[pic] | KOMISIA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV | Brusel, 14.7.2009 KOM(2009) 359 v konečnom znení OZNÁMENIE KOMISIE RADE Správa o fungovaní menových dohôd s Monakom, San Marínom a Vatikánom OZNÁMENIE KOMISIE RADE Správa o fungovaní menových dohôd s Monakom, San Marínom a Vatikánom 1. ÚVOD Menové dohody medzi Európskym spoločenstvom a Monakom, San Marínom a Vatikánom sa uzavreli s cieľom poskytnúť právnu kontinuitu režimom, ktoré jestvovali medzi týmito krajinami na strane jednej a Francúzskom a Talianskom na strane druhej pred tým, než sa zaviedlo euro. Opätovné prerokovanie jestvujúcich dohôd s cieľom zaviesť euro sa plánovalo vo vyhlásení tvoriacom prílohu k Maastrichtskej zmluve[1]. Desať rokov po tom, ako euro nahradilo pôvodné štátne meny Talianska a Francúzska, ktoré sa používali v Monaku, San Maríne a Vatikáne, Rada vyzvala Komisiu, aby preskúmala fungovanie týchto menových dohôd[2]. V tomto oznámení sa podrobne prešetruje obsah týchto dohôd, opisujú silné a slabé miesta v ich vykonávaní a navrhujú zmeny a doplnenia obsahu týchto troch dohôd. 2. OPIS OBSAHU DOHÔD 2.1. Spoločné črty dohôd Keďže národné meny v členských štátoch eurozóny nahradilo 1. januára 1999 euro a právomoci zúčastnených členských štátov v menových záležitostiach a záležitostiach výmenného kurzu sa preniesli na Spoločenstvo, Rada rozhodla, že jestvujúce režimy, ktoré členské štáty eurozóny mali s tretími krajinami v oblasti menových záležitostí, by sa mali zmeniť a doplniť[3]. Novú dohodu medzi Spoločenstvom a Monackým kniežatstvom dohodlo Francúzsko (v spolupráci s Komisiou a Európskou centrálnou bankou – ďalej len „ECB“)[4], kým dohody so Sanmarínskou republikou a Vatikánskym mestským štátom dohodlo Taliansko (v spolupráci s Komisiou a ECB)[5]. Menové dohody oprávňovali Monako, San Maríno a Vatikán používať euro ako svoju úradnú menu a poskytujú eurobankovkám a eurominciam štatút zákonného platidla. Od 1. januára 2002 má Monacké kniežatstvo právo vydávať euromince v ročnom objeme 1/500 množstva mincí vyrazených vo Francúzsku. Sanmarínska republika má právo vydávať euromince v maximálnej ročnej menovitej hodnote 1 994 000 EUR. Maximálna ročná menovitá hodnota euromincí, ktoré môže vydať Vatikán, bola prvotne stanovená na 670 000 EUR. Nad rámec toho bolo Vatikánskemu mestskému štátu poskytnuté právo vydávať samostatne mince v rokoch, keď je Svätá stolica prázdna, v každom svätom jubilejnom roku a v roku otvorenia ekumenickej rady, a to v celkovej hodnote 201 000 EUR pri každej takejto príležitosti. Stropy sa na základe rozhodnutia Rady zo 7. októbra 2003 zmenili na 1 000 000 EUR pre „obyčajné“ maximálne ročné hodnoty vydaných euromincí a dodatočných 300 000 EUR za osobitných okolností. Stropy pre San Maríno a Vatikán sa revidujú každé dva roky, aby sa zohľadnili zmeny v indexe spotrebiteľských cien Talianska. Každoročné objemy euromincí vydávaných v Monaku (San Maríne a Vatikáne) sa pripočítavajú k objemom mincí vydávaných vo Francúzsku (Taliansku) na účely toho, aby ECB mohla schváliť objem vydávaných mincí. Obehové euromince Monaka, San Marína a Vatikánu musia byť identické s obehovými euromincami vydávanými v členských štátoch eurozóny, pokiaľ ide o nominálnu hodnotu, štatút zákonného platidla, technické a vzhľadové vlastnosti na spoločných stranách a spoločné vzhľadové vlastnosti na národných