[pic] | KOMISIA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV |

Brusel, 14.8.2006

KOM(2006) 459 v konečnom znení

OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU, RADE, EURÓPSKEMU HOSPODÁRSKEMU A SOCIÁLNEMU VÝBORU A VÝBORU REGIÓNOV

Siedme oznámenie o uplatňovaní článkov 4 a 5 smernice 89/552/EHS „televízia bez hraníc“, zmenenej a doplnenej smernicou 97/36/ES, za obdobie 2003 – 2004 {SEK(2006) 1073}

OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU, RADE, EURÓPSKEMU HOSPODÁRSKEMU A SOCIÁLNEMU VÝBORU A VÝBORU REGIÓNOV

Siedme oznámenie o uplatňovaní článkov 4 a 5 smernice 89/552/EHS „televízia bez hraníc“, zmenenej a doplnenej smernicou 97/36/ES, za obdobie 2003 – 2004 (Text s významom pre EHP)

1. ÚVOD

Toto oznámenie bolo vypracované podľa článku 4 ods. 3 smernice Rady 89/552/EHS[1] z 3. októbra 1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 97/36/ES z 30. júna 1997[2] (smernica „televízia bez hraníc“). Je to správa Komisie o uplatňovaní článkov 4 a 5 smernice[3] za obdobie 2003 - 2004 (siedma správa), pričom v jej prvej časti sa uvádza stanovisko Komisie k štatistickým výkazom členských štátov o dosahovaní podielov uvedených v článkoch 4 a 5 pre jednotlivé televízne programy podliehajúce ich právomoci. Článkom 4 ods. 3 smernice sa stanovuje, že Komisia môže vo svojom stanovisku zohľadniť najmä pokrok, ktorý sa dosiahol vo vzťahu k predchádzajúcim rokom, podiel prvovysielaných diel v televíznom programe, konkrétne okolnosti nových prevádzkovateľov televízneho vysielania a špecifickú situáciu krajín s nízkou kapacitou audiovizuálnej produkcie alebo s obmedzeným jazykovým priestorom[4]. V druhej časti tohto dokumentu sa uvádzajú hlavné závery vyplývajúce zo správ členských štátov.

Účelom predkladania dvojročných správ je po prvé informovať členské štáty, Európsky parlament a Radu o štatistických výkazoch ostatných členských štátov a po druhé overiť, či sa v členských štátoch správne uplatňujú opatrenia na podporu európskej a nezávislej produkcie. Prvý raz sa do tejto správy zahŕňa aj desať členských štátov, ktoré pristúpili k Európskej únii 1. mája 2004, a to za obdobie po pristúpení od 1. mája do 31. decembra 2004. Komisia venovala mimoriadnu pozornosť zabezpečeniu toho, aby sa tieto členské štáty mohli podieľať na tvorbe komplexnej správy a aby v súlade so zásadami progresívneho zlepšovania dosahovali ciele smernice „televízia bez hraníc“, najmä vzhľadom na podiely uvedené v článkoch 4 a 5.

Ďalšie informácie nájdete v pracovnom dokumente Komisie[5].

2. STANOVISKO KOMISIE K UPLATňOVANIU čLÁNKOV 4 A 5

2.1. Všeobecné poznámky

2.1.1. Články 4 a 5 v kontexte dynamického európskeho audiovizuálneho prostredia

Prvé všeobecné zistenie sa týka stáleho nárastu počtu televíznych kanálov v Európe. Z vyhodnotenia správ členských štátov vyplýva, že sa celkový počet nahlásených kanálov podliehajúcich článkom 4 a 5[6] zvýšil z 584 v roku 2003 na 767 v roku 2004. V predchádzajúcom referenčnom období sa počet takto nahlásených kanálov zvýšil zo 472 v roku 2001 na 503 v roku 2002. Znamená to nárast o 61 % v priebehu štyroch rokov (2001 - 2004), čo bolo spôsobené hlavne nedávnym rozšírením Európskej únie v roku 2004. Ale aj v rámci EÚ-15 sa v rokoch 2001 až 2004 prejavoval značný nárast (39 %), čo zahŕňalo 12-percentný nárast v rokoch 2003 - 2004[7]. Vzhľadom na počet kanálov je tým vyjadrený neustály nárast počtu programových hodín a trvalá dynamika európskeho audiovizuálneho priemyslu.[8]

