[pic] | KOMISIA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV |

Brusel, 29.5.2006

KOM(2006) 248 v konečnom znení

OZNÁMENIE KOMISIE RADE, EURÓPSKEMU PARLAMENTU A EURÓPSKEMU HOSPODÁRSKEMU A SOCIÁLNEMU VÝBORU

VZŤAHY EÚ S TICHOMORSKÝMI OSTROVMI -STRATÉGIA UPEVŇOVANIA PARTNERSTVA {SEK(2006) 642}

OZNÁMENIE KOMISIE RADE, EURÓPSKEMU PARLAMENTU A EURÓPSKEMU HOSPODÁRSKEMU A SOCIÁLNEMU VÝBORU

VZŤAHY EÚ S TICHOMORSKÝMI OSTROVMI -STRATÉGIA UPEVŇOVANIA PARTNERSTVA

1. Úvod

EÚ a tichomorské krajiny AKT[1] majú za sebou viac ako 30 rokov spolupráce v kontexte partnerstva EÚ – AKT. Tento trvalý vzťah sa zakladá na dedičstve spoločnej histórie, spoločných hodnôt a hospodárskej a obchodnej spolupráce. Vývoj na oboch stranách je v súčasnosti zárukou obnovenia tohto partnerstva a vytvorenia plne funkčnej stratégie vo vzťahu k tichomorským krajinám AKT. Existujú závažné dôvody pre návrh prvej takejto stratégie EÚ voči Tichomoriu.

Na strane EÚ sú novým základom a stimulom vzťahov medzi EÚ a Tichomorím revidovaná Dohoda z Cotonou a tripartitné politické vyhlásenie Európsky konsenzus o rozvoji, ktoré spoločne prijali Európsky parlament, Rada a Komisia. Dohoda z Cotonou posilňuje politický rozmer spolupráce EÚ – AKT a umožňuje uskutočňovať lepší politický dialóg s partnermi, zatiaľ čo Európsky konsenzus označuje odstránenie chudoby v kontexte trvalo udržateľného rozvoja za základný, primárny cieľ zohľadňujúc význam zabezpečenia politickej koherencie rozvoja a vytvárania súčinnosti medzi rôznymi politikami, vnútornými aj vonkajšími, a ciele vonkajších opatrení EÚ. V Parížskej deklarácii o účinnosti pomoci prijatej v marci 2005 sa opätovne potvrdzujú záväzky harmonizovať a zosúlaďovať politiku pomoci a stanoviť konkrétne ciele do roku 2010.

Na strane Tichomoria stoja tichomorské krajiny AKT v súčasnosti pred viacerými závažnými problémami, pokiaľ ide o zraniteľnosť, chudobu a slabú správu vecí verejných. Tichomorské krajiny AKT sa príliš často prehliadajú, pretože ich celkový počet obyvateľov nedosahuje 10 miliónov, z čoho viac ako polovica žije na Papue-Novej Guinei. Východný Timor ratifikoval Dohodu z Cotonou v decembri 2005 a stal sa druhou najväčšou tichomorskou krajinou AKT, pokiaľ ide o počet obyvateľov. Tichomorské krajiny AKT s výnimkou Tongy sú demokracie. Vyznačujú sa výnimočnou kultúrnou rozmanitosťou, ktorá by sa mala zachovať.

V tejto oblasti sa zároveň nachádzajú významné prírodné zdroje (ryby, drevo, poľnohospodárske produkty, ropa, zemný plyn, minerály). Významne sa podieľa na úsilí o zmiernenie klimatických zmien. Je biologicky veľmi rozmanitá (odhaduje sa napríklad, že Papua-Nová Guinea samotná má päťkrát viac druhov rýb ako celá karibská oblasť). Veľa silných medzinárodných aktérov, ako Čína, Japonsko a USA, zvyšuje svoju prítomnosť v tejto oblasti.

Okrem toho rok 2005 priniesol prijatím Tichomorského plánu všetkými 16 členskými krajinami Fóra tichomorských štátov, vrátane 14 tichomorských krajín AKT[2], Austrálie a Nového Zélandu, stimul pre obnovenú spoluprácu v tichomorskej oblasti. Znamená to významný a ambiciózny krok vpred v spolupráci v tichomorskej oblasti, ktorá sa zameriava najmä na hospodársky rast, trvalo udržateľný rozvoj, dobrú správu vecí verejných a bezpečnosť tichomorských krajín prostredníctvom regionalizmu, a ponúka príležitosť zintenzívniť vzťahy medzi EÚ a Tichomorím.

V tejto meniacej sa situácii je potrebné aktualizovať a prekalibrovať stratégiu Európy v Tichomorí. Preto sa navrhuje zamerať sa na obmedzený súbor konkrétnych priorít, ktoré Tichomorie skutočne potrebuje a pri ktorých má Európa nepopierateľné komparatívne výhody.

Upevňovanie partnerstva by sa teda malo zamerať na správu vecí verejných, regionalizmus a trvalo udržateľné hospodárenie s prírodnými zdrojmi.

2. Dôvody na rozšírenie EÚ v Tichomorí

2.1. Prírodné zdroje a problémy v oblasti životného prostredia s celosvetovým významom

Tichý oceán pokrýva celú jednu tretinu povrchu Zeme , čo znamená, že vývoj v oblasti životného prostredia v tejto oblasti bude mať významný dosah v celosvetovom meradle, napríklad na budúcnosť svetového rybolovu a klimatické zmeny.

Je v záujme ľudstva, aby sa zachovala obrovská biologická rozmanitosť Tichého oceánu, z ktorej veľká časť ešte ani nie je známa. Odhaduje sa, že dôkladne sa preskúmalo len 20 % flóry a fauny Tichého oceánu. V tejto oblasti sa nachádza jediný zdroj rýb na svete, v ktorom nebol zistený nadmerný rybolov, vrátane najväčších svetových zásob tuniakov.

Jedinečná morská biologická rozmanitosť tejto oblasti a existujúce zásoby rýb (vrátane migrujúcich) od seba vzájomne závisia. Tichý oceán má obrovský potenciál pre ľudské zdravie, pokiaľ ide o biotechnológiu, ako je liečenie a lieky, ktoré sa na základe bioinžinierstva získavajú zo živých organizmov z Tichého oceánu. Tichý oceán, rovnako ako iné veľké ekologické zóny ako Amazon, sa teda môže považovať za prospešný v celosvetovom meradle .

Navyše, ak spoločenstvá kladú na ekosystémy neudržateľné nároky, môže to mať za následok ekologickú haváriu , ktorá môže ďalej viesť k zvýšeniu chudoby, napätia a dokonca ku konfliktu.

Tropické pralesy Papuy-Novej Guiney majú celosvetový význam, pokiaľ ide o biologickú rozmanitosť a klimatické zmeny. Nadmerná ťažba dreva v nich, ale aj na Samoe, Šalamúnových ostrovoch, vo Východnom Timore, Tonge a Vanuatu, teda predstavuje značné riziko pre svetové spoločenstvo. Spolu s neudržateľnými poľnohospodárskymi postupmi môže v niektorých prípadoch viesť k znehodnocovaniu pôdy. V konečnom dôsledku sa tým ničia životné podmienky na vidieku a spôsob života obyvateľov tichomorských ostrovov. Ak budú klimatické zmeny pokračovať, mnoho ostrovov tichomorských krajín AKT zmizne a oblasť bude musieť riešiť problémy environmentálnych utečencov. Vážnym dôvodom na obavy je okrem toho priemyselné znečisťovanie a zlé riadenie z hľadiska životného prostredia. Životné prostredie má priamy dosah na všetky hospodárske a spoločenské odvetvia, vrátane cestovného ruchu, rybného hospodárstva a zdravia.

Existujúce prírodné zdroje v iných častiach sveta sa postupne vyčerpávajú a s hospodárskym rozmachom Číny, Indie a krajín ASEAN sa bude dopyt po prírodných zdrojoch ďalej zvyšovať a rozhodujúce zdroje Tichomoria sa stanú ešte významnejšími, preto si udržateľné hospodárenie s nimi zaslúži od EÚ dôslednú pozornosť.

2.2. Problém stability a bezpečnosti

Keď sa vezme do úvahy, že vo viacerých tichomorských krajinách AKT sa v nedávnej minulosti odohrali konflikty , potrebná je sústavná ostražitosť svetového spoločenstva a cielená podpora riešenia ich základných príčin. Dôsledky nestability môžu byť dramatické, pokiaľ ide o stratu rozvojových príležitostí. Napríklad napätie na Šalamúnových ostrovoch znížilo HDP krajiny na obyvateľa o tretinu.

Stabilita a bezpečnosť tichomorskej oblasti sú v záujme EÚ . Nedávne udalosti vo Východnom Timore a na Šalamúnových ostrovoch sú opätovným dôkazom toho, že túto oblasť ohrozujú občianske rozbroje, zločinnosť a politická nestabilita. EÚ zabezpečila v roku 2006 volebnú pozorovateľskú misiu pre všeobecné voľby na Fidži a Komisia získala skúsenosti s podporou vlastného úsilia regiónu o vnútroštátnu stabilizáciu, ako sú opatrenia dopĺňajúce prebiehajúcu misiu regionálnej pomoci na Šalamúnových ostrovoch (RAMSI).

