obdobie trvania programu. Tento postup je v súlade s článkom 15 smernice.

HU nestanovilo žiadnu výnimku z pravidla jedného roka.

Naproti tomu EE, ES a CZ uplatňujú flexibilnejšie pravidlá, podľa ktorých trvanie povolenia na pobyt musí zodpovedať trvaniu dobrovoľníckeho programu.

3.6. Odobratie alebo nepredĺženie povolení na pobyt (článok 16)

Na rozdiel od článku 12, v ktorom sú stanovené dôvody pre zamietnutie predĺženia alebo odobratie povolenia na pobyt týkajúce sa výlučne študentov, ustanovenia článku 16 sa uplatňujú na všetky kategórie štátnych príslušníkov tretích krajín, na ktorých sa vzťahuje smernica. Sú tu uvedené tri možné dôvody pre zamietnutie predĺženia alebo odobratie povolenia na pobyt udeleného na základe smernice: v prípade podvodu; ak držiteľ povolenia nespĺňa alebo už viac nespĺňa podmienky pre vstup a pobyt; z dôvodov týkajúcich sa verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. V tejto oblasti sa nevyskytli žiadne problémy s transpozíciou.

3.7. Zárobková činnosť študentov (článok 17)

Všetky členské štáty udelili študentom právo zamestnanosť sa v súlade s článkom 17, kde sa uvádza, že „mimo svojho študijného času (...) sú študenti oprávnení zamestnať sa“. Iba 12 členských štátov sa však rozhodlo poskytnúť študentom právo vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť (AT, BE, CZ, DE, EE, ES, HU, IT, LT, LV, PL a SE).

Podľa článku 17 ods. 1 môžu členské štáty zohľadniť situáciu na svojich príslušných trhoch práce a CY, MT a RO túto možnosť využili. NL, DE a AT okrem toho používajú test trhu práce, ak pracovný čas presahuje určitý limit[15]. Pokiaľ ide o túto oblasť, je však potrebné preskúmať súlad zákonov jednotlivých členských štátov so smernicou 2004/114 podrobnejšie. Študenti, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, by nemali byť pokladaní za bežných pracovníkov. Ich prístup k zamestnaniu je limitovaný už počtom hodín pracovného času, a ak sa bude systematickým spôsobom zohľadňovať situácia na trhu práce, môže to mať za následok úplné vylúčenie študentov z trhu práce. To by znamenalo narušenie účelu smernice (pozri odôvodnenie 18)[16].

O predbežné povolenie, ktorým je zvyčajne pracovné povolenie, je potrebné požiadať samostatne v AT, BE, BG, CY, CZ, EE, EL, ES, LT, MT, NL, RO a SL, ako to umožňuje článok 17 ods. 1.

V súlade s článkom 17 ods. 2 stanovilo viacero členských štátov maximálny počet pracovných hodín za týždeň alebo dní za mesiac/rok, ktoré môže študent odpracovať – od 10 hodín (čo je minimálny počet hodín, ktorý požaduje smernica) po 30 hodín týždenne. CZ, EE, PL, PT a SK nemajú stanovený limit pracovných hodín, avšak majú všeobecnejšie obmedzenia a často odkazujú na zásadu, že zamestnávanie by nemalo narušovať primárny účel pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorým je štúdium.

Štyri členské štáty obmedzili prístup k zamestnaniu počas prvého roku pobytu. Obmedzenia predstavujú šesť mesiacov (CY) až jeden rok (DE[17], LT, LU[18] a MT), ako to umožňuje článok 17 ods. 3.

V súlade s článkom 17 ods. 4 zaviedli BG, CZ, DE, EE, EL, FI, FR, HU, LT, LU, NL, PT a RO ohlasovaciu povinnosť. Na základe všeobecných právnych predpisov členských štátov o prisťahovalectve alebo zamestnávaní pripadá táto povinnosť zvyčajne zamestnávateľom.