2.1.2. Metódy implementácie a monitorovania členskými štátmi

Druhé všeobecné zistenie sa týka spôsobu, akým členské štáty plnia záväzky vyplývajúce z článkov 4 a 5 a dodržiavajú svoju nahlasovaciu povinnosť vyplývajúcu zo smernice.

Medzi jednotlivými členskými štátmi sa často prejavujú výrazné rozdiely v charaktere a intenzite kontrol: napríklad denné monitorovanie programov, štatistické výkazy, prieskumy, výber vzoriek alebo v niekoľkých prípadoch len odhady. Monitorovanie môže vykonávať nezávislý regulačný orgán, príslušné ministerstvo alebo súkromná výskumná spoločnosť. V niektorých členských štátoch sa verejné orgány spoliehajú na hodnoty hlásené prevádzkovateľmi televízneho vysielania.

Väčšina členských štátov poskytla Komisii kompletné a podrobné informácie. Dosiahlo sa výrazné zlepšenie v porovnaní s predchádzajúcim nahlasovacím obdobím, keď niektoré členské štáty opomenuli vo svojich správach uviesť dôležité údaje pre značný počet kanálov. Zostáva už len niekoľko málo členských štátov, ktoré si ešte musia vylepšiť svoje správy, predovšetkým v otázke percentuálnych podielov uvedených v článku 5[9]. Jeden členský štát naďalej „vynechával“ veľký počet satelitných kanálov zo svojej nahlasovacej povinnosti vyplývajúcej z článku 5[10]. Komisia zdôraznila, že sa nahlasovacia povinnosť vyplývajúca z článku 4 ods. 3 smernice uplatňuje na každý jeden televízny kanál v rámci právomoci príslušného členského štátu, a to nezávisle od spôsobu vysielania alebo od podielu divákov[11]. Každý členský štát je zodpovedný za predloženie podrobného zoznamu všetkých kanálov podliehajúcich článkom 4 a 5 smernice a kompletných údajov o týchto kanáloch. Členské štáty nemajú právo udeľovať všeobecné „výnimky“ zo záväzkov vyplývajúcich zo smernice okrem prípadov špecifikovaných smernicou za súčasného uvedenia osobitných dôvodov.

Treba pripomenúť aj rozdiely v uplatňovaní a interpretácii smernice v jednotlivých členských štátoch. Napríklad v prípade požiadavky rezervovať minimálne 10 % vysielacieho času (minimálny percentuálny podiel) článok 5 umožňuje percentuálne podiely buď na základe vysielacieho času prevádzkovateľov vysielania alebo na základe ich programového rozpočtu – voľbu robia členské štáty pri transpozícii smernice[12]. Ďalší príklad: niektoré členské štáty zaviedli pozitívnu definíciu programov, ktoré podliehajú článkom 4 a 5, čím skomplikovali dosahovanie požadovaných percentuálnych podielov. Iné štáty priamo implementovali do vnútroštátnych právnych predpisov negatívnu definíciu vysielacieho času podľa článkov 4 a 5, ktorá vylučuje spravodajstvo, športové podujatia, reklamu a teleshopping. Tieto a iné rozdiely komplikujú splnenie úlohy zostaviť porovnateľné a spoľahlivé údaje, ktoré by dokazovali, ako európske televízne kanály uplatňujú články 4 a 5. Napriek týmto rozdielom výsledky uvedené nižšie pomáhajú pri zisťovaní hlavných trendov v tejto oblasti a pri vyvodzovaní záverov týkajúcich sa efektívnosti realizačných opatrení prijatých členskými štátmi.[13]

2.1.3. Analýza a hodnotiace nástroje

Podľa článku 4 ods. 3 smernice je Komisia zodpovedná za zabezpečenie uplatňovania článkov 4 a 5 v súlade s ustanoveniami zmluvy. Na pomoc členským štátom pri plnení ich monitorovacích povinností boli vypracované usmernenia[14] o monitorovaní realizácie článkov 4 a 5. Tieto usmernenia majú pomôcť členským štátom plniť svoju nahlasovaciu povinnosť podľa článku 4 ods. 3 tým, že definujú určité výrazy a vysvetľujú kľúčové pojmy, aby sa zabránilo rozdielom v ich interpretácii.