Nestabilné štáty v Tichomorí sú pre medzinárodné spoločenstvo hlavným problémom. Slabé inštitúcie a nedostatky v správe vecí verejných spolu s nízkym hospodárskym rastom, vysokou mierou nezamestnanosti a chudobou prispievajú k nestabilite štátu. Oblasť bude v budúcnosti čeliť prehlbujúcim sa problémom. Hospodárstvo tichomorských krajín AKT v priemere takmer nezaznamenáva rast, pričom naďalej rýchlo rastie počet obyvateľov . Ak sa tento trend nepodarí zvrátiť, mohla by s narastajúcou chudobou vzniknúť výbušná spoločenská a/alebo politická situácia. Je taktiež smutnou skutočnosťou, že do tichomorských krajín AKT postupne prichádza HIV-AIDS, pričom centrom tejto krízy je Papua-Nová Guinea.

2.3. Vzťahy EÚ s tretími krajinami v tejto oblasti

Pätnásť tichomorských krajín AKT je súčasťou širšej ázijsko-tichomorskej oblasti, ktorej geopolitický význam narastá. EÚ už uznala rastúci význam tohto širšieho regiónu tým, že v roku 2003 vytvorila nové partnerstvo s juhovýchodnou Áziou.

Kľúčovými aktérmi sú Austrália a Nový Zéland . Vzťahy EÚ s oboma krajinami sú pevné a spočívajú na širokej základni. Zahŕňajú spoluprácu v otázkach zahraničnej politiky, obchodu, bezpečnosti, životného prostredia a vzdelávania. Rozvojová spolupráca sa okrem toho postupne stáva hodnotnejšou zložkou celkových vzťahov s Austráliou a Novým Zélandom a mala by sa podporovať. Veľmi významnými aktérmi v Tichomorí sú aj USA a Japonsko . Obidva tieto štáty majú v širšej oblasti Tichomoria významné bezpečnostné, politické a obchodné záujmy, zatiaľ čo úloha EÚ sa stáva menej významnou. Posilnenie úlohy v oblasti Tichomoria by mohlo prospieť aj dvojstranným vzťahom EÚ s USA, Japonskom, Austráliou a Novým Zélandom.

Novým faktorom ovplyvňujúcim budúci vývoj v Tichomorí je zvyšujúce sa angažovanie Číny , ktoré už prináša do tejto oblasti novú dynamiku a ovplyvňuje politické postoje viacerých tichomorských krajín AKT.

Francúzsko naďalej zohráva významnú úlohu prostredníctvom svojich troch zámorských území a vojenskej prítomnosti. Spojené kráľovstvo , ktoré má v Tichomorí zámorské krajiny a územia (ZKÚ), nedávno znížilo svoju diplomatickú prítomnosť v oblasti, zatiaľ čo Portugalsko zohráva kľúčovú úlohu pri rekonštrukcii Východného Timoru.

Štyri ZKÚ (Nová Kaledónia, Francúzska Polynézia, Wallis a Futuna, Pitcairnove ostrovy) v Tichomorí sú asociované s EÚ a predstavujú cennú a významnú európsku prítomnosť v tejto oblasti. Predstavujú taktiež aktívum, ktoré sa musí plne zohľadňovať v stratégii, s cieľom podporiť ich integráciu v oblasti.

Prostredníctvom upevňovania partnerstva a prehĺbeného politického dialógu medzi tichomorskými krajinami AKT a EÚ možno lepšie podporovať spoločné akcie na viacstranných fórach (trinásť tichomorských krajín AKT je členom OSN a často vystupujú ako skupina), na ktorých majú tieto dve skupiny spoločný záujem o zlepšenie celosvetovej správy vecí verejných, napríklad pokiaľ ide o klimatické zmeny.

3. Stratégia upevňovania partnerstva

Dohoda z Cotonou je založená na troch pilieroch, z ktorých všetky majú v súčasnosti veľký význam pre spoluprácu medzi tichomorskými krajinami AKT a EÚ: (i) posilnenie politického rozmeru; (ii) zapojenie občianskej spoločnosti, súkromného sektora a ostatných aktérov z neštátnej sféry; (iii) zníženie chudoby; (iv) inovačný rámec hospodárskej a obchodnej spolupráce; (v) racionalizácia finančných nástrojov a systému postupného programovania.

Navrhnutá stratégia sa skladá z troch častí:

1) upevnenie vzťahov medzi EÚ a tichomorskými krajinami a oblasťou AKT s cieľom viesť široký politický dialóg v záležitostiam spoločného záujmu od politických a bezpečnostných otázok až po hospodárske, obchodné, sociálne otázky a otázky týkajúce sa životného prostredia a správy vecí verejných, čím sa podporí viditeľnosť a politický profil partnerstva EÚ a Tichomoria na oboch stranách;

2) presnejšie zacielené rozvojové opatrenia s väčším dôrazom na regionálnu spoluprácu pri vytváraní „kritickej masy“, podporu regionálnej správy vecí verejných a uľahčenie vzájomného obohacovania. Hlavná pozornosť sa sústredí na zosúladenie kľúčových priorít oblasti, konkrétne podľa toho, ako sú definované v Tichomorskom pláne[3];

3) efektívnejšie poskytovanie pomoci , vrátane častejšieho využívania rozpočtovej podpory a užšej koordinácie s ostatnými partnermi, najmä s Austráliou a Novým Zélandom.

3.1. Upevnené vzťahy

Navrhuje sa podporiť politický dialóg s Tichomorím prehĺbením kontaktov v prvom rade s Fórom tichomorských štátov a prostredníctvom neho ako hlavnou regionálnou inštitúciou pre politické otázky, ktorá má práve získať medzinárodné právne postavenie, má mandát a ucelenú regionálnu politiku stanovenú v Tichomorskom pláne.

Dialóg nadväzujúci na fórum[4] , ktorý je v súčasnosti styčnou plochou medzi týmito dvoma oblasťami, má viacero nedostatkov, ako je malé zviditeľnenie, interakcia a dosah a príliš krátky čas na prípravu a diskusiu v čase, keď agenda medzi EÚ a Tichomorím rastie.

Treba dodať, že niekoľko partnerov v oblasti, ako Japonsko, už okrem toho, že sa zúčastňujú na dialógu nadväzujúcom na Fórum, zaviedlo osobitné styčné plochy s touto oblasťou.

Rozhodnutie predstaviteľov Fóra z októbra 2005 o prijatí novej dohody, ktorou sa vytvorí Fórum tichomorských ostrovov ako medzivládna organizácia v súlade s medzinárodným právom, je dobrou príležitosťou na posilnenie dialógu medzi EÚ a tichomorskou oblasťou s cieľom vyriešiť uvedené nedostatky dialógu nadväzujúceho na Fórum.

Mali by sa dohodnúť modality prehĺbenia dialógu medzi EÚ a Tichomorím s cieľom viesť dialóg čo najefektívnejším a najúčelnejším spôsobom.

Okrem vyššie navrhnutého prehĺbenia dialógu na regionálnej úrovni sa navrhuje viesť dialóg s kľúčovými tichomorskými krajinami AKT na vnútroštátnej úrovni. Takéto vnútroštátne dialógy by sa mali viesť v súlade s Dohodou z Cotonou zohľadňujúc osobitné vlastnosti Tichomoria, ale zároveň v plnej miere a systematicky využívajúc jej potenciál a ustanovenia.

3.2. Presnejšie zamerané rozvojové opatrenia

Zameranie je potrebné na zabezpečenie optimálneho dosahu. Navrhuje sa zamerať sa na tri priority odrážajúce navzájom prepojené potreby Tichomoria a komparatívne výhody Európy: správu vecí verejných, regionalizmus a trvalo udržateľné hospodárenie s prírodnými zdrojmi.

3.2.1. Správa vecí verejných

EÚ môže zohrávať konštruktívnu úlohu pri formovaní podpory pre prevenciu a stabilizáciu v situáciách po ukončení konfliktu čerpajúc zo skúseností EÚ z podobných situácií v iných častiach sveta. V takýchto situáciách sa pomoc Európy musí zamerať na podporu hladkého prechodu na dlhodobý rozvoj, musí mať jasnú správu vecí verejných a perspektívu budovania národa .

EÚ sa bude aj naďalej snažiť riešiť základné príčiny konfliktov , ako je chudoba, znehodnocovanie, využívanie a nerovnomerné rozdeľovanie pôdy a prírodných zdrojov a prístup k nim, slabú správu vecí verejných, zneužívanie ľudských práv, nerovnosť žien a mužov a málo demokracie. Bude podporovať dialóg, účasť a zmierenie.

