Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému „Informácie pre spotrebiteľov“ (stanovisko z vlastnej iniciatívy)

Európsky hospodársky a sociálny výbor sa 16. júla 2009 rozhodol podľa článku 29 ods. 2 rokovacieho poriadku vypracovať stanovisko z vlastnej iniciatívy na tému:

Odborná sekcia pre jednotný trh, výrobu a spotrebu poverená vypracovaním návrhu stanoviska výboru v danej veci prijala svoje stanovisko 15. júna 2010.

Európsky hospodársky a sociálny výbor na svojom 464. plenárnom zasadnutí 14. a 15. júla 2010 (schôdza zo 14. júla 2010) prijal 81 hlasmi za, pričom 1 člen hlasoval proti a 7 sa hlasovania zdržali, nasledujúce stanovisko:

1.1 Právo občanov na informácie a jeho rôzne formy, ako právo na informácie, právo poskytovať informácie a právo byť informovaný, a najmä právo spotrebiteľov na informácie, sú v súčasnosti uznávané ako všeobecne záväzné základné práva v právnom poriadku Spoločenstva na úrovni primárnych právnych predpisov (ods. 5 Preambuly a články 11, 27, 38, 42 a 53 Charty základných práv EÚ, článok 2 ZEÚ a článok 169 ZFEÚ).

1.2 Veľa však treba dohnať v sekundárnych právnych predpisoch, v ktorých táto konfigurácia základných noriem ešte nebola dostatočne zakotvená ani nenadobudla vhodnú formu. Právne predpisy Spoločenstva sa obsahom práv spotrebiteľov na informácie, ich dostupnosťou, významom, formou a spôsobom súvislejšie nezaoberajú a objavujú sa v nich nedostatky a duplicita, ktoré sa prenášajú a ďalej zosilňujú vo vnútroštátnych predpisoch členských štátov. Tým poškodzujú spotrebiteľov a ekonomické subjekty a následne aj dobudovanie vnútorného trhu.

1.3 EHSV sa nazdáva, že právo spotrebiteľov na informácie pred uzavretím zmluvy, informácie uvedené v zmluve a poskytované po uzavretí zmluvy, ako aj právo na pomoc a poradenstvo, by mali byť v súlade so zásadou subsidiarity upravované špecifickými pravidlami na úrovni EÚ.

1.4 Predkladané stanovisko z vlastnej iniciatívy má preto za cieľ, ktorý je nevyhnutne obmedzený a podmienený základnými aspektmi práva spotrebiteľov na informácie, poukázať na niektoré zásady vyplývajúce z tohto nového prístupu a jeho praktických dôsledkov, najmä v rámci dobudovania vnútorného trhu 21. storočia a v rámci stratégie Európa 2020.

1.5 Treba uznať, že najnovšie usmernenia Komisie o právach spotrebiteľov vo všeobecnosti a konkrétne o ich práve na informácie, ktoré bez rozdielu uplatňujú formu úplnej harmonizácie, sú zjavne v protiklade s touto koncepciou vzhľadom na to, že v rozpore so zásadou subsidiarity obmedzujú možnosť členských štátov zvýšiť úroveň práv spotrebiteľov a dokonca ukladajú obmedzenia so spätným účinkom na práva udelené platnými smernicami Spoločenstva a ústavami a zákonmi členských štátov.

1.6 EHSV je aj naďalej presvedčený, že vo vymedzení práv spotrebiteľov, ktoré prislúcha EÚ, by malo prevládať poňatie spotrebiteľa ako slabej alebo zraniteľnej strany, a nie uvedomelého, pozorného a informovaného spotrebiteľa, ktorý sa rozhoduje len na základe ekonomických kritérií. V tejto súvislosti EHSV naďalej tvrdí, že minimálna harmonizácia a vysoká úroveň ochrany viac zodpovedá ustanoveniam zmluvy a lepšie zohľadňuje skutočnú podstatu spotrebiteľských vzťahov.

1.7 V tejto súvislosti vyzdvihuje pojem „primeraná informovanosť“, pri ktorej by sa mal klásť dôraz na kvalitu a nie kvantitu, aby informácie zodpovedali skutočným potrebám a očakávaniam spotrebiteľov, pričom sa posúdi ich účel, obsah, forma a súvislosti.