stranách. Príslušné orgány Spoločenstva vopred oznamujú vzhľadové vlastnosti národných strán. Monako, San Maríno a Vatikán majú zároveň právo vydávať zberateľské euromince na základe rovnakých pravidiel ako členské štáty eurozóny, pričom ich hodnota sa počíta do maximálnych ročných limitov krajín pre vydávané mince. Sanmarínska republika môže navyše vydávať zlaté mince denominované v scudi[6]. Monako, San Maríno a Vatikán nemajú právo vydávať eurobankovky a ich zberateľské mince nie sú zákonným platidlom mimo ich vlastného územia. Všetky tri krajiny sa zaviazali prijať vnútorné právne opatrenia, ktorými by sa na ich jednotlivých územiach uplatnili ustanovenia Spoločenstva o eurobankovkách a eurominciach, a zároveň úzko spolupracovať s Európskym spoločenstvom v boji proti falšovaniu eurobankoviek a euromincí. 2.2. Osobitné črty dohody s Monakom Popri ustanoveniach opísaných vyššie, ktoré sú obsiahnuté vo všetkých troch menových dohodách, obsahuje dohoda s Monakom niektoré dodatočné požiadavky. Dohoda zahŕňa výslovnú povinnosť Monaka implementovať právne predpisy Spoločenstva zamerané na boj proti falšovaniu eurobankoviek a euromincí. Úverové inštitúcie a iné finančné inštitúcie vykonávajúce činnosť v Monackom kniežatstve sa môžu zúčastňovať medzibankového systému zúčtovania, platieb a vysporiadania cenných papierov za rovnakých podmienok ako príslušné inštitúcie založené vo Francúzsku, pokiaľ spĺňajú podmienky stanovené pre prístup do týchto systémov. Úverové inštitúcie Monaka podliehajú rovnakým opatreniam, ktoré prijíma Banque de France pri implementácii ustanovení ECB o nástrojoch a postupoch menovej politiky. Kniežatstvo zodpovedá za tvorbu uplatniteľných právnych ustanovení zameraných na to, aby sa na jeho území zabezpečila ochrana a stabilita eura a finančného systému ES. Podľa článku 11 menovej dohody sa na území Monackého kniežatstva uplatňujú právne akty Spoločenstva v týchto doménach: zhromažďovanie štatistických informácií Európskou centrálnou bankou, minimálne rezervy v držbe úverových inštitúcií, penále uvaľované na podniky za nedodržanie nariadení a rozhodnutí ECB, vydávanie eurobankoviek, trhové operácie, nástroje menovej kontroly, systémy zúčtovania a vysporiadania. Monacké kniežactvo musí uplatňovať aj opatrenia prijaté Francúzskom s cieľom implementovať právne akty Spoločenstva o prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a o prevencii systémových rizík týkajúcich sa platobných systémov a systémov vysporiadania cenných papierov. Monako musí okrem toho prijať opatrenia, ktoré sú svojím účinkom rovnocenné so smernicami Spoločenstva o praní špinavých peňazí a s právnymi aktmi upravujúcimi investičné služby. V menovej dohode s Monakom sa ustanovuje spoločný výbor, ktorého úlohou je uľahčovať vykonávanie a fungovanie dohody. 3. POSÚDENIE FUNGOVANIA DOHÔD A NÁVRHY POTENCIÁLNYCH VYLEPšENÍ OBSAHU DOHÔD 3.1. Transponovanie príslušných právnych predpisov ES Rozsah právnych predpisov, ktoré sa majú transponovať v troch štátoch, ktoré so Spoločenstvom podpísali menovú dohodu, sa od dohody k dohode zásadne líši. Všetky tri štáty sa zaviazali prijať vnútorné právne opatrenia s cieľom uplatňovať na svojom príslušnom území ustanovenia Spoločenstva o eurobankovkách a eurominciach . Ustanovenia týkajúce sa vzhľadu a technických špecifikácií euromincí sa vo všeobecnosti uplatňujú