(1)

Lisabonská dohoda o ochrane označení pôvodu a o medzinárodnom zápise označení pôvodu z roku 1958 je zmluva, ktorú spravuje Svetová organizácia duševného vlastníctva (WIPO). Je otvorená pre zmluvné strany Parížskeho dohovoru na ochranu priemyselného vlastníctva. Má 28 zmluvných strán vrátane siedmich členských štátov Únie (Bulharsko, Česká republika, Francúzsko, Taliansko, Maďarsko, Portugalsko a Slovensko).

(2)

Medzinárodný systém lisabonskej dohody je v súčasnosti predmetom skúmania s cieľom zlepšiť ho tak, aby sa zvýšil záujem o členstvo, ale zároveň zachovali jej zásady a ciele. Na základe pokroku pracovnej skupiny, ktorá v októbri 2014 zostavila základný návrh revízie, sa v Ženeve 11. až 21. mája 2015 uskutočnila diplomatická konferencia na prijatie revidovanej lisabonskej dohody o označeniach pôvodu a zemepisných označeniach („revidovaná lisabonská dohoda“).

(3)

Vzhľadom na kľúčovú úlohu, ktorú ochrana duševného vlastníctva, a najmä ochrana označení pôvodu a zemepisných označení, zohráva v medzinárodnom obchode, patrí revidovaná lisabonská dohoda do spoločnej obchodnej politiky Únie. Revidovaná lisabonská dohoda sa osobitne týka medzinárodného obchodu tým, že jej účelom je podporovať a uľahčovať ho a má naň priamy a bezprostredný účinok (1). Spoločná obchodná politika patrí podľa článku 3 ods. 1 písm. e) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) do výlučnej právomoci Únie. V dôsledku toho patrí do výlučnej právomoci Únie aj rokovanie o revidovanej lisabonskej dohode.

(4)

V súlade s článkom 207 ods. 3 a článkom 218 ods. 3 ZFEÚ má byť Komisia vyjednávačom Únie v oblastiach, ktoré patria do výlučnej právomoci Únie (2),