Okrem toho sa definovala séria nových ukazovateľov[15] s cieľom zabezpečiť objektívnu analýzu a lepšie vyhodnocovanie štatistických výkazov podávaných členskými štátmi.[16] Keďže členské štáty môžu stanoviť podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá v oblastiach podliehajúcich smernici[17], tieto ukazovatele pomáhajú zhodnotiť pokrok dosiahnutý pri uplatňovaní článkov 4 a 5 tak na úrovni Spoločenstva, ako aj na vnútroštátnej úrovni.

Také je všeobecné pozadie stanoviska Komisie prezentovaného v tomto dokumente. Definujú sa v ňom všeobecné trendy uplatňovania opatrení na podporu výroby a vysielania európskych televíznych programov na úrovni Spoločenstva .[18]

2.2. Uplatňovanie článku 4

V tejto časti sa analyzujú výsledky dosiahnuté na európskej úrovni v súvislosti s väčšinovým podielom európskych diel podľa článku 4[19] smernice „televízia bez hraníc“.

Priemerný vysielací čas v EÚ rezervovaný pre európske diela všetkými príslušnými[20] kanálmi vo všetkých členských štátoch predstavoval v roku 2003 65,18 % a v roku 2004 63,32 % , čo znamená pokles v priebehu referenčného obdobia o 1,86 % . Pokiaľ ide o výsledky z predchádzajúcich vykazovacích období, priemerný podiel európskych diel predstavoval v EÚ-15 v roku 2001 66,95 % a v roku 2002 66,10 %. Znamená to pokles o 3,63 % v priebehu štyroch po sebe nasledujúcich rokov (2001 - 2004). V priebehu 6-ročného obdobia (1999-2004) došlo k celkovému nárastu podielu európskych diel o 2,64 %. Z toho vyplýva, že celkový strednodobý trend bol stúpajúci . Na uvedené výsledky sa treba pozerať z hľadiska dvoch významných faktorov. Po prvé, údaje do roku 2003 (vrátane) sa týkajú EÚ-15, zatiaľ čo údaje za rok 2004 už zahŕňajú desať členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ 1. mája 2004. Ich kombinované priemerné vysielanie európskych diel v období po vstupe do EÚ (od 1. mája do 31. decembra 2004) dosahovalo hodnotu 61,77 %. Vzhľadom na to, že prevádzkovatelia vysielania a regulačné orgány v nových členských štátoch nemali žiadne skúsenosti s realizáciou a uplatňovaním opatrení na podporu európskych diel, ani s podávaním správ o ich uplatňovaní, dá sa rozdiel nižší ako 3 % v porovnaní s priemerom pre EÚ-15 považovať za úspech, čo je odrazom vo všeobecnosti správneho uplatňovania článku 4 v celej EÚ . Po druhé, treba pripomenúť, že v predchádzajúcich vykazovacích obdobiach boli priemerné podiely európskych diel založené výhradne na údajoch o kanáloch s najvyššími hodnotami sledovanosti. Do vykazovacieho obdobia rokov 2003 - 2004 Komisia zaradila údaje o všetkých príslušných kanáloch, primárnych aj sekundárnych, nezávisle od ich významu vzhľadom na podiel sledovanosti.[21]

Na úrovni členských štátov sa priemerný vysielací čas pohyboval v roku 2003 medzi hodnotami 52,75 % (Írsko) a 86,2 % (Dánsko) a v roku 2004 od hodnoty 49,12 % v (Českej republike) po 86,33 % (Dánsko). Trend smerom k nárastu priemerného vysielacieho času európskych diel bol počas referenčného obdobia (2003 - 2004) kladný v siedmich členských štátoch a záporný v ôsmich členských štátoch.