dobre. Keďže euromince Monaka, San Marína a Vatikánu sa navrhujú s vyrábajú v spolupráci s certifikovanými mincovňami eurozóny (t. j. národnými mincovňami Francúzska a Talianska), uplatňovanie najnovších ustanovení Spoločenstva je vo všeobecnosti zaistené. Čo sa týka eurobankoviek, nebol zriadený žiadny príslušný orgán alebo následný postup, ktorými by sa overovalo, či sa vykonávajú uplatniteľné ustanovenia (napr. pravidlá o výmene a sťahovaní eurobankoviek z obehu). Signatári menových dohôd za takisto zaviazali úzko spolupracovať so Spoločenstvom v oblasti boja proti falšovaniu eurobankoviek a euromincí . Dohoda s Monakom ide ešte ďalej ako ostatné dve dohody, a to v tom, že spresňuje, že kniežatstvo by malo prijať vhodné opatrenia ustanovené v právnych predpisoch Spoločenstva[7] na to, aby sa predchádzalo falšovaniu. Vykonávanie dohody s Monakom v oblasti falšovania sa pravidelne posudzuje a zoznam právnych nástrojov, ktoré sa majú prijať, sa aktualizuje počas zasadaní spoločného výboru (pozri oddiel 3.2). Aj keď niektoré nedostatky pretrvávajú (napr. nepodpísaná dohoda s Europolom), vo všeobecnosti v tejto oblasti došlo k znateľnému pokroku. Dohody so San Marínom a Vatikánom neobsahujú žiadnu špecifickú povinnosť transponovať právne predpisy EÚ v oblasti ochrany eurovej hotovosti pred falšovaním a spôsobov spolupráce so Spoločenstvom. Podľa informácií Komisie vyvinuli obe krajiny určité úsilie zosúladiť svoje právne predpisy s normami Spoločenstva, keďže však pri týchto dvoch dohodách neexistuje mechanizmus ďalšieho sledovania podobný mechanizmu zavedenému pre Monako, Spoločenstvo nemá pravidelné informácie o vykonávaní menových dohôd zo strany San Marína a Vatikánu. Menová dohoda s Monakom obsahuje niekoľko dodatočných prvkov, z ktorých väčšina už bola súčasťou skorších dohôd s Francúzskom. Na rozdiel od menových dohôd s Vatikánom a San Marínom sa v dohode s Monakom ustanovujú podmienky prístupu úverových inštitúcií a iných inštitúcií , ktoré majú povolenie na vykonávanie svojich činností na území Monaka, k medzibankovému systému zúčtovania, platieb a vysporiadania cenných papierov v Európskej únii. V dohodách s Vatikánom a San Marínom sa ustanovuje, že finančné inštitúcie nachádzajúce sa v týchto dvoch štátoch môžu mať prístup k platobnému systému v eurozóne za podmienok, ktoré určí Banca d'Italia so súhlasom Európskej centrálnej banky. Vatikán a San Maríno doposiaľ nevyjadrili záujem zúčastňovať sa na platobných systémoch eurozóny, a to napriek existencii významného finančného odvetvia v San Maríne (banky podnikajúce v San Maríne nateraz vstupujú do platobných systémov prostredníctvom talianskych bánk). Pri veľkosti bankového sektora v San Maríne a jeho intenzívnej interakcii s bankami podnikajúcimi v eurozóne by bolo rozumné požiadať Sanmarínsku republiku o to, aby zosúladila svoje právne predpisy v bankovom a finančnom sektore s predpismi platiacimi v členských štátoch eurozóny. Povinnosti transponovať príslušné právne predpisy ES do domáceho právneho poriadku a/alebo prijať rovnocenné opatrenia sú v týchto troch štátoch, ktoré podpísali so Spoločenstvom menovú dohodu, na veľmi rozdielnej úrovni. S cieľom zaistiť vhodnú ochranu eurobankoviek a euromincí pred falšovaním by sa vykonávanie príslušných právnych predpisov ES malo vo všetkých týchto troch krajinách monitorovať. Banky a finančné