[pic] | KOMISIA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV |

Brusel, 24.10.2006

KOM(2006) 618 v konecnom znení

ZELENÁ KNIHA

O ZLEPŠENÍ ÚČINNOSTI VÝKONU ROZSUDKOV V EURÓPSKEJ ÚNII: ZABLOKOVANIE BANKOVÝCH ÚČTOV

(predložený Komisiou) {SEK(2006) 1341}

ZELENÁ KNIHA

O ZLEPŠENÍ ÚČINNOSTI VÝKONU ROZSUDKOV V EURÓPSKEJ ÚNII: ZABLOKOVANIE BANKOVÝCH ÚČTOV

Účelom tejto Zelenej knihy je začať rozsiahle konzultácie medzi zainteresovanými stranami o tom, ako zlepšiť vymáhanie finančných nárokov v Európe. V tejto Zelenej knihe sa opisujú problémy súčasnej situácie a ako možné riešenie sa navrhuje vytvoriť európsky systém na zablokovanie bankových účtov.

Komisia vyzýva zainteresované strany, aby predložili pripomienky do 31. marca 2007 na túto adresu:

European CommissionDirectorate-General for Justice, Freedom and SecurityUnit C1 – Civil JusticeB - 1049 BrusselsFax: +32-2/299 64 57E-mail: jls-coop-jud-civil@cec.eu.int

Od zainteresovaných strán sa požaduje, aby jasne uviedli, že si neželajú zverejnenie svojich pripomienok na webovej stránke Komisie.

Komisia má v úmysle zorganizovať verejné prerokovanie predmetnej veci vyplývajúcej z tejto Zelenej knihy. Všetci reagujúci budú pozvaní zúčastniť sa tohto verejného prerokovania.

1. ÚVOD

1.1. Nedostatky súčasnej situácie

Výkon práva je často označovaný ako „Achillova päta“ európskeho civilného justičného priestoru. Hoci niekoľko nástrojov Spoločenstva zabezpečuje právomoc súdov, konanie o uznanie rozsudkov, vyhlásenie rozsudkov za vykonateľné a mechanizmy spolupráce súdov v civilných konaniach, nepodal sa ešte žiaden legislatívny návrh pre úpravu účinných nástrojov výkonu. Doposiaľ zostáva úplne v pôsobnosti vnútroštátneho práva výkon súdneho príkazu po tom, ako bol vyhlásený za vykonateľný v inom členskom štáte.

Súčasná rôznorodosť vnútroštátnych noriem členských štátov týkajúcich sa výkonu vo veľkej miere bráni cezhraničnému vymáhaniu dlhu. Veritelia usilujúci sa o výkon príkazu v inom členskom štáte sú konfrontovaní s rôznymi právnymi systémami, procesnými požiadavkami a jazykovou bariérou, ktoré spôsobujú dodatočné náklady a oneskorenia v konaní o výkone rozhodnutia. V praxi sa veriteľ usilujúci o uspokojenie peňažnej pohľadávky v Európe najčastejšie pokúsi docieliť zablokovanie[1] dlžníkovho bankového(-ých) účtu(-ov). Takéto konania existujú vo väčšine členských štátov a, ak sú efektívne, môžu byť silnou zbraňou proti nedisciplinovaným alebo podvodným dlžníkom.

Hoci v súčasnosti môžu dlžníci premiestniť svoje peniaze takmer okamžite z účtov známych ich veriteľom na iné účty v tom istom alebo v inom členskom štáte, veritelia nemôžu zablokovať tieto peniaze s rovnakou rýchlosťou. Podľa existujúcich nástrojov Spoločenstva nie je možné získať zablokovanie bankových účtov, ktoré môže byť vykonateľné v celej Európskej únii. V nariadení č. 44/2001 (Brusel I)[2] nie je najmä zabezpečené, aby ochranné opatrenie ako napríklad bankové zaistenie získané ex parte bolo uznané a vykonateľné v inom členskom štáte ako v tom, kde bolo vydané[3].

