(1)

Útvary Komisie zaslali 3. júla 2013 všetkým členským štátom dotazník o fungovaní a zdaňovaní svojich prístavov s cieľom získať prehľad o danej záležitosti a objasniť situáciu prístavov z hľadiska pravidiel Európskej únie o štátnej pomoci v článku 107 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“). Belgické orgány odpovedali listami z 30. septembra a 9. októbra 2013. Listom z 20. januára 2014 Komisia požiadala o dodatočné informácie o pravidlách zdaňovania prístavov. Belgické orgány poskytli odpoveď listom z 13. marca 2014 a prístav v Bruseli zaslal svoje pripomienky listom doručeným 18. marca 2014.

(2)

Listom z 9. júla 2014 Komisia v súlade s článkom 21 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 (2) (ďalej len „procesné nariadenie“) informovala Belgicko o svojom predbežnom posúdení, podľa ktorého oslobodenie niektorých belgických prístavov (ďalej len „belgické prístavy“) od dane z príjmu spoločností predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, pričom táto pomoc predstavuje existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) uvedeného nariadenia. Stretnutie s belgickými orgánmi sa uskutočnilo 23. septembra 2014. Valónsky región a Prístav v Bruseli predložili svoje pripomienky listami z 30. septembra 2014, zatiaľ čo Flámsky región zaslal svoje pripomienky listom z 1. októbra 2014. Listom z 1. júna 2015 Komisia oznámila Belgicku, že vzala na vedomie všetky argumenty predložené Belgickom a že sa stále domnieva, že oslobodenie prístavov od dane z príjmu spoločností predstavovalo pomoc, ktorá bola nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ sú tieto prístavyzapojené do hospodárskych činností a do tej miery, do akej sú zapojené do hospodárskych činností. Odvolanie (3) proti tomuto listu bolo podané 3. augusta 2015 a bolo zamietnuté ako neprípustné uznesením Všeobecného súdu z 9. marca 2016 (4).

(3)

Komisia 21. januára 2016 potvrdila svoje stanovisko, podľa ktorého oslobodenie prístavov od dane z príjmu spoločností predstavuje schému štátnej pomoci nezlučiteľnej so zmluvou, a belgickým orgánom navrhla, aby v zmysle príslušných opatrení v súlade s článkom 108 ods. 1 ZFEÚ a článkom 22 procesného nariadenia zrušili oslobodenie prístavov od dane z príjmu spoločností, keďže tieto prístavy sú zapojené do hospodárskych činností. Belgické orgány boli vyzvané, aby upravili svoje právne predpisy do desiatich mesiacov od dátumu rozhodnutia, ktoré by sa malo uplatňovať najneskôr na príjmy plynúce z hospodárskych činností od začiatku daňového roka 2017. Belgické orgány boli vyzvané písomne informovať Komisiu, že Belgicko v súlade s článkom 23 ods. 1 procesného nariadenia bezvýhradne a jednoznačne akceptovalo tieto príslušné opatrenia v plnom rozsahu do dvoch mesiacov od dátumu prijatia tohto rozhodnutia. Odvolanie (5) proti tomuto návrhu príslušných opatrení bolo podané 18. marca 2016 a bolo zamietnuté ako neprípustné uznesením Všeobecného súdu z 27. októbra 2016 (6).

(4)

Listom z 21. marca 2016 belgické orgány zaslali Komisii pripomienky k navrhovaným príslušným opatreniam.

(5)

Listom z 8. júla 2016 Komisia oznámila svoje rozhodnutie začať konanie stanovené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ podľa článku 23 ods. 2 procesného nariadenia.

(6)

Rozhodnutie Komisie o začatí konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (7). Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky k danému opatreniu. Dňa 24. augusta 2016 sa uskutočnilo stretnutie so zástupcami niektorých belgických prístavov, ktorých sa toto opatrenie týka.

(7)

Belgicko predložilo svoje pripomienky listami z 9. septembra 2016 (spolkový minister financií) a zo 16. septembra 2016 (Valónsky región a valónske prístavy).

(8)

Komisii boli doručené pripomienky týchto zainteresovaných strán: Sea Invest, používateľ prístavov v Antverpách, Gente a Zeebrugge (14. septembra 2016), prístav v Rotterdame konajúci v mene piatich holandských verejných námorných prístavov (16. septembra 2016), prístav v Bruseli (16. septembra 2016), Flámsky prístavný výbor (Vlaamse Havencommissie) (19. septembra 2016) a po predĺžení lehoty na predloženie pripomienok prístavy v Antverpách a Zeebrugge (4. októbra 2016).

(9)

Komisia tieto pripomienky postúpila Belgicku a poskytla mu možnosť vyjadriť sa k nim. Komisia dostala pripomienky Belgicka listom zo 14. novembra 2016. Medzi belgickými orgánmi a Komisiou sa uskutočnilo stretnutie 19. decembra 2016, počas ktorého boli Komisii predložené dodatočné pripomienky. Ďalšie stretnutie sa uskutočnilo 10. januára 2017 medzi belgickými federálnymi a regionálnymi orgánmi, niektorými príjemcami opatrenia a Komisiou.

(10)

V Belgicku sú pozemky obsadené prístavmi vo verejnom vlastníctve. V 90. rokoch minulého storočia bola prevádzka hlavných belgických prístavov prevedená na decentralizované subjekty. Niektoré prístavy prevádzkujú autonómne komunálne prístavné orgány (napríklad prístavy v Gente, Ostende a Antverpách); iné sú prevádzkované právnickými osobami, ktoré sa riadia verejným právom (napríklad autonómne prístavy v strednom a západnom Belgicku, v Liège, Charleroi a Namure) alebo verejnou akciovou spoločnosťou v prípade prístavu Zeebrugge.

(11)

Prístavy prevádzkujú verejné subjekty, prístavné orgány.

(12)

V súlade s článkom 1 belgického zákonníka o daniach z príjmov, ktorý bol koordinovaný v roku 1992 (Code des Impôts sur les Revenus, ďalej len „CIR“) (8), „spoločnosti“ so sídlom v Belgicku podliehajú dani z príjmu vo forme dane z príjmu spoločností (9) (impôt des sociétés, ďalej len „ISoc“). Na druhej strane právnické osoby so sídlom v Belgicku iné ako „spoločnosti“ podliehajú dani z príjmu označovanej ako daň právnických osôb (10) (impôt des personnes morales, ďalej len „IPM“). V článku 2 CIR sa „spoločnosť“ vymedzuje ako „každá riadne založená spoločnosť, združenie, inštitúcia alebo akýkoľvek orgán, ktorý má právnu subjektivitu a vykonáva podnikateľskú činnosť alebo ziskovú činnosť“.

(13)

V článku 180 ods. 2 CIR sa stanovuje, že niekoľko belgických prístavov nepodlieha dani z príjmu spoločností (11). V článku 220 v ods. 2 zákonníka CIR sa stanovuje, že právnické osoby, ktoré nepodliehajú ISoc podľa článku 180 zákonníka CIR, podliehajú dani z príjmu právnických osôb (12). Daň z príjmu právnických osôb sa nevzťahuje na celkovú sumu príjmov alebo ziskov, ale len na určité druhy príjmov. V súlade s článkom 221 CIR sa zdanenie právnických osôb podliehajúcich dani z príjmu právnických osôb vykonáva výlučne na základe katastrálneho príjmu ich nehnuteľného majetku nachádzajúceho sa v Belgicku a príjmov a výnosov z kapitálu a hnuteľného majetku (13). Okrem toho sadzby uplatniteľné na rôzne typy príjmov podliehajúcich dani z príjmu právnických osôb zodpovedajú vo všeobecnosti sadzbám zrážkovej dane z nehnuteľného alebo hnuteľného majetku (14) a sú vo všeobecnosti nižšie ako sadzby dane z príjmu spoločností (33,99 %).

(14)

Komisia v liste z 8. júla 2016 usúdila, že belgické orgány neprijali harmonogram vykonávania príslušných opatrení, ktoré uviedla Komisia vo svojom liste z 21. januára 2016. Takisto usúdila, že sa zdá, že belgická vláda zjavne neakceptuje zásadu uplatňovania dane z príjmu spoločností na prístavy, ani sa nezaviazala k zrušeniu oslobodenia od dane, ktoré zvýhodňuje belgické prístavy. Komisia z toho usúdila, že belgické orgány neprijali bezpodmienečne, jednoznačne a v celom rozsahu príslušné opatrenia navrhnuté Komisiou 21. januára 2016.

(15)

Keďže Komisia sa stále domnievala, že oslobodenie belgických prístavov od dane z príjmu spoločností, ktoré vykonávajú hospodársku činnosť, predstavovalo existujúcu schému štátnej pomoci a pochybovala o zlučiteľnosti tejto schémy pomoci s vnútorným trhom, rozhodla o začatí konania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ podľa článku 23 ods. 2 procesného nariadenia.

(16)

Belgické prístavy a belgické orgány sa domnievajú, že prístavy nie sú „podnikmi“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže ich úlohy, najmä administratívne riadenie verejného a súkromného sektora, nie sú hospodárskej povahy. Zdôrazňujú, že tieto úlohy sú vo všeobecnom záujme a sú uložené alebo delegované verejnými orgánmi, ktoré môžu slobodne vymedziť rozsah služieb všeobecného nehospodárskeho záujmu. Zdôrazňujú, že prístavné orgány majú osobitné právomoci na vykonávanie týchto úloh, podliehajú kontrole zo strany orgánov a ich cieľom nie je dosahovanie zisku, pričom prebytky sa reinvestujú do prístavnej infraštruktúry a v prípade niektorých prístavov sa vyplácajú obci, ktorá je ich akcionárom.

(17)

Prístavy Antverpy a Zeebrugge a belgické orgány sa domnievajú, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa letísk (vec C-82/01, Aéroports de Paris (15)) sa nevzťahuje na prístavy, ktoré majú odlišnú infraštruktúru. Poukazujú najmä na to, že monopol prístavov je výsledkom administratívnej decentralizácie v prospech subjektu, ktorý sa riadi verejným právom a ktorého cieľom nie je dosahovanie zisku, zatiaľ čo riadenie letísk sa postupuje súkromným osobám v rámci výlučnej koncesie hospodárskej činnosti s prevodom operačného rizika hospodárskej povahy. Takisto sa domnievajú, že spor, ktorý preskúmal Súdny dvor vo veci Aéroports de Paris, sa netýkal poskytovania „služieb infraštruktúry“, takže analógia s ustanovením o prístavnej oblasti zo strany belgických prístavných orgánov je neprimeraná.