3.8. Postup (článok 18 a 19)

- Procesné záruky a transparentnosť (článok 18)

Článok 18 sa týka procesných záruk a zásad transparentnosti, ktoré sa uplatňujú na rozhodnutia o prijatí. Patrí sem časový rámec pre spracovanie žiadosti, právo žiadateľa byť informovaný a právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu. Smernica sa vzťahuje na celý proces prijímania študentov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín. Jej ustanovenia o procesných zárukách a transparentnosti sa preto uplatňujú aj na dlhodobé víza (ak sú potrebné), pretože vízum umožňuje osobe vstúpiť na územie dotknutého členského štátu a budúci študent preto musí požiadať o udelenie víza, ak chce získať povolenie na pobyt.

Väčšina členských štátov už vo svojich všeobecných právnych predpisoch o prisťahovalectve/administratívnych postupoch stanovila požadované procesné záruky. Niektoré členské štáty okrem toho zaviedli opatrenia, ktoré zabezpečujú, že žiadateľ môže začať kurz, odborné vzdelávanie alebo program včas, a že budú uverejnené lehoty pre spracovanie žiadostí. Na základe mnohých sťažností, ktoré Komisii boli doručené, sa zdá, že v praxi sú postupy často zdĺhavé a časový rámec je nejasný. Čas potrebný na spracovanie žiadostí sa pohybuje medzi 7 pracovnými dňami až 6 mesiacmi[19]. BE, CY, DE, FI ani SE nemajú stanovené konkrétne lehoty.

Z mnohých sťažností a otázok predložených Komisii sa okrem toho zdá, že vízové režimy členských štátov často narušujú záruky transparentnosti, ktoré požaduje smernica.

Zdá sa, že BG a IT zákony vôbec neodkazujú na článok 18 ods. 3 o postupoch oznamovania ani na článok 18 ods. 4, ktorý dáva žiadateľovi právo podať opravný prostriedok v prípade zamietnutia .

- Zrýchlený postup pre vydávanie povolení na pobyt alebo víz pre študentov a žiakov (článok 19)

V článku 19 smernice sa stanovuje zavedenie zrýchleného postupu na základe dohody medzi orgánmi členského štátu a zariadeniami vyššieho vzdelávania. Toto ustanovenie transponovali FR, EL, NL a PL.

3.9 Poplatky (článok 20)

Právne predpisy 19 členských štátov[20] zahŕňajú platbu poplatkov v sume od 23 EUR v prípade MT po 433 EUR v prípade NL. Hoci smernica výslovne povoľuje členským štátom účtovať poplatky, neznamená to, že ich suma môže byť ľubovoľne vysoká. Poplatky nemožno stanovovať na iné účely než na financovanie spracovávania žiadostí, ako je to uvedené v článku 20, a nesmú sa zavádzať v takej výške, ktorá by mohla ohroziť účinnosť smernice. V tejto súvislosti vyvolávajú vysoké poplatky, ako sú tie, ktoré vyžaduje NL, otázky, pokiaľ ide o transpozíciu smernice.

3.10. Ďalšie práva (článok 24)

V článku 24 sa uvádza, že členské štáty môžu študentom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, poskytnúť ďalšie práva nad rámec tých, ktoré boli stanovené v smernici, a to bez ohľadu na trvanie ich pobytu v hosťovskom členskom štáte. Na základe tejto možnosti je v LT zákone uvedené, že nadobudnutie ďalších práv nezávisí od trvania pobytu študenta v krajine. PT uvádza, že študentom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, poskytuje rovnaké ekonomické, sociálne a občianske práva, aké majú jeho vlastní štátni príslušníci. ES oznámilo, že im priznáva sociálne práva za rovnakých podmienok, ako španielskym štátnym príslušníkom.

IV. ZÁVERY

Získavanie študentov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, pre štúdium v EÚ patrí medzi základné ciele prisťahovaleckej politiky EÚ, ktoré boli zdôraznené v Štokholmskom programe. V roku 2009 vstúpilo na územie EÚ viac ako 200 000 štátnych príslušníkov tretích krajín[21] na účely stanovené v tejto smernici. Smernica zohráva kľúčovú úlohu pri prispievaní k vzájomnému obohacovaniu medzi dotknutými migrantmi, ich krajinou pôvodu a hosťovským členským štátom.