Komisia už spozorovala ťažkosti cezhraničného vymáhania pohľadávok vo svojom Oznámení z roku 1998 „K väčšej efektívnosti pri získavaní a výkone rozsudkov v Európskej únii“.[4] Vzhľadom na rôznorodosť legislatívy členských štátov a zložitosti predmetnej veci sa navrhlo obmedziť úvahu spočiatku na problém bankového zaistenia[5]. O dva roky neskôr sa v Programe vzájomného uznávania vyzvala Komisia na zlepšenie opatrení v súvislosti so zablokovaním účtov v bankách[6]. V roku 2002 uverejnila Komisia výzvu na predloženie ponúk na štúdiu o zefektívnení výkonu súdnych rozhodnutí v rámci Európskej únie. V správe štúdie sa analyzuje situácia v 15 členských štátoch a navrhlo sa niekoľko opatrení na zlepšenie výkonu súdnych rozhodnutí v Európskej únii, najmä vytvorenie európskeho príkazu na zablokovanie bankových účtov, európsky ochranný príkaz s rovnakým účinkom a množstvo opatrení zvyšujúcich transparentnosť dlžníkových aktív[7]. Európsky ochranný príkaz bude predmetom Zelenej knihy, ktorá má byť uverejnená v roku 2007.

Problémy cezhraničného vymáhania pohľadávok predstavujú riziko vytvorenia prekážky pre voľný pohyb peňažných platobných príkazov v rámci Európskej únie a prekážky pre riadne fungovanie vnútorného trhu. Neskorá platba a nezaplatenie ohrozuje obchodné ako aj spotrebiteľské záujmy. Rozdiely v efektívnosti vymáhania pohľadávok v rámci Európskej únie tiež môžu mať za následok deformovanie hospodárskej súťaže medzi podnikateľmi pôsobiacimi v členských štátoch podobne ako medzi účinnými systémami výkonu peňažných platobných rozkazov a tými, ktorých sa to netýka. Preto sa musí opatrenie Spoločenstva v tejto veci zvážiť.

2. MOžNÉ RIEšENIE: EURÓPSKY SYSTÉM NA ZABLOKOVANIE BANKOVÝCH ÚčTOV

Možným riešením by bolo vytvorenie európskeho príkazu na zablokovanie bankových účtov, ktorý by umožnil veriteľovi zabezpečiť peňažnú sumu splatnú alebo ním nárokovanú zabránením výberu alebo prevodu peňažných prostriedkov viazaných pre úver jeho dlžníka na jednom alebo niekoľkých bankových účtoch v rámci územia Európskej únie[8]. Takýto príkaz by mal mať iba ochranný účinok, t.j. zablokoval by dlžníkove finančné prostriedky na bankovom účte bez ich prevodu veriteľovi. Konanie by podliehalo podmienkam pre získanie príkazu vrátane adekvátnej úrovne ochrany dlžníka. Príkaz na zablokovanie vydaný v jednom členskom štáte by bol uznaný a vykonateľný v celej Európskej únii bez nutnosti vyhlásenia o vykonateľnosti.

Takýto systém by mohol byť vytvorený navrhnutím nového samostatného európskeho konania, ktoré by bolo k dispozícii, okrem opatrení existujúcich podľa vnútroštátneho práva, alebo prostredníctvom smernice harmonizáciou vnútroštátnych noriem členských štátov týkajúcich sa zablokovania bankových účtov. Ak by to bolo prostredníctvom smernice, museli by sa uskutočniť dodatočné opatrenia na zabezpečenie uznania a výkonu príkazu na zablokovanie vydaného v jednom členskom štáte v celej Európskej únii.

Rozhodnutie, či iniciovať legislatívu v tejto oblasti alebo nie, bude podliehať hodnoteniu dosahu, v ktorom bude analyzovaný rozsah problémov cezhraničného vymáhania pohľadávok a efektívnosť možných alternatív k európskym pravidlám. Návrhy načrtnuté v tomto dokumente neovplyvňujú výsledok hodnotenia tohto dosahu.