inštitúcie v San Maríne by mali podliehať rovnakým pravidlám, ako ich náprotivky v eurozóne. San Maríno by teda bolo potrebné požiadať, aby transponovalo príslušné jestvujúce právne predpisy ES v oblasti bankovníctva a financií a zaviedlo všetky aktualizácie a nové zákony v tejto oblasti. S ohľadom na zložitosť týchto právnych predpisov a obmedzené administratívne kapacity Sanmarínskej republiky by sa mohlo povoliť prechodné obdobie v trvaní dva roky. | 3.2. Mechanizmy ďalších krokov Menovými dohodami sa nahradili dohovory, ktoré existovali medzi Francúzskom a Talianskom na strane jednej a Monakom, Vatikánom a San Marínom na strane druhej. V prípade týchto aktov už nejde o bilaterálne dohody, ale o dohody medzi tretími krajinami a Európskym spoločenstvom prijaté na základe článku 111 Zmluvy o ES. Monako, Vatikán a San Maríno dostali právo vydávať mince, ktoré sú zákonným platidlom pre 325 miliónov obyvateľov eurozóny. Členské štáty eurozóny musia dodržiavať prísne pravidlá, ktorých dodržiavanie pozorne monitorujú inštitúcie EÚ. Tieto inštitúcie by preto mali zohrávať náležitú úlohu aj pri následnom kontrolovaní vykonávania menových dohôd. V menovej dohode s Monakom sa ustanovuje spoločný výbor, ktorého úlohou je uľahčovať vykonávanie a fungovanie dohody. Pozostáva z predstaviteľov Monackého kniežatstva, Francúzska Európskej komisie a Európskej centrálnej banky a jeho zasadania sa konajú spravidla raz ročne. Počas zasadaní strany diskutujú o pokroku pri vykonávaní dohody a možných zmenách a doplneniach príloh, v ktorých sa uvádzajú právne predpisy, ktoré sa majú transponovať. Výbor takisto pravidelne preveruje spoluprácu v boji proti falšovaniu eurobankoviek a euromincí a pri vykonávaní príslušných legislatívnych opatrení. Na rozdiel od postupu predpokladaného v dohode s Monakom sa v dohodách podpísaných so San Marínom a Vatikánom nenachádza ustanovenie týkajúce sa postupu pri ďalších krokoch. Pri neexistencii pravidelných formálnych ďalších krokov teda San Maríno a Vatikán nepredkladajú pravidelné správy o vykonávaní dohôd. Zlučiteľnosť ich právnych predpisov s povinnosťami, ktoré vyplývajú z menových dohôd, sa neskúmala a ani nie sú náležite informované o vývoji v oblastiach, na ktoré sa tieto povinnosti vzťahujú. S cieľom vypracovať toto oznámenie zorganizovali Komisia a ECB v marci 2009 neformálne stretnutie s predstaviteľmi týchto troch štátov. Dialógy s predstaviteľmi Monaka a San Marína boli konštruktívne, zatiaľ čo Vatikánsky mestský štát bol výmene názorov a informácií menej otvorený. V dohodách s Vatikánom a San Marínom nie je obsiahnutá platforma na pravidelné diskusie o ich fungovaní. Pri neexistencii pravidelných zasadaní čelia orgány San Marína a Vatikánu ťažkostiam, pretože nie sú priebežne informované o novo prijatých právnych predpisoch v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú dohody, pričom inštitúcie Spoločenstva nemôžu vykonávanie týchto dohôd náležite monitorovať. Komisia preto navrhuje vytvoriť dva spoločné výbory, podobné tomu, ktorý existuje s Monackým kniežatstvom – s Vatikánskym mestským štátom a Sanmarínskou republikou. Tieto výbory by združovali predstaviteľov San Marína/Vatikánu, Talianska, Komisie a ECB a zasadali by najmenej raz ročne s cieľom monitorovať pokrok vo vykonávaní dohôd a možné zmeny a doplnenia v nich. | 3.3. Doložka o ochranných opatreniach