1.8 Pokiaľ ide o právo na informácie vo všeobecnosti, na úrovni Spoločenstva treba všeobecne stanoviť povahu tohto práva ako subjektívneho práva, pričom by sa zároveň mali určiť súvisiace povinnosti subjektov (verejných orgánov alebo obchodníkov), ktoré by mali zodpovedať za poskytovanie týchto informácií.

1.9 EHSV sa nazdáva, že pokiaľ ide o úlohu komerčných oznamov (vrátane reklamy) pri poskytovaní informácií spotrebiteľom, mala by sa všeobecne uplatňovať norma stanovená v smernici o balíku cestovných služieb, a to v tom zmysle, že ak oznam obsahuje presné a konkrétne informácie o tovare, službe alebo práve podliehajúcom spotrebiteľskému vzťahu, mal by sa považovať za neoddeliteľnú súčasť zmluvy.

1.10 V tejto súvislosti by mal byť zrevidovaná a preformulovaná celá štruktúra smernice o nekalých obchodných praktikách s cieľom odstrániť negatívne dôsledky úplnej harmonizácie, ktoré v súčasnosti uznávajú viaceré rozsudky Súdneho dvora.

1.11 Ešte stále je však čas ovplyvniť návrh Komisie o právach spotrebiteľov, v rámci ktorého by sa mala vypracovať skutočná charta práv spotrebiteľov na informácie, ako aj upraviť aspekty pred podpisom zmluvy, pri jej podpísaní a po podpise zmluvy, práva na pomoc a poradenstvo a vymedzenie povahy pochybení a dôsledkov vynechaní a nepresností informácií, a to v zmysle odporúčaní tohto stanoviska.

1.12 EHSV preto odporúča všeobecnú revíziu podrobných zoznamov informácií požadovaných pred podpisom zmluvy a uvedených v zmluve, ktoré majú poskytovať obchodníci a ktoré sú v jednotlivých sektorových smerniciach často nesúvislé, nesúrodé a opakujú sa.

1.13 EHSV tiež odporúča vymedziť všeobecné požiadavky pokiaľ ide o tieto povinnosti, a to v súlade s nasledujúcimi usmerneniami:

1.14 Žiada preto Komisiu, aby dôkladne preskúmala spomínaný návrh smernice, a to najmä časť, ktorá sa týka práv spotrebiteľov na informácie, a aby zohľadnila zásady a konkrétne uplatnenia, ktoré odporúča predkladané stanovisko.

1.15 Zároveň vyzýva Európsky parlament a členské štáty, aby ešte pred schválením spomínaného návrhu venovali pozornosť všetkým základným aspektom práv spotrebiteľov na informácie v súlade s usmerneniami navrhnutými v predkladanom stanovisku.

1.16 Takisto sa musí zriadiť súdržný právny rámec na európskej úrovni s cieľom regulovať obchodnú komunikáciu on-line, ktorý by v každom prípade rešpektoval právo na súkromie ako základné právo osôb.

2. Úvod a vymedzenie predmetu: právo na informácie, základné občianske právo a právo spotrebiteľov na informácie

2.1 Po prvýkrát sa na inštitucionálnej úrovni EÚ samostatne a systematicky rieši problematika práva spotrebiteľov na informácie v širšom rámci práva na informácie ako práva európskeho občianstva. EHSV sa touto témou zaoberá v rámci svojho príspevku k rozsiahlej diskusii o tejto problematike v občianskej spoločnosti vo všeobecnosti, pričom si uvedomuje jej veľký význam pre nový prístup k dobudovaniu vnútorného trhu.

2.2 Rozsiahlosť tejto témy si vyžaduje jej stručné vymedzenie vzhľadom na to, že stanovisko takéhoto charakteru má svoje prirodzené obmedzenia. Vymedzenie bude založené na príspevkoch od rôznych subjektov a na obavách vyjadrených počas diskusie, ktorá sa za hojnej účasti konala 1. marca 2010 v priestoroch EHSV (podrobnejšie informácie sa nachádzajú na stránke strediska pre monitorovanie jednotného trhu http://www.eesc.europa.eu/?i=portal.en.consumer-information).