Dobrá správa vecí verejných je základným predpokladom trvalo udržateľného rozvoja. Ústrednou súčasťou správnej a efektívnej správy vecí verejných je posilnenie dôveryhodných inštitúcií, systémov súdnictva a hospodárenia s verejnými financiami, vrátane štatistických služieb na vnútroštátnej aj regionálnej úrovni. EÚ bude v spolupráci s inými darcami naďalej ponúkať podporu demokraciám v Tichomorí. Niektoré tichomorské krajiny AKT čelia problémom s riadením vecí verejných v odvetví rybného hospodárstva a lesníctva, najmä s únikmi , napr. vo forme daňových výnimiek, ktoré majú za následok oveľa nižšie príjmy príslušných vlád.

Pokiaľ ide o správu vecí verejných, rozhodujúce je okrem toho podporovať väčší súlad s medzinárodnými normami boja proti korupcii, praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu. V minulosti sa v tejto oblasti vyskytoval problém s praním špinavých peňazí. Hoci ešte stále existuje toto riziko, v súčasnosti je tento problém oveľa viac pod kontrolou. EÚ však bude naďalej podporovať transparentnosť a efektívnu výmenu informácií medzi orgánmi s cieľom bojovať proti korupcii a sprenevere financií a nezákonným postupom spoločností. EÚ bude taktiež podporovať kľúčové úsilie tichomorských krajín pri implementácii ich záväzkov voči OECD v oblasti daní a pri odstraňovaní škodlivých postupov v oblasti daní. Je v spoločnom záujme EÚ a tichomorských krajín, aby sa zabezpečila ďalšia efektívna implementácia týchto záväzkov.

3.2.2. Regionalizmus

Dosahovanie kritického množstva

Tichomorský plán je založený na koncepcii regionalizmu . Posilnená regionálna spolupráca by zlepšila schopnosť riešiť rozvojové problémy, ktorým táto oblasť čelí. Stratégia efektívnej podpory rozvoja musí byť teda založená v prvom rade na pomoci pre regionálnu integráciu s cieľom budovať kritické množstvo, podporovať regionálnu správu vecí verejných a uľahčiť vzájomné obohacovanie.

Existujú obavy v súvislosti s účinkami narastajúcej globalizácie a – následne – užšej regionálnej integrácie na rozmanitosť tichomorských krajín AKT a ich sociálno-ekonomický rozvoj. Európske skúsenosti založené na spojení konkurencieschopnosti a sociálnej súdržnosti ukazujú, že je možné a výhodné, dokonca aj pre malé národy, pripojiť sa ku globalizujúcemu sa svetu a pritom si chrániť svoju národnú identitu a kultúru.

Dlhodobý vzorec efektívnej a z politického hľadiska správne zakotvenej regionálnej integrácie v Tichomorí sa ešte len tvorí. Určité oblasti regionálnej spolupráce už prinášajú dobré výsledky, ako Agentúra pre rybné hospodárstvo Fóra tichomorských ostrovov (FFA), v rámci ktorej spolupracuje 17 členských vlád. Hoci je Tichomorský plán významným krokom, musí sa považovať za „živý dokument“ a skôr za začiatok procesu ako za jeho koniec. Regionálna spolupráca v Tichomorí sa musí rozvíjať, a preto sa politika EÚ v tejto oblasti bude musieť v priebehu času upravovať. Najlepšie sa to uskutoční prostredníctvom trvalej podpory sekretariátu Fóra a iných relevantných agentúr CROP (Rada regionálnych organizácií v Tichomorí)[5], najmä pokiaľ ide o hospodárenie s prírodnými zdrojmi, zraniteľnosť a správu vecí verejných. Posilní sa tým tichomorský regionalizmus v oblastiach, v ktorých to je potrebné a v ktorých môže EÚ skutočne pomôcť.

Dohoda o hospodárskom partnerstve

Proces dohody o hospodárskom partnerstve (DHP) má katalytický účinok na hospodársku spoluprácu a integráciu v tichomorskej oblasti, pretože:

- stimuluje tichomorské krajiny AKT, aby rokovali ako skupina,

- dáva podnet na otvorenie sa medzi samotnými tichomorskými krajinami AKT,

- stimuluje a dúfajme, že aj inštitucionalizuje silnejšiu regionálnu správu vecí verejných vo forme preskúmania spôsobom peer view.

Desať percent celkového vývozu tichomorských krajín AKT smeruje do EÚ. Tento údaj je pozoruhodný, keď sa uváži veľkosť týchto krajín a fyzická vzdialenosť medzi Tichým oceánom a Európou, avšak nie je významný v absolútnej hodnote. Prospech z obchodu s tovarom vyplýva hlavne z viacerých špecifických výrobkov , ktoré sú relevantné pre viacero krajín. Ďalší prospech pre všetky krajiny v oblasti by plynul z väčšej regionálnej integrácie a lepšej hospodárskej správy vecí verejných, najmä ak mali pravidlá súvisiace s obchodom, služby a investície tvoriť súčasť DHP.

Na obchode s tovarom s EÚ sa podieľa iba skupina väčších tichomorských krajín.. Hlavnými výrobkami, s ktorými sa obchoduje, sú ryby a výrobky z rýb a cukor . Fidži má ako krajina, ktorá podpísala protokol o cukre, nárok na pomoc pri úprave jej stratégie po reforme v oblasti cukru. Očakávaná reštrukturalizácia priemyslu výroby cukru na Fidži spolu s DHP by mala zvýšiť konkurencieschopnosť. Okrem toho sprievodné opatrenia krajín, ktoré podpísali protokol o cukre a ktoré využívajú osobitné finančné prostriedky EÚ, veľmi pravdepodobne posilnia akcie v oblasti trvalo udržateľného rozvoja prírodných zdrojov zamerané na výrobu energie z biomasy a opätovné zalesňovanie.

EÚ zostáva pre túto oblasť vzdialeným a relatívne malým obchodným partnerom a konečný dosah liberalizácie obchodu na základe DHP na tichomorské krajiny AKT ako celok bude pravdepodobne relatívne malý. Na druhej strane navrhnutá regionálna dohoda o voľnom obchode s Austráliou a Novým Zélandom (PACER) je rádovo väčšieho rozsahu a mohla by pre tichomorské krajiny AKT znamenať významnejšie náklady na prispôsobenie. Bude teda dôležité uprednostniť postupný prístup k liberalizácii obchodu v kombinácii s inými opatreniami, ako je otvorenie trhov rozvinutých partnerov pre pracovné sily z tichomorských krajín AKT a väčšia rozvojová pomoc.

S cieľom dosiahnuť maximálny želaný účinok DHP je podstatné, aby rokovania a ich výsledok boli úzko koordinované s programovaním a v pravý čas s implementáciou rozvojovej pomoci na regionálnej aj vnútroštátnej úrovni, aby sa využila súčinnosť. Osobitne dôležitá je pomoc súvisiaca s obchodom a budovaním kapacít, sociálno-ekonomická, finančná a daňová správa vecí verejných, ako aj cielené podporné opatrenia zahŕňajúce zosúladenie s medzinárodnými colnými normami a podľa potreby uľahčovanie obchodu, cukor, rozvoj súkromného sektora alebo ľudských zdrojov a sociálnu ochranu.

EÚ môže prostredníctvom pružnosti, konštruktívnosti a inovácií vytvoriť nové normy pre obchodné rokovania s malými rozvíjajúcimi sa ostrovnými hospodárstvami podporujúce rozvoj, ktoré by mohli zohľadniť iní rozvinutí obchodní partneri v oblasti pri (opätovnom) rokovaní o ich vlastných obchodných dojednaniach s tichomorskými krajinami AKT.

3.2.3. Trvalo udržateľné hospodárenie s prírodnými zdrojmi

Vzhľadom na význam správneho hospodárenia s prírodnými zdrojmi Komisia navrhuje, aby sa v rámci posilnenej spolupráce pracovalo s jednou ústrednou „modro-zelenou“ témou , ktorá by sa zaoberala trvalo udržateľným hospodárením s prírodnými zdrojmi a podporou tichomorských krajín AKT pri ich opatreniach zameraných na dôsledky klimatických zmien, stúpania hladiny morí, zmenšujúcich sa zásob rýb, blednutia koralov, neudržateľnej ťažby dreva, znehodnocovania pôdy a zvyšujúceho sa znečisťovania a množstva odpadov.

Toto je oblasť politiky, v ktorej sa pomoc EÚ jasne uznáva a v ktorej by mohla Európa okrem finančnej pomoci ponúknuť aj svoje kolektívne skúsenosti a know-how z oblasti riešenia environmentálnych problémov a otázok hospodárenia so zdrojmi.

Umožní to taktiež integráciu tohto úsilia o spoluprácu medzi EÚ a Tichomorím do medzinárodného úsilia zameraného na kľúčové celosvetové problémy životného prostredia, v rámci ktorého majú tichomorské krajiny AKT, Nový Zéland a EÚ spoločné ciele, ako sú napríklad ciele Kjótskeho protokolu. Bolo by potrebné snažiť sa o dialóg s tretími krajinami aktívne sa podieľajúcimi na využívaní prírodných zdrojov v oblasti.