pre prípad vážnych nedostatkov pri vykonávaní dohôd Podpisom menových dohôd so Spoločenstvom sa tieto tri štáty zaviazali k niekoľkým veciam, a to výmenou za právo používať euro ako svoju národnú menu a vydávať euromince. Zatiaľ čo EÚ má možnosť začať konanie o porušení predpisov v prípade, keď členský štát nedodržiava svoje povinnosti, z týchto dohôd nevyplýva pre Spoločenstvo žiadna páka pre prípad, že si krajina, ktorá podpísala dohodu, neplní svoje povinnosti (popri konečnej – a preto nepravdepodobnej – možnosti jednostranne odstúpiť od dohody). Komisia navrhuje, aby EÚ mohla rozhodovať o dočasnom pozastavení práva vydávať euromince v prípade pretrvávajúceho (napr. 2 roky trvajúceho) a závažného porušenia povinností obsiahnutých v menových dohodách. Tomuto dočasnému pozastaveniu práva vydávať euromince (napr. za pretrvávajúce netransponovanie príslušných právnych predpisov Spoločenstva) by predchádzalo niekoľko varovaní a výmen názorov. | 3.4. Stropy pre vydávanie euromincí Monako, Vatikán a San Maríno majú právo vydávať euromince, ktoré na národnej strane zobrazujú výtvarné motívy týchto krajín a ktoré majú štatút zákonného platidla v celej eurozóne. Z historických dôvodov sa stropy pre maximálny ročný počet vydávaných mincí stanovovali veľmi odlišnými spôsobmi[8]. Monako je oprávnené vydávať maximálne 1/500 počtu mincí vyrazených vo Francúzsku (t. j. euromincí s francúzskou národnou stranou). V roku 2009 bolo oprávnené vydať euromince s celkovou nominálnou hodnotou 221 094 EUR. Stropy pre San Maríno a Vatikán predstavujú pevné množstvá prispôsobované každé dva roky, aby sa zohľadnili zmeny v indexe spotrebiteľských cien Talianska. Tieto dva stropy vychádzali zo stropov pre vydávané mince, ktoré sa používali v dohodách s Talianskom pred zavedením eura a neodvíjajú sa od žiadnej skutočnej premennej, ako je napr. počet obyvateľov, HDP alebo počet euromincí vydávaných v členských štátoch eurozóny. Na roky 2008 a 2009 sú stanovené na 2 183 112 EUR pre San Maríno, resp. 1 074 000 EUR pre Vatikán. Vatikánsky mestský štát môže pri osobitných príležitostiach vydávať dodatočné objemy obehových euromincí (pozri oddiel 2.1). Všetky tri krajiny doposiaľ prísne dodržiavali stropné hodnoty nimi vydávaných mincí. Zo skutočných čísel na obyvateľa vyplýva, že stropy vydávaných mincí krajín, ktoré so Spoločenstvom podpísali menové dohody, sú veľkorysé. K septembru 2008 predstavovala hodnota mincí vydaných na obyvateľa 7 028 EUR vo Vatikáne, 422 EUR v San Maríne a 190 EUR v Monaku. Počas rovnakého obdobia (2002 – 2008) dosiahla priemerná hodnota mincí vydávaných v členských štátoch eurozóny 63 EUR na obyvateľa (podrobnosti sú v prílohe I). Vyššie kvóty vydávaných mincí, než by bolo úmerné vzhľadom na počet obyvateľov týchto krajín, je však možné odôvodniť pomerne vysokým dopytom po týchto minciach a pomerne vysokou mierou ich absorpcie, ktoré vyplývajú z existencie numizmatického trhu. Obehové euromince sú však primárne platobným nástrojom: na trhu by mali byť vo voľnom obehu a mali by sa používať na platby. Obehové mince, ktoré absorbujú zberatelia mincí, neslúžia svojmu pôvodnému účelu a namiesto toho sa používajú výlučne ako zberateľské predmety. S cieľom umožniť týmto minciam určitú mieru obehu Komisia navrhuje, aby sa stropné hodnoty mincí vydávaných týmito troma krajinami, ktoré podpísali menové