(18)

Väčšina zainteresovaných strán a belgické orgány spochybňujú hospodársku povahu činností, ktoré uviedla Komisia v rozhodnutí o začatí konania, konkrétne najmä poskytovanie prístavnej infraštruktúry plavidlám, prenájom pozemkov a infraštruktúry podnikom, pričom vysvetľujú, že tarify za prenájom pozemkov, koncesie za infraštruktúru a prístup k prístavnej infraštruktúre (prístavné poplatky) sú verejné, nediskriminačné, vopred a jednostranne stanovené prístavnými orgánmi a nie na základe ponuky a dopytu. Odkazujú predovšetkým na rozsudok belgického ústavného súdu z 19. novembra 2015 (16), v ktorom sa uznáva, že prístavné poplatky predstavujú „čistú odmenu“ tretích osôb pri zasahovaní prístavných orgánov. Odkazujú takisto na flámsky prístavný dekrét z 2. marca 1999 o politike a riadení námorných prístavov (17) (ďalej len „flámsky prístavný dekrét z 2. marca 1999“), v ktorom sa stanovuje že prístavné poplatky musia byť stanovené v „primeranom pomere“ k hodnote protihodnoty. Okrem iného uvádzajú, že koncesné poplatky sú proporcionálne nižšie pri pozemkoch s vyššou pridanou hodnotou, sú založené na objektívnych parametroch (týkajúcich sa príslušných pozemkov) a odrážajú vnútornú hodnotu vytvorenú poskytovanými službami. Valónsky región a valónske prístavy sa takisto domnievajú, že platenie poplatkov za využívanie infraštruktúry nie je nevyhnutne ukazovateľom hospodárskej povahy činnosti prístavov, pričom skutočnosť, že tieto poplatky sa nevzťahujú na obnovenie investovaného kapitálu, je znakom povahy služieb všeobecného záujmu v oblasti prístavnej činnosti.

(19)

Podľa nich sú hlavné hospodárske činnosti, ktoré sa vykonávajú v prístavoch, zabezpečované koncesionármi, ktorí sa zaoberajú manipuláciou s tovarom (nakládkou a vykládkou), pričom prístavné orgány nemajú nič spoločné s obchodnými zmluvami uzavretými medzi koncesnými spoločnosťami a vlastníkmi lodí. Prístavy teda nie sú komerčne využívané prístavnými orgánmi, ale spoločnosťami, ktorým je infraštruktúra prepožičaná, pričom v nich musia tieto podniky sami vybudovať vrchné konštrukcie (žeriavy, hangáre) potrebné pre manipulačné služby.

(20)

Dodávajú, že prístavné orgány musia čoraz častejšie financovať nehospodárske činnosti vyplývajúce z právomoci regiónov alebo dokonca činnosti, ktoré nie sú spojené s prevádzkou prístavov (18). Odvolávajú sa na viaceré rozhodnutia Komisie a rozsudky Súdneho dvora, v ktorých sa stanovuje, že poskytovanie infraštruktúry všetkým potenciálnym používateľom na spravodlivom a nediskriminačnom základe, ani riadenie a využívanie verejných pozemkov na rozvoj priemyselných a obchodných aktivít pre súkromný sektor nepredstavujú hospodárske činnosti.

(21)

Napokon sa domnievajú, že hospodárske činnosti prístavov, ako je zdvíhanie (žeriavové služby) a vlečenie, majú čisto vedľajšiu povahu.

(22)

Flámsky prístavný výbor sa domnieva, že keďže sú prístavné orgány povinné čoraz viac financovať nehospodárske infraštruktúry vyplývajúce z právomocí regiónov, oslobodenie od dane z príjmu spoločností nepredstavuje výhodu.

(23)

Prístav Rotterdam naznačuje, že prístavy v Antverpách, Zeebrugge a Gente majú efektívnu sadzbu dane nižšiu ako 1 % účtovných ziskov.

(24)

Belgické orgány tvrdia, že keďže prístavy platia IPM, nie je splnená podmienka, podľa ktorej musí byť výhoda poskytnutá zo štátnych prostriedkov.

(25)

Väčšina zainteresovaných strán a belgické orgány sa domnievajú, že referenčným systémom v oblasti zdaňovania právnických osôb nie je daň z príjmu spoločností (ako sa uvádzalo v rozhodnutí o začatí konania), ale článok 1 CIR, v ktorom sa zavádzajú súbežne dva systémy zdaňovania pre právnické osoby so sídlom v Belgicku (ISoc a IPM), podľa kritérií vymedzených v článku 2 CIR (činnosť právnickej osoby, ktorá môže alebo nemusí byť „podnikateľskou činnosťou“ alebo „ziskovou činnosťou“). Dodávajú, že v článku 180 CIR, v ktorom sa stanovuje, že prístavy nepodliehajú ISoc, sa len objasňuje a uplatňuje článok 1 CIR. Niektoré zainteresované strany a belgické orgány sa takisto domnievajú, že IPM je referenčným systémom pre prístavy, ktoré nie sú „spoločnosťami“ v zmysle článku 2 CIR, článku 180 ods. 2 CIR, ktoré sa neodchyľujú od všeobecných pravidiel zdaňovania právnických osôb, ale len uplatňujú tieto všeobecné pravidlá. Tvrdia preto, že aj keby sa vypustil článok 180 ods. 2, prístavy by nevyhnutne nepodliehali ISoc, keďže v rámci administratívy by sa mala individuálne preskúmať ich situácia vzhľadom na všeobecné kritériá v článkoch 1 a 2 CIR, a keďže prístavy nie sú „spoločnosťami“ v zmysle článku 2 CIR, nepodliehali by ISoc.

(26)

Valónsky región a valónske prístavy dodávajú, že táto dualita (existencia dvoch systémov zdaňovania príjmov, ISoc a IPM) je nevyhnutná a obsiahnutá v systéme zdaňovania príjmov a vyplýva z belgickej ústavy. V belgickej ústave sa okrem toho nevyžaduje, aby zákonodarca zdanil určité činnosti a v prípade verejnej správy podľa druhu (štát, spoločenstvá, regióny, provincie a obce) sa majetok vo verejnom alebo súkromnom vlastníctve, na ktorý sa vzťahuje služba vo verejnom záujme, oslobodzuje od zdanenia podľa všeobecnej právnej zásady. Belgické orgány takisto uvádzajú, že podľa judikatúry vnútroštátnych súdov sa služby, úlohy a verejné statky nezdaňujú, ak sa to výslovne nestanovuje v zákone.

(27)

Podľa prístavných orgánov v Antverpách a Zeebrugge a podľa belgických orgánov subjekty (napríklad prístavy), ktoré nerozdeľujú svoj zisk, ale reinvestujú ho alebo sledujú cieľ prekračujúci ich vlastný záujem, podliehajú IPM, čo zodpovedá logike systému.

(28)

Takisto tvrdia, že sa nachádzajú v odlišnej situácii ako ostatné podniky, ktoré podliehajú ISoc. Hoci využívajú určitý stupeň autonómie, a napriek možnej existencii hospodárskych činností sú prístavné orgány súčasťou verejných orgánov a zabezpečujú služby všeobecného záujmu bez toho, aby sa usilovali o ziskovú činnosť, ako to vyplýva z ich stanov. Nepoužívajú priemyselné a obchodné metódy a ich opatrenia sa neriadia návratnosťou investícií z krátkodobého hľadiska. Koncesné poplatky a prístavné poplatky nie vždy pokrývajú náklady, ktoré musia znášať. Zabezpečujú úlohy vo verejnom záujme, ktorých čisté náklady nie sú odpočítateľné od základu dane z príjmu spoločností podľa článku 49 CIR, čo by v prípade zdanenia ISoc viedlo k diskriminácii voči ostatným podnikom a k zníženiu investičnej kapacity prístavov.

(29)

Belgické orgány uvádzajú, že v rozsudku z 1. decembra 2016 (19) belgický ústavný súd potvrdil možnosť zákonodarcu vyňať prístavy z ISoc.

(30)

Flámsky prístavný výbor zdôrazňuje, že v iných členských štátoch, najmä v Holandsku, sú rovnaké prístavné činnosti financované verejnými orgánmi, takže podmienky hospodárskej súťaže nie sú skreslené.

(31)

Príslušné prístavné orgány Antverp a Zeebrugge odkazujú na odsek 188 oznámenia Komisie o pojme štátna pomoc (20) (ďalej len „oznámenie z 19. júla 2016“) a uvádzajú, že každý prístav má právny monopol na svoju prístavnú oblasť, pričom tento monopol vylučuje „hospodársku súťaž na trhu, ale aj o trh“. Dospeli k záveru, že opatrením sa nezavádza narušenie hospodárskej súťaže. Uvádzajú takisto stanovisko holandského orgánu pre hospodársku súťaž (21), podľa ktorého prístav v Rotterdame nekonkuruje prevádzkovateľom iných prístavov, keďže prístavné poplatky predstavujú len malý podiel na prepravných nákladoch vlastníkov lodí, aby zmena týchto taríf smerom nahor alebo nadol nemala nijaký vplyv na prístavnú dopravu.

(32)

Uvádzajú, že podľa oznámenia z 19. júla 2016 sa v sieťovej infraštruktúre rozdielne prvky siete spájajú a nekonkurujú si (bod 211 a poznámka pod čiarou č. 311), takže narušenie hospodárskej súťaže je vylúčené. Poznamenávajú, že Komisia v tomto oznámení uplatňuje túto zásadu na výstavbu železničnej infraštruktúry (bod 219) a na výstavbu cestnej infraštruktúry vrátane mýtnych ciest (bod 220), ale zastávajú názor, že sa vzťahuje aj na prístavy.

(33)

Valónsky región a valónske prístavy najmä poznamenávajú, že vnútrozemské prístavy oslobodené od ISoc nie sú v hospodárskej súťaži s inými súkromnými vnútrozemskými prístavmi, ktoré by verejnosti sprístupňovali tie isté dostupné infraštruktúry. Federálne orgány dodávajú, že malé vnútrozemské prístavy sa navzájom dopĺňajú s ostatnými prístavmi a sú v hospodárskej súťaži len s cestnou dopravou.