Na základe priorít, ktoré vyjadrí táto oblasť sama[6], môže Európska únia pomáhať tichomorským krajinám AKT pri hospodárení s oceánskymi a pobrežnými zdrojmi trvalo udržateľným spôsobom prostredníctvom iniciatív, v rámci ktorých by sa mohlo spojiť zachovanie rybného hospodárstva a morskej biologickej rozmanitosti, pričom by sa zároveň podporila regionálna spolupráca a posilnil by sa hlas SIDS (malých ostrovných rozvojových štátov). V rámci týchto iniciatív by sa pripravili opatrenia súvisiace s budovaním kapacít na podporu implementácie viacstranných dohôd o životnom prostredí a iné potrebné politiky súvisiace s trvalo udržateľným hospodárením s prírodnými zdrojmi a mohli by byť taktiež platformou, na základe ktorej by sa do programu zapojili zainteresované členské štáty EÚ. Na posunutie tejto iniciatívy vpred a na dohliadanie nad jej implementáciou by bola vhodná pracovná skupina námorného sektora CROP v rámci Fóra[7].

Rybné hospodárstvo je sektorom s veľkým potenciálom prispievať k hospodárskemu rozvoju tichomorských krajín AKT a ich integrácii do svetovej ekonomiky. Programom tejto oblasti je teda trvalo udržateľné využívanie zdrojov rybného hospodárstva a dobrá správa vecí verejných v tomto sektore. EÚ už získala značné skúsenosti s regionálnou spoluprácou v rybnom hospodárstve v Tichom oceáne na základe jej spoločného rybného hospodárstva a rozvojovej politiky, najmä pokiaľ ide o výskum a hodnotenie zásob. EÚ a partneri z oblasti organizovaní v agentúre Fóra tichomorských ostrovov pre rybné hospodárstvo majú dlhodobú úspešnú spoluprácu v oblasti riadenia organizácií, ako je Dohovor o rybnom hospodárstve v západnom a centrálnom Tichom oceáne. EÚ by mohla zintenzívniť úsilie zamerané na podporu trvalo udržateľného rybného hospodárstva podporou systému monitorovania, kontroly a dohľadu (MCS) a posilňovaním kapacít tejto oblasti na boj proti nelegálnemu, nehlásenému a neregulovanému rybolovu (NNN), najmä vzhľadom na straty príjmov, ktoré spôsobuje. Pre rybné hospodárstvo a morský výskum existujú ďalšie možnosti, ktoré mieni EÚ podporovať s cieľom posilniť trvalo udržateľné rybné hospodárstvo v tejto oblasti.

Nová generácia dohôd o partnerstve v rybnom hospodárstve (DPRH) znamená nový prístup, pretože okrem toho, že zabezpečujú regulovaný prístup k možnostiam rybolovu pre európske plavidlá, počítajú aj s úzkou spoluprácou zameranou na podporu zodpovedného rybolovu a zabezpečenie trvalo udržateľného využívania zdrojov rybolovu príslušných partnerských krajín. Tento prístup sa bude implementovať prostredníctvom politického dialógu a finančnej podpory tohto sektora s cieľom poskytnúť kľúčový príspevok pobrežných štátov k definícii a implementácii politiky trvalo udržateľného rozvoja rybolovu v ich vodách. S partnerskými krajinami v Tichom oceáne sa uzavreli prvé dve nové DPRH.

Niekoľko tichomorských krajín AKT a ZKÚ má tropické pralesy a s nimi súvisiacu biologickú rozmanitosť. ES má už značné skúsenosti so spoluprácou v oblasti trvalo udržateľnej ťažby dreva s Papuou-Novou Guineou. Overovanie zákonnosti ťažby dreva a vývozu dreva sa stále viac považuje za kľúčový nástroj reformných programov v tomto sektore. Rozhodujúce budú spoľahlivé systémy, ktoré dokážu rozoznať zákonnú výrobu od nezákonnej, aby bolo možné poskytnúť na trhu dôveryhodné záruky, že drevo sa ťaží zákonným spôsobom. Komisia navrhuje v súlade s akčným plánom presadzovania práva, správy vecí verejných a obchodu v lesnom hospodárstve (FLEGT) pre krajiny AKT podporu regionálneho prístupu a budovania vnútroštátnych a regionálnych kapacít na monitorovanie a podporu partnerských dohôd FLEGT.

Zohľadňujúc zraniteľnosť tichomorských krajín AKT prírodnými katastrofami Komisia v roku 2005 navrhla vytvorenie regionálneho programu pripravenosti na katastrofy . Táto iniciatíva by sa mohla rozvíjať a rozšíriť na oblasť obmedzovania katastrof (znižovanie rizika, náhodnej migrácie a obmedzovania zraniteľnosti zohľadňujúc potrebu prispôsobenia sa klimatickým zmenám). Tieto opatrenia dopĺňajú existujúce regionálne opatrenia zamerané na obmedzovanie zraniteľnosti.

Vysoké ceny ropy, odľahlosť a malé trhy, to všetko sú príčiny, prečo majú malé tichomorské ostrovy na prvých miestach svojho programu obnoviteľné energie a energetickú efektívnosť . Súčasné iniciatívy ES v tomto sektore by sa mohli rozvíjať a rozširovať, najmä v rámci energetickej iniciatívy Európskej únie (EIEÚ) a s ňou súvisiaceho energetického nástroja EÚ – AKT. Zvážiť by sa mohla pomoc ES, aj pokiaľ ide o kontrolu znečisťovania, vodu a hygienu.

Opatrenia zamerané na trvalo udržateľné hospodárenie s prírodnými zdrojmi by mali pomôcť vytvoriť podmienky pre hospodársky rast, ktorý by viedol k vytvoreniu produktívnej a slušnej zamestnanosti, sociálnej súdržnosti a ochrane, ako aj k menšej chudobe, čo by prispelo k dosiahnutiu rozvojových cieľov milénia . Neustála pozornosť sa bude venovať vitálnej otázke rozvoja ľudských zdrojov. V tomto kontexte zohrávajú významnú úlohu neštátni aktéri , pretože podstatne prispievajú k otvorenosti spoločnosti, najmä podporou lepšej správy vecí verejných, budovaním národa a zodpovednosti.

Investície do vedy a technológie na tichomorských ostrovoch spolu s investíciami do ľudských zdrojov a budovania inštitúcií posilnia kapacity vo viacerých oblastiach, ktoré sú podstatné pre ich trvalo udržateľný rozvoj, ako je rybné hospodárstvo, biologická rozmanitosť a pripravenosť na katastrofy. Rozvíjať by sa mohli možnosti spolupráce v oblasti výskumu na základe rámcových výskumných programov Európskej únie.

Moderné informačné a komunikačné technológie sú významnými pomocníkmi, najmä v oblastiach rozprestierajúcich sa na veľké vzdialenosti, a môžu sa systematicky integrovať do implementácie vyššie uvedených navrhnutých opatrení, napr. vo forme systémov kontroly rybolovu a ťažby dreva a dohľadu nad nimi, ako aj tým, že uľahčia komunikáciu v sektore vzdelávania a umožnia médiám predstavovať a chrániť bohatú kultúrnu rozmanitosť oblasti a realizovať jej hospodársky potenciál. Preskúmajú sa možnosti zavedenia alebo podpory vzdelávania na diaľku, najmä elektronického vzdelávania, pre odľahlé vidiecke oblasti a ostrovné spoločenstvá.

3.3. Efektívnejšie poskytovanie pomoci

S cieľom zefektívniť rozvojovú pomoc EÚ a znížiť značné náklady na operácie na obidvoch stranách Komisia navrhuje, aby bola pomoc sústredenejšia, ako sa uvádza vyššie, s presnejším zameraním na regionálnej úrovni, efektívnejším používaním prídelov pre malé krajiny a podľa potreby častejším využívaním rozpočtovej podpory.

3.3.1. Koordinácia darcov

Navrhnuté sústredenie stratégie EÚ umožní koordináciu darcov na úrovni EÚ aj na úrovni iných darcov, najmä Austrálie a Nového Zélandu, o ktorú sa bude Komisia naďalej usilovať s cieľom ďalej znižovať tlak na obmedzené kapacity príslušných vnútroštátnych administratív. Koordinácia je rozhodujúca preto, aby nedochádzalo k prekrývaniu sa alebo nejednotnosti medzi tými, ktorí sa snažia dosiahnuť spoločné ciele. Koordinácia darcov je veľmi dôležitá najmä v nestabilných štátoch. Svetový fond na boj proti AIDS, tuberkulóze a malárii má v tejto oblasti súbor programov a ako príklad koordinácie medzinárodných darcov v oblasti zdravotníctva by mohol slúžiť existujúci osobitný trustový fond proti vtáčej a ľudskej pandemickej chrípke v prípade jej prepuknutia v tejto oblasti.