Otázka 1: Vidíte potrebu nástroja Spoločenstva na zablokovanie bankových účtov ako spôsob zlepšenia vymáhania pohľadávok v Európskej únii? Ak áno, malo by sa vytvoriť samostatné európske konanie alebo harmonizovať právne predpisy členských štátov týkajúce sa zablokovania bankových účtov?

Otázka 2: Súhlasíte s tým, aby bol nástroj Spoločenstva obmedzený na ochranné príkazy zabraňujúce výberu a prevodu finančných prostriedkov na bankových účtoch?

3. KONANIE NA ZÍSKANIE PRÍKAZU NA ZABLOKOVANIE

3.1. Situácie, v ktorých veriteľ môže požiadať o príkaz na zablokovanie

Vynára sa otázka, v ktorom štádiu v procese uplatňovania finančného nároku by veriteľ mal byť oprávnený požiadať o príkaz na zablokovanie podľa európskych pravidiel. Potenciálne existujú štyri body v časovom slede, v ktorom by veriteľ mohol požiadať o takýto ochranný príkaz na zabezpečenie svojich práv.

- pred začatím právneho konania vo veci nároku,

- súbežne s podaním žaloby v merite veci,

- v ktoromkoľvek neskoršom štádiu v priebehu súdnych konaní a

- počas obdobia medzi vydaním príkazu v jednom členskom štáte a vyhlásením o vykonateľnosti príkazu v členskom štáte, v ktorom má dlžník účet.

Diskutuje sa o tom, že veriteľovi by sa mala poskytnúť maximálna flexibilita tým, že sa mu umožní požiadať o príkaz na zablokovanie v ktoromkoľvek štádiu konania. Na základe toho, starostlivo treba zvážiť vhodnú ochranu dlžníkových záujmov, najmä so zreteľom na žiadosť o predbežné opatrenia predchádzajúce hlavnému konaniu. Príkaz na zablokovanie by v európskom systéme v oblasti civilného súdnictva dopĺňal existujúce európske nástroje a bol by s nimi kompatibilný.

Otázka 3: Mal by byť príkaz na zablokovanie k dispozícii vo všetkých štyroch situáciách uvedených v bode 3.1 alebo iba v niektorých z nich?

3.2. Podmienky na vydanie príkazu

Príkaz na zablokovanie by mal byť povolený súdom v skrátených konaniach o žiadosti veriteľa použitím formulára žiadosti prístupného vo všetkých jazykoch Spoločenstva. Najskôr by musel veriteľ presvedčiť súd, že mal voči dlžníkovi oprávnený nárok v samotnej veci („ fumus boni iuris “). Vykonateľný právny titul – súdny príkaz alebo hodnoverný nástroj - by mal byť postačujúcim dôkazom nároku. Veriteľ usilujúci sa o príkaz na zablokovanie pred získaním vykonateľného právneho titulu by musel doplniť dôkazy na podporu nároku.

Ďalej by veriteľ musel preukázať naliehavosť, ako napríklad existenciou reálneho rizika, že vymáhateľnosť nároku môže byť zmarená, ak sa toto opatrenie nepovolí („ periculum in mora “). Rôznosť právnych systémov členských štátov vyžaduje dôsledné zváženie presnej povahy tejto podmienky, berúc do úvahy potrebu náležite vyvážiť záujmy veriteľa a dlžníka.

Napokon by súd mal byť schopný požiadať veriteľa o poskytnutie zábezpeky alebo kaucie na ochranu dlžníka pred akoukoľvek stratou alebo škodou pre prípad, že by tieto opatrenia neboli v hlavnom konaní uplatňované. Tieto otázky sa vynárajú v súvislosti s tým, či suma zábezpeky by mala byť ponechaná na voľnú úvahu súdu alebo vnútroštátne právo a tiež, či povinnosť poskytnúť zábezpeku môže byť uložená bez harmonizácie zodpovednosti veriteľa za akékoľvek straty, ktoré môžu byť dlžníkovi spôsobené z neoprávneného použitia zablokovania, ak veriteľ napokon nepreukáže svoj nárok.