(34)

Prístav v Rotterdame naznačuje, že holandské verejné prístavy konkurujú najmä prístavom v Antverpách, Zeebrugge a Gente.

(35)

Valónsky región a valónske prístavy sa domnievajú, že článok 106 ods. 2 ZFEÚ predstavuje primeraný základ pre zlučiteľnosť opatrenia: prístavy majú jasný právny mandát a nemožno poprieť, že prístavy spĺňajú všetky podmienky stanovené v tomto článku. Zdôrazňujú, že zlučiteľnosť podľa článku 93 ZFEÚ, ktorá do týchto podmienok nezahŕňa uplatňovanie neexistencie účinku na obchod, sa musí podrobne posúdiť.

(36)

Prístavné orgány v Antverpách a Zeebrugge sa domnievajú, že Komisia neodpovedala dostatočne odôvodnene na tvrdenia týkajúce sa zlučiteľnosti opatrenia. Dodávajú, že článok 93 ZFEÚ by sa mohol použiť ako základ pre zlučiteľnosť opatrenia, keďže prístavy sú povinné financovať infraštruktúru, ktorá prispieva k transeurópskym dopravným sieťam.

(37)

Belgické orgány žiadajú Komisiu o prechodné obdobie, pokiaľ ide o zdaňovanie prístavov daňou z príjmu spoločností. Zdôrazňujú, že lehota stanovená v rozhodnutí o začatí konania z 8. júla 2016 (zdaňovanie prístavov daňou z príjmu spoločností k 1. januáru 2017) je príliš krátka, najmä pokiaľ ide o časový limit v Holandsku v súvislosti s prípadom SA.25338. Zdôrazňujú, že vypustenie článku 180 ods. 2 CIR znamená legislatívny postup, ktorý trvá „vo všeobecnosti aspoň tri až šesť mesiacov“. Podľa nich by mali byť zmeny zákona oveľa zložitejšie, ako len jednoducho vypustiť článok 180 ods. 2 CIR, keďže i) toto vypustenie nemusí nutne viesť k zdaneniu prístavov daňou z príjmu právnických osôb, ii) rozvoj nového daňového systému pre prístavy musí zohľadňovať ústavnú zásadu rovnosti a iii) postúpenie zdanenia právnickej osoby z IPM na ISoc nie je v belgickom daňovom práve výslovne upravené. Dodávajú, že Komisia musí v prípade uplynutia existujúcej schémy pomoci rešpektovať oprávnené záujmy členského štátu pri zabezpečovaní zaručenia právnej istoty príjemcom.

(38)

Prístav v Rotterdame žiada Komisiu, aby rozšírila zdaňovanie holandských prístavov o daň z príjmu spoločností až do vykonania odvetvového prieskumu a aby všetky námorné prístavy v severnom pásme zároveň podliehali dani alebo aby prinajmenšom podriadila belgické a francúzske prístavy dani z príjmu spoločností rýchlym a súbežným spôsobom.

(39)

Podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

(40)

Podľa Súdneho dvora Európskej únie „hospodársku činnosť predstavuje každá činnosť, ktorá pozostáva z ponuky tovarov alebo služieb na danom trhu“ (22). Okrem toho „pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania“ (23).

(41)

Okrem toho v súlade s judikatúrou týkajúcou sa hospodárskej povahy prevádzky infraštruktúry (24) Komisia vo viacerých rozhodnutiach stanovila, že komerčné využívanie a výstavba prístavnej infraštruktúry predstavujú hospodárske činnosti (25). Napríklad komerčné využívanie prístavného terminálu poskytnutého používateľom za poplatok predstavuje hospodársku činnosť (26). Súdny dvor už implicitným, ale istým spôsobom uznal hospodársku povahu niektorých prístavných činností, najmä „nalodenie, vylodenie, prekládku, úschovu a vo všeobecnosti pohyb tovaru alebo akéhokoľvek materiálu v prístave“ (27). Komisia uplatňuje tieto pravidlá nielen na námorné prístavy, ale aj na vnútrozemské prístavy (28).

(42)

V tejto súvislosti a v rozpore s belgickými orgánmi a niektorými zainteresovanými stranami sa Komisia domnieva, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa letísk sa musí uplatňovať aj na prístavy, ktoré sú jednoducho iným typom infraštruktúry. Rozdiely medzi prístavmi a letiskami, na ktoré poukázali niektoré zainteresované strany – najmä rozdiely v právnej štruktúre alebo skutočnosť, že prístavy sú subjekty verejného práva, ktorých cieľom nie je dosahovanie zisku – nie sú relevantné, pokiaľ ide o všeobecné kritérium týkajúce sa ponuky tovaru alebo služby na trhu, ktoré tvorí judikatúru Súdneho dvora. Okrem toho Komisia poznamenáva, že Súdny dvor v bode 90 rozsudku vo veci Aéroports de Paris pripomína, že „Všeobecný súd správne konštatoval, že príslušné obchodné poplatky predstavovali protihodnotu za služby riadenia letiskových zariadení“; preto je nesprávne tvrdiť, že tento prípad sa netýkal poskytovania služieb infraštruktúry, ako tvrdia belgické orgány a niektoré zainteresované strany.

(43)

Na určenie toho, či sú belgické prístavy podniky, nie je potrebné posudzovať hospodársku alebo nehospodársku povahu každej z ich činností. Stačí preukázať, že subjekty, na ktoré sa vzťahuje predmetné opatrenie, skutočne vykonávajú jednu alebo viac hospodárskych činností, na vykonávanie ktorých sa musia považovať za „podnik“. V tejto súvislosti skutočnosť, že subjekt vykonáva jednu alebo viac činností, či už verejnej alebo nehospodárskej povahy, mu vo všeobecnosti neumožňuje odňať jeho postavenie „podniku“.

(44)

Belgické prístavy môžu vykonávať viacero druhov hospodárskych činností zodpovedajúcich poskytovaniu rôznych služieb na rôznych trhoch. Po prvé, prístavy poskytujú svojim používateľom všeobecnú službu (najmä majiteľom lodí, všeobecnejšie každému prevádzkovateľovi plavidla) tým, že poskytujú plavidlám prístup k prístavnej infraštruktúre za odmenu, ktorá sa všeobecne nazýva „prístavný poplatok“ (29). Po druhé, niektoré prístavy poskytujú osobitné služby plavidlám, ako je riadenie lode lodivodom, zdvíhanie, manipulácia, uväzovanie, takisto za odmenu (30). Po tretie, prístavy za odmenu poskytujú niektoré infraštruktúry alebo pozemky k dispozícii podnikom, ktoré využívajú tieto priestory na svoje vlastné účely alebo aby lodiam zabezpečovali niektoré z uvedených osobitných služieb.

(45)

Skutočnosť, že spoločnosti tretích strán využívajú niektoré pozemky a prístavnú infraštruktúru na poskytovanie služieb vlastníkom lodí alebo lodiam, nevylučuje, že činnosti riadenia vykonávané prístavnými orgánmi vrátane prenájmu týchto pozemkov a infraštruktúr týmto tretím stranám sú takisto hospodárskej povahy.

(46)

Komisia takisto poznamenáva, že samotné belgické vnútroštátne právo obsahuje údaje o priemyselnej a/alebo obchodnej povahe prístavných činností (31). Oficiálna pripomienka ku CIR nevyhnutne znamená, že prístavy prevádzkujú „akýkoľvek priemyselný, obchodný alebo poľnohospodársky podnik“ (32) alebo že aj bez toho, aby ich účelom bolo dosahovanie zisku, vykonávajú „nepretržitú odbornú činnosť zahŕňajúcu […] opakovanie, dostatočne časté na to, aby tvorilo ‚povolanie‘, pokiaľ ide o činnosti priemyselnej, obchodnej alebo poľnohospodárskej povahy [a] vykonávanie priemyselných alebo obchodných metód“ (33) (34).

(47)

Okrem toho Komisia nespochybňuje, že niektoré činnosti prístavov môžu mať nehospodársku povahu, najmä niektoré služby poskytované prístavnými veliteľstvami, ako napríklad kontrola a bezpečnosť námornej dopravy (35) alebo dohľad nad znečisťovaním (36). V tomto prípade sa však činnosti, ktoré Komisia považuje za hospodárske, líšia od (iných) činností uvedených v predchádzajúcej vete.

(48)

Komisia takisto poznamenáva, že zatiaľ čo vnútroštátne orgány majú „široké diskrečné právomoci […] pri poskytovaní, obstarávaní a organizovaní služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré čo najlepšie napĺňajú potreby užívateľov“ (37), nevylučuje to hospodársku povahu týchto činností. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že samotný pojem „hospodárska činnosť“ vychádza zo skutkových okolností, najmä z existencie trhu pre dotknuté služby (38), a nezávisí od vnútroštátnych rozhodnutí alebo posúdení. Komisia je preto oprávnená kvalifikovať niektoré prístavné činnosti za hospodárske činnosti, aj keď vnútroštátne orgány považujú tieto činnosti za služby všeobecného nehospodárskeho záujmu.

(49)

Tieto úvahy napokon ako také nemôžu spochybniť hospodársku alebo nehospodársku povahu vykonávaných činností:

(50)

Pokiaľ ide o charakterizáciu „podnikov“, nie je relevantný ani argument, ktorý predložili belgické orgány a niektoré zainteresované strany, podľa ktorého sú tarify za služby poskytované prístavnými orgánmi verejné, nediskriminačné, vopred a jednostranne stanovené prístavnými orgánmi a nie sú priamo závislé od ponuky a dopytu (43).

(51)

Komisia v prvom rade poznamenáva, že charakteristiky taríf účtovaných prístavmi (reklama, nediskriminácia atď.) sú podobné charakteristikám taríf účtovaným v rámci SVHZ (44), ktoré sú naozaj hospodárskymi činnosťami a podliehajú právnym predpisom v oblasti štátnej pomoci. Ceny sú takisto verejné, nediskriminačné a vopred a jednostranne stanovené poskytovateľom vo veľkej väčšine hospodárskych činností.

(52)

Hoci podiel výdavkov spojených s činnosťou, na ktorú sa vzťahujú príjmy vyberané od používateľov, a naopak podiel výdavkov, na ktoré sa vzťahuje daň (daňovník), môže niekedy predstavovať ukazovateľ existencie trhu a hospodárskej činnosti, spôsob určovania cien ako taký nie je v tejto súvislosti rozhodujúci.