3.3.2. Efektívnejšia a účinnejšia spolupráca s najmenšími krajinami

Angažovanie sa v plnom rozsahu v rámci partnerstva z Cotonou znamená trvalý politický dialóg, spoločné riadenie rozvojovej spolupráce a zapojenie sa v plnom rozsahu do procesu DHP. Pre administratívy viacerých najmenších tichomorských krajín AKT predstavuje takáto intenzívna spolupráca vážny problém, najmä pri implementácii jednotlivých vnútroštátnych programov. Malo by sa uvažovať o nových prístupoch s cieľom zvýšiť efektívnosť pomoci a znížiť náklady na operácie najmä pre najmenšie tichomorské AKT krajiny, pričom sa zabezpečí miestne vlastníctvo. Vzorom, ktorý možno nasledovať, by mohol byť prebiehajúci program zameraný na obnoviteľné energie, na ktorom sa podieľa viacero krajín.

3.3.3. Rozpočtová podpora

EÚ mieni pri spolupráci s tichomorskými krajinami AKT systematickejšie uplatňovať nástroj rozpočtovej podpory.

Z tohto dôvodu a vzhľadom na obmedzené angažovanie sa inštitúcií z Bretton Woods v tichomorskej oblasti sa plánuje nadviazať dialóg s MMF, najmä s cieľom podieľať sa na analýzach, skúsenostiach a štúdiách, aby sa v Tichomorí rozvinula užšia spolupráca vo vzťahu k rozpočtovej podpore.

EÚ bude okrem toho aktívne pomáhať tichomorským krajinám AKT pri plnení kritérií oprávnenosti na rozpočtovú pomoc, t. j. mať:

- strategický dokument o boji proti chudobe (SDBCH) alebo pripravovať vnútroštátnu rozvojovú stratégiu,

- stabilný makroekonomický rámec, ktorý je buď uspokojivý alebo sa reformuje,

- transparentnosť a riadne hospodárenie s verejnými financiami.

V súčasnosti existuje na Vanuatu jeden relatívne skromný program rozpočtovej podpory, ktorý financuje ES. Komisia skúma možnosti rozšírenia takejto podpory na iné krajiny, ako je Samoa a Fidži a podľa možností aj na ďalšie.

Na regionálnej úrovni poskytuje ES finančné prostriedky Fóru tichomorských ostrovov vo forme dohôd o príspevkoch, ktoré zabezpečia vysokú úroveň vlastníctva. Onedlho sa uskutoční inštitucionálne hodnotenie, na základe ktorého sa stanovia podmienky užšej spolupráce. V budúcnosti by sa mohlo uvažovať o prechode na iné formy financovania, pri ktorých by EÚ viac prispievala k definovaniu a monitorovaniu relevantných programov.

4. Závery

Tichomorie a EÚ majú trvalé a úzke partnerstvo, ktoré má korene v minulosti[8]. Zatiaľ čo v druhej polovici 20. storočia sa po dekolonizácii väzby nevyhnutne oslabili, obidve oblasti odvtedy zaznamenali podstatný rozvoj a opäť sa k sebe približujú.

Predstavuje to skutočnú príležitosť na upevnenie partnerstva, pokiaľ ide o široký politický dialóg a obchodnú a rozvojovú spoluprácu. Hoci sú Tichomorie a EÚ od seba geograficky vzdialené, majú pre seba oveľa väčší význam, ako sa všeobecne v Európe chápe alebo rozumie. Tieto dve oblasti si majú čo navzájom ponúknuť, navzájom sa značne dopĺňajú a majú spoločné kľúčové hodnoty a záujmy.

Keďže v tichomorských krajinách AKT má svoje zastúpenia len niekoľko členských štátov a Komisia, tichomorská oblasť sa zdá byť veľmi vhodná na spoločnú prítomnosť a opatrenia EÚ v tomto zmysle, napríklad prostredníctvom vysielania úradníkov z útvarov členských štátov do regionálnych delegácií Komisie v Tichomorí, ktoré by mohli poskytnúť priestory aj systémom ad hoc („Dom Európy“).

Postupný proces spolu s potrebnou pružnosťou by poskytol rámec na lepšie vonkajšie zastúpenie EÚ v Tichomorí vo forme väčšej prítomnosti, hlbšieho politického dialógu a väčšieho zviditeľnenia EÚ.

KRAJINY AKT – KĽÚČOVÁ ŠTATISTIKA

Počet obyvateľov | Rozloha (km²) | HDI (UNDP 2003) | VHZ | HDP/obyv. (parita kúpnej sily $) Svetová banka 2004 |

2004 | (1 000 km²) |

Cookove ostrovy | 20300 | 240 | 1830 | 4896** |

Fidži | 848000 | 18272 | 0.752 | 1260 | 2690 |

Kiribati* | 98000 | 690 | 3600 | 970 |

Marshallove ostrovy | 60000 | 170 | 2131 | 2370 |

Mikronézia | 127000 | 700 | 2978 | 1990 |

Nauru | 10100 | 24 | 320 | 1917** |

Niue | 1800 | 259 | 390 | 2970** |

Palau | 20000 | 487 | 601 | 6870 |

Papua-Nová Guinea | 5700000 | 462840 | 0,523 | 3120 | 580 |

Samoa* | 179000 | 2857 | 0,776 | 120 | 1860 |

Šalamúnove ostrovy* | 471000 | 28446 | 0,594 | 1630 | 550 |

Východný Timor* | 925000 | 14874 | 0,513 | 322 | 550 |

Tonga | 102000 | 699 | 0,81 | 700 | 1830 |

Tuvalu* | 11190 | 26 | 757 | 989** |

Vanuatu* | 215000 | 12189 | 0,659 | 680 | 1340 |

Spolu | 8788390 | 542773 | 20439 |

* Najmenej rozvinuté krajiny** Údaje z roku 2002, zdroj Univerzita južného Tichomoria.

Zdroje: NZaid: Výročná správa 2004-2005; Správa o rozvoji v Tichomorí (2002); sekretariát Tichomorského spoločenstva; Správa o rozvoji v Tichomorí 2006; UNDP: Správa o rozvoji v Tichomorí (2004)

ŠTATISTIKA TICHOMORSKÝCH ZKÚ

Krajina | Počet obyvateľov (odh. júl 2006) | Rozloha (km²) | VHZ (km²) | HDP na obyv. (ppp) (odh. 2003) |

Nová Kaledónia | 219,246 | 19,060 | 1,347,964 | $15,000 |

Pitcairnove ostrovy | 45 | 47 | 837,221 | Neuv. |

Francúzska Polynézia | 274,578 | 4,167 | 4,553,115 (druhá najväčšia na svete) | $17,500 |

Wallis a Futuna | 16,025 | 274 | 271,050 | $3,800 (odh. 2004) |

ANNEX

1. The Pacific Region

1.1. Key characteristics

Oceania is an essentially maritime continent of about 30 million people with Australia at its centre of gravity. There are 15 countries in this region that have a special development, trade and political cooperation with the EU, governed by the Cotonou Agreement between the EU and Africa, the Caribbean and the Pacific (ACP). The total population of the 15 Pacific ACP countries is only about 9 million. Papua New Guinea (PNG) with its 5.7 million inhabitants is the biggest, while Niue with 1800 is the smallest. The Pacific ACP countries are inhabited by Pacific peoples (Melanesians, Micronesians and Polynesians). Papua New Guinea, Solomon Islands and Vanuatu are all Melanesian countries. Timor-Leste and Fiji are predominantly Melanesian, while Fiji also has an important Indo-Fijian population. The Federated States of Micronesia (FSM), Kiribati, Nauru, Palau and the Republic of the Marshall Islands are all Micronesian countries. Cook Islands, Niue, Samoa, Tonga and Tuvalu are the Polynesian countries.

In addition, the Pacific region includes eight territories , of which four are European: New Caledonia, French Polynesia and Wallis and Futuna are French territories, while tiny Pitcairn is the last remaining UK territory in the Pacific. Of the remaining four territories three are with the United States (American Samoa, Guam and Northern Marianas); and one with New Zealand (Tokelau).

Apart from PNG, Solomon Islands and Fiji land resources are limited, but marine resources are very considerable. Twenty million sq km of the Exclusive Economic Zone (EEZ) of the Pacific region belongs to the Pacific ACP countries[9]. The Pacific has the richest fishing grounds in the world and is one of the world’s centres of marine biological diversity , with up to 3,000 species found on a single coral reef. It has been estimated that PNG alone has five times more species of fish than the entire Caribbean region and twice as many as the Red Sea. Forests and their biodiversity are other important components of the Pacific islands natural capital, especially for poor rural communities in Melanesia. PNG hosts one of the world’s four remaining tracts of tropical rainforest and 7% of the world’s species of plant and terrestrial life forms, while Solomon Islands has the highest concentration of endemic birds on the planet. The region is rich in minerals – gold, copper, nickel – as well as oil and gas, and much of it is still unexplored.

Australia and New Zealand play a special role in the region. Each country has its own Pacific strategy, however, Australia and New Zealand have coordinated policies in some areas.