Otázka 4: Aké povinnosti by mal mať veriteľ, aby presvedčil súd, že má voči dlžníkovi dostatočný nárok na odôvodnenie povolenia príkazu na zablokovanie?

Otázka 5: Mala by byť naliehavosť podmienkou pre povolenie príkazu na zablokovanie pred získaním vykonateľného právneho titulu? Ak áno, ako by mala byť táto podmienka definovaná?

Otázka 6: Mal by mať súd voľnú úvahu pri povolení príkazu na zablokovanie, aby požadoval od veriteľa poskytnutie zábezpeky alebo bankovej záruky? Ako by sa mala určiť suma takejto zábezpeky/záruky?

3.3. Vypočúvanie dlžníka

V súlade so súčasnou praxou v niektorých členských štátoch, by sa mohlo prediskutovať, že by v tejto veci nemalo byť žiadne vypočúvanie o žiadosti alebo oznámení dlžníkovi pred výkonom zablokovania zo strany banky, keďže by to bolo kontraproduktívne vzhľadom na cieľ, ktorým je zabránenie presunu peňazí na potenciálnu škodu veriteľa a zabezpečenie „účinku prekvapenia“ tohto opatrenia. V tomto prípade by bol dlžník oboznámený so zablokovaním zároveň s exekúciou a bola by mu daná možnosť namietať jej výkon.

Otázka 7: Mal by byť dlžník vypočúvaný alebo informovaný pred povolením zablokovania zo strany banky?

3.4. Podrobnosti o požadovaných informáciách o účte

Vynára sa otázka týkajúca sa druhu a rozsahu informácií o účte(-och) dlžníka, ktoré by mal veriteľ poskytnúť pri žiadosti o príkaze na zablokovanie. Keďže je jasné, že by mal určiť presné meno dlžníka, miera potrebných podrobností o účte sa určuje ťažšie. Zvlášť kontroverzná je otázka, či veriteľ musí poskytnúť presné číslo(-a) účtu(-ov). Vychádzajúc z toho, že zablokovanie zo strany banky je v niektorých členských štátoch povolené bez týchto informácií a že toto zisťovanie často spôsobuje neprekonateľnú prekážku pre veriteľa, môže sa prediskutovať, že presné číslo(-a) účtu(-ov) by nemalo(-i) byť nevyhnutnou požiadavkou. Napriek tomu, tieto informácie poskytnuté zo strany veriteľa musia byť dosť podrobné na to, aby umožnili banke identifikovať svojho klienta a minimalizovať dosah chybného zaistenia kvôli nesprávnym identifikačným údajom. Malo by sa zvážiť, či by okrem presného mena dlžníka, bolo dostatočné požadovať podrobnosti o bankovej pobočke, v ktorej sa nachádza(-jú) účet(-ty).

Otázka 8: Aká by mala byť minimálna miera požadovaných informácií o účte pre vydanie príkazu na zablokovanie?

3.5. Príslušnosť

Keďže vo väčšine členských štátov súdy, ktoré rozhodujú v hlavných konaniach, sú príslušné ukladať ochranné opatrenia, mohlo by sa prediskutovať, že súd, ktorý je príslušný vo veci samej podľa príslušných noriem práva Spoločenstva, by bol tiež príslušný vydať ochranný príkaz podľa európskeho systému.

Okrem súdu, ktorý je príslušný v žalobe v merite veci, by mohol byť príkaz o zablokovaní vydaný súdmi členského štátu podľa miesta bydliska odporcu, ak sa odlišujú; a/alebo súdmi ktoréhokoľvek členského štátu, v ktorom je bankový účet, voči ktorému sa má uplatniť zablokovanie.

Vychádzajúc z toho, že cieľom európskeho nástroja by bola náprava súčasnej situácie, v ktorej veriteľ musí odísť do členského štátu, v ktorom sa nachádza účet, mohlo by sa umožniť veriteľovi vybrať si medzi rôznymi horeuvedenými súdmi.