(53)

Navyše je nepochybné, že ceny zaplatené používateľmi a zákazníkmi prístavov (všeobecné a osobitné prístavné a koncesné poplatky) pokrývajú prinajmenšom väčšinu nákladov vynaložených prístavnými orgánmi, ak ponúkajú svoje služby na trhu (45).

(54)

Okrem toho, aj keď valónsky región a valónske prístavy naznačujú, že poplatky za využívanie infraštruktúry nepokrývajú obnovenie investovaného kapitálu, nepredkladajú žiadnu skutkovú okolnosť na podporu svojho argumentu.

(55)

Tento argument sa navyše predkladá ako dôkaz všeobecného záujmu prístavnej činnosti, ktorý ako taký nie je relevantný na určenie hospodárskej alebo nehospodárskej povahy prístavných činností. Komisia takisto poznamenáva, že podľa vymedzenia nie sú náklady na služby všeobecného hospodárskeho záujmu (ktoré sú hospodárskymi činnosťami) v plnej miere kryté príjmami používateľov, takže existencia schodku financovania nevyhnutne nevylučuje existenciu hospodárskej činnosti v zmysle článku 107 ZFEÚ.

(56)

Navyše samotná skutočnosť, že ceny stanovujú prístavné orgány, neznamená, že sa dopyt neberie do úvahy. Na druhej strane prístavné orgány pri určovaní svojich taríf zohľadňujú okolnosti trhu (ponuku a dopyt, najmä ceny účtované konkurentmi a správanie spotrebiteľov a zákazníkov na strane dopytu), najmä prístavné poplatky (46). Pokiaľ ide o koncesné poplatky, prístavy v Antverpách a Zeebrugge uvádzajú, že tarify sú stanovené podľa objektívnych parametrov týkajúcich sa povahy pozemkov alebo príslušnej činnosti a odrážajú vytvorenú „vnútornú hodnotu“ a „pridanú hodnotu“. V dôsledku toho sú tarify viazané na charakteristiky služieb poskytovaných prístavmi a charakteristiky podnikov alebo činností, ktoré sa prístav snaží získať. Preto sú tarify jednoznačne dôležitým nástrojom obchodnej politiky vykonávanej v prístave na povzbudenie vlastníkov lodí a prepravcov, aby využívali prístavnú infraštruktúru, a podniky, aby sa tam usadili a aby rozvíjali svoju výrobnú činnosť alebo služby.

(57)

V dôsledku toho poskytovanie prístavnej infraštruktúry a poskytovanie pôdy za odmenu predstavuje služby ponúkané na trhu, a teda aj hospodárske činnosti.

(58)

Pokiaľ ide o služby ponúkané prístavmi výmenou za platenie prístavných poplatkov (prístup k prístavnej infraštruktúre vo všeobecnosti a prípadne akékoľvek osobitné služby), Komisia poznamenáva, že rozhodnutie belgického ústavného súdu z 19. novembra 2015 (č. 162/2015), v ktorom sa uznáva, že prístavné poplatky predstavujú „čistú odmenu“ od tretích osôb v rámci zasahovania prístavných orgánov, ako aj odkazy na flámsky dekrét o prístavoch z 2. marca 1999, v ktorom sa stanovuje, že prístavné poplatky musia byť stanovené v „primeranom pomere“ k hodnote protistrany, sú dôkazom toho, že prístavy ponúkajú služby na trhu za odmenu. Skutočnosť, že táto odmena má primeraným spôsobom pokryť hodnotu protistrany, umožňuje a priori vylúčiť, aby služby poskytované používateľom prístavov boli financované v podstate daňou a nie skutočnou odmenou za službu získanú týmito používateľmi, čo opäť potvrdzuje ekonomický prístup, ktorý Belgicko uplatňuje vo vzťahu medzi prístavmi a ich používateľmi, ako aj hospodársku povahu predmetných činností.

(59)

Komisia takisto poukazuje na to, že flámska vláda pred belgickým ústavným súdom tvrdila, že všeobecné prístavné poplatky (protihodnota za prístup k všeobecnej prístavnej infraštruktúre) sú porovnateľné s „mýtom, ktoré sa musí zaplatiť za využitie mýtnej cesty alebo tunela“ (47). Z rozhodovacej praxe Komisie vyplýva, že prevádzka mýtnej cesty alebo tunela predstavuje hospodársku činnosť (48). Komisia napokon poznamenáva, že v Belgicku prístavné poplatky v zásade podliehajú DPH takisto ako iné služby (49).

(60)

Rozhodnutia Komisie alebo Súdneho dvora uvádzané zainteresovanými stranami a belgickými orgánmi nespochybňujú tento záver. Vo veci N110/2008 JadeWeserPort (50) Komisia nerozhodla o otázke hospodárskej alebo nehospodárskej povahy dotknutých činností, pričom za odôvodneniami uvedenými zainteresovanými stranami a belgickými orgánmi na podporu ich tvrdení (odôvodnenia 52 až 63 rozhodnutia) nasledujú odôvodnenia, v ktorých sa uvádza, že takáto činnosť sa môže považovať za hospodársku (odôvodnenia 64 až 66 rozhodnutia). Pokiaľ ide o veci N390/2005, ktoré sa týkajú výstavby zariadení na prepravu železničných tratí Lanaken – Maastricht (51) a N478/2004, Coras Iompair Eireann (52), Komisia konštatuje, že sa vzťahujú na financovanie výstavby železničných infraštruktúr a nie na sprístupnenie prístavných infraštruktúr za odmenu a že postoj Komisie v týchto dokumentoch nezodpovedá judikatúre Súdneho dvora (53), ani súčasnej rozhodovacej praxi Komisie, podľa ktorých výstavba infraštruktúry určenej na hospodárske využívanie predstavuje hospodársku činnosť. Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-18/01, Korhonen (54), sa netýka práva na štátnu pomoc, ale smernice Rady 92/50/EHS (55).

(61)

Rozhodnutie Komisie vo veci SA.36346 (56), ktoré sa uvádza v bode 17 písm. f) oznámenia Komisie z 19. júla 2016 a na ktoré sa odvolávajú zainteresované strany a belgické orgány, neznamená, že riadenie alebo rozvoj prístavnej oblasti a najmä prenájom alebo sprístupnenie osobitných pozemkov a infraštruktúr za odmenu je nehospodárska činnosť. Vec SA.36346 sa týkala podpory obnovy verejných pozemkov a nie prenájmu pozemkov alebo infraštruktúry za odmenu.

(62)

V praxi už Komisia zvažovala, že prenájom verejného majetku za odmenu predstavuje hospodársku činnosť, najmä ak dodávateľ prístavu poskytuje svojim zákazníkom prístavné služby (57). Z tarifných podmienok uverejnených prístavnými orgánmi takisto vyplýva, (58) že koncesné poplatky podliehajú DPH, čo je dôkazom ich hospodárskej povahy. Prenájom pozemkov prístavmi je takisto hospodárskou činnosťou podliehajúcou DPH (59).

(63)

Komisia takisto poznamenáva, že prístavy v Antverpách a Zeebrugge vo svojich pripomienkach poukazujú na to, že výber koncesionára sa uskutočňuje na základe „verejného obstarávania“, čo potvrdzuje, že tieto prístavy pri poskytovaní prístupu k prístavnej infraštruktúre ponúkajú tovary alebo služby na trhu.

(64)

Skutočnosť, že hospodárske činnosti subjektu sú menšinové alebo okrajové vo vzťahu k jej nehospodárskym činnostiam, v zásade neumožňuje vylúčiť tieto hospodárske činnosti z pravidiel v oblasti štátnej pomoci.

(65)

Okrem toho a bez toho, aby bolo potrebné pristúpiť k hodnoteniu pomeru rôznych hospodárskych činností podľa jednotlivých prístavov, z predchádzajúceho vývoja vyplýva, že značná časť činností, ktoré zainteresované strany a belgické orgány považujú za nehospodárske (prenájom pozemkov, prístup k infraštruktúre za odmenu), sú v skutočnosti hospodárske. Ako už bolo uvedené, je nepochybné, že prístavné a koncesné poplatky predstavujú prevažnú časť obratu belgických prístavov a tieto výnosy sú dokonca vyššie ako celkové bežné výdavky v prípade prístavu v Antverpách.

(66)

Napokon, ak Komisia akceptuje, že ak sa infraštruktúra využíva takmer výlučne na účely nehospodárskej činnosti, jej celkové financovanie môže byť vylúčené z rozsahu pôsobnosti pravidiel v oblasti štátnej pomoci, keďže hospodárske využitie zostáva čisto vedľajšie (60), skutočnosť, že prístavy vykonávajú nehospodárske činnosti, neznamená, že sa samotná prístavná infraštruktúra využíva takmer výlučne na účely nehospodárskej činnosti.

(67)

Komisia sa preto domnieva, že činnosti vykonávané belgickými prístavmi, na ktoré sa toto opatrenie vzťahuje, sú – prinajmenšom čiastočne – hospodárskymi činnosťami.

(68)

Podľa Súdneho dvora výhodu tvoria nielen pozitívne plnenia, ale takisto aj všetky zásahy, ktoré rôznymi formami znižujú výdavky, ktoré obvykle zaťažujú rozpočet podniku (61).

(69)

Komisia poznamenáva, že podľa belgických daňových právnych predpisov zisky z hospodárskych činností, ktoré dosiahli belgické prístavy uvedené v článku 180 ods. 2 CIR, nepodliehajú dani z príjmu spoločností. V dôsledku toho tieto prístavy nemusia znášať náklady, ktoré bežne znášajú subjekty, ktoré podliehajú dani z príjmu spoločností.

(70)

Daň z príjmu právnických osôb nemá vplyv na celkovú výšku zisku. Subjekty, ktoré podliehajú dani z príjmu právnických osôb, môžu zdaniť iba časť príjmov dosiahnutých činnosťami prístavu, a to konkrétne katastrálneho príjmu ich nehnuteľného majetku nachádzajúceho sa v Belgicku a príjmov a výnosov z kapitálu a hnuteľného majetku (62). V dôsledku toho základ dane z príjmu právnických osôb nezahŕňa celkovú výšku ziskov dosiahnutých prístavmi, ako sú prístavné poplatky a platby platené zákazníkmi za služby ponúkané prístavmialebo platby a nájomné platené za využívanie prístavnej infraštruktúry. Pokiaľ ide o časť príjmov podliehajúcich dani z príjmu právnických osôb, sadzby sú okrem toho vo všeobecnosti nižšie (63) ako platná sadzba dane z príjmu spoločností (33,99 %). Výška dane platenej za hospodárske činnosti je teda nižšia ako suma vyplývajúca z uplatňovania pravidiel zdaňovania spoločností.