Australia, the region’s dominant economy and political actor, is geographically close to Melanesia. The region’s stability has always been an important issue for Australian foreign policy, while the Pacific is less important for Australia in commercial terms. Key concerns for Australia relate to transnational crime, and in recent years Australia has been pursuing a robust policy aimed to prevent the emergence of failed states in the region, including important initiatives to stabilise the Solomon Islands, to improve governance in PNG and to promote regional police cooperation. Its policy has been influenced by a number of terrorist attacks outside Australia, where Australian lives were lost. Australia has a delicate balancing act so as not to be seen as over-dominant. The country’s relations with its immediate neighbour, Papua New Guinea, have sometimes been strained, while its negotiations with Timor-Leste regarding a permanent maritime boundary, including access to natural resources, have, at times, been difficult. An important ongoing debate in the region concerns the interest of the Pacific ACP countries in gaining access for their citizens to the Australian labour market, in particular for unskilled labour. Australia is the most important donor in the region and has recently announced a very substantial increase of its ODA. Australia is about to launch its first White Paper on Development as well as an analytical report highlighting major challenges facing the Pacific to the year 2020. Australia is highly supportive of EU engagement with the region and keen to coordinate its development assistance with the EU.

New Zealand has close ties to the Pacific, and notably Polynesia, partly for historical reasons, partly because of its large Polynesian population. The Pacific is a primary area for New Zealand’s foreign policy. It played an important role in the peace process for Bougainville and it is the second biggest participant in the Regional Assistance Mission to Solomon Islands (RAMSI). New Zealand is committed to promoting Pacific regionalism. The Pacific is a medium-sized trading partner for New Zealand. It concentrates most of its relatively limited ODA to the region and is an important development partner for many Pacific ACP countries. Like Australia, New Zealand is also highly supportive of an active EU engagement with the region and keen to coordinate its development assistance with the EU.

1.2. Geo-political and geo-economic importance

The US, Japan, China, Australia and New Zealand are the key Pacific powers, and they all have important security, political and trade interests in the wider Pacific region, where the US has been the leading power since the end of World War II. Japan and Australia are close US allies, and have underpinned the position of the US in the wider Pacific for decades, while the European role has decreased with decolonisation. France, however, is significantly engaged through its territories and military presence. The growing engagement of China in the region is a new factor influencing future developments in the Pacific in the form of Chinese trade, investments, migration and aid coupled with an intensifying diplomacy. As the economies of China, India and ASEAN continue to grow rapidly, demand for the region’s natural resources is increasing.

1.3. Main development challenges

Of the 15 Pacific ACP countries no less than 11 have populations around or below 250.000[10]. It is difficult for such small nations to attain a critical mass for production and trade or indeed political influence, because of important dis-economies of scale. The concern is that for many small Pacific ACP countries globalisation may not mean interdependence, but increased dependency.

With the exception of Tonga, which is an almost absolute monarchy, all Pacific ACP countries are fully fledged democracies , but modern institutions have not yet taken root everywhere and do not easily combine with traditional power structures. In recent years political developments have proven that a number of Pacific countries are potentially unstable[11].

A number of Pacific countries, notably PNG and Solomon Islands, face important problems of governance and corruption . These are often linked to the issue of nation building in countries that are very heterogeneous, as identification with a clan or similar group may be stronger than with the State[12].

While the region, apart from Tonga, is not in general marred by grave human rights problems, there are serious issues related to gender . While the situation differs from country to country, violence against women and polygamy constitute important problems and women still have far to go in terms of empowerment[13].

Poverty and progress towards the Millennium Development Goals (MDGs) remain important challenges in a number of the countries. Poverty of opportunity is a particularly acute problem, with rural communities, where most Pacific islanders live, facing problems, such as poor access to basic social services, sustainable, efficient and affordable energy services and telecommunications, and with economic activities hampered by distance, insufficient and expensive transport services and limited access to capital.

Unsustainable management of natural resources is a serious issue facing several countries in the region. In particular, the rates at which forests are being depleted and biodiversity is being lost are so high that the countries concerned risk losing critical economic assets within a very short time span. Often a result of weak governance, this combines with serious leakages of financial resources away from Government. The result is that critical resources that should be invested in the development of these countries are diverted.

The Pacific ACP countries have relatively good food-security , although there is a problem of malnutrition in some places. However, while there is a tradition for safety nets and a culture of sharing, community support systems are now under strain in many places.

[pic]

The Pacific possesses an exceptional cultural diversity[14] , which is the basis for an extraordinary richness of cultural expression. This diversity, including the linguistic heritage, should be preserved[15]. Furthermore, this diversity also represents a non-negligible source of wealth in economic terms which the media through the use of ICTs can help realise.. The question of how best to achieve the desired and inevitable economic modernisation without jeopardising fundamental strengths of the traditional culture is crucial to the future of the region. When engaging in dialogue and development cooperation with the Pacific ACP countries this cultural dimension needs to be fully taken into account.

For potential investors Pacific culture imposes a number of important constraints. Traditional collective land ownership raises barriers to obtaining land for development and using land as collateral. The strong culture of sharing constitutes a disincentive to saving for investment.

Some of these factors may partly explain the weak economic growth experienced by most Pacific ACP countries, a concern not least in view of the growing population (around 3% a year) A study of economic data (available for 11 of the 15 Pacific ACP countries - excluding Cook Islands, Nauru, Niue and Tuvalu) shows that in the period 2000-2004 average annual GDP growth was only 1.1%. However, some countries, notably Samoa, have recorded strong growth in the same period. Average inflation for the 11 countries stood at a modest 1.6% in 2004. There are considerable differences in GDP/capita requiring adapted policies and cooperation.

The Pacific is particularly vulnerable to natural disasters, such as earthquakes, tsunamis and hurricanes, and generally with the poorest population segments being the most exposed. Since 1950 natural disasters have affected more than 3.8 million people in 14 Pacific ACP countries (Timor-Leste not included). In the 1990s alone natural disasters cost the region about USD 2.8 billion (in real 2004 value). From 1990 to 1999 the region had the world’s highest rates of disaster-related mortality, percentage of population affected, and damage cost per capita. While traditional coping mechanisms are strong, the number of reported disasters and the population affected per event have increased significantly, reflecting population growth, rapid urbanisation, growing environmental degradation in coastal areas, climate change and variability. With climate change and increasing sea levels many low-laying Pacific islands are at risk and the region may in future face a serious problem in terms of environmental refugees.

Last but not least, the geography of the Pacific is characterised by the enormous distances between and within most of its countries. The Cook Islands (population less than 25,000) stretch 1,400 km from North to South, and 1,000 km from East to West, while Kiribati (population 100,000) includes Christmas Island located 3,200 km from the country’s capital. In addition, it is the ACP region which is the furthest removed from the EU in geographical terms. This “tyranny of distance” is a serious constraint for development in the Pacific, because of serious diseconomies of distance resulting notably in low frequency and high-cost transport. However, electronic communication is becoming cheaper and more available.

1.4. Regional cooperation

The Pacific Islands Forum (the ‘Forum’) is the premier regional policy-making body of the self-governing states in the Pacific. Established in 1971, its membership includes 14 of the Pacific ACP countries together with Australia and New Zealand.[16] Forum Heads of State and Government meet annually, as do Forum Economics and Education Ministers. Similar meetings are planned for Forum Health Ministers. Ad hoc meetings of Transport and Fisheries Ministers are also held. The Chairmanship of the Forum rotates on an annual basis among the Member States. As regards security, the Biketawa Declaration of 2000 establishes a framework for Forum intra-state security cooperation, which calls for Forum Foreign Affairs Ministers to meet as part of an ad hoc crisis management mechanism for the region.

The Forum is served by its Secretary-General, whose work is supported by the Forum Secretariat . The Secretariat’s overall objective is to service the Member States and to promote Pacific regional cooperation, particularly on economic and trade matters. It also acts as the Forum’s administrative arm, implementing its decisions, including delivering development assistance to Member States. In the case of trade-related assistance, it can also act as implementing agency.

The Forum Secretary-General is also permanent Chair of the Council of Regional Organisations in the Pacific (CROP) , which brings together the Forum Secretariat and nine other Pacific regional organisations (see annex A)[17].

At the October 2005 meeting of Forum Heads of State and Government two important decisions aiming at strengthening regional cooperation were taken. The Leaders approved an Agreement giving the Forum legal personality under international law. They also approved the Pacific Plan and a roadmap for its implementation. This decision represents the culmination of a process started in 2003 by initiative of the New Zealand Forum Chair aimed at strengthening Pacific regionalism. The Plan, covering the years 2005-2015, has been presented as a dynamic framework for strengthened regional cooperation and integration. It remains to be seen how far effective implementation can be achieved. Full implementation will depend on continued political commitment and mobilisation of the required financial resources.

Presently, regional cooperation in the Pacific is neither broad nor deep. Among the explanatory factors can be mentioned the geography of the region, the fact that many Pacific countries are still relatively young as independent states and therefore particularly sensitive about issues pertaining to sovereignty, and the asymmetry between Australia and New Zealand on the one hand, and the Pacific ACP countries on the other[18].

In 2004 intra-regional trade between the Pacific ACP countries was as low as 3%[19], mainly due to transport costs and the limited size of their markets. These countries have concluded the Pacific Island Countries Trade Agreement (PICTA) , aiming to establish a FTA among its parties. The Pacific Agreement on Closer Economic Relations (PACER) is a trade and economic cooperation agreement among all 16 Forum Member States. It sets out the basis for the future development of trade relations among these states[20].