Pokiaľ ide o celkový počet kanálov, ktoré dosiahli alebo prekročili väčšinový podiel stanovený v článku 4, priemerná miera zhody pre všetky kanály v členských štátoch bola 68,20 % v roku 2003 a 72,80 % v roku 2004 , čo predstavuje nárast v priebehu referenčného obdobia o 4,60 % . V porovnaní s predchádzajúcim referenčným obdobím (69,93 % v roku 2001 a 74,53 % v roku 2002) došlo počas obdobia štyroch rokov (2001 - 2004) k nárastu o 2,87 % . Je to pozoruhodný výsledok vzhľadom na zvýšenie počtu kanálov, predovšetkým kanálov osobitného záujmu, v tom istom období. Priemerné miery zhody členských štátov pre všetky príslušné kanály sa pohybovali od 50 % (Belgicko a Írsko) do 100 % (Fínsko) v roku 2003 a od 45 % (Spojené kráľovstvo) do 100 % (Estónsko, Lotyšsko, Malta a Slovensko) v roku 2004. V priebehu referenčného obdobia miera zhody vzrástla v desiatich členských štátoch, zostala nezmenená v dvoch a klesla v troch členských štátoch.

Uvedené výsledky naznačujú, že ciele smernice „televízia bez hraníc“ týkajúce sa percentuálneho podielu európskych diel sa na úrovni Spoločenstva bez problémov dosiahli . Predovšetkým vzhľadom na začlenenie desiatich členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004, tieto hodnoty predstavujú povzbudivý znamenie toho, že článok 4 sa v celej Európskej únii uplatňuje efektívne.

2.3. Uplatňovanie článku 5

V tejto časti sa analyzujú výsledky dosiahnuté na európskej úrovni v súvislosti s väčšinovým podielom európskych diel podľa článku 5 smernice „televízia bez hraníc“[22]

Priemerný podiel v EÚ rezervovaný pre európske diela nezávislých[23] producentov (nezávislej produkcie) vysielania všetkými príslušnými kanálmi vo všetkých členských štátoch v roku 2003 predstavoval 31,39 % a v roku 2004 31,50 % , čo znamená 0,11-percentný nárast v priebehu referenčného obdobia. V porovnaní s predchádzajúcimi referenčnými obdobiami (37,51 % v roku 1999, 40,47 % v roku 2000, 37,75 % v roku 2001 a 34,03 % v roku 2002) došlo v priebehu štyroch rokov (2001 - 2004) k výraznému 6,25-percentnému poklesu a k rovnako veľkému poklesu (6,01 %) v priebehu šiestich po sebe nasledujúcich rokov (1999 - 2004). Takže by sa dalo povedať, že celkový strednodobý trend bol klesajúci . Pozoruhodné je, že sa neprejavujú takmer žiadne rozdiely medzi výsledkami pre kanály EÚ-15 a desiatich členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004 a ktorých kanály dosiahli priemernú hodnotu vo výške 31,55 % - čo je dokonca viac ako v prípade EÚ-15 (31,47 %).

Na úrovni členských štátov sa priemerné podiely v roku 2003 pohybovali od 15,81 % (Dánsko[24]) do 44,95 % (Rakúsko) a v roku 2004 od 16,24 % (Slovinsko) do 46,38 % (Rakúsko). V priebehu referenčného obdobia sa priemerný podiel nezávislej produkcie zvýšil v ôsmich členských štátoch a poklesol v siedmich členských štátoch. Tento trend bol teda vo väčšine členských štátov stúpajúci.