Členské štáty kladú väčší dôraz na internacionalizáciu svojich vzdelávacích systémov. Dôkazom toho sú ich stratégie a investície do nových nástrojov, ako sú nové programy mobility, politický dialóg s tretími krajinami a nové formy akademickej spolupráce. Členské štáty ďalej posilnili svoje zameranie na propagačné a marketingové aktivity, čo odráža ich zvyšujúce sa povedomie o konkurenčnom medzinárodnom trhu pre vzdelávanie.

EÚ prijíma aj paralelné externé opatrenia zamerané na propagáciu, finančnú podporu alebo politický dialóg v oblasti mobility štátnych príslušníkov tretích krajín a najmä študentov. Okrem vytvárania príležitostí pre samotných migrantov je zahrnutie medzinárodnej dimenzie do rozličných aspektov a fáz vzdelávania a/alebo odbornej prípravy značne prínosné pre EÚ, jej občanov a pracovné trhy. Migrácia zohráva dôležitú úlohu v kontexte globalizácie a EÚ potrebuje byť príťažlivým cieľom pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí zvažujú možnosť vzdelávania, štúdia, odborného kurzu alebo účasti na dobrovoľnej službe v zahraničí.

Správa poukazuje na to, že potenciál tohto nástroja EÚ nebol využitý v plnej miere. Na základe tejto smernice, ktorá bola prijatá v súlade so zásadou jednomyseľnosti, bola dosiahnutá pomerne slabá úroveň harmonizácie, pretože iba málo ustanovení smernice je právne záväzných a mnohé ustanovenia neobsahujú výslovné povinnosti členských štátov.

V. NEVYHNUTNÉ OPATRENIA

Komisia využije v plnej miere svoje právomoci, ktoré má na základe zmluvy, a v prípade potreby začne konania vo veci porušenia predpisov, aby zabezpečila správnu transpozíciu a implementáciu smernice v EÚ.

Komisia bude takisto pokračovať v spolupráci na technickej úrovni s členskými štátmi. Príslušný kontaktný výbor bude pokračovať v zisťovaní problémov a uľahčí výmenu názorov na výklad smernice. Niektoré právne a technické otázky by mohli byť predmetom ďalšej diskusie a mohli by byť objasnené, ako napríklad otázka výhodnejších ustanovení, nemocenského poistenia, uverejňovania informácií týkajúcich sa študentov a mobility študentov.

Komisia má v úmysle ponúknuť informácie a pomoc členským štátom a štátnym príslušníkom tretích krajín, pričom v čo najväčšej miere využije internet, najmä pripravovaný portál venovaný prisťahovalectvu.

Hoci prioritou je zabezpečenie toho, aby členské štáty smernicu účinne implementovali, správa odhaľuje aj značnú potrebu zmien a doplnení samotnej smernice, najmä pokiaľ ide o tieto oblasti: posilnenie procesných záruk (výslovné lehoty pre spracovanie žiadostí, povinnosť členských štátov uviesť dôvody zamietnutia); posilnenie ustanovení o mobilite; motivácia k vytváraniu synergií s programami EÚ, ktoré uľahčujú mobilitu štátnych príslušníkov tretích krajín smerom do EÚ; zlepšenie úrovne harmonizácie, pokiaľ ide o dobrovoľníkov, neplatených stážistov a žiakov, s cieľom dosiahnuť väčší pokrok pri rozvoji všeobecného právneho rámca EÚ v oblasti vzdelávania, odbornej prípravy a kultúrnych výmen s tretími krajinami.