Otázka 9: Súhlasíte s tým, aby súdy, ktoré sú príslušné vo veci samej podľa príslušného práva Spoločenstva a/alebo súdy, v ktorých územnej pôsobnosti sa nachádzajú účty, by mali byť príslušné na vydanie príkazu o zablokovaní? Mal by byť súd príslušný podľa miesta bydliska odporcu vždy príslušný na vydanie príkazu na zablokovanie, ak aj nie je príslušný podľa nariadenia č. 44/2001?

4. SUMA A OBMEDZENIA PRÍKAZU NA ZABLOKOVANIE V EURÓPSKOM SYSTÉME

4.1. Suma, ktorá sa má zabezpečiť

Obmedzenie zablokovania skôr na špecifickú sumu ako umožnenie zablokovania celého zostatku dlžníka na zaistených účte(-och) by odradilo zneužitie a bolo by primerané. Táto suma by mala byť založená na sume požadovanej veriteľom (vrátane všetkých platieb úrokov a súdnych trov splatných zo strany veriteľa). Muselo by sa zvážiť, do akého rozsahu by mali byť zabezpečené zablokovaním dodatočné sumy, najmä budúce platby úrokov a výdavky veriteľa pri podaní žiadosti a výkone zablokovania (náklady na právnikov, exekútorov a banky(bánk)).

Otázka 10: Súhlasíte s tým, aby zablokovanie bolo obmedzené na špecifickú sumu? Ak áno, ako by mala byť táto suma určená?

4.2. Náklady bánk

Je otázne, či výkon zablokovania zo strany banky a monitorovanie peňažných súm na účte dlžníka predstavuje pre banky určité náklady. Tiež je otázne, či by banky mali vykonávať zablokovania ako povinnosť vo verejnom záujme a znášať akékoľvek náklady vyplývajúce z ich prevádzkových výdavkov. Z času na čas sú banky samotné tiež veriteľmi, alebo ich klientami sú veritelia, a preto majú tiež záujem na úspešnom vymáhaní nárokov. Z toho dôvodu vzniká otázka, či by banky mali mať zaplatené za realizáciu svojich činností v súvislosti so zablokovaním a ak áno, či suma, na ktorú by boli oprávnené, by mala byť ohraničená na vnútroštátnej alebo európskej úrovni. Musí sa tiež zvážiť, či veriteľ by mal byť povinný zaplatiť banke pred výkonom zablokovania, alebo či banka by mala odpočítať túto splatnú sumu zo zaisteného účtu.

Otázka 11: Myslíte si, že bankám by sa malo zaplatiť za výkon príkazu o zablokovaní? Ak áno, mala by byť obmedzená suma, na ktorú by boli oprávnené? Mal by mať veriteľ povinnosť zaplatiť banke vopred, alebo by mala byť príslušná suma odrátaná zo zostatku na zaistenom účte?

4.3. Zablokovanie niekoľkých, spoločných a zverených účtov

Ak chce veriteľ zablokovať súčasne niekoľko účtov nachádzajúcich sa v jednom alebo rôznych členských štátoch, pretože suma na jednom účte by mohla byť nepostačujúca na pokrytie nároku, vzniká otázka, či a ako zaistené sumy na každom z týchto účtov môžu byť obmedzené, aby sa zabránilo zablokovaniu dvojnásobnej alebo trojnásobnej splatnej sumy. Tento problém je podobný situácii už existujúcej v niektorých členských štátoch, v ktorých zablokovanie doručené na ústredie banky viedlo k bankovému zablokovaniu všetkých účtov v miestnych pobočkách banky. Jednou z možností na vyriešenie tohto problému by mohlo byť zabezpečenie prevodu splatnej sumy na oddelený účet a odblokovanie zaisteného účtu. Mala by sa tiež zvážiť otázka, ako by takýto systém mohol fungovať s rôznymi bankami a v rôznych členských štátoch.