Priemerná miera zhody v EÚ pre kanály vo všetkých členských štátoch predstavovala v roku 2003 78,40 % a v roku 2004 81,92 % , čo predstavuje 3,52-percentný nárast . V porovnaní s predchádzajúcimi referenčnými obdobiami (85,02 % v roku 1999, 84,81 % v roku 2000, 90,67 % v roku 2001 a 89,13 % v roku 2002) sa miera zhody znížila o 8,75 % v priebehu štyroch rokov (2001 - 2004) a o 3,10 % v priebehu šiestich rokov (1999 - 2004), čo predstavuje mierny strednodobý pokles v plnení minimálnej požiadavky vysielania nezávislej produkcie. Priemerná miera zhody pre kanály v jednotlivých členských štátoch sa pohybovala v roku 2003 od 44 % (Taliansko[25]) do 100 % (Grécko, Írsko a Fínsko) a v roku 2004 od 27 % (Taliansko[26]) do 100 % v deviatich členských štátoch (Cyprus, Estónsko, Grécko, Írsko, Lotyšsko, Litva, Malta, Slovensko a Fínsko). Priemerná miera zhody vzrástla v siedmich členských štátoch, zostala nezmenená v štyroch (z toho v dvoch prípadoch na hodnote 100 %) a poklesla v štyroch členských štátoch. Predstavuje to celkove pozitívny vývoj.

Priemerný podiel v EÚ vyhradený pre novšie európske diela nezávislých producentov (novšie diela[27]) predstavoval v roku 2003 71,66 % a v roku 2004 69,09 % , čo znamená 2,57-percentný pokles v priebehu referenčného obdobia. Toto sú percentuálne hodnoty pre všetky európske diela (novšie alebo iné) vyrobené nezávislými producentmi. V porovnaní s predchádzajúcimi referenčnými obdobiami (53,80 % v roku 1999, 55,71 % v roku 2000, 61,78 % v roku 2001 a 61,96 % v roku 2002) došlo k 7,31-percentnému nárastu v priebehu štyroch rokov (2001 - 2004) a k ešte väčšiemu 15,29-percentnému nárastu v priebehu šiestich rokov, čo predstavuje od roku 1999 do roku 2004 nárast takmer o 30 %. Z toho vyplýva, že zo strednodobého pohľadu sa dosiahol vo vývoji novších diel výrazný pokrok .

Na úrovni členských štátov sa priemerné podiely pohybovali v roku 2003 od 31,87 % (Grécko) do 97,50 % (Írsko) a v roku 2004 od 22,2 % (Cyprus) do 100 % (Slovensko). Jeden členský štát nenahlásil údaje o novších dielach. V siedmich členských štátoch sa prejavoval pozitívny rast priemerného podielu novších diel, v jednom členskom štáte zostal nezmenený a v siedmich členských štátoch sa prejavil jeho pokles. Počas tohto vykazovacieho obdobia sa novšie diela podieľali viac ako 20 percentami na celkovom vysielaní, pričom v posledných štyroch rokoch táto hodnota mierne poklesla o 1,55 bodu[28].

3. ZÁVERY

Z nahlásených údajov vyplýva, že v priebehu posledného referenčného obdobia po prvý raz došlo k miernemu poklesu podielu európskych diel (článok 4) na úrovni Spoločenstva. Strednodobý (1999 - 2004) trend je však pozitívny. Pri posudzovaní pokroku na základe článku 4 sa musia zohľadňovať dve skutočnosti. Po prvé, hodnoty za rok 2004 zahŕňajú desať členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004. Po druhé, zmenila sa metóda výpočtu, keďže sa teraz do priemerných percentuálnych podielov európskych diel zahŕňajú aj sekundárne kanály s podielom sledovanosti nižším ako 3 %. Vzhľadom na tieto faktory bol pokles relatívne malý. Aj priemerná miera zhody v EÚ vzrástla v priebehu tohto referenčného obdobia viac ako o 4 %. Tieto výsledky dokazujú, že napriek miernemu klesajúcemu krátkodobému trendu sa podiel európskych diel v EÚ stabilizoval na úrovni vyššej ako 60 % celkového vyčleneného vysielacieho času . Predovšetkým pre desať členských štátov, ktoré sa na tomto monitorovaní podieľali prvý raz, to predstavuje povzbudivý vývoj. Takže celkovo bolo uplatňovanie článku 4 smernice na európskej úrovni uspokojivé .