(71)

Okrem toho Belgicko neposkytlo nijaký dôkaz, ktorý by bol v rozpore s týmto záverom Komisie v rámci postupu spolupráce začatého 9. júla 2014, a to ani vo svojich pripomienkach po začatí formálneho vyšetrovacieho konania 8. júla 2016. Nenamietalo ani proti pripomienkam holandských prístavov, podľa ktorých prístavy v Antverpách, Zeebrugge a Gente majú skutočnú daňovú sadzbu, ktorá je výrazne nižšia ako sadzba dane z príjmu spoločností v Belgicku (33,99 %).

(72)

Takisto nie je možné riadiť sa argumentom Flámskeho prístavného výboru, podľa ktorého výhoda vyplývajúca z oslobodenia od dane z príjmu spoločností v zásade iba kompenzuje zvyšujúce sa financovanie nehospodárskych infraštruktúr zo strany prístavných orgánov mimo ich pôsobnosti. Žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva totiž nezaručuje, že výška výhody sa obmedzuje na čisté náklady na takéto nehospodárske infraštruktúry (64). Oslobodenie od dane z príjmu spoločností, ktorej výška je úmerná dosiahnutému zisku, má za následok výhodu, ktorá nie je úmerná možným nákladom na financovanie nehospodárskych infraštruktúr.

(73)

V dôsledku toho sa Komisia domnieva, že príslušné prístavy majú výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá zodpovedá rozdielu medzi daňou z príjmu spoločností, ktorú mali prístavy zaplatiť za svoje hospodárske činnosti, a podielu dane z príjmu právnických osôb, ktorú možno pripísať týmto hospodárskym činnostiam.

(74)

V súlade s článkom 107 ods. 1 ZFEÚ sa za štátnu pomoc považujú iba opatrenia poskytnuté členskými štátmi alebo zo štátnych prostriedkov. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zrieknutie sa prostriedkov, ktoré mali byť v zásade vrátené do štátneho rozpočtu, predstavuje prevod štátnych zdrojov (65).

(75)

Na rozdiel od toho, čo tvrdia belgické orgány, keďže zdaňovanie hospodárskych činností prístavov v rámci dane z príjmu právnických osôb vedie k zdaneniu, ktoré je pre daňovníka výhodnejšie, ako by bolo zdanenie v rámci dane z príjmu spoločností (pozri časť 5.1.2 vyššie o existencii hospodárskej výhody), výsledkom je výpadok v daňových príjmoch štátu.

(76)

Komisia sa preto domnieva, že toto opatrenie predstavuje prevod štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(77)

Okrem toho, keďže je predmetný daňový systém súčasťou belgických právnych predpisov a nebol Belgicku uložený právnymi predpismi Únie, je pripísateľný štátu (66).

(78)

Na to, aby sa opatrenie mohlo považovať za štátnu pomoc, musí byť selektívne, t. j. musí uprednostňovať určité podniky alebo určité produkcie v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (67).

(79)

Podľa ustálenej judikatúry (68) pozostáva posúdenie materiálnej selektívnosti opatrenia, ktorým sa znižuje záťaž, ktorá obvykle ovplyvňuje rozpočet podniku, ako je oslobodenie od dane, z troch etáp: v prvom rade je potrebné určiť spoločný alebo „normálny“ daňový režim (tzv. referenčný systém) platný v príslušnom členskom štáte. Po druhé, treba overiť, či sa predmetné opatrenie odchyľuje od referenčného systému, keďže sa ním zavádzajú rozdiely medzi hospodárskymi subjektmi, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto referenčným daňovým systémom nachádzajú de facto a de jure v porovnateľnej situácii. Ak je to tak, opatrenie je a priori selektívne. Po tretie, je potrebné určiť, či je výnimka odôvodnená povahou alebo všeobecnou štruktúrou, inými slovami vnútornou logikou referenčného daňového systému (69). Pokiaľ ide o túto tretiu etapu, je povinnosťou členského štátu preukázať, že diferencované daňové zaobchádzanie je priamo odvodené od základných alebo riadiacich zásad jeho daňového systému (70).

(80)

Počas konania belgické orgány postupne obhajovali dva argumenty. Belgické orgány vo svojich odpovediach na dotazník, ktorý 3. júla 2013 zaslali útvary Komisie, najskôr uviedli, že článok 180 ods. 2 CIR je právnym základom oslobodenia od ISoc pre prístavy. Vo svojich pripomienkach z 19. decembra 2016 však zvážili, že prístavy nepodliehajú ISoc jednoduchým uplatňovaním všeobecných pravidiel CIR uvedených v článkoch 1 a 2 CIR, keďže prístavy nie sú „spoločnosti“ v zmysle článku 2 CIR.

(81)

Pojem štátnej pomoci je objektívny a musia sa zohľadniť iba účinky tohto opatrenia. Je nepochybné, že belgické prístavy neplatia ISoc, ale základom pre toto neplatenie ISoc môže byť podľa belgických orgánov buď článok 180 ods. 2 CIR, alebo články 1 a 2 CIR.

(82)

Vo svojich pripomienkach z 19. decembra 2016 belgické orgány tvrdia, že článok 180 ods. 2 CIR nie je právne záväzný a má čisto deklaratórnu povahu. Zrušenie by nemalo zmeniť situáciu v prístavoch, pokiaľ ide o ISoc. Podľa belgických orgánov by tieto prístavy boli podľa článkov 1 a 2 CIR oslobodené od ISoc a od všeobecných kritérií belgického daňového systému. Belgické orgány tvrdia, že prístavy nie sú „spoločnosťami“ v zmysle článkov 1 a 2 CIR.

(83)

V tomto usporiadaní by referenčný systém pozostával z článkov 1 a 2 CIR, v ktorých sa stanovuje, že „spoločnosti“ podliehajú ISoc, zatiaľ čo právnické osoby so sídlom v Belgicku, avšak iné ako spoločnosti, podliehajú IPM. Podľa belgických orgánov, keďže prístavy nie sú „spoločnosťami“, nevyhnutne sa na ne vzťahujú IPM. Článok 180 ods. 2 CIR, ktorý podľa belgických orgánov iba poukazuje na dôsledky všeobecných pravidiel stanovených v článkoch 1 a 2, teda nepredstavuje výnimku z referenčného systému, a teda je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Pokiaľ prístavy nie sú „spoločnosťami“, pravidlá v oblasti IPM by sa mohli takisto považovať za užší referenčný systém.

(84)

Tento výklad vychádza v podstate z predpokladu, že povaha činností vykonávaných prístavmi by nevyhnutne vylučovala, že by mohli byť kvalifikované ako „spoločnosti“ na účely dane z príjmu (právnických osôb so sídlom v Belgicku), keďže predstavujú „podniky“ v zmysle článku 107 ZFEÚ, ako sa uvádza vyššie. Ani pripomienky Belgicka, ani pripomienky tretích strán neposkytujú žiadne presvedčivé dôkazy o dôvodnosti tejto hypotézy.

(85)

Komisia sa naopak domnieva, že prístavy sú v zásade „spoločnosťami“ na účely dane z príjmu na základe veľkej časti ich činností a vykonávajú hospodárske činnosti, ktoré ich kvalifikujú ako „podniky“ v zmysle článku 107 ZFEÚ. Okrem toho neexistuje ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by spochybňovalo takúto klasifikáciu spoločností.

(86)

Komisia poznamenáva, že hypotéza, o ktorú sa opierajú belgické orgány, je v rozpore s oficiálnou pripomienkou k CIR, s inými internými dokumentmi, ako aj s úradnými vyhláseniami belgickej vlády. V úradnom komentári k CIR sa preto uvádza, že právnické osoby, ktoré sú „bezpodmienečne“ vylúčené z ISoc (najmä prístavy podľa článku 180 ods. 2 CIR), by sa „mali v zásade považovať za daňových poplatníkov podliehajúcich ISoc“ (71). Väčšina prístavov uvedených v článku 180 ods. 2 CIR, ktoré sú verejnými alebo súkromnými akciovými spoločnosťami alebo autonómnymi samosprávnymi orgánmi, by v dôsledku svojej právnej formy (a charakteristík všeobecne spojených s touto právnou formou) mala v zásade podliehať dani z príjmu spoločností (72). V samotnom flámskom dekréte o prístavoch z 2. marca 1999 sa uvádzajú zmienky o priemyselnej (73) a/alebo obchodnej (74) povahe prístavných činností, a teda o ich klasifikácii za „spoločnosť“ v zmysle článku 2 CIR, čoho dôsledkom by malo byť ich podriadenie ISoc. Rovnako samotná belgická vláda pred belgickým ústavným súdom uviedla, že prístavy, okrem iných spoločností a právnických osôb uvedených v článkoch 180 a 220 ods. 2 CIR, sú „skutočne právnickými osobami, ktoré vykonávajú podnikateľskú alebo ziskovú činnosť v zmysle článku 2 CIR“ (75). Belgický podpredseda vlády a minister financií a zahraničného obchodu takisto pred belgickou Snemovňou reprezentantov uviedol, že belgické prístavy sú verejnými podnikmi, ktoré by v prípade neexistencie bezpodmienečného oslobodenia od dane uvedeného v článku 180 CIR podliehali ISoc v súlade s článkami 1, 2 a 179 CIR (76). Prístavy napokon prirodzene ani priamo nepodliehajú IPM, ale len pokiaľ sú osobitne oslobodené od ISoc článkom 180 ods. 2 CIR, podľa rovnakej úpravy článku 220 ods. 2 CIR, čo je v rozpore s výkladom belgických orgánov, podľa ktorého prístavy neplatia ISoc, lebo prirodzene podliehajú IPM ako právnické osoby so sídlom v Belgicku iné ako „spoločnosti“.