Umožnenie štátnym príslušníkom tretích krajín, aby počas svojej odbornej prípravy v Európe nadobudli zručnosti a znalosti, podnecuje „cirkuláciu mozgov“ a podporuje spoluprácu s tretími krajinami v oblasti ľudského kapitálu a zamestnanosti, čo je prínosom pre vysielajúce aj prijímajúce krajiny. Bez toho, aby bola dotknutá právomoc členských štátov stanovovať počty migrantov, je potrebné venovať sa otázke prístupu študentov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, k pracovným miestam po ukončení štúdia. Tento aspekt sa totiž zdá byť rozhodujúcim faktorom pre študentov pri ich výbere cieľovej krajiny a zároveň aj otázkou všeobecného záujmu v kontexte znižovania stavu populácie produktívneho veku a globálnej potreby vysokokvalifikovaných pracovníkov.

[1] Ú. v. EÚ L 375, 23.12.2004, s. 12.

[2] Štúdia podporovaná Komisiou a vykonaná spoločnosťou GHK.

[3] Pozri najmä ad hoc prieskumy č. 54, 73, 101, 273, 289 a 313.

[4] CY, DE, EE, EL, ES, FI, FR, IT, LU, MT, PL, PT, RO, SK.

[5] CY, CZ, EE, ES, IT, LU, PT, RO, SL a SK.

[6] BG: neplatení stážisti a žiaci (návrh zákona); EL: dobrovoľníci; FR: neplatení stážisti; HU: žiaci a dobrovoľníci; LV: žiaci.

[7] Tieto členské štáty implementovali iba časti smernice týkajúce sa študentov, ktorí často nie sú maloletými.

[8] V CZ sa to týka iba počiatočného obdobia pobytu pred obnovením povolenia.

[9] BG, CY, CZ, EE, ES, IT, LU, LV, PT, RO, SL a SK.

[10] BG (návrh zákona), CY, CZ, EE, ES, FR, IT, LU, PT, RO, SL a SK.

[11] CY, CZ, EE, EL, ES, HU, IT, LU, PT, RO, SL a SK.

[12] AT, BE, BG, CZ, FR, HU, LV, LT, NL, PT, RO, SL a SE neuplatňujú článok 8 ods. 1 písm. b) a AT, BE, CZ, EE, ES, FR, HU, LT, NL, PL, RO, SL a SE neuplatňujú článok 8 ods. 1 písm. c).

[13] BE, CY, CZ, DE, EE, EL, FR, LT, LU, NL, PT, SL a SK.

[14] AT, BE, CY, DE, EL, ES, FR, LT, PL, PT, SE a SK.

[15] 10 hodín týždenne v NL, medzi 10 a 20 v AT v závislosti na úrovni štúdia, 90 plných dní ročne v DE.

[16] Komisia v tejto súvislosti postúpila AT zákon Súdnemu dvoru; pozri tlačovú správu Komisie IP/10/1230 z 30. septembra 2010. AT medzičasom uviedlo svoj zákon do súladu so smernicou.

[17] Obmedzenie sa týka len študentov, ktorý navštevujú prípravné kurzy.

[18] Obmedzenie sa týka len študentov prvého stupňa vysokoškolského vzdelávania.

[19] 7-dňová lehota je ES, v HU je to 15 pracovných dní, v LV 30 dní, 2,5 mesiaca v PL, RO, SL a SK, 2 mesiace v prípade CZ, EL, PT a EE, 3 mesiace v LU, 4 mesiace v prípade FR.

[20] AT, BE, BG, CY, CZ, DE, EE, EL, ES, FI, FR, HU, IT, LV, PL, PT, SE, SL a SK.

[21] Údaje sa týkajú iba 24 členských štátov, ktoré sú viazané smernicou. V nominálnom vyjadrení sú krajinami s najvyšším počtom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí do nich v roku 2009 prišli na účely vzdelávania alebo štúdia, Francúzsko (53 563), Taliansko (32 634), Nemecko (31 345), Španielsko (22 068) a Švédsko (13 968). V priemere bola väčšina povolení na pobyt v členských štátoch na účely smernice udelených študentom. Zdroj: Eurostat.