Pokiaľ ide o uplatňovanie článku 5 , mierny nárast v priebehu posledného referenčného obdobia (+ ,11 percent) sa dá považovať za pozitívny vývoj vzhľadom na to, že údaje za rok 2004 zahŕňajú desať členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004. Zo strednodobého pohľadu je však tento krátkodobý stúpajúci trend vykompenzovaný závažným poklesom o 6 percentuálnych bodov (alebo poklesom o viac ako 16 %) v porovnaní s priemermi rokov 1999 alebo 2001. Tento strednodobý klesajúci trend do určitej miery vyvažujú tri faktory: Po prvé, priemerná miera zhody v EÚ počas tohto vykazovacieho obdobia stúpla , čo znamená, že v porovnaní s rokom 2003 v roku 2004 výrazne viac kanálov v EÚ dosiahlo minimálny podiel stanovený v článku 5. Odzrkadľuje to aj relatívne malý počet prípadov nenahlásenia údajov, ktorý sa v porovnaní s predchádzajúcimi referenčnými obdobiami výrazne znížil. Po druhé, podiel vysielania novších európskych diel vyrobených nezávislými producentmi bol relatívne vysoký .[29] Vzhľadom na nezávislú produkciu podiel novších diel v priebehu šiestich rokov vzrástol o 30 %.[30] Po tretie, treba pamätať na to, že hodnoty podielov boli výrazne vyššie ako 10-percentné minimum stanovené v smernici. Preto sa uplatňovanie článku 5 považuje vo všeobecnosti za uspokojivé.

Na záver treba poznamenať, že z hodnotenia uvedených výsledkov a podrobnej analýzy správ členských štátov[31] vyplýva, že ciele článkov 4 a 5 smernice „televízia bez hraníc“ sa v priebehu posledného referenčného obdobia (2003 - 2004), ako aj v predchádzajúcich vykazovacích obdobiach, bez problémov dosiahli , a to na európskej úrovni aj na úrovni členských štátov, vrátane desiatich členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004.

[pic]

[1] Ú. v. ES L 298, 17.10.1989.

[2] Ú. v. ES L 202, 30.7.1997.

[3] Smernica „televízia bez hraníc“ alebo „smernica“.

[4] Nie sú to úplné kritériá.

[5] SEK(2006) 1073 – ďalej len „pracovný dokument“.

[6] Porov. ukazovateľ 1, dokument 1 pracovného dokumentu („dokument“).

[7] Tento vývoj potvrdili údaje zverejnené Európskym audiovizuálnym observatóriom (EAO). Celkove bolo v EÚ-15 v januári 2004 približne 881 kanálov, pričom v predchádzajúcom roku ich bolo 780. EAO, ročenky 2005 / 2004 / 2003, Film, televízia, video a multimédiá, ročník 5, tabuľky T.21.1. Tieto čísla zahŕňajú verejnoprávne kanály a súkromné vnútroštátne kanály s licenciou na analógové terestriálne vysielanie a káblové kanály a/alebo satelitné kanály a/alebo kanály digitálnej terestriálnej televízie. Nezahŕňajú mimoeurópske kanály určené pre členské štáty EÚ, kanály určené pre tretie krajiny a regionálne, lokálne alebo teritoriálne kanály a regionálne alebo lokálne sekcie národných kanálov.

[8] Porov. graf 1, dokument 2, pracovný dokument.

[9] Česká republika neoznámila percentuálne podiely diel nezávislých producentov a novších diel pre viac ako 50 % kanálov podliehajúcich článku 5. Francúzsko a Švédsko nenahlásili údaje podľa článku 5 pre viac ako 20 % kanálov v rámci svojej právomoci. Pokiaľ ide o novšie diela, Lotyšsko nenahlásilo žiadne údaje a Dánsko oznámilo údaje len pre menej ako 2/3 kanálov.