2.3 Treba zdôrazniť, že právo občanov na informácie obsiahnuté vo väčšine všeobecných deklarácií a chárt základných ľudských a občianskych práv sa v celom svojom rozsahu stalo neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Spoločenstva až po začlenení Charty základných práv Európskej únie do Lisabonskej zmluvy, ktorá nedávno nadobudla účinnosť. Je v ňom obsiahnuté právo na informácie, právo poskytovať informácie a právo získavať informácie, povinnosť poskytovať informácie a právo byť informovaný (ods. 5 Preambuly a články 11, 27, 38, 42 a 53 Charty základných práv EÚ, článok 2 ZEÚ a článok 169 ZFEÚ). Okrem toho tiež existuje základné právo na ochranu súkromia pred agresívnymi a nevyžiadanými obchodnými praktikami a pred nevyžiadanými komerčnými oznámeniami či spamom.

2.4 Tieto aspekty nadobúdajú v súčasnosti zvláštny význam, najmä pokiaľ ide o práva spotrebiteľov, a to hlavne v súvislosti s obsahom týchto práv a spôsobom ich uplatňovania a s príslušnými povinnosťami jednotlivých zúčastnených strán od momentu, ako začali byť považované za základné práva a začali sa povinne brať do úvahy pri vytváraní a vykonávaní rôznych politík a činností Spoločenstva.

2.5 V súčasnosti je základným predpokladom správneho fungovania modelu voľnej súťaže charakteristického pre systém trhového hospodárstva, na ktorom je EÚ založená, povinnosť zaručiť spotrebiteľom ako ekonomickým subjektom prístup ku všetkým skutočnostiam ovplyvňujúcim ich racionálne rozhodnutia na takomto trhu, a to v súlade s uplatňovaním zásady subsidiarity a vzhľadom na spoločné právomoci, ktorými sa riadi právny poriadok EÚ v tejto oblasti.

2.6 Z takejto všeobecnej povinnosti vyplýva aj povinnosť zabezpečiť „transparentnosť“ fungovania inštitúcií Spoločenstva, pri ktorom by k „utajovaniu“ malo dochádzať len z výnimočných a riadne podložených závažných dôvodov fungovania spravodlivosti, verejného záujmu alebo poriadku, alebo ochrany súkromia. V inštitúciách Spoločenstva sa v tomto smere síce podnikli určité významné kroky, napríklad prostredníctvom príslušných iniciatív Komisie a Európskeho parlamentu (1), bohužiaľ Rada sa touto problematikou nezaoberala v tom istom rozsahu. Očakáva sa, že nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy sa dosiahne výrazný pokrok. Napriek tomu, že táto téma je pre informovanosť spotrebiteľov vo všeobecnosti dôležitá, predkladané stanovisko sa ňou nebude podrobnejšie zaoberať, pričom sa odvoláva na stanovisko EHSV venované tejto téme.

2.7 Nebude sa zaoberať ani aspektmi súvisiacimi so všeobecným vzdelávaním a výchovou spotrebiteľa, aj keď majú nepochybne veľký význam, a odvoláva sa na stanoviská EHSV venované tejto téme (2), najmä na stanovisko EHSV z vlastnej iniciatívy o vzdelávaní spotrebiteľov (3).

2.8 Hoci vyslovene uznáva potrebu sektorového prístupu k právu na informácie na úrovni Spoločenstva, aby sa vyzdvihli špecifiká určitých oblastí, produktov alebo služieb (ako napr. potravín, liekov, finančných služieb alebo elektronického obchodu), pri ktorých by sa malo vyvíjať úsilie o zabezpečenie harmonizácie, aby sa dosiahla čo najvyššia úroveň ochrany spotrebiteľov, obmedzenia vyplývajúce z charakteru tohto stanoviska neumožňujú takúto podrobnú analýzu.

2.9 Špecifickým predmetom tohto stanoviska teda budú usmernenia, ktoré by mali byť prijaté na úrovni Spoločenstva, pre vymedzenie a charakterizáciu práv spotrebiteľov na informácie vo všeobecnosti a konkrétne v jednotlivých fázach zmluvného vzťahu.

3. „Priemerný“ spotrebiteľ oproti „zraniteľnému“ spotrebiteľovi, pojem „primeraná informovanosť“

3.1 Počnúc prvými programami Komisie zameranými na ochranu spotrebiteľov, na základe ktorých v posledných 30 rokoch vznikli dôležité legislatívne opatrenia, sa pojem spotrebiteľ v acquis Spoločenstva a v súvisiacej judikatúre Súdneho dvora a odbornej literatúre v tejto oblasti ustálil v ako „slabšia strana“ právneho spotrebiteľského vzťahu, ktorý je svojou podstatou nevyvážený, a všetky právne predpisy sa zakladajú na potrebe opätovne nastoliť rovnováhu tohto vzťahu prostredníctvom špeciálnych ochranných opatrení.

3.2 Komisia však nedávno vo viacerých strategických dokumentoch, z ktorých vznikli rôzne legislatívne iniciatívy (4), vytvorila pojem „priemerný spotrebiteľ“, ktorý je „bežne informovaný a primerane rozumný“ (5), a tým sa snažila vytvoriť nový prístup k spotrebiteľskej politike na európskej úrovni založenej na úplnej harmonizácii, kontrole krajinou pôvodu a vzájomnom uznávaní.

3.3 Toto smerovanie, proti ktorému vo všeobecnosti protestujú spotrebiteľské organizácie vo všetkých členských štátoch a proti ktorému sa EHSV vyjadruje vo viacerých stanoviskách, sa prejavuje reálnym znížením úrovne ochrany spotrebiteľov a je neprípustným krokom späť v politike Spoločenstva v tejto oblasti.

3.4 Avšak práve vzhľadom na toto nové smerovanie nadobúda otázka práva spotrebiteľov na informácie čoraz väčší význam, pretože spotrebitelia potrebujú stále viac informácií na to, aby sa na globálnom trhu racionálne rozhodovali. Neoliberálny model, z ktorého vychádza, je založený na známych predpokladoch, a to najmä:

3.4.1 V tejto súvislosti si väčšiu pozornosť zasluhuje aj otázka charakteru a kvality informácií, ku ktorým by mali mať spotrebitelia prístup a význam nadobúda aj pojem primeraná informovanosť.

3.5 Na rozdiel od toho, čo sa uvádza v nedávnych dokumentoch Komisie, kvantita informácií nie je podstatná. Informácie by mali zodpovedať reálnym potrebám a očakávaniam spotrebiteľov a ich primeranosť by sa mala posudzovať podľa ich účelu, obsahu, formy a súvislostí.

3.6 Informácie by sa mali tiež neustále podrobovať testom „vhodnosti“, aby sa posúdila ich kvalita vzhľadom na ich účel a spotrebiteľskú verejnosť, ktorej sú určené, pričom základnými parametrami sú dôveryhodnosť, aktuálnosť, nestrannosť, presnosť, relevantnosť, stručnosť, zrozumiteľnosť, jasnosť, čitateľnosť a jednoduchá dostupnosť.

3.7 EHSV vyzýva Komisiu, aby v rámci lepšej právnej regulácie zaviedla u spotrebiteľov testovanie informácií z hľadiska ich obsahu a formy, aby sa tak ukázala ich účinnosť a aby sa spotrebiteľom umožnilo určiť, čo je pre nich dôležité.

3.8 Čo sa týka finančných služieb, informácie pre spotrebiteľa neoddeliteľne súvisia so vzdelávaním a schopnosťami v oblasti financií. Informácie by sa mali zjednodušiť a právnický a technický žargón by sa mal obmedziť. Niektoré finančné produkty sú však zložité a informácie musia byť presné a tým musia odrážať zložitosť týchto produktov.

3.9 Sprístupnenie (obsahu alebo formátu) a s tým súvisiaci regulačný rámec musia byť stabilné z časového hľadiska. Časté zmeny pravidiel pre sprístupnenie informácií by mohli spotrebiteľom skomplikovať ich pochopenie.

4.1 Právo spotrebiteľov na informácie vo všeobecnosti môže priniesť tak všeobecnú výhodu vyplývajúcu z výkonu všeobecnej informačnej funkcie štátu a iných verejných subjektov, ktorú nemožno považovať za skutočné „subjektívne právo“, ako aj stanovenie povinnosti poskytovať informácie, prislúchajúcej dodávateľom alebo iným stranám zapojeným do výroby a uvádzania trh tovarov a služieb.

4.2 Z komerčných oznamov, ktoré priamo nevedú k zmluvným alebo predzmluvným vzťahom, však v tejto súvislosti môžu vyplývať práva, a to kolektívne (zvyčajne uplatňované spotrebiteľskými organizáciami alebo kolektívnym postupom) alebo dokonca skutočné a náležité subjektívne práva.

4.3 Túto oblasť v súčasnosti upravuje smernica 2005/29/ES. EHSV mal možnosť vyjadriť sa k návrhu tejto smernice stanoviskom, na ktoré sa odvolávame (7).

4.3.1 Ako EHSV vtedy upozornil, použitie spôsobu úplnej harmonizácie sa prejavilo jasným všeobecným zhoršením úrovne povinnosti poskytovať informácie spotrebiteľom.

4.3.2 Ale práve samotná definícia nekalých obchodných praktík, či už ide o konanie alebo opomenutie, a obmedzený zoznam praktík priložený k smernici najlepšie preukazuje značné zhoršenie, ktoré táto smernica spôsobila, a to pokiaľ ide o úlohu reklamnej činnosti a marketingu pri poskytovaní informácií a poskytovaní pravdivých informácií spotrebiteľom.

4.3.3 Situáciu ešte zhoršuje to, že sa výslovne pripúšťajú „bežné a oprávnené reklamné praktiky, akými sú zveličujúce vyhlásenia alebo vyhlásenia, ktoré nie sú mienené doslovne“, a to dokonca aj keď sú určené skupinám „obzvlášť zraniteľných [spotrebiteľov] … z dôvodu ich duševnej poruchy alebo fyzickej vady, veku alebo dôverčivosti“.

4.3.4 Smernica priniesla ďalšiu negatívnu zmenu, pretože zjavne neumožňuje zachovať ustanovenia práva Spoločenstva alebo členských štátov, ktoré stanovujú, že konkrétne a objektívne informácie obsiahnuté v reklamných oznamoch o určitom tovare, službe alebo práve sa považujú za súčasť zmlúv uzavretých po ich uverejnení, pričom klauzuly stanovujúce opak sa považujú za neplatné.

5.1 Ešte v mnohom treba pokročiť pri zostavovaní skutočnej charty práv spotrebiteľov na informácie a bolo by vhodné, keby nedávny návrh smernice o právach spotrebiteľov rozhodujúcim spôsobom prispel k vyriešeniu takýchto nedostatkov v právnych predpisoch Spoločenstva.

5.2 Skutočným sklamaním je kapitola „Informácie pre spotrebiteľov“, v ktorej je namiesto vymedzenia skutočných práv záväzného charakteru, ako je to v každej vnútroštátnej legislatíve, uvedený len nezáväzný zoznam informácií, „ak nie sú už zjavné z kontextu“ (8). Navyše ide o samozrejmé a základné informácie, ktoré možno nájsť v akomkoľvek kódexe osvedčených postupov bežného obchodníka. Pokiaľ ide o ďalšie otázky, odvolávame sa na stanovisko EHSV k tomuto návrhu (9).

6.1 Hoci väčšinu spotrebiteľských vzťahov aj naďalej v súlade so zásadou subsidiarity upravuje vnútorné právo členských štátov, čoraz väčšia časť z nich je ovplyvnená požiadavkami na informácie, ktoré majú pôvod na úrovni Spoločenstva. Je to tak v prípade informácií pred uzavretím zmluvy, v oblasti služieb vo všeobecnosti, cestovných služieb a najmä v oblasti finančných služieb, určitých spotrebných tovarov s vplyvom na zdravie a bezpečnosť spotrebiteľov a tiež v oblasti tovarov, služieb a práv ponúkaných na diaľku, ktoré sú predmetom komerčných oznamov a postupov alebo štandardných zmlúv.

6.2 Po preskúmaní noriem Spoločenstva možno jednoducho zistiť spoločné prvky a výrazné rozdiely v obsahu a prístupe k informáciám pred uzatvorením zmluvy, a to:

6.3 Napriek tomu, že v niektorých prípadoch sa prejavili zjavné výhody štandardizácie informácií pred uzavretím zmluvy, keďže priniesli možnosť porovnať ponuky, mal by existovať určitý priestor na prispôsobenie sa špecifikám spotrebiteľov v každom členskom štáte. Vzhľadom na to, že mnohé trhy sú stále veľmi vnútorne orientované, množstvo informácií potrebných na porovnanie môže spôsobiť vysoké náklady na medzinárodnej úrovni, ktoré nebudú vyvážené rastom cezhraničného obchodu, a to môže mať negatívny vplyv na malé a stredné podniky.

7.1 Povinnosť poskytovať informácie sa vzťahuje aj na fázu uzatvárania zmluvy, najmä pri kontinuálnych, dlhodobých a/alebo zložitých spotrebiteľských zmluvách (napr. finančné služby a produkty, časovo vymedzené využívanie nehnuteľností) alebo zmluvách, ktoré môžu mať dlhodobé účinky (lieky).

7.2 Právo na informácie uvedené v zmluve už je zakotvené v niektorých právnych predpisoch Spoločenstva, ako je to v prípade smernice o balíku cestovných služieb a smernice o platobných službách.

7.3 Právo spotrebiteľov prijať slobodné a uvedomelé rozhodnutie, na základe ktorého bola uložená povinnosť poskytovať informácie pred uzavretím zmluvy, sa však uplatňuje počas celého plnenia zmluvy a v určitých prípadoch aj po jej splnení. Od týchto informácií závisí rozhodnutie spotrebiteľa o zachovaní alebo ukončení platnosti zmluvy a prípadné prevzatie zodpovednosti za spôsob plnenia zmluvy.

7.4 V týchto fázach sú okrem priameho odmietnutia hlavnou prekážkou uplatnenia práva na informácie zvýšené náklady na jeho splnenie. Výbor upozorňuje na skutočnosť, že bezplatnosť informácií pre spotrebiteľa nie je stanovená vo väčšine predpisov Spoločenstva, a to ani pokiaľ ide o informácie pred uzavretím zmluvy. V smernici 2007/64/ES (SEPA) sú však stanovené dve povinnosti, ktorých cieľom je zabezpečiť riadne plnenie práva na informácie a povinnosti poskytovať informácie.

7.5 EHSV sa nazdáva, že by malo byť uznané právo na informácie a povinnosť poskytovať informácie v priebehu plnenia zmluvy a po jej uzavretí najmä v prípadoch zmlúv, ktorých plnenie je kontinuálne, strednodobé resp. dlhodobé alebo ktoré majú dlhodobé účinky. Mala by sa tiež uplatňovať všeobecná zásada bezplatnosti informácií o základných aspektoch zmluvy, ako aj zásada prispôsobenia ceny nákladom v ostatných prípadoch.

8.1 Informácie získané na základe zákonnej informačnej povinnosti obchodníkov sú v mnohých prípadoch štandardizované alebo poskytované vo vopred pripravenej forme a nie vždy postačujú na to, aby spotrebiteľ prijal slobodné a uvedomelé rozhodnutie o tom, či zmluvu uzavrie alebo v nej bude pokračovať. Do práva na informácie a povinnosti poskytovať informácie sa teda začleňuje právo získavať vysvetlenie obsahu a povinnosť poskytovať ho.

8.2 Toto právo spotrebiteľa na pomoc, ktoré sa uvádza v smernici 2008/48/ES (10) o spotrebiteľskom úvere, by sa malo rozšíriť na všetky spotrebiteľské zmluvy, najmä pokiaľ ide o tovary dlhodobej spotreby a služby vykonávané kontinuálne, so strednodobým resp. dlhodobým trvaním alebo komplexné služby, alebo tovary a služby, ktoré môžu ohroziť zdravie a bezpečnosť. Poskytovanie informácií v rámci povinnosti poskytovať poradenstvo by malo na žiadosť spotrebiteľa prebiehať písomnou formou.

8.3 EHSV zdôrazňuje potrebu odlíšiť právo na pomoc, ktoré priamo vyplýva z povinnosti obchodníka poskytovať informácie, od práva na poradenstvo, ktoré možno od obchodníka požadovať len v konkrétnych prípadoch komplexných produktov alebo služieb s vysokou hodnotou prípadne s vplyvom na zdravie alebo bezpečnosť spotrebiteľov.

9.1 Jedným zo zjavných nedostatkov smerníc, ktoré obchodníkom ukladajú povinnosť poskytovať informácie, je chýbajúci rámec sankcií v prípade neplnenia tejto povinnosti. Túto úlohu prenechala EÚ jednotlivým členským štátom, ktoré si zvolili rôznu úroveň občianskych a trestných sankcií. Spôsobuje to problémy na vnútornom trhu a tie negatívne vplývajú na spotrebiteľov a ekonomické subjekty.

9.2 Len vo výnimočných prípadoch niektoré smernice stanovujú, že spotrebitelia majú právo na odstúpenie od uzavretej zmluvy od momentu postúpenia alebo oznámenia informácie, ktorá mala byť poskytnutá (11), prípadne ak dôkazné bremeno o tom, že informácia bola poskytnutá, znáša obchodník, ako je to v prípade informácií pred uzavretím zmluvy v smernici 2006/123/ES (12) o službách na vnútornom trhu.

9.3 Mechanizmy, ktorými sa začiatok lehoty na odstúpenie od zmluvy počíta, t.j. deň, kedy bola informácia poskytnutá alebo kedy ju spotrebiteľ získal, a na základe ktorých obchodník znáša dôkazné bremeno o tom, že informácia bola poskytnutá, sú základnými zárukami reálneho výkonu práva na informácie a spolu so zásadou zodpovednosti za škody spôsobené neposkytnutím informácií už boli prijaté vo viacerých vnútroštátnych právnych poriadkoch. Ide len o logický výsledok uznania a významu práva spotrebiteľov na informácie, ktoré by sa malo vo všeobecnosti uplatňovať na úrovni Spoločenstva.

10.1 Nedávne zmeny výhľadu v oblasti politiky dobudovania vnútorného trhu prostredníctvom nových usmernení Komisie v rámci stratégie Európa 2020 sú všeobecne známe.

10.2 Vo všetkých textoch zameraných na túto tému sa vyzdvihuje spotrebiteľ ako konečný a skutočný adresát vnútorného trhu, ktorý je nástrojom stratégie hospodárskeho rozvoja a rastu. Táto stratégia je nevyhnutná na prekonanie súčasnej krízy a omnoho väčšiu pozornosť venuje sociálnym problémom a zabezpečeniu základných občianskych práv. V tejto súvislosti prispeje zlepšenie informovanosti spotrebiteľov k obnoveniu ich dôvery v jednotný trh.

10.3 Práve v tejto súvislosti sa zdôrazňuje potreba zaručiť primeranú informovanosť spotrebiteľov v rámci obnoveného vnútorného trhu, ktorý sa orientuje na výzvy 21. storočia, a to s cieľom získať ich dôveru a zaručiť, aby sa konštruktívne zapojili do spolupráce. Tým by sa odstránili ich súčasné obavy, oprávnené pochybnosti, váhavosť a nezáujem o ráznejšiu účasť na cezhraničnom obchode.

10.3.1 Pravidlá obchodnej komunikácie on-line na úrovni Spoločenstva sú v súčasnosti roztrúsené v rôznych textoch (smernica o elektronickom obchode, smernica o predaji na diaľku, smernica o ochrane súkromia v obchodnej komunikácii, smernica o nekalých obchodných praktikách atď.). Mala by sa preto uskutočniť reforma, ktorá by zhrnula existujúce predpisy do jedného textu a zabránila by rozporom.

V Bruseli 14. júla 2010

Predseda Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru

Mario SEPI

(1) Pozri „Zelená kniha – Európska iniciatíva týkajúca sa transparentnosti“ KOM(2006) 194 v konečnom znení a stanovisko EHSV: Ú. v. EÚ C 324, 30.12.2006, s. 74.

(5) Pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-220/98 z 13. 1. 2000, Estée Lauder Cosmetics proti Lancaster Group a rozsudok Súdneho dvora vo veci C-210/96 zo 16. 6. 1998, Gut Springenheide a Tusky. Pozri tiež nedávny rozsudok Súdneho dvora vo veci C-278/08 z 25. 3. 2010, Die BergSpechte Outdoor Reisen und Alpinschule Edi Kobimuller GmbH proti Gunter Guni trekking at Reisen GmbH, v ktorom sú používatelia internetu charakterizovaní ako „bežne informovaní a primerane pozorní“ (odseky 35 a 39).

(6) Pozri K. SIMITIS, „Verbraucherschultz – Schlagwort oder Rechtsprinzip?“, s. 109.

(11) Ako v prípade smernice 85/577/EHS, ktorá síce medzi základné povinnosti poskytovať informácie začlenila právo na odstúpenie od zmluvy, nepredpokladá však žiadne sankcie za neposkytnutie týchto informácií. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora by mala byť lehota na odstúpenie od zmluvy pre spotrebiteľa časovo neobmedzená, pričom jej začiatok sa počíta až od momentu, kedy spotrebiteľ dostal adekvátne informácie. Pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C 227/08 zo 17. 12. 2009, Eva Martín Martín, odseky 25 a 29.