Otázky tiež vznikajú okolo zablokovania spoločných účtov, napr. účtov na meno oboch manželov, a zverených účtov, t.j. účtov, v ktorých vlastník účtu disponuje peniazmi v mene dlžníka.

Otázka 12: Ak sa má príkaz na zablokovanie rozšíriť na niekoľko účtov, ako by sa mala medzi ne rozdeliť zaistená suma?

Otázka 13: Ako by sa malo vyriešiť zablokovanie spoločných a zverených účtov?

4.4. Sumy vyňaté z exekúcie

S cieľom ochrániť dôstojný život dlžníka a jeho rodiny, musia byť niektoré sumy vyňaté z exekúcie. Ide najmä o také sumy, ktoré umožňujú dlžníkovi a jeho rodine zabezpečiť stravovacie potreby. Musí sa preto zvážiť, v ktorom momente by sa takáto suma mala určiť a akým spôsobom, či ju určí sudca vydávajúci príkaz na zablokovanie, poverený exekútor alebo banka, v ktorej sa nachádza účet? Mala by sa táto otázka riešiť ex officio alebo iba na žiadosť dlžníka? Napokon, ako by sa mala táto suma určiť a vypočítať – podľa zákona členského štátu, v ktorom bol príkaz vydaný, podľa zákona členského štátu, v ktorom sa nachádza účet, alebo podľa harmonizovaného európskeho režimu, ktorý by vhodným spôsobom musel špecifikovať sumy, napríklad všeobecne alebo podľa pravidla určeného na základe indexu?

Otázka 14: Malo by sa otázkou, či sumy sú vyňaté z exekúcie, zaoberať ex officio pri vydaní/exekúcii príkazu na zablokovanie, alebo by na základe toho malo byť povinnosťou dlžníka podať námietky? Ako, kým a na základe čoho by mala byť vypočítaná suma vyňatá z exekúcie?

5. ÚčINKY PRÍKAZU NA ZABLOKOVANIE

5.1. Vykonávanie

Keď súd v členskom štáte vydá príkaz na zablokovanie, vzniká otázka, ako by sa mal vykonať. Vychádzajúc z potreby konať rýchlo a zo striktne ochrannej povahy tohto nástroja, navrhuje sa, aby zablokovanie malo priamy účinok v celej Európskej únii bez toho, aby sa vyžadovalo akékoľvek dodatočné konanie (ako napr. vyhlásenie o vykonateľnosti) v dožiadanom členskom štáte.

Musia sa zvážiť spôsoby postúpenia príkazu na zablokovanie zo súdu vydávajúceho príkaz banke, ktorá vedie zaistený účet. Toto konanie musí vyvažovať záujem veriteľa na efektívnom rýchlom postúpení so záujmami dlžníka a banky minimalizovať neoprávnené zaistenia. Na cezhraničné postúpenie dokumentov sa vzťahuje nariadenie č. 1348/2000[9], ktorým sa zabezpečuje priame postúpenie príkazu na zablokovanie zo súdu banke prostredníctvom poštovej služby. Hoci táto metóda už umožňuje relatívne rýchle doručovanie súdnych rozhodnutí, mala by sa ďalej zvážiť otázka, či by používanie elektronickej komunikácie viac neurýchlilo proces postúpenia. Za účelom dosiahnutia cieľa, ktorým je efektívnejšie zabezpečiť zmrazenie účtov, navrhuje sa, aby sa zablokovanie bankou vykonalo elektronicky vo všetkých alebo vo väčšine štádií konania, t.j. od súdu vydávajúceho príkaz na zablokovanie po banku, ktorá vedie účet. Bolo by potrebné zhodnotiť, aké mechanizmy sa musia navrhnúť na zabezpečenie vhodného stupňa bezpečnosti pri procese postúpenia, a či by používanie elektronického podpisu postačovalo na overenie totožnosti a pôsobnosti vydávajúceho orgánu a garantovalo správnosť postúpených údajov.