The Melanesian Spearhead Group (MSG) is a sub-regional trading arrangement among PNG, Solomon Islands, Vanuatu and Fiji, with New Caledonia as an observer. MSG aims at a FTA in 2008 and aspires to a Customs Union.

There is scope for increased cooperation and synergy between the Pacific ACP countries and the region’s OCTs in areas such as environment and vocational training.

1.5. Key partners of the Pacific beyond Europe, Australia and New Zealand: United States, Japan, China and Taiwan

The United States has important security interests in the Pacific, which it has dominated since its victory in World War II. US trade with the larger Asia-Pacific region has now overtaken its trade with the EU, so also for this reason the US has a strong interest in continued stability. The US National Security Strategy from March 2006 highlights the importance of in particular Japan, South Korea and Australia. In its Quadrennial Defense Review Report from February 2006 the US Department of Defense reports that of the major and emerging powers, China has the greatest potential to compete militarily with the United States, adds that the pace and scope of China’s military build-up already puts regional military balances at risk, and states: “U.S. policy remains focussed on encouraging China to play a constructive, peaceful role in the Asia-Pacific region and to serve as a partner in addressing common security challenges, including terrorism, proliferation, narcotics and piracy.” The US has renewed economic and military agreements (Compacts of Free Association) with Palau, Micronesia and the Marshall Islands. The US also has territories in the Pacific, and Hawaii is a US state. Having curtailed its development cooperation with the region in the past the US has recently reengaged, notably with Vanuatu. The US has indicated its interest in seeing the EU pursue an active role in the region.

Japan has security, foreign affairs, trade and fishery interests in the region, and is traditionally an important donor, specialising mainly in infrastructure. As memories of World War II fade Japan’s cooperation with the Pacific ACP countries becomes easier.

China ’s role[21] in the Pacific region is growing in line with its increasing economic weight in the world. There is also migration from China to the Pacific ACP countries. China is competing with Taiwan for diplomatic relations with a number of the 13 Pacific ACP countries, which are members of the UN[22]. It already pursues defence cooperation with PNG, Fiji and Tonga. China has been a “Dialogue Partner” of the Forum since 1989 and has contributed generously to its activities. Since 1992 Taiwan has held its own separate post-Forum meeting with “friendly” Pacific Islands States. This competition between China and Taiwan, through investments and development cooperation, can be destabilising for the Pacific ACP countries concerned, as was seen in PNG in 1999, and most recently in Vanuatu, where it caused a political crisis in 2004.

2. EU AND THE PACIFIC

2.1. EU – Pacific relations so far

EU relations with the region are based on the colonial past , most recently with the UK, France and Portugal as the important players, and before that Germany and Spain. These EU Member States have all influenced the region in ways which are still perceptible today. The influence of British political institutions and tradition has been profound. Many Pacific ACP countries are members of the Commonwealth and most of these retain the Queen of England as Head of State[23].

France and UK have territories in the Pacific. The EU has an Association Agreement with four OCT in the region. The OCT are subject to a different preferential regime from the ACP countries. Under their statutes of autonomy, the French OCT are showing an increased interest in Pacific regional cooperation as they are enhancing contacts with their neighbours and their region.

France is a regional power with an important military presence and a series of diplomatic representations in the region, as well as a growing cooperation with Australia. France also engages in development cooperation with Pacific ACP countries, in particular with Vanuatu.

While the United Kingdom is presently phasing out its development cooperation with the Pacific ACP countries, it remains engaged through its diplomatic representations, its investments, volunteer programmes and its close relations with Australia, New Zealand and the United States.

Several EU Member States are strengthening official contacts with Pacific ACP countries. In addition, many Member States are engaged in other ways in the region, e.g. through scientific research or through a number of European NGOs , mainly environmental or faith-based, in particular from the UK, France, Germany, Italy and The Netherlands.

A number of EU Member States, in particular Portugal , have cooperation activities with Timor-Leste.

The EU’s relations with the Pacific ACP countries are structured, and have been so for decades, first on the basis of the Lome Conventions, and now by the Cotonou Agreement . In political terms an important objective for the EU has been to underpin a successful stabilisation following decolonisation while supporting economic and social progress. Considering the political volatility experienced in a number of Pacific ACP countries, this goal has not yet been convincingly attained. Research and evaluations indicate that the development assistance has had a positive impact in the region and that without it growth would have been lower and social indicators poorer. However, analyses indicate that in the last decade overall economic growth remained sluggish on average and insufficient to reduce poverty.

The EU has furthermore agreed Joint Political Declarations with Australia and New Zealand, and entered into a series of separate Agreements with these two countries, on the basis of which regular consultations are held.

The Pacific ACP countries and the EU share core values , such as democracy, human rights, rule of law, effective multilateralism and environmental protection. These countries are generally supportive of EU environmental positions. They also play a growing role in international institutions. Some of them, notably Fiji, contribute to UN peacekeeping missions worldwide[24].

The EU’s political dialogue with individual Pacific ACP Member States is limited. At the regional level, a broad political dialogue is pursued with the Forum, through the so-called Post-Forum Dialogue, which traditionally follows immediately after the Forum Leaders annual Summit[25]. Article 96 of the Cotonou Agreement concerning essential elements was triggered in the case of the 2000 coup in Fiji. Cooperation was resumed in 2003.

Members of the European Parliament observed the 2001 parliamentary elections in Solomon Islands. A fully-fledged EU election observation mission took take place in Fiji in 2006.

EU-Pacific trade is relatively small and erratic. Unprocessed agricultural products, in particular palm oil and sugar dominate Pacific exports to the EC. Machinery, ships and boats are important items in the EC export structure. There has always been a trade surplus for the Pacific in its exchanges with the EC. Australia and New Zealand are major trading partners for the region particularly as regards Pacific ACP imports. The EC is a relatively small trading partner for the Pacific ACP absorbing around 10% of their exports and providing an estimated 5% of their imports. Based on 5-year averages PNG and Fiji together accounted for a full 90% of the Pacific ACP countries’ exports to the EU, while taking 41% of the total imports from the EU. In 2004 Pacific ACP goods exports to the EU amounted to € 588 million, while goods imports from the EU amounted to € 333 million[26]. Fiji currently exports half of its production (i.e. approximately 165,000 tonnes of a total production of 330,000 tonnes) to the EU under Sugar Protocol at guaranteed prices.

The EU has either signed or initialled fishery agreements with three Pacific ACP countries: Kiribati, Solomon Islands and the Federated States of Micronesia. A small number of Spanish and French vessels are fishing with licenses under these agreements. In December 2004, the European Community acceded to the Western Central Pacific Fisheries Convention (WCPFC), which is responsible for overseeing the sustainable management and conservation of tuna in the Pacific. The EU also supports the scientific tuna stock work of the Secretariat of the Pacific Community (SPC). The EC is also an active participant in the on-going inter-governmental consultations for the creation of a regional fisheries management organisation for non-tuna species in the Pacific.

EC development assistance to the region is substantial, and total aid granted under successive Lomé Conventions and the Cotonou Agreement exceeds € 1.8 billion.[27] Furthermore, Timor-Leste has received more than € 200 M under other instruments since 1999. In addition, the European Investment Bank and the Centre for Development of Enterprises are also active in the region. Together with ODA flows from the EU Member States, such as Portugal’s bilateral aid of more than € 300 M for Timor-Leste, the EU is one of the few major donors to the Pacific ACP countries, and this includes support financed by the EU’s budget, such as the Erasmus Mundus programme, food security and environment.

In September 2004 the EU and 14 Pacific ACP countries opened negotiations on an Economic Partnership Agreement (EPA )[28]. These aim at arriving at an ambitious and development-oriented arrangement, which should promote regional integration and economic development, policy reform, sustainable management of resources, such as fisheries, thereby also contributing to the reduction of poverty. The ACP side has indicated its interest in securing arrangements relating to services and tourism, fisheries and investment as well as goods. Their commitment to these negotiations was most recently confirmed by Pacific ACP Leaders in October 2005. However, given that negotiations need to be concluded before the end of 2007, there is a need for the ACP side to accelerate preparations and negotiations[29]. EPA will replace the preferential access scheme contained in Cotonou and which is currently covered by a WTO waiver, which expires in 2008.

2.2. Present challenges facing EU – Pacific relations

Presently, EU relations with the Pacific suffer from a lack of political profile and visibility on both sides, inadequate arrangements for regional interaction and reduced efficiency in development cooperation efforts due to a lack of focus and high transaction costs. Beyond the bilateral consultation mechanisms between the EU and Australia and New Zealand respectively, the only structured interaction between the EU and the Pacific region is provided by the so-called Post-Forum Dialogue.

Immediately following the Forum Summit, the Heads of State and Government interact with main Forum partners and donors through the Post-Forum Dialogue at ministerial level. On the Forum side this involves a panel consisting of three ministers and the Forum Secretary-General with a minister representing the Forum Chair as head of Delegation.