(87)

Komisia teda nesúhlasí s názorom, že aj keby bol článok 180 ods. 2 vypustený, prístavy by nepodliehali ISoc v súlade so všeobecnými kritériami článkov 1 a 2 CIR. Vzhľadom na faktory uvedené v predchádzajúcom odôvodnení sa Komisia naopak domnieva, že v súlade so všeobecnými pravidlami belgického vnútroštátneho práva by prístavy, ktoré sú „spoločnosťami“ v zmysle článku 2 CIR, mali podliehať ISoc, ak by neboli formálne a bezpodmienečne vyňaté článkom 180 ods. 2 CIR. Z tých istých dôvodov Komisia popiera, že pravidlá týkajúce sa IPM predstavujú referenčný systém pre zdaňovanie prístavov.

(88)

Vo svojich pripomienkach belgické orgány a niektoré zainteresované strany tvrdia, že oslobodenie prístavov od ISoc vyplýva okrem všeobecných pravidiel CIR (články 1 a 2) z ďalších všeobecných pravidiel vnútroštátneho práva (všeobecná zásada práva, pravidlo judikatúry, podľa ktorého služby, úlohy a verejné statky nepodliehajú dani, ak sa to výslovne nestanovuje v zákone či samotnej belgickej ústave).

(89)

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa Komisia domnieva, že bežné uplatňovanie všeobecných pravidiel belgického práva by malo za následok podriadenie prístavov ISoc na základe príjmov z ich hospodárskych činností.

(90)

Navyše, aj keby na rozdiel od toho, čo práve Komisia uviedla, by predmetné vnútroštátne pravidlá – alebo ich výklad zo strany správneho orgánu – mohli viesť k neplateniu ISoc zo strany belgických prístavov, týmito pravidlami by sa zaviedla diskriminácia medzi „podnikmi“, ktoré vykonávajú hospodárske činnosti v zmysle článku 107 ZFEÚ (pozri oddiel 5.1.1). Podobne ako článok 180 ods. 2 CIR v analýze, ktorú Komisia uvádza nižšie, tieto pravidlá alebo systém belgického zdaňovania príjmov ako celok by boli zdrojom výhod poskytovaných niektorým „podnikom“, konkrétne prístavom, zatiaľ čo sa tieto podniky, pokiaľ ide o zisky z „hospodárskych činností“, nachádzajú v situácii porovnateľnej s inými podnikmi (právnickými osobami so sídlom v Belgicku) podliehajúcimi ISoc, pokiaľ ide o cieľ dane z príjmu právnických osôb so sídlom v Belgicku, ktorým je zdaňovanie ziskov. Komisia sa domnieva, že prístavy nedodržiavajú „osobitné prevádzkové zásady, ktoré ich jasne odlišujú od ostatných hospodárskych subjektov“, ktoré podliehajú ISoc (77). Najmä skutočnosť, že cieľom prístavov nie je dosahovanie zisku (78), nestačí na to, aby sa domnievali, že sa nachádzajú v odlišnej situácii ako ostatní prevádzkovatelia podliehajúci ISoc. V tomto prípade by bol samotný belgický systém selektívny (79).

(91)

Takže napriek tomu, že články 1 a 2 CIR predstavujú právny základ pre neplatenie ISoc zo strany belgických prístavov, toto neplatenie by bolo prima facie selektívnym opatrením, pokiaľ ide o hospodárske činnosti prístavov.

(92)

V dôsledku uvedeného vývoja sa Komisia domnieva, že článok 180 ods. 2 CIR je jediným právnym základom pre neplatenie ISoc belgickými prístavmi a že v prípade neexistencie takéhoto ustanovenia by prístavy platili ISoc ako akákoľvek iná spoločnosť alebo podnik na základe zdaniteľných príjmov z hospodárskej činnosti.

(93)

Komisia sa domnieva, že referenčný systém v tomto prípade tvoria všeobecné daňové pravidlá vyplývajúce z článkov 1 a 2 CIR. V článku 1 CIR sa pre právnické osoby so sídlom v Belgicku stanovuje dvojitý systém zdaňovania príjmov: podriaďuje „spoločnosti“ ISoc a „právnické osoby iné ako spoločnosti“ IPM. V článku 2 CIR sa uvádzajú kritériá na vymedzenie „spoločností“, a teda na určenie právnických osôb, ktoré budú podliehať ISoc, a na vylúčenie tých, ktorých príjmy budú podliehať IPM. V článku 179 sa potvrdzuje, že daňoví poplatníci podliehajúci ISoc sú spoločnosti so sídlom v Belgicku.

(94)

Článok 180 ods. 2 CIR predstavuje výnimku z týchto všeobecných daňových pravidiel. V skutočnosti sa ňou prístavy oslobodzujú od ISoc bez toho, aby sa uplatnili všeobecné kritériá rozdelenia medzi ISoc a IPM vymedzené v článkoch 1 a 2, teda bez toho, aby sa zohľadnila kvalita „spoločností“ (alebo nie) uvedených prístavov (80).

(95)

Keďže na základe dôvodov uvedených v odôvodnení 86 sú prístavy „spoločnosťami“ v zmysle článku 1 CIR, referenčný systém zdaňovania príjmov prístavov sa môže vymedziť obmedzenejším spôsobom ako súbor pravidiel týkajúcich sa zdaňovania spoločností (ISoc), konkrétne článkov 1 a 179 CIR, v ktorých sa stanovuje, že „spoločnosti“ so sídlom v Belgicku podliehajú ISoc, ktorá sa vymedzuje ako „daň z celkového príjmu“.

(96)

Vzhľadom na tento referenčný systém predstavuje článok 180 ods. 2 CIR výslovnú výnimku (ktorá je dôvodom jeho stanovenia), pretože vyníma prístavy z rozsahu pôsobnosti článku 179 a ISoc, aj keď následne podliehajú IPM podľa článku 220 ods. 2 CIR. Pri neexistencii výslovného a osobitného oslobodenia od dane uvedeného v článku 180 ods. 2 CIR by belgické prístavy, takisto ako ostatné spoločnosti so sídlom v Belgicku, v plnej miere podliehali ISoc.

(97)

Z uvedeného vyplýva, že článok 180 ods. 2 CIR sa odchyľuje od všeobecných pravidiel upravujúcich zdaňovanie príjmov „spoločností“ (s odkazom na všeobecné pravidlá článkov 1 a 2 CIR, ako aj s odkazom na menej všeobecné pravidlá článku 179 CIR) a zavádzajú sa ním rozdiely medzi subjektmi, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný referenčným daňovým systémom de facto a de jure nachádzajú v porovnateľnej situácii. Bez ohľadu na prijatý referenčný systém (ISoc alebo zdaňovanie príjmov právnických osôb so sídlom v Belgicku vo všeobecnosti) je cieľom dane z príjmu zdaňovať príjmy, čo je cieľ, vzhľadom na ktorý sú všetky podniky, pokiaľ ide o výhody ich hospodárskych činností, de facto a de jure v tej istej situácii.

(98)

Na tomto posúdení nemení nič skutočnosť, že sa prístavy nebudú snažiť o dosahovanie zisku alebo že budú venovať menšiu pozornosť krátkodobej návratnosti investícií. Je preukázané, že oslobodenie od dane v prospech neziskových podnikov, ktoré vykonávajú hospodárske činnosti, sa vo všeobecnosti považuje za selektívne, aj keď sa priznáva s ohľadom na cieľ vnútroštátneho zákonodarcu zvýhodniť subjekty pokladané za sociálne záslužné (81). Skutočnosť, že belgické prístavy sú vo vlastníctve a pod kontrolou verejných orgánov alebo že – s výnimkou hospodárskych činností – vykonávajú nehospodárske činnosti, ako napríklad úlohy vyplývajúce z vykonávania verejnej moci, neznamená, že sa nachádzajú de jure a de facto v inej situácii, pokiaľ ide o uplatňovanie dane z príjmu spoločností z príjmov vytvorených z ich hospodárskych činností.

(99)

Príslušné opatrenie je teda prima facie selektívne, pokiaľ ide o hospodárske činnosti prístavov.

(100)

Ako už bolo uvedené, členský štát musí preukázať, že výnimka je odôvodnená povahou alebo všeobecnou štruktúrou referenčného daňového systému. V záverečnej fáze trojstupňovej analýzy sa môže diferencované zaobchádzanie odôvodňovať len charakteristickými vlastnosťami referenčného daňového systému.

(101)

Súlad opatrenia s vnútroštátnym právom nemôže ako taký predstavovať odôvodnenie štruktúry systému, pokiaľ sa nepreukáže, že toto odôvodnenie vyplýva z charakteristických vlastností referenčného daňového systému (82).

(102)

V tomto ohľade rozhodnutie belgického ústavného súdu č. 151/2016 z 1. decembra 2016 nemalo v nijakom prípade požadovaný rozsah, ktorý sa snažili presadiť belgické orgány. Toto rozhodnutie sa nevzťahuje na oslobodenie prístavov od ISoc, pokiaľ ide o právo na štátnu pomoc, ale na to, aby združenie obcí, štruktúry spolupráce a združenia projektov podriadilo ISoc v súvislosti so zásadou rovnosti a nediskriminácie, aby neexistencia diskriminácie vo vnútroštátnom práve neovplyvňovala neexistenciu selektívnosti v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(103)

Keďže rozhodujúcim kritériom zdaňovania vo forme ISoc alebo IPM je vykonávanie „podnikateľskej“ alebo „ziskovej“ činnosti dotknutým subjektom (pozri článok 2 CIR), údajné skutočnosti, že by prístavy mali byť oslobodené od ISoc, pretože nerozdeľujú svoj zisk, ale ho reinvestujú, a že sledujú cieľ, ktorý presahuje ich individuálny záujem, že nemajú zákonný cieľ vytvárať zisk, že sú súčasťou verejných orgánov a že zabezpečujú úlohy všeobecného záujmu, nie sú dostatočné na to, aby odôvodňovali výhodnejšie daňové zaobchádzanie ako daňové zaobchádzanie s inými spoločnosťami so sídlom v Belgicku z hľadiska hlavných zásad daňového systému.Pretožeaj iné podniky opätovne investujú svoj zisk, sledujú ciele alebo vytvárajú účinky pre hospodárstvo nad rámec svojho individuálneho záujmu (83), a to bez toho, aby boli z týchto dôvodov oslobodené od ISoc. Podobne aj subjekty, ktoré nepatria k verejným orgánom (ako napríklad neziskové združenia), môžu podliehať IPM za predpokladu, že spĺňajú všeobecné kritérium stanovené v článku 2 CIR, keďže príslušnosť k verejnej sfére už nie je relevantná, pokiaľ ide o vnútroštátne pravidlá. Aj napriek svojmu štatutárnemu neziskovému účelu môžu tieto združenia podliehať ISoc v súlade so všeobecnými kritériami článkov 1 a 2 CIR, ak vykonávajú „podnikateľskú“ alebo „ziskovú“ činnosť.