Muselo by sa tiež zvážiť, aký časový limit by mala banka rešpektovať na vykonanie zablokovania, t.j. či by sa účet zablokoval okamžite po doručení príkazu na zablokovanie alebo v rámci špecifikovanej časovej lehoty po doručení príkazu na zablokovanie banke, a ako by sa malo nakladať s prevodmi iniciovanými pred tým, ako bol doručený príkaz na zablokovanie vykonaný v banke.

Banky by mali byť požiadané, aby informovali príslušné orgány výkonu práva, či sa zablokovanie „týkalo“ nejakých finančných prostriedkov na zaistenom účte(-och) dlžníka. V ideálnom prípade by tiež tieto informácie mali byť postúpené elektronicky. V tejto súvislosti sa musí zvážiť, ako v tomto procese garantovať primeranú úroveň ochrany údajov a bankového tajomstva.

Otázka 15: Súhlasíte s tým, aby sa v prípade použitia príkazu na zablokovanie zrušilo konanie o uznaní a výkone rozhodnutia?

Otázka 16: Ako by sa mal príkaz na zablokovanie postúpiť zo súdu, ktorý ho vydá, na banku, v ktorej je predmetný účet? V akej časovej lehote by mala byť banka povinná vykonať zablokovanie? Aký účinok by mal mať príkaz na zablokovanie na prebiehajúce operácie?

Otázka 17: Súhlasíte s tým, aby bolo po doručení príkazu na zablokovanie povinnosťou bánk informovať orgán výkonu práva, ako aj či a do akého rozsahu zablokovanie úspešne zabezpečilo finančné prostriedky, ktoré má zaplatiť dlžník veriteľovi?

5.2. Ochrana dlžníka

Ihneď ako príkaz na zablokovanie nadobudne účinnosť, dlžník musí byť informovaný, že jeho účet bol zablokovaný a mal by mať právo namietať zablokovanie alebo obmedzenie dispozície so svojou sumou. Musí sa zvážiť, kto by mal informovať dlžníka. Navrhuje sa, aby bol dlžník formálne informovaný súdom alebo orgánom na výkon práva, ktorý uskutočňuje zablokovanie. Okrem toho sa očakáva, že v rámci obchodných vzťahov medzi bankami a ich klientami budú banky informovať dlžníka ihneď po zablokovaní.

Je jasné, že dlžník musí mať právo namietať, ale musí sa zvážiť, ktorý orgán bude kompetentný prerokovať jeho námietky, či súd, ktorý vydal príkaz na zablokovanie alebo súd príslušný podľa miesta účtu. Je tiež potrebné zvážiť, či dôvody pre námietky (napr. zaplatenie dlhu, premlčanie nároku) by bolo potrebné harmonizovať na európskej úrovni, aby sa zabezpečila efektívnosť predpokladaného nástroja. Navrhuje sa, aby sa prípustné dôvody pre uplatnenie námietok rozlišovali podľa toho, či zablokovanie je povolené na základe existujúceho vykonateľného titulu alebo je od neho nezávislé. Ďalej sa navrhuje, aby v prípade, ak je príkaz na zablokovanie vydaný pred začatím súdneho konania v merite veci, príkaz na zablokovanie stratil platnosť, ak veriteľ nepodá žalobu v merite veci v rámci stanovenej lehoty (napr. jedného mesiaca).

Napokon, vznikajú otázky, do akého rozsahu by mal byť veriteľ zodpovedný, ak sa zablokovanie ukáže ako neodôvodnené, a či jeho zodpovednosť by mala byť harmonizovaná na európskej úrovni alebo ponechaná na vnútroštátne právo.

Otázka 18: Kedy a kým by mal byť dlžník formálne informovaný o tom, že príkaz na zablokovanie bol vydaný a je účinný?

Otázka 19: Malo by byť zablokovanie odvolateľné alebo sa stane automaticky neplatné, ak veriteľ nepodá žalobu v merite veci v rámci stanovenej lehoty?

Otázka 20: Na základe akých dôvodov a do akého rozsahu by mal byť dlžník oprávnený namietať príkaz na zablokovanie? Ktorý súd by mal byť príslušný na prerokovanie námietok dlžníka voči zablokovaniu?