dohody, zvýšili. Nové stropy by sa vypočítavali novou, jednotnou metódou, na základe ktorej by sa so všetkými troma krajinami zaobchádzalo rovnako. Na základe pôvodných menových dohôd sa s Monakom zaobchádzalo de facto oveľa menej priaznivým spôsobom, ako so San Marínom a Vatikánom. Následkom toho je, že Monako v súčasnosti vydáva približne jednu desatinu počtu mincí, ktoré vydáva San Maríno, a jednu pätinu počtu mincí, ktoré vydáva Vatikán, a to napriek tomu, že počet obyvateľov Monaka je spomedzi týchto troch krajín najvyšší a jeho menová dohoda obsahuje najvyšší počet povinností. Nový ročný strop (n) by sa skladal z pevne stanovenej a pohyblivej časti: 1. Cieľom pevne stanovenej časti by malo byť pokrytie dopytu zo strany zberateľov mincí. Podľa obvyklých odhadov by na pokrytie dopytu numizmatického trhu mala postačovať celková hodnota približne 2 100 000 EUR[9]. 2. Pohyblivá časť by vychádzala z priemerného počtu mincí vydávaných v eurozóne na obyvateľa. Priemerný počet mincí na obyvateľa (n-1) vydávaných v eurozóne by sa násobil počtom obyvateľov danej krajiny, ktorá podpísala menovú dohodu. Simulácia stropov na rok 2009 vypočítaná na základe tejto metódy je uvedená v tabuľke 1. Tabuľka 1: Stropy vydávaných mincí vypočítané homogénnou metódou (príklad na rok 2009) San Maríno | 30 324 | 109 470 | 2 100 000 | 2 209 470 | 2 183 112 | Vatikán | 826 | 2 952 | 2 100 000 | 2 102 952 | 1 074 000 | Novou metódou by sa výrazne zvýšil strop na vydávanie mincí v Monaku: z približnej hodnoty 220 000 EUR na takmer 2 220 000 EUR. Strop Vatikánu by sa takmer zdvojnásobil z pôvodných 1 074 000 EUR na vyše 2 100 000 EUR. Zvýšenie stropov vydávaných mincí by však malo byť podmienené dodržiavaním „odporúčania Komisie o spoločných usmerneniach pre národné strany a vydávanie euromincí určených do obehu“[11], ktoré Rada schválila 10. februára 2009. V tejto súvislosti by sa všetky obehové euromince mali dať do obehu v ich nominálnej hodnote s výnimkou malej časti vydaných mincí, ktoré sa môžu predávať vo vyššej cene, ak na to existujú dôvody, ako napr. osobitná kvalita alebo balenie. Monako aj San Maríno toto pravidlo dodržiavajú: Monako distribuuje väčšinu svojich mincí monackým bankám zamiešaných v balíčkoch euromincí iných krajín eurozóny. San Maríno dodáva približne 70 % svojich mincí bankám na jeho území bez toho, aby ich zamiešalo medzi euromince iných krajín. S cieľom predchádzať tomu, aby zberatelia mincí masovo nakupovali sanmarínske mince v miestnych bankách by jedným možným riešením bolo zmiešať ich s euromincami iných krajín pred tým, ako sa dodajú bankám. Pokiaľ ide o súčasnú prax, najväčšie zmeny bude musieť uskutočniť Vatikánsky mestský štát, ktorý vydáva v podstate všetky svoje obehové mince v zberateľských súboroch (v eurozóne sa menej ako 1 % mincí predáva v súboroch v hodnote prevyšujúcej ich nominálnu hodnotu). Nová spoločná metóda by sa vzťahovala aj na akékoľvek potenciálne budúce menové dohody[12]. Komisia navrhuje, aby sa zaviedla nová metóda výpočtu stropov na vydávanie mincí, na základe ktorej by sa všetky krajiny, ktoré so Spoločenstvom podpísali menovú dohodu, dostali do rovnakej situácie. Spoločnou metódou by sa zabezpečovalo, že so všetkými stranami sa bude zaobchádzať férovo a že sa zohľadní dopyt zo strany zberateľov mincí, s cieľom zabezpečiť účinný obeh obehových euromincí vydávaných