(104)

Uvádzaná skutočnosť, že zdroje prístavov nie vždy pokrývajú ich náklady, nemôže predstavovať zdôvodnenie oslobodenia od dane z príjmu spoločností, pretože v prípade neexistencie zisku nie je v systéme bežného zdaňovania príjmov splatná nijaká daň a pretože strata môže byť odložená a účtovaná proti budúcim ziskom z prípadnej hospodárskej činnosti, takže oslobodenie od dane je zbytočné a má vplyv len vtedy, keď prístavy dosahujú zdaniteľný zisk. Komisia poznamenáva, že v priebehu rokov 2004 – 2014 (jedenásť rozpočtových rokov) boli výsledky prístavov v Antverpách, Gente, Zeebrugge a Ostende takmer vždy pozitívne (negatívny výsledok mali Antverpy v roku 2011 a Ostende v roku 2013), takže uvádzané odôvodnenie je teoretické a dokonca v rozpore s faktami. Okrem toho sa nijaké oslobodenie od ISoc podobné tomu, ktoré využívajú prístavy, neposkytuje iným „spoločnostiam“ v prípade, že ich zdroje nepokrývajú ich náklady.

(105)

Rovnako skutočnosť, že niektoré náklady, ktoré nie sú spojené so sociálnym cieľom podniku, nie sú odpočítateľné od ISoc podľa článku 49 CIR, takisto neodôvodňuje opodstatnenie oslobodenia prístavov od ISoc. V článku 49 CIR sa stanovuje, že „výdavky vzniknuté alebo znášané daňovníkom počas zdaniteľného obdobia na účely nadobudnutia alebo zachovania zdaniteľných príjmov sú odpočítateľné“. Oslobodenie od ISoc v prospech prístavov nie je spojené so skutočnosťou, že prístavy by boli finančne znevýhodnené článkom 49 CIR: oslobodenie od ISoc sa týka všetkých dosiahnutých ziskov a neobmedzuje sa na zisky vyplývajúce z prípadnej neexistencie odpočítateľnosti určitých výdavkov podľa článku 49 CIR. Oslobodenie prístavov od ISoc preto nie je odôvodnené usmernením belgického daňového systému, a to ani za predpokladu, že článok 49 CIR predstavuje takéto usmernenie. Navyše ani belgické orgány, ani zainteresované strany nepreukázali, že vzhľadom na cieľ opatrenia (84) a jeho znenie by takéto ustanovenie mohlo skutočne zabrániť odpočítateľnosti nákladov prístavov na nehospodárske činnosti všeobecného záujmu. Prístavy v Antverpách a Zeebrugge okrem toho predstavujú tento problém jednoducho len ako riziko, a nie ako overený fakt.

(106)

Po druhé, skutočnosť, že oslobodenie prístavov od ISoc, takisto ako oslobodenie od dane z majetku verejného alebo súkromného vlastníctva niektorých verejných osôb zabezpečujúcich verejné služby, by vyplývalo zo všeobecnej zásady práva, dokonca samotnej belgickej ústavy za predpokladu jej preukázania (85), nemusí byť nevyhnutne takej povahy, aby sa toto oslobodenie odôvodňovalo povahou alebo všeobecnou štruktúrou systému, pokiaľ sú všetky prípadné úvahy zákonodarcu alebo vnútroštátnych súdov mimo riadneho fungovania daňového systému alebo jeho hlavných zásad.

(107)

Napokon, tvrdenia belgických orgánov a zainteresovaných strán týkajúce sa kritérií vytvorených vnútroštátnou judikatúrou s cieľom posúdiť, či je právnická osoba „spoločnosťou“ v zmysle článkov 1 a 2 CIR (najmä pokiaľ ide o nedostatok priemyselných a obchodných metód), sú neúčinné pri preukazovaní zdôvodnenia opatrenia vnútornou logikou daňového systému, keďže v skutočnosti majú za cieľ preukázať, že prístavy nie sú „spoločnosťami“, v prípade čoho by neexistencia zdanenia ISoc bola selektívna v dôsledku samotného výberu kritérií používaných na určenie hraníc referenčného systému (pozri vyššie) a nie z dôvodu odchýlky od tohto referenčného systému, ktorý by mohol byť prípadne odôvodnený.

(108)

Na to, aby sa opatrenie považovalo za štátnu pomoc, musí ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi Únie a narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením. Tieto dve kritériá sú úzko prepojené.

(109)

Podľa judikatúry sa teda narušenie hospodárskej súťaže predpokladá, keď štát poskytne finančnú výhodu podniku v liberalizovanom odvetví, v ktorom existuje alebo by mohla existovať hospodárska súťaž (86). Nemožno však poprieť, že v sektore prístavov existuje hospodárska súťaž a je narúšaná povahou a charakteristikami dopravy, najmä námornej a vnútrozemskej dopravy. Dopravné služby ponúkané prístavmi konkurujú prinajmenšom do istej miery tým, ktoré sa ponúkajú v iných prístavoch a inými dopravcami v Belgicku a v ďalších členských štátoch.

(110)

V rámci verejnej konzultácie so zainteresovanými stranami o návrhu nariadenia o prístavoch „všetky zainteresované strany zdôraznili potrebu stabilných a spravodlivých podmienok […] z hľadiska ‚medziprístavnej‘ hospodárskej súťaže v EÚ (hospodárska súťaž medzi prístavmi) […]“ (87). Okrem toho prístavy, najmä vnútrozemské prístavy a vo všeobecnosti vodná doprava, ktoré tvoria reťazec, konkurujú iným formám dopravy. Hospodárska súťaž sa navyše obzvlášť stupňuje medzi prístavmi na belgickom a holandskom pobreží (často sa v tejto súvislosti hovorí ako o oblasti Amsterdam – Rotterdam – Antverpy).

(111)

V dôsledku posilnenia pozície príjemcov v medzinárodnom obchode môže toto opatrenie ovplyvniť obchod v rámci Únie a narušiť hospodársku súťaž.

(112)

Okrem toho, údajná skutočnosť, že podobné opatrenia štátnej pomoci existujú v iných členských štátoch, a správanie Komisie, pokiaľ ide o tieto prípadné opatrenia, nemajú vplyv na kvalifikovanie dotknutého opatrenia ako štátnej pomoci, pričom opatrenie zvýhodňujúce belgické prístavy uvedené v článku 180 ods. 2 CIR by malo za následok zlepšenie ich situácie v rámci hospodárskej súťaže, pokiaľ ide o referenčnú situáciu, v ktorej by boli zdanené za normálnych podmienok systému zdaňovania spoločností (88).

(113)

Okrem toho, hoci prístavy možno považovať za zákonný monopol, aby mohli ponúkať svoje služby v rámci prístavu, ktorý prevádzkujú, dopravné služby, ktoré ponúkajú, aspoň do určitej miery konkurujú tým, ktoré ponúkajú ďalší dopravcovia, najmä prístavy iných členských štátov.

(114)

Stanovisko holandského orgánu pre hospodársku súťaž uvádzané zainteresovanými stranami nie je v kontexte súčasného konania o štátnej pomoci relevantné. Netýka sa totiž posúdenia schémy podľa článku 107 ZFEÚ, ktoré si vyžaduje osobitné preskúmanie podmienky týkajúcej sa hospodárskej súťaže. V článku 25 flámskeho dekrétu o prístavoch z 2. marca 1999 sa okrem iného uvádza, že tarify uplatňované prístavmi majú vplyv na ich konkurenčné postavenie (89). Existenciu hospodárskej súťaže medzi európskymi prístavmi potvrdzujú aj pripomienky holandských verejných prístavov.

(115)

Okrem toho odkazy na body 211, 219 a 220 oznámenia z 19. júla 2016 nie sú v tomto prípade relevantné, lebo sa netýkajú prístavnej infraštruktúry, ktorá sa uvádza v bode 215. V tomto poslednom bode sa uvádza, že „verejné financovanie prístavnej infraštruktúry podporuje hospodársku činnosť, a preto v zásade podlieha pravidlám štátnej pomoci“ a že „prístavy môžu medzi sebou súťažiť, preto financovanie prístavnej infraštruktúry má takisto potenciál ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi“. Okrem toho sa v bodoch 219 a 220uvedeného oznámenia uvádza, že pomoc na výstavbu príslušnej infraštruktúry nemôže mať vplyv na obchod v rámci Spoločenstva alebo na hospodársku súťaž, zatiaľ čo dané opatrenie v tomto konaní nepredstavuje pomoc na výstavbu infraštruktúry, ale prevádzkovú pomoc spojenú so ziskom dosiahnutým v súvislosti s jej využívaním.

(116)

Vzhľadom na uvedené argumenty oslobodenie od dane stanovené v článku 180 ods. 2 CIR pre belgické prístavy predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pokiaľ príjmy oslobodené od dane pochádzajú z hospodárskej činnosti prístavov.

(117)

Je na príslušnom členskom štáte, aby preukázal, že opatrenia štátnej pomoci možno považovať za zlučiteľné s vnútorným trhom. Vo svojich rôznych príspevkoch, odpovediach a pripomienkach belgické orgány nepredložili nijaký argument, pokiaľ ide o zlučiteľnosť opatrenia. Valónsky región a valónske prístavy sa domnievajú, že články 93 a 106 ods. 2 ZFEÚ by mohli predstavovať primeraný základ pre zlučiteľnosť. Prístavné orgány v Antverpách a Zeebrugge sa domnievajú to isté, pokiaľ ide o článok 93 ZFEÚ.