Otázka 21: Mala by byť zodpovednosť veriteľa v prípade neodôvodneného zablokovania harmonizovaná na európskej úrovni? Ak áno, ako?

5.3. Poradie viacerých veriteľov

Ak si niekoľko veriteľov nárokuje sumy na bankových účtoch dlžníka, vzniká otázka, aké by malo byť poradie týchto rôznych veriteľov odhliadnuc od konania v prípade platobnej neschopnosti. Hoci niektoré členské štáty dávajú prioritu prvému veriteľovi doručujúcemu ochranný príkaz banke, iné uplatňujú skupinový princíp podobný princípu rozdelenia finančných prostriedkov v konaní v prípade platobnej neschopnosti. Preto sa musí zvážiť, či táto otázka by mala byť harmonizovaná na európskej úrovni alebo ponechaná na právo členského štátu, kde sa výkon uskutoční. Podobná otázka vzniká so zreteľom na poradie príkazu na zmrazenie v súvislosti s trestným a administratívnym konaním.

Otázka 22: Mali by existovať európske pravidlá, ktoré určujú poradie viacerých veriteľov? Ak áno, aký princíp by sa mal uplatniť?

5.4 . „Transformácia“ do vykonávacieho opatrenia

Veriteľ, ktorý zablokoval účet dlžníka prostredníctvom príkazu na zablokovanie, by mohol napokon získať príkaz na základe žaloby v merite veci, ktorý je vykonateľný v členskom štáte, kde sa nachádza účet, či vyhlásením o vykonateľnosti podľa nariadenia č. 44/2001 alebo poskytnutím oprávnenia vydaného podľa predpisov o nových európskych konaniach pre malé alebo nesporné nároky. Tento veriteľ bude chcieť, aby sa zaistené finančné prostriedky previedli na jeho vlastný účet, alebo bude chcieť získať peniaze inými prostriedkami. Musí sa zvážiť, ako príkaz na zablokovanie môže byť v tomto prípade transformovaný na vykonávacie opatrenie zabezpečujúce prevod zaistenej sumy na veriteľa.

Otázka 23: Ako by mal byť príkaz na zablokovanie transformovaný na vykonávacie opatrenie (exekučný titul), ihneď ako veriteľ získal príkaz, ktorý je vykonateľný v členskom štáte, v ktorom sa nachádza predmetný účet?

[1] Poznámka k terminológii: Pojem „zablokovanie (attachment)“ v tejto Zelenej knihe označuje konanie, ktoré zablokuje alebo zmrazí dlžníkov hnuteľný majetok, ktorým disponuje tretia osoba, a zabraňuje tejto tretej osobe zbaviť sa držby majetku.

[2] Nariadenie (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000, Ú.v. ES L 12, 16.1.2001, s. 1.

[3] Rozsudok ESD z 21.5.1980, C-125/79 ( Denilauer )

[4] Oznámenie Komisie Rade a Európskemu parlamentu, Ú.v. ES C 33, 31.3.1993, s. 3.

[5] Pozri Oznámenie (poznámka pod čiarou 1), s. 14s.

[6] Program opatrení pre implementáciu zásady vzájomného uznávania rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, Ú.v. ES C 12, 15.1.2001, s. 1, 5.

[7] Štúdia č. SVV/A3/2002/02. Záverečnú správu je možné nájsť na stránke:http://europa.eu.int/comm/justice_home/doc_centre/civil/studies/doc_civil_studies_en.htm.

[8] Európsky príkaz by mohol byť použitý tiež v súvislosti s občianskoprávnymi nárokmi vyplývajúcimi z podvodného alebo trestného konania.

[9] Nariadenie Rady č. 1348/2000 z 29. mája 2000 o doručovaní súdnych a mimosúdnych dokumentov v členských štátoch v občianskoprávnych a obchodných veciach; Ú. v. ES L 160, 30.6.2000, s. 37.