[10] Tak ako v predchádzajúcich správach, aj teraz Taliansko systematicky „vynechalo“ všetky satelitné a káblové kanály, ktoré predstavujú približne 50 % všetkých zahrnutých kanálov podliehajúcich talianskej právomoci. Komisia považuje tieto „vynechané“ kanály za „nenahlásené“, čoho dôsledkom je negatívne ovplyvnenie talianskej miery zhody podľa článku 5 (porov. ukazovateľ 1, dokument 1). Taliansko prijalo v roku 2005 nové opatrenia, aby zosúladilo právny stav so svojimi záväzkami vyplývajúcimi z článku 5. Komisia bude naďalej dôsledne monitorovať právne a faktické uplatňovanie článku 5 Talianskom vzhľadom na jeho súlad s právnymi predpismi Spoločenstva. Okrem toho treba pripomenúť, že Taliansko nesplnilo nahlasovacie normy pre novšie diela, ktoré boli nahlásené ako percentuálny podiel zo všetkých európskych diel namiesto percentuálneho podielu z európskych diel nezávislých producentov, čím sa skomplikovalo celoeurópske porovnávanie alebo stanovenie priemeru EÚ pre novšie diela. Nahlasovacie postupy by sa mali prispôsobiť článku 5.

[11] V článku 4 ods. 3 sa uvádza, že „správa bude predovšetkým obsahovať štatistické vyjadrenie o dosiahnutí percentuálneho podielu, ktorý je uvedený v [článku 4] a v článku 5 za každý z televíznych programov, na ktoré sa vzťahuje právomoc príslušného členského štátu, v každom prípade dôvody, pre ktoré tento podiel nebol dosiahnutý, a prijaté alebo zamýšľané opatrenia na jeho dosiahnutie.“

[12] V praxi využilo túto možnosť len Francúzsko: v prípade troch satelitných alebo káblových kanálov je výpočet založený na programovom rozpočte a v prípade šiestich terestriálnych kanálov je založený na príjmoch kanálov.

[13] V tejto súvislosti nezávislá „Štúdia vplyvu opatrení týkajúcich sa podpory vysielania a výroby televíznych programov“ uskutočnená na základe článku 25 písm. a) smernice „televízia bez hraníc“, ktorú v máji 2005 dokončila spoločnosť David Graham and Associates, prispela k vyhodnoteniu ekonomického a kultúrneho vplyvu článkov 4 a 5 a realizačných opatrení v rámci EÚ-15, http://europa.eu.int/comm/avpolicy/stat/studi_en.htm.

[14] Porov. navrhované usmernenia z 11. júna 1999.

http://europa.eu.int/comm/avpolicy/regul/twf/art45/controle45_en.pdf.

[15] Dokument 1, pracovný dokument.

[16] Napríklad miera zhody (ukazovatele 3 a 4) bola nepriaznivo ovplyvnená kanálmi, pre ktoré neboli nahlásené žiadne údaje.

[17] Článok 3 ods. 1: V praxi túto možnosť využila väčšina členských štátov (napríklad vylúčenie štúdiových produkcií v Taliansku, pozitívne definovanie kvalifikačných programov v Nemecku). Šesť členských štátov (Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Holandsko, Fínsko a Spojené kráľovstvo) uplatňujú na niektorých alebo na všetkých svojich prevádzkovateľov vysielania požiadavku vyššieho percentuálneho podielu v porovnaní s podielom uvedeným v smernici (napríklad požiadavka 60-percentného podielu pre vysielanie európskych diel vo Francúzsku, 25 % vyčlenených pre diela nezávislých producentov v Spojenom kráľovstve a v Holandsku atď.)

[18] Podrobné informácie o ich uplatňovaní v jednotlivých členských štátoch sú uvedené v dokumente 4 pracovného dokumentu.