(118)

Po prvé, v článku 106 ods. 2 ZFEÚ sa stanovuje, že náhrada za vykonávanie služieb vo verejnom záujme sa môže vyhlásiť za zlučiteľnú s vnútorným trhom, ak spĺňa určité podmienky (90). Komisia však poznamenáva, že predmetné opatrenie, ktoré prepojuje výšku pomoci s dosiahnutými ziskami, nie je spojené ani obmedzené na čisté náklady na úlohy vo verejnom záujme (91), aj keď ide o nevyhnutnú podmienku, aby bola pomoc považovaná za zlučiteľnú na základe článku 106 ods. 2 ZFEÚ. V dôsledku toho sa opatrenie nemôže považovať za náhradu za službu vo verejnom záujme zlučiteľnú s vnútorným trhom a nie je zlučiteľné na základe článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

(119)

Po druhé, v článku 93 ZFEÚ sa stanovuje, že pomoc, ktorá slúži na koordináciu dopravy alebo predstavuje náhrady za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich s verejnoprospešnou službou, sa takisto môže vyhlásiť za zlučiteľnú s vnútorným trhom. Zatiaľ čo prístavy zohrávajú dôležitú úlohu pri rozvoji multimodálnej dopravy, všetky investície do prístavov nepatria do rozsahu pôsobnosti článku 93 ZFEÚ, ktorý sa obmedzuje na pomoc, ktorá slúži na koordináciu dopravy. Oslobodenie od dane z príjmu spoločností okrem toho nepredstavuje investičnú pomoc, ale prevádzkovú pomoc, ktorá nie je zameraná na konkrétne investície. Opatrením sa podporujú spoločnosti, ktoré vykazujú najvyšší zisk, a preto majú a priori vyššiu vnútornú kapacitu na financovanie investícií. Nie je už ani zamerané na náhradu nákladov za niektoré záväzky súvisiace s verejnoprospešnou službou, ako sa uvádza vyššie. Navyše toto opatrenie vo forme oslobodenia od dane má za následok neobmedzenú výhodu vo vzťahu k akýmkoľvek nákladom. Neobmedzuje sa preto na výšku potrebnú na zabezpečenie koordinácie dopravy ani na náhradu nákladov za niektoré záväzky súvisiace s verejnoprospešnou službou, a preto nezaručuje dodržiavanie zásady proporcionality. Nemá ani identifikovaný stimulačný účinok. V dôsledku toho sa článok 93 ZFEÚ neuplatňuje.

(120)

Po tretie, hoci Belgicko alebo zainteresované strany neuviedli článok 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ, Komisia preskúmala, či je predmetné opatrenie také, aby umožnilo „rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych oblastí“ bez toho, aby sa zmenili obchodné podmienky v rozsahu, ktorý by bol v rozpore so spoločným záujmom. Z uvedených dôvodov (nedostatočná proporcionalita, chýbajúci stimulačný účinok a nedostatočná súvislosť s určeným cieľom všeobecného záujmu) sa však Komisia domnieva, že článok 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ sa neuplatňuje.

(121)

Belgické orgány vysvetlili, že prístavy podliehajú dani z príjmu právnických osôb od 60. rokov 20. storočia a že pred týmto obdobím podliehali tzv. zvláštnej dani z príjmu (impôt cedulaire), čo je daň podobná dani z príjmu právnických osôb. Daňové zaobchádzanie vyhradené pre prístavy súviselo aj s právnym postavením prístavov, ktoré sa časom zmenilo. Podľa belgických orgánov sa daňový systém pre právnické osoby na prístavy vzťahoval ešte pred nadobudnutím platnosti Rímskej zmluvy v roku 1958. Na základe získaných informácií by boli prístavy vždy oslobodené od dane z príjmu spoločností.

(122)

V súlade s článkom 1 písm. b) bodom i) procesného nariadenia predstavujú schémy pomoci zavedené pred nadobudnutím platnosti zmluvy existujúce schémy pomoci.

(123)

Na základe dostupných informácií bolo oslobodenie od dane z príjmu spoločností v prospech prístavov v platnosti pred rokom 1958 a odvtedy nebolo podstatne zmenené. Preto sa opatrenie považuje za existujúcu schému pomoci.

(124)

Pokiaľ ide o žiadosť o prechodné obdobie, ktorú predložili belgické orgány, Komisia pripomína, že v tomto štádiu konania týkajúceho sa existujúcej pomoci nemožno v zásade povoliť prechodné obdobie s výnimkou výnimočných okolností. V konečnom rozhodnutí môže Komisia poskytnúť príslušnému členskému štátu primeranú lehotu na vykonanie s ohľadom na požadované zmeny.

(125)

Komisia takisto poznamenáva, že od začiatku postupu spolupráce 9. júla 2014 už mali belgické orgány určitý čas na začatie úvah o prípadných legislatívnych zmenách. Takisto poznamenáva, že ako sa belgické orgány obávali, neexistuje nijaká pochybnosť o tom, že k 1. januáru 2017 prístavy podliehajú dani z príjmu spoločností.

(126)

Komisia musí v súlade s povinnou úlohou, ktorú má na základe článkov 107 a 108 ZFEÚ, bezodkladne ukončiť poskytovanie štátnej pomoci, ktorá sa považuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, a obnoviť podmienky spravodlivej hospodárskej súťaže. Ak sa Komisia v tomto štádiu konania domnieva, že určitým podnikom sa poskytuje nezlučiteľná pomoc, nemôže v zásade pozastaviť príslušné konanie o štátnej pomoci alebo udeliť prechodné obdobie, pretože by to viedlo k schváleniu vyplácania pomoci nezlučiteľnej s vnútorným trhom počas dlhšieho obdobia, čo by bolo nespravodlivé aj voči konkurentom, ktorí nedostávajú pomoc alebo dostávajú nižšiu výšku pomoci. V tejto súvislosti Komisia poznamenáva, že holandské prístavy, ktoré podliehajú dani z príjmu spoločností od 1. januára 2017, ju žiadajú, aby bezodkladne podriadila belgické prístavy dani z príjmu spoločností.

(127)

Ako už bolo uvedené, prípadná existencia inej štátnej pomoci poskytovanej iným prístavom v iných členských štátoch neodôvodňuje pozastavenie konania alebo odklad nadobudnutia účinnosti vnútroštátnych opatrení, ktorými sa vykonáva rozhodnutie Komisie. Takýto odklad by mal za následok predĺženie súčasných narušení medzi prístavmi v severnej Európe, konkrétnejšie medzi belgickými prístavmi, už spomínanými holandskými prístavmi a francúzskymi prístavmi, pretože sú predmetom podobného súčasného rozhodnutia, ktorým sa rušia daňové výnimky, ktoré v súčasnosti využívajú.

(128)

Ďalej skutočnosť, že Komisia údajne Holandsku ponechala dlhšie obdobie vykonávania vo veci SA.25338 (92), nie je relevantná na podporu žiadosti o prechodné obdobie v tomto prípade. Komisia zaobchádza so všetkými členskými štátmi rovnako a ku každému prípadu pristupuje podľa jeho vlastných charakteristík, a preto holandský prípad nemožno porovnávať s belgickým prípadom. Okrem toho Komisia vo svojom konečnom rozhodnutí výslovne odmietla udeliť Holandsku prechodné obdobie napriek tomu, že existujú podobné opatrenia, ktoré sú v iných členských štátoch ešte stále platné. Treba takisto poznamenať, že Holandsko muselo ukončiť predmetné daňové výhody ešte pred Belgickom, aby nezvýhodňovalo svoje prístavy.

(129)

Tvrdenia predložené belgickými orgánmi v danej veci, ktoré sa týkajú ich zosúladenia podľa vnútroštátneho práva, navyše nepredstavujú výnimočné okolnosti, ktoré by zdôvodňovali prechodné obdobie. Ako to už Komisia uviedla, zrušenie článku 180 ods. 2 CIR by malo byť v zásade dostatočné na to, aby prístavy podliehali ISoc. Podobne skutočnosť, že prechod právnickej osoby z IPM na ISoc nie je výslovne upravený v belgických daňových právnych predpisoch, nie je dostatočným argumentom; belgická daňová správa má možnosť (a naozaj ju využíva)rekvalifikovať činnosť subjektu podliehajúceho IPM tak, aby podliehal ISoc v prípade, že neexistuje legislatívne opatrenie, ktorým by sa riadil takýto prevod. Belgické orgány nevysvetľujú, prečo by zrušenie bezpodmienečného oslobodenia prístavov od ISoc bolo v rozpore so zásadou rovnosti, a to aj za predpokladu, že je táto okolnosť vyplývajúca z vnútroštátneho práva relevantná na udelenie prechodného obdobia. Belgická vláda naopak s cieľom presadzovať rovnaké zaobchádzanie nedávno predložila reformu zameranú na to, aby belgické združenia obcí podliehali ISoc, napriek tomu, že predtým boli od ISoc oslobodené a podliehali IPM (čo je takisto prípad prístavov) (93).

(130)

Okrem toho Komisia nikdy neschválila príslušné opatrenie, ktoré belgické orgány nikdy neoznámili. Zásada právnej istoty a oprávneného očakávania sa preto v prejednávanej veci neuplatňuje, keďže pri danom opatrení, ktorým je existujúca pomoc, Komisia nemôže nariadiť vrátenie pomoci poskytnutej v minulosti.

(131)

Pokiaľ ide o žiadosť holandských prístavov o odloženie ich zdanenia daňou z príjmu spoločností, Komisia zdôrazňuje, že toto konanie sa netýka holandských, ale belgických prístavov. Komisia vo svojom konečnom rozhodnutí vo veci SA.25338 (94) o holandských prístavoch okrem iného odmietla odsunúť zdanenie holandských prístavov daňou z príjmu spoločností z rovnakých zásadných dôvodov, ako sú dôvody uvedené v tomto rozhodnutí. Skutočnosť, že holandské prístavy podliehajú dani z príjmu spoločností, je takisto dôsledkom holandského vnútroštátneho práva a Komisia nemá v nijakom prípade, v rámci článku 107 ZFEÚ, právomoc nariadiť členským štátom, aby zmenili svoje právne predpisy s cieľom poskytnúť štátnu pomoc určitým prevádzkovateľom.

(132)

Oslobodenie od dane z príjmu spoločností v prospech belgických prístavov uvedených v článku 180 ods. 2 CIR predstavuje existujúcu schému štátnej pomoci nezlučiteľnú s vnútorným trhom.

(133)

Belgické orgány by preto mali zrušiť príslušné oslobodenie od dane z príjmu spoločností a podriadiť dotknuté subjekty dani z príjmu spoločností. Toto opatrenie by sa malo prijať pred koncom prebiehajúceho kalendárneho roka ku dňu tohto rozhodnutia a uplatniť najneskôr na príjmy vytvorené z hospodárskych činností od začiatku účtovného roka po jeho prijatí,