Presently, the EU takes part in this Dialogue with a delegation consisting only of the Commission. However, twice the EU Council Presidency has been associated to the Commission in this exercise. In parallel, France and the UK, the two EU Member States with remaining significant engagements in the Pacific region, hold separate Dialogue-meetings with the Forum panel.

Although positive exchanges have taken place over the years between the EU and the Pacific region through this arrangement, the Post-Forum Dialogue does not fully reflect the importance of EU-Pacific relations and is insufficient in terms of sustaining the bilateral relationship between the regions. Particular shortcomings are as follows:

1. Limited visibility for the EU in the Pacific. The arrangement does not reflect the fact that the EU is the second largest donor in the region. No joint communiqué is issued after the dialogue. The number of Dialogue partners has been increasing over the years.

2. Limited visibility for the Pacific in Europe due to lack of formal preparation in the EU institutions and the fact that the meetings always take place in the Pacific region.

3. Limited impact on both sides due to lack of formalisation.

4. As the Post-Forum Dialogue takes place the day after the Forum summit is concluded, there is insufficient time for the EU side to properly prepare its reactions to the summit outcome.

5. The time allotted to the EU dialogue is insufficient to deal with an increasingly comprehensive EU-Pacific agenda. The distribution of responsibilities between the two parties as regards the issues in the agenda is unsatisfactory.

Full engagement in the Cotonou partnership entails sustained political dialogue, co-management of development cooperation and full participation in the EPA process. For a number of the smallest Pacific ACP countries such intensive cooperation poses a serious challenge. The costs for these countries relating to their Cotonou obligations is substantial, the cooperation may therefore not reach critical mass for them, and may even outweigh the benefits. For countries with limited administrative capacity there is the added concern that the cooperation may crowd out other and perhaps more important activities.

The European OCT face specific challenges, such as economic, social and environmental vulnerability, as well as problems of scale and progressive erosion of their trade preferences with the EU. At the same time, the OCT have a number of strengths, such as advanced education, health and research facilities and relatively developed economies, which they bring to the growing ACP-OCT interaction in the region.

Annex A

CROP Agencies

The ten organisations are:

The Pacific Islands Forum Secretariat (PIFS)

Pacific Forum Fisheries Agency (FFA)

Pacific Islands Development Programme (PIDP)

Secretariat for the Pacific Community (SPC)

South Pacific Applied Geoscience Commission (SOPAC)

South Pacific Regional Environment Programme (SPREP)

South Pacific Tourism Organisation (SPTO)

University of the South Pacific (USP)

South Pacific Board for Educational Assessment (SPBEA)

Fiji School of Medicine (FSchM)

The CROP membership varies significantly and is summarised in the table below.

Annex B

European Representations in Pacific ACP Countries |

Papua New Guinea | EC Delegation, UK High Commission, French Embassy |

Fiji | EC Regional Delegation, UK High Commission, French Embassy |

Timor Leste | EC Technical Office, Portuguese Embassy, UK Embassy, Irish Representative Office, French Co-operation Office |

Solomon Islands | EC Office, UK High Commission |

Vanuatu | EC Office, French Embassy |

Samoa | EC Technical Office, UK High Commission |

Kiribati | EC Technical Office |

[1] Cookove ostrovy, ostrovy Fidži, Kiribati, Marshallove ostrovy, Mikronézske federatívne štáty, Nauru, Niue, Palau, Papua-Nová Guinea, Samoa, Šalamúnové ostrovy, Východný Timor, Tonga, Tuvalu a Vanuatu.

[2] Východný Timor má postavenie pozorovateľa.

[3] Pozri podrobnosti v prílohe.

[4] Pozri podrobnosti v prílohe.

[5] Ide o deväť agentúr CROP, ktoré sú špecializované technické agentúry pôsobiace na základe medzinárodných dohôd na tichomorskej regionálnej úrovni.

[6] V Tichomorskom pláne sa ako jedna z kľúčových priorít uvádza možnosť medzinárodného financovania trvalo udržateľného rozvoja, biologickej rozmanitosti a ochrany životného prostredia a odvrátenie účinkov klimatických zmien v Tichom oceáne. V rámci tejto časti sa Tichomorský plán odvoláva na integrovaný plán poľnohospodárstva a lesného hospodárstva. Politika tichomorských ostrovov v oblasti oceánov prijatá v roku 2002 presadzuje integrované riadenie oceánov v záujme budúcich generácií obyvateľov tichomorských ostrovov a vytvára integrovaný rámec opatrení súvisiacich s iniciatívami v oblasti oceánov.

[7] Skupina sa skladá zo sekretariátu Tichomorského spoločenstva (SPC), Komisia pre aplikované geologické vedy (SOPAC) a Tichomorský regionálny program v oblasti životného prostredia (PREP).

[8] Pozri prílohu.

[9] Of the 15 Pacific ACP countries six (Cook Islands, FSM, Nauru, Niue, Palau and the Republic of the Marshall Islands) have a total population of around or less than 250.000, but combined EEZs that exceed 8 million km2.

[10] All 15 Pacific ACP countries are SIDS (Small Island Developing States), and they participate actively in the UN-sponsored SIDS’ process, which most recently resulted in the Mauritius Declaration and Mauritius Strategy for the Further Implementation of the Programme of Action for the Sustainable Development of SIDS agreed in January 2005.

[11] Secessionist war on the island of Bougainville in PNG; tensions in Solomon Islands; repeated coups in Fiji; severe economic and financial crisis in Nauru; democratic deficit in Tonga.

[12] While PNG is ranked 130th in Transparency International’s corruption perception index, in some other Pacific countries corruption is a minor issue, such as in Kiribati, where theft is seen as dishonouring, and carries severe social sanctions.

[13] An extreme case is Solomon Islands, which as late as early 2006 did not have a single female member of parliament.

[14] It has been estimated that Papua New Guinea alone has more than 1000 cultural groups speaking some 800 different languages.

[15] The forthcoming UNESCO Convention on the Protection and Promotion of the Diversity of Cultural Expressions will offer a new international framework to promote international cooperation aimed at preserving cultural diversity, which may be important in this regard.

[16] Timor-Leste has observer status in the Forum and is not at present considering full membership.

[17] The core activities of these regional organisations are funded by contributions from Member governments, but they are governed by bodies that reflect their varying membership.

[18] Attempts at sectoral regional integration have had mixed results since the 1970s. PNG, by far the largest Pacific ACP country, established its own higher education system (UPNG, Unitech), while the rest of the region created the University of the South Pacific. Nauru, Samoa, Solomon Islands, Tonga and Vanuatu initially created Air Pacific but then quickly set up their own national airlines to promote tourist arrivals directly from major airports in Australia, New Zealand and Hawaii. The Pacific Forum (shipping) Line also proved unviable as a way of servicing the more peripheral states.

[19] Timor-Leste, which acceeded to the Cotonou Agreement in December 2005, is not included in this statistic.

[20] Timor-Leste is neither party to PICTA nor to PACER.

[21] In 2000 the Pacific Islands Forum agreed to establish of a Pacific Trade Office in Beijing and from 2000 to 2004 bilateral trade with China has doubled from USD 267 million to USD 530 million.

[22] Six Forum Member States currently recognise Taiwan: Solomon Islands, Kiribati, Marshall Islands, Tuvalu, Palau and Nauru.

[23] Pacific culture has influenced major European artists, such as the painter Paul Gauguin and the author W. Somerset Maugham. The Pacific also provides a permanent source of inspiration for the European haute couture art and industry. English is an official language in all the present Pacific ACP countries, apart from Timor-Leste, which has Portuguese as an official language, while French is spoken in Vanuatu and in the French OCT. The fact that so many Pacific islanders speak European languages facilitates exchange and understanding between the two regions.

[24] Fiji’s role in international peacekeeping is quite remarkable. This small country has participated in virtually every UN peacekeeping mission - including in Congo, Namibia, Cambodia, Timor-Leste and Lebanon – and also in Europe, where Fiji has contributed to the stabilisation of Bosnia and Herzegovina, Croatia and Kosovo.

[25] Cf section 3.1. below.

[26] As a result the EU was their second most important export market, after Australia and before Japan, while the EU was only 6th on the list of countries/regions the Pacific ACP countries source their imports from, behind Australia, Singapore, New Zealand, USA and Japan.

[27] Since independence Timor-Leste has benefited from substantial Community assistance under the ALA Regulation.

[28] Timor-Leste, which acceded to the Cotonou Agreeement in December 2005, does not at present participate in the EPA negotiations.

[29] The EU recognises that the Pacific ACP countries’ close links with Australia, New Zealand and the USA make these negotiations more complex. While trade flows between the Pacific ACP countries and the EU are limited, Australia and New Zealand are major trading partners and a FTA with them may imply major adjustment needs for the Pacific ACP countries. However, the opening of the formal negotiations on EPA, have not triggered demands by Australia and New Zealand to open discussions on parallel free trade negotiations as foreseen under Article 6 of the Pacific Agreement on Closer Economic Relations (PACER).