[19] V článku 4 ods. 1 sa uvádza, že „ak je to vhodné, členské štáty zabezpečia vhodnými prostriedkami, aby prevádzkovatelia vysielania rezervovali pre európske diela v zmysle článku 6 väčšinový podiel svojho vysielacieho času, okrem času určeného pre spravodajstvo, športové podujatia, reklamu a teleshopping.“

[20] Pozri 2.1.1. (ukazovateľ 1, dokument 1, pracovný dokument).

[21] Hoci cieľom predchádzajúcej koncepcie, podľa ktorej sa z posudzovania podľa článku 4 vylučovali kanály s nižším ako 3-percentným podielom sledovanosti („kritérium de-minimis“), mohlo byť dosiahnutie „vyvážených“ výsledkov, v smernici „televízia bez hraníc“ neexistuje žiadne odôvodnenie tejto koncepcie. Okrem toho sa v prílohe 7 pracovného dokumentu uvádza, že v skutočnosti existuje v EÚ len veľmi malý rozdiel medzi priemerným vysielacím časom európskych diel primárnymi kanálmi ( 64,45 % v roku 2003 a 63,87 % v roku 2004 ) a priemerným vysielacím časom európskych diel všetkými kanálmi. Preto sa v tejto správe, v ktorej po prvý raz uvádza stav v EÚ-25, prijala odlišná metodika uvádzania priemerných podielov európskych diel zo všetkých kanálov podliehajúcich článku 4. V prílohe 7 pracovného dokumentu sa nachádza zoznam kanálov s podielom sledovanosti vyšším ako 3 % a príslušné podiely ich vysielacieho času rezervovaného pre európske diela.

[22] V článku 5 sa stanovuje, že „ak je to vhodné, členské štáty vhodnými prostriedkami zabezpečia, aby prevádzkovatelia vysielania rezervovali aspoň 10 % svojho vysielacieho času, okrem času určeného pre spravodajstvo, športové podujatia, hry, reklamu, teletextové služby a teleshopping alebo ako druhá možnosť podľa uváženia členského štátu aspoň 10 % svojho programového rozpočtu pre autorské diela vytvorené producentmi, ktorí sú nezávislí od prevádzkovateľov vysielania.“

[23] V zmysle odôvodnenia 31 smernice 97/36/ES z 30. júna 1997, v ktorom sa (v rámci nevýlučných kritérií) stanovuje, že: „...členské štáty majú pri definovaní pojmu „nezávislý producent“ vhodne zohľadňovať také kritériá, ako sú vlastníctvo výrobnej spoločnosti, počet programov dodávaných pre toho istého prevádzkovateľa vysielania a vlastníctvo odvodených práv“.

[24] Za zmienku stojí skutočnosť, že v roku 2003 aj 2004 mali dánske kanály najvyšší priemerný podiel európskych diel (bod 2.2), ale zároveň mali veľký nízky podiel nezávislej produkcie, čo naznačuje, že podiel domácej vysielacej produkcie je v Dánsku veľmi vysoký.

[25] Ako sa už uviedlo, Komisia považuje 39 z 57 „vynechaných“ satelitných kanálov v roku 2003 za „nenahlásené“, čo má nepriaznivý účinok na mieru zhody (ukazovateľ 5).

[26] Komisia považuje 43 zo 60 „vynechaných“ satelitných kanálov v roku 2004 za „nenahlásené“.

[27] T. j. diela vysielané v priebehu piatich rokov od ich výroby.

[28] Porov. prehľad – graf 2, dokument 2,pracovný dokument.

[29] Novšie európske diela predstavovali v priebehu šesťročného obdobia neustále viac ako jednu pätinu vyčleneného vysielacieho času, čo zodpovedá približne dvom tretinám všetkých diel nezávislých producentov. V roku 2003 sa tento pomer ešte zvýšil a novšie diela predstavovali viac ako 71 % celej nezávislej produkcie.

[30] V absolútnych hodnotách (vzhľadom na celkový vyčlenený vysielací čas) je však tento pozitívny vývoj kompenzovaný súčasným poklesom nezávislej produkcie.

[31] Porov. dokument 3, pracovný dokument.