týmito krajinami. | 3.5. Pravidlá razenia euromincí V menovej dohode s Monakom si národná mincovňa Francúzska vyhradzuje právo produkovať euromince Monaka, kým mince Vatikánu a San Marína môže raziť iba mincovňa Talianska. Toto pravidlo sa zaviedlo z historických dôvodov v čase, keď eurová hotovosť ešte nebola v obehu a takmer všetky krajiny eurozóny si euromince razili len pre svoje vlastné potreby, pričom vo výrobe a riadení zásob existovala len malá miera spolupráce. Situácia sa v súčasnosti zmenila, pričom niekoľko krajín eurozóny teraz razí svoje mince v inej krajine eurozóny a niektoré nakupujú svoje mince z cudzích zásob. V skutočnosti si veľký počet mincovní v eurozóne urobilo z výroby mincí pre iné európske a neeurópske krajiny rozsiahly a dynamický komerčný podnik [13]. Aj keď sa zdá, že jestvujúce dohovory Monaka, San Marína a Vatikánu s mincovňami Francúzska a Talianska fungujú dobre, z pohľadu práva EÚ dnes neexistuje dôvod na zachovávanie monopolu niektorých národných mincovní na výrobu mincí, ktoré sú potrebné na vykonávanie dohody medzi Spoločenstvom a treťou krajinou. Takýto monopol je úplne v rozpore s duchom Zmluvy a de facto sa ním vytvára medzi členskými štátmi diskriminácia, pretože inými mincovniam v eurozóne je upreté legitímne právo urobiť ponuku na razenie mincí potrebných v Monaku, Vatikáne a San Maríne. Mincovniam v eurozóne by sa mala dať príležitosť predložiť predmetným trom krajinám ponuku na výrobu ich euromincí, pričom Monako, Vatikán a San Maríno by mali mať možnosť voľne si z nich zvoliť dodávateľa podľa svojich preferencií[14]. | 4. ZÁVERY Komisia bola Radou vyzvaná, aby preskúmala fungovanie jestvujúcich menových dohôd. Po podrobnom preskúmaní týchto dohôd Komisia navrhuje, aby sa tieto dohody zmenili a doplnili s cieľom zahrnúť do nich tieto prvky: 3. Zabezpečiť rovnocennejšie podmienky, pokiaľ ide o povinnosti krajín, ktoré so Spoločenstvom podpísali menové dohody; 4. vytvoriť pre všetky tri dohody náležité mechanizmy následných krokov; 5. zaviesť možnosť pozastaviť právo vydávať euromince v prípade závažného a pretrvávajúceho porušenia povinností obsiahnutých v dohode; 6. zaviesť spoločnú metódu výpočtu stropov na vydávanie euromincí a tieto stropy následne prehodnotiť; 7. umožniť mincovniam v eurozóne, aby Monaku, Vatikánu a San Marínu predložili ponuku na výrobu mincí a týmto štátom dať možnosť voľne si spomedzi nich zvoliť svojho dodávateľa. Komisii a Francúzsku v spolupráci s ECB by sa mohol dať mandát na prerokovanie menovej dohody s Monakom, kým menové dohody so San Marínom a Vatikánom by mohli prerokovať Komisia a Taliansko v spolupráci s ECB. PRÍLOHA I – Kumulatívne počty vydávaných mincí ku koncu roka 2008[15] San Maríno | 30 324 | 24 074 | 794 | 12 808 | 422,38 | Vatikán | 826 | 5 461 | 6 611 | 5 806 | 7 028,77 | Eurozóna | 323 186 285 | 82 033 879 | 254 | 20 399 071 | 63,12 | BE | 10 741 048 | 3 227 578 | 300 | 1 168 911 | 108,83 | DE | 82 062 249 | 23 406 690 | 285 | 5 689 889 | 69,34 | IE | 4 517 758 | 4 096 719 | 907 | 697 268 | 154,34 | EL | 11 262 539 | 2 190 838 | 195 | 661 998 | 58,78 | ES | 45 853 045 | 14 198 243 | 310 | 3 419 593 | 74,58 | FR | 64 105 125 | 12 485 491 | 195 | 2 439 620 | 38,06 | IT | 60 090 430 | 11 526 576 | 192 | 3 635 354 | 60,50 | CY | 801 622 | 217 011 | 271 | 73 282 | 91,42 | LU | 491 702 | 513 019 | 1043 | 181 312 | 368,74 | MT | 412 614 | 110 173 | 267 | 31 244 | 75,72 | NL | 16 481 139 | 2 829 555 | 172 | 539 189 | 32,72 | AT | 8 356 707 | 3 918 946 | 469 | 959 720 | 114,84 | PT | 10 631 800 | 2 012 771 | 189 | 416 684 | 39,19 | SI | 2 053 393 | 159 550 | 78 | 39 906 | 19,43 | FI | 5 325 115 | 1 140 716 | 214 | 445 100 | 83,59 | [1] Vyhlásenie č. 6 o menových vzťahoch so San Marínom, Vatikánom a Monakom. [2] Závery Rady k „spoločným usmerneniam pre národné strany a vydávanie euromincí určených do obehu“, 2922. zasadnutie rady ECOFIN z 10. februára 2009. [3] Francúzske franky mali v Monaku štatút zákonného platidla od roku 1925. V tomto kniežatstve sa používali francúzske franky ako bankovky a mince, pričom kniežatstvo malo právo vydávať svoje vlastné frankové mince do určitého množstva (boli zákonným platidlom iba na území samotného Monaka). Menové prepojenia medzi Talianskom a San Marínom sa riadili Dohovorom o priateľstve a dobrom susedstve podpísaným v roku 1939, pričom menový dohovor, ktorým sa riadili menové vzťahy medzi Talianskom a Vatikánskym mestským štátom, sa podpísal v roku 1929. Platnosť oboch dohovorov bola obnoviteľná každých desať rokov a tieto dohovory oprávňovali San Maríno, resp. Vatikán vydávať lírové mince, ktoré mali v Taliansku štatút zákonného platidla. [4] Menová dohoda medzi vládou Francúzskej republiky v mene Spoločenstva a vládou Jeho Najjasnejšej Výsosti monackého princa (Ú. v. ES L 142, 31.5.2002). [5] Menová dohoda medzi Talianskou republikou v mene Európskeho spoločenstva a Sanmarínskou republikou (Ú. v. ES C 209, 27.7.2001). Menová dohoda medzi Talianskou republikou v mene Európskeho spoločenstva a Vatikánskym mestským štátom a, v jej mene, Svätou stolicou (Ú. v. ES C 299, 25.10.2001). [6] Menová jednotka používaná na Apeninskom polostrove do 19. storočia. [7] Rámcové rozhodnutie z 29. mája 2000 o zvýšenej ochrane pred falšovaním prostredníctvom pokút a ďalších trestných sankcií (2000/383/JHA, Ú. v. ES L 140, 14.6.2000) a nariadenie Rady stanovujúce opatrenia nevyhnutné na ochranu eura proti falšovaniu (č. 1338/2001, Ú. v. ES L 181, 4.7.2001). [8] Menové dohody obsahovali metodiku, ktorá sa na stanovovanie stropných množstiev vydávaných mincí používala v menových dohovoroch jestvujúcich pred zavedením eura. [9] San Maríno sa napríklad relatívne úspešne zameralo na razenie euromincí s vybratou nominálnou hodnotou: tieto mince sa teraz vo svojej nominálnej hodnote používajú na transakcie. [10] V roku 2008 bol priemerný počet mincí vydaných v eurozóne 3,61 EUR na obyvateľa. [11] Pozri poznámku pod čiarou 2. [12] Práve sa diskutuje o dohode s Andorrským kniežatstvom. [13] 10 mincovní v eurozóne vyváža mince. [14] Krajina, ktorej mincovňa by vyrábala euromince pre krajinu, ktorá podpísala menovú dohodu, by tieto mince pripočítala k objemu mincí, ktoré plánuje vydať pre vlastnú potrebu na účely schvaľovania celkového objemu vydávaných mincí zo strany ECB v súlade s jestvujúcimi praktikami. Práva predmetných členským štátov eurozóny vydávať mince by sa tým neznížili, pretože objem vydávaných mincí by nespôsoboval žiadne a priori obmedzenie. [15] Zdroj: ECB (čisté kumulatívne počty vydávaných mincí) pre krajiny EÚ; príslušné inštitúcie Francúzska a Talianska pre tri tretie krajiny. [16] Zdroj: Eurostat pre krajiny EÚ; CIA fact book (odhady z júla 2009) pre